Wardenka

15. kapitola

Rovnaký symbol

Severus sa v okamihu otočil, cítiac sa trápnejšie ako školáčik prichytený pri opisovaní.

,,Ja ... prepáčte, nevedel som, že ste ...“ no vtom sa zháčil a znova sa otočil. ,,Čo ste to povedali? Vy vidíte? Prečo ste mi to neoznámili hneď?“ oboril sa na ňu nahnevane i prekvapene zároveň.

,,Skutočne, ja ... opäť vidím,“ hlesla a usmiala sa. ,,Ani som si to v tej tme neuvedomila. Stalo sa to tak ... odrazu.“

,,Veru, odrazu. Prikryte sa, nech vás môžem prezrieť,“ prikázal jej tým svojím bezpodmienečným spôsobom a ona rýchlo poslúchla, neodpustiac si drobnú poznámku.

,,Vy sa v tom vari vyznáte?“ uškrnula sa, ale on si ju nevšímal.

,,Samozrejme, že nie, ale aspoň vám môžem konečne skontrolovať tú ranu na hlave,“ povedal chladne a tak aj spravil. Kľačal vedľa nej a Ariana mala dojem, že jej srdce vyskočí z hrude. Ešte nikdy nevidela niečo také úchvatne dokonalé ako bolo jeho polonahé telo, omotané tou starou dekou okolo pása. Bol štíhly, ale nie šľachovitý. Na prsiach mal jemné tmavé chĺpky, ktoré sa smerom k pásu zužovali. Spôsob akým sa jej dotýkal, keď jej kontroloval ranu na hlave bol sám o sebe mámivý. Mala dojem, že je opitá už z jeho príťažlivej, mužskej vône, nie to ešte z toho, čo s ňou robili jej vlastné pocity, keď bol tak blízko a dotýkal sa jej.

Arianin dych sa zrýchlil úmerne s tepom srdca. Stačilo jej len natiahnuť ruku, len máličko a dotkla by sa ho. Bol tak blízko ... tak neskutočne blízko.

,,Rana bude v poriadku. Ten úder nespôsobil vážnejšie poškodenie. Dokonca ani nerozťal pokožku. Mali ste šťastie. Máte tu len menšiu hrču.“

Jeho hlas ju vytrhol z fantazírovania a ona sa snažila tváriť čo najnormálnejšie. Lenže všimol si to.

,,Stalo sa niečo?“ opýtal sa zadumane skloniac hlavu a pohliadol do jej tvári, na ktorú vystúpil rumenec.

Lenže práve vtedy ona hlavu zdvihla, aby ho ubezpečila, že je všetko v poriadku – aj keď nebolo – a ich tváre sa stretli len pár centimetrov od seba. Ustrnuli. Obaja prekvapený tým, čo sa v nich v tej chvíli odohrávalo.

,,Ja ...“ zašemotila, lenže hlas sa jej zasekol a ona len naprázdno preglgla spútaná jeho planúcim pohľadom čiernych očí.

Severus ucítil na perách jej horúci dych a zrazu dostal neuveriteľnú chuť pobozkať ju. Nahol sa k nej ešte viac. Ich pery sa skoro dotýkali. Čakal, čo Ariana urobí, no ona sa ani nepohla. Namiesto toho privrela viečka a z perí sa jej vydral tichý vzdych. Možno to vyrušilo Severusa a nakoniec neurobil, k čomu ho zvádzalo jeho telo a jeho prebudená túžba. A možno to bol zvuk prichádzajúci zvonka.

Rýchlo uhasil oheň a pozberal zo zeme ich veci. Niekto totiž prichádzal a on tušil, že to nebude ani ten čudný vodník ani tá vodná víla, ktorá by ich bola najradšej utopila.

,,Ticho,“ šepol Ariane, keď jej rukou prikryl ústa, aby nevykríkla. Len prikývla a podala mu ruku, keď sa za ňou načiahol. Opatrne vyzrel štrbinou do tmy. V slabom mesačnom svetle, ktoré sa rozlialo po okolí, keď mesiac vykukol spoza tmavého mraku, uvidel dve tmavé postavy, blížiace sa priamo k veži.

