Wardenka

21. kapitola

Mŕtvy medzi živými

Upršaný apríl sa prehupol do teplého mája. Dolores Jane Umbridgeová sedela vo svojej prečačkanej obývačke a pila čaj z ružovej šálky. V celom dome sa ozývalo tiché mraučanie z tanierov, ktoré mala povešané na stenách a kde mala tie najrôznejšie plemená a druhy mačiek od výmyslu sveta. Kto poznal Dolores dobre, vedel, že je vášnivou zberateľkou takýchto ... artefaktov. Avšak Dolores nikdy nemala veľmi dobrých priateľov, ktorí by s ňou vydržali dlhšie ako bolo nutné. Za to všetko mohla jej neznesiteľná povaha. Proste, Dolores bola striga, ako sa patrí. Alebo mala skôr, ako sa hovorí: ,,Na jazyku med, v srdci jed." Bola nielenže ministrovou pätolízačkou a posluhovačkou, ale viedla aj všelijaké odboje proti miešancom, ako ich s obľubou nazývala a v neposlednej rade stála v čele rady Komisie pre kontrolu čarodejníkov narodených u muklov. A nedalo sa o nej ani len zďaleka povedať, že je zhovievavá. Nebola. Vôbec.
Dolores si uhladila pomyselný záhyb na svojich ružových šatách s volánom, ktorý mala nielen na ich dolnom kraji, okolo krku, ale aj okolo rukávov a oprela sa v kresle. Zatvorila oči a spokojne si vychutnávala túto pokojnú, ničím nerušenú chvíľu. Miestnosť sa zrazu otriasla slabými záchvevmi a jej pokoj bol preč, hoci jej na perách stále ležal ten bezočivý úsmev, akoby sa nič nebolo stalo. Ale stalo sa. Dvere na jej ružovej obývačke sa s obrovským rámusom zachveli a dookola sa rozprsklo zopár triesok. Ostala v nich veľká diera, ktorú zaplnila akási čierňava. Kvety, ktoré mala vo váze zamrzli a aj jej bezchybne upravené vlasy pokryla inovať. Zopár tanierov visiacich na stenách puklo. Dvere sa pomaly otvárali a Dolores konečne zamrzol úsmev na perách. Do jej izby sa plavne vniesol samotný Lord Voldmemort, nasledovaný dvoma dementormi.
Kým si viac ako znechutene obzeral interiér obývačky, ona len zahabkala, nevediac, čo robiť. Precitla však a chopila sa svojho prútika, pričom zvolala: ,,Expecto patronum." Nič sa však nestalo a navyše, Temný pán ju odzbrojil, obrátiac na ňu konečne zrak, akoby toho ani nebola hodna a premeral si ju rovnako znechuteným pohľadom ako si obzeral jej dom a jej prútik.
,,Yaxley mal pravdu!" pomyslel si rozzúrene, zastaviac sa ohnivým pohľadom na medailóne, ktorý jej visel na krku. V ruke zvieral svoj čierny prútik s rukoväťou v tvare bielej lebky. Namieril na ňu a Dolores vypadla z rúk šálka s nedopitým čajom, ktorý vsiakol do hrubého, mäkkého koberca. Už ho počula vyslovovať smrteľnú kliatbu.
,,Accio medailón," sykol znova a Dolores odľahlo.
,,Na č-čo vám bu-bude môj medailón?" odvážila sa opýtať, no nespravila dobre, keď si privlastnila niečo, o čom dobre vedela, že jej nikdy nepatrilo a snažila sa zlatú retiazku s príveskom na svojom krku zadržať.
Tvár Voldemorta sa skrivila v zlostnom úškľabku a švihol svojím prútikom, pričom sa retiazka pretrhla a zanechala Dolores na krku reznú ranu, ktorá sa hneď začervenala krvou. Voldemort jej neodpovedal. S láskou si prezeral milovaný rodinný klenot. Zlatý medailón však v jeho ruke akoby stratil lesk. Voldemort pohladil jeho vrchnák, kde bolo drobnými, zelenými kamienkami vytvorené písmeno S.
,,Odkiaľ to máš?" zreval na ňu, až podskočila.
,,J-je t-to rodinná pa-pamiat-tka," zaševelila. Ešte stále si zrejme neuvedomovala, že jemu klamať nemôže. Áno, u ostatných jej ako výhovorka a záruka, že má aj ona čistú krv a pochádza z tohto vznešeného rodu samotného Salazara Slizolina poslúžila dobre, ale Voldemort s ňou však trpezlivosť nemal. A nechcel s ňou strácať svoj drahocenný čas.
Znova na ňu namieril svoj prútik a zasyčal: ,,Crucio!"
Dolores sa mykla a vykríkla od náhlej bolesti, ktorá zachvátila celé jej telo. Klesla z kresla na zem, kde sa zvíjala pod jeho nohami v neznesiteľných, mučivých bolestiach. Mala dojem, že jej telo trhajú obrovské rozžeravené okovy na márne kúsky. Také niečo ešte nezažila.
,,Tak čo?" Voldemort konečne prestal a ona na zemi ťažko vydychovala. Čelo jej skropil pot. ,,Ešte stále mi budeš tvrdiť, že je to rodinná pamiatka?" ozval sa výhražne, mávajúc jej prútikom pred očami.
,,Na-našla s-som to," vyjachtala, ale zdalo sa, že ani s touto odpoveďou nie je spokojný. Zasmial sa nad jej hlúposťou a opovážlivosťou a znova na ňu namieril svoj prútik. Znova použil kliatbu Cruciatus a ona znova vrieskala z plného hrdla. Nik ju však nemohol počuť, nik jej nepomohol. Vlasy mala rozstrapatené a tvár uslzenú.
,,Č-čo odo mňa chcete?" kvílila žalostne.
Nepotreboval sa jej však spovedať. Nikomu sa zo svojich činov nikdy nespovedal. Veď ON bol tým najmocnejším. Jeho koniec prútika sa opäť obrátil proti nej a ona zvraštila tvár od očakávanej bolesti, ale tá neprišla. Aspoň zatiaľ nie. Lord Voldemort jej jednoducho vstúpil do myšlienok a prehrabával sa v nich ako v odpadkoch, až kým nenašiel, čo hľadal.
,,Takže tulák," povedal pohrdlivo a zacmukal. ,,Dolores, Dolores, klamať sa nemá," uškrnul sa posmešne nad ďalšou jej spomienkou, ktorú videl. Videl ako mučila Pottera v piatom ročníku na Rokforte, ktorému sa tie slová vyrývali na ruke do krvi, keď mu kázala písať na pergamen špeciálnym perom. Nielen túto spomienku si Dolores chránila. Bolo ich viac. Zdalo sa mu, že z nich dokonca žije. Videl aj ten neúspešný pokus, keď naňho vtedy na konci leta poštvala dementorov. Niečo mu napadlo a spokojne sa zasmial z plného hrdla. Vystrel sa a spravil čosi, čo jej znelo ako prašťanie kostí. Bolo to však niečo oveľa horšie ako to. Odchádzal preč smejúc sa a na zem pred Dolores dopadali úlomky jej prútika. To, po čo prišiel, už mal. Viac ho tá úbohá troska nezaujímala. Jeho čierny plášť za ním zavial, keď sa odmiestnil. Dolores stále silne dychčala, ležiac na zemi. Jačala, pri pohľade na svoj zlomený prútik i na približujúcich sa demontorov, pretože si uvedomovala, že jej smrť je blízko. Pred dementormi sa snažila ustupovať, no nedošla ďaleko. Chrbtom narazila na tmavočervenú sedačku, keď na ňu zaútočili. Vysávali z nej všetko šťastie, až kým sa k nej jeden z nich nenaklonil a nepobozkal ju. S ním odišla do večnosti aj jej duša, za ustavičného mraučania jej mačiek i mačiatok z tanierikov.

