Wardenka

1. kapitola

*Wardenský osud*

Vysoko v horách najsevernejších miest Škótskej Vysočiny ležala učupená malá dedinka. Najvyššie stál sivý zámok so špicatými vežami a vežičkami, pod ktorým bolo v podhradí roztrúsených zopár domčekov. Obyvateľov bolo pomenej, ale stále tam bolo čulo a rušno. Títo ľudia si hovorili Wardeni a ich osud bol spečatný ako osud strážcov. V dedine sa odjakživa rodilo viac dievčat ako chlapcov a tie osud strážcov nemuseli znášať. Netýkalo sa to však žien, ktoré pochádzali z kráľovského rodu.

Prašnou cestičkou kráčala pôvabná žena s dlhými svetlými vlasmi. Kráčala ťažko a veľa ráz zastavila, aby si oddýchla a nabrala silu ísť ďalej. Bola krásna, ako najkrajšia hviezda na nebi. Môj domov je už blízko, pomyslela si. V diaľke zazrela svoju dcéru ako beží smerom k nej. Pichlo ju pri srdci a vyronila horkú slzu. Posledné prečo žila, bola práve ona.

Malé, sotva sedemročné dievčatko s dlhými, plavými vlasmi utekalo k mame, aby ju podoprelo. V očiach sa jej leskli slzy.

,,Mama! Mamička! Čo ti je?" volala na ňu už zďaleka.

,,Neboj sa maličká, budem v poriadku," odvetila jej namáhavo a objala ju okolo útlych pliec a v objatí vošli cez padací most a dvoranu do sivého zámku.

O chvíľu sa okolo nich zhŕklo služobníctvo a len čo zbadali, v akom stave je ich pani, odniesli ju do jej komnát, aby ju liečiteľ mohol ošetriť. Jej stav bol veľmi vážny a on nech akokoľvek chcel, nedával jej veľkú šancu.

,,Priveďte moju dcéru," prikázala slúžke.

Keď dovnútra vošlo dievčatko, jeho mama mala zavreté oči a ono sa zľaklo, že zomrela.

,,Mamička?" ozvalo sa tichučko a pobehlo k nej, keď otvorila oči a natiahla k nemu ruku.

,,Mala som ťa počúvnuť a nechodiť na to stretnutie," usmievala sa, keď hovorila.

,,Ublížil ti ten človek?" pýtala sa s plačom na krajíčku.

Jej mama iba chabo prikývla. ,,Je to veľmi, veľmi zlý muž," šepkala. ,,Ale musela som tam ísť."

,,Čo chcel?" ozvalo sa dievčatko.

,,Chcel to, v čom sme najlepšie a prečo sme vlastne tu. Chcel moju ochranu. Vedel, že som veľmi mocná. No odmietla som a to sa mu nepáčilo."

,,Preto ťa zranil?"

,,Áno, preto."

,,Ale prečo?" vzlykalo dievčatko jemne držiac svoju mamu za ruku.

,,Moja malá, to je náš osud. My dve sme posledné skutočné Wardenky. Skoro nikto z našich ľudí tú moc nemá. Vytratila sa..."

,,A čo Otis?" ozvalo sa dievča.

,,Aj on, pravdaže. Avšak on nemá ani spoly toľko schopností ako máme my. A ani ja sa dokonca nemôžem rovnať tebe. Vieš, raz za sto rokov sa u nás vždy narodilo zázračné dieťa," pohladkala ju po líci a zotrela jej slzu, ktorá sa po ňom kotúľala. ,,A ty si jedným z tých detí. Si veľmi výnimočná, moja malá a okrem toho - si posledná Wardenská princezná."

Dievčatko prikývlo, hoci nevedelo, čo to preňho znamená.

,,Ani ja sama netuším, aké sú všetky tvoje schopnosti a do akej miery sa rozvinú. Ale váž si ich a zaobchádzaj s nimi opatrne, miláčik. Časom sa ich naučíš ovládať a používať."

Dievčatko prikývlo a pohladkalo mamu po ruke.

,,Povedz mi, hviezdička moja. Videla si ho?" opýtala sa a spokojne sa usmiala.

,,Áno mamička. Je vždy sám, má čierne vlasy a..."

,,Pssst," matka jej priložila na pery prst. ,,To je tvoje tajomstvo," upozornila ju. ,,Uchovaj si ho a dobre ho stráž tu," dotkla sa jej čela, ,,i tu," a dotkla sa aj miesta na hrudi, kde bilo srdce jej statočného dievčatka.

,,Ale čo ak sa mi ho nepodarí ochrániť a on zomrie?" spýtala sa skoro nečujne.

Matka váhala, či jej povedať pravdu alebo jej ju zatajiť. No k čomu by to bolo dobré? ,,Zomrieš spolu s ním. Vaše životy... sú späté na veky," odvetila smutne. ,,Sľúb mi niečo, miláčik," prosila ju, keď videla bolesť i strach v dcériných očiach. ,,Ochraňuj ho zo všetkých síl, ktorými si obdarená. Len tak budeš šťastná a tvoja budúcnosť bude... jasná."

,,Ako dlho naň musím dávať pozor, mamička?" spýtala sa.

,,Pokým si nebudeš absolútne istá, že mu už nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Kúzlo ochrany, ktorým ste zviazaní od momentu vyslovenia prosby sa potom zruší samo. A ty budeš voľná."

