Wardenka

 
,,Yvainne, hovoríš mi pravdu?“ vzal jej tvár do dlaní a zahľadel sa do zelených hĺbok jej nežných očí. ,,Neskúšala by si ma oklamať, keby si vedela, že sa deje niečo vážne, však?“ uisťoval sa a jeho zamračená tvár prezrádzala skryté obavy, ktoré sa v ňom zo dňa na deň hromadili čoraz viac.

 Jeho manželka mu venovala jeden zo svojich najnežnejších úsmevov, z tých, ktoré mala vyhradené výlučne pre neho a pre ich deti.

,,Ľúbim ťa, Severus,“ odvetila vyhýbavo miesto odpovede. Schúlila sa mu v náručí a on ju pevne objal, šepkajúc jej do hodvábnych vlasov vrúcne vyznania lásky.

1. kapitola

Najhlbší spánok

Severus nevedel, čo má robiť. Takto bezradne sa už dlho necítil. Celé leto bolo ako zakliate. Tušil, že sa s jeho manželkou niečo deje, ale nemal potuchy čo. Ani u sv. Munga mu nedali lepšiu odpoveď, keď ju tam donútil ísť a nechať sa prehliadnuť odborníkom. Podľa nich bola úplne v poriadku a aj oni pripisovali jej stav únave. Ale aj tak sa rozhodol, že na ňu dohliadne.

Dnes mala v pláne navštíviť deti. Všetky. Severusovi sa to neveľmi pozdávalo, ale súhlasil jedine pod podmienkou, že pôjdu spolu. Nenamietala. Vlastne bola veľmi rada, že ide s ňou. Naozaj sa necítila práve najlepšie. Bola slabá a stále ju zadúšala tá úmorná únava.

,,Pôjdeme? Alebo si si to rozmyslela a ostaneme doma? Môžeme ich predsa pozrieť aj inokedy,“ nadhodil Severus, keď vošiel do spálne. Práve si rozčesávala vlasy. Chvíľu sa na ňu len tak díval a pozoroval ako si zapletala vlasy do uzla na temene hlavy.

,,Nerozmyslela som si to,“ odvetila s úsmevom. ,,Som pripravená.“ Vstala, natiahla k nemu ruku a on ju zovrel vo svojej dlani.

,,Tak, princezná, kam ideme prv?“ opýtal sa a pobozkal ju na pery.

,,Pôjdeme za Arianou,“ odvetila bez premýšľania a oni sa premiestnili.

O malú chvíľu už kráčali ruka v ruke chodníkom vedúcim priamo k vstupným dverám starého sídla. Zaklopali a otvoril im domáci škriatok, ktorý ich úctivo pozdravil a privítal v starom rodinnom sídle Longbottomovcov. Severus stále nemohol uveriť tomu, že si jeho dcéra vzala za manžela Nevilla, ktorého on stále považoval za ťuťmáka. Ale bolo to tak. Vlastne, dalo by sa povedať, že v prípade ich tvrdohlavej dcéry sa zopakoval ich príbeh lásky, keď sa zaľúbila do svojho profesora a tak mu poplietla hlavu, že nemohol inak, ako sa s ňou oženiť. Severus o tom nechcel sprvu ani počuť. Predsa len vekový rozdiel bol väčší ako bol medzi ním a Yvainne, ale jeho manželka s dcérou ho presvedčili, že pár rokov na viac ešte nemusí znamenať koniec sveta. A musel uznať, že ani Neville už nebol takým zadubencom, za akého ho stále považoval. Stal sa z neho rozumný, mladý muž, ktorý vedel čo chce. A keď mu odhodlane prisahal, že urobí všetko preto, aby bola jeho jediná dcéra šťastná, uveril mu.

,,Mama, otec,“ zvolala mladá žena a napriek pokročilému tehotenstvu sa k nim rútila cez celú vstupnú halu ako malý víchor.

,,Ariana,“ odzdravila jej matka a objala ju. ,,Žiariš ako hviezda.“

,,Skôr ako to najjasnejšie slnko,“ doberal si ju s láskou Severus a aj on ju na chvíľu ukryl vo svojom náručí. ,,Ako sa máš, srdiečko?“ staral sa a pozorne si ju obzeral.

,,Vyzerám ako praveký mamut a chcela by som to mať už čo najskôr za sebou,“ posťažovala sa.

,,Tak to vôbec nie je pravda,“ zamračil sa jej manžel, ktorý sa vzápätí zjavil vo dverách. ,,Si stále taká krásna ako si bola, dokonca mám dojem, že si ešte krajšia,“ objal ju zozadu a pohladkal jej vypuklé bruško.

,,Vitajte,“ pozdravil ich Neville, ,,rád vás vidím.“

,,To ti tak uverím,“ uškrnul sa Severus a potriasol mu pravicou.

,,Severus,“ napomenula ho láskavo manželka a dovolila svojmu zaťovi, aby ju pobozkal na obe líca, na čo sa jej manžel žiarlivo prizeral.

