Wardenka

21. kapitola

Odhaľovač

Boli sklamaní, keď sa so stránkou absolútne nič nestalo. Ariana azda ešte viac ako Severus.

,,Vari som zabudla dať do elixíru nejakú dôležitú prísadu?“ rozmýšľala nahlas, ale on len pokrútil hlavou, keď si spätne premietol celý postup.

,,Nie, všetko bolo správne. Aj dávky, aj prísady. Je pravda, že som tento elixír nepoužíval často, ale domnievam sa, že chvíľu potrvá, kým sa text ukáže.“

,,Žeby?“ zamračila sa na prázdne stránky ako na najväčšieho nepriateľa. Potom knihu zabuchla a hodila na stôl, pričom prevrhla akúsi fotku usadenú v čudnom, špicatom drevenom ráme. ,,Tak si počkáme. Koľko bude treba,“ hlesla o niečo spokojnejšie a začala si upratovať pracovný stôl.

Severus natiahol ruku a zdvihol prevrátený rám. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď naňho z fotky hľadela vlastná podobizeň. Nebola to fotka, ako si pôvodne myslel. Bol to skôr portrét, ale veľmi vydarený. Avšak nemračil sa. Tvár na papieri vyobrazená čiernou tuhou bola uvoľnená a dokonca sa mu zdalo, že jeden kútik úst sa mu zdvíhal do úsmevu.

,,Čo to má do Salazara znamenať?“ hútal v duchu a kútikom oka striehol po Ariane, ktorá si pohmkávala akúsi pesničku umývajúc sklenené skúmavky i banky. ,,Prečo to tu má?“ Severus bol zmätený a už vôbec nič nechápal. Nakoniec rám nechal tak.

,,Ja ... ja ... už pôjdem,“ vyjachtal, pričom si v duchu nadával za to príšerné zajakávanie.

,,Čože? A kam?“ spýtavo sa naňho zahľadela a jej obočie sa udivene nadvihlo nad párom azda tých najkrajších hnedých očí. Už si myslela, že celkom zabudol na sľub, že tu pár dní ostane.

Severus zažmúril oči, akoby ho boleli, ale bolo to len preto, že mu pri pohľade na ňu prichádzali na um samé bizarné myšlienky. ,,Vari sa jej páčim?“ uvažoval v duchu. Jeho myšlienky mu nesúvislo splývali a znova sa trhali. Tá predstava sa mu zdala prosto nemožná. Nikdy by ho v živote toto nebolo ani napadlo. On a páči sa nejakej žene?! Navyše takej ... krásnej a mladej? To proste neprichádzalo ani do úvahy. Len si niečo nahovára! Musí to byť tak! Len si to nahovára!

,,Som unavený,“ dodal už znova tým svojim chladným hlasom, no nebol tak celkom vyrovnaný ako sa zdal byť, pretože vzápätí narazil do stola a to dosť prudko. Udrel sa do stehna a rukou šúchajúc si boľavé miesto, odkrivkal z jej malého laboratória.

Ariana sa za ním udivene pozerala, nevediac si vysvetliť jeho správanie. Pôsobil tak trochu ... komicky.

,,Čo mohlo rozhodiť ten jeho neporušiteľný kľud a stoickú vyrovnanosť?“ šepla a podišla k miestu, kde ešte nedávno stál. Až vtedy, keď si prezrela svoj starý pracovný stôl zistila, čo je vo veci.

,,Pre Merlina! Na toto som úplne zabudla,“ zaševelila a rukou si zakryla ústa, zatiaľ, čo tou druhou sa natiahla po prevrátený rám so Severusovou podobizňou, ktorú si nakreslila už veľmi dávno, ako študentka na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej.

Keď opúšťala upratané laboratórium, uvažovala nad tým, či by nemala niečo urobiť. Azda mu to nejako vysvetliť, alebo ...

,,Nie,“ zamietla to rozhodnutie v duchu. ,,Všetko, čo by som mu k tomu mohla povedať, by bolo len odporné klamstvo. A ja mu nechcem klamať.“

Ariana si sadla na schody a dívala sa na tenký lúč svetla, ktorý vychádzal spod jeho dverí. Nevedela ako dlho tam tak sedela, ale z hlbokej zádumčivosti ju prebralo Spínino zamňaukanie. Líškavo sa jej obtrela o ruku a vábila ju do kuchyne. Ariana si vzdychla.

,,Asi bude najlepšie zabudnúť na to,“ uvážila napokon. ,,A tváriť sa tak, akoby sa nič nebolo stalo.“ Len čo naliala mačke do misky smotanu, tá sa naňho lačne vrhla.

