Wardenka

33. kapitola

Späť na Avalone

„Otrasná ženská!“ zvolal Severus, len čo sa ocitol v neveľkej spustnutej záhrade svojho domu na Pradiarskej uličke. Kroky, ktoré odmeral k dverám boli také dlhé, že mu stačilo sotva päť a už bol pri dverách svojho domu.

„Alohomora!“ zvolal vôbec nie potichu a so silným trhnutím ich otvoril a zavrel s poriadnym buchnutím. „Vraj naničhodný grobian! A bezohľadný?! Tss!“ Cez krátku chodbu prešiel ako uragán. Jeho čierny habit za ním poletoval ako tmavé vtáčie krídla, kým ho vo svojej spálni zo seba ledabolo nezhodil na stoličku s ošúchaným a popraskaným náterom. Vyčerpane si sadol na posteľ a zložil si hlavu do dlaní. „Čert mi ju bol dlžný!“ zahundral a zvalil sa na posteľ, prekryjúc si oči rukou. Tej noci bol taký rozčúlený, že ani nemohol zaspať. Nevedel sa prehrýzť cez to, čo mu vmietla do tváre a nechcel na to myslieť. Urazila ho a to nemala robiť. Rozhodol sa, že po tej stupídnej knihe viac pátrať nebude. A s ňou už vôbec nie! Skúsi to sám a hneď zajtra! Keď sa osprchoval a prezliekol do čistých vecí, chvíľu bezmyšlienkovite blúdil po dome. Uvaril si kávu a nakoniec si sadol do svojho obľúbeného kresla vo svojej skromnej pracovni. Nebola zariadená tak luxusne ako pracovňa lorda Chegwiddena, ale páčila sa mu. Trávil v nej najviac času. Staré kožené kreslo, síce časom vysedené, bolo stále pohodlné. Stôl bol miestami ošúchaný ako väčšina z jeho nábytku a potreboval by prebrúsiť a prelakovať nanovo, no on sa tým nezaťažoval. Ani najmenej ho to netrápilo. Oprel sa v kresle a rozhliadal sa okolo. Napadlo mu, že by to tu zišlo aj omaľovať. Biela farba sa zo stien miestami tiež zlupovala. Hlavne hore v kútoch, kde momentálne mali svoje domovské sídlo pavúky s dlhými tenkými nohami. Na to, aby ich upratal stačilo jediné malé kúzlo, ale ani to sa mu nechcelo. Namiesto toho siahol na kovanú úchytku šuplíka z čerešňového dreva a vytiahol odtiaľ  denník starého otca. Otvoril ho na stránke, ktorú nedočítal.

„17. novembra 1921

Môj syn Derek je naším najväčším darom, aký nám mohol život dať. Už nehľadám denník, ktorý možno nikdy nenájdem. Hľadám spôsob, ako rozveseliť svojho syna, ako svoju manželku ľúbiť viac ako ju už ľúbim. Zdá sa mi to, alebo je život naozaj taký krásny.“

Severus sa zamyslel. Mama nikdy nespomínala svojho brata. Keď starý otec opisoval narodenie dieťaťa, myslel si, že to bola jeho matka, kto sa narodil. Ale nie. Bol to jeho strýko. Lenže čo sa s ním stalo? Aj on zanevrel na matku? Alebo v tom bolo niečo iné?! Dočítal pár strán, v ktorých opisoval Uriash rodinné šťastie, ale aj nešťastie sestry, ktorá sa vzdala možnosti  otehotnieť. Spomenul však svoju tetu Yadiru a jej manžela Lestata Ilíria Malfoya. Skoro sa rozosmial. Nevedel o tom, že by bol v spojení s vetvou zazobaných Malfoyovcov. A o takom príbuznom vôbec nepočul. Z ich manželstva sa narodili dve deti. Staršia Matilda a Marius Gustave Malfoy.

„25. mája 1922

Dnes mala moja sesternica Matilda Malfoyová svadbu. Strýko Lestat bol na ňu hrdý, hoci Flávius Umbridge nepochádza zo slávnej čarodejníckej rodiny, je veľmi majetný. Marius sa mi zaprisahával, že ostane starým mládencom. Bol síce opitý, ale jeho oči hovorili o smútku. Veľmi dobre poznám jeho príčinu. Je ňou snúbenica istého Averyho, krásna Britta Alegra Wenesis. Mladé, sedemnásť ročné dievča, ktoré ako som sa dopočul z klebiet, zasnúbili proti jej vôli. Aj to sa však stáva. Sám som príkladom dohodnutého manželstva, ale môžem konštatovať, že to moje manželstvo je šťastné. Našli sme k sebe cestu. Kto vie, či ju nájdu aj oni. Avery sa mi zdá dosť hrubý k svojej jemnej snúbenici. Astherope mi hovorila, že ich vzťah sa skončí tragédiou. Kto ho vie?“

Severus čítal ďalej a zistil, že stará mama sa nemýlila. Averyho mladá manželka po troch rokoch života s brutálnym manželom zahynula a ako jediný vedeli, čo sa vlastne stalo, pretože Marius prišiel svojho bratranca požiadať o pomoc. Prezradil mu, že chceli spolu s Brittou ujsť, ale Avery sa o tom dozvedel a prekazil im plány. Mariusa vyzval na súboj, ale jedna z kliadob zasiahla Brittu. Vypálil ju jej manžel a ona sa vrhla pred Mariusa, aby ho nezabil. Obetovala sa zaňho. Odvtedy sa Marius zmenil. Stal sa nevrlým, uzavretým do seba, až kým nezomrel.

