Wardenka

13. kapitola

Výkrik do tmy

Minerva sedela pri raňajkách na svojom mieste za profesorským stolom a spokojne sa rozhliadala po Veľkej sieni. Pohľadom zavadila aj o Mandragory. Už celý týždeň sa nič nestalo. Všetko bolo v poriadku a to, že mizli vzácne rastlinky, či skamenela jedna zo študentiek bola už len zlá spomienka. Elizabeth Moonová sedela obklopená svojimi spolužiačkami a priateľmi pri stole, ktorí jej neustále kládli otázky, na ktoré dievča nemalo odpovede. Minerva si vzdychla a napila sa ríbezľového muštu. Len včera večer dovarili Severus a Yvainne Odvar z Mandragor a dievča po jeho požití okamžite ožilo. No aj tak ostalo cez noc na ošetrovni kvôli pozorovaniu. Yvainne bdela celú noc a bola pri tom, keď za študentkou prišiel jej manžel s riaditeľkou, aby ju vypočuli.

„Tak čo sa vlastne stalo v tú noc, slečna Moonová?“ opýtala sa jej riaditeľka, ale dievčina len pokrútila hlavou.

„Ja si to nepamätám. Viem, že som sa chcela vrátiť do klubovne. To je všetko, na čo si dokážem spomenúť.“

„Dovolíte nám nahliadnuť do vašich spomienok?“ opýtal sa Severus, ktorému napadlo, že možno pomocou kúzla Legillimens by mohol zistiť niečo viac.

Lenže Eliza váhala. Nie preto, že by mu nechcela ukázať to, čo sa v tú noc stalo. Ale mohol by zistiť, že sa zaľúbila do jeho syna a potom by sa od hanby prepadla hádam až pod zem. Preto sa snažila z toho vykľučkovať ako vedela.

„Pochybujem, že vám to nejako pomôže profesor Snape. A okrem toho, veď ak si nič nepamätám ja, nemôžete tam teda nič vidieť.“

„No, to je tak trochu diskutabilné, ale v poriadku. Budem rešpektovať vašu vôľu,“ povedal, hoci sa pri tom netváril ani v najmenšom spokojne.

„Skutočne nám nemôžete nič povedať? Nevideli ste ani jeho tieň? Bol to plaz, človek, či iné zviera? Pomohlo by nám čokoľvek,“ naliehala riaditeľka, ale dievča len krútilo hlavou.

„Ľutujem. Naozaj ma to mrzí, ale na nič si nespomínam.“

Minerva napichla na vidličku ďalší pirôžtek a vložila si sústo do úst. Zamyslene prežúvala a nespúšťala oči zo Slizolinského stola. Ako sa to vlastne mohlo stať? Informácie, ktoré mali o Baziliskovi sa absolútne nezhodovali s tým, čo sa prihodilo. Nielen, že bola čistokrvná čarodejnica, ale skamenela tak záhadne, až to celé nedávalo zmysel. Avšak po chvíli ju do rozhovoru vtiahla Cassia Weasleyová a ona sa tým prestala trápiť.

Eliza sedela pri stole ako kôpka nešťastia. Z tých všetkých otázok, ktoré padali na jej hlavu bola príšerne unavená a začínala ju bolieť hlava. Mala dojem, že toho pýtania sa nebude konca kraja. Najviac dobiedzala azda Witany.

„Tak už prestaňte,“ ozvala sa príkro. „Naozaj sa na nič nepamätám, tak sa ma na nič nepýtajte!“ vybuchla, hodila servítku na stôl a vypochodovala z miestnosti.

„Slečna chce byť zaujímavá,“ hlesla pohrdlivo Tiffany a obrátila stránku v časopise Čarodejka, ktorý jej ráno priniesla sova. „A ani netuší, aká je trápna.“

Wulfrick sa na ňu nechápavo pozrel, potom len čosi zahundral a zmizol tiež. Tiffany za ním hľadela prižmúrenými očami. Uvažovala, či za ním ísť, alebo nie, ale napokon si pomyslela, že sa v poslednom čase správa čudne a tak mu nechala čas na to, aby sa upokojil. Len nedávno spolu začali chodiť a on chcel z ich vzťahu znova vycúvať. To nemohla pripustiť. Dúfala, že malé varovanie jej v tom pomôže.

Wulfrick vybehol zo Siene, no Elizu už nedostihol. Preto zavrel oči a chvíľu tam len tak stál. Keď ich znovu otvoril, jeho sivé oči žiarili tak jasne, až sa zdalo, že sa mu dúhovky stratili v tej žiarivej belobe. Bolo to, akoby sa vrátil v čase. Ukázala sa mu Eliza, keď vybehla zo Siene len chvíľu pred ním. Z očí sa jej kotúľali slzy. Utekala preč vraziac do akéhosi druháka, ktorého cez slzy nezbadala. Išiel v jej stopách. Počul jej vzlyk zo schodov vedúcich na poschodie, videl za rohom blysnúť sa jej vlasy. Keď zastal pred schodmi vedúcimi do Astronomickej veže, jeho zrak sa vyjasnil a oči mu prestali žiariť. Už vedel kde je. Stačilo mu vyliezť hore schodmi. Sedela tam schúlená, rukami si držala kolená, ale už neplakala.

„Eliza?“ ozval sa a ona sa k nemu otočila. Kľakol si a po chvíli váhania ju prosto objal. Ticho si vzdychol. Uvedomil si, že po tom túžil už dávno. Keď sa od nej odtiahol, pohliadol jej do tých najkrajších a najnezvyčajnejších akvamarínových očí, aké kedy videl. Prečo sa len znovu zaplietol s tou Tiffany? Veď od nej chcel mať pokoj, či nie? A teraz sa znova dostal do jej pasce! Dokonca jej prepáčil, že ho skoro otrávila tým koncentrátom Amortencie. Aký bol len blázon! A to všetko pre jej slzy!

„Som rád, že si už v poriadku,“ povedal a sadol si k nej.

„Aj ja,“ riekla ticho, nespúšťajúc z neho svoj oči.

„Ako sa cítiš?“ staral sa.

„Už dobre. Hoci mám dojem, že som prespala celý rok. Vieš, čo je zvláštne? Aj tak som unavená,“ uškrnula sa. Rozmýšľala, či by mu mala prezradiť , že vie o jeho návštevách. Vedela o všetkom, čo jej rozprával, keď za ňou chodil. Tak rada by mu pomohla, ale ...

„Wulf? Čo tu robíš?!“ zvolala hnevlivo Tiffany, ktorá stála vo dverách Astronomickej veže a z jej očí šľahali blesky, čo na nich tak zlostne zazerala.