Chvíľu bola ticho. Dcéra premýšľala a jej matka zbierala posledné zvyšky síl.
,,Tak čo? Sľúbiš mi to?" dožadovala sa znova odpovede.

,,Áno, mamička. Len kvôli tebe... sľubujem," rieklo dievčatko napokon a jeho matka si pokojne vzdychla.

,,Ešte ti toho toľko musím povedať," zašepkala. Bola slabá. Zúrivý boj s tým mužom ju veľmi vyčerpal. Zaspala a jej dcéra ostala pri nej.

Wardenská kráľovná sa však rána už nedožila.

 ***

Keď sa Yvainne Angelová objavila vo Veľkej Sieni, bolo už po triedení prváčikov do jednotlivých fakúlt. Sadla si hneď na kraj dlhého chrabromilského stola, aby nepútala zbytočne pozornosť. Samantha Hurleyová jej ako vždy držala vedľa seba miesto.

,,O čo som prišla?" opýtala sa jej pošepky a obzerala si nových prvákov, ktorých im tento rok zatriedil Rokfortský klobúk.

,,Zatiaľ bolo len triedenie," odvetila jej Sam a naťahovala krk, aby lepšie dovidela na profesorský stôl.

,,Hráš sa na žirafu?" opýtala sa jej pobavene.

,,Ale choď! Len nechcem, aby mi niečo ušlo!"

Riaditeľ vstal od stola a zatlieskal, aby sa žiaci utíšili.

,,Vítam vás na začiatku nového školského roka. Ako iste viete, som Horace Slughorn, váš nový riaditeľ," usmial sa a žiaci zatlieskali. ,,Ďakujem, ďakujem," dodal natešene. ,,V profesorskom zbore nastali drobné zmeny. Profesor Severus Snape bude tohto roku znova učiť Elixíry, pretože je v tomto predmete jednoducho neprekonateľný. Pravdaže, hneď po mne," dodal nafúkane, za čo si vyslúžil od Snapa nevraživý pohľad a nespokojné hundranie zo strany študentov. ,,Na miesto učiteľa Obrany proti čiernej mágii nastúpi tento rok Sirius Black," dokončil, načo sa ozval búrlivý potlesk a hvízdanie.

,,Kto je to? Nevidím ho!" šomrala Samantha.

,,A na záver, pred tým, ako sa pustíme do skvelého jedla, vám oznamujem a pripomínam, že vstup do Zakázaného lesa je zakázaný. Prajem vám teda Dobrú chuť!"

Yvainne si naložila na tanier štyri flambované palacinky, každú plnenú niečím iným. Jednu s tvarohom, druhú plnenú vanilkovým pudingom, tretia bola s lieskovo - orieškovým krémom a posledná s jahodovým džemom. Palacinky boli ozdobené šľahačkou a poliate čokoládou. Samantha sa lačne dívala na jej plný tanier a potom skleslo hľadela na svoj prázdny.

,,Ty nebudeš jesť?" opýtala sa Yvainne prekvapene, pretože celkom jasne počula, ako jej škvŕka v žalúdku.

,,Veď hej, ale toto," ukázala na misu ovsených vločiek a krčah teplého mlieka.

,,Vieš, držím diétu," vysvetlila jej.

,,Už zasa?" zvolala Yvainne otrávene. Samantha bola proste rekordérka a preborníčka v držaní diét. Vždy po prázdninách prišla aspoň s pol tuctom nejakých šialených receptov, ktoré mali zaručiť absolútne schudnutie bez toho, aby ste znova pribrali.

,,Myslím, že sa sem pozerá Snape," nadhodila, keď si miešala vločky plávajúce v mlieku. ,,Asi mu neunikol tvoj neskorý príchod."

,,Možno," odvetila pokojne a zdvihla hlavu od nedojedenej večere. Skutočne zachytila jeho viac ako chmúrny pohľad. Ale urobila to, čo vždy. Pekne ho vyviedla z miery. Žmurkla naňho a natešene sa usmiala, keď videla, ako jeho výraz potemnel. Potom sa už znova venovala len svojim milovaným palacinkám.

,,Je pre teba príliš krásna, Snape," uškrnul sa Sirius, hľadiac na koniec chrabromilského stola. ,,A okrem toho, iste ti známe jeho z hlavných školských pravidiel, ktoré hovorí, že vzťahy medzi profesormi a žiakmi sú prísne zakázané. Mohli by ťa vylúčiť z profesorského zboru."

Snape si ho nevšímal. Odjakživa toho nafúkanca neznášal a teraz bol dokonca jeho kolegom a učil predmet, ktorý chcel vždy učiť on! Najprv myslel, že je to len zlý žart, ale opak bol pravdou. Ľutoval, že ho vtedy Bellatrix nezabila, keď mala takú jedinečnú príležitosť pred rokom na ministerstve.

,,Ale vieš čo? Zmenil som názor. Máš moje požehnanie," rýpal doň naďalej Sirius.

,,Sklapni, Black!" precedil Severus pomedzi zuby.

,,Prečo?" ozval sa Sirius ako stelesnenie nevinnosti. ,,Veď je to pravda. Bez teba by sa nám všetkým ľahšie dýchalo."

Severus sa len nasilu zasmial. ,,Nepodarí sa ti to."

,,A čo také? Fňučko?" Sirius si odpil z vína a spokojne sledoval ako Snape na malú chvíľu zmeravel. Ešte aj po toľkých rokoch naňho to oslovenie veľmi zle pôsobilo.