,,Idú sem, o tom niet pochýb,“ šepol a premýšľal, čo urobiť. Keby teraz vybehli vonku, určite by ich zbadali a to práve nechcel. Už len kvôli tomu, že nemal potuchy, kto sú a čo chcú tí dvaja.

,,Mám nápad,“ riekla Ariana a začala sa prehrabávať v svojej taške, ktorú si doniesla so sebou. Severus ju len nemo pozoroval. Nakoniec vytiahla z tašky plášť. Bol to neviditeľný plášť.

,,Odkiaľ ho máte?“ čudoval sa, ale neprotestoval, keď ho zatiahla do najtmavšieho kúta a prehodila cez nich ten plášť, ktorý ich v okamihu schoval.

,,Od Harryho. Požičal mi ho. Myslel si, že sa predsa len mohol zmýliť v tom vodníkovi a tak mi ho pre istotu požičal.“

Ariana zmĺkla. Začula totiž ako sa tí dvaja medzi sebou škriepia.

„Nevravela som? Ten zelenáč bol hrozný, ale tá vodná mrcha ... to si ešte odskáče!“ hromžila žena, nižšej, zavalitej postavy. Len toto sa jej podarilo rozoznať. Mala totiž na sebe dlhý plášť a kapucňu na hlave. Presne ako jej vysoký a štíhli spoločník.

,,Nemali ste ju uraziť,“ odvetil ľadovým hlasom jej spoločník, na čo si ona len odfrkla.

„To, že som jej povedala, že vyzerá ako mokrá mátoha nebola urážka, ale kompliment, pretože to bol holý fakt.“

,,Ja som myslel na to, ako ste na ňu vytiahli prútik a odstrihli jej tie dva pramene vlasov. Podľa mňa ju naštvalo práve toto vaše obetavé gesto,“ nadhodil muž a vytiahol z vrecka plášťa sviecu a zápalky.

Severus sa zamračil. ,,Prečo to nenapadlo mňa, doniesť si nejaké normálne svetlo. Namiesto toho som musel hľadať tie hlúpe kamene. A to som mal ešte šťastie, že som ich vôbec našiel,“ zlostil sa v duchu.

,,Môžem ja za to, že som jej nevidela poriadne do tváre?“ durdila sa. „Aj keď by asi bývalo lepšie, keby ju mala aj naďalej schovanú. Zapáľte už konečne tú sviecu, nič nevidím!“ poháňala ho a pri ďalšom neopatrnom kroku sa potkla a ticho zanadávala.

Severus ani Ariana netušili, kto to mohol byť. Obaja boli dobre zahalený, hoci mokrá bola len tá žena. Aj to nezmokla tak ako on s Arianou. Mala zmočený len spodný kraj plášťa a habit do výšky kolien.

,,Čo keby ste sa radšej sústredili na hľadanie toho znaku?!“ odvetil podráždene jej spoločník, keď sa mu podarilo zapáliť sviecu. Prechádzal ňou pozorne po stenách, hľadajúc symbol, pričom ani jeden z nich netušil, že tam vonkoncom nie sú sami.

,,Nenávidím tie prihlúple hádanky!“ zaškriekala žena a pustila sa neochotne do hľadania aj ona.

,,Lenže len tie nás môžu doviesť k cieľu. S tou prvou hádankou sme stratili priveľa času. A ešte aj to dievčisko!“ zahundral a Ariana si všimla, ako zaťal ruku v päsť. „Ak sa mi dostane pod ruky, prisahám, že ju zahluším!“

,,No, ste mi ale pekná rodinka!“ zafrflala neznáma a sklonila sa k výklenku v stene, strčiac doňho svoju bucľatú ruku. „Je vidno, že jej výchova bola zanedbaná. Mne by sa to nestalo. Vždy hovorím, že disciplína je nadovšetko!“

,,To sa vám kritizuje, keď nemáte vlastné deti, čo?“ podpichol ju muž postupujúci pri prehľadávaní smerom k miestu, kde sa ukrývali pod neviditeľným plášťom Severus s Arianou.

