Wardenka

10. kapitola

V Tajomnej komnate

Neville sedel v svojej kancelárii a bol celkom zničený. Keby bol vedel, že to takto dopadne, a že sa stane niečo také nečakané, bol by prezradil už skôr, že mu zo skleníka miznú rastliny a navyše v tomto prípade nenahraditeľné. Len z Mandragor sa dal vyrobiť potrebný odvar, ktorý dokázal oživovať skamenených ľudí, či zvieratá. To dobre vedel už dávno. Vstal od stola, odložiac posledný pergamen písomky, ktorú opravoval prvákom a podišiel k oknu. Nemo civel na zapadajúce slnko. Bol koniec októbra a už sa citeľne ochladilo. Aj v skleníkoch už zapol vyhrievanie, aby rastliny nepomrzli. Bol bezradný. Jeho život mu pripomínal vlak rútiaci sa po trati do neznáma po vratkom moste a navyše nad priepasťou.

„Pre Merlina, do čoho som sa to zas zamotal?“ hlesol nešťastne a prehrabol si vlasy rukou. V okne uvidel slabý odraz svojej tváre a mal chuť udrieť päsťou do skla, aby sa rozbilo na márne kúsky. Neurobil to, no zaumienil si, že pri najbližšom výlete do Rokvillu aspoň zájde k holičovi, aby ho ostrihal. Už mal dosť dlhých vlasov. Chcel vyzerať ako predtým. Chcel späť svoj bezstarostný život. A nechcel počuť o žiadnej hlúpej veštbe, ktorá veštila jeho smrť!

„Neville? Si tu?“ ozvalo sa odo dverí a on sa strhol. Bol taký zamyslený, že vôbec nepočul klopanie na dvere svojej pracovne.

„Harry! Už si tu,“ hlesol a podišiel k starému priateľovi. Podal mu ruku a krátko sa objali.

„Nepočul si ma klopať? Veď som ti skoro vylomil dvere, tak som do nich búšil. Tvrdili mi, že si sa tu zavrel,“ doberal si ho priateľ.

„Ale,“ uškrnul sa neveselo Neville a ponúkol mu stoličku v obývacej izbe, ktorá sa nachádzala hneď vedľa pracovne a viedli z nej jedny staré, ošarpané dvere. No izba bola útulná.

„No hej, počul som. Idem od Yvainne a Severusa. Všetko mi prezradila.“

„Zato Snape určite nadával, aký som nemožný troll a tupý knarl, čo?“ opýtal sa a pristúpil ku kozubu. „Dáš si čaj?“

„Hej. Mätový s medom,“ riekol Harry, ktorého táto poznámka pobavila. Ale chápal ako sa cítil jeho priateľ. Hľadel naňho ako hodil do kozuba prášok a požiadal o čaj pre seba i preňho. Potom počkal, kým sa onedlho objavila naložená tácka a položil ju na stôl, ponúknuc ho. „Severus to tak nemyslel. Robí si len starosti. Veď vieš, je zástupca a rovnako ako Minerva nechce problémy.“

„No, kto by si raz myslel, že z vás budú taký dobrý priatelia.“

„Dobrý? To je silné slovo. Skôr by som povedal, že sa navzájom rešpektujeme a chápeme. Ale chcem sa niečo spýtať,“ povedal a zahniezdil sa na stoličke, hľadajúc vhodnejšiu polohu. „Je pravda, čo ti povedala Luna? Naozaj ti vyveštila nepriaznivú budúcnosť?“

„Ak smrť nazývaš nepriaznivou budúcnosťou, tak potom áno,“ povedal sarkasticky a zamiešal svoj čaj, aby sa v ňom cukor rýchlejšie roztopil.

„Neviem, či by si ju mal brať vážne,“ podotkol Harry. „Veď vieš, aká je Luna.“

„Viem, ale jej varovanie nemôžem brať na ľahkú váhu. Asi si zabudol, čo vyveštila tebe. Pamätáš sa, keď za tebou prišla na návštevu? Ginny nemohla otehotnieť a ona povedala, že do roka budeš mať syna a po ňom príde ďalší a že budete mať ešte dievčatko.“

„Áno, ale ...“

„Nie, počkaj, neskončil som. Ona prvá hovorila o vzbure raráškov v Írsku a tiež predpovedala nešťastia spôsobené prírodnými katastrofami v Škótsku.“

„To mohla byť aj tak náhoda.“

„Nemyslím si Harry. Podľa mňa je dobrá v tom, čo robí.“

„Neville, zabúdaš však na jedno,“ protirečil mu Harry, nevzdávajúc sa nádeje na povzbudenie, ktoré očividne potreboval.

„A na čo?“

„Osud ti neurčuje život, či veštba. Určuješ si ho sám. Ty sám si pánom svojho osudu. Veštba ťa môže iba varovať a usmerniť.“

„Je to možné,“ pripustil Neville nakoniec a potom sa už zhovárali len o práci. Harry sa potom ospravedlnil, že má povinnosti a rozlúčili sa. Neville vedel, kam má jeho kamarát namierené. Mal ísť spolu s Minervou, Severusom a Cassiou otvoriť znova Tajomnú komnatu.

Všetci traja netrpezlivo postávali na dievčenských záchodoch a Umrnčaná Myrta ich so záujmom pozorovala. Minerva bola trochu nervózna a ani o Severusovi sa nedalo povedať, že by bol práve pokojný. Cassia tam len stála s prútikom v ruke, tak ako aj oni a hľadela na umývadlá. Harry pristúpil k jednému z nich, ktorý mal na sebe symbol hada a prehovoril parselsky.

„Otvorrr ssssa!“ zašepkal a umývadlo sa s hlukom pohlo. Myrta sa vyľakala a splašene skočila do jedného zo záchodov, z ktorého vykukovala.

„Tak, nech sa páči, nasledujte ma,“ povedal Harry a skočil do dlhého tmavého tunela. Kĺzal sa po dlhej rúre strhávajúc so sebou pavučiny a víriac prach, ktorý sa tu časom usadil. Po chvíli pristál na tvrdej zemi. Vstal zo zeme a oprašoval si habit. Hneď po ňom sa tadiaľ spustila aj Cassia, ktorá však od ľaku z neznáma vystrašene pišťala. Pristála v nelichotivej polohe, roztiahnutá na bruchu ako bola dlhá. Hneď za ňou sa objavila Minerva, ktorá sa na rozdiel od nej roztopašne smiala ešte chvíľu po tom.

„Také vzrušenie sa mi nedostáva každý deň,“ ospravedlňovala sa.

Severus pristál o niečo elegantnejšie, na čo bol patrične hrdý, keď zbadal ich špinavé habity, uškrnul sa.

„Tak poďte,“ vyzval ich Harry a všetci traja ho nasledovali, svietiac si svojimi prútikmi na cestu.

„Je to tu také strašidelné,“ poznamenala Minerva.

„A odporne slizké,“ doplnila ju Cassia krčiac nosom.

„Je to predsa Slizolinova komnata, čo si čakala?“ ozval sa Severus obzerajúc si kamenné steny.

„V tejto časti musíme postupovať opatrne. Radím vám nepoužívať žiadne kúzla na odstránenie kamenia z toho nánosu, aby sa nezrútil celý tunel a nepochoval nás tu zaživa,“ upozornil ich.

