Wardenka

7. kapitola

Strieborný havran

Odkiaľsi zvonka zaznievalo silné búšenie. Prevalil sa v posteli na chrbát a skusmo pootvoril pravé oko. Spomenul si celkom rýchlo a poľahky, kde sa nachádza, ale ten zvuk ... Pripomínalo mu to búšenie kováčskeho kladiva o nákovu. No nevedel si predstaviť, že by bol Aeskulpus ešte aj kováčom. Dorado natiahol ruku k nočnému stolíku a schmatol svoje náramkové hodinky. Bolo pol siedmej aj pár minút. Pretrel si oči, zívol a odkopol perinu. Ovlažil si tvár studenou vodou v porcelánovom umývadle a vyčistil si zuby. Hneď nato sa obliekol a zišiel do kuchyne, odkiaľ sa šírila lákavá vôňa.

„Dobré ráno,“ pozdravil a prisadol si k starcovi, ktorý mu pozdrav opätoval ohnutý nad nejakou hrubou a veľkou knihou.

„Ako ste sa vyspali, pane?“ oslovila ho starena položiac pred neho tanier s jedlom a hrnček kakaa.

„Ďakujem, dobre,“ odvetil stručne, keď kútikom oka zachytil akýsi pohyb. Vzápätí sa ozval dievčenský chichot a čiesi namosúrené hundranie. Lenže to už akási žena tisla do dverí kuchyne päť dievčat v rôznom veku v rozpätí od sedemnásť do dvadsaťpäť rokov. Aspoň tak im hádal vek.

„Dobré ráno, vaša výsosť,“ povedala žena a urobila pukerlík. Dorado sa vystrel a hrianku, z ktorej len nedávno odhryzol položil späť na tanier. Mračil sa. To oslovenie sa mu páčilo ešte menej ako „pane.“ Bolo to podľa neho ... čudné. Vôbec necítil, že je niečo viac ako oni. Ale žena pokračovala. „Volám sa Daphne a toto sú moje dcéry. Grünhilda, Jelena, Katie, Erica a Vręna. Aj ony sa mu jedna po druhej uklonili, ešte stále sa nezbedne chichotajúc. Povedal by, že sú jedna ako druhá, no predsa sa líšili. Pani Daphne pokračovala vo svojom krátkom príhovore vysvetliac mu, že sa budú starať o celý hrad. Tiež mu prezradila, že sa tu objavili dvaja komorníci a ďalší dvaja sluhovia upratujú pivnicu. Keď odišli, pozrel sa na Aeskulpa s nevyslovenou otázkou v očiach.

Starec sa spokojne usmial a pohladkal si svoju dlhú bradu. „Naši ľudia. Wardeni. Vrátili sa späť. Budú žiť svojím vlastným životom, ale ich domov je tu. Tí, ktorý nebudú pracovať priamo v dedine, ale tu na hrade, sa budú vracať z miest do svojich domovov. Dlho to bol len ich sen. Teraz sa to zmenilo na skutočnosť.“

Dorado všetko pochopil, keď ho starec hneď po raňajkách vyviedol z hradu na nádvorie. Obišli hrad a on od úžasu onemel. Pred ním sa na veľkom priestranstve rozliehala akási dedina, v ktorej bolo rušnejšie azda viac ako v Šikmej uličke pred začiatkom školského roka, či cez prázdniny.

„To je Karneades. Wardenská dedina. Jediná na celom svete,“ povedal a rukou mu pokynul, aby ho nasledoval. „Už skôr som dostal dobré správy o tom, že sa zhromažďujú a chcú sa vrátiť do vlasti, ale priznám sa, nedúfal som v to až do včera. Zdá sa, že sa naozaj vracajú staré časy. A možno, ak sa všetko skončí dobre, bude to pre nás šťastná budúcnosť. A tiež pre nich,“ ukázal rukou pred seba v polkruhu, mysliac na obyvateľov, ktorý vychádzali zo svojich tehlových domcov so šindľovými strechami a malými oknami s muškátmi zasadenými v kvetináčoch, aby ich pozdravili.

Dorado bol úplne očarený. Teraz si uvedomil, že zvuk, ktorý ho ráno prebral zo snenia, skutočne vychádzal z kováčskej dielne. Vyšiel z nej mohutný chlapisko, s hustými tmavými vlasmi zopnutými koženým pásikom a rovnako hustou bradou, pekne upravenou a vôbec nie dlhou. Mohutná sánka, široké čelo, avšak dobrácke oči, ktoré mu sedeli pod tmavým obočím svedčili o dobrote a láskavosti toho človeka.

„Toto je Herón,“ predstavil statného chlapa odetého v pracovných nohaviciach a kováčskej koženej zástere starec. Dorado mu podal ruku a muž mu ňou potriasol.

„Zdravím ťa, priateľu,“ pozdravil starec. „Kde máš brata?“ opýtal sa a kováč mykol hlavou za seba. Dorado si pomyslel, že veľmi výrečný zrejme nie je.

„Teší ma, pane,“ riekol Dorado a on naznačil úklon hlavou, keď spoza neho vyšiel ďalší muž, navlas podobný jemu, avšak zjavne odlišný. Zatiaľ čo bol Herón odetý v jednoduchom odeve, druhý muž žiaril v bielom habite vynímajúc sa spoza všetkých prítomných.

„A toto je Herónov brat, Hesiodos. Je to náš dejinopisec a básnik. Hesiodos ťa bude učiť našim dejinám i dejinám spriatelených národov,“ oznámil mu Aeskulpus a had na jeho bakuli súhlasne zasyčal.

„Bude mi potešením, pane,“ povedal druhý brat a tiež mu podal ruku. Na rozdiel od Herónovej bola jeho dlaň bez mozoľov a mäkká. Bolo vidno, že on nikdy nedržal v ruke kováčske kladivo napriek svojej statnosti a sile. Jeho silou bola zjavne moc intelektu a ušľachtilého ducha.

Prešli celou dedinou a Dorado sa postupne s každým zoznámil. Všetci boli veľmi milí a každý ho úprimne zdravil a prial mu veľa šťastia. Avšak v ich očiach bolo aj niečo iné. Strach z nasledujúcich dní, strach z toho, čo sa malo stať.