Ona sa len samoľúbo usmiala. „Som zvedavá ako dostanete tú vec späť. Viete veľmi dobre, že bez nej sa ďalej nepohneme. Aj keď budeme mať ten symbol a rozlúštime nasledujúcu hádanku.“

„S tým si nerobte starosti. Náš „sluha“ už po nej pátra. A ak by ju predsa len nenašiel, tá vecička si ma sama v pravý okamih nájde. Poistil som sa a začaroval ju,“ jeho pery skrivil provokačný úškľabok.

Ariana ani nedýchala. S napätím pozorne počúvala ich rozhovor a hľadela ako sa stále viac približujú k miestu ich úkrytu. Severus ju tlačil viac a viac do kúta. Chrbtom narazila na tvrdý kameň a od bolesti div nevykríkla. Miesto toho sa zakvačila Severusovi do pleca a jeho na chrbte pošteklil jej horúci dych z pootvorených pier. Vlasy na šiji sa mu zježili. To gesto naňho pôsobilo mučivo. Jej ruka prešla z jeho pleca na hruď. Pochopil, že sa mu snažila niečo naznačiť. Opatrne sa otočil a len čo zbadal, čo nevedomky spôsobil, kúsoček poodstúpil.

„Čo je toto za prekliate miesto?“ hundrala žena skláňajúca sa nad niečím, čo ju zaujalo na protiľahlej stene. „Nedá sa tu ani čarovať!“

Muž si ju však nevšímal a sústredene pátral ďalej, prechádzajúc po kamenných stenách nielen zrakom, ale aj dlaňou, keď v tom pootočil hlavu a niečo ho zaujalo. Stena blízko kúta, kde stál bola akási iná. Podišiel bližšie a posvietil si naň sviecou, aby lepšie videl.

,,A toto je do pekla čo?!“ jeho mrazivý hlas zaburácal ako hrom za letnej búrky a Ariana so Severusom stŕpli.

Cygnia nemohla spať. Už znova ju trápili nočné mory. Videla pred sebou tých dvoch ako ju naháňajú a nakoniec sa aj tak ocitla v ich zajatí. Budila sa uprostred noci a potom dlho nemohla spať. Premýšľala, či urobila dobre, keď vzala tú vec a ušla. Určite ju neprestali hľadať. To vedela naisto. Bola však rada, že našla útočisko práve tu v Rokville a práve u Georga. No ani on na tom nebol práve najlepšie. Ako mohla zistiť, strata brata ho hlboko zasiahla. Nie, že by sa opíjal, to sa stalo len raz a pritom mrmlal čosi o Snapovi, ale chodil ako telo bez duše. Jeho tvár nezdobil úsmev. Miesto neho sa tam usadil všemocný smútok, ktorý ho nechcel pustiť zo svojho objatia.

Vzdychla si a sadla si na posteli, zažnúc malú lampu, stojacu na nočnom stolíku. Dlho hľadela na tašku, v ktorej stále ležala na dne ukrytá tá vecička, navonok tak obyčajná. Chcela sa za ňou natiahnuť a pozorne si ju prezrieť, ale rozhodla sa, že ju radšej nechá tak. Namiesto toho zbehla do malej kuchynky a zamierila k chladničke, aby si dala pohár mlieka. Nepotrebovala svetlo, trafila tam dosť dobre aj po tme. Práve otvárala dvierka a zalialo ju jemné svetlo z chladničky, keď sa od stola ozval unaveným hlasom George.

,,Ani ty nemôžeš spať?“

Vzhliadla k nemu červenajúc sa ako pivonka. Uvedomila si, že má na sebe len tenkú nočnú košeľu. Nepredpokladala, že by tu mohol byť.

,,Nie,“ hlesla. „Prišla som sa napiť mlieka,“ odvetila, hoci sa jej na to nepýtal. A on bez slova vstal, podišiel k chladničke a vybral krabicu a druhý pohár.