„Čo sa tu stalo?“ spytovala sa Minerva hľadiac na veľkú kopu hliny a kamenia, kde bol otvor dosť veľký na to, aby sa tam prešmykli.

„Lockhart skúšal čarovať s Ronovým zlomeným prútikom. Časť stropu sa zborila,“ vysvetlil a preliezal cez otvor v nánose hliny. Počkal kým preliezli aj oni a viedol ich ďalej. Tunel sa stáčal raz na jednu, potom na druhú stranu. Prešli poslednou zákrutou a objavil sa pred nimi pevný kamenný múr, na ktorom boli vyryté dva spletené hady s veľkými žiarivými smaragdami namiesto očí. Pristúpil k múru a znova vyslovil: „Otvorrr ssssa!“

Ostatným znel jeho hlas ako tiché syčanie a ohromene sledovali ako sa pri jeho príkaze hady rozplietli a obe polovice sa od seba nehlučne odsunuli. Vošli dnu s prútikmi pripravenými v rukách. Ocitli sa na konci veľmi dlhej a vlhkej komnaty, ktorú ožarovalo slabé svetlo. Obrovské stĺpy podopierali strop, ktorý mizol hore, v tmavej čierňave. Boli ozdobené mnohými hadmi a vrhali v tej zvláštnej zelenkavej žiare čierne tiene.

„Buďte opatrní. Ak je to naozaj Bazilisk, chráňte si oči,“ upozornila ich Minerva.

„A kto pred ním ochráni nás? Mám dojem, že v tejto situácii by mal prevahu a okrem toho aj postarané o večeru. Možno i raňajky,“ hundral Severus. Všade bolo hrobové ticho. Bolo počuť akési kvapkanie vody, ktoré sa duto ozývalo v celej komnate z viacerých miest veľmi tichučko. Keď sa ocitli pri poslednej dvojici stĺpov, vynorila sa pred nimi ozrutná socha siahajúca až po strop, opierajúca sa o zadnú stenu komnaty.  Lenže nevideli nič. Socha mala ústa otvorené a v malom jazierku pod ňou bolo vidno zvyšky kostry približne sedemmetrového hada.

„Tak a čo teraz?“ opýtal sa Severus hľadiaci zamračene na ten výjav. Nikdy predtým tu nebol. Toto miesto mu pripomenulo žaláre. Ponuré a temné. Na ruke i na krku mu nabehla husia koža. Ale nie od strachu. Bolo tu chladno. Nevedel si predstaviť, koľko strachu musel prežiť Harry, keď sa tu ocitol sám, s umierajúcim dievčaťom na podlahe a s obrovským hadom, ktorý ho mal zabiť. Aspoň v duchu mu vzdal hold. V skutočnosti by to asi nedokázal. Musel by priznať, koľko mal odvahy a statočnosti a to už bolo priveľa.

„Zdá sa, že tu nič nie je,“ povedal Harry a len tak zopakoval to, čo vtedy povedal Riddle, keď naňho vypustil hada. „Prehovorrr ku mne, Ssslizolin, najväčšší z rokfortsskej ššštvorice.“ Čakal čo sa stane, no nemalo to žiadny účinok. Harry sa k nim otočil a mykol bezmocne plecami. „Ako som predpokladal. Nič.“

„No dobre, ale potom to nedáva zmysel,“ riekla vystrašene Minerva. „Ak to nebol Bazilisk, kto ublížil tomu dievčaťu, kto alebo čo iné to mohlo byť?“

„Ak to bol Bazilisk, tu ho zrejme nenájdeme,“ vyhlásil Harry. Prehľadali všetky chodby, kým opustili tajomnú komnatu, no nič neobjavili.

Onedlho sedeli všetci štyria zamyslení v kancelárii. Panovalo tu napäté ticho až kým sa znovu neozval Harry. „Videli ste, že by pavúky utekali z hradu?“ opýtal sa a pozrel na nich.

„Nie. Celkom určite nie,“ šepla Cassia.

„Ako to môžeš povedať s takou istotou,“ zlostil sa Severus.

„Pretože sa práve na jedného dívam,“ odvetila a uškrnula sa hľadiac do tmavého kúta v rohu riaditeľne.

„Tak čo budeme robiť? Nevšimli sme si prvotné podozrivé znaky? Kohúty sú v poriadku a pavúky sú vždy po celom hrade. Ak je to teda tak, potom to všetko Baziliska vylučuje,“ Harry vedel svoje a nedal im na výber. Bol to fakt, ktorý museli prijať.

„Lenže to náš problém nerieši,“ odvetila unavene Minerva. „Mandragory sú už presťahované a prvé dozrejú o pár dní. A kým neprídeme na to, čo to spôsobuje, musíme byť opatrní.“

„Dobre, pani riaditeľka, tak ja pôjdem. Dnes už nič nevymyslíme. V prípade potreby ma môžete kontaktovať. Som vám k dispozícii. Zatiaľ budem pátrať na vlastnú päsť. A možno nám pomôže práve to dievča, keď sa preberie,“ dodal a porúčal sa.

Ariana stála na chodbe pred chrličom, ktorý na ňu neustále zazeral a nervózne si hrýzla peru. Nemala by tam byť, ale bola taká zvedavá a túžila ho vidieť. Bol taký ... krásny, statočný a ... krásny, že nemohla inak. I keď riskovala, že ju prichytí otec. Videla ich všetkých štyroch ísť dnu a rozhodla sa, že tam na naňho počká. Keby sa náhodou objavil otec skôr, vedela ako rýchlo zmiznúť. Usmiala sa, keď sa chrlič odsunul a Harry vyšiel von.

„Ahoj Harry,“ pozdravila ho a objala ho. Poznali sa dlho. Boli skoro ako priatelia. Bola to Yvainne, ktorá trvala na tom, aby sa spriatelili, pretože chcela skončiť s tou nezmyselnou nenávisťou. Ariana sa nadýchla jeho vône a na tvári sa jej usadil zasnený výraz.

„Ahoj srdiečko, čo tu robíš?“ opýtal sa objímajúc ju okolo pliec. Bola preňho ako mladšia sestra. Harry mal rád všetkých členov Severusovej rodiny, hoci medzi nimi dvoma stále panoval trochu zvláštny vzťah. Nevnímal však to, že Ariana ho nebrala tak ako on ju.

„Chcela som ťa vidieť,“ šepla. „Tak čo? Našli ste v Tajomnej komnate tú potvoru?“

„Žiaľ, nie. Nič tam nie je. Presne ako som si myslel. Ale museli sme to preveriť.“

„Aha,“ hlesla a chytila ho za ruku. Bola taká teplá a jej dotyk ju upokojoval. „Kam ideš?“

„Ešte za Hagridom a potom domov.“

„Za Hagridom? Môžem ísť s tebou?“

„Jasné.“ Kráčali von z hradu a Ariana mu rozprávala, čo sa stalo. Opísala mu aj zápas, ktorý vyhrali. Keď zašli pod kopec, kde z hradu bolo vidno len jeho vežičky, Ariana sa bez rozmýšľania zastavila a otočila sa k nemu.

