Wardenka

13. kapitola

Ventura

Keď sa Dorado vybaľoval na druhý deň opäť v Cheviottskom hrade, ešte nikdy sa necítil taký opustený ako teraz. Hlavne preto, lebo netušil, kedy bude znova s Lily. Čas, ktorý spolu cez Vianočné sviatky strávili sa mu zdal neúnosne krátky a on nevedel, ako dlho bude trvať, kým ju bude môcť opäť zovrieť v náručí, pohladkať, či pobozkať. Nemohol ani len predvídať, čo chystá ten nehmotný šialenec Ahriman. Práve vyložil Lilynu fotku na stolík, keď ktosi zaklopal na pootvorené dvere jeho komnaty. Otočil sa a pohľad sa mu stretol so žiarivými, belasými očami Grünhildy.

„Vitaj späť,“ povedala spevavo a načiahla k nemu ruku tak, aby mal čo najlepší výhľad na jej snubný prstienok, ktorý mala nastoknutý na prstenníku ľavej ruky.

„Takže ...?“ ozval sa prekvapene a pousmial sa.

„Áno!“ zvýskla radostne.

„Blahoželám,“ hlesol a na krátku chvíľku ju zovrel mocne v náručí. Hneď na to mu v krátkosti rozpovedala, čo sa stalo, pričom vynechala zmienku o tom, na aký popud sa tak rozhodla. Nemohla mu povedať, že ho potajme špehovala cez Všehľad, pretože by sa asi prepadla od hanby pod samú zem.

„Vlastne som ti mala povedať, že večera je pripravená,“ zhíkla, chytiac sa rukami za horiace líca, „celkom som na to zabudla. Tak poď,“ ťahala ho za rukáv, znova s úsmevom na perách.

Po večeri zniesol Dorado do pivnice, v ktorej pripravovali s Aeskulpom elixíry potrebné prísady a zložil ich k ostatných, pripraveným na stolíku. Bolo už čosi po desiatej večer, keď zašiel do knižnice, hľadajúc tam Aeskulpa, lenže nenašiel ho. Namiesto toho si teda z políc preplnených od vrchu po spodok vybral jednu z kníh a chcel odísť. Lenže keď prechádzal popri oknách na severnej strane, ktoré mali výhľad priamo do záhrady, zastal a spozornel. Aeskulpus sa tam zhováral s Venëou. A hoci bola vonku tma, matné svetlo, ktoré ich oboch ožarovalo z Venëynho lampáša bolo dostatočné na to, aby aj odtiaľ, z prvého poschodia videl nepokoj, ktorý sa zračil jeho učiteľovi v tvári. Nechcel ich však špehovať, pretože s určitosťou vedel, že by to jeho učiteľ zistil. Preto sa odobral späť do svojej izby, rozhodnutý opýtať sa ho na to zajtra.

***

Aeskulpus zastal v záhrade a sledoval, ako sa tá najkrajšia z víl blíži priamo k nemu, akoby plávala tou tmou, ktorá ich obklopovala. Tak ladne, akoby tancovala za voňavej letnej noci medzi lúčnymi kvetmi. Odetá v šatách, z látky jemnejšej ako pavučinka, hrajúcej rôznymi odtieňmi modrej, od tej najtmavšej až po najsvetlejšiu, vyzerajúc ako stelesnená Večernica, ktorá skĺzla priamo z oblohy.  

„Venëa,“ pozdravil ju a jemne sa pred ňou uklonil. Stále bola taká krásna, ako si ju pamätal. Z jej bezchybnej krásy nedokázal ukrojiť ani čas a to sa poznali už viac ako stodeväťdesiat rokov. Kým on starol, hoci pomalšie ako ostatní v jeho veku, ona si uchovávala neporušenú mladosť.

„Volal si ma, Aesk?“ opýtala sa ho prívetivo a jemu zmeravel úsmev na perách. Takto ho oslovoval len jeho brat. A pravda, i ona. Od nepamäti.

„Volal, Venëa,“ odvetil a zahľadel sa do striebristých paprskov jej lampášika, ktorý osvetľoval nielen ich tváre, ale aj zasneženú lúku okolo nich v hradnom dvore. „Videl som vo snoch tvoju sestru, Venturu.“

„Áno?“ ozvala sa celkom pokojne, kým on sa čoraz viac mračil. Sama mala svoje videnia, vďaka ktorým vedela predvídať a predpokladať. Chrániť.

Prikývol. Aj on vedel, kde Ventura žije a čo je jej poslaním. Poznal ju azda ešte lepšie ako Venëu. Veľmi dobre poznal to tajomstvo, čo slepá oreáda stráži. A teraz tušil, že práve na to by sa mohol zamerať jeho brat. Príliš dlho ostal v nečinnosti. Hmly sa stiahli späť do hĺbok Smaragdového lesa, ale on nepochyboval, že len striehne na vhodnú príležitosť. Ak naozaj túži po ľudskom tele, tušil, že nájde spôsob, ako sa k nemu dostať. A práve preto sa teraz bál. Lenže nie o seba, ani o chlapca. Jeho strach prameniaci z hĺbky srdca spôsobili obavy práve o Venturu. Nemala sa ako brániť. Nemala žiadne výnimočné vlastnosti, okrem neuveriteľného daru vnímavosti pocitov druhých, ktoré dokázala vycítiť.

„Je v nebezpečenstve,“ odvetil krátko.

„Videl si to?“ opýtala sa Venëa, zbystriac pozornosť a jej blankytné oči sa zaleskli v svetle lampáša ako hladina jazera. Aj ona mala o svoju sestru obavy. A teraz vedela, že aj Aesk videl to, čo ona. Blížiace sa nebezpečenstvo, krv červenú ako šarlát a smrť.

„Videl,“ prikývol znova a svoju palicu zovrel ešte pevnejšie. Had na jej vrchu len ticho zasyčal, upierajúc na vílu svoje malé očká.

