Wardenka

35. kapitola

Ošetrovateľka

Ariana prešla Rokfortskou bránou a na malú chvíľu zastala, kochajúc sa pohľadom na hrad. Videla zopár opráv, ktorými prešiel, ale inak sa jej zdal taký ako predtým. Krásny, opradený čarami, tajuplný. Znova sa pohla, keď jej nad hlavou preletela jej sova Minerva a jej mačka Spína spokojne zamňaukala. Začula brechot psa a zbadala ako sa k nej od hájnikovej chalupy vyrútil veľký pes. Jej mačka zaprskala a vybehla na najbližší strom. Hneď za psom sa objavila obrovská postava hájnika.

„Šmária, celkom som na vás zabudol,“ kričal na ňu už zďaleka. „Vy ste tá nová asistentka našej Poppy?“ zvolal znova s úsmevom na perách a teraz sa snažil odtiahnuť Tesáka od stromu, o ktorý sa opieral prednými labami a štekal na jej mačku.

„Poppy aj Minerva mi pripomínali, aby som vás čakal pri bráne, ale zabudol som. Som to ja hlava deravá,“ zažartoval a poklopal si po nej rukou veľkosti lopaty.

„To nevadí. Poznám to tu, veď som tu študovala,“ odvetila láskavo a dovolila mu, aby jej pomohol s kufrom. Len čo ju zaviedol do hradu, rozľahlou halou sa ozvalo veselé zvítanie.

„Tak si konečne tu,“ zvýskla Poppy a objala ju. „Nevedela som sa dočkať.“

„Veď ani ja,“ odvetila a teta ju odviedla na poschodie, kde bola Rokfortská ošetrovňa. Byty ošetrovateliek boli hneď vedľa nich, aby mali blízko, čo bolo veľmi vyhovujúce. Teta ju zaviedla do jej izby a potom ju nechala samu, aby si oddýchla a mohla sa vybaliť. Ariana zložila svoj objemný kufor i klietku do miestnosti, ktorú považovala za salón a zvedavo prechádzala z miestnosti do miestnosti, obzerajúc si nový domov. Okrem salónu tu mala jednu spálňu s obrovskou posteľou s nebesami, priestrannú kúpeľňu a pracovňu. Byt sa jej páčil. Bol zariadený jednoducho, ale pekne a bol útulný.

Pri večeri veľa nezjedla. Mala stiahnutý žalúdok. Do rozhovorov sa nesnažila zapájať, hoci odpovedala na otázky, keď bola vyzvaná.

„Firenze sa vrátil medzi svojich,“ povedal Hagrid a všetci ostatní prikývli.

„To bol náš pomocný profesor veštenia, spolu s Trelawneyovou. Kentaur,“ šepla jej teta na vysvetlenie.

„A čo bude s miestom profesora Elixírov?“ opýtala sa Poppy Minervy, ktorá sa rovnako ako Ariana zamyslene prehrabovala vo svojom tanieri vidličkou.

„Pozvala som viacerých uchádzačov a mám vybratého vhodného kandidáta,“ odvetila, ale zjavne ju to netešilo. Ariana si pomyslela, že presne ako ona ľutuje, že Severus sa jej doteraz ani len neozval. Aj toto jej prezradila teta. Zdalo sa, že Poppy vie o všetkom.

Ariana ich napokon nechala tak. Ospravedlnila sa, vyhovoriac sa na únavu a vrátila sa do svojej izby. Sedela v salóne, len pri mäkkom svetle sviečky a hľadela do prázdneho kozuba. V myšlienkach sa vrátila o tri dni dozadu.

Severus a Ariana stáli na Avalonskej skale, uprostred Pentakelu, pod striebristou kupolou so žiariacimi hviezdami nad hlavou. Oproti nim stál bielovlasý starec, ktorý pred ich očami omladol a vedľa neho si zastala mladá kráska držiaca v rukách to, čo ich zaujímalo. Ariana si bez toho, aby ju niekto vyzval kľakla na kolená a sklonila tmavú hlavu. Severus ostal stáť a premeriaval si ich ostražitým pohľadom. Ale ani on neostal nezdvorilý a len čo im úctivo pozdravil, mladý muž zmenený zo starca prehovoril.

„Čo hľadáte?“ opýtal sa ich vľúdne.

„Myslím, že to viete,“ odvetil Severus vyhýbavo a muž sa usmial.

„Áno, viem,“ prisvedčil. „A naozaj to chcete? Viete, že vám Knihu môžem dať. Máte na ňu plné právo, pretože ste splnili ...“ na malú chvíľu sa odmlčal, pozrel sa na kľačiacu Arianu i na Severusa a znova sa spokojne usmial, „všetky podmienky, ktoré som stanovil.“

„Áno,“ prehovorila Ariana. „Myslím, že viem, čo ste tým chcel dosiahnuť.“

Muž iba prikývol, čudujúc sa nad jej duchaplnosťou a potom sa zahľadel Severusovi do očí. „A čo ty, synak? Chceš tú knihu? Vidím v tvojom srdci, že do nej túžiš nahliadnuť. Stačí povedať a ja ti ju prenechám.“

Severusovi vyschlo v hrdle. Díval sa na muža, i na tú peknú ženu, ktorá sa tvárila tak zasnene a povznesene a pokojne čakala, čo sa stane. Potom sa pozrel na Arianu a všetko pochopil. Zrazu vedel oveľa viac ako kedykoľvek predtým. Všetky kúsky skladačky do seba zapadli a on mal v hlave jasno. Len v srdci mu naďalej vládol zmätok.

„Chcem ...“ prehovoril po chvíli zamračene, „aby ste ju navždy uschovali. Nikde nebude vo väčšom bezpečí ako u vás. Nám stačí aj to, čo máme,“ povedal, mysliac na svoje schopnosti.

Ariana sa spokojne usmiala. Bola naňho hrdá. Ona po knihe netúžila. Ani jeden jedinký raz, hoci to bolo nepochybne veľké lákadlo. Chcela ju len ochrániť a zabrániť tomu, aby sa dostala do nesprávnych rúk. Severusom si však nebola istá.

Muž spokojne prikývol. „Dobre. Cením si vaše rozhodnutie. Ale neodídete odtiaľto naprázdno.“

Muž sa postavil pred Severusa a dotkol sa ho. Presne na tom mieste, kde ho pred dvoma mesiacmi uhryzol Nagini.

