Wardenka

17. kapitola

Bozkorúž

Severus nemal práve pokojnú noc. Jeho sny boli zmiešané, zmätené a také živé, že keď sa nad ránom prebral, chvíľu uvažoval, čo sa z toho stalo a čo je výplod jeho bujnej fantázie. Ten ich bozk ho prenasledoval na každom kroku. Celý predošlý deň sa urputne snažil myslieť na niečo iné, ale bolo to ťažké. Našťastie mu myšlienky od Ariany odpútala nová hádanka, nad ktorou sa teraz moril. Ale veľmi sa mu do toho nechcelo. Potreboval si oddýchnuť, pozhovárať sa s niekým. Nechcel byť prosto sám so svojimi myšlienkami. A jediný taký človek, hoci už nie práve živý bol Albus Dumbledore. Severus podišiel k svojmu kozubu a z kotlíka zavesenom pri ňom vzal do hrsti letaxový prášok. Hodil ho do kozuba a premiestnil sa rovno do svojej starej kancelárie učiteľa elixírov. Chvíľu váhal. Všetko si tu pozorne obzeral. Vládol tu neporiadok a chaos. Knihy boli povypadávané z políc a ležali na zemi ako mŕtve ryby vyplavené z vody. Niektoré boli poškodené od rozbitých elixírov, ktoré ešte nik neupratal. Urobil krok a pod nohami mu zachrapčali rozbité črepiny. Akoby tu všetko čakalo len a len naňho. On však nemal chuť niečoho sa vôbec dotýkať. Zdalo sa mu zrazu všetko také cudzie. Z kancelárie vyšiel bez obzretia a zamieril zo žalárov rovno na tretie poschodie. Priamo pred sochou vedúcou do kancelárie natrafil na Minervu McGonagallovú a Kingsleyho Shacklebolta. Minerva ho zazrela prvá, pretože stála chrbtom k soche.

,,Severus, dobrý deň, stalo sa niečo?“ spýtala sa ustarostene a pozorne si ho prehliadla.

,,Dobrý deň, Minerva, minister,“ pozdravil. ,,Nestalo sa nič. Rád by som navštívil Dumbledora, ak by vám to neprekážalo.“

,,Ale samozrejme. Máte šťastie, práve sa vrátil,“ oznámila mu s miernym úsmevom na tvári.

,,Som rád, že vám je už dobre, Severus,“ vmiešal sa Kingsley do rozhovoru, pretože doteraz sa iba zúčastnene tváril.

,,Ďakujem, minister,“ zatiahol Snape a najradšej by bol vybehol hore schodmi a zavrel sa v kancelárii, no zdalo sa mu, že King má ešte niečo na srdci.

,,Počul som, že ste ešte doteraz neodpovedali na ponuku práce, aby ste mohli aj naďalej pokračovať vo výuke. Musím povedať, že to vlastne chápem. Dostali ste tak povediac od života druhú šancu a zrejme ju chcete využiť čo najlepšie. Možno sa vám už nechce učiť a rád by ste robili niečo iné. Ak tú ponuku neprijmete, môžete sa na mňa kľudne obrátiť. Možno by som pre vás niečo mal,“ ponúkol sa veľkoryso a Severus len zadumane prikývol.

,,A ešte niečo, Severus,“ dodal minister. ,,Zrejme by ste mali vedieť, že vedenie zvolilo nového riaditeľa školy.“

,,Samozrejme, tak to bude najlepšie,“ pritakal, lebo sa mu zdalo, že čakajú na to, kedy im začne oponovať. ,,A kto je novým riaditeľom?“

,,Ja, Severus,“ Minerve na tvár posiatu drobnými vráskami vystúpil mierny rumenec.

,,Blahoželám,“ mierne pokynul hlavou a znova pozrel smerom k schodom. ,,Ak už pre mňa nemáte žiadne novinky, rád by som išiel za Albusom.“

,,Nech sa páči, len to sme chceli,“ povedal King. ,,Dovidenia,“ pozdravil mu a chvíľu sa díval za jeho vlajúcim čiernym habitom. Potom sa s Minervou pustili znovu do debaty a chystali sa ísť skontrolovať opravy hradu. Na konci júla bolo takmer všetko hotové. Opravili sa strechy, aby nezatekalo, zborené múry a narušené steny sa zamurovali, steny pokrývala na potrebných miestach nová omietka. Zreštaurovali sa sochy a obrazy, vyklepali brnenia, vytepovali sa koberce. Hrad prešiel rozsiahlou rekonštrukciou a všetko sa stihlo v rekordnom čase, pretože každý chcel pomáhať a každý chcel, aby sa sem v septembri mohli vrátiť žiaci.