Wulfrick sa otočil a jeho zamračený pohľad neveštil nič dobré. Tak veľmi pripomínal svojho otca, až Elizu tá podoba zarazila. Pozrel sa ňu a znova na Tiffany a odhodlal sa. „Bola chyba, že sme spolu začali znovu chodiť. Nemám ťa rád, Tiffany. Nemá to zmysel.“

Eliza neverila vlastným ušiam. Tak predsa sa osmelil. Avšak Tiffany sa netvárila vôbec nadšene. Vyzerala ako fúria, ktorá sa ich oboch chystá roztrhať v zuboch.

„Ja ti poviem, kedy spolu skončíme, môj zlatý! A to som nespravila!“ vrieskala a na tvári jej nabehli škaredé červené fľaky, ktoré tak trochu kontrastovali s jej ohnivými vlasmi.

„Neľúbim ťa, pochop to konečne! Bol som blázon, keď som ťa ľutoval! Nemal som, lebo potom by si znovu nerozchýrila, že spolu chodíme!“

„Ty si ma ľutoval?!“ zaškriekala a zovrela ruky v päsť. „Si hlupák, Snape! Hlupák! Ale ešte sme spolu neskončili! To mi môžeš veriť! Trpko to oľutuješ!“ Potom vrhla pohľad aj na Elizu, ale tá jej ho bez strachu opätovala. „Ty ... ty ... prekliata!“ zasyčala a vybehla preč.

Wulfrick si prehrabol skrúšene ebenové vlasy a vydýchol si. „Prvé dejstvo je za nami,“ hlesol. „Ako sa ti páčil výstup? Podľa mňa hlavná hrdinka za veľa nestála.“ Pokrčil plecami a uškrnul sa. Bol rád, keď uvidel na perách dievčiny ten známy, nežný úsmev, ktorý sa mu tak páčil a onedlho sa miestnosťou rozľahol jej zvonivý smiech. Aj on sa konečne usmial.

„Zajtra máme metlobalový tréning, prídeš sa na nás pozrieť?“ opýtal sa jej a ona prikývla.

„Rada.“

Wulfrick vstal a pomohol na nohy aj jej. Odprevadil ju do klubovne a potom sa s ňou rozlúčil. Jej sa vyučovanie začínalo druhou hodinou, ale on už meškal. Dúfal, že naňho Hagrid nebude žalovať otcovi. Ale netrebalo. Vrazil doňho v hale a ten mu okamžite vyčistil žalúdok.

Neville sedel vo svojej pracovni, keď sa ozvalo zaklopanie na dvere. Práve písal Harrymu list. Okrem toho, že mal jeho priateľ meniny, rozhodol sa oznámiť mu, že v škole je zase všetko v poriadku a nič hrozné sa po tom prvom incidente neudialo. Žiaci i jeho rastlinky boli v poriadku. Včera bol s Jamesom pri Hagridovi na čaj a dozvedeli sa, že nedávno našiel v hore mŕtveho ďalšieho Auguruja. Smutne skonštatoval, že tento bol posledný a dokonca to bolo ešte len mláďa. Prezradil im, že v hrudi mal ranu akoby po ďobnutí a tak usúdil, že práve toto je príčinou smrti. Bol sklamaný, že sa mu nepodarilo ochrániť ani jedného z nich a vyronil nejednu krokodíliu slzu.

„Hannah,“ oslovil svoju kolegyňu a pozval ju ďalej. „Stalo sa niečo?“

„Nie, prečo? Len som ťa chcela vidieť, pozhovárať sa,“ jachtala, ale bolo na nej vidieť, že je nervózna.

„Posaď sa. Dáš si čaj? Alebo niečo iné?“

„Nie, Neville ... ja som ti prišla ... prišla som sa s tebou len pozhovárať,“ zahovorila napokon a sadla si. Avšak hneď vyskočila šúchajúc si rukou boľavý zadok, pretože ju čosi pichlo.

„Och prepáč, môj Gymnocalycium baldianum. Celkom som naň zabudol,“ ospravedlňoval sa. Vzal malý kaktus s veľkými tŕňmi zo stoličky a preložil ho na okenicu.

„Nič sa nestalo,“ hlesla, nepriateľsky zazerajúc na drobnú okrúhlu rastlinku.

„Tak čo si to chcela?“ ozval sa znova zahľadiac sa na ňu.

„No, ja ...“ lenže ani teraz nedokončila, lebo na dvere jeho kancelárie sa ozvalo ďalšie zaklopanie. Avšak nik za nimi nestál. Našiel si tam len odkaz pripevnený na vonkajšej strane dverí.

„Hm, no ... prepáč, ale musím ísť ... mám jedno ... stretnutie,“ zaodŕhal hľadiac to na ňu a znova na kus pergamenu. „Ale môžeme sa porozprávať večer, čo povieš?“

„Myslím, že dnes večer niečo mám,“ odvetila, aj keď si bola vedomá toho, že klame. Nemala nič, akurát ju prešla odvaha, s ktorou sem prišla za Nevillom. „Možno nabudúce,“ hlesla a rozlúčila sa s ním s akýmsi plachým úsmevom. Akoby to ani nebola ona. Neville za ňou začudovane hľadel, ale potom len mykol plecami, vzal si zo stola nejaké knihy a vyšiel z kabinetu, mieriac do jedného zo svojich skleníkov.

Ariana ho už čakala. Sedela na otáčavej stoličke a krútila sa dookola, tváriac sa neskutočne unudene. Keď ho zbadala, usmiala sa. „Meškáte, pán profesor.“

„Ja viem, prepáčte,“ ospravedlňoval sa a rozkladal knihy na stôl. Ariana ho zamyslene pozorovala. Nevedela, čo by spravil, keby tušil, že ho vyrušila naschvál. Akosi jej vadilo, keď trávil svoj voľný čas s profesorkou čarovania. Avšak pravda bola, že mali dohodnuté stretnutie a on meškal. Sľúbil jej nejaké hodiny navyše, pretože naozaj mala záujem študovať Herbológiu aj naďalej a preto sa chcela dostať na jednu z prestížnych čarodejníckych škôl v Škótskom Edinburghu.

Neville jej požičal pár svojich kníh, ktoré v školskej knižnici neboli a rozhodne ich považoval za viac ako zaujímavé. Potom jej ukázal ako správne presádzať  Palinu dračiu, aby mohla zarodiť svoje fialové bobuľové plody už mesiac po tom, vysvetlil jej, ktoré časti z Rozmarínu sa zbierajú pre jeho liečivé účinky a kvôli čomu a pár ďalších vecí, ktoré považoval za potrebné, aby si zapamätala. Keď sa s ňou večer lúčil, bol akýsi mĺkvi.

„Stalo sa niečo profesor?“ opýtala sa zvedavo, akoby tušila, že má pár zvedavých otázok.