„Ty, Severus, budeš žiť ešte veľmi dlho. Je len na tebe akú cestu si zvolíš, ale len jedna z nich ti prinesie šťastie, po ktorom tak dlho túžiš.“

Potom pristúpil k Ariane a svoju ruku položil na jej sklonenú hlavu. „Tebe Ariana, lebo si spoznala bez zaváhania pred kým stojíš, dávam svoje požehnanie, ktoré ťa bude chrániť na ceste životom. Si silná, hoc sa ti to tak občas nemusí zdať, no si silnejšia než si myslíš ty i tvoje okolie.  Znášala si statočne všetku bolesť i trápenie a preto sa v tvojom živote bude ozývať už len smiech. Tvoje srdce je čisté a také naveky ostane.“

Len čo dohovoril, od mladej ženy si vzal svoju knihu a zmizol im pred očami. Mladá žena - a Ariana tušila, že je to samotná Niniane -  však ešte ostala.

„Máš niečo, čo patrí mne,“ povedala a jej hlas znel ako mámivé vábenie. Ariana pochopila. Chcela si stiahnuť prsteň z prstenníka, ale žena ju zadržala. „Nerob to. To bude môj dar, vám,“ riekla pozrúc svojimi zelenkavými očami na Severusa, akoby mu tým niečo chcela naznačiť. Potom sa obrátila znova k nej. „Vstaň, dievča. Dostala si požehnanie samotného Merlina. Nikdy pred nikým viac nebudeš kľačať. Nikdy sa viac nebudeš trápiť a tvoje oči viac slzy smútku nevyronia.“ S týmito slovami zmizla aj ona. Kupola sa znova zvírila a začala sa strácať. Stĺpy, ktoré sa zdvihli spod zeme sa do nej znova vrátili a kruh, ktorý ich uzavrel sa rozprskol okolo nich na drobné žiariace čiastočky, ktoré sa zniesli na zem a potemneli.

Severus sa z toho všetkého spamätal ako prvý. „Myslím, že by sme mali nájsť naše prútiky.“

Ariana prikývla a vykročila za ním. V hlave jej hučalo a srdce jej ešte teraz bilo ako splašená holubica. Dostala požehnanie samotného Merlina. Nie Severus, ale ona. Nevedela si v tej chvíli predstaviť vzácnejší dar.

„Tento je váš?“ opýtal sa jej, keď zdvihol zo zeme jej vŕbový prútik dlhý tridsaťdva centimetrov. Ariana prikývla a strčila si ho do vrecka habitu. Severus zobral svoj i zvyšné dva prútiky a rozhliadol sa vôkol seba. Vedela, že hľadá Dolores.

„Mali by sme ju vziať k sv. Mungovi,“ nadhodila a on neochotne prikývol.

„Vôbec vám nevadí, čo urobila? Mala by byť postavená pred Wizengamot a súdená. Je to vrahyňa,“ riekol nenávistne.

„Severus, mne sa zdá, že sa od Munga nikdy viac nedostane,“ povedala a prišlo jej tej ženy úprimne ľúto. Čo vlastne poznala v svojom živote? Nič len zlobu a nenávisť. Stále sedela pri dohasínajúcom ohni, kníšuc sa zo strany na stranu, no už neplakala. Ariana si k nej kľakla a vľúdne sa jej prihovorila.

„Dolores? Podajte mi ruku, pôjdeme preč,“ hovorila chlácholivo pričom ju Severus iba sledoval.

„Preč? Kam?“ hľadela na ňu prázdnym pohľadom a podajúc jej ruku, vstávala zo zeme. Vlasy mala strapaté, tvár, ruky i šaty umazané. Brošňa v tvare mačky sa váľala v blate. Ale ona si to ani nevšimla.

„Domov. Pôjdeme domov, Dolores.“ Ariana ju viedla za ruku dole kopcom a Severus ich s povzdychom nasledoval. Mal všetko právo hnevať sa na ňu presne ako Ariana, ale nemohol. Zdalo sa, že naozaj nie je v poriadku. Keď odtiaľ odchádzali, vyzeral Averyho, no nikde ho nebolo a on mal obavy, či nestriehne niekde v blízkosti. Hoci mal aj jeho prútik, Avery bol nevyspytateľný a stále bol ozbrojený dýkou, ktorou porezal Arianu na krku. No nič sa nestalo. Po Averym sa zľahla zem.

Keď opustili nemocnicu sv. Munga, kde si nechali Dolores na oddelení Škôd spôsobených čarami, Severus bez toho, aby sa jej opýtal ju bol odprevadiť domov. Nie, že by šli pešky, to nie. Proste ju chytil za ruku a spolu sa odmiestnili. Ani jeden z nich neprehovoril od vtedy, čo opustili nemocnicu.

Keď zastali pred bránou jej rodinného sídla, stiahla si z ruky prsteň. Nemohla si ho nechať. Patril jemu. On ho doniesol a jeho starý otec ho našiel. Mohol byť kľudne považovaný za ich rodinný šperk.

„Toto patrí vám,“ hlesla, keď ho chytila za ruku, otočiac mu ju dlaňou hore a vložiac mu do nej strieborný prsteň so zeleným okom. „Nemôžem si ho nechať.“

Severus naň chvíľu bez slova hľadel, kým sa rozhodol. Ten prsteň bol očividne určený pre ženskú rúčku. Jemu by sa nevošiel ani na malíček.

„Chcem, aby ste si ho nechali.“

„Ale ... ja nemôžem,“ hlesla a hlas sa jej zasekol v hrdle, keď jej ho vtlačil späť do malej dlane.

„Môžete. Myslím, že vám dlhujem oveľa viac ako jeden prsteň,“ riekol a zahľadel sa do diaľky. „Mal by som ísť,“ povedal a ona len prikývla. „Chcem vám za všetko poďakovať. Tie dva mesiace boli ... no ... nezabudnem na vás, Ariana.“ Naklonil sa k nej, vtisol jej ľahký bozk na čelo a pohladil ju po líci. Ariana v tej chvíli vedela, že to bolo naposledy. Hneď potom sa odmiestnil preč a zanechal ju v žiare vychádzajúceho slnka stáť opustenú na príjazdovej ceste vysypanej štrkom.