,,Rád ťa vidím, synak,“ privítal ho Albus, len čo vošiel Severus do dverí.

,,Aj ja vás, pán riaditeľ,“ opätoval mu pohľad a rozhliadol sa po kancelárii. Nezmenila sa. Bola taká, akú si ju pamätal. Minerva si doniesla iba zopár osobných vecí, ktoré tu predtým neboli.

,,Už to vieš, pravda?“ opýtal sa Albus a Severus prikývol.

,,Myslím, že si to zaslúži. Bude z nej výborná riaditeľka,“ uznal a Armando Dippet iba prikyvoval so širokým úsmevom od ucha k uchu.

,,Ale ani ty si si neviedol zle,“ zahovoril Dumbledore, no nepomohlo to.

,,Prosím vás, bol som tým najhorším riaditeľom v dejinách Rokfortu,“ hundral si popod nos. Nakoniec si sadol na stoličku a kamsi neprítomne sa zahľadel.

,,Nemal by si byť k sebe až taký tvrdý, pretože to čo si povedal vôbec nie je pravda. Apropó, ako pokračuje vaše pátranie?“ Albus sa ho na to plánoval opýtať hneď ako vošiel, ale videl, že ho niečo trápi. V poslednom čase trápilo Severusa veľa vecí.

,,Zdá sa, že dobre. Dostali sme sa celkom úspešne cez dve hádanky. Stretli sme záhrobných duchov, vodníka i rusalku a poviem vám, nebolo to práve najpriateľskejšie stretnutie.“

,,Takže duchovia a vodní ľudia. Zaujímavé,“ šomral si zamyslene Dumbledore, vyťahujúc z vrecka svoje obľúbené cukríky. ,,Takže ste vlastne už v polovici záhady.“

,,No, to budeme, až sa nám podarí rozlúštiť aj tú tretiu hádanku.“

,,Pravda, pravda,“ prisvedčil Albus. ,,A ako sa má Ariana?“

,,Neviem. Asi dobre. Mimochodom, už vidí. Stalo sa to zrejme potom, čo jej do hlavy vrazil ten čln. A okrem toho, po tej knihe nepátra len jeden neznámy, ale sú dvaja. No zdalo sa mi, že to nebol ten chlap, na ktorého som vtedy útočil. A aj hlas mal iný. Je to celé akési zamotané.“

,,No, tak by si to mal rozmotať,“ uškrnul sa Albus a žmurkol naňho. Lenže Severusovi do smiechu nebolo.

Chvíľu bolo ticho. Severusov pohľad potemnel a zvážnel. Rozmýšľal nad niečím, čo ho trápilo už dosť dlho. Nakoniec predsa len našiel odvahu, aby sa opýtal. ,,Poznali ste môjho starého otca?“

,,Poznal,“ odvetil krátko Albus a čakal.

,,Aký bol?“

,,Vzorný študent, predseda Čarodejníckeho šachového klubu a dobrý priateľ. To si chcel vedieť? Alebo ťa zaujíma skôr to, že bol skvelý v elixíroch, rovnako aj vo vymýšľaní bláznovstiev, tvrdohlavec, no rojko?“

Severus bol ticho. Áno, to chcel počuť. Chcel o ňom vedieť čo najviac. Chcel spoznať svoju rodinu, hoci už žiadnu nemal. Prišlo mu ľúto, že nemal možnosť poznať ich a dokonca o nich nič nevedel. Bolo to podľa neho nespravodlivé. Aj starého otca dlhé roky pokladal za krutého tyrana, ktorý nedokázal ochrániť vlastnú dcéru pred sebeckým a despotickým manželom. A ani jeho.

,,Prečo sa o nich zrazu zaujímaš?“

Pokrčil plecami, akoby chcel naznačiť, že mu je to v podstate ľahostajné, ale ... nebolo. Možno za to mohol fakt, že keď už raz osud rozhodol, že prežil, chcel jeho šancu využiť. Alebo za to mohol fakt, že jeho starých rodičov poznal lord Amadeus a nevykreslil ich tak, ako si navrával od útleho detstva, keď ešte nič nechápal a nevedel, prečo sa odcudzili. Jedno však bolo isté. Hodlal to napraviť.