„16. apríla 1923

 Matilde, mojej drahej sesternici sa narodilo ich prvé dieťa. Dali jej meno Runiel Matilda. Moja krstná dcéra je naozaj krásna. Niet divu. Svoju krásu zdedila po svojej prastarej matke Alishyi Míne, ktorá bola naozaj vychýrenou krásavicou so svojimi havraními vlasmi a očami čiernymi ako najčernejšia noc.“ 

Ako Severus zistil, rok 1930 bol pre jeho rodinu kritický.

„23. januára 1930

Moja drahá manželka je v štvrtom mesiaci tehotenstva. No radosť z príchodu dieťatka na svet nám kazí synčekova choroba. Už celý týždeň má vysoké horúčky a ošetrovatelia si nevedia dať rady. Skúšali azda všetko. Pijavice, púšťanie žilou, tie najrôznejšie čaje, bylinky a elixíry, no nezaberá nič. Vravia, že mu niet pomoci, no my stále dúfame. Nádej je to jediné, čo nám ostáva.“

Severus čítal napäto. Žeby bol jeho strýko zomrel? Zistil, že sa nemýlil.

„1. februára 1930

Na nášho Dereka si uchováme v srdci tú najkrajšiu spomienku. Bol tým najkrajším chlapčaťom, tým najradostnejším, čo nám život ponúkol. Navždy ostane v našich srdciach. Môžeme len dúfať, že dieťatko, ktoré príde nám zaplní miesto v našich ubolených srdciach.“

Severus čítal a čítal a nevedel sa od denníka odtrhnúť. Jeho mama sa narodila 24. Júna 1930, len čosi viac ako štyri mesiace po bratovej smrti. Usúdil, že o ňom nehovorila zrejme preto, lebo ho sama nepoznala.

„1. septembra 1941

Eileen dnes nastúpila do školy. Dúfam, že bude zaradená do Slizolinskej fakulty, tak ako som bol ja. Som na ňu nesmierne hrdý. Je veľmi šikovná, hoci musím uznať, že sme ju trošičku rozmaznali. Farbu vlasov zdedila po svojej matke. Sú ako čokoláda. Má však moje oči a musím povedať, že aj nos.“

Severus sa usmial. Už z obrazu vedel, na koho sa tak veľmi ponáša. Ľutoval, že sa nezachovala žiadna podobizeň jeho strýka. Kto vie, aký bol on. Kto vie, ako vyzeral a na koho sa podobal. Roky plynuli úmerne s popísanými stránkami, cez ktoré sa dostával v príbehu ďalej a ďalej. Dokonca mal také šťastie, že zistil dôvod, pre ktorý starý otec jeho matku vydedil. Ale všetko to bol len nešťastný omyl, ako aj potrebné opatrenia.

„19. december 1949

Stále uvažujem nad tým, čo viedlo Eileen k tomu, aby sa vydala za toho muža. Tobias Snape vo mne nevzbudzuje ani štipku dôvery. Bojím sa, že moja dcéra s ním nebude vôbec šťastná. Ten muž nechce s našou rodinou mať nič spoločné. Obávam sa však, že to nie je tak celkom pravda. Pri vidine peňazí sa mu lesknú oči ako šakalovi, keď striehne na korisť. Je to síce mukel, ale celkom dobre sa vyrovnal s tým, z akej rodiny pochádza jeho manželka. Aj tak sa mi však na tom niečo nepozdáva.“

Severus sa zarazil. Dávno vedel, že jeho otec nebol žiaden svätec. Starý otec ho prirovnal k šakalovi. On by ho prirovnal skôr k hyene, ale čo už.

„26. febrára 1950

Dnes bol za mnou Tobias. Oznámil mi, že nechce mať nič spoločné s našou rodinou, že sme všetci blázni a skončíme na psychiatrii. To je nejaký muklovský ústav, kde zatvárajú bláznov, ako mi veľkodušne vysvetlil. Naozaj mám o Eileen obavy. Od januára o nej nemáme žiadne správy. Tobias povedal, že s nami nechce mať nič spoločné ani ona. Vraj sa za nás hanbí. Ale neverím, že by to bola pravda.“

Starý otec ďalej opisoval zdravie svojej manželky, ktoré chradlo. Dokonca ju vzal do kúpeľov v Bath, len aby sa jej uľavilo a zdalo sa, že to naozaj pomohlo.

„16. júna 1951

Dnes bola za mnou moja krstná dcéra. Tvárila sa dosť nešťastne. Som z nej zmätený. A ešte viac som bol, keď mi z ničoho nič vyznala lásku a chcela ma dokonca pobozkať. Vyhrešil som ju a poslal domov. Neviem, čo to do nej vošlo. Runiel sa tak nezmyselne nikdy nesprávala.“

Aj ďalšie zápisky boli plné rozhorčenia a znechutenia z toho, ako veľmi Runiel svojho krstného obca prenasledovala a obťažovala neslušnými návrhmi, až nakoniec vyhrala, hoci podlo.

„17. novembra 1953

Vôbec neviem, ako sa jej to podarilo, ale jedno je isté. Už nikdy v živote neprekročí prah tohto domu. Ako sa vraví tomu, keď muž prinúti ženu k milovaniu? A ako sa tomu hovorí v prípade, ak to spraví žena? Hanbím sa, že to vôbec priznávam, ale vyspal som sa s ňou, bez svojho vedomia. Netuším, či na mňa použila kúzlo, alebo elixír, ale dosiahla svoje. Stála tam nado mnou, ešte stále nahá, ako povedala, aby mi ukázala stvorenú dokonalosť a so škodoradostným smiechom mi to šplechla do tváre. Malá nevďačnica! Nehanebnica! Netuším ako a či vôbec sa mám priznať Astherope. Neviem, čo urobím. Nie je to moja vina, hoci ju cítim. Mal som ju vyhnať zo svojho života už vtedy, keď sa mi priznala, aké city ku mne v skutočnosti prechováva, hoci tomu nerozumiem.“

Severus vytreštil oči, keď sa dočítal ďalšiu znepokojujúcu správu. Tá nešťastná noc neostala bez následkov. Starému otcovi sa narodilo ďalšie dieťa. Bolo to dievča a Severus ju veľmi dobre poznal. Zbledol viac ako bol a prišlo mu nevoľno. Vstal a otvoril okno, aby dnu vpustil čerstvý vzduch. Brieždilo sa. Vôbec mu neprekážalo, že nespal. Sadol si späť, len aby konečne dočítal ten denník do konca.