„Prišiel teda čas zavolať jej ochrancu,“ riekla, uvedomujúc si, čo sa môže stať. Nemali inú možnosť. Ahriman im nedával na výber. A ak už nie je neskoro, pomoc sa Venture zíde viac ako dosť. „Hneď teraz sa za ňou vyberiem. Pomoc nemôže prísť bez jej súhlasu. Budem sa ponáhľať. Nemáme času na zvyš.“

„Odovzdaj jej odo mňa srdečné pozdravy,“ požiadal Aesk a v tvári sa mu na chvíľu mihla zmes skrývaných pocitov, ktoré už dávno uzamkol na sto zámkov v najhlbšom vnútri svojho srdca. A Venëa zmizla. Musela sa čím skôr dostať do Borovických hôr. Zdvihla hlavu k jasne žiariacim hviezdam a jej jasné oči potemneli strachom. Nebezpečenstvo bolo bližšie, ako sa zdalo.

Dorado nasledujúce ráno trávil u Hesiodosa v jeho knižnici a nad knihami. Toho muža si veľmi rýchlo obľúbil. Bol taký sčítaný a múdry, že sa mohol rovnať k Aeskulpovi. Práve rozoberali dejiny Škótskych víl.

„Nevedel som, že kráľovná má sestru,“ odvetil zamračene, hľadiac na počmáranú stránku v knihe.

„Veru má. Presne pred sto päťdesiatimi rokmi sa v Borovicovom háji z mesačného svitu a kvapiek nočnej rosy dve dievčatká,“ odrecitoval a uškrnul sa. „Ja viem, z mesačného svitu a kvapiek rosy, ono je to ako bájka, ktorá sa traduje, pretože tajomstvo zrodenia víl je pre nás neustále záhadou.“

„Chápem,“ odvetil zadumane Dorado. „Takže kráľovná Venëa má sestru?“

„Povráva sa to. Volá sa Ventura. Hovorí sa, že práve ona z nich dvoch má moc nad čímsi, čo skrýva tajomstvá života a smrti. Lenže nevie sa to s určitosťou. Hovorím to preto, lebo ju nikto nikdy nevidel. Teda ... bol taký jeden človek, ale neviem, či by som ti to mal prezradiť,“ hútal, škrabkajúc si svoju hustú bradu, pekne zostrihanú a upravenú.

„Prečo by si nemohol?“ nabádal ho, horiac zvedavosťou. „Veď čo by sa mohlo stať? Je to súčasť histórie, ktorú by som mal ovládať, či nie? Ako mám poznať svojich ľudí a pomáhať im, keď každý z nich skrýva aspoň jedno tajomstvo?“

Hesiodos sa zasmial a jeho smiech sa odrážal od stien knižnice ako mohutná, zvučná ozvena. „To je pravda,“ povedal napokon. „Popravde, myslel som si, že Aeskulpus ti o niektorých veciach povie sám, ale zjavne to nechal na mňa. Poznáš vôbec jeho históriu? Vieš, kým tvoj učiteľ vlastne je?“

Dorado zmeravel. „Zase niečo o čom neviem?“ zamračil sa, hútajúc v duchu si prisahal, že sa stoj, čo stoj musí s tým starcom pozhovárať.

„Nie. Čo by som o ňom mal teda vedieť?“

Hesiodos sa postavil k oknu a zadíval sa na hrad. Uvažoval, či je správne, aby on vyzradil starcove tajomstvá, ale kto iný by to mal spraviť, ak nie on? Rovnako ho trápilo aj to, prečo to chlapcovi dávno neprezradil on sám. Nakoniec podišiel k polici a z jej najvyššieho regála siahol po najmenšej knihe v ošúchanom koženom obale, previazanom červenou stužkou širokou ani nie pol centimetra. Podal mu ju a on si ju zbežne pozrel.

„Nepoviem ti všetko, lebo nie som presvedčený, že ja som ten pravý, od koho by si sa to mal dozvedieť. Ale poviem ti niečo. Spája vás viac ako toto poslanie. A zapamätaj si jedno, krv nie je voda,“ riekol záhadne. „Pozhováraj sa s ním. Prinúť ho povedať ti pravdu. Zaslúžiš si to viac ako ktokoľvek iný.“ S týmito slovami odišiel a zanechal ho tam sedieť so zmätenými myšlienkami. Aj preto sa nahneval. Hesiodos sa už nevrátil a tak si zobral knihu a odišiel späť na hrad. Dnes nemal v pláne nič iné. Venëa mu poslala správu, že ich hodina sa odkladá a Dromedár mal prísť až zajtra.
Položil knihu na stôl a sadol si zaň, odsunúc ju nabok. Vytiahol čistý pergamen a brko namočené v kalamári a začal písať.

„Milá Lily,

všetko sa tu zamotáva. Každý ma toľko tajomstiev, že by som ich nezrátal na prstoch jednej ruky. Dokonca aj Aeskulpus ich má viac, než som si myslel. Dnes mi Hesiodos povedal niečo zvláštne.“

Nakoniec to celé preškrtol, rozhodnutý začať od znova. Ale nespravil to. Skrčil papier do veľkej bielej gule a hodil ho do koša. Radšej si otvoril tú malú knihu a začítal sa do nej. Ako v krátkosti zistil, bola to kronika jeho rodiny. Autorov bolo viacero. Našiel tam však pár údajov, ktoré nesedeli a preto si otvoril stranu s rodokmeňom. Roztvoril veľký papier a putoval po jeho jednotlivých vetvách s priradenými menami a dátumami. Bola tam jeho matka, aj otec a štyri vetvičky smerujúce od nich k ich deťom. Dokonca tam bola Ariana s Nevillom a ich malou Aurorou. Vedel, po kom má jeho malá neter meno, ale nevedel celé meno svojej starej matky.

„Aurora Adrien Angelová,“ mrmlal si nahlas popod nos a prstom sledoval čiaru k jej manželovi. „Lucianos Ilírio Angelo, náš starý otec.“ Prstom prešiel po ďalších čiarkach nad rámčekmi ich mien a zrazu sa zastavil a vrátil sa prsom späť. „Aeskulpus Vitruvius Lordly, rok narodenia 1815,“ miesto za pomlčkou, ktorá oddeľovala dátumy od seba bolo prázdne, presne ako ďalšie miesto vedľa jeho mena. „Niobe Tyrtaios Insane, rok narodenia 1815.“ Dorado si pozorne prečítal obe mená. „Zhoda náhod? Neverím,“ šepol a obrátil stránky v knihe na príslušný odkaz, pripísaný k menám drobnučkým písmom, skoro až nečitateľným.

