Wardenka

16. kapitola

Pocit viny

Severus vrazil do ošetrovne a na chvíľu ustrnul v pohybe. Jeho manželka sedela pri synovej posteli v slzách a nepomáhalo ani to, že ju skúšal utešovať ich najmladší syn Dorado.

„Yvainne,“ šepol Severus a vzal ju do náručia. „Neboj sa, všetko bude v poriadku. Mandragorí odvar sa už pripravuje. Avšak bude dosť len pre jedného z nich. Na ďalšie si budeme musieť chvíľu počkať.“

„Ja viem, viem,“ ševelila, objímajúc ho pevne. „Asi by nebolo múdre, keby sme ho dali práve Efrainovi, čo? Nemôžeme ho vrátiť do života ... protekčne.“

„Hodilo by to na nás zlé svetlo. Bude musieť počkať,“ pritakal Severus. Uvedomoval si, čo by to znamenalo, keby podali odvar prednostne svojmu synovi. A hoci to bolo hrozné, pár dní budú teda musieť počkať.

„Zvládneš to?“ opýtal sa manželky, zotierajúc jej slzy z tváre bozkami. Vôbec mu nevadilo, že Dorado ich skúmavo pozoruje a prevracia očami.

„Áno, iste,“ odvetila a nasilu sa naňho usmiala. „Budem musieť. Inú ošetrovateľku tu nemáme,“ zažartovala a nechala, nech jej vtisne bozk na čelo.

„Dobre, tak ja sa postarám o Dorada,“ oznámil a vôbec si nevšimol, že v dverách sa mihol akýsi pohyb.

Ariana utekala po chodbe, len aby ju otec neprichytil, že načúvala. Pocit viny, ktorý v nej hlodal sa stále prehlboval. Profesor Longbottom jej síce skúšal nahovárať, že za to nemôže, ale nebolo to celkom tak. A ani jej brat Wulfrick na tom nebol práve najlepšie. Trápil sa rovnako ako ona pre smrť Tiffany. Jedinú útechu mu robila Elizina spoločnosť, ktorá mu ustavične dohovárala, že to nie je jeho vina, čo sa stalo, že za to nemôže nik a mohlo sa to stať hocikomu inému, kto by sa bol ocitol vtedy v klubovni.

No najhoršie na tom nebol nik iný ako Neville. Celý deň premeriaval krátkymi, rýchlymi krokmi svoju pracovňu a premýšľal, čo by mohol spraviť. Bol unavený z nedostatku spánku, pretože mučivé sny sa vrátili a udreli silnejšie ako kedykoľvek predtým. Pod očami mal tmavé kruhy a bol bledý ako rokfortský duch. Dokonca ho nevyviedlo z miery ani Zloduchovo uťahovanie si z neho. Keď sa dozvedel o nových obetiach, ktoré ležali skamenené v nemocničnom krídle, znova sa mu pripomenula veštba Luny Scarmanderovej. „Visí nad tebou znamenie zla ...visí nad tebou znamenie zla,“ opakoval si v duchu dookola. Napadlo ho, či to práve on nie je príčinou toho všetkého. Ale ako mohol za to, že si to čudné stvorenie našlo úkryt práve tu, na pozemkoch ich školy?! Nemohol za to! Alebo áno? Bolo to preto, že experimentoval a vyšľachtil nový druh Mandragor?

„Možno som naozaj na vine práve ja,“ hlesol a výraz jeho tváre odrážal výraz pochopenia. S vývojom nového druhu rastliny začal už dávno. Avšak len teraz sa mu ho podarilo dokončiť. Výsledkom bolo to, že rastliny dozrievali skôr ako mali obyčajne vo zvyku, hoci sa to líšilo len pár dňami. Ale musel urobiť niečo preto, aby si ich šťava zachovala pôvodné liečivé účinky, lebo pri prvých testoch sa ukázalo, že práve týmto sa líšia. Preto doplnil zeminu o pár výživných látok naviac a s pomocou kolegu a priateľa, ktorý študoval na prestížnej Dublinskej univerzite a to zapríčinilo, že predtým priesvitná šťava rastliny sa zmenila na krvavočervenú. Hoci ich to najprv prekvapilo, podrobili ju všetkým možným testom od chuti až po následky z jej užitia v elixíroch a s potešením zistili, že to funguje. Šťava bola chutnejšia, sladšia, výživnejšia a skvelá na použitie do odvaru, hoci stále prebiehali nové pokusy a skúšky jej využitia.

Neville sa napil vody z poloprázdneho pohára a podíduc k oknu sledoval decembrovú krajinu zahalenú strieborným plášťom mrazu a inovati. Prázdnym pohľadom sledoval prvú snehovú vločku, ktorá sa zniesla z ťažkých oblakov pripomínajúcich skôr obrovské sivé periny. Tancovala mu pred oknom, akoby ho chcela svojimi kreáciami rozveseliť, či priviesť na iné myšlienky. Ale nepomohlo to. Hoci sa husto rozsnežilo a on veľmi rád pozoroval tento nádherný prírodný jav, teraz mu nevenoval ani za mak pozornosti. Hlavou mu ako výstrel prebleskli ďalšie slová, ktoré ho ako vždy vytrhli z nepokojného spánku. „Ty môžeš za jej smrť! Znamenie, ktoré viselo nad tebou zotrela vlastnou krvou! Ty môžeš za jej smrť!“ Znova sa ocitol v Zakázanom lese. Obklopovala ho hustá hmla a pred ním utekala akási ženská postava. Nemohol ju zastihnúť prv ako ju našiel mŕtvu na zemi, hoc sa o to snažil po každý raz zo všetkých síl.

Na dvere pracovne sa ozvalo zaklopanie a on počul svoj hlas, ktorý znel úplne cudzo, ako vraví: „Vojdite, je otvorené.“

Hannah Abottová vošla dnu a zavrela za sebou. Nervózne si rukou upravila vlasy, zastrčiac si ich za ucho.

„Ahoj Neville,“ pozdravila a čakala, kedy si ju všimne. On však civel do ohňa plápolajúceho v kozube a ani sa len neunúval zdvihnúť k nej zrak.

„Ahoj Hannah, posaď sa,“ slová sa mu akosi ťažko prevaľovali cez jazyk, ale Hannah bola rozhodnutá nevšímať si túto jeho čudnú apatiu. „Dáš si niečo?“ opýtal sa zdvorilo, hoci sa práve tak celkom nesprával.

„Nie, ďakujem,“ odvetila a rozmýšľala, ako má začať. „Prišla som, lebo ... vieš, ja ... premýšľala som ... dlho som uvažovala a ...“ zasekla sa, hľadiac na portrét mŕtvej mladej ženy s nezvyčajným menom Lottarie, v ozdobnom rámčeku.

„Áno? A o čom?“ opýtal sa, no neznelo to, že ho to skutočne zaujíma.

Hannah sa k nemu otočila a sledovala ho svojimi orieškovohnedými očami. Takéhoto ho nepoznala. Ale chápala ho. Všetky tie udalosti, ktoré sa v škole stali v posledných dňoch boli príliš desivé, skľučujúce. Preto podišla k nemu, kľakla si pred neho a po chvíľkovom váhaní natiahla ruku k jeho strhanej tvári. Až vtedy k nej Neville vzhliadol a ako v spomalenom filme sledoval jej tvár, ktorá bola čoraz bližšie k tej jeho. Hannah ho hanblivo pobozkala. Jej mäkké pery sa pritisli na tie jeho, ale to čo sa stalo, by nečakala. Nevillove ústa chutili po akomsi alkohole a aj jeho dych ním bol presýtený. Avšak to nebolo to, čo ju zarazilo. Jemne ju od seba odtisol.

„Nie, prosím odpusť mi, ale ... nemôžem,“ riekol ticho a jeho mútny pohľad sa znova uprel do plameňov, ktoré svojimi ohnivými jazykmi pažravo oblizovali drevené polená. „Nemôžem,“ zašepkal a keby sa na ňu bol pozrel, videl by, že má v očiach slzy a pery sa jej trasú. Nepreriekla však ani slova. Jej hrdosť jej v tom zabránila. Len stroho kývla hlavou, pery stiahla do úzkej linky a vybehla odtiaľ preč, akoby ju naháňali všetci čerti. Takto ju ešte nikto neponížil. Vlastne si za to mohla sama. Keď sa ocitla v bezpečí svojej komnaty, hodila sa na posteľ a tvár zmáčanú slzami zaborila do páperového vankúša. V duchu si nadávala do hlupaní, že sa vôbec o niečo pokúsila. Ale keď sa upokojila, napadlo jej, že je to azda takto lepšie. Síce sa cítila neskutočne trápne, ale dalo sa to prežiť. Napokon, zažila už aj horšie veci. Avšak nedokázala pochopiť jeho postoj. Vari o ňu stratil záujem? Prišlo jej to veľmi divné, že sa to stalo tak odrazu, ba priam zo dňa na deň. Alebo nie? Nechcela sa tým už ďalej zaoberať a tak si rýchlo osušila slzy a pobrala sa opravovať domáce úlohy študentov, len aby prišla na iné myšlienky a nemusela myslieť na to nedávne fiasko.

Harry a Teddy sa vybrali z hradu rovno do Zakázaného lesa. Od Hagrida si vzali lampáše, pretože už dávno sa zotmelo. Bolo veľmi chladno. Mráz sa sa im zabáral až do špiku kostí. Pod nohami ich chrapčal čerstvo napadnutý sneh. Harry presne vedel, kam má ísť, ale aj tak nekráčali dlho, pretože Firenze im pricválal oproti.

„Harry Potter, prišiel si,“ povedal a jeho husté obrvy boli stiahnuté do rovnej čiary nad temne modrými očami. A pozrel sa na jeho mladého spoločníka.

„Ahoj Firenze, aj ja ťa rád vidím. Toto je môj krstný syn,“ povedal a Firenze prikývol.

„Viem, čakal som vás. Rád ťa spoznávam, Teddy Lupin.“ Načiahol k nemu svoju ruku a potriasol mu pravicou.

„Hagrid mi odovzdal tvoj odkaz. Čo bolo také naliehavé?“

„Môj syn, Varro ... skamenel,“ hlesol zatnúc ruky v päsť. „Mal som to predvídať, Mars nebol včera veľmi jasný. A ten kruh okolo mesiaca ... zlé znamenie,“ hlesol a kopytom zahrabol do snehu.

„Čo sa stalo? Ako to, že skamenel? Včera zomrelo v Rokforte jedno dievča a ďalší dvaja skameneli, ak o tom niečo vieš, Firenze, potrebujem vedieť, čo sa deje,“ Harryho hlas znel naliehavo.

„Ty potrebuješ vedieť viac, Harry Potter, a ja potrebujem odvar z Mandragor,“ odvetil mu kentaur bojovne. Nikdy predtým sa takto nesprával, ale Harryho ho chápal. Išlo o jeho syna.

„Teraz ti ho doniesť nemôžem. Odvar sa bude variť až zajtra. Zajtra ti ho teda prinesiem. Sľubujem,“ zaprisahával sa. Vedel, že mu nesmie klamať. A nikdy by to ani nespravil. Stratiť ich dôveru bolo preňho neželané ako dostať v lete bobrie kiahne.

„Verím ti, Harry Potter. Neviem veľa, hviezdy a znamenia sú nejasné, ale poviem ti len toľko,“ zamrmlal. „Nad tvojím priateľom visí znamenie zla a len on premôže to zlo, nie ty. Jeho družina bude mocnejšia ako by sa mohlo zdať, hoc len jediného nepriateľa budú mať. Zlo, ktoré hľadajú, je blízko,“ riekol tajomne a otočil sa smerom k jazeru. Harrymu sa zdalo, že ho celkom dobre nepochopil. Aký priateľ? Koho tým myslel? Znova spomenul to, čo mu kedysi prezradil Neville, avšak on to vôbec nebral vážne. Varovanie sa opakovalo a Harry už teraz nepochyboval, že práve Neville s tým má niečo spoločné.

„Dobre, Harry Potter, nezabudni na svoj sľub! Zajtra ťa tu budem čakať o tomto čase na pravé poludnie.“ Firenze sa vzápätí stratil v tmavom lese a oni sa vrátili na hrad.

„Teddy, choď za madam Snapoveou a povedz jej, že ten odvar musí zajtra dostať Varro a vysvetli jej naše dôvody. Tiež jej povedz, že sa s ňou o tom pozhováram. Ja idem za Nevillom. Stretneme sa u mňa na izbe,“ povedal a mladík sa ihneď odobral vyplniť jeho príkazy. Keď Harry vošiel do pracovne Nevilla, jeho priateľ stál uprostred miestnosti a držal sa za hlavu tak, akoby mu mala prasknúť napoly.