„Sadni si,“ pokynul jej rukou na stoličku a ona poslúchla. Sledovala ako jej nalieva mlieko a potom odkladá späť poloprázdnu krabicu. Postavil pred ňu plný pohár a sám si znovu sadol oproti nej.

Cygnia poďakovala a odpila si. Obaja tam dlho sedeli len tak, bez slova. Nakoniec sa ozvali obaja naraz.

,,Začni,“ dal jej prednosť a nechal ju prehovoriť. Nielen preto, že to bolo zdvorilé, ale rád počúval jej hlas.

„Len som chcela vedieť, prečo si nemohol spať,“ šepla, skúmajúc pohľadom jeho unavená tvár. Pod očami mal tmavé kruhy a celkovo pôsobil dosť strhane.

„No pozrime sa, ja som sa chcel opýtať to isté,“ odvetil a uškrnul sa.

„Mávam zlé sny,“ odvetila pravdivo a mykla plecami, akoby o nič nešlo. Dlhé plavé vlasy jej skĺzli z pleca a Georgovi padol zrak na odhalený kúsoček jej nahej pokožky.

„Aj ja,“ pritakal zamyslene nespúšťajúc oči z toho odhaleného miestočka.

„Nechceš sa o tom pozhovárať?“ navrhla opatrne, ale jej ochota vypočuť ho sa nestretla s porozumením.

„A čo ty? Ani ty si sa mi stále nezdôverila. Prečo by som to mal teda spraviť ja?“

Jej zelený pohľad sa skĺzol z jeho tváre priamo do pohára a utopil sa v pokojnej hladine mlieka. „Nemala som s tým začínať,“ pomyslela si skrúšene.

,,Prepáč, ja ... nechcel som byť ...“ ospravedlňoval sa, no zastavila ho.

„Nie, ty prepáč mne. Máš pravdu. Už nebudem vyzvedať.“

George natiahol ruku za tou jej. Chytil ju do svojej ruky a otočil ju dlaňou nahor. Zamyslene po nej prešiel palcom od zápästia až ku končekom prstov. Obkreslil každú jednu čiaru na jej malej dlani.

,,Ale aj tak by som ti rada pomohla,“ šepla a zovrela mu ruku, ktorou jej pohládzal dlaň.

„Pomohla? A mne? Veď nevieš pomôcť ani sebe,“ zahundral a vstal od stola, vytrhnúc si ruku z jej zovretia.

V dverách sa ešte zastavil a oznámil jej, že na pár dní musí odísť do Londýna. Iba prikývla.

Cygnia osamela. George sa vytratil do svojej izby a ona tam ostala sedieť a zízať do svojho pohára. Vedela, že má pravdu. Netušila, čo by robila, keby jej nebol ponúkol pomoc. Ale nechcela sa vzdať len tak ľahko. Tak rada by mu vrátila úsmev na pery a šibalské iskry do očí.

,,Lenže ako to dosiahnuť?“ uvažovala nahlas. Všetko sa zdalo také zložité, komplikované a prečo? Pre to, že jej otec bol tým, kým bol? Preto, že jej matka zomrela v tejto poslednej vojne čarodejníkov? Alebo preto, že ukradla ten amulet? Z oka sa jej vykotúľala slza. Nezotrela si ju. Nechala ju pomaly skĺznuť bledým lícom a dopadnúť medzi husté, plavé vlasy. Nemala nikoho. Bola sama a opustená. Dokonca aj otec sa jej zriekol a vyhrážal sa jej, že toto si poriadne odpyká. A samozrejme tušila, čo spraví George, keď sa náhodou dozvie, kto v skutočnosti je. Pri tej myšlienke ju striaslo.

Ariana ani nedýchala, keď sa Severus znova pohol a posunul sa dozadu, lebo ten chlap zastal len pár centimetrov od nich. Našťastie si nič nevšimol, hoci mu stačilo natiahnuť ruku a ... Ale nespravil to. Civel na stenu, kde objavil nové znamenie. Lenže bol to znova trojuholník, tentoraz obyčajný, nie taký ako ten prvý, postavený na špici.