„27. júla 1958

Teraz už viem v akej biede žije moja dcéra. Tobias o ňu vôbec nedbá. Najviac jej vyčíta jej pôvod. Ponúkol som jej, že sa môže kedykoľvek vrátiť o opustiť ho, ale ona to nechce ani pripustiť. Zdá sa, že ho napriek všetkému miluje. Pokúsil sa na mňa zaútočiť. Obyčajným nožom. Ľahko som ho odzbrojil, ale s nevôľou som počúval ako sa mi vyhráža smrťou. Baží po našich peniazoch a to nedovolím. Povedal som im, že som svoju dcéru vydedil. Len aby som jej vrátil rozum a jeho odradil od úmyslov, ublížiť mne, či mojej chorľavej manželke. Ak sa im však niekedy podarí splodiť potomka, som rozhodnutý venovať všetok majetok jemu.“

„30. októbra 1960

Predsa sa stalo. Moja dcéra je matkou. Už sme ani nedúfali. Vraj sa volá Severus. Vybrala dobre. Som na ňu hrdý, hoci jej to zrejme už nikdy nepoviem. A to ma trápi najväčšmi. Dieťa, ktoré sme tak obaja milovali sa nám odcudzilo a mám dojem, že nás nenávidí. Kiež by to nebola pravda. Tak, Severus, teraz bude všetko len tvoje.“

Posledný zápis, ktorý jeho starý otec urobil bol z roku 1967, zo dňa, kedy pochoval svoju manželku Astherope v rodinnej hrobke, v ktorej spočinul sám o jedenásť rokov neskôr. Na mieste, kde ich čakal ich syn Derek a kde ich mali medzi sebou uvítať duše ich zosnulých predkov. Na konci denníka však našiel ešte jeden poklad. Ich rodokmeň.  

Severus  zavrel denník a zamyslene pohladil jeho kožený povrch. Nič vzácnejšie mu doteraz život nepriniesol. Ak nerátal Arianu.

„Ariana,“ zašepkal a jeho hlas neznel vôbec nahnevane. Skôr znel unavene. Uvedomil si, že bol nesmierne nepríjemný a kričal na ňu bezdôvodne. On nemal čo robiť počas dňa a bolo mu dlho. No ona mala svoju prácu a iné povinnosti, o ktorých nemusel vedieť. Rozhodol sa, že len čo si trochu zdriemne, pôjde za ňou a ospravedlní sa jej. Za všetko, čo jej spôsobil.

Lenže ani toho sa nedočkal. Skôr ako opustil pracovňu, vyrušil ho hlas z portrétu visiaceho na stene po jeho ľavici.

„Chlapče! Chlapče! Som tak rád, že som ťa našiel!“ kričal už zďaleka Amadeus a tlačil sa vedľa Uriasha a sácal ho.

„Amadeus?!“ zháčil sa Severus a vytreštil oči. Civel na obraz, kde sa dvaja starý muži štuchali a hnevlivo si šuškali.

„Ty trkvas! Čo som ti povedal?!“ hromžil Uriash a ukazoval mu päsťou, ale ten ho ani nevnímal.

„Starý otec?“ zašepkal Severus hľadiac na muža v bielej košeli s naškrobeným stojačikom, v čiernom habite a s bokombradami na lícach.

„No, áno ...,“ hlesol previnilo Uriash a prestal štuchať Amadea, ktorý sa bránil ako lev. „Už dávno sme s Amadeom prišli na to, ako fungujú tie začarované obrazy a dohodli sme sa, že to spravíme aj my.“

„Ale prečo si mi nedal vedieť, že si ... že si,“ nedokončil, lebo mu to akosi stále nedochádzalo.

„Nevedel som, čo si o mne myslíš. A rád som ťa pozoroval. Si celkom ako ja,“ usmial sa naňho srdečne. Avšak ich výlevy prerušil Amadeus.

„Iste, iste. Celkom. Ale niečo sa stalo, Severus. Arianu uniesli! Musíš jej pomôcť!“ naliehal Amadeus.

„Čože? Kto to bol?!“ zvolal nechápavo. Len čo sa spamätal z jedného šoku, dostal sa do ďalšieho.

„Ja neviem! Ale na stene je pre teba odkaz!“ zvolal Amadeus a bežal späť do domu. Uriash len pokrčil plecami a rýchlo starého priateľa nasledoval. A Severus ich nasledoval.

Len čo sa ocitol v obývačke, videl známky boja. Napadlo ho, že sa to muselo stať len chvíľu potom, čo sa tak škaredo pohádali. Na stene ho čakal nápis, ktorý vyzeral tak, akoby ho písali krvou.

„Ak chceš ešte niekedy vidieť to dievča, Snape, príď k Avalonskej skale. Ty vieš, čo chceme a ak to dostaneme, dievča ti vrátime. Ak nie, zomrie!“

„Pôjdeš tam?“ opýtal sa Amadeus, ale kým sa stihol otočiť k Severusovi ten bol dávno preč.