,,Máš celkom jednoduchý život, vieš to?“ spýtala sa jej a poškrabkala ju za ušami. ,,Občas ti závidím.“

Keď si v tú noc líhala do postele, jej myšlienky sa točili okolo Severusa. Nevedela, prečo sa zahľadela práve doňho, alebo prečo sa jej vôbec páčil, no páčil sa jej. Všetko na ňom sa jej páčilo. To, ako sa mračil, keď bol s niečím nespokojný, alebo keď rozmýšľal. Aj vtedy sa mračil, hoci od sústredenia. Medzi obočím sa mu vytvorila vtedy malá vráska. Vôbec sa jej nezdalo, že má krivý nos. Podľa nej bol celkom normálny. Dokonalý. No a čo, že mal bledšiu pleť. Veď bol skoro neustále zatvorený v žalároch, kde mal svoju pracovňu. A mastné vlasy? Somarina! Boli iba veľmi jemné. Neznášala tie posmievačské reči, ktoré smerovali na jeho adresu. Podľa nej boli veľmi nespravodlivý. Vždy tušila, že za jeho tvrdou maskou sa skrýva veľká bolesť. Často si predstavovala, že ho odmietla nejaká žena, pre ktorú sa teraz zvyšok života musí trápiť. Potom ju napadlo, že ho možno zakliala nejaká vodná alebo lesná nymfa, ktorá sa doňho zamilovala, no on neopätoval jej city a takto sa mu pomstila. Alebo možno prežil tragickú lásku, za ktorou sa rozhodol smútiť do konca života. Ale tieto závery vykonštruovala iba jej bujná fantázia, ktorú len občas krotila. Predstavovala si, že ona ho zbaví toho smútku, kliatby, alebo čohokoľvek, len aby ho videla usmievať sa. Vtedy to bolo nemožné, pretože nebola nič viac ako jeho študentkou. A teraz? Mala ho na dosah ruky, no nespravila nič. Vlastne spravila. Namiesto toho, aby ho nechala žiť vlastný život, keď dostal od osudu druhú šancu, zasypala ho ako snehová lavína svojimi problémami. A on namiesto toho, aby vzal nohy na plecia, ochotne jej pomáha. Aj preto si ho vážila viac, ako kedykoľvek predtým. Ale ľúbiť, ľúbiť ho neprestala nikdy. Jej srdce ovládol vtedy, keď sa na ňu zahľadel tým svojim bolestným pohľadom čiernych očí.

Cygnia obslúžila zákazníka a zastala v dverách vedúcich do dielne. Oprela sa o zárubňu a s úsmevom na perách pozorovala Georga pri práci. Vyzeral tak ... úžasne. Vzdychla si a vstúpila dnu.

,,Na čom pracuješ?“ spýtala sa a objala ho zozadu okolo pásu.

George sa vzpriamil a otočiac sa, strhol ju do náručia. ,,Bude to niečo špeciálne,“ zazubil sa a zobral z misy jeden čokoládový cukrík. ,,Ochutnaj. Rád by som videl ako to funguje.“

Keď sa zatvárila nedôverčivo, iba sa usmial a letmo ju pobozkal. ,,Neboj sa, nie je to životu nebezpečné a už mám aj protilátku.“

,,Tak dobre. Ak to chceš,“ hlesla a vzala si nevinne vyzerajúci cukrík do úst. Nemala však dojem, že ten cukrík niečo spôsobil, až kým sa nepozrela na chichotajúceho sa Georga.

,,Čo je? Čo sa stalo?“ vypytovala sa, no on sa len držiac sa brucho smial a podával jej neveľké zrkadlo.

Pri pohľade doň, zhíkla. ,,George Weasley!“ Vlasy jej očerveneli od počiatočnej zlosti, ale nakoniec sa rozosmiala aj ona.

,,Mám uši ako zajac,“ chichúňala sa.

,,Ale veľmi pekný zajačik,“ riekol už vážnejšie a objal ju. ,,Pobozkaj ma,“ poprosil a ona mu s radosťou vyhovela.

Dvere sa otvorili a zazvonil mosadzný zvonček, ktorý ohlásil návštevu.

,,Žeby zákazníci?“ opýtala sa Cygnia a vzala si od Georga iný cukrík, po ktorom jej mali uši zmiznúť, len to vraj chvíľu trvalo.

,,Nie tak celkom,“ odvetila Hermiona a zatvárila sa rozpačito. ,,Ahoj Cygnia, George,“ pozdravila a ustúpila Ronovi, ktorý sa tlačil do dielne.

,,Ahoj George, zakladáš si zajačiu farmu?“ uškrnul sa pri pohľade na Cygniu a jej nové uši, ktoré sa už o kúsok zmenšili.

,,Vitajte,“ pozdravil ich s úsmevom veselo. ,,Dobre, že ste tu, potrebujem s tebou niečo prebrať,“ povedal a zatiahol ho do zadnej časti dielne.

Keď dievčatá osameli, Hermiona vrhla na Cygniu pohľad, pod ktorým by sa slabšia povaha roztriasla.

,,Potrebujem sa s tebou zhovárať, Cygnia.“

,,Samozrejme,“ riekla, kráčajúc za ňou, pretože vyšla z dielne a zamierila na poschodie do obývačky, ktorú zabezpečila, aby nik nemohol počuť, o čom sa budú zhovárať.

,,Tak?“ opýtala sa Cygnia nervózne, mädliac si ruky. Mala také tušenie, že táto dievčina s inteligentnými očami a tým múdrym výrazom v tvári akosi všetko vie.

,,Viem kto si, ale neviem, o čo ti ide,“ povedala napokon a dívala sa na peknú, vysokú blondínu, ktorej klesli bezmocne plecia. Farba jej vlasov nadobudla sivastý odtieň a jej oči stmavli a zvlhli.

,,Chceš ma prezradiť?“ spýtala sa šepky a čakala na svoj rozsudok.