Ariana chytila matku za ruku a viedla ju na poschodie, lebo jej chcela ukázať zariadenú detskú izbu. Severus premožený zvedavosťou ich samozrejme nasledoval. A Neville zatiaľ skočil do kuchyne, aby im ich domáci škriatok pripravil niečo na občerstvenie.

Neskôr sa predsa len rozdelili. Yvainne chcela byť s dcérou chvíľu osamote a tak  Severus a Neville osameli. Nevládlo medzi nimi už také napätie ako na začiatku. Teraz sa dokázali zhovárať o hocičom.

,,Si v poriadku mama?“ opýtala sa Ariana zvedavo si ju obzerajúc. Mala výnimočný pozorovací talent. Yvainne by bola prisahala, že ho zdedila po Severusovi.

,,Ak chceš počuť pravdu, sama neviem. V poslednej dobe sa cítim byť unavená,“ priznala sa a sadla si na lavičku do záhrady, ktorá bola najbližšie. Zavrela oči a spokojne sa nadýchla vône kvetov, ktorých tu bolo neúrekom. Rôzne druhy, farby i vône. Pastva pre oči.

,,Bola si u ošetrovateľa?“ vyzvedala, keď si prisadla k nej.

,,Áno, tvoj otec na tom trval.“

,,To je dobre. A čo povedali?“

,,Nezistili nič. Podľa nich som v poriadku,“ pokrčila plecami a vzala do dlaní dcérinu ruku. ,,Vyzeráš spokojne a šťastne. Som rada, že vám to s Nevillom vyšlo.“

Už len pri zmienke o Nevillovi jej dcére zažiarili oči. ,,Hej, hoci ocko tomu nedával veľkú šancu.“

,,Nesmieš ho súdiť prísne, Ari. Vieš, že sa o teba iba bál,“ dohovárala jej Yvainne.

,,Ja sa naňho nehnevám. Ľúbim ho a ľúbim aj teba, to predsa vieš,“ usmiala sa a objala matku.

Keď sa vrátili do salóna, Ariana bola taká hladná, že zjedla sama skoro všetky chlebíčky, ktoré boli prichystané pre návštevu, za čo si ju potom všetci veselo doberali.

Krátko poobede sa rozlúčili a premiestnili sa k Wulfrickovi Brianovi, do jeho londýnskeho bytu. Zatiaľ žil sám, hoci bol už rok zasnúbený. Bol to skvelý hráč metlobalu. Hral na poste strážcu v tíme Ballycastelských netopierov. Aj v dnešných časoch to bolo najlepšie družstvo Severného Írska. Jeho snúbenica Elizabeth Moonová pracovala ako praktikantka u sv. Munga. Chcela sa stať ošetrovateľkou, hoci ešte nebola celkom rozhodnutá, akému odboru by sa venovala najradšej. Obaja boli doma a očakávali ich. Yvainne im poslala správu, že sa s otcom zastavia.

V ten deň zašli aj za Aliothom. Jeho chceli prekvapiť. No prekvapil on ich, keď im povedal, že meškajú, že ich čaká vyše hodiny. Alioth ešte študoval na jednej z prestížnych Edinburgských univerzít. Rovnako ako otec vynikal v príprave elixírov a tomu sa ostal venovať. Len teraz skončil posledný ročník. No už po skončení Rokfortu sa osamostatnil. Keďže bol taký nadaný, našiel si miesto v jednej z tamojších fakultných nemocníc a tak si zabezpečil vlastný finančný príjem.

,,Chcem sa oženiť,“ oznámil im, len čo sa zvítali a voviedol ich do obývačky.

,,Čo tak zrazu?“ čudoval sa Severus, ale Yvainne bola spokojná.

,,Poznáme ju?“ opýtala sa, sediac na pohodlnom sofa a popíjajúc ľadový čaj, ktorý ich v tomto sparnom dni príjemne osviežil.

,,Myslím, že áno. Je to Dalia Weasleyová,“ odvetil. Podišiel k pracovnému stolu a zo šuflíka vytiahol malú, čiernu, zamatovú krabičku. Otvoril ju a ukázal rodičom, aby počul ich názor na snubný prsteň.

,,Tak? Čo poviete?“ ozval sa nervózne.

,,Je krásny,“ prisvedčili obaja naraz.

,,Vôbec som nevedel, že je to medzi vami také vážne,“ pripustil Severus a vôbec ho to netešilo. Nie, že by nebol rád, že si jeho syn našiel skutočnú lásku, alebo že by sa mu azda nepozdávala nevesta. Rozčuľovalo ho jednoducho to, že o synových plánoch nič nevedel. Alioth si svoje srdcové záležitosti chránil. Ale nielen tie. So všetkým sa priznával až na poslednú chvíľu. Až keď si bol skutočne istý, že to, čo si naplánoval, mu aj vyjde a je to správne.