„Len som sa chcel spýtať, či ste už v poriadku,“ odvetil a úkosom na ňu pozrel.

„Samozrejme. Nič vážne to nebolo.“

Neville prikývol a zahľadel sa na Hadridovu chalúpku. Z jeho komína stúpal k oblohe tenký kúdol dymu. V okne sa svietilo a už zďaleka sa ozýval jeho dunivý kašeľ.

„Vráťte sa do hradu. Ja zájdem k hájnikovi,“ povedal a vykročil úzkym chodníčkom k domcu schúlenému pod kopcom vedľa teraz už prázdneho tekvicového poľa. Ariana bez slova poslúchla. Aj tak mala učenia vyše hlavy, lebo sa im nakopili písomky. Akoby sa všetci profesori boli zbláznili, alebo sa na nich dohodli.

Neville zaklopal na dvere a vošiel dnu. Pravdepodobne by ho Hagrid aj tak nebol počul. Kašľal tak hlasno, že sa celá chalupa otriasala už vo svojich základoch.

„Čauko Nev, nemal by si tu byť,“ zamrmlal a vysmrkal sa do vreckovky veľkosti obrusu. Neville si musel zakryť uši, aby z toho rámusu neohluchol. Cítil sa tak, akoby mu priamo do ucha trúbil slon.

„Nezdržím sa dlho,“ povedal. „Chcel som len vedieť, čo sa stalo? Si chorý?“

„Hej. Nedávno zaskočila Yvainne. Je fakt zlatá, jak sa o mňa stará. Nechala mi nejaký elixír a akúsi pepermintovú masť. Vraj, keby sa mi zle dýchalo, stačí si potrieť tuto hrudník,“ ukazoval mu zalievajúc si rumančekový čaj. Jeho pes ležal v kúte a lenivo ich pozoroval.

„Určite nič nepotrebuješ?“

„Nie, Nev, ale vďaka, že sa staráš. Ozaj, povedz malému Jamesovi, že som chorý a naše zajtrajšie stretnutie musíme preložiť. A povedz aj Ari, nech sa postará o Siriusa. Ja to nezvládnem,“ hlesol a znova zakašľal.

„Dobre, neboj sa, odkážem im to,“ pritakal Neville a utekal odtiaľ preč, aby sa sám nenakazil. V ten deň pred večerou odovzdal odkazy tak, ako sľúbil a potom sa vrhol na opravovanie prváckych a tretiackych domácich úloh.

O pár hodín neskôr už celý hrad spal. Dokonca ani duchovia neblúdili po chodbách. V kancelárii školníka Donkeyho sa pod stolom krčil jeho pes a jeho oči striehli v tme. Zakňučal, keď sa chodbou mihol akýsi tmavý tieň a vliezol pod posteľ svojmu pánovi, ktorý hlasno chrápal a nič ho nemohlo zobudiť. Chodbou sa ozval tichý škrabot a dvere do Veľkej siene sa otvorili. Nevysoká štíhla postava s rukou natiahnutou pred sebou, akoby tápajúca v tme sa blížila k rohu miestnosti, v ktorom mali svoje miesto neveľké Mandragory. Žena zastala a nastražila uši. Presne z toho konca miestnosti k nej doliehal čudný sípavý zvuk. Vzápätí sa ozvala rana, keď črepník spadol na zem a rozbil sa. Veľkou sieňou ponorenou v tme sa ozval príšerný krik Mandragory vytrhnutej z črepníka a žena s vyľakaným výkrikom padla na zem ako mŕtva.

Neville sa strhol zo spánku. Nebol si istý tým, čo počul, ale zdalo sa mu, že začul krik. Rýchlo na seba natiahol župan, obul si papuče a s rozsvieteným prútikom v ruke sa náhlil chodbou do Veľkej siene. Pred ňou sa stretol so Severusom, ktorému v pätách bežala jeho manželka. A nechýbala ani rozospatá riaditeľka. Takže sa nemýlil. Niečo sa skutočne stalo.

„Čo to bolo?“ vyhŕkla Minerva a snažila sa dostať svoje sivé vlasy späť pod čepiec.

„Aj vy ste to počuli?“ ozval sa Severus.

„Vychádzalo to zo Siene,“ doplnila ho Yvainne. „Myslím, že by sme sa mali pozrieť, čo sa stalo.“

„Skôr ako bude možno neskoro,“ hlesol Severus a otvoril dvere s prútikom pripraveným v ruke a opatrne postupoval dopredu. Ostatní ho nasledovali.

„Niekto tam leží,“ pošepol mu Neville a ukázal za rady študentských stolov. Severus prikývol a bleskovo sa premiestnil k neznámej postave schúlenej na zemi, mieriac jej na hrdlo svojím prútikom.

„Nik iný tu nie je,“ ozvala sa jeho manželka, keď spolu s ostatnými skontrolovala miestnosť. „Len okno je rozbité.“

„A my máme ďalší problém,“ povedal ukazujúc na profesorku Obrany proti čiernej mágii. Yvainne sa k nej sklonila a nahmatala jej tep. Žila.

„Nič jej nie je, zrejme omdlela,“ riekla a namierila na ňu svojím prútikom šepnúc: „Ennervate.“ Kým sa Cassia pomaly preberala z bezvedomia, Neville bezradne pozeral na spôsobené škody. Znova chýbali dva rastlinky. Na zemi boli črepy a rozmazaná hlina. A nechýbali ani krvavé škvrny, ktoré pokrývali nielen zem, ale aj nočný úbor Cassie Weasleyovej.

„Tak a vieme už aspoň niečo,“ riekol Severus, ktorému potemnela tvár. Pohľady ostatných sa preniesli na mladú profesorku, ktorá sa na nich bezradne pozerala nechápajúc, o čom to hovoria. Až potom sa obzrela okolo seba. Krvavé stopy viedli k nej. Mala zababrané nielen prsty, ale i oblečenie a na líci mala šmuhu, tiahnucu sa dole krkom.

„Ja som to nebola,“ vzlykla vystrašene. „Verte mi!“

14. kapitola

Prvá stopa

„Ja som to nebola!“ vzlykla vystrašene. „Verte mi!“ Cassia stále sedela na zemi a hľadela do tváre Severusa Snapa, ktorý sa netváril práve nadšene, či zhovievavo. Vôbec nevedela, čo sa stalo. Všade bola hlina a tie ... tie stopy krvi ...

„Cassia, upokoj sa,“ hlesla Yvainne a kľakla si k nej, chytiac ju za plece.