„Dvaja chlapci sa narodili jednej žene a v jeden deň, však počatý sú z dvoch mužov. Prvý z nich sa narodil cez biely deň, druhý prišiel na svet v noci. Dvojčatá, no také odlišné, i keď s napodiv rovnakými tvárami. Taký bude i ich osud. Prepletené životné cesty, spájané útrapami a rozdeľované vzájomným bojom. No len z jedného z nich vzíde dedič, ktorý má v moci zmariť kliatbu, uvalenú na Wardenský rod po celé veky.“

„Čítaš?“ ozvalo sa za jeho chrbtom a on sa strhol. Otočil sa s nepreniknuteľným výrazom v tvári a zahľadel sa do bledej tváre svojho učiteľa.

„Kto vlastne ste?“ opýtal sa potichu, ale hnev, ktorý ním lomcoval ho premohol a on zvolal nahlas z plného hrdla znova: „Kto vlastne ste?!“

Aeskulpus zdvihol ruku a jediným pohybom donútil dvere zavrieť sa. Ďalším krátkym pohybom začaroval miestnosť tak, aby ich nik iný nemohol počuť. Jeho tvár neprezrádzala celkom nič. Vlastne áno. Dorado sa zdalo, že v nej má vpísanú bolesť. Sledoval, ako si starec sadol na najbližšiu stoličku a rukou si uhladil dlhú, snehobielu bradu.

„Takže chceš odo mňa pravdu?“ opýtal sa hľadiac niekam do neznáma s očami prikovanými k podlahe.

„Chcem. Hesiodos ...“ nedokončil.

„Myslel som si, že jedného dňa k tomu dôjde, akurát som očakával, že to bude skôr. Hesiodos mi dával zrejme čas a ja som to nevidel,“ pousmial sa, no nebol to veselý úsmev.

„Aká je teda pravda? Čo chcel povedať tým, že krv nie je voda? Ste ... ste môj ...“ zahryzol si do pery, no znova nedokončil, lebo jeho učiteľ prikývol.

„Som. Som tvoj prastarý otec. Ja, nie môj brat Niobe. Dobre, dnes hodinu elixírov odložíme. Rozpoviem ti svoju históriu tak, ako sa stalo a ako to mám uložené v pamäti,“ odkašľal si a na chvíľu, kým začal znova rozprávať sa v miestnosti rozhostilo priam hrobové ticho.

„Moja matka sa volala Andria. Keď mala sedemnásť, počala. Naozaj s dvoma mužmi naraz, ako si sa zrejme dočítal. Boli to bratia. Silius a Catius. Navlas rovnaký tak, že ich nemohla od seba rozoznať. Najprv to nevedela. Myslela si, že je stále s tým istým. Bola mladá a zaľúbená, nemožno jej nič vyčítať. Azda zradu prvého a krutú lesť druhého. Obaja ju však opustili a nikdy sa o nás ani nedozvedeli. Ja som ten, ktorý sa narodil počas dňa ... môj brat sa narodil v noci. Z polovice sme teda ľuďmi a z polovice ... Ako by som ti to lepšie vysvetlil, hlavne tú dlhovekosť? Moja matka bola z rodu z víl. A hoci sa vzdala svojej nesmrteľnosti kvôli Siliusovi, aj tak žila vyše tristo rokov. Boli sme s ňou obaja, keď umierala. Vtedy nám povedala, ako nás pri narodení prekliala,“ odmlčal sa, keď videl Doradov výraz a ešte smutnejšie sa pousmial. „Počul si dobre. Prekliala nás. Práve preto, že sa na seba tak ponášame. Máme jednu tvár, rovnaké telá. Nechcela, aby jeden z nás vyviedol nejakej žene to, čo vyviedli jej tí dvaja bratia. Preto to spravila. Vraj nikdy z nás ani jeden nebude šťastný so svojou vyvolenou. A keď ju neposlúchneme, kliatba vezme život tomu, kto sa vzoprie.“

Aeskulpus sa znovu odmlčal, akoby zbieral potrebnú silu. „Nioba to zlomilo. A zasiahlo ho aj to, keď mu matka povedala, že to bude práve on, kto preberie vládu nad Nibelungami. Znenávidel matku a rozhodol sa, že ho ani smrť nezastaví. Lenže jeho vyvolená ho opustila. Ona vedela, čo je správne. A tak sa z neho stalo to, čím je dnes. Zatrpkol a znenávidel aj mňa, lebo som mu nevedel pomôcť. Preto teraz túži po pomste.“

„A čo vy? Poslúchli ste svoju matku?“ počul sa ako vyslovil, uprene naňho hľadiac.

„Nie,“ odvetil nešťastne. „Aj ja som bol v tom čase zamilovaný. Obaja sme sa zaľúbili do sestier. Kým Nioba jeho láska opustila, hoci som presvedčený, že ho nikdy neprestala milovať, my sme držali spolu a skoro ju to stálo život. Zatiaľ čo ja som ju pripravil o zrak, ona mi dala to najcennejšie, čo len mohla. Moju dcéru. Auroru. Od toho dňa ubehlo presne sedemdesiat sedem rokov.“

Dorado si dával všetko dokopy ako kúsky jednej obrovskej skladačky. Sedel pred ním jeho prastarý otec, čulý a vyzerajúci len o čosi staršie ako bol jeho vlastný otec, hovoriaci mu o svojom pochmúrnom živote naplnenom kliatbami a večným bojom s vlastným bratom. Uvažoval, čoho všetkého sa musel kvôli kliatbe vzdať. Vzdal sa dokonca svojej lásky, aby jej nespôsobil ešte väčšie útrapy.

„Čoho sa budem musieť vzdať ja? Svojej Lily?“ pri tej myšlienke sa mu zachvelo srdce. Nevedel si ani len predstaviť život bez nej. Nebolo by lepšie, keby si žila šťastným životom s niekým iným ako s ním? Ale žila by. To by bolo dôležité. Keby sa jej niečo stalo ... Nechcel na to ani len pomyslieť. Lenže pred ním také rozhodnutie nestálo. Našťastie.   

„Môžem vás teda oslovovať starý otec?“ opýtal sa a znovu pozrel na starca, ktorému v očiach zaihrali slzy.