,,Je, to mi môžeš veriť,“ odvetil uhýbajúc pred otcovým pohľadom.

Severus ho musel obdivovať. Nedávno oslávil svoje 23 narodeniny, ale svoj život mal pevne v rukách. Dalia bola veľmi pekná a šikovná. Pracovala na Ministerstve na Oddelení pre presadzovanie čarodejníckeho práva ako asistentka. Nakoniec musel uznať, že si jeho syn nevybral vôbec zle.

Boli taký zabratý do rozhovoru, že si vôbec nevšimli, že Yvainne zaspala. Severus sa nakoniec synovi ospravedlnil a povedal mu, čo je vo veci. Skôr ako ju vzal do náručia a odmiestnil sa spolu s ňou mu poprial veľa šťastia a prikázal mu, aby im hneď poslal správu, ako to dopadlo. Alioth prisľúbil a rozlúčil sa aspoň s otcom. Díval sa za ním, keď sa odmiestnil a jeho pohľad prezrádzal rovnaké znepokojenie ako sa javil v tvári jeho otca. Zvlášť preto, že ani u Munga nevedeli prísť na to, čo jeho matke vlastne je. Rozhodol sa, že jej vybaví nejaké komplexné vyšetrenie u nich v nemocnici.

Severus zložil Yvainne rovno do postele v ich spálni.

,,Čo je mame?“ opýtal sa vystrašene Dorado, ktorému neuniklo, v akom stave sa vrátila domov.

,,Zrejme je len vyčerpaná,“ odvetil Severus, keď zatváral dvere na spálni. ,,Necháme ju, nech si odpočinie.“

,,Hej, to asi bude najlepšie,“ prisvedčil.

,,Pozdravuje ťa Ariana a aj tvoji bratia. Vieš o tom, že sa Alioth chce oženiť?“ opýtal sa podozrievavo svojho najmladšieho syna.

,,No, niečo mi spomenul v liste,“ vyšiel s farbou von.

,,Nemám rád tajnosti,“ zahundral jeho otec a pozrel sa na dvere spálne, za ktorými odpočívala jeho manželka. Vedel, že mu niečo tají, no nemohol ju prinútiť k tomu, aby sa priznala.

Keď večer ležali vedľa seba v posteli, Yvainne sa schúlila v jeho náručí a vychutnávala si jeho nežné hladkanie. V izbe horela jediná sviečka a jej hebké mihotavé svetlo ich zalievalo svojou jemnou žiarou.

,,Severus?“ šepla ospalo.

,,Áno, miláčik?“ opýtal sa so zatvorenými očami. Lícom sa opieral o jej čelo, neprestávajúc ju nežne hladkať po chrbte.

,,Aký bol najkrajší deň tvojho života?“ spýtala sa nečakane a on nad tou nečakanou otázkou otvoril oči.

,,Na tvoju otázku je ťažké odpovedať. Lebo tých dní je veľmi veľa. Každý deň, ktorý som strávil s tebou a našimi deťmi bol pre mňa najkrajším,“ odvetil a zamyslel sa. ,,Ale keby som mal byť naozaj dôkladný, vybral by som si ten deň, keď ma jedno bláznivé dievča zviedlo priamo v mojej pracovni,“ uškrnul sa šibalsky a aj ona sa tlmene zachichotala, no on pokračoval.

,,Bol by to deň, keď mi darovala nielen seba, ale aj svoje srdce. Tej malej šibalke som vďačný aj za to, že teraz žijem a mám tú úžasnú rodinu, o ktorej som ani nesníval. Bol by to deň, keď mi povedala svoje ,,áno“ v tej jednej malej, neznámej kaplnke. Bol by to deň, keď mi oznámila, že budem otcom. A bola by to každá noc, keď sme boli spolu a milovali sa. Nič krajšie a dokonalejšie som doteraz nepoznal.“

,,Pýtala som sa ťa na dni, nie na noci,“ znova sa zachichotala a pritúlila sa k nemu ešte viac.

,,Lenže ak si dobre spomínaš, občas sme využili príležitosť aj počas dňa. A nie raz,“ pripomenul jej a ona sa začervenala.

Na chvíľu sa ich izba ponorila do ticha. Ich tváre zdobili úsmevy, keď si spomínali na to, čo všetko spolu prežili.

,,Ľúbim ťa, Severus,“ zapriadla nakoniec a nechala ho, aby ju dlho a nežne pobozkal. Zbožňovala jeho bozky. Boli omamné a sladké, dokázali ju zbaviť všetkých myšlienok. V jeho náručí sa cítila bezpečne. Tu bola skutočne doma.

Netrvalo dlho a zaspali. Severus si neskoro v noci uvedomil, že to spravila znova. Preniesla sa s ním do iného sveta, v ktorom sa neraz ocitli aj predtým. Prvý raz sa to stalo vtedy, keď bola ešte ako študentka zranená jeho kliatbou Sectusempra a museli noc prečkať v chalupe, niekde v Zakázanom lese. Vtedy sa ocitli na mieste, kde vyrastala. Aj teraz ho zaviedla práve tam. A tak ako ich aj vtedy čakala jej nebohá matka, čakala ich aj teraz, no nie sama.

