Wardenka

16. kapitola

Škriekajúca búda

Severus sa zobudil ako prvý. Zdalo sa mu, že ešte nikdy nemal krajšie ráno. Akoby z neho opadla ťarcha tých rokov a tá kopa problémov a starostí.
,,Mal som niekedy vôbec krásne ráno?" napadlo mu. Akosi si na to nevedel spomenúť. Bolo to zvláštne, ale cítil sa tak spokojne, tak ... šťastne. A tento pocit bol preňho celkom nový. Dokonca sa usmieval. Nikdy predtým sa neusmieval bez príčiny. Nemal na to dôvod. A odrazu bolo všetko iné. Aj deň sa mu zdal byť jasnejší. Konečne mal dojem, že má jeho život aspoň nejaký zmysel.
Hebké ženské telo sa vedľa neho pomrvilo, pritúliac sa k nemu ešte viac. Yvainne ešte spala. Nechcel ju budiť. Bolo priveľmi príjemné držať ju v náručí a len tak ju nerušene pozorovať. Bola naozaj krásna. Hviezda, ktorá spadla z neba len kvôli nemu.
,,Prečo som si to nevšimol skôr?" uvažoval, keď jej očami láskal tvár. Vpíjal do seba ich jemné črty a veľmi sa usiloval, aby odolal jej čaru a nepobozkal ju. Ale jeho spokojnosť zastrel mrak obáv. Na malú chvíľu ho znova prepadli pochybnosti a obavy, ako to teraz bude všetko ďalej.
,,Nemysli na to teraz, Severus," šepla Yvainne ospalo a preplietla si prsty s jeho. Jeho ruka jej totiž spočívala na nahom brušku a jej dotyk ju príjemne hrial.
,,Ako dlho si už hore?" ozval sa prekvapene.
,,Dosť dlho. Viem, že si ma pozoroval, keď som spala," odvetila pobavene.
,,Skôr, keď si sa tvárila, že spíš," poznamenal nevrlo, ale dlho sa nemračil. Znova mu na perách zahral úsmev. Stále ho prekvapovala. Bola proste úžasná a musel pripustiť, že bola skutočne aj jedinečná.
,,A prečo si nič nepovedala?" opýtal sa po chvíli ticha.
,,Páčilo sa mi to," odvetila rozkošne a Severus si len trpiteľsky vzdychol.
,,Ty si jednoducho nenapraviteľná," zamrmlal a veľmi ochotne ju pobozkal, keď k nemu otočila svoju žiariacu tvár.
,,Severus?" zašepkala vychutnávajúc si jeho bezprostrednú blízkosť.
,,Hm?" ozval sa stručne, plne zaneprázdnený a sústredený znamienkom na jej krku.
,,Veselé Vianoce," zaželala mu znova.
Zarazil sa. Vôbec si neuvedomil, aký je dnes deň. Preňho boli doteraz všetky dni rovnaké, bezútešné a nemenné. Čierne a protivné a on sa každé ráno prebúdzal s pocitom, že ich musí prežiť. Len prežiť, aby mohol ísť ďalej, deň za dňom.
Dnes však bol ten pocit iný a nový. Bol jedinečný. Zahľadel sa na jej ruku, ktorá mu spočívala na hrudi tak majetnícky. Ešte stále mala na zápästí uviazanú tú červenú mašličku. Aj ona si všimla jeho zadumaný pohľad a uškrnula sa.
,,Žiaľ, svoj dar si si ... otvoril ... už v noci," zasmiala sa veselo.
Severus však nereagoval a aj jej veselý smiech vystriedal jemný úsmev. Ťarcha toho, čo vlastne vykonal naňho dopadla až teraz a so všetkou svojou váhou.
,,Yvainne, ... ja ..." odmlčal sa hľadajúc vhodné slová. Vzal medzi prsty prameň jej gaštanových vlasov a jemne ho poláskal. ,,Nikdy v živote som nedostal krajší a vzácnejší dar." Severus nevedel ako to slovami lepšie vyjadriť. Ešte nikdy nič také hovoriť nemusel, nie to sa tým ešte trápiť. Nikdy nebol viac zmätený zo svojich citov, ako bol teraz. A to všetko bolo preňho úplne nové.
,,Ani ja, to mi môžeš veriť," povedala úprimne hľadiac mu do čiernych očí.
,,Čo s nami bude teraz?" ozval sa, uchopiac jej tvár do dlaní. ,,Ak niekto príde na to, že sa stretávame, vyhodia ma. A ty vieš, že to nemôžem dopustiť."
,,Viem. Ale ty vedz, že sa ťa odmietam vzdať," vyhlásila vzdorovito, oprúc si bradu o jeho nahý hrudník.
,,Yvainne," hlesol, prižmúriac oči.
,,Severus, neboj sa. Nikdy by som neohrozila tvoje ... poslanie. Ver mi. Nájdem miesto, kde sa budeme môcť stretávať, uvidíš. Len mi dôveruj." V hlase mala toľko odhodlania, ako aj v očiach nádeje. Ako ju mal odmietnuť? Nebol toho schopný.
,,Severus?" ozvala sa a oči jej šibalsky zaiskrili.
,,Áno?" pohladil ju po líci.
,,Som hladná," odvetila s nebezpečne zvodným úsmevom.
Severusov pohľad padol na hodinky. Bolo skoro pol deviatej ráno. ,,No, raňajky ešte stihneme, ak sa poponáhľame," odvetil, ale ona sa rozosmiala.
,,Čo je?" opýtal sa so zvraštením obočím.
,,No, moje raňajky sú tu," šepla a nahla sa k jeho perám, ktoré sa znova zvlnili v úsmeve. Až teraz pochopil.
,,A čo by ste si želali, madam?" opýtal sa, keď ju chichotajúcu sa prevalil pod seba a ona sa zaborila hlbšie do perín, pevne ho objímajúc.
,,Na začiatok ... by som si dala pár bozkov," odvetila veselo a on jej s radosťou vyhovel.