,,Neprinútiš ma," hovoril Severus pokojne s ľadovým hlasom, ,,aby som na teba vytiahol prútik."

,,No, to je škoda," zatváril sa Sirius nešťastne. ,,A ja som si myslel, ako dobre všetkých pred spaním pobavíme!"

Severus mu na to nepovedal nič, hoci mu krv v žilách vrela. Ignoroval ho a zahĺbil sa do svojich myšlienok.

Yvainne Angelová bolo veľmi zvláštne dievča. Mala snedú pleť a krásne zelené oči, hoci o odtieň svetlejšie ako boli oči jeho milovanej Lilly. Vlasy zlatohnedej farby mala dlhé len čosi niže pliec, no na rodziel od Lily boli kučeravé. Len málokedy ich mala rozpustené. Vraveli o nej, že je krásna, inteligentná a vynikajúca čarodejnica. On mal na to úplne odlišný názor. Priemerná v čarovaní, celkom obyčajná a neprekonateľná, čo sa týka porušovania školských pravidiel. To bolo jej pravé ja. Zamračil sa, keď si uvedomil, že si ju vôbec dovolil porovnať k jeho starej láske.

Z myšlienok ho vytrhol rozhovor profesorky McGonagallovej a Siriusa Blacka.

,,Viete niečo o Harrym?" opýtala sa ho Minerva pošepky.

,,Žiaľ, nie. Tí traja nikomu nič nechceli prezradiť. Zmizli pár dní po Billovej svadbe. Dúfal som, že sa predsa len ukážu," odvetil zaujato a nepostrehol, že jeho kolega nezdvorilo načúva.

,,Harry mi na konci minulého školského roka, viete, po pohrebe Dumbledora prezradil, že ho nebohý Albus niečím poveril. Lenže nechcel mi prezradiť, čo to bolo," na jej tvári sa usadil ustarostený výraz. ,,Myslela som si, že keď ste jeho krstný otec..." nedokončila. Namiesto toho si prstami šúchala spánky, akoby si tak chcela zmierniť neustupujúce bolesti hlavy.

,,Harry sľúbil Dumbledorovi, že to ostane len medzi nimi. Chce dodržať svoj sľub," hovoril Sirius.

,,Len aby sa mu nič nestalo," lamentovala skrúšene. ,,Ani tým dvom. Viete, čo je smiešne, Sirius?" nebadane sa pousmiala. Ale nebol to veselý úsmev. Bol plný obáv a starostí.

,,Čo?"

,,Nebojím sa ani tak o Pottera, či Grangerovú ako o Weasleyho. Ten chlapec je tak trochu..." nemohla nájsť vhodé slová.

,,Ja im verím, zvládnu to," povedal Sirius s istotou v hlase. Chcel tomu veriť.

Severus sa skoro nebadane mykol. Chytil sa za ľavé predlaktie. Dostal znamenie. Volal ho jeho pán.

  "Toto sa môže stať len mne," pomyslela si nešťastne Yvainne. Stála na chodbe v žalároch pred triedou Elixírov, kde počúvala kázanie Snapa. Schmatol ju za lakeť, keď práve chcela vojsť do triedy na jeho hodinu.

,,Ako to, že nemáte habit, Angelová?!" zvolal podráždene, čakajúc na nejaké vysvetlenie.
Yvainne len prevrátila očami.

,,Čo mu mám povedať?" jej mozog pracoval rýchlo, ale aj tak na nič rozumné neprišla. Toto bol už jej druhý habit, ktorý tento týždeň potrhala. Ale nemohla za to. Noc predsa nie je deň a tak dobre nevidno. Čo mohla tušiť, že sa jej habit zachytí na nejaký tŕňový krík?! Jasné, že nie. Najhoršie bolo, že si ho nestihla opraviť. A ten tretí mal na sebe dieru po tom, čo na ňu len včera zo Samanthinho kotlíka chrstla nejaká gebuzina, čo mal byť pôvodne Elixír krátkej radosti.

,,Zničené," odvetila jednoducho.

,,Ako to, že zničené?! Pokiaľ viem, každý študent má mať povinne tri habity, vari mi nechcete povedať, že ich máte zničené všetky!" zvolal v úžase.

,,No, popravde... áno, pán profesor," usmiala sa a to ho podráždilo ešte viac.

,,Veď ste v škole ešte len týždeň! Neviem, čo s nimi stvárate, ale mňa to ani nezaujíma. Strhávam Chrabromilu 20 bodov! Neviem ako to urobíte, ale nechcem vás vidieť na svojej hodine bez habitu!"

Yvainne sa nazlostila!. Uvažovala, či by ho veľmi naštvala, keby mu proste niečo odvrkla. Nechcela byť hrubá k profesorovi, ale... ,,Čo si predstavuje? Že niekomu pobežím nejaký habit ukradnúť?!"

,,Viete čo, pán profesor? Tak radšej zatvorte oči alebo si ma nevšímajte!" otočila sa a skôr, ako jej mohol na to niečo povedať, vošla do triedy. Nevidela ako Snapova tvár potemnela. Vpochodoval do tiedy hneď po nej. Už sedela za svojím stolom.

,,Dnes budeme pripravovať elixír, ktorý sa volá Dúšok nenávisti," povedal a jeho oči blčiace hnevom sa zabodli do tých jej. Zrejme dostal ten vynikajúci nápad len nedávno. Teda, presnejšie po ich rozhovore. Statočne však odolala jeho pohľadu. Profesor poklopal po tabuli prútikom a na nej sa objavili ingrediencie a postup prípravy elixíru.