„Harry?“ šepla a hoci sa červenala ako pivonka, urobila, čo si zaumienila. Postavila sa na špičky a pobozkala ho.

Harry bol taký omráčený, že nevedel čo robiť. Jemne ju od seba odtiahol a jeho káravý pohľad jej rozhárané city okamžite schladil. „Zbláznila si sa? Čo to malo znamenať?! Ariana!“ hrešil ju.

„Keď ja ... páčiš sa mi a mám dojem, že ťa ľúbim!“ zvolala odhodlane čeliac jeho hnevu.

„Pre Merlina, dievčatko! To je hlúposť!“ oponoval jej.

„Takže moje city sú pre teba hlúposť?!“ ozvala sa a v očiach sa jej zaleskli slzy sklamania.

„Ari, nie ...  ja len ... pochop ma ...“ snažil sa jej to všetko vysvetliť. Chcel sa jej dotknúť, pohladiť ju po líci, no nedovolila mu to. Uhla sa pred jeho rukou.

„Ide o môjho otca, čo? Aj ty sa ho bojíš?“ zvolala vyčítavo.

„Nie, nebojím sa Severusa. On s tým nemá nič spoločné a ty to vieš. Ari, ja tvoje city nechcem podceňovať, ale to všetko je len poblúznenie. Zaľúbenosť, ktorá rýchlo vyprchá. Máme spolu pekný vzťah. Bral som ťa ako svoju malú sestru a chcem, aby to tak zostalo,“ dohováral jej, no zdalo sa, že ho nepočúva. „Raz si nájdeš chlapca, ktorého budeš milovať. Ale ja to nie som. Ja som svoju lásku už našiel. Milujem Ginny a svoje deti.“

Ariana sa mu otočila chrbtom a schovala si tvár do dlaní. Z očí sa jej kotúľali slzy a v duchu si nadávala do hlupaní. Ešte nikdy v živote sa necítila tak trápne ako teraz. Musela ujsť a hneď potom sa chcela prepadnúť pod zem. Keď bežala do hradu, vôbec si nevšimla malého Jamesa, ktorý bežal k otcovi so širokým úsmevom na tvári.

Harry si vzdychol a prehrabol si svoje stále neposlušné vlasy. Vôbec nevedel, čo to do nej vošlo. Nikdy jej nedal príležitosť myslieť si niečo iné. Vedel však, že Ariana je rozumné dievča a nakoniec príde na to, že to všetko je len omyl. O tom vôbec nepochyboval.

„Čo sa stalo Ariane, ocko?“ opýtal sa a spýtavo nadvihol obočie.

„Ale nič. Dostane sa z toho, neboj sa,“ uškrnul sa a chytil ho za ruku. „Tak poď, Hagrid už čaká.“

11. kapitola

Hlava v ohni

Ariana sedela v klubovni neskoro do noci. Za to, čo urobila by si najradšej dala facku. „Vari som prišla o rozum?!“ šepla zúfalo a oprela sa hlavou o operadlo gauča, keď v tom zvýskla od ľaku.

„Do kotla, Wulf! Chceš aby som dostala infarkt?!“ zlostila sa. „Od kedy sa tak zakrádaš po nociach?“

„Nezakrádam sa, to ty si len zrejme ohluchla, sestrička,“ odvetil zachmúrene  a prisadol si k nej.

„Čo ti je?“ opýtala sa hľadiac naňho zvedavo. Nebola predsa slepá, aby nevidela, že ho čosi trápi. Aj ju niečo škrelo, ale dúfala, že to skrýva oveľa lepšie ako on. Ani včera na tréningu to s ním nevyzeralo slávne. Keď pustil už piaty gól cez obruč, Corin začal ziapať tak, že ho určite počuli až v Rokville. Vzápätí sa Wulfrick vyziapal na Corina a bolo po tréningu.

„Znova chodím s Tiffany,“ precedil skoro nečujne pomedzi zuby a zatvoril oči. Čakal, že jeho sestra spustí niečo v tom zmysle, že sa totálne zbláznil alebo či mu naozaj tentoraz naliala správne množstvo amortencie do tekvicového džúsu, ale ona naňho len zamračene hľadela. Ten pohľad neznášal. Vedel, že od neho chce podrobné vysvetlenie, ale na podrobnosti dnes vôbec nemal náladu. „Bolo mi jej prosto ľúto,“ šepol. „Po tom, čo sa stalo Elize bola ako vymenená. Našiel som ju smokliť na chodbe a vieš, čo so mnou robia ženské slzy! Neznášam ich! Neviem sa ovládať a strácam hlavu!“

„Jasné. To som si všimla. Vieš, čo si mal urobiť? Mal si sa otočiť na päte a zmiznúť ako gáfor. Pretože ak s ňou chodíš len preto, že ti jej je ľúto, vyškriabe ti oči! Alebo ju máš stále rád?“ opýtala sa miernejšie.

„Ja neviem. Je krásna, ale to je asi všetko, čo je na nej aspoň trochu pozitívne. Vieš, myslel som si, že ju mám naozaj stále rád.“ Na chvíľu sa odmlčal a zaklonil hlavu. „Mýlil som sa a teraz neviem, ako jej to mám povedať.“

„No, poviem ti jedno, braček. Nechcela by som byť v tvojej koži, keď na to dôjde.“ Ariana sa nemohla neuškrnúť, zatiaľ čo on len zastonal. „Veru, čo si si navaril, to si aj zjedz.“ Riekla, ale zrazu ani jej nebolo do smiechu. Aj ona spravila riadnu hlúposť, keď pobozkala Harryho. Teraz už vedela, že mal pravdu. Všetko si len namýšľala. A prišla aj na to, prečo. Cítila sa osamelo. Potrebovala niekoho, kto by ju objal. Niekoho, kto by ju chytil za ruku, pozeral by s ňou na západ slnka, alebo v zime na padajúci sneh. Niekoho, kto by si s ňou chcel zalietať, vypočul ju, keď ju niečo trápi a poradil jej, keď bude mať problém. Vedela, že je dosť stará na to, aby mala chlapca, no problém bol v tom, že jej spolužiaci nestáli za veľa. Nik sa jej nepáčil. Na každom videla chybu.

„Idem spať. Je neskoro. A mal by si aj ty. Neboj sa, všetko sa nakoniec vyrieši,“ snažila sa ho aspoň trochu povzbudiť, hoci sama bola tou, ktorá potrebovala povzbudenie.