V dome na Grimmauldovom námestí číslo 12 bolo rušno. Až priveľmi a chvíľami aj horúco. Členovia Fénixovho rádu boli zabratí do veľmi živej diskusie.
,,Tak čo budeme robiť?! Jeho moc a počet stúpencov rastie!" rozčuľoval sa Sirius.
,,Sirius, pokoj," snažil sa ho upokojiť Remus Lupin.
,,Ako mám byť pokojný?! Vysvetli mi to, Remus! Okrem toho ani nevieme, kde sú deti a čo s nimi je!" zvolal zúrivo.
,,Čo sa to tu deje?" opýtala sa žoviálne Nymphadora, ktorá sa práve objavila vo dverách kuchyne.
,,Dora!" zvolal prekvapene Remus pri pohľade na svoju manželku. ,,Mala si ostať doma. Vieš, že je to nebezpečné," karhal ju jej manžel.
,,Dávam si predsa pozor," odvetila a dovolila, aby ju objal a pobozkal. Ale jeho ustarostený výraz z tváre nezmizol.
,,To hovoril aj Divooký," dodal zamračene. Všetci dobre vedeli, ako skončil. Pri preprave Harryho do bezpečia boj jedným z tých, ktorý zahynul. A bol to pritom ten najskúsenejší auror, akého kedy poznali.
,,Remus, nechce sa mi sedieť doma, keď viem, že ste všetci tu a plánujete ako na Temného pána," povedala nedajúc sa odradiť. Pretlačila sa okolo neho a opatrne si sadla za stôl.
,,Vitaj, moja milá," pozdravila ju Molly a podala Remusovi vankúšik, aby ním podložil Dore chrbát. Pre lepšie pohodlie. Bola totiž tehotná a v pokročilom štádiu.
,,Uvarím ti čaj?" opýtala sa jej.
,,Ďakujem, dobre mi padne," odvetila a započúvala sa do rozhovoru.
,,Jediné fakty, ktoré poznáme sú, že nový minister pracuje pre Voldemorta. Zrejme ho ovláda kliatbou, ale to je teraz jedno. Vieme, že ho na slovo poslúcha. Ďalší dôležitý fakt je ten, že riaditeľom na Rokforte je Snape a sú tam aj Carrowovci. Čiže sú len traja. Ak budeme chcieť prísť na Rokfort v prípade potreby, nemal by to byť problém, prevziať nad ním kontrolu. Ani Snape nie je taký hlúpy, aby proti nám išiel. Nemajú prosto šancu," rečnil Kingsley Shacklebolt.
,,Lenže aj tak nemôžeme nič robiť, pokiaľ nevieme, čo Harry robí alebo kde je," zahundral Arthur Weasley.
,,Správne," pritakala Molly a postavila šálku s pariacim sa čajom pred Doru.
,,Myslíme si, že boli na ministerstve a teraz o tom ani nepochybujem, keď z dverí pracovne Umbridgeovej zmizlo oko Divookého," zahundral Kingsley. ,,Stále mi však nie je jasné, čo tam hľadali. Ale to sa asi ani nedozvieme."
,,Niečo hľadajú. Po niečom pátrajú, to viem určite," odvetil Remus.
,,Lenže aj Voldemort po niečom pátra," skočil mu do reči Sirius, ktorý bol hodnú chvíľku ticho. ,,Čo ak by sme nejakého smrťožrúta zajali a vypočúvali ho? Možno sa dozvieme viac," nadhodil.
,,Nemyslím si to," protirečil mu znova Remus. ,,Pozri, nemyslím si, že je to zlý nápad, ale pochybujem, že sa Temný pán niekomu so svojimi plánmi zdôveruje."
Sirius musel uznať, že má jeho starý priateľ pravdu.
,,Tak čo budeme robiť?" opýtal sa Arthur skleslo.
,,Čakať," odvetil Kingsley a vylial do seba obsah pohára, ktorý stál na stole pred ním.
Nikto z nich sa neunúval počúvať šomranie starého domáceho škriatka, ktorý sa krčil v skrinke pod dresom.
,,Kreatcher vie, čo hľadá ten chlapec, vie, ale nikomu to neprezradí. Jeho pán si ho neváži, zato chlapec mu vrátil retiazku, ktorú Kreatcherovi ukradli. Chlapec je dobrý, nie ako jeho pán," šomral si starý škriatok popod svoj dlhý, tenký nos. ,,Chlapec hľadá Horcruxy, áno, hľadá a pomstí smrť jeho pána Regula. Kreatcher to nemohol. Ale chlapec ho pomstí!"

Severus sa za Rokfortskou bránou odmiestnil na miesto, kam ho nasmeroval Phineas Nigellus. V jednej ruke zvieral svoj prútik a v druhej ruke Chrabromilov meč. Ocitol sa na neznámom mieste. Bol niekde v lese. Najprv rozmýšľal, kam ho má dať, aby sa k meču náhodou nedostal nik iný. Zrak mu padol na zamrznuté jazero. Namieril naň prútikom a po neverbálnom kúzle sa v ľade urobila neveľká diera. Vybral meč a spustil ho do vody. Otvor naspäť začaroval a voda znova zľadovatela. Potom si vyhliadol vhodné miesto na úkryt, zmazávajúc sa sebou stopy v snehu, ktorý mu chrupčal pod nohami. Vytiahol znova svoj prútik a zašepkal: ,,Expecto Patrunoum!"
Z jeho prútika vystrelila strieborná laň a bežala na kraj lesa, kam ju poslal. Mala prilákať Harryho k jazeru a k meču. Severus zatiaľ ticho čakal. Bol taký sústredený a zamyslený. Ale nečakal dlho. Nie príliš. Znova zočil svoju laň a za ňou kráčal Harry.
,,Podarilo sa to," pomyslel si, hoci to ešte nebol koniec. Vedel, aký je Potter, a že sa možno nedovtípi. Ale mýlil sa v ňom. Laň zastala na mieste, kde ležal meč a zmizla. Harry pobehol za ňou a vrhol sa na kolená k jazeru. Severus si už naozaj myslel, že nič nezbadal, keď videl ako Harry vytiahol prútik a kúzlom rozbil ľad. O chvíľu na to so seba zhodil vetrovku i sveter a skočil do vody.
Severus sa zľakol. Nevedel, aká je voda hlboká a netušil, že to nebol jeho najlepší nápad, hodiť ho tam. Ubehlo pár sekúnd a on sa bál, že bude musieť opustiť svoj úkryt a ísť ho zachraňovať. Ale nemusel. Odkiaľsi sa vyrútil Ronald Weasley a načiahol sa do ľadovej vody za priateľom.
,,Žije," zahundral si uľahčene Severus. ,,Vďaka Merlinovi!" Srdce mu búšilo až niekde v hrdle. Bol čas zmiznúť. Harry mal meč a jedna z jeho úloh bola splnená. Keď sa odmiestnil, ocitol sa znova pred bránou Rokfortu. Hľadel do jeho rozsvietených okien a spomenul si na Yvainne. A na Lilly. Až teraz mu došlo, že jeho Patronusom je stále laň. Presne taká, ako Patronus nebohej Lilly Potterovej.
,,Znamená to, že moje srdce stále patrí Lilly?" opýtal sa smutne hľadiac na mesiac, ktorý bol práve v splne. Odpoveď neprišla. A nebolo to prvýkrát. Trpko si povzdychol sa vykročil smerom k hradu. Vedel, že Yvainne ho bude čakať. Jeho nálada sa predsa len trošku zdvihla a on sa usmial. ,,Kto vie, či jej niečo napadlo?"

Vianočné prázdniny sa chýlili ku koncu. Už pozajtra sa mali vracať študenti na Rokfort a Yvainne ešte stále nenašla miesto, kde by sa mohli so Severusom tajne stretávať. Jediná miestnosť, ktorá bola dostupná bola na siedmom poschodí, ktorú skoro všetci poznali. Tú teda použiť nemohli. A bola v škole. Yvainne si predstavovala, že to bude skôr niekde mimo školy, ale napriek tomu dosť blízko. Lenže kde? Pozrela sa na hodinky. Severus odišiel skoro pred dvoma hodinami. Ale nevolal ho Temný pán. Hoci jej to nepovedal, vedela, kam ide. A bral so sebou meč Richarda Chrabromila. Nie, že by ním išiel niekoho zabiť, to nie. Išiel ho odovzdať. Poobede ho z pracovne volal Phineas Nigellus, že vraj vie, kde sa tí traja nachádzajú a prezradil mu to. Hneď na to sa Severus vychytil aj s mečom, ani sa s ňou len nerozlúčil. Ale chápala ho. Toto bolo dôležitejšie ako bozk na rozlúčku. Tiež by bola urobila to isté.