,,Postup a prísady nájdete aj v knihe na strane 95," povedal. ,,Tak začnite!"

Yvainne si radšej nalistovala knihu. Nemala chuť hľadieť dopredu a tým pádom aj naňho. Dala variť pol litra vody, na miernom ohni a začala doňho pridávať prísady. Päť gramov potrhaného kvetu Hypericeum perforatum (ľubovníka) bolo treba nechať zovrieť. Potom tam pridala najemno nakrájané lístky Paliny dračej a šesť kvapiek sirupu z Ruty. Musela dávať veľký pozor, pretože ak by tam dala viac ako predpísané množstvo, z nápoja by bol len jedovatý odvar. Ruta bola vo väčších dávkach veľmi jedovatá. Hoci, keď pozrela na Snapa, uvažovala, či to nespraviť. Ale rozmyslela si to. Kašľať naňho! Pri správnom postupe mal elixír jemne zhustnúť. Teraz ho trebalo zamiešať. Sedemkrát po smere hodinových ručičiek a raz proti smeru. Elixír mal nabrať tmavomodrú farbu, ak bol správne pripravený. Snapa si už nevšímala. Usmiala sa, keď sa jej elixír sfarbil požadovanou farbou. Pozrela sa aj na ten Samanthin, ale jej elixír bol bledomodrý. Snape jej však nič nepovedal. Nestihol.

,,Sentry! Čo tam stvárate!" skríkol, keď Blake začal svojmu spolužiakovi nečakane vyznávať lásku.

,,Ale keď ja ho tak milujem, pán profesor!" zvolal oddane hľadiac na červenajúceho sa Paula.

,,Talbot, odveďte ho k madam Pomfreyovej. Nadýchal sa výparov zo zle pripraveného elixíru!" zahučal Snape.

Všetci v triede sa pokúšali skryť všeobecné pobavenie. Len Leslie to nezvládol a vybuchol od smiechu, pričom sa to snažil neúspešne zamaskovať kašľom.

,,Zbytočne Geer, Bifľomoru strhávam 5 bodov!" zaznelo od profesorského stola a Leslie sa hneď prestal smiať.

Neskôr sa Severus sa postavil za Yvainne a pozoroval ju pri príprave elixíru. Bola taká sústredená, že ho ani len nevnímala. Alebo ho ignorovala? Netušil. Vedel však jedno. Usmievala sa pri príprave elixíru, keď ostatní fučali, funeli a tiekol z nich pot. Už mala elixír skoro hotový. Znova ho zamiešala a dokonca správne. Díval sa, s akým citom a opatrnosťou tam pridáva prísady a bolo to... No, nevedel na to nájsť vhodné slová. Stojac za ňou, zacítil jej kvetinovú vôňu. Pripomenula mu leto a Lilly... Uvoľnený výraz jeho tváre odrazu stvrdol a potemnel. Túžil jej ublížiť, hoci ani sám nevedel prečo.

Yvainne bola so svojím odvarom spokojná. Podaril sa jej. Milovala tento predmet, hoci ho znova učil ten netopier! Sprvu elixíry neznášala, hoci ich príprava jej išla. Na rozdiel od iných, nikdy nič nepripálila, učebňa kvôli nej nevyhorela a ani nevybuchla. Naozaj si to užila, keď Elixíry učil minulý rok terajší riaditeľ Slughorn.

,,Tak," pomyslela si spokojne a s úsmevom. Už len pridať šťavu z lístkov Kocúrika obyčajného a bolo by to hotové, dokonca bezchybné. Elixír mal nabrať potom sýtu tmavofialovú farbu.

,,Tej šťavy tam máte priveľa," zahundral Snape spoza jej chrbta a ona sa strhla.

,,Och, nie!" zaúpela v duchu. To by nebol on, keby ju nevytočil. Vôbec si ho nevšimla. Zaujímalo by ju ako dlho tam už stojí a len tak ju pozoruje. Bola taká zahĺbená do prípravy nápoja, že si ho ani nevšimla.

,,Nie je jej priveľa," oponovala mu statočne, udržujúc si pokojný tón hlasu.

,,Ale je," trval na svojom. ,,A má nejakú zvláštnu farbu. Určite je skysnutá," zvraštil nos, keď sa nahol, aby ju ovoňal.

,,Určite nie je skysnutá," odvetila pokojne, snažiac sa premáhajúc svoj rastúci hnev.

,,A váš elixír má nesprávnu farbu," dodal s pomstychtivým úsmevom.

,,Čože?!" zrevala pobúrene na celú triedu, pričom nazúrene rozhodila rukami a vychrstla mu na tvár obsah lyžičky so šťavou - pravda, nechtiac. Bola to nehoda. Najprv zmeravela, ale nebola by to ona, keby si odpustila nejakú poznámku.

,,Tak čo, pán profesor? Je tá šťava skysnutá?" a nevinne sa naňho usmiala.

Snape bol rozzúrený. Sledovala, ako mu po tvári stekajú drobné zelené kvapôčky šťavy z lístkov Kocúrika. Utrel si bledú tvár a prútikom poklopkal po jej kotlíku. Elixír z neho zmizol. Už mala na jazyku a chcela mu vykričať, prečo to urobil, keď bol jej elixír očividne najlepší z celej triedy, ale predbehol ju.