„Zbohom, Severus. Ani ja na vás nezabudnem ... nikdy,“ vyjachtala a pery sa jej triasli. Už ďalej nemohla potláčať vzlyky, ani slzy, ktoré jej zaliali oči tak, že ledva dovidela pred seba. Srdce mala roztrhané na márne kúsky. Tak predsa. A vraj nevyroní žiadne slzy smútku. Niniane sa asi pomýlila. Rozhodol sa. Nemiloval ju. Bolelo to a veľmi. Vedela však, že slzy odplavia časť bolesti a čas sa postará o to, aby sa jej rany zahojili. No nikdy naňho nezabudne a nikdy pre ňu nebude existovať žiaden iný muž. Presne tak ako doteraz. Teraz chcela len jedno. Vyplakať sa a spať. Dlho spať.

Nasledujúci deň si pobalila zvyšné veci a usadila sa v pracovni v svojom obľúbenom kresle. Starý otec znova nebol vo svojom portréte a ona ho neskúšala ani privolať. Keď sa o jedenástej hodine v noci objavila jej stará mama, hneď videla, že niečo nie je v poriadku.

„Čo sa ti stalo, srdiečko?“ opýtala sa a najradšej by ju bola objala, keby mohla.

„Chcem sa s tebou pozhovárať, starká. Viem, čo sa ti stalo. Viem, kto ťa zabil,“ hlesla a v rukách žmolila vreckovku. Hlas sa jej znova chvel a ona sa bála, že sa znova rozplače.

Starká zmĺkla a sadla si do kresla oproti nej, drviac v rukách remienok od kabelky. „Tak hovor, moja, som pripravená,“ vyzvala ju.

„Všetko to malo súvis so závetom Uriásha Jethra Princa, ktorý si podpisovala ako svedok. Spomínaš si, kto bol druhým svedkom?“ Ariana jej zámerne položila tú otázku, aby jej skúsila pomôcť spomenúť si.

„Nie som si istá, ale myslím, že to bola ... Matilda? Matilda Malfoyová, celkom iste!“ zvolala oduševnene.

„Dozvedela som sa, že to bola jej dcéra Runiel a jej vnučka, ktoré ti siahli na život. Nebola to moja mama, ale oni dve,“ vysvetlila jej.

„Ale prečo?“ habkala starká, nevychádzajúc z údivu.

„Chceli majetok, ktorý im vraj právom náležal. A mysleli si, že keď sa zbavia teba ako druhého svedka, nič im nebude stáť v ceste a môžu zničiť závet.“

„Tak preto? Pre peniaze? Pre Merlina,“ šepla starká krútiac hlavou, no napokon sa usmiala. „Vieš, som rada, že viem, že to nebola tvoja matka Pyrha. Celé tie roky som žila v neistote a obavách nie o seba, ale o teba a pritom boli zbytočné. Krivdila som vlastnej dcére. Ale už je všetko v poriadku.“

„Áno, všetko je v poriadku,“ dodala Ariana, a keď sa v ten večer lúčila so starkou, nevedela, že je to už navždy. Duša starej dámy našla svoj hľadaný pokoj, po ktorom tak dlho túžila.

Len čo sa Severus vrátil domov, uchýlil sa do svojej pracovne.

„Severus?“ ozval sa z portrétu jeho starý otec a Severus sa od ľaku mykol. Celkom zabudol na to, že aj jeho portrét je začarovaný. „Odpusť mi, ak som ťa nechtiac vyľakal, ale som zvedavý a chcem vedieť ako ste pochodili. Videl si tu knihu?“

„Áno, videl som ju. Bolo to ... neskutočné. Nič podobné som nikdy predtým nezažil,“ priznal sa zamyslene, hľadiac do rovnakých ónyxových očí, aké mal sám. Začal starému otcovi rozprávať, čo sa na Avalonskej skale stalo, ale to, čo mu povedala Dolores zatiaľ vynechal. Mal pár otázok, ktoré sa jej týkali, ale tie si nechával na koniec. Uriásh bol v úžase. Bolo na ňom vidieť, že mu to neslýchané dobrodružstvo závidí. A keď spomenul aj požehnania Uriash naňho naliehal, aby mu povedal všetky podrobnosti.

„Nevadí ti, že som nedoniesol knihu? Pátral si po nej dlhé roky a ja mám dojem, že som ťa sklamal,“ opýtal sa ho Severus opatrne, ale Uriash sa len spokojne usmial.

„Vôbec. Som na teba hrdý, vnuk môj. Dostal si sa ďalej, ako som bol ja. Vedel som, že v tvojich žilách koluje Princovská krv!“ vyhlásil hrdo. „Nezískal si knihu, ale získal si oveľa viac. Videl si samotného Merlina! A dal ti požehnanie! Čo by som ja za to dal,“ zastrájal sa zasnene a aj Severus sa uškrnul.

„Ale je tu ešte niečo, o čom s tebou chcem hovoriť,“ otáľal a nevedel ako začať. „Už viem, že si mal aj nevlastnú dcéru.“

„Ach. Iste. Vedel som, že to zistíš, keďže si čítal ten môj denník. Naozaj som nemohol za to, čo spravila Runiel, hoci aj ja mám na tom zrejme svoj podiel viny.“

„Mal by si vedieť, že aj Dolores pátrala po tej knihe. Nemala však také šťastie ako my. Skončila u sv. Munga,“ oznámil a čakal na reakciu starého otca.

„V živote som spravil mnoho chýb. Ja to viem. A jednou z nich bolo, že som odvrhol nevinné dieťa, ktoré za chybu matky nemohlo. Keby som ju vtedy nebol zavrhol, mohlo byť všetko inak,“ odvetil smutne. Už dávno si uvedomil, akú chybu vtedy spravil. Možno keby sa bol Astherope priznal a boli by si dieťa osvojili, vyrástol by z Dolores plnohodnotný človek. Ale nakoniec, ani jedno z jeho detí nemalo v živote šťastie. Derek zomrel ako desaťročný. Eileen týral vlastný manžel a Dolores skončila u sv. Munga.

„Severus? Prečo si sa nikdy neoženil? Rozhodol si sa ostať sám? Chceš viesť staromládenecký život?“ opýtal sa odrazu a jeho vnuk nevedel, čo na to povedať. Len si čosi zahundral popod nos a odišiel z pracovne strčiac si ruky do vreciek a zhrbiac svoj chrbát. Ukryl sa medzi štyrmi stenami svojej spálne. Bol znova sám a nemal nič. Mal prázdne ruky a pred sebou nejasnú budúcnosť. A navyše, zmätok v srdci, ktorý ho zdá sa nemienil opustiť. Merlin mu hovoril o dvoch cestách, z ktorej len jedna bola tá jeho vytúžená. Lenže jemu sa zdalo, že nestojí na rázcestí, ale je kdesi na začiatku a nemôže spraviť ani krok vpred.