,,Tak ako, má ho?" opýtala sa Yvainne sediaca na podobločnici v jeho spálni. Tušil, že ju tam nájde. Okolo nej krúžila Vampi.
,,Čo či má a kto?" ozval sa nesústredene, zobliekajúc si kabát.
,,Predsa Harry ... ten meč," odvetila, hladkajúc ukazovákom Vampi po chrbátiku hebkom ako zamat, keď jej pristála na kolene.
Severus sa už - už chcel spýtať odkiaľ to vie, ale zdržal sa.
,,Áno, má ho. A dúfam, že ho aj dobre využije," zahundral.
,,Nebuď skeptický," riekla hľadiac naňho zamyslene. Veľmi dobre vedela, že toho chlapca vždy podceňoval a nikdy mu veľmi neveril.
,,Vieš, možno sa ti to bude zdať smiešne, ale máte niečo spoločné," vyslovila nahlas pozorujúc ho kútikom oka.
,,S kým?" zahučal nevrlo, postaviac im vodu na čaj.
,,S Harrym." Vôbec si nevšímala jeho zamračenú tvár a varovný pohľad, ktorý ju varoval, aby prestala zabŕdať.
,,Veľmi rád by som vedel, čo to je?!" opýtal sa hnevlivo a ona pokračovala.
,,Ste obaja čestní, stojíte si za slovom, ste veľmi dobrí čarodejníci," na malý moment sa odmlčala a zamračila. ,,Netvár sa tak, Severus. Možno nemáš o Harrym veľkú mienku, ale je naozaj skvelý čarodejník a uvidíš, že on to nakoniec dokáže!"
Severus na to nepovedal nič. Tváril sa však tak zanovito, že mohla vedieť, že si myslí aj tak svoje.
,,Ale je tu jedna vec, v ktorej ste sa predsa len líšili. Až donedávna," zatiahla tajomne.
,,Áno? A čo to bolo?" spýtal sa neskrývajúc zvedavosť.
,,Niečo, čo si ty doteraz nemal," riekla.
,,Prezradíš mi konečne, čo to bolo?" zatváril sa nevrlo ako pes, ktorého celú noc štípali blchy.
,,Skutočných priateľov," odvetila prosto, opätujúc mu pohľad.
,,Ak to nevieš, ja priateľov nemám," odvetil horko a jeho hlas znel akosi cudzo a duto. Odvrátil sa od nej ukazujúc jej svoj zhrbený chrbát. Nepočul ako sa zošuchla z miesta, kde sedela a pomaly sa k nemu približovala. Pohladila ho po chrbte a objala ho.
,,Ale máš, máš. Máš predsa mňa, Severus," šepkala.
Severus sa s tichým povzdychom otočil a objal aj on ju. Mala pravdu. Mal ju. Už nikdy nebude sám, pretože ona mu sľúbila, že bude s ním. Vždy a všade. Keď sa k nej sklonil, aby si ukradol bozk, cítila, že sa usmieva. Jej ruky sa premiestnili ku gombíkom na jeho habite a šikovne ho rozopínali.
,,Yvainne, čo to robíš?" opýtal sa chrapľavým hlasom, keď mu rukami vkĺzla pod rozopnutý habit i košeľu a nežne ho láskala zasypávajúc ho bozkami.
,,Bozkávam ... ťa," odvetila šibalsky. ,,Alebo to robím tak zle, že si si to nevšimol?" ozvala sa predstierajúc zhrozenie. Musel sa usmiať. ,,Mali by sme nejako využiť čas, nemyslíš? Kým sa dá," pohladila ho po krivke pevného zadku.
,,Toto som chcela urobiť už dávno," šepla, zmyselne mu zahryznúc do spodnej pery.
Severus na ten nežný, zvodný podnet reagoval rýchlo. Schmatol ju do náručia a vysadil na stôl, lebo mal zrazu pocit, že posteľ je vzdialená na stovky míľ. A on ju chcel hneď. Tu a teraz. Yvainne sa len zachichotala, objímajúc ho nohami okolo bokov. Vzápätí si vzdychla a ticho spokojne priadla pod jeho nežnými dotykmi, ktoré ju tak rozpaľovali. Kým ešte vládala myslieť, rozmýšľala nad tým, ako sa to všetko zvrtlo. Nikdy by si nebola ani len pomyslela, že sa zaľúbi do tohto muža. Vždy predsa vedela, že by to mal byť Otis Sabriel, ktorému mala dať svoje srdce a lásku. Mýlila sa. Opak bol pravdou. Ale neľutovala to. Nič z toho neľutovala. A najmä nie tieto výnimočné chvíle, ktoré si mohli obaja ukradnúť od nepriaznivého osudu.
,,Severus?" ozvala sa neskôr, keď zaspávali v objatí, v jeho veľkej posteli.
,,Hm?" zamrmlal driemajúc, ale ešte nespal.
,,Mám to miesto," šepla. ,,Myslím, že je skvelé na to, aby sme sa tam mohli nerušene stretávať."
,,A kde to je, ty moja malá nymfomanka?" opýtal sa pootvoriac oči.
,,Škriekajúca búda je na to ako stvorená," odvetila spokojne pritúliac sa k nemu.
,,To nemôžeš myslieť vážne, Yvainne," protestoval. ,,Veď je absolútne neobývateľná a v dezolátnom stave!"
Musela uznať, že mal tak trochu pravdu. Škriekajúca búda bola najmátožnejšie obydlie v okolí. Naozaj bola v úbohom stave, veď si za tie roky prežila svoje. Ale keď sa pustí do práce, snáď ju aspoň ako - tak zútulní.
,,Len mi daj čas a uvidíš. Všetko bude dobré," povedala bezstarostne a zívla si.
Severus si porazenecky vzdychol. Už ju natoľko poznal, aby vedel, že ak si raz niečo vzala do hlavy, nepustila sa toho.
,,Tak dobre, ale ak sa mi tam nebude páčiť, neostanem tam," zamrmlal, objal ju okolo pása a pritiahol si ju bližšie.
,,Viem. Neboj sa. Len to nechaj na mňa," zopakovala a zatvorila oči. Viečka mala také ťažké, že sa jej samé zatvorili, akoby jej prikazovali, že dnes toho na ňu bolo priveľa a zajtra ju čaká nový deň.

