Wardenka

27. kapitola

Osudný omyl

Ariana sedela pri svojom poloprázdnom tanieri a neprítomne sa pohrávala už s vychladnutou polievkou. Keď sa ráno prebudila, Severus už bol preč. V izbe bolo ustlané a upratané a nič nenasvedčovalo tomu, že ju niekedy niekto obýval. Nakoniec vstala a odniesla tanier do dresu. Na nič nemala chuť, na nič nemala náladu. Aj Spína sa na ňu ukrivdene pozerala, keď ju odbila kratučkým poškrabkaním za ušami. Mala čas a tak konečne poslala ráno list na Rokfort po svojej sove a zašla aj na cintorín. Svojej priateľke vymenila v náhrobnej váze zvädnuté kvety za čerstvé a chvíľu len tak bezmyšlienkovite sedela v tráve pri hroboch manželov Lupinových zízajúc na epitaf.

„Bola si šťastná, hoc len na krátko?“ opýtala sa šepky, no náhrobný kameň mlčal, vznešene stojac nad ich hrobami. „Prečo neviem bojovať o svoju lásku tak ako si bojovala ty?“ vzlykla Ariana mysliac na Severusa. Tak dlho k nemu prechovávala tie zvláštne nežné city, že sa jej to javilo celkom ako večnosť sama. Keď jej včera večer oznámil, že hneď ráno odíde, prekvapilo ju to. Mal síce pravdu a žiadne nebezpečenstvo jej už nehrozilo, no obávala sa iného. Tak veľmi si zvykla na jeho prítomnosť, že sa bála, že sa v tom opustenom veľkom sídle zblázni od samoty. Ešte bol preč len pár hodín a už jej nepredstaviteľne a mučivo chýbal. Keď opustila Rokfort, myslela si, že už ho nikdy neuvidí a zmierila sa s myšlienkou, že Severus jej proste nie je súdený a musí naňho raz a navždy zabudnúť. Lenže osud sa s ňou nepekne zahrával. Rozdával karty a hral s nimi záludnú hru, keď sa skoro pred necelými dvoma mesiacmi ocitol jej bývalý profesor elixírov na chodbe nemocnice v žalostnom stave, no nebol na pokraji života tak, ako si pôvodne myslela. Keby jej vtedy niekto zmeral pulz, určite by vyhlásili nový svetový rekord. Srdce jej div nevyskočilo z hrude pre strach oňho, ktorý ju opantal. Ich životné cesty sa znova spojili. Ona už nebola tým nesmelým dievčatkom, ktoré ho tak slepo zbožňovalo, no on ostal stále tým neprístupným mužom, hoci predsa len poľavil zo svojej ostražitosti a prísnej strohosti. Napriek tomu ho zbožňovala ako kedysi. Možno teraz ešte viac ako predtým. Dúfala, že sa s ňou ráno aspoň rozlúči, hoci teda ešte s pátraním neskončili, no aj tak dúfala, že ju aspoň počká. No nie. On sa prosto zbalil a odišiel. Napadlo ju, že musel odísť zavčasu, ešte na svitaní.

Z líca si utrela slzu, ktorá sa jej znenazdajky vykotúľala, keď k nej zozadu pristúpila žena s dieťaťom v náručí.

„Andromeda,“ hlesla, keď sa otočila a zdvihla hlavu. Musela sa siliť do úsmevu, pretože ani na to nemala dnes vnútornú silu.

„Ariana, ako sa máte? Dlho som vás nevidela,“ povedala, keď ju mladá žena vrelo pozdravila.

„Celkom dobre a vy?“ opýtala sa pohladila chlápätko v jej náručí opatrne po zovretej pästičke.

„Robíme, čo môžeme,“ odvetila a zahľadela sa na hroby ľudí, ktorí boli pre ňu najdrahší.

„Môžem si ho popestovať?“ Ariana k nej natiahla ruky, len čo súhlasne prikývla a Andromeda jej podala svojho vnuka. Zatiaľ si ona kľakla k hrobu a tiež do vázy pridala kvety, ktoré so sebou doniesla.

„Nevadilo vám, že Remus bol vlkolakom?“ opýtala sa odrazu a ani sama nevedela, ako jej to vykĺzlo z úst.

Andromeda sa len zhovievavo usmiala. „Veď si ju poznala. Dlho som nevedela, že sa jej Remus páči a že je doňho bezhlavo zaľúbená. Vlastne sme sa to dozvedeli, až keď bolo po svadbe.“ Andromeda si vzdychla a vystrela chrbát. „Mala som strach, no azda ešte väčší strach mal práve Remus, keď sa dozvedel, že je Dora tehotná. Bál sa, že kvôli nemu bude aj jeho dieťa rovnaké ako bol on.“

„No nie je,“ odvetila zamyslene a hľadela na chlapčeka, ktorý si ju skúmavo obzeral. Jeho farba vláskov sa zmenila zo svetlohnedej na pôvodnú čiernu. „Aj on je metamorfmág?“

,,Áno, to zdedil po mame. No črty tváre a farbu očí má po Remusovi. Bol to výnimočný muž. A moju dcéru napriek všetkému miloval z celého srdca.“

„Musím sa priznať, že som jej tak trochu závidela, keď mi o tom napísala. Bola s ním šťastná,“ nachvíľu sa odmlčala. „Ja svoje šťastie zrejme nenájdem. Mám dojem, že mi nie je súdené.“

Andromeda Tonksová sa na ňu zahľadela a vzala si naspäť svojho vnuka, keď jej ho podávala do náručia. „Vieš čo som sa naučila od svojej tvrdohlavej dcéry?“

Ariana pokrútila hlavou a tak dokončila. ,,Nikdy sa netreba vzdávať. O svoje šťastie treba bojovať.“

„Asi máte pravdu,“ pritakala zamyslene a cintorín opúšťala ešte so zmiešanejšími pocitmi aké mala predtým. Musela si dobre premyslieť, čo spraví, hoci jej napadlo, že z tých všetkých náznakov mohol taký okázalý majster oklumencie aj sám vybadať, čo k nemu cíti. Keď sa vrátila domov zavrela sa do svojej izby rozhodnutá počkať na starú mamu, ktorá sa jej z neznámeho dôvodu posledných pár dní všemožne vyhýbala. Avšak nemohlo to trvať donekonečna a aj Hestia si to uvedomovala.

