Wardenka

4. kapitola

*Muž dvoch tvárí*

Severus vstal s takými bolesťami hlavy, na aké si už dávno nespomínal. Aj svetlo, ktoré sem prenikalo cez neveľké arkierové okno naňho nepôsobilo práve priaznivo. Chytil si treštiacu hlavu do dlaní v obave, že sa mu rozletí. Odhodil zo seba prikrývku a veľmi pomaly a opatrne vstával.
,,Zaujímalo by ma ako som sa sem dostal," hundral si popod nos. Nanič si totiž nepamätal.
Došuchtal sa k umývadlu, aby si ovlažil tvár studenou vodou. Nepomohlo. Vedel však presne, čo by to chcelo. Sprchu, prezliecť sa a Elixír na upokojenie bolesti. Keď prechádzal okolo svojho písacieho stolíka zazrel tam fľaštičku. Teda lepšie povedané flakónik s ružovkastou tekutinou. Ak sa nemýlil, bol to presne ten elixír, ktorý práve potreboval. Lenže toto nebol jeho flakón a ani ním pripravený elixír. Našiel pri ňom aj krátky odkaz.

,,Určite viete, že stačí len päť kvapiek."

,,Jasné, že viem," zahundral a prezrel si elixír v lúči ranného svetla predierajúceho sa do jeho skromného bytíku. ,,Snáď sa neotrávim," zamumlal a na kávovú lyžičku si odrátal naordinované množstvo. Musel uznať, že chutil výborne.
Cestou do sprchy uvažoval, kto mu ho mohol priniesť. No na nič neprišiel. V kúpeľni sa vyzliekol a nastavil si požadovanú teplotu vody. Stúpol si pod prúd tečúcej vody a chvíľu tam len tak nehybne stál, opierajúc sa o stenu vyloženú kachličkami. V noci sa mu sníval krásny sen. Tak dobre si už dlho nepospal. Bol taký opitý a asi to spôsobilo, že jeho sen sa akoby ... zhmotnil. Bola pri ňom jeho sladká Lilly. Aspoň na krátku chvíľku. Cítil ju. Objímal. Bozkával!
,,Aspoň sny sa nado mnou zľutujú a oblažia moju myseľ tvojou prítomnosťou," uškrnul sa smutne. Natiahol sa po šampón a umyl si vlasy. Napadlo mu, že ak by to videli tí zabednení študenti, asi by mu neuverili, že tam je naozaj šampón. Aj hlava ho prestala bolieť.
Zrak mu padol na jeho tetovanie na predlaktí ľavej ruky. Lebka, ktorej z úst vyliezal had. Ako ho len nenávidel! Áno, možno sa mu v mladosti zdal Riddlov nápad s tými rečami o čistej krvi úžasný. Rýchlo však prišiel na to, že je to len výhovorka pre násilnosti a obyčajné vraždenie. A rovnako ťažko niesol aj to ako nerozvážne prezradil to proroctvo Temnému pánovi. Vtedy stratil svoju Lilly navždy. To, že Voldemort zabil aj Jamesa mu až tak nevadilo. Nikdy si neboli ... sympatický. No jej smrť ho zasiahla. Pridaním sa k Smrťožrútom stratil veľa, zaplatil za to príliš vysokú cenu. Aj teraz sa zo všetkého obviňoval, po toľkých rokoch. Ale toto bol jeho údel. Žiť život samotára, odsúdenca a zanevretého človeka na celý svet, skrývajúceho nejedno dôležité tajomstvo. Bol mužom dvoch tvárí.

Yvainne na raňajkách Snapa nevidela. Ale nakoniec bolo to dobre, pretože vôbec nevedela ako by sa po tej nočnej ,,príhode" tvárila. Neskôr sa ešte raz do jeho bytu vrátila, aby mu tam nechala Elixír na upokojenie bolesti. Napadlo ju, že by ho možno mohol potrebovať.
,,Yvainne? Haló, Zem volá Yvainne Angelovú," zvolala už asi po piatykrát Samantha Hurleyová.
,,Čo je?" ozvala sa konečne.
,,Pýtala som sa ťa na čo myslíš," oznámila jej gúľajúc očami.
Yvainne sa musela usmiať. Keby povedala Samanthe na čo myslí, asi by dostala záchvat smiechu. A aj tak by jej neverila.
,,Uvažujem nad tým, čo dnes zaujímavé budeme robiť s Blackom na OPČM," zaklamala.
,,To veru hej. Je to super učiteľ," zasnívala sa Sam. ,,A je taký krásny."
,,Nevedela som, že sa ti páčia starší muži," podpichla ju a ona sa nadurdila.
,,Veď nie je až taký starý," bránila ho tváriac sa urazene.
,,Prepáč, vieš, že som to tak nemyslela," pokúšala sa ospravedlniť a zabralo to.