Ariana sedela na zemi a triasla sa od zimy napriek tomu, že bol teplý augustový večer. Bola pripútaná k akejsi skale reťazou, ktorá ju omínala na zápästiach. Veľmi dobre vedela, kde je. Bola na Avalonskej skale aj so svojimi únoscami. Dlhé vlasy sa jej lepili na krku a pot jej stekal dole chrbtom. Bála sa. Hneď ako sa prebrali jej tá ženská oznámila, že nechali správu pre Snapa a vie, kde ich nájde. Ale vôbec sa jej nepáčil ten chlap. Pozeral na ňu takým pohľadom, po ktorom jej po tele prebehli zakaždým zimomriavky.

„Vieš o tom, že si krásna?“ ozval sa a jeho hlas znel jej ušiam tak odporne. Bol nechutne maznavý. Jeho pohľad bol zvrhlý a hoci sa jej zatiaľ nedotkol, cítila ako jeho oči stúpajú od jej členkov stále vyššie a vyššie. Striasla sa hnusom a stiahla nohy pod seba.

„Čo odo mňa chcete?“ opýtala sa trasúcim sa hlasom a odvážila sa naňho pozrieť. Jeho zjav bol ohyzdný. Polodlhé plavé vlasy mal schlpené a mastné. Tvár bola husto zarastená niekoľkodňovým strniskom a hustou bradou, ktorú si teraz zamyslene poškrabkával a mal na nej pomerne čerstvé jazvy, ktoré akoby hnisali, no možno sa jej to len zdalo. Jeho modré oči boli chladné ako kus ľadu. Vôbec nie ako nežné oči jeho dcéry. Bol vetchý. Vysoký, no príliš štíhly a s pivným bruchom vyzeral veľmi smiešne. Keby nebola v takejto situácii, možno by ju jeho zjav aj rozosmial, no teraz sa jej na ňom nezdalo smiešne nič. Skôr odpudzujúce.

„Trochu sa zabaviť,“ uškrnul sa a kľakol si na zem. Keď sa na ňu usmial, mohla vidieť jeho pokazený chrup. Bolo viac ako zjavné, že o seba vôbec nedbal už niekoľko rokov. Ani nevedela prečo, no zrazu si spomenula na Cygniu a prišlo jej dievčiny nesmierne ľúto, že musela vyrastať s takým otcom. Keď sa dotkol jej nahej pokožky na lýtku, strhla sa a odtiahla. No bolo to zbytočné. Nemala sa veľmi kam posunúť. To, že bola pripútaná jej v tom dokonale bránilo.

„Nechajte ma! Nedotýkajte sa ma!“ varovala ho a skúšala ho kopnúť aspoň nohou. No on sa len rehotal nad jej nemohúcnosťou. Vysmieval sa jej utrpeniu a v jeho očiach sa mu zračilo číre potešenie.

„Darmo sa brániš, šelmička, aj tak ťa dostanem,“ zašepkal a chytiac ju okolo pásu, pritiahol si ju bližšie a drsne ju pobozkal. Nad pokusom, keď odvrátila hlavu a on jej oslintal líce sa rozrehotal ešte väčšmi. Po druhý raz už takú chybu nespravil a rukou jej vytočil tvár k sebe. Keď ucítila na perách jeho ústa páchnuce po akejsi pálenke, zdvihlo jej žalúdok, ale nechcela sa vzdať. Stisla pevne zuby, ale aby mu jeho násilný bozk znemožnila.

„Neubrániš sa,“ vyškieral sa a jeho lepkavý dych jej šteklil ucho. Vykríkla, keď ju bolestivo schmatol za rozpustené vlasy a omotal si ich okolo zápästia, ktorým mykol, len aby jej spôsobil väčšiu bolesť. To mu stačilo na to, aby spravil čo chcel. Pobozkal ju oveľa drsnejšie ako pôvodne chcel, ale podľa neho si to zaslúžila. Zreval od bolesti, keď ho uhryzla do hornej pery, ktorá mu teraz krvácala. Vylepil jej facku a jej vyvrátilo hlavu na stranu. Líce ju pálilo a cítila, že krváca. Rozťal jej peru.

„Impedimenta!“ Vzduch preťalo silné zaklínadlo a Averyho odhodilo o hodný kus ďalej. Ariana počula ako zahrešil a zrakom sa snažila preniknúť hustú tmu, ktorá ich obklopila.

„Ste v poriadku?“ ozval sa Severus a vykročil k Ariane. Lenže nebol dosť opatrný a ona ho nestihla varovať. Zastal, cítiac ako sa mu pulzujúcu tepnu na krku pritláča iný hrot prútika. Stačilo jediné slovo a padol by na zem mŕtvy.

34. kapitola

Kniha Všemohúceho

„Severus,“ hlesla Ariana nemohúcne. Hľadela naňho ako skláňa svoj prútik a čaká, čo sa udeje. Žena, ktorá stála za ním si dala konečne dole kapucňu, ktorá jej tienila tvár.

„Vedela som, že sa na toho hlupáka nemám spoliehať!“ zlostila sa dívajúc sa Averyho smerom a štuchla do Severusa. „Odhoď svoj prútik!“ prikázala mu a on poslúchol. Stál len pár metrov od spútanej Ariany a keď jeho prútik dopadol na zem, ženská doňho strčila a svižne sa po jeho prútik zohla. Skôr ako sa stihol otočiť, držala ho už v rukách a mierila mu ním na hruď.

