Wardenka

29. kapitola

Wiccan Rede

Prvé, čo Arianu napadlo, keď pristála po dlhom a krkolomnom padaní a šmýkaní sa bolo, že toto nemohla prežiť. No žila. Našťastie. Ležala na bruchu roztiahnutá v nelichotivej polohe ako žaba a opatrne sa skúšala pohnúť. Podarilo sa jej posadiť, no bolela ju noha. Dúfala, že ju nemá zlomenú, ale nevedela to posúdiť, pretože od ostrej bolesti sa jej do očí tlačili slzy a musela zatínať zuby, aby nevykríkla znova. Len čo nahmatala svoj prútik, ktorý tak ako ona zázračne prežil ten pád zašepkala: ,,Lumos,“ a koniec prútika sa rozsvietil. Zhora počula ako na ňu volá Severus a tak mu odpovedala.

,,Severus!“ zvolala z plného hrdla. ,,Tu som! Tu dole! V šachte!“ S obavami, či ju počul hľadela do šikmého otvoru pár metrov nad zemou a čakala, či sa ukáže, alebo či mu bude musieť dať inak vedieť, kam sa to prepadla. Našťastie ju rýchlo našiel.

,,O čo sa to tu pokúšate?!“ zvolal rozhorčene, no ona vedela, že to bolo len zo strachu, ktorý o ňu mal.

,,O nič,“ odvetila. ,,Dostaňte ma odtiaľto,“ prosila ho, lebo v tej tmavej podzemnej miestnosti sa jej vôbec nepáčilo. Už len preto, že neznášala tmu.

Neodpovedal, ale nebála sa. Napadlo ju, že premýšľa, ako ju odtiaľ dostať. O chvíľu bol pri nej. Proste k nej ... zletel. Nie, že by sa k nej bol dostal rovnakým spôsobom, nie, on sa proste vznášal vo vzduchu.

,,Severus,“ žasla udivene naňho civiac a vôbec si neuvedomila, že pritom zabudla zavrieť ústa. ,,Ako ste to urobili?“ Pristál na zemi pár metrov od toho vchodu.

,,No, to je jedna z vecí, na ktoré som patrične hrdý. No nie na zdroj ich náuky,“ uškrnul sa a ona vedela, že tým nepochybne myslel na Temného pána, či dokonca čiernu mágiu. ,,Ste v poriadku?“ opýtal sa a zahľadel sa na ňu svojimi ónyxovými očami, vďaka čomu sa mierne zachvela a nemohol za to chlad, ktorý tam vládol.

„Neviem. Bolí ma noha,“ odvetila a pokúsila sa vstať, no zjojkla od bolesti.

,,Ukážte, pozriem sa vám na to,“ povedal a kľakol si k nej. Rukami jej opatrne ohmatával členok a jeho ruky sa posúvali smerom ku kolenu. ,,Aj tu vás to bolí?“ opýtal sa a ona len pokrútila hlavou, pretože vnímala len jediné a to bol dotyk jeho rúk na pokožke svojej nohy. Síce jej naozaj veľmi opatrne kontroloval nohu, v akom ju má stave, ale jej sa zdalo, že ju jemne hladí akoby bola z najkrehkejšieho porcelánu. Jeho dotyk bol taký nežný, až sa pod ním rozplývala a ledva vnímala, čo sa jej pýta.

Keď sa znova ozval, jeho hlas bol rovnako nesústredený ako bol jej a jeho oči v mäkkom svetle vychádzajúcom z prútika žiarili azda ešte jasnejšie ako jej. Nepochybovala, že cíti to isté, čo cítila ona, no na rozdiel od nej ako sa zdalo, rozhodol sa ovládať.

,,Nie je to zlomené. Je len narazená. A to hneď napravíme,“ vravel, prehrabávajúc sa v svojej taške, kde to trochu štrngalo a ona si uvedomila, že má pri sebe nejaké elixíry. Skutočne. Vybral ten proti bolesti a nechal ju užiť pár kvapiek.

,,A teraz sa skúste postaviť,“ prikázal jej a podal jej ruku, aby jej pomohol. Bol spokojný, keď vstala bez najmenších problémov.

,,Fajn,“ hlesla a obzerala si stav svojho špinavého oblečenia vo svetle prútika. ,,Vyzerám hrozne,“ zahundrala nešťastne a Severus si musel zahryznúť do jazyka, aby mu náhodou nevykĺzlo, že je ešte krajšia ako predtým.