„Myslia si, že som veľmi mladý na to, aby som zvládol Nioba. Vidím im to na očiach,“ povedal starcovi, keď mierili späť do hradu. Ten nepovedal hodnú chvíľu nič a Dorado si myslel, že tým mu len prisvedčil.

„Si mladý, ale ty si jediný, kto to dokáže. Ver mi. Naučíme ťa všetko, čo musíš vedieť na to, aby si to zvládol. Hesiodos ťa bude učiť Dejiny, Dromedár – vodca kentaurov žijúcich neďaleko na severe ťa bude učiť Astronómiu a Astrológiu. Vënea ťa naučí rozoznávať moc i účinky bylín a ja, ja ťa naučím používať svoje schopnosti, liečiť zranenia tak, aby si sa príliš nevyčerpal a pripravovať také elixíry, o ktorých nevie ani len tvoj otec a to musím uznať, že je vychýrený majster v príprave elixírov.“

„Takže vy máte už všetko premyslené,“ podotkol zamyslene.

„Správne. S vyučovaním začneme zajtra. Teraz musím ísť vybaviť jednu záležitosť, ktorá neznesie odklad,“ odvetil a výraz jeho tváre stvrdol. Dorado prikývol a starec ho nechal stáť pred bránou. Ešte sa však otočil, aby ho varoval. „Nikdy nevychádzaj sám za hradnú bránu. Rozumel si?“

Prikývol. Čo iné mu ostávalo? Nemienil sa nechať zabiť tým šialeným, neviditeľným starcom. Rozhliadol sa okolo seba a posmutnel. Bol sám medzi cudzími ľuďmi. Veľmi mu chýbala vlastná rodina. Otec, Ariana, Wulf i Efrain. Lenže oni mali vlastné životy a on? On mal svoj údel a povinnosť, ktorá ťažila jeho myseľ i vedomie obavou, či to vôbec zvládne. Všetci tí ľudia boli naňho odkázaný a on bol za nich zodpovedný. Lenže čo ak je slabý na to, aby porazil akého šialenca, ktorý sa chcel stať samozvaným, uzurpátorským panovníkom a prebrať miesto, ktoré roky prináležalo ich rodu? Dorado si vzdychol. Zavrel oči a spomenul si na Lily. Len ona mohla rozjasniť jeho myšlienky. Jediné dievča, o ktoré kedy stál a bude stáť. Už teraz vedel, že ju ľúbi celým svojím srdcom a nikdy žiadnu inú tak ľúbiť nebude. Aj kvôli tomu bol smutný. Nikdy jej o svojich citoch nepovedal, ani jej nič nenaznačil. Mal obavy, čo by mu na to povedal Albus a tiež strýko Harry, ale najviac sa bál pomyslenia na to, že by ho mohla odmietnuť ona.

Spozornel, keď na východnej strane zazrel spomedzi vrcholkov stromov vyčnievať akúsi starú vežu. Prekvapilo ho to a zaujalo. Rozhodol sa skrátiť si chvíle čakania na starca prechádzkou a tak sa vybral k veži. Cesta mu netrvala dlho, a keď dorazil na miesto, zistil, že veža vôbec nie je taká vysoká ako sa mu z diaľky zdalo. Bola postavená na kopci, preto tak pôsobila. Načiahol ruku k zhrdzavenej kľučke, keď sa v tom z neďalekých kríkov ozvalo splašené zapískanie a on sa prudko strhol. Uvidel hada, ktorý bol zubami zakvačený do drobného telíčka akéhosi vtáčatka. Had však o malú chvíľu zmizol v hustom poraste trávy a vtáčatko z posledných síl sípavo dychčalo. Bolo len zranené. Dorado neváhal a vystrel ruku, ktorá mu zažiarila mäkkým svetlom. O chvíľu bolo vtáča v poriadku. Aspoň ono. Jeho súrodenci také šťastie nemali.

Vtedy sa mu nad hlavou ozvalo hlasné zakrákanie a na krík sa zniesol bielučký vták. Zosadol na kraj hniezda a jeho mláďa ticho zaškriekalo. Znelo to ako plač. A jemu sa zdalo, že aj samotnému vtákovi z drobného, čierneho oka vypadla slzička. Vzdialil sa späť k veži. Viac pre nich urobiť nemohol. Vzhliadol k samotnej špičke veže pozorujúc zástavu vlajúcu vo vánku. Bola zelená a uprostred nej bola päťcípa hviezda s ružou uprostred. Avšak na chrbte cítil akési mrazenie a otočil sa tvárou v tvár mohutnému kentaurovi.

„To je erb vášho rodu,“ prehovoril založiac si ruky na hrudi. „Som Dromedár, vodca kentaurov zo Severu, jedného z troch kmeňov žijúcich tu, v Škótsku.“

„Rád vás spoznávam,“ odvetil Dorado a natiahol k nemu ruku. Kentaur mu ju podal, zvedavo si ho obzerajúc. Pozrel na poloprázdne vtáčie hniezdo a znova naň. „Uvidíme sa zajtra večer, presne o ôsmej. Buďte presný,“ upozornil ho a odcválal preč.

Keď sa Dorado vrátil do hradu, do svojej izby, zistil, že listy zo stola sú preč. Pýtal sa na nich služobníctva, ale nikto nič nevedel. Preto si sadol za stôl a aspoň cez Všehľad sa pozrel na tých, ktorých miloval, a ktorý mu tak nesmierne chýbali. Myslel na to, že večer bude musieť znova napísať listy a nejako ich poslať. Možno si chytí nejakú lesnú sovu a skrotí si ju.

***

Aeskulpus zastal pred Smaragdovým lesom a zachmúrene sa pozrel na hustú hmlu, ktorá ho zaplavovala rovnako, aká zlá energia, ktorú cítil. Avšak hoci sa mu do toho nechcelo, musel sa s ním stretnúť a pozhovárať. Ak mohol nejako zabrániť blížiacej sa skaze, musel to urobiť. Vošiel do lesa a zamieril k Hromovej skale. Bola to zvláštna skala vytŕčajúca do akéhosi výbežku neurčitého tvaru. Avšak v jej vnútri bol otvor, ktorý sa stáčal a viedol až do chladného podzemia. Nemal to miesto rád, zato Niob si ho obľúbil na prvý pohľad. Chodili sem ešte ako deti. Poznal to tu ako vlastnú dlaň. Ale aj on sa tu vyznal a veľmi dobre. Nachádzala sa na najvýchodnejšej strane lesa.