17. kapitola

Vyslyšaná žiadosť

Severus sedel vo svojej kancelárii a študoval akési papiere, ktoré mu prišli nedávno od Ministra mágie. Ale nebolo to nič dôležité. Len nejaké nové zákony, ktoré vydali na príkaz lorda Voldemorta. Všetko, čo urobil bolo, že si ich prečítal a odložil do posledného šuflíka v svojom stole. Načiahol sa za posledným výtlačkom Denného proroka, ktorý mu ráno doniesla sova a zahľadel sa zamyslene na titulnú stranu. Bola tam tvár akejsi ženy. Nepoznal ju, ale bola pomerne mladá. Usmievala sa. Volala sa Withney Watterová. Veľmi pekná plavovláska, akurát, že bola mŕtva. Aj ona sa mala dostaviť na súdne konanie, kde mali rozhodnúť o jej živote a o tom, či môže žiť ďalej vo svete čarodejníkov, keď nebola čistokrvná. Text pod fotkou oznamoval, že ju našli mŕtvu o tri dni neskôr, keď sa nedostavila na súd. Severus vedel, že mnohí radšej zvolili útek ako nezmyselné súdne konanie, ktoré aj tak skoro vždy dopadlo zle. Spomenul si na deň, keď v jeden letný, augustový deň túlajúc sa Šikmou uličkou, videl tiež na stránkach tohto časopisu tvár iného plavovlasého dievčaťa. Ona však ešte žila. Síce bola odsúdená, ale žila. No nie príliš dlho ...

--------------------------------------***------------------------------
Pred šestnástimi rokmi:

Bol horúci augustový deň a Severus kráčal Šikmou uličkou, zháňajúc prísady do svojich elixírov. Pred chvíľou sa zastavil v Deravom kotlíku na pohár piva a keďže mal barman Tom plné ruky práce, chvíľu mu trvalo, kým ho obslúžil. Zatiaľ čo čakal, jeho zrak padol na titulku Denného proroka, ktorý ohlasoval: ,,Ďalší zo Smrťožrútov v Azkabane."
Na veľkej čierno - bielej fotke bola vyfotografovaná mladá žena. Veľmi dobre ju poznal. Bola to Aderna Quirellová, mladšia sestra Quirinusa Quirella. Celá čarodejnícka spoločnosť bola prekvapená z toho zistenia. Ich rodina bola predsa stará, čistokrvná a bezúhonná a teraz toho! Nikto by si nebol ani len vo sne pomyslel, že by sa také mladé, príjemné dievča mohlo stať Smrťožrútkou. Pre jej rodinu to bola zdrvujúca rana. Ani len jej brat, ktorý jej bol taký blízky to netušil. Vedel o mnohých veciach, poznal sestrinu tajnú lásku, ale netušil, prečo sa mu s týmto nikdy nezdôverila. Bol by urobil všetko preto, aby jej v tom zabránil. Na tej fotke bola za mrežami, oblečená v čiernobielom prúžkovanom odeve s otrhanými okrajmi rukávov a cez mreže k niekomu načahovala ruku. Plavé vlasy mala strapaté a tvár uslzenú a špinavú. Na prvý pohľad bolo vidno jej nekonečné zúfalstvo. Severusa striaslo, ale nebolo to chladom v miestnosti, ani dobre vychladeným pivom. Aj jemu veľa nechýbalo a mohol byť na jej mieste. Aj on mohol byť len ďalším väzňom v Azkabane, ktorý strážili dementori. A to len vďaka tomu, že prezradil Temnému pánovi, čo nemal a ohrozil život svojej milovanej Lilly. Spamätal sa, hoci pre nich bolo už neskoro. Odvrátil sa od lorda Voldemorta, ale nikomu to nesmel prezradiť. Tak znela dohoda s Dumbledorom. Mal sa stať jeho spojencom, niečo ako dvojitým agentom. Ale nebyť Albusa Dumbledora a jeho zaručenia sa zaňho, mohlo byť teraz všetko inak. Pritiahol k sebe noviny bližšie a roztvoril ich, aby si ich mohol prečítať. Čítal mlčky a rýchlo.
Do služieb Temného pána nastúpila Aderna krátko po ňom. Presne si pamätal ten deň, keď mu to prišla povedať. Bola celá rozžiarená, akoby práve vyhrala súboj s dvanásťhlavým drakom. Ale jeho to vonkoncom nezaujímalo. A potom to išlo jedno s druhým. Severus s Bellatrix a Bartym Crouchom mali k Voldemortovi najbližšie, ak sa to tak dalo povedať. Boli jeho obľúbencami. Severus mal vždy taký dojem, že Bella mala pre Voldemorta zvláštnu slabosť. Počúvala ho na slovo ako psík. Znova uprel svoj pohľad na strhanú ženu na fotografii. Dopil pivo a vyšiel z baru von na rušnú ulicu.
Slnko príjemne hrialo. Okolo krajov uličky bolo plno stánkov, ktoré ponúkali tie najrôznejšie druhy tovaru. Ale on okolo nich prešiel takmer nevšímavo. Mieril do Apatieky, aby si nakúpil, čo potreboval. Dumbledore mu dal miesto na škole. Mal učiť Elixíry. Vždy v nich exceloval, tak prečo nie? Bola to dobrá šanca ako zmeniť svoj život, i keď len zdanlivo. Z vrecka svojho čierneho habitu vytiahol nie veľmi dlhý zoznam, ktorý si pripravil a preletel ho sústredeným pohľadom.
Ozvalo sa zazvonenie mosadzného zvončeka a vo dverách malého zastrčeného obchodíka sa objavil Quirell. Tmavé vlasy mu padali do čela, takže si Severusa najprv nevšimol.
,,Prepáčte," šepol ticho, keď doňho nechtiac vrazil, ale keď zdvihol pohľad, jeho modré oči ho prebodli so skrývanou nenávisťou. Severus vedel, že Quirinius je tak trochu zbabelec.
,,Nič sa nestalo," zahučal a chcel prejsť dovnútra, ale zastavil sa. ,,Je mi ľúto, čo sa stalo Aderne."
Quirinius naňho úkosom pozrel a potiahol nosom. ,,Aj tak si myslím, že ju zatvorili neprávom. A to všetko kvôli tebe," zasyčal spurne presne vediac, z čoho ho vlastne obviňuje. Quirinius vedel, že jeho sestra tak zúfalo milovala Severusa, že ho dlhé roky tajne sledovala. Bola jeho tieňom. Dokonca zistila, že sa stal Smrťožrútom. Ale to, že sa k nim pridala aj ona, jej brat netušil. ,,Ten, kto mal putovať do Azkabanu omotaný v reťaziach ako prašivý pes, si mal byť ty! Nie ona! Ty si bol Voldemortovým poskokom, zatiaľ čo ona len lozila za tebou ako tá posledná hlupaňa!" riekol rozčúlene neuvedomujúc si, že práve prezradil viac ako kedy chcel. Ale bolo to zo zúfalstva, pretože vedel, že niet viac záchrany pre jeho sestru. A vedel, že ak to urobila, bolo to len preto, lebo chcela byť nablízku svojej láske. Niekedy si jednoducho akoby nevedela domyslieť možné dôsledky. Hlavne, čo sa týkalo záležitostí jej srdca. Severus vybuchol. Pustil ruku z dverí a chytil ho vpredu za habit, pričom ho nadvihol tak, že si Quirinius musel stať na špičky, aby dosiahol zem.
,,Ja som nikoho nenútil! To, čo robila tvoja sestra, ma nikdy nezaujímalo a ani zaujímať nebude!" ozval sa a pustil ho tváriac sa zhnusene, akoby bol len riadnou kopou trusu.
,,Keby ti skutočne záležalo na svojej sestre tak, ako sa tváriš, bol by si urobil všetko pre to, aby si jej zabránil pridať sa k Voldemortovi. Ale ty si bol zbabelý, však?" oplatil mu Severus rovnakou mincou.
,,Ty si naivný hlupák, Severus! Alebo si si ani teraz ešte neuvedomil, že Aderna ťa miluje?" zaškeril sa mu posmešne do rovnako bledej tváre, akú mal aj on. ,,Jasné, že si si to nevšimol. Načo by ti bola láska jedného pochabého dievčaťa! Si bezcitný surovec!"
Severus stál pred Apatiekou s rukami zaťatými v päsť a bez slov počúval urážky, ktoré sa naňho sypali z úst Quiriniusa. Jeho kamenná tvár a prižmúrené oči neodzrkadľovali žiadne emócie. Vždy sa vedel perfektne ovládať. To považoval za jednu zo svojich najlepších schopností, vďaka ktorej ho neodhalil ani Voldemort.
,,To, čo robila, bola len jej vec. Už som ti to povedal. A teraz sa strať, kým nevytiahnem svoj prútik! Tvoja spoločnosť mi je na obtiaž!" vmietol mu do tváre nakloniac sa k nemu.
Quirinius Quirell cúvol, pričom sa nechtiac potkol o vlastnú nohu. Quirell sa otočil a zmizol za najbližším rohom. Až potom vošiel Severus konečne do Apatieky, aby si nakúpil, čo mu bolo treba. Ale aj tak nekúpil všetko, čo potreboval. Zabudol na Salamandriu krv a sušené Mločie očká. A to len preto, čo mu ten strachopud práve prezradil.
,,Vari ja môžem za to, čo ku mne cíti? Aj tak to určite nie je pravda!" mrmlal si popod nos. ,,Len si to vymyslel, aby uľahčil svojmu svedomiu a výčitkám, ktoré ho zožierajú, lebo jej v tom nezabránil."

