Wardenka

31. kapitola

Pomoc

V izbe bolo pološero, keď Cygnia konečne otvorila oči. Nevedela ako dlho spala, ale mala pocit, že to bol hádam celý mesiac. Skúsila sa pohnúť a opatrne nadvihla hlavu. Niečo ju ťažilo na bruchu a ona nevedela čo to je. Pootočila sa a uľahčene si vydýchla.

„George,“ šepla skoro nečujne a hlava jej klesla znova na vankúš. Ležal vedľa nej a ona si obzrela jeho strhanú tvár. Pod očami mal tmavé kruhy, ale aj tak sa jej zdalo, že nikdy predtým nevyzeral lepšie. Bol tu s ňou a objímal ju. Tak predsa to nebol len sen, vidiac ho v horúčke ešte v tej kobke, keď si myslela, že je na prahu smrti. A ani potom, keď sa o ňu tak staral. Pohladila ho po ruke a preplietla si s ním prsty. Na jej tvári sa objavil jemný úsmev a ona zatvorila oči.

Druhá strana postele sa zrazu prehla a ona začula ako vyslovil jej meno.

„Cygnia?“

Páčilo sa jej, ako znelo jej meno z jeho úst. Otočila k nemu hlavu a jej azúrovo modré oči naňho hľadeli s očakávaním i s obavami.

„Cygnia,“ hlesol neveriaco a pohladil ju po tvári, do ktorej sa znova vracala zdravá farba. V tej jeho sa zračila nesmierna úľava. „Vitaj späť,“ povedal a vzal ju do náručia. Cygnia si spokojne vzdychla, hoci sa v kútiku duše strachovala.

„Odpustil si mi? Už sa na mňa nehneváš?“ opýtala sa znova a hlas sa jej zatriasol, keď si spomenula ako od neho zbabelo ušla. Ale vtedy si myslela, že prosto nemá inú možnosť.

„Nie, ty odpusť mne. Bol som zadubený pokrytec. Skoro som zomrel od strachu, že ťa stratím navždy,“ hlesol, hľadiac jej priamo do očí.

„Nemám ti čo odpúšťať. Ľúbim ťa, George,“ riekla tíško a on si ju privinul. Vedela, že jeho slová prekypovali úprimnosťou a láskou.

„Aj ja teba Cygnia. Aj ja ťa ľúbim. Teraz to už viem.“

Mala dojem, že nikdy v svojom živote nepočula krajšie slová.

„Mala by som konečne vstať,“ povedala a odkryla perinu. Lenže vstala dosť prudko a zatočila sa jej hlava.

„Opatrne. Nikam sa nemusíš ponáhľať. Bola si dlho chorá. Ale teraz si v bezpečí,“ šepkal jej do ucha hladiac ju po chrbte.

„Kde to vlastne sme?“ ozvala sa, keď si znova sediac na posteli obzerala čudne zariadenú izbu.

„V bezpečí,“ mykol jednoducho plecom. „Sme v dome Siriusa Blacka.“

„Toho Siriusa Blacka?“ zvýskla od úžasu.

„Hej. Presne toho,“ uškrnul sa.

Kým sa ona umyla a obliekla si čisté veci, ktoré jej nevedno odkiaľ doniesol George, on už mal hotové raňajky. Jej žalúdok hlasno zaškvŕkal, keď ju opantala lákavá vôňa valiaca sa z kuchyne po celom dome. Ale bola taká hladná, že by zjedla aj pečené klince. Jedla hltavo, až sa Goerge zarazil a potom rozosmial a ona sa začervenala, uvedomiac si, že tempo akým to do seba hádzala nebolo príliš vhodné ani slušné.

„Prepáč. Ale je to skvelé a ja som strašne hladná,“ ospravedlňovala sa.

„Len sa najedz, ale nie tak hltavo, aby ti potom nebolo zle,“ upozornil ju a dolial jej do pohára mlieko.

„Mám pocit, že som prespala pol života,“ povedala, keď sa pustila znova do jedla.

„Hlavné je, že si v poriadku,“ usmial sa a žmurkol na ňu.

„Ako si ma vlastne našiel?“ Uvedomila si, že jej ešte stále nepovedal, ako je možné to, že ona stále žije, hoci bola presvedčená, že zomrie tam, v tej páchnucej kobke.

George prestal jesť a zvážnel. Otrel si obrúskom ústa a oprel sa o operadlo stoličky, zamyslene sa hrajúc s príborom.

„Vieš, keď som si prečítal ten list ...“ zdráhal sa povedať jej pravdu, ale musel. Nechcel, aby medzi nimi boli ešte niekedy nejaké tajomstvá. „Znenávidel som ťa,“ priznal sa a očerveneli mu aj uši, ako veľmi sa pred ňou hanbil, že bol vôbec niekedy schopný nenávidieť ju čo i len jednu minútu. Cygnia naprázdno prehltla a oči sa jej zaligotali od sĺz. George sa nahol a chytil ju za ruku.