,,Impedimenta!" zvolala Sheela a atrapa akéhosi strašiaka sa znova zachvela, keď sa ozvalo zaklopanie na otvorené dvere.
Sirius sa tváril viac ako pobavene, keď prekročil prah ich starej obývačky. ,,Nešlo by ti to lepšie s ozajstným partnerom?" opýtal sa s pripraveným prútikom a elegantným úklonom pravého džentlmena.
Sheela nezaváhala a jeho ponuku prijala. Predsa takto to bude lepšie. Doteraz si skúšala len vysielanie kúzel, teraz si môže vyskúšať aj obranu. Sirius kúzlom odhodil toho smiešneho panáka, čo si vyrobila k stene a zaujal jeho miesto.
Obaja používali neverbálne kúzla. Sheela mávla prútikom v snahe odzbrojiť ho. Sirius kúzlo odrazil a zaútočil. Prekvapila ho, keď sa svižne uhla a spoza chrbta naňho znova vyslala kúzlo. Aj toto odrazil. Jeho kúzlo ju vzápätí zasiahlo do brucha a ona sa predklonila.
,,Neklaňaj sa mi, bráň sa," vyzýval ju s úsmevom. Hneď na to sa pred ňou ocitol na kolenách. Zdalo sa jej, že sa na tom skvele zabáva.
,,To bolo dobré, miláčik," pochválil ju. Vedel, že ju tým oslovením napáli. Odčaroval si stŕpnuté nohy a bleskovo sa postavil.
,,Nehovor mi tak," napomenula ho zamračene a mávla prútikom.
,,Lenže mne sa to páči," odvetil a uhol sa, vyšlúc na ňu kúzlo. Vtedy zhíkla, lebo to kúzlo, ktoré na ňu uvalil spôsobilo, že jej vlasy zrazu stáli dupkom. Takže sa naozaj zabával.
,,Sirius! Ty blázon!" zvolala vystrašene. ,,Okamžite to kúzlo zruš!" držala sa za hlavu a snažila sa napraviť si vlasy rukou. Bolo to však zbytočné.
Sirius si podoprel rukou bradu a zamyslene sa na ňu zadíval. ,,Nechápem jedno."
,,Len jedno? Myslela som si, že si na tom horšie," odvetila posmešne.
,,Aj takto vyzeráš neuveriteľne krásne, až to človeku vyráža dych," nadchol sa a ona nevedela, či to myslí vážne, alebo sa jej posmieva. ,,Snape takto dobre nikdy nevyzeral. A to sme mu ten špeciálny účes nechávali s Jamesom niekedy aj pár dní, na tej jeho smrťožrútskej makovici."
,,Museli ste byť pekná, sadistická dvojka! Ani sa nedivím, že sa pridal k tým smrťožrútom! Iste preto, aby sa vám pomstil!" vyštekla znechutene, pocítiac úľavu, keď jej dlhé, plavé vlasy padli uvoľnene na plecia. Siriusa jej poznámka iba rozosmiala.
,,Teba ten smiech rýchlo prejde," pomyslela si a svižne mávla prútikom. Spokojne sa dívala ako mu smiech zamrzol v hrdle, keď sa pracka jeho nohavíc uvoľnila a oni sa mu zviezli k členkom. Teraz sa smiala na plné hrdlo ona, ale okamžite prestala, keď vypustil z úst ďalšiu svoju poznámku.
,,Nemusela si ma vyzliekať čarami, zlatko. Spravil by som to rád aj sám. Stačilo by požiadať," zatiahol, ale zrejme sa nechystal obliecť. Mávol prútikom a ona skríkla, keď gombíky z jej blúzky odleteli na všetky strany a ona pred ním ostala polonahá.
Sirius si ten pohľad patrične vychutnal. ,,To je pohľad pre bohov," zašepkal a vôbec ho netrápilo, že Sheela zúri a červená sa ako upečený morský rak. ,,Vieš, aj ja mám v rukáve zopár trikov," uškrnul sa a sklamane hľadel, ako si na blúzke uviazala uzol, aby sa jej neroztvárala a pozrela naňho plamenným pohľadom.
,,Tak dobre, ty si to chcel," šepla bojovne a jej omračujúce kúzlo ho zasiahlo nepripraveného rovno do hrude. Siriusa odhodilo k sekretáru, do ktorého narazil hlavou. Sheela si vyľakane zakryla rukou ústa. Uznala, že to trochu prehnala.
,,Sirius?" ozvala sa, ale on sa nepreberal. Ležal na zemi so stiahnutými nohavicami, akoby ho chcel niekto znásilniť. Keby sa nebola bála, že mu nejako vážne ublížila, bola by sa zasmiala nad tým obrazom. Podišla k nemu a kľakla si. Odhrnula mu vlasy z tváre a znova sa ozvala.
,,Sirius?"
V tom sa strhol, chytil ju a prevalil ju pod seba. Ležal na nej a ruky jej pridržiaval, aby sa nemohla brániť.
,,Zlez zo mňa!" prikázala mu, ale on sa len zasmial.
,,Prečo by som to robil? O tomto snívam už tak dlho," povedal zastretým hlasom a nosom sa nežne obtrel o jej noštek.
,,Sirius, nerob to ..." prosila ho vystrašene. Vedela, že ak ju čo len raz pobozká, prestane sa ovládať. A ona sa chcela ovládať!
,,Nebudem," zašepkal a konečne ju znova pobozkal. Tak dlho po tom túžil. A ona sa nebránila.
,,Sirius," hlesla medzi bozkami. On sa len spokojne usmial, pustil jej ruky a znova si privlastnil jej sladké pery. Sheela cítila takú horúčavu, že bola celkom rada, keď jej po chvíli rozviazal ten uzol na blúzke, ktorý si na nej len pred malou chvíľkou urobila.
,,Sheela," zašepkal Sirius, odtrhnúc sa od jej pier. Obaja prerývane dýchali. ,,Tak veľmi po tebe túžim ... nemôžem byť viac s tebou a nechcieť sa ťa dotýkať ... " povedal a nežne ju pohladil po líci.
,,Sirius, ja ... " nedopovedala, pretože ju znova pobozkal. Bál sa, že mu teraz povie nie. To by nezniesol.
Sheela zastonala, keď na nahej koži pocítila Siriusove nežné dotyky a horúce pery, ktoré ju tak pálili. A tak zmyselne vzrušovali. Cítila, ako jej opatrne vyťahuje dlhú, bavlnenú sukňu a jeho ruka jej pohládza nielen lýtko, ale smeruje odvážne čoraz vyššie.
Sheelu zachvátila panika. Ale jej vzrušenie a očakávanie bolo väčšie. V hlave jej blikalo výstražné znamenie: ,,STOP." Ale ona si ho nevšímala. Sirius by mal však vedieť jedno. Že sa ešte nikdy ...
,,Hm, hm," ozvalo sa niekde odo dverí a oni sa obaja strhli.
,,Keby som bol vedel, že ... že ... no ... ," koktal Remus prestupujúci na mieste z nohy na nohu. Bol k nim obrátený chrbtom. Dal im čas, aby sa obliekli.
,,Do pekla, Rem!" zaklial Sirius, keď vstával a zdvíhal zo zeme aj Sheelu. ,,Ty fakt vieš, kedy prísť," zlostil sa zapínajúc si nohavice. Pozrel na Sheelu. Tá na tom bola horšie. Nemala si ako zapnúť blúzku. Nemala na nej ani jeden gombík a to len vďaka nemu.
,,Choď sa prezliecť," povedal a pobozkal ju na čelo. Otočil sa a stiahol Remusa dole schodmi, aby z nej nevidel ani kúštik.
,,Čo ste to tam vyvádzali?" vyvalil naňho oči Rem viac ako prekvapene.
,,Čo myslíš?" spýtal sa ho Sirius nervózne, ešte stále potláčajúc vzrušenie, ktoré ho nie a nie opustiť.
,,Ale ... vy? Vy dvaja?" nešlo Removi do hlavy. Veď sa vždy len hašterili a zazerali na seba. Dobre, vedel, že sa Siriusovi Sheela páči, ale nevedel, kedy došlo k takému ... zblíženiu. To preto ho to zaskočilo.
,,Dobre, dosť o tom. Niečo si chcel?" opýtal sa Sirius trocha rezervovane.
,,Hej. Doniesol som ti Denného proroka a správu od Arthura."
Sheela nepočula o čom sa tí dvaja zhovárali. Ostala sedieť v svojej izbe. Mala dojem, že keď sa ukáže Removi na oči, prepadne sa od hanby pod zem. Rýchlo sa prezliekla do svetríka s malým výstrihom v tvare V pri krku a sadla si pred toaletný stolík.
,,Naozaj sa Siriusovi tak páčim?" uvažovala, obzerajúc si svoj obraz v zrkadle. Nikdy si o sebe nemyslela, že je nejaká výnimočná krásavica. Dobre, škaredá nebola ... to bolo isté. Jej sestra Estel bola vychýrená krásavica. Posmutnela. Po Siriusovi túžila rovnako ako on po nej, avšak s tým rozdielom, že ona nemala v tejto oblasti žiadne skúsenosti. Vlastne bola Remusovi vďačná. Prišiel v tej najvhodnejšej chvíli. Nikdy si ani len nepredstavovala, že svoje prvé milovanie zažije v zatuchnutej izbe a na špinavej dlážke. No hej. Mala síce už 25 rokov, ale skúsenosti v tejto oblasti boli mizivé. Ona sama ich nazývala mizernými. Ale na také romániky nemala čas. Jednak jej to nedovoľovala jej práca a potom ... nikdy nestretla toho pravého. Až doteraz. Sirius síce nebol stelesnením jej naivných, dievčenských snov, ale bol pekný, mal šarm, nadanie a nechýbala mu odvaha a dravosť. To všetko sa jej na ňom páčilo i napriek tomu, že ju tak často vytáčal.
Do kuchyne zišla až po ôsmej.
,,Sirius?" ozvala sa, ale dom ostal ponorený do ticha.
,,Remus?" zvolala znova, ale nič. Zišla do kuchyne. Aj tá bola prázdna, hoci sa v nej svietilo. Na stole však našla odkaz.
,,Sheela,
išli sme do Brloha. Nečakaj ma, vrátim sa neskoro v noci.
Sirius."
Sheela si vzdychla a vzala do rúk noviny, ktoré tam ležali obrátené na ruby. Znova bola sama.