„Nič by som si neželal viac, chlapče,“ odvetil dojato. Vstal a pristúpiac k nemu mu stisol podávanú ruku, akoby na znak zmierenia. Lenže Dorado urobil niečo iné. Objal ho. Aeskulpus na to nepovedal nič. Po vráskavej tvári sa mu rozlial spokojný úsmev. Odčaroval miestnosť a vzdialil sa. Dorado vedel, že teraz potrebuje byť sám. Presne tak, ako on, aby sa vysporiadal s pocitmi i myšlienkami.

Venëa prišla neskoro. Jej sestra však ešte dýchala. Preto musela konať rýchlo. Bylinky, ktoré so sebou niesla priložila na jej ranu, odriekavajúc slovká kúzla. Len čo sa o ňu postarala a uložila ju na jej lôžko, vrátila sa, aby zo studne poznania privolala pomoc.

Držiac sa kamenného okraja studne, hľadela na jej pokojnú hladinu. Zdvihla ruku, v ktorej zvierala džbán naplnený kvapkami rosy zmiešanými s kvapkami krvi jej i jej sestry.

„Gridare te, ad fondo aquis, tu vieni ci in aiuto!“

To čarovné zaklínadlo zopakovala trikrát, kým sa voda studne nesčerila a nesčervenala. Zrazu zo studne vyrazilo von čosi obrovské a spŕška vody dopadla i na jej vlasy, šaty, tvár. Očarene sa dívala na mocné zviera, ktoré mávalo krídlami a hrabalo kopytami, zlostne fučiac.

„Mala si ma zavolať skôr!“ ozvalo sa hnevlivo, náhliac sa k ranenej Venture.

14. kapitola

Mondragone aligero

Ahriman sedel na svojom vápencovom tróne a hmlovými očami plnými zlosti hľadel na nevysokého fauna. Ten pred ním kľačal na svojich kozích nohách a striasal sa nepríjemným chladom, ktorý tu vládol, zarezávajúc sa mu do tenkých, neustále krvácajúcich rán na nahej hrudi. V rukách zvieral knihu v karmínovom, koženom obale. Ruky sa mu triasli. Pohľad neupieral na tyrana pred sebou, ale na klietku, v ktorej ležala na zemi jeho milovaná víla, Fiora. Zdalo sa mu, že ani nedýcha, no hruď sa jej predsa len jemne dvíhala v nádychoch i výdychoch tichých ako šelest lístia, či šepot trsov trávy v jemnom vánku.

„Pustťe ju,“ žiadal ponížene, vystierajúc k nej svoju ruku pokrytú hustými chĺpkami gaštanovej farby, presne ako jeho srsť na nôžkach. Aj vlasy mal gaštanovej farby. Boli kučeravé a vytŕčali z nich neveľké, zahnuté rožky. Pri boku mu visela zložitá píšťala, ktorú tvorilo azda aj deväť dutých rúrok z vŕbového dreva s vyrytými dierkami. Boli pospájané tuhým špagátikom dovedna. Jeho koža bola opálená a zlatistá ako bronz. Jeho oči veľké, farby jesenného lístia.

„Pusťte ju, sľúbili ste to, keď vám dám knihu,“ zopakoval hlasnejšie, ale na Ahrimana jeho žiadosť akoby neúčinkovala. Pred očami mal len tú knihu v špinavých rukách nepotrebného polozvera.

Smiech, ktorý vzápätí zaznel a odrážal sa od vápencových stien ako strašidelná ozvena prinútil fauna prikrčiť sa a zmĺknuť. Knihu v krvavo červenom obale však neustále zvieral aj naďalej.

„Kto si, že mi kladieš podmienky?!“ ozval sa Ahriman pobavene. Vystrel pred seba ruku a moc, ktorou vládol ako vodca Nibelungov spútala knihu neviditeľnou silou a vytrhla ju faunovi z náručia. Viac ho nepotreboval. Knihu položil na vysoký stalaktitový podstavec a zamyslene v nej listoval, nevšímajúc si viac fauna.

Matto vedel, že je v pasci. Avšak nevzdával sa. Vedľa chladnej kamennej klietky visel kľúč. Bol veľký, tiež k kameňa a jeho tvar bol zvláštny, ale faun vedel, že keď ho vloží do zámky a otočí ním, zámka šťukne a dvere na väzení jeho lásky sa otvoria. A on ju bude môcť vyniesť na vzduch, na svetlo, do ich lesa  - odkiaľ bude môcť nasať stratenú energiu a jej štíhlym, krehkým telom sa znova rozleje život. Otočil sa k Ahrimanovi. Telo mal ako v horúčke. Zdalo sa, že tyran si ho nevšímal a bol plne zabratý do listovania v tej prekliatej knihe. Na čelo mu vystúpil pot, ale nestratil odvahu ani teraz. Načiahol sa za kľúčom a vložil ho do zámky bez toho, aby spôsobil hluk, ktorým by na seba upútal pozornosť. Otvoril malé dvierka bez toho, aby zaškrípali a vkĺzol k svojej víle. Bral ju do náručia, dotýkajúc sa jej nežne a opatrne. Jej telo nemalo v sebe kúska tepla. Jej pokožka ho priam mrazila, ale ani raz sa neotriasol chladom. Myslel len na to, aby ich odtiaľ dostal do bezpečia. Preč od Ahrimana. Preč z dosahu Nibelungov.

Už bol skoro pri vchode, keď sa ten pred nimi zrazu uzavrel, akoby tam ani nebol. Kvaple visiace zo stropu začali rásť do dĺžky, až kým sa nespojili s podlahou a nezatarasili im východ. Matto sa pomaly otočil tvárou v tvár nepriateľovi.

„Kam si sa to vybral? Vari som ti dovolil odniesť ju?“ zaznelo dutým hlasom. Vystrel k nim svoju nehmotnú ruku a prsty sa mu stočili ako pazúry supa, ktorý útočí na svoju korisť.