„Odpusť mi to. Bol som príliš zatrpknutý, príliš sebecký a príliš nahnevaný. Prišiel som o brata rukou smrťožrútov, a keď som sa dozvedel, že ty si ... že si ...“

„Že som dcérou jedného z nich,“ dokončila zaňho a hlas sa jej triasol.

„Že si jeho dcéra, a že som to nevedel ... bol to šok. Úder, ktorý som ani v najmenšom nečakal.“

Cygnia si chcela vytrhnúť ruku z jeho dlane a on ju držal pevne. „Nie, počkaj,“ hlesol snažiac sa jej to všetko vysvetliť. „Mrzí ma to. Tak veľmi ma to mrzí,“ šepkal a jeho tvár odzrkadľovala výčitky, ktorými sa moril.

„Až potom som si uvedomil, ako som sa mýlil. Nič z toho, čo sa stalo nebola tvoja vina. Ja ani ty sme vojnu nezačali. Stali sme sa len jej obeťami ako mnoho iných. Ako som sa k tebe dostal? Vlastne ani sám neviem. Myslím, že ma uniesli priamo z domu v Rokville. Keď som sa prebral, ocitol som sa v tej stuchnutej miestnosti. Našiel som ťa na pokraji smrti. Ale stal sa zázrak. Podarilo sa mi omráčiť tú ženskú a tak sme ušli.“

„Ach, George,“ vzlykla a rukou si zakryla oči, utierajúc si slzy, ktoré sa jej skotúľali po tvári. „Si si skutočne istý, že ja som to, čo chceš?“

„Nikdy som si nebol ničím taký istý, ako týmto,“ povedal pevným hlasom a pohladil ju po tvári, zotierajúc jej slzy. „Neplač. Neplač láska moja. Už bolo dosť sĺz. Chcem vidieť len tvoj úsmev. Odteraz a navždy.“

„Odteraz a navždy,“ zopakovala a dovolila mu, aby ju pobozkal. Napriek tomu bola však tou, ktorá ten vrúcny bozk prerušila. „George, kde je ten amulet?“ Už ráno sa ho na to chcela spýtať, no zabudla. Pre ňu bol dôležitý. Kvôli nemu si toho toľko vytrpela. Kvôli nemu skoro prišla o život.

„Prepáč, ale majú ho oni. Nevedel som, že je až taký dôležitý. Inak by som ho bol sám ukryl. Myslím, že mi ho strhli z krku,“ odvetil kajúcne.

„Lenže ak ho majú oni, potom je všetko moje úsilie márne. Musíme ho nájsť. Musíme nájsť ich a zastaviť ich!“ zvolala vystrašene. Samozrejme, nemohla ani tušiť akú ničivú silu by mala v rukách jej otca a tej ženskej tá kniha, no bolo by to zničujúce. A oni živili v sebe nenávisť a hnev, túžbu po pomste. Bolo nevyhnutné, zastaviť ich.

„Ale ako to chceš urobiť?“ Vôbec sa mu to nepáčilo. Len teraz sa uzdravila a znova bola schopná vrhnúť sa do náručia smrti? Nerozumel tomu. „Prečo je to vlastne všetko také dôležité?“

Cygnia sa zahniezdila na stoličke, ale dlho nevydržala sedieť a vstala, nervózne sa prechádzajúc hore – dolu a vysvetľujúc mu detaily, ktoré boli známe aj jej. Tak sa dozvedel, že pátrajú po knihe starej ako čarodejnícka história sama a mocnejšej ako stovka najmocnejších mágov dokopy.

„Myslím, že poznám niekoho, kto vám môže o tom povedať viac a možno aj pomôcť,“ ozval sa Harry, ktorý práve vošiel do dverí. „Prepáčte, nechcel som počúvať. Ozaj ma to mrzí, ale nevedel som, že ste tu. A zachytil som len posledné slová o Knihe Všemohúceho.“

„Presne. Tak sa volá!“ zvolala neveriaco Cygnia. Až teraz si spomenula na to čudné meno knihy.

„No, možno ti prepáčim, ak nám povieš meno toho človeka,“ uškrnul sa George a kývol mu hlavou na pozdrav.

„Poviem, ale asi sa ti to nebude páčiť,“ riekol Harry vyhýbavo a poškrabal sa na hlave.

„Tak kto je to?“ vyzvedal už nervózne George.

„Severus Snape.“

Naozaj sa mu to nepáčilo. Zamračil sa tak veľmi ako už dávno nie.

Severus prišiel k Ariane poobede, ako sa dohodli a teraz sedel zahĺbený v kresle a moril sa s novou, ale i poslednou hádankou. Ariana pochodovala po knižnici a ani to mu pokoja nepridalo. Jeho myseľ sa upierala na ňu namiesto toho, aby rozmýšľal nad veršami hádanky.

„Tak čo si o tom myslíte?“ opýtala sa a otočila sa k nemu. Mala na sebe voľné nohavice maslovej farby, červené tričko a rozpustené vlasy jej splývali na chrbát v jemných vlnkách.