V tú noc si do postele líhala s oveľa horším pocitom aký mala po tom fiasku s Harrym. Nemala to spraviť. Teraz to už vedela. Ale naozaj si myslela, že sa doňho zaľúbila. Lenže pri tom bozku všetko pochopila. Nebol to bozk, aký by chcela dostať od svojho frajera. Bol skôr taký akýsi bratský. Prosto čudný ... rodinný. Ariana veľmi dúfala, že si to strýko nechá pre seba a nezdôverí sa s tým Ginny, tak ako to mal vo zvyku. To by asi neprežila. Musí sa s ním pozhovárať. Hneď zajtra ráno mu napíše list a požiada ho o stretnutie. Dúfala, že sa na ňu preto veľmi nehnevá. Stiahla si zo zápästia hrubý nitkový náramok a zahľadela sa na červené písmeno W. Veľmi dobre vedela, čo to znamená. Svoju úlohu plnila svedomito už pár rokov, hoci sa pri tom dosť nudila, pretože zatiaľ sa neudialo nič také, aby sa mohla do stráženia svojho zverenca zapojiť inak ako občasným použitím svojho prútika. Svoje špeciálne dary zatiaľ využívala na skúšanie. Snažila sa ich vyvolať, naučila sa ich lepšie kontrolovať, posilňovať vnútornou silou, ovládať ich podľa potreby a znova ich umlčať. Jej matka im o tomto Wardenskom poslaní vravela už dávno. Spomínala to pri každej príležitosti. Otec sa síce trochu mračil, lebo vedel, čo to všetko obnáša, ale nakoniec sa s tým zmieril. Jeho deti boli možno poslednými potomkami Wardenského rodu a keďže si vzal Wardenskú princeznú, musel to rešpektovať. A nakoniec, Yvainne ho stále upokojovala, že na prastarú wardenskú prosbu si už iste nik nepamätá a preto sa z ich detí nemôžu stať strážcovia. Samozrejme, vedela, že to nie je tak celkom pravda a vedela aj to, že Severus jej celkom neverí.

Ariana sa pretočila v posteli a svoje znamenie starostlivo zakryla. Nik nesmel vedieť, že ho má a na takom viditeľnom mieste. Strážkyňou sa stala pred piatimi rokmi. Presne si na ten deň pamätala. Bola v záhrade a práve liezla za Wulfom na strom, keď sediac na konári zbystrila svoju pozornosť. Cez les sa k nej niesol čudný tichý šepot. Bolo to naozaj čudné pretože Wulfrick to nepočul a dokonca si z nej uťahoval. Ale ona tam len sedela a počúvala. Slová boli v starej latinke a hoci sa tento jazyk nikdy neučila, dokonale mu porozumela. Ovanuli ju ako teplý vánok za letných dní, vsiakli do nej, naplnili ju až po okraj duše a jej myseľ si spolu s tým tichučkým zvonivým hlasom opakovala slová, ktoré jej zneli v ušiach ešte hodnú chvíľu potom. ,,Dum spíró, spéro et interpelló um Wardenó protectión, per té, Neville, per té. Ex abudantia cordis loquitur os mea. Mors mea, erit vita tea. Ad finem seaculorum." Na čelo jej vystúpil pot a hlava sa jej zatočila. Keby sa nebola pridržala konára stromu, spadla by na zem z viac ako štvormetrovej výšky. Vtedy ucítila na ľavom zápästí jemné pálenie a keď pootočila hlavu, mala na ňom červeňou žiariace znamenie, akoby vypálené do pokožky. Ohromene naňho hľadela, až kým žiara nevybledla a ona sa dívala sotva na päťcentimetrové dvojité W. W ako Warden. Týmto bol jej osud spečatený. Či bdela, či snila, stále mala pred očami tvár muža menom Neville. Ťahalo ju to k nemu a priam nútilo vyhľadať ho. Raz dokonca ušla z domu, len aby ho skutočne našla. Rodičia ju preto poriadne vyhrešili, lebo sa báli, či sa jej niečo nestalo. Ale jej to nevadilo, pretože ho našla.

Ariana vtedy zastala pred starým rodinným sídlom. Otvorila kovanú bránu a vošla do vnútra úzkym chodníkom. Všade bolo plno ľudí. Boli oblečení v čiernom a smútili. Bolo ťažké nájsť ho medzi nimi, ale podarilo sa jej to. Tú tvár si nemohla zmýliť. Podišla až k nemu a dívala sa naňho, kým sa neotočil. Cítil na sebe jej uprený pohľad.

„Ahoj maličká,“ pozdravil ju smutne. „Stratila si sa?“ staral sa a kľakol si, aby mal oči na úrovni tých jej.

Iba pokrútila hlavou. „Kto ste pane?“

„Som Neville. Neville Longbottom,“ odvetil prekvapene a zahľadel sa do tých tmavých očí, ktoré mu boli odniekiaľ také povedomé. Sledoval dievčatko ako podišlo k rakve jeho zosnulej snúbenice a nahlo sa, aby ju mohlo lepšie vidieť. V ruke držala akúsi kytičku poľných kvetov. Vložila ich do ruky mŕtvej a potom sa otočila k začudovanému Nevillovi.

„Kytička z Valeriány a Medovky. Pre pokojný spánok.“

Neville sotva badateľne prikývol a sledoval, ako dievčatko odkráčalo preč.

Ariana si vzdychla a zívla si. Iste, bolo to veľmi podivné stretnutie, ale musela tam ísť. Zdalo sa však, že on si ju vôbec nepamätal. Ale to jej neprekážalo. Bolo to tak lepšie, keď netušil, kto je, a že sa už raz videli.

Neville sedel vo Veľkej sieni a tváril sa celkom spokojne. Hľadel na svoje rastlinky v rohu miestnosti, ktorým sa darilo dobre a bol nesmierne rád, že nepribudli ďalšie straty. Hannah Abottová si sadla vedľa neho a rozprávali sa celkom normálne o starostiach, ktoré sa točili okolo stále neoživenej Elizy a uhynutých Mandragor. Ani slovkom sa nezmienila o ich poslednom rozhovore a tom nechcenom, či unáhlenom bozku. Dokonca ho rozosmiala nejakou príhodou, ktorá sa jej stala na jednej z hodín.

Severus sedel na svojom mieste vedľa riaditeľky a počúval jej švitorenie, ktoré bolo dopĺňané veselým štebotaním jeho manželky, baviacej sa s Angelinou Weasleyovou a Cassiou. Ale jeho pozornosť nepútal ani tak rozhovor ako jeho deti. Wulfrick sedel za Slizolinským stolom vedľa Tiffany Twisterovej, ktorá sa už celkom spamätala z prvotného šoku, keď našla svoju skamenenú spolužiačku na podlahe chodby v žalároch. Znova bola vo svojom živle. Ariane pohľad zabiehal stále na to isté miesto, čo bolo podľa Severusa veľmi podozrivé a dosť nežiaduce, keďže sa jednalo o Hagrida, či Nevilla. To celkom presne ešte nevedel. Ale vedel, že ani jeden z nich nie je vhodná spoločnosť pre jeho dcéru. Jeden preto, lebo má záľubu v nie práve roztomilých, skrotených zvieratách a druhý preto, lebo ju lanári na pestovanie rastlín a odvádza jej pozornosť od Elixírov. Bola zamyslená a v jedle sa len prehrabovala. Mal by si s ňou pohovoriť. Načiahol sa za tekvicovým džúsom, keď sa cez dvere do Veľkej siene vovalil s pohoršeným hundraním Krvavý barón. Všetky pohľady sa obrátili naňho a neveriaco civeli, ako z ducha kvapká cez celú sieň cícerkom červená tekutina, pripomínajúca naozaj krv.

„Severus!“ zavolal už odo dverí a všetci Snapovci si ako na povel vzdychli: „Ajaj, Dorado.“ A mali pravdu. Keď školník Donkey vzápätí otvoril dvere, viedol za sebou sedemročného previnilca, ktorý mal ruky stále červené od farby.