Yvainne sedela a napäto čakala, čo sa bude diať. Vlastne všetci, čo tam boli. Výnimkou boli akurát Slizolinčania, ktorí sa tvárili, že tam sedia za trest. No profesor Black si to nevšímal.
,,Tak vážení," usmial sa, ,,najprv teória." Študenti sa zahniezdili a triedou zašumelo ako v úli. ,,Ja vám poviem kúzlo, vy mne - čo vytvorí alebo čo spraví."
,,Prečo? Vy to neviete?" ozvalo sa zo zadu od Slizolinskej skupinky študentov a tí sa všetci posmešne zachechtali.
,,Fajn, Crabbe, začneme vami," v očiach mu nebezpečne zaiskrilo. ,,Carpe Retractum," povedal Sirius a čakal na odpoveď, no márne. Crabbe sčervenel ako paradajka, ale to bolo všetko, čo od neho mohol čakať.
,,Goyle, pomôžete kamošovi?" otočil sa na neho, ale aj ten mlčal ako ryba.
,,Obaja po 5 bodov dole," usmial sa, akoby oznamoval veľmi radostnú správu.
,,Neville?"
,,Je to kúzlo na pritiahnutie predmetov, pán profesor," odvetil a Sirius sa spokojne usmial.
,,Správne," pochválil ho a vyvolával ďalej.
,,Abbottová, Bombarda."
,,Silný výbuch, profesor," odvetila pohotovo Hannah.
,,Brownová, Imobilus."
,,Zmrazujúce kúzlo," Lavender sa sebavedome usmiala.
,,Hurleyová, Glacius."
,,Glacius je kúzlo na zmrazenie vody, alebo uhasenie ohňa."
,,Veľmi dobre. To by na začiatok stačilo. Chcem vám ešte niečo povedať," zamyslel sa hľadiac na študentov. ,,Tento rok vás čakajú skúšky z MLOKov. A ja z duše neznášam testy!"
Niektorí žiaci sa pri tej poznámke zasmiali, iní si uľahčene vydýchli.
,,Nikdy som ich nemal rád. Preto sa budeme pripravovať hlavne prakticky."
V triede to opäť zašumelo. Väčšine sa na tvárach objavil nadšený úsmev.
,,Musíte sa pripraviť na oveľa ťažšiu skúšku ako sú MLOKy," pokračoval Sirius.
,,A na akú?" ozvala sa nevrlo Pansy Parkinsonová, slizolinčanka s tvárou mopslíka.
,,Musíte sa pripraviť na skúšky charakteru, odvahy, statočnosti. Možno vám pôjde aj o život. A ja chcem, aby ste sa vedeli dobre ubrániť. Chcem, aby ste vy boli víťazmi, ak k tomu dôjde. Zlo je silné, ale odvaha a statočnosť, priateľstvo - sú oveľa silnejšie."
V triede pre zmenu zavládlo ticho.
,,Začneme. Chcem vidieť ako sa viete brániť. Postavte sa predo mňa po jednom. Na každého vyšlem zaklínadlo, vy sa budete brániť. Tak do toho!"
Lavice študenti bleskovo odsunuli a všetci sa postavili po stranách triedy. Sirius pre väčšiu bezpečnosť vyčaroval na zem žinieky.
,,Kto pôjde prvý?" opýtal sa s prútikom v ruke.
Z davu sa vystrčil Neville. ,,Ja, pán profesor."
Sirius sa naňho povzbudivo usmial a zaujal bojovú pozíciu, keď Neville naznačil, že je pripravený.
,,Impedimenta!" zvolal a v tej istej chvíli Nevill uskočil a skríkol: ,,Ani hnúť!"
Siriusa trafilo kúzlo do nohy a tá mu zmeravela.,,Skvelé Nevill," usmial sa nadšene. Zrejme bol Harry dobrým učiteľom, keď ich vtedy školil v núdzovej miestnosti, keď utvorili tajný spolok DA. Odčaroval si nohu a čakal na ďalšieho študenta.
Neville sa vrátil na miesto a vyslúžil si potľapkanie o pleci od svojich kamošov.
,,Slečna Angelová, pripravená?"
Yvainne prikývla a Sirius na ňu zaútočil. Lenže aj ona svižne uhla a vyslala naňho neverbálne kúzlo: ,,Protego!"
Profesora zasiahlo kúzlo do hrude a odhodilo ho nabok. Pochválil aj ju. Na rad sa dostal Draco Malfoy. Výraz chlapcovej tváre svedčil za veľa a Sirius ho do istoty varoval.
,,Malfoy, ak použijete nejaké zakázané kúzlo, pošlem vás vášmu oteckovi v škatuľke od zápaliek."
Draco zbledol. Aj preto možno neskoro vyslal kúzlo a ani neodvrátil to Siriusove. Hodilo ho na metre dozadu.
,,Ešte sa máte čo učiť," poznamenal na margo toho Sirius a venoval pozornosť ďalšiemu žiakovi.