,,Našli ste to?“ opýtala sa tá žena a ponáhľala sa k nemu. Cestou sa o niečo potkla a zlostne zaprskala.

,,Do niečoho som stúpila!“ zvolala a obzrela si pahrebu. K dreveným uhlíkom priložila ruku. ,,Niekto tu musel byť tesne pred nami. Ešte sú teplé.“

,,To je dosť možné, ale teraz ma to nezaujíma. Aj tak tu nik nie je,“ odvrkol a znova si prezrel ten symbol. ,,Prečo zasa trojuholník?“ nechápal. ,,Mali by sme to tu prezrieť ešte raz,“ navrhol, lenže ona nesúhlasila.

,,Je to zbytočné. Kontrolovali sme to veľmi starostlivo. Na tých stenách nič iné nie je,“ oponovala mu a hučala doňho toľko, že sa nakoniec dal predsa len prehovoriť.

Privolil. Lenže práve, keď opúšťali starú vežu, Ariana kýchla. Cítila ako Severus celý stuhol a čakal, čo sa bude diať.

,,Počuli ste to?“ ozvala sa žena a otočila sa, pričom jej vo vetre nadúvalo plášť i habit tmavofialovej farby.

Muž sa tiež otočil, ale iba mykol plecom. ,,Zrejme to spôsobil ten vietor, čo sa zdvihol. Alebo tu straší.“

,,Vypadnime odtiaľto,“ navrhla a obaja sa vytratili do tmy, schádzajúc dole kopcom prašnou cestičkou.

16. kapitola

Ružový kvet

Severus vedel, že už odišli, ale hodnú chvíľu sa nepohol. Zhlboka dýchal, len aby nabral stratenú duševnú rovnováhu, o ktorú ho oberalo to dievča svojou nebezpečnou blízkosťou. Na nahom chrbte cítil Arianin horúci dych a ruka, ktorou mu spočívala znova na pleci mu prepaľovala pokožku. Aspoň on to tak cítil. Ale tých pocitov bolo viac.

„Už odišli?“ šepla a jej pery ho pošteklili hneď pri uchu.

Severus sa bez slova pod plášťom otočil a snažil sa v tej tme nájsť jej oči. „Mám taký dojem,“ hlesol, keď si uvedomil, že jej pery sú na dosah. Nevedel, prečo myslel, práve na to, čo ho zvádzalo, keď si jasne uvedomoval, že by mal možno radšej zistiť, kto boli tí dvaja. Ale ako by ich vlastne prenasledoval? Nahý? Alebo v tých vlhkých šatách? A potom ho napadlo, čo by sa stalo, keby ochutnal tie vábivé pery, ktoré vyzerali krehko ako lupienky ruže. Aj tak ho vábili už dlho. Boli také plné, mäkké, pekne krojené a červené ako zrelé jahody. Ona nepotrebovala žiaden make – up aby zvýraznila svoju krásu. Lenže čo ak to ona bude považovať za drzosť? Čo ak si bude myslieť, že je chce zneužiť? Vzhľadom na to, ako chatrne boli teraz obaja zahalení by sa jej ani nečudoval.

Lenže čo Severus nevedel, bolo to, že aj jej blúdili hlávkou podobné myšlienky. Nakoniec to však bola ona, ktorá urobila prvý krok. Pristúpila bližšie a perami sa jemne obtrela o tie jeho. V tej chvíli sa Severus prestal ovládať. Nechcel nič iné, len ju pobozkať. Nič iné. Jeho ruky zvesené pozdĺž tela sa zdvihli a uchopili jej tvár, zaboriac si dlhé, štíhle prsty do jej hodvábnych, kučeravých vlasov. Ariana zastonala a pritlačila sa k nemu ešte bližšie. Severus bol ako v tranze. Opitý a omámený jej vôňou, jej chuťou, jej poddajnosťou. Mal pocit, že ho jej pery začarovávajú a spriadajú okolo neho tenké nitky pavučiny vášne, v ktorej odrazu uviazol. A on ich nechcel spretrhať. Aspoň nie teraz, nie v tejto chvíli. Prestal vnímať čas i všetko naokolo, okrem nej.