„Vysvetli láskavo svojmu synovi, že robiť si žarty z duchov nie je vôbec vtipné!“ zreval skoro až hystericky a plavne zmizol cez najbližšiu stenu.

Malý Dorado sa tváril kajúcne, ale dovtedy, kým si nevšimol pri bystrohlavskom stole Sivú dámu, ktorá naňho žmurkla a usmiala sa. Zakýval jej a opätoval úsmev od ucha k uchu. Avšak ten rýchlo zmizol pri pohľade na nahnevaného otca.

„Ahoj oci,“ pozdravil a usmial sa ako stelesnená nevinnosť. „Mami,“ pozdravil jej a nemohol si nevšimnúť, že sa spolu s Cassiou snažia silou mocou zadržať smiech.

Severus odsunul stoličku od stola a vzal syna za ruku, vedúc ho späť do izieb. Avšak už na chodbe ho k sebe otočil a kľakol si k nemu.

„Ako si to predstavuješ, mladý muž?“ opýtal sa prísne. „Nekázali sme ti počkať na Wulfricka? Prečo si nepočúvol?“

„Pretože som sa dávno najedol a nudil som sa. A keď som počul Sivú dámu nariekať a spýtal som sa, prečo plače, povedala mi. Tak som sa nahneval. Krvavý barón je pako!“

„Prosím?“ Severus nemohol uveriť vlastným ušiam. „A to máš odkiaľ? A prečo by mal byť Krvavý barón to ... pako?“

Dorado len prestúpil z nohy na nohu a prevrátil očami. „Nemyslíš si, že obťažovať dámu ešte aj po smrti je trápne?“

Severusovi vyletelo obočie začudovane hore. Nemohol uveriť tomu, čo počul. Takže jeho syn sa vlastne hral na gavaliera, ktorý chráni dámu?

„No, zrejme áno, ale aj tak nebolo od teba pekné, čo si spravil. Nemal by si sa do ich sporov miešať. Nerobí to dobrotu,“ napomenul ho.

„Tak dobre,“ vzdychol si porazenecky a objal otca. Až potom si uvedomil, že si stále neočistil ruky a zanechal otcovi odtlačky svojich rúk na chrbte. „Oci?“

„Áno?“

„Dá sa odstrániť farba z habitu?“

„Samozrejme, stačí na to jednoduché kúzlo,“ odvetil pobavene Severus.

„Tak by si to mal čo najskôr spraviť, lebo som si stále nebol umyť ruky,“ mykol plecami a čakal s previnilým úsmevom na otcovu reakciu.

Severus presne ako jeho syn nedávno prevrátil očami, chytil ho za plecia a viedol späť do horných izieb. „Myslím, že dnes by si mohol spraviť Wulfrick voľno. Postrážim ťa radšej ja.“

„Vážne? Super! A pôjdeme sa pozrieť na Hagridove Škroty?“

„Ani náhodou. Aby si na nich zasa mohol vyliať vedro vody, keď ťa pustím z dohľadu? Na to zabudni. Pôjdeme sa prejsť do Rokvillu.“

Dorado zvýskol a Severus sa spokojne zasmial. Vedel, že tento deň bude nielen rušný, ale aj krušný. Ale stálo mu to zato.

Wulfrick bol celkom rád, že nemusí dohliadať na svojho najmladšieho brata. Nemal na to dnes náladu. Namiesto toho sa hneď po raňajkách vytratil preč a zamieril do nemocničného krídla. V poslednej dobe sem chodil často. Sadol si na vedľajšiu prázdnu posteľ, hneď vedľa tej, kde ležala skamenená Eliza a dlho sa s ňou zhováral. Zdalo sa mu to celkom normálne. Nikomu inému sa nemohol zveriť so svojimi starosťami. A ona, hoci ho nemohla počuť – ako si mylne myslel – načúvala pozorne každému slovu, ktorý vychádzalo z jeho úst.  

„Ahoj, Eliza. Vieš, že ti tak trochu závidím?“ šepol strápene hrajúc sa so svojou kravatou, ktorú si stiahol, lebo ho priveľmi škrtila. „Ja viem, že to nie je kto vie čo, ale aspoň ťa nik neotravuje. Ak teda ... nerátam seba,“ uškrnul sa a odfrkol si. „Škoda, že ešte nedozreli Mandragory. Ešte im to podľa profesora Longbottoma taký týždeň potrvá. Možno by si mi poradila.“ Dlho tam sedel bez slova a len na ňu hľadel. Jej oči boli otvorené a zreničky sa upierali kamsi do stropu. Ruky mala spustené pri tele. Vôbec nevyzerala tak, že sa zľakla toho, čo z nej spravilo ten kameň. Natiahol k nej ruku a dotkol sa jej studeného líca. Pohladkal ju a dokonca ju chytil za ruku.

„Bol som hlupák, keď som si znova začal s Tiffany. Neviem, čo som si myslel. Minulý týždeň som ju počul hovoriť kamarátkam, že má čo chcela. A že tá tvoja nehoda a jej šok vlastne prišli len vhod, pretože som jej skočil na lep. Som taký hlupák! Keby som len vedel, čo robiť! Najhoršie na tom je, že som sa s ňou skúšal rozísť, ale vyhrážala sa mi. Ak to skúsim, všetkým povie, že sme spolu spali!“

Keby Wulfrick tušil, že v tom kameni stále bije živé srdce a teraz sa rozbúchalo ako o závod, možno by sa so svojim problémom kamennej dievčine nikdy nezdôveril. Možno bola z kameňa, ale zmysli jej fungovali. Počula, hoci nevidela. Jeho vôňu poznala už z diaľky. Bola svieža a taká príjemná, mužská. Eliza sa nemohla ani pohnúť. Oči jej zastrel akýsi zákal. Akýsi neviditeľný plášť, ktorý zahalil jej zrenice tmou. Ústa sa jej zamkli, tep spomalil a celé telo jej zmeravelo, stvrdlo na kameň. Jediné, čo jej slúžilo dobre, bol sluch. Avšak teraz by bola radšej, keby tiež nepočula. Aká to bola irónia. Práve mala rozčítanú knihu Tajomnej komnaty a stane sa jej čosi také!

Ariana sedela v klubovni. Bolo už čosi po polnoci a ona sústredene hľadela do plameňov. Mala schôdzku. Harry jej odpísal a poprosil ju o stretnutie aspoň tu. V ohni zapraskalo a hneď na to sa v ohnivých jazykoch objavila Harryho hlava.

„Ariana?“ ozval sa a ona pristúpila bližšie ku kozubu.

„Áno, tu som. Ahoj,“ pozdravila skleslo. „Chcela som sa ti ospravedlniť ... veď vieš za čo ... Nehneváš sa na mňa, však?“

„Samozrejme, že nie. Bolo to síce prekvapivé a nečakané, ale ... zabudnime na to, dobre?“

„Súhlasím,“ riekla so zrakom upretým do zeme. „Neviem, prečo som to spravila. Vieš, ja som si myslela, že som ...“

„Že si do mňa zaľúbená?“ opýtal sa opatrne. „To mi lichotí. Vieš, že ťa mám rád, ale nie tak, ako by si si možno priala.“

„Nie, teraz už viem, že si mal pravdu. Sama neviem, čo ma to vtedy napadlo.“

„Ariana, netráp sa. Možno sa teraz cítiš osamelá, ale verím, že ten pravý ťa niekde čaká.“

Ariana zrumenela. Nikdy sa s nikým na takúto tému nebavila. Ani len so svojimi priateľkami. Pre ňu proste bola táto téma nezaujímavá. Ale len do istého času. Problém bol však ten, že kým jej priateľky hovorili o pekných a šikovných spolužiakoch, jej sa zdali byť celkom obyčajný alebo priemerný.