„Tak, Serpe, ideme dnu,“ prihovoril sa svojmu svetlozelenému hadovi, ovinutému na palici a vošiel do temných priestorov jaskyne. Vyčaroval si svetlo, ktoré mu žiarilo pár centimetrov nad dlaňou ako jasná, žiarivá guľa. Škriekanie netopierov visiacich z kamenného stropu si vôbec nevšímal. Myslel len na to, ako ho prijme Niob. Naposledy sa škaredo pohádali a mal také tušenie, že Niob svoj názor za uplynulý čas nijako nezmenil.

Úzke a studené kamenné chodby vytvorené z vápenca sa po pár metroch rozšírili do veľkej, priestrannej a vysokej aragonitovej jaskyne. Jej výzdobu tvorili prazvláštne útvary. Červené a sivomodré steny, ktoré vypĺňali kryštáliky žltkastého a bieleho aragonitu v nespočetných kombináciách hviezdic a ihličiek, trsov, kríčkov, hrotov a sĺnc. Pozoruhodné boli aj vápencové záclonovité stalaktity a stalagnáty obrovských rozmerov. Niob ju nazval Mramorovou sieňou. Bol to naozaj obdivuhodný a najkrajší priestor s osem metrov hlbokou studňou a riekou Léthe, ktorá cez ňu tiekla. Svetlo, ktoré mu žiarilo v ruke, zhaslo. Mramorovú sieň osvetlil červenkastý záblesk a tmu pohltilo ostré svetlo, ktoré ho na chvíľu oslepilo. Jeho had nesúhlasne zasipel.

„Na čo si sem prišiel?“ ozvalo sa rovnako mrazivým hlasom ako bolo ovzdušie, ktoré tu v podzemí vládlo.

„Chcel som vedieť, ako si sa rozhodol,“ odvetil pokojným hlasom Aeskulpus.

„Moje rozhodnutie sa nezmenilo,“ odvetil, vstanúc zo svojho vápencového trónu.

„Dobre si premysli, čo robíš a aké budú následky tvojho konania,“ napomínal ho priateľsky.

„Mal by si sa starať radšej o seba, alebo o toho sopliaka, ktorého si so sebou privliekol,“ zašomral zlostne hmlovitý muž. „Vážne si myslíš, že vás ten zasran ochráni?“

Aeskulpus si len vzdychol a zvesil plecia. Nemohol pochopiť ako a prečo sa jeho brat tak veľmi zmenil. Čo sa stalo, že chcel zrazu všetku moc sveta a vládu nad ním?

„Mal by si vedieť, že váš boj je vopred prehratý. Ak získam späť svoje telo, nič na svete a nik vám nepomôže. Ty sám vieš, že ma nemôžeš zničiť, ani zabiť.“

„Prečo to robíš? Neuvedomuješ si, že tvoja reč znie ako reč blázna a šialenca? Kde sa podela všetka múdrosť, ktorou si bol roky obdarený?! Vari si pridlho píjaval z Léthe, že si nespomínaš na to, kým si a kým si mne?!“ zvolal Aeskulpus pobúrene.

„Ty ma nazývaš šialencom?! Vlastný brat, ktorý sa mi otočil chrbtom, keď som ho najviac potreboval?! Nie, nie,“ zasmial sa mrazivo. „To ty si šialenec, Aesk. A teraz zmizni, kým si to nerozmyslím a nezabudnem, že sme mali spoločnú matku!“ vystrel svoju priesvitnú ruku a ukázal na východ z jaskyne.

„Práve preto, že sme mali spoločnú matku, Niob, žiadam ťa, spamätaj sa a oľutuj svoj čin, zabudni na strašné úmysli!“

„Ja nie som Niob! Tým menom ma už roky nik neoslovil. Teraz som Ahriman! A onedlho ... aj tvoj pán. Uhni mi z cesty, braček, kým nebude neskoro. Dnes som ťa naposledy oslovil bratom. Odteraz si pre mňa cudzinec a nepriateľ!“

Aeskulpusovi sa zakalil zrak. Slzy, ktoré mu naplnili starecké oči boli horkejšie ako blen, ako čokoľvek, čo v živote zakúsil.

***

Severus sedel vo svojej kancelárii a potichu sa zhováral s Dumbledorom i Minervou, ktorý mu robili spoločnosť zo svojich portrétov v túto neskorú nočnú hodinu. Mal ešte nejaké povinnosti a nechcel si ich nechávať na zajtra, pretože sa chystal na návštevu svojej dcéry. Neville mu písal len včera a oznámil mu, že dievčatko rastie ako z vody a čoraz viac sa podobá na svoju matku. Nevidel ju už celé dva týždne, toľko práce sa mu nakopilo v škole. A okrem toho, stále ho trápilo to, že sa jeho syn neozval.

„Neboj sa oňho, Severus, určite bude v poriadku,“ upokojovala ho Minerva a zívla si, keď v tom sa ozvalo tiché zaklopanie na jeho okno.

„Kto mi mohol poslať správu tak neskoro v noci?“ čudoval sa, pretože si nevedel predstaviť, že by to mohlo byť niečo iné. I tak si vzal pre istotu prútik do ruky. Otvoril okno a ustúpil akejsi našuchorenej bielej guli, ktorá vletela dnu a pristála na stole.

„Čo to do kotla ...“ nedokončil. Urobil to zaňho Albus, úplne očarený týmto stvorením.

„Strieborný havran! Za celý svoj život som ho mal tú česť vidieť len raz! A teraz je tu, v tvojej pracovni! “

„A zdá sa, že ti nesie list,“ poznamenala sa Minerva, nakláňajúc sa na svojej stoličke dopredu, akoby ho sama chcela vtákovi zobrať a prečítať si.