Namiesto toho povedal: ,,Nie je to až také zlé.“ Hneď na to sa od nej odvrátil, aby preskúmal miestnosť, kam sa dostali. Bola veľká a rozľahlá, steny boli z bieleho mramoru. Až teraz si všimol, ako je strop vysoko nad ich hlavami.

,,Kam ste sa to vlastne prepadli?“ čudoval sa a vykročil ďalej, s úmyslom prezrieť si celú miestnosť čo najdôkladnejšie.

,,No, tak to nemám ani potuchy,“ hlesla a vysvetľovala ďalej. ,,Na jednej skale som zbadala nejaký znak a keď som chcela podísť bližšie, prepadla sa podo mnou zem.“

,,Znak?“ otočil sa k nej so stiahnutým obočím.

,,Presne. Vyzeral ako pentagram,“ prikývla a aj ona si pozorne obzerala celú miestnosť vo svetle prútika.

,,Vyzerá to tu dosť nestabilne,“ podotkol, keď si znova prezeral vysoký strop a len čo to povedal, zo stropu sa na zem zosypala omietka a odpadol z nej riadny kus.

,,Možno, ale je to pomerne zachovalé,“ riekla a chrbtom narazila do niečoho, čo sa vzápätí zosypalo a vydalo ohlušujúci hukot. Ariana odskočila a vystrašene sa dívala na hŕbu starého, hrdzavého brnenia, ktoré ležalo vedľa podstavca zosypané na kôpke pred ňou.

,,Dávajte pozor, prosím vás,“ upozornil ju Severus a vydýchol si, keď sa jej ani tentoraz nič nestalo. Iba prikývla a znova, tentoraz už opatrnejšie sa vydala prehľadávať steny.

Severus bol uchvátený. Táto miestnosť tu prežila možno osem storočí a naozaj vyzerala pomerne zachovalo, ako podotkla Ariana. Na strope bolo ešte stále badať staré maľby, na vysokých, hoci už popraskaných stĺpoch boli akési rytiny a celé to tu dýchalo zvláštnou atmosférou. Keby mu niekto niekedy povedal, že raz bude pátrať po niečom takom ako je Kniha Všemohúceho, vysmial by ho. No bola to pravda. Bol skutočne tu a možno len pár krokov od rozuzlenia tej záhady a pár krokov od začiatkov dávnej čarodejníckej histórie, siahajúcej do počiatkov stvorenia sveta, hoci ako praotca všetkých čarodejníkov začali oveľa neskôr považovať samotného Merlina.

Keď vyhľadal pohľadom Arianu v prítmí miestnosti, stála uprostred akéhosi kruhu a zrejme si ho vôbec nevšimla, pretože skúmala akýsi nápis na stene. Podišiel bližšie a udivene hľadel na zem. So sklopeným prútikom obišiel kruh začínajúc si uvedomovať, kde sa asi nechtiac dostali a napadlo mu, že nad nimi bdie zrejme samotná pani Šťastena.

,,Ariana? Viete uprostred čoho stojíte?“ opýtal sa s úsmevom na tvári a ona sa k nemu otočila.

,,Mám také tušenie. Tu stojí napísané: Táto komnata nech slovu slúži, nech odloží meč každý, kto v mieri za môj stôl si sadnúť túži. Takže podľa mňa sme v miestnosti, v ktorej stával okrúhly stôl,“ odvetila a ona prikývol.

,,A stojíte uprostred jeho podoby znázornenej na podlahe,“ dokončil a ukázal na kruh z čierneho mramoru. Namieril naňho prútikom a niečo si zamrmlal, na čo sa kruh začal vyčisťovať a odstraňovali sa z neho malé trsy trávy, prach i usadená hlina. Len čo to dokončil, po obvode kruhu sa začali znázorňovať akési písmená a oni na to s údivom hľadeli.

,,Wiccan Rede,“ hlesol Severus vzrušeným hlasom a začal čítať text písaný starou latinkou, stáčajúci sa po obvode kruhu. Slová a znenie prastarej čarodejníckej piesne si uchovával slovo po slove vo svojej pamäti.

Keď sa v ten deň vrátili každý do svojich domovov, Severus si vytiahol spomienku a uložil ju pripravenej skúmavky, kde sa vírila ako striebristý plyn. Len čo si našiel čistý pergamen a namočil brko do kalamára, zapísal si jej presné znenie, pergamen potom osušil kúzlom a uložil ho na bezpečné miesto, pretože vedel, že ho zrejme v blízkej budúcnosti použijú.