„Prosím?“ opýtal sa nesústredene a zahniezdil sa v kresle, hľadajúc si vhodnejšiu polohu.

„Pýtala som sa, čo si myslíte, Severus,“ zopakovala a pery sa jej zvlnili v jemnom úsmeve. Páčil sa jej taký nesústredený a vykoľajený. Bez masky chladu a ľahostajnosti.

„Ach, áno,“ hlesol a odkašľal si. „Pravdu povediac, zaráža ma hneď ten začiatok. Respektíve druhá sloha. Čo chcel povedať tými veršami – žena a muž, čo jedným telom sú?“ pokrčil plecami. „Vyzerá to tak, akoby to tajomstvo malo byť odhalené iba milencami,“ povedal prvú vec, čo mu napadla, ale potom sa zháčil.

Ariana si skoro nahlas vzdychla. „Áno. Milencami. A tými mi nie sme. A zrejme ani nebudeme,“ pomyslela si smutne.

„Musí preto existovať aj iné vysvetlenie,“ povedal.

„Možno by stačilo, že sú priatelia,“ riekla a sadla si oproti nemu do kresla.

„Hej, možno. Tak ďalej,“ povedal a preletel očami ďalších pár riadkov.

„Musíme doniesť ten prsteň a dotknúť sa hviezd prstami svojich rúk.“ Toto si pamätala, lebo sa jej to ohromne páčilo. Hoci nevedela, ako sa môžu dotknúť prstami hviezd, pretože to bolo absolútne nemožné.

„Presne tak. Zrejme až tam zistíme, čo znamenajú tie slová. A podľa tých veršov, mali by sme sa vrátiť na miesto, kde sme už raz boli. Hovorí sa tu o skale, takže predpokladajme, že ide znova o Avalonskú skalu.“

„Asi áno. Je to jediná skala, na ktorej sme boli,“ poznamenala a striaslo ju pri spomienke na ľadovú vodu a ten nepríjemný kúpeľ, ktorý si užili vďaka žiarlivej Rusalke. A potom si spomenula na ich prvý bozk a telom jej prebehla vlna vzrušenia.

„Potom sa tu hovorí o tých symboloch. Mali by sa spojiť a uzatvára ich kruh. Ak spojíme tie dva trojuholníky, vznikne v podstate ... pentagram,“ povedal, len čo si v mysli predstavil ten obrazec spojených troch symbolov.

„Alebo pentakel,“ doplnila ho. „Pentagram je len päťcípa hviezda. Náš znak má cípov šesť ako pentakel. Používa sa na otvorenie, ochranu a zatvorenie kruhu a aj ako ochranný symbol proti čiernej mágii.“

„Áno, viem. A tiež aj ako symbol vlády ducha. Vrcholom nahor postavený trojuholník je symbolom ohňa a mužskej energie a je dokonale prepletený s obráteným trojuholníkom, symbolom vody a ženskej energie. Základy oboch trojuholníkov sa vzájomne rozdeľujú pod vrcholmi a symbolizujú vzduch a zem. Pečať symbolizuje štyri živly, ktoré v kombinácii s číslom tri vytvárajú magické číslo sedem. Napriek tomu má pečať šesť vrcholov a vraví sa, že siedmy, neviditeľný, predstavuje duchovný prvok premeny a zjavuje sa vnútornému zraku kúzelníka pri meditácii nad pečaťou. Vrchol je Alfou, koniec Omegou. Zvyšné štyri cípy predstavujú vodu, oheň, vzduch a zem.“

„Správne,“ milo ju prekvapilo koľko toho o tých symboloch vie a jemu sa zdalo vhodné vysvetliť jej to.

„Chcel som o tom vedieť čo najviac, aby som vedel, do čoho som sa to vlastne zaplietol.“

„Takže mali by sme zodpovedaných viacero otázok týkajúcich sa tej hádanky.“

„Ale nie všetky, Ariana. A neviem, či nám to k jej rozlúšteniu postačí.“

„To zrejme nie, ale ...“ Ariana sa otočila za zvukom kovového klopadla, ktoré sa rozľahlo po dome.

„Kto to môže byť? Nečakám návštevu,“ poznamenala, keď šla otvoriť.

Severus tam ostal sedieť a iba natŕčal uši, aby zachytil hlasy, prípadne možno niečo viac z rozhovoru.

„Dobrý deň, my sa nepoznáme,“ hlesol mladý muž stojaci predo dvermi. Mal nebesky modré oči, polodlhé ryšavé vlasy a sprevádzala ho pekná blondínka. „Volám sa George Weasley a toto je moja priateľka, Cygnia Averyová.“

Pri tom mene sa Severus vymrštil z kresla a podišiel k dverám, aby počul lepšie.

„Teší ma,“ povedala, stále netušiac čo od nej chcú.

„Poslal nás za vami Harry. Vraj by ste nám mohli s profesorom Snapom pomôcť.“

„Skutočne? A ako?“ spýtala sa a pozvala ich ďalej. Nechcela sa s nimi baviť medzi dvermi. Len čo ich zaviedla do pracovne, prekvapene zahabkala, pretože Severusa tam nenašla.