V ten večer sa rozhodla na svoju vnučku počkať a čeliť jej zvedavým otázkam a možno aj obvineniam. Jej manžel jej dodával odvahu a prihováral sa k nej upokojujúcim hlasom zo svojho portrétu.

,,Neboj sa, ona to pochopí.“

,,Ako môže pochopiť? To čo sa stalo ... čo som spravila a čo spravila Pyrha ... všetko je celé také zamotané,“ vzlykla Hestia.

Dvere do pracovne sa otvorili a dnu vstúpila rozospatá Ariana. Na malú chvíľu zadriemala, no prebudila ju Spína, ktorej škvŕkalo v brušku. A keď začula z pracovne hlasy, dovtípila sa, že starká sa ukázala.

,,Dobrý večer,“ pozdravila a sadla si do kresla, prehodiac si cez plece dlhé, kučeravé vlasy. „Môžeme sa porozprávať?“ opýtala sa a nadvihla svoje hnedé obočie, lebo si všimla znepokojivý výraz v babičkinej tvári.

Hestia prikývla a očkom hodila po Amadeovi, ktorý na ňu povzbudivo žmurkol a zahniezdil sa vo svojom kresle.

,,Severus mi v noci dohováral, aké je zbabelé skrývať sa pred problémami,“ hlesla jej starká. Nepovedala jej však, že ju vyše hodiny prehováral, aby sa konečne s vnučkou porozprávala, lebo si zaslúži vedieť čo sa stalo aj z jej podania. Keď jej naveľa prezradil, že sa nedávno stretla aj so svojou matkou, Hestia uznala, že Severus má pravdu.

,,Tak o čom sa chceš rozprávať?“ opýtala sa trasúcim sa hlasom, ale Ariana znova myslela na Severusa a na to, ako veľmi začal patriť do jej života aké miesto v ňom nechtiac zaujal.

,,Ja ... stretla som sa s mamou,“ odvetila napokon, keď sa jej myšlienky upriamili znova na starkú a v hlave sa jej vyrojili znova všetky tie nezodpovedané otázky.

,,Viem, aj to mi prezradil Severus,“ priznala starká.

,,Aha,“ obočie sa jej zamračne stiahlo a to prinútilo Hestiu, aby ho bránila.

,,Nehnevaj sa naňho. Keby to nebol spomenul, neviem ako dlho by som sa ti ešte vyhýbala. Prepáč mi moja. Mala som si uvedomiť, že pred pravdou neujdem.“

,,Ja sa nehnevám, naozaj. Mama mi všetko povedala a vysvetlila mi niektoré skutočnosti,“ riekla, hryzúc si spodnú peru.

,,Teda ti povedala, že som to bola vlastne ja, kto ju prinútil vydať sa za muža, ktorého nemilovala,“ jej slová zneli viac ako konštatovanie ako otázka.

,,Ale aj ja som za to mohol,“ povedal Amadeus previnilo. ,,Vieš, v predvečer sobáša chcela ujsť. Zistil som to celkom náhodou. Nezastavil som ju, hoci som s ňou hovoril. Vedela o našich problémoch. Nakoniec sa rozhodla predsa len sama.“

Hestia vrhla na manžela vyčítavý pohľad. ,,Ak si chcel uľaviť môjmu svedomiu, nepodarilo sa ti to.“

,,Je to skutočne tak, starká. Mama mi to sama povedala.“

,,Dobre, ale aj tak ma to nezbavuje viny. Bola som na ňu príliš tvrdá. Nechápala som ju, lebo som ju nechcela pochopiť. Bola mojím jediným dieťaťom a ja som ju nechápala,“ povedala so slzami v očiach, žmoliac remienok kabelky. ,,Vieš, sprvu sa o teba nechcela starať. Stále myslela na to ... ako ... ako si ... ako ju ... och,“ zajakávala sa.

,,Viem. Všetko viem,“ uistila ju a keby mohla, chytila by ju za ruku, aby jej vliala trocha svojej sily. ,,Ale teraz už viem, že ma predsa len mala rada,“ povedala a usmiala sa.

Aj Hestia sa cez slzy usmievala vediac, že všetko je tak, ako má byť. Lenže stále tu bolo niečo, čo ju škrelo. Aj ona by rada videla svoju dcéru ešte raz a nielen preto, čo sa stalo pri ich poslednom stretnutí. Ona bola totiž jediná od koho túžila počuť slová odpustenia a taktiež jediná, kto bol tým malým spojivkom medzi zmätenými útržkami jej spomienok v hodine jej smrti.

,,Kde je tvoja mama?“ opýtala sa vnučky. ,,Rada by som ju videla a pozhovárala sa s ňou. Potrebovala by som si pár vecí vyjasniť.“

,,Mama odišla. Vraj sa už nevráti.“

,,Odišla? Ale kam?“ Hestia vyvalila oči a rukami kŕčovito zovrela opierky kresla.