,,Čítali ste Denného proroka?" ozval sa Neville vzrušene.
,,Nie," odvetila Padma Pattilová a nahla sa mu ponad plece.
,,Čo tam píšu?" spýtala sa Yvainne začítaná do nejakej knihy a zdvihla k nemu zrak.
,,Dolores Umbridgeová bola nájdená mŕtva vo svojom dome!" zvolal neveriaco.
,,Čože?" Samantha vyskočila z kresla a prihnala sa k nemu, pričom si Seamus pošúchal hlavu, keď ho pri vstávaní do nej nechtiac kopla. ,,No nekecaj! Je to pravda! To je sila!"
,,Vraj bola pobozkaná dementorom," dokončil Neville a neveriaco civel na titulku novín, z ktorých sa usmievala jej bucľatá tvár.
,,Tak jej treba!" povedal Seamus bez štipky ľútosti v hlase. ,,Bola to stará striga. Nič iné si nezaslúžila!"
,,Presne tak," pridala sa k nemu Parvati. ,,Pamätáte si, ako vtedy poslala dementorov na Harryho? A ako nám všetkým znepríjemňovala život, keď tu učila? Dostala, čo jej patrilo!"
,,Hej, lenže aj tak mi je jej ľúto," povedala Yvainne zamyslene, vyslúžiac si od ostatných krivé pohľady. ,,Dobre, dobre. Nič som nepovedala," bránila sa. Zaklapla knihu a vyšla z klubovne do svojej izby. Najradšej by išla za Severusom, ale teraz si nemohla dovoliť zmiznúť. Samantha sem mohla prísť každú chvíľu. A čo by jej povedala? ,,Ou, prepáč, len tak som sa jednoducho vyparila. Prekáža ti, keď ti viac nepoviem?" Ešteže bol aspoň piatok. Zajtra teda bude viac času. A okrem toho, bola poriadne unavená. A to bolo ešte len pol desiatej a jej už oťažievali viečka. Aspoňže tie ranné nevoľnosti ustúpili. Dnes mali rušný deň. Binns, profesor Dejín mágie im dal písomku. Neočakávanú. Ale mala z nej dobrý pocit. Čiže ako hodnotenie očakávala minimálne P (prekonáva očakávania). Slughy na elixíroch ju samozrejme pochválil, nakoniec, tak ako vždy. A skúšala ich aj McGonagallová. Najhoršia hodina však bola s Alecto Carrowovou a jej bratom. Alecto si na nej znova vyliala svoj hnev, hoci jej nezavdala žiadnu príčinu. Nie, jasné, že ju nemučila. Tentoraz sa tá ježibaba s konským ksichtom uspokojila iba s urážkami. Aj Amycus sa prekonal. Nevilla napadol iba dvakrát a Seamusa len raz. Zdalo sa, že Carowovci proste nemali svoj deň. Yvainne zaspala rýchlo. Ani nepočula, kedy do izby vošla Sam.
Keď sa Severus nasledujúce ráno prebudil, zistil, že Yvainne spí vedľa neho. Hlavu mala na jeho ramene a jej ruka mu spočívala na hrudi. Spokojne sa usmial a objal ju.
,,Už si hore?" opýtala sa ešte rozospato.
,,Áno a želám ti dobré ráno," šepol a dal jej bozk.
,,Dobré ráno," odvetila.
,,Myslel som si, že sa máme stretnúť až večer."
,,Hej, lenže ... chýbal si mi," zašvitorila.
Severus si vzdychol. Nesťažoval sa. Bol rád, že je pri ňom. Ich spoločné chvíľky boli preňho vzácne. Hoci im už neraz hrozilo odhalenie. Naposledy ich skoro objavil práve Longbottom. Zablúdil do kuchyne, kde si dávali ľahkú večeru, pretože Yvainne bola prosto hladná. Ale on mu starosti nerobil. Tie mu robila skôr Bellatrix, ktorá ich spolu prichytila. Lenže ako sa zdalo, aj ona držala z nejakého dôvodu jazyk za zubami. A on dúfal, že jej to aj vydrží. Popravde, myslel si, že sa nebude chcieť chváliť niečím takým, ako bola jej porážka v obyčajnom súboji s nejakou študentkou.
,,Severus? Nad čím premýšľaš?" spýtala sa po chvíli ticha.
,,Nad všeličím," odvetil vyhýbavo. Nechcel ju zaťažovať zbytočnými problémami. Ale niečo ho napadlo. ,,Yvainne? Ako zomrela tvoja matka?"
Severus pocítil ako na malú chvíľu stuhla. Ale znova sa uvoľnila a pomaly sa rozhovorila. Vlastne nepovedala nič viac, čo už nevedel.
,,No, už som ti vravela, že ju zabil Temný pán."
,,Áno, ale prečo?" vedel, že je to pre ňu citlivá téma, ale nemohol si pomôcť. Chcel to vedieť.
,,Odmietla ho chrániť. Varovala som ju, nech tam nechodí, ale ona ma neposlúchla. Mama mi nikdy nepovedala, čo sa vtedy presne stalo, ale bojovali spolu. Napadol ju, pretože ju chcel donútiť, aby mu vyhovela. Ale nepodarilo sa mu to. Ani netuším, ako sa jej podarilo ujsť. Bola však zranená. Vážne zranená. Nasledujúceho rána sa už nedožila."
Yvainne si zotrela slzu, ktorá sa jej vykotúľala z oka a potiahla nosom.
,,A čo bolo s tebou?" spytoval sa, hladiac ju po chrbte.
,,No, vychovali ma pestúnky. Do školy som chodila v jednej zapadnutej malej dedinke. Domov som sa vracala len na sviatky a cez prázdniny. Musela som byť na internáte. A potom som dostala list od Dumbledora. A ocitla som sa tu. A mala ťa na dosah ruky, čo bolo pre mňa oveľa jednoduchšie ako ustavične sa premiestňovať a nazerať ťa, kde sa práve nachádzaš," zahundrala otrávene.
,,Odkedy si vedela, že máš chrániť práve mňa?" opýtal sa nečakane.
,,Ani neviem. Najprv som tvoju tvár vídavala v snoch, ale to som bola ešte dieťa. Strážiť som ťa začala od svojich jedenástich," odvetila.
,,Od jedenástich?" opýtal sa zamyslene. Zdalo sa mu to priskoro. Priveľká zodpovednosť, ktorá ležala na pleciach malého dievčaťa. ,,A dovtedy ma nestrážil nikto?" Niektoré detaily mu proste nešli do hlavy.
,,No, mal si ochranu. Zvláštnu ochranu. Ale tá sa stratila, keď som dovŕšila plnoletosť potrebnú na stráženie."
,,Veď si mala jedenásť!" zvolal prekvapene. ,,Tak akú plnoletosť?!"
,,U nás je to iné, Sevie. Najprv sa musia samozrejme spraviť skúšky a pokiaľ nimi prejdeš, si schopný strážiť. Jednoducho to tak je. A ver mi, tie skúšky neboli vôbec ľahké. Môžem ti povedať, že ma na ne pripravovali dosť tvrdo. Hlavne čo sa týka výučby potrebných čarov a kúziel."
Severus stále nad tým neveriaco krútil hlavou. Nemohol uveriť, že ho strážila už ako jedenásťročná. Bolo to proste nemysliteľné. Absurdné.
,,Už zopár krát som počul, že ťa oslovili poslednou Wardenskou princeznou. Znamená to, že si posledná z rodu Wardenov?"
,,No, skoro posledná. Existuje ešte niekto, o kom s určitosťou viem. Môj bývalý snúbenec."
,,Tvoj ČO?!" Severus sa posadil na posteli vypätý ako struna a ona z nej skoro spadla, ale zasmiala sa.
,,Upokoj sa Sevie. Veď patrí do minulosti," chlácholila ho, ale on na ňu neprestajne zazeral. Vzdychla si. To jej len tak neprejde. Musela mu to vysvetliť.
,,Kto to bol?" opýtal sa žiarlivo.
,,Poznáš ho. Aj on sa nejakým zázrakom dostal na Rokfort. Osobne si myslím, že hlavne preto, že je tu niekto, koho má strážiť, ale s istotou to samozrejme neviem."
,,Sabriel!" skríkol Severus vo chvíli osvietenia. Nik iný mu neprišiel na um. A on bol jediným, ktorý sa okolo nej stále motal. Naozaj ich zopár krát videl spolu.
,,Čo je s ním?" ozvala sa akoby nič.
,,Je to on, však?"
,,Hej. Bol to on."
,,Prečo ste sa rozišli?" opýtal sa viac ako zvedavo.
,,Pretože som ho nikdy neľúbila. A okrem toho, bol neznesiteľne nafúkaný a povrchný. A napadol ma. Od chrbta," zašepkala zlostne, keď si spomenula na tú chvíľu.
,,On ťa napadol?" opýtal sa zvýšeným hlasom, znejúc skoro hystericky.
Zdalo sa jej, že Severus každú chvíľu vyskočí z kože.
,,Pamätáš sa, keď som do teba vtedy na chodbe vrazila a ty si ma odniesol na ošetrovňu?" opýtala sa a on prikývol. ,,Tak to bolo vtedy. Rozišli sme sa a on to zrejme nezniesol. Zaútočil na mňa a ja som vrazila hlavou do steny. To preto som omdlela. Príšerne ma po tom náraze bolela hlava."
,,Ja ho zabijem!" prisahal Severus horkokrvne, ale Yvainne sa len zasmiala.
,,Dobre vieš, že to nespravíš," usmiala sa. ,,Je to už minulosť. Nechaj to tak," prosila ho. Severus na hodnú chvíľu zmĺkol. Ozval sa až po dobrých desiatich minútach.
,,Ako sa volala tvoja matka?"
,,Aurora. Aurora Adrien Angelová," odvetila Yvainne a v oku sa jej znova zaleskla slza, pri spomienke na svoju milovanú matku.
,,Je mi ľúto, že si vyrastala bez nej," zašepkal, neprestávajúc ju hladkať po chrbte. Z jeho hlasu vycítila smútok i skryté obavy, napriek tomu, že sa snažil byť silným.
,,Sevie," zdvihla sa, aby ho pobozkala a vstávala. Až vtedy si uvedomil, že je oblečená v rifliach a svetri. ,,Musím ísť. Idem sa naraňajkovať, lebo zomieram od hladu a pôjdem do lesa."
Zamračil sa. ,,Vieš, že nemám rád, keď tam chodíš."
,,Viem, ale nič s tým nenarobíš. Musíš sa s tým zmieriť," odvetila pokrčiac ramenami. Naposledy ho pobozkala a zmizla.
Poponáhľal sa, lebo ju chcel ešte vidieť na raňajkách, no už to nestihol. Bola rýchlejšia.

Večer za ním Yvainne už neprišla. Rokfortom sa ako blesk rozniesla strašná správa. Carrowovci takmer umučili na smrť jedného zo žiakov. Bol ním Bystrohlavčan Michael Corner. Vraj sa dopustil vážneho priestupku. Bolo to samozrejme krivé obvinenie. Michael chcel iba pustiť nejakého prváka, ktorého tí dvaja smrťožrúti škaredo dotýrali. Bolo im jedno, že prestúpili Severusov príkaz. A nestalo sa to po prvý raz. Severus znova zúril. On sám osobne odniesol toho chlapca na ošetrovňu, zatiaľ čo sa madam Sproutová postarala o Cornera.
Neville sa do klubovne v ten večer nevrátil. Mal obavy, ako všetci ostatní. Snáď až na študentov zo Slizolinu. Tých sa samozrejme nič netýkalo. Yvainne bola jediná, kto ako prvý vedel, kde sa ukrýva. Práve znova raz počmáral stenu, keď ho prichytil Amycus. Neville bežal rovno na siedme poschodie. To bola jeho jediná šanca. Yvainne stretol na chodbe tretieho poschodia.
,,Neville? Kam bežíš?" ozvala sa prekvapene, keď do seba narazili. Odpoveď prišla sama.
,,Len počkaj ty odroň, ja ťa dostanem!" kričal Amycus.
,,Povedz Seamusovi, že som v núdzovej miestnosti, Yvainne," povedal a bežal preč.
Yvainne sa schovala do tmavého výklenku za sochu akéhosi čarodejníka a počkala, kým tadiaľto prebehne Amycus. Keď sa tak stalo, zamierila rovno do klubovne. O pár dní dostal Neville list od svojej babičky. Písala mu, aká je naňho hrdá, že je ozajstným synom svojich rodičov a nech sa o ňu nebojí, že sa dobre ukrýva.
Aj Yvainne bola v núdzovej miestnosti. Po pár dňoch tam ušiel aj Seamus a Sam ho chodila navštevovať. Musela uznať, že to tam nie je zlé. Vyzeralo to tam ako vnútrajšok prepychovej stromovej skrýše, alebo gigantickej kajuty. Mali tam všetko, čo potrebovali. Stôl, stoličky, kreslá, postele, toalety. Na stenách viseli chrabromilské zástavy, vlajky, šarlátové gobelíny s motívmi leva. A na jednej zo stien pribudol akýsi obraz.
,,A toto je čo za obraz?" opýtala sa Sam a podišla k nemu bližšie.
,,To je priechod," odvetil jej Seamus a pozrel na Nevilla.
,,Priechod?" ozvala sa Yvainne prekvapene.
,,Hej. Priechod do Kančej hlavy," oznámil im Neville hrdo. ,,Viete, strávil som tu deň a na druhý som začínal byť hladný. A potom sa tu zrazu objavilo toto. Majiteľ Kančej hlavy nás zásobuje jedlom."
,,To je super!" zvolala Sam pochvalne.
Zrazu sa všetky hlavy otočili k dverám, ktoré sa otvorili a dnu vpadol akýsi študent, celý udýchaný.
,,Ahoj," pozdravil, naberajúc dych. ,,Potrebujem sa ukryť a nevedel som, kam inam ísť."
Bol to zjavne Bystrohlavčan, pretože hneď ako vstúpil, na stene pribudla nová zástava s bronzovým orlom na modrom pozadí.
Neville k nemu pristúpil a natiahol ruku. ,,Vitaj."
Chlapec mu ju stisol so slovami: ,,Za Dumbledora a za Pottera!"
To bol aj text nového nápisu, ktorý sa teraz skvel na stene oproti dverám do Veľkej siene. Nikto ho nemohol prehliadnuť.