Jej tmavé krátke vlasy boli popretkávané šedinami a stáčali sa do kučier. Vôbec nepôsobila ako vrah a aj teraz jej na perách sedel úsmev. No nebol úprimný. Jej úsmev skôr pripomínal úškľabok. Pod čiernym plášťom sa skvel jej ružový habit. Severus si všimol i jej brošňu, ktorú mala pripnutú na ňom. Brošňa mala tvar mačky.

„Dolores,“ zasyčal a venoval jej pohľad plný znechutenia.

„To je prekvapenie, čo? Iste si nečakal mňa,“ prehovorila sladkým hlasom. Nemýlila sa. Ani by ho len nebolo napadlo, že by to mohla byť ona.

„Choď skontrolovať toho trkvasa!“ prikázala mu, ukazujúc na Averyho, ktorý sa stále nehýbal. Severus teda vykročil k nemu dúfajúc, že Avery má prútik stále pri sebe. Keby sa mu ho podarilo nenápadne zobrať, mohol by na Dolores zaútočiť. No zdalo sa, že tá striga mu zrejme číta myšlienky, pretože zvolala: „Accio Averyho prútik!“ a Severusovi takto vzala jedinú nádej, ktorú mal na ich vyslobodenie a napravenie svojej chyby, keď zabudol na to, že ich nepriatelia sú dvaja.

„Teraz už môžeš,“ povedala spokojná sama so sebou, držiac v rukách tri prútiky.

Severus si kľakol k Averymu a nahmatal mu pulz. Bol pravidelný. Zrejme bol len opitý ako usúdil z jeho páchnuceho dychu.

„Žije,“ odvetil krátko a vstal.

„Tak ho zobuď!“ prikázala znova a on doňho s radosťou kopol.

„Avery, vstávaj!“ skríkol a znova doňho kopol, tentoraz silnejšie. Chlap pri jeho nohách sa strhol a začal sa zmätene obzerať okolo seba, čo sa stalo.

„Ty imbecil! Keby si sa nebol zabával s tým dievčaťom, bol by si videl, že je tu!“ oborila sa naňho Dolores, rozhorčene pohodiac hlavou. Vzápätí si upravila jednu z uvoľnených kučier, ktorá jej padla do čela.

„Sklapni, ty ropucha! Veď sa nič nestalo!“ zahundral vstávajúc zo zeme. Hlava sa mu točila a nachvíľu ju zovrel do dlaní, lebo mal pocit, že mu praskne lebka.

Ariana na nich ticho hľadela, ani nepípla. Premýšľala nad niečím iným. Ako bolo možné, že ich prútiky a čary fungovali? Keď tu boli prvý raz, nemohli čarovať. Všetko sa však zmenilo vo chvíli, keď na oblohu vyplával bledý, striebristý mesiac. Z okolitých hôr sa začala na Avalon znášať hmla a kúzlo miesta starého celé veky začalo pôsobiť. A stalo sa to práve v tej najvhodnejšej chvíli, keď si Averyho myseľ dala dokopy dve a dve a on si spomenul na ten kopanec.

„Ty všivavý bastard!“ zaskučal prebodnúc Snapa svojim pohľadom a chytil sa za boľavé miesto na boku. Až teraz mu došlo, čo ho vlastne tak bolí. „Určite si mi zlomil rebrá!“

„Určite nie, čo veľmi ľutujem,“ odvetil mu celkom pokojne Severus a so stoickým chladom sa díval na svojho soka, ktorý naňho vytiahol prútik a zreval: „Avada Kedavra!“

Ariana i Severus zmeraveli. Ale neboli sami. Aj Dolores zbledla, keď si uvedomila, akú kliatbu vyslovil jej podnapitý spoločník a bleskovo ho chcela odzbrojiť. Lenže našťastie sa nič nestalo. Averyho prútik iba slabučko zaiskril, presne ako ten, ktorý patril Dolores. Urobila však niečo iné. Podišla k nemu a s úsmevom pre ňu typickým ho chytila pod krk.

„Ak by sa ti podarilo zabiť ho, ver mi, že by si ho hneď nasledoval!“ skríkla ako zmyslov zbavená, no potom sa otriasla a znova sa upokojila. „Sme tu z celkom iného dôvodu. Toto miesto je prastaré a dnes v noci nám vydá svoje tajomstvo,“ zvolala teatrálne a otočila sa k Severusovi, ktorého si premeriavala pohľadom.

„Mám dojem, že to už vieš. Však áno?“ riekla po chvíli napätého ticha. „ Vieš, že máme rovnakú krv. A to puto nás spája pokrvným zväzkom,“ hovorila šepky. Oči jej žiarili divým leskom.

„Je to predovšetkým chorý zväzok,“ odvrkol a odpľul si na zem. Samozrejme, že vedel, o čom hovorí. Hovorila o svojej matke, ktorá zviedla jeho starého otca z akejsi chorej túžby. Jej meno bolo tiež v rodokmeni. Teraz si naň spomenul. Lenže boli tam len nevýrazné iniciály s jej dátumom narodenia. „Nie si mi ničím!“ Hnusila sa mu predstava, že on by mal byť jej príbuzným. A hoci bol, jeho rozum to odmietal prijať. Avery sa zatiaľ opretý o skalu, o ktorú bola pripútaná Ariana spokojne vyškieral, zatiaľ čo dievča iba zmätene počúvalo, o čom sa bavia a nenápadne sa snažila vymaniť si ruky z pút.

„Som nevlastná sestra tvojej matky, Severus Snape a teda tvoja teta. Ja mám najväčšie právo na Princovské dedičstvo,“ šplechla mu do tváre nahnevane, ale s ním to ani nepohlo a to ju nahnevalo zdá sa ešte viac.