,,Sám neviem. Proste by som rád vedel odpovede na niektoré otázky, ktoré ma doteraz pálili na jazyku, ale nemal som odvahu pátrať po nich.“

,,A teraz si myslíš, že máš,“ skonštatoval Albus a spokojne sa usmial.

,,Azda hej.“

,,To je dobre. Je dobrá mať v živote nejaký cieľ. Ty si ten svoj však ešte nenašiel, hoci je ti na dosah. Ty ho jednoducho odmietaš a nechceš ho vidieť.“

Severus sa zamračil. Zjavne nepochopil o akom cieli to riaditeľ básni. Ale Albus mu to nechcel vysvetľovať. Chcel, aby na to Severus prišiel sám. Bol dosť inteligentný, aby sa k tomu nakoniec  úspešne dopátral, tak načo sa namáhať s vysvetľovaním?

,,Mal by som ísť,“ zahundral a Albus sa len usmial. Chápal ho. Kto iný ako on by ho lepšie pochopil? Boli priateľmi dlhé roky. Asi aj vďaka tomu považoval Severusa skôr za svojho syna. Díval sa za ním ešte hodnú chvíľu a rozmýšľal, čo toho chlapca v živote ešte čaká. Rád by mu doprial totiž to najlepšie. Lásku, rodinu. Ale to všetko by musel chcieť v prvom rade on sám.

Cygnia celý týždeň pracovala v obchode až do úmoru, len aby nemusela myslieť na to, že je tam celkom sama. Najprv trávila čas v predajni, hoci nemala až toľko práce. Nebolo tu až tak rušno ako v predajni v Šikmej uličke, preto sa rozhodla, že kvôli vyplneniu voľného času, bude tráviť čas aj inak, ako len predajom weasleyovských výmyslov a vynálezov. Napadlo ju to len nedávno. A aj vďaka tomu, že sa nudila, keď bol teraz George preč. Chcela si prosto skrátiť dlhú chvíľu a napadlo ju, že by možno sama mohla prispieť nejakým výtvorom alebo vynálezom. Prvých pár pokusov jej síce nevyšlo, ale nevzdávala sa. Teraz však už mala pripravených pár ukážok. Stačilo, aby ich George schválil. Lenže to by sa mu museli najprv pozdávať. A toho sa asi bála najviac. Práve si naniesla na pery svoj nový vynález, ale potrebovala niekoho, na kom by vyskúšala, či to ozaj funguje, keď sa otvorili dvere a stál v nich George.

Netváril sa práve nadšene, že ju našiel v časti obchodu, ktorú používali ako dielňu, či vlastne laboratórium, kde na svet prichádzali ich nové výtvory, ale nechcel sa na ňu oboriť, len jej vysvetliť, že tu nemá čo robiť. Keď však podišiel bližšie, ledva sa nadýchol. Niečo sa stalo a on sa k nej nahol a pobozkal ju so všetkou vášňou, ktorú v sebe skrýval.

Cygnia ustrnula. Keď sa objavil, úplne zabudla na ten rúž, čo si naniesla na pery. Nechcela si skúšať jeho účinok práve na Georgovi, ale teraz len slastne zavzdychala a nechala sa unášať vlastnými pocitmi, ktoré boli viac ako príjemné. Zdalo sa jej, že bozk trvá celé veky. Bol taký sladký, podmanivý a vzrušujúci, že len veľmi nerada od seba odstrčila Georga a zotrela si rúž rýchlo z pier. George ju len zmätene pozoroval, prerývane dýchajúc a uvažujúc, čo sa vlastne stalo.

,,Čo – čo to bolo?“ opýtal sa ostražito na ňu hľadiac.

,,No, zatiaľ som to pomenovala ako Bozkorúž, ale ak sa ti to pozdáva a súhlasil by si s jeho výrobou a predajom, nazvi si ho ako chceš.“

Iba prikyvoval, stále zízajúc na jej ústa. Myšlienky sa mu znovu rozutekali. Pravdou bolo, že po tom, čo urobil vďaka tomu rúžu, túžil už dávno. Ako teda mohol vedieť, že je to ozajstný účinok toho výmyslu a nie je to spôsobené bláznovstvom jeho vlastných hormónov? Zrazu si prial, aby si ten rúž nebola zotrela. Ten neočakávaný bozk bol ako náhly elektrický skrat, ktorý mu rozpálil telo.

,,Nudila som sa tu, keďže som bola sama. A tak ma napadlo, že by som možno mohla niečím prispieť. Pracovala som na tom celé štyri dni.“

Znova zamyslene prikývol. Túžil ju pobozkať znovu, lenže nemohol sa na ňu vrhnúť len tak. Hoci v tejto chvíli mu to pripadalo ako skvelý nápad.