Severus pristúpil k operencovi, zvedavo si ho obzerajúc. Havran si ho tiež zvedavo obzrel a potom mu zložil list na stôl, ktorý držal vo svojom svetlosivom zobáku. Neuletel však späť. Miesto toho sa postavil na kôpku prázdnych pergamenov a zobákom ťukol do kalamára, akoby naznačoval, že neodíde skôr, ako tiež neodpovie listom. Severus sa teda načiahol za listom a chvatne ho roztvoril, nevšímajúc si to, že potrhal obálku.

„Dorado!“ zvolal veselo a po tvári sa mu konečne prvý raz za tých pár dní rozlial spokojný úsmev.

„Tak čo píše?“ zaujímala sa Minerva a Severus na ňu mrkol spoza listu.

„Má sa dobre. Býva na hrade a všetci mu chýbame. Tiež vás pozdravuje a pýta sa, ako sa máme. A má Všehľad! Celkom som naň zabudol! Yvainne mi ho spomínala.“

„Všehľad? To je to zrkadlo, cez ktoré môžeš vidieť to, čo chceš?“ spýtala sa Minerva.

„Presne tak. Niečo ako zrkadlo z Erisedu, akurát lepšie,“ podotkol Albus a pozrel na Severusa, ktorý už sedel za stolom a písal list. Po pár minútach a pár zapísaných hárkoch papiera ich konečne zložil do obálky a ruku vystrčil k tomu čudnému stvoreniu. Havran ticho zakrákal a vzal list do zobáka. Roztiahol krídla a uletel do tmy. Severus naň ostal civieť cez otvorené okno. Ešte nikdy nepočul o tom, aby havrany nosili poštu. Tento však bol výnimočný. Strieborný havran. Aj tak si pomyslel, že mu mohol kúpiť radšej sovu. Tie boli praktickejšie a neboli také nápadné. Znova sa pousmial. Zajtra to všetko vyrozpráva Ariane a napíše listy svojim synom. Nech vedia, že ich brat je v poriadku. Kto vie, či písal aj im ...

8. kapitola

Bludičky

Dorado bol nesmierne prekvapený, keď mu v ďalšie skoré ráno prišli dva listy, ale prekvapujúcejšie bolo najviac to, že ich doniesol biely havran. Ráno ho našiel sedieť na podobločnici okna v kuchyni a len čo mu otvoril, vletel dnu a zosadol na stôl.

Aeskulpus sa zatváril rovnako uveličene ako on, ale bol ticho, pokým si mladík neprečítal svoju poštu.

„Strieborný havran? Je to veľmi vzácny a ojedinelý tvor. Musel si preň urobiť niečo šľachetné, keď sa rozhodol slúžiť ti.“

„Zachránil som jeho mláďa,“ odvetil zamyslene.

„To by to vysvetľovalo.“

Po tom, čo odišiel kentaur Dromedár, našiel hniezdu lepšiu skrýšu a to práve v jednom chránenom výklenku starej veže.

„Si pripravený na dnešné vyučovanie?“ opýtal sa ho starec a on prikývol. „Dobre teda. Hesiodos ťa už očakáva. Myslím, že dve hodiny s ním by ti mali na teraz celkom postačovať. Hneď po tom ťa zavediem do Orchideového hája k Venëe.“

„A čo bude s čarovaním? Hovorili ste aj o elixíroch. Kedy prejdeme k tomu?“ pýtal sa na to, čo ho najviac bavilo a zaujímalo.

„Aj na to dôjde, nemaj obavy. Ale teraz už choď. Cestu poznáš a čakajú ťa.“

Dorado vykročil z nádvoria, pustiac sa chodníkom priamo do dediny. Hneď na jej začiatku stála po jeho ľavej ruke kováčska dielňa, pred ktorou kľačal na jednom kolene Herón a podkúval koňa.

„Dobrý deň,“ pozdravil statnému mužovi i majiteľovi koňa, ktorý stál spredu, držiac ho za uzdu a ticho sa mu prihováral.

„Dobrý deň, pane. Tam, v tom dome,“ ukázal na neveľký domček stojaci povedľa dielne. „Brat sa vás nevie dočkať.“

O chvíľu už klopal na pevné dubové dvere, ktoré sa vzápätí otvorili.

„Vitajte,“ pozdravil ho Hesiodos a ustúpil, aby mohol chlapec vstúpiť. Dorado bol prekvapený veľkosťou jednotlivých miestností, hoci bolo stroho zariadené, čo dokazovalo, že tu chýba dotyk ženskej ruky.

„Určite dom začarovali, aby vyzeral zvonka menší,“ pomyslel si, nasledujúc svojho učiteľa dejín cez krátku spleť chodieb, až sa dostali do knižnice.

„Tu sa budeme učiť. Je to jedna z najväčších miestností v tomto dome. Sadnite si,“ povedal a ukázal na okrúhly stôl a tri stoličky, ktoré stáli po jeho obvode. Dorado sa tu poobzeral. Všetky štyri steny boli zapratané ohromnými regálmi so všakovakými knihami. V jednom kúte sa ukrýval neveľký kozub, v ktorom veselo pukotal ohník. Zo stropu visel starý luster, podobný aké boli tie v hrade. Krištáľový so starodávnymi žiarovkami. Na podlahe nebol žiaden koberec, zato sa kde – tu rozvaľovali upravené predložky z koží zabitých zvierat. Tá medvedia mala dokonca aj svoju hlavu, pekne vypreparovanú s malými, čiernymi lesknúcimi sa očami.

„Myslím si, že najvhodnejšie bude začať našimi dejinami,“ navrhol. „Viete niečo o Wardenoch?“

Dorado mykol plecami. Hanbil sa, ale nevedel o svojom pôvode skoro nič. Nemal sa to odkiaľ dozvedieť. Otec mu vravel, že raz jednu knihu čítal, lenže ... stratila sa.

„Nie veľa. Vlastne, ak mám byť úprimný, povedal by som, že ešte menej.“

Hesiodos, aj keď bol možno prekvapený, nedal to na sebe ničím znať. Pristúpil k jednému z regálov zaprataných knihami, ktoré Doradovi tak veľmi pripomenuli otcovu pracovňu u nich doma a vytiahol odtiaľ jednu hrubú knihu.

„Kronika Wardenov,“ povedal a prikázal mu ju otvoriť na prvej strane.