***

Len čo ošetrovateľ Paracelsus prezrel Cygniu, otočil sa znepokojene k Georgovi.

,,Tá mladá dáma je vo vážnom stave, no môžem povedať, že vnútorné zranenia nemá. Nemýlim sa, ak poviem, že tie rany sú od mučenia?“ opýtal sa so zdvihnutým obočím.

,,Nemýlite sa,“ pritakal George s popolavou tvárou. ,,Uniesli nás. Ju zrejme už pred časom. Nechcem si ani predstaviť, čo s ňou robili.“

Ošetrovateľ iba prikývol. ,,Iste. Chápem vás. Odporúčal by som elixír proti bolesti a proti horúčke. To je všetko, čo vám môžem odporučiť, keďže nestratila veľa krvi a nemá nič zlomené. Hoci je jej stav vážny, zdá sa, že fyzicky na tom nie je zle. Podľa mňa za to môže skôr jej psychický stav. Zrejme šok. Bolesť.“

George prikyvoval hľadiac na ňu, ležiacu bez pohybu a bez známok života.

,,Ďakujem vám, veľmi si vážim, že ste prišiel tak rýchlo.“

,,To nestojí za reč. Vy ste mi tiež pomohli, keď ste sa u brata prihovoril za moju vnučku. Hoci nikdy nepochopím jej záľubu v tých beštiách, ako sú draci,“ riekol ešte aj teraz nechápavo krútiac hlavou.

Len čo sa rozlúčili, George odišiel do kúpeľne a napustil do porcelánovej vane teplú vodu. Kým sa vaňa napúšťala, on sa vrátil k Cygnii a opatrne ju vyzliekal. Oči mu blýskali hnevom, keď na jej hodvábnej pokožke zbadal zaschnuté rany a modriny. Mal chuť vykričať svoju bolesť na plné hrdlo. Musel sa však premôcť. Cítil sa vinný za to v akom je žalostnom stave, ale veril, že sa všetko dá do poriadku a on na to osobne dohliadne. Vzal jej nahé telo do náručia a opatrne s ňou prešiel do kúpeľne, kde ju ešte opatrnejšie zložil do vane. Starostlivo a nežne sa jej dotýkajúc ju umýval, dávajúc pozor hlavne na jej rany, aby jej ich vlastnou nepozornosťou neotvoril. Problém nastal, až keď jej chcel umyť aj vlasy. Musel to spraviť, lebo v nich mala zaschnutú krv, lenže chvíľu sa trápil s tým, ako to spraviť. Netrvalo dlho a prišiel na to. Keď mala umyté aj vlasy, trochu nemotorne ju osprchoval a preniesol na posteľ, kde mal rozprestretú veľkú osušku. Jemne ju poutieral a rany jej natrel murtlapovou masťou. Len čo to dokončil, obliekol jej jednu z nočných košieľ svojej sestry a hoci sa mu nepáčilo zistenie, že tu má aj iné veci a nechcel pomyslieť, prečo a čo tu s Harrym robia, keď sú osamote, teraz jej bol za to vďačný. Keď ju prikryl páperovou perinou, odbehol do kuchyne po lyžičku a dal jej vypiť naordinované množstvo kvapiek z elixíru proti bolesti i proti horúčke, ktorá jej znova vystúpila, hoci nebola príliš vysoká. Len čo v kanvici zovrela aj voda na čaj, zalial v džbáne voňavé bylinky a len čo vychladol na primeranú teplotu, dal jej ho vypiť.

Asi o hodinu sa vrátil aj Harry a doniesol so sebou dve tašky s jedlom.

,,Vykradol si vari obchod?“ opýtal sa George už s lepšou náladou a Harry sa uškrnul.

,,Nie, prečo? Veď ani sám nevieš, ako dlho tu budete a ja tiež za vami nemôžem chodiť často. Okrem toho, tvoja mama sa na teba pýtala. Vraj si sa dlho neozval.“

,,Päť dní je podľa nej dlhá doba?“ zamumlal George pochybovačne, ale potom uznal, že aj deň je pre ich mamku ako celá večnosť. ,,Dobre, napravím to. Myslíš, že jej nateraz bude stačiť, ak jej pošlem list? Trebárs, že som si doprial malú dovolenku?“

,,No, neviem. Ale za pokus to stojí,“ odvetil Harry, keď vykladal obsah tašiek a ukladal ich do skriniek v kuchyni.