,,Ako pokračujú naše plány, Severus?" ozvena hlasu sa odrážala od stien pustej jaskyne.
,,Všetko podľa plánu, Pán môj," povedal nevýrazne s miernym úklonom.
Zdalo sa, že Voldemortovi to stačilo. Len tá ženská vedľa neho sa tvárila nespokojne a hľadela naňho s toľkou nedôverou.
,,To je dobre, Severus. Veľmi dobre," Voldemort sa otočil k východu z jaskyne a zahľadel sa na nočnú oblohu. ,,Onedlho obsadíme Ministerstvo. A potom nastolím poriadok," sykotavo sa zasmial.
,,Pane?" ozvala sa šeptom Bellatrix Lestrangeová. ,,Pán môj, skutočne si nemyslím, že by ste mu mali tak veriť."
,,Čo si ty myslíš, nie je podstatné, Bella," odvetil chladne Temný pán. Zamračila sa, ale jeho slová boli pre ňu sväté.
,,Dobre Severus. Budem ťa informovať. Po získaní Ministerstva totiž plánujem isté zmeny aj v škole."
,,A to?" ozval sa Severus.
,,Dozvieš sa v pravý čas. Ale teraz už musím ísť. Mám dôležitejšie povinnosti." Voldemort sa odmiestnil, ale Bellatrix ešte ostala. Rada provokovala. Prečo sa teda vzdať takej šance?!
,,Možno ti Temný pán verí, ale ja nie," hnevala sa.
,,To bol vždy tvoj problém, Bella," zahundral. Nerád strácal svoj čas a hlavne s ňou.
,,Ak si Pánovi taký verný ako sám tvrdíš, prečo si nezabil Pottera?! A prečo si ešte nezabil Blacka?!"
,,Svoju vernosť som mu dokázal snáď tisíckrát! Zabil som Dumbledora a prezradil som, kedy budú prepravovať Pottera z domu na Privátnej ceste. Ale o tom sme sa tuším už bavili. Potter bol pre Temného pána dôležitý. Viem, že ho chce zabiť sám. A ja mu nechcem pokaziť tú radosť. A čo sa týka Blacka, na toho dôjde. Ale chcem sa opýtať, prečo si to nespravila ty? Veď si mala toľko príležitostí. Zbabrala si to Bella. Rovnako ako vtedy na Ministerstve, keď chcel náš Pán to proroctvo," zacmukal pokrútiac hlavou. ,,Asi nie si taká skvelá čarodejnica ako o sebe tvrdíš."
Bella sa naježila. Ako len neznášala toho Snapa! Nechápala, prečo mu Lord Voldemort dôveruje. Ona mu veriť odmietala.
Severus bol prvý raz v živote neopatrný a doplatil na to. Chcel sa odmiestniť, keď naňho vyslala v poslednej chvíli jeho vlastnú kliatbu. Od chrbta. Ako inak.
,,Sectusempra!"
Letel vzduchom. V ušiach mu ešte doznieval jej pojašený smiech a pomstychtivé slová: ,,To máš za tú urážku, Fňučko!"
Jeho nevládne telo dopadlo pred Rokfortskú bránu. Vedľa neho sa sekundu na to ukázala iná postava. Útlejšia. Kľačala zohnutá nad ním, roztrhla franforce jeho habitu a opatrne si prezerala jeho dosekaný chrbát, z ktorého sa valila krv.
Bolo to zlé, ale vedela, že to dokáže. Zvládla už aj horšie veci ako bolo týchto pár škrabancov. Pošúchala si ruky. Trela ich dovtedy, kým sa medzi nimi neobjavilo svetlo. Teplé, zázračné, bledožlté svetlo. Položila ruky tesne nad jeho doráňaný chrbát a zavrela oči. Musela sa sústrediť. Bola by zasiahla skôr, ale nechcela, aby sa tá zlomyseľná bosorka dozvedela o jej existencii. Jej matka to tak chcela. Musela preto chrániť nielen jeho, ale aj seba. Ak by sa o nej Voldemort dozvedel, Harryho šance na úspech by sa znížili.
Svetlo v jej rukách tmavlo. Naberalo tmavočervenú farbu. Bolo studené, ale napriek tomu jej pálilo ruky. To sa stávalo vždy, keď ho liečila po tom, čo naňho niekto zaútočil veľmi silnou kliatbou. Skončila. Rany sa zacelili. Zdvihla ruky a vystrela ich pred seba. Svetlo sa zmenilo na kvapky, ktoré jej v červených pramienkoch stekali rýchlo z rúk, až ostali čisté ako pred tým. Otvorila oči. Žiarili ako diamanty, až nakoniec pohasli. Prehla sa v páse. Aj v boku ju pichlo, akoby bežala maratón. Jej dych bol chvíľu ťažký, až sa aj ten dostal do normálnu.
Snape bol stále v bezvedomý. Bodaj by nie. Za tú chvíľu stratil veľa krvi. Vyčarovala nosidlá a začarovala ich tak, aby sa vznášali vedľa nej vo vzduchu, aj s ním. Prešli cez bránu, ktorá ostala pootvorená a ona ju kúzlom znova zavrela. V Hagridovej chalúpke bola tma. Aj on už spal. Priala si len jedno. Aby sa nepozorovane dostala do hradu.
,,Podarilo sa to!" zvýskla od radosti, keď bola v bezpečí Snapovej kancelárie. Pristúpila ku knihovničke mieriac na ňu prútikom.
,,Alohomora."
Stena sa odsunula a ona poslala nosítka s profesorom hore. Nad jeho posteľou ich odčarovala a on padol z nie viac ako polmetrovej výšky do perín. Teraz ostávalo už len jediné. Nájsť v jeho kancelárii Elixír na doplnenie a tvorbu krvi.
,,To by malo stačiť," zahundrala a podišla k jeho posteli dávajúc pozor, aby obsah lyžičky nevyliala. Rukou mu mierne nadvihla hlavu.
,,Pijte, pán profesor," šepla a vopchala mu lyžičku do úst. Prehltol aspoň niečo, hoci mu pár kvapiek stieklo kútikom úst. Vytiahla vreckovu a utrela mu bradu. A znova tak ako minule, vyzula mu topánky a prikryla ho. Aj okno zatvorila. Vonku bolo už dosť chladno.
Potom si sadla k nemu na posteľ. Chytila ho za ruku. Bola teplá. Nahmatala mu aj pulz. Aj ten bol už opäť pravidelný. Chvíľu sa naňho len tak dívala. V spánku vyzeral celkom inak. Bol uvoľnený a pôsobil tak ... zraniteľne. Natiahla ruku k jeho tvári a pohladila ho nežne po bledom líci. Aj jeho pootvorené pery pritiahli jej zrak. Napadlo ju, čo by sa stalo, keby ho pobozkala. Jej telo znova zaliala akási zvláštna horúčava. Vzdychla si. Spomenula si na Otisove bozky. Tie boli iné. Nikdy pri nich necítila to, ako ten zvláštny pocit, keď ju profesor pobozkal minule, blúzniac v alkoholickom opojení. Vzdychla si.
,,Spite sladko, pán profesor," šepla a pobrala sa na odchod.
Už bola pri schodoch, keď sa naposledy obzrela. Nevedela, či sa jej to len zdalo, alebo skutočne na ňu hľadel z napoly otvorených očí. Vedela však jedno. A síce, že potrebuje spánok nielen on, ale aj ona. A to nutne. Trvalo jej skoro pätnásť minút, kým ho objavila. Už si myslela, že ho bude musieť zobrať k madam Pomfreyovej a v mysli už uvažovala nad vhodnou výhovorkou pre príčinu jeho terajšieho stavu. Našťastie, nebolo treba. Na kávovú lyžičku nakvapkala 10 kvapiek.