„Ako vidíš, vznik nášho národa sa datuje približne od 10. storočia, kedy vznikol prvý záznam o tom, ako Pomeroy Nerovzážny zomrel. Všeobecne sa predpokladá, že Wardeni sú prekliaty národ.“

„Prekliaty národ?“

„Presne tak. Práve preto, že sme odsúdení strážiť a byť ochrancami a môžeme veľmi ľahko zomrieť.“

„Takže Pomeroy Nerozvážny zomrel preto, lebo nesplnil svoju úlohu?“

„Áno. Ale jedna z legiend o tomto rytierovi rozpráva iný príbeh. Nešťastný príbeh veľkej lásky k mladej čarodejnici pochádzajúcej z kráľovského rodu. Volala sa Griselda. Zaľúbila sa do Pomeroya, kráľovského rytiera. A hoci to bol nerovný zväzok, opätoval jej svoju lásku. No nemohli sa vziať. Preto chceli utiecť. Lenže ich plán nevyšiel. Griseldu chytili prisluhovači jej kráľovského otca len chvíľu na to, čo sa vykradla z hradu do záhrad, na určené miesto stretnutia. Jej otec s ňou mal iné plány. Chcel ju vydať sa jedného z najbohatších muklovských šľachticov. Veľký vekový rozdiel mu neprekážal. Dal ju za jej neposlušnosť zbičovať a uväzniť do najvyššej veže, aby za čas prišla k zdravému rozumu. Lenže krutý trest a zlomené srdce boli na jemnú dievčinu priveľa. Krátko pred smrťou však vyslovila kliatbu, aby prekliala muža, ktorý ju oklamal a zradil.

„Ty, Pomeroy i každý krvou s Tebou spriaznení,
nebude mať ľahký osud na zemi.
Tá zrada bolí viac ako sto rán bičom,
preto budeš platiť, no nechcem hocičo.
Mňa si chrániť nedokázal,
a to si bol hrdý vazal.
Kto odteraz o ochranu zvláštnu poprosí,
splníš mu tú prosbu,
lebo ak to nevykonáš,
proti Tebe sa obráti.
Tvoj osud sa zviaže s jeho,
jeho tieňom staneš sa,
chrániť budeš dňom i nocou,
ak znamenie sčervená.
A ak ten človek zomrie skôr,
zahynieš s ním v stokrát horších mukách, milý môj.
Preklínam ťa, milovaný warden Pomeroy,
odteraz sa každej ľudskej prosby boj!“

„Povráva sa, že sa k nemu donieslo každé jej vyrieknuté slovo. Jeho krv zovrela a srdce krvácalo. Zomrela presne na svitaní.“

„A čo sa stalo s rytierom?“

„Pomeroya chytili stáže počas spánku noc predtým. Zavreli ho do jednej kobky v hladomorni, pripútajúc ho k stene ťažkými okovami. Preto na miesto stretnutia neprišiel. Nemohol za to. Keď sa dozvedel, že Griselda je mŕtva, prebodol sa mečom. Takto skončil ich príbeh a začal sa písať ten náš. Avšak Griselda napriek žiaľu i sklamaniu mala dobré srdce a svoju kliatbu dokončila veršami v starom jazyku. Len ten, kto ich vyslovil mohol požiadať o takú pomoc, ktorú mala na mysli. Možno uvažuješ nad tým, ako je možné, že sa tie slová zachovali, keď bola vo veži sama.“

Dorado zvedavo prikývol. Naozaj mu to vŕtalo v hlave.

„Predsa ju len niekto počul. Stará slúžka, ktorá ju vychovala a i teraz sa o ňu chcela postarať počula každé jedno slovo. Preto existuje jednoduchá formulka, vyjadrujúca najhlbšiu lásku a prosbu o pomoc, ktorú si každý Warden stráži ako oko v hlave. Mnohí na seba dokonca uvalili zabúdacie zaklínadlo, aby tie verše nemohli nikomu prezradiť. Či už dobrovoľne, či nasilu. S tými veršami je spätý život každého jedného z nás.“

„Na koho teda prešla kliatba?“

„Na Yoricka, mladšieho brata rytiera Pomeroya. V ten istý deň, keď milenci zomreli, na hrudi sa mu objavilo žiarivé znamenie písmena W, akoby mu ho vypálili na koži. Kliatba prešla na jeho rodinu a jeho synov.“

„Takže sme potomkami Yoricka?“

„Áno, Yoricka Odvážneho. Ale to je už iný príbeh. O ňom si povieme nabudúce.“

Dorado sa aj tak neprestal pýtať. Zaujímalo ho to čoraz viac. „Ale oni neboli z kráľovského rodu, tak ako to, že ...?“

Hesiodos ho zastavil kývnutím ruky a mierne sa pousmial. „Isteže nie. Až Yorickova vnučka Estrella sa vydala za princa Erosiana Angela I. roku 1007. Odvtedy sa o našej histórii píše ako o zlatom veku, s malými výnimkami, keď sme zažili vzbury i menšie boje. Je len otázne, či ten zlatý vek potrvá, alebo skončí ... “

Keď Dorado odchádzal od kováčovho brata, premýšľal o všetkom, čo mu povedal. V ruke zvieral hrubú knihu s tým najjednoduchším nápisom, ktorý tvorilo jediné písmeno, W. Jeho myšlienky sa preniesli k rusovlasej dievčine s tými najkrajšími očami, aké kedy videl. Poznali sa od detstva. Lily, jeho Lily.

„Prečo si ten Scorpius nemohol nájsť inú?“ hútal v duchu. Vedel, že by mal niečo urobiť, ale nevedel čo. Ako jej to mal povedať? Najhoršie na tom bolo pomyslenie na jej možné odmietnutie. Vedel, že by mu to zlomilo srdce.

Len čo sa naobedoval, Aeskulpus ho zaviedol za kráľovnou víl. S ňou strávil dve hodiny v ich Orchideovom háji a ona ho učila rozoznávať rastliny. Vysvetlila mu, kde jednotlivé z nich môže nájsť, kedy je vhodný ich zber i to, aké časti z nich sa na čo používajú. Sám ju prekvapil svojimi vedomosťami, ktoré náležite ocenila. Keď odchádzal od Venëy znova v sprievode starca, opýtal sa ho na to, čo ho zaujímalo už od prvého dňa ako sa stretli.