,,Slečna Angelová, o siedmej v mojej kancelárii!" vychrlil na ňu nekompromisne a prepálil ju pohľadom svojich obsidiánových očí.

,,No určite," zahundrala.

,,A za toto Vám strhávam ďalších 10 bodov!" zahučal cez plece a ani sa na ňu neobzrel.

,,Do Trolla s tým nemožným chlapom!" šomrala si popod nos, keď si poobede zašívala oba potrhané habity. S tým popáleným už nič robiť nemohla, ale tieto sa dali ľahko opraviť.

,,Koľko bodov ti strhol dnes?" opýtala sa jej s jedovatým úsmevom Urshula McCormicková.

,,Len tridsať," usmiala sa Samantha a zjojkla, keď do nej Yvainne kopla. ,,Au!"

,,No, celkom dobrý výkon, Angelová. A to je ešte len začiatok školského roka!" osopila sa na ňu.

,,Urshula, nerozčuľuj sa, budeš mať z toho vrásky," odvetila pokojne Yvainne a sykla, keď sa pichla ihlou do prsta.

,,Len ťa chcem varovať, Angelová," pohrozila jej prstom.

,,Normálne sa ťa bojím," zahundrala Yvainne a prezrela si svoju prácu. Urshula si nahnevane dupla a pohodiac dlhými ryšavými vlasmi odišla preč.

Yvainne bolo vždy podozrivé, ako sa sem vlastne dostala. Vôbec sa do Chrabromilu nehodila. A ešte bola aj Prefektkou.

,,Nemala by si už ísť?" opýtala sa jej Sam, keď znova osameli. Teda, lepšie povedané, keď ostali na gauči len ony dve, lebo v klubovni bolo dosť rušno.

,,Je skoro sedem," upozornila ju znova Samantha.

,,Hej, veď už idem," vstala a šla si najprv odložiť druhý opravený habit do skrine. Jeden si pre istotu obliekla, aby mu nedala znova dôvod strhnúť jej body.

Zbehla do žalárov a zaklopala na dvere jeho kancelárie. Otvoril jej takým trhnutím dverí, akoby sa rozhodol vybrať ich z pántov natrvalo.

,,Ach, to ste vy," jeho výhražný výzor sa razom zmenil na nepríjemný úsmev. Alebo skôr úškľabok.

Poznala ho už dobre, aby vedela, že to neveští nič dobrého. ,,Dobrý večer, pán profesor," pozdravila bez štipky nadšenia snažiac sa, aby si to všimol. ,,Tak aký mám trest?" opýtala sa znudene.

,,Práve sa mi podarilo nešťastnou náhodou rozbiť poháre, kde som mal svoje prísady do elixírov. Roztriedite ich," ukázal na celkom slušnú kôpku čohosi čierneho za jej chrbtom na zemi. A spokojne sa uškrnul, keď na malý moment vytreštila oči.

,,Tak to vám musím poďakovať," zahundrala. ,,Myslela som, že si vymyslíte originálnejšie mučenie."

,,Vraj nešťastnou náhodou! Blbosť!" preletelo jej hlavou, keď sa zohla ku kôpke.

,,Očká mušky Zlatoočky a sosáčiky motýľa Očkáňa," povedal, hoci nemusel. Ona to spoznala aj bez jeho blahosklonnej pomoci.

Sadla si na zem, chrbtom k nemu a pustila sa do triedenia. ,,Ešteže tu má také skvelé osvetlenie!" pomyslela si - bolo tam totiž skoro pološero. Ale nemienila ho o nič žiadať. A o láskavosť akou bolo viac svetla už vôbec nie. Snape si zatiaľ čosi čítal. A ona celý čas uvažovala nad tým, prečo sa tá mucha volá Zlatoočka, keď má oči čierne ako sadze z komína.

,,Ale nie, moment! Predsa len. Sú tam zlaté škvrnky. Také drobné, že ich ľahko prehliadnuť," tešila sa mysliac si, že objavila Ameriku.

Po dvoch hodinách úmornej práce si vystrela boľavý chrbát. Aj oči ju boleli. Chvíľu si myslela, že úplne oslepla. Všade videla len čierňavu. Pošúchala si oči a vstala s dvoma pollitrovými, do poli plnými nádobami v rukách.

,,Skončila som," povedala unavene a položila ich na stôl pred neho.

Nepovedal nič. Len si ich pozorne prezrel, či náhodou nie sú pomiešané a potom jej nevrlo kývol rukou, že môže ísť.

,,Čo ti to prikázal? Ten chlap je skutočne neskutočný!" zvolala užasnuto Samantha.

,,Veru!" odfrkla si Yvainne. ,,A mala si vidieť ako sa tváril, keď som po dvoch hodinách skončila," uškrunula sa.

,,No, ak by to dal robiť mne, skončím možno o týždeň," Sam si práve kontrolovala úlohu z Aritmancie, keď sa vrátila Yvainne totálne zmordovaná späť do klubovne.

,,Máme na zajtra veľa úloh?" opýtala sa jej, len aby zmenila tému a nemusela sa o ňom viac baviť.

,,Ani nie," odvetila Sam. ,,Z Herbológie máme na dvadsať centimetrov pergamenu napísať, čo vieme o Mandragorách. Z Čarovania si máme precvičovať kúzlo, ktoré sme preberali. McGonagalka a ani Black nám úlohy nedali. Žehnaj im Merlin!" vzdychla si s úľavou.

,,A Binns?" Yvainne celú jeho hodinu prespala. Nečudo, keď to bola hneď prvá a ona mala v noci povinnosti.