,,Mama, prečo neodpočívaš?!" hneval sa Severus, keď sa vrátil domov a našiel matku krivkať po kuchyni so zásterou uviazanou okolo pása, pokašliavajúc horšie ako dlhoročného fajčiara.
,,Pretože varím," odvetila pokojne. ,,Pripravujem obed, ak si si to náhodou nevšimol."
,,Dohodli sme sa, že budem variť ja," protestoval a jeho matka mu venovala krátky pohľad.
,,Prepáč mi synček, naozaj si cením tvoju snahu a starostlivosť, ale ešte jedno jedlo od teba a dostanem sa hrobárovi na lopatu skôr, ako plánujem," riekla veselo, ale úprimne. Videla však, že ho týmto priveľmi pravdivým priznaním ranila a tak sa snažila napraviť to.
,,Seve, si naozaj skvelý v elixíroch a v mnohých iných veciach, ale zlatko - za toto sa nesmieš na mňa hnevať - v kuchyni si jednoducho nepoužiteľný."
Severus si však musel priznať, že jeho matka má pravdu. Veď aj dnešné raňajky, ktoré pripravoval skoro hodinu, ledva zožral susedov pes, keď mu tak veľkoryso venoval svoju porciu.
,,Veru, neviem, kto sa o teba postará, keď sa pominiem," lamentovala, sadajúc si na kuchynskú stoličku, ktorá hlasno zavŕzgala, keď ju odtiahla od stola. ,,Prečo sa konečne neoženíš? Vieš, ako veľmi si to želám. Rada by som sa dožila aj nejakých vnúčat," dobiedzala žalostivo, zatiaľ čo Severus len zatínal zuby, hľadiac kamsi neprítomne von oblokom. Ani si len neuvedomoval, že v ruke stále zviera tašku s nákupom, ktorú si doniesol z Apatieky, keď bol v Šikmej uličke. Myslel na to, že túto tému už stokrát preberali a on jej vždy neúspešne opakoval, že sa nikdy nemieni oženiť! Nikdy! Ako mohol? Zradil by tak pamiatku ženy, ktorú tak vrúcne miloval.
,,Mama, vieš veľmi dobre, že sa nikdy neožením. Nechcem to! Taký život nie je pre mňa."
,,Ale Seve, to je hlúposť, zlatko. Možno to mne a tvojmu otcovi nevyšlo, ale to neznamená, že ty nemôžeš byť šťastný."
Keď jej syn aj naďalej zaryto mlčal a tváril sa neprístupne jej radám, prejavila sa jej pichľavá, diktátorská povaha, tak veľmi potláčaná nebohým manželom.
,,Zabudni konečne na tú humusáčku! Aj tak je už mŕtva! A okrem toho, nikdy ťa nemilovala."
,,Ako to ty môžeš vedieť!" osopil sa na matku zlostne. Dotkla sa témy, ktorá bola preňho posvätná.
,,Ak by to tak bolo, nevzala by si predsa Pottera!"
Severus zaškrípal zubami. Ako to meno len nenávidel. Potter! Perfektný a dokonalý Potter! A ženatý s Lilly. S jeho Lilly! Severus preklínal to nenávidené meno, rovnako vrúcne ako aj Jamesa, jeho nositeľa. Všetko malo byť inak. Lilly sa mala zaľúbiť doňho. Jeho si mala vziať a s ním si mala založiť rodinu. Nie s Potterom!
,,Prečo si nevšímaš ostatné dievčatá? Napríklad taká Aderna Quirellová," húdla ďalej jeho matka svoje. ,,Je veľmi pekná, je milá a má ťa veľmi rada. Hodili by ste sa k sebe."
,,Nehodili," oponoval jej zaryto. ,,A okrem toho, nie je to možné," odvetil bezvýrazne. ,,A prečo by to nemalo byť možné? Aj jej matka Rosamunde s tým súhlasí."
,,Mama, Adernu chytili aurori. Je v Azkabane."
,,Čože? Veď nič nespravila!" zhíkla neveriacky.
,,Ale spravila. Bola na strane Voldemorta. A okrem toho, ona pomáhala Belle s Longbottomovcami."
Jeho matka zbledla. Netušila, že Adernu chytili. Veď ani nevedela, že aj ona je Smrťožrútka. To, že bol Smrťožrútom jej syn zistila len úplne náhodou. Nevedela si predstaviť, aké to musí byť pre Rosamunde hrozné, prísť o dcéru a znášať tak potupu i žiaľ z jej uväznenia. Ona na také niečo bola zvyknutá. Takéto pocity ju sprevádzali celý jej život, ale Rosamunde, ktorá bola citlivá a navyše taká dôstojná a z dobrej rodiny ... Aj ju zachvátila panika, keď po Voldemortovom páde začali vo veľkom chytať Smrťožrútov. Čakala, že každú chvíľu zaklopú na dvere ich ošarpaného domčeka, stojaceho blízko rieky a odvedú jej syna v okovách preč a ona ho už nikdy neuvidí. Nestalo sa tak, ale nevedela prečo. Niečo sa zrejme zmenilo, ale Severus sa jej s tým nezdôveril.
,,To je hlúposť a sprosté klamstvo!" protestovala Eileen a v očiach sa jej objavili slzy. Nemohla uveriť tomu, čo jej prezradil Severus. Určite to bol len nejaký výmysel, ktorý si aurori a nový Minister mágie vymysleli, len aby pochytali čo najviac Voldemortových stúpencov. ,,Toľká nespravodlivosť," šepla, ale znova ju pochytil dusivý kašeľ, ktorý neustával.
,,Mama!" Severus k nej podišiel a chytil ju za ruku. ,,Vieš, že sa nesmieš rozčuľovať. Nerobí ti to dobre," napomínal ju starostlivo. ,,Naozaj by si si mala ísť ľahnúť."
Eileen Snapová prikývla a dovolila svojmu synovi, aby ju odprevadil do izby. Jej stav sa do večera ešte viac zhoršil a Severus musel privolať lekára, ktorý skonštatoval, že veľa času jej už neostáva. Eileen Princová - Snapová trpela akousi mukelskou chorobou, s ktorou si čaromedici od Sv. Munga nevedeli poradiť.
Prebudila sa uprostred noci. V izbe horela len svieca s mätovou vôňou, ktorú nechal horieť jej syn, aby sa jej ľahšie dýchalo. A on sedel na stoličke pri posteli s hlavou vyvrátenou na bok. Tiež spal. Eileen si pri pohľade na svojho syna vzdychla. Bolo na ňom vidno, aký je strhaný a ubitý životom. A to mal iba 21 rokov. Bolo toho naňho priveľa. Nikdy to nemal ľahké. A ona to dobre vedela. Nikdy neboli majetný a jej syn neraz chodil otrhaný, alebo vo veciach o pár čísel väčších, v ktorých sa doslova topil.
Spomenula si na deň, keď sa narodil, a keď jej ho priniesli. Bol to veľmi ťažký a bolestný pôrod. Ale všetka tá bolesť stála za to, lebo jej priniesli to najkrajšie dieťa pod slnkom. Alebo skôr pod hviezdami, pretože Severus sa narodil za jasnej noci, keď sa jej zdalo, že hviezdy ešte nikdy nesvietili jasnejšie. Vtedy ju napadlo, že jedna hviezda spadla z neba aj pre ňu. Hľadela zasnene von oknom na atramentovú oblohu a rozmýšľala, aké meno dá svojmu synovi.
,,Severus. Áno, budeš sa volať Severus," šepkala drobnému chlápätku, pokojne spiacemu v bielej perinke. Vedela síce, že najjasnejšia hviezda na nebi je Sirius, ale Severka bola podľa nej omnoho krajšia a meno Severus omnoho zvučnejšie. Aj vtedy pokojne spinkal.
Jej oči padli na jej svadobnú fotografiu, kde ju jej manžel ešte šťastne objímal a smiali sa. Svojho muža milovala. Nie darmo sa vravelo, že láska je slepá. Vždy si myslela, aká je šťastná, ale bol to len klam. Tak ako veľmi svojho muža milovala, tak veľmi ju on nenávidel. Na ich syna sa ledva pozrel, nie to ešte vľúdne. Stal sa z neho povaľač, tyran a ožran. Severus už ako malý neraz schytal poriadny výprask. A ona ho ani nemohla brániť, lebo nevládala. Často sa aj ona dobitá krčila v kúte, zakrývajúc si uši, aby nepočula synov žalostný krik a nárek, čakajúc, kedy to všetko prejde, ustane a znova bude pokoj a ticho, lebo jej opitý manžel odíde z domu do krčmy, alebo sa zvalí na gauč a zaspí. Severus však nebol hlúpy. Vedel sa brániť, no najradšej sa schovával, keď bol doma jeho otec. A ani jeho matka na tom nebola inak. Eileen prebehol pred očami celý jej život.
Nečudovala sa, že z jej syna vyrástol tichý a uzavretý mladík. Jediný človek, ktorého k sebe pripustil, bola tá malá humusáčka Lilly Evansová. Eileen to nikdy nepriznal, ba ani slovkom nenaznačil a ona aj napriek tomu vedela, čo k nej cíti. Hovorili zaňho jeho oči, ktoré ju pozorovali s toľkou láskou a obdivom, až jej neraz stislo srdce. Vedela totiž, že ona nerastie pre jej syna. To by bolo príliš krásne, keby to bola pravda. A preto ju nevedela vystáť. O pár rokov neskôr zistila, že sa skutočne nemýlila. Lilly si vzala Jamesa Pottera a jej syn sa zmenil. Zatrpkol. A pridal sa na stranu Voldemorta. Hoci to spravil hneď po skončení školy a nič jej neprezradil, dozvedela sa to len náhodou. A ani vtedy sa ho na nič nepýtala. Eileen ho ani nepovzbudzovala, ani neodrádzala. Nechala ho žiť svoj život. Lenže Voldemort padol a s ním mali padnúť všetci jeho verní. Teda aj jej syn mal byť uväznený a odsúdený. No nestalo sa tak a ona ani len netušila prečo. Už dávno sa jej prestal zdôverovať. Jeho zatrpknuté srdce stvrdlo.
Za oknom sa začalo brieždiť. Eileen bola veľmi, veľmi unavená. Jej otupená a malátna myseľ si potrebovala oddýchnuť, rovnako ako jej telo. Jej čas sa blížil. Vedela to, cítila, že smrť je blízko. Klopala jej na dvere a vchádzala drzo a bez pozvania. A ona ju rada prijme ako najlepšiu priateľku, pretože ju konečne vyslobodí z okov tohto sveta, ktorý ju tu držal už skoro šesťdesiat rokov. Eileen venovala svojmu synovi posledný milujúci pohľad. Zavrela oči a ticho, nečujne hýbala perami, vyslovujúc nemú prosbu, o ktorej sa vraveli len legendy.