Yvainne cvičila poctivo. Každý deň chodievala po vyučovaní do Zakázaného lesa a zopár krát ju kradmo pozorovali kentaury. Vedela to a neprekážalo jej to. S Banom sa skúšala zhovárať aj o Firenzovi, ale bolo to márne. Stále ho odmietal prijať späť do stáda. Ale toto ju až tak netrápilo. Bane jej povedal, že jej čas sa onedlho naplní. Presne vedela, čo tým chcel povedať. Bola preto zo dňa na deň čoraz nepokojnejšia. A aj Severus. Akosi tušila, že ten deň, ktorý tak všetci napäto očakávali nadíde už čo nevidieť. A bola to pravda.
Bol jún a počasie im práve neprialo. Obloha bola zamračená ako pred búrkou, no vonku bolo nezvyčajne pokojne a ticho. Ani lístok na strome sa nepohol. Keď v ten večer vošla do núdzovej miestnosti, odvšadiaľ sa ozýval hurhaj, bojové pokriky, jasot, pískanie. Na stenách pribudli ďalšie gobelíny a vlajky, ako zástupcovia Bifľomorskej fakulty. A ona zbadala, ako z portrétu, ktorý slúžil ako priechod do hostinca u Kančej hlavy, vychádza Neville so širokým úsmevom na doráňanej tvári a za ním vyliezajú Harry, Ron a Hermiona.
,,Harry sa vrátil! Je späť! Čo som vám hovoril?" zvolal slávnostne Neville a pohľadom prechádzal po ostatných, ktorí tlieskali.
„Musíme vyraziť,“ povedal zrazu Harry po chvíli zvítania a podľa ich výrazov pochopil, že mu jeho priatlia rozumeli.
„Čo budeme robiť, Harry?“ spýtal sa Seamus. „Aký je plán?“
„Plán?“ opakoval Harry. „No, je tu niečo čo – Ron, Hermiona a ja – musíme spraviť, a potom odtiaľto zmizneme.“
Nikto sa už nesmial ani nepokrikoval. Neville vyzeral zmätene. ,,Čo myslíš tým, že ,‚odtiaľto zmiznete‘?“
Yvainne bola po celý ten čas ticho a napäto počúvala. Čakala len na vhodnú chvíľu, aby sa niečo dozvedela mohla odtiaľ odísť za Severusom. Jej čas prišiel. A ona ho musí strážiť, musí byť pri ňom.
„Neprišli sme, aby sme tu zostali,“ povedal Harry a šúchal si jazvu, aby tak zmiernil bolesť. „Musíme urobiť niečo dôležité... ale... ja...to vám nemôžem povedať.“
Po tomto sa zdvihla vlna reptania. Neville zvraštil obočie. „Prečo nám to nemôžeš povedať? Má to predsa pomôcť v boji proti Veď-vieš-komu, alebo nie?“
Chvíľu sa dohadovali, pričom sa ich Harry snažil presvedčiť, že všetko musí zvládnuť sám, iba s pomocou Rona a Hermiony. Ale oni to nechceli pochopiť.
„Pozrite sa,“ začal Harry, hoci nevedel, čo vlastne povie, ale bolo to jedno. Dvere tunelu za ním sa práve otvorili.
„Dostali sme tvoj odkaz, Neville! Ahoj, vy traja, myslel som si, že tu budete!“
To boli Luna a Dean. Seamus spokojne zavýskal a bežal objať svojho najlepšieho kamaráta.
„Ahoj, všetci!“ pozdravila Luna šťastne. „Ach, je tak skvelé byť zase späť!“
„Luna,“ povedal Harry roztržito, „čo tu robíš? Ako si sa sem...?“
„Poslal som po nich,“ vysvetlil Neville a zdvihol falošný galeón. „Sľúbil som jej a Ginny, že pokiaľ sa objavíte, dám im vedieť. Všetci sme si mysleli, že keď sa objavíte, bude to znamenať prevrat. Že zvrhneme Snapea a Carrowovcov.“
Yvainne pri tých slovách prešiel po chrbte mráz. Nemyslela si, že ho bude musieť brániť aj pred svojimi priateľmi. Ale vyzeralo to tak.
„Aberforth začína byť trochu otrávený,“ povedal Fred a zdvihol ruku ako odpoveď na niekoľko pozdravov. „Chce spať a jeho hostinec sa mení na vlakovú stanicu.“
Ron sa náhle otočil k Harrymu.
„Prečo nemôžu pomôcť?“
,,Čože?“
„Môžu pomôcť,“ Ron stíšil hlas tak, že nasledujúcu vetu mohla počuť len Hermiona, ktorá stála medzi nimi. „Nevieme, kde to je. Musíme to rýchlo nájsť. Nemusíme im povedať, že je to horcrux.“
Harry odvrátil pohľad od Rona k Hermione, ktorá zamumlala: „Myslím, že má Ron pravdu. Veď ani nevieme, čo hľadáme. Potrebujeme ich.“ A keď Harry vyzeral nepresvedčene, „Nemusíš všetko robiť sám, Harry,“ dodala.
Harry rýchlo premýšľal, jazva ho stále pálila a znovu hrozilo, že mu pukne hlava. Dumbledore ho varoval, aby o horcuxoch nevravel nikomu inému než Ronovi a Hermione.
„Fajn,“ povedal potichu tým dvom. „Okej,“ zavolal na celú miestnosť a šum prestal. Fred a George, ktorí rozprávali vtipy pre pobavenie najbližších, zmĺkli a všetci vyzerali čulo a vzrušene.
„Je tu niečo, čo potrebujeme nájsť,“ vysvetľoval Harry. „Niečo... niečo, čo nám pomôže zvrhnúť Veď-viete-koho. Je to tu, v Rokforte, ale nevieme kde. Možno to patrilo Brunhilde Bystrohlavovej. Počul niekto o takom predmete? Natrafil niekto na niečo s nákresom orla napríklad?“
S nádejou pozeral na skupinku študentov z Bystrohlavu, k Padme, Michaelovi, Terrymu a Čcho, ale neodpovedali, len Luna, usadená na operadle Ginnynej stoličky.
„Je tu jej stratený diadém. Povedala som ti o ňom, pamätáš, Harry? Stratený diadém Brunhildy Bystrohlavovej? Ocko sa snažil zhotoviť duplikát.“
„Áno, ale stratený diadém,“ prevrátil očami Michael Corner, „je stratený, Luna. To je trochu problém.“
„Kedy sa stratil?“ spýtal sa Harry.
„Vraví sa, že pred stáročiami,“ odpovedala Čcho a Harryho srdce pokleslo. „Profesor Flitwick vraví, že diadém zmizol so samou Bystrohlavovou. Ľudia ho hľadali, ale,“ otočila sa na ostatných z Bystrohlavu, „nikto nenarazil ani na stopu, že?“
Všetci pokrútili hlavou.
„Hej, čo je vlastne diadém?“ zaujímal sa Ron.
„Vyzerá to asi ako koruna,“ informoval ho Terry Boot. „Brunhildin vraj bol začarovaný tak, že zväčšoval múdrosť toho, kto ho nosil.“
„A ani jeden z vás nikdy nevidel niečo, čo by sa tomu podobalo?“
„Je na ceste,“ povedal ticho Ronovi a Hermione. Letmo pozrel na Čcho a potom späť na nich.
„Počúvajte, viem, že to nie je práve najlepší plán, ale pôjdem a pozriem si tú sochu, aspoň zistím, ako ten diadém vyzerá. Počkajte na mňa tu a dávajte, však viete... na seba pozor.“

Yvainne však v miestnosti už nebola. Vytratila sa preč, za Severusom.
,,Harry sa vrátil," vychrlila, len čo sa objavila v jeho byte.
,,Vedel som, že sa ukáže," povedal potichu, až ho skoro nebolo vôbec počuť. ,,Musím s ním hovoriť," zamrmlal si skôr sám pre seba.
,,Rob ako myslíš, len nezabudni, že budem vždy s tebou," povedala a pobozkala ho. Ich bozk bol dlhý a zmiešaný s jej slzami. Severus jej ich nežne zotrel z líc. ,,Yvainne, ľúbim ťa. Ďakujem ti za všetko," povedal, akoby sa s ňou navždy lúčil. Skoro jej puklo srdce od žiaľu. Bol pripravený na najhoršie? Ale ako mohol byť pripravený na smrť? Zrazu sa vychytil preč, zvierajúc prútik pevne v ruke. Yvainne sa dotkla svojho znamenia vzadu na krku a zmizla tiež, nasledujúc ho ako jeho verný tieň.