,,Skoro by som zabudla. Máme sa naučiť tému Vzbura škriatkov v 19. storočí."

,,Snáď to zvládnem rýchlo. Som veľmi unavená," zívla si, otvárajúc knihu Dejiny mágie pre 7. ročník.

Keď večer prišla do klubovne Ginny Weasleyová, Yvainne bola ešte tam a dopisovala úlohu. Bola tam sama. Samantha sa o jedenástej pobrala spať.

,,Ahoj," pozdravila ju Ginny a prisadla si k nej.

,,Ahoj."

,,Herbológia?" opýtala sa a Yvainne len prikývla.

,,Hej. V piatok budeme písať test a Sproutová nám dala popísať Divého mužíčka."
Ginny prikývla. Yvainne nebola slepá, aby nevidela, že ju niečo trápi. A ani nemusela dvakrát hádať, čo to bolo. Aj ona bola svedkom toho, ako Harry pobozkal Ginny pred všetkými chrabromilčanmi a tu v klubovni. Musela uznať, že tí dvaja sa naozaj k sebe hodili.

,,Máš o nich strach, však?" opýtala sa ticho.

,,Hej," prikývla a Yvai si až teraz všimla malého Pygmejského chumkáča, ktorý sa jej túlil na pleci.

Nič viac nepotrebovali povedať. Len tam tak chvíľu sedeli a každá z nich myslela na niečo iné. Ginny na Harryho, Rona a Hermionu a Yvainne na Snapa a na to, ako veľmi ho neznáša.

Celý týždeň bol krásny. Aspoň Yvainne ho taký mala. A to len preto, že mohla spať po dlhšom čase znova celú noc. No napriek tomu mala aj starosti. Presne ako iní. Lord Voldemort bol opäť pri moci. Podľa nej bolo len otázkou času, kedy obsadí Ministerstvo. Jeho verní psi, ktorí sa trefne nazývali Smrťožrúti sa fakt činili. Včera sa v Dennom Prorokovi dočítali, že za záhadných okolností zomrel pán Johnathan Diary. Ostala po ňom vdova a sedemročný syn. Pravda, žiadna záhadná smrť to nebola ako to nazvali v muklovských správach. Všetci vedeli, že ho zabili Smrťožrúti.
Dosť ju tá správa vzala. A ešte si na nej zgustol aj Snape, keď jej strhol 10 bodov len kvôli tomu, že poradila Samanthe pri príprave elixíru. Musela sa ísť prejsť a prevetrať si hlavu i myšlienky. Potrebovala na všetko aspoň na celkom malú chvíľu zabudnúť. Najprv bola pozrieť svoju sovu Kalisto v soviarni. Ale nešla dnu. Zapískala a krásna, sivo - čierna Plamienka driemavá vyletela z voliéry von.
,,Ako si sa mala Kalisto?" opýtala sa a z vrecka habitu vytiahla sáčok sových sušienok. Sova sa jej obtrela o líce, akoby jej chcela naznačiť, že jej veľmi chýbala.
,,Ja viem," pohladkala ju. ,,Nemala som čas. Prepáč." Sova ticho zahúkala, akoby jej rozumela a vzala si od nej ďalšiu sušienku.
Yvainne zašla až k Severnej veži a chvíľu len tak bezmyšlienkovite pozerala na jej vrchol.
,,Aj vy premýšľate nad tým, čo ja?" ozvalo sa jej za chrbtom.
,,Pán profesor?" Opodiaľ stál čiernovlasý, príťažlivý, aj keď už v zrelom veku, ich učiteľ OPČM.
,,Stále neviem prísť na to ako dostať tam hore Snapa," vysvetlil s veselým úsmevom. Podarilo sa mu ju rozosmiať. ,,Počul som, že ani vy s ním dobre nevychádzate. To je dobre. Aspoň v tom nie som sám."
Yvainne sa páčil. Od prvého okamihu. Bol veselý, tajomný a skvelý v OPČM. Aj Severus bol tajomný a vynikajúci v elixíroch, ale ...
,,Moment!" zháčila sa v duchu. ,,Prečo tých dvoch pre Merlina porovnávam?!"
,,S ním nevychádza skoro nikto," odvetila s úsmevom. ,,Vraj sa poznáte už dlho. Neviete, prečo je taký?" nadhodila a čakala, či bude mať Sirius chuť o ňom rozprávať.
,,Kto? Fňučko?" vložil si ruky do vreciek, zatváriac sa kyslo ako zle naložená uhorka. ,,Hej, poznáme sa už dlho. To je pravda, hoci by som bol radšej, keby to tak nebolo. Vraj mal ťažké detstvo. Otec," zahundral. ,,Ale kto ho nemal?" hľadel kamsi do diaľky. Kráčala vedľa neho a počúvala. ,,Aj ja som to prežil."
,,Neviete, prečo tak nenávidí Harryho?" Yvainne sa pýtala pokiaľ mohla. Bola proste od prírody zvedavý človek. A ak ľudia chceli hovoriť, rada ich vypočula a dozvedela sa aj čosi viac.
,,To kvôli jeho matke," odvetil po chvíli ticha. Vedela, že premýšľa nad tým, čo všetko jej môže povedať. ,,A aj kvôli jeho otcovi."
Tak o tom čosi vedela. Bola tam, keď James Potter zachránil Severusovi život. Hoci to bola viac náhoda. Ale prečo hovoril Sirius aj o Harryho mame?
,,Predopkladám správne, ak poviem, že ho odmietla?"
Sirius Black sa na ňu pozrel prižmúrenými očami.
,,Ste veľmi bystrá, slečna Angelová," pochválil ju.
,,To ste doteraz povedal len jednej študentke. Vážim si to," usmiala sa záhadne. ,,Viem, že na nich myslíte rovnako ako väčšina z nás. Nebojte sa, sú v poriadku."
Siriusovi práve vyrazila dych.
,,Ako to viete?"
,,Proste to ... cítim," otočila sa a odišla, zanechajúc ho tam so zmäteným výrazom v tvári. Viac mu povedať nemohla.