36. kapitola

Alfa a Omega

Severus nespal predošlých tridsaťšesť hodín. Preto mu nepripadalo čudné, že celý zvyšok dňa i nasledujúcu celú noc prespal tak tvrdo, akoby bol užil Elixír pokojného spánku. Keď však ráno vstal, necítil sa o nič lepšie, ako keď si líhal do postele. Do konca augusta ostávali len dva dni. Keď sa naraňajkoval, konečne po dlhých dvoch mesiacoch vošiel do svojho domáceho laboratória. Bola to jeho svätyňa, do ktorej nikto iný nikdy nevstúpil. Zažal svetlo a pohľadom sa pokochal nad zbierkou svojich zásob elixírov, ktoré boli rôznych farieb i konzistencií. Elixíry každého možného druhu. Teraz boli všetky zaprášené a ich hrdielka boli ovenčené jemnučkou pavučinkou, tak ako aj kúty miestnosti, pracovný stôl a kotlíky i vysoká drevená stolička bez operadiel. Povzdychol si a pustil sa do upratovania s vyhrnutými rukávmi. Starostlivo triedil, čistil, umýval i oprašoval. Keď s tým skončil, bolo čosi po piatej poobede a vyrušilo ho hlasné búchanie na kuchynské okno. Kuchyňa bola totiž hneď oproti jeho laboratóriu. Za oknom uvidel peknú sivohnedú sovičku. Myšiarka poľná naňho gúľala svojimi veľkými jantárovými očami tváriac sa trochu nahnevane i netrpezlivo zároveň. Len čo jej otvoril okno, vletela dnu hlasno húkajúc.

„Čo si mi doniesla?“ opýtal sa jej a zamyslene odväzoval z jej paprčky balíček veľkosti malej knižky, pričom ho sova skoro ďobla zobákom do prsta. Len čo ju odbremenil, sovička sa otočila a uletela preč. Severus si ju však nevšímal. Mal taký zvláštny pocit, že tú sovu odniekiaľ pozná. Nemýlil sa, bola to Arianina sova Minerva. Rozbalil balíček a vzal do ruky denník - Cestu, ktorá ich doviedla ku Knihe Všemohúceho. Bol k nemu priložený aj list. Náhlivo ho otvoril a čítal.

„Severus,

posielam Vám Cestu, pretože mne nie je na nič. Naložte s ňou, ako uznáte za vhodné.

Ariana J. Blythová.“

„Dobre,“ zahundral. „Tak nie list, ale ... správa.“ V momente ju pokrčil a zahodil do koša. Mal s ňou naložiť ako uzná za vhodné? Ale čo s ním mal spraviť? Aj jemu bol na nič. Nepotreboval ho. Veď Knihy sa vzdal. Potom dostal nápad. Vzal ju zo stola a odišiel do pracovne, kde mávnutím prútika zapálil v kozube oheň. Starý otec ho nemo pozoroval. Severus si kľakol pred krb a začal z denníka vytrhávať jednotlivé stránky a hádzať ich do plápolajúceho ohňa, premýšľajúc nad jej strohou správou. Nenapísala mu nič viac. Nič o tom, že ho stále miluje, nič o tom, že jej chýba. Ani sám nevedel prečo, ale bol sklamaný. No čo od nej očakával? Nikdy jej predsa nič nesľúbil.

„Si kretén, Severus,“ zahundral si popod nos, načo sa starý otec skoro rozosmial, no potom to zahral do outu tým, že si poriadne a nahlas odkašľal. No Severus si to vôbec nevšimol. Hľadel do ohňa a pozoroval ako sa staré zažltnuté stránky vzácneho denníka rýchlo menia na popol. Sám sa cítil veľmi podobne. Vyhorený a spustnutý do tla. Spomenul si na Lily. Ani sám nevedel prečo mu odrazu prišla na myseľ, ale až teraz si uvedomil, že vlastne nikdy nebol na jej hrobe. Obával sa toho stretnutia. Jej pomník totiž predstavoval jej skutočný koniec. Mohyla na jej pamiatku. Nechcel na ňu zabudnúť. Preňho bola stále živá, pretože ju stále nosil v svojom srdci, hoc už bola len hmlistou spomienkou. Ako by mohol len tak zabudnúť na svoju prvú a jedinú veľká lásku? Možno bol prchký, možno bol občas sebecký egoista a mal aj iné chyby, no toto by nikdy nedokázal. Aj on mal v svojej hrudi srdce a dokonca veľmi citlivé, čo by nebol nikto predpokladal. Preto okolo seba počas svojho života vystaval ochranný múr, keď ho Lily odmietla. Nechcel dovoliť, aby mu znova niekto tak veľmi ublížil. Bol ako roztrieštená nádoba, ktorú bolo treba poskladať dovedna. Lenže nenašiel sa nik, kto by  bol čo i len pozbieral tie črepy. Severus vedel, že to musí dokázať sám. Na Lily nezanevrel. Nemohol, hoci ho ranila. Ale aj ona mohla za to, že sa to všetko takto skončilo. Spočiatku na ňu bol nahnevaný, no odpustil jej. Terčom jeho nenávisti sa stal James Potter. A potom tú svoju nenávisť preniesol na jeho syna. Uvedomoval si, že by nemal, ale ... bolo to silnejšie ako on. A tá podoba medzi Harrym a Jamesom bola taká veľká ...  Milovaná Lily. Ako mu znelo to prirovnanie odrazu fádne. Akosi nepravdivo. Falošne. Skúšal si v mysli vybaviť jej tvár, oči, úsmev, ale nedarilo sa mu to. Tvár, ktorá sa mu zjavovala nepatrila Lily.

Vstal zo zeme a z vešiaka si zobral čierny plášť. Od susedy zo záhrady si požičal dve ruže a odmiestnil sa priamo do Godricovej Úžľabiny. Nikdy predtým tu nebol. Dedinka zasadená v kotline medzi smaragdovými horami. Zvečerievalo sa a ulice boli ľudoprázdne. Nemal sa koho opýtať, ktorým smerom sa má vybrať na cintorín. Ako na zavolanie k nemu doľahlo vyzváňanie kostolného zvona a on sa neomylne vybral za jeho zvukom. Prechádzajúc cez dedinu si všímal okolité domy. Verandy i záhrady zaliate lúčmi zapadajúceho slnka sa kúpali v zlatavej žiare jeho svetla. Všimol si aj akýsi vojnový pamätník, na ktorom miesto obelisku stáli sochy troch ľudí.