Severus kráčal po chodbe, jasne počujúc, že oproti nemu niekto kráča. A ten niekto nie je sám. Už - už sa chcel opýtať, kto to je, ale predbehla ho Minerva.
„Kto je tam?“ ozvala sa.
„To som ja,“ ozval sa nízkym hlasom a vystúpil spoza akéhosi brnenia. Bol oblečený ako vždy v čiernom habite a prútik mal taktiež pripravený k boju.
„Kde sú Carrowovci?“ spýtal sa potichu.
„Hádam, že sú tam, kde ste im prikázali, aby boli,“ povedala profesorka McGonagallová.
Snape prikročil bližšie a jeho pohľad zablúdil vzduchom okolo nej, ako keby vedel, že je tam Harry.
„Mal som dojem,“ povedal Snape, „že Alecto našla votrelca.“
„Vážne?“ čudovala sa profesorka McGonagallová. „A z akého dôvodu máte ten dojem?“
Severus nepatrne ohol ľavú ruku, kde mal vypálené Temné znamenie.
„Ach tak, prirodzene,“ pochopila profesorka McGonagallová. „Vy smrťožrúti máte svoje vlastné spôsoby komunikácie, zabudla som.“
Snape sa tváril, že jej poznámku nepočul. Očami stále skúmal priestor okolo nej a pozvoľne sa približoval, bez toho, že by si uvedomoval, čo robí.
„Nevedel som, že dnes na chodbách strážite vy, Minerva.“
„Máte nejaké námietky?“
„Uvažujem, čo vás prinútilo vstať z postele v takúto neskorú hodinu?“
„Myslela som, že počujem nejaký ruch,“ vysvetlila profesorka McGonagallová.
„Naozaj? Ale všade je kľud,“ Snape sa jej zadíval do očí akoby jej neveril.
„Videli ste Harryho Pottera, Minerva? Lebo ak áno, trvám na tom, že...“
Profesorka McGonagallová zareagovala rýchlejšie, než by Yvainne i Severus čakali. Jej prútik prerazil vzduch a na zlomok sekundy si myslela, že sa Snape zrúti, či upadne do bezvedomia. Ale rýchlosť jeho cloniaceho zaklínadla bola taká veľká, že McGonagallová stratila rovnováhu. Mávla na fakľu na stene, ktorá sa uvoľnila z držiaka. Yvainne mala čo robiť, pretože plamene vytvorili kruh ohňa a leteli vzduchom na Severusa ako laso. Lenže už to nebol oheň, ale obrovský čierny had, ktorého McGonagallová nechala vybuchnúť na dym, ktorý sa vzápätí premenil, stuhol a nakoniec sa z neho stal roj ostrých dýk. Snape sa im vyhol len vďaka tomu, že Yvainne začarovala brnenie, ktoré sa pred neho postavilo a s dunivými zvukmi sa dýka po dýke zapichli do jeho prednej časti.
„Minerva!“ ozval sa piskľavý hlas. Uvideli profesora Flitwicka a profesorku Sproutovú, ako bežia po chodbe smerom k nim vo svojom pyžame v tesnom závese s profesorom Slughornom.
„Nie!“ zakričal profesor Flitwick a zodvihol prútik. „Žiadne ďalšie vraždy v Rokforte nespáchate!“
Flitwickove kúzlo zasiahlo brnenie, za ktorým sa Severus ukrýval. S rinčaním ožilo a zovrelo ho do svojho kovového náručia. Severus sa dostal z jeho drviaceho zovretia a o malú chvíľku znova odrážal kúzla nielen Minervy a Flitwicka, ale aj Pomony Sproutovej.
Bolo na čase ujsť. Zdá sa, že teraz sa mu s Potterom spojiť nepodarí. Preskočil dverami jednej z tried a vyskočil von oknom. Nemal kam ísť. Vyhnali ho bez toho, aby poznali pravdu. A okrem toho, jeho znamenie na ruke ho pálilo. Volal ho Temný pán. A okrem toho, do hradu sa začali zbiehať na pomoc členovia Fénixovno rádu. Remus Lupin, Bill a Fleur, Molly s Arthurom, dokonca aj Percy sa vrátil ako kajúcnik, no prišiel i Kingsley, Nymphadora a aj Sirius so Sheelou a mnoho ďalších ľudí, aby sa zapojili do bitky o Rokfort, do boja za svoju slobodu.