Najprv ju ochutnával opatrne. Akoby jej dával čas, aby si rozmyslela, či to naozaj chce. Láskal ju v drobných bozkoch a bozkával v kútikoch pier, pomaly odmykajúc zamatovo hebkú bránu jej úst. Cítil jej ruky, ktoré sa mu ovinuli okolo krku a vnorili sa do vlasov na šiji. Bol to veľmi príjemní pocit. Keď pootvorila ústa, pomaly a dráždivo vnikol dnu jazykom a ona mu vyšla v ústrety. Ich bozk bol pomalý, maznavý a skúmajúci. No napriek tomu, ani jeden z nich nikdy nezažil nič vzrušujúcejšie. Najzvláštnejšie bolo však to, že obraz ženy, ktorej doteraz patrilo jeho srdce, pomaly bledol a on sa toho zľakol. Nevedel, čo to má znamenať. Doteraz bola tá jediná v jeho živote, v srdci i myšlienkach, hoci ju nikdy nemohol objať, nikdy ju ani len nepobozkal. No vedel jedno. To, čo práve robil nebolo voči Ariane fér, lebo jej nič nemohol sľúbiť. Ešte stále patrilo jeho srdce Lilly.

„Nemali by sme,“ šepol prerývane, keď sa od nej odtrhol. „Ja som nemal. Odpusťte mi. Neviem, čo to do mňa vošlo,“ ospravedlňoval sa a ustúpil, stiahnuc z nich aj neviditeľný plášť.

Ariana iba prikývla. Nepovedala nič, pretože sa bála, že keby teraz otvorila ústa, vydral by sa z nich iba horký vzlyk. Deku, v ktorej bola zakrútená si pritiahla bližšie na prsia a sledovala Severusa, ktorý znova rozkladal oheň a rozprestieral vlhké veci okolo neho. Sadla si k ohňu, aby sa ohriala. Chýbalo jej teplo jeho tela, ktoré ju tak príjemne hrialo. Sklonila si hlavu na pokrčené kolená a zahľadela sa do ohňa.

,,Kedy odtiaľto odídeme?“

,,Myslím, že by bolo najvhodnejšie na svitaní, zavčas rána.“

Prikývla.

Severus nemohol mlčať. Cítil sa ako podliak. Potreboval zahnať tie doterné myšlienky a preto musel hovoriť. Bolo mu jedno o čom. Na um mu prišla tá udalosť s jej starou mamou, ktorej bol svedkom a napadlo ho, že toto je celkom dobrá príležitosť, dozvedieť sa viac o jej rodine.

„Môžem sa vás niečo opýtať?“

„Áno,“ privolila a uprela naňho spýtavý pohľad.

,,Ako zomrela vaša stará mama?“ Uvedomoval si, že je to zrejme indiskrétna otázka a jeho do toho vlastne nič nebolo, ale chcel to aspoň skúsiť.

„Prečo to chcete vedieť?“ odvetila protiotázkou.

„Zaujíma ma to,“ zaklamal a priložil do ohňa zopár vetvičiek. Nechcel jej povedať, čoho bol svedkom. Možno to spraví neskôr, ale rozhodne nie teraz.

„No, sama o tom veľa neviem. Stalo sa to v noci okolo jedenástej. Babička sa vrátila od tety Poppy. Nikto iný nebol doma. Povedali mi, že sa ju niekto pokúšal najprv uškrtiť, ale potom ju zabili kúzlom. Nikdy však nezistili, kto to bol.“

Severus pozorne počúval a uvažoval. Dobre, o smrti starej matky zrejme ozaj nič nevedela, ale čo vlastní rodičia?

„A čo vaši rodičia?“

Ariana netušila, kam tými otázkami smeruje. Nedávno ju bozkával, potom to ľutoval a teraz skúmal jej rodokmeň a všetky strasti ich rodiny?

„Čo je s nimi?“ čudovala sa a jej pekne tvarované obočie sa zvraštilo. Snažila sa z celej sily, aby naňho necivela, hoci jeho nahý hrudník ju priam fascinoval. Asi tak veľmi ako objatie jeho mocných paží.