,,Ty si metamorfmág?!“ bolo to skôr konštatovanie ako otázka, no Cygnia prikývla. Hermiona si vzdychla, prestala poklopkávať špičkou topánky po drevenej podlahe a sadla si do kresla oproti nej.

,,Nie,“ odvetila napokon. ,,Ale jedno musíš vedieť. George si toho veľa vytrpel. Zdá sa, že sa už ako tak zmieril so smrťou svojho brata a za to zrejme vďačíme aj tebe, ale to nestačí. Ak sa dozvie, kto v skutočnosti si, môže ťa aj znenávidieť.“

,,Ľúbim ho!“ zaševelila Cygnia a ukryla si tvár do dlaní. ,,Nikdy predtým si ma ani len nevšimol, hoci som sa o to snažila. A teraz, keď môžeme byť spolu, všetko sa pokazí len kvôli tomu, kto som?“

,,Ak ho naozaj ľúbiš, povieš mu pravdu. Čím skôr sa to dozvie, tým lepšie. Musí sa rozhodnúť sám.“ Hermione jej bolo ľúto. Len nedávno si spomenula, odkiaľ ju pozná. Bola zo Slizolinu. Veľmi bystrá a nadaná študenta. Ani Ronovi nič nepovedala. Nechala si svoje zistenie pre seba. Rozhodla sa najprv pozhovárať s ňou a zistiť, čo vlastne k Georgovi cíti a či ho len nevodí za nos. Dala jej čas a nechala ju premýšľať o svojich slovách. George sa musel dozvedieť pravdu. A bolo by najlepšie, keby to bolo priamo od nej a nie od niekoho iného.

,,Nechceš mu ublížiť, pravda?“ vyzvedala opatrne Hermiona. ,,Nie som si totiž istá, či by po bratovej smrti zniesol aj zlomené srdce.“

,,Nie, nechcem mu ublížiť. Nikdy by som to nedokázala.“

S jej odpoveďou bola viac než spokojná. Zamračene sa na ňu dívala a uvažovala, ako je možné, že toto jemné stvorenie môže byť dcérou Smrťožrúta.

,,Bojím sa však, že ho stratím. A tentoraz navždy,“ vyjachtala a hlas sa jej zatriasol.

,,Aj to je možné, nevravím, že nie a zbytočne ťa o tom ubezpečovať nebudem, nebolo by to odo mňa fér. Ale isto si uvedomuješ, že raz to aj tak muselo prísť. Musíš mu dať na výber. Nech sa rozhodne sám. Má na to právo.“

,,Ja viem,“ zdvihla hlavu. Po lícach sa jej z tmavých očí kotúľali slzy. ,,Ako si vlastne prišla na to, že som mu nič nepovedala?“

,,No, keď bol v Brlohu naposledy, pýtala som sa na teba a on sa stále iba vykrúcal. Bolo mi hneď jasné, že nevie kto si.“

,,Ach, aha,“ prikývla, utierajúci si slzy do vreckovky, ktorú jej podala.

,,Mimochodom, ten Bozkorúž je super,“ usmiala sa povzbudzujúco Hermiona a dodala, ,,neboj sa. Ja verím, že bude všetko v poriadku. Všetci vidíme, ako sa zmenil. Preto viem, že aj on niečo cíti k tebe. Cygnia, nemáš iné východisko.“

,,Hej. Neboj sa, poviem mu to,“ prisvedčila nakoniec hoci jej to trhalo srdce, pretože tušila, aké bude mať jej priznanie následky.

Keď Hermiona odchádzala, jej uši už boli znova normálne. Ona sa však dole nevrátila. Ostala v svojej izbe, ležala na posteli a v ruke zvierala ten prekliaty amulet, ktorý ukradla otcovi z pracovne. Myslel si, že nevie, kde je jeho tajná skrinka, lenže ona ju objavila už ako malá. V tú poslednú noc, keď si vypočula jeho rozhovor a tej príšernej ženskej. Ich plán bol veľmi jednoduchý. Získať akúsi knihu a vďaka nej a jej moci sa pomstiť. A ten amulet bol veľmi dôležitý, pretože ten ich mal k tej knihe nakoniec doviesť. Toto nemohla dovoliť. Neskoro v noci, keď už jej otec tvrdo spal, znova opitý, vkradla sa do jeho pracovne a ten amulet prosto ukradla. Bola by vzala aj tú knihu, no tá tam nebola. Usúdila, že ju zrejme odniesla so sebou tá žena. Hneď potom si zbalila pár vecí a ušla z domu. Aj tak odtiaľ chcela vypadnúť už veľmi dávno.

Cygnia sa zahľadela na okrúhly amulet so zeleným kameňom uprostred. Okolo neho sa krútili dva hady, ktoré sa takmer dotýkali vyplazenými jazykmi na jednom konci a ich chvosty boli prepletené. Keď ho znova odkladala do tašky, strieborná reťaz ticho zacinkala.

Hneď po raňajkách si Ariana spomenula na denník, ktorý ostal ležať niekde v pracovni na stole, kam ho predošlú noc pohodila. Napadlo ju, že sa možno nová hádanka objavila a tak vtrhla do svojho laboratória a skoro vrazila do Severusa. V tej malej miestnosti sa jej zdal byť taký obrovský. Síce ju o hlavu prevyšoval, ale nikdy jej nepripadal ako obor. Tak prečo práve teraz?