,,To by malo stačiť," zahundrala a podišla k jeho posteli dávajúc pozor, aby obsah lyžičky nevyliala. Rukou mu mierne nadvihla hlavu.
,,Pijte, pán profesor," šepla a vopchala mu lyžičku do úst. Prehltol aspoň niečo, hoci mu pár kvapiek stieklo kútikom úst. Vytiahla vreckovu a utrela mu bradu. A znova tak ako minule, vyzula mu topánky a prikryla ho. Aj okno zatvorila. Vonku bolo už dosť chladno.
Potom si sadla k nemu na posteľ. Chytila ho za ruku. Bola teplá. Nahmatala mu aj pulz. Aj ten bol už opäť pravidelný. Chvíľu sa naňho len tak dívala. V spánku vyzeral celkom inak. Bol uvoľnený a pôsobil tak ... zraniteľne. Natiahla ruku k jeho tvári a pohladila ho nežne po bledom líci. Aj jeho pootvorené pery pritiahli jej zrak. Napadlo ju, čo by sa stalo, keby ho pobozkala. Jej telo znova zaliala akási zvláštna horúčava. Vzdychla si. Spomenula si na Otisove bozky. Tie boli iné. Nikdy pri nich necítila to, ako ten zvláštny pocit, keď ju profesor pobozkal minule, blúzniac v alkoholickom opojení. Vzdychla si.
,,Spite sladko, pán profesor," šepla a pobrala sa na odchod.
Už bola pri schodoch, keď sa naposledy obzrela. Nevedela, či sa jej to len zdalo, alebo skutočne na ňu hľadel z napoly otvorených očí. Vedela však jedno. A síce, že potrebuje spánok nielen on, ale aj ona. A to nutne.

5. kapitola

*Rozhádaní*

Severus sa strhol zo spánku a chvatne sa posadil rozhliadajúc okolo seba. Bol v svojom byte nad kanceláriou.
,,Ale ako?" začal, keď si uvedomil ďalšiu vec. V noci sa niečo stalo. Bellatrix Lestrangeová ho zranila kliatbou, ktorú sám vymyslel. Lenže nič ho nebolelo. Vyskočil z postele a hnal sa do kúpeľne. Tam bolo totiž veľké zrkadlo. Cestou za ním vial jeho habit i košeľa rozdriapané na franforce. Zhodil zo seba roztrhané veci a obzrel si v zrkadle nahý chrbát.
,,Nič," zvolal prekvapene. ,,Ani škrabanec. Nič?" zahľadel sa na svoju strhanú bledú tvár, ktorú mu tak nemilosrdne ukazovalo zrkadlo. ,,Ako to?"
Pamätal sa, že ho kliatba zasiahla, a on cítil ostrú bolesť, akoby ho drali za živa z kože. Zohol sa k dotrhanej kôpke šatstva. Na habite i košeli boli tmavé, krvavé škvrny. Potom sa zarazil.
,,Snívalo sa mi to, alebo som naozaj videl niekoho vo svojom byte?" uvažoval strnulo hľadiac na veľké, tmavé škvrny.
,,Bolo by možné, že by to bol ..." uškrnul sa. ,,Už mi úplne šibe! Veď Dumbledore je mŕtvy! Ale kto potom? Nikto iný by pre mňa nepohol ani prstom!" tým jediným si bol istý. Všetci mu verili, kým žil Albus Dumbledore. Ale teraz si mysleli, že on je zodpovedný za jeho smrť. A všetci ho nenávideli. Všetci!
,,Tak kto by mi pomáhal?" darmo sa tým trápil. Odpoveď ostala visieť vo vzduchu. A bola tu ešte jedna vec. Teraz si znovu spomenul na tú noc, keď ,,oslavoval" a opil sa do nemoty. Aj vtedy sa našiel v posteli, ale nevedel ako sa tam dostal. Bolo to zvláštne. Pamätal si, že sa pohádal s kentaurom. Jediným, ktorý sa s ním ešte vôbec bavil. Pamätal si, že ho dokonca kopol, keď ho tak nerozvážne urazil. Ale čo bolo potom, to nejako ... zabudol. V hlave mal jedno veľké, prázdne miesto. Žeby mu bol niekto pomohol aj vtedy? Lenže ako? Veď o tom, kde má svoj byt vedel on a nebohý Dumbledore. Bude sa musieť porozprávať s tým kentaurom, usúdil nakoniec.