„Ešte stále ste mi nepovedali, kto je Niob a prečo chce zaujať miesto mojej rodiny v panovaní.“

„To je pravda,“ zahundral. Dlhšie to už odkladať nemohol. Jedného dňa musel s pravdou von. „Niob je môj brat. Sme navlas rovnaký a predsa je každý z nás iní.“

„Takže vám mám pomôcť bojovať proti vlastnému bratovi?“ ozval sa prekvapene. Nevedel si ani len predstaviť, že by sa on staval proti Wulfrickovi, či Efrainovi. Nedaj Merlin, proti Ariane Aderne.

Aeskulpus si vzdychol. „Teraz si hovorí Ahriman. Jeho nové meno znamená chaos, tmu a zlo. Nič viac, nič menej. Je pánom Nibelungov, ľudí hmly. Odjakživa bažil po moci. Vášho starého otca sa bál, preto ho rešpektoval. No tým, že princezná Yvainne spojila svoj život s obyčajným čarodejníkom – tvojím otcom – klesla uňho natoľko, že sa čoraz viac začal pohrávať s myšlienkou získania vlády nad kráľovstvom. Ale mám dojem, že ani to nie je príčinou všetkého jeho zla ...“ dodal zadumane, zapaľujúc si dlhú, drevenú fajku.

Dorado odrazu znehybnel. V diaľke pred nimi sa objavili tri mihotavé svetielka, ktoré sa k nim približovali.

„Čo to je?“

„Navky,“ šepol ostražito starec a vybral si z úst dymiacu fajku, z ktorej bafkal. „Bludičky, ktoré za tmavých, hmlistých nocí lákajú svoje obete do močiarov, aby ich zahubili. Devy, ktoré si sami siahli na život a nenašli po smrti pokoj.“

„Ale, veď nie je noc. Je sotva šesť hodín poobede,“ čudoval sa Dorado, zízajúc na hodinku na svojom ľavom zápästí. Len čo opäť vzhliadol k svetielkam, videl ako sa zhmotnili do troch krásnych žien. Mali dlhé vlasy siahajúce skoro až po pás. Jedna čierne ako noc, druhá strieborné ako svetlo luny a tretia červené ako krv. Ich pokožka bola bledá, priam priesvitná a oči, ktorými ho prepaľovali boli plné otvorenej zloby. Nechodili. Akoby sa vznášali pár centimetrov nad zemou oblečené v dlhých, otrhaných, bielych rúchach a s lampášmi v rukách.

„Daj nám toho chlapca starec a my ušetríme tvoj život,“ riekla vábivým hlasom najstaršia z nich. Znel ako šelest lístia v korunách stromov, keď sa s nimi vetrík pohráva počas letných nocí.

„Chceš sa stavať proti svojmu pánovi?“ opýtal sa pokojne Aeskulpus.

„Mojím pánom je Ahriman!“ zvolala a vystrela pred seba štíhlu ruku s dlhými, zošpicatenými nechtami. Dorado stuhol. Odrazu ucítil, akoby mu jej sila roztrhla samotnú kožu a ľadová ruka zovrela jeho srdce. Jeho tvár spopolavela a vystúpil na ňu studený pot. Zachrapčal, ale pozbieral svoje sily a jediným pohybom ruky zmaril jej zlé čary. Bol rád, že napriek ochromeniu mohol zo seba vydať dostatok energie. Navku to prekvapilo, ale skôr ako stihla zaútočiť znovu, zasiahol Aeskulpus. Buchol o zem svojou palicou, ktorá vydala dunivý zvuk a tá sa pri jeho tichom šepote premenila na crucifix.

„Straťte sa, čierne duše!“ prikázal im a oni vykríkli, zakrývajúc si oči pred žiarou, ktorá ich oslepila, vychádzajúc zo samotného crucifixu. Z ich očí sa valili krvavé slzy, až kým z ničoho nič nezmizli ako opar za letných rán. Náhle a rýchlo.

Lily Potterová sa prebudila celá upotená na posteli. Nepamätala si, kedy mala naposledy pokojné sny. Od vtedy, čo nastúpila do školy a čo Dorado odišiel sa striedala jedna nočná mora za druhou. Najhoršie bolo to, čo v nich vídala. Dve jasné, zelenkavé oči, avšak bez života. Do očí sa jej znova tlačili slzy, ale zahnala ich.

„Určite je v poriadku. Je, musí byť,“ opakovala si zakaždým spätými rukami akoby sa modlila. Načiahla sa za prútikom.

„Lumos,“ šepla a jemným prúdom svetla namierila na hodinku na svojom nočnom stolíku. Bolo len pol piatej a za oknami stále vládla tma. Spod vankúša vytiahla svoj denník a otvorila ho presne uprostred, kde mala schovanú jeho fotografiu z minuloročného výtlačku Denného proroka, zo súťaže mladých talentov. On i jej brat Albus Severus sa umiestnili na prvých pozíciách v príprave a rozoznávaní jednotlivých elixírov. Vzdychla si, hľadiac na jeho usmievavú tvár. Vyzeral tak spokojne a šťastne. Kto vie, ako sa má teraz? Riaditeľ Snape síce vravel jej otcovi, že sa chlapec má dobre a je v poriadku, ale to bolo pred mesiacom.

„Nox,“ riekla a znovu si ľahla. Pretočila sa na bok a skrčila nohy pod seba. Premýšľala o tom sne. Tak, ako premýšľala zakaždým tým zlým snom a premýšľala, čo to môže znamenať.

9. kapitola

Hviezdy a hviezdičky

Dromedár stál uprostred hradného nádvoria s hlavou vyvrátenou dohora. Obloha bola jasná a hviezdy žiarili ako diamanty, keď ich pohladí slnečný lúč. V nich videl všetko. Osudy minulé i tie budúce. Tajomstvá, ktoré sa v nich ukrývali vedeli kentauri ako jediný čítať najlepšie.

„Dobrý večer,“ pozdravil ho Dorado a kentaur mu kývol hlavou na znak pozdravu. Hneď na to vystrel ruku k hviezdam a ukázal na nejaké súhvezdie.