„Čo si tu robila o tomto čase?“ spytovala sa Minerva hľadiac na tú spúšť, ktorá ostala vo Veľkej sieni. Neville zbieral zvyšky koreňov rastlín i zvädnutú vňať v úplnej tichosti. Ich rozhovor vôbec nevnímal. Myslel si, že premiestnením Mandragor sa problém vyrieši, ale nestalo sa tak. Trápilo ho to. Cítil sa taký neschopný. Nedokázal ochrániť svoje rastlinky.

Cassia sa pomaly spamätávala zo situácie, zatiaľ čo Severus bedlivo skúmal miestnosť ešte raz. Nakoniec sa aj tak zastavil znova pri nej. „Nie je tu nič iné, len ty a ...“

„Ja som to skutočne nebola! Severus! Ako si to môžeš čo i len myslieť?!“ zvolala neveriac vlastným ušiam ako ju jej bývalý profesor a teraz priateľ obviňuje z niečoho takého strašného. Severus spýtavo zdvihol obočie, čo naznačovalo, že absolútne nesúhlasí s jej správaním a tak okamžite stíchla.

„Samozrejme, Cassia, že neobviňujem teba,“ konečne prehovoril a ona sa začervenala ako pivonka. „Zaujala ma však stopa na tvojej nočnej košeli,“ riekol ticho ukazujúc na akýsi odtlačok. Avšak nie celý. Časť z neho chýbala. No aj tak to bolo viac ako nič. Viac ako mali doteraz.

„Čo?“ spýtala sa prekvapene a pozrela na miestočko, na ktoré ukazoval. Naozaj. Pár centimetrov nad spodným lemom jej košele bol približne osemcentimetrový odtlačok akejsi nohy. „Pre Merlina!“ zhíkla a postavila sa, roztiahnuc svoj nočný úbor tak, aby si mohli tú stopu pozrieť zreteľnejšie.

„Veru,“ pritakal Severus. „Povedal by som, že sa jedná o odtlačok vtáčej nohy.“

„Chceš mi tvrdiť, Severus,“ zamiešala sa do rozhovoru Minerva, „že nám Mandragory požiera akýsi operenec? Veď to je nemožné!“ zvolala a rozhodila rukami naznačiac ako bizarne znie jeho teória.

„S tým vôbec nemôžem súhlasiť,“ protirečil jej zástupca. „Keďže je to jediná stopa, musíme ju vziať do úvahy. A okrem toho, nikdy som nevyslovil tvrdenie, že to práve nejaký vták požiera naše Mandragory.“

„Minerva, prepáč, ale neverím, že by Cassia ničila tie rastliny,“ Yvainne si stala vedľa svojho manžela, ktorý sa na ňu vďačne usmial.

„No, musím priznať, že sa mi obvinenie profesorky Weasleyovej tiež zdá zveličené. A skôr sa prikláňam k tomu neznámemu vtákovi,“ ozval sa aj Neville.

Minerva si porazenecky vzdychla a sadla si na voľnú stoličku, obrátiac sa na Cassiu. „Tak dobre. Vlastne ani ja si nemyslím, že za to môžeš, ale môžeš nám povedať, do kotla, čo si tu o tomto čase robila?!“

Cassia ešte nikdy nepočula takto riaditeľku rozprávať a bola by sa rozosmiala, keby celá tá situácia nebola taká čudná a vážna. A keby sa nebola stala v celkom prípade odrazu hlavnou podozrivou. Aj ona si sadla za stôl a vzdychla si. „Túto noc som zle spala. Najprv som mala stretnutie s Charliem. Keď je na služobných cestách, zhovárame sa aspoň cez krb. Je to lepšie, ako nemať o ňom žiadne správy. Nerád píše,“ mykla plecom a prevrátila očami. „Potom mi napadlo, že by som si mohla dať trochu mlieka a tak som zišla do kuchyne. Vtedy som vlastne začula rinčanie skla a čudné zvuky, ktoré odtiaľ vychádzali. A tak som sa vybrala do Veľkej siene zistiť, čo sa deje.“

„No, jasné, to celú situáciu vysvetľuje.“ Minerva zamyslene klopkala prstami po stole. Na toto už bola naozaj stará. Aspoň tak sa jej teraz zdalo. A to si myslela, že jej posledný rok vo funkcii riaditeľky bude pokojný. „A videla si niečo?“

„Žiaľ nie,“ pokrútila hlavou mladá čarodejnica netváriac sa vôbec veselo. Sama si totiž uvedomovala, akú mala skvelú príležitosť odhaliť toho škodcu a zlyhala. Ona! Najlepšia profesorka Obrany proti čiernej mágii akú kedy mali! Špičková agentka a aurorka.

„Tak čo sa stalo? Prečo si odpadla?“ čudovala sa Yvainne, ktorá teraz pomáhala Nevillovi upratať.

„Tuším to bolo tým čudným zvukom. Zrazu mi prišlo neskutočne zle. Obliala ma horúčava a zatočila sa mi hlava. Na viac si už nepamätám.“

Neville mal toho tiež plné zuby. Nielen Cassia, ale aj on sa cítil ako neschopný babrák. Mal dojem, že sa z toho zblázni. Ďalšie uhynuté rastliny. Ale uľavilo sa mu, že aspoň nenašli žiadnu novú obeť. Vôbec nevedel, čo si má počať. Dlho sa prechádzal po vyučovaní okolo hradu a zašiel aj k okraju lesa. Až vtedy zbadal Arianu, ktorá stála vedľa Siriusa a objímala ho okolo jeho čiernej, lesklej šije, nežne ho hladiac a prečesávajúc jeho dlhú hrivu. Ani nevedel, čo ho k nej ťahalo, ale nohy ho samé niesli na miesto, kde stála. Pozdravil prvý, lebo ako sa zdalo, nevšimla si ho prichádzať.

„Dobrý deň, Ariana.“

Dievča zdvihlo hlavu a zahľadelo sa naň tými svojimi veľkými čokoládovými očami. Neville si uvedomil, aké sú krásne. Boli obrúbené tmavými mihalnicami, ktoré svojou dĺžkou a hustotou robili jej oči ešte nežnejšie ako už boli.

„Dobrý deň, profesor,“ odvetila a rýchlo sa snažila si utrieť oči. Nechcela, aby videl, že plakala. Ale Neville si to nemohol všimnúť.

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa, oprúc sa o drevenú ohradu, v ktorej sa popásali Hagridove tmavomodré kone. Boli zvláštne práve svojou nezvyčajnou farbou. Nehovoriac o tom, že všetci mali na čelách akési biele fliačky, ktoré pripomínali hviezdy. Vyzerali dosť zlovestne a nie práve príťažlivo, ale boli naozaj mierumilovné.

„Nie, nič sa nestalo. Ak nerátam to, že ste sa nechali ostrihať,“ odvetila vyhýbavo a pokúsila sa odviesť pozornosť od seba.