,,Do Rumunska. Spolu s Dimitrim. Odišli do Transylvánie. Povedala, že sa viac nevráti. A ešte povedala, že ti odpúšťa,“ riekla a sledovala ako si jej starká chvatne vyťahuje z kabelky vreckovku rovnako priesvitnú ako bola ona a utiera si do nej uslzenú tvár a smrká si nos.

Práve v tej chvíli sa na chodbe ozvalo hlasné ,,puk“ a chodbou sa rozľahol Severusov hlas, pri ktorom jej od radosti poskočilo srdce.

,,Ariana! Ariana, kde ste?“ volal na ňu a vôbec mu neprekážalo aká je neskorá rodina a zrejme mu ani nenapadlo, že by už mohla spať, hoci nespala.

,,Tu som!“ zakričala mu, nepočúvajú babičkino šomranie, že je to nevychovaný hulvát.

Dvere na pracovni sa rozrazili a dnu vstúpil Severus odetý ako inak v svojom čiernom habite. Ariana si zrazu uvedomila, ako veľmi mu tá čierna pristane. Ale napadlo jej, že skvele by mu pristala aj zelená a tmavomodrá.

,,Čo sa deje, Severus?“ ozvala sa, pretože sa v nej rozhorelo tisíce plamienkov zvedavosti.

,,Wiccan Rede,“ riekol a čakal, či pochopí jeho krátku odpoveď.

,,Prosím?!“ zatvárila sa neurčito. Toto slovné spojenie doteraz nepočula.

Severus si vzdychol, ale ten dychtivý výraz z tváre mu nezmizol. ,,Čarodejnícka pieseň. Tú musíme nájsť. Je stará a siaha až ku koreňom čarodejníctva vo všeobecnosti. Jej pôvodný text je v podstate neznámy. To je to, čo musíme nájsť, hoci musím sa priznať, že neviem ako,“ prisvedčil.

,,To ste zistil z denníka svojho starého otca?“ opýtala sa prekvapene.

,,Presne tak. No mám aj zlú správu,“ povedal a zamračil sa ešte viac. ,,Stále netuším, kde a ako ju nájsť.“

,,Zrejme bude nejaké znamenie na mieste,“ povedal Amadeus, ktorý ich napäto počúval a jeho vnímavému oku neušlo, aké pohľady po sebe obaja hádzali, hoci sa snažili, aby sa neprezradili, ich snaha bola márna.

Severus tam stál opierajúc sa o stôl, a keď tak hľadel do tých krásnych, nežných čokoládovohnedých očí, zrazu si nevedel spomenúť, čo vlastne chcel. Keď sa ráno na rýchlo balil, naschvál odišiel veľmi zavčasu, aby ju nestretol. Páčilo sa mu tam. Páčilo sa mu byť s ňou. Teraz bol sám v svojom dome na Pradiarskej uličke a nerobil nič, len civel na steny svojich izieb, na fádnosť ich zariadenia. Keď ho to omrzelo, pustil sa znova do čítania denníka starého otca snažiac sa nájsť nejakú nápovedu, ktorá by im mohla pomôcť v hľadaní. Našiel ju. Bola tam zmienka o jednej z najstarších čarodejníckych piesní. Ostával však naďalej problém ako ju nájsť a kde ju hľadať. Lenže to zrazu nebolo dôležité. V mysli si opakoval, že sa musí sústrediť na iné ako sú jej mäkké, plné pery, ich rozkošný tvar, no mozog mu odmietal pracovať a nedovolil mu myslieť na iné ako na to, ako rád by ju bol znova pobozkal.

,,Tak ... ja už radšej pôjdem,“ vyjachtal a nesústredene sa otočil na odchod.

,,Odprevadím vás,“ hlesla rýchlo a nasledovala ho do predsiene.

Jej starý rodičia si vymenili udivené pohľady a obaja sa uškrnuli. Presne vedeli, čo sa odohráva v srdci ich vnučky.

Severus zastal v predsieni, aby sa s ňou rozlúčil. Nepripadalo mu veľmi zdvorilé, odmiestniť sa len tak, z ničoho nič a jej rovno pred nosom.

,,Dobrú noc,“ zaželal jej, keď sa k nej otočil tvárou v tvár mysliac na to, aká bude tá jeho noc zasa úmorne dlhá a prebdená kvôli nej. Potom mu však čosi napadlo.

,,Nebude vám vadiť, ak sa na Camelot vyberieme hneď zajtra? Je nedeľa a minule ste spomínala, že cez víkend máte voľno, tak som si myslel, že ...“

,,Dobre. Nedeľa. Super. Môže byť,“ jachtala ako malé dievča. Horúčkovito uvažovala, či práve teraz nie je tá vhodná chvíľa, keď by mu mala povedať, čo k nemu cíti.

Severus sa usmial pri predstave zajtrajšieho dňa, ktorý strávia spolu, hoci hľadaním tej starej piesne, keď ho prekvapila. Postaviac sa na špičky, nahla sa k nemu a pobozkala ho. Bol to krátky bozk, no stačil na to, aby ho načisto vyviedol z miery a vymietol jeho myseľ zapratanú rozháranými myšlienkami, zanechajúc tam len jedinú stopu – jej nežnú tvár.

,,Čo ... čo to bolo?“ opýtal sa dýchajúc prerývane.

,,Bozk,“ odvetila a v hlase sa jej odrazilo sklamanie. No vzápätí zatajila dych, pretože Severus vzal jej tvár do dlaní a pristúpil bližšie.