,,A naozaj to zakaždým funguje? Nie je to len na prvý raz?“ ozval sa tváriac ako neviniatko.

,,Neviem. Môžeme to vyskúšať znovu, ak súhlasíš,“ dodala hanblivo a on prikývol, pohľadom hypnotizujúc jej ruku držiacu rúž, ktorý jej zafarbil ústa jemne ružovou perleťovou farbou. V Georgovi sa odohrával divoký boj. Mal by odolávať, aby zistil, či to naozaj funguje, ale nechcel. Jediné, čo teraz chcel bolo bozkávať ju znovu a znovu bez prestania. Nikdy neochutnal vábivejšie pery ako boli tie jej. Zamatové, vlhké a také čarovné. Zovrel ju v náručí a ich bozk prehĺbil, keď s tichým povzdychom pootvorila ústa a celkom sa mu poddala.

Vôbec si nevšimli Rona, ktorý vošiel a nechápavo na nich hľadel, celý červený v tvári, že ich vyrušil.

,,Ja, ja ... prepáčte, nechcel som rušiť,“ koktal a cúval späť. Keď Cygnia odstrčila Georga, ostal na nich civieť ešte viac s vyvalenými očami ako práve vyoraná myš. Lenže potom sa niečo stalo a on sa ako omámený díval na jej ústa, ešte stále narúžované jej výmyslom.

,,Ja ... čo je to so mnou?“ habkal nesústredene. ,,Prepáčte, ale asi vás budem musieť pobozkať, Cygnia,“ jachtal, stále sa približujúc. Lenže ďaleko sa nedostal.

,,Nehýb sa!“ zvolal George s vytiahnutým prútikom v ruke. Začaroval vlastného brata a potom bez toho, aby sa na ňu pozrel, prikázal jej, aby si zotrela ten rúž z pier. Poslúchla. Vôbec netúžila po bozkoch od jeho brata, hoci proti jeho bozkom nemala vôbec nič. Práve naopak. Uvažovala, či ten svoj zázrak nezačne používať každý deň, keď budú spolu a sami. V duchu sa však vyhrešila za takéto myšlienky. Malo by ju trápiť iné ako jej Bozkorúž.

,,Hotovo,“ povedala a George odčaroval Rona.

,,Čo to do čerta bolo?!“ spýtal sa Ron nechápavo hľadiac raz na jedného, raz na druhého.

,,Prepáč braček,“ ospravedlnil sa mu. ,,Skúšali sme len nový výrobok. A zdá sa, že bude celkom úspešný.“

,,Dobre, Cygnia, beriem to. Ale budeme musieť vymyslieť niečo, čo zruší jeho kúzlo. Myslím si, že práve jeho zotretie je síce dobré, ale chcelo by to niečo iné. A ani to odstrčenie nie je práve ... no ... vhodné.“

,,Takže sa ti to naozaj páči?“ opýtala sa potešená jeho záujmom a v sivých očiach jej zažiarili veselé iskričky, keď od radosti poskočila a objala ho, priam sa mu zatočila hlava.

,,Áno,“ prikývol a usmial sa. Jej veselosť bola nákazlivá. Ani si neuvedomil, že sa konečne po dlhom čase znova smeje.

,,To je dobre, lebo mám ešte pár vecí, ale tie počkajú. Nebudem vás teraz rušiť,“ ospravedlnila sa a s veselým hmkaním ich nechala osamote.

,,Ak by som ju bol naozaj pobozkal, Hermiona by ma zabila!“ zaúpel Ron, ktorý si až teraz uvedomil, čo sa mohlo stať.

,,A nielen ona,“  pomyslel si George a uškrnul sa. Ron sem prišiel iba skontrolovať stavy predaja a pozrieť sa, či netreba poslať novú objednávku. George sa vrátil, pretože musel. Vlastne ju tu nechcel nechať samu a okrem toho, jej spoločnosť bola preňho ako balzam na dušu. Len zrazu nevedel, ako by opísal jej sladké bozky. Uškrnul sa a nechal Rona pracovať. On sa zatiaľ išiel vybaliť. Doniesol so sebou pár vecí, keby sa tentoraz rozhodol ostať tu na dlhšie.