Otis Sabriel bol svetlovlasý Bystrohlavčan. Bol pekný. So svojou snedou pleťou a očami modrými ako voda v lesnej studničke lákal pohľady nielen dievčat, ale i starších dám. Stál opretý o múr, hrajúc sa s akousi loptičkou.
,,No konečne!" zvolal podráždene, keď sa ráčila ukázať. ,,Čakám tu na teba už vyše päť minút!"
,,Ale tváriš sa, akoby to bolo aspoň päť hodín. Čo je?" osopila sa naňho Yvainne podráždene. Chcela sa učiť so Samanthou. Sľúbila jej, že si budú precvičovať nejaké kúzla, keď ju ,,odvolal" ten ... ten ... ,,Och!" vzdychla si v duchu.
,,Musím ti povedať, čo sa mi stalo," vychrlil zo seba. Yvainne si vzdychla. Tie jeho siahodlhé monológy nemali konca kraja. Bol tak zahľadený do seba, že to hádam ani nebolo možné. A okrem toho bol jedna ruka s Dracom Malfoyom. Už dávno uvažovala nad tým, čo by sa stalo, keby ho nechala.
,,Čo na tom, že sme zasnúbení od narodenia?" dumala, kým on do nej hučal o skvelom prevedení kúzla Expecto Patronum na OPČM a ako tým Blackovi vytrel zrak. Tiež o tom, čo vyviedli spolu s Dracom, Crabbom a Goylom nejakému bifľomorskému druhákovi a v neposlednom rade si musela vypočuť aj kritiku dnešného obeda, ktorý mu akosi ,,nesadol" a ostalo mu z neho ťažko na žalúdku.
,,Draco sa má teraz veľmi zle," ospevoval svojho ,,milovaného" kamoša, na ktorého by ani v najmenšom prípade nedal dopustiť. ,,Skúšal zbaliť Abigail Stuartovú, ale tá namyslená krava mu nedala ani šancu!" rozhorčoval sa.
Yvainne poznala Abigail veľmi dobre. Bola to veľmi očarujúca plavovláska, ktorá chodila do 6. ročínka a patrila ako inak do Slizolinu. Keby nebola z tej istej fakulty, ten Malfoyovie nepodarok by o ňu ani pohľadom nezavadil.
,,Kto vie, prečo ho odkopla," hundral si naďalej Otis.
,,Možno preto, že je jeho takto Smrťožrút?" nadhodila.
,,Iste v tom nebola taká malichernosť!" mávol rukou a objal ju okolo pliec.
,,Že vraj malichernosť!" zlostila sa, ale navonok nedala nič najavo.
,,Vieš, že si mi veľmi chýbala?" zašepkal jej do ucha a pritiahol si ju ešte bližšie.
Mala chuť odvetiť mu: ,,Ty mne vôbec!" Ale zdržala sa.
,,Dnes vyzeráš skvele. Ale minule si vyzerala otrasne, s tými kruhmi pod očami," povedal, akoby sa nechumelilo.
Yvainne zastala, hľadiac naňho v nemom úžase. ,,Práve ma urazil!"
,,Čo je zlato?" opýtal sa s oslnivým úsmevom a žmurkol na dievčatá, ktoré prechádzali okolo a zaľúbene naňho hľadeli.
,,Ten tupec si to ani neuvedomuje!" pomyslela si.
,,Už viem, ty chceš, aby som ťa konečne pobozkal," riekol, keď jej znova venoval svoju pozornosť. Pritlačil ju k stene, nevšímajúc si jej protesty.
,,Au!" zjojkol a prehol sa v páse.
Kopla ho do rozkroku, len aby konečne uvoľnil to železné zovretie. Fakt netušila, kedy sa z neho stal taký excelentný chrapúň a idiot.
,,Načisto si zošalela?!" zvolal so zvraštenou tvárou pomaly sa narovnávajúc a stále rozdýchavajúc tú bolesť.
,,Hej!" zvolala utierajúc si ústa do rukáva habitu. ,,Končím s tebou! Vôbec nechápem, že som to tak dlho vydržala! Mala by som za to dostať zlatú medailu vo vytrvalosti!" zvolala rozhorčene. ,,Si odporný egoista Otis Sabriel!" A šeptom dodala: ,,A naše zasnúbenie ruším. Natrvalo!"
Otočila sa a pobrala sa na odchod. Otis za ňou hľadel. Bol taký nazúrený!
Yvainne už bola na konci chodby, keď ju do chrbta zasiahlo jeho zaklínadlo. Vykríkla, vrazila do steny a zviezla sa na zem.
,,Impedimenta!" začula, keď sa zviechala zo zeme. Bola to Ginny Weasleyová, ktorá ho odzbrojila. Keby nebola po tej noci taká unavená, sama by vycítíla, čo zamýšľa. Ale teraz jej ani len nenapadlo nahliadnuť do jeho mysle. No kto by len tušil, že taký obmedzenc na ňu zaútočí!
,,Počuj, tebe ešte nik nevyprášil gate? To nebolo moc pekné, čo si predviedol!" zahučal Hagrid. Otis sa radšej rýchlo spakoval a bežal preč.
,,Si v poriadku?" opýtala sa jej Luna Lovegoodová, pomáhajúc jej na nohy.
,,Myslím, že áno," povedala, ale neznelo to isto.
,,Ukáž, pomôžem ti," namierila svoj prútik na jej poranené čelo a zvolala: ,,Episkey." Ranka sa síce zahojila, ale hlava ju strašne bolela z toho nárazu.
,,Čo sa stalo?" opýtala sa Ginny.
,,Rozišla sa s ním," odvetila jej namiesto nej Luna.
,,Ako to vieš?" opýtala sa Yvainne.
,,Domyslela som si," zasnene sa usmiala.
,,Tak preto ťa ten chumaj napadol?" zahundrala Ginny. ,,Ranila si asi jeho ego."
,,Si v porádku, dievča?" staral sa aj Hagrid.
,,Myslím, že áno," odvetila, ale nebola to pravda. Veľmi sa udrela a bolo jej ... divne. Motala sa jej hlava.
,,Nechceš ísť s nami?" opýtala sa jej Luna. ,,Ideme kŕmiť Testraly."
,,A Hipogrify," doplnila Ginny.
,,Ďakujem, ale myslím, že si pôjdem radšej ľahnúť."
,,Ak by si si to predsa len rozmyslela, príď za nami," povedala Luna a odišli. Bola naozaj veľmi milá, i keď zvláštna.
Yvainne sa zatočila hlava. Musela sa chytiť steny, aby nespadla. Pomaly kráčala po chodbe, keď sa spoza rohu vyrútilo niečo čierne a vrazilo do nej. To na ňu bolo už priveľa. Pred očami sa jej zatmelo a už len padala.
,,Dávajte pozor, Angelová!" zvolal podráždene Snape.
Jeho slová však počula už akoby z veľkej diaľky. Zamdlela.

Severus ju zachytil v poslednej chvíli. ,,Angelová?" ozval sa k nej, ale nič. Znova zacítil tú prenikavú vôňu jej kvetinového parfému. Neznášal, čo to s ním robilo! A neznášal ju, pretože ho používala! Na chvíľu mal nutkanie nechať ju tam, na chodbe. Veď by ju našiel niekto iný. Ani nevedel prečo, ale rozmyslel si to. Zamieril rovno do nemocničného krídla, lenže ošetrovateľka tam nebola.
Položil ju teda na najbližšiu posteľ a nahmatal jej pulz. Bol pravidelný.
,,Tak čo je s ňou?" hútal hľadiac na jej bledú tvár. ,,Alebo sa ma tak zľakla?"
Po chvíli tú myšlienku zahnal preč. Ona je tá posledná, ktorá by sa ho určite len tak nezľakla.
,,Čo sa stalo, profesor Snape?" Vo dverách sa objavila madam Pomfreyová s ustarosteným výrazom na tvári.
,,To veru netuším. Zamdlela," odvetil a díval sa ako ju ošetrovateľka prezerá.
,,No, tak to ste mi pomohli," zahundrala.
,,Ľutujem," odvetil krátko.
,,To vám tak uverím," zašomrala skoro nečujne, ležne počul ju. Proste ju ignoroval.
,,Bude v poriadku?"
,,Myslím, že áno," odvetila. ,,Pomôžte mi. Dáme jej dole ten habit."
Snape sa zatváril veľmi neochotne, ale urobil, čo ošetrovateľka chcela.
Bol na odchode, keď počul, ako vyslovila: ,,Ennervate."
Dievča sa zrejme prebudilo a teraz sa ticho rozprávali. To znamenalo, že bude v poriadku.