,,Toto je bozk,“ ozval sa hrdelným hlasom a jeho pery sa lačne prisali na jej ústa. Jeho bozky boli nenásytné a ona mala dojem, že ju spália na popol. Bol taký vášnivý, no napriek tomu tak nežný. Jeho pery ju nežne dráždili a láskali, kým od vzrušenia nevzdychla a nepootvorila ústa a on jej vkĺzol dnu svojím jazykom hľadajúc ten jej, aby sa s ňou mohol maznať a aby bozk čo najviac prehĺbil a vychutnal si ho tak, ako po tom túžil a ako o tom sníval. Chutila ako jahody. Sladké, zrelé. Lahodné. Už pri prvom bozku vedel, že na ich chuť nezabudne do konca svojho života.

,,Severus ...“ hlesla, keď jej po chvíli dovolil aby nabrala dych. No neprestal ju bozkávať. Obsypával jej tvár drobnými pusinkami, ľahkými a jemnými ako pohladenie motýlích krídel. Zrejme aj to spôsobilo, že sa cítila tak úžasne. Lenže skôr, ako stihla povedať k čomu sa odhodlala, Severus ju zastavil.

,,Nie, nevravte nič, prosím,“ zašepkal prosebne s perami na jej ústach.

,,Ale ...“ chcela protestovať, no nedovolil jej povedať viac. Zamkol jej ústa v ďalšom náruživom bozku, a keď sa od nej znova odtrhol bola taká omámená, že sotva vnímala, čo jej povedal.

,,Prídem po vás zajtra o pol ôsmej ráno. Dobrú noc, Ariana,“ šepol a pohladil ju po líci. Hneď na to ustúpil o dva kroky a odmiestnil sa.

,,Nie, Severus, ja ...“ nestihla, ale akosi jej to až tak neprekážalo. Zdvihla si ruku a priložila si ju na pery. Vedela, že dnes bude zaspávať ťažko. Jej myšlienky budú upnuté naňho azda intenzívnejšie ako inokedy.

Pár dní potom, čo Cygnia navždy zmizla z jeho života sa George znova odvážil vrátiť sa do svojej spálne. Myslel si, že to má za sebou, no zmýlil sa. Len čo prekročil prah izby, spomienky na ich spoločnú noc sa vrátili rýchlosťou blesku.

,,Pre Merlina,“ šepol útrpne. ,,A ja hlupák som si myslel, že ma to prešlo. Čo si to so mnou porobila?!“ Vzdychol si a vytiahol prútik, aby konečne izbu upratal. Odkedy v nej v to ráno narobil taký neporiadok, nebol tu. Keď bola ako tak v pôvodnom stave, spomenul si na ten amulet. Prehľadal celú izbu, kým ho našiel. Vzal ho do ruky a podišiel k oknu, aby si ho pozrel v svetle zapadajúceho slnka. Bol zvláštny. Okrúhly kov o priemere päť centimetrov, ktorému sa po obvode krútili dva hady, so zeleným kameňom uprostred. Ani nevedel prečo, ale zavesil si ho na krk a schoval pod košeľu.

,,Možno by bolo bývalo lepšie, keby mi to nikdy nebola prezradila a mohli sme ... ostať spolu,“ hlesol sám pre seba a zahľadel sa von oknom. Deň sa chýlil ku koncu a slnko sa ukladalo na spánok, červenajúc sa a farbiac oblohu odtieňmi oranžovo červenej až do fialova. Vrcholky hôr teraz pôsobili akoby zhárali v jeho uhasínajúcom jase.

George si za tých pár dní uvedomil, ako veľmi mu Cygnia chýba. Jej nežné sivé oči, hodvábne dlhé vlasy, hebká, teplá pokožka. Jej bozky a vrúcne objatie. Objatie slizolinčanky. Objatie dcéry smrťožrúta. Keď tu bola predvčerom Hermiona, nakričal na ňu a potom sa pohádal s Ronom, ktorému sa nepáčilo, že na ňu vyskočil pre nič za nič. Ona ho však zahriakla a vybehla za Georgom, aby sa s ním porozprávala.

,,Vyhnal si ju?“ opýtala sa potichu stojac vo dverách a hľadiac na jeho chrbát.

Pokrútil hlavou. ,,Odišla sama. Neviem kam. Nechala mi list. Všetko mi v ňom vysvetlila.“

,,Prečo mám dojem, že by si bol radšej, keby si to nevedel?“

,,Pretože ten dojem je správny!“ okríkol ju a ruky zaťal v päsť. Konečne nebol chvíľu sám. Konečne zabudol na bolesť z bratovej straty a teraz stratil aj ju! Navyše sa dozvedel, že podlo zradil bratovu pamiatku, hoci nemohol mať ani tušenia, kto vlastne Cygnia je.

,,George, čo ťa hnevá viac? Vedomie, že ju napriek všetkému ľúbiš, alebo to, že ťa opustila?“

George zvesil plecia. Mimovoľne sa dotkol miesta, kde mal predtým ucho, o ktoré prišiel skoro pred rokom zásluhou Snapa. Pri nej mal pocit, že je dokonalý.

,,Čo mám robiť?“ spýtal sa bezmocne a obrátil k nej svoju tvár, keď ho povzbudivo chytila za plece.

,,Nájdi ju. Nájdi ju a odpusť jej. Urobila to len preto, lebo ťa ľúbi. Áno, George,“ potvrdila mu svoje slová a zdôraznila ich. ,,Aj ona ťa miluje a už dosť dlho. Sama mi to povedala a ja viem, že ku mne bola úprimná.“

,,To nie je také ľahké, Hermiona, ako si myslíš,“ odfrkol si posmešne a znova uhol pohľadom.

Hermiona si vzdychla a prevrátila očami. ,,Rob ako myslíš. Ty sa musíš rozhodnúť.“ S týmito slovami ho opustila.

George sa zhlboka nadýchol a palcom pohladil chladný, kovový amulet. Nevšimol si, že v miestnosti už nie je sám.

,,Mdloby na teba!“ skríkol akýsi mužský hlas a skôr ako si George stihol uvedomiť čo sa deje, omdlel.