Vrhla naňho jeden, zo svojich úsmevov a pozrela na otvorený denník v jeho rukách.

,,Je tam. Podarilo sa vám to,“ oznámil jej, odvracajúc od nej svoj pohľad, hoci mal chuť strhnúť z nej ten kus látky a ...

,,Pre Merlina! Severus! Čo sa to s tebou robí?“ spytoval sa v duchu a teraz by si bol dal najradšej dlhú studenú sprchu. Toto sa mu ešte nikdy v živote nestalo. Dokonca ani keď bol s Lilly. Nikdy po nej nezatúžil tak bláznivo. Stiahol sa do seba. Niečo sa s ním dialo. Niečo, čo nebol schopný ovplyvniť. A možno ani nechcel ... 

Ariana si to všimla a až teraz si uvedomila, že tu stojí v krátkej nočnej košeli, navyše mierne presvitajúcej a okrúhly výstrih viac odhaľoval, než skrýval. Dobre, veď bolo horúce leto, ale aj tak ...

,,Hneď som späť,“ vyjachtala a vybehla z miestnosti.

Až teraz si Severus vydýchol. Niečo také a včasne ráno. Ariana mu občas pripadala ako neriadená Ohnivá strela. Vtrhla sem chabo odetá a aj to stačilo, aby ho to úplne vzrušilo.

,,Mal by som vypiť elixír na upokojenie. Alebo rovno dva,“ zahundral si popod nos a vyšiel z laboratória. Bol hladný a z kuchyne sa k nemu niesla príjemná, lákavá vôňa lievancov. Sadol si na svoje zvyčajné miesto, na druhom konci stola, čo najďalej od nej a pustil sa do naservírovaných raňajok. Keď zapil lahodné sústo rannou kávou, mal dojem, že mu momentálne k šťastiu nič netreba.

,,Okrem vylúštenia tej novej hádanky,“ napadlo mu vzápätí.

,,Dobré ráno,“ pozdravila a on sa pristihol, že čaká ako zbehne dole schodmi a venuje mu bozk na dobré ráno.

,,Sprcha,“ opakoval si v duchu. ,,Sprcha. Veľmi studená sprcha. A možno transplantácia rozumu.“

,,Dobrú chuť,“ povedala, keď si sadala na svoje miesto k svojej porcii. Poliala si lievance čučoriedkovým džemom a dopriala si aj trochu šľahačky. Presne ako on. On si však aj kávu si ochutil šľahačkou.

,,Tak čo sa tam píše?“ opýtala sa a vložila si do úst kus lievanca napichnutého na vidličke.

Severus sa díval ako jej z kútika úst vytieklo trošku džemu a ona si ho rýchlo oblizla jazykom. Toto gesto bolo naňho už priveľa. Vystrelil od stola ako keby si sadol na pripináčik.

,,Čo sa stalo?“ opýtala sa udivene, no on jej odpovedal až z bezpečnej vzdialenosti.

,,Len si dám sprchu, potom sa vám môžem venovať,“ no zarazil sa, keď si uvedomil, že toto mohlo znieť dvojzmyselne. ,,Teda tomu denníku a ... tej hádanke,“ opravil sa a už aj zmizol za dverami kúpeľne.

Voda ho príjemne chladila. Vôbec mu neprekážalo, že je studená. Práve toto potreboval. Ak nechcel, aby ho zavreli do Azkabanu z pokusu o znásilnenie.

,,Pre Merlina! Do čoho som sa to namočil!“ spytoval sa, keď sa mu za chrbtom ozval ženský hlas.

,,Povedala by som, že do vody, chlapče,“ hlesla stará dáma, zvedavo si ho obzerajúc a poťahujúc zo svojej cigarety.

Severus skríkol od ľaku a pošmykol sa na mydle, keď sa načahoval za ručníkom. Teraz sedel na vani a šúchal si boľavú hlavu.

,,Neublížil si si?“ starala sa, vyvaľujúc naňho svoje zelené oči, v ktorých hrali nezbedné iskri.

,,Čo do trola tu robíte?! A o tomto čase?!“ zvolal viac ako podráždene, upravujúc si uterák tak, aby jej zvedavé oči nevideli nič, čo nebolo pre ne.

,,Ja neviem. Občas sa mi stane, že sa ukážem aj i inom čase ako v noci,“ prezradila mu šepky, akoby mu predávala azda tajnú šifrovanú správu. Potom sa zdvihla a natriasajúc bokmi sa chystala na odchod.

,,Ale poviem ti, zadok máš úžasný!“ uškrnula sa a žmurkla naňho.

Práve vtedy za ozvalo zaklopanie na dvere. ,,Severus? Ste v poriadku?“

,,Zdá sa,“ zahundral, mračiac sa na starenku, ktorá sa pred dverami otočila a rozhodla sa vyjsť odtiaľ cez stenu. Zrejme nechcela, aby si jej vnučka myslela, že ho špehovala. Hoci mal dojem, že práve toto robila. ,,Iba som sa pošmykol,“ odpovedal a ona sa viac nevypytovala.

,,Vraj dobrý zadok,“ zahundral a začal sa utierať. Potom sa však otočil a zahľadel sa do zrkadla. Nikdy predtým to nespravil, aby si obzeral vlastné telo. Odkedy sa zaplietol s touto rodinou, robil samé čudné veci.