18. kapitola

Predtucha

Ariana vstala ráno akási nesvoja. Mala zvláštnu predtuchu. Akoby sa niečo malo stať. Niečo, čo ju rozhodne nepoteší. Keď si ráno rozčesávala vlasy, na hrebeni sa jej zlomili tri zúbky. Ani to jej na nálade nepridalo. Ráno si pripálila tousty, skoro jej vykypelo mlieko, keď ho zohrievala Spíne a jej sova sa vrátila zo zlomeným krídlom. Keď sa poobede ukázal Severus, už dopredu ho varovala.

,,Neviem, či je múdre, že ste chodili práve dnes, lebo nemám svoj deň,“ upozornila ho, no aj tak ho zaviedla do kuchyne a ponúkla kávou. Keď voda zovrela a ona mu ju niesla, len potvrdila svoje tvrdenie, pretože ho ňou skoro obarila.

,,Stalo sa niečo?“ opýtal sa zamračene, keď s prútikom v ruke šikovne zadržal rozhojdanú šálku s nápojom a začaroval ju tak, že sa zniesla rovno pred neho na stôl.

,,Nie, myslím, že nie. To len ten zvláštny pocit,“ šepla a stala si k oknu, hľadiac kamsi do diaľky.

Severus si osladil kávu a nechal lyžičku, aby mu ju sama miešala s tlmeným cinkotom, kým on ju pozoroval. Dlhé vlasy mala zopnuté farebnou sponou, no i tak jej pár kučier vytŕčalo, čo jej dodávalo rozkošný, dievčenský výraz. Jej hnedé oči boli plné obáv a najhoršie bolo asi to, že sama nevedela, čoho sa má vlastne obávať.

,,Prišli ste na niečo? Lebo poviem vám pravdu, ja som nemala chuť ani náladu sa zaoberať novou hádankou,“ povedala pravdivo a aj ona si sadla za stôl.

,,Myslím, že hej,“ odvetil zdráhavo. Sám sa čudoval, ako dobre mu to doteraz išlo a pritom bol zarytým odporcom všetkých hádaniek na svete. Nevedel, prečo sa mu ich tak ľahko podarilo zakaždým rozlúštiť. Pravda, na niektoré veci prišla Ariana a pomohol im aj Harry, ale prevažnú časť zvládol celkom sám.

,,A?“ nabádala ho, aby hovoril.

,,No, začiatok jasne varuje. Zasa. Ale to vám je iste jasné.“

Prikývla a kučery, ktoré jej voľne viseli okolo okrúhlej tváre, jej nadskočili.

,,Druhá čas vlastne hovorí, že po knihe sa už pátralo, ale zatiaľ ju nik nenašiel a možno ani my nebudeme úspešní.“

,,Aj to mi je jasné, len pokračujte.“ Horela zvedavosťou. Jediné, čo bola schopná urobiť bolo to, že si tú hádanku prečítala sotva dvakrát. Včera strávila deň u sv. Munga, pretože bola na kontrole a potom jej oznámili, že by v pondelok mala nastúpiť znova do práce. Bol piatok, takže víkend mala pred sebou ako aj posledné dva dni voľna. Potom im hľadanie tej knihy skomplikuje strata jej voľného času.

,,Prvá časť hádanky odkazuje na Merlinov les a na kameň. Ten kameň, ak sa nemýlim je ten, v ktorom bol zapichnutý Excalibur, meč kráľa Artuša, ktorý dalo by sa povedať, určil ich osud. Otázkou ostáva, kde je ten les a či tú skalu nájdeme po toľkom čase. A ak ju nájdeme, aké je vlastne to znamenie a čo znamená ten odkaz na ružový kvet.“

,,Možno by nám mohol poradiť starý otec,“ navrhla a tak sa premiestnili do pracovne. Severus zopakoval ešte raz to, čo bolo jasné a na čo prišiel Amadeovi a on sa zadumane prechádzal v svojom obraze.

,,Musím povedať, že sem som sa nikdy nedostal,“ zahundral a Severus sa zachmúril. ,,Ale tvoj dedo, chlapče, ten by ti toho narozprával. Jemu chýbal do odhalenia tej knihy jediný krôčik. Aspoň podľa toho, čo sám vravel.“

,,Lenže to mi teraz nepomôže. Ten človek je roky mŕtvy,“ ohradil sa Severus.

Amadeus naňho vrhol skúmavý pohľad, ale nepovedal k tomu nič. ,,Myslím si, že tvoja dedukcia je viac ako správna. Pokiaľ ide o ten Merlinov les, myslím, že viem, ako vám poradiť.“

,,Skutočne?“ ozvala sa Ariana a napäto čakala.