„Nie, nie, nie, nie!“ kričal ako zmyslov zbavený.

„Neville! Neville, čo je s tebou?!“ Harry ho takto nikdy nevidel. Zdalo sa mu, že jeho kamarátovi preskočilo. Otočil ho k sebe a silno ním zatriasol, držiac ho za plecia.

„Harry,“ zaševelil mladý muž a zosunul sa do kresla. „Ja už nevládzem ... tie sny ... tá prekliata veštba ... tie nehody ... je toho na mňa veľa.“

„Neville, spamätaj sa! Veď teba len tak niečo nezlomí! Si statočnejší, nech všetci, ktorých poznám,“ dohováral mu priateľsky.

„Už tri noci som nezažmúril oka,“ šepol unavene. Tmavé kruhy pod očami bolo toho dôkazom. „Stále sa mi opakuje ten istý sen a tie nehody ... čo ak za ne môžem ja?“

„To je nezmysel! Vari si sem toho vtáka doniesol?“ Neville pokrútil hlavou a Harry pokračoval. „Tak vidíš! Je hlúposť, aby si si namýšľal niečo také.“

„Ja neviem ... už neviem, čomu mám veriť.“

Harry si vzdychol. Chcel od neho nejaké odpovede na otázky, ale jeho priateľ bol v takom stave, že ho nechcel trápiť. Nemal to srdce. Preto sa rozhodol, že to nechá radšej na ráno.

„Mal by si zájsť za Yvainne, aby ti dala niečo na spánok. Potrebuješ sa vyspať. A ja sa potrebujem s tebou pozhovárať. Ale až zajtra. Choď za ňou,“ odporúčal mu a on prikývol. Len čo však Harry opustil miestnosť, Neville si presadol do svojho obľúbeného kresla a prikryl sa dekou. Hodiny ukazovali pol jedenástej. Vedel, že dnes v noci znova nezaspí.

Mýlil sa. Tesne pred tým, ako odbili hodiny jedenásť, vzduch v miestnosti sa akoby zachvel. Znenazdania sa presýtil sviežou vôňou citrusových plodov. Nevillove viečka zaklipkali. Jeho oči boli červené a opuchnuté. Nevládal sa ani pohnúť. Chcel len spať. Nič iné, len sa konečne znova vyspať. To, že sa jeho spánkov dotkli čiesi teplé ruky vnímal len veľmi hmlisto. Rovnako ako tiché slová, ktoré zneli tak nežne a upokojujúco. Uspávali ho, hoci im dobre nerozumel. Podvolil sa. Bolo to veľmi príjemné.

Ariana mu štíhlymi prstami jemne masírovala spánky bez toho, aby sa mu čo i len ukázala. Nechcela a nemohla sa prezradiť. Znamenie na ruke ju pálilo už pár dní. Preto vedela, že sa niečo deje. Neville bol na tom zle. Zrejme sa cítil ešte hrošie ako ona. Avšak teraz, keď bola pri ňom nemyslela na žiadne starosti. Myslela len na to, aké je príjemné byť v jeho blízkosti. Jeho vlasy ju pošteklili na brade. Voňali za brezou. Keď otvorila oči a pozrela mu do tváre, zdalo sa jej, že nikdy predtým sa jej nezdal taký príťažlivý ako teraz ... v spánku. Nevillove pery sa jemne hýbali, akoby si niečo mrmlal. Zastavila sa na nich pohľadom a uvažovala, ako asi tak chutia jeho bozky ... Ani nevedela ako ... či prečo, ale sklonila sa k nim a letmo ho pobozkala. Na chvíľu sa odtiahla, lebo sa preľakla, aby sa neprebudil, ale nemala sa čoho obávať. Znova sa dotkla perami jeho úst a jej bozk bol o niečo nástojčivejší. Jazykom mu poláskala spodnú peru a ten dotyk naň zrejme zapôsobil šteklivo, pretože sa so spánku usmial a pootvoril pery.  Vkĺzla ním dnu a prekvapene si uvedomila, že na ňu reaguje. Ich jazyky sa stretli. Nevillove pery sa prisali na tie jej tak vášnivo, až jej to vyrazilo na malú chvíľu dych. Predsa len on bol ten skúsenejší. A ona? Doteraz sa bozkávala len s jedným, jediným chlapcom. S Wulfrickovým kamarátom, keď sa jej posmieval, že to nevie, prosto mu to chcela dokázať. Tento bozk bol však celkom iný. Bol taký ... elektrizujúci. Len tak mohla vysvetliť ten čudný pocit, ktorý sa jej rozlial pri bozku do celého tela a zaplavil ju zvláštnym, povznášajúcim pocitom až po končeky prstov na nohách. Ona bola tou, ktorá bozk započala a bola aj tou, ktorá ho ukončila. Už vedela, ako chutili jeho pery. Ako jablká ... a med.

17. kapitola

Zlatý Kogrifin

Firenze svoje slovo dodržal. Ale aj Harry. Doniesol mu Mandragorí odvar, aby ho kentaur mohol dať svojmu synovi, ktorý po ňom okamžite ožil. Obaja sledovali, ako sa mladík preberá z neželaného spánku a čakali. Firenze sa neprestával mračiť na svojho syna, ale srdce mu tĺklo radosťou, keď sa tak dialo. Nikdy sa tak nevystrašil ako v predošlý deň, keď ho našiel neďaleko brehu Čierneho jazera na mieste, kde bolo krovie najhustejšie. Za pomoci svojich priateľov ho dostali späť do bezpečia, domov. Firenzova družka a Varrova matka bola zúfalá. Preto Firezne musel priviesť Harryho. Len jemu veril tak, ako neveril nikdy žiadnemu inému človeku. Zvolil si síce malú lesť, ale nemal na výber.

„Otec,“ hlesol Varro previnilo a v ruke zvieral akýsi pokrčený pergamen. Ani si to sprvu neuvedomil. Firenze ho mocne objal, ale vzápätí ho vykarhal za jeho nezodpovedné správanie.

„Ako si mohol! Prečo si ma nepočúvol!? Prečo si vždy musíš urobiť po svojom?!“ Varro zaspätkoval a jeho jasnozelené oči sa zabodli do zeme. Pozorne si prezeral kopytá, akoby zisťoval, či si ich nemá preleštiť.

„Prepáč,“ hlesol a vrhol zvedavý pohľad na Harryho. Premeral si ho od hlavy až k päte a zrazu si spomenul. Vystrel k nemu ruku s tajomným úsmevom, podávajúc mu ten kus pokrkvaného pergamenu, ktorý v nej mal. „Ja viem, že som tam nemal chodiť, ale nemohol som odolať. Chcel som ho vystriehnuť. Aj ja som chcel pomôcť,“ otočil sa späť k otcovi.

„Čo je to?“ opýtal sa Harry a roztiahol kus papiera. „Pre Merlina!“ vydýchol od úžasu a vrhol uveličený pohľad na mladíka. „Ty si ho videl?!“

Varro len prikývol a jeho otec po ňom fľochol pohoršeným pohľadom. „Mal by si byť rád, že si prežil. Jedna žiačka také šťastie nemala ...“ Potom si stúpol za Harryho a pozorne si prezrel synovu kresbu. Nevedel, že jeho syn vie tak skvele narábať s uhlíkom. Hnev sa stratil a vystriedala ho hrdosť. Bola to naozaj verná podoba.

„Nevieš, čo to je?“ opýtal sa Harry Firenza, ale ten len zamietavo pokrútil hlavou. „Aj tak dobre. Pomohli ste nám viac, ako som mohol dúfať.“

„Som rád, Harry Potter, že som mohol byť nápomocný. Ale pamätaj na to, čo som ti povedal včera. Nie ty, ale on. Tak je to napísané v hviezdach. Tak sa má stať.“

Harry prikývol, hoci netušil, ako by si Neville mohol s týmto problémom poradiť. On nebol auror a neovládal ani zďaleka také kúzla ako Harry. Netušil, ako by mohol poraziť to čudné zviera. Avšak on musel urobiť čosi viac. Musel zistiť, čo spája Nevilla a toho zvera a musel vypátrať, čo to vlastne je. Varro mu to uľahčil. Nielen, že mu ho nakreslil, ale ho aj popísal. Bol to čudný tvor podobný kohútovi. Mal dve nohy s ostrými pazúrmi, krídla, ale jeho štíhle telo končiace dlhým chvostom, boli pokryté šupinami so zlatým odleskom a jeho dúhovky boli zelené ako malachit. Nikdy niečo také nevidel. Za celý svoj život. Rozhodne to nebol Bazilisk. Avšak nemohol zatiaľ vylúčiť možnosť, že sa jedná o nejaký jeho príbuzný druh. Kresbu zložil a starostlivo si ju strčil do vrecka. Hneď musí poslať Teddyho na Ministerstvo, aby prehľadal tamojšiu knižnicu a zistil, čo sa bude dať. Možno bude mať chlapec šťastie. On sa musí pozhovárať s Nevillom a až potom sa rozhodne, čo spraví.

„Si v poriadku?“ opýtal sa Nevilla, len čo ho pustil do vnútra svojich izieb. Musel pripustiť, že vyzeral o niečo lepšie. Rozhodne sa stratili kruhy spod očí a v tvári mal znova zdravšiu farbu. Hoci jeho oči boli smutné.

„Iste, iste Harry. Je mi fajn,“ hlesol hľadiac cez okno na zasneženú krajinu.

Harry si nemohol nevšimnúť, že je mysľou niekde úplne inde. A Neville skutočne bol. Myslel na ten čudný pocit, keď sa na krátku chvíľu prebral uprostred noci zo snenia. Zdalo sa mu, že sen, ktorý sníval sa zhmotnil do skutočnosti. Bol taký živý ... taký ... Nevedel to opísať vlastnými slovami. Avšak len čo sa prebral, sen sa rozplynul a on upadol znova do hlbokého spánku. Ale pocity, ktoré v ňom vyvolal ten vysnený ... bozk v ňom ostali hlboko vryté.

„Neville? Musíme sa pozhovárať,“ povedal Harry a čakal, kým mu bude venovať pozornosť. Neville prikývol a podišiel k svojmu pracovnému stolu, aby na stoličku za ním spustil svoje vysoké telo. Keď si sadol, spýtavo zdvihol obočie v tichom očakávaní otázok.

„Už vieme ako vyzerá tvor, ktorého hľadáme,“ povedal Harry a Neville v úžase vyvalil oči.

„Ty si ho vypátral? Vieš, čo to je?“ chrlil naň jednu otázku za druhou.

„No, pomohol mi Firenze a jeho syn Varro. Ten hlavne. Dal mi viac, akoby som dúfal. Nakreslil ho, avšak stále nevieme, čo to je,“ odvetil zdráhavo.

„Nakreslil ho? Môžem toho tvora vidieť?“ opýtal sa plný očakávania a Harry po chvíli premýšľania privolil.

„Dobre. Urobil som si kópiu. Teddymu som dal originál a poslal ho do knižnice na ministerstve, aby zistil, čo sa bude dať,“ vravel a z vnútorného vrecka habitu vyťahoval poskladaný kus pergamenu. Podal ho Nevillovi, ktorý ho roztvoril a vytreštil oči.

„Čo to do Slizolina je?! Nič také som jakživ nevidel!“ zvolal ohúrene a obrázok toho zvieraťa si vrýval do pamäte.

„Pravdu povediac, ani ja. A to som videl už naozaj všeličo,“ vzdychol si Harry a odložil si kresbu späť do vrecka. „Ale nie o tom som s tebou chcel hovoriť. Včera som sa znova rozprával s Firenzom. Je tu niečo, čo ma zaujíma a čo sa priamo týka teba.“

„Skutočne? A čo? Pýtaj sa,“ povzbudzoval ho Neville celkom rád, že sa v pátraní dostali o krok ďalej.

„Ide o tú Luninu veštbu. Stále mi vŕta v hlave, čo to malo znamenať. Nemyslím si, že by to bol z jej strany nejaký nepodarený žart. Ak povedala, že nad tebou visí naozaj znamenie zla, podľa všetkého ťa chcela varovať.“

Neville vstal a znova prešiel k oknu. Potom akoby si to rozmyslel a vrátil sa k podnosu, kde stála kanvička s ešte teplým čajom a dve šálky. Harry odmietol, ale on si nalial.