„Posaďte sa. Dáte si niečo?“ opýtala sa s úsmevom a čakala. Dívala sa, ako ten sympatický mladý muž nežne pozrel na svoje dievča a ono mu opätovalo zaľúbený pohľad. V tej chvíli ju pichol pri srdci osteň závisti. Keby tak na ňu hľadel Severus, asi by sa rozplynula od samého šťastia.

„Dáme si čaj, ak môžeme poprosiť,“ povedalo dievča a mladík prikývol.

„Hneď som späť.“ Len čo vyšla z pracovne tuho premýšľala, kde sa mohol vypariť Severus. A prečo vlastne zmizol. Bolo to kvôli tej návšteve? Čosi jej našepkávalo, že je to tak.

„Horím zvedavosťou,“ riekla, keď sa k nim vrátila s podnosom s občerstvením.

George sa ujal slova. „Jedná sa o knihu Všemohúceho. Ako som už povedal, Harry nám vravel, že by ste nám mohli pomôcť.“

„Odkiaľ  viete o tej knihe?“ zatvárila sa  prekvapene. Doteraz netušila, že o knihe vie aj niekto iný ako ona so Severusom  a tí dvaja neznámi.

„Vieme to preto, lebo po tej knihe pátra môj otec,“ povedalo dievča a dodalo, „a my ho chceme zastaviť.“

Ariana sa zatvárila nedôverčivo. Ich mená jej nič nevraveli. Weasley, Averyová. Celkom neznámy dvaja ľudia a chcú od nej, aby im pomohla. Lenže v čom? Zastaviť otca toho dievčaťa? Ak je to pravda, bol to on, kto ju vtedy napadol v tejto pracovni a ukradol denník jej starého otca? Ako jej teda mala veriť, že jej úmysly sú čestné?

„Neveríte nám, pravda?“ ozvalo sa dievča sklamane. „Naozaj vám hovoríme pravdu. Chceme ich len zastaviť.“

„Ak je to skutočne tak a vy chcete pomoc, čo by sme mali teda urobiť?“ opýtal sa Severus, ktorý zastal medzi dvermi. Jeho pohľad bol strohý a vyžaroval ľadový pokoj, ktorý Ariana tak obdivovala.

32. kapitola

Nevydarený pokus

George zaváhal. Díval sa nerozhodne na Severusa Snapa uvažujúc, či to bol ozaj dobrý nápad, že prišiel o pomoc požiadať práve jeho. Spomenul si ako naňho vtedy zaútočil, keď ho v jeden deň stretol v Rokforte a on nebránil sa. Dokonca sa mu skúšal ospravedlniť. Prijímal jeho rany a nespravil celkom nič. Naozaj mu mohol dôverovať? Mohol sa naozaj zmeniť? Naozaj bola pravda to, čo o ňom vtedy v novinách čítal? Nebol to žiadny trik?

„Prečo?“ napadlo ho a zamračene si siahol rukou na miesto, kde predtým bývalo jeho druhé ucho. Teraz tam mal len akúsi neforemnú dieru prekrytú vlasmi. Preto si ich aj nechal narásť. Aby zakryl chýbajúce ucho a aby sa necítil handicapovaný.

Obaja si hľadeli priamo do očí a čakali, ktorí z nich prehovorí ako prvý. Severus sa očividne rozhodol vyčkať, keďže ho aj tak vyzval k tomu, aby mu vysvetlil, prečo potrebuje jeho pomoc. A George až teraz pochopil, že sa pred nimi vlastne zatajil. Síce nevedel, aký vzťah mal s tou mladou dámou, ale bolo jasné, že ho kryla. Neprezradila, že tu bol.

„Čakám, Weasley,“ prehovoril Severus napokon a vstúpil do izby. Jeho zjav bol čierny a impozantný. Lenže už uňho nevzbudzoval hrôzu tak, ako v prvom ročníku. Vlastne to boli oni dvaja s Fredom, ktorí mu vymysleli prezývku – netopier. A ujala sa. Naozaj tak pôsobil.

George cítil jemný stisk Cygniinej ruky, ktorá ho nabádala, aby hovoril. Videl na nej, aká je nervózna a vedel, že by mu všetko najradšej povedala sama, no rozhodla sa mu nechať prvé slovo.

George sa pozrel z Ariany na Severusa a zhlboka si vzdychol.

„Naozaj potrebujeme vašu pomoc. Neviem, čo ste počul z toho, čo sme vraveli slečne Blythovej, ale je to vážne.“

Severus prikývol, podišiel ku kreslu stojacemu neďaleko mohutného kozuba a sadol si doň, pozorne počúvajúc. George prenechal slovo Cygnii, aby mohla porozprávať všetko od začiatku.