„Ďakujem, Harry. Dúfam, že si to nepovedal tete Ginny?“ opýtala sa pre istotu.

„Jasné, že nie. Bude to naše malé tajomstvo,“ žmurkol na ňu. „Budem musieť ísť. A ty by si mala ísť spať. Ešteže je zajtra nedeľa. Aspoň nemusím mať výčitky svedomia, že som ťa zdržal tak dlho hore.“

Ariana sa usmiala a rozlúčila sa s ním. A hoci už mala vo vzťahu s Harrym jasno, v citoch jej vládol absolútny chaos a zmätok. Možno práve kvôli tým snom, kde vídala vysokého tmavovlasého muža s malým dievčatkom na rukách, spokojne sa smejúcich a volajúcich na ňu. Možno práve toto bolo to, čo ju tak zmiatlo. Nebol to Harry, koho videla. Bol to niekto iný.  

12. kapitola

Skúška

Yvainne sa v dverách ošetrovne zrazila so svojím najstarším synom. Vôbec sa tomu nečudovala. V poslednej dobe ho tu vídala často. Snažil sa ju presvedčiť, že ju len chcel vidieť a porozprávať sa, ale svoju matku tým nemohol oklamať. Veď toto nerobil ani vtedy, keď bol prvákom. A tiež za nimi často prichádzal. Z ich štyroch detí bol najcitlivejší a najvnímavejší. Nie, že by bol zase nejaká cintľavka, ktorú hoci čo položí, ale bol ... iný. Yvainne si nemohla nevšimnúť, že dôvodom jeho návštev je to skamenené dievča, ktoré tam ležalo už skoro tri týždne. Ale rovnako vedela, že znova chodí s tým, ktoré bolo všetko možné len nie milé a sympatické. Lenže bol dosť starý na to, aby si svoje problémy vedel vyriešiť sám, práve tak ako vedel on, že sa na svojich rodičov môže kedykoľvek obrátiť.

Keď za ňou v ten večer prišiel Severus, našiel ju sedieť utrápenú na stoličke pri svojom bielom stolíku. Zamyslene hľadela na nehybné dievča a zdalo sa, že si vôbec nevšimla, že prišiel. Severus sa zamračil. Nemal rád, keď sa trápila.

„Yvainne,“ oslovil ju nežne a položil jej ruku na rameno. Vstala a vrhla sa mu do náručia ticho si povzdychnúc. „Čo sa stalo?“

„Nič. Naozaj nič. Len ma mrzí, že mám svoju moc, dokážem všeličo, len nie pomôcť jej.“

„Ale zlatko, keby si dokázala všetko na čo si len zmyslíš, nepotrebovali by sme žiadne elixíry, ani hojivé mastičky, či liečivé bylinky,“ šepol a zovrel ju vo svojom náručí pevnejšie. „Netráp sa. Mandragory budú čo nevidieť dozreté. Potom z nich pripravíme ten odvar a bude všetko ako má byť.“

„Iste. Už aby to bolo,“ pritakala a konečne sa znova usmiala. „Vieš čo? Myslím si, že sa Wulfrick zaľúbil.“

„To však nie je žiadna novinka,“ odvrkol, mysliac na Tiffany.

„Nemyslím ju,“ ohradila sa vediac celkom presne, na ktoré dievča práve myslel.

„A koho teda?“ opýtal sa so zjavným záujmom. Neodpovedala, iba ukázala smerom k jedinej obsadenej posteli.

„Si si istá?“ ozval sa neveriacky. Pohľadom zavadil o Elizu a zvraštil čelo.

„Nie som, ale odmietam veriť jeho tvrdeniam, že sem hodí len preto, aby sme boli aspoň chvíľu spolu. Nikdy predtým mi neklamal.“

„A ako vieš, že teraz klame?“

„Severus, je to predsa môj syn. Poznám ho. A vravím ti, že tu niečo nesedí,“ trvala na svojom, hoci on pochyboval.

„Je to náš syn,“ opravil ju hrdo a ona sa zachichotala. „Vieš čo trápi mňa?“ opýtal sa a ona zbadala zmenu farby jeho hlasu, ktorý zastrelo vzrušenie.

„Hm, nie som si celkom istá,“ provokačne si oblizla pery a vrhla naňho hanblivý pohľad. „Skúste mi to naznačiť, manžel môj.“

„Ó, to spravím celkom rád, pani moja,“ zapriadol a prisal sa na jej ružové pery, ktoré hypnotizoval už hodnú chvíľu.

Začiatok novembra pol pochmúrny, ale ráno sa ukázal prvý mráz a to znamenalo, že bude celý deň krásny. No Ariane to tak nepripadalo. Sedela na hodine čarovania ako taký zmok. Bola nesústredená a profesorku Abottovú to vyrušovalo. Na svojej hodine ju upozornila už tretíkrát.

„Slečna Snapová, prosím vás, sústreďte sa!“ podišla k jej stolu a ona na ňu vzhliadla trochu previnilo. „Čo sa s vami deje? Takúto vás nepoznám,“ krútila nespokojne hlavou a hľadela na pohár, z ktorého pretekala akási mazľavina. A pritom si opakovali jednoduché zmrazujúce kúzlo. Poklopkala po pohári prútikom a ten sa znova premenil na číru vodu.

„Prepáčte, pani profesorka,“ zahundrala a mykla plecami, keď do nej začudovane štuchla aj Muriel.

„Dnes prídete do môjho kabinetu. Budem vás čakať presne o piatej. Rozumeli ste?“

„Mám trest?“ opýtala sa prekvapene Ariana, lenže profesorka si ju viac nevšímala. Venovala svoju pozornosť nejakej bystrohlavčanke, ktorej z pohára voda pre zmenu vystrekovala ako z fontány avšak v ostrých cencúľoch, pred ktorými sa s krikom všetci uhýbali a s krikom utekali.

„To snáď nie je ani pravda,“ hundrala si pri tom. „Základné prvácke kúzlo a odrovná vás? Nechcem si ani predstaviť, ako budú vyzerať vaše skúšky z Mlokov!“ zlostila sa, keď rýchlo napravila aj toto zničené kúzlo a bežala k Hyacintovi Rosemanovi, ktorý premenil svoju vodu na akúsi malú napodobeninu chrliacej sopky.