„Prendorre!“ zakričal z plného hrdla vo chvíli, keď sa podzemnou miestnosťou ozvali ďalšie dva výkriky. Prvý z nich patril dryáde Fiore, ktorú zasiahlo kúzlo Ahrimana. Vytrhlo jej srdce z hrude mocným úderom a pripravilo ju tak raz a navždy o život. Ahriman bol na to pripravený. Práve preto ju zajal. Počul ... kedysi počul, že k tomu, aby sa nehmotný mohol vrátiť do sveta tiel musí mať srdce ... srdce, ktoré nie je ľudské, srdce, ktoré nie je zvieracie. Srdce, ktoré patrí čarovnej bytosti. Srdce, ktorého tep len tak nič nepremôže. Teraz v svojej nehmotnej ruke zvieral stále tlčúce srdce mŕtvej dryády a čarami ho uzamykal, aby vytrvalo, kým nedokončí svoju premenu.

Len čo dryáda prišla krutým činom vodcu Nibelungov o svoje srdce, jej telo sa zmenilo na prach. Predtým sa jej oči sa naposledy upreli na verného fauna, ktorý neváhal riskovať kvôli nej všetko. Lenže zbytočne. To jemu patril druhý, srdcervúci výkrik. Výkrik tvora, ktorý stratil všetko, čo mal. Matto síce o život neprišiel takým drastickým spôsobom, ale cítil sa tak, akoby ho oň práve obrali. Na rukách mu stále spočíval jemný hnedozelený poprašok, ktorý sa roztrúsil i k jeho kopýtkam a jeho výkrik vystriedal užialený plač.

„Zmizni!“ prikázal Ahriman a v tej chvíli kvapľová stena popukala a vchod sa znova ukázal. „Ušetrím tvoj život, lebo si mi bol užitočný!“ Faun s tvárou zmáčanou slzami, s očami, ktoré pre ne nevideli, sa motkal okolo vchodu v bludných kruhoch, kým jeho horký nárek neunavil mocného vodcu. Čosi si zašomral popod nos a vystrúc k nemu ruku, zasiahol ho do hrude. Vtedy fauna odhodilo do tmavej chodby. Na chvíľu stratil vedomie.

Keď sa znova prebral, cítil ako z neho uniká život. Až teraz si uvedomil ohromnú chybu, ktorú vykonal. Nikdy mu nemal veriť. Nikdy nemal zradiť svoju pani Venturu a nemal vydať Knihu života a smrti do takých nehodných rúk. Lenže bolo neskoro. Svoj čin už vziať späť nemôže. Avšak ešte nebolo všetkému koniec. Pozbieral zvyšky síl, len aby sa dostal z jaskyne a preč z lesa, k hradu. Zradil. Bol hnusným zradcom, ale svoj čin môže sčasti napraviť. Môže ich varovať. Môžu tak získať čas! Môžu sa naňho pripraviť!

„Aj keby to malo byť to posledné, čo spravím, ale varujem ich,“ šomral si celou cestou popod nos.

***

Aeskulpus sa prechádzal hore – dolu po nádvorí. Vyzeral tak znepokojene ako sa cítil. Podchvíľou sa zastavil, aby sa pozrel na oblohu, alebo aby sa započúval do okolitých zvukov. Dorado ho rovnako ostražito pozoroval. Nechápal, čo sa deje a nechcel vyzvedať. Rozhodne nie teraz. Zdalo sa mu to, alebo začul akýsi šuchot krídel? Vzhliadol k oblohe vo chvíli, keď to spravil Aeskulpus a cúvol k nemu, chytiac svoju palicu pevnejšie ako zvyčajne. Had ticho zasyčal. Všetci čakali, čo sa udeje, ale Dorado bol zrejme jediný, kto netušil, čo to bude. A vtedy ho zazrel. Mohutného tvora, veľkých rozmerov. Najprv ho napadlo, že je to drak, lenže zmýlil sa. Zistil to, keď sa dostal do lepšieho svetla, ktorým bolo osvetlené nádvorie hradu Cheviott. Nikdy nič také v živote nevidel. Ani o tom len nepočul, ani nečítal.

Tvor mal telo dlhé azda aj štyri metre, ak nerátal chvost podobný tomu leviemu. Jeho hlava bola pokrytá srsťou siahajúcou na krk i na chrbát. Spomedzi očí mu vytŕčalo niečo podobné ako roh, ale nezdalo sa, že by to malo nejaký tvar. Vyzeralo to skôr ako iskrivý lúč. Oči, ktoré si ich premeriavali spopod neveľkých štrbín žiarili ako striebro. Nos a ústa pripadali Doradovi ako ľudské. Hlavu zdobil i pár zahnutých rohov podobných tým baraním a čudné parohy. Telo mal mocné a dlhé. Predné laby vyzerali ako gorilie, pretože sa nimi zovretými v päsť jednostaj opieral o zem. Dorado si teda nemohol svoju teóriu overiť. Zadné nohy mal však jednoznačne silné ako nohy koňa, či byvola. Z jeho chrbta sa k nebu stále týčili zdvihnuté krídla, ktorými ešte stále spôsoboval prievan. No len čo ich zložil, Aeskulpus tlmene vykríkol, priženúc sa k tomu čudnému tvorovi celkom bez strachu.

Dorado videl prečo. Medzi krídlami sedeli dve najkrajšie ženy, či azda víly, aké len kedy videl. Venëa a ako predpokladal, Ventura. Žena s bielou šatkou previazanou cez oči a vlasmi ako tekuté zlato.  Sestry.

Ten divoký tvor si nahlas oddýchol a jeho horúci závan dychu z nozdier roztopil sneh pod jeho nohami. Premeral si Dorada skúmavým pohľadom a otočil hlavu k starcovi.

„Neboj sa, žije,“ povedal krátko a ľahol si, aby Aeskulpus mohol zložiť Venturu z jeho chrbta. Jej sestra sa skĺzla na zem ladne za ňou s trochu previnilým výrazom v tvári. Prišla neskoro, ale to nebolo všetko. Nestihla zabrániť tomu, aby sa knihe nič nestalo.

Dorado pozoroval Aeskulpa, ako nežne berie Venturu do náručia. Bol to taký rozdiel! On, vráskavý starec a ona, mladá krásavica! Ako sa teda mohli milovať?! Veď to bolo proti prírode! Proti mysli! Aeskulpus si ho nevšímal. Videl, ako sa Ventura pri zvuku jeho hlasu pousmiala a zložila si hlavu na jeho hruď, akoby ju zvuk úderov jeho srdca upokojoval. A on jej šepkal čosi do ucha, nesúc ju dovnútra hradu a vzápätí vydávajúc prísne rozkazy. Na dvore ostala len kráľovná víl, ten čudesný tvor a on.