„Asi pred dvoma mesiacmi, pár dní po páde Toho, koho ...“ zarazila sa a vyslovila jeho meno. Už sa ho nemusela báť. „Po páde lorda Voldemorta, sa môj otec skrýval. Mňa dlho vypočúvali, ale nakoniec sami uznali, že naozaj neviem kde je a ani ho nekryjem. Objavil sa, keď zmizol Lucius Malfoy. Bol ako nepríčetný. Stále vravel o nejakej knihe a o niečom, čo ju k nej dovedie a bude sa môcť konečne pomstiť. Vravel o amulete. Rád sa chvastal a rád pil.“

„Celý Avery,“ zamrmlal Severus a znechutene vykrivil pery.

Cygnia sa začervenala. Hanbila sa za to, z akej rodiny pochádza, ale nič s tým robiť nemohla.  Preto radšej rozprávala ďalej. „Raz v noci mal návštevu. Nejakú ženu. Veľmi kričala a bola rozčúlená. Počula som ako jej hovorí o tej knihe a potom jej ukázal ten amulet. Vravel, že s jeho pomocou ovládnu celý svet. Chcela som im v tom zabrániť a tak som ukradla amulet a ušla z domu. Lenže pred časom nás oboch našli a uväznili. A žiaľ, ten amulet sa im podarilo získať späť.“

„Ak som dobre pochopil, chcete, aby som ich zastavil a prekazil ich plán, tak?“ opýtal sa so zdvihnutým obočím.

A oni obaja horlivo prikývli.

„Dobre, lenže je tu niečo, čomu nerozumiem. O akom amulete to rozprávate?!“ zháčil sa a čakal na a vysvetlenie.

„Myslela som si, že som to vysvetlila dosť jasne,“ ozvala sa Cygnia a na jej tvári sa zračil čudný výraz. „Vravela som, že ten amulet ich má doviesť k tej knihe.“

„Mhm,“ odkašľala si Ariana, rozhodnutá konečne vstúpiť do rozhovoru a chcela trocha zmierniť to napätie, ktoré v miestnosti panovalo. „Nesmiete sa na Severusa hnevať Cygnia, ale aj pre mňa je to rovnako nepochopiteľné.“ Videla ako na ňu Severus pochybovačne pozrel a vôbec nebol rád, že sa ho pokúsila brániť. Ale neprestala. Chcela im vysvetliť, prečo sa Severus pýtal na ten amulet. „Viete, váš otec nie je jediný kto pátra po tej knihe. Aj my so Severusom sa ju pokúšame nájsť.“

George vrhol na Severusa pochybovačný a nedôverčivý pohľad hovoriaci za všetko. Ten si len útrpne vzdychol a oprel sa v kresle, preložiac si vzdorovito ruky na prsiach.

„Začali sme po nej pátrať na naliehanie môjho starého otca a vďaka môjmu odhodlaniu. Severus mi so všetkým len láskavo pomáha,“ vysvetlila, lebo ani jej neušiel mladíkov pohľad.

„Láskavo? A Snape?“ George mal dojem, že prepočul, čo mu tá sympatická brunetka povedala. „Žeby ju ten netopier bol začaroval. Je pod kúzlom Impedimenta?“

„Nenamáhajte sa s vysvetľovaním, Ariana. Je zjavne jasné, že vám neverí,“ zahučal mrzuto Snape, prepaľujúc ju svojim pohľadom, ale ona sa nedala zastrašiť a dokonca sa usmiala. Len niečo zamrmlal a znova stíchol.

„Ja vám verím,“ ozvala sa Cygnia veselo, lebo videla reakciu svojho bývalého profesora a všimla si, ako zneistel a to všetko len vďaka tej mladej žene, ktorá tu sedela s nimi. Poznala ho celkom dobre. Celých sedem rokov bol jej profesorom a vedúcim jej fakulty. Nikdy si o ňom nemyslela nič zlé. Vlastne si len myslela, že je nesmierne nešťastný a preto zatrpkol. No teraz bol iný. Nemal v tých ónyxových očiach, temných ako najtemnejšie hlbočiny Čierneho jazera ani chlad, ani ten smútok, ktorý ho sprevádzal dlhé roky. „Bolo by možné, aby za to mohla ona?“ napadlo ju a zasnene sa usmiala.

„Je to skutočne pravda,“ prehovoril zrazu starý muž z portrétu, na čo Severus len prevrátil očami. Očividne by bol radšej, keby bol mlčal aj naďalej.

„Ďakujem, starý otec,“ usmiala sa naňho Ariana vľúdne a predstavila ho. „To je lord Amadeus Chegwidden. Môj starký.“

„Teší nás,“ povedali obaja naraz a už vôbec ničomu nerozumeli.

„Takže ako som povedala. Začali sme s tým hlavne preto, lebo ukradli denník, ktorý k tej knihe viedol. Chceli sme ju prosto nájsť skôr ako oni. Chceli sme zabrániť tomu, aby ju dostali. A čo sa týka toho amuletu, je to pre nás veľmi nepochopiteľné, pretože v riešení hádaniek tým predmetom nemá byť amutel, ale niečo iné,“ povedala, neprezradiac im čo v skutočnosti je kľúčom k nájdeniu knihy, za čo si vyslúžila od Severusa chabé prikývnutie i krátky súhlasný pohľad.