,,Yvainne, čo tu robíme?“ opýtal sa jej a svoje obavy už vôbec neskrýval. No ona sa len nežne usmiala, tak akosi bezstarostne, ale neodpovedala mu. Namiesto toho prehovorila jej matka.

,,Je čas, Yvainne,“ povedala a starec v dlhom rúchu a v bielom plášti len prikývol.

,,Na čo je čas? Čo to má znamenať?“ spytoval sa Severus nechápavo.

Yvainne sa k nemu otočila so slzami v očiach, no neprestávala sa usmievať. ,,Je to môj čas, Severus.“

,,Ale na čo?“ skríkol zmätene v neblahej predtuche, uchopiac jej tvár do dlaní.

,,Myslím, že to vieš,“ šepla ticho.

,,Nie! Tak to teda netuším!“ krútil hlavou a jeho havranie vlasy popretkávané šedinami sa postrapatili. Natiahla k nemu ruku, aby ich uhladila a dlaňou skĺzla na jeho hladko oholené líce. Bruškami prstov sa dotkla jeho trasúcich sa pier a znova mu pohliadla do očí.

,,Už sa s tebou nevrátim, Severus,“ oznámila mu zlomeným hlasom.

,,Čo? Prečo?! Ale ty musíš, Yvainne! Si ešte príliš mladá na to, aby si zomrela! Prosím, vráť sa späť so mnou! Toto mi nemôžeš urobiť! Yvainne!“ z očí sa mu kotúľali slané slzy. Držal ju a objímal tak pevne, akoby sa rozhodol, že jej duši nedovolí opustiť ho. Nedovolí jej odísť.

,,Prosím, vráť sa so mnou,“ žobronil chvejúcim sa hlasom.

,,Severus,“ oslovila ho nežne. ,,Prosím, pusť ma. Všetko je tak, ako to má byť. Nemôžem sa vrátiť. Môj čas vypršal.“

,,Nie! Nepustím ťa! Nemôžeš odísť! Čo si bez teba počnem? Ľúbim ťa!“

Sám seba presviedčal, že toto sa mu musí len snívať, a že jeho milovaná manželka nezomiera. Lenže ako sa zdalo, nebol to klam.

,,Aj ja ťa ľúbim a navždy budem,“ povedala, keď ten starec stojaci vedľa jej matky buchol o zem ťažkou drevenou palicou a on ucítil ako sa od seba odtrhli.

,,Yvainne!“ zvolal zúfalo, naťahujúc za ňou ruky.

,,Budem ťa čakať, láska moja,“ bolo posledné, čo počul a potom mu zmizla z očí.

Keď sa prebral, na posteli ležalo jej bezduché telo a on hlasno vykríkol do noci od číreho zúfalstva. Mal pocit, že zomrel spolu s ňou.

2. kapitola

Dúšok živej smrti

Deň Yvainninho pohrebu bol tým najsmutnejším, aký kedy Severus zažil. Na oblohe viseli ťažké, sivé mraky a dusný letný vzduch voňal zmesou kvetov zviazaných do smútočných kytíc a vôňou kadidla. Okolo hrobu postávala už len najbližšia rodina a poslední smútiaci, ktorí im nestihli vyjadriť svoju sústrasť pred začiatkom obradu.

Severus bol zdrvený smútkom a žiaľom, ktorý ho obostrel. Nevnímal nič iné okolo seba okrem rakvy, ktorú zasypávala hlina.

Poslednú poctu vzdali svojej Wardenskej kráľovnej aj kentaurovia, ktorí sa vynorili z lesa, napnúc svoje luky, aby pustili do vzduchu spŕšku horiacich šípov. Jej deti jej však vzdali asi najkrajšiu poctu, keď s rukami poukladanými na sebe spoločne vyčarovali prekrásnu bledomodrú hrobku, z lupeňov kvetov nezábudiek, ktoré držal v ruke Dorado a potom ich pustil z dlane. Lupienky toho drobného kvetu vírili vzduchom v špirále, ktorá sa stratila v hrobke so sochou plačúceho anjela na jeho konci.

Severus zdvihol svoj prútik a na náhrobku vyryl kúzlom jej meno strieborným písmom s epitafom: „Ničím bude odteraz pre mňa svet, v ktorom si pre nás bola všetkým a už ťa niet.“

Ariana sa z cintorína vytratila s Nevillom prvá na manželovo naliehanie. Videl, že sa necíti práve najlepšie. Žiaľ ju celkom vyčerpal. Odmiestnili sa rovno domov. Neville ju vyniesol v náručí na poschodie do ich spálne a ostal s ňou, až kým nezaspala. Aj Wulfrick s Aliothom sa s nimi nakoniec rozlúčili. Ako posledný opustil smútiaceho otca Dorado, keď sa z neba spustil jemný dážď, miešajúci sa s jeho slanými slzami, ktoré mu tiekli z čiernych očí.