„Vyzerali tak šťastne,“ pomyslel si a posmutnel ešte väčšmi. On mohol za ich smrť. Túto vinu zobral na seba už dávno. V ten večer, keď prezradil Voldemortovi to tajomstvo veštby. On obral nevinné dieťa o rodičov. Mal znova ten tiesnivý pocit, akoby to bola jeho ruka, jeho prútik, ktorý na nich namieril a vyslal smrtiacu kliatbu. Nezastavil sa pri nich dlhšie ako bolo treba. Len pár sekúnd, kým mu oči spočinuli na soche ženy s dlhými vlasmi a láskavou peknou tvárou, ktorá držala v náručí malé chlapča. Pozrel sa na ruže, ktoré držal v ruke a vykročil za zvukom doznievajúceho zvonenia. Cintorín bol hneď za kostolom. Vchádzalo sa doň jednokrídlovou kovanou bránkou. Pri pohľade na rady náhrobkov a krížov čnejúcich mlčky k nebu mu prešiel mráz po chrbte. Prechádzal uličkami medzi nimi a hľadal ten ich. Kým ich našiel, prešiel okolo hrobu Dumbledorovej matky a sestry, okolo hrobov, ktoré patrili deťom, ktoré zomreli len krátko po svojom narodení a dokonca aj okolo hrobky Ignotusa Pewerella. Našiel ich. Ich náhrobný kameň stál o dva rady ďalej za hrobom Kendry a Ariany Dumbledorovými. Nápis na ňom žiaril presne tak isto ako na ich hrobke a Severus nepochyboval o tom, že to bola práve Albusova zásluha. Slová vygravírované na náhrobku oznamovali:

„James Potter, narodený 27. marca 1960,

zomrel 31. októbra 1981

Lily Potterová, narodená 30. januára 1960,

zomrela 31. októbra 1981

Posledný nepriateľ, ktorý bude zničený, je smrť.“

Severus poznal to motto. Sám sa ho niekedy dávno pridržiaval. Dalo by sa povedať, že ho dokonca aj splnil. Sám porazil smrť, hoci nie vlastnou zásluhou. Mal pomoc. Keby nie fénixa, aj on by práchnivel pod ťažkou prikrývkou hliny.

„Odpusť mi, láska moja,“ zašepkal a zložil jej na hrob dva kvety. Červenú a bielu ružu, ktorých krehké lupienky sa zachveli v jemnom vánku. Na jeden lupienok dopadla jeho slza. Ani si neuvedomil, že plače. Dotkol sa rukou mokrého líca a hľadel si na dlaň, ktorú mal zmočenú od slaných sĺz. Nevedel ako dlho tam stojí, kým ho ktosi nepoklopkal po ramene.

„Severus?“ ozvalo sa za ním a on si rýchlo, prv ako sa otočil zotrel dotieravé slzy z tváre. Jeho oči spočinuli na mladom mužovi s okuliarmi posadenými na nose a prenikavými zelenými očami, ktoré zdedil po svojej matke.

„Potter,“ povedal a kývol mu hlavou na pozdrav. Chlapec, či skôr už ozaj mladý muž sa postavil vedľa neho a vytiahol svoj prútik. Mávol ním vo vzduchu a vyčaroval veniec ozdobený vianočnými ružami.

„Tieto sa mi páčia najviac. Myslím, že aj mame by sa páčili,“ povedal po chvíli ticha.

„Mala ich rada,“ počul Severus hovoriť sám seba. Ani nevedel, ako mu tie slová vykĺzli z úst. Veľmi dobre vedel, že Vianočná ruža jej obľúbeným kvetom Lily Potterovej.

„Mhm,“ prikývol Harry zamyslene, premýšľajúc, čo povedať tomuto mužovi. Nikdy nemali dobrý vzťah. Navzájom sa nenávideli od kedy sa poznali. „Videl som vás na námestí. Napadlo ma, že vás tu stretnem,“ povedal. „Bol som sa pozrieť, aké opravy bude potrebovať náš starý dom,“ dodal na vysvetlenie, aby si Snape nebodaj nemyslel, že sa rozhodol špehovať ho. „Aj tak som sem chcel prísť.“

Severus bol ticho a Harry rozmýšľal, či by nebolo lepšie, keby odišiel. No mal pocit, že by mu mal niečo povedať.

„Ešte stále ju milujete?“ opýtal sa neomylne mysliac tým svoju matku a očakával zúrivý výbuch. Bol ohromne prekvapený, keď sa nič nestalo. „Severus?“ ozval sa znova, pretože ten bol stále ticho. Jeho apatia ho naštvala. „Nemyslíte si, že by stálo za to, keby ste začal konečne žiť svoj život?!“ oboril sa naňho drzo.

Severus sa v momente otočil a najradšej by bol toho sopliaka, ktorý všade a do všetkého strkal nos chytil pod krk. Ale on sa ho nezľakol. Pokračoval ďalej a bez strachu ho provokoval.

„Kedy si uvedomíte, že vás nikdy nemilovala?! Veď je to šialené!“

„Ste presne ako bol váš nepodarený otec!“ vyštekol Severus, ale rezignovane zvesil plecia. „Ja viem, že ma nemilovala. Keby ma bola ľúbila aspoň z polovice tak, ako som miloval ja ju, nebola by si predsa vzala vášho otca. Lenže ja na ňu nemôžem zabudnúť!“ zvolal s rukami zaťatými v päsť.

„Ale to od vás nikto ani nežiada, Severus,“ povedal Harry, už oveľa miernejšie. „Navždy ostane v našich srdciach. A my musíme žiť ďalej. Nemyslíte si, že by ako vaša priateľka chcela, aby ste žil ďalej bez nej a netrápil sa pre ňu? Myslíte, že by chcela, aby ste sa takto trápil po celý svoj život?!“

„Nie, to určite nie,“ šepol Severus a Harry vytrvalo pokračoval. „A čo bude s Arianou?“

„Čo by s ňou malo byť?!“ zamračil sa, nechápajúc, čo tým chlapec myslí a ten sa nerozpakoval mu to vysvetliť.

„Predsa vás miluje,“ povedal a pokrčil plecami.