„Dorado?“ otočila sa k nemu s jemným úsmevom. „Toto je náš ochranca. Chráni náš rod dlhé veky. Mondragone aligero.“

Zviera zafunelo a znova si prezrelo Dorada. Dokonca k nemu o pár krokov pristúpilo a oňuchalo ho, no tentoraz nepovedalo nič. Ľahlo si do odľahlého kúta nádvoria a zložilo si hlavu na predné laby.

„Prečo prišiel až teraz?“ opýtal sa po chvíli, neustále ho pozorujúc.

„Pretože som ho privolala. Len ja viem ako,“ dodala, zahľadiac sa na rozsvietené okná hradu. Dorado si všimol jej znepokojenie.

„Nebojte sa, bude v poriadku,“ snažil sa ju upokojiť, ale ona sa len pousmiala.

„Ja to predsa viem. Mondrag ani Aesk by ju nenechali zomrieť,“ odvetila. „A samozrejme ani ja,“ dodala a zvážnela. Výraz jej tváre sa zrazu zmenil na výraz plný nenávisti. Syčala ako zmija, ktorú dráždili neposlušné deti. Jej oči zmenili odtieň farby a tvár nadobudla ružovkastý odtieň. Pozerala sa k bráne, ktorá viedla k Smaragdovému lesu. Aj Dorado spozornel. Na bránu sa ozýval tichý škrabot a krik, ktorý akoby slabol s každým výdychom.

„Nechoď!“ zvreskla víla, ale Dorado ju nepočúvol. Otvoril bránu a dnu na nádvorie vpadol faun ledva lapajúc po dychu. Jeho rana krvácala a srsť ňou bola zlepená. Telo sa lesklo rubínovým odtieňom.

„Ako si mohol, Matto!“ vrieskala víla. Teraz Doradovi nepripadala ako jedna z najkrajších žien. Skôr ako divoká Benší, alebo tie obludné bludičky, keď ich vtedy napadli.

„Mea culpa!“ zvolal faun nebojácne, udrúc sa do obnažených pŕs, snažiac sa pred ňou pokľaknúť. Nebál sa jej hnevu, ani jej pomsty. Čo by mu vari mohla vziať? Nemal celkom nič. Aj život mu už visel na vlásku. Otočil hlavu k Doradovi.

 „Zradil som a zaplatil som za to, pane,“ riekol pokorne. „Ahriman má knihu Života a smrti. Už onedlho ...“ rozkašľal sa, keď sa mu krv dostala do pľúc. „Už onedlho sa stretnete ... v boji. Pripravte sa, ... pane!“ padol tvárou na zem a Dorado sa k nemu zohol. Chcel nad ním vystrieť ruky a vyliečiť mu rany, ale spoza chrbta sa mu ozvalo:

„Netreba. Nemôžeš zachrániť toho, kto sa rozhodol zomrieť, mladý princ.“

Dorado otočil hlavu k tvorovi, lenže ten stále ležal s hlavou na labách, akoby spal. Dorado teda pozrel na Venëu. Jej tvár bola zase taká ako predtým. Bledú rúčku natiahla v bielemu rohu, ktorý jej visel za pásom na striebornej šnúre a nahlas zatrúbila. Z lesa začali prichádzať jej družky. Vynorili sa dokonca i ďalší štyria fauni s nosidlami. Naložili naň nehybné telo Matta a za sprievodu clivých piesní ho odnášali preč. Ostali po nich na zemi len roztrúsené kvety a akýsi čudesný pokoj v duši.

„Napravil svoju chybu. Jeho duša však nikdy viac nenájde pokoj.“ S týmito slovami sa otočila a odišla i ona, stratiac sa v tieňoch stromov Smaragdového lesa.

15. kapitola

Po novom

Dorado Snape chvíľu sledoval aj odchod kráľovnej víl, kým sa nestratila spolu so svojím zvláštnym sprievodom v Smaragdovom lese. Lenže nezaváhal a ani nečakal, kým sa stane zas niečo horšie. Zavrel za nimi bránu, zapečatil ju kúzlom a vbehol do hradu, pohľadať Aeskulpa. Daphne mu povedala, kde ho nájde. Len čo sa starec postaral o Venturu, ostal pri nej bdieť, zatiaľ čo ona odpočívala. Ale nespala. Zastal pred dverami a ticho zaklopal.

„Vojdi,“ vyzval ho starec a jeho čelo sa zamračilo v neblahej predtuche. Ventura mu rozpovedala, čo sa stalo, i to, ako tak náhle prišla k svojim zraneniam. Vedel, že faun Matto, ktorý jej robil spoločníka za to nesie len polovičnú vinu. Nebolo od nich práve rozumné, aby ju nechali kdesi uprostred pustiny, v tmavých lesoch celkom samu a bez kúziel, ktoré by ju mohli ochrániť. Lenže ona sama na tom trvala a nakoniec, veď tu bol Mondrag, ktorý sa pred rokmi zaviazal chrániť ju i knihu.

„Mám zlé správy,“ šepol Dorado, preskakujúc pohľadom z Aeskulpa na Venturu, ktorá k nemu mierne pootočila hlavu, zloženú na vankúši.

„Tak hovor,“ nabádal ho starec netrpezlivo.

„Ide o vášho brata,“ odvetil a hoci mu starec kývol k stoličke, aby si sadol, on odmietol. Bol príliš vzrušený, aby dokázal obsedieť na mieste. „Matto zomrel. Ale pred tým ako skonal, prišiel sem, aby nás varoval. Ahriman má knihu Života a smrti a je len otázkou času, kedy ...“

„Kedy bude mať znova svoje telo,“ dokončil Aeskulpus, ale zamyslel sa. Jeho modré oči sa zabodli do zeme a znova po ňom strelili pohľadom. „Lenže, aby získal späť telo, musí získať srdce. A pokiaľ ho nemá, tak ...“

„Ani na to sa nemôžeme spoliehať, drahý,“ oslovila ho Ventura skrúšene, ktorá doteraz len ticho počúvala. Načiahla k nemu svoju ruku, aby ju on mohol zovrieť vo svojej dlani.