„Vieš, včera som si na niečo spomenul,“ prehovoril po chvíli akosi roztržito. „Stalo sa to deň pred tým, ako Lottie zomrela. V ten večer mi povedala niečo veľmi zvláštne.“ Napil sa a šáločku znova položil na strieborný podnos. „Priznala sa mi, že dlhší čas mala problém s jedným mužom. Obťažoval ju. Miloval ju tak šialene, že mu vôbec neprekážalo, že ona mu city neopätuje. Vravel jej, že sa ho naučí ľúbiť. To, že boli blízka rodina akosi nebral do úvahy. Lottie ho odmietala. Dokonca sa jej zdalo, že po jej zasnúbení so mnou sa s tým zmieril a na čas jej dal pokoj. Potom sa mi priznala, že ju nedávno znova vyhľadal a povedal, že ak sa zaňho nevydá, nikdy so mnou nebude šťastná, pretože ma prekľaje.“

„A ty nevieš, o koho sa jednalo, je tak?“ Harry ho tak trochu ľutoval. Neville bol jeho priateľ už dlhé roky. Mal dobré srdce, miloval Herbológiu a on si nevedel predstaviť nikoho iného, pre koho by si bol želal šťastný život. Lenže osud mu ho nedoprial.

„Nie. Vôbec to netuším. Nechcela mi to prezradiť. Povedala, že sa nemám ničoho obávať, pretože ona má v rukách tromf. Hovorila mi, že mňa len tak nejaká kliatba nezlomí. Vravela, že budem šťastný. Či už s ňou, alebo bez nej.“

„Mala v rukách tromf?“ zastavil ho Harry nechápavo. „Čo tým myslela?“

„Netuším. Naozaj. Mala svoje tajomstvá, ktoré si nechávala len a len pre seba. A ja som to rešpektoval.“

„Tak dobre. Možno ti budem vedieť pomôcť zistiť viac, ak chceš. A možno sa nám podarí vypátrať toho človeka.“  

„To by si pre mňa spravil?“

„Samozrejme, veď si môj priateľ,“ odvetil Harry a povzbudivo sa naň usmial. Keď od Nevilla odchádzal, bol zamyslenejší ako predtým. Nebol si istý, ale niečo mu vravelo, že to všetko spolu súvisí. Bolo to veľmi zvláštne, pretože inštinkt, na ktorý sa spoliehal ho nikdy nesklamal. A práve tento druh vnemu, akýsi jeho šiesty zmysel mu našepkával, že všetko čo sa tu deje má niečo spoločné s jeho priateľom. V mysli si preberal, čo zatiaľ vedel. Neville bol zrejme naozaj prekliaty. Tak to povedala Luna. Hneď potom sa tu objavila tá beštia ničiaca rastliny a spôsobujúca skamenenie i smrť. Augurujovia zomreli presne tak isto, ako Tiffany Twisterová, po ďobnutí. A potom ho napadlo to, čo ešte Neville dodal. Lottie mala v rukách akýsi tromf. Ale čo tým chcela povedať?

Wulfrick vyšiel z chlapčenských spální a pohľadom prešiel po študentoch v klubovni, ktorí tam sedeli v hlúčikoch a bavili sa. Kývol hlavou sestre na pozdrav, ktorá sedela nezvyčajne ticho medzi svojimi priateľkami Amber, Muriel a Elizou. Eliza mu venovala jeden z tých úsmevov, ktoré sa mu na nej tak páčili, a pre ktoré strácal hlavu. Včera ju skoro pobozkal. Ale len skoro. Stále v ňom hlodal chrobák pochybností a výčitky, ktoré v ňom opäť vzkriesila Tiffanina smrť. Kdesi vo svojom vnútri vedel, že za to nebol vinný, ale aj tak ho to trápilo viac ako by si myslel. Vedel, že on bol dôvodom, pre ktorý vyšla v tú nočnú hodinu zo svojej izby. Videl to, keď si spätne premietal celú situáciu. Jeho wardenský dar mu však teraz nebol na nič. Niekedy by bol radšej, keby to nikdy nevidel. Inak by sa nebol cítil taký vinný.

Len čo vyšiel na chodbu, skoro sa zrazil so svojím otcom, ktorý práve vchádzal do svojej pracovne.

„Ahoj Wulf, stalo sa niečo?“ opýtal sa ho otec so zjavným znepokojením v tvári. Jeho tmavé oči si ho skúmavo premeriavali akoby sa mu chceli dostať aj do najtmavšieho kúta mysle a vysliediť, čo trápi jeho syna.

„Ale nie,“ odvetil vyhýbavo. „Chcel som sa len prejsť.“

„V tej fujavici?“ Severusovo obočie vystrelilo hore tak rýchlo, ako to ešte nevidel. „Poď, pozhovárame sa,“ navrhol a natiahol k nemu ruku.

Wulfrick zvesil plecia a nechal otca, aby ho zatiahol do svojej pracovne. Ten mu položil ruku okolo pliec a usadil ho proti jeho vôli do jedného z kresiel potiahnutých tmavozeleným damaškom. Do krištáľového pohára mu nalial tekvicový džús a podal mu ho.

„Však si mi tam nepridal Veritaserum?“ opýtal sa ho podozrievavo syn a Severus sa uškrnul.

„Prečo by som to robil?“ opýtal sa nevinne.

„Možno preto, aby si zo mňa bez problémov vytiahol, čo sa deje,“ odvetil Wulfrick a mykol plecami. Avšak jeho otec sa len pobavene usmial.

„Nepreháňaj. Ale ďakujem za nápad. Ak mi to nepovieš sám, vlejem ti ho do krku nasilu. Tak von s tým.“

„Ja len ... prečo práve my musíme byť Wardeni? Je to všetko také zložité,“ hlesol a napil sa konečne z džúsu.

Severus sa zamračil. „Vieš, nad tou otázkou som strávil nemálo času aj ja sám. Ale hoci ma to veľmi neteší, musím povedať, že som sa s tým zmieril a som rád. Niekedy si dokonca želám, aby som mal aspoň jednu z tých výnimočných vlastností, ktoré máte vy.“

„Ale prečo?“ mrmlal si popod nos jeho syn, stále nespokojný z odpoveďou. To podľa neho neriešilo jeho problém ani z ďaleka.

„Prečo? Pretože ste výnimočný,“ odvetil celkom jednoducho a mykol plecami. „Vieš, vďaka vašej matke. Keby nebolo jej a toho poslania, ja by som bol dávno mŕtvy a vy ...“

„My by sme tu neboli. To som od teba počul asi tisíckrát ako malý.“

„Wulfrick, si len zmätený. Nič viac. Mal by si vedieť, že nik iný nemá taký dar, aký máte vy. Môžete ho využiť a môžete pomáhať viac ako my, obyčajný čarodejníci. Mal by si byť hrdý na to, že si Warden. Vlastne si dokonca princ, keďže vaša matka pochádza k kráľovského rodu. Netráp sa nad tým, prečo sa stalo to, čo sa stalo. To už nezmeníš. Radšej sa zamysli nad tým, čo môžeš urobiť preto, aby si žil plnohodnotný život, čo najlepšie využil svoj dar a aj vďaka nemu videl svoju budúcnosť len v jasnom svetle. Ak si stále vyčítaš smrť Tiffany, tak ťa uisťujem, že ty nie si na vine. Nik nie je zodpovedný za činy a rozhodnutia iného človeka, len on sám.“

Wulfrick sa smutne uškrnul, otáčajúc pohár v rukách. „Asi máš pravdu,“ hlesol a zadíval sa na špičky svojich čiernych topánok. „Ocko? Môžem sa opýtať ešte niečo?“ ozval sa nesmelo, akosi hanblivo.

„Samozrejme, len sa pýtaj,“ odvetil zvedavo Severus zaujato, prehrabávajúc sa vo flakónikoch s elixírmi na polici.

„Ako si vedel, že mama ... no ... že je to ona koho ľúbiš a s kým chceš prežiť život?“

Severusovi skoro vypadol z ruky elixír Bdelého snenia, ale včas ho zachytil. Takúto otázku nečakal. Vari mala Yvainne pravdu, keď tvrdila, že sa ich syn zamiloval?

„No, vieš, náš vzťah začal v zložitom a ťažkom období,“ začal a pre istotu si sadol. Končekmi prstov pohládzal operadlo kresla a v duchu si premietal uplynulé roky a ich zoznámenie sa. „Nikdy sme vám to nevraveli, ale spočiatku sme sa s vašou matkou nevedeli vystáť. Bola mojou študentkou. A hoci bola nadaná, dával som jej na hodinách zabrať. Bolo na dennom poriadku, že som jej nechával zmiznúť z kotlíka pripravovaný elixír a ona ho musela nanovo variť počas svojho trestu. A keďže nebola z tých, ktoré sa len tak ľahko vzdávajú, vytrvalo drela, aby ma presvedčila o tom, že je lepšia ako ktokoľvek iný. Dokázala to. Všetko sa zvrtlo v poslednom ročníku. Strýko Harry sa do školy po tom lete už nevrátil. Mal pred sebou neľahkú úlohu a pomôcť mu mali Hermiona a Ron Weasleyovci. Ale aj ja som musel, ako som sľúbil bývalému riaditeľovi. Náš plán musel vyjsť, pokiaľ mal byť porazený Voldemort.“

„Hej a dokázali ste to.“

„Dokázali, lenže chcelo to veľa odhodlania, statočnosti a umu. A nebyť tvojej matky, ktorá nado mnou bdela ako strážny anjel, asi by nebolo dopadlo všetko tak, ako sme plánovali. A ako som vedel, že ona je tá pravá?“ zamyslel sa a jeho pery ozdobil jeden z tých zamilovaných úsmevov, ktoré jeho otec vykúzlil vždy, keď sa čo i len hovorilo o jeho manželke. „Sám neviem. Proste som jedného dňa zistil, že ju ľúbim viac ako svoj život. Z nášho priateľstva a spoločných chvíľ, dokonca aj z hádok sa stalo niečo výnimočné. Aj dnes ju ľúbim viac ako včera a predsa menej, ako ju budem ľúbiť zajtra. Je slnkom môjho života. Presne tak ako ty, Ari, Efrain a Dorado. Ste moje všetko,“ riekol rozcítene.

Wulfrick vstal a podišiel k otcovi. Objal ho a on objal jeho. „Som rád, že som tvojím synom,“ šepol a Severus nezabránil tomu, aby sa mu v oku nezaleskla slzička.

„A ja som rád, že si môj syn, a že môžem byť na teba hrdý,“ odvetil a Wulfrick prikývol. Keď jeho syn opustil kanceláriu, pochytila ho akási nostalgia. Celkom zabudol na to, že mal ísť len pre Elixír doplnenia krvi, pre ktorý ho poslala Yvainne. Teraz stála jeho manželka v dverách jeho pracovne a spýtavo sa naň dívala.

„Severus?“ oslovila ho mäkko a podišla k nemu.

„Môj anjel,“ zašepkal a pohľadom skĺzol po jej štíhlej postave. Tmavé vlasy boli z časti ukryté pod čepcom a rovnošata ošetrovateľky zahaľovala jej pôvabnú postavu. Tak veľmi po nej zatúžil. Keď sa jej pozrel do očí, zbadala v nich ten plameň vášne, ktorý vídala tak často, keď boli spolu ... sami. Severus vstal a uchopil jej tvár do svojich teplých dlaní. Ústami sa jej obtrel o pery, ktoré sa v momente rozochveli túžbou.

„Myslíš, že by si mala chvíľu čas ... len pre mňa?“ opýtal sa bozkami jej zasypávajúc privreté viečka i červenajúce sa líca.

„Myslím ... že ... pár minút by som tam hore ... nemala chýbať,“ šepla a jej slová zanikli v jeho horúcich bozkoch, ktorými jej zamkol ústa. Dovolila mu, nech ju vezme do náručia a on ju s potešením odniesol na poschodie do jeho starého bytu, uložiac do perín, už napoly vyzlečenú. Chvíľu sa na ňu bez slova díval, len ju pohládzal. Jemnú líniu krku ... prstom skĺzol na kľúčnu kosť a jeho ruka sa vzápätí opovážlivo vkradla do jej výstrihu, aby ju pohladila a v dlani jemne zovrela jej krásne prsia.

„Yvainne?“ zašepkal s perami na jej krku.

„Mhm?“ zamrmlala a vnorila mu prsty do vlasov, pritláčajúc si jeho hlavu čoraz bližšie, slastne vzdychajúc.