Odkiaľsi z rohu sa ozvalo obdivné zapískanie a on očervenel. ,,Do Salazara, ženská! Ani ja vás nešpehujem, tak prestaňte!“ oboril sa na ňu šepkajúc zvýšeným hlasom. Keď počul vzďaľujúci sa chichot, konečne sa spokojne doobliekal a vyšiel von. Myslel si, že sprcha mu pomôže, no teraz vedel, že to len zhoršila. Cítil sa azda mizernejšie ako do nej liezol.

Keď sa vrátil do kuchyne, Ariana práve začarovala utierku, aby sa riady mohli osušiť a odložiť. Sadol si k stolu a nalistoval v denníku novú hádanku. Čítal a ona ho kútikom oka sledovala, uvažujúc, prečo je znova taký nevrlý.

,,Tri symboly už poznáš,

štvrtý sa hľadať vydávaš.

Čaká ťa však prekvapenie,

no nie je to znamenie.

Po čom skoro každý túži,

čo sa skrýva v nežnej duši?

I ja som spoznal toto tajomstvo,

preto som stvoril knihu,

pre svoje potomstvo.

Ani Artuš nebol iný,

hoc bol z mnohých vecí vinný.

Strieborný had ovíja sa

a k druhému nahýna sa,

v kruhu malom na jej dlani,

oko žiari, oko chráni.

Hľadaj to,

čo ľudí spája,

naveky,

keď sú už dvaja.

Hľadaj to,

čo zdobiť má,

nájdi to,

čo pretrvá.“

,,A odkaz?“ spýtala sa, keď stíchol, nechápavo hľadiac na najčudnejšiu hádanku, aká tu doteraz bola.

,,Žiaden.“

22. kapitola

Odkaz

Ariana sa v pondelok vrátila z práce uťahaná. Uvedomila si ako jej to chýbalo, a že má svoju prácu nadovšetko rada. Ale v práci neustále myslela na novú hádanku a na to, čo by to malo byť. A myslela aj na Severusa. V posledných dňoch sa choval trochu čudne. Tak roztržito. Keď sa ho spytovala na to, čo mu je, nikdy jej neodpovedal priamo a hneď. Zdalo sa jej, že sa odpovedi vyhýba a tak sa rozhodla radšej sa ho na nič nepýtať.

Len čo vošla do domu, zistila, že je prázdny. Severus tam nebol. V kuchyni na stole jej nechal odkaz, že šiel do Rokfortu, navštíviť starého známeho. Uvarila si kávu a vaňu napustila horúcou vodou. Pridala si do nej aj vonné soli a spokojne sa nadýchla ich osviežujúcej vône. O chvíľu už ležala ponorená v kúpeli, vychutnávajúc si ho všetkými zmyslami. Zrazu sa jej myšlienky vrátili k tej noci, keď sa uprostred izby objavila jej matka. Živá. Arianu napriek horúcej vode striaslo. Videla ju veľmi dobre, aby pochopila, čo sa z nej stalo. A ona si celé tie roky myslela, že je mŕtva.

,,Ale ak ona žije, čo otec? Žije aj on?“ napadlo jej. ,,Musím sa pozhovárať so starkou, ona vie určite celú pravdu. Nechápem, prečo mi to zatajila.“ Už to párkrát od tej noci skúšala, no jej starká mlčala ako hrob. Dúfala však, že raz ju presvedčí a ona jej povie pravdu.

V tom začula akési búchanie a nastražila uši. V prvom momente jej napadlo, že Severusa znova pochytil nejaký amok, ale zdalo sa jej to zvláštne. Okrem toho, neprestávalo to. Preto vyliezla z vane a omotala okolo seba osušku. S prútikom v ruke opatrne vyliezla z kúpeľne. Chcela zavolať na Severusa, ale potom si to rozmyslela. Aspoň bude mať moment prekvapenia. Búchanie prichádzalo z jej izby. Mala ten dojem. Zakrádala sa k nej ticho a pomaly ako mačka. Keď nakukla spoza verají, trochu si vydýchla. Hluk spôsoboval akýsi netopier, ktorý sa snažil dostať cez okno dnu. Nebola taká neopatrná, aby mu otvorila, ale niečo zjavne niesol. Napadlo ju, že si ho niekto vycvičil podobne ako poštovú sovu. Prišlo jej ho ľúto, keď tak stále narážal do okna. Otvorila mu a to malé stvorenie pristálo na parapetnej doske. Otrčilo jej nožičku a keď z nej stiahla drobnú správičku, hneď odletel.

Ariana si ju prečítala. Odkaz bol jednoduchý a jasný, napísaní červeným atramentom. Správu jej poslala mama.

,,Ariana?“ zvolal Severus, no nikto sa mu neozýval. Hľadal ju, no nenašiel. Voda vo vani bola studená, čo znamenalo, že je preč už hodnú chvíľu. Alebo ju len zabudla vypustiť. Keď sa vrátil, nenašiel ju, hoci mala byť už dávno doma. Najhoršie bolo to, že nevedel, čo sa s ňou stalo. Nenechala mu žiaden odkaz.