Azkaban - väzenie pre čarodejníkov - stál na holej, opustenej skale niekde uprostred mora, kde sa morské vlny trieštili o jeho ostré kamene. Vysoká, chmúrna budova z hladkého kameňa vôbec nepôsobila prívetivo. Bola odpudzujúca a strašidelná. A strážili ju tie najohavnejšie stvorenia, ktoré čarodejnícky svet mal. Boli to Dementori. Odpudivé stvorenia, zahalené čiernymi plášťami a odpudivým hnilobným zápachom, vysávajúce odvšadiaľ šťastie a radosť.
V jednej z najvyšších ciel sedela na chladnej zemi pripútaná mladá žena. Jej štíhle telo sa otriasalo návalom vzlykov. Jej zápästia ťažili železné okovy, ktoré jej jemnú kožu zodrali do krvi. Kedysi jemné, upravené plavné vlasy boli pochlpené a špinavé, rovnako ako jej uslzená a umazaná tvár, ruky, bosé nohy. Aderna sa krčila pri stene, schovaná v tmavom kúte. Jej život bol už teraz ukončený. Ale ona na to nemyslela. Myslela na svoju matku, ktorá sedela užialená na súde Wizengamontu spolu s jej otcom a bratom a počúvali celé pojednávanie ako aj rozsudok. Videla, ako k nej naťahuje ruky a jej plač prerastá do hystérie, keď ju odvádzali. Aj jej otec, ktorý držal matku pevne v náručí sa neubránil slzám. Videli sa naposledy. Aderna len ticho plakala. Venovala im posledný pohľad, pretože inak sa s nimi rozlúčiť už nemohla. Nikto ju neobhajoval, nikto sa za ňu nepostavil a nepovedal, že skoro všetko z obvinení je len falošná, vykonštruovaná lož. Vraj spolu s Bellou mučila Longbottomovcov, až kým nezošaleli, ale nebola to pravda. Ona sa na to nemohla ani pozerať a pod zámienkou sa od Belly vytratila, zatiaľ čo ona sa v ich mučení priam vyžívala. Nepochybovala, že to práve ona ju do toho namočila a podlo a krivo ju obvinila z činu, ktorý spáchala ona sama. Ale ani ona nebola celkom nevinná. Predsa len zabila. Hoci to urobila v šoku a vlastne nemala na výber. Ak by to nespravila, bola by mŕtva ona. Temný pán nemal zľutovania. Takže predsa mala ruky poškvrnené nevinnou krvou. Nebola jediná, koho v ten deň odsúdili. Pred ňou tam bola aj Bellatrix Lestrangeová, Barty Crouch a iní. Ona bola posledná.
Áno, mohla lamentovať a preklínať chvíľu, keď sa pridala k Voldemortovi a smrťožrútom, ale ona to nespravila. Jej kalný pohľad padol na tetovanie na jej ľavom predlaktí. Teraz jej bolo na nič. Ich Pána porazil len ročný chlapček.
,,Aké ironické! Najmocnejší porazený najslabším!" zašepkala.
Z vedľajšej cely sa ozvalo psie zavytie. Mesiac bol v splne a jeho striebristé lúče prenikali aj k nej. Jej pery sa roztiahli v smutnom, nostalgickom úsmeve, keď si spomenula na muža, do ktorého bola toľké roky beznádejne zamilovaná. Ani tento sen sa nikdy nestane skutočnosťou. Ale ona bola vďačná za každú chvíľku, ktorú mohla stráviť v jeho prítomnosti bez toho, aby vedel, čo k nemu cítila. Sprvu si myslela, že na to príde sám, ale on k nej bol viac ako nevšímavý. Bol chladný a neprístupný. Presne taký, aký bol už na škole, jej milovanom Rokforte. Ale Aderna aj tak nestrácala nádej a verila, že raz si ju všimne a snáď aj on zahorí takou vrúcnou láskou k nej, akou ho ľúbila ona. Nestalo sa tak. A ona stratila aj tú poslednú kvapku nádeje, ktorú v sebe živila. Ale nezanevrela naňho preto. Nemohla, veď ho milovala.
Poznala ho možno lepšie ako on poznal sám seba. Vedela, že niekde tam, hlboko vnútri sa v ňom skrýva nejaký cit, ktorý len potrebuje prebudiť a prebrať k životu. A ona to nedokázala. Pre ňu bol navždy stratený, ale priala si, aby raz našiel svoje šťastie a lásku, pretože on si to zaslúžil. Napriek tomu, čo robil a aký bol, zaslúžil si aj on spoznať lásku a šťastie, hoci nie s ňou.
Aderna si vzdychla a studené nohy skrčila viac pod seba, aby si ich ako - tak zahriala. Keď sa posunula, reťaze, ktorými bola pripútaná k studenej stene, pokrytej vlhkosťou a zelenkavým, slizkým povlakom - smutne zazvonili. Ako umieráčik z veže starého kláštora, ktorého zvuk sem doliehal, kto vie odkiaľ, vzdialený a tichučký, že ho ledva bolo počuť kvôli svišťaniu vetra a hukotu rozbúrených vĺn.
Aderna si spomenula na chvíľu, keď ho zazrela po prvýkrát. Vtedy sa čas pre ňu zastavil a všetko navôkol zmizlo. Stojac na vlakovom nástupišti nevnímala hurhaj spolužiakov, ani rady rodičov, či podpichovanie brata. Boli len oni dvaja. Vtedy ešte vôbec netušila, kto to je. To sa dozvedela až od svojho brata, keď jej to prezradil, lebo ho s tým donekonečna otravovala. A nezabudol jej ho farbisto opísať aj so všetkými tými neslávnymi príhodami, ktoré mu s takou radosťou vyvádzal Sirius Black s Jamesom Potterom. Ich dvoch naozaj nenávidela a neznášala preto, čo mu robili. Bol pre ňu mýtickým hrdinom, ktorého si vysnívala, a ktorý sa zrazu zjavil v jej skutočnom svete. Pre ňu bol samotným Diom. Najúžasnejším spomedzi všetkých. Všetko to však malo jednu, jedinú chybu. On ani nevedel, že existuje a ona bola príliš hanblivá na to, aby mu to čo i len naznačila. Sama si vybrala svoju cestu, po ktorej ticho a nebadane kráčala po jeho boku, netušiac, že ide cestou, ktorá ju zavedie priamo do Azkabanu a nemilosrdného náručia ohavných Dementorov.
Aderna sa strhla. Vo vedľajšej cele sa ozval zúrivý brechot psa. Netušila odkiaľ sa tam to zviera dostalo, alebo ako si ho tam Sirius Black prepašoval. To on mal celu skoro oproti nej. Niečo sa zmenilo. Vzduch ochladol a na vlhkých stenách sa vytvorila tenká vrstva klzkého ľadu. Striasla sa od zimy a s vytreštenými očami čakala, čo príde. Pes znova zavrčal a ona zbadala akýsi pohyb. Pred jej celou sa vznášal Dementor. A nebol sám. O malú chvíľku sa k nemu pridal ďalší a potom prišiel ešte jeden. Aderna sa striasla. Hľadela na tri čierne tiene v kapucniach, ako kostnatými rukami zvierajú mreže jej cely. Do jej uší doľahol čísi výkrik. Strhla sa. Pamätala sa, čo sa učili o Dementoroch v škole. Živia sa najtajnejším strachom a treba proti nim bojovať len šťastnou spomienkou a kúzlom Patronusa. Ale ako, keď jej prútik bol hneď po súde zničený? Ani na šťastnú spomienku si nevedela odrazu spomenúť. Ako naschvál k nej prichádzali len tie nešťastné. Aderna vedela, kvôli čomu prišli. Boli hladní a ona im dnes poslúži ako hlavný chod.
Horko - ťažko si kľakla na kolená, nedbajúc na to, že kamenná dlážka je celá premrznutá. Zopla ruky a okovy protestne zarinčali. Hodnú chvíľu hľadela na malé okienko a v mysli sa lúčila so všetkým, čo doteraz poznala. Jej trasúce sa pery začali odriekať tichú modlitbičku, ktorú ju naučila ešte jej stará matka, pochádzajúca z jedného starého národa. Tá modlitba mala zvláštnu moc. Ale ani jej starká si ju už presne nepamätala. Hoci bola Wardenka, nebola strážcom a tajomstvá Wardenov poznali skutočne len niektorí vyvolení. Vedela však, že ochranu nemôže žiadať pre seba a musí plynúť zo srdca. To bolo najdôležitejšie. Len tak bude mať tá žiadosť účinok.