,,Dúfam, že si navaríš už sám, kamoš,“ otočil sa k nemu s úsmevom od ucha k uchu.

,,No, dáko to zvládnem,“ odvetil George vážne. Veď aj doma si často varil sám. A robil si celkom sám aj iné domáce práce.

,,Tak a teraz by si mi mohol povedať, čo sa vlastne stalo, nie?“ ozval sa Harry a sadol si za stôl pozorujúc Georga ako vyberá kastróly a uvažuje, čo vlastne navariť. George sa trochu ošíval, ale aspoň Harry si zaslúžil vedieť, čo sa vlastne stalo a napokon, potreboval sa vyrozprávať, hoci sa jeho svedomiu neuľavilo. To sa stane, až keď mu odpustí aj Cygnia.

Len čo do nej dostal slepačí vývar, uvelebil sa vedľa jej postele do pohodlného ušiaka a prikryl sa dekou. Mihotavé svetielko v lampe blikalo a osvetľovalo jej tvár, už nie takú bledú ako bola ráno. Znova jej natrel rany liečivou masťou a dal jej aj dávku elixíru proti horúčke. Zdalo sa mu, že bolesti už nemá. Nestonala tak ako predtým a jemu sa trochu uľavilo. Aj jej dych sa zdal byť pravidelný a tep srdca normálny. Ani nevedel ako a zaspal aj on.

Keď ho v noci prebudil naliehavý šepot, strhol sa zmätene sa rozhliadajúc okolo seba a uvažujúc, kde vlastne je, no len čo sa spamätal, načiahol ruku k jej čelu. Bola celá rozpálená a blúznila. Volala jeho meno a spoza zatvorených viečok sa jej kotúľali slzy. Znova jej dal zopár kvapiek elixíru a nechal ju zapiť ho čajom. Keď užila liek, jej hlava klesla na vankúš a z pootvorených úst sa vydral povzdych.

,,Len spi, láska moja a ja budem nad tebou bdieť,“ šepkal jej do ucha, držiac ju za ruku. Pohladil ju po líci a z čela odhrnul prameň plavých vlasov. Tentoraz už nezaspal. Bdel nad ňou, tak ako jej to pošepol.

***

,,Ako sa to mohlo stať!“ zúril vysoký muž chodiac nervózne hore – dolu v stuchnutej miestnosti, kde ešte nedávno boli aj dvaja zajatci. Aké bolo jeho prekvapenie, keď tam namiesto nich našiel svoju spoločníčku.

,,Omráčil ma?!“ vyštekla žena podráždene. ,,Myslela som si, že bude v horšom stave. Dúfala som, že ste s ním naložil rovnako ako ja s tou vašou žabou!“

,,Tak ste sa mýlila. Získal som ten amulet! Načo by som sa s ním zbytočne zdržiaval!“ zrúkol na ňu a jeho hnev bol hmatateľný. ,,Čo ste tu však dole robila vy!“

,,Chcela som to s nimi ukončiť! Načo sú nám svedkovia?! Sám ste to navrhol!“

Mužovi sa oči zlovestne zablýskali. ,,Isteže,“ zamrmlal si posmešne. ,,Len niečo zver do rúk ženy!“ Na to sa otočil a zmizol v chodbe, kým ona si oprašovala habit, preklínajúc celé mužské pokolenie a svoju neopatrnosť, keď ju prekabátil taký holobriadok ako bol pre ňu nepochybne George Weasley. Veď mali čo chceli. Zajtra sa vyberú na to miesto a pokúsia sa nájsť to, čo skrýva, hoci obaja mali svoje predstavy, čo by to mohlo asi byť. Podľa jednej starej legendy, ktorú našli v akejsi starej knihe, by práve toto miesto malo skrývať prastarú pieseň, teda kľúč k otvoreniu tajného úkrytu ich vzácnej knihy. Avšak netušili ako to miesto nájdu. Ona bola však presvedčená, že im v tom pomôže kyvadlo, ktoré nosila na krku už roky ako prívesok, a ktoré ju nikdy nesklamalo, keď potrebovala naviesť na správny smer.

30. kapitola

Tá posledná

Ariana stála na verande a pozorovala západ slnka, ktoré hralo zlato – oranžovými farbami, prechádzajúcimi do červena. Bola unavená, no na spánok bolo ešte priskoro. V miznúcom dennom svetle si všimla muža, ktorý kráčal po ceste smerujúc rovno k bráne ich domu, ktorá sa otvorila s tichým škripotom a on vošiel. Rázne a neomylne kráčal priamo k nej.