„Ľúbim ťa ... veľmi ... tak veľmi, až to bolí.“

„Severus, láska moja ... tak mi to dokáž ... teraz ... hneď,“ žobronila s úsmevom na perách. A on jej rád vyhovel. Nebolo nič na svete, čo by pre svoju milovanú manželku nebol spravil. Bol by jej zniesol aj modré z neba, keby to len bolo možné ...  

 18. kapitola

Jeho pán

Teddy Lupin sa zamyslene prechádzal pomedzi regály zapratané množstvom kníh, zvitkov pergamenov, brožúr a všelijakých iných spisov hľadajúc to, čo ho zaujímalo a prečo sem vlastne skoro ráno prišiel. Hoci sa deň chýlil ku koncu, nevzdával sa v hľadaní. Jeho priateľka a snúbenica Victoria Weasleyová sedela za dlhým bukovým stolom a listovala v jednej z kníh, ktoré vybral. Teddy na ňu uprel zádumčivý pohľad. Bola taká krásna. V žilách jej kolovala krv víl. Azda aj preto mala niektoré zdedené črty také charakteristické pre tento druh ľudí. Jej vlasy boli dlhé, siahajúce skoro až do pása. Boli veľmi zvláštne, pretože počas slnečného dňa mali zlatistý odlesk a počas mesačnej noci sa zdalo, že žiaria ako tekuté striebro. Jej oči boli nezvyčajnej zelenej farby pripomínajúcej akvamarín. Pleť mala jemne opálenú, čo jej dodávalo príťažlivý exotický vzhľad. Ústa mala jemne krojené a boli sviežej, malinovej farby. Hebké a poddajné.

Vicky k nemu zodvihla hlavu a kývla naň. „Teddy, asi som niečo našla,“ zašvitorila vzrušene a ukazovala na presnú podobu tvora, ktorému zodpovedala uhlíkom načrtnutá podoba na pergamene ležiacom povedľa nej.

Tedd si rukou prehrabol svetlohnedé vlasy a naklonil sa ponad ňu. „Je to naozaj on! Zvolal nadšene a pustiac sa do čítania, pričom jeho vlasy so zmenou emócií zmenili farbu.

„Podľa legendy bol bazilisk údajne potomkom kohúta alebo sliepky spárenej s hadom či žabou(slepačie vajce ktoré vysedela ropucha). Najčastejšie sa však bazilisk zobrazoval ako 4nohý kohút s hadím chvostom a s korunkou alebo bielym fľakom na hlave. Bazilisk údajne usmrcoval aj z diaľky. Rímsky autor Vied prírodných Plínius Starší tvrdí, že tento tvor zahubí kríky nielen dotykom, ale aj dychom, a láme skaly, také silné je zlo v ňom. Niektoré pramene uvádzajú tri varianty, ale najnebezpečnejší je práve Zlatý kogrifin. Je vysoký približne 30 centimetrov, s dĺžkov tela 50 cm (počnúc zobákom, končiac chvostom).Môže otráviť pohľadom, alebo vyvolať takú hrôzu, že jeho obeť pri pohľade naň skamenie. Avšak usmrcujúce je jeho ďobnutie. Nikdy sa nikomu doteraz nepodarilo zistiť, čím je smrť spôsobená, ale odborníci sa domnievajú, že je to spôsobené výlučkom baziliskových slín do krvného obehu obete, vďaka ktorým sa paralyzuje nervová sústava a nastáva srdcová aritmia.

Poznámka: Zlatý bazilisk sa ako jediný živý koreňom Mandragory.“

„Je to to, čo si hľadal?“ opýtala sa ho a Tedd prikývol.

„Presne! Takže som predsa len dobre predpokladal. Musím s tým ísť okamžite za krstným otcom. Bude spokojný.“

„A čo nálezné?“ opýtala sa Vicky sklamane, keď ho sledovala, ako si robí kópiu z príslušnej strany a ukladá si ju do vrecka habitu.

Tedd sa len spokojne zasmial a sklonil sa k jej sladkým perám. Pobozkal ju tak oduševnene, až jej vyrazil na chvíľu dych. „Dostaneš viac, ale až večer, keď sa vrátim,“ šepol a pohladil ju po líci. Vicky sa spokojne usmiala a zabuchla ťažkú knihu, pričom si kýchla od trošky zvíreného prachu. V lete mala byť ich svadba. Veľmi sa na ňu tešila. Vlastne sa nevedela dočkať.

V pracovni riaditeľky Rokfortu bolo ticho ako v hrobe. Všetci zúčastnení sedeli pohrúžení do vlastných myšlienok a nič iné nevnímali. V kozube veselo pukotal ohník a vykuroval miestnosť, zatiaľ čo za múrmi hradu vládla pevnou rukou pani Zima so svojím ľadovým žezlom. Snežilo čoraz hustejšie a vonku podúval vietor, ktorý vytváral hlboké snehové záveje, že aj Hagrid mal čo robiť, aby sa z nich dostal. O malú chvíľu sa ozvalo naliehavé zaklopanie na dvere a dnu vstúpil premrznutý mladý muž s lícami vyštípanými od mrazu.

„Teddy,“ vyskočil Harry z kresla a chvatne ho objal. „Tak čo? Našiel si to?“ opýtal sa a čakal, kým chlapec prikývol.

„Našiel. Síce to trvalo, ale mali sme šťastie, vzhľadom na to, aká je knižnica obrovská,“ vysúkal zo seba a prosebne pozrel na riaditeľku. „Mohol by som poprosiť o šálku horúceho čaju?“ stále drkotal zubami a preto podišiel bližšie ku krbu, len čo vytiahol kópiu pergamenu, ktorý si urobil. Riaditeľka zatiaľ poprosila cez kozub škriatkov o šálku čaju a Harry prečítal, čo tam stálo čierne na bielom.

„Všetko sedí,“ podotkol Severus. „Musíme sa rozhodnúť, čo urobíme. Iste ste si všimli tie kopy listov, ktoré nám stále chodia.“

„Ale samozrejme, kto by si to nevšimol,“ frflala Minerva. „Už som premýšľala nad tým, že by bolo asi najmúdrejšie zavrieť školu, kým sa nestane znova nejaká tragédia.“

„Aj mňa to napadlo,“ priznal sa Severus a Harry len prikývol. Takú situáciu tu už dávno nemali. Ani len vtedy, keď pred rokmi zomrela Myrta, ktorej duch teraz strašil na dievčenských záchodoch. Vtedy im Riddle podhodil falošný dôkaz a bývalé vedenie školy nemalo inú možnosť, len vyhodiť Hagrida zo školy. Lenže teraz sa zdalo, že toho tvora sem nevlákal nik a teda nik ani nie je zodpovedný.

„Ak nad tým skutočne uvažujete, podporím vás. Hlavne preto, že máme čas Vianočných prázdnin a žiaci tak, či tak odchádzajú domov. Nesmie tu ostať nik.“

Severus prikývol. Ani on tu nemienil zotrvať. Chcel sa s rodinou vrátiť do ich rodinného domu v Rokville. A keby bola Minerva súhlasila, pozval by ju na ten čas k nim.

„Možno to je síce najlepšie riešenie, avšak je príliš radikálne,“ prehovorila riaditeľka, ktorá to síce sama navrhla, ale nepozdávalo sa jej to. Bolo to krajné riešenie a tak ďaleko zájsť až nechcela. Okrem toho si nevedela predstaviť, že by mala opustiť múry tejto školy. To jednoducho neprichádzalo do úvahy.

„Pani riaditeľka, myslím si, že je to naozaj nutné. Otáľal som s tým po smrti slečny Twisterovej, pretože sme netušili, čo je to za tvora, ale teraz o ňom vieme dosť na to, aby sme mohli deti ochrániť. Trvám na tom, aby sa škola počas Vianočných prázdnin úplne zavrela,“ naliehal Harry a od svojho úmyslu by nebol upustil. Bol rád, keď ho Severus podporil. Napadlo mu, že ho k tomu vedie hlavne strach o jeho vlastnú rodinu. A keď sa na ich stranu pridal ešte aj Albus so svojho portrétu, Minerva nakoniec privolila.

„Tak dobre. Dnes na večeri oznámim žiakom, že škola bude počas Vianočných prázdnin zatvorená. Zajtra je posledný vyučovací deň a v sobotu môžu odcestovať.“

„Dobre, lenže my musíme prísť na jednu dôležitú vec. A síce, ako toho tvora poraziť. Počúvajte, čo sa tu ešte píše: „Tento druh baziliska sa dá usmrtiť jedine šípom vystreleným z Cheironovho luku, pričom jeho hrot musí byť namočený v elixíre z Čiernej krvi.“

Harry zdvihol pohľad od článku a pozrel spýtavo na Severusa. Ten sa len uškrnul. „Iste, poznám ten elixír, avšak jeho príprava je taká náročná, že sám som si na ňu nikdy netrúfol. Ale má to jeden háčik. Jediný tvor, ktorý má čiernu krv je Pegas.“

„Ale to je potom v poriadku!“ zvolala Minerva a zatlieskala natešene rukami. „Hagrid má jedného Pegasa.“

„Hej, ale ako som počul, je to najplachšie zviera, aké kedy mal,“ stlmil jej nadšenie znova Severus. „A okrem toho, ak chceš získať krv Pegasa, musíš vykonať dobrý skutok. Lenže sám neviem povedať, čo by to mohlo byť a či je to spojené s pomocou tomu zvieraťu, alebo nie.“

„Na tom nezáleží, na niečo prídeme,“ hlesol Harry. „Ale kde nájdeme ten Cheironov luk?“

„Myslím, že som o ňom niekde počul,“ riekol Teddy, úporne premýšľajúc. „Ale neviem si spomenúť, kde. Vrátim sa na ministerstvo a skúsim znova niečo vypátrať.“ Harry prikývol a sám sa vzdialil. Sľúbil Jamesovi, že sa stretnú a svoje slovo musel dodržať.

Neville sa vrátil do svojej kancelárie celý červený v tvári. Bežal, len aby ho nepristihli pri tom, že načúva za dverami riaditeľne. Samozrejme, že to bolo neúmyselné. Nechcel načúvať, proste sa stal svedkom rozhovoru, ktorý si nemohol nechať ujsť. V hlave mu ako v úli vírili neposedné myšlienky. Zlatý Kogrifin, to bol tvor, ktorý ničil jeho vzácne rastlinky. Pocítil taký nával hnevu, ako už dávno nie. Vedel, čo musí urobiť. Musí toho tvora zničiť. A musí to urobiť skôr, ako on zničí posledné kusy jeho rastlín, alebo zabije niekoho ďalšieho. Visela nad ním kliatba. Teraz už nepochyboval, že to je kliatba v podobe toho vtáka. Luna to tak predsa spomenula. Vlastne mu dala viacero možností k výkladu, avšak jemu sa pozdávala práve posledná veta. „Ak bol zastrelený, znamená to víťazstvo.“ Presne tak, musí ho zastreliť. Harry spomenul akýsi Cheironov luk. Pokiaľ vedel, Cheiron bol kentaur, ktorý žil kedysi veľmi dávno. Preslávil sa svojou múdrosťou, liečiteľstvom a umením nielen v love, ale aj hudbe. Pochádzal so starodávneho thessálskeho kmeňa, z rodu synov kráľa Íxiona. Iný prameň tvrdí, že bol najstarší z Kentaurov, ako syn Dia alebo jeho otca Kronosa. Ovládal aj veštenie.
Neville už neváhal. Rozhodol sa, že hneď zajtra v noci odíde, avšak nepôjde domov. Nedovolí, aby niekto namiesto neho riskoval vlastný život. Zajtra odučí posledné hodiny a hneď poobede sa vytratí zo školy tak, aby ho nik nevidel. Zaumienil si, že musí nejako získať ten luk, hoci sám netušil ako.

Wulfrick sedel v Astronomickej veži. Zajtra sa všetci vracajú späť do Rokvillu. Otec, mama i jeho súrodenci. Riaditeľka im pred večerou oznámila, že škola ostane zatvorená, kým sa záhada toho tvora nevyrieši. Asi to tak bolo dobre. Vlastne uvažoval nad tým, prečo otáľali. Od Tiffaninej smrti ubehol síce necelý týždeň, ale aj tak si myslel, že to mali urobiť už dávno. Žiaci mali obavy a boli samozrejme oprávnené. Aj on ich mal. Ten tvor mohol zaútočiť na kohokoľvek a kedykoľvek. V škole sa o tom hovorilo a bola to téma mesiaca. Záhadný tvor a jeho útoky. Aj Zloduch prestal vyčíňať a väčšinu času si hľadal vhodné skrýše, prípadne chodil ovešaný kadejakými amuletmi, či s kovovou prilbou na hlave, ktorú ukradol jednému z rytierov.

