Wardenka

1. kapitola

Nečakaný dar

Molly sedela na pláži opretá o plece svojho manžela a držiac sa za ruky sledovali azda ten najkrajší západ slnka. I skoro po desiatich rokoch ich láska prekvitala a oni sa ľúbili tak vrúcne ako na začiatku svojho vzťahu. Iste, nemali toho veľa a nemohli sa pýšiť hmotnými statkami ako iné staré čarodejnícke rodiny, ale mali jeden druhého, svoju lásku a obrovskú chuť do života. Boli šikovní, milí a pracovití a každý spoločný deň bol pre nich darom.

„Bolo od tetušky Muriel veľmi milé, že sa rozhodla postarať o deti tento víkend,“ šepla Molly a pritúlila sa k svojmu ryšavému manželovi.

„Veru áno, bolo. Podľa mňa to spravila preto, lebo má tak veľmi rada Billa. Neviem prečo, ale na tom našom chlapcovi doslova visí,“ priznal Artur a jeho ryšavé kučery pokrývajúce celú hlavu zažiarili na slnku ako rýdzi bronz.

Molly sa roztopašne zachichotala, keď sa jeho pery dotkli citlivého miestočka na jej krku, ale rozhodla sa ten pocit si poriadne vychutnať. Kto vie kedy znova budú mať takúto šancu ako tento víkend.

V Plymouthe, ktorý ležal v Devonskom kraji bolo nádherne. Artur šetril celé dva roky, aby si na ich výročie mohli dovoliť aspoň takýto malý výlet. Drevený zrub stojaci pri umelo vytvorenej piesočnej pláži bol však prekrásny a ležal na takom romantickom mieste, o akom sa jej ani len nesnívalo. Bolo to čosi celkom iné ako ich Brloh uprostred anglickej prírody. Toto bol čosi ako ich súkromný kúsok raja, ukradnutý len na tento víkend. Len cez tieto dva krátke dni mohli aspoň na malú chvíľku zabudnúť na všetky svoje starosti, hoci ich ani tu neopúšťali obavy o ich ratolesti. Alebo skôr o tetušku Muriel. Molly sa bála ako si poradí so všetkými jej šarvancami, ale najväčšie starosti jej predsa len robili dvojčatá. A hoci ich napomínala i prosila, aby boli poslušní, jeden nikdy nevie, čo vyparatia.

„Zosmutnela si,“ poznamenal Artur a ona sa usmiala.

„Stále ma prekvapuje ako ma dobre poznáš, drahý,“ odvetila a vzdychla si. „Myslela som na naše deti. Dúfam, že to tetuška Muriel prežije v zdraví a neoľutuje túto láskavosť, ktorú nám urobila.“

Artur sa zasmial. „To dúfam i ja. Ale teta je veľmi schopná. Podľa mňa nemusíš mať obavy,“ snažil sa ju upokojiť. „Poď, je čas na večeru a potom ...“ usmial sa tajomne, privinul si ju ešte bližšie a pobozkal ju so všetko vášňou, ktorá v ňom horela. Nemusel jej hovoriť, čo bude nasledovať. Jeho bozk, ju rozpálil natoľko, že si poľahky domyslela.

Tento večer bol skutočne taký, aký si ho Molly predstavovala. Artur pre ňu sám pripravil vynikajúcu večeru a potom sa dlho maznali a milovali. Nevedela si vybaviť moment, kedy bola šťastnejšia. Avšak stále tu bolo niečo, čo im k dokonalému šťastiu chýbalo. V duši jej už pred rokmi vzklíčila túžba mať i krásne, malé dievčatko. S vlasmi ako meď a očami ako nezábudky. S pleťou bielou ako sneh a perami červenými ako maliny.
Molly si iba povzdychla. Ležala na posteli stúlená v náručí svojho manžela, ktorý pokojne spal, zatiaľ čo ona pozorovala hviezdne nebo. Aj dnes z neho spadla hviezda a aj dnes mala len jedno jediné želanie. Tak veľmi túžila po tom, aby znova počala a aby tento raz povila dievčatko. Svojej túžby sa nevzdávala ani po tých rokoch. Možno i preto mali toľko detí, lebo Artur ju zakaždým uisťoval, že tento krát sa im to určite podarí. No šesť chlapcov svedčilo o pravom opaku. A ona i cez to všetko nestrácala nádej. Keď sa jej konečne podarilo zaspať, mala úžasný sen. Bola u nich doma v Brlohu a vešala prádlo. Cez lúku plnú kvetov k nej bežalo s otvorenou náručou smejúce sa dievčatko. Navlas také, aké si ho vysnívala. A ona sa zohla a vzala ho do náručia. Molly sa zo spánku usmiala a jej napäté telo sa uvoľnilo ...

***

Medzi útesmi neďaleko od brehu, kde stála drevená chatrč so strechou z lastúr sa v mesačnom svite čosi pohlo. Jasné, zelené oči sa zúžili neprestávajúc hľadiac na domček na štrkovitom pobreží, kde sa končila piesočná pláž. Keby Artur s Molly čo i len tušili, že niekto je svedkom ich prejavov nežností a lásky, možno by sa aj zahanbili. Lenže oni o ničom nevedeli. Nemali to odkiaľ vedieť.

Keď sa tmavá morská hladina za útesmi jemne sčerila, žena sa vyľakala a dieťatko v jej náručí sa pomrvilo.