„Aj oni sú mŕtvi?“

Prikývla. „Chcete vari vedieť ako zomreli? Tak to viem celkom presne. Mali nehodu. Dopravnú nehodu. Boli na mieste mŕtvy,“ vyhŕkla podráždene.

Lenže Severusa z miery nevyviedla. Chcel sa dozvedieť viac. Jeho zvedavosť bola ako choroba a on ju musel stoj, čo stoj vyliečiť.

„Ak si dobre spomínam, bolo to v období, keď ste ešte navštevovali Rokfort, však? Tuším som vás vtedy trochu zachránil.“

Ariana očervenela ako pivonka.

„Kto vám to oznámil? Starká? To ona vám povedala, že zomreli pri autonehode?“

„Samozrejme. Kto iný. Moja matka bola jej dcérou,“ vysvetlila, lenže to on už vedel. Dokonca vedel aj to, že sa volala Pyrha. To meno mu pripadalo trochu nevšedné, ale nepozastavoval sa nad tým nejako dlhšie.

„Bola čarodejnica?“

„Samozrejme, aj otec.“

„Ako sa volal?“

„Pyramos Justus Blythe,“ odvetila a pohliadla mu priamo do očí. „Prečo vás to všetko zaujíma? Nechápem to.“

„Prišlo mi to ako celkom dobrý nápad na konverzáciu,“ odvetil ľahostajne.

„Aha, iste,“ zahundrala. Lenže aj ona bola zvedavá. Ju zaujímalo, prečo nevedel nič o svojej rodine. Otázka znela, či sa jej zdôverí. Povedala si, že keď ju tak pekne vyspovedal on, možno by to mohla skúsiť aj ona.

„Smiem sa teraz niečo spýtať ja?“

Severus spozornel a ona vybadala jeho ostražitý pohľad, hoci prikývol na súhlas.

„Prečo ste sa stali učiteľom? Občas som mala dojem, že vás to vôbec nebavilo,“ začala celkom neutrálne a bola spokojná, keď videla, že sa jeho napätý výraz uvoľnil.

  „Tú prácu mi ponúkol Dumbledore. Pôvodne som si nikdy nepredstavoval, že budem učiť.“

„Čím ste chcel teda byť?“

„To neviem. Jediné, čo viem je, že som chcel byť mocným čarodejníkom. Možno takým, akým bol sám Voldemort, aby som sa mohol pomstiť. Aby som mohol mať všetko, po čom som túžil.“ Prvý raz povedal Severus pravdu. Holú pravdu. ,,Možno toto bol ten dôvod, prečo som sa pridal na jeho stranu.“

„A dosiahli ste niečo z toho?“

„Vyzerá to tak?“ odfrkol.

„Prečo ste sa teda od neho odvrátili? Viem, že ste bol Dumbledorovým špehom. Muselo to byť ťažké.“

„Ani nie. Stačilo sa naučiť veľmi dobre ovládať a poznať isté praktiky.“

„Máte na mysli oklumenciu?“

„Aj to,“ prisvedčil a rukou sa dotkol svojich vecí rozprestretých po zemi, aby vyskúšal, či sú stále vlhké.

„Stále ste mi nepovedali, prečo ste sa od neho odvrátili.“

„Myslím si, že do toho vás nič nie je,“ odsekol a natiahol sa za nohavicami. Neboli ešte celkom suché, ale aspoň ich obrátil na druhú stranu, aby dôkladnejšie preschli.

„Ako myslíte.“

Na chvíľu medzi nimi zavládlo opäť ticho, ale Ariana ho prerušila.

„Naozaj ste nepoznali svojich starých rodičov?“

„Nie, naozaj.“

„Prečo?“ pripadalo jej to veľmi čudné. Nevedela si predstaviť,  čo by ona robila bez tých svojich.