„Severus? Čo sa ...“ nestihla dokončiť vetu, pretože ju strhol do náručia, uväzniac jej pery v jednom z najvášnivejších bozkov, aké od neho kedy dostala. Z perí sa jej vydral slastný povzdych sprevádzaný tým jeho, keď sa ich ústa na malú chvíľu oddelili. Zahľadel sa jej do očí a ona v nich zbadala to, po čom túžila toľké roky.

Znova ju pobozkal a zdvihol ju do náručia zamieriac s ňou do domu. Telom jej prebehla príjemná triaška pri pomyslení, čo bude nasledovať. Jeho kroky viedli priamo do izby, ktorú kedysi obýval. Keď ju zložil jemne do perín, od vzrušenia, ktoré zachvátilo jej telo takmer nedýchala. Kým ona pokojne ležala na jeho posteli, on stál pri nej a spaľoval ju svojím planúcim pohľadom, ktorý hovoril ako po nej dlho túžil a rozopínal si ten svoj neodmysliteľný čierny habit. Len čo sa zviezol z jeho pevných pliec na zem, znova sa k nej sklonil a pobozkal ju. Hoci bol tento bozk pomalý, hravý a viac maznavý ako ten predošlý, mala pocit, že je v ňom oveľa viac vášne, zmyslu i dokonalosti. Vzápätí sa posteľ prehla pod váhou jeho tela, keď si k nej ľahol a ona sa vnorila hlbšie do perín. Keď jeho ústa opustili jej pery a bozkávali jej krk smerujúc odvážne a neomylne stále nižšie, roztápala sa pod dotykmi jeho rúk, ktoré teraz zablúdili pod okraj bielej bavlnenej blúzky.

Objala ho okolo krku a prstami sa zaborila do jeho vlasov jemných ako páperie. Ani si neuvedomila kedy jej rozopol blúzku a na svojej nahej pokožke ucítila jeho pery. Obsypávajúc jej telo bozkami zablúdil rukou na koleno a zachytiac spodný lem jej sukne posúval ruku čoraz vyššie, hladiac jej zamatovú pokožku štíhleho stehna.

„Severus ...“ zastonala a uprela naň oči potemnené vášňou.

„Milujem ťa, Ariana,“ šepol prerývane pred tým ako jej špičkou jazyka obkrúžil pupok a na malý moment sa doň vnoril.

V tom sa Ariana vyľakane strhla na hluk a zmätene a rozospato sa obzerala okolo seba. Jej mačka zamňaukala a vybehla z pracovne. A ona si všimla na zemi črepy popolníka. Utrápene zastonala a privrela ospalé oči uvedomiac si, že to bol len sen.

„Len sen,“ zašepkala znova a rozhliadla sa po ponurej pracovni. Svietilo tu malé svetielko starej plynovej lampy upevnenej na stene vedľa kozuba.

Myseľ sa jej rozjasnila a ona zistila, že zadriemala v kresle. Zišla sem, aby si prečítala poslednú hádanku, no namiesto toho zaspala. Ten sen bol taký živý, že aj teraz cítila na pokožke dotyky jeho pier i rúk. Zachvela sa už len pri tej predstave.

„A to som si sľúbila, že naňho nebudem myslieť,“ šepla smutne. Šalela pri predstave, že ju zrádza vlastné telo a jej podvedomie je schopné mučiť ju takými snami.