Keď sa prebral, ležal na zemi v akejsi zatuchnutej miestnosti bez okien. Jediným svetlom tu bola horiaca fakľa upevnená v držiaku na stene. Vstal a rozhliadal sa okolo seba snažiac sa preniknúť šero očami. Z druhej strany sa k nemu doniesol nejaký zvuk, ktorý považoval za ston, ale sám si nebol istý. Podišiel teda k horiacej fakli a vybral ju z držiaka. Svetlo, ktoré vrhal plameň na steny mu ukázal hrubo otesaný kameň. George prešiel opatrne na druhú stranu miestnosti, cestou šmátrajúc po prívesku a svojom prútiku. Prívesok chýbal, no prútik mu nechali. Zrejme ho nenašli. Len čo svetlo z fakle osvetlilo vzdialený kút tej kamennej kobky, premkla ho hrôza. Odložil fakľu a upevnil ju v držiaku bližšie k miestu, kde na akomsi slamenom lôžku ležalo nevládne a doráňané dievča. Jeho dievča sotva javiace známky života.

Kľakol si na vlhkú zem k nej, odhrnúc jej zlepené vlasy od krvi a potu z čela trasúcou sa rukou. Jej dych bol taký plytký, že si chvíľu myslel, že je naozaj mŕtva. Zobral ju za ruku a všimol si podliatiny na zápästí. Jeho zrak padol na ťažké železné okovy visiace zo steny. Jeho svedomie zachvátila vlna výčitiek.

,,Čo som to spravil?!“ spomenul si ako vyslovil tie kruté slová. ,,Buď navždy prekliata, Cygnia Averyová! Kiež by som ťa nikdy nebol stretol!“ Až teraz pochopil ich váhu a význam. Preklial tú, ktorú miloval a stal sa rovnakým vinníkom jej trpkého osudu. Aj on mohol za to, že tu teraz ležala na pokraji života a doráňaná na nepoznanie. Mýlil sa. Teraz to už vedel. Veľmi sa zmýlil. A jeho osudný omyl ju doviedol na okrej bezodnej priepasti.

Cygnia na malú, celkom krátku chvíľu otvorila oči. Nevedela, či ju klame zrak, alebo či sa jej predstavy a sny zhmotnili, ale George kľačal vedľa nej a držal ju za ruku. V jeho očiach nevidela žiadnu nenávisť a odľahlo jej. Usmiala sa na svoju vidnu a chvíľu mala dojem, že ju vzal opatrne do náručia a dokonca ju pobozkal na popraskané pery.

,,Láska moja,“ oslovil ju nežne s trasúcim sa hlasom a ona sa pokúsila usmiať, no nemohla.

,,George,“ šepla sotva počuteľne. ,,Kiež by si nebol len mojím snom. Kiež by si mohol byť pri mne. Odpusť mi, že som ti nepovedala kto som. Bála som sa, že ma znenávidíš.“

,,Pssst, nehovor láska moja, šetri si sily,“ pokúšal sa ju umlčať. ,,Ako by som ťa mohol nenávidieť? Ľúbim ťa,“ hlesol pohladiac ju po bledej tvári.

,,Aj ja ... ťa ... ľúbim,“ vyjachtala z posledných síl a hlava jej klesla nabok.

28. kapitola

Šťastie?!

Severus kráčal popri Ariane a nenápadne ju po očku pozoroval. Bola taká krásna. Ráno ho privítala so žiarivým úsmevom na perách a veselými iskričkami v očiach. Nechýbalo veľa a bol by ju znova pobozkal, už len preto, že po tom túžil. Keď odtiaľ včera v noci odchádzal, celý horel. Naozaj sa musel priam heroicky ovládať, aby ju nestrhol do náručia a nezatiahol do svojej bývalej izby na prízemí. Sám sa týchto svojich citov priveľmi zľakol. Aj toho, čo mu chcela povedať. Vedel to. Jej myseľ bola vtedy v nestráženej chvíli ľahko čitateľná. To ho schladilo. Ona ho milovala a on nevedel, čím si to zaslúžil. Dlho si myslel, že on je ten typ, ktorý ostane navždy sám. Že on nie je ten, ktorého je hodno milovať. A napokon, to čo cítil on k nej ... nebol si istý vlastnými citmi. Túžil po nej, ale nevedel, či ju miluje, alebo po nej len fyzicky túži. A nechcel jej ublížiť. Bola taká čistá a nevinná, zatiaľ čo on ... Potlačil povzdych, ktorý sa mu dral na pery a upriamil pohľad inam.

,,Severus? Ste zamyslený, neodpovedali ste mi,“ povedala a skúmavo sa naňho zahľadela.

,,Prepáčte,“ hlesol neprítomne. ,,Čo ste sa pýtala?“

,,Pýtala som sa, ako dlho ešte pôjdeme,“ odvetila, nespúšťajúc z neho zrak.

,,Nie dlho. Je to za tým lesom,“ ukázal na zelenú stenu pred sebou a na úzku cestu, ktorá viedla skrz neho. Nachádzali sa v kraji zvanom Cadbury. Práve tu sídlil kedysi dávno hrad opradený legendami a mnohými príbehmi. Sídlo kráľa Artuša Pendragona a jeho krásnej manželky Guenevery, sídlo rytierov okrúhleho stola, medzi ktorých patril aj Lancelot a nad nimi bedlivo striehlo pozorné Merlinovo oko.