Keď už bolo desať preč, naozaj sa začal obávať a rozhodol sa prehľadať aj jej izbu. Nakoniec si vynadal do hlupákov, že to nespravil oveľa skôr, pretože predsa len niečo našiel. Na malý útržok papiera ho upozornila jej mačka. Zohol sa poň, pretože bol z časti ukrytý za nohou postele.

,,Ariana,

Musíme sa stretnúť. Veľa ti toho chcem vysvetliť. Nemusíš sa báť, že by som ti ublížila. Príď na túto adresu, budem ťa tam dnes o pol jedenástej čakať.

Tvoja mama.

P.S.: Tu je adresa:

Thornhillské návršie 7, Londýn.“

,,O pol jedenástej?“ šepol a pozrel sa na hodinky. Nemal veľa času. Ostávalo mu len päť minút. Musel rýchlo konať. V okamihu zbehol po schodoch, z kuchyne zobral zväzok cesnaku, zo svojho nočného stolíka kovový kríž, hodil to do tašky a odmiestnil sa priamo na široký dvor pred starým, polorozpadnutým sídlom. Kráčal štrkovitou cestou, obzerajúc si staré, polorozpadnuté sídlo. Vyzeralo naozaj nevábne. Pri pohľade naň mu chrbtom prebehli zimomriavky. No nie od strachu, ale od nejakej predtuchy. Nevedel ako lepšie identifikovať ten zvláštny pocit, ktorý v ňom narastal tým viac, čím bol bližšie k domu.

Ariana kráčala dlhokánskou chodbou. Cez porozbíjané okná podúval vetrík, ktorý sa hral s bielymi dotrhanými záclonami, a v mesačnom svite vytváral desivé tiene. Sviečka, ktorá jej horela v ruke skoro zhasla. Preto musela plamienok prikryť druhou rukou. Otočila sa a vystrašene hľadela do tmy, keď začula akési kroky. Keď sa však nič nedialo, pohla sa pomaly ďalej. Tento dom bol ako vystrihnutý z hororovej scény. A ona horory neznášala. Znova však začula kroky a znova sa otočila. Ani teraz nič nezahliadla a tak sa pohla ďalej. Vrazila však do niekoho a vystrašene skríkla.

,,Ariana, to som ja,“ ozval sa upokojujúco Severus.

,,Do kotla! Toto mi viac nerobte! Skoro som dostala infarkt!“ okríkla ho nahnevane.

,,A čo mám povedať ja!“ vrátil jej to až o krok cúvla. ,,Ideme domov!“ rozkázal.

,,Nie! Mám tu stretnutie!“ oponovala mu statočne a vytrhla si ruku z jeho zovretia.

,,Áno, viem. So smrťou! Povedal som, ideme domov!“ bol rozhodnutý odvliecť ju aj na silu, ak bude protestovať.

,,Severus, okamžite prestaňte! Správate sa ako blázon!“

,,Skôr by som povedal, že bláznivá ste vy, keď si idete len tak na stretnutie s upírom!“

,,Je to moja matka, do Slizolina!“ skríkla a dupla nohou. ,,Chcem len vedieť, čo sa vtedy stalo. Stará mama je tvrdohlavá a nechce mi o tom nič prezradiť. A okrem toho, naozaj si myslíte, že by mi mohla matka ublížiť?“ zazerala naňho ako bohyňa pomsty.

Severus bol ticho. Nechcel jej povedať, že si to skutočne myslí, pretože ona nevidela to, čo on. Ale nechcel ju strašiť alebo raniť. Chcel ju odtiaľ iba dostať preč.

,,Ideme,“ povedal rozhodne a schmatol ju za ruku, nie práve najcitlivejšie. No práve vtedy pocítil náraz do hrude a to taký silný, že ich to oddelilo a jeho odhodilo cez zavreté bočné dvere, ktoré pod nárazom jeho tela povolili a on sa šmýkal po zaprášenej dlážke, až kým hlavou nenarazil do skrine. Ostal ležať v bezvedomí na zemi. Ariana dobehla k nemu a skúšala ho prebrať. Nevšimla si, že cez okno sa zniesol na chodbu čierny tieň, ktorý gracióznou chôdzou smeroval práve k nim dvom.

,,Tak si prišla,“ ozvalo sa hrdelným hlasom, ktorý patril jej matke.

Otočila sa k nej, kľačiac vedľa Severusa na zemi. Nebola neopatrná, prútik mala pripravený v ruke, na krku sa jej hojdala retiazka so strieborným krížikom, navyše namočená v cesnakovom roztoku.

,,Prečo si to urobila?“ opýtala sa vyčítavo.

,,Neboj sa, bude v poriadku. Veď iba zamdlel,“ odvetila, keď sa letmo pozrela na nehybné telo muža, ktorý jej zabránil prvému stretnutiu s dcérou.

Nato sa medzi nimi rozhostilo ticho. Jej matka prešla na druhý koniec miestnosti, aby zapálila sviece a sadla si do kresla s vysokým, štíhlym operadlom.

,,Rada ťa opäť vidím,“ povedala, no Ariane sa zdalo, že to nemyslela celkom úprimne.