„No, myslel som si, že to bude dobrá zmena. Takto sa cítim viac sám sebou.“

„To je dobre. Teraz vám to pristane oveľa viac,“ riekla mäkko a konečne sa naň usmiala. Aj Neville sa usmial. „Ale vidím, že vás niečo trápi. Čo je to?“ vyzvedala, ale Nevillovi nebolo do reči. Odmietavo pokrútil hlavou.

„Tak dobre. Dám vám návrh. Ak poviete vy mne, čo sa stalo, poviem aj ja vám, čo ma trápi. Čo vy na to?“

Neville chvíľu rozmýšľal, ale napokon prikývol. Tajomstvá tohto dievčaťa sa mu zdali akosi zaujímavejšie ako jeho vlastné problémy.

„Tak dobre,“ súhlasil. „Ale začnete vy.“

Ariana si vzdychla a posadila sa do trávy. „Tak teda dobre, aj tak to bol môj nápad.“ Neville sa uškrnul a čakal, kým začne. „Pobozkala som niekoho, koho som nemala,“ vychrlila zo seba bez okolkov. „A problém je v tom, že si neviem tú chybu odpustiť a strašne sa hanbím.“

Naozaj sa hanbila. Nielen, že to musela v sebe dusiť, teraz sa s tým priznala svojmu profesorovi. Líca jej horeli od hanby a ona by sa najradšej prepadla pod zem. Lenže ani Nevilla nenechalo jej priznanie ľahostajným. Zamračil sa tak, ako ho ešte nevidela. Avšak snažil sa zachovať si chladnú hlavu. S dievčatami nemal veľké skúsenosti. Popravde, chodil len s jednou jedinou, so svojou bývalou snúbenicou. Lenže ten vzťah sa skončil tragicky a jeho ďalší pokus začať si vzťah so svojou kolegyňou Hannah skončil fiaskom.

„No, neviem, či odo mňa čakáte nejakú radu, ale myslím si, že ja som ten posledný, kto by vám mal radiť. Avšak ... v jednom vám poradiť môžem. Ak si nie ste svojimi citmi istá, počkajte. Nevrhajte sa do niečoho bezhlavo, pretože neskôr by ste to mohli ľutovať.“ Keby bola vedela, ako ťažko zo seba súkal tie správne slová, možno by ho bola poľutovala. Neville sa odvážil pozrieť na ňu. Hľadela naňho tak, akoby mu chcela prečítať všetky myšlienky, ktoré sa mu preháňali hlavou. Striasol sa. Bol to zvláštny pocit. Akoby sa ho dotkla neviditeľná chladná ruka.

„Asi máte pravdu,“ šepla, odstúpiac od čierneho Pegasa, ktorý roztiahol krídla a vzlietol k oblohe. „Niekedy mám dojem, že som trochu zbabelá. Ešte stále odkladám rozhovor s otcom. A to už je mesiac od vtedy, čo sme sa pohádali ... ak nie viac.“

„Nie ste zbabelá. Viem, že máte svojho otca priveľmi rada a nechcete ho raniť tým, že mu oznámite, čo vlastne chcete v živote robiť. Ale aj tak by ste to nemali odkladať. Ak vás miluje tak, ako si myslím, nakoniec sa s tým bude musieť zmieriť.“

„Asi máte pravdu,“ hlesla a postavila sa k nemu, oprúc sa o ohradu. Aj ju nachvíľu zaujali atramentovo modré kone, ktoré sa kopytami prehrabávali v zamrznutej tráve, spálenej od mrazu. „A čo teda trápi vás?“

„Vy si nedáte pokoj, čo?“ zahundral Neville, ale nebol nahnevaný. Predsa tak znela ich dohoda. „V noci zmizli ďalšie Mandragory. Už neviem, čo máme urobiť, aby sme ich ochránili.“

Ariana sa zamyslela. Keď ráno vošli do Siene na raňajky, všimli si školníka, ktorý opravoval rozbité okno, ale nepripisovali tomu žiaden význam, pretože si mysleli, že to spôsobil práve on svojou nešikovnosťou.

„Takže to má niečo spoločné s tým rozbitným oknom?“

„Hej. Tadiaľ sa ten tvor dostal dnu. Váš otec si myslí, že je to nejaký vták,“ prezradil. „Ale nikomu ani slovo, že to viete. Hlavne nie vašim rodičom.“

„Budem mlčať ako hrob. Tak ma napadlo ... čo tak umiestniť rastliny do inej miestnosti, kde by sa nedostal? Medzi múry. Mohlo by stačiť umelé osvetlenie?“

„Hej, ale nie nadlho. A kým sa naše teórie potvrdia, kto vie, koľko času uplynie. Bolo by to veľké riziko.“

„Áno, ale za pokus by to stálo. Okrem toho, keby ste zabezpečili miestnosť pár ochrannými kúzlami, možno by to pomohlo.“

„Možno,“ pritakal Neville a začal vážne o jej návrhu uvažovať. Nebol vôbec zlý a čudoval sa, prečo ho to samého nenapadlo už skôr. „Skúsim to navrhnúť riaditeľke a uvidíme, či ho schváli.“

„Dobre. Som rada, že môžem pomôcť aspoň takto.“ Usmiala sa avšak niekto ich vyrušil. Bol to Wulfrick, ktorý ju hľadal.

„Celkom som zabudla. Máme tréning. Musím bežať.“ Neville sa za ňou díval a sledoval ako schmatla svoju metlu opretú o Hagridovu chalupu a beží preč. S ňou sa človek nikdy nenudil.

Eliza, Shelby a Witany sedeli na tribúne a sledovali slizolinské metlobalové družstvo pri tréningu. Znova sa bolo na čo pozerať. Hlavne, že Corin bol v pohode, pretože Wulfrick nepustil žiaden gól a všetci hrali tak, akoby ži želal každý kapitán. Boli proste neprekonateľný. Eliza sa usmievala od ucha k uchu sledujúc Wulfricka Snapa a na to, že si chcela opakovať prebrané učivo z Dejín mágie ani len nepomyslela. Zo snenia ju prebralo akési štuchnutie do boku. Eliza sa otočila a zbadala vedľa seba sedať si Tiffany so svojím fanclubom - Horaciou, Tracy a Selmou. Všetky začali hlasno povzbudzovať Wulfricka, pretože ako sa zdalo, Tiffany prišla s novou stratégiou.

„Do toto miláčik! Ty si majster!“ pridala sa k nim aj Tiffany a zatlieskala práve vo chvíli, keď pustil prvý gól.