Ešte stále sedela zahĺbená do myšlienok v kresle a na kolenách jej spočíval roztvorený denník. Ale nechcelo sa jej premýšľať nad novou a zároveň poslednou hádankou. Radšej uvažovala nad tým, ako sa to všetko zvrtlo. Celý život jej pripadal ako spletitý labyrint a ona sa nevedela dostať do jeho stredu netušiac, čo ju tam vlastne čaká. Tak to s ňou šlo celý život. Jediným svetlým bodom boli pre ňu roky strávené na Rokforte a na Salemskej univerzite. Vtedy mala pevnú pôdu pod nohami, lebo robila to, čo ju bavilo a napĺňalo. Presne tak ako jej práca zdravotnej sestry. Vždy túžila po tom, vrátiť sa na Rokfort a možno raz nahradiť svoju tetu, keď pôjde na zaslúžený odpočinok. Preto nemusela dlho váhať, keď zvažovala pracovnú ponuku od McGonagallovej. Lenže vtedy chcela byť blízko pri ňom. Pri Severusovi. A teraz? On sa tam podľa všetkého vrátiť nechcel a neplánoval. Dnes mu vyznala lásku a čo spravil on? Poprosil ju o čas. Lenže podľa nej bol v tomto prípade čas veľmi neurčitý pojem. Potlačila trpký povzdych a v mysli sa jej vynorila spomienka na Failona. Vysoký, štíhly, vždy veselý s vlasmi pieskovej farby, presný opak Severusa Snapa. Chodili spolu iba mesiac, kým prestala klamať samu seba a uvedomila si, že nikdy s ním nebude šťastná, pretože ho neľúbi a nebude ho ľúbiť tak, ako sa jej to sám snažil nahovoriť. A jednostranná láska je pre vzťah veľmi málo. Nechcela ubližovať ani jemu a ani sebe. Preto sa s ním rozišla skôr, ako by na ňu zatrpkol, alebo ju znenávidel. Chcela byť k nemu i k sebe úprimná. A presne to dnes spravila. Bola k Severusovi úprimná, ale jej situáciu to nezmenilo. Vedela si dokonale predstaviť, že by boli spolu ... navždy. Ak by si mala založiť s niekým vlastnú rodinu, bol by to práve on. Ale to bolo jej zbožné prianie. Musela myslieť aj na to, čo chce on. Možno nebola taká odvážna ako jej priateľka Dora, ale povedala mu, čo k nemu cíti. Teda predsa prejavila nejaké známky odvahy. Nesmela byť však sebecká. Severus dostal len nedávno novú šancu prežiť. Bol na pokraji smrti. Svoj osud si musel zvoliť sám. A on váhal.

„Samozrejme, že ti dám čas,“ vravela, hľadiac do prázdneho kozuba. „Dostaneš toľko času, koľko len chceš.“ Keď privrela oči, celkom jasne videla jeho tvár. Pokojnú, chladnú, takú vyrovnanú. Zamračené obočie stiahnuté nad tými najčernejšími očami aké poznala a pery stiahnutú do tenkej linky, akoby sa hneval. „Z lásky k tebe podstúpim čokoľvek,“ šepla nečujne, ledva od seba oddeliac ružové pery. „Hoc by si ma odmietol a ja by som na teba musela zabudnúť.“

„Nemala som sa mu vnucovať?“ uvažovala, nevediac, či urobila správne. „Mala som počkať? Čo som mala robiť?“ márne hútala, no na nijakú rozumnú odpoveď neprišla.

 Hodiny odbili jedenásť, keď sa v pracovni zjavila jej babička. Na hlave mala klobúk, bola oblečená v kabáte siahajúcom až po zem a unavene vošla cez dvere do pracovne. Kabelka, ktorú zvierala v ruke jej pri krátkych, rýchlych krokoch smiešne nadskakovala. Zložila si z rúk rukavice a unavene si dosadla na stoličku posadiac sa za pracovný stôl starého otca.

Ariana ju chcela osloviť, no nestihla. Starká spozornela a dívala sa na dvere, akoby nimi mal každú chvíľu niekto vojsť. 

„Prečo si prišla?“ ozvala sa jej starká odrazu hnevlivo a potom ešte zlostnejšie odvetila: „Nie! To ty si sa zaprisahala, že viac neprekročíš prah tohto domu! A pozri kam si až klesla! Na samé dno, medzi spodinu!“

Potom bolo ticho a Ariane sa zdalo, že starká akoby niekoho počúvala. Potom však vstala zo stoličky a rukami sa oprela o stôl.

„Na to zabudni! Nikdy si to dieťa nechcela! Nepoviem ti, kde je! Bez vás dvoch jej je oveľa lepšie. Hlavne potom, čo sa z vás dvoch stali také obludy! Je lepšie, že o tom nevie a nikdy sa to nedozvie,“ frflala znechutene a na záver dodala: „Počula si, to bolo moje posledné slovo! A teraz sa prac!“ zahriakla nevítanú návštevu a otočila sa jej chrbtom, utierajúc si uslzené oči chrbtom ruky. Stalo sa však niečo, čo nečakala a Ariana videla, ako sa starká dusí. S niekým zápasila a snažila sa brániť. Videla, ako tomu útočníkovi strhla z krku nejakú retiazku. Keď klesala na zem, niečo ju zasiahlo a Ariana nepochybovala, že je to smrtiaca kliatba. Narazila do knihovne a jej nehybné telo dopadlo na zem bez známok života.