Ani Ariana nebola pokojná. Neustále myslela na ich včerajší bozk. Bola by tak rada, keby k nemu mala bližšie, no on jej bol stále akýsi vzdialený, hoci cítila, že sa aj on premáha. Vynakladal na to väčšie úsilie ako ona. Uvažovala, čo by sa stalo, keby ho chytila za ruku. Veľmi po tom túžila. Chcela, aby zovrel jej ruku vo svojej dlani. Nakoniec od neho odvrátila pohľad a zahľadela sa na zelený, listnatý priechod, ktorý nad ich hlavami vytvorili obsypané konáre stromov len čo vošli do lesa. V lese bolo chladnejšie. Ticho a pokoj bol prerušovaný len vzdialeným zurčaním potoka a vtáčím trilkovaním vysoko v korunách stromov.

Nemohla však ďalej mlčať. Odhodlanie, povedať mu do očí čo k nemu cíti celé tie roky v nej stále narastalo a s každým krokom narastala aj jej odvaha. Nehovoriac o túžbe vrhnúť sa mu do náručia.

,,Severus?“ ozvala sa, no on bol znova kdesi mimo akoby ju ani nechcel vnímať. Včera jej dal jasne najavo, že to nechce počuť. Ale ona nemohla inak. Buď mu to povie, alebo sa zblázni.

,,Severus, ja ďalej nemôžem ...“ riekla nesmelo a hoci sa tváril, že ju nevníma, nebolo to tak. ,,Milujem vás,“ šepla a on ustrnul. Zastal a jeho rovný chrbát sa mierne ohol, keď zvesil plecia.

Nepovedal nič. Len tam tak stál so zvesenou hlavou a čakal ako odsúdenec na popravu. Obišla ho a postavila sa pred neho. Natiahla k nemu ruku pohladiac ho po líci. Kedysi bolo bledé, no teraz bolo zdravo opálené. Uvažovala, čo tomu dopomohlo.

,,Severus?“ šepla znova a on sa jej konečne odvážil pozrieť do očí. ,,Viem, že ste to zrejme nechcel počuť, ale viac som svoje city skrývať nemohla. Srdce mi nimi prekypuje a hoci o nich zrejme nestojíte, musela som vám to povedať.“

,,Máte pravdu,“ povedal napokon a zložil si jej ruku z tváre starostlivo voliac slová. ,,Nechcel som to počuť.“

Ariana sa zatvárila sklamane, hoci tú odpoveď očakávala, v kútiku duše jej horel plamienok nádeje a tak sa odvážila aspoň dúfať. No bolo to márne.

,,Nechcem tvrdiť, že sa mi nepáčite,“ riekol červenajúc sa, mysliac na to ako rád ju bozkáva a zviera vo svojom náručí, ,,ale ja ... neviem, čo k vám cítim. Potrebujem čas, Ariana.“

Slzy, ktoré sa jej drali do očí zahnala rýchlim zaklipkaním mihalníc a s miernym úsmevom prikývla. To bolo viac ako od neho očakávala. Dal jej nádej, že azda raz sa pre ňu ako i pre neho všetko zmení. Otočila sa a bez slova pokračovala v ceste. Počula za sebou jeho tiché kroky a nepochybovala, že je znova pohrúžený do svojich myšlienok a premýšľa o všetkom a možno i o tom, čo mu práve povedala. Vyznala lásku Severusovi Snapovi. Chrbtom ruky si zotrela neposlušnú slzu, ktorá sa jej vykotúľala z oka a predsa sa len usmiala, teraz o niečo spokojnejšie. Zdvihla hlavu a videla presvitať jasné slnečné lúče cez hustú záplavu lístím obsypaných košatých korún stromov, ktoré osvetlili tiché tône lesa. Skoro navlas tak osvietili Severusove slová jej zaľúbenú dušičku slovami prýštiacimi nádejou.

,,Potrebujem čas,“ znelo jej v ušiach dookola ako stará obohraná platňa. Dobre. Bude trpezlivá. Ak je niečo, čo naozaj prvotriedne ovláda, tak je to práve trpezlivosť. ,,Trpezlivosť ruže prináša,“ odrecitovala v duchu, no nezabudla dodať, že ruže majú aj tŕne.

Stúpali do kopca. Svah nebol strmý, ale šlo sa im ťažšie a obaja boli o malú chvíľu zadýchaný. To však neprekážalo Severusovi v tom, aby  ju pozoroval, ticho za ňou kráčajúc. Hľadel jej na rovný chrbát, ktorý zakrývala hustá záplava tmavých vlasov, splývajúca po štíhly pás v jemných kučerách. Mala na sebe tmavozelené tričko, okolo bokov sa jej hompáľal omotaný čierny svetrík a spod nohavíc siahajúcich čosi niže kolien jej vykúkali štíhle, pekne tvarované lýtka. V tejto chvíli ľutoval len jedno a síce, že mu výhľad na jej pekný, pevný, okrúhly zadoček zacláňa práve ten sveter. Jej boky sa pohupovali v rytme krokov, ktoré udávala a on dostal chuť otočiť ju k sebe, strhnúť ju priamo tam do trávy a ...