„Ako to myslíš?“ opýtal sa zmätene.

„Ak je Matto mŕtvy, je teda mŕtva aj Fiora,“ odvetila. „Moja dryáda. Už od včera cítim v srdci podivný chlad, ktorý zrejme vyvolala jej náhla strata. Ak predpokladám správne, tvoj brat,“ vyslovila opatrne, „už nemusí hľadať žiadne srdce. Má to jej, silné a zdravé.“

Aeskulpus si vzdychol tak ťažko, že teraz skutočne po prvý raz pôsobil ako vetchý starec. Doradovi ho bolo zrazu ľúto. Díval sa na nich a už o nich nepremýšľal ako o Ventura a Aeskovi, ale ako o niekom, kto dal život jeho starej matke Aurore. Bol to čudný pocit. Starec a mladá žena. Lenže potom si uvedomil, že vtedy Aeskulpus iste vyzeral inak. Iste bol mladý a pekný. Veď ani teraz nebolo na jeho tvári nič, čo by mohol označiť ako za škaredé. Zdalo sa mu, že jeho tvár odráža jeho ducha. A dobré srdce, ktoré nepochybne jeho prastarý otec má.

„Čo budeme robiť?“ opýtal sa napokon prerušiac ticho, ktoré sa v miestnosti rozľahlo.

„Pripravíme sa,“ odvetil jednoducho. „Ty sa pripravíš. Ak Ahriman povstane, znamená to len jedno. Boj.“

***

Lily sa znova zobudila zo strašného sna celá spotená. Vlasy orieškovohnedej farby mala prilepené na čele i krku potom, ktorý jej stekal po tele. Zdvihla si pred tvár roztrasené ruky. Stále sa jej triasli. Za oknom svitalo. Slnečné lúče zubatého slnka sa predierali spoza hôr a zapaľovali oblohu do ružova. Pozrela sa na hodinky. Bolo pol šiestej. Vstala z postele celkom nehlučne, aby nepobudila svoje spolužiačky. Aj tak si už mohla blahoželať, pretože nekričala zo sna ako minulú i predminulú noc. To by jej už zrejme neodpustili. Aj tak na ňu naliehali, aby zašla za svojím otcom, alebo aspoň za Poppy, po elixír bezsenného spánku. Lenže ona nemohla. Tie sny, tie strašné a ohavné sny, ktoré ju noc čo noc strašili a zožierali boli jej jediným pojítkom s Doradom. Nevedela, prečo sa to deje a nechápala to, ale stala sa jeho súčasťou a teraz sa jej vo snoch odhaľovala jeho budúcnosť. Ale aká budúcnosť! Strašná! Krvavá! Krátka budúcnosť! Noc čo noc ho vídala v kaluži krvi s očami roztvorenými dokorán, ležiacom hore znak, s roztiahnutými rukami. V jeho očiach, ktoré boli bez života sa odrážal obraz oblakov plávajúcich po blankytnej oblohe ako obraz vatových obláčikov plávajúcich v priezračnom mori.
Znova sa striasla. Schmatla svoj župan a prehodila ho cez seba. Zo skrine si vytiahla čisté veci a šla do sprchy. Potrebovala zo sebe zmyť nielen pot, ale i nočné mory.   

Celý deň premýšľala, či by sa s tým nemala niekomu zdôveriť. Ale komu? Keď s tým začala pred svojimi priateľkami, utekali kade ľahšie. Za otcom ísť nechcela. Už aj tak mal dosť starostí. Kdesi v Škótsku napádali ľudí Bludičky, v Írsku zas vyčíňali raráškovia. Akoby sa celý svet zbláznil. A jej otec ako vedúci Aurorského oddelenia nemohol odmietnuť volanie o pomoc tamojších ministrov.
Predvčerom skúsila presvedčiť Albusa Severusa, svojho staršieho brata, aby si cez víkend urobili menší výlet za Doradom. Samozrejme, že neuspela. Pozrel sa na ňu ako na blázna a všemožne jej ten nápad vyhováral. Keď mu vysvetlila svoje dôvody, snažil sa ju upokojiť, že je to len nezmysel a sny sú vyvolané zrejme len silnou túžbou po milovanej osobe. A ochotne jej odporučil elixír bezsenného spánku.

Lenže jej to nestačilo. Nemohla to nechať predsa len tak! Tie sny ... ona im verila. Vedela, či skôr tušila, že sú akýmsi predobrazom, či varovaním pred skutočnosťou a ona tomu musela zabrániť. Nemohla pripustiť, aby sa jej sny stali nedaj Merlin skutočnosťou! Lenže ako tomu predísť, keď jej nik nechcel podať ani len pomocnú ruku? Dokonca ani brat, na ktorého spoliehala azda najviac? Musela teda konať sama.
Teraz skutočne ocenila vedomosti, ktoré jej ochotne cez vianočné prázdniny poskytol Dorado. Presne vedela, kde musí ísť. Vedela, kde ho má hľadať a dokonca i to, ako sa tam dostať. Nemal by to byť žiaden problém. Väčšinu posledných dní trávila v knižnici. Ale neštudovala žiadne knihy, ale mapy. Samozrejme, že to boli mapy Škótska. Sústredila sa na oblasť Cheviottských hôr, kde podľa popisu Dorada stál starý hrad. Ich hrad. Bolo to síce zvláštne, myslieť naňho ako na mladého princa vlastne i trochu smiešne, ale aj romantické. Nasiaknuté zvláštnou príchuťou histórie, ktorú nepoznala a veľmi dúfala, že raz bude poznať všetky detaily histórie Doradovho wardenského rodu. To si však vyžadovalo jednu podmienku. Musel ostať nažive. A to chcela zariadiť. Vôbec nevedela ako, ale nemienila pripustiť, aby sa ho smrť čo i len dotkla jediným pohľadom.

V jeden februárový, piatkový večer mala všetko starostlivo naplánované a prichystané. Veľký batoh zmenšila kúzlom tak, aby sa jej vošiel do vrecka na bunde a tú si nedbanlivo prehodila cez operadlo stoličky. Dnes v noci prvý krát použila pár kvapiek elixíru, ktorý jej mal zaručiť spánok bez snov a tým i zaslúžený oddych. Urobila to len preto, aby na druhý deň skoro ráno, keď odtiaľ bude utekať, bola plná síl. Nemohla si dovoliť svoju zvyčajnú vyčerpanosť a únavu.