,,Hej. Merlin sa narodil v Carmarthene. Kedysi to bolo malé mestečko usídlené v doline uprostred hustých lesov. Takže ten kameň musí byť niekde tam. V jeho okolí.“

,,Carmarthen? Prečo mi to nezišlo hneď na um?“ čudoval sa Severus. ,,A čo ten ružový kvet?“

,,Tak o tom nič neviem. Ani tvoj dedo ho nespomínal. Viem toho dosť z jeho rozprávania. Z času na čas sa zastavil a zreferoval mi všetky noviny v hľadaní.“ Severusa to však nezaujímalo. Aspoň sa tak snažil tváriť. V podstate hltal každé slovo, každú zmienku o svojom príbuznom.

,,Možno to zistíme až na mieste,“ prehovorila Ariana.

,,Možno. A možno nás znova prekvapí nejaké monštrum a bude nás chcieť zahlušiť,“ zahundral Severus nespokojne. Jej nervozita sa pomaly preniesla aj naňho, ale pri jeho poznámke sa uškrnula.

,,No, pokiaľ ide o tých duchov, ja som ich nevidela. Chvala Merlinovi, inak by ste zistil, že som zbabelá a poriadny bojko,“ zachichotala sa.

,,To si nemyslím, veď tie vodné príšery ste zvládla celkom ľahko,“ odvetil a na perách sa mu znenazdania objavil jemný úsmev.

Keď sa znovu vytratili z pracovne, bolo už čosi po piatej a Severus sa chystal odísť. Ariana ho zastavila. Zakvačila sa mu do rukáva habitu a uprela naňho prosebný zrak.

,,Ja ... chcela by som ... chcela by som vás o niečo poprosiť, Severus,“ jachtala nesúvislo. Bála sa, že keď ho poprosí o to, nad čím hodnú chvíľu uvažovala, vysmeje ju, alebo odmietne a ona sa zblázni od strachu.

,,A čo by to malo byť?“ opýtal sa, keď sa otočil tvárou k nej. Jej zovretie povolilo a o krôčik ustúpila.

,,Želala by som si, ... teda, bola by som rada, keby ste tu dnes ostali na noc, ... so mnou,“ hlesla a sústredene skúmala jeho tvár, aby aj z pohľadu vyčítala, či súhlasí.

,,Na noc s vami?“ zháčil sa a ona si až potom uvedomila, čo vlastne povedala a ako to povedala. Očervenela ako práve rozvitý kvet divej, červenej ruže a snažila sa opraviť.

,,Teda, chcela som povedať, či by ste tu dnes so mnou nestrávili noc.“ Lenže ani toto vysvetlenie nedopadlo práve najlepšie a ona očervenela ešte viac.

,,Vlastne som vás len chcela poprosiť, či by ste u mňa dnes v noci neprespal.“ Aj po tomto vyhlásení by sa najradšej niekam schovala a už nikdy nevyšla na denné svetlo, ale on sa rozosmial.

Ariana sa naňho omráčene dívala a jej červeň pomaly bledla. Nikdy nevidela Severusa usmievať sa, nie to sa ešte smiať. Nie, nevysmieval sa jej, prosto sa len smial.

,,Tak dobre,“ odvetil po chvíli. ,,Ostanem tu na noc. Viem, ako ste to mysleli. Ja budem v svojej izbe a vy v svojej. Prídem o ôsmej.“ S tým opustil dom, stále sa veselo uškŕňajúc. No, bola zahanbená, ale to nebolo také dôležité ako to, že bola spokojná a odľahlo jej. Jej pocit stiesnenosti poľavil. Vedela, že naňho sa môže spoľahnúť. Musí zabezpečiť len jedno. Nesmie dovoliť, aby ho jej mačka obťažovala. Ale to bude najmenej.

George prišiel na to, ako zmierniť účinok toho rúžu. Stačilo na to pár kvapiek elixíru, ktorý zabezpečil krátkodobý účinok toho bozku. Samozrejme, že to museli vyskúšať a keďže tam nikoho iného nemali, skúšali jeho pôsobenie na sebe. Čomu sa obaja v skrytosti tešili. George sa rozhodol uviesť ho pod názvom Bozkorúž, pretože aj tak nik nevedel, čo ten rúž vlastne robí. Dal ho vyskúšať dokonca aj svojej mame a sestre a jeden venoval aj Hermione. Len jej napadla aj táto možnosť, ale to bral s rezervou, pretože všetci veľmi dobre vedeli, že na ňu proste nik nemá. Potom len s potešením sledoval účinok nového výrobku a nakoniec prekvapené i veselé híkanie a výskanie, ako i jeho odobrenie. Dievčatá mu povedali, že toto bude mať zaručený úspech. A to im ešte nepovedal o Pľuvacej pudrenke, či Dúhovej špirále na mihalnice.