,,Otec, mal by si ísť aj ty,“ volal ho domov, ale on sa ani nepohol.

,,Ešte tu chvíľu ostanem,“ šepol, ledva hýbuc perami. ,,Ešte chvíľu.“

Jeho syn prikývol, hoci ho to znepokojilo. Keď odchádzal, všimol si akéhosi starca, ktorý prechádzal úzkou uličkou medzi hrobmi. Mal na sebe dlhý plášť s kapucňou a podopieral sa čudnou, hľuzovitou palicou. Keď sa za ním po chvíli otočil znovu, starca nebolo. Prosto zmizol. Jeho trúchliaci otec stál pri hrobke svojej milovanej manželky sám a v daždi.

Dorado kráčal domov a nechal studené kvapky, aby mu obmývali tvár. Zmočili mu vlasy, presiakli cez šaty. Jemný dážď sa zmenil na prudké mrholenie. Jemu to však nevadilo. Myslel na to, ako sa ich život teraz zmení a myslel na otca. Nikdy ho takého zlomeného nevidel. Bál sa oňho. Tá jeho apatia neveštila nič dobré. Nedokázal myslieť na nič iné. O necelý týždeň sa začne škola a on nastúpi do posledného ročníka. Doteraz sa na to veľmi tešil, lenže ... to ešte mama žila. Vedel presne, čím sa túži stať. Chcel byť aurorom. Presne ako Albus Severus Potter. Dnes prišiel jeho najlepší kamarát s celou rodinou, aby im vyjadrili úprimnú sústrasť. Bola tam aj Lily. Celá v čiernom, s veľkými zelenými očami, ktoré ho ukradomky pozorovali. Nevidel to, ale cítil jej pohľad na sebe. Tak ako už toľkokrát predtým.

Severus sa domov vrátil chvíľu po ňom. Napadlo mu, že by sa mal ísť prezliecť do suchých šiat, ale zastal pod schodiskom uvažujúc, ako teraz vojde do spálne, pretože vždy, keď mu pohľad padne na veľkú manželskú posteľ, uvedomí si, že v nej odteraz bude spávať sám. A rovnako bezútešný bude odteraz jeho celý život. Jeho slnko navždy zapadlo a obostrela ho nekonečná tma.

Zamieril preto radšej do pracovne. Jeho útočiska pred svetom, kde sa občas zatváral, keď potreboval pracovať. Niekedy si doniesol prácu domov. Žiacke písomky, vzorky pripravovaných elixírov z vyučovacích hodín, alebo sa sem utiahol, keď sám potreboval pripraviť nejaký elixír. Zhodil zo seba vlhký plášť a zavesil ho na vešiak, stojaci blízko malého, kamenného kozuba. To isté spravil s čiernou vestou. Košeľa nebola až taká premočená. Ale vlastne mu to nijako neprekážalo. Sadol si za stôl a zahľadel sa na miniatúrny portrét svojej manželky.

,,Čo len budem bez teba robiť, Yvainne?“ šepol a prstom pohladil jej tvár, ktorá sa naňho usmievala tak nežne, odrážajúca všetku lásku, ktorú k nemu cítila. Z očí, ktoré ešte ani nestačili vyschnúť sa znovu začali rinúť slzy. Lakťom sa oprel o stôl a zakryl si ich rukou. Pred očami sa mu vyrojili spomienky na ich spoločný život.

Musel uznať, že sprvu ju nevedel vystáť. Tak veľmi mu povahou pripomínala Pottera. Drzá, tvrdohlavá, no napriek tomu výborná v elixíroch, čím sa od Harryho podstatne líšila. Spomenul si na ich hádku pred hodinou elixírov, keď nemala na sebe habit. Bol by ju vtedy za jej drzosť najradšej nechal po škole celý rok, no tak ho vyviedla z miery, že nestihol ani reagovať.

,,Zničené," odvetila jednoducho.
,,Ako to, že zničené?! Pokiaľ viem, každý študent má mať povinne tri habity, vari mi nechcete povedať, že ich máte zničené všetky!" zvolal v úžase.
,,No, popravde ... áno," usmiala sa a to ho podráždilo ešte viac.