Corin Zabini urobil prudkú otočku a zostal visieť vo vzduchu. Fľochol pohľadom na tribúnu a na svojho strážcu, ktorý prepaľoval svoju spolužiačku takým pohľadom, že stačilo škrtnúť zápalkou, aby sa jeho pohľad zmenil na laserový a to dievča upálil ako strigu na hranici. Corin si odpľul. Už mal toho vážne dosť. Priletel k nemu a chytil ho vpredu za habit.

„Dúfam, že tej potvore nedovolíš, aby ťa vyviedla z rovnováhy!“ potom ho pustil a ešte raz naňho varovne pozrel. Išlo o veľa. V sobotu mali mať ďalší zápas s Chrabromilom a Corin by bol veľmi rád, keby vyhrali a dostali sa do finále. Chcel vyhrať Školský rok tentoraz pre Slizolin.

Wulfrick sa pozrel na tribúnu, lenže Eliza tam už nebola. Bol sklamaný, ale nedalo sa nič robiť. On vykopal s Tiffany vojnový prútik a bolo na ňom, aby tú malú bitku vyhral. Ak nie kvôli sebe, tak kvôli Elize. Veľmi sa mu páčila. Načisto mu poplietla hlavu. Ani nevedel kedy sa do nej zaľúbil, ale stalo sa. Práve myšlienka na ňu ho prinútila koncentrovať sa a nepoľaviť. Vykrikovanie Tiffany a jej kamarátok si prosto prestal všímať. A ona po chvíli stíchla, keď zistila, že jej nový trik nevyšiel. Nakoniec aj tak odišla preč nazlostená. V hlave sa jej zrodil strašný plán, ako získať Wulfricka Snapa raz a navždy pre seba. Pri večeri do džbánu s tekvicovým džúsom, ktorý stál na mieste, kde sedávala ich partia pridala pár kvapiek elixíru, po ktorom mali všetci tvrdo spať. Vôbec jej nevadilo, že tak uspí vlastne skoro osem ľudí. Myslela len na to, ako rozdeliť Elizu a Wulfa, ktorý sa okolo tej malej potvory krútil stále viac a viac. Len nedávno jej došlo, že ich rozchod myslel naozaj vážne. Rozhodla sa mu pomstiť. Ona musí mať to, čo si zaumieni! Veď tak to bolo vždy! Bolo jej dokonca jedno, že ju Wulfrick nemiluje. Podľa nej stačilo, že ho milovala ona.

Len čo v noci všetci zaspali, vykradla sa zo svojej spálne s úmyslom vliezť do postele k Wulfrickovi a predstierať, že spolu strávili noc. Myslela si, že to bude celkom stačiť na to, aby od neho odohnala Elizu a aby si ho navždy pripútala. Nechcela sa s ním vyspať naozaj, na to bude dosť času aj potom. Keď vošla do klubovne s rozsvieteným prútikom, mala na sebe len nočnú košeľu, sotva siahajúcu po kolená. Striasla sa od chladu, ktorý tu panoval a uvedomila si, že kozub je skoro vyhasnutý. Keď ju ovanul chladný, nočný vzduch, zuby sa jej rozdrkotali. Podišla k oknu, aby ho zavrela, ale zistila, že okno je zatvorené, len sklená tabuľa je rozbitá. Ustúpila, aby si na črepoch neporezala bosé chodidlá a premýšľala, čo urobiť. Namierila na črepiny prútik a jednoduchým kúzlom „Reparo“ sklo zacelila. Keď sa ozval z protiľahlého kúta miestnosti šuchot krídel, vystrašene sa otočila. Skríkla, keď zbadala akéhosi tvora len pár centimetrov od svojej hlavy a inštinktívne si ju chránila zdvihnutými rukami. Ani ju len nenapadlo použiť na svoju obranu prútik, ktorý stále kŕčovito zvierala v ruke. Vtedy sa ozval strašný škrekot, ktorý vydávalo to zviera, a keď zbadala v tme svietiť len jeho jedovato zelené oči, cítila ako jej telo začína tŕpnuť. Skôr ako sa však zmenila na kameň spadla na zem a na krku ucítila ostrú bolesť.

15. kapitola

Zavolajte Pottera!

Minerva sa nervózne prechádzala po slizolinskej klubovni, strieľajúc svojím orlím zrakom po oboch vchodom do spální študentov, ktoré boli napchaté na prasknutie a žiaci zvedavý, i keď bledý v tvárach sledovali, čo sa deje. Keď to už ďalej nemohla zniesť, zatlieskala rukami upútajúc na seba pozornosť a prikázala im, aby sa urýchlene vrátili do svojich spální a počkali, kým ich vedúci klubovne nezavolá. Štvrtkové raňajky a vyučovanie sa teda presunulo na neurčito.

„Je mŕtva, Minerva, je mi to ľúto,“ šepla Yvainne zlomeným hlasom a bezvládnu ruku dievčaťa preložila na jej brucho. Jej strnulá tvár pôsobila vyľakaným dojmom, o čom svedčili aj rozšírené zreničky očí, otvorených dokorán, kým jej ich ošetrovateľka nazatisla.

„Pre Merlina!“ zapišťala Minerva a svoju štíhlu a vetchú postavu spustila do najbližšieho kresla. V modrých očiach sa jej nahromadili slzy a z vrecka habitu si vytiahla červenú vreckovku. „Toto sa nemalo stať ... nemalo ... kde sme spravili chybu?!“ vzlykala pri pohľade na telo mladého dievčaťa bez známok života.

Ale ani Severus sa necítil oveľa lepšie. Bol vedúcim Slizolinskej fakulty a dovolil, aby mu niečo zabilo študentku. Ani jeho manželka na tom nebola dobre. Bola síce silná, ale vždy ju rozľútostilo, keď svoje schopnosti nemohla využiť a pomôcť, keď bolo treba. Odôvodňovala si to tým, že jej schopnosti poľavili na svojej sile vďaka tomu, že nebezpečenstvo, ktoré mu hrozilo pominulo a ona vlastne už nebola jeho strážkyňou. Všetci mali hlavy v smútku. Táto situácia bola zúfalá. Ich školu ... žiakov ohrozovalo niečo, čo nepoznali.

Keď sa riaditeľka trochu upokojila, prikázala Severusovi premiestniť dievča na ošetrovňu a ona sama sa rozhodla kontaktovať rodičov. Ale najprv bolo nutné, aby si obeť dôkladne obzrel aj vedúci oddelenia Aurorov na ministerstve. Hoci to už Yvainne spravila a dokonca určila aj príčinu smrti, postupy vyšetrovania sa nedali obchádzať.

Minerva kráčala hore schodmi do svojej pracovne oveľa ťažšie ako inokedy. Zdalo sa jej, že jej na plecia padla všetka ťarcha sveta. Bremeno, ktoré už akosi nevládala uniesť. Keď vošla dnu, všetky tváre na obrazoch sa otočila na ňu, ale nik okrem Albusa neprehovoril.