Večer sa bola osprchovať, aby zo seba zmyla nielen špinu, ale aj starosti a stres. Lenže nemohla zaspať. Najprv preto, lebo čakala, či ju o spánok nepripravia jej ,,povinnosti" a potom preto, lebo ... no jednoducho nemohla zaspať. Rozhodla sa, že zíde dole do kuchyne a dá si pohár teplého mlieka. O tejto hodine by tam nemal byť zo škriatkov už nik.
,,Nevadí," pomyslela si. ,,Obslúžim sa sama."
Navrch nočnej košele si prehodila župan, obula si papuče a vzala svoj prútik.
,,Statočný chlapec," povedala pred portrétom a Tučná pani sa len veľmi neochotne prehupla, pričom sa to nezaobišlo bez jej hundrania a ponosovania sa, že ju budí uprostred úžasného sna.
,,Práve ma z portrétu vyslobodzoval udatný rytier!" vravela pyšne.
,,Kto? Sir Cadogan?" ozvala sa Yvai pobavene.
,,Nie, ty nevďačnica!" zašomrala. ,,Sir Richard Chrabromil!" zaševelila klipkajúc koketne očami. ,,Ešte teraz vidím ten jeho meč!"
Tak na toto jej už radšej nepovedala nič. Pochechtávajúc sa pobrala preč. Už bola skoro pri kuchyni, keď niečo tresklo. Znelo to tak, akoby sa niečo rozbilo o zem. Pozorne sa započúvala. Tie čudné zvuky prichádzali z dola. Zo žalárov.
,,Vari robí Snape párty?" čudovala sa. A nebola by to ona, keby sa nešla pozrieť, čo sa deje!
Prebehla cez halu. Teraz bolo všade hrobové ticho. Skoro ako na Rokfortskom cintoríne. Z Filchovej kancelárie sa ozývalo hlasné chrápanie. No zdalo sa jej, že zdola - zo žalárov - počuť akési hlasy.
,,Alebo sa mi to sníva?" zamrmlala a musela sa uštipnúť, aby sa uistila, že nespí. Nerozmýšľala dlho a zbehla dole po schodoch. Keď už bola skoro tam, zhasla svoj prútik.
,,Nox!" šepla a započúvala sa. Nič. Všade bolo ticho. Už sa chcela otočiť, keď tu ,,buch." Otvorili sa nejaké dvere. Usúdila, že zrejme tie od Snapovej kancelárie.
,,Severus! Vážne by si nemal! Aj tak ťa všetci upodozrievajú!" ozval sa podráždeným hlbokým hlasom nejaký muž.
,,A čo má ...(hik) ... byť? Kašlem na nich Firenze!" a znova sa mu zaštikútkalo. ,,Ak Potter vie ...(hik) ... svoj sľub ... (hik) ... dodržať, dodržím ho aj ja. Sľúbil som to ...(hik) ... Albusovi."
,,Severus!" napomenul ho znova Firenze, ale ten bol rozhodnutý nepočúvať.
,,Sklapni! Mne nebude rozkazovať nejaký kôň!" zreval a Yvainne si prikryla rukou ústa, aby nevykríkla, pretože Firenze sa rozzúril, zafučal a postavil sa na zadné. Kopol Snapa do hrude.
,,To muselo bolieť," šepla, keď počula tupý náraz.
Rozbehla sa k nim. Pomocný profesor Veštenia, kentaur Firenze sa tváril akoby ju očakával.
,,Čo sa tu stalo?" strčila hlavu do dverí a zostala v nemom úžase. Snape ležal roztiahnutý medzi dvoma polovicami zlomeného stola, zahrabaný pod papiermi. Z čela mu tiekol pramienok krvi. Natiahla k nemu najprv ruku, ale uvedomila si, že nie je sama. Preto vytiahla svoj prútik a zašepkala: ,,Episkey." Ranka sa zacelila.
Snape na chvíľu otvoril kalné oči. Dokonca sa usmial.
,,Lilly," šepol a natiahol ruku k nej tvári, akoby ju chcel pohladiť. Yvainne zvraštila obočie.
,,Veď je totálne opitý!" zvolala a otočila sa k Firenzemu.
,,Ako každý rok v tento deň," povedal a hľadel naň.
,,A čo také sa stalo v tento deň?" mračila sa. Tušila, že to bude nejako súvisieť s pani Potterovou.
,,Lilly a James spojili svoje životy," vysvetlil jej. ,,Tuším by mu bolo treba pomôcť dostať sa do postele," pozrel na ňu, akoby čakal, že to spraví ona.
,,Za stenou," zamumlal Snape skoro nezrozumiteľne.
,,No hej, lenže za ktorou?" šomrala rozhliadajúc sa po jeho kancelárii. Vyskúšala preto všetky.
,,Alohomora!" zvolala pred poslednou stenou. Vlaste to bola knihovnička, ale to bolo jedno. Hlavne, že sa otvorila. Vôbec netušila, že tu je aj nejaká spálňa. V malej chodbičke sa hneď zažala fakľa. Zbadala úzke, točité schody, vedúce kamsi nahor.
,,Zrejme vám nepomôžem," zahučal svojím hromovým hlasom za ňou Firenze, keď hľadel na schody.
,,Nevadí, snáď to zvládnem aj sama," povedala, lenže vôbec si tým nebola istá. Vrhla váhavý pohľad na Snapa. Ešte stále ležal v troskách svojho pracovného stola. Firenze bol taký milý, že aspoň odsunul jeho pravú polovicu, aby sa k nemu ľahšie dostala.
,,Pán profesor," potľapkala ho po bledej tvári. ,,Vstávajte!"
Naveľa predsa len otvoril lenivo oči. Chytila ho za ruku, aby mu pomohla vstať. Horko - ťažko sa jej to podarilo a to jej pomáhal aj kentaur. Podoprela ho z jednej strany a hlasno zafučala, keď sa o ňu svojou váhou oprel.
,,Ten je ale ťažký," znova si vzdychla.
,,Zvládnete to?" opýtal sa pochybovačne Firenze.
,,Musím," odvetila. Nemala inú možnosť. Síce ho neznášala, ale nemala to srdce ho tam nechať. Do chodbičky sa dostali úspešne. Problémom však bolo tých dvanásť schodov.