Už vtedy vedel, že to nenechá len tak. Neposlúchla jeho, svojho profesora  a musela za to niesť následky. Pravda, nebolo od neho veľmi spravodlivé, že nechal zmiznúť z kotlíka jej úplne bezchybný a azda najlepší elixír Dúšok nenávisti, ale to ako mu pred všetkými odvrávala a nakoniec ho poliala tou šťavou bolo už priveľa aj naňho. Pohár trpezlivosti pretiekol. Myslel si, že roztriediť očká mušky Zlatoočky a sosáčiky motýľa Očkáňa bude trest horší ako mučenie, pretože to boli ingrediencie nanajvýš si podobné a ťažko rozoznateľné. Ona to však zvládla pri stlmenom svetle a v rekordnom čase. Toto by ani sám nespravil. Vtedy si získala jeho tichý obdiv. Vtedy sa začala písať ich spoločná história. Vlastne za to mohla tak trochu aj Lilly, vďaka ktorej sa tak veľmi opil, ako to mal vo zvyku každý rok v deň ich svadby. Vtedy, v tú noc sa tak opil, že sa pohádal aj s Firenzem a ako mu neskôr Yvainne prezradila, v tú noc ju pobozkal prvý krát. Nezabudla mu však pripomenúť, že ju oslovil Lilly. Ale on za to nemohol. Veď bol taký opitý, že ráno si absolútne nič nepamätal. No od tej noci sa jej prístup k nemu zmenil.

Nevedel to, ale kvôli nemu sa rozišla so svojím snúbencom. A sčasti aj preto, že to bol sebecký egoista. Neskôr od nej dostal dar. Večernica Severská, bola prvým darom od niekoho iného ako od mami, či Dumbledora. Bolo to nečakané. Dlho sa trápil aj tými odkazmi, ktoré mu nechala a snažil sa podľa písma určiť pôvodcu, no neprišiel na to. A potom sa ukázala. Bolo to na Halloween. Kráska, až to vyrážalo dych kráčala priamo k nemu so vztýčenou hlavou a úsmevom na perách. Nemohol tomu uveriť, keď sa pred ním sklonila, žiadajúc ho o tanec. Zhovárali sa a tancovali a ona sa stále usmievala. S tou škraboškou na tvári a klobúkom na hlave vyzerala trochu ako dáka bosorka, no jej hlas mu bol taký povedomý. Smiala sa a doberala si ho. Zdalo sa mu to neuveriteľné. Lenže potom znova zmizla a on sa zľakol, že už sa nikdy nevráti, pretože bol nevrlý. Ale on vtedy nevedel byť iným.

Spomenul si, ako za ním prišla k Dumbledorovej hrobke a vyjadrila mu svoju dôveru. Ostal ako obarený a len za ňou civel. A potom prišla ich ďalšia hádka. Myslel si, že ona je tou, ktorá písala na steny chodieb hanlivé urážky smerujúce na jeho adresu a nechcel veriť, že by bola nevinná. Pohádali sa. Vmietla mu do tváre, čo si o ňom myslí a bola by ho možno aj udrela, keby jej nebol zachytil ruku a nepritlačil ju k skrini. Niečo sa v ňom zlomilo. Všetok hnev, odpor, ktorý cítil razom vyprchal. Myslel len na jedno. Chcel ju pobozkať a teraz mu v tom nič nebránilo. Najprv sa len letmo dotkol jej pier a odtiahol sa, lebo čakal, že mu za to vydriape oči, no znova ju neodhadol. Z pier sa jej vydral vzdych a nahla sa k nemu, len aby ju znova mohol pobozkať. A on jej vyhovel. Vlastne vyhovel sebe. Keď sa spamätal, bolo už neskoro, hoci to ľutoval. Zapliesť sa so študentkou bolo zakázané. Na druhý deň ju vyhľadal v Astronomickej veži, len aby sa uistil, že ho neprezradí. Súhlasila. No potom sa zrazu všetko zvrtlo. Stal sa riaditeľom, Sirius odišiel zo školy a pohádali sa. Možno by ho bol aj zabil, keby nie jeho anjela strážneho. V zúfalom hneve odplatiť sa Siriusovi zasiahol niekoho iného. Bola to Yvainne.

Preňho sa všetko zmenilo. Postupne zistil, kým vlastne je a čo bolo jej úlohou. Dokonca mala tú odvahu a vyznala mu lásku, bez toho, aby za to niečo žiadala. Ich prvá spoločná noc na Vianoce bola preňho nezabudnuteľná, jedinečná, presne ako bola ona. Zmenil sa. Jeho srdce sa zmenilo. Začalo sa otvárať a vychádzalo jej v ústrety. Skoro to však pokazil, keď zistila, prečo je jeho patronusom laň. Myslela si, že stále miluje Lilly a s mŕtvou súperiť nechcela. Dala mu slobodu, lenže on o ňu už nestál. Chcel ju, iba ju. A dokázal jej to.

,,Yvainne, láska moja,“ hlesol. ,,Dvadsaťšesť rokov spoločného života je málo. Sľuboval som ti celý život a pritom som nevedel, že si mi to mala radšej sľúbiť ty.“

Vstal. Hlava sa mu zakrútila a musel sa pridržať stola. Až teraz si uvedomil, že celý deň nejedol. Nič nemohol dostať do žalúdka. Mal ho tak stiahnutý, že bol schopný vypiť iba pohár vody. Severus prešiel k poličke so svojimi elixírmi a bezmyšlienkovite sa v nich prehrabával, kým nenašiel to, čo hľadal. Chvíľu sa naň nemo díval a pozoroval tekutinu v ňom, ktorá sa trblietala vo svetle sviec. Karmínovočervená ako tá najjasnejšia krv. Vrátil sa k stolu a ťažkopádne si sadol. Cítil sa ako starec. Akoby naňho zosadla všetka ťarcha sveta. Položil flakón na stôl a znova uprel pohľad na fotografiu v striebornom ráme.