Sirius Black sedel v podobe psa v zadnom kúte svojej cely. Keď zacítil blížiacich sa dementorov, vždy sa premenil. Teraz bol skutočne rád, že sa stal animágom a vôbec mu neprekážalo, že nie je registrovaný. Nebol ním ani James Potter za svojich čias a ani ten malý zradca Peter Pettigrew. Sirius sedel a počúval čudné slová, ktoré sa niesli z úst Aderny Quirellovej. Akoby niekoho začarovávala. Hoci hovorila ticho, on ju jasne počul ako šepká: ,,Dum spíró, spéro et interpelló um Wardenó protectión, per té, Severus, per té. Ex abudantia cordis loquitur os mea. Mors mea, erit vita tea. Ad finem seaculorum."
 Siriusa napadlo len jedno. ,,Tej babe totálne preskočilo." Kto by inak žiadal o ochranu akýchsi Wardenov? A ešte pre Severusa!
,,Dúfam, že tým nemyslela Snapa!" pomyslel si v duchu. Iného Severusa totiž nepoznal.
Počul, ako tých pár viet opakuje stále a dookola. Ani nevedno prečo, ale prišlo mu jej ľúto. Bola to síce Smrťožrútka, ale vedel, že ak by niekoho mali Dementori navštíviť, poslal by ich s radosťou za svojou sesternicou Bellatrix. Sirius hľadel ako sa Dementori dostali dovnútra a obkľúčili ju. Nebránila sa, keď ju začali vysávať. Žiadne vzlyky, ani slzy. Ešte stále k nemu doliehali posledné slová tej prapodivnej modlitby.
,,Mors mea, erit vita tea. Ad finem seaculorom," pristihol sa, ako si v mysli odrieka koniec modlitby vedno s ňou. Potom zrazu stíchla.
Aderna už nič nevnímala. Bola prázdna. Už necítila ani strach, ani zúfalstvo. Necítila absolútne nič. V otvore jej cely sa objavil ďalší Dementor a stal si pred ňu, ešte stále kľačiacu na studenej zemi. Nahol sa k nej. Hnilobnými, kostlivými rukami chytil jej tvár do dlaní a otvoril svoje ústa. Vysával z nej posledné zvyšky života. Keď ju o pár sekúnd pustil, padla na zamrznutú dlážku mŕtva. Dementori sa začali z jej cely vytrácať. Nocou sa ozvalo smutné psie zavytie, sprevádzané divokým, šialeným smiechom, z ktorého naskakovali zimomriavky. Nikto ani len netušil, že slová, ktoré vyriekla sa niesli z jej úst ďaleko, hľadajúc svoj cieľ, ktorý aj našli. Ani ona sa už nedozvedela, že jej žiadosť o ochranu bola vyslyšaná. Dokonca si to neuvedomovalo ani malé dieťa spiace v drevenej kolíske. Dievčatko len zamrnčalo a spalo pokojne ďalej.
Keď sa Dementori vytratili, Sirius sa znova premenil a podišiel k mrežiam svojej cely, hľadiac na nehybné telo Aderny Quirellovej. Nevidel veľa. V jemnom svite mesiaca zahliadol len kúsok jej bledej tváre. V oku sa mu zaleskla slza ľútosti, nad tou pochabou mladou ženou a mreže zovrel tak silno, až mu obeleli hánky na ruke. Z hrdla sa mu vydral strašný výkrik plný smútku a bolesti.
,,Takúto smrť si nezaslúži nik," zašepkal a odvrátil od nej svoj pohľad.