,,Ako to, že žiješ? A ako je možné, že si ... že si ...“ nevládala to ani len vysloviť. Obzerala si jej nový výzor, ktorý bol taký strašidelný ako tento dom. Jej matka bola vždy krásna a krásu nestratila. Dlhé čierne vlasy mala rozpustené. Aj teraz sa jej mierne vlnili. Presne ako tie jej. Mala na sebe dlhé čierne šaty, ktoré tesne obopínali jej štíhlu postavu. Akurát jej pleť bola bledšia, ako si ju pamätala. Vo vlasoch, v ušiach, na krku i rukách mala šperky, ktoré len podčiarkovali jej priam nadprirodzenú krásu.

,,Je to dlhý príbeh. Práve preto som ťa sem zavolala, aby som ti všetko mohla vysvetliť,“ riekla po chvíli, prstami bubnujúc po operadle stoličky.

,,Tak začni. Počúvam,“ nabádala ju dcéra ani sa nepohnúc zo svojho miesta.

,,Všetko sa to začalo tým, že ma donútili vydať sa proti mojej vôli. Tvoj otec Pyramos ... nenávidela som ho, nemilovala. Moja matka v ňom však videla dobrú partiu, napriek tomu, že bol mukel. Opovrhovala som ním a on ma napriek tomu stále chcel.“

Pyrha sa zdvihla zo stoličky a s rukami zaťatými v päsť sa prechádzala po miestnosti a rozprávala dcére svoj životný príbeh.

,,V predvečer sobáša som chcela ujsť a bolo by sa mi to možno podarilo, keby sa otec nerozhodol povedať mi pravdu. Boli sme na mizine. Ja viem, znie to bizarne, ale bolo to tak. Žiadal ma, aby som im pomohla, zachránila ich pred potupou, chudobou, hanbou.“

,,Takže si sa vydala za otca,“ šepla ticho.

,,Áno,“ odvetila a na chvíľu sa zamyslela. ,,Myslím, že si dosť zrelá aj na to, aby si zniesla celú pravdu, preto ti nebudem nič zamlčovať. Tvoj otec nebol zlý človek. Miloval ma, no ja som neľúbila jeho. Možno to bolo celé moja vina, lebo som sa ani o to nesnažila. Ako som len mohla, odkladala som aj naše prvé spoločné milovanie. Začal sa opíjať. Nezvládal to a nevedel, čo si má počať. Raz v noci ma jednoducho znásilnil. Dlho som mu to nevedela odpustiť,“ šepla a nevnímala, že jej dcéra sa rozochvela a z očí jej vytryskli slzy bôľu.

Ariana nemohla uveriť vlastným ušiam. ,,To nemôže byť pravda! Nie!“ šepkala dookola zmätene, keď v tom pocítila, že jej ruku zovrela teplá, upokojujúca dlaň. Severus však nedal inak znať, že sa už prebral. Ticho počúval priznanie matky spolu s Arianou.

,,Je to pravda. Je to čistá pravda,“ prisvedčila pevným hlasom Pyrha. ,,Preto som ti nebola schopná dať to, čo by si si zaslúžila, lebo keď som sa na teba zakaždým pozrela, spomenula som si na tú prekliatu noc.“

,,No napriek tomu si s ním ostala! Prečo?!“ dožadovala sa odpovede.

,,Prinútil ma k tomu, keď zistil, že som tehotná. On ťa chcel. Túžil po tebe. Prisahal, že ak neposlúchnem, zničí celú moju rodinu.“

,,Nemala som dojem, že by otcovi na mne záležalo,“ vyjachtala cez slzy.

,,Ale áno, mal ťa rád, skutočne. No nebol schopný preukázať ti to, pretože tvoja tvár bola kópiou tej mojej a vždy si mu pripomenula to, čo nikdy nemôže mať.“

,,Takže som bola všetkému na vine ja? Aká irónia!“ skríkla.

Pyrha zmĺka. Hľadela na svoju utrápenú dcéru, zaliatu slzami.

,,Nie, nebola to tvoja chyba,“ povedala ticho, skoro až nečujne. ,,Ja som obviňovala zo svojho nešťastného života matku. A nechcem, aby si spravila to isté. Teraz už viem, že to bola chyba.“

,,Čo sa stalo s otcom?“

,,Zomrel. Bolo to v deň, keď sa pre nás oboch začal nový život. A rovnako rýchlo sa aj skončil.“

,,Čo? Prečo? Chceli ste sa dať ... rozviesť?“ napadlo jej jediné riešenie, ktoré jej prišlo na um.

,,Nie. Chceli sme pre seba obaja druhú šancu. Keď sme už premárnili šestnásť rokov života nenávisťou a pohŕdaním. To sa kdesi časom stratilo. On ma neprestal milovať a ja som si ho začala vážiť. Rástlo medzi nami priateľstvo, až som si uvedomila, že som ho vlastne nikdy naozaj nenávidela. Keď som sa vydávala, bola som mladá, neskúsená, túžila som po dobrodružstve a skutočnej láske. Nechcela som na seba prevziať ťarchu zodpovednosti. Sotva som dovŕšila osemnásť.“

,,Tak čo sa vtedy vlastne stalo? Ako je možné, že otec zomrel a ty žiješ?“

,,V ten večer sme sa vracali z opery, keď sa to stalo. Napadli nás. Boli traja. Bolo to také rýchle a nečakané, že som mu nestihla pomôcť. Ani sebe. Traja upíri. Jeden sa vrhol na mňa, dvaja naňho.“

,,Pre Merlina,“ zaševelila a stisla Severusovi ruku pevnejšie.