Len čo sa ráno rozvidnelo, prezliekla sa a vytratila sa zo spálne. Veľmi dúfala, že si ju nik nevšimne, pretože bolo zavčasu a bol víkend. Všetci si predsa radi pospia, či nie?

Mala pravdu. Všetci si radi pospia. Lenže netýkalo sa to Minervy, ktorá bola zvyknutá vstávať zavčasu. A nemienila svoje zvyky meniť ani dnes. Preto ako jediná videla útek dievčaťa, hoci ho z takej diaľky nepoznala. Zhrozene pozorovala, ako si kúzlami otvorila Rokfortskú bránu a znova ju za sebou zavrela, miznúc jej tak z dohľadu. Stará profesorka vedela, že je zle. Prehodila si cez útle plecia svoj obľúbený župan olivovej farby a náhlila sa do riaditeľne, aby zburcovala profesora Snapa ešte zavčasu.

***

Ahriman mal pripravené všetko, čo potreboval. Kniha Života a smrti ležiaca roztvorená na vysokom podstavci bolo obkolesená jednotlivými prísadami, ktoré potreboval k znovu - vytvoreniu svojho hmotného tela. Tela, po ktorom túžil toľko rokov! A teraz bolo nadosah! Už ho nič nemohlo zastaviť. Začal odriekavať formulky v starodávnom jazyku a jednotlivé prísady hádzal zaradom do kotla, pod ktorým horel oheň, stojac povedľa stalaktitového ambónu. Srdce dryády, ktoré získal len nedávno, a ktoré stále tĺklo vhodil ako posledné. Potom sám vstúpil do kotla a ponoril sa vo vriacej vode, ktorá priam zúrivo syčala a blčala. Odriekavajúc posledné slovká čarovnej formulky sa ponoril celý a kniha vzbĺkla silným svetlom. Jej oslnivá žiara sa akoby odrazila od chladných stien jaskyne a ponorila sa do kotla s vriacou vodou. Ako náhle vzbĺkla, tak náhle i žiara zhasla. Voda sa vyparila a mosadzný kotol pukol.

Teraz stál uprostred svojej trónnej sály nový človek. Ahriman. Vysoký, čiernovlasý, v dlhom hábite. Pri svojej premene mal len dvoch svedkov. Svojho verného dvojhlavého psa Orthosa a najvernejšieho služobníka z Nibelungov Atria. Ten sa ponížene uklonil pred svojím pánom s prázdnym výrazom v tvári.

„Môj pane, aké sú vaše rozkazy?“ opýtal sa chladným hlasom, čakajúc na povely.

„Dáme im vedieť, že sme stále tu. Naše plány sa nezmenili. Obkľúčte hrad, ale neútočte! Aspoň zatiaľ!“ vyštekol a uhladil si svoju dlhú čiernu bradu. Jeho ľudia sa znova rozplynuli po lese vytvoriac hustú hmlu, ktorá by sa dala krájať nožom. Neskúsený človek by mohol ľahko zablúdiť a stratiť sa v močiaroch.

Ahriman vyšiel z jaskyne, aby sa jeho pľúca mohli znova nadýchnuť vzduchu. Usmial sa sám pre seba. Vyhral! Zvíťazil nad svojím osudom! Ostane vládcom Nibelungov, aj so svojím telom!

Nevšimol si, že sa k nemu niekto blíži. Zjavne preto, že to zjavenie nevydávalo pri chôdzi žiaden hluk. Ani len šelest nôh na snehovej pokrývke, ani šum vetra nenapovedal o jej príchode.

„Prečo, Niob?!“ opýtala sa zronene a on k nej otočil hlavu. Všimol si, že má v očiach slzy a tie ho rozhnevali azda ešte viac. Spomenul si na jej odmietnutie, na jej krutú zradu a zatvrdil sa ešte viac.

„Všetko som robil kvôli tebe!“ vyštekol zúrivo. „Kvôli nám! Ale ty si to odmietla,“ odvetil sucho. Už ho nedokázal zohriať ani pohľad na jej bezchybnú, nežnú krásu.

„Zmenil si sa,“ odvetila a z jej hlasu zaznieval príliv hlbokého zármutku.

„Možno,“ odvetil a skrivil pery do úškľabku, ktorý len viac zohavil jeho krutú tvár.

Videl ako sa striasla od hrôzy a jeho vnútro sa naplnilo zúrivým ohňom. Avšak ovládol sa a pristúpil k nej bližšie, snažiac sa vzkriesiť v nej cit, ktorý k nemu kedysi cítila. Veď aj o to mu išlo. Získať nielen trón a vládu, ale i ju. Podobrom, či po zlom.

Zovrel ju v náručí, ale o jemnosti sa vôbec nedalo hovoriť. Počul ako ticho zastonala a s ňou i celý Smaragdový les. Akoby ten temný les odrážal jej bolesť. Ako ozvena jej srdca.

„Pobozkaj ma!“ naliehal, ale ona sa odťahovala. Zovrel ju mocnejšie a naklonil k nej hlavu, aby sa mohol zmocniť jej pier. Zastavil ho pohľad na jej slzy. V okamihu ju pustil a ona padla na zem, do chladného snehu. Lenže aj ten sa jej zdal teplejší ako jeho mrazivý pohľad.

Venëa sa otriasla. Uvedomila si, že sa díva na muža, ktorého nepozná. Už nebol tým, do ktorého sa kedysi dávno zamilovala. Nebol tým, kto miloval rovnako vášnivo ju. V jeho očiach videla svoju smrť, ale nebola si istá, či by bol schopný ublížiť jej. Zdalo sa však, že aj tentoraz sa v ňom zmýlila.

Zdvihol nad ňu svoju roztvorenú ruku pripravený zaútočiť a ona mala pred očami svoj koniec, keď sa čosi stalo. Nevedela však čo, pretože jeho rozptýlenie využila vo svoj prospech a zmizla. V jej ušiach zaznievala ozvena jeho hromového smiechu ešte dlho potom ...