Keď sa Severus ráno prebudil, našiel svoju matku ležať v posteli mŕtvu. Aspoň smrť k nej bola zhovievavá, ak už k nej nebol prajný život. Pohreb mala jednoduchý a skromný. Okrem Severusa a Dumbledora sa na ňom zúčastnilo asi desať dalších ľudí, ale Severus ich nepoznal. Asi týždeň na to, sa ich rodný dom záhadne zrútil. Muklovia hovorili o výbuchu plynu unikajúceho z prasknutého potrubia. Nikto netušil, že sa nejednalo o žiadny výbuch.
V ten neskorý večer stál pre domom mladý muž a v ruke zvieral neveľký kufor. Bol celý v čiernom a rovnako čierne vlasy mu padali do bledej, smutnej no odhodlanej tváre. V druhej ruke držal svoj ebenový prútik a mieril ním na dom.
,,Bombarda Maxima!" zvolal a spokojne hľadel ako sa dom - kameň po kameni - zbortil a do vzduchu sa okrem plameňov ohňa vznieslo aj mračno prachu. Vydýchol si, akoby sa zbavil niečoho, čo ho toľké roky ťažilo. Odložil svoj prútik a zdvihol kufor. Čakal ho jeho nový domov. Neveľký, ale celkom pekný domček na Pradiarskej uličke, učupený medzi ostatnými.
Nasledujúce ráno bolo plné správ o smrti Aderny Quirellovej, ktorej Ministerstvo mágie smrť chcelo ututlať, pretože si neustrážilo Dementorov, ktorí dievča zahubili najhoršou smrťou. Svojím povestným bozkom Dementora. Netušil, že Aderna zomrie práve takouto strašnou smrťou, keď jej nie len vysajú z tela život, ale aj všetko šťastie. No to sa jej aj tak rozplynulo medzi prstami, vo chvíli, ako ju chytili a uväznili.

------------------------------------***----------------------------------

Severus si pri tej ťaživej spomienke vzdychol. Minulosť ho predsa len dobehla, akoby mala obuté sedemmíľové čižmy. Márne sa snažil zabudnúť a utiecť pred ňou. Ona mu dala len nepatrný náskok a znova ho dostala.
Z myšlienok ho vyrušilo tiché zapišťanie. Pootvoreným oknom práve vletela Vampi. Zakrúžila nad stolom a zavesila sa na lampu, stojacu na jeho stole. Otrčila mu drobnú nôžku a on jej z nej stiahol správu.
,,Kto si z teba spravil poštového holuba?" opýtal sa jej zamračene a prebehol odkaz pohľadom. Hneď nato pokrútil hlavou a uškrnul sa.

,,O pol jedenástej čakaj na dvore. Y."

Severus tam bol o desať minút skôr. Zima sa mu zabárala do tela a objímala ho svojím chladným náručím. Ale nečakal dlho. Aj Yvainne prišla trošku skôr.
,,Tak poď," šepla, ale neukázala sa mu.
,,Kam ma to vedieš?" chcel vedieť, ale ona sa len zasmiala. ,,Skús hádať," riekla veselo a chytila ho za ruku.
,,No, už mi to je jasné," na tvári sa mu ukázal pochybovačný úškrn, keď sa blížili k Zúrivej vŕbe. Veľmi dobre si pamätal na to, čo mala zariadiť. Mala nájsť vhodné miesto, kde by sa mohli nerušene stretávať. A ona ho našla, hoci pomerne neobývateľné, a preto ho mala aj upraviť. A zrejme to spravila. Inak si tú nočnú vychádzku vysvetliť nevedel. Dokonca ho prinútila zavrieť oči a on ju hundrajúc predsa len poslúchol. Viedla ho za ruku ako slepca, ale stálo to za to. Vôbec to tam nespoznával.
,,Ako si to dokázala?" zvolal prekvapene, neskrývajúc svoj úžas.
,,Mala som na to veľmi dobrý dôvod," šepla a konečne sa ukázala, pritúliac sa k nemu. Severus ju pohladil po tvári a zovrel ju vo svojom náručí, prisajúc sa na jej horúce pery. Tento večer bude zase patriť len im.