„Nemýlim sa, ak poviem, že si sa do domu môjho starého otca nikdy nedostala?“ opýtal sa posmešne. „Chceš vedieť prečo, drahá teta?“ Keď nič nehovorila, dokončil vyžívajúc sa v jej hneve, ktorý sa zračil na jej okrúhlej plnej tvári. „Pretože ti z toho majetku nepatrí ani deravý sikel! Dom bol prepísaný na mňa, keď som sa narodil,“ povedal pokojne a usmieval sa. Vedel, že teraz je dom v strašnom stave a nestaval si žiadne vzdušné zámky, pretože na jeho opravu by potreboval zrejme polovicu peňazí z celej Gringottbanky, ale bol jeho a bol to celkom príjemný pocit, že je jediným a právoplatným vlastníkom aspoň nejakého dedičstva, ktoré mu odkázala rodina. Jeho rodina.

Tvár Dolores bola pokrivená hnevom, nenávisťou a túžbou, ktorá hovorila jedine o pomste.

„Lenže ani to už dlho nepotrvá, synovec,“ šepla zlovestne. „Hoci sme sa s mamou zbavili po smrti tvojho starého otca druhej svedkyne, nepomohlo to. Závet sme nenašli, aby sme ho mohli zničiť. A teraz už viem prečo. Ale aj s tým si poradím, o to sa neboj.“

„Druhej svedkyne? Chceš povedať, že vy ste zabili Hestiu Chegwiddenovú?“ ostal tam stáť v nemom úžase a díval sa ako spokojne prikývla.

„Presne tak,“ povedala akoby sa tým chcela pochváliť.

„Ste obyčajná bosorka!“ zvolala Ariana a po líci sa jej skotúľala slza. Svojim výbuchom vyvolala u Dolores akurát tak nový záchvat smiechu a tak len bezmocne trhla rukami. Všetko počúvala so zatajeným dychom a kúsky skladačky začali do seba pomaly zapadať. Srdce jej bilo ako o závod. Najprv ju unesú, ten špinavý lotor ju chce zneužiť a teraz sa dozvedá takú odpornú pravdu, že nevedela, či by nebolo lepšie, keby ostala nevedomá.

„Ale teraz dosť o tom! Veľmi dobre vieme, že ste rovnako ako my pátrali po tej prekliatej knihe! A chceme ju!“ zasyčala.

„Lenže my ju nemáme,“ vmiešal sa do rozhovoru znova Severus, premýšľajúc ako z tejto situácie vykľučkovať.

„To viem! Nie som hlúpa! Sledovali sme vás. Odvtedy ako sme boli prvý raz na tomto odpornom mieste sa mi čosi nepozdávalo. A potom sa mi to len potvrdilo, keď som videla ako vstupuje na Camelote do podzemia. Ty nám ju pomôžeš získať. Inak ...“ nedokončila a pozrela Averyho smerom.

„Inak čo?“ opýtal sa ľahkovážne Severus. „Prútik ti teraz nepomôže, tetuška,“ hlesol snažiac sa ju vykoľajiť.

Dolores pokynula Averymu a ten pochopil. Schmatol Arianu za vlasy a vyvrátil jej hlavu dohora. Vykríkla, keď ju prudko mykol a ostrou čepeľou dýky jej na krku zanechal ranu, z ktorej sa kvapôčka červenej krvi zviezla dole jej krkom a vsiakla do golierika ružového trička.

Severus pochopil, hoci sám nevedel, čo robiť. „Čo odo mňa vlastne chcete?!“ opýtal sa škrípajúc zubami, hľadiac na Arianinu ranu, ktorá neprestala krvácať.

„Urobili sme niečo nesprávne, ale neprišla som na to, čo to bolo. Poď za mnou,“ vyzvala ho a viedla ho k severnej stene, kde boli prv a skúšali si to kúzlo, ktoré im malo odhaliť úkryt knihy.

„Tu je to ...“ povedala a ukázala na obrovské prepletené trojuholníky na zemi, ktoré boli vyryté do kameňa a obkolesoval ich kruh. Teraz do noci svietil znak akýmsi magickým svetlom. Akoby sa v ňom odrážala samotná nočná obloha. Severus bol uchvátený. Spomenul si na prsteň, ktorý zrejme zostal v Arianinom dome, ale aj na amulet, ktorý držala v rukách Dolores. Rozhodol sa, že o ňom nepovie ani slovo. Ako sa zdalo, oni boli naozaj presvedčení, že tým predmetom mal byť amulet. A ak to nevyjde ani teraz, vymyslí niečo iné. Možno sa mu potom podarí odvrátiť Averyho pozornosť. Nikdy sa síce nebil päsťami, ale veď nemôže to byť až také ťažké, nie? Muklovia to robia bežne.

„Podľa mňa stačí mať ten predmet a vysloviť tú pieseň,“ hútal, zvažujúc každé slovo a každú možnosť.

„To sme už skúsili, do trolla!“ zvreskla hystericky a on sa zamračil. Ako z toho mal vykľučkovať?

„A mali ste dobrú pieseň? Lebo pokiaľ viem, existujú štyri rôzne a len jedna z nich je tá pravá.“

„Správnu pieseň?“ zháčila sa a keď sa zamračila, na čele sa jej prehĺbila vráska. „To mi nenapadlo,“ priznala. „Aká to má byť pieseň?“ spýtala sa hľadiac naňho spod prižmúrených viečok.

„Wiccan Reed,“ odvetil a čakal, čo spraví.

„Avery! Poď sem, skúsime to znova!“ zvolala naňho a Severusa vyzvala, nech odstúpi. Vôbec si nevšimol, že Avery sa k nemu priblížil odzadu a tresol ho po hlave ťažkým kameňom. Severus sa sklátil na zem a Avery ho odtiahol k Ariane.