Yvainne bežala za Severusom, ktorý sa snažil dostať cez rokfortské pozemky k Zúrivej vŕbe. Prechádzal pomedzi bojujúcich dospelých i študentov a sem tam odrazil nejakú kliatbu, či kúzlo. Nevšimol si ani Siriusa, ktorý bojoval s Dolohovom a Sheelu, bojujúcu s nejakým iným smrťožrútom. Ponáhľal sa za Temným pánom.
,,Sheela," skríkol Sirius tak, aby ho zreteľne počula.
,,Čo je?" ozvala sa a skríkla: ,,Expelliarmus!" jej protivník sa uhol a vypálil po nej ďalšiu kliatbu.
,,Milujem ťa!" zvolal Sirius vo chvíli, keď sa mu podarilo odzbrojiť svojho protivníka a hneď na to skríkol: ,,Petrificus Totalus!" a smrťožrút sa zvalil na zem.
,,Čo?" Sheele sa zdalo, že zle počula. Vyznať jej lásku uprostred boja, toho bol schopný naozaj len on. ,,Povedal som, že ťa milujem!" zopakoval hlasnejšie a vyslal kliatbu na nejakú ženu, ktorá naňho zaútočila v maske smrťožrútky. Podarilo sa mu ju omráčiť. Aj Sheela odzbrojila svojho protivníka a zoslala naňho kúzlo pomätenia, ale už bojovala s ďalším.
Sirius jej s ním rád pomohol, a keď smrťožrút padol na zem ako podťatý, strhol ju do náručia a vášnivo pobozkal.
,,Chceš ma?" opýtal sa jej priamo a jeho pohľad zrazu prezrádzal neistotu. V tom ju však pustil a vyslal odpaľujúce kúzlo na niekoho, kto sa na nich chystal zaútočiť. Trafil ho.
,,To sa ma naozaj pýtaš teraz?" zvolala a hneď skríkla: ,,Stupefy!" ďalší smrťožrút ležal na zemi.
,,Vhodnejšia chvíľa už asi nebude," odvetil vážne a ona mala neuveriteľnú chuť sa rozosmiať.
,,Dobre, Sirius. Ak to prežijeme, sľubujem ti, že sa spolu o tom pozhovárame," odvetila vyhýbavo a vytvorila cloniace kúzlo, ktoré odrazilo vyslanú kliatbu, mieriacu na nich.
,,Nie!" Sirius pokrútil hlavou. ,,Chcem počuť, čo ku mne cítiš!" zvolal nekompromisne. ,,Tu a teraz!"
,,Ty si blázon!" skríkla, znova sa brániac, presne ako Sirius v zápale ďalšieho boja.
,,Som, ale do teba!" odvetil a vtedy ho skoro zasiahla smrtiaca kliatba.
,,Tak dobre, Sirius. Milujem ťa! Len sa prosím ťa nenechaj zabiť!" zvolala prestrašene, keď to videla. Odzbrojila svojho protivníka a otočila sa k ďalším dvom, ktorí sa nebezpečne približovali.
,,Neboj sa! Ale pod podmienkou, že to isté pre mňa urobíš ty!" zvolal a znova vykríkol kúzlo, ktoré jeho protivníkov vyhodilo do vzduchu a oni tvrdo dopadli na zem.
Izba za stenou, za ktorou sa skrýval Harry, Ron i Hermiona v Škriekajúcej búde bola matne osvietená, napriek tomu však videli Nagini, ako víri a zvíja sa, ako had pod vodou v bezpečí svojej očarovanej žiarivej gule, ktorá sa bez opory vznášala vo vzduchu. Ani jeden z nich však netušil, že Yvainne Angelová sa skrýva len na krôčik od nich. Nemohla byť v jednej miestnosti s hadom, pretože ten by ju mohol vidieť. A mohol by pošepkať Voldemortovi, že je tam votrelec. Tým by Severusa len zbytočne ohrozila. Teraz tam stála, skoro bez dychu a napäto počúvala rozhovor medzi Temným pánom a Severusom.
Videli kraj stola a bielu ruku s dlhými prstami, ktoré sa pohrávali s prútikom. Potom prehovoril Snape. ,,Môj pane, ich odpor slabne...“
„... a to i bez tvojej pomoci,“ povedal Voldemort svojim vysokým, ostrým hlasom. „Aj keď si schopný kúzelník, Severus, nemyslím si, že by si niečo zmenil. Už sme skoro pri cieli...“
„Dovoľte mi nájsť toho chlapca. Dovoľte mi priviesť vám Pottera. Viem, že ho nájdem, môj Pane. Prosím,“ Severus si až priveľmi uvedomoval, že sa musí odtiaľ dostať živý. Lenže ako sa zdalo, Voldemort s ním mal iné plány.
Temný pán sa postavil. „Mám problém, Severus,“ preniesol Voldemort zľahka.
„Môj pane?“
Voldemort zdvihol Starodávny prútik a držal ho úzkostlivo ako dirigent taktovku.
„Prečo mi neslúži, Severus?“
„Môj – môj Pane?“ povedal zarazene Snape. „Ja nechápem. Vy... predviedol ste s tým prútikom neobyčajné kúzla.“
„Nie,“ povedal Voldemort. „Predviedol som bežné kúzla. Ja som neobyčajný, ale tento prútik... nie. Neukázal divy, ktoré mal. Nevidím žiaden rozdiel medzi týmto prútikom a tým, ktorý som pred rokmi získal od Ollivandera,“ jeho hlas bol kľudný a vyrovnaný. „Žiadny rozdiel,“ zopakoval Voldemort.
Snape neprehovoril.
Yvainne naňho odtiaľ nedovidela. Premýšľala, či Severus cíti nebezpečenstvo, ktoré zachvátilo celú jej bytosť. Triasla sa od vypätia, ale aj od strachu. Čelo jej zrosili kropaje potu. Tušila čo príde. Jej matka jej to prezradila v tú noc, keď bola zranená. Príde koniec. Jeho i jej ... ? Naozaj sa to stane?
„Premýšľal som dlho a usilovne, Severus... vieš, prečo som ťa zavolal späť z bitky?“
„Nie, môj Pane, ale prosím vás, dovoľte mi vrátiť sa. Dovoľte mi nájsť Pottera.“
„Povedal som nie!“ zvolal rázne Voldemort a Severus videl, že s týmto nepochodí.
„Môj momentálny záujem, Severus, je, čo sa stane, až sa s ním konečne stretnem! Chcem, aby si mi povedal, prečo oba prútiky, ktoré som použil, zlyhali, keď som ich namieril na Harryho Pottera?“
„Ja... na to nemôžem odpovedať, môj Pane,“ odvetil bezradne Severus. Keby mohol, myslel by teraz na Yvainne. Napadlo by ho, či je naozaj pri ňom aj v tejto chvíli a či vie, že cíti svoj blížiaci sa koniec, ktorý naňho dýcha z Voldemortovej znetvorenej tváre. Severus to vedel. Jeho smrť bola blízko. Cítil ju. Vysmievala sa mu z tváre Toma Riddla.
„Nemôžeš? Môj tisový prútik vykonal všetko, čo som chcel, Severus, okrem vraždy Harryho Pottera. Dvakrát zlyhal. Olliveander mi povedal o rovnakých jadrách, že si mám vziať prútik niekoho iného. Urobil som to, ale Luciosov prútik bol zničený, keď sa stretol s Potterovým.“
„Ja... ja nemám žiadne vysvetlenie, môj Pane,“ odvetil znova. Na toto ozaj nepoznal odpoveď.
Severus sa teraz na Voldemorta nepozeral. Jeho tmavé oči sa upreli na zvíjajúceho sa hada vo svojej ochrannej guli, ktorú preňho vyčaroval Voldemort.
„Našiel som tretí prútik, Severus. Starodávny prútik, Osudový prútik, Smrtiaci prútik. Vzal som ho jeho predchádzajúcemu majiteľovi. To bolo to, čo som skoro celý rok hľadal. A úspešne. Vzal som ju z hrobu Albusa Dumbledora.“
Teraz sa Severus prekvapene pozrel na Voldemorta. Spomenul si na to, ako sa ho vtedy pýtal na Albusovu hrobku. Tak preto to bolo! Jeho bledá tvár vyzerala ako smrteľná maska. Bol ako biely mramor a tak strnulý, že keď prehovoril, bolo podivné, že za tými prázdnymi očami sa skrýva život. Yvainne ho videla a srdce jej pri pohľade naňho zamrelo. Videla, že sa bojí. A jej strach bol rovnaký ako jeho.
„Celú noc, keď som priam na pokraji víťazstva, som tu sedel,“ povedal Voldemort a jeho hlas nebol oveľa hlasnejší než šepot, „a premýšľal. Premýšľal, prečo Starodávny prútik odmieta byť tým, čím má. Odmieta čarovať, ako hovoria príbehy, čarovať pre svojho majiteľa... a myslím, že som našiel odpoveď.“
Severus mlčal.
„Možno si na to už prišiel? Koniec koncov si bystrý muž, Severus. Bol si dobrým a verným služobníkom, a ja ľutujem to, čo sa musí stať.“
„Môj Pane... ?“
„Starodávny prútik mi neslúži, ako má, Severus, pretože nie som jeho pravý pán. Starodávny prútik patrí kúzelníkovi, ktorý zabil jeho posledného majiteľa. To ty si zabil Albusa Dumbledora. Pokiaľ žiješ, Severus, Starodávny prútik nikdy nebude môj.“
„Môj Pane!“ namietal Snape a díval sa, ako Voldemort zdvihol prútik.
„Nejde to inak,“ povedal Temný pán. „Musím byť pánom toho prútika, Severus. Pánom toho prútika a nakoniec premôžem i Pottera.“ Toto bolo vysvetlenie, pre ktoré musel zomrieť. Musel zomrieť, aby Voldemort premohol Harryho.
Voldemort mávol vo vzduchu Starodávnym prútikom. Nič sa však nestalo. Jeho úmysel mu bol zrazu jasný. Nemohol ho zabiť prútikom, ktorý mal poslúchať teraz jeho, Severusa. Nie, on preňho musel vymyslieť inú smrť. Hadova klietka sa valila vzduchom, a skôr, než mohol Severus urobiť niečo viac než len zakričať, pohltila jeho hlavu a ramená a Voldemort prehovoril hadím jazykom.
„Zabi.“
Yvainne sa striasla a musela sa veľmi ovládať, aby sa ešte chvíľu zdržala. Ak by tam vpadla priskoro, nepomohla by mu. Rovnako však musela dať pozor, aby sa tam nedostala prineskoro.
Ozval sa strašný výkrik a Yvainne vyhŕkli z očí slzy. Cítila sa, akoby ju niekto mučil kliatbou Cruciatus. Harry videl, ako Snape stráca i zvyšok farby, ktorú mala jeho tvár. Obelel rovnako ako sa jeho oči rozšírili, keď mu hadove jedovaté zuby prehryzli krk, poklesli mu kolená a on spadol na zem.
„Ľutujem to,“ povedal Voldemort chladne. Otočil sa, no nebol v ňom žiadny smútok, žiadna ľútosť.
Bolo načase opustiť búdu a prevziať vedenie s prútikom, ktorý teraz bude plniť jeho rozkazy. Namieril ho na žiarivú klietku, ktorá držala hada a tá sa vzniesla hore od Snapea, ktorý bokom dopadol na podlahu a zo zranení na krku mu prúdila krv. Voldemort preletel izbu bez toho, aby sa obzrel a veľký had sa vznášal za ním vo svojej obrovskej guli.
„Harry!“ vydýchla Hermiona za ním, ale on už namieril prútik na bedňu, ktorá mu blokovala cestu. Zdvihla sa kúsok vo vzduchu a ticho sa posunula vedľa. Vkĺzol do miestnosti, ako najtichšie len mohol.
Nevedel, prečo to robí, prečo sa približuje k umierajúcemu mužovi. Nevedel, čo cítil, keď videl Snapeovu bielu tvár a prsty, ktoré sa snažili zastaviť krvácanie z rany na krku. Harry si dal dole neviditeľný plášť a pozrel na muža, ktorého nenávidel. Jeho rozšírené čierne oči našli Harryho, keď sa pokúsil prehovoriť. Harry sa nad neho sklonil a Snape uchopil jeho habit a pritiahol ho bližšie.
Zo Snapeovho hrdla sa vydral strašný, drásaný zvuk.
„Vezmite... to... vezmite... to...“
Zo Snapea prúdilo niečo viac ako len krv. Z jeho úst, uší a očí tieklo niečo striebristo modrého, ani plyn, ani kvapalina, a Harry vedel, čo to je, ale nechápal, čo má robiť...
Hermiona mu trasúcimi rukami podala pohár vyčarovaný zo vzduchu. Harry do neho dal striebristú hmotu svojím prútikom. Keď sa pohár naplnil až po okraj, vyzeralo to, že v Snapeovom tele už nezostala žiadna krv a zovretie ochablo.
„Pozrite... sa... na mňa...“ zašepkal.
Niečo z hlbín čiernych očí zmizlo a zostali prázdne. Ruka zvierajúca Harryho dopadla na zem a Snape sa už nepohol.
Keď zmizli aj tí traja, Yvainne sa okamžite objavila v prázdnej miestnosti. Priložila Severusovi na hrdlo prsty a ucítila veľmi slabučký tep. Musela konať rýchlo. Hadí jed bol silný a to, že ho uhryzol Nagini do krku bolo ešte horšie, lebo rana bola blízko srdca. Kľakla si k nemu, cítiac malátnosť, ktorá sa jej postupne zmocňovala. Slabla aj ona. Musela sa však pozbierať. Ak ho chcela zachrániť a splniť tak sľub, ktorý dala svojej matke, musela to dokázať. Yvainne pozbierala všetky svoje sily, aby sa skoncentrovala. Urobila to, čo spravila kedysi raz v lese, aby mu vyliečila dosekaný chrbát. Spojila si ruky dlaňami a trela ich dovtedy, kým jej nezažiarili. Potom ich priložila dlaňami ku krvavej rane na jeho krku. Chvíľu sa nedialo nič. Potom začala rana bublať a jed zmiešaný s krvou sa pomaly valil von. Keď Yvainne otvorila oči, svietili jej tak jasne, ako hviezdy na nebi. Kúzlo zhaslo, ako aj žiara jej očí a ona klesla na jeho hruď, unavene a prerývane dychčiac. S uchom priloženým k jeho hrudi počula, ako jeho srdce bije stále čoraz pomalšie.
,,Nestačí to," zašepkala zúfalo a oči sa jej začínali znova zapĺňať slzami. ,,Nestačí ..." šepkala. Keď už si myslela, že je všetko stratené, dostala nápad. Spomenula si, ako Fénix zachránil Harryho, keď ho uhryzol Bazilisk. Lenže ten Fénix bol Dumbledorov, ktorý pri jeho pohrebe zmizol nevedno kam a ona nevedela, či ho dokáže privolať. Bola to však ich jediná a posledná šanca.
,,No tak, Yvainne, vzchop sa," povzbudzovala sa. ,,Si predsa Wardenská princezná! A vraj výnimočná! Tak to dokáž!"
Yvainne sa s vypätím posledných síl postavila, zopla ruky ako v tichej modlitbe a sústredila sa. Jej myseľ sa na kratučkú chvíľu odpútala od tela, ale stačilo to na to, aby sa stalo niečo, čo nikdy predtým nespravila. Z jej hrdla sa vydral vysoký tón, znejúci ako výkrik o pomoc. S ním sa Yvainne zrútila na zem vedľa nehybného Severusa.
V miestnosti sa zablyslo a žeravá guľa, ktorá sa v nej objavila sa zmenila na vtáka. Fénix sa zniesol na zem a pohľadom zavadil o dve nehybné telá. Kto by ho bol vtedy videl, pomyslel by si, že váha. Ale nie. Podišiel k Severusovi a nahol hlavu k jeho rane. Z jeho oka sa vykotúľala slza a za ňou nasledovali ďalšie a ďalšie, až kým sa rana nezahojila. Hneď na to sa vzniesol do vzduchu a s výkrikom zmizol v ohnivej guli. Miestnosť sa znova ponorila do ticha a do tmy.
Yvainne sa zachveli viečka. Zdalo sa jej, že naozaj videla Fénixa, alebo to bol len sen? Ani len netušila, že sa jej to podarilo. To posledné kúzlo ju obralo o posledné zvyšky síl a ona upadla do bezvedomia. Život jej visel na vlásku, rovnako ako Severusovi. Alebo žeby nie ... ?