„Ale ako je potom možné, že si myslia, že to má byť ten amulet? Existujú dva rôzne denníky? Dva rôzne spôsoby nájdenia tej knihy?“ ozval sa George, ktorý o tom celom premýšľal.

„Pokiaľ viem, tak nie,“ odvetil mu lord Amadeus dôležito.

„Tak ako potom ...?“ ani Cygnia nechápala, čo to malo znamenať, ale uľavilo sa jej. „Ak teda ste si istý, že ten amulet nie je kľúčom, znamená to, že tú knihu nikdy nenájdu,“ riekla a usmiala sa. „Je to tak?“

„Povedal by som, že je to presné,“ potvrdil jej Severus. „Ale aj tak si myslím, že by ich trebalo ... chytiť.“

„Myslíte, že by sme ich mali oznámiť aurorom?“ opýtala sa opatrne Cygnia.

„Bolo by to najlepšie. Avšak pochybujem, že by ich našli doma,“ Severus vstal z kresla a prešiel pomalými krokmi miestnosťou až k veľkým oknám, teraz s odtiahnutými záclonami, čo izbu pekne presvetlilo. Nevyzeral tak ponuro ako prv, keď ju videl po prvý raz. „Hoci neviem, či by bolo vhodné, aby sa o tej knihe dozvedel niekto iní. Už aj tak sa mi zdá, že o nej vie priveľa ľudí.“

„Asi máte pravdu,“ súhlasila ticho útla blondínka. „A čo teda máme robiť?“

„Nič,“ povedal a mykol plecami.

Cygnia hľadela na rovný chrbát svojho bývalého profesora. Nesúhlasila s ním celkom. Už len pomyslenie na to, že nič neurobia bolo hrozné. Ale nechcela protestovať. Rozhodla sa, že je čas na odchod. Len čo sa rozlúčili a poďakovali, vyšli obaja z domu na opustenú cestu zaliatu popoludňajšími lúčmi jasného slnka.

„Ja neviem, George, možno má Snape pravdu, ale aj tak by som rada niečo urobila,“ prehovorila po chvíli ticha. Kráčali vedľa seba držiac sa za ruky a pár minút obaja v tichosti premýšľali o tom, čo sa dozvedeli. Boli obaja radi, pretože z nich spadlo ťažké bremeno. No obaja museli myslieť na to, koľko si toho pre ten zbytočný amulet vytrpeli.

„Čo keby sme sa aspoň išli pozrieť do domu?“ hútala nahlas. „Nemyslím si, že by tam ešte mohli byť. Čo povieš?“

„Naozaj neviem, zlatko, či je to dobrý nápad. Čo ak tam budú? Čo ak sa nás znova pokúsia zabiť? Pretože tá ženská prišla v ten deň dole presne s týmto úmyslom. Keby sa mi nebolo podarilo prekvapiť ju a omráčiť, už mohlo byť po nás.“

„Tak dobre. Radšej sa vráťme. Ak budú potrebovať našu pomoc, vedia, kde nás nájdu,“ hlesla a napokon sa predsa len usmiala.

„Čo je?“ ozval sa George spýtavo a tiež sa usmial.

„Máme more času len pre seba,“ odvetila skoro pošepky. „A okrem toho, môžeme tie tvoje výmysly vymýšľať aj tu, či nie?“

„To teda áno. Ten tvoj Bozkorúž je naozaj neoceniteľný tovar,“ uškrnul sa a pritiahol si ju do náručia, stále sa chichotajúcu. Jej smiech však ustal, keď George zamkol jej sladké hodvábne pery vo vášnivom bozku.

K Avalonskej skale sa v ten večer blížili dva temné postavy. Už raz tu boli. Vtedy ich zaujímal akýsi symbol, ktorí našli na stene. No tentoraz neprišli hľadať symboly, prišli si po veľmi vzácnu trofej, ktorá mala zavŕšiť ich osudy.

Obaja stáli na rovine pred severnou stranou Avalonskej skaly a jediné svetlo, ktoré ich osvetľovalo bolo z bledožltého mesiaca, ktorý plával na nebi. Už zajtra mal byť spln. Postavy sa priblížili tesne k skale. Jedna nižšia a korpulentná, druhá štíhla, mužská, zvierajúca v ruke akýsi predmet, ktorého kameň v strede sa v mesačnom svite zlovestne zaleskol, tak ako kov, do ktorého bol kameň vsadený.

„Tak kde to je?“ opýtala sa žena a načahovala ruku k skale. „Malo by tu predsa niečo byť. Znaky na zemi je jasne vidieť.“

„Ja neviem!“ zahundral a aj on hľadal na stene nejaké znaky. „Tu niečo je,“ odvetil po chvíli, keď sa rukou dotkol nejakého výklenku a skúsil zatlačiť. No nič sa nestalo. „Dočerta!“

„A čo keby sme začali odriekať tú pieseň, možno sa potom niečo objaví,“ navrhla žena a on len prikývol. Začali sa pohybovať po vyznačenom kruhu v akýchsi smiešnych pohyboch. Vyzeralo to, akoby tancovali a zároveň spevavo odriekali nejaký čudný text piesne. Jej vysoký škrekľavý alt sa miešal s jeho nízko posadeným barytónom.