Tá sa na celú scénku iba mlčky dívala a modlila sa, aby sa im to nepodarilo. Už si nebola ničím istá. Mal to byť prsteň alebo amulet? Čo ak sú tie predmety dva? Jej pohľad preskakoval z nehybného Severusa na tancujúci pár, tak čudne pôsobiaci a odriekavajúci čarodejnícku pieseň. Tancovali po kruhu utvorenom z tých troch symbolov s rukami zdvihnutými nad hlavou, a keď zbadali, že od ich nôh sa z kruhu vznáša striebristá žiara, ich spev silnel na intenzite. S dospievaním posledného veršu ich čiara zahalila a ukryla vo vnútri magického kruhu práve vo chvíli, keď Arianine putá konečne povolili kvôli hrdzi, ktorá ich rozožierala.

Len čo Dolores a Averyho obkľúčil vysoký strieborný kruh, nad ich hlavami sa uzatvoril. Spoza nich sa spod zeme, zo samého stredu Pentaklu začala dvíhať akási postava o ani sa už o malú chvíľu sa dívali  do žiariacich belasých očí bielovlasého starca. Okolo hlavy mal vavrínovú korunu, odetý v bielom háve a podopierajúci sa palicou vyzeral veľmi krehko. Napriek tomu, že žiara, ktorá ich do seba uzavrela spôsobila čudesný hukot, počuli jeho tiché slová celkom zreteľne.

„Po čo ste prišli?“ opýtal sa a premeriaval si ich zvedavým pohľadom.

„Chceme knihu!“ zvolala nebojácne Dolores a zložila si ruky v bok.

„Akú knihu?!“ opýtal sa celkom pokojne starec.

„Knihu Všemohúceho! Po ňu sme prišli!“ osmelil sa aj Avery a vykročil vpred, akoby chcel starca udrieť.

Starec však zdvihol ruku a on ostal stáť na mieste akoby vrástol do zeme.

„Nie ste tí praví,“ povedal starček a jeho biele obočie sa zamračene stiahlo.

„Ako to myslíš! Daj nám tú knihu! Hádanky sme splnili a všetko sme vyriešili! Máme na ňu právo!“ zvolala Dolores, hoci sa jej sánka chvela od vypätia i strachu. Jej chuť po pomste však bola silnejšia.

„Nie, nemáte,“ povedal celkom pokojne. „Nesplnili ste moje podmienky. Túžite po pomste,“ prehovoril starec znova. „Vaše srdcia nie sú čisté. Poviem vám, aký vás čaká koniec. Ty,“ povedal ukazujúc chudým prstom na Averyho, „sa utopíš. Skôr ako slnko vystrieda mesiac na svojej púti a ty,“ ukázal na Dolores a vystrel k nej svoju ruku, „prídeš o to, čo je človeku najcennejšie. Tvoje spomienky budú patriť odteraz mne a tebe bude vlastný zmätok.“

Dolores sa však nemienila vzdať. Vykríkla od hnevu a zahnala sa na starca, ale jej ruka nedopadla na jeho bielu tvár, pretože len čo to povedal, tak sa stalo. Dolores sa vytratila z očí žiara a vystriedal ju vlažný úsmev bezstarostného človeka. Usmievala sa ako malé dieťa a kochala sa striebristou žiarou, ktorá ju obklopovala. Avery vykríkol od ľaku, ktorý ho premkol a vyrútil sa von z magického kruhu, mieriac nevedno kam obklopený tmavou nocou.

Ariana videla ako sa vzápätí kruh stratil a uprostred miesta stála pomätená Dolores, ktorá sa zrazu rozplakala a rozbehla sa k veži. Tam pri ohni sa schúlila do klbka a nariekala ako malé dieťa, kníšuc sa zo strany na stranu.

Ariana sa pohla a rukou jemne štuchla do Severusa.

„Severus! Severus! Preberte sa!“ volala a odľahlo jej, keď začula ako zastonal a pomaly sa preberal.

„Čo sa stalo?!“ opýtal sa, stále žmúriac oči od ostrej bolesti, ktorá mu vystreľovala do hlavy.

„Neviem. Už som si myslela, že sa im to podarilo, ale Avery kamsi ušiel a Dolores vyzerá tak, akoby sa zbláznila,“ odvetila. „Ste v poriadku? Ten kameň, ktorým vás ovalil bol poriadny.“

Ťažkopádne si kľakol, preklínajúc Averyho. „Vy ste v poriadku?“ staral sa.

„Ako sa to vezme,“ hlesla zatváriac sa statočnejšie ako by bol možno očakával, no nedal na sebe nič znať. Ani ju nechcel trápiť nevhodnými otázkami, hoci ho škrelo to, čoho sa stal svedkom. Radšej si chcel myslieť, že jej Avery ... nijako neublížil.

„Takže sa im to nepodarilo? To je dobre,“ vydýchol si.

„To hej,“ hlesla a uvažovala, čo spraviť. „Niečo sa muselo stať. Neurobili všetko tak, ako bolo treba,“ povedala rozmýšľajúc nad tým a poklopkávajúc si prstom po brade hútala, na čo dôležité zabudli.

„Chcete to skúsiť?“ opýtala sa ho znenazdania a vstala zo zeme. Aj jemu pomohla na nohy a podoprela ho. „Mám síce obavy z toho, čo všetko sa môže stať, hlavne potom, čo som videla bežať odtiaľ Averyho a zdalo sa mi, že ani Umbridgeová nie je v poriadku. Ale ja to chcem skúsiť, keď už sme opäť tu.“

„Obávam sa, že nemáme prsteň,“ povedal. „Bez neho to asi nepôjde.“

Ariana bola v rozpakoch, ale ukázala mu ruku. Prsteň bol stále na jej prstenníku.  Ani sám nevedel prečo, ale mal chuť rozosmiať sa z plného hrdla.