Medzitým sa Harry odovzdal Voldemortovi, lebo tak to malo byť a on ho zabil. Aspoň si to myslel. Hagrid ho v náručí niesol na jeho príkaz až k hradu a v pätách mal nielen Voldemorta, ale aj ostatných smrťožrútov. Avšak, všetko sa zmenilo. Zdalo sa, že vo Voldemortovom pláne nastala trhlina. Harry nebol mŕtvy. A keď Molly Weasleyová porazila Bellatrix, brániacu sa zubami, nechtami, objavil sa konečne aj Harry. Videl ako zaňho všetci urputne bojujú. Nielen čarodejníci, ale pridali sa k nim aj škriatkovia a dokonca aj kentaury, ktorí sa od všetkého väčšinou dištancovali. Bolo to proste neuveriteľné.
,,Protego!" zvolal Harry a ochranné kúzlo sa rozložilo uprostred sály. Voldemort sa rozhliadol okolo a hľadal zdroj toho kúzla. Harry si konečne sňal neviditeľný plášť. Nechcel, aby mu niekto pomáhal. Chcel to zvládnuť sám. Chcel ho poraziť celkom sám. Tak to malo byť. Harry sa s Temným pánom najprv rozprával. Počuli to všetci. Všetky tie obvinenia a všetky pravdy. Harry znova hovoril o láske, ktorá ho chránila. Ale nehovoril len o tom. Hovoril aj o láske Severusa k svojej matke Lilly a o tom, ako sa stal Severus mužom dvoch tvárí, len aby ho ochránil a splatil tak Lilly akýsi dlh, ktorý voči nej pociťoval. Voldemort zúril. Zúril a počúval. Nemohol uveriť vlastným ušiam. Bol celkom sám a stál proti tomu odpornému, nenávidenému chlapcovi, ktorý ho mal obrať o moc a slávu. Jeho! Lorda Voldemorta!
Nikto z prítomných nespozorovali ako sa dvere otvorili a znova zavreli. Dav sústredene pozoroval dvojicu vo vnútri kupoly, stojacu oproti sebe.
Harry zamával hlohovým prútikom, ktorý držal v ruke a cítil ako sa naň upli zraky všetkých v sieni. „Na tom všetkom záleží, nie?“ zašepkal Harry. „Vie prútik v tvojej ruke, že jeho posledný vlastník bol odzbrojený? Pretože ak áno... Ja som teraz pravým vlastníkom Starodávneho prútika.“
Na očarovanom strope nad nimi zrazu vykvitla červeno-zlatá žiara vychádzajúceho slnka, ktoré sa predralo ponad parapet najbližšieho okna. Svetlo sa odrazilo naraz na tvárach obidvoch, takže Voldemort vyzeral ako horiaca škvrna.
Pán Zla vykríkol a v tej istej chvíli tiež Harry počul svoj hlas kričať, zvierajúc Dracov prútik.
„Avada Kedavra!”
„Expelliarmus!”
Znelo to ako výstrel z dela, zlaté plamene vybuchli medzi nimi, akoby označovali miesto, kde sa ich kúzla zrazili. Harry videl Voldemortov zelený lúč, ako sa stretol s jeho vlastným kúzlom. Videl, ako Starodávny prútik vyletel vysoko do vzduchu, temný oproti vychádzajúcemu slnku, letiaci popod očarovaný strop ako hlava Nagini, hrnúc sa k svojmu novému pánovi, ktorého nemohol zabiť, k pánovi, ktorý konečne prišiel, aby sa ujal jeho vlastníctva. A Harry s neomylným inštinktom stíhača ho chytil do voľnej ruky, zatiaľ čo Voldemorta odhodilo dozadu, s rukami roztiahnutými, úzke zrenice červených očí sa obrátili stĺpkom. Nielen Harry a ostatní v Sieni si vychutnali jeho porážku. Tom Riddle dopadol na podlahu s tupým buchnutím, s očami upretými k dverám do Siene, kde stáli osamote ruka v ruke dve postavy, ktoré nik iný nemohol vidieť. Posledné, čo uzrel, bol spokojný, pohŕdavý úsmev muža, o ktorom si roky myslel, že je jedným z jeho najvernejších. Jeho telo ochablo, scvrklo sa, biele ruky ostali prázdne a hadia hlava bezduchá a nevedomá. Voldemort bol mŕtvy, zabitý vlastnou kliatbou. Harry tam stál s dvoma prútikmi v ruke, hľadiac na telo svojho nepriateľa. Aj Harry otočil hlavu tým smerom, kam padol Voldemortov zrak naposledy a zbadal to, čo videl aj on. Ten muž mu naznačil, aby za ním prišiel na miesto, kde ho videl naposledy a Harry skoro nebadane prikývol.
Veľká Sieň sa ozývala nielen radostnými výkrikmi, ale aj plačom a hlasnými povzdychmi, nad tými, ktorí v boji padli. Harry prechádzal okolo nehybných tiel Freda Weaslyho, Remusa i Dory a mnohých ďalších priateľov. Zomreli v boji za dobrú vec. Ich mená sa zapíšu do dejín. Nikdy neostanú zabudnuté, nikdy nezapadnú prachom veku.
,,Harry," ozval sa Sirius spoza neho a on sa otočil. Objal svojho krstného otca. Sirius mal na tvári krvavý šráma zdalo sa, že kríva, ale vôbec mu to nevadilo. Po jeho boku stála mladá, plavovlasá žena, ktorú Harry nikdy predtým nevidel. ,,Dokázal si to," povedal hrdo naňho hľadiac.
,,Nie, my sme to dokázali," odvetil Harry skromne ako vždy.
,,Tvoji rodičia by boli na teba hrdí," povedal Sirius zamyslene.
,,Určite."
Sirius ho viac nezdržiaval. Molly ho strhla do svojho náručia a objímajúc ho, pýtala sa, či je v poriadku a či nie je zranený. Len horko - ťažko sa mu podarilo vykradnúť sa zo Siene. Bežal cez háj smerom k Zúrivej vŕbe. Niekto ho totiž čakal v Škriekajúcej búde.
Keď konečne rozrazil dvere na miestnosti, kde ho videl naposledy, nemohol uveriť vlastným očiam. Veď mal byť mŕtvy! Bol mŕtvy?! Tak čo sa stalo?
,,Ako to?!" zvolal neveriacky.
Severus sa naňho prvý raz v živote usmial.
,,Zázraky sa stávajú," povedal ticho a zovrel ruku mladej dievčiny, ktorá sa vedľa neho spokojne usmievala.
,,Yvainne!" vyhŕkol Harry. ,,Ako je to možné?" opýtal sa znova. Ničomu nerozumel.
,,Harry, to, že žijeme, je naozaj ako zázrak. Prepáč, ale nemôžem ti viac povedať. Chceli sme ti len poďakovať. Bolo od teba nesmierne šľachetné, že si tam, pred všetkými očistil Severusovo meno. Konečne každý vie, že je to skvelý a statočný muž," odvetila a s nevýslovnou láskou hľadela do tých milovaných tmavých očí.
Harry všetko pochopil. ,,Myslel som si, že stále milujete moju matku ..."
Severus sa pousmial. ,,No, pravda je, že navždy bude mať svoje miesto v mojom srdci. Bola výnimočná a bola prvá. Ale moje srdce ..." na krátku chvíľku sa odmlčal, ,,to teraz patrí len Yvainne."
Yvainne sa usmiala a stisla mu ruku.
,,Budeme musieť ísť. Kým nepochytajú ostatných smrťožrútov, sme stále v nebezpečenstve," odvetil Severus.
V tom sa však dvere znova otvorili a dnu vstúpil Sirius s prútikom namiereným na Snapa.
,,Ty jeden odporný had!" zvolal neveriaco.
,,Hada mi prosím ťa nespomínaj," ozval sa Severus mrzuto a jeho výraz tváre potemnel. Sirius ich však prekvapil a sklonil prútik.
,,Viem, že sa to nemá, ale počúval som za dverami," priznal sa. ,,A počul som, čo predtým hovoril Harry Voldemortovi. Musím uznať, že som to od teba vôbec nečakal."
,,Yvainne, môžem sa opýtať?" otočil sa k nej. ,,Prečo pre Merlina práve ON?" zvolal a poklopkal si po hlave. Ona sa však len srdečne zasmiala.
,,Myslím, že to viete, Sirius. Tak mu to konečne prezraďte," požiadala ho a on sa nedal prehovárať.
,,Čo a komu má prezradiť?" dožadoval sa odpovede Severus.
,,Keď som bol v Azkabane, raz v noci sa prihodila čudná vec. Počul som niečo ako prosbu. Veľmi som tomu nerozumel, ale teraz mi všetko do seba zapadá. Tú prosbu vyslovila mladá žena, ktorá v tú noc prišla o život. Prosila o ochranu pre muža menom Severus. A teraz nepochybujem, že si to bol ty, Fňučko."
,,Kto to bol?" ozval sa s vážnou tvárou. Hoci odpoveď dobre poznal.
,,Aderna Quirellová."
Severus len prikývol. Aj táto žena patrila do jeho minulosti. Nikdy si ju nevšímal a nakoniec sa ukázalo, aká bola v jeho živote dôležitá. Nikdy jej neprejavil nič, len svoj nezáujem a ona mu dala taký vzácny dar. Dala mu život. Tak ako mu ho dala jeho matka prvý krát, dala mu ho Aderna po druhý raz.
,,Prímerie?" ozval sa Sirius a natiahol svoju ruku k Severusovi. Ten sa však ani nepohol. Hlavou mu prebehli všetky krivky, ktoré mu kedy s Jamesom napáchali.
,,Viem, že som bol hrozný a naozaj ma to mrzí," odvetil Sirius vstúpiac si do svedomia.
,,Myslím, že to bolo vzájomné," prehovoril nakoniec Severus, keď doňho Yvainne štuchla a stisol mu ruku.
,,Potter," otočil sa Severus znova k nemu. Naozaj chcel začať nanovo a s čistým štítom. ,,Mrzí ma, ako som sa k vám správal, ale nemohol som si pomôcť. Všetky tie spomienky, všetky tie krivdy ... " zmĺkol, akoby nemal viac slov.
,,V poriadku. Chápem to. Vrátite sa, však? Rokfort bez vás nebude už tým, čím býval. Ani elixíry. Kto bude tak elegantne a pedantne trápiť študentov nad kotlíkmi?" povedal Harry a aj on mu podal svoju ruku.
Severus sa uškrnul. ,,Kto vie. Možno ... raz ... "
Zbohom, Harry," ozvala sa Yvainne a rozlúčila sa s ním i so Siriusom.
,,Sirius, myslím, že vás niekto čaká a má o vás obavy. Však ste jej nepovedal, kam idete? Buďte šťastní. Aspoň tak, ako sme teraz my," zapriala mu srdečne a podala Severusovi ruku. Bol čas.
Odišli. Stratili sa v diaľke. Svitalo a nový deň so sebou nepriniesol len plno nádejí, ale aj konečné víťazstvo dobra nad zlom.

Severus sa s Yvainne blížil k Rokfortskej bráne, keď zastal a otočil sa, zahľadia sa na hrad.
,,Bude mi to tu chýbať," povedal nostalgicky. Hrad bol síce po boji zničený, ale stále bol rovnako krásny a majestátny.
Yvainne sa k nemu pritúlila. Pozrela na Rokfortský hrad a potom vzhliadla k nemu.
,,Raz sa sem vrátiš," odvetila tajomne. ,,Ver mi."
Severus sa usmial. Sklonil sa k nej a venoval jej dlhý, vášnivý bozk. Ani by mu nenapadlo, neveriť jej. Bola celým jeho svetom. Jeho jedinou rodinou. Jeho láskou.
,,Ešte som ti nepoďakoval za to, že si ma zachránila," pripomenul.
,,Nie. Veru a mal by si, pretože poviem ti, dalo mi to zabrať," odvetila všetečne.
Nepovedala mu, ako to dokázala, ale rany po uhryznutí na jeho krku zmizli. A on sa jej na to nechcel spytovať. Nechcel si privolávať tie otrasné, mučivé spomienky na chvíľu, keď mal jeho život navždy skoncovať.
Uchopil jej tvár do dlaní a v jeho pohľade bola toľká neha, až ju to dojalo a zaplavilo neopísateľným pocitom šťastia.
,,Neviem, ako si to dokázala, ale som ti vďačný. Priznám sa, že som sa bál. Nemal som však strach zo smrti. Bál som sa, že ťa stratím navždy. Že ťa už nikdy nebudem môcť objať, ani pobozkať. Že ťa neuvidím smiať sa, nevezmem do náručia, keď ti bude smutno."
,,Severus, už je po tom," odvetila chlácholivo a líca jej zmáčali slané slzy. ,,Všetko som robila ... len kvôli tebe, drahý. Len kvôli tebe ... "
,,Áno, už je po tom," pritakal, zotierajúc jej slzy z tváre horúcimi bozkami a znova ju vzal za ruku. ,,Poď. Je čas ísť ďalej."
,,Kam ideme?" opýtala sa zvedavo.
,,Domov, srdiečko. Domov."
Slnečné lúče zaliali nielen hrad, ale i jeho celé okolie rozdrásané bojom. Jasné a žiarivé, ako ich vyhliadky do budúcnosti. Pred tým, ako sa odmiestnili, Severus myslel na to, či sa jej bude jeho dom na Pradiarskej uličke páčiť. Ale myslel ešte na čosi iné. Musí čo najskôr navštíviť zlatníka a tiež ho napadlo, ako sa jej bude páčiť nové meno.
,,Yvainne Snapová," hútal spokojne. ,,Znie to skvele," pomyslel si spokojne a na tvári sa mu usadil spokojný, šťastný úsmev, keď sa zahľadel aj na jej ešte stále ploché bruško. Už nikdy nebude sám.

* Epilóg *

- o 3 roky neskôr -

Pod Rokfortským hradom ležala učupená neveľká dedinka. Poznal ju skoro každý z čarodejníckeho sveta. Za tie tri roky sa Rokville veľmi nezmenil. Až na to, že tu pribudol nový obchod s Weasleyovskými výmyslami a vynálezmi a na jej okraji pod lesom vyrástol pomerne nový domček.
Muž, zamyslene kráčajúci po ulici v svojom obvyklom čiernom habite a s čiernou aktovkou v ruke vyzeral na prvý pohľad trochu hrozivo. Ale to o ňom mohol povedať len ten, kto ho nepoznal. Odbočil z ulice a prešiel bránkou domu, po úzkom chodníku rovno k dverám. Vošiel bez zaklopania. Spokojne sa nadýchol príjemnej vône, ktorá zapĺňala ovzdušie a usmial sa. Odniekiaľ k nemu doliehali zvuky tlmeného smiechu, ale on sa vybral na poschodie, lebo v tej chvíli sa ozval zhora detský plač. Vošiel do detskej izby, ktorá prevládala modrou farbou a zastal pri kolíske, aby odtiaľ opatrne vzal do náručia mrnčiaci batôžtek. Až potom sa vybral za tými veselými hlasmi.
,,Ahoj miláčik," pozdravila svojho manžela mladá žena s veselým úsmevom a ona jej ho opätoval a pobozkal ju. Vôbec mu nevadilo, že v obývacej izbe sedí návšteva.
,,Sheela, Sirius, vitajte," zamrmlal a venoval pozornosť svojmu najmladšiemu synovi.
Sheela sa však k nemu nahla a zobrala si malého do náručia ona.
,,Opatrne. Pozor na hlavičku," upozorňoval ju Severus starostlivo.
,,Neboj sa," odvetila a sadla si vedľa Siriusa. ,,Pozri, no nie je môj krstný syn krásny?" opýtala sa rozcítene.
,,Čo ja viem? Možno keby sa tak nepodobal na Severusa ... "
Pravda bola, že sa skôr podobal na Yvainne, ale mal Severusove oči. Sheela zachmúrene štuchla svojho prostorekého manžela do rebier, ale Severus sa neurazil. Vrátil mu to.
,,Sheela, obdivujem ťa, že s ním vôbec dokážeš žiť," odvetil Severus pobavene a Sirius naňho zagánil.
,,Kedy máš termín?" opýtala sa Yvainne, keď si od nej vzala malého.
Nastávajúca mamička si prešla rukou po vypuklom buršku. ,,No, zhruba o dva mesiace."
,,Aké meno ste vlastne vybrali pre jej krstňa?" spýtal sa Sirius a objal svoju manželku okolo pliec.
,,Volá sa Efrain Alioth Celeano Snape," odvetila hrdo Yvainne.
,,Nezdá sa vám to prehnané? Toľko mien pre jedno škvŕňa? Čo je nejaký paša, či šejk?" zvolal Sirius s vytreštenými očami.
Yvainne sa pozrela pobavene na svojho manžela, sediaceho na operadle jej kresla. Opierala sa oňho a on ju spokojne hladil po ramene.
,,No, nevedeli sme sa dohodnúť," odvetil Severus.
,,A ako sa darí v škole? Predpokladám, že ťa znovu prijali so všetkými poctami," spýtala sa Sheela, zmeniac tému. Ale Sirius si neodpustil poznámku.
,,No hej, keď Slughy otrčil kopytá, musela Minerva ako riaditeľka niekoho zamestnať. A on sa v tých odvaroch vyzná najlepšie, nie?"
,,Sirius, budem to brať ako poklonu," odvetil a Sirius sa zamračil. Nechcel, aby to vyznelo ako kompliment. Chcel ho podpichnúť.
,,Dobre, ale vždy si chcel učiť predsa Obranu. Tak prečo nie ten predmet?" spýtala sa Sheela.
,,No, čiernej mágie mám už po krk. A okrem toho, učí ho teraz Cassia a je v tom dobrá."
,,Viete o tom, že Severus si dal odstrániť to tetovanie?" opýtala sa Yvainne hrdo.
,,Tak to muselo bolieť," odvetil Sirius. Ten vedel, o čom hovorí. On mal na svojom tele nejedno tetovanie, ale odstraňovanie prvého nevydržal. Sheela sa musela zmieriť s tým, ako vyzerá.
V tom sa otvorili vchodové dvere a dnu sa vrútili dve trojročné dvojičky. Chlapec a dievčatko od radosti zvýskli a bežali k svojmu otcovi, ktorý si kľakol na zem a na široko roztvoril svoju náruč.
,,Aurora Ariana! Wulfric Brian! Nebežte, lebo spadnete!" napomenula ich krstná matka, ktorá vošla hneď za nimi, ale zbytočne. Severus ich už oboch držal v náručí a dvojčatá objímali svojho otca spokojne okolo krku.
,,Ahoj Cassia, Charlie," pozdravil ich a sadol si s deťmi na gauč.
Yvainne im spravila čaj a kým šla prebaliť a nakŕmiť sotva dvojmesačného Efraina, Severus sa ostal venovať hosťom.

Keď hostia odišli, a keď uložili večer deti do postielok, Severus tak, ako vždy, dlho na ne pozeral. Akoby sa zakaždým uisťoval, že sa mu to celé iba nesníva. Yvainne k nemu podišla a on ju objal.
,,Povedal som ti dnes, že ťa milujem?" opýtal sa zamyslene, predstierajúc, že si na to nespomína, hoci jej to vravel len pred malou chvíľkou.
,,Mhm," zamrmlala. ,,Dnes už snáď stokrát. Ale stále sa to dobre počúva," odvetila zamilovane.
,,Milujem ťa, Yvainne," jeho pery sa roztiahli do úsmevu. ,,Moja manželka," zašepkal.
,,Aj ja ťa ľúbim, Sevie, môj milovaný manžel," zašepkala s ústami na jeho perách.
,,Nikdy by som si ani len nepomyslel, že niečo také úžasné sa môže stať aj mne," povedal, keď sa od seba odtrhli. ,,Dala si mi všetko a dokonca ešte viac. Dala si mi život, lásku i rodinu. A ja ťa za to nekonečne zbožňujem. Ty a naše deti ste svetlom môjho života."
Pritúlil si ju a ona spokojne zapriadla.
,,Yvainne!" zhíkol zrazu. Znova to spravila! Pohladila ho po zadku.
,,Prepáč, ale keď ty si proste taký ... neodolateľne vzrušujúci," skúšala sa ospravedlniť a bola pri tom taká rozkošná, že sa neudržal. Z hrdla sa mu vydral veselý, spokojný smiech. Raz to už povedal. Jeho manželka bola proste nenapraviteľná šibalka. Severus ju schytil do náručia a zamieril s ňou rovno k posteli.
Svoju manželku naozaj miloval. Rád jej to hovoril každý deň aj tisíckrát, no oveľa radšej, ako to hovoril, jej to dokazoval.

*Koniec*