Severus si vzdychol. „To mi teraz chcete vrátiť moju zvedavosť?“

„Nie, prosto ma to zaujíma.“ Jej odpoveď znela úprimne a možno aj preto sa nakoniec váhavo rozhovoril. Dozvedela sa však len veľmi málo. Priznal sa, že vzťahy medzi jeho rodičmi neboli práve to, čo vystihovalo slovo ,,harmonický vzťah.“ A z neznámeho dôvodu sa matkini zriekli nielen jej, ale aj jej rodiny. Preto ich nikdy nepoznal, lebo matka ich skoro vôbec nespomínala. Meno starého otca počul prvý raz od lorda Amadea. Dlho sa naňho dívala a čím viac ho pozorovala, tým viac musela uznať, že je to muž, ktorého chlapčenské srdce bolo doráňané a doteraz sa nevyliečilo, pretože vždy znova a znova utrpelo novú ranu, ktorá len prehĺbila predošlú, nezacelenú jazvu.

„Zdá sa mi, že máme spoločného viac, ako si myslíte, Severus,“ povedala ticho, ale svoje slová vysvetľovať nechcela.

Keď sa nasledujúci deň konečne vrátili domov, prvé čo urobila bolo, že si dopriala dlhý, horúci kúpeľ, hoci pred tým musela tete Poppy vysvetliť ako je možné, že odrazu vidí. Nie, že by sa jej teta tomu netešila, len sa čudovala a chcela vedieť všetky podrobnosti. Ariana teda dobrú hodinu sedela v pracovni a rozprávala o ich nočnom dobrodružstve. Nevynechala ani vodníka a jeho žiarlivú družku, ktorá ich skoro utopila, nočný príchod cudzincov a nakoniec prezradila starkému aj ten ďalší symbol.

,,Zasa trojuholník?“ čudoval sa, bafkajúc si z fajočky. „Ale myslím si, že viem, čo tým chcel naznačiť. Veľmi, veľmi šikovné,“ uznal. „Takže teraz boli dvaja?“

„Áno, dvaja. Muž a žena. Aj oni pátrajú po tom istom.“

„Zaujímavé, zaujímavé,“ ochkal.

„Čo si myslel tým, že vieš, čo tým chcel povedať?“ opýtala sa.

„No, celkom jednoducho. Dva rôzne trojuholníky. Ak bol ten prvý označením ženskej sily, ten druhý bude logicky ukazovať na mužskú silu, nemyslíš?“

„Zrejme áno. Ale aj tak nechápem, kam to všetko smeruje.“

„To ešte ani nemôžeš. Ešte nie ste ani v strede. Denník obsahuje šesť hádaniek a teda šesť krokov k nájdeniu knihy Všemohúceho. Nikdy som netvrdil, že to bude ľahké alebo bezpečné, ale pevne verím, že sa vám to podarí.“

„No, ja neviem, starký, je to všetko príliš zložité,“ zívla si. „Som unavená a okrem toho, potrebujem sa okúpať. Prepáč, ale musím ísť,“ ospravedlnila sa a vyšla na poschodie, aby si napustila vaňu a mohla sa konečne do nej celá ponoriť a nechať sa híčkať arómou vonného oleja s esenciu divých ruží.

Večer si líhala do postele s denníkom v ruke. Oči sa jej už zatvárali, ale nemohla vydržať. Musela si prečítať nasledujúcu hádanku.

„Daj pozor na ceste,

ktorou kráčaš,

nemusí skončiť všetko tak

ako chceš,

len ak máš v hrudi srdce leva,

po čom túžiš, to aj dosiahneš.

Nie si prvý,

môj milý bádateľ,

čo po knihe pátral,

a nebol by si prvý,

ktorý ju nenašiel.

Počúvaj teda moje slová,

tu je hádanka ďalšia a nová.

V zelených hlbinách

môjho lesa,

spí starý kameň,

čo určil osud náš.

Skús ho nájsť

a som zvedavý,

či jeho znamenie

po toľkom čase rozoznáš.“

- ružový kvet –

Skôr ako Ariana dočítala, viečka jej oťaželi a ona zaspala. Kniha skĺzla na zem a jej mačka si len lenivo zívla a usalašila sa na prikrývke pri jej nohách.