Zdalo sa mu, že celkom zabudla na svoj strach aj na tú neznámu dvojicu, ktorá sa ju snažila chytiť. Hoci mu doteraz nič neprezradila, veril jej. Nevedel, čím si ho vlastne získala, ale mal pocit, že jej by zveril čokoľvek. Sám si uvedomoval, že už tak často nemyslí na Freda a netrúchli za ním umárajúc sa smútkom a výčitkami. Možno mu pomohlo aj to stretnutie so Snapom. Trochu si na ňom vybil svoj hnev a bezmocnosť, ktorú vtedy pociťoval. A hoci sa ukázalo, že je Snape nevinný, aj tak ho vinil zo všetkého, čo sa stalo.

,,Tak ako? Páčilo sa im to?“ vyzvedala Cygnia pri večeri, len čo sa George vrátil z Vydrieho Svätého Drábu, kde bývala jeho rodina.

,,Veľmi. Mala si úspech,“ usmial sa. ,,Najzábavnejšie bolo, ako sa otec vrhol na mamku a bozkával ju ako zmyslov zbavený priamo pred nami v kuchyni.“

Cygnia sa nahlas rozosmiala, pričom odhalila svoje snehobiele zúbky. Z hrdla sa jej vydral zvonivý smiech a Georgovi zovrelo žalúdok. Telom mu prebehla neznáma triaška, no celkom dobre známy pocit vzrušenia. Niečo veľmi podobné pocitu, pred metlobalovým zápasom, ktorý zažíval. Lenže toto bolo omnoho príjemnejšie.

,,Prečo som ťa nestretol už oveľa skôr?“ opýtal sa a až potom zistil, že svoju myšlienku vyslovil naozaj nahlas, čo neplánoval.

Vtedy sa Cygnia prestala smiať. Všetko, čo spravila bolo, že mu venovala jeden smutný úsmev, ktorý on nevedel prečítať.

Cygnia si vzdychla. Ako mu mala povedať, že sa už stretli. A toľko krát, že by to nespočítala na prstoch jednej ruky? Lenže vtedy nevyzerala tak ako teraz. Bola ozaj tým škaredým káčatkom, ktoré poznala z rozprávkových kníh muklov. Vtedy o ňu ani pohľadom nezavadil a keby k nemu nebola vtedy náhodou vtrhla do obchodu, doteraz by o nej nevedel a ona by naďalej žila svoj prázdny život. Bez neho. Bez lásky, ktorá sa v nej zo dňa na deň prehlbovala. Ale aj zo strachom z jeho odmietnutia, keď zistí náhodou pravdu.

George sa na chvíľu po večeri vytratil. Vrátil sa až potom, aby jej pomohol odložiť riad. Bol zadumaný.

,,Urazil som ťa niečím?“ opýtal sa, odkladajúc tanier do skrinky nad dresom.

,,Nie, vôbec,“ odvetila okamžite. ,,Prečo ťa to napadlo?“

Pokrčil plecom. ,,Len tak. Zosmutnela si.“

,,To nie kvôli tebe,“ snažila sa ho presvedčiť, hoci to tak celkom nebola pravda. ,,Keď som s tebou, nemôžem byť smutná.“

George mal pocit, že sa pod jej azúrovým pohľadom, ktorý nadobudli v tejto chvíli jej oči, roztopí ako kus čokolády.

Natiahol k nej ruku a pohladil ju po líci. Neodtiahla sa. Naopak, obtrela sa mu o dlaň a vtisla mu do nej bozk.

,,Neviem, čo je to so mnou, ale ...,“ šepkal prerývane dýchajúc, akoby mu dochádzal kyslík. ,,Chcem ťa, tak veľmi ťa chcem,“ šepkal, obsypávajúc jej bozkami tvár až našiel jej ústa a dal jej to, po čom túžil on i ona. Cygnia nemohla uveriť vlastným očiam, ušiam. Naozaj počula to, čo počula? George Weasley po nej skutočne túži? Zdalo sa jej to nemožné. Uverila až jeho ústam, ktoré zamkli jej pery v tom najúžasnejšom bozku, aký si len vedela predstaviť, priať.