„Minerva, je to naozaj také zlé?“ opýtal sa ticho, keď si súčasná riaditeľka sadla na svoje miesto a znova si vysmrkala nos.

„Neviem Albus ... nič neviem ... Ale jedno je isté. Tomu dievčaťu už nik nepomôže. Je mŕtva.“

Albus sklopil oči a zamyslene si pohládzal dlhú sivú bradu. Aj on zažil podobný prípad, keď bol ešte profesorom. Vtedy však zabíjal Bazilisk z Tajomnej komnaty, ktorú otvoril Slizolinov dedič. Ale čo zabíjalo teraz, bolo pre všetkých tou otázkou, na ktorú nevedeli odpovedať s určitosťou.

„Myslíš si, že to bol ten ... neznámy druh vtáka?“

„Zrejme. Všetko tomu nasvedčuje. Do klubovne sa dostal cez okno. Proste rozbil sklo. Ale namiesto toho, aby slečna Twisterová skamenela, zomrela. Yvainne si je viac ako istá, že príčinou jej smrti je rana na krku. Proste ju ďobol.“

„To je skutočne zvláštny tvor. Ale ak sa všetky tie udalosti odohrali v škole, nemohol by Hagrid vedieť viac? Pozná predsa všetky zvieratá v Zakázanom lese a pevne verím, že práve toto nie je jedným z jeho zbierky nebezpečných exemplárov. Ale aj tak mi nie je jasné, prečo práve slizolinská klubovňa?!“

„No, kvôli Mandragore. V kúte miestnosti na stolíku sme našli už len rozbitý črepník a znova zvyšky rastliny. Vraj ju tam mala Ariana Snapová. To dievča to dosť zobralo. Matka jej musela dať upokojujúci elixír a teraz odpočíva hneď vedľa Honoratie v nemocničnom krídle. To dievča totiž svoju kamarátku našlo ako prvé,“ vysvetlila. „Pevne verím, že to nie je jeden z Hagridových výstrelkov. Inak by som nemala inú možnosť, ako vyhodiť ho,“ riekla zamyslene a oprela sa v kresle zatvoriac oči s hlasným povzdychom. Avšak ani Wulfrick na tom nebol najlepšie. Prial si, aby mu Tiffany dala pokoj, ale jej smrť si neželal.

„Dúfajme. Ale aj tak by si sa s ním mala pozhovárať čím skôr a tiež zavolať Harryho. Musí vám pomôcť. Ten chlapec je oveľa mocnejší ako bol predtým a je skúsený i šikovný.“

„Veru. Nič iné mi ani neostáva.“ Minerva rýchlo poslala správu Harrymu, ktorý prišiel na Rokfort spolu so svojím zástupcom a poslala list ministrovi, ktorému oznámila tú tragickú udalosť. Avšak skôr ako stihla poslať správu pani a pánovi Twisterovcom, do riaditeľne vbehol Hagrid, utierajúc si z čela kropaje potu.

„Pani riaditeľka, pani riaditeľka!“ kričal už od schodov a mával pred sebou akýmsi kusom papiera prepichnutým dreveným šípom.

„Hagrid, čo sa stalo?“ opýtala sa a jej tenké obrvy sa pohoršene stiahli, keď sa zahľadela do tváre rozrušeného hájnika.

„Toto som našiel na dverách svojej chalupy dnes ráno!“ vybafol na ňu a plesol papierom na stôl tak, že sa celý otriasol.

Minerva vzala list do ruky odtrhnúc ho zo šípa a prečítala si ho.

„Zavolajte Harryho Pottera! Je tu niečo, o čom by mal vedieť!

Firenze.“

„Tak na dverách chalupy?“ opýtala sa znova hľadiac na krátku správu a uvažovala, čo to všetko môže znamenať. „Vari vie Firenze niečo, čo nám uniklo?“

„Presne. Mali by ste ho zavolať. Asi je to dôležité,“ podotkol Hagrid.

„Pán Potter je už na ceste. Hagrid, kým príde, musím sa s vami pozhovárať. Sadnite si,“ riekla prísne a hájnik poslúchol. Napratal svoj objemný zadok na stoličku, hoci len horko – ťažko.

„Hagrid, potrebujem vedieť, či sa v našom revíre, teda na území školy zdržiava nejaký čudný tvor. Mal by to byť vták.“

Lenže Hagrid pokrútil okamžite hlavou. „Nie, o tom by som musel vedieť, pani riaditeľka. Jediné, čo som vám spomínal bolo, že nám záhadne pohynuli Augurujovia. Ale nevím o žádnom vtákovi, ktorý by sa tu zdržiaval.“

„Hagrid, je to dôležité,“ zopakovala. „Naozaj o žiadnom neviete? A neskúšajte to predo mnou zatajiť. Ak znova chováte niečo nebezpečné, neminie vás výpoveď!“

„V...výpoveď? Ale prečo? Veď som nič neurobil. Prisahám vám, ako je Merlin nado mnou, že o žiadnom vtákovi neviem,“ dušoval sa a tvár pod jeho hustou bradou a fúziskami viditeľne pobledla.

Minerva mu jednoducho nemohla neveriť. Bol úprimný, to vedela rozoznať. Neklamal jej. Ak teda skutočne nejaký taký tvor existoval, zrejme o ňom Hagrid nevedel. Potom si spomenula na to, čo jej vtedy spomínal o tých Augurujoch.

„Ako zahynuli tí vtáci? Tí Augurujovia?“

„Niečo ich napadlo. Jedinú stopu na tele mali po ďobnutí.“

Minerva prikývla, a len čo prišiel Harry, vypoklonkovala Hagrida z riaditeľne, aby sa s ním mohla nerušene pozhovárať a predať mu naliehavo znejúci odkaz od kentaura.

Ariana odišla z ošetrovne až pred večerou. Vo Veľkej sieni vládol šum ako vo včeľom úli. Avšak len čo jej zrak padol na Tiffanine prázdne miesto medzi Tracy a Selmou, žalúdok jej nepríjemne stiahlo. Otočila sa na päte a rýchlosťou blesku vybehla zo Siene preč. Jej útek neušiel Nevillovi, ktorý sa vo svojej porcii večere len prplal. Hneď na to si utrel ústa obrúskom a vypochodoval odtiaľ aj on. Vedel, kde ju má hľadať, avšak zasa prišiel neskoro. Kým stačil dobehnúť na lúku za Hagridovou chalupou, Ariana už bola vysoko vo vzduchu sediac na chrbte Siriusa. Stačilo však jediné zapískanie, aby sa ukázal jeho Aquiles a o pár sekúnd na to ju už nasledoval. Videl, ako pristála na opačnej strane jazera a zosadla z čierneho lesknúceho sa chrbta Pegasa, prekĺznuc popod jeho žiarivé ebenové krídla.