„Je jedna Sila, ktorá pohybuje Mesiacom,

ktorá nás prežiaruje.

Sila, ktorá rozžiarila Slnce,

rozžiari i Naše životy.

Je ženská a je mužská.

Je oblakom i dažďom.

Ukrytá sídli vo vlhkej zemi,

v koreňoch, v klíčiacich semenách.

To ona zdvíha vietor.

Je všetkým životom,

zrodeným i nezrodeným.

Na tejto Pláni i v rovine príšti.

Viditeľná i neviditeľná.

Na planéte i hviezdach.

Je nekonečná, silná a nepremožiteľná.

Mieri dopredu i späť v čase.

Preniká celým vesmírom,

v tomto živote a životoch, ktoré len nastanú,

ako aj v životoch minulých.

Táto Sila je našou silou.

Je mojou a je tvojou.

Sme Bohyňou a bohom.

Ukáž nám Sila miesta skryté,

Odhaľ čo odhaliť je nutné,

tajomstvo, čo skala veky stráži

nech nám zaraz vydá!“

Obaja tam stáli s rukami zdvihnutými nad hlavou k tmavým nebesiam a zadychčane čakali čo sa stane. Ani po chvíli sa nič nestalo a im ruky klesli vedľa tiel. Obaja sa tvárili začudovane, ale i nahnevane.

„Prečo sa nič nestalo?!“ ozvala sa žena a ruky si zložila nadurdene v bok.

„Neviem!“ zrúkol podráždene chlap a civel na Avalonskú skalu, ktorá ostala nemenná.

„To ten rozmazaný text na začiatku poslednej hádanky! Ty si na vine! Kvôli tebe sa rozmazal! Hlupák!“ zrúkla naňho.  Bola totiž pravda, že jej spoločník rád pil a pred pár dňami, keď znova zízal do denníka nebol práve v triezvom stave a trochu z obsahu fľaše sa mu rozlialo na denník. Síce to skúšala napraviť, ale pôvodný text sa zrejme neobnovil ako mal. Ale aj tak by to malo fungovať. Prečo teda nie? Bola chyba v tom amulete? Alebo v tej čarodejníckej piesni?

„Niekde sa stala chyba,“ povedala po chvíli celkom pokojne a uvažovala, čo spraviť. Potom dostala nápad. „A čo keby sme to spravili inak?“

„Ako inak?“ ozval sa podozrievavo.

Nocou sa ozval jej prenikavý smiech nasledovaný jeho rehotom, keď mu vysvetlila svoj plán.

Severus nemal veľmi dobrú náladu. Vlastne bola horšia ako tá búrka, ktorá zúrila za oknami Chegwiddenovského sídla. Nevolala ho, ale on napriek tomu prišiel. Chcel sa dohodnúť na dátume posledného pátrania. Lenže jej sa akoby nechcelo. Jej záujem o vylúštenie tej hádanky zvlažnel, zatiaľ čo on horel od zvedavosti.

„Tak čo pozajtra?“ ozval sa nedočkavo, ale ona znova pokrútila hlavou.

„Ani pozajtra nemôžem,“ odvetila mysliac na to, koľko papierovania má ešte pred sebou u sv. Munga, aby si vybavila posledné formality pri výstupe z práce.

„Do kotla! Zdá sa mi, že vám je to úplne ukradnuté! Ja sa na to pokojne môžem aj vykašľať. To vy ste chceli, aby sme pátrali po tej hlúpej knihe, nie ja!“ pripomenul jej zlostne a jeho hlas znel ako dunenie hromu, ktoré sa ozývalo za oknami.

„Severus, ja naozaj nemôžem,“ povedala pokojne, ale obočie sa jej mračilo v súvislej čiare nad hnedými očami, ktoré nadobudli odtieň horkej čokolády.

„Ale áno, iste! Vždy je prednejšie niečo iné!“ zrúkol znova.

„Ste obyčajný naničhodný grobian!“ zvolala postaviac sa zo stoličky, na ktorej sedela ako na klincoch. „Nechápem ako môžete byť taký bezohľadný! Myslíte si, že svet sa bude vždy točiť okolo vás?!“

„A vy ste drzá sopľaňa, ktorá si veľa dovoľuje! Ako si môžete myslieť, že ma môžete súdiť?!“ zaťal ruky v päsť a zaťatou päsťou tresol po ťažkom, leštenom dubovom stole. „Myslíte si, že keď máte pár diplomov a viete bezchybne pripraviť nejaký blbý elixír, že ste úžasná?! Čo vy o mne vlastne viete? Čo vy viete o tom, čo som prežil?!“