V ten deň si profesorka sadla do kabinetu úplne vyčerpaná a zničená. Teda, zničený bol skôr jej habit, na ktorý jej Hyacintov pohár vypľul dávku tekutej lávy. Bola by zasiahla aj skôr, ale v živote nevidela niečo také! A to si myslela, že videla naozaj všeličo. No, pán Roseman ju rozhodne prekvapil. Potrebovala sa osprchovať a prezliecť. Potom si sadla k stolu a opravila písomky siedmakom, ktoré im dala v poslednej chvíli na hodine, aby si precvičili kúzla teoreticky a overila si tak  ich vedomosti. Zatiaľ to nevyzeralo zle. A ani nebolo. Skoro všetky boli na výrobnú. Zopár bolo takých, ktoré prekonávali očakávania a bola tu aj jedna dobrá. Tá bola Hyacintova. Tomu chlapcovi sa lepila smola na päty. Ale ako počula, bol skvelý v transfigurácii.

„Aspoň niečo,“ zahundrala a položila jeho písomku na kôpku k ostatným. Jej zrak padol na hodinky stojace na stole na akejsi stračej nôžke. Ticho tikali a pomaly odbíjali päť hodín. Na dvere sa ozvalo tiché zaklopanie a dnu vošla Ariana Snapová.

„Dobrý deň, pani profesorka,“ pozdravila skleslo a sadla si na stoličku oproti nej, k veľkému mahagónovému stolu.

„Dobrý Ariana,“ odvetila a premeriavala si zamyslene dievčinu. Ešte stále nemohla uveriť tomu, že učí dcéru Severusa Snapa. Avšak musela uznať, že podoba je priam neodmysliteľná. No mala aj niečo zo svojej matky. To bolo jasné.

„Tak, aký mám trest?“ opýtalo sa dievča a Hannah sa uškrnula.

„Ste vždy taká priama?“

„Myslím, že áno,“ odvetila a pozrela sa na profesorku. Stále jej neodpovedala. Hrala sa s brkom, ktoré držala v rukách a prsty mala špinavé od červeného atramentu. Ariana si domyslela, že opravovala nejaké písomky.

„Nechcem vám dať trest, ak mám byť úprimná. Ale zaujíma ma, čo sa s vami deje. Nikdy predtým ste neboli taká nesústredená. Všetko ste zvládali na výbornú. Je v tom nejaký chlapec? Ste zaľúbená? To by sa dalo pochopiť. Citová nerovnováha dokáže s kúzlami urobiť svoje.“

Ariana hľadela na profesorku a potom si vzdychla. „Nie, nie je v tom žiaden chlapec. Ja vlastne neviem, čo mi je. V poslednom čase zle spím. Možno tu bude len tým. Bývam unavená a preto sa neviem sústrediť. Asi som mala ísť za matkou, ale myslela som si, že to prejde.“

„Určite je to len v tom?“ Hannah sa zdalo, že ten problém je hlbší ako ho Ariana načrtla. A z nejakého dôvodu jej ho nechcela prezradiť. Ale keď sa zatiaľ nezdôverila ani matke, prečo by mala teda jej?

„Tak dobre. Verím vám slečna Snapová, ale musíte mi sľúbiť jedno,“ riekla prísne.

„A to?“

„Pôjdete za svojou matkou, poviete jej o svojej nespavosti a na ďalších hodinách chcem vidieť podstatné zlepšenie. Je to jasné?“ opýtala sa.

„Samozrejme. Aj tak som to chcela spraviť. Sľubujem,“ Ariana pritakala bez problému. Naozaj sa necítila dobre. Ani v tejto chvíli. Hlava ju bolela už od obeda a hoci si vzala elixír, nepomohol jej. Bolesť jej vystreľovala do mozgu ako drobné ostré ihličky.

„V poriadku. Máme víkend, tak si poriadne odpočinte. A nezabudnite na to, čo ste mi sľúbili.“

Ariana prikývla a vstala. Hannah neušiel jej akýsi čudný, malátny pohyb. Všimla si, ako tuho prižmúrila na malú chvíľku oči a ako sa chytila stola, aby udržala rovnováhu.

„Ste určite v poriadku?“ opýtala sa zmätene a vstávala zo stoličky.

„Ale hej, nebojte sa, nič to nie je,“ upokojovala ju jej žiačka, no spravila len pár krokov a hlava sa jej znova zatočila. Hannah sa vyľakane dívala ako klesá na zem bledá a z očí sa jej kotúľajú slzy.

„Ariana! Ariana, preberte sa!“ opakovala, skúšajúc ju prebrať, ale márne. Nepočula klopanie na dvere. Keď sa tie vzápätí otvorili a dnu vošiel Neville, bola viac ako vďačná.

„Pre Merlina, čo sa stalo?“ ozval sa spýtavo hľadiac na nehybné dievča a vedľa nej kľačiacu Hannah.

„Ja neviem, Neville. Zrazu len odpadla. Musíme ju zobrať do nemocničného krídla. Rýchlo!“

Neville ju celkom opatrne vzal do náručia a rútil sa s ňou cez chodby do nemocničného krídla. Hannah ho nasledovala, len čo zrušila ostatným dvom študentom ich tresty. Nevilla pochytil čudný pocit. Akýsi strach, ktorý ho opantal pri pohľade na Arianu. Bledú a s kruhmi pod očami. Na Yvainne volal už z diaľky.

„Čo sa stalo?“ opýtala sa prezerajúc svoju dcéru nehybne ležiacu na lôžku.

„Prišla ku mne kvôli trestu. Vlastne to ani nebol trest. Snažila som sa zistiť, čo sa s ňou deje. Už pár dní bola nesústredená. Rozprávali sme sa a ona povedala, že v poslednej dobe zle spáva. Sľúbila mi, že pôjde za tebou, aby si ju prezrela. Lenže prv ako vyšla z dverí, odpadla,“ vysvetlila Hannah a hľadela s obavami na svoju žiačku.

Neville si to neuvedomoval, ale držal ju za ruku. Hannah ani Yvainne si to nevšimli. Yvainne sa snažila kúzlami i vlastnými schopnosťami zistiť, čo jej vlastne je a Hannah ju sledovala pri práci. Potom sa Yvainne vzpriamila a chvíľu sa na ňu bez slova, no s pochopením uprene dívala.

„Hannah? Prepáč, ale musím ťa poprosiť, aby si odišla,“ požiadala ju, ale Hannah sa ohradila.

„A Neville?“

„Týka sa to aj jeho,“ odvetila Yvainne a odišla. Lenže Neville pocítil na ruke slabý tlak zovretia Arianinej studenej dlane. Uchopila ho pevnejšie a on sa spýtavo pozrel do jej bledej tváre. Vôbec si nevšímal pohoršený pohľad svojej kolegyne a priateľky. Naklonil sa k nej a odhrnul jej vlasy zo spoteného čela.

„Nebojte sa Ariana, všetko bude v poriadku. Vyliečite sa. Matka vám pomôže,“ šepkal upokojujúco a jemne jej zotieral palcom slzy z líc. „Všetko bude v poriadku. Nič sa vám nestane.“ Zovretie ruky sa uvoľnilo a jej dlaň klesla na matrac pozdĺž jej tela. Jej dych sa ustálil a upokojil.

„Neville, Hannah, prosím vás, odíďte. Dcéra potrebuje kľud.“ Yvainne zložila k jej stolíku nejaké fľaštičky a o chvíľu sa vrútil dovnútra i Severus. Pozrel na nich tak prísne, že viac neprotestovali. 

„Už vieš, čo s ňou je?“ opýtal sa skloniac sa nad ich dcéru. Vzal ju za ruku a utrel jej vreckovkou, ktorú mu podala Yvainne spotené čelo.