Ariana dostala závrat. Keby nesedela na stoličke, bola by sa určite zosypala ako vetchý domček z karát. Obliala ju nepríjemná horúčava a až teraz si uvedomila, čoho bola svedkom. Jej stará mama bola zavraždená! Táto myšlienka jej preblysla hlavou ako blesk z jasného neba.

Hneď na to sa jej starká objavila v pracovni a veselo si pospevovala akúsi pesničku, keď si všimla výraz v tvári svojej vnučky a neušlo jej ani to, že bola bledá ako stena.

„Čo sa ti stalo zlatko?“ opýtala sa starostlivo a podišla k nej.

Ariana sa ešte stále spamätávala zo šoku a z prekvapivého poznania. Hľadela nechápavo na starú mamu, ktorá sa tvárila tak, akoby sa nič nebolo stalo.

Obe vyrušilo zakašľanie Amadea. „Hestia, práve sa stalo to, čo si nechcela. Ariana bola svedkom tvojej ... smrti.“

Jeho manželka naňho vrhla vyčítavý pohľad a oči sa jej rozšírili od hnevu. „Prečo si nič nespravil?“

„A nepovieš mi čo a ako?!“ rozčúlil sa aj on.

„Ja ... to moja mama? Ona to bola?“ ledva vyjachtala a oči sa jej naplnili slzami a nesúhlasne krútila hlavou. Pokiaľ si všimla, bavili sa o nej. A s kým iným sa mohla jej starká zhovárať, ak nie s Pyrhou, jej matkou.

„Neviem srdiečko,“ odvetila jej starká zvesiac plecia. „Vôbec si na ten deň nespomínam. To je moje prekliatie.“

„Ako často sa opakuje tento výjav?“ spýtala sa polohlasne. „Prečo som si to nikdy nevšimla?“

„Ja som to nechcela. Sama neviem, kedy sa to odohráva a ako často. A vôbec som netušila, že sa to deje, až kým mi to tvoj starý otec nepovedal. Akoby som mala vtedy zatemnenie mozgu,“ pokrčila bezradne ramenami.

„Pre Merlina,“ hlesla nešťastne a oči sa jej zaliali slzami. „To ona ťa zabila? Moja mama?“ opýtala sa strhane skloniac hlavu a ruky si vložila do dlaní.

„Aké otrasné zistenie ma ešte čaká?“ zaševelila. Myslela si, že si s matkou všetko vyjasnili, ale zrejme sa v nej zas zmýlila. Sklamala ju tým najhorším spôsobom akým len mohla.

„Skutočne neviem,“ odvetila starká po chvíli. Aj ona najprv v kútiku duše upodozrievala vlastnú dcéru, ale už si nebola celkom istá. Naozaj si na svoju smrť nespomínala a už dlhšie pochybovala o tom, že by ju bola zabila vlastná dcéra. Bola pravda, že sa odcudzili a zanevreli na seba, ale to ešte nebol dôvod na to, aby ju zabila. A ani to, že prebrala na seba výchovu Ariany po tom, čo sa jej stalo. Vtedy ešte netušila, že jej zať pri tom nešťastí zomrel. Lenže minule našla v svojej starej truhlici na povale tú kabelku. Prehrabovala sa tam, keď sa v jednu noc ukázala Pyrha priamo tu, v dome. Našla tam retiazku, ktorú vtedy strhla svojmu vrahovi. Ale tá retiazka nepatrila Pyrhe. Aspoň si to myslela. A tak v nej začali klíčiť pochybnosti.

„Nemôžem tomu uveriť,“ šepla Ariana. „Prečo by to mama robila? Veď nemala dôvod,“ nástojila a starý otec iba prikyvoval.

„Ani my si nemyslíme, že to bola tvoja matka. Ale nevieme sa dopátrať k pravde. A mne je odtiaľto ťažko niečo zisťovať. Som len obyčajným portrétom,“ mykol plecami.

„No, možno by nám v tom mohla pomôcť tá retiazka, ktorú som vtedy strhla vrahovi z krku,“ napadlo babičku, ktorá si prstom poklopkávala po brade.