,,Yvainne, sľúbila si mi, že na mňa počkáš,“ šepkal a otváral fľaštičku. ,,Ja viac čakať nemôžem, nechcem.“

Dvere na pracovni sa otvorili a dnu vstúpil jeho najmladší syn. Troma krokmi bol pri ňom a vytrhol mu elixír z ruky.

,,Zbláznil si sa?“ okríkol ho a zatváral fľašu. ,,Veď toto ťa môže zabiť! Otec!“ Dorado nemohol uveriť vlastným očiam. Prišiel práve včas. Pôvodne sa chcel spýtať otca, či nebude večerať, ale nečakal, že ho nájde vo chvíli, keď si bude chcieť siahnuť na život.

Keď jeho otec nič nepovedal, len neprítomne hľadel kamsi do neznáma, pochopil, že práve toto mal v úmysle.

,,Ty si to naozaj chcel vypiť?“ ozval sa a ruky mu klesli pozdĺž tela.

Severus sa zatváril previnilo. Bolo mu hrozne, že myslel len na seba a v svojom žiali nemyslel na svoje deti.

,,Aj nám chýba mama,“ hlesol Dorado. ,,Ale musíme byť silní. Ako si myslíš, že by sme niesli aj tvoju smrť? Ariana by sa z toho zbláznila!“ dohováral mu ako malému chlapcovi.

,,Prepáč mi, synček,“ zatiahol, konečne mu pozrel do očí. ,,Žiaľ ma oslepil a myseľ prestala pracovať. Vaša mama bola pre mňa všetkým. Teraz som ostal sám.“

Dorado ho ticho počúval. Potom odložil elixír na miesto a podišiel k nemu položiac mu ruku na plece, akoby doňho chcel vliať svoju silu. ,,Nie si sám. Máš predsa nás, ocko. A my ťa potrebujeme. Počuješ? Nie si sám!“ aj jemu sa z očí vykotúľali slzy. Severus vstal a objal ho.

,,Áno, synček, mám vás,“ pritakal a konečne sa cez slzy usmial. ,,Idem sa prezliecť a potom sa najem. Som hladný ako vlk.“

Lenže nedostal sa ani k dverám, keď sa uprostred izby objavil strieborný patronus a prehovoril Nevillovým hlasom.

,,Severus, potrebujem tvoju pomoc. Ariana začala rodiť a babica mešká. Bojím sa, že sám to nezvládnem. Ponáhľaj sa.“ Patronus sa rozplynul.

Dorado vytreštil na otca tmavé oči. ,,Ona rodí? Nemá náhodou ešte viac ako dva týždne?“

,,Niekedy to ide aj skôr,“ vysvetlil mu otec. ,,Tvoj brat Alioth si dával načas, ale ty si sa narodil tiež pred termínom,“ prezradil mu.

,,Zvládneš to, otec?“ opýtal sa pochybovačne.

,,Neboj sa. Idem sa prezliecť a idem tam.“

,,Pôjdem s tebou,“ riekol a natiahol na seba bundu. Kým sa Severus prezliekal do suchých šiat, Dorado vzal so sebou nejaké potrebné elixíry. Elixír na upokojenie, na doplnenie krvi a na utíšenie bolesti. Keď otec zbehol do pracovne, kozubom sa premiestnili do sídla Longbottomovcov.

,,Kde je?“ zvolal Severus na škriatka, ktorý cupital dole schodmi.

,,V spálni pane,“ odvetil škriatok.

,,Dones mi prosím ťa čisté uteráky, plátno a vodu,“ prikazoval a škriatok sa rozbehol vyplniť jeho príkazy.

Ariana ležala na posteli a zvíjala sa v kŕčoch. Neville kľačal pri nej bledý ako stena a tváril sa statočne, keď mu celou silou zovrela ruku a vlhkou handričkou jej utieral spotenú tvár.

,,Oci,“ vyjachtala udýchane. ,,Babica nemôže prísť, má nejaký komplikovaný pôrod, musí byť tam. Povedala, že hneď ako skončí bude sa ponáhľať, ale obávam sa, že to nestihne,“ oznámila mu.

,,Ahoj braček,“ pozdravila ho a vyčarovala úsmev. No spotená tvár sa jej znova zvraštila od bolesti, keď sa ozval nový kŕč.

,,Myslím si, že počkám radšej dole,“ hlesol Dorado, už rovnako bledý ako Neville. Zložil tašku s elixírmi na stolík a vypochodoval z miestnosti. Skoro sa potkol na schodoch, keď sa zo spálne rozľahol uši drásajúci výkrik.