Severus dlho váhal, ale nakoniec sa rozhodol. Predsa len vyhľadal Firenzeho. Bol vo svojej učebni, ktorá slúžila tiež na Veštenie.
,,Čakal som ťa," odvetil prosto kentaur hľadiac kamsi von oknom. ,,Máš veľa otázok, ale ospravedlnenie žiadne," pozrel naň kútikom oka a švihol chvostom.
,,Máš pravdu. Prehnal som to, ale ešte stále mám na hrudi odtlačok tvojho kopyta."
,,Beriem to ako ospravedlnenie," povedal kentaur zhovievavo. Vedel, že by sa iného ani zrejme nedočkal.
Na malú chvíľu sa obaja odmlčali. Firenze čakal, na čo sa Severus opýta a on uvažoval - ako sa to opýtať.
,,Ako som sa dostal do bytu? Predpokladám, že ty si mi nepomohol," povedal napokon.
,,Tvoj predpoklad je správny," bolo všetko, čo mu k tomu kentaur povedal. Vôbec sa mu to nesnažil uľahčiť.
,,Teda niekto tam bol?"
Kentaur prikývol a usmial sa. Severus mal dojem, že ho to naťahovanie - či hranie sa na mačku a myš - baví.
,,Žena?" opýtal sa s obavou. Hoci predstava, že by to bol muž, bola ešte horšia!
,,Nemyslíš Severus, že by bolo na čase nechať mŕtvych odpočívať v pokoji?"
Severus neznášal tie jeho večné hádanky. Vždy hovoril len v náznakoch. Nič - teda skoro nič - nepovedal priamo.
,,Povieš mi, kto to bol?" ozval sa netrpezlivo, hoci dopredu vedel, že sa to zrejme nedozvie.
Kentaur sa znova zahľadel von oknom. Na dvore sa prechádzala profesorka Trelawneyová, ktorá sa očividne rozprávala sama so sebou, gestikulujúc pritom rukami.
,,Snáď mi tým nechce naznačiť, že to bola Sibyla!" zhorzil sa pri tej predstave, že v tom stave opilosti mohol bozkávať ju! Pre Merlina!"
,,Severus, máš niečo veľmi vzácne, ale ani o tom netušíš. A je ti blízko, aj keď ti hviezdy neprajú. V dobrom i zlom. Možno sa ti raz oči otvoria."
Severus bol teraz načisto zmätený. ,,Koho mám? To je hlúposť. Veď som sám ako prst. Sám proti všetkým. Proti nepriateľom i proti zdanlivým priateľom. Sám!" Nemal nikoho, ani len to zviera, po ktorom vždy tak túžil, ale nemohol si ho dovoliť. Najprv nemal na to prostriedky a potom neskôr, nemal čas starať sa oň. Jeho svet i život bol poriadne zamotaný a komplikovaný. A on, Severus Snape má vraj niekoho, kto pri ňom stojí v dobrom i zlom?!
,,Ten kentaur sa zrejme pomiatol," uvažoval v duchu, keď opúšťal jeho učebňu. 

6. kapitola

*Prízrak minulosti*

Yvainne sedela so Samanthou v knižnici. Ona študovala a Sam sa tvárila, že študuje.
,,Môžeš s tým prestať?" opýtala sa jej nevrlo, keď už viac nevládala počúvať jej búchanie topánky o nohu stola.
,,Prepáč," zašepkala Sam a pretočila list na ďalšiu stranu v knihe ,,Život a Smrť Elfov."
Yvainne si sťažka vzdychla. Snažila sa sústrediť, ale nešlo jej to dobre. Do myšlienok sa jej ako čierny tieň vkrádal jej profesor Elixírov. A ona to nevedela zastaviť. Nevedela ako naň prestať myslieť.
,,Netopier!" šepla zlostne, neuvedomujúc si, že to bolo nahlas.
,,To patrilo mne?" nadurdila sa Samantha.
,,Jasné, že nie. Neviem si zapamätať aké druhy Nočných čarovných tvorov poznáme," zaklamala pohotovo.
,,No, to je jednoduché," usmiala sa pobavene Sam. ,,Spomeň si na Snapa. Skutočne vyzerá ako netopier."
Zasmiali sa, no Yvainne smiech rýchlo prešiel. Teraz naň myslela znova a dokonca intenzívnejšie ako predtým.
,,Čo sa to so mnou, pre Merlina deje?!" Bola z toho zúfalá. Také niečo nikdy necítila. Nemohla jesť a ani spať. Keď sa znenazdania ocitol na dohľad, nevládala z neho spustiť oči. Ale stále sa hádali. Lenže teraz jej to robilo radosť!
,,Ja fakt nie som normálna!" zaúpela v duchu.

Spomenula si na chvíľu, keď sa prebrala v Nemocničnom krídle. Skláňala sa nad ňou ustarostená tvár madam Pomfreyovej.
,,Čo sa vám stalo, slečna Angelová?" opýtala sa jej, len čo otvorila oči.
,,Zamdlela som," odvetila ticho. Počula ako sa dvere na ošetrovni otvárajú a zatvárajú. Vedela kto odtiaľ odišiel. Bol to Snape. Nevidela ho, ale ... cítila. On bol tá čierna chmára, na ktorú si ledva spomínala. On ju sem doniesol.
,,No dobre, ale prečo ste zamdleli? Ublížil vám nejako profesor Snape? Mne to môžete povedať," vyzvedala ošetrovateľka.
,,Netuším, prečo som zamdlela," zaklamala. Bolo vidno, že Pomfryeku nepresvedčila a preto rýchlo dodala: ,,Zrazu mi prišlo nevoľno a obliala ma horúčava. Možno bola na vine tá hrozná bolesť hlavy."
,,Ste si istá?"
Yvainne len prikývla.