Neskoro v noci sa z hradu vykradla akási tmavá postava zakrútená v kabáte a šále, s kapucňou stiahnutou do čela. Zastala pri vchode a poobzerala sa, či ju niekto nesleduje a vybrala sa smerom k Čiernemu jazeru brodiac sa snehom. Zastala na brehu a očami jastrila po zamrznutej ľadovej ploche, ktorá sa rozprestierala kam jej oko dovidelo. Prešla popri brehu až k miestu, kde zo zamrznutého ľadu vytŕčalo zosušené a mrazom spálené rákosie. Pár krát zapískala, ale bol to zvláštny hvizd. Akýsi chrapľavý. Potom ostala postava nehybne stáť na brehu a čakať. O chvíľu sa ozvali lámavé zvuky, keď sa pomedzi rákosie niečo predieralo.

„Poď k pánovi,“ zašepkala postava a natiahla k nemu ruku zvierajúc v nej črepník s Mandragorou. Čakal, kým sa ohyzdný vták nepriblížil na dva metre a spustil črepník na ľad. Rozbil sa, hlina sa roztrúsila a Mandragora spustila uši drásajúci krik. Muž však nezamdlel. Veľmi dobre vedel, že musí mať chrániče uší. Díval sa, ako jeho miláčik trhá mandragorí koreň a zobák i pazúry, ktorými si pomáhal má zababrané od krvi. V ruke však zvieral prútik a bol pripravený vytiahnuť ho a zneškodniť tvora, ktorý sa mu vymkol spod kontroly. Narobil viac škody ako úžitku a muž, ktorého nenávidel najviac na celom svete stále žil. On bol vlastne zodpovedný za mŕtvu študentku. Zľakol sa, keď riaditeľka pred večerou oznámila, že škola za zavrie, kým sa neodhalí príčina. Lenže to by im trvalo dlho. Jeho Kogrifin bol inteligentné zviera. Nedal by sa chytiť bande tupcov.  Mal splniť len jedinú úlohu a on sklamal. Už si nebol istý, že jeho plán bol dobrý. A keď ho predčasom prestal poslúchať, celkom svoje rozhodnutie oľutoval. Preto vytiahol prútik a namieril naňho, no kliatbu už vysloviť nestihol. Jeho maznáčik inštinktívne v predtuche zdvihol hlavu a jeho oči zažiarili v tme jedovatou zelenou. Muž sa nezmohol ani na slovo. Ustrnul v pohybe, prekvapený reakciou vtáka, cítiac ako sa jeho telo mení na kameň. Prv ako skamenel úplne, vták ho ďobol do ruky. Muž bezmocne vytreštil oči a jeho tvár sa zmenila na kameň. Jeho socha ostala stáť na brehu jazera ako mohyla, zatiaľ čo jeho zvieratko sa znova pustilo schuti do jedla.    

19. kapitola

Posledná kvapka

V škole vládla rušná sobotná atmosféra a to bolo ešte len ráno. Žiaci sa zbalili už včera večer a dnes po raňajkách opúšťali hrad za hlasného brechotu školníkovho psa Drviča, bedákania Zloducha a v sprievode profesorov, ktorí tiež odchádzali i aurorov, aby sa bezpečne dostali na vlakovú stanicu do Rokville a odtiaľ priamo do Londýna. Len čo deti nasadli do hvízdajúceho vlaku, niektorí profesori ako napríklad Cassia a Angelina Weasleyové, Luna Scamanderová, Padma Patillová, Victoria Forbisherová a madam Fortúna Painová cestovali spolu s deťmi, pretože niektoré žili so svojimi rodinami priamo v Londýne, a iné poblíž a predsa len odtiaľ mali priame cestovné linky. Dokonca aj madam Pinceová sa rozhodla odísť a stráviť Vianočné prázdniny u svojej mladšej sestry. Len školník, pán Donkey zaryto trval na tom, že nikam nepôjde, pretože jednak nemá kam a potom, ako tvrdil, jeho odtiaľto nedostane nik a nič. A už vôbec nie nejaký vyziabnutý, slizký, vraždiaci operenec.
Jediný, kto ostal na hrade bol ešte Neville, Hannah, ktorá sa rozhodla pre premiestnenie namiesto cesty preplneným vlakom, riaditeľka, ktorá však dostala pozvanie od svojho zástupcu a jeho manželky bývať u nich v Rokville, Hagrid, ktorý sa rovnako ako školník odmietal vysťahovať a dvaja profesori. Malcolm Baddock, ktorý vyučoval Numerológiu a Terry Boot, ktorý sa venoval výuke Astronómie. Obaja boli od rána preč a nedali o sebe vedieť, čo riaditeľke len pridalo na problémoch.

Severus pochodoval zamyslene po byte, ktorý mal pridelený, aby mohli spolu s Yvainne a Doradom bývať tu na hrade ako rodina. Teraz tu sedeli aj Efrain, ktorého sa im len včera podarilo odkliať spolu s tým dievčaťom a vedľa neho sedeli ticho ako mucha aj Wulfrick a Ariana, ktorí sa tvárili rovnako ako ich otec. Nanajvýš zadumane, hoci každý z nich myslel na iné. Severus premýšľal, či má zbalené všetky elixíry a uvažoval aj nad tým, prečo dvaja profesori odišli bez toho, aby dali o sebe vedieť. Najčudnejšie na tom bolo, že ich kancelárie vyzerali tak, akoby sa vôbec nikam nechystali. V Malcolmovej pracovni našli ešte teplý čaj a v Terryho rozrobené akési astronomické nákresy a nedoopravované domáce práce žiakov. Bolo to naozaj zvláštne, ale neostávalo im iné ako myslieť si, že skutočne odišli, hoci dosť naponáhlo. Severus sa v duchu zastrájal, že po tomto im určite obom vyčistí poriadne žalúdok. Takúto nedisciplinovanosť a od profesorov nemohol predsa strpieť.

Wulfrick myslel na Elizu a na to, čo sa medzi nimi stalo včera večer. Tentoraz bol rozhodnutý povedať jej, čo k nej cíti a veľmi túžil po tom, aby sa stala jeho priateľkou. V klubovni však nebola, a keď ju našiel v knižnici, akosi sa mu zauzlil jazyk, pretože zo seba nedokázal vysúkať jedinú rozvitú vetu. Namiesto toho sa červenal ako vták ohnivák a na jej otázky odpovedal úsečne. Ale možno to bolo len preto, že madam Pinceová po nich jastrila tým svojím supím pohľadom, pretože sa zhovárali. Nakoniec odišli do Astronomickej veže a on sa konečne ako - tak uvoľnil. Avšak nepovedal to, čo si tak krvopotne pripravoval, ale začal o inom.

„Eliza, dokážeš udržať tajomstvo?“ opýtal sa hľadiac na hviezdnu oblohu. Zdalo sa mu, že dnes v noci hviezdy nesvietia, ale priam žiaria. Presne tak, ako jej oči, do ktorých sa vzápätí zahľadel. Dievčina len prikývla a usmiala sa naňho. Vedel, že jej mohol veriť. Vo všetkom. A to, s čím sa jej chystal priznať, nad tým uvažoval už dávno. A len včera sa rozhodol svoj plán uskutočniť.

„Chcem nájsť toho Kogrifina,“ šepol, vyzradiac jej tak svoj plán a ona prekvapene zažmurkala. Hľadela naňho tým svojím chápavým pohľadom, v ktorom sa napriek všetkému nedali prehliadnuť obavy.

„Už si sa rozhodol?“ opýtala sa ho priamo. „Vieš, že je to nebezpečné a ja len dúfam, že si uvedomuješ možné následky,“ zaševelila a sklopila zrak, pretože nechcela, aby videl, že sa jej do očí nahrnuli slzy. Snažila sa ich zahnať, ale jedna predsa len vykĺzla a skĺzla sa dole jej ružovým lícom.

„Eliza? Ja to musím urobiť. Vieš, vďaka mojej mame ...“ vydýchol si a prehrabol si svoje neposlušné kučery, ktoré zdobili jeho tmavohnedé vlasy. „Vďaka nej a kvôli tomu, z akého rodu pochádza mám schopnosti, ktoré som zdedil presne tak ako moji súrodenci, hoci ich nemáme rovnaké. Musím to urobiť. Nemohol by som žiť s vedomím, že som nevyužil svoj dar. Chápeš ma, však?“ uisťoval sa a dlaňou sa dotkol jej ruky, ktorá akosi príliš tuho zvierala zábradlie. „Nebudem sa snažiť zničiť ho. Chcem ho len vypátrať a povedať strýkovi Harrymu, kde ho nájdu. Nechcem riskovať a prisahám, že ani nebudem.“ Sľuboval jej oduševnene. Avšak dievča nereagovalo. Stále vedľa neho so sklonenou hlavou a tvár jej zakrývali rozpustené vlasy gaštanovej farby. „Eliza?“ šepol, aby z nej dostal aspoň slovíčko. Ale dievčina ho prekvapila. Vrhla sa mu do náručia a jej hebké pery sa pritisli na jeho ústa. A hoci ho prekvapila, jeho ruky sa ovinuli okolo jej štíhleho tela a mocne ju objali. Hoci ona s bozkom začala, bol to on, kto prebral vedenie. Ten bozk bol to najkrajšie, čo kedy zažil. Bol smelý a predsa s istou dávkou hanblivosti, nežný a predsa vášnivý so zmesou chutí a pôžitkov, ktoré si mohol azda vychutnávať jedine kráľ. Netušil, ako dlho tam stáli a bozkávali sa, keď sa Eliza od neho odtiahla. Krásne azúrové oči sa jej leskli od sĺz, ale hlas mala pevný, keď ho pohladila po líci a požiadala ho, nech sa jej vráti v poriadku a nech si dáva pozor.

„Neviem, čo by som robila, keby ...“ hlas sa jej na malú chvíľku zasekol, ale pokračovala. „Len sa vráť, dobre?“ potom vybehla preč, pretože už nemohla dlhšie zdržiavať slzy. Oči ju od nich už pálili. Eliza zamierila priamo do klubovne. Musela sa ešte dobaliť. Keď zaspávala premýšľala, či neurobila hlúposť, keď ho tam pobozkala, ale nemohla si pomôcť. Ako lepšie mu mala dať najavo, čo k nemu cítila? Bolo by celkom iné, keby jej bozk neopätoval, to by sa prepadla od hanby, ale on to nespravil. Namiesto toho zažila svoj prvý a najúžasnejší bozk v živote. Líca jej horeli ešte dlho potom, čo sa vrátila do spálne a márne sa snažila zaspať.

Zo snívania do reality ho vrátila sestra. „Otec? Kedy odchádzame?“ opýtala sa a pozrela na hodinky. Bolo čosi pred jedenástou. Potom obrátila hlavu k svojím mladším bratom, ktorý sa zabávali s vláčikom v kúte izby.

„Ešte máme čas. Musíme počkať, kým sa strýko Harry s Teddym Lupinom nevrátia a nedohodneme sa na postupe. Mali tu už byť. Neviem, čo ich zdržalo. Ale trochu trpezlivosti vám nezaškodí,“ povedal. „Idem sa pozrieť za mamou a zistím, či už tí dvaja nedorazili. Ostaňte tu,“ prikázal im a vyšiel z miestnosti. Už hodnú chvíľu mal nepríjemný zvieravý pocit okolo žalúdka. Cítil, že sa niečo stalo a najhoršie na tom bolo to, že jeho inštinkty ho nikdy nesklamali. Aspoň pokiaľ išlo o jeho rodinu. Yvainne sa mala už dávno vrátiť z ošetrovne do bytu. Veď povedala, že ustelie pár postelí, zoberie Mandragorí odvar a hneď je späť, aby dobalila ich veci. Tešila sa, že sa vrátia domov. Mala rada ich domček v Rokville. Aj on ho mal rád. Ale to bolo vlastne len preto, že tam mal ju a deti. To sa mu na ich dome páčilo najviac. Bol plný tých, ktorých miloval. Rozrazil dvere na ošetrovni, ale jeho manželka tam nebola. Vstúpil dnu a rozhliadol sa. Bolo tu ticho. Až príliš. Z otvoreného okna sem fúkal studený vietor a vzduchom víriace snehové vločky sa cez okno dostali až dnu, dosadajúc na podlahu. Vykročil vpred s úmyslom zavrieť ho, keď prešiel okolo posledných postelí, zarazene sa zastavil a cúvol späť, otočiac hlavu na bok.