,,Do kotla! Severus, ovládaj sa! Správaš sa ako pubertiak!“ nadával si v duchu a jeho tvár sa zamračila tým najhorším búrkovým mrakom. No hneď sa uvoľnil, len čo sa znova upriamil myšlienkami na ňu. Napadlo ho, aké by to asi bolo, milovať sa s ňou. Krásne? Strhujúce? Jedinečné? Magické? Nevedel prísť na správnu odpoveď. A potom sa znova zamračil, keď si spomenul na jej slová. Vyznala mu lásku a čo spravil on? Absolútne nič. A to len preto, lebo sa bál. Mal strach. Nikdy v živote nemal taký strach. V skrytom kútiku duše vedel, že ju má rád. Nevedel, kedy v ňom ten cit vyklíčil, ale vyrástol z malého semienka, ktoré doň zasiala svojimi úsmevmi, pohľadmi, šikovnosťou, opaterou, tichou láskou. Najprv si myslel, že je to len vďačnosť, ktorú k nej prechováva, no mýlil sa. Mal ju rád. Mal ju rád a vážil si ju. Teraz už vedel, že nie je žiadna šarlatánka, ako ju pred časom hanlivo nazval. Bola šikovná, čo mohol na vlastné oči vidieť, keď ju pozoroval pri príprave rôznych elixírov, nie len odhaľovača. Videl jej diplomy a ocenenia zo školy a musel uznať, že to dievča má ozaj talent. Najviac sa mu pozdávalo asi to, že mala v elixíroch rovnakú záľubu akú mal on. Veľ a vecí mali spoločných, ako si mohol doteraz všimnúť. Ich starý otcovia boli starý priatelia. Dobre, on chodil do Slizolinu a ona do Bifľomoru, no a? Ale milovala elixíry, rada čítala, vo svojej práci bola skvelá, dobre varila – čo bolo v dnešných časoch u mladých žien viac menej vzácnosťou – a čo bolo hlavné, jeho spoločnosť mu neprekážala, ba naopak tešila ju a navyše sa jej páčil. Severus si veľmi dobre uvedomoval, že by si mal zrejme vynadať do totálnych hlupákov, keď ju tak odmietol, ale on naozaj potreboval čas, aby zistil, čo k nej v skutočnosti cíti.

Z myšlienok ho vytrhlo až vedomie, že les redne a oni sú zrejme na jeho druhej strane. Aj Ariana sa k nemu otočila.

,,Severus, tuším vidím zrúcaniny hradu,“ hlesla vzrušene ukazujúc prstom kamsi do diaľky. Pozrel smerom, ktorý naznačila a prikývol.

,,Sme na mieste.“

Ocitli sa na samom vrchu jedného z kopcov v Cadburskom kraji. Jeho vrch však bol rozľahlý a veľmi vhodný na to, aby práve tam mohol stáť taký majestátny hrad ako bol Camelot. Severus nevedel, či Ariana cíti to, čo on, no on jasne pociťoval pradávnu čarodejnú silu toho miesta. Hradby boli síce zrúcané, ale k nebu sa vypínala jedna polorozpadnutá veža, kamenné nádvorie nebolo pre trávu, ktorá ho obrástla vôbec vidieť a v zadnej časti bola akási studňa. Vyschnutá, ako Severus zistil. Rozdelili sa aby to celé skôr prehľadali a jemu pripadla východná strana.

,,Do Salazara!“ zašomral nespokojne a rozhliadal sa po zrúcanine. ,,Kde to mám nájsť? Veď to nenájdeme pri dobrej vôli ani do súdneho dňa!“ Zočil však akési schodíky vedúce neznámo kam a chcel sa vybrať preskúmať to, keď začul ako Ariana vykríkla. No len čo sa otočil, nikde jej nebolo. Zmizla.

***

George kľačal na studenej vlhkej zemi a v náručí mu bezvládne ležala Cygnia Averyová. Omdlela. Na krátku chvíľu sa prebrala, no aj tak si myslela, že je len jej preludom. Vôbec nevedela, že to, že je tam s ňou, že ju drží v náručí a rozpráva sa s ňou je skutočnosť. Keď ju jemne a opatrne pobozkal, ani na sekundu nepochyboval o tom, že ju spaľuje vysoká horúčka. Jej rany, ktoré mala nielen na tvári a na rukách, ale aj na celom tele, čo si domyslel, keď zbadal presakujúce krvavé škvrny cez oblečenie jej na stave nepridávali, lež ho zhoršovali. Musel ich odtiaľ dostať. Ak by to nespravil, veľmi dobre vedel, čo jej hrozí. Veď už teraz bola na pokraji života a tak povediac jednou nohou v hrobe.

,,Cygnia,“ pokúsil sa ju prebrať, no nereagovala. Tak ako predtým. Nakoniec usúdil, že spánok, hoci v bezvedomí bude teraz pre ňu najlepším liekom. George sa s ňou skúsil odmiestniť, no miestnosť, tá ich kobka, do ktorej ich hodili bola zabezpečená proti premiestňovaniu. Musel teda vymyslieť niečo iné. Mal pri sebe prútik a bol odhodlaný na všetko. Hoc by sa mal odtiaľ prebojovať. Keby aspoň vedel, kde sú. Zbystril sluch a spozornel, keď začul akýsi čudný zvuk. Uvedomil si, že to si niekto nahlas šomre, zjavne dosť rozčúlený. Toto bola jeho šanca. Nechal Cygniu a rýchlo sa premiestnil do najtmavšieho kúta miestnosti s prútikom v ruke. Čakal, doslova prilepený na kamennej stene a hľadel na miesto, kde sa zvuk hlasu ozýval najhlučnejšie. Nebol si síce istý, ale veril, že sa stena nejako sama otvorí a ukáže sa azda nejaký priechod. Mal pravdu. Jedna zo skál sa začala sama odsúvať a po chvíli dnu vstúpila nejaká postava hundrúc si popod nos.

,,Hlupák! Idiot!“ nadávala a zastala pár krokov od otvoru s rukami založenými v bok.