„Odkiaľ to viete?“ zamračil sa a odvrátil sa od neho, zahľadiac sa znova na hrob Potterovcov.

„Viete čo ma prekvapuje?“ spýtal sa Harry a uškrnul sa nad nechápavosťou a zadubenosťou svojho bývalého profesora. Severus pokrútil hlavou a čakal, čo z neho vyjde tentoraz. „Ste najlepší v oklumencii i legilimencii a predsa ste si nevšimol, čo bolo očividné? Stačilo sa jej pozrieť do očí. Mala to napísané na tvári vždy, keď o vás hovorila, keď na vás hľadela.“

„Ale ja ... prestaňte!“ nazlostil sa. „Do toho, čo je medzi slečnou Blythovou a mnou vás vôbec nič nie je! Naozaj sa musíte do všetkého miešať?!“ zúril. Naozaj bol pravý Potter. A celý otec. Aj ten sa musel pripliesť do každej šarvátky, do každého problému ... do jeho života!

„Dobre, v jednom máte pravdu. Je to vaša vec.“ Bol na odchode, no nedalo mu, aby sa nespýtal na to, ako sa rozhodol. „Severus? Vrátite sa učiť na Rokfort?“

„Ešte stále som sa nerozhodol,“ odvetil chladne.

„To je škoda. Bol by som ... rád, keby ste sa tam vrátil. Bol ste síce horší ako troll, ale v tom, čo robíte ... nepoznám lepšieho,“ dodal a usmial sa. „S Ronom a Hermionou sa vraciame do školy. Chceme ukončiť siedmy ročník.“

„Takže stále sa chcete stať aurorom?“ zaujímal sa Severus a pootočil hlavu, aby naň videl. Vôbec nepochyboval o tom, že to, čo mu povedal, myslel úprimne.

„Áno.“

„Tak vám teda prajem veľa šťastia. Budete ho potrebovať, pri vašich schopnostiach z prípravy elixírov,“ zahundral a Harry si všimol, že mu myklo kútikmi úst. Síce sa neusmial, ale na niečo podobné sa to veľmi podobalo.

Severus znova osamel a premýšľal o Harryho slovách. Premýšľal o všetkom. O svojom vzťahu k Lily, o svojej staromládeneckej samote, o svojej budúcnosti, o Ariane. Keď znova zastal pred svojím domom, díval sa naň a uvažoval, aké by to bolo, keby tu raz bola kvitnúca záhrada, za novo natretým latkovým bielym plotom. Aké by to bolo, keby sa zobúdzal vedľa teplého ženského tela. Každé ráno. A napadlo ho, aké by to bolo, keby sa v tomto dome ... keby sa v ňom ozýval ... možno raz ... aj detský plač, krik, smiech ... Usmieval sa. Odrazu sa jeho myseľ vyjasnila a uvoľnila priechod zmätených citov, aby sa upokojili. Ako keď vypnete oheň pod kotlíkom a elixír prestane bublať a je jasné, že dozrel, že je hotový a pripravený na užitie. Presne vedel, čo musí urobiť. Len čo vošiel do domu, sadol si za svoj pracovný stôl, vytiahol čistý pergamen a hrot brka namočil v kalamári s čiernym atramentom. Usmieval sa. A keď sa ho starý otec opýtal, čo sa stalo, krátko mu odvetil, že sa sťahujú späť na Rokfort.

George zložil Denného proroka a zovrel Cygniinu ruku v svojej dlani. Po tvári jeho priateľky stekali slzy. Ráno im Harry doniesol nový výtlačok novín, kde sa písalo o smrti Averyho, posledného smrťožrúta. Našli ho utopeného v jazere na mieste známom ako Glastonbury tor. Keď aurori včera prehľadali ich dom, našli v ňom dlho hľadaného Luciusa Malfoya. Bol pod kliatbou Imperius. Pán a slúžil ako otrok. Obyčajný poskok. Ešte v ten deň mal vo večerných hodinách súd a bol odsúdený na šesť rokov v Azkabane, za zločiny proti humánnosti proti čarodejníkom i muklom a z jedného neúmyselného zabitia, ako sa nakoniec dokázalo. Kúzlo Priori incantatem bolo naozaj spoľahlivé.

„Chceš sa tam vrátiť?“ opýtal sa, akoby presne vedel, na čo myslí.

„Ja ... len si vezmem odtiaľ nejaké veci,“ riekla ticho.

„Dobre. Potom sa vrátime do Londýna. Alebo môžeme ostať v Rokville. Ako si povieš,“ povedal a povzbudivo sa usmial. Cygnia mu úsmev opätovala a dovolila mu, aby ju objal. Presne toto potrebovala. Hoci bol jej otec bez citu, bolo jej ho ľúto. Za všetko si však mohol sám.

Keď prechádzala prázdnymi izbami, zvieralo jej srdce od žiaľu, ale na druhej strane bola šťastná, pretože pred sebou mala vidinu lepšej budúcnosti s mužom, ktorý miloval ju, a ktorého milovala ona. Len čo si zbalila tých pár vecí, odmiestnili sa spolu do obchodu, ktorý mal v Šikmej uličke. Ron obsluhoval zákazníkov a Hermiona čakala pri pokladni. Usmiala sa, keď ich zbadala.

„Ahojte, som rada, že ste sa konečne ukázali,“ riekla veľavravne žmurknúc na Georga a objala Cygniu. „Harry mi niečo naznačoval, ale nechcel mi prezradiť, čo sa stalo. Takže,“ pozrela na oboch prísne, „chcem vedieť všetky podrobnosti.“

„Vieš o tom, že si niekedy neznesiteľná, Hermiona?“ zašomral George a ona sa hanblivo začervenala. „Ale aj tak ťa mám rád a ďakujem ti,“ riekol nežne a objal ju.

„Hej, hej, braček! Ruky preč od môjho dievčaťa,“ vyzval ho Ron žiarlivo a objal Hermionu majetnícky okolo pása. „Jedno dievča ti nestačí?“

Všetci traja sa nad jeho poznámkou zasmiali a Ron sa napaprčil, no nepovedal nič, iba na nich zlostne zazeral. „A kde si bol tak dlho, George?“ opýtal sa znova, no tým vyvolal len nový výbuch smiechu a tak nad nimi len mávol rukou a znova sa odišiel venovať zákazníkom, zazerajúc na nich z druhého konca miestnosti.