„Myslím si, že je to súhvezdie Šíp,“ odvetil hľadiac na zoskupenie hviezd, na ktoré jeho učiteľ Astronómie ukazoval.

„Veľmi správne,“ pochválil ho a pokračoval. „Toto súhvezdie žiari na oblohe ako pamiatka na to, že po stáročnom nepriateľstve prišlo zmierenie, krutosť vystriedalo milosrdenstvo a veľký hrdina už nevedno koľký raz zbavil zem ďalšej obludy. Ako vidíš, nájsť ho je celkom ľahké. Vieš mi povedať, medzi ktorými súhvezdiami leží?“

Dorado sa zamyslel a pozrel sa pozorne cez veľký teleskop na dve iné zoskupenia žiarivých hviezd.  „Leží medzi Orlom a Labuťou. Krížom cez pás Mliečnej cesty.“

„Výborne. Toto súhvezdie obsahuje celkom dvadsať hviezd.“ Ich hodiny boli uvoľnené, napokon ako s ostatnými troma učiteľmi. Venëa, Hesiodos i Dromedár boli nesmierne múdry a on vstrebával všetko, čo mu hovorili, vysvetľovali, čo ho učili. Len od Aeskulpa si držal mierny odstup, pretože ten starec bol väčšinou mĺkvy, stále čosi čítal a hovoril len vtedy, keď sa s ním učil.

Dorado sa v noci prebudil na akési klopanie. Zaspal za stolom v svojej izbe s hlavou položenou na Kronike Wardenov. Pokým sa mu od únavy nezatvorili viečka, čítal o Agáthe Čarokrásnej (1425 – 1450), wardenskej kráľovnej, ktorá zachránila svoju zverenkyňu a sama za to zaplatila životom, keď jej neuvážene prezradila svoje tajomstvo. Práve preto, že tá sa osmelila a bezhlavo sa vrhala do čoraz väčších nebezpečenstiev, priskoro vyhasol jej život.

Vstal a podišiel k oknu, aby vpustil dnu strieborného havrana i závan mrazivého decembrového vzduchu.

„Aký si mal let?“ opýtal sa ho vľúdne a prstom mu pohladil snehobiele perie. Havran zakrákoral, akoby mu rozumel a spustil na stôl list. Potom znova vzlietol a zmizol do noci.

Merkúr, tak ho nazval. Posol správ. Stačilo, aby zapískal a on k nemu priletel, nech bol kdekoľvek. Dorado ho však nechcel zneužívať. Mal predsa svoje mláďa, o ktoré sa staral. Zavrel okno a sadol si na huňatú predložku pred kozub, začítajúc sa do listu.

„Môj milovaný braček,

ako sa mi len máš? Dúfam, že si v poriadku a nič Ti nechýba. Bojíme sa o Teba. Čaká Ťa neľahká úloha. Sám nevieš, proti komu stojíš a akú veľkú má silu. Dávaj na seba pozor a buď opatrný. Otec by len ťažko niesol, keby sa Ti náhodou niečo stalo. Presne tak, ako aj my ostatní.
Všetci Ťa dávajú pozdravovať a neustále sa vypytujú, čo je s Tebou. Wulfrick mi vravel, že sa chce konečne usadiť a oženiť s Elizou. Ale odo mňa to nevieš! Chce Ti napísať sám.
Aj otec mi v poslednom čase robí starosti. Viem, že sa s ním niečo deje, ale on mi nechce nič prezradiť a zakaždým ma odbije rovnakou odpoveďou, že nie je malé dieťa, a že sa dokáže o seba postarať aj sám. Neviem, či budeš môcť, ale bolo by skvelé, keby sme boli na Vianoce všetci pohromade, ako rodina. Iste by to otca potešilo. Bolo by úžasné stráviť sviatky na Rokforte, ako za čias, keď ešte žila mama.

Budem netrpezlivo čakať na Tvoj list.

S láskou,

Tvoja sestra Ari.

P. S.: Aurora rastie ako z vody.“

Dorado sa usmial. To bola celá jeho sestra. Strachuje sa pre nič – za nič o celú rodinu. Znova sa však zahľadel do listu. „Niečo sa deje s otcom? Ale čo?“ napadlo mu, že možno jej obavy ani tak nie sú neopodstatnené. Jeho zelené oči sa upreli do tmavého okna, za ktorým dul vietor tak, akoby sa snažil zo všetkých síl zboriť starý hrad. Ani si neuvedomil, že už je december. Zrejme preto, lebo sneh sa toho roku akosi oneskoril a dával si načas. Čas mu tu plynul akosi prirýchlo.
Napokon vliezol do postele. Bolo načase. Hodiny už dávno odbili polnoc.

„Dobré ráno, pane,“ pozdravilo jedno z dievčat pani Daphne.

„Aj tebe dobré ráno,“ odzdravil a usmial sa na červenajúce sa dievča. Z tých piatich bola najhanblivejšia, hoci bola najstaršia. Chodila mu upratovať izbu, no on si aspoň vždy ustlal a upratal po sebe veci. Grünhilde ostávalo iba utrieť prach a pozametať. O kozuby sa v celom hrade staral Thorne, ktorý bol až po uši zaľúbený do jej mladšej sestry Jeleny, rovnako krásnej plavovlásky s veľkými hnedými očami.

„Mohla by som aj dnes?“ opýtala sa placho a prstom ukázala na jeho čarovný Všehľad.

Dorado prikývol. Nikdy sa jej na nič nepýtal, ale dnes mu to nedalo.

„Prečo mu to nepovieš?“

Grünhilda sklonila hlavu, hľadiac si na špičky čiernych topánok. „A prečo to nepoviete vy jej?“ ozvala sa nesmelo.