„Nič! No a? Každý z nás niečo prežil! Nielen vy! Ale ja som sa nad to dokázala povzniesť, zatiaľ čo vy sa topíte vo svojej minulosti a neviete si pomôcť! Nechcete žiť ďalej svoj život, ale skrývate sa za staré rany! Drzá sopľana? Nie, tou už dávno nie som. Ak ste si to nevšimol, drahý Severus, som žena! Naozaj nechápem, čo som na vás videla! Musela som byť slepá, keď som sa do vás zaľúbila! Asi som prišla o zdravý rozum! Vás naozaj nemôže milovať nik!“ vykríkla a z očí sa jej vykotúľali slzy. Hľadela ako za Severusom zavial jeho čierny habit, dvere pracovne sa s treskom zatvorili a on sa s novým zábleskom a zadunením hromu odmiestnil. Ariana sa triasla na celom tele. Otočila svoj uslzený pohľad k portrétu, ale starý otec tam nebol, aby ju povzbudil, utešil. Klesla späť na stoličku a zložila si tvár do dlaní. Až teraz si uvedomila, že povedala priveľa. Z nevinnej hlúposti sa vykľula hádka. A ona povedala aj to, čo nemyslela vážne. Ale ani on toho nepovedal menej. Bezdôvodne ju urazil a ona mu to oplatila. Konečne mu povedala to, čo si o ňom v skryte duše myslela. Ale nechcela ho raniť. Bola príliš tvrdá. Ale bolo naozaj tvrdé povedať Severusovi Snapovi do tváre, čo si o ňom myslela? Vstala, utrela si oči chrbtom ruky a zahľadela sa na kozub. Už roky ho nepoužila. Ale stále bol pripojený na letaxovú sieť a hop – šup prášok visel zavesený na mosadznom háku upevnenom na kozube. Chcela sa za ním rozbehnúť a povedať mu, že to tak nemyslela, no zarazila sa. Došlo jej, čo jej povedal. A následne aj to, že k nej nič necíti, lebo inak by nebol schopný ublížiť jej. Ešte stále mala v živej pamäti hádky svojich rodičov. A toto nechcela. Ona si takto lásku nepredstavovala. Nesnívala o nej, netúžila po takom živote. Ruku bezmyšlienkovite zaborila do prášku a naberúc si ho do hrste, znova ho nechala presypať pomedzi prsty. Potiahla nosom a znova si utrela líce.

„Bola by som ti dala všetko, lenže ty z toho nechceš nič, Severus,“ zašepkala a znova vzlykla. Rozhodla sa, že na to miesto pôjde hneď zajtra a nájde skrýšu tej Merlinovej knihy. A urobí to sama, bez jeho pomoci. Zvládne to. Má predsa všetko. Dokonca jej tu v tom rozčúlení zanechal aj prsteň. A vôbec si nevšimol, že ho mala celý čas na ruke. Páčil sa jej a sedel jej ako uliaty. Ukutý zo striebra, ozdobený dvoma hadmi, ktoré spájalo zelené okolo veľkosti nechtu malíčka. Zelené ako smaragd, sýte a nádherne odrážajúce slnečné lúče.

V miestnosti treslo a Ariana sa bleskovo otočila. Stáli tam dvaja ľudia zahalený v tmavých plášťoch a kapucniach. Skôr ako na nich čo i len namierila prútikom, obaja na ňu vyslali omračujúce zaklínadlo a ju odhodilo dozadu. Narazila do steny a jej telo ochablo padlo na zem.

„Spútaj ju,“ prikázala žena svojmu spoločníkovi a on vyslovil zaklínadlo, ktoré jej sputnalo ruky. „Ja nechám pre nášho známeho odkaz,“ povedala a pomalými krokmi prešla cez miestnosť. Na stenu vedľa kozuba načmárala prútikom pár viet, spokojne sa usmievajúc.

„Myslíš si, že to teraz vyjde?“ opýtal sa jej chlap a uprene hľadel na štíhle telo peknej dievčiny pod svojimi nohami. Uvažoval o tom aká je pekná a napadlo ho, že je možno len o pár rokov staršia ako jeho dcéra. Zohol sa k nej a prešiel jej palcom po tvári. Bola ako z alabastru. Krásna a krehká. Napadlo ho, čo všetko by s ňou mohol zažiť a jeho úzke pery sa roztiahli v chlipnom úsmeve. No najprv tu bola práca, ktorú bolo treba dokončiť. To, že potom dievča bez stopy zmizne, iste aj tak nikoho nebude zaujímať. Uškŕňal sa čím ďalej tým viac a nechal svoju zhýralú fantáziu pracovať, kým doňho neštuchla tá tučná ropucha, ako ju zvykol v duchu častovať.

„Hýb sa a ber ju. Predpokladám, že najneskôr zajtra dostaneme návštevu. Veľmi vzácnu návštevu,“ usmiala sa a dívala sa, ako si prehodil dievča cez plece. Tak rýchlo ako prišli, aj odišli. Jediná stopa, ktorá po nich ostala bol červený nápis na stene, ktorý dokonca svietil v tme ako výstražné znamenie.