„Pššt moja maličká, tíško moja krásna,“ šepkala jej melodickým hlasom do uška, len aby sa jej dcérka nezobudila. Musela konať. Nemala veľa času. Onedlho začne svitať a potom sa jej šanca rozplynie ako morská pena raz a navždy. Rana na jej boku ju pálila čoraz väčšmi a ona mala strach, aby nestratila vedomie skôr ako sa stihne postarať o svoje dieťatko. Vedela, že skôr ako sa rozbrieždi zomrie. Ale nemohla dopustiť, aby jej dcéru postretol rovnaký osud. Všetko bolo nenávratne stratené. Jej milovaný manžel i ich dve staršie dcéry. Vedela, že ich už nikdy neuvidí a o chvíľu poputuje za nimi.
 Znova sa pozrela na miesto, kde sa vodná hladina stále pokojne hojdala, ale nevidela nikoho. Preto zišla zo skál do vody a rýchlo doplávala k brehu. Dlhé vlasy farby chalúh siahajúce jej pod pás sa jej na nahom chrbte zavlnili, keď ich pohladil teplý, nočný vánok. Ani perlový diadém im nezabránil, aby sa jej rozplietli z účesu, ktorý jej včas ráno spravila jedna z pomocníc.

Útla žena chvíľku postávala nerozhodne pred domcom so zatvorenými očami, spod ktorých sa jej kotúľali slzy horké ako blen a slanšie ako kvapky mora. Celý deň pozorovala tento mladý párik. Včera i dnes. Rozhodla sa. Musela. Inak sa nedalo. Ak chce pomôcť svojim ľuďom a zachrániť život svojej dcére, musí to spraviť. Nemala na výber.

Podišla tackavo až k domcu a dieťatko zložila na prach pred dvere naposledy ho objímuc a pobozkajúc na biele čielko i líčka. Z krku si zvesila retiazku a dala ju malej so slovami: „Nikdy na mňa nezabudni, dcérenka. Zbohom, moja malá Amariel, buď šťastná.“

Len čo tak spravila a do batôžka zastrčila i stručný list s vysvetlením a prosbou, zovretou päsťou zabúchala na dvere a z posledných síl sa bežala schovať. Videla, ako sa v dverách objavil ten mladý, ryšavý muž a po chvíli si vzal jej dcéru k sebe. A vedela, že pre ňu nemohla nájsť vhodnejších a lepších rodičov, ako boli oni dvaja. Videla ako sa v domci rozsvietilo. To bolo posledné, čo jej oči uzreli, kým sa znova nestratila v šírom mori.

***

Artur postával medzi dvermi, rozospato hľadiac na to malé úbožiatko vo svojom náručí a premýšľal, aký to človek bez srdca mohol niečo také spraviť. Zlostil sa a myslel si, že jeho hnev je spravodlivý. Aj Molly sa zobudila a prišla sa pozrieť, čo sa stalo.

„Našiel som ju tu, pred našimi dverami Molly,“ oznámil jej a podal jej košík z mäkkého tŕstia, v ktorom bola uložená.

„Pre Merlina, Artur!“ zalomila rukami zvolajúc prekvapene a jej oči sa zaleskli slzami. V košíku ležalo zabalené v hodvábnej prikrývke bábätko. Nemohlo mať viac ako šesť mesiacov. Spokojne spinkalo a vôbec netušilo, čo sa to okolo neho deje.

„Čo urobíme?“ opýtal sa jej a v mysli už videl všetky úradné postupy a všetky tie ceremónie, ktoré budú musieť podstúpiť. Vyhlásenie pátrania po rodičoch, umiestnenie do nejakého výchovného zariadenia pre dojčatá a samé papierovačky. Vlastne stohy papierov!

„Tak čo s ňou urobíme?“ zopakoval Artur svoju otázku, no Molly ho ani nepočúvala. Hľadela na dieťatko a myslela na sen, ktorý sa jej v tú noc prisnil. Bolo toto vari splnenie všetkých jej túžob? Bol to dar, ktorý by ani len vo sne nečakala? Artur videl ten lesk v jej očiach a on ho dobre poznal.

„Molly?“ ozval sa v obave, čo mu manželka odvetí.

Keď k nemu vzhliadla, vedel, že proti jej rozhodnutiu nič nezmôže. „Necháme si ju,“ odvetila pevne a ani len nečakala na manželov súhlas.

„Si presvedčená, že je to dobrý nápad?“ opýtal sa neisto.

„Artur! Vari to nechápeš? Dnes sa nám konečne splnil sen. Máme dievčatko! A bude to naše dievčatko, naše,“ povedala s takou nehou v hlase, až mu zovrelo hrdlo.

„Keby to tak bola pravda,“ pomyslel si, ale nechcel jej oponovať. Povedal si, že s ňou bude rozumnejšia reč neskôr a potom to vyriešia. Nemôžu si predsa len tak prisvojiť cudzie dieťa. Ani keď ich o to žiadala nejaká žena prostredníctvom toho listu. Musia ju nájsť a vynasnažia sa jej pomôcť.

Lenže to sa nikdy nestalo. Nie po tom, čo chvíľu na to našli v košíku priložený list. Molly odľahlo, pretože nemusela presviedčať svojho manžela o tom, aby si dievčatko nechali. Vedela, že od tohto dňa bude konečne jej život naplnený. Teraz už naozaj nemohla byť šťastnejšia. Mala všetko. Milujúceho manžela, svojich chlapcov a svoju vytúženú dcérenku. Vedela, že raz nadíde deň, keď jej budú musieť prezradiť tajomstvo dnešnej noci, ale ten bol zatiaľ v nedohľadne.
 A Artur? Iste, tá maličká si celkom podmanila jeho srdce ešte v tú noc.