„Yvainne!“ skríkol vystrašene a jeho tvár dostala smrteľne bledý odtieň. V mihu kľačal pri meravom tele svojej manželky a vzal ju opatrne do náručia. Uložil ju na najbližšiu posteľ a potľapkal ju po tvári. „Yvainne!“ nepomohlo to. Nakoniec ju horúčkovito prezrel, aby zistil, čo je na príčine jej stavu. V očiach sa mu zračilo nemé zúfalstvo, keď zbadal krvavú trhlinu v rukáve na jej uniforme. Odchýlil látku a odhalil nepeknú ranu na jej ruke.

„Do kotla!“ precedil skrz zuby. „Do kotla!“ zakvílil ako ranené zviera. Vôbec nevedel, čo robiť. Napriek tomu jej rozopol manžetu rukáva a vytiahol ho hore nad ranu, aby si ju mohol lepšie obzrieť. Stále krvácala. Nepochyboval, odkiaľ tá rana pochádza. Videl ju už predtým na tele Tiffany Twisterovej, ktorá tomuto zraneniu podľahla. Ale netušil, čo tu ten vták mohol hľadať. Mandragory predsa už pred časom dali ako návnadu späť do skleníka. Podišiel náhlivo k oknu a konečne ho zavrel. Snehové vločky sa na parapete i na podlahe okamžite roztopili a premenili sa na mláčky vody. Severus však stál nad manželkou a kontroloval jej životné funkcie. Zázrak bol už aj to, že to ďobnutie Kogrifina prežila. Tep mala pravidelný, hoci pomalý a slabý. Dýchanie bolo tiež v poriadku, avšak nepreberala sa. Severus už raz takúto situáciu zažil. Teraz len ďakoval za to, že je wardenka a vďaka svojim výnimočným schopnostiam jej zranenie inak smrteľné neprinieslo takýto koniec. Očistil jej ranu a dal jej vypiť  Elixír na doplnenie krvi. Pamätal si veľmi dobre, že ona ako i jeho deti sa dokázali liečiť zo zranení samé, čo bola naozaj vynikajúca vlastnosť akejsi samoregenerácie ich tiel. Avšak s takým vážnym prípadom sa ešte nestretol. Bola už vážne zranená, ale nie smrteľne.

Vôbec si nevšimol, že sa dvere ošetrovne otvorili a dnu vošli jeho synovia. „Otec, Dorado ma sem doviedol nasilu. Tvrdil mi, že sa niečo zlé stalo,“ vyhováral sa Efrain, ale vzápätí stíchol, keď zbadal matku ležať na posteli. „Ocko?“ hlesol a jeho brat si vytrhol ruku z jeho zovretia a pribehol k posteli.

„Mama, mamička,“ šepkal a nežne zobral matku za ruku.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa Efrain stojac teraz vedľa otca. „Neviem synček. Prišiel som neskoro,“ odvetil previnilo. „Zrejme sa sem nejako dostal ten vták.“

„Ale prečo mama?“ nechápal chlapec a zakvačil sa do otca, zvierajúc v rukách kŕčovito jeho čierny habit.

„Neviem, naozaj neviem Ef,“ šepol Severus zronene a objal syna okolo pliec. „Musíme len dúfať, že sa z toho dostane.“

„Mamička,“ šepol Dorado plačlivo a pohladkal ju svojou malou rúčkou po bledej tvári. Severus poslal po patronusovi správu riaditeľke, pretože nechcel nechať manželku už ani na minútku osamote. Minerva pribehla do ošetrovne celá udýchaná s okuliarmi nakrivo nasadenými na nose a s Harrym a Teddym v pätách.

„Severus, čo sa stalo?“ opýtala sa a zhíkla. „Pre Merlina! Vari sa to nikdy neskončí?!“

„Žije?“ ozval sa Harry a odľahlo mu, keď Severus prikývol.

„Našli ste niečo?“ opýtal sa držiac svoju manželku za nezranenú ruku, nespúšťajúc z nej svoj čierny zrak.

„Žiaľ, len veľmi málo. Zo spisov sme zistili len to, čo už v podstate vieme. Napoly kôň, napoly človek. Neskrotné a divoké tvory, ktoré sa nikto neodvážil osedlať a bola česť sa na nich posadiť. Niektorí vynikali pod vplyvom vína násilnými činmi. Kentaur Cheirón bol naopak veľmi múdry a preto sa kentauri stali symbolom mužnosti, statočnosti a sily. Zo života Cheiróna sa nám nepodarilo zistiť takmer nič.“

„A čo teda chcete podniknúť?“ Severus bol podráždený a bolo to na ňom dostatočne vidno. Celá situácia okolo toho tvora bola viac ako záhadná a šanca na jeho záhubu sa neukazovala práve v dobrom svetle.

„Chcem ísť za Firenzom. On by to snáď mohol vedieť. Veď to bol predsa jeho predok.“  S Teddym sa dohodli, že tentoraz pôjde sám. Severus ako sa zdalo bol celkom spokojný, že navrhol aspoň takéto riešenie a nečakal zo založenými rukami. Harry ho nerád videl v takomto stave, ale nemohol nič robiť. Teda, okrem toho, že mohol vyriešiť túto situáciu, hoci ho Firenze varoval, že to nemá byť on ... ale ... Harrymu niečo napadlo a ospravedlnil sa. Zanechal Severusa samého pri svojej manželke, ktorá sa nachádzala v bezvedomí a už o chvíľu klopal na dvere Nevillovej pracovne. Bolo to už síce dávno, ale Neville mu raz spomínal, že jeden z jeho príbuzných sa venovali štúdiu kentaurov. Možno by práve Neville mohol pomôcť. Lenže nikto mu neotváral a tak vytiahol prútik.

„Alohomora,“ šepol a vošiel dnu, zavolajúc na kamaráta. „Neville?“ nikto sa však neozval. V pracovni ani v byte nebol. Všade bolo ticho a čisto, akoby tu nikto ani nebýval.

„Efrain, kde máš súrodencov?“ v hlase postaršej riaditeľky sa črtali obavy a ani chlapec na tom nebol inak. V jednej ruke zvierala Efrainovu dlaň, v druhej Doradovu, ktorý stále smoklil.

„Neviem, pani riaditeľka. Keď sme odchádzali, obaja boli tu,“ hleslo chlapča nešťastne.

„Dobre, nevadí, počkáme a budeme dúfať, že sa vrátia čím skôr,“ šepla a sadla si do kresla. Dorada, ktorý mal stále v očiach slzičky si vzala na kolená a Efrain si sadol oproti nim ako kôpka nešťastia. Z akéhosi dôvodu však všetci tušili, že tí dvaja sa tak skoro nevrátia. A Minerva bola na pochybách, či má zaťažiť Severusa ešte aj touto správou, alebo počkať, či sa naozaj nevrátia.
Nemusela mu však hovoriť nič. O malú chvíľu vošiel do bytu so svojou bezvládnou manželkou v náručí a prezrel si zamračene poloprázdnu obývaciu miestnosť. „Je tam priveľa okien,“ dodal na vysvetlenie.
Minerva len bezradne mykla plecami, stále objímajúc a tíšiac jeho najmladšieho syna. Severusov zrak potemnel a jeho čeľusť stvrdla, ale hneď na to sa stratil za dverami spálne, aby mohol svoju manželku uložiť do postele a mať pod dohľadom nielen ju, ale aj svoje ratolesti.

Keď sa vrátil medzi nich, vzal Dorada k seba a prinútil ho vypiť primeranú dávku Upokojujúceho elixíru, tíšiac ho namiesto Minervy, ktorá ho len ticho pozorovala. Len čo chlapec zaspal, vzal jeho aj Efraina a odviedol ich do ich izieb, aby si odpočinuli. Ale prv im zavrel drevené okenice na oknách a posilnil ich kúzlom, tak ako v ich spálni, aby sa nebodaj znova nedostal k Yvainne. Dúfal tak, že to zviera sa cez ne už nedostane. Bola to posledná kvapka jeho trpezlivosti.
Presne tak, ako Nevillova. Kým odtiaľ odišiel, chcel sa rozlúčiť a povedať aspoň Yvainne, kam sa zberá. Nestihol to. Ale nemohol sa nechať zastaviť. Hlavne teraz, keď vedel, kde má hľadať ten Cheirónov luk.

20. kapitola

V pasci

Neville vyšiel z hradu celkom nepozorovane len čo sa zotmelo. Nikto ho nevidel a to sa skoro zrazil s Hannah, ktorá práve vtedy so zbaleným kufrom tiež odchádzala. Počkal schovaný vo výklenku a až po pätnástich minútach konečne odtiaľ vystrčil nos.

„Teraz by sa mi zišiel Harryho neviditeľný plášť,“ pomyslel si a obozretne sa poobzeral okolo seba. Všade bolo ticho. Z hradu sa dostal prekvapivo rýchlo. Zdalo sa, že okrem ľudí v portrétoch si ho nevšimol nik. Dokonca aj duch Zloduch bol niekde zalezený a školníkov pes Drvič sa tiež voľakde túlal. Pred tým ako vyšiel von si na hlavu poriadne narazil čiapku a zakrútil sa do šálu. Na chrbát si dal batoh a vyrazil. Zdalo sa, že šťastena stojí pri ňom, pretože snehová metelica, ktorá sa zdvihla pred obedom už ustala a teraz pofukoval len jemný severný vetrík. Nešiel však známou cestou okolo jazera, ale vzal to okľukou poza hrad. Kráčal cestou vyznačenou na zadnej dvojstrane knihy, ktorú si vzal so sebou.

Ariana kráčala za Nevillom. Celý čas čo sedela v byte rodičov vedela, že sa o niečo pokúsi. Nemýlila sa. Bola rada, že sa stihla teplo obliecť, keď zistila, čo má v pláne. A teraz, využijúc svoju schopnosť byť neviditeľnou za ním kráčala v jeho stopách, len aby ju neodhalil. Z tejto ... výpravy mala obavy, pretože vôbec netušila kam to idú a občas mala pocit, že to netuší ani jej profesor. Hlavne preto, že sa akosi často zastavoval a skúmavo si prezeral zadnú dvojstranu akejsi knihy s náčrtom mapy. Skoro doň v jednej chvíli vrazila, keď Neville znova zostal stáť na mieste uprostred akejsi čistiny pokrytej hrubou snehovou perinou v Zakázanom lese, zaborený skoro po kolená v snehu.
Rozhliadol sa okolo seba a uvažoval, kadiaľ má ísť.  Už si nebol celkom istý, či urobil dobre. Vôbec netušil, kde má hľadať kentaurov. Zakázaný les bol predsa len väčší ako si myslel. Navyše, tma bola čoraz hustejšia a okrem toho sa na zem začala znášať hmla.

„Do kotla!“ zanadával si šomrúc popod nos a znova si posvietil prútikom do knihy. Mapka nebola náročná. Práve v tom bol problém. Ťažko sa mu v nej orientovalo. Vchod do lesa našiel ľahko, len sa mu zle orientovalo podľa tých kresieb a oporných bodov zakreslených v knihe. „Kam teraz?“ uvažoval nahlas a vôbec si neuvedomoval, že mu cez plece nakúka čiasi zvedavá hlávka. Ariana do knihy hľadela rovnako zamračene, a keď sa potom Neville vybral vpravo, ona by bola presne za opačný smer, ale nedalo sa nič robiť. Ten denník bol ako stará hieroglifická zlátanina jeho prapradeda Neilla Alberta Longbottoma.

Neville mal dlho zvláštny pocit. Akoby ho niekto sledoval. Znova zastal a poobzeral sa okolo seba. Všade bola len tá hustá tma, hmla a akési príliš zlovestné ticho. Zovrel v ruke prútik pevnejšie a niečo si zamrmlal popod nos. Ariana zistila, že to bolo kúzlo na zosilnenie svetla z prútika a zdalo sa jej to ako výborný nápad. Začínalo jej byť chladno napriek tomu, že bola teplo oblečená.

Nikto nevedel, že aj Wulfrick sa vybral na vlastnú päsť hľadať toho čudného zvera, ktorý bol zodpovedný za zničenie Mandragor a smrť študentky. Netušil, že ten vták napadol aj jeho matku. On sa vybral cestou okolo jazera, pretože práve tam ho viedol jeho inštinkt. Prešiel okolo Hagridovej chalupy, z ktorej sa kúrilo z komína a počul Triskáčovo hlasné štekanie. Nevšímal si to. Otočil sa k hradu a potom sa jeho azúrový zrak uprel na zamrznutú hladinu jazera.

„Ja viem, že si niekde tam. Nájdem ťa. Skôr alebo neskôr ťa nájdem,“ šepol, napravil si batoh na chrbte a vykročil vpred.