Keď večer osameli a aj Lee Jordan sa odobral do svojej izby, keď mu vyrozprávali všetko, čo prežili, George si prisadol k nej na gauč a objal ju okolo pliec.

„Ja ... chcem sa ťa niečo opýtať,“ riekol ticho s vážnou tvárou, akú uňho vídala v prvých dňoch, keď sem ešte len prišla.

„Pýtaj sa,“ vyzvala ho a hlávkou sa mu oprela o plece.

„Viem, že sa poznáme krátko. No mne sa tie dva mesiace zdali ako večnosť. Mám dojem, že ťa poznám lepšie, ako sa poznáš ty sama. Viem, čo ťa rozosmeje a viem, čo ťa dojíma k slzám. Páči sa mi, keď sa červenáš, i keď si vážna. Páčia sa mi tvoje nápady, ktoré vieš pretvoriť na skutočnosť ako ten Bozkorúž, či tú Kašľajúcu pudrenku. Milujem ťa,“ hlesol a ukázal jej zovretú dlaň. „Bol by som najšťastnejším mužom na svete, keby si súhlasila a zasnúbila sa so mnou.“

Cygnii sa v očiach zaleskli slzy. Nečakala, že George jej dá takýto návrh. Hľadela na zlatý prstienok v jeho ruke. Mal v sebe zasadený azúrový zafír. Mal odtieň farby jej očí.

„Ja ... och, George,“ vzlykla a objala ho. „Samozrejme, že sa s tebou zasnúbim. Ľúbim ťa. Tak veľmi ťa ľúbim,“ šepkala a nechala ho, nech jej na prst navlečie ten prekrásny prsteň. George si potom pritiahol jej tvár a zamkol jej sladké pery v dlhom bozku.

Na druhý deň skoro ráno, keď si Cygnia vybaľovala veci v domčeku nad obchodom v Rokville, kde sa rozhodli presťahovať, z tašky jej vypadol denník. Zohla sa poň a uvažovala, čo s ním spraviť. Bol stopou v jej minulosti, ktorú si želala zmazať navždy. Preto dlho nerozmýšľala a hodila ho do kozuba, kde si na ňom mohli pochutnať ohnivé jazyky, oblizujúce jeho staré stránky i koženú väzbu. Pre ňu sa začal po boku milovaného muža nový život a verila, že konečne sa šťastie usmialo aj na nich. Dnes mali ísť za jeho rodinou. Dopredu ju varoval aká je jeho rodina hlučná a veľká, ale ona sa len smiala a ubezpečovala ho, že bude šťastná, ak raz bude patriť medzi nich aj ona.

„Tak poď, je najvyšší čas,“ súrila Arianu jej teta, ktorá mala na sebe sviatočnú uniformu sestričky presne tak ako ona.

„Veď už idem. A aj tak máme ešte čas,“ odvetila zamyslene a naposledy si prezrela svoj obraz v zrkadle. Zatiaľ čo teta mala na sebe sivobielu uniformu, tá jej bolo ružovobiela a veľmi sa jej páčila. Teta jej vravela, že tú farbu vyberala u madam Malkinovej ona, pretože vedela, že jej pristane. Vlasy mala vyčesané na temene hlavy, ale pár kaderí mala voľne spustené na chrbát. Keď prechádzali pomedzi dlhé rady stolov patriace jednotlivým fakultám, začula obdivné pískanie zo strany chlapcov a neušli jej ani zvedavé pohľady dievčat. Len čo si sadli za stôl, ktosi im pošepol, že čakajú na to, kedy vojdú do Siene prváci v sprievode zástupcu riaditeľky.

„Nevedela som, že máme zástupcu,“ zahundrala Poppy a škrelo ju, že sa k nej táto správa nedostala. „Kto to len môže byť?“ opýtala sa a otočila sa k profesorke Herbológie, madam Sproutovej.

„Ani ja to neviem, Poppy. Minerva s tým robí veľké tajnosti, no je s ním zdá sa veľmi spokojná,“ povedala a obe sa nahli, aby videli na usmievavú tvár riaditeľky.

Vzápätí sa otvorili dvere, a keď Ariana vzhliadla k zástupu detí, mala dojem, že zamdlie. Zástupcom riaditeľky totiž nebol nik iný ako Severus Snape.

„A hroma! Čo tu robí!“ zaúpela v duchu a uhla pohľadom, keď na ňu pozrel. Zastal pri malej drevenej stoličke pred profesorským stolom a postavil sa čelom k študentom, kým mala riaditeľka svoj príhovor. Severus prechádzal po tvárach študentov, ktorý si medzi sebou pošuškávali, alebo mlčky počúvali riaditeľku. Bol prekvapený, koľko minuloročných siedmakov sa vrátilo do školy, aby si zopakovali ročník a mohli ho riadne ukončiť. Potom prišla znovu na rad jeho povinnosť a on rozvinul pergamen a začal čítať mená, pričom nasadzoval deťom na hlavu starý Rokfortský klobúk, ktorý veselšie ako inokedy vykrikoval názvy fakúlt, do ktorých ich zaradzoval a od jednotlivých stolov sa potom ozýval búrlivý potlesk študentov i nadšené ovácie Rokfortských duchov, ktorý sa zjavili uprostred triedenia. Celkom sa mu to zapáčilo. Robiť zástupcu riaditeľky bolo oveľa zábavnejšie ako si pôvodne myslel. A to chcel pôvodne odmietnuť.

Len včera poslal Minerve svoju správu a modlil sa, aby nebolo neskoro. Uvedomoval si, že čakal pridlho, no nemohol inak. Správa, ktorá mu vzápätí prišla ho nesmierne potešila. Minerva ho v liste kárala, že sa neozval skôr a mal sa okamžite dostaviť na hrad, aby sa ujal svojich povinností. Lenže on si musel zariadiť ešte jednu záležitosť. Vybral sa za Arianou, ale doma ju nenašiel. Dokonca sa násilím dostal do domu, no nebolo po nej ani stopy. A bol ešte zmätenejší, keď videl, že aj Amadeov obraz zo steny je preč. Vybral sa nakoniec do nemocnice, lebo si myslel, že ju zastihne tam, ale sestrička na informáciách mu milo oznámila, že tá slečna u nich už zo dva týždne nepracuje. Keby sa nebol vo vstupnej sieni doslova zrazil s ošetrovateľom, pri ktorom pracovala, zrejme by sa až v Rokforte dozvedel, že tam je a pracuje ako asistentka svojej tety.

