Wardenka

7. kapitola

*Tajomná neznáma*

Severus sedel v kancelárii a opravoval písomky tretiakom. V tom však dostal nápad. Vyskočil zo stoličky ani čo by bola žeravá a bleskovou rýchlosťou vybehol do svojho bytu. Otvoril šuflík v stole a chvíľu sa v ňom prehrabával, až kým nenašiel to, čo hľadal. V jednej ruke držal svoje narodeninové prianie a v druhej odkaz na pergamene, ktorý si našiel v to ráno, keď sa zobudil po opici.
,,Rovnaké!" zvolal víťazoslávne. Písmo na odkaze i prianí sa zhodovalo. ,,Lenže čo to znamená pre mňa? Je vôbec možné, aby som predsa len mal nejakého spojenca? Aspoň niekoho na svojej strane? Čo ak ten kentaur netáral?"
Znova sa zahľadel na ten úhľadný rukopis. Nebol blázon, aby si neuvedomoval, že to nič nedokazuje. Naopak, veľmi dobre to vedel. Ale pokrok bolo už aj to, že zistil, že ide len o jednu osobu. A tou bola nejaká tajomná neznáma. Lenže kto? Sibyla Trelawneyová to nebola. Určite ani profesorka Hoochová alebo Sproutová. A aj madam Pomfreyovú mohol vylúčiť. Ostávala už len Minerva. Ale ten rukopis jej nepatril. Čiže zasa nič.
,,Kto to len môže byť?" pohľad mu padol na klietku s netopierom. Vampi visela dolu hlavou zahalená jemnými krídlami. Spala. Otázka tajomnej neznámej ostávala stále nevyriešená. Ale Severus si zaumienil, že ju odhalí. Síce nevedel ako, ale určite sa mu to podarí. Bol predsa veľmi schopným čarodejníkom a bravúrne ovládal oklumenciu i legillimenciu. Spomenul si znova na Firenzeho slová a zachmúril sa.
,,Prečo mi len neprezradil kto to bol?" šomral si nespokojne.

,,Sam?" ozvala sa Yvainne, keď prišla zo sprchy. No jej priateľka v spálni nebola. Pozrela sa na hodinky. Bolo už skoro jedenásť. Prehodila na seba župan a zišla do klubovne. Prekvapene zostala stáť a zízala na neveľký hlúčik spolužiakov zhromaždených okolo stola. Počúvali rádio. Presnejšie správy na tajnej frekvencii.
Ginny Weasleyová jej kývla, aby podišla bližšie.
,,To je Lee Jordan!" napadlo ju, len čo spoznala jeho hlas. Započúvala sa.
,,Takže, Tichošľap," ozvalo sa v rádiu. ,,Máte nejaké správy o Harrym Potterovi?"
,,Žiaľ nie. Ale viem, že ich nechytili. Určite teda pokračujú v svojich plánoch a verím, že úspešne."
,,Iste. Aj my ostatní tomu veríme a držíme im prsty. A na koniec ako vždy tie zlé správy. Včera bola brutálne zavraždená Vurniqa Agathová. Venujme jej pamiatke minútu ticha."
Všetci zmĺkli. Po minúte sa Lee ozval znova. ,,A ešte upozornenie. Budúce heslo je Odpor! Dopočutia!" Rádio stíchlo.
,,Ďalšia vražda. Tí sa teda činia!" zlostil sa Seamus.
,,Veru! A je ich čím viac! Teda ... tých usmrtených," dodal skľúčene Neville Longbottom.
,,Odporní Smrťožrúti!" prskala Ginny.
,,A počuli ste to? Vraj je na meno toho, koho netreba menovať uvalené nejaké zaklínadlo," riekla Samantha.
,,Čože?" Yvainne si sadla na operadlo kresla, v ktorom sedela Sam.
,,Je to pravda," zahučal Colin. ,,Vraj tak hneď zistia, kde sa človek nachádza, ak to meno niekto vysloví."
,,Ale nechytili ich, to je hlavné," povedala Ginny, ktorá si spokojne vydýchla. Žiadne zlé správy ani o Harrym, ani o nikom inom z jej rodiny a blízkych.
,,Idem spať," Samantha sa zdvihla z kresla a Yvainne ju nasledovala. Aj Ginny sa k nim pridala.
,,Viete, že Slughy navrhol, aby sme mali na Halloween ples?" ozvala sa.
,,Ozaj? Ale ešte to zrejme neschválili, čo? Keďže sa o tom nevie," uzavrela Sam.
,,Nie, ešte nie," potvrdila Ginny. ,,McGonagallová je vraj proti. Podľa mňa sa obáva možného útoku na hrad. Všetci aj tak vieme, že ten Sliziak po tom vždy túžil."
,,Ale ten je predsa dobre zabezpečený. A ešte sa nejaké ochranné kúzla pridali," hundrala Samantha, ktorá sa pri zmienke o plese rozžiarila.
,,Veľmi sa neteš, moja milá," schladila Yvainne jej nadšenie. ,,Veď Slughorn na svoje večierky pozýva len vyvolených."
,,Do kelu!" zašomrala Sam a posmutnela.
,,No, pokiaľ viem, teraz to má byť fakt veľká akcia. Pre celú školu. Dokonca aj pre prvákov."
,,To by bolo skvelé," potešila sa Sam. Ginny bola niekedy naozaj informovaná veľmi dobre. Ale to asi len preto, že aj ona patrila do tej skupinky Slughyho ,,vyvolených."
,,Tak - Dobrú noc," Ginny sa s nimi rozlúčila a zamierila do svojej spálne.

Nakoniec ten ples naozaj schválili. Hoci s obmedzením. Mal sa konať v sobotu, 31. októbra a mal trvať od 19. do 24 hodiny. Študenti mohli prísť oblečení normálne, alebo v tradičných halloweenskych maskách. Hrať im mala kapela Sudičky, ale pre väčšiu bezpečnosť to zrušili a rozhodli sa začarovať hudobné nástroje.
,,Tak čo?" súrila Samantha Yvaiine. ,,Ideš už?"
,,Choď dopredu, dobehnem ťa," odvetila napokon. Bola z nej dosť nervózna a okrem toho, nechcela, aby videla ako sa vystrojí. Malo to byť prekvapenie. A chcela si na tom dať obzvlášť záležať. Vôbec jej neprekážalo, že nebude na zahájení plesu, kvôli pár minútovému meškaniu. Veď sa kvôli tomu svet nezrúti.
,,Tak fajn," rezignovala Sam. ,,Odchádzam. Dúfam, že tam budeš na čas. Budem niekde so Seamusom."
,,On ťa pozval?" usmiala sa Yvainne.
,,Áno, konečne sa rozhýbal. Už som si myslela, že sa ani nedočkám," žmurkla na ňu a vybehla z izby.
Hneď ako sa zabuchli za Sam dvere, Yvainne sa pustila do príprav s takým nadšením, až ju to samu prekvapovalo.

Severus vstúpil do Veľkej Siene medzi poslednými. Keby bolo podľa neho, nešiel by vôbec. Aj tak chcel ostať len na oficiálnom zahájení. To znamenalo prvých 15 až 20 minút. On na takéto večierky jednoducho nebol ,,stavaný." Stal si k ostatným profesorom a zbežne preletel očami po Sieni. Študenti čakali na príhovor riaditeľa. Vo vzduchu viseli levitujúce, horiace sviece, boli tam aj vyrezávané tekvice, zvnútra tiež osvetlené sviecou.
,,Moji milí," zatiahol veselo Horace Slughorn. ,,Srdečne Vás tu všetkých vítam a prajem Vám príjemnú zábavu."
,,No, tak to bol fakt siahodlhý príhovor," pomyslel si unudene Severus.
Profesor Flitwick podišiel k pódiu s hudobnými nástrojmi a vyslovil neverbálne zaklínadlo. Nástroje sa vzniesli do vzduchu a rozozvučali sa. Severus sa otočil a pobral sa k stolu s občerstvením. Bol smädný.
,,Myslíš si, že nie je ten tekvicový punč otrávený?" opýtal sa ho Sirius so strojeným úsmevom.
,,Môžeš mi urobiť láskavosť a napiť sa ako prvý. Tak to hneď zistíme," odvetil nevrlo.
,,Ale, ale," zaškeril sa. ,,Pozrime sa. Náš Fňučko nemá náladu."
Mal pravdu. Skutočne nemal náladu. A naňho už vôbec nie. Zato jemu sa hneď dvihla o niekoľko stupňov. Ale Severus nereagoval. Nemalo by to zmysel. Vedel, že Siriusovi vždy ležal v žalúdku. Presne tak ako on jemu. A okrem toho sľúbil nebohému Dumbledorovi, že naňho už nevytiahne svoj prútik ako to spravil tej noci, keď utiekol Pettigrew. Boli predsa na jednej lodi, hoci mu Black nikdy neveril.
,,Dosť dlho si sa mi vyhýbal, Snape," skonštatoval Sirius sucho. ,,Vari sa ma len nebojíš?"
,,Teba? Zabudni! Vieš ako veľmi nerád hľadím do tvojho povýšeneckého a nadutého ksichtu," zahundral Severus a konečne sa napil.
,,Vážne? Ja som si vždy myslel, že taký ksicht máš len ty," nedaroval mu to Sirius.
Ich zvada by možno bola trvala aj dlhšie a bola by sa zrejme ešte vyhrotila, keby nebol profesor Flitwick zakričal: ,,Dámska volenka."
Severusovi napadlo, že by sa mal neskôr poďakovať Ginny Weasleyovej, ktorá prišla po Siriusa a odviedla ho na parket. Rozhliadol sa po sále. Všetci tancovali. Dokonca aj nemotorný Hagrid, po ktorého prišla Luna Lovegoodová a aj proferos Flitwick so Slughornom boli pozvaní do tanca. Jediný, kto tam stál opustený ako kôl v plote bol on. Ako vždy. Toto zažil už neraz. Už dávno sa zaprel a prestal myslieť na to, aké to bolo ponižujúce. Dievčatá sa mu proste vyhýbali už od jeho študentských čias. A ani šťastie v láske ho nestretlo. Bol odsúdený žiť naveky sám.

,,Smiem prosiť?" ozvalo sa vedľa neho pevným, vôbec nie ustrašeným alebo roztraseným hlasom. Mal dojem, že zle rozumel. Ale to dievča nebol žiaden prelud zatemnenej mysle. Stála tam a čakala. A dokonca sa usmievala. Zrazu mal chuť poslať ju preč, ale ... nespravil to. Ani sám nevedel prečo. Možno pre ten úsmev. Možno už len preto, že poňho prišla.
Nastavil jej rameno a ona sa ho chytila. Odviedol ju na parket medzi ostatných a vzal do náručia. Počas tanca si ju zvedavo obzeral. Mala oblečené zelené šaty a na sebe čierny plášť, zopnutý striebornou sponou pod krkom. Mala dlhé, červené vlasy a na hlave rovnako čierny klobúk. Tvár mala schovanú pod čiernou škraboškou, z ktorej trčal zahnutý nos. Vyzerala ako skutočná bosorka.
Hľadela mu nebojácne, smelo do očí. Nevidel dobre, akej boli farby, lebo ich trocha tienila tá maska, ale bol by prisahal, že sú zelené.
,,Ale prečo sa usmieva? Je jej niečo na mne smiešne?" uvažoval mračiac sa.
Jeho neznáma sa zasmiala jemným, zvonivým smiechom, z ktorého mu po celom tele prebehli zimomriavky. Zachvel sa a srdce sa mu rozbúchalo rýchlejšie. Bol to veľmi nákazlivý smiech.
,,Vy sa mračíte, pán profesor," povedala milo. ,,Veď vám nestúpam po nohách."
,,A vy sa zasa usmievate. Aký na to máte dôvod? Alebo to mám brať tak, že sa mi vysmievate?"
,,Nevysmievam sa vám. Mám len radosť z toho, že môžem tancovať so svojím obľúbeným profesorom."
,,Čože?" neveril vlastným ušiam. To dievča si snáď z neho strieľa!
,,Je to pravda. A ste skvelý tanečník," povedala uznanlivo.
Severus bol ticho. Na poklony nebol zvyknutý. Nevedel ako na ne reagovať. Hudba hrala naďalej a oni sa v jej tónoch priam vznášali po parkete. Severus mal na tanec prirodzený talent, ale bola to i zásluha jeho matky. Ona ho to naučila. Hľadel do zamaskovanej tváre tej neznámej, nespúšťajúc z nej zrak.
,,Rozmýšľate kto som, pán profesor?" opýtala sa a jej ústa sa roztiahli v pobavenom úsmeve. Strnulo prikývol.
,,Ale viete aj to, že vám to neprezradím."
Severus to pochopil skôr ako konštatovanie a nie ako rečnícku otázku. Ale aj tak sa chcel spýtať na to, či bola v jeho byte ona. Znova ho predbehla.
,,Ako sa má Vampi? Dúfam, že sa o ňu staráte dobre," uškrnula sa. ,,Bolo veľmi obtiažne vybrať vám dar."
,,Lenže ja som o žiadny dar nestál," precedil pomedzi zuby.
,,Neklamte sám seba," prehodila lenivo. ,,Viete, čo sa vraví o očiach, môj milý profesor? Sú oknami do duše. A vaše oči sú veľmi smutné."
,,Čo vás je po tom?!" ozval sa ostrejšie ako pôvodne zamýšľal.
,,Rada by som ich videla smiať sa," odvetila mu úprimne a Severus zmeravel, keď pocítil jej teplú dlaň na svojom líci. Zastal. Jeho pohľad stvrdol a jej ruka sa od neho odtiahla, akoby sa práve popálila. Jeho tajomná neznáma sa otočila a vybehla zo Siene.
Severus si ani neuvedomoval, že práve oni dvaja boli v tej chvíli stredobodom pozornosti. Ani si nevšimol, že dohrala hudba. O pár sekúnd po nej sa vyrútil z miestnosti aj on, dúfajúc, že ju dostihne. Lenže nikde nikoho. Začul akési kroky a rozbehol sa za tým zvukom. Za najbližším rohom však vrazil do študentky.
,,Dávajte pozor, Angelová!" zvolal podráždene a odsotil ju z cesty. Už raz sa takto prednedávnom zrazili. Nechcel ju mať znova na svedomí a niesť ju do nemocničného krídla.
,,Ja?!" nazlostila sa. ,,Veď Vy ste vrazili do mňa!"
,,Nebuďte drzá!" upozornil ju napínajúc sluch, ale nič. Žiadne kroky nepočul.
,,Vy ste začal," mykla nedbalo plecom a otočila sa na odchod. Keď od neho bola vzdialená už na pár metrov, zastavil ju.
,,Nevidela ste tu niekoho náhodou?" opýtal sa s nádejou v hlase.
,,Koho?" vyzvedala.
,,To nech Vás nezaujíma," odsekol. ,,Prečo musí byť taká protivná?" uvažoval nespokojne v duchu.
,,Nie, nevidela," odvetila a pokračovala v ceste, viac si ho nevšímajúc. Počula ako ticho zaklial. ,,Netopier jeden pobláznený," zašomrala si popod nos, keď vchádzala do Veľkej Siene.

Severus sa na ples už nevrátil. Kráčal tmavou chodbou rovno do žalárov.
,,Čo to malo znamenať?" uvažoval, mieriac si svetlom z prútika pod nohy, aby nezakopol. ,,Bola to ona, kto bol v mojom byte?" Pred očami mal ten jej nezbedný úsmev. Uťahovala si z neho, doberala si ho, pomohla mu a dokonca mu dala i dar a zložila kompliment.
,,Vôbec sa ma nebála," uvedomil si odrazu. ,,A dokonca ... dokonca ma pohladila."
Už si ani nepamätal, či niekedy cítil niečo príjemnejšie ako bolo toto pohladenie. Ani Lilly, ktorú celý svoj život miloval sa ho nedotkla. Ten jeden nežný dotyk jej teplej dlane ním otriasol od základov. Zachvel sa. Jeho múry istoty a pud sebazáchovy budovaný na nevrlosti a odstupe od ostatných sa zachveli. Tak dlho sa musel zmierovať s myšlienkou, že ho Lilly odmieta a nakoniec mu zlomila srdce, keď sa vydala za Jamesa Pottera. Ale on jej bol napriek všetkému verný. Nezradil ju, ani jej pamiatku. A teraz príde nejaká cudzia žena a zrúca všetky základy, na ktorých staval? Prvý raz sa ocitol v slepej uličke a nevidel východisko.
,,Pre Merlina!" zaúpel Severus, keď sa za ním zabuchli dvere jeho kancelárie. ,,Čo ak je to ešte len študentka?" zbledol ešte viac ako bol bledý prirodzene. Práve si spomenul, že ho počas tanca niekoľkokrát oslovila ,,pán profesor." Takáto možnosť ho ani len sprvu nenapadla. Veď prečo aj? Všetci študenti sa pred ním trasú strachom.
Severus si prehrabol čierne vlasy. Vôbec netušil, čo má robiť. Stal si k oknu. Pred očami mal jej zahalenú, usmievajúcu sa tvár. A v ušiach mu znel jej veselý smiech. Prižmúril oči. Stále cítil jej vôňu, dotyk ... jej blízkosť. Všetko také známe, i keď tajomné. Zachvel sa.
,,Pre Merlina! Čo to má všetko znamenať? Čo sa to so mnou deje?"
Nikdy sa necítil viac stratený ako práve teraz. Uvažoval, či to boli tie jej pery, ktoré vtedy bozkával. Telom mu prebehla vlna vzrušenia. Severus zaklial a radšej si šiel dať studenú sprchu, aby sa prinútil nemyslieť na ňu.

8. kapitola

*Bozk*

,,Vôbec mi to nevadí, ale vôbec," myslela si Yvainne, keď do elixíru Smiechu chcela pridať poslednú prísadu. Túto vetičku si opakovala už asi päť minút ako modlitbu, pretože Snape jej presne tak dlho stál za chrbtom a pozoroval ju.
,,Ten elixír sa vám nepodarí," riekol po chvíli ticha pretrhnúc jej niť myšlienok.
,,Myslíte?" ozvala sa posmešne, načo sa on zamračil.
,,Viem to," odvetil chladne. Jeho hlas znel ako ľadové ostrie.
,,Stavíme sa?" provokovala ho naďalej, pričom vedela, že sa dostáva na tenký ľad.
,,Už znova sa prejavuje vaša vrodené drzosť a pohŕdanie autoritou," poznamenal.
,,Ubezpečujem Vás, že to sa mi stáva len vo Vašej prítomnosti," zahundrala. Vhodila do elixíru najemno rozdrvené korenie ,,klinček" a elixír zamiešala. ,,Hotovo," zvolala spokojne a venovala mu jeden zo svojich žiarivých úsmevov.
Všetci v triede po očku sledovali ich výstup. Takéto ,,predstavnie" si predsa nemohli nechať ujsť. Severus bol ticho. Zamračene hľadel do jej bublajúceho obsahu kotlíka. Pár vecí však musel uznať. Farba bola dobrá, vôňa lákavá a dokonca vyzeral byť aj jemnejší. Zabodol sa pohľadom do jej zelených očí, ktoré ho tak neskutočne dráždili a provokovali.
,,Dobre, na teraz ju nechám vyhrať," pomyslel si a odvrátil sa od nej k susednému stolu.
Yvainne si ho už nevšímala. Do pripravenej skúmavky naberala elixír, aby mu ho mohla odniesť na oznámkovanie. Jedna vec bola neprehliadnuteľná. Snape bol čoraz viac zadumanejší a to hlavne od toho plesu, ktorý sa konal na Halloween. Všetci ako obarení hľadeli na tancujúcu dvojicu. Snapa a nejakú neznámu, ktorá sa v jeho náručí očividne cítila príjemne, lebo sa smiala. Avšak ako náhle sa objavila, tak rýchlo sa aj kdesi vyparila. A Snape bol znova na pretrase, lebo si vraj odohnal možnú ,,priateľku."
Dokonca sa už s Yvainne ani nechcel hádať. A jej to bolo veľmi ľúto, lebo ich hádky ju bavili. No bola aj rada, pretože jej nikto nestrhával body a tá hlúpa hus, Urshula McCormicková do nej kvôli tomu nezabŕdala.

,,Slečna Angelová," zvolal žoviálne Sirius. ,,Čo Vy tu a tak sama?"
,,Potrebovala som sa prevetrať," usmiala sa na profesora OPČM. Na pleci jej sedela neveľká sovička, Kalisto.
,,Chápem. Aj na môj vkus je tam občas dusno," prehodil. ,,Už dávno som Vám chcel povedať, že ste veľmi nadaná študentka."
,,Ďakujem," začervenala sa.
,,Myslím to vážne. Škoda, že Vás Harry nezobral so sebou," skonštavoval smutne.
,,On má pri sebe tých pravých. Má Rona a Hermionu," odvetila.
,,Tak rád by som vedel, kde sú a čo robia, či sú v poriadku."
,,Sú. Musia byť. Oni sú naša jediná nádej," šepla povzbudivo Yvainne.
Obaja zbadali vzdialenú tmavú postavu. Bol to Severus Snape. Kráčal pomaly smerom k hrobu Dumbledora.
,,Ten Smrťožrútsky pokrytec!" zahundral Sirius. ,,Nemôžem sa na to pozerať. Idem. Prajem pekný večer, slečna," otočil sa o odkráčal smerom k Hagridovej chalupe. Yvainne počula ako Tesák nadšene zabrechal. Ona sa nevrátila. Nemohla. Nohy ju samé niesli k miesti, kde v hrobke z bieleho kameňa odpočíval večným spánkom Dumbledore.

,,Čo tu chcete, Angelová?!" osopil sa na ňu Snape. Ani sa len neotočil. ,,Pokiaľ sa nemýlim, vychádzky o tejto neskorej hodine sú zakázané!"
,,Nemýlite sa," odvetila prosto. Videla ako si napochytre stiahol ľavý rukáv, keď prišla. ,,Volal vás? Znova?" opýtala sa priamo, hľadiac na hrobku.
Severus ustrnul. ,,Čo vás je do toho?!" Otočil sa k nej a čakal to, čo vždy. Urážky i odsúdenie. Jasne mu to videla v tvári.
,,Dávajte na seba pozor, profesor," pery sa jej zvlnili v jemnom úsmeve. Snapovi vzala týmto reč. Vôbec nevedel, čo má povedať. Len tam tak stál a dosť prihlúplo za ňou hľadel.
Skôr by od nej čakal niečo ako: ,,Dúfam, že vás Voldemort čím skôr zabije ... alebo niekto z Fénixovho rádu." Taký Black by bol nesmierne poctený. Ale toto rozhodne neočakával.
Bolo to zvláštne dievča. A rovnako zvláštne sa cítil aj v jej prítomnosti. Vábila ho a on sa cítil ... bezbranný. Strácal pri nej zdravý úsudok a prestával sa kontrolovať.
,,Pre Merlina! Seve, spamätaj sa! Si predsa profesor a teba predsa nezlomí nejaká študentka!" hrešil sa v duchu, keď mal slabú chvíľku.
Lenže v poslednej dobe nič nepomáhalo. Od plesu si so sebou nevedel dať rady. Cítil sa ako schizofrenik. Ako to, že sa zaľúbil do dvoch žien naraz? Veď svoje srdce daroval nebohej Lilly a chcel jej ostať verný. A teraz toho. Jeho srdce sa zrejme rozhodlo namiesto neho.

,,Slečna Angelová?" ozvalo sa hlbokým hlasom, keď prechádzala cez halu.
,,Áno, profesor?"
V dverách svojej učebne stál kentaru Firenze s rukami založenými na hrudi.
,,Uvážte svoje konanie skôr ako niečo spravíte," povedal vážne. Nemusel nič vysvetľovať. Vedela, o čom hovorí.
,,Mama mi vždy hovorievala, aby som sa riadila nielen rozumom, ale i srdcom," odvetila rovnako vážne i úprimne.
,,Nie som si istý, či vaše srdce smeruje tým správnym smerom," zahundral. Zjavne s ňou nesúhlasil.
,,Povedzte mi, profesor, Vy si nemyslíte, že má právo na lásku každý?"
Firenze bol ticho. Vedel o čo jej ide. Snaží sa ho zahnať do kúta.
,,Alebo majú na to ľudia z vášho thesálskeho kmeňa iný názor?"
Firenze sa usmial. ,,Nie, samozrejme. Len neviem, či práve on je pre vás ten pravý."
Yvainne sa zamračila. ,,Tak ma to nechajte zistiť," povedala a odišla. Takto sa na to nedívala. Teda, takto ... do budúcnosti. Ale neverila tomu, že by snáď ... raz mohlo niečo medzi nimi byť. Veľmi dobre vedela, že on svoje srdce už raz daroval. A okrem toho ... veď sa nenávidia.

,,Slečna Hurleyová, predveďte nám to," požiadala ju profesorka McGonagallová.
Samantha vzala svoj prútik do ruky a poklopkala po mlokovi so slovami: ,,Fera verto!"
Mlok sa zmenil na peknú zelenú času plnú vody.
,,No vidíte, že to ide," zahundrala profesorka a Sam vďačne pozrela na Yvainne.
,,Pani profesorka?" ozvala sa Padma Pattilová.
,,Áno?"
,,Naozaj neviete, čo je s Harrym, Ronom a Hermionou?"
,,Nie," odvetila ustarostene.
,,Veď ste členkou Fénixovho rádu," odvetila sklamane Padmina sestra Parvati.
,,Áno, som, ale to ešte neznamená, že viem, kde sú tí traja, alebo viem, čo robia."
Yvainne videla, že ju to trápi rovnako ako Siriusa Blacka, ktorý bol Harryho krstným otcom. Zvyšok hodiny sa už len rozprávali o Harrym a rozmýšľali, kde môžu byť, čo asi robia a či sú v poriadku. Ale ani toľko hláv s toľkými nápadmi nič nevymyslelo a k pravde sa len priblížili.

Yvainne sa vracala z večere sama, lebo Samantha si tam ostala hrkútať so Seamusom a jej sa na to nechcelo pozerať. Mala z nich radosť a priala im to, no bola smutná. V myšlienkach sa vrátila k Snapovi. Vedela, že vtedy nedostal znamenie, a že ho Voldemort nevolal. Povedala to len preto, aby vedel, že ona ho za to neodsudzuje. Dúfala, že nie je taký obmedzený a pochopí to. Zrazu zostala stáť s otvorenými ústami. Cez stenu chodby bolo veľkým písmom žiarivo neónovo oranžovou napísané: ,,Snape je Voldemortov otrok! Nech zhynie jeho rukou! Zradca!"

,,Takže máme aj vinníka, pán profesor," zaškeril sa Filch, ktorý sa tam nevedno kedy objavil aj so Snapom v pätách. A ona držala v ruke prútik, lebo chcela ten nápis odstrániť.
,,Angelová! Do mojej kancelárie!"
Yvainne sa pri tóne jeho hlasu mierne strhla. ,,Tak toto bude zlé," napadlo jej a poslušne ho nasledovala. Mala pravdu. Len čo sa za ňou zabuchli dvere, vyrútil sa na ňu ako nepríčetný.
,,Čo si to dovoľujete?!" oboril sa na ňu.
,,Ale ..." chcela sa brániť, no nemohla. Chcela mu vysvetliť, že to nebola ona, no nedal jej žiadnu šancu.
,,Nehovoriac o tom, že čmárať po stenách sa nemá, vy na mňa dokonca slovne útočíte! Ako si to predstavujete?! Nič o mne neviete! Ste povrchná, falošná a je mi z vás ..."
Tentoraz nedokončil on. Yvainne vybuchla tiež.
,,Nie!" zvolala čo najhlasnejšie, len aby ho prekričala. ,,Mne je nanič z vás! Ja som to nebola! Ak ste si nevšimli, nikto vás tu nemá rád!" vmietla mu do tváre holú pravdu a jeho tvár okamžite stvrdla. ,,Nezvaľujte na mňa vinu niekoho iného!" nebezpečne prižmúrila oči a približovala sa.
,,A ešte niečo, môj milý profesor," šepkala zlostne. ,,Nie som ani povrchná," ďobla ho prsom do hrude, ,,ani falošná," a ďobla ho znova.
Snape sa k nej povážlivo nahol, s tvárou skrivenou zlosťou, až ich mali od seba vzdialené len zopár centimetrov.
,,Boli ste tam a s prútikom v ruke!" zasyčal.
,,No a? To ešte nič nedokazuje! Vracala som sa do klubovne, keď som to tam našla," prskala.
,,Neverím vám. Strhávam za to vašej klubovni 50 bodov!" povedal prosto a ju to rozzúrilo ešte viac, hoci nevedela sama prečo. Tak sa naštvala, že sa načiahla a chcela mu vraziť jedno zaucho. Jemu! Profesorovi! Snap však zareagoval rýchlo. Chytil ju za ruku a oprel ju o skriňu, pričom ju o ňu pritlačil vlastným telom. Chvíľu sa pod ním zvíjala, chytená v pasci, no potom prestala. Pár krátkych sekúnd si hľadeli do očí a potom sa to stalo. Severus ju z ničoho nič ... pobozkal.
Obtrel sa jemne ústami o jej pery. Telom jej prebehla známa triaška. Zastonala a pootvorila ústa.
,,Nenávidím vás, Angelová," zašepkal chrapľavým, zastretým hlasom.
,,Aj ja vás," odvetila a prisala sa mu na ústa, ktoré ju tak nežne provokovali.
Pustil jej ruku a oprel sa ňou o skriňu. Bozkával ju tak, akoby boli milujúcimi sa milencami, čo sa majú vidieť naposledy. To, čo cítil teraz bolo také ... čudné, ale príjemné. Jej ruky sa mu ovinuli okolo krku. Tak odovzdane mu vracala bozky, až si myslel, že toto sa určite nedeje. Chcel prestať, ale nemohol. Namiesto toho si vychutnával ten bozk.
Yvainne sa podlamovali kolená. Ledva dýchala a srdce jej búšilo ako zvon. Ale bolo to také opojné, byť v jeho náruči. Razom zabudla na všetko. Vnímala len jeho a jeho bozky. Ešte si pamätala na ten prvý bozk, ktorým ju tak prekvapil. Iste, vtedy bol opitý a myslel si, že bozkávala Lilly. Ale teraz to bolo iné. Nebol ani opitý a bozkával JU.
,,Ja ..." odtrhol sa od nej po dlhej chvíli očividne vystrašený vlastným spontánnym konaním. ,,Prepáčte mi, ja neviem, čo to ..." zasekol sa mu hlas. Len na ňu hľadel a dýchal rovnako spalšene ako ona.
Nepovedala nič. Spamätávala sa. A chvíľu to trvalo, kým vhupla do reality. Vedela len jedno. Musí sa od neho dostať preč. Preč! Rozbehla sa k dverám a vybehla z miestnosti, akoby mala za pätami aspoň desať Smrťožrútov. A pritom utekala len pred tým jedným, ktorý ju mátal už aj v snoch. Nemohla sa však vrátiť do klubovne. Ešte nie. Potrebovala sa upokojiť a to súrne. Potrebovala prísť na iné myšlienky. Zamierila rovno na siedme poschodie k núdzovej miestnosti. Slzy už mala na krajíčku. Zavrela oči a v mysli si predstavila miesto, kde by chcela byť. V stene sa ukázali starodávne, z dreva vyrezávané dvere, v strede ozdobené zložitým ornamentom. Trasúcou sa rukou siahla na pozlátenú kľučku a vošla dnu.
Ocitla sa v svojej starej, útulnej izbičke. Presne takej, akú mala doma, keď bola ešte malé dievčatko. Chýbalo tam len okno. Ale inak tam bolo všetko. Na zemi bol mäkký koberec. Bol tam kozub, v ktorom pukotal ohník, jej veľká a pohodlná posteľ, na ktorej ležal plyšový maco. Polička s obľúbenými knihami, skrine s vecami, písací stôl a stolička. Na malom nočnom stolíku stála lampa v tvare víly a mamina fotografia.
Yvainne sa schúlila na posteli s mackom v náručí. Po tvári jej stekali slzy.
,,Prečo ja, mama? Prečo?" vzlykala.
Nemohla si pomôcť. Musela naňho myslieť. Stával sa pre ňu nevyriešenou otázkou, akou boli aj jej zmätené city k nemu. Zrezu sa všetko skomplikovalo a ona nevedela čo robiť.
,,Som doňho azda zamilovaná?" uvažovala, keď sa upokojila. ,,Veď som ho nenávidela! Tak ako sa mi to mohlo stať?"
Rozmýšľala nad tým, čo kedysi cítila k Otisovi Sabrielovi a porovnávala to s tým, čo cítila teraz. Lenže to sa ani nedalo porovnať. Klamala by, keby tvrdila, že Otisa niekedy skutočne ľúbila. Jasné, že ho mala rada, ale nie tak ... ako ...
,,Pre Merlina! Ja som sa doňho asi naozaj zaľúbila," šepla užasnuto. Čo iné by to bolo, ak nie rodiaca sa láska? Yvainne bola veľmi unavená. Oči mala opuchnuté a zívalo sa jej. Netrvalo dlho a zaspala. Ešte predtým si však zaumienila, že sa pozhovára so Sam, alebo s niekým, kto jej odpovie na pár ... otázok a možno jej aj poradí.

9. kapitola

*Aké to je?*

Skoro ráno sa vybrala z núdzovej miestnosti do klubovne. Ešte pred tým však zišla na prízemie a vymazala ten ohavný nápis, ktorý stále svietil na stene, a pre ktorý sa tak nepekne pohádala s profesorom a ...

Yvainne sa začervenala, keď si spomenula na ten bozk. Prišiel tak neočakávane, že nestihla reagovať. Ešte teraz nechápala, prečo ju vlastne pobozkal. A prečo mu ona bozk vrátila. Áno, iste, bola doňho zaľúbená, to si už priznala, ale nemohla neveriť tomu, že on sa s ňou iba zahráva, že hrá nejakú chorú a zvrátenú hru. Miloval predsa Lilly Potterovú. Aj to vedela. A to znamenalo, že uňho nemá žiadnu šancu. A aj keby ju mala, veď je jej profesorom, pre Merlinovu bradu! Ten vzťah bol odsúdený na zánik hneď od začiatku. Stálo tam príliš veľa proti. Zrejme to sa jej snažil povedať aj profesor Firenze. A ona ho nepočúvala. Ale ako mohla? Aj teraz sa odmietla riadiť rozumnými argumentami a povedala si, že tomu nechá voľný priebeh.
,,Ahoj," pozdravil ju rozospatý Neville Longbottom, keď preliezla cez portrétovú dieru.
,,Ahoj, Neville. Ty ešte nespíš? Trápi ťa zlé svedomie?" usmiala sa.
,,Tak trochu," priznal sa skrúšene. ,,Ako bolo včera u Snapa? Nespravil ti nič?" červenal sa. Aj uši mal červené ako čili papričky.
,,To si bol ty?" opýtala sa prekvapene. Toto by naňho nebola povedala.
,,No, áno," priznal sa. ,,Tak čo? Spravil ti niečo?"
Podľa toho, ako si ju prezeral tipovala, že očakával, že jej odtrhne Snape hlavu. Ale čo mu mala povedať? ,,Vieš Neville, najprv sme po sebe ziapali a potom sa vášnivo bozkávali?" To by ho určite zložilo.
,,Strhol mi nejaké body a musela som odstrániť ten nápis," pokrčila plecami akoby sa nič nestalo.
,,Bál som sa, aby ti nespravil voľačo horšie," odfukol si s viditeľným povzdychom. ,,Dobre, tak ja pôjdem," zahundral a zívol si. Zrejme ju čakal v klubovni celú noc.
Yvainne vošla nehlučne do izby. Samantha tvrdo spala. A aby na nič neprišla, zváľala si posteľ, zobrala si čisté veci a šla sa osprchovať.

,,Kedy si večer prišla?" opýtala sa pri raňajkách Samantha.
,,Neskoro, už si spala," odvetila vyhýbavo. Bola by s ňou rada prebrala to, čo ju trápilo, ale vedľa nej sedel Finnigan a pútal všetko jej pozornosť. Tešilo ju však jedno. Dnes aspoň nemajú elixíry a ona sa nebude musieť trápne cítiť a želať si, aby sa prepadla minimálne 10 metrov pod zem. Po veštení so Sibylou Trelawneyovou a transfigurácii s McGonagallkou, mali ešte čarovanie s Flitwickom a starostlivosť o čarovné tvory.
Hagrid im plný nadšenia znova ukazoval Testraly. Len kvôli tomu, aby si mohli zopakovať, čo už o nich vedia, keďže sa blížili skúšky z MLOKov. Nikto ich nevidel, až na ňu a nebola si istá, či aj Neville ich videl, ale tváril sa dosť čudne.
Na obede sa stretla s Ginny Weasleyovou. Práve bola zahĺbená do čítania Denného proroka.
,,Ahoj, Yvainne," pozdravila ju Ginny veselo.
,,Ahoj," sadla si a naložila si plný tanier. Hranolky, ryža a vyprážané kuracie rezne ju lákali nielen pohľadom.
Pri stole sedeli relatívne sami, takže nikto by neočul, o čom sa bavia, napadlo Yvai, keď sa rozhliadala okolo.
,,Môžem sa ťa niečo spýtať?" ozvala sa, keď prehltla sústo a zapila ho jahodovým džúsom.
,,Iste," odvetila Ginny.
,,No ... ale je to ... nikomu to nepovieš, dobre? Ostane to len medzi nami, sľubuješ?" zdráhala sa.
,,Sľubujem. Tak, čo sa chceš opýtať?"
,,Vieš," vzdychla si Yvainne a na chvíľu odložila príbor. ,,Ešte nikdy som nebola zamilovaná a chcem vedieť, podľa čoho zistím, že som zaľúbená."
,,Veď si chodila s Otisom. Ty si ho neľúbila?" opýtala sa Ginny prekvapene.
,,To je komplikované," hlesla Yvainne. ,,Boli sme zasnúbení od narodenia. U nás je totiž taký zvyk. Ale zrušila som to. To vieš, vtedy, keď ma napadol."
,,Áno a urobila si dobre. Nikdy som nevedela pochopiť, čo na ňom vidíš," Ginny prevrátila očami, tváriac sa tak, akoby rozprávala o Trollovi. ,,Nepoznám nič krajšie ako byť zaľúbená," zasnívala sa Ginny. ,,Ja som sa do Harryho zaľúbila na prvý pohľad. Nemohla som jesť, spať a dokonca ani hovoriť, keď sme boli v jednej miestnosti," zasmiala sa.
,,A?" pobádala ju Yvainne, nech hovorí ďalej.
,,No, neustále naňho myslíš, chceš ho chrániť, chceš byť stále s ním a keď nie ste spolu, strašne ti chýba a ak o ňom nič nevieš, je to ešte horšie," jej úsmev pohasol.
,,Prepáč, nechcela som ti pripomenúť, že ..."
,,Netráp sa," prerušila ju rýchlo. ,,Len mi veľmi chýba a bojím sa oňho. No viem, že je v poriadku. Moje srdce mi to vraví."
Yvainne ju musela obdivovať. Bola taká silná. Nikdy sa nepoddávala. Aj teraz verila, že bude všetko v poriadku.
,,Kto to vlastne je?" ozvala sa po chvíli a Yvainne skoro zabehlo.
,,Nehnevaj sa, ale rada by som si to nechala pre seba," povedala ospravedlňujúco. ,,Vieš, podľa mňa to nemá žiadnu budúcnosť. Je pre mňa príliš ... nedosiahnuteľný," povedala, keď našla to vhodné slovo.
,,Ale ľúbiš ho, však?"
,,Myslím, že áno, no som zmätená. Nikdy som nič také predtým necítila. Teraz vlastne zisťujem, že ani Otisa som nikdy neľúbila a ak mám povedať pravdu, mám z toho trochu strach."
,,Neboj sa. Moja mama vždy hovorí jednu otrepanú vetu: ,,Čo má prísť príde, čo sa má stať, stane sa." Ak ste si súdení, budete spolu. Hoci táto temná doba ničomu nepraje. Ver tak ako verím ja, že sa Harry vráti a všetko sa dobre skončí. Len tomu ver," povedala povzbudivo.