„Vtedy som ju odložila do tej tvojej kabelky,“ spomenula si Ariana. Keď sa druhý deň vrátila domov aj s Poppy, aby pripravili všetko potrebné na jej pohreb, našla pod stolom babkinu kabelku a vedľa nej ležala na zemi tá retiazka. Vtedy ju rýchlo vložila do kabelky. Vybehla z pracovne a zamierila rovno do podkrovia. Nemusela ju dlho hľadať. Starká jej ukázala miesto, kde bola odložená. Otvorila kabelku a vybrala z nej tú retiazku. Bolo to zvláštne, ale vôbec si nespomínala na ten medailón. Opatrne ho otvorila. Vnútri na jednej strane bola malá, oválna fotografia muža, ktorého Ariana poznala len z rozprávania a videnia, zatiaľ čo na druhej boli iniciály, no tie nepatrili jemu. Y. Z. U. Ariana hľadela do vnútra medailónu premýšľajúc, komu mohol patriť a čo mohol mať s tou osobou spoločné Uriásh Jethro Princ.

Keď Severus konečne na druhý deň vstal, slnko bolo už vysoko. Unavene si pretrel oči a pozrel sa na hodinky, ktoré ukazovali pár minút pred jedenástou. Odšuchtal sa do kúpeľne a len čo si opláchol tvár, vliezol do sprchy, aby ho prebrala k životu. Bol hore dlho do noci. Jednak nemohol spať, pretože stále myslel buď na tú poslednú hádanku, ktorá ich čakala, alebo na Arianu a jej bozky. Nakoniec sa znova uchýlil k dočítaniu denníka starého otca, lenže aj tak ho celý neprečítal. Dostal sa len po kapitolu, kde starý otec opisoval smútok a ľútosť nad sestrinou neschopnosťou otehotnieť. Veľmi ho to trápilo a skúšal jej pomôcť, no bolo to márne.

Keď si konečne líhal spať, bolo po pol štvrtej nad ránom. Týždeň do konca prázdnin a zároveň začiatku školského roku. Ešte stále neposlal Minerve správu o svojom rozhodnutí. Ešte stále si nebol istý, či chce naďalej pokračovať vo výučbe elixírov.

Pri raňajkách premýšľal nad tým, ako by mohol stráviť dnešný deň a jeho myšlienky znova zablúdili k Ariane mysliac si, že tá je niekde zabratá prácou u sv. Munga. Nebola to však pravda. Ariana už minule podala výpoveď, ale on o tom nemal ani potuchy. Možno preto, že aj tak mu nechcela nič prezradiť. Nepovažovala to za potrebné a nechcela ho zbytočne zaťažovať maličkosťami. Poobede si konečne sadla k poslednej hádanke, aby si ju prečítala a mohla o nej v pokoji popremýšľať, kým nepríde večer Severus, lebo ten ju oberie o všetok pokoj duše a bude zas myšlienkami upätá len naňho. Obrátila teda stránku v denníku a začítala sa do poslednej hádanky.

„S poslednou hádankou pred Vami stojím

len či ju zvládnete, toho sa bojím.

Pozorne čítajte slová tej básne,

rozuzlenie môže byť jasné i nejasné.

Znova Vás varujem, priatelia moji,

najhoršia z úloh pred vami stojí,

no nie v jej riešení,

ale rozhodnutí,

ak chybu spravíte, koniec je krutý.

Žena a muž, čo jedným telom sú,

a starodávny prsteň donesú,

dotknú sa hviezd prstami svojich rúk,

nebudú sa báť žiadnych nástrah ani bolestných múk,

len oni dvaja môžu knihu objaviť,

len spolu sa im to môže podariť.

Jej srdce a jeho sila,

ktorá tiež zo srdca by pramenila,

objaviť môže moje tajomstvo,

ktoré tu ukrývam pre svoje potomstvo.

Keď sa vrátite znovu tam,

kde tajomstvo ukrývam,

kde sa dvíha k nebu skala,

ktorá času odolala,

nájdete to, čo hľadali,

pred Vami mnohí iní rivali.

Keď sa obe znaky spoja,

a kruh ich uzavrie,

keď v obkľúčení hviezd obstoja,

magická sila im Knihu ukáže.

Vtedy zistíte, že ste tam,

kde tajomstvo ukrývam.

Na tom mieste sa skončí Vaša púť,

len na Vás bude sa správne rozhodnúť,

ako s tým darom naložíte,

či ho použijete,

či naveky ako ja odložíte.“

Pod tým bol rukou napísaný úhľadný podpis: „Merlin.“