„Tak dobre. Ako znela tá posledná hádanka?“

Ariana sa nadýchla a kráčajúc ku kruhu znázorňujúcemu čarodejnícky Pentakel, začala odriekať.

„S poslednou hádankou pred Vami stojím

len či ju zvládnete, toho sa bojím.

Pozorne čítajte slová tej básne,

rozuzlenie môže byť jasné i nejasné.

Znova Vás varujem, priatelia moji,

najhoršia z úloh pred vami stojí,

no nie v jej riešení,

ale rozhodnutí,

ak chybu spravíte, koniec je krutý.“

Pokračoval Severus, ktorý ju chytil za ruku a preplietol si s ňou prsty.

„Žena a muž, čo jedným telom sú,

a starodávny prsteň donesú,

dotknú sa hviezd prstami svojich rúk,

nebudú sa báť žiadnych nástrah ani bolestných múk,

len oni dvaja môžu knihu objaviť,

len spolu sa im to môže podariť.“

Stáli tam a dívali sa jeden druhému do očí. Od nôh im začala nahor stúpať striebristá žiara s obrovským hukotom, meniaca sa v štyri nevysoké stĺpy, ktoré nad nimi utvorili akúsi klenbu. Obom im to pripomenulo začarovaný strop vo Veľkej sieni v Rokforte. Ariana sa usmiala. Takúto krásu ešte v živote nevidela. Bolo to oveľa čarovnejšie ako ten strop v Rokforte. Teraz mala nízko nad hlavou celé nebo.

„Jej srdce a jeho sila,

ktorá tiež zo srdca by pramenila,

objaviť môže moje tajomstvo,

ktoré tu ukrývam pre svoje potomstvo.

Keď sa vrátite znovu tam,

kde tajomstvo ukrývam,

kde sa dvíha k nebu skala,

ktorá času odolala,

nájdete to, čo hľadali,

pred Vami mnohí iní rivali.“

Severus zdvihol ruku, ktorou ju držal a priložil si ju k ústam. Vtisol bozk na jej ruku, kde sa skvel strieborný prsteň s malým smaragdovým kameňom a dvíhal ju vyššie a vyššie, až kým sa nedotkli hviezdneho neba, ktoré im žiarilo nad hlavami nízkej striebristej kupoly.

„Keď sa obe znaky spoja,

a kruh ich uzavrie,

keď v obkľúčení hviezd obstoja,

magická sila im Knihu ukáže.

Vtedy zistíte, že ste tam,

kde tajomstvo ukrývam.

Na tom mieste sa skončí Vaša púť,

len na Vás bude sa správne rozhodnúť,

ako s tým darom naložíte,

či ho použijete,

či naveky ako ja odložíte.“

Stáli tam, obaja zahľadení si do očí, s prsteňom, ktorý mal otvoriť bránu minulosti a dotýkajúc sa hviezd nad svojimi hlavami. Začali spolu odriekavať slová piesne, ktoré však nespievali. Ani pri tom netancovali. Odriekali to ako posvätnú prísahu, ktorú sa už dávno vo svojich srdciach snažili plniť.

„Zákon čarodejov ctím,

s dôverou a láskou vždy,

musíš žiť a žiť  nechať

a poctivé srdce mať.

Kruh na trikrát obísť,

k ochrane ho posvätiť,

aby si zaklial slovom svojím

a zaklínadlom nech je rým.

Nech nežný je pohľad tvoj

pohladenie neľutuj.

Hovor málo,

počuj tým viac,

tancuj keď rastie polmesiac,

a spievaj i keď ubúda,

dávnu runu čarodejov,

ktorú Merlin uctieval.

A keď mesiac vrcholí,

tvoje prianie sa vyplní.

Varuj sa severných víchrov,

zamkni dvere, stiahni plachtu,

však južný vietor vítať smieš,

vtedy svoju lásku zrieš.

Ak vanie vietor od západu,

mŕtvi nespočinú v kľude.

Keď vanie vietor východný,

prinesie hojnosť do tvojich dní.

Deväť driev pod kotol patrí,

pomaly i rýchlo horí.

Keď sa kolo roztočí,

čarodej si poskočí,

okolo ohňa Beltaine,

ktorý z jari zahorí,

keď je kolo na konci.

Uč sa silu bylín poznať,

Požehnanie mága dostať,

tam kde voda zašumí,

vyvrhnutý kameň vie,

akokoľvek túžiš niečo mať,

chamtivosť nenechaj si v srdci rásť,

nestrácaj čas s hlupákmi,

hoc by ťa k nim radili.

S láskou vítaj, s láskou praj,

vrelou tvárou, srdcom hrej,

v šťastí sa stretávaj,

rovnako i rozchádzaj.

Čokoľvek urobíš, trikrát sa ti vráti,

ten, kto zlu prepadne, všetko i stratí.

Potápaš sa do problémov?

Hviezdy nech ťa ochránia!

Bez pravdy láska nemá byť,

pokiaľ sa nemá sprotiviť.

Týchto pár slov nech si navždy ctíš:

Rob čo chceš, pokiaľ nikomu neuškodíš!“

Kupola nad ich hlavami sa zvírila a im sa zazdalo, že z nej padá hviezdny prach. Lenže to nebol žiadny prach. Z prachu sa vytvorila postava krásnej mladej ženy, ktorá zastala po boku starca, držiac v rukách svoj poklad. Knihu Všemohúceho.