„Mám istú predstavu,“ hlesla a vystrela nad ňu svoju ruku. Zavrela oči a rukou prechádzala pár centimetrov ponad jej telo, akoby niečo hľadala. Zastala až nad zápästím ľavej ruky a s tichým syknutím stiahla ruku, akoby sa popálila.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa Severus, ktorý ničomu nerozumel. „Si v poriadku?“

„Áno, neboj sa, som,“ upokojovala ho, zatiaľ čo sťahovala dcére z ruky hrubý náramok. Naskytol sa im neočakávaný pohľad. Dvojité W žiarilo v celej svojej kráse na zápästí ich jedinej dcéry.

„No do Slizolina!“ zahrešil Severus. „Nevravela si mi, že sa to nemôže stať?! Že je nepravdepodobné, aby sa to zopakovalo?“ hneval sa.

„Nekrič, Severus. Ari potrebuje kľud,“ upozornila ho a sadla si k nej na posteľ, chytiac ju za ruku.

„Prepáč,“ hlesol ospravedlňujúco. „Ale ...“

„Ja viem, miláčik. Ale stalo sa. Naozaj som netušila, že sa to udeje, ale už je to raz tak a my sa s tým musíme zmieriť. Stala sa z nej strážkyňa.“

„Ale prečo nám to nepovedala?!“ mračil sa Severus, neustále jej zvierajúc ruku vo svojej dlani a utierajúc jej čelo.

„Zabudol si, že je to tajomstvo, ktoré nesmie nik vedieť?“

„No iste. Vieš, čo ti poviem? Nenávidím tajomstvá!“ rozčúlil sa, ale nemohol sa hnevať. A jediné, čo môže teraz robiť, je dúfať, že jeho dcéra svoju úlohu zvládne, kým od nej nebude oslobodená ako jej matka. „Dobre, to že je z nej strážkyňa, to chápem. Ale nechápem, prečo je v takom stave!“

„Hannah mi vravela, že nemohla dobre spávať a bola unavená. Ale nebude to vyčerpanosťou. Myslím, že to bolo kvôli tým stretnutiam, ktoré musela absolvovať a ani si to sama neuvedomovala.“

„O akých stretnutiach to hovoríš?“ Severus mal dojem, že už ozaj ničomu nerozumie. Pravda, on sa nerozumel všetkým tajomstvám, ktoré patrili k wardenskému národu a ani Yvainne mu nemohla všetko prezradiť.

„Zrejme ju volala kráľovná ... alebo Azúrový prorok, aby ju vyskúšali,“ odvetila zamyslene.

„No počkaj. Myslíš svoju matku? A kto do kotla je Azúrový prorok? A v čom vyskúšali?“ tých informácií bolo naňho odrazu akosi priveľa.

„V tom, či svoju úlohu zvládne,“ odvetila Yvainne a chytila ho za ruku. „Poď, čaká nás cesta. Budeme ju sprevádzať. Už čakala pridlho.“

„Čo?“ Severus sa však rýchlo dozvedel, čo tým jeho manželka myslela. Už to pár krát zažil. Ocitli sa v tom istom lese, kde ho Yvainne zobrala po prvý raz, keď ležala po zranení v chalupe niekde na okraji Zakázaného lesa. Lenže teraz ho tu nevtiahla ona, ale jeho dcéra. Všetci mali na sebe žiarivo biele habity. Ich dcéra tam stála a žiarila ako slnko. Usmievala sa a volala ich, aby ju nasledovali. Aj Yvainne sa usmievala. Len Severus sa ako zvyčajne mračil. Nemal rád, keď nevedel, čo ho čaká. Avšak ako zistil, nebolo sa čoho obávať.

Na čistine stáli dve postavy. Žena, ktorá im mávala už z diaľky a akýsi muž, ktorý sa tváril prísne a v očiach mu svietila akási zvedavosť. Jeho sivá brada siahala až po samú zem a aj vlasy mal rovnako dlhé. Jeho blankytné oči vyžarovali nesmiernu múdrosť avšak Severusa upútala veľká palica, ktorá zvieral v pravej ruke. Bola tenká, vyzerala ako palica obyčajného pastiera, no okolo nej sa ovíjal had. Severus pocítil silnejší tlak zovretia ruky a vrhol pohľad na Yvainne. Z očí sa jej kotúľali slzy dojatia, ale napriek tomu sa usmievala.

„Mama,“ šepla s takou nehou, akou často oslovovala jeho i ich deti a pozdravila aj toho starca. Osloviac ho Aeskuplus ... alebo tak nejako. Severus to nestihol postrehnúť.

„Vitaj, dcérka, už na vás netrpezlivo čakáme,“ povedala a starec po jej pravici prikývol.

„Som tu, pripravená na skúšku,“ riekla Ariana azda nedočkavejšie ako kedy ju predtým videli.

„Prečo sme tu? Nemala by skúšku podstúpiť sama?“ opýtala sa Yvainne matky a tá prikývla.

„Áno, ale ona trvala na tom, aby ste tu boli. Bolo to jej jediné prianie.“

„Dosť bolo rečí,“ prerušil ich starec a urobil rukou zvláštne gesto. Severus udivene zistil, že sa ocitli na celkom inom mieste. „Je tvoj čas, Ariana, wardenská princezná, aby si nám dokázala, že svoju úlohu vieš splniť. Si pripravená?“ opýtal sa jej a Ariana prikývla.

Severus s Yvainne sa len dívali ako plní postupne všetky úlohy dôsledne a precízne, ktoré jej starec zadával. Severus zrazu vedel, že nikdy by na ňu nemohol byť pyšnejší ako v tej chvíli, keď stála na konci všetkých úloh pred tým čudným starcom a on jej dal pomazanie a akýsi strieborný amulet v tvare do kvetu zo stočeného hada.

Keď sa potom znova ocitli v nemocničnom krídle, Arianino dýchanie bolo celkom pokojné. Spala. Nepotrebovala žiaden upokojujúci elixír.

„Už bude pokojne spať,“ povedala unavene Yvainne. „A mali by sme ísť aj my.“ Usmiala sa, lebo proti tomu vôbec jej manžel prvý raz celý večer nič nenamietal. Priam sa nedočkavo hrnul z ošetrovne.

Keď mu večer ležala v náručí a on ju pohládzal po nahom chrbte, spokojne priadla.

„Bolo to zvláštne,“ prehovoril po chvíli príjemného ticha, ktoré ich po milovaní obklopilo.

„Viem,“ hlesla a pobozkala ho na hruď. „Veď aj bolo. Moja skúška bola iná.“

„Predpokladám, že o tom nemôžeš hovoriť,“ poznamenal a ona sa len zasmiala.

„Uhádol si.“

„No hej. Čo už. Vravel som ti, že neznášam tajomstvá?“ opýtal sa nevrlo.

„Mhm,“ zamrmlala a perami zablúdila k jeho bradavke, ktorú zovrela v ústach a jemne ju sala.

„Ale zdá sa, že to ... prežijem,“ zastonal, keď prstom pod prikrývkou obkrúžila jeho pupočnú jamku a vkĺzla ešte nižšie, slastne zastonal.