,,Neville, myslím, že aj ty by si mal ísť. Tu mi nijako nepomôžeš,“ dohováral mu Severus a on sa odvážil protestovať len chvíľočku, kým jeho manželka znova nevykríkla.

Keď osameli, Severus ju prehliadol. ,,Zdá sa, že tento pôrod nepotrvá dlho,“ oznámil jej, keď zistil, že je pripravená. Uložil pod ňu čisté plátno, pod chrbát jej položil ďalší vankúš a chvejúce sa pokrčené nohy jej prikryl ďalším kusom plátna. Spomenul si, ako pomáhal pri prvom pôrode Yvainne. Vtedy ho upokojovala ona.

,,Neboj sa láska, spolu to zvládneme,“ dodávala mu odvahu.

Severus sa pri tej myšlienke pousmial.

,,Neboj sa dievčatko, všetko bude v poriadku. Som tu s tebou,“ upokojoval ju, kým si umýval ruky.

,,Ja viem ocko, ja viem,“ hlesla zadýchane a zvraštila tvár pri novej kontrakcii.

Neville pochodoval po obývačke nervózny ako tiger v klietke, zatiaľ čo bledý Dorado sedel v kresle a načúval výkrikom nesúcim sa k nim zhora. Uvažoval, prečo nepovedal otcovi, aby zabezpečil miestnosť, ale tak aspoň vedeli, že stále rodí.

Neville šiel otvoriť dvere, len čo prišiel aj Wulfrick s Elizabeth i Aliothom. Elizabeth hneď vybehla hore, aby pomohla, keďže pracovala u Munga a škriatok zatiaľ doniesol pánom malé občerstvenie.

Keď sa znova ozval manželkin výkrik, Neville to už nevydržal. ,,Pre Merlina! Trvá to akosi pridlho,“ zúfal si.

,,Len pokoj, Neville,“ prehovoril Wulfrick, snažiac sa ho upokojiť, hoci mu samému nebolo práve do smiechu. Premýšľal nad tým, že sa opýta Elizabeth, či chce naozaj deti. Ak bude musieť toto podstúpiť ešte raz, asi začne blázniť ako jeho švagor. ,,Dobre to dopadne, uvidíš,“ vyjachtal nakoniec, no neznelo to presvedčivo.

Lenže ten ho akoby ani nepočul. ,,Už sa jej v živote ani nedotknem!“ zaprisahával sa, na čo si bratia vymenili začudované i veselé pohľady.

Keď o pol hodinu neskôr zišla dole Elizabeth žiariaca ako hviezda, privinula sa k Wulfrickovi a oznámila im, že je to zdravé a to najkrajšie dievčatko, aké kedy videla, Neville vybehol hore schodmi berúc ich po dvoch opakujúc: ,,Ja som otcom! Som otcom! A mám dcéru!“

Len čo vošiel do spálne, Severus bral dievčatko z náručia jeho unavenej i šťastnej mami a podal ho otcovi.

,,Pozor na hlavičku,“ upozornil ho a podal mu ju.

,,Je krásna,“ zašepkal, pohládzajúc ju svojím pohľadom. Potom sa otočil k Severusovi. ,,Môžete ju zobrať ukázať mojím švagrom?“ opýtal sa a Severus prikývol. Neville chcel byť chvíľku s Arianou sám, chápal to.

Keď držal ten malý batôžtek znova v náručí, napadlo ho, že na niečo zabudli.

,,Ako sa bude volať?“

Neville pozrel na Arianu. Rozumeli si aj bez slov. Prikývla. ,,Môžete jej vybrať meno.“

Severusa to dojalo. Bola to preňho pocta. Nielen, že priviedol na svet svoje prvé vnúča, ale mohol jej vybrať aj meno.

,,Tak aké meno ti vyberieme, princezná?“ opýtal sa a dievčatko sa spokojne pomrvilo a zívlo si. Severus bol očarený. Jeho zrak padol na okná, za ktorými sa práve brieždilo. Na nebi ešte svietila prvá hviezda.

,,Aurora,“ šepol napokon. ,,Aurora Alice Longbottomová.“ Nato sa vytratil z izby s bábätkom na rukách, aby malú princeznú mohli privítať jej ujovia.

Severus si v ten deň líhal spať neskoro. Mlčky hľadiac na posteľ zo seba zhadzoval veci. Mal dojem, že to pochopil. Smrť a smútok z jeho srdca vytlačil zázrak nového života. Nová Zornička, ktorá sa zrodila vo chvíli, keď svetlá Večernice navždy zhasli. Teraz vedel, že to tak malo byť. On však musel žiť. Nebál sa smrti. Práve naopak. Tešil sa na jej príchod. Počká si na ňu a keď príde, privíta ju ako najlepšiu priateľku. Ale dovtedy bude žiť nielen pre svoje deti, ale aj pre svoju ženu, ktorá navždy ostane s ním, v jeho srdci.