Severus stál vo svojej kancelárii a prehrabával sa v elixíroch na poličkách. Práve dokončil hodnotenie štvrtáckych ,,výtvorov" a chystal sa opraviť písomky druhákov, keď mu niekto zaklopal na dvere.
,,Ďalej!" zvolal a ani sa nenamáhal otočiť.
,,S-Severus?" v dverách sa objavila kučeravá hlava Sibyli Trelawneyovej s okuliarmi ako popolníky na očiach, obmotaná šálmi a ovešaná korálkami. Napadlo mu, že mu pripomína tak trochu nepodarený Vianočný stromček.
,,Sibyla?" ozval sa prekvapený. Ešte nikdy, ani raz za celý čas, čo tu učili nebola pri ňom v jeho kancelárii. Uvažoval, kde nabrala tú odvahu. Tak zrazu.
Vošla opatrne dnu a zavrela za sebou dvere. Dokonca sa naňho usmiala a začervenala sa. Ponúkol jej stoličku a ona sa potkla, keď k nej kráčala, aby si sadla.
,,Pre Merlina!" stŕpol. ,,Žeby to bola naozaj ona v tú noc?" z ruky mu skoro vypadol veľmi vzácny elixír. Dúšok živej smrti.
,,Čo by ste rada, Sibyla?" v prižmúrených očiach sa mu zračila ostražitosť.
Sibyla pristúpila o pár krokov bližšie a on cúvol. Potom sa však spamätal.
,,Správaš sa ako vystrašená školáčka!" hrešil sa v duchu.
Ona si konečne sadla, zahniezdila sa na stoličke a napravila si okuliare.
,,No ... ako by som vám to," zamumlala roztržito. ,,Je to veľmi delikátna záležitosť, Severus," uprela naňho svoje okuliarmi zväčšené oči, tváriac sa vážne.
Severus odložil elixír na svoje miesto a napäto čakal. Obával sa, čo mu chce povedať. Keď nabrala odvahu zísť až tu dole - do žalárov - určite to nebude len tak.
,,Možno to bude niečo ako: ,,Ja som vám chcela pomôcť a vy ste ma skoro znásilnil!" Pri tej predstave sa striasol.
,,Akú ... záležitosť máte na mysli?" opýtal sa, starostlivo vyberajúc každé slovo. Po rozume mu chodili už kadejaké hlúposti.
Sibyla niečo mumlala a jeho zrazu vydesená myseľ tými najbizarnejšími predstavami, mu vkladala do uší vlastný význam slov.
,,Severus, minule sa niečo stalo ... a viete ... ja za to nemôžem," jachtala. ,,To, čo sa stalo ... ja ... neviem sa s tým vyrovnať. Musíte mi pomôcť! Viac to znášať nebudem. Je to nepríjemné a nechutné!" zvolala až plačlivo.
,,Takže ... ja som nepríjemný a nechutný?" díval sa na ňu zamračene, uvažujúc. ,,Bolo by možné, že by som s ňou niečo naozaj mal? Ak áno, musel som byť ozaj veľmi, veľmi opitý!" Vyzeral ozaj komicky. Jeho tmavé oči boli vypúlené v bledej tvári. Vlasy mu ako vždy padali do tváre.
,,Severus, ste v poriadku?" opýtala sa Sibyla, ktorá tam trpezlivo sedela a čakala na jeho pomoc.
,,Ja ...," odkašľal si, aby znel jeho hlas istejšie. ,,Isteže. O čom to vlastne hovoríte Sibyla?" opýtal sa.
,,Predsa o tých nepríjemných vyrážkach," zvolala hľadiac naňho, akoby ju vôbec nevnímal.
,,O vyrážkach," vydýchol si.
,,Nevedel som, že vyrážky sú delikátna záležitosť," zahundral, pričom sa mu do hlasu vkradol sarkazmus.
,,Pokiaľ sa nachádzajú na citlivom a neprístupnom mieste, potom áno." Znova sa začervenala.
,,Ach. A nebola ste za ošetrovateľkou?" vyzvedal uľahčene.
,,Bola. Lenže jej sa minul Elixír na kožné poranenia a choroby. Poslala ma za vami," vysvetlila.
Severus nepovedal nič. Bol vďačný, že sa z toho prípadu vykľula taká neškodná záležitosť. Zohol sa a z druhého regálu zobral fľaštičku so zeleným, hustým obsahom.
,,Ďakujem," zašvitorila a zmizla s ním preč akoby švihnutím čarovného prútika.

Yvainne plakala. Bola na hodine Elixírov a ronila slzy ako hrachy. Ako väčšina študentov v triede. Hoci s ňou to bola asi najhoršie. Niektorí len posmrkávali, iní mali v očiach slzy, ale neplakali. Seamus Finnigen sa začal dokonca smiať, pretože sa nadýchal výparov z kotlíka Lavender Brownovej. A to všetko len preto, lebo dnes im dal Snape pripraviť Elixír Večného plaču.
Nebol zložitý, no mal neželané účinky už pri svojej príprave. Už aj jeho pikantná vôňa a výpary dokázali človeka rozplakať.
Jediný, kto nevyronil ani slzu, bol - ako inak - profesor Snape. Stál pri otvorenom okne. Rýchlo obehol triedu, skontroloval ich prácu a stal si tam, dobre sa na nich zabávajúc, aj keď to nedal najavo. No ona cez slzy videla, ako mu myká kútikmi úst.
Yvainne zdvihla hlavu, rozhliadajúc sa po triede. Bolo tam už len zopár žiakov. Aj oni už len plnili svoje skúmavky označené menom a nosili ich Snapovi na stôl. Znova sa vysmrkala a osušila si slzy. Vzala si tašku s knihami a skúmavku, aby ju naplnenú a zazátkovanú odovzdala.
Profesor stál stále pri okne. Bol k nej otočený chrbtom. Dlho sa nezdržiavala. Položila elixír na stôl a otočila sa na odchod. Vo dverách však zastala.

,,Budúci týždeň mám narodeniny. Jediný, kto si na to vždy spomenul bol Dumbledore. Tohto roku sa budem musieť obísť bez jeho originálnych darčekov."

Yvainne sa vytratila z triedy skôr ako si ju mohol všimnúť. Hrešila sa, pretože práve čítala myšlienky Snapovi. A to by nemala. A ešte jemu! Och!
,,Nie je to predsa moja chyba!" hundrala si, keď vystupovala hore schodmi. Na plošinke sedela pani Norrisová a zvedavo si ju obzerala. Alebo skôr špehovala?
,,Odpáľ!" zahučala na ňu a mačka lenivo vstala a s nesúhlasným miauknutím odišla.
Preliezla cez portrétovú dieru a predrala sa davom deciek, ktoré boli v klubovni. Čítali Denného proroka. Znova niekoho zavraždili. Tento týždeň už druhá vražda a to bola ešte len streda.

V spálni odhodila tašku a ľahla si na posteľ.
,,Takže on má budúcu stredu narodeniny," zahundrala. Pripadalo jej dosť deprimujúce nemať s kým osláviť svoj sviatok. Nie to, že ani nedostane aspoň malý darček. Síce, ak by chcel niekto Snapovi niečo darovať, určite by to bol jed a pohrebný rubáš s kondolenčným ,,prianím" rýchlej a bolestnej smrti.
V izbe bola sama. Samantha mala ešte Numerológiu a Hermiona, ktorá sa delila o izbu s nimi, bola s Harrym a Ronom, kto vie kde. A ona tu bola sama a nudila sa. Len tak pre zábavu a aby si skrátila dlhú chvíľu, začala uvažovať nad vhodným darom pre Snapa.
Sova sa k nemu vôbec nehodila. Potkan, či vycvičená krysa?
,,Nie, ani to," dumala nahlas. ,,Ropucha? Nie! Hada má zas Voldemort. Taktiež nie."
Musela uznať, že vybrať dar pre Snapa je veľmi ... obtiažne. Rada by vedela ako to vyriešil Dumbledore každý rok.
,,Dal mu vari ponožky? Nejaký vzácny elixír alebo prísadu doň? Nový recept na nejaký neznámy elixír?"
S hlasným vzdychnutím sa prevalila na brucho. Jej chodili po rozume len zvieratká. A vedela, že nijaké nemá. Len nevedela prečo.
,,Prečo nad tým vôbec uvažujem?!" nazlostila sa a zoskočila s postele. Načiahla sa po knihe Aritmancie a začala si radšej robiť úlohy.

Severus bol vo svojej kancelárii a dokončieval hodnotenie elixíru Večný plač. Ale rozplakal sa až pri tomto poslednom. Otočil ho a prečítal si meno, ktoré na ňom bolo uvedené, hoci to vedel aj bez toho. Nerád to pripúšťal, ale bola dobrá. Najlepšia z triedy.
,,Samozrejme, Angelová," zahundral a skúmavku zazátkoval. Utrel si slzy z očí rýchlym pohybom ruky a vrátil jej skúmavku medzi ostatné. Musel uznať, že má na elixíry talent. Hoci ho tak strašne vytáčala!
Namieril prútikom na knihovničku a tá sa odsunula. Vyšiel po schodoch a zamieril rovno do kúpeľne. Potreboval si dať sprchu. Keď z nej vyšiel, okolo pása mal omotaný uterák a z čiernych, mokrých vlasov mu ešte kvapkalo. Aj na tmavých, jemných chĺpkoch, ktoré mu pokrývali hruď sa perlili kvapôčky vody. Chcel otvoriť skriňu a vybrať si odtiaľ čisté veci, keď sa zatriasla. A potom znova, mocnejšie.
Otočil sa a zo stola si zobral prútik. Presne vedel, kto si vzal jeho skriňu do podnájmu. Prízrak. Otvoril ju a ustúpil, čakajúc na svoju nahoršiu nočnú moru.
O malú chvíľu vystúpila zo skrine mladá žena. Mala červené vlasy a tie najkrajšie zelené oči, aké kedy videl. Usmievala sa. A Severus jej úsmev vrátil. Natiahol k nej ruku akoby ... no naozaj si možno na pár krátkych sekúnd myslel, že je skutočná. Aké patetické.
Chcel sa jej dotknúť, keď ju zasiahlo to jedovaté zelené svetlo a ona sa zrútila na zem. Severusova tvár strvdla. Namieril prútikom a zvolal: ,,Riddikulus!"
Prízrak minulosti zmizol. Ostala po ňom však bolesť zakorenená hlboko vnútri, rovnako ako výčitky svedomia.
,,Čo to vravel Firenze? Mám nechať mŕtvych odpočívať?" trpko si vzdychol. Obraz mŕtvej Lilly Potterovej mu však neschádzal z mysle.

Presne o týždeň neskôr si našiel Severus vo svojom byte na stole neveľkú klietku, zakrytú čiernou hodvábnou šatkou. Stiahol ju z klietky. Dole hlavou v nej visel čierny netopier.
,,Eptesicus Nilssonii," zašomral a prizrel sa mu lepšie. Na stole vedľa klietky ležala obálka. Otvoril ju premožený zvedavosťou. Bolo tam narodeninové prianie. Pravda, veľmi stručné. Na prednej strane bol obrázok vybuchujúceho elixíru ako ohňostroja a vnútri stálo čierne na bielom:

,,Všetko najlepšie k narodeninám. Táto Večernica Severská je len Vaša. Volá sa Vampi."

Prianie bolo bez podpisu.
,,Prečo ma to neprekvapuje?" zašomral. Znova sa pozrel na netopiera a potom znova na prianie.
,,Čo pre Merlina to má znamenať?"
Už ničomu nerozumel. Celkom ho to vyviedlo z miery. Stávalo sa okolo neho v poslednej dobe príliš veľa zvláštnych vecí. A toto bolo len ďalším dôkazom. Keď zbadal toto netopiera, myslel si, že si z neho niekto robí posmech. Veľmi dobre vedel, že ho nielen študenti, ale aj profesori volajú za chrbtom ,,netopier."
Ani ho len nenapadlo, že toto ... je jeho dar k narodeninám.
,,A to tento deň začal tak všedne," zamumlal, hľadiac na Vampi. Vampi bola totiž dáma. Jeho prvé domáce zvieratko. Večernica Severská.