,,George,“ hlesla a nechala sa unášať jeho perami azda až do ružových oblakov siedmeho neba, v ktorom sa ocitla tak znenazdajky. Priala si, aby táto chvíľa trvala večne, aby nikdy neskončila.

Ariana nemohla zaspať. Počúvala ako Severus chodí po pracovni a chvíľu sa zhovára s jej starými rodičmi. Potom vošiel do svojej spálne a zrejme si čítal, pretože počula slabý šelest obracajúcich sa stránok. Jej mačka Spína ležala na posteli, no jej oči svietili do noci. Tiež nezažmúrila oko. Namiesto toho jastrila po miestnosti a jej srsť bola zježená. Nakoniec to Ariana nevydržala a vyliezla spod periny. Obliekla si župan a zbehla po schodoch s mačkou v pätách. O malú chvíľu už klopala na dvere Severusovej spálne.

,,Vstúpte,“ ozvalo sa spoza nich a ona vošla dnu, zabuchnúc za sebou.

,,Nemôžem zaspať,“ ospravedlňovala sa a vôbec si nevšimla, že Severus sa snaží ako tak upraviť. Snehobielu košeľu mal rozopnutú, rukávy mal vyhrnuté a z čiernych nohavíc mu vykúkali bosé nohy.

,,A pozrite sa na Spínu,“ ukázala na ňu, avšak musel sa nahnúť, pretože mačka sa skrútila pod jeho posteľou do klbka.

,,Čo je s ňou?“ opýtal sa a až potom si všimol, že je naježená a vyzerá skutočne ako dáka kefa.

,,Toto nikdy nerobí. Mám strach, Severus. Niečo sa stane, cítim to,“ opakovala a stláčala si nervózne ruky.

,,Čoho sa tak vlastne bojíte? Veď sa nič nedeje,“ oponoval jej, ale ona naňho ani nepozrela. Chodila hore dolu ako pomätená. Musel ju zastaviť, pretože mu pripadalo, že sa z toho neznámeho strachu, ktorý ju obomkol vari aj zblázni.

Vstal z postele a chytil ju za ramená. ,,Nič sa zatiaľ nedeje. Ak sa aj niečo náhodou stane, som tu. Nemáte sa čoho báť.“

Prikývla a oči sa jej zaliali slzami. Bola to pravda. Bol tu. Keby bola ostala v tom obrovskom dome sama, zaiste by skončila u sv. Munga ako jeden z najťažších prípadov.

,,Všetko bude v poriadku,“ snažil sa ju upokojiť a prekvapene stuhol, keď sa mu hodila do náručia. Až teraz si uvedomil, že sa celá chveje. Jeho ruky sa samé ovinuli okolo jej štíhleho drieku a objali ju, akoby jej chceli samé povedať, že je v bezpečí. Lenže nebolo to celkom tak. Zrazu z pootvoreného okna  zavial vietor a jeho záclona sa divoko nadúvala. Mačka vyskočila spod postele, jej chrbát sa ohol do oblúka a zježila sa ešte viac, varovne prskajúc. Severus a Ariana civeli na ženu, ktorá sa znenazdania objavila v potemnenej miestnosti. Všetko sa zomlelo tak rýchlo.

Práve vtedy sa otvorili dvere a zastal v nich Hestiin duch. ,,Chytaj, chlapče!“ zvolala a hodila mu niečo vzduchom.

Uvedomil si, že je to asi pätnásťcentimetrový kovový kríž. Nezaváhal ani na minútu. Vedel ako ho použiť.

Neznáma žena sa rozčúlila a osopila sa na ducha. ,,Aj tak ničomu nezabrániš!“ zakričala, lenže to ju už Severus zatlačil na ústup s krížom v jednej ruke a prútikom v tej druhej.

Neznáma zaprskala podobne ako mačka a potom sa nahlas rozosmiala. Jeho pohľadu neunikla mŕtvolná bledosť jej pokožky, otrhané šaty, nápadné šperky nielen na krku, v ušiach a rukách, ale aj v tmavých vlasoch. A ani predĺžené očné zuby, pôsobiace skôr ako tesáky. Zmizla a on sa stále neveriaco díval na okno, ktorým sa vyparila do tmy. Až teraz si uvedomil, kto bola tá žena. Otočil sa a zbadal Arianu ležať na zemi.

,,Omdlela,“ povedala smutne starká a vytratila sa so slzami v očiach, nechajúc naňho, nech sa postará o jej vnučku.