Severus sa zasmial. ,,On sa smeje?" hodila po ňom očkom. ,,To by som naozaj rada vedela, čo je mu na smiech!" hnevala sa. Ona sa tu namáha a on sa prihlúplo rehoce! Toto svet nevidel!
Prvých šesť schodov zvládli pomerne dobre. Potom mu však ruka skĺzla na jej zadok a keď ju chcela odstrčiť, skoro spadli. A keďže si nechcela zlomiť väzy - ani jemu - nechala ruku rukou. Konečne sa dostali na hor a ona v duchu odriekala ďakovnú reč.
,,Tam!" zavelil vyškierajúci sa Severus a ukázal na veľkú, prázdnu posteľ.
Kým sa k nej dostali, narýchlo si obzrela jeho ... byt. Bola to zrejme jej jediná príležitosť. Tak prečo to nevyužiť. Pôsobil stroho. Presne ako byt starého mládenca. Lenže on ... nebol starý. Mohol mať nanajvýš 37. Ale mal tu čisto a poriadok. To mu musela uznať. Bol poriadny.
,,Už len pár krokov a zbavím sa toho bremena!" pomyslela si uľahčene. Opak bol pravdou.
Keď už boli skoro pri posteli, Snape sa potkol a zvalil sa na posteľ spolu s ňou. Lepšie povedané na ňu. Ten nečakaný šok jej vyrazil dych. Prvé, či si uvedomila bolo, že nie je vôbec ľahký.
Snape sa na ňu díval, akoby ju videl prvý raz v živote. Jeho pohľad bol iný. Čudný. ,,Žeby ... nežný?"
,,Lilly," zašepkal. Jeho tvár bola zrazu tak blízko jej. Cítila jeho dych, ktorý voňal po Ohnivej whisky, Dračom srdci alebo inej podobnej gebuzine. Pobozkal ju. Skôr ako stihla čokoľvek spraviť, vrátane uvažovania, mala jeho dotieravý jazyk v ústach. Bozkával ju tak nežne a s takou nehou ... Prekvapilo ju to.
,,Vôbec som netušila, že sa vie Snape bozkávať!" napadla ju táto bizarná myšlienka. Telom jej prebehla čudná triaška. ,,Čo sa to so mnou deje?" Sama od seba, z neznámej príčiny mu vrátila bozk. Nezačarovala ho, ani mu nedoškriabala tvár, ale vrátila mu bozk!
Keď s tým ,,konečne" prestal, zvalil sa vedľa nej, stále ju objímajúc okolo pása.
,,Nechoď," zašepkal. ,,Neopúšťaj ma ... znova," jeho hlas znel tak prosebne. Akoby patril niekomu inému. Chytil ju za ruku a preplietol si s ňou prsty.
Yvainne ležala celkom nehybne na jeho posteli s vytreštenými očami čakajúc, čím ju ten chlap ešte prekvapí. Zaspal.
,,Všetko v poriadku, slečna Angelová?" ozvalo sa zdola.
,,Áno, pán profesor, už idem," odvetila šeptom a opatrne sa vymanila zo Snapovho objatia.
Už bola skoro pri schodoch, ale vrátila sa. Vyzula mu topánky a prikryla ho.
,,Už spí," povedala na vysvetlenie. Spoločne vyšli hore, do haly. Už chcela ísť späť na poschodie, keď ju zastavila Firenzeho poznámka.
,,Prekvapivé, však, slečna Angelová? V človeku väčšinou nehľadáme to, čo voľným okom nevidno. Ale ak to nájdeme, môže nás to veľmi prekvapiť a je to o poznanie vzácnejšie."
Nechal ju tam stáť uprostred schodiska a odišiel.
,,Čo tým chcel povedať?" uvažovala počúvajúc klopotavý zvuk jeho ozývajúcich sa kopýt. Rýchlo však na to zabudla. Bola tak veľmi unavená, že si ani na mlieko, po ktoré pôvodne išla nespomenula.