Severus bol v ten deň ako začarovaný. Keď išiel ráno na raňajky, nápis bol preč.
,,Žeby ho zmazala ona?" uvažoval, keď civel na čistú stenu.
,,No, Fňučko?" ozval sa pobavene Sirius. ,,Rozmýšľaš, ktorí z tvojich fanúšikov ti napísal to vrúcne vyznanie?"
,,Áno," odvetil mu chladne Snape. ,,Práve som uvažoval nad tým, či si to azda nebol ty."
Sirius sa zamračil a radšej odišiel. Ale ani on tam neostal dlho. Čakala ho hodina s prvákmi a hneď po nich mal piatakov. Potom mal dve hodiny voľno a poobede mal ešte jednu hodinu so šiestakmi.
Keď schádzal do žalárov, potlačil vzdych. Stále ju mal pred očami. Jej tvár, oči sršiace hnevom ... bola taká krásna, keď sa zlostila. A stále cítil jej ústa a ich mäkký dotyk.
,,Prečo som sa pre Merlina dal uniesť?! Toto sa nemalo stať!" opakoval si v duchu snáď už po stýkrát. Potreboval sa s ňou porozprávať. Ale zároveň to odkladal. Keby sa to niekto dozvedel, vylúčili by ho z profesorského zboru. Nevedel, čo robiť. Uvažoval, čo by mohla spraviť ona. Vedel, ako ho nenávidí. Veď jej na to sám dával pádne dôvody.
,,Mohol by som jej vymazať pamäť," napadlo ho, ale túto myšlienku odohnal. Dobre vedel ako skončil Lockhart po zabúdacom zaklínadle. A to by jej neurobil. Nemohol by. Ale jeho post profesora bol ohrozený. A to by sa Voldemortovi nepáčilo. Už by mu bol na nič a to by mu nezapadalo do plánu. Vedel, že by ho hneď zabil a už by nikomu nepomohol. A on mal urobiť ešte toľko vecí. V neposlednom rade si spomenul na Chrabromilov meč. Harry ho musí dostať. A on je jediný, kto mu ho môže doručiť. Severus sa rozhodol. Ešte dnes sa s ňou pozhovára. Musí to skončiť ešte na začiatku, kým z toho nebudú väčšie problémy. A okrem toho, stále tu bola aj tá tajomná neznáma a on túžil vyriešiť tú záhadu.

,,Severus?" ozvala sa kyslo McGonagallová, keď vstúpil do riaditeľne. Bolo sedem hodín večer, keď mu školská sovička doručila správu. Slughorn ho volal ,,na koberček." Aspoň on si to myslel. Tváril sa chladne ako vždy. Bol odhodlaný na všetko. Kľudne by použil kúzla, ak by to bolo nevyhnutné.
,,Podaďte sa, Severus," povedal Horace vážne. ,,Máme zlé správy."
,,Ako pre koho," poznamenala štipľavo Minerva. Severus už siahal po prútiku. Čo iné to mohlo znamenať, ako to, že ho práve chcú vylúčiť kvôli ...
,,Minister Scrimgeour bol dnes zavraždený," odvetil Slughorn a Severus stŕpol.
,,Takže toto mal Voldemort na mysli," hútal a pustil prútik z ruky, späť do vrecka.
,,Ako a kedy sa to stalo?" zvolal s miernym prekvapením.
,,Vraj dnes, skoro ráno, ale to presne nevieme," odvetila Minerva. ,,Je však pre mňa záhadou, prečo to neviete. Alebo vás Pán ešte nestihol informovať?"
,,Minerva," upozornil ju Horace, ktorému to bolo celé nepríjemné. ,,Chceli sme, aby ste to vedeli. Táto zmena sa iste dotkne aj Rokfortu," povedal neveselo, hoci mu z pier nezmizol úsmev. ,,Dobre, to je všetko, Severus. Len sme chceli, aby ste o tom vedeli aj vy."
,,Ďakujem, pán riaditeľ," zahučal skoro nečujne a náhlil sa preč.
Dobre, o tom incidente ešte nevedeli. Ale aj tak sa s ňou musel pozhovárať. A to čím skôr, pretože bolo dosť možné, že ho dnes znovu zavolá Temný pán.

Yvainne sedela v Astronomickej veži a hľadela na tmavé nebo plné žiariacich hviezd. Vo vzduchu viselo zlé znamenie. Škola bola plná správ o smrti ministra. Zlé správy sa šíria rýchlejšie ako tie dobré. Ani tu to nebolo výnimkou.
,,Dobrý večer, pán profesor," pozdravila, stojac mu stále chrbtom. Severus neodpovedal. Namiesto toho prešiel rovno k veci.
,,Musíme sa pozhovárať," vychrlil so seba.
,,Počúvam," odvetila prosto.
,,Ja ... chcem vás požiadať, aby ste o tom ... včerajšku ... nikomu nepovedali."
Podľa Yvainne to bol skôr príkaz ako žiadosť. Odfrkla si.
,,Skutočne si myslíte, že som taká hlúpa?!" Konečne sa k nemu otočila. Jej tvár neprezrádzala nič. Zato hovorili jej oči. Tie zelené oči, ktoré sa mu tak páčili.
,,Myslíte si, že by mi to vôbec niekto uveril? Hlúposť!" sykla hnevlivo.
Severus tam stál bez slova. ,,Skutočne, kto by jej to uveril? To by ju skôr považovali za blázna," pomyslel si spokojne. Odľahlo mu. Táto možnosť mu veru na um nezišla.
,,Asi máte pravdu," odvetil zamyslene. ,,Prepáčte, že som rušil," šepol a chytil sa za ľavé predlaktie.
Yvainne spozornela. Hľadela za ním, keď sa tak náhle odtiaľ vychytil a rútil sa preč. Ani ona nestrácala čas. Zhodila zo seba habit a spoza skrine vytiahla svoj čierny plášť.
Po schodoch sa ozývalo cupitanie jej nôžok.
,,Kto je tam? Ukážte sa, ak sa nebojíte!" kričal za tichým cupitaním obrnený rytier. ,,Zbabelí psi! Ukážte sa!" Sir Cadogan si však márne pretieral oči. Nikoho nevidel.