Dorado sa uškrnul. Trafila do čierneho. Obaja boli zbabelci, ktorí sa báli odmietnutia. Veľmi dobre vedel, na koho sa díva cez Všehľad. Padol jej do oka kováč. Ako sa však zdalo, on o jej existencii nemal ani len potuchy. Ale to si myslela iba ona. Herón sa do nej zaľúbil na prvý pohľad. Bola preňho ako víla. Jemná, štíhla, krásna, šikovná a milá. Všetko, po čom túžil. Bola všetko, čo kedy chcel. Lenže ani on nebol z tých najsmelších. Navrával si, čo by už len na ňom videla. S jeho drsnými rukami, ktoré boli zvyknuté zvierať železné tyče a ťažké kladivo by sa jej nemohol ani dotknúť, lebo by sa bál, že jej ublíži. A tak len potichu trpel a zúfal si.

„Dohodneme sa?“ opýtal sa Dorado po chvíli lišiacky a ona naňho obozretne pozrela. „Ak ja poviem Lily, že ju ľúbim, ty to povieš Herónovi tiež.“

Dievča sa zasmialo, ale prikývlo. Zrazu nevedel, či mu tak málo verí, alebo či si z neho robí len posmech. Nechal to však tak, lebo sa ozval jeho škvŕkajúci žalúdok. Bol čas raňajok.

Aeskulpus už naňho čakal vo svojej pracovni v ľavom krídle hradu, avšak v podzemných priestoroch, ktoré mu tak veľmi pripomenuli Rokfortské žaláry. Toto vyzeralo skôr ako pivnica upravená na laboratórium.

„Budeme dnes pripravovať nejaký elixír?“ opýtal sa vzrušene, keď videl, že v ohnisku horí ohník a z trojnožky visí mosadzný kotlík.

„Áno,“ odvetil starec úsečne a obrátil list nadrozmernej knihy, ktorú mal položenú na stole. Doradovi napadlo, že musela vážiť aspoň päť kíl. Poobzeral sa okolo seba. Strohé kamenné múry, chlad a vlhko, ale to všetko napravilo trochu tepla v kozube z horiaceho ohňa. Bola tu len jedna neveľká polica s knihami upevnená na stene železnými klinmi, ale zato zaprataná knihami na prasknutie. Vedľa nej stála stará skriňa, ktorej dvojkrídlové dvere boli roztvorené dokorán a on mohol vidieť tie najrôznejšie pomôcky na prípravu elixírov, ako aj samotné zásoby elixírov.

„Predpokladám, že si počul o Elixíre života,“ zahundral starec, nespúšťajúc oči z rozčítaného textu v knihe, po ktorom brázdil svojim ukazovákom.

„Samozrejme,“ odvetil Dorado nechápavo. Nevedel, prečo sa ho na to pýta. Uvažoval nad tým, či budú pripravovať práve tento elixír a tak trochu sa potešil. Nikdy ho totiž nerobil. V škole im o ňom otec len hovoril. Na jeho prípravu bol totiž potrebný Kameň mudrcov a ten bol zničený pred viac ako dvadsiatimi rokmi jeho samotným výrobcom, Nicholasom Flamelom, kvôli tomu, aby ho nezískal lord Voldemort.

„A čo vieš o elixíre Bozk života?“ Aeskulpus sa konečne narovnal a uhladzujúc si dlhú bradu sa naňho zahľadel s drevenou vareškou v ruke.

„Nikdy som o ňom nepočul,“ priznal zmätene.

„Myslel som si,“ odvetil starec a Dorado sa zahanbil, čo jeho pozornému oku neuniklo.

„Nie je to tvoja chyba, že si o ňom nikdy nepočul. Predpokladám, že ani tvoj otec o ňom ani nechyroval. Tento elixír je veľmi vzácny a taký ojedinelý, že ho pozná málokto. Možno preto, že jeho receptúra je nesmierne stará a zachovala sa len v zvitkoch, ktoré dedil náš národ dlhé desaťročia. Bozk života má svoj význam a už jeho názov prezrádza o aký elixír pôjde. Na svoju výrobu nepotrebuje Kameň mudrcov ako Elixír života, ale iné prísady. Avšak jeho príprava je náročnejšia a účinky okamžité. Jeho jediná kvapka dokáže človeka, ktorý je na prahu smrti vrátiť do života a vyliečiť akékoľvek zranenie. Nepomôže však tomu, kto je mŕtvy, to si nemýľ,“ varoval ho a vareškou kývol, aby pristúpil k stolu.

„Prečítaj si prísady a postup. Ty ho budeš variť. Ja sa budem len pozerať a sledovať ťa pri práci.“

Dorada skoro oblial pot. Pripravoval už kadejaký elixír a bol v tom naozaj dobrý, ale niečo také? Ani len nedúfal, že by sa mu to mohlo podariť na prvý raz. Začítal sa do knihy. Ozdobným písmom sa skvel na vrchnej strane nápis: „Elixír Bozk života.“ Pod ním stáli čierne na bielom rôzne prísady. Čítal nahlas a pomaly, aby si všetko ľahšie uchoval v pamäti.

„Potrebujeme:

7 g Urtica Dioica (žihľava dvojdomá),

7g Filipendula ulmaria (túžobník brestový),

7g Sanguisorba officinalis (krvavec lekársky),

7g Leonurus cardiaca (srdcovník obyčajný),

7 lacrimi Fenix ( slzy fénixa),

7g Colombis cardis (holubičie srdce),

7g Draconis corno (dračí roh).“

Keď si ich prečítal znova, obzrel sa za starcom, ktorý k nemu stál chrbtom a hľadel von malým, okrúhlym okienkom.

„Máme všetky prísady?“ opýtal sa ho, ale starec pokrútil hlavou.

„No, prvé štyri áno. Teraz pod snehom by si ťažko našiel nejaké bylinky, ale posledné tri si musíš obstarať sám, Dorado.“

Ani si nevšimol, že cez noc nasnežilo. V tom si uvedomil, že vlastne nevie, aký je dnes vlastne dátum. „Lenže viem o jedinom mieste, kde zoženiem tie prísady. V Šikmej uličke,“ odvetil a pozrel sa na starca, ktorému akoby bolo všetko jasné. Akoby to spravil naschvál. Bolo preňho ťažké vrátiť sa do normálneho sveta a nenavštíviť aspoň svoju rodinu. Napadlo ho, či na to starec pomyslel, alebo či to nebodaj plánoval. Pripravovali spolu už všelijaké elixíry, ale doteraz mali všetky potrebné prísady zo zásob v hrade. No teraz?