George ani nedýchal. Toto bola jeho šanca a on to vedel. Musel ju využiť a preto nezaváhal ani na sekundu, keď na tú osobu pred sebou namieril svoj prútik a omráčil ju neverbálnym zaklínadlom. Sklátila sa na zem s prekvapeným výkrikom, ktorý zanikol skôr, ako dopadla na zem. George vrhol pohľad na nehybné telo dievčaťa a potom do chodby. Zdalo sa, že cesta za slobodou je voľná. Ponáhľal sa. Vzal ju opatrne do náručia a mieril s ňou von. Vôbec ho nenapadlo pozrieť sa, kto bol ich väzniteľom. Myslel len na to, aby dostal Cygniu odtiaľ čím skôr preč a do bezpečia, aby sa o ňu mohol postarať skôr ako by bolo neskoro. Hneď v chodbe sa s ňou skúsil odmiestniť a vydýchol si, keď sa to podarilo. Rozmýšľal však, kam sa ukryjú. Potreboval nejaké bezpečné miesto. A v tom ho osvietila spásonosná myšlienka. Harry predsa zdedil dom na Grimmauldovej ulici. Poznal ho a bolo chránené Fideliovým kúzlom. Ideálne miesto na úkryt. Spravil to však inak. Najprv sa so Cygniou premiestnil do Brlohu. Vedel, že doma by nikto o tomto čase byť nemal. Dokonca ani mama s Ginny. Odtiaľ poslal Harrymu naliehavú správu po svojom patronusovi. Nemusel naňho dlho čakať. V kozube sa rozhoreli zelené plamene a vyšiel z nich Harry, oprašujúc zo seba popol.

,,George, pre Merlina, čo sa stalo?!“ opýtal sa, nechápavo hľadiac naňho i na doráňané dievča v jeho náručí.

,,Potom ti všetko vysvetlím, ale teraz potrebujem tvoju pomoc. Musíme sa ukryť. Myslel som si, že dom na Grimmauldovom námestí by bolo to pravé miesto, keďže ...“

,,Samozrejme. Môžeme sa premiestniť, alebo použiť kozub,“ navrhol Harry prerušiac ho. Videl, aký je George nervózny a v očiach mal strach. Bál sa o život dievčaťa, ktoré mu nehybne spočívalo v náručí.

,,Nemal by si ale zájsť najprv k Mungovi?“ spýtal sa Harry opatrne, ale George pokrútil odmietavo hlavou.

,,Netreba. Poznám niekoho, kto nám pomôže. Je to môj starý známy a má u mňa ešte dlh,“ odvetil vyhýbavo.

,,Tak dobre,“ pritkal.

,,Radšej sa premiestnime. Letaxové siete sú sledované,“ George sa v mihu premiestnil pred dvere spomínaného domu a vzápätí za ním aj Harry, ktorý sa obzeral okolo seba, aby zistil, či ich nik nezbadal. Predsa len, premiestňovať sa na rušnej ulici uprostred dňa nebolo práve najmúdrejšie, i keď to malo svoje výhody, pretože kvôli okolitému ruchu boli predsa ako tak krytý.

Len čo sa za nimi zatvorili dvere, plynové lampy rozvešané po stenách a dosť staromódne, ožili a rozsvietili sa mihotavými plamienkami. Teraz to tu však už nevyzeralo tak hrozne ako predtým. Po stenách a ani z kútov neviseli žiadne pavučiny, na podlahe sa nekúdolil prach a bolo tu naozaj pomerne čisto. Dokonca aj ten nevkusný stojan na dáždniky z nohy trolla tu už nebol. Už pred časom skončil medzi odpadkami. Avšak ešte stále museli byť opatrní, pretože kúzlo, ktoré tu nastražil Divooký pred svojou smrťou proti Snapovi sa zrušiť nedalo.

,,Severus Snape?“ ozvalo sa z tmy na druhom konci chodby.

,,My nie sme Snape,“ povedal Harry a čakal to, čo už párkrát zažil. Na malý moment ich ovanul studený vzduch a zmeraveli im jazyky. Len čo sa pohli ďalej, z koberca sa zdvihla vysoká postava, desivo vyzerajúca. Tá prachová mátoha sa k nim približovala čoraz rýchlejšie, ukazujúc na nich svojou kostnatou rukou.

George naprázdno prehltol a neveriacky pozrel na Harryho, ktorý bol celkom pokojný. On sa však díval na akési strašidlo a nevedel, čo skôr robiť. Tvár tej mátohy bola prepadnutá, vlasy a brada siahajúce po pás za ňou viali, bola bez mäsa a jej očné jamky boli prázdne.

,,My sme vás nezabili!“ skríkol Harry a George sa s úľavou díval, ako prachová postava vybuchla pár metrov pred nimi.

,,Čo do pekla to bolo?!“ opýtal sa George a kráčal za Harrym, ktorý za viedol do jednej z izieb, ktoré boli obývateľné.

,,Staré kúzlo proti Snapovi. Nevedia ho zrušiť. Je veľmi silné,“ vysvetlil mu. Sledoval ho ako zložil dievča do postele a ukázal mu kúpeľňu, ktorá bola hneď za dverami. Kreatcher zomrel pred pol rokom, takže v dome boli celkom sami a to znamenalo, že zásoby v kuchyni boli minimálne. Bola pravda, že sem raz za čas zašiel, aby tu udržal aspoň minimálny poriadok a Ginny mu rada pomohla, obzvlášť, keď mohla tráviť voľné chvíle s ním.

,,Nerob si starosti. Už to zvládnem,“ ubezpečil ho George a len čo mu vrelo poďakoval, ponáhľal sa skontrolovať Cygniin stav. Nezmenil sa. Preto poslal správu svojmu známemu a kým ho čakal, snažil sa Cygniu ošetriť sám. Aspoň to, čo bolo v jeho silách. Drobné ranky na tvári sa zahojili vďaka jednoduchému kúzlu Episkey. Aj rany na zápästí, hoci tmavofialové modriny jej zostali. O desať minút sa ozvalo klopanie na dvere a on bežal otvoriť. Pred dverami sa objavil samotný Paracelsus de Chuilac.