Severus premýšľal, či mu to nepovedala preto, lebo dúfala, že sa tam nakoniec vráti, alebo preto, lebo naopak verila, že sa nevráti a ona bude mať od neho navždy pokoj. Ale ak to bolo skutočne tak, prerátala sa. Dal si záležať na tom, aby nik ani len netušil, že sa plánuje vrátiť. Malo to byť súčasťou jeho plánu, ktorý sa mu zrodil v hlave, keď odchádzal z nemocnice sv. Munga. A vyšlo mu to. Aspoň zatiaľ šlo všetko podľa plánu.

Ariana z večere zjedla len máločo. Teta si ju doberala, že z taniera zobká ako vtáčik, ale keď videla, že nie je vo svojej koži, nechala ju tak. Ariana odratúvala minúty, do konca večere a potom sa vychytila preč, len aby nemusela čeliť pohľadu jeho očí, jeho prítomnosti, ktorá bola pre ňu taká skľučujúca. Nemohla naňho zabudnúť a jeho odmietnutie jej stále znelo v ušiach. Mala chuť zbaliť sa a vrátiť sa odkiaľ prišla. Ale útekom by nič nevyriešila. Ostávalo jej iba jediné. Zmieriť sa so skutočnosťou.

Severus stál na chodbe a civel na dvere, za ktorými zmizla jej štíhla postava v priliehavej ružovobielej rovnošate. Zdalo sa mu to, alebo bola krajšia ako keď ju videl naposledy? V ruke zvieral flakónik s ružovkastou tekutinou, čírou a trblietajúcou sa vo svetle sviečok. Vykročil a rázne si otvoril dvere na ošetrovni. Ariana sedela na jednej z postelí blízko okna, a hľadela na oblohu, na ktorej sa práve začali ukazovať hviezdy. Vlasy mala rozpletené a voľne jej splývali na chrbát. Mykla sa, no neotočila, keď vošiel. Vedel, že vie, že je to on.

A Severus odrazu nevedel ako začať. A pritom jej chcel toho toľko povedať. Zovrel hrdlo flakóna pevnejšie, ako by mu mal dodať silu a podišiel bližšie. Síce otvoril ústa, ale nevydali žiaden zvuk. Prehovorila prvá.

„Vrátil si sa,“ šepla nevýrazne a on nevedel posúdiť, či ju to potešilo, nahnevalo alebo zarmútilo.

„Áno, už viem, čo chcem,“ povedal a modlil sa, aby ho pochopila. No ona len kývla hlavou, že rozumie.

„Ariana ... ja ... chcem ťa požiadať o prepáčenie,“ povedal a pristúpil ešte bližšie. Natiahol k nej ruku, ale nedotkol sa jej. Spustil ju znova pozdĺž tela. Vzdychol si.

„Nemám ti čo odpúšťať,“ povedala ticho a rukou si utrela slzu, ktorá sa jej vykotúľala z oka.

„Do čerta! Jasné, že máš!“ zvolal podráždene a ona sa prekvapene otočila. „Odpusť mi, že som bol taký hlupák!“ zašepkal a chytiac ju za ruku, prinútil ju vstať. „Povedal som ti, že už viem, čo chcem,“ zopakoval hľadiac jej pevne do očí. „Chcem teba. Teraz to už viem. Len dúfam, že nie je neskoro, pretože ak si ma prestala ľúbiť, som schopný nalievať ti každé ráno do kávy, či čaju Amortenciu, len aby som počul tie slová z tvojich úst znova a znova!“ vychrlil zo seba.

Keby ju nebol vzápätí zachytil, isto by sa jej podlomili kolená a ona by teraz určite zamdlela. Zdalo sa jej, že počuje ako vychádzajú z jeho úst tie najkrajšie slová, hoc i pochabé aké kedy túžila v živote počuť?

„To ... myslíš to vážne? Nemôžem tomu uveriť,“ jachtala.

„A tomuto uveríš?“ opýtal sa a pobozkal ju tak náruživo, že sa v prvej sekunde rozochvela od prstov, až po končeky vlasov.

„Severus ...“ šepla, keď ju od seba jemne odtisol, len aby jej mohol pozrieť do očí, napäto čakajúc na jej odpoveď. Zdrvilo by ho, keby ho od seba teraz odohnala. Mal pocit, že jej povedal málo, že ju má presvedčiť viac.

„Nemám toho veľa. Všetko, čo ti môžem ponúknuť stojí tu ... pred tebou. Ale jedno viem určite. Ľúbim ťa.“ Konečne to vyslovil nahlas. Bolo to... povznášajúce a celkom jednoduché.

Ariana tam stála, omámene naňho hľadiac a chvejúcimi sa prstami si zakrývala pery. Stále nemohla uveriť. „Severus Snape ma ľúbi? Nesníva sa mi to?“ spytovala sa samej seba. Videla ho stojac pred sebou a zvierajúc v ruke hrdlo elixíru, o ktorom hovoril. Usmiala sa. Vôbec nepochybovala, že by bol spravil to, o čom jej hovoril.

„Ariana, prosím, povedz niečo. Všetko bude lepšie ako to mlčanie, ktoré ma ubíja,“ povedal a oprel sa čelom o to jej. Dotýkali sa nosmi a ona cítila na tvári jeho teplý dych. „Prosím, aspoň to so mnou skús. Nikdy som to od nikoho nežiadal. Si prvá, ktorej chcem položiť túto otázku,“ povedal a vzdychol si. „Budeš mojím dievčaťom?“

Ariana sa rozosmiala. Bol to smiech úľavy a šťastia. Keď mu padla okolo krku a on si uľahčene vzdychol, láskyplne ju objímuc, vedel, že sa dostal na tú správnu cestu. Cestu, o ktorej mu hovoril aj Merlin. A jeho cesta za šťastím sa začala vo chvíli, keď odhodlane vstúpil do ošetrovne na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej, kde sedela na posteli schúlená mladá žena, ktorá mu už dávno venovala svoje srdce. Ich začiatok nežného vzťahu bol na dosah ruky a šťastný koniec v nedohľadne. No predsa celý čas vedeli, že tam je a čaká, kým ruka v ruke dôjdu do jeho konca, lebo:

„Ja som Alfa a Omega, začiatok a koniec, prvý a posledný. Som láska, ktorá vyviera v srdci, a ktorá živí telo i dušu. Navždy a naveky.“

*Koniec*