Severus sedel pri posteli a pozoroval svoju spiacu manželku. Horúčka jej za pár posledných hodín vystúpila priam závratnou rýchlosťou. Dával jej obklady, elixír na zmiernenie horúčky, aby sa jej aspoň trochu uľavilo. Rana na ruke jej stále krvácala a on ju z času na čas vyčistil a dal jej aj pár kvapiek elixíru na doplnenie krvi. Yvainnin stav nebola jeho jediná starosť. Trápilo ho aj zmiznutie dvojičiek. Nenechali mu ani len stručný odkaz. Minerva sa ponúkla, že si Efraina a Dorada vezme na starosť, aby sa mohol venovať len svojej manželke. Bol jej za to neskutočne vďačný.

Sedel tam, pozorujúc ju ako sa zmieta v horúčke, blúzniac. Držal ju za ruku a modlil sa, aby sa jej stav zlepšil. Nevedel, či by to prežil, keby ju stratil. Takéto myšlienky si radšej vyháňal z hlavy a snažil sa myslieť pozitívne. Chcel veriť tomu, že všetko bude v poriadku. Musel tomu veriť.

„Yvainne, láska moja, nevzdávaj to,“ prosil ju šepky, hladiac ju po bledej tvári. Pod dotykom jeho ruky sa zdá sa upokojila. Pot, ktorý sa jej perlil na čele zotrel navlhčenou handričkou. „Si silnejšia ako ten jed, len to nevzdaj. Neviem, čo by som si bez teba počal. Neopúšťaj ma, bojuj láska, bojuj.“

Severus nevečeral. Na to, aby niečo zjedol mal príliš stiahnutý žalúdok. Nepomohlo ani dohováranie Minervy. Avšak riaditeľka bola tvrdohlavejšia akoby sa zdalo. Poslala jedného zo škriatkov, aby mu doniesli večeru priamo do spálne. Nakoniec sa nechal presvedčiť.

„Severus, ak nechceš ochorieť aj ty, musíš sa najesť. Musíš byť teraz silný. Inak to nevydržíš, hoci sa budeš akokoľvek snažiť,“ oponovala mu a bola nadšená, keď to zabralo. Vedela, že je zodpovedný a nikdy by nedovolil, aby zlyhal. Hoci sa tak teraz cítil. Ako slaboch, ktorý si nedokázal ochrániť vlastnú rodinu. Len čo vyprázdnil tanier,  bol skontrolovať, či sú jeho synovia v posteli. Už spali. Pozakrýval ich a každému vtisol bozk na čelo. Jeho pohľad padol na ďalšie dve prázdne postele.

„Ariana, Wulfrick, kde ste?“ šepol sotva počuteľne a rozhodným krokom zamieril do obývačky. Vyčaroval patronusa a poslal im po ňom správu. To jediné teraz mohol urobiť. Potom sa vrátil do svojej spálne, kde bola Yvainne v hlbokom bezvedomí a vôbec netušila, čo sa okolo nej dialo.

Chvíľu na to, ako vyslal svojho patronusa za deťmi, dostal prvú správu. V spálni sa objavil strieborný orol a pristál na operadle postele, pri Yvainniných nohách a prehovoril Wulfrickovým hlasom.

„Otec, som v poriadku. Vrátim sa čoskoro, len čo vypátram úkryt toho tvora. Neboj sa, dám si pozor. Povedz mame, že ju ľúbim. Nevrátim sa skôr, ako nedokončím to, čo som začal, už len kvôli nej a tomu, čo sa jej stalo.“

„Do kotla! Po kom je len taký tvrdohlavý!“ zlostil sa Severus a premeriaval spálňu rýchlymi, krátkymi krokmi. Jednanie syna považoval síce za odvážne, ale tu nebolo na hrdinstvo miesta. Bola to predsa Harryho práca, nájsť a zneškodniť toho Kogrifina. O to dosť, že sám sa vybral hľadať ho zavčas rána. Jeho zlosť sa striedala s obavami o deti a manželku. Len čo sa jej vydral z perí tichý povzdych, bol v okamihu pri nej a znova ju držal za ruku, otierajúc jej spotené čelo, tvár i krk a šepkajúc jej upokojujúce slová.

Neville sa ostražito obzrel, keď kdesi za sebou zbadal akýsi žiarivý tieň. Lenže ten zmizol, a keď znova vykročil, skoro ho od ľaku porazilo. Díval sa na ohromného tvora. Priamo pred ním sedel na snehu striebristý drak nie malých rozmerov a on si až potom uvedomil, že sa nemá čoho báť, lebo je to len patronus. Avšak jeho veľké zrenice sa nedívali naňho, ale kamsi poza jeho chrbát. Patronus prehovoril Severusovým hlasom.

„Vašu mamu zranil Kogrifin. Neviem, či sa z toho dostane a  vy ste mi nedali o sebe jedinú správu! Očakávam, že sa vrátite čím skôr, nech ste kdekoľvek!“

Neville tomu odkazu vôbec nerozumel. Veď jeho matka bola u Svätého Munga, tak ako ju mohol zraniť Kogrifin? Začínal si myslieť, že sa Severus načisto zbláznil. Bola síce pravda, že nenechal nikomu žiadnu správu o tom, kde ide a prečo, ale mal na to železný dôvod. Nemusel sa im spovedať, čo robí so svojím životom, že riskuje. Bola to len jeho vec. Pokrútil hlavou a pokračoval v ceste.

Ale Ariana, ktorá stála len pár krokov za ním ostala stáť ako soľná socha. V očiach sa jej nahromadili slzy, ktoré sa kotúľali po lícach vyštípaných od mrazu. Pery sa jej chveli a musela si rukou zakryť ústa, aby jej neunikol ani jeden vzlyk. Jej matka bola v zlom stave a zdalo sa, že ona nie je jediná, kto sa vybral za svojimi povinnosťami. Zdalo sa, že jej brat sa rovnako ako ona vydal na dobrodružnú výpravu. Kto iný by to napokon bol, ak nie on. Jej dvaja mladší bratia na to boli príliš malí. Chcela mu poslať správu, ale ako? Patronusa poslať nemohla. Nechcela sa predsa nechať odhaliť, hoci sa tak teraz kľudne mohlo stať. Otcov patronus ju našiel poľahky. Preto sa rozhodla, že mu pošle správu, ale neskôr. Verila, že sa im podarí nájsť dedinu, kde bývajú kentaury a musela veriť tomu, že nejakým zázrakom im pomôžu a dajú im ten luk. Bez neho by nebolo možné zabiť Zlatého Kogrifina.

Kým sa však prebrala z myšlienok, Nevilla nikde nevidela. Zdalo sa, že ho pohltila hmla. Zľakla sa. Rýchlo zobrala svoj prútik a šepla: „Lumos.“ Jeho koniec sa rozžiaril a ona sledovala stopy v snehu. Lenže stalo sa niečo, čo by nebola čakala. Stopy zrazu zmizli. Ariana sa ocitla medzi porastom vysokých stromov.

„Lumos Maxima!“ vystrela ruku s prútikom pred seba a svetlo zalialo tmavú húštinu i postavu metajúcu sa v pavučine.

Ariana stŕpla od ľaku, keď videla, ako sa Neville metá na lepkavej sieti a len viac sa do nej zamotáva. Jedna z obrovských Acromantúl sa k nemu blížila po svojej sieti uviaznutej medzi stromami.

„Do Salazara!“ zahromžila. „Nemali by pavúky v zime zaliezť? Prečo teda nie tieto potvory!“ Neznášala pavúky. Vždy sa ich bála. Dokonca aj tých maličkých. S roztrasenou rukou namierila na tenké lepkavé nite pavučiny.

„Diffindo!“ uľahčene sledovala, ako sa pavučina trhá. Lenže obrovský, chlpatý pavúk zacvakal nespokojne veľkými hryzákmi a zrýchlil chôdzu svojich ôsmich nôh. Nechcel prísť o korisť. Ariana sa musela poponáhľať.

Neville nevidel najprv nikoho. Počul len akýsi hlas, ktorý sa mu zdal byť známy a uľahčene si vydýchol, keď sa nite okolo neho trhali a on bol čoraz voľnejší. Prútik, ktorý stále zvieral v ruke nemohol použiť, pretože ruku mal pevne prilepenú k stehnu tou lepkavou pavúčou tkaninou. Nebolo mu všetko jedno. Teraz celkom chápal Rona, ktorý pavúky zo srdca neznášal. Keď im v druhom ročníku s Harrym rozprávali o stretnutí s Acromantulami, vtedy sa na tom iba smiali. Ale teraz mu veru táto situácia smiešna neprišla vôbec. Už si myslel, že prišiel jeho koniec. Nikdy by ho ani len nenapadlo, že skončí ako večera obrovskej, odpornej Acromantuly. A potom zrazu padol na zem ako vrece zemiakov. Čiesi studené ruky sa snažili dať mu dolu z tváre zvyšky pavučiny.

Na chvíľu prestali a dievčenský hlas zvolal: „Stupefy!“ Znova sa snažila dať mu pavučiny dole z tváre a on jej s tým pomáhal, len čo si vyslobodil ruku.

O chvíľu sa díval do veľkých, krásnych hnedých očí Ariany Snapeovej. „Do čerta, dievča, čo tu robíte?!“ zvolal ohromený, ale napriek všetkému sa usmial. „Ďakujem,“ hlesol a Ariana mu úsmev opätovala. Nestačila mu však vysvetliť, čo tu robí. Chcela odtiaľ čím skôr zmiznúť preč.

„Mali by sme ísť,“ šepla, ale hneď na to zvraštila tvár bolesťou a mrazivý decembrový vzduch preťal jej výkrik.

Neville s úľakom zbadal Acromantulie mláďa, ktoré sa jej zahryzlo do lýtka ľavej nohy.
„Stupefy!“ zvolal, ale hoci to pavúka odrazilo, bolo neskoro. Ariana mu padla do náručia ako podťatá.

„Pre Merlina, dievča,“ šepol a obzrel sa k dvom pavúkom ležiacich prevrátených na chrbtoch. Musel ju odtiaľ dostať preč. Vzal ju do náručia. Bola ľahučká ako pierko. Neville nevedel, čo robiť. Vrátil sa po svojich stopách na rázcestie a dúfal, že ho tie potvory nebudú prenasledovať. Musel nájsť pomoc. Nemohol dovoliť, aby sa jej niečo stalo. Zachránila ho. Nevedel síce, ako a prečo sa tam zrazu ocitla, ale zachránila ho. A kvôli nemu ju ten pavúk pohrýzol. Nemohol inak, ako vrátiť sa ho hradu. Teraz už chápal aj toho patronusa. Zrejme to bol odkaz pre Arianu. A to teda znamenalo, že Yvainne je zranená a jej stav je vážny. Bol čoraz zúfalejší. Ale nevzdával sa nádeje. Veril, že Severus si bude vedieť poradiť.

Vzduch preťalo čudné zasvišťanie a do stromu priamo pred jeho nosom sa zabodol šíp. Vzápätí za ním sa ukázal akýsi tmavý tieň, ktorý vo svetle prútika nadobúdal určité rysy. Neville pevnejšie zovrel v náručí Arianino štíhle telo a pozrel do jej poblednutej tváre. Namieril prútik na tmavú postavu a odhodlane zvolal: „Kto si?!“

21. kapitola

V dedinke Hippés

Vzduch preťalo čudné zasvišťanie a do stromu priamo pred jeho nosom sa zabodol šíp. Vzápätí za ním sa ukázal akýsi tmavý tieň, ktorý vo svetle prútika nadobúdal určité rysy. Neville pevnejšie zovrel v náručí Arianino štíhle telo a pozrel do jej poblednutej tváre. Namieril prútik na tmavú postavu a odhodlane zvolal: „Kto si?!“

Neville ostražito pozoroval s prútikom pripraveným v ruke čierny tieň, ktorý vychádzal spoza stromov a krov obsypaných snehovou pokrývkou. Ariana mu ležala v náručí bez pohybu. Zovrel ju pevnejšie a postavil sa neznámemu tvorovi.

„Pýtal som sa, kto si?!“ zavolal a už chcel vysloviť znehybňujúce kúzlo, keď neznámy prehovoril.

„Som Varro a som ten, ktorý ti pomôže,“ odvetil záhadne a konečne vyšiel z tieňa stromov na dosah svetla Nevillovho prútika.

Neville ohromene civel na krásneho mladého kentaura s dlhými čiernymi vlasmi siahajúcimi do pása a očami modrými ako jasné nebo.