Plakala a jej telo sa otriasalo vzlykmi. Nevnímala, čo sa s ňou deje. Neville k nej bez slova podišiel a len čo jej položil ruku na rameno, stúlila sa mu v náručí. Pevne ju objal, hladiac ju po chrbte, no nepreriekol ani slova. Nechal ju vyplakať sa. Vedel, ako sa cíti. Nebolo to o nič lepšie, ako sa cítil on, keď im riaditeľka povedala tú správu. Bolo to hrozné. Napokon sa upokojila, ale stále sa ho držala ako kliešť a nechala ho, nech ju aj naďalej objíma.

„Ja som na vine, že Tiffany je mŕtva,“ zaševelila a zdvihla hlavu, pozrúc naňho svojimi od plaču opuchnutými očami. „Keby som tam nemala tú Mandragoru ...“

„Na to ani nemyslite! Nie je to vaša vina!“ povedal autoritatívne. „Bola to nešťastná náhoda. Možno keby Tiffany v noci nevyšla z izby, nič by sa jej nestalo.“

„Možno, ale keby som tam nemala tú rastlinu, tiež by sa nič nestalo,“ nedala sa, trvajúc tvrdohlavo na tom, že je vinná len a len ona. „Už vtedy, keď skamenela Eliza som tam mala ten kvet. Zrejme sa tam to zviera chcelo dostať ... a ona ho náhodou stretla.“

„Ariana, je nezmysel, aby ste sa obviňovali.“

„Nemyslím si to. Mali by ste sa odo mňa držať čo najďalej, profesor. Zdá sa, že v poslednom čase nosím len smolu,“ hlesla a uprela naňho tie svoje veľké hnedé oči. Keď sa vzápätí vymanila z jeho objatia, mal chuť ju zadržať, ale nespravil to. Nie preto, že by nechcel ... nemohol.

„Nezdá sa vám, že tu niečo nesedí?“ opýtal sa a hoci bola situácia nad mieru vážna, predsa mu len myklo kútikom úst.

„A čo?“

„Smolu som predsa nosil vždy ja.“

Ariana sa uškrnula a on natiahol ruku k jej tvári, aby jej zotrel slzy, ktoré si na jej ružových lícach spravili cestičky. Bez slova naňho hľadela. Útroby jej zovrel akýsi neznámy pocit, ktorý spôsobil, že jej dlane zvlhli a kolená sa roztriasli. Ale odmietala tomu venovať pozornosť. Hoci vnímala ako mu znežnel pohľad, keď sa na ňu díval, ako ju hrial jeho dotyk a ako sa príjemne cítila v jeho náručí ... teraz na city, alebo na to, čo sa s ňou dialo ... nebol čas.

Odstúpila od neho a pohľad jej padol na pokojnú hladinu Čierneho jazera, ktoré sa ako obrovské oko rozpínalo okolo Rokfortského hradu. „Musím prísť na to, čo je za tým!“ prehovorila odhodlane.

„Nemali by ste sa do toho miešať, slečna Snapová. Dnes prišiel Harry. Nechajte to naňho, je to jeho práca.“

„Harry ... je tu?“

Neville nemohol nepočuť ako jej preskočil hlas a ako sa potešila, keď o tom počula. Nikdy by si to nebol priznal, ale zatúžil, aby sa naňho tak nebola tešila. Závidel mu. Alebo to bola žiarliovosť, ktorú pocítil voči svojmu starému kamarátovi?!

„Áno. Je tu. Prišiel aj so svojím zástupcom Teddom Lupinom.“

„Mala by som ísť. Ešte som nevečerala a škvŕka mi v žalúdku,“ zahovorila a zapískala na Siriusa. Ten k nej hneď pribehol. Chcela už odísť, ale keď videla profesora bezradne stáť na brehu jazera takého bezradného, podišla k nemu a postaviac sa na špičky, pobozkala ho na líce. Potom doslova ušla. Neville ostal stáť na mieste ako prikovaný a držal si ruku na líci, kde pred chvíľou spočinuli jej mäkké pery.

„Zdravím, Potter,“ riekol úsečne Severus, keď ako posledný vošiel do riaditeľne.

„Aj ja vás, Severus,“ odvetil a pokračoval v rozhovore, ktorý s riaditeľkou a Cassiou viedli, kým sa objavil. Teddy Lupin len pozorne načúval a robil si poznámky všetkých faktov, ktoré poznali a mali k dispozícii. „Môžem len potvrdiť to, čo povedala Yvainne. Slečna Tiffany Twisterová naozaj zomrela na následok otravy krvi, ktorý spôsobila jej rana krku. Skutočne si myslím, že sa jedná o nejakého neznámeho vtáka a hoci Hagrid o novom a neželanom prírastku nevie, mohol by byť pri jeho hľadaní veľmi nápomocný. Myslím si, že zopár Mandragor by sme mali znova premiestniť do skleníka, čím by sa podľa mňa vylúčili útoky na školu.“

„Takže mu tie rastliny vlastne naservírujeme na striebornom podnose?“ zahundral Severus nesúhlasne.

„Presne tak. Nutné zlo. Ak ten tvor zistil, že sú rastliny tam, nebude preň problém vypátrať, že sme ich premiestnili späť do skleníka. Bude preň zrejme ľahšie dostať sa tam, ako dobíjať sa do školy. Ale je to len predpoklad.“

Severus sa mračil, ale už nepovedal nič.

„Mali sme tu jednu skamenenú žiačku a jedno úmrtie. Situácia je vážna, no verím, že sa nám ju ...“ Harry sa otočil k dverám, na ktoré sa ozvalo dunivé búšenie. Dnu vpadla profesorka Čarovania Hannah Abottová a oznámila im nepríjemnú novinu.

„Severus ... tvoj syn, Ef ...Efrain,“ drmolila zadýchane.

„Čo s ním je?“ Severus vyskočil zo stoličky, akoby sedel na žeravom uhlí.

„Našli ho v Astronomickej veži. Skamenel.“

Severus zbledol ako stena. Vyrútil sa z riaditeľne ako víchor mieriac na ošetrovňu. Avšak to nebolo všetko, čo im chcela Hannah oznámiť.

„Minerva? Efrain Snape nie je jediný ...“ odkašľala si Hannah a v rukách žmolila svoj prútik. Nebola nadšená, že práve ona je poslom zlých správ.

„Kto ešte?“ opýtala sa riaditeľka s vážnou tvárou.

„Celesta Levynová, druháčka z Bifľomoru.“