,,Keď som sa prebrala, bola som na konci zo silami. Ležal vedľa mňa bez známky života. Vtedy ma našiel Dimitrij a zo mňa sa stalo to, čo vidíš. Absurdné je, že až potom som si uvedomila, že som ho naozaj ľúbila a najhoršie bolo azda to, že som mu to už nestihla povedať.“

Ariana neprestávala roniť slzy. Čakala akékoľvek priznanie, ale toto nie.

,,Bola som naozaj príšerná matka, ale vždy som ťa mala rada. Nie tak, ako by si si zaslúžila, ale mala som ťa rada.“

Ariana bola znova ticho. Vstrebávala do seba všetko, čo sa dozvedela.

,,A čo bude teraz?“ spytovala sa.

,,Chystám sa odísť. Preč a ďaleko.“

,,Ale prečo?“ Ariana mala dojem, že jej to všetko robí naschvál. Znova našla matku a ona chcel navždy zmiznúť?

,,Musím. Napriek všetkému som nebezpečná. Hlad po krvi ma donútil k tomu rozhodnutiu. Odchádzam do Rumunska. Nebudem sama. Od tej noci som ostala s Dimitrim. Staral sa o mňa, keď mi bolo najhoršie. Naučil ma prežiť a zmieriť sa s týmto osudom. Opisoval mi Transylvániu, svoj domov ako úžasné miesto, kde nám nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Tu po nás stále pátrajú aurori.“

,,Asi to tak bude najlepšie,“ prisvedčila, utierajúc si mokrú tvár od sĺz. ,,Už sa asi neuvidíme, však?“ spýtala sa a vymanila si ruku zo Severusovho zovretia. Jej matka pokrútila hlavou. Ariane sa to zdalo nemožné, ale naozaj videla v jej očiach slzy. ,,Môžem ťa objať mama?“ opýtala sa, hoci si nebola istá, či je to práve dobrý nápad.

Pyrha vzlykla a otvorila svoju náruč, aby jej aspoň prvý a posledný raz v živote vyhovela. ,,Dievčatko moje,“ šepkala dcére do vlasov. ,,Odpusť mi, viem, že som ti veľmi ublížila.“

,,To nič, mama, dávno som ti odpustila,“ odvetila jej dcéra a zovrela ju v náručí.

Pyrha sa konečne od srdca usmiala a pobozkala dcéru na čelo so slovami: ,,Ariana Julia Blythová, si to najlepšie a najkrajšie, čo sa mi podarilo za celý život vyčariť.“

Severus videl ako sa rozlúčili a Pyrha opustila dom tak ticho ako aj prišla. Vstal a konečne povolil zovretie ruky, ktorá na ne po celý čas mierila prútikom. Ale bol zmätený. Po celý ten čas uvažoval nad tým, že ak jej toto skutočná tvár Pyrhy, ako je možné, že bola schopná zabiť svoju matku?!

,,Alebo žeby to nebola ona?“ šepol zadumane a vstával zo zeme. Keď podišiel k Ariane, otočila sa k nemu s neurčitým výrazom na tvári.

,,Ste v poriadku?“ opýtal sa jej a pohladil ju po uslzenom líci. Usmiala sa a obtrela sa mu o dlaň.

,,A vy?“

,,Mne nič nie je. Začínam si zvykať na tie – nehody - , ktoré sa mi vo vašej prítomnosti stávajú,“ uškrnul sa a ona sa tlmene zachichotala.

,,Som rada, že ste sem za mnou prišiel,“ povedala a chcela mu vtisnúť vďačný bozk na líce. On však pootočil hlavu a jej pery poláskali jeho ústa. Hoci bola najprv prekvapená týmto nečakaným zvratom, prijala ho bez námietok, dúfajúc, že to niečo znamená, a že nie je sama, ktorej srdce sa rozhorelo neskonalou túžbou a ... láskou. Vzal jej tvár do dlaní a blažene zastonal, keď pootvorila ústa a vyšla mu v ústrety svojím jazykom, aby ho mohla skúmať a objavovať. S povzdychom sa k nemu privinula bližšie a myslela, že od potešenia umrie, keď okolo nej ovinul svoje silné ramená, len aby boli ich telá ešte tesnejšie pri sebe. Ich bozk bol pomalý a maznavý, až mala dojem, že aj čas sa zastavil.

Keď sa od nej zdráhavo odtrhol prudko dýchajúc, v pohľade jeho očí vôbec nebol ten jeho preňho charakteristický chlad. Prstom jej prešiel po opuchnutých, ešte vlhkých perách a znova ju letmo pobozkal.

,,Mali by sme ísť,“ šepol s perami na jej ústach, keď sa konečne odtiahol.

Ariana nebola schopná odpovedať. Bola roztúžená a v takom vytržení, že mala dojem, že by teraz nevydala ani hláska. Preto iba prikývla.

Keď prechádzali miestnosťou, Severus chcel zhasiť stále horiace sviece, ktoré zapálila Pyrha. Ustrnul však v pohybe a ruku spustil späť pozdĺž tela. Hľadel na portrét muža, ktorý sa mu zdal taký povedomý. Akoby hľadel do svojej vlastnej tváre.