„Chceš mi pomôcť?“ opýtal sa Neville zmätene a vrhol znova pohľad na Arianu. „Tak pomôž jej. Pohrýzla ju acromantula.“

„Tu nebude moja pomoc nič platná,“ prehovoril mladý kentaur zamyslene hľadiac na dievča v jeho náručí.

Neville zbledol. Bol bledší ako sneh. „Lenže ona nesmie zomrieť,“ šepol skoro nečujne. „Nesmie,“ jeho hlas znel viac ako zúfalo a kentaur sa naň zamyslene zahľadel. „Musím ju odniesť späť do hradu. Nesmiem dovoliť, aby sa jej niečo stalo. Severus by ma zabil! Stiahol by ma zaživa z kože!“ lamentoval skrúšene. Chcel vykročiť, ale kentaur ho zastavil.

„Vysaď mi princeznú na chrbát,“ požiadal ho, „a nasleduj ma. Vezmem ťa k nám do dediny.“

„Ale ja musím ...“ chcel trvať na svojom, ale Varro ho zastavil.

„Len urob, čo ti vravím. Neboj sa o princeznú, bude v poriadku.“

Neville zdráhavo, ale predsa spravil, čo mu ten mladý kentaur prikázal a nasledoval ho. Vôbec netušil, kam ho vedie, ale nekráčali dlho. Prešli úzkym chodníkom hlbšie do lesa a pod previsom skalného brala odbočili doprava. Neville ohromene civel na akúsi dedinku. Drevené domce stáli roztrúsené na veľkej lúke a z ich komínov sa kúrilo. Neboli to však obyčajné domce. Mali oveľa širšie dvere a vyššie slamené strechy kvôli stropom, aby sa v nich mohli voľne pohybovať.

Varro natiahol pred seba ruku a povedal: „Toto je Hippés. Naša dedina. Si prvý, kto do nej z ľudí vkročil. Dokonca ani Hagrid tu nikdy nebol.“

„Hippés. Jazdci, však?“ ozval sa a vykročil za mladíkom, nespúšťajúc Arianu z očí. Dvere jednej z chalúp sa otvorili a von vyšiel iný kentaur. Neville v ňom spoznal Firenza.

„Firenze! Tak rád ťa vidím. Pomôž mi prosím. Slečnu Snapovú pohrýzla Acromantula,“ zvolal a stiahol dievča z konského chrbta.

„Pán Longbottom,“ prehovoril kentaur a aj on sa pozrel na Arianu. „Tu nebude moja pomoc nič platná,“ zopakoval a Neville stratil aj poslednú štipku nádeje.

„Načo si ma sem vlastne doviedol?!“ oboril sa na mladíka zlostne a už chcel odísť preč, keď ho Firenze zastavil.

„Ostaň. Všetko pochopíš. Môj syn ťa nepriviedol zbytočne.“

Neville už ničomu nerozumel. Síce ich hľadal, ale nechcel ich nájsť za takúto cenu. Nemohol dopustiť, aby kvôli nemu zomrela. Nevedel, či má poslúchnuť, či odtiaľ odísť a hľadať pomoc na hrade u Severusa, hoci by to znamenalo, že mu odtrhne hlavu. Aj tak mal teraz starosti so svojou manželkou.

Firenze ho zaviedol do jedného z domov a zopakoval mu, že sa nemá čoho báť, a že sa do rána všetko vyrieši. Neupokojilo ho to, ale poslúchol. Vodca kentaurov mu oznámil, že sa uvidia znova na svitaní a nechal ho s Arianou osamote. Neville ju uložil do postele vystlanej kožušinami. V domci bolo príjemne teplo. Oheň, ktorý horel v kozube príjemne vykúril celý domec. Sadol si k Ariane na posteľ a stiahol jej z hlavy pletenú čiapku. Dal jej dole šál i rukavice a porozpínal jej gombíky na kabáte, aby jej ho stiahol z pliec. Nakoniec ju vyzul a potom ju otočil na brucho, rozhodnutý prezrieť si jej ranu a pomôcť jej sám. Nohavice musel roztrhnúť do výšky kolena, aby sa dostal k rane. Vyzerala dosť škaredo, no nekrvácala. Pokožka okolo rany zmodrala a on to pripísal podchladeniu. Do kotlíka, ktorý našiel pri kozube nalial z džbána vodu a nechal ju ohriať. Jedno z tričiek, ktoré mal zbalené v batohu roztrhal na franforce, aby ho mohol použiť namiesto obväzu. Potom si prezrel všetky veci, ktoré so sebou mal a hľadal to najvhodnejšie, čo by mohol použiť na ošetrenie jej rany. Keď jej ju potom umyl, potrel jej ranu masťou zo zmesi kvetov Calendula officianalis, Alchemilka xanthochlora, Symphytum officinale a Fragaria vesca, čo malo hojivé účinky na kožné poranenia, ich hojenie, ale aj na lepšie prečistenie rany. Uvaril dokonca čaj z mladých jahodových listov nazbieraných v čase kvitnutia. Ten mal pomôcť pri tvorbe krvi, keďže si myslel podľa stavu rany, že jej stratila dosť a elixír tu so sebou nemal. Nikdy ich nenosil. Na všetko mal svoje bylinky. Na bolesť hlavy sušené Levanduľové kvety, na problémy s dýchaním Borák lekársky, na nespavosť Medovku, na prechladnutie Bazu čiernu. Dokonca aj na zlepšenie zraku, či činnosti srdca, žalúdka a pečene mal svoje domáce recepty a ich kladné použitie dokonca overené v praxi.

Keď ju konečne ošetril a ako tak bol spokojný so svojou prácou, znova ju pretočil na chrbát, pozakrýval ju a dal jej vypiť pripravený čaj. Keďže bola stále v bezvedomí, musel si pomôcť, ale šlo mu to celkom ľahko. Nakoniec si sadol k jej posteli a díval sa na ňu skúšajúc jej nahmatať pulz. Bol slabý, no pravidelný. Ľutoval, že toho o pavúkoch akými sú tie obrie Acromantuly nevie veľa. Mohol zvoliť iný postup ošetrenia, iné bylinky. Ale aj tak urobil všetko, čo v danej chvíli spraviť mohol. Večere, ktorú mu doniesol Varro sa ani nedotkol. Nemohol. Strach o Arianu mu zvieral útroby. Hľadel na jej bledú tvár a uvažoval, čo tam vlastne robila.

„Ako sa tam mohla tak odrazu ocitnúť?“ tá myšlienka mu neschádzala z mysle. Potom si spomenul na toho patronusa. To sa stalo chvíľu pred tým a teda znamenalo to, že s ním musela ísť už hodnú chvíľu. Natiahol ruku k jej tvári a odhrnul jej z čela prameň vlasov. Merlin, aká je len krásna. Vyzerala tak pokojne, akoby spala a nie, že bola v bezvedomí kvôli tomu zraneniu.

„Prečo som si ho len nevšimol? Prečo neuhryzol radšej mňa?“ šepkal a spomenul si na ten sen, ktorý ho v poslednej dobe mátal. Dievča zomierajúce v lese kvôli nemu. Vari to bola predzvesť skutočnosti? Mala umrieť namiesto neho? Luna mu v tom sne vykričala, že ona na seba vzala jeho prekliatie. Že znamenie, ktoré viselo nad ním zotrela vlastnou krvou. Potom však pokrútil odmietavo hlavou. Nie, to predsa nemôže byť ona. Veď je len dievča. Celý život má pred sebou. Pohladil ju po tvári a ona si spomedzi pootvorených pier ticho vzdychla.

„Alebo to bol ston?“ uvažoval. „Bolí ju tá rana?“„Ariana?“ skúsil ju osloviť, ale nereagovala. Neville priložil ruku na jej čelo. Bolo horúce. Jej telo zrejme bojovalo s jedom z pavúčích slín. Ale aj na to by mal zabrať ten čaj, ktorý ju prinútil vypiť. Mal by zmierniť horúčku.

„Nesmiete mi zomrieť,“ šepkal. „Nesmiete Ariana, počujete? Čo by som bez vás robil.“ Nevravel to preto, že by sa bál jej otca, nie. Hoci mu Severus aj po toľkých rokoch naháňal niekedy strach, nebolo to preto. Už dlhší čas si uvedomoval, že city, ktoré sa v ňom znenazdania zrodili k tejto dievčine, a ktoré si nevšímal, snažiac si namýšľať, že to, čo k nej cíti je obyčajná sympatia a prejav priateľstva ... bol to omyl. Teraz to už vedel. Ale nechápal, prečo to musel zistiť takto, keď bola na prahu života a smrti. „Prečo mi umierajú všetci, ktorých milujem?“ zašepkal a chytil ju za ruku. Obrátil jej ruku dlaňou nahor a palcom nej prešiel skĺznuc až na zápästie. Vtom si niečo všimol. Jej znamenie na zápästí žiarilo a pulzovalo. Nedotkol sa ho, len na to ohromene hľadel, keď sa s ním odrazu čosi udialo.

Ocitol sa uprostred akejsi záhrady. Bola mu povedomá. A potom si uvedomil, že je to ich školská aleja. V jej strede stála tryskajúca fontána, všade kvitli celá záhony kvetov a na jej konci bol altánok natretý na bielo s červenou strechou a jeho steny boli obrastené popínanými kvetmi povoja. Uvedomil si, že stále cíti dotyk čejsi teplej ruky a pozrel sa vedľa seba. V ušiach mu zaznel ten rozkošný a podmanivý smiech a on sa zahľadel do čokoládových očí.

„Ariana?“ výraz jeho tváre sa nedal opísať inak ako prekvapený.

„Áno, som to ja profesor,“ odvetila a viedla ho k lavičke. Sadli si, ale ona ho stále držala za ruku.

„Ako to, že sme tu? Vari ste ... ste ...“ myslel na to najhoršie a ona to vedela.

„Nie, nie som mŕtva. Firenze aj Varro vám povedali, že ich pomoc tu nebude nič platná. Mali pravdu, ale to vám vysvetlím neskôr. Zavolala som vás sem, pretože som vás chcela uistiť, že budem v poriadku. Potrebujete si oddýchnuť. Pospite si, lebo zajtra nás bude čakať náročný deň.“

„Náročný deň? Čo tým myslíte? A čo to má všetko znamenať?“

Ariana mu viac neprezradila. Vymanila si ruku z jeho dlane a ten čudný sen sa rozplynul.

Severus sa ráno zobudil celý polámaný. Spať v kresle veru nebolo kto vie čo. Hneď skontroloval Yvainnin stav. Zlepšil sa, ale nie o veľa. No aspoň to bol pokrok, že jej klesla horúčka a už neblúznila. Rana jej prestala krvácať a zdalo sa, že sa začína hojiť. Rozhodol sa, že si dopraje sprchu a výdatné raňajky, pretože ani včera večer nič nejedol. Potom dá Yvainne výživný vývar a konečne strávi trochu času s chlapcami aj on. Minerve z nich už musia tiecť nervy.

Celý deň im prebehol v príjemnej atmosfére. Naozaj si vydýchol, pretože Yvainne sa dokonca do tváre vrátila farba a chorobná bledosť sa strácala. Skutočne sa pomaly uzdravovala. Aj chlapci boli z tejto správy nadšení, presne ako riaditeľka, ktorá vzápätí vyhlásila, že by mohla Hagrida požiadať o to, aby im doniesol aspoň malú jedličku, kvôli sviatkom.

„Ozaj, celkom som zabudol, že o pár dní budú Vianoce,“ zamrmlal a súhlasil s jej nápadom. To, že ich ohrozuje nejaký tvor ešte neznamená, že by kvôli nemu mali odložiť sviatky.

Avšak v to neskoré popoludnie sa vrátil Hagrid nielen s jedličkou, ale aj so zlou správou.

„Pani riaditeľka, niečo som našiel!“ vychrlil zo seba zadychčane hájnik. „Neuveriteľné! Fakt strašné!“

„Hagrid, pre Merlina, tak už povedzte čo sa stalo!“ pajedila sa riaditeľka nadmieru zvedavá.

„Profesor Boot! Je mŕtvy!“ odvetil, čakajúc na jej reakciu.

„Prosím?!“ Minerve sa zatočila hlava. Keby ju Severus nebol podoprel, zviezla by sa na zem.

„Hagrid, ste si istý?“ ozval sa aj profesor elixírov. Terry Boot bol jedným z profesorov, ktorí o sebe nedali vedieť, ale úprimne dúfal, že sú už doma a v bezpečí.

„Úplne, profesor Snape. Je to on a je mŕtvy.“