Wardenka

6. kapitola

Rodinná kronika a posledná príbuzná

Bola streda ráno, keď sa Harry premiestnil pred posledný dom stojaci na konci Pavúčej ulice. Neisto si prezeral dom, ktorý pôsobil tak ... veľkolepo a tajomne. Sľúbil Ariane, že sa zastaví oveľa skôr, ale nemohol. Mal priveľa povinností. Pohreby, na ktorých sa musel zúčastniť, vypočúvanie na ministerstve, oprava budovy školy ... to všetko ho veľmi vyčerpávalo. Mal toľko práce a povinností, že sám nevedel, čo skôr. A bola tu aj Ginny. Potreboval byť aj s ňou. A akoby to nestačilo, včera ho prišiel poprosiť o pomoc sám Draco Malfoy so svojou matkou. Harry si vzdychol a rukou si prehrabol svoje neposlušné čierne vlasy. Uvedomil si, že toto bude prvý krát od vtedy, čo sa znova stretne so Severusom Snapom, tentoraz pri jeho plnom vedomí.
Nechcel sa premiestniť rovno do domu. Nezdalo sa mu to vhodné. Keď pristúpil ku kovanej bráne, kamenný lev, ktorý ležal na vyvýšenom stĺpe ožil. Znenazdajky sa mu prihovoril a Harry uskočil, lebo sa zľakol. Nečakal to.
,,Kto si?" opýtal sa lev tlmeným hlasom a postavil sa.
,,Potter. Harry Potter," odvetil a dodal, ,,som Arianin priateľ." Akoby tušil, že musí ešte niečo povedať. Niečo, čo by leva uistilo, že neprichádza v zlom. Levovi to zrejme stačilo, pretože si znova ľahol a brána sa sama otvorila. Rýchlo prešiel kamenným chodníkom až k dverám a uchopil do rúk klopadlo v tvare rozďavenej dračej hlavy. Jej tlama bola plná ostrých zubov a veľmi dúfal, že toto už neožije. Nerád by bol prišiel o svoje prsty. Dvere sa po chvíli s trhnutím otvorili a v nich nestál nik iný ako profesor Snape.
,,Potter," zatiahol s prižmúrenými očami a odchýlil dvere ešte viac, naznačiac mu, aby vošiel. Hoci to na prvý pohľad nevyzeralo, že je veľmi vítaný.
Harry vošiel dnu a až teraz si všimol, že Snape má na tvári šmuhy od múky. Ale nepovedal nič, len kráčal ďalej. Zamierli rovno do kuchyne, odkiaľ počul tiché šomranie a napokon, aj Snapove kroky tam smerovali.
,,Zvládnem to sama!" odvrkla Ariana.
,,Ste tvrdohlavejšia ako som si myslel!" začul hundrať Snapa, ktorý sa vzápätí odsunul k dresu zapratanému špinavým riadom. Mávol prútikom a ten sa začal umývať.
Harry zastal medzi dvermi a díval sa, ako Ariana naháňa po tanieri kúsok palacinky, ktorý jej padol z lyžičky. Nakoniec ju to omrzelo, tak odložila príbor nabok a palacinku vzala do rúk. Odhryzla si z nej a mračiac sa prežúvala.
,,Ahoj," pozdravil jej Harry a vrhol pohľad na Snapa, ktorý k nim stál stále otočený chrbtom. ,,A dobrú chuť," poprial jej.
,,Harry?" ozvala sa len čo prehltla. ,,Nečakala som ťa," povedala a usmiala sa naňho.
Harry si všimol, že sa niečo deje. Nepozrela naňho. A to, ako naháňala tú palacinku po tanieri ... Bol by si myslel, že je slepá.
,,Si v poriadku?" staral sa a odsunul stoličku, aby si sadol.
,,Áno, tie palacinky nie sú otrávené," poznamenala sladko a Harry vrhol pohľad na Snapa, lebo v drese to silno zarinčalo. Ariana si to však nevšímala.
,,To som rád, ale skôr som myslel na to, či si v poriadku ty," upresnil.
,,Až na to, že som slepá, je to skvelé!" zvolala prudšie ako by bolo normálne.
,,Čo sa stalo?" bol úprimne zvedavý. Netušil, že ten krátky čas, čo sa nevideli sa toho toľko udialo.
,,Zasiahlo ma kúzlo profesora Snapa," odvetila pohotovo a odhryzla si z palacinky.
,,Ako si potom robila tie pala ..." zasekol sa. Došlo mu to. Ona predsa variť nemohla.
,,Tie som robil ja," ozvalo sa podráždene. ,,Nie je to nič zložité, ak dodržíte správny postup a prísady. Presne ako pri varení elixírov, ale to je vám zrejme cudzie, však, Potter," podotkol zádrapčivo Severus a Harry sa uškrnul. Napadlo ho, že sa vôbec nezmenil. Neprišiel sem, aby sa s ním hádal. Harry bol zvyknutý variť. Od detstva, vďaka milej pozornosti svojho strýka Vernona a tety Petúnie.
Zdalo sa mu, že Ariana to robí profesorovi na truc. Prečo jej na raňajky neurobil jednoducho hrianky, ale palacinky? Musela si ich želať a z jej pohľadu tváre vyčítal, že to spravila naschvál. Teraz si na nich spokojne pochutnávala.
,,Prišiel som sa pozrieť, ako sa máte a či niečo nepotrebujete," nadhodil, len aby odviedol pozornosť na inú tému.
Ariana prehltla a utrela si ruky i ústa do obrúska. ,,No, vlastne by som s tebou rada o niečom hovorila." Vstala od stola a načahovala sa rukami okolo seba. ,,Pomôž mi, Harry," poprosila. ,,Zaveď ma do pracovne na konci chodby." Poslúchol ju.


Usadil ju v kresle pomerne rozľahlej pracovne a všimol si, že aj Severus ich nasledoval.
,,Harry, musím ti niečo povedať," šepla a Harry sa nenápadne pozrel na Snapa, ktorý sa tváril neprístupne, akoby tam vôbec nebol. Nevedel, čo má robiť. Nebol si istý, či Ariana o jeho prítomnosti vie a pokiaľ mu chcela povedať niečo osobné, profesorova prítomnosť bola nevhodná.
,,Týka sa to dnešnej noci. Niekto sa vlámal do domu."
,,Ako je to možné?" čudoval sa Harry. A pozrel na Snapa, no ten stále mlčal ako hrob.
,,Nešlo v podstate o nič vážne," ponáhľala sa s vysvetlením, keď ju vyrušili.
,,Že nešlo o nič vážne?!"
Harry sa otočil k portrétu nahnevaného starca, ktorý sa teraz prechádzal.
,,Ako to vôbec môžeš tvrdiť Ari!" napomínal ju a modré oči mu sršali hnevom. ,,Vlámal sa tu, napadol ťa a ukradol denník!"
,,Ja to veľmi dobre viem, starý otec," oslovila ho zmierlivo. ,,Ale nestalo sa nič vážne."
,,Ako to, že nestalo! Veď si prišla o zrak!" zvolal neveriaco nad ľahkovážnosťou svojej vnučky. ,,Keby sa nebol vrátil Severus, nechcem si ani predstaviť, čo sa mohlo stať!" zvolal teatrálne rozhodiac rukami.
,,Keby sa nebol vrátil, nebola by som teraz slepá!" vrátila mu hnevlivo a oprela sa v kresle. No potom si vzdychla a celkom pokojne pokračovala. ,,Uznávam, bola som neopatrná. Po tom, čo Severus odišiel, počula som dole nejaký hluk a tak som si myslela, že sa vrátil. Zišla som dole, aby som sa presvedčila, čo sa stalo. Nenašla som tu nikoho. Iba popadané knihy na zemi z police. Myslela som si, že to bola starká. Občas nemá práve najlepšiu náladu."
Harrymu utkvelo jediné slovo. Starká. ,,Ako to myslela?" uvažoval. Pokiaľ si dobre pamätal, hovorila, že tu žila sama.
,,Chcela som tie knihy uložiť, keď odniekiaľ vyšiel ten muž. Netuším, kde bol ukrytý. Presvedčila som sa, nebol tu nik," krútila hlavou. ,,Zaútočil na mňa. Chcel vedieť, kde je denník. Lenže ja vôbec neviem, o čom to hovoril. A potom prišiel Severus a ..."
Hlas sa jej na malú chvíľu zasekol. ,,Naozaj neviem, čo by sa so mnou stalo, keby sa nevrátil. Viem, že to nebola jeho chyba, že ma zasiahlo to jeho odrazené kúzlo. Ale o mňa vôbec nešlo. Neviem, čo by som si počala, keby sa mu niečo stalo. Veď prežil len zázrakom."
Harry znovu vrhol pohľad na Severusa. Tentoraz zamračený. Chcel, aby sa konečne ozval. Z Arianiných slov bolo cítiť priveľa citu. Severus pochopil. Ani jemu sa nepáčilo, akým sa rozhovor uberal smerom. Najprv bola neznesiteľná a protivná a teraz toto? Nevedel, čo si o tom má myslieť.
Odkašľal si, aby na seba konečne upozornil. Všimol si ako sa Ariana mykla.
,,Profesor?" spýtala sa pre istotu.
,,Tu som," odvetil krátko a sadol si do kresla oproti krbu.
Neodpovedala. Zato Harry sa zvedalo obrátil k portrétu.
,,Pane, čo to bol za denník?"
,,Kto ste mladý muž?" ozval sa starec nedôverčivo a premeriaval si ho skúmavým pohľadom.
,,Harry Potter, pane," odvetil Harry a starec sa veselo usmial.
,,Harry Potter a v mojom dome! No to ma pozdrž!" jeho veselý, zvučný smiech sa rozľahol po kútoch pracovne a celú ju vyplnil.
,,Starý otec," prehovorila Ariana. ,,Harry sa ťa pýtal na ten denník. A už keď sme pri tom, aj ja by som rada vedela, čo je to vlastne za denník."
,,Tak dobre," povzdychol si starec. ,,Ako som už hovoril Severusovi," poznamenal a Ariane neušlo, že si tí dvaja zrazu tykajú, ,,je to vlastne Cesta."
,,Cesta? K čomu?" ozvala sa Ariana.
,,K niečomu veľmi vzácnemu a nesmierne dôležitému," vzdychol si lord Amaderus a poškrabal sa na brade. ,,Lenže teraz je preč."
,,Ak bola tá kniha taká dôležitá, prečo ste ju niekde neukryli?" neodpustil si Severus svoju poznámku. Podľa neho to bolo veľmi nezodpovedné.
,,Nikto o nej nevedel," mykol starec nedbanlivo plecami.
,,No, niekto zrejme áno," odporoval mu Snape.
,,Vyzerá to tak," uznal starý lord a usadil sa v svojom kresle potiahnutom zeleným damaškom, spomínajúc na staré časy.
,,Predpokladám, že tá kniha by mala k niečomu viesť," nadhodil Harry zamyslene a starec prikývol.
,,Aj vedie. Ide totiž o veľmi vzácny artefakt. Volá sa Libris omnipoténtis."
,,Kniha všemohúceho?" čudoval sa Severus. Jak živ o takom niečom nepočul.
,,Presne. Tá kniha je možno rovnako vzácna ako kameň mudrcov! Ak aj nie viac."
Harry nevedel, či sa starý pán len chvastá, alebo to myslí vážne. Kameň mudrcov bol veľmi vzácny magický predmet, ktorý človeku dokázal predĺžiť život, ba dokonca sa povrávalo, že ho môže urobiť nesmrteľným. A tiež mohol meniť hoc aký kov na zlato. Ale čo také bolo v tej knihe, že by mohla byť rovnako vzácna?
,,A aké je jej tajomstvo?" ozval sa zadumane. Všetci traja netrpezlivo čakali na odpoveď.
,,No, to žiaľ neviem," odvetil starec sklamane. ,,Nikdy sa nám ju nepodarilo nájsť. S tvojím starým otcom, Severus, sme objavili iba ten denník. A hoci sme po nej roky pátrali, nepodarilo sa nám ju nájsť."
,,Odkiaľ tá kniha vlastne pochádza?" Severus myslel na Salazara Slizolina, ktorý sa v takýchto veciach vyžíval a zaujímal sa o ne. Myslel si, že je lepšie po nej ani nepátrať. Určite je tak presiaknutá čiernou mágiou, že je veľmi nebezpečná.
,,Od Salazara Slizolina?" opýtal sa Harry s obavami, mysliac na to isté ako Snape, ale lord Amadeus len pokrútil hlavou.
,,Nie, nie. Tá kniha je staršia, oveľa staršia. Je to dielo samotného veľkého Merlina."
Ariana zhíkla, Severus nepovedal ani slovo, akoby ho to ani najmenej neprekvapilo a Harry zamyslene prikývol. Takže naozaj to bol vzácny kúsok.
,,Vlastne ani neviem, či naozaj existuje," priznal sa starec skormútene. ,,Pátrali sme po nej s Uriáshom dlhé roky a zbytočne."

Z rozhovoru ich vyrušilo búchanie klopadla na vchodové dvere. Severus sa bez slova zdvihol a šiel otvoriť.
,,To bude moja teta," poznamenala Ariana. ,,Ráno som jej písala a prosila ju, aby mi robila spoločnosť," povedala Harrymu. ,,Nechcem byť profesorovi na obtiaž."
Keď Severus otvoril dvere, žena stojaca za nimi udivene vykríkla. ,,Pre svätého Munga! Je to pravda! Vy žijete!"

7. kapitola

Pred dverami stála staršia žena strednej postavy so starým koženým kufrom v ruke a civela prekvapene na Severusa. V sivých očiach sa jej zaleskli slzy. Akoby stále nemohla uveriť tomu, že jej kolega nie je žiadna vidina ani prelud. Aj ona mu nikdy nedôverovala a ešte viac ho znenávidela po smrti Dumbledora, ktorého ako sa domnievala - a nebola sama, pretože Harry toho bol očitým svedkom - zabil. A teraz tu stál pred ňou s tým svojím typickým výrazom v tvári, v ktorom sa zračilo i prekvapenie.
,,Čo tu robíte, madam Pomfreyová?" ozval sa Severus, ale neuhol odo dverí. Stál tam ako soľný stĺp.
,,No, to ti poviem potom, len ma pusti dnu," uškrnula sa a pretisla sa popri ňom dovnútra. ,,Ariana? Srdiečko, kde si?" zvolala, nesvoja zo Severusovej prítomnosti.
Severus už ničomu nerozumel. Nevedel totiž, že Ariana zavčasu ráno poslala svoju sovu so správou pre tetu do Rokfortu. Poppy Pomfreyová bola jej jediná žijúca príbuzná. Bola to mladšia sestra jej babičky.
,,Tu som teta," ozvalo sa vzápätí a Poppy neomylne zamierila do pracovne.
,,Harry," počul Severus ako prekvapene zvolala a keď vošiel znova do pracovne videl, ako sa s oboma zvítala.
,,Takže? Čo ti na to povedal ošetrovateľ?" spýtala sa Ariany a prehliadla si ju.
,,Po čase sa to upraví," odvetila spokojne a venovala jej jeden zo svojich úsmevov.
,,To je dobre," oddychla si Poppy. ,,Ošetrovateľ Paracelsus je jeden z tých najlepších odborníkov."
Ariana sa však nesúhlasne uškrnula. ,,Profesor si myslí, že je to obyčajný šarlatán. Presne ako ja."
Poppy zhíkla a neveriaco sa naňho pozrela. ,,No to snáď nie, Severus. Ariana skončila ako najlepšia v ročníku na Salemskej univerzite. Má viac diplomov ako my dvaja dohromady. A dokonca ovláda také elixíry, ktoré by vás mohli zaujímať," povedala na jej obranu a nevšímala si to, že Ariana sa červená ako záhradný trpaslík, pristihnutý pri krádeži.
Tentoraz sa zatváril prekvapene on. Tak to by si v živote nebol pomyslel. Ale teraz ho to veľmi nezaujímalo. Vedel, že je tu zrejme zbytočný.
,,Poppy, ty si sa vôbec nezmenila," zahundral líškavo Amadeus a svojimi zelenými očami si pozorne prezeral svoju švagrinú. ,,Stále očarujúca."
,,Ach, ty starý lichotník," začervenala sa a chytila si líca horiace rumencom. ,,Ani ty si sa vôbec nezmenil. Prešibaný starý lišiak!" karhala ho s úsmevom od ucha k uchu.
,,Profesor?" ozvala sa Ariana.
,,Tu som," ozval sa stroho, čakajúc, čo bude chcieť.
,,Teta, Harry, mohli by ste nás nechať nachvíľu osamote?" ozvala sa a oni sa vytratili na chodbu zhovárajúc sa.
,,Ty si o tom vedel Harry? Vedel si, že profesor Snape žije?" zachytil Severus, kým sa za nimi zavreli dvere.
,,Tak, čo by ste rada?" opýtal sa sarkasticky a ona sa len pousmiala. Vedela si živo predstaviť ten jeho strohý úškrn, ktorý tak rád vystavoval svetu na oči v tej svojej bledej tvári.
,,Chcela by som vám poďakovať," odkašľala si.
,,Za čo? Za to, že ste kvôli mne oslepli?"
,,Nie," vyrušila ho prv ako mohol pokračovať a znova povedať niečo nevhodné. ,,Nie preto. Chcela som vám poďakovať, že ste ma vzali do nemocnice a postarali ste sa o mňa. Viem, že som bola nepríjemná a nesprávala som sa najlepšie, ale bola som vystrašená i nahnevaná. Prepáčte mi." Na chvíľu sa odmlčala, lebo hľadala vhodné slová. ,,Ráno som napísala tete Poppy. Nechcem vám byť na obtiaž. Ona sa o mňa postará."
Severus len prikývol, čo ona nemohla vidieť, ale neuvedomil si to. ,,Máte na srdci ešte niečo?"
,,Áno. Ďakujem vám," povedala krátko a znova sa oprela v kresle.
Nevšimol si, že sa jej chvejú ruky.
,,Tak, ak nemáte nič iné, ja pôjdem," nadhodil, ale lord Amaderus na seba upozornil, keď sa posunul v svojom portréte s kreslom do predu a ono na podlahe zaškrípalo.
,,No, vlastne tu niečo predsa len je. Bol by som rád, keby ste ešte chvíľu ostali. Ale zavolajte späť aj Harryho a Poppy. Chcem vás totiž o niečo poprosiť."
Severus urobil o čo ho žiadal. Bol zvedavý, čo od neho lord Amaderus môže chcieť, ale nepýtal sa. Počká, kým im to povie.

Amadeus nad tým uvažoval od tej chvíle, čo ten záhadný vlamač odcudzil jeho starý denník. Naozaj bol ľahkovážny, keď ho len tak nechal na pospas osudu, no vôbec nepredopkladal, že o ňom niekto vie. Bolo to zvlášte, pretože on s Uriashom Jethrom Princom vedeli svoje tajomstvá dobre strážiť. Boli ochotný vziať si ich so sebou do hrobu. On však nemohol urobiť teraz nič, keďže bol dávno po smrti, ale oni mohli. Otázka znela, či by boli ochotný pokračovať tam, kde on so svojím priateľom prestali. A to, že spoznal Severusa, vnuka samotného Uriasha považoval za neklamné znamenie toho, že sa to nestalo len tak. Nebola to náhoda, ktorá ho priviedla do jeho domu, ale osud. Amadeus v to pevne veril. Teraz ostávalo už len to, ako to predostrieť a navnadiť ich, aby urobili to, čo museli.
,,O čom si s nami chcel hovoriť, starý otec?" aj ona bola zvedavá. Presne ako Harry a Severus. Teta Poppy nechápala, čo sa tu deje a tak iba ticho počúvala.
,,Dlho som to zvažoval a myslím si, že by ste mali nájsť ten denník a vypátrať tú knihu ako prvý."
V miestnosti sa rozhostilo ticho, ktoré prelomil Severus.
,,Obávam sa, že to znie dosť nereálne."
,,Aj ja si to myslím. Vypátrať toho vlamača nebude vôbec jednoduché. Vlastne je to nemožné, starký. Nevidela som mu do tváre kvôli tej maske. Bol ako duch, ktorý sa tu zrazu zjavil. Ako máme hľadať ,,nikoho"?"
,,Vaša vnučka má pravdu, lord Amadeus," riekol Severus zadumane, keď sa prechádzal sem a tam popred krb.
Starý pán sa iba uškrnul a mávol rukou. ,,Toho chlapa pusťte z hlavy! Pche! Ten je dávno za horami, za dolami. Ja hovorím o originále denníka, nie o kópii, ktorú som mal doma!" vysvetlil a pobavene sledoval ich začudované pohľady. Vytiahol si z vrecka fajku a zapálil si ju.
,,Vy viete, kde ten originál je?" ozval sa Harry, ktorý bol doteraz ticho. Nechcel pôsobiť ako nedočkavec, ale naozaj ho to zaujalo.
,,Nie, to netuším," usmial sa, nevšímajúc si Severusovo posmešné odfrknutie a Harryho sklamanie. ,,Ale viem o niekom, kto to vie celkom určite."
Severus sa k nemu znova otočil tvárou v tvár. Jeho prižmúrené oči a výraz tváre prezrádzali pochybnosti i nedôverčivosť. Amadeovi tak veľmi pripomenul Uriasha. Keby len vedel, že sa naňho až prekliato verne podobá.
,,Kto je ten človek?" Harry bol čoraz zvedavší. Nebola to prvá záhada, ktorú by musel rozlúskať. A cítil, ako ho to samo priťahuje. Predsa len, išlo o vzácnu vec. Pamiatku po samom Merlinovi. Najväčšom čarodejníkovi všetkých čias.
,,Albus Dumbledore," odvetil starec a vydýchol dym z fajočky, ktorý sa zmenil na pekné kruhy stúpajúce k hornému rámu obrazu. ,,Je síce mŕtvy, ale predpokladám, že sa s ním dá komunikovať tak, ako so mnou, však?"
,,Samozrejme. So všetkými bývalými riaditeľmi sa tak dá komunikovať," odvetila Poppy namiesto nich.
Ani Ariana, ani Severus netúžili po tom, aby začali pátrať po nejakom hlúpom denníku. Severus mal dosť svojich starostí a Ariane v tom bránila hlavne tá slepota. Hoci ju tá vec s denníkom nadchla, nemohla nič robiť.
,,Tak čo? Pôjdete za ním?" opýtal sa nedočkavo Amadeus.
Harry sa neisto pozrel na Snapa, lenže ten bol ticho. Akoby nad tým celým znova uvažoval a hútal, či to má vôbec nejaký zmysel, pátrať po nejakej knihe, o ktorej existencii hovorili len staré legendy. A navyše, stále tu bola možnosť, že už dávno bola zničená. Ak vôbec niekedy naozaj existovala.
,,Musím si to premyslieť," odvetil napokon Snape.
,,Chápem, Severus. Tvoj dedo bol dobrodruh, tak ako ja. My sme neváhali. A neváhali by sme ani teraz. Ale naozaj to chápem. No hovorím ti, že je to naozaj dôležité. Nie je to len výmysel bláznivého starca, ktorý je navyše pár rokov po smrti."
,,Starký," ozvala sa Ariana. Bolo jej ľúto, že počuje z jeho hlasu sklamanie. Zrejme si myslel, že Severus bude rovnaký blázon do hľadania tej knihy, ako boli oni dvaja s Uriashom.
,,Je to tak, moja milá," mykol plecami a znova si sadol. Kreslo zavŕgalo, keď sa v ňom pohodlne rozvalil a vystrel svoje dlhé nohy. ,,Naozaj je to dôležité. Tá kniha sa nevolá pre nič - za nič Kniha všemohúceho. Povrávalo sa, že je plná starých a mocných kúzel. V rukách nezodpovedného človeka by sa mohla stať nástrojom záhuby. Porozmýšľaj o tom, chlapče," oslovil znova Severusa.
Severus však nepovedal nič. Tváril sa tak ako obyčajne, takže z jeho tváre sa nedalo vyčítať. Namiesto toho sa však ospravedlnil a pobral sa konečne domov. To bolo všetko, čo chcel a túžil teraz urobiť. Ariana mala svoju opateru. Napriek tomu, že jeho vinou oslepla a cítil sa za ňu zodpovedný, nemohol nič robiť. A vlastne bol aj rád.
Keď odišiel, Poppy sa otočila k tým dvom, aby jej konečne povedali, o čom to celé bolo a oni jej to podrobne vysvetlili. Poppy iba prikývla, hoci poznamenala, že neviem, či sa to vôbec niekomu podarí, lebo podľa nej, je to príliš zložité. Ale nakoniec nad tým mávla rukou, lebo ona mala iné starosti. No nezabudla sa opýtať na svoju sestru. Aj tú by rada videla, hoc len ako ducha.
,,Zabudla si, drahá Poppy, že Hestia sa zjavuje s odbíjajúcou hodinou svojej smrti?" ozval sa lord Amadeus káravo.
Poppy naozaj zabudla. Tak dlho tu nebola a tak dlho ich nevidela. Až teraz si uvedomila, ako jej všetci veľmi chýbali. Viedla osamelý život, hoci predsa len mala rodinu.

Severus mával nepokojné noci. Od vtedy, čo ho uhryzol Voldemortov Nagini nemal pokojný spánok. Stále sa len nepokojne prehadzoval na posteli, mával hrozné, zmätené sny a budil sa spotený. Stále dookola prežíval tú hroznú noc, ale aj iné mučivé chvíle, ktoré mu v noci podvedomie znova a znova donekonečna premietalo ako nejaký pokazený muklovský film. A tak po zvyšok noci čítal, alebo prosto hľadel do tmavého stropu a o všetkom premýšľal. Bolo to zvláštne, ale na prípravu elixírov nemal náladu. To sa mu ešte nestalo.
Nakoniec sa rozhodol. Zvedavosť bola proste väčšia ako jeho odhodlanie nemiešať sa do toho. Bola sobota a tri dni od vtedy, čo nadobro odišiel zo sídla Checwiddenovcov. Hoci ho lord Amadeus prosil, aby pomohol pátrať po tej knihe, nemal to v úmysle. Skutočne. Podľa neho to bolo veľmi obtiažne, až priam nerealistické. Ale osud chcel inak.
Premiestnil sa za bránu Rokfortských pozemkov. Nebola zavretá na reťaz, tak ako predtým. Vlastne bola dokorán. Kráčal k hradu a srdce mu divo tĺklo. Ba doslova v jeho hrudi besnelo. Hlavne očakávaním ako ho prijmú jeho bývalí kolegovia.
,,Vytiahnu na mňa znova prútiky, tak ako to bolo naposledy?" uvažoval a svoj prútik zovrel v ruke pevnejšie.
Lenže priblížil sa k hradu a zostal stáť opodiaľ. Sledoval ako pokračujú práce. Nečakal, že tu bude až toľko ľudí. Dokončovali opravu strechy. Na zemi okolo hradu sa váľali ešte stále popraskané zvyšky muriva, roztrieštené tehly, kamene aj úlomky skla z okien. Ale všetci pilne pracovali a tak nepochyboval, že onedlho bude hrad vyzerať tak ako predtým. Bol to aj jeho hrad. Jeho útočisko. Jeho milovaný domov. Nikde sa necítil tak dobre ako tu. Keď si uvedomil, že už doň nikdy nevrkročí, dušu mu zastrela temná chmára.
,,Severus," zapišťal profesor Flitwick v snahe upútať jeho pozornosť. Severus si ho nevšimol.
,,Filius," pozdravil ho jemným úklonom hlavy, ako bolo jeho zvykom. ,,Netreba vám s niečím pomôcť?" opýtal sa, stále hľadiac na hrad a na húf ľudí, ktorí ho opravovali.
,,Máš ísť do riaditeľne," povedal mu miesto toho zadumane malý učiteľ trpasličieho vzhľadu.
Severus sa zachvel. Znova ho uvidí. Znova. A to si už myslel, že mu bude robiť spoločnosť z vedľajšieho prázdneho obrazu.
Cestu do riaditeľne poznal veľmi dobre. No prekvapilo ho, keď ani kamenná príšera nebola na svojom mieste. Bolo to zvláštne. A on sa trápil nad možnými variantami hesla. Uškrnul sa a vybehol po schodoch, berúc ich po dvoch. S údivom zastal v polovici. Kamenná príšera sa po príchode riaditeľa zasunula na svoje miesto.
Vošiel bez zaklopania. Nepredpokladal, že tam niekto bude. Lenže bol. Za riaditeľským stolom sedela Minerva a oproti nej Potter. Jeho nálada pohasla na bod mrazu. Tak sa tešil a teraz toto.
,,Dobrý deň, Severus," pozdravila Minerva a vstala od stola. Váhavo k nemu prešla a podala mu ruku. ,,Možno mi neuveríte, ale som rada, že ste späť," hlesla a vzápätí spravila niečo neočakávané. Objala ho. Vôbec jej nevadilo, že má pozorovateľov a nevadilo jej ani to, že Severus načisto zdrevenel. Bol taký vykoľajený ako Rokfortský expres.
,,Dobrý deň, Minerva," šepol, no uvedomil si, ako divne dojato znie jeho hlas a odkašľal si, aby nadobudol stratenú rovnováhu.
,,Nechám vás teraz samých. My sa porozprávame neskôr. Máme na to more času," venovala mu jeden zo svojich tak zriedkavých, no úprimných úsmevov a spolu s Harrym sa vytratili.
Severus sa konečne otočil k mužovi z portrétu visiacom na stene za stolom. Dumbledore plakal. Z jeho nebesky modrých očí sa kotúľali slzy veľké ako obrie a stekali mu po tvári, strácajúc sa v hustej, sivej brade dlhej až po samú zem.
,,Severus," vyjachtal zlomeným hlasom. Viac povedať nemohol. Radosť a šťastie z opätového stretnutia mu stiahli hrdlo, hoci mu jeho starecké srdce plesalo neskutočnou radosťou.
Ani Severusovo oko však neostalo suché. S počudovaním zistil, že sa mu z očí kotúľajú slzy. Plakal prvý krát od vtedy, čo sa ako chlapček ukrýval v svojej izbe pred rozzúreným a opitým otcom, keď ho zmlátil. Ale to už bolo dávno.
,,Som späť a to len vďaka vám Albus," šepol s posvätnou úctou hľadiac mu do prívetivej tváre. Bola to pravda. Bol späť.

8. kapitola

Cesta

Severus zastal v ponurej pracovni. Jej okná boli otočené na východ a keďže bolo poobede, slnko osvetľovalo západnú stranu hradu. Bývalí riaditelia na portrétoch si čosi šuškali, ale nahlas neprehovoril nik. Dumbledore sa usmial a okolo jeho očí sa vytvorili jemné vejáriky vrások. Jeho úsmev vyjadroval celú škálu pocitov. Iba jediný prevládal nad všetkými ostatnými. Bol neskonale šťastný,  hoci mal oči zmáčané od sĺz. Keď za ním v tú osudnú noc posielal Félixa, netušil ako sa to celé skončí. Mohol len dúfať, že fénix zachráni Severusa, ale len v prípade, ak to vôbec bude možné. A jeho želanie sa stalo skutočnosťou. Áno. To, že Severus prežil sa dozvedel už v nasledujúce ráno po boji od Kingsleyho, hoci ho informovali, že sa ešte neprebral, Albus dúfal, že sa tak čoskoro stane. A dnes sa mu stratený syn sa vrátil domov. 

Severus pozdravil, poďakoval a aj on sa usmial. No jeho úsmev nebol veselý. Skôr bol smutný.  A Dumbledore si to samozrejme všimol a kdesi v kútiku duše ho to zamrzelo. Pre Severusa by urobil čokoľvek. Nakoniec, veď aj to spravil. Poslal mu na pomoc svojho fénixa. Ale zdalo sa mu, že Severus sa zo svojej záchrany neteší.

,,Trápi ťa niečo, synak?“ oslovil ho vľúdne a vyčkával na jeho odpoveď.

Severus sa otočil k oknu a díval sa na skupinku študentov, ktorí si práve urobili prestávku. Smiali sa na niečom sediac v tráve.

,,Prečo ste to spravili, Albus? Prečo ste mi chceli zachrániť život? Veď som vás o to neprosil,“ zahundral. Povedal iba pravdu. Naozaj o to nestál. Nikoho nikdy o nič neprosil. Zvesil plecia a jeho chrbát sa ohol pod ťarchou protichodných pocitov. ,,Čím som si to zaslúžil?“

Dumbledore bol hodnú chvíľu ticho. ,,Severus, bol si mi najvernejším priateľom. Mal som ťa rád ako vlastného syna. Nemohol som dovoliť, aby tvoj život skončil takto. Ja viem, že ty to možno teraz vnímaš inak, ale ver mi, bude lepšie. No musíš sa o to snažiť aj ty. Nájdi konečne svoje miesto v živote a začni žiť. Začni skutočne žiť.“

Severus sa ani neobzrel. ,,Lenže ja neviem ako. Všetko čo som mal, čo mi kedy na niečom záležalo, je dávno preč.“

,,Nie, nie všetko je stratené tak, ako sa ti možno zdá,“ odvetil tajomne a znova sa usmial. ,,Pamätaj, tam kde sú zatvorené dvere, býva pootvorené okno.“

Severus sa konečne otočil. Jeho výraz tváre bol nepreniknuteľný, ale jeho oči hovorili veľa. ,,Ja neviem, či to chcem. A netuším, či to dokážem ... žiť ďalej.“ Na chvíľu sa odmlčal. ,,Niekedy, keď v noci nemôžem spať, predstavujem si, aké by to bolo po smrti. Kto vie, kde by som sa ocitol. Možno by som ju konečne stretol a znova by sme boli spolu. Ako kedysi. Predtým, než stretla Pottera.“

,,Netráp sa myšlienkami, ktoré nikam nevedú. Mal by si na ňu konečne zabudnúť,“ odvetil Albus opatrne, mysliac na Lilly Potterovú.

Lenže práve toto nechcel Severus ani pripustiť. ,,Budem musieť ísť,“ zahovoril a otočil sa na odchod. Zastal s rukou položenou na kľučke. ,,Rád som vás znova videl.“

Albus dlho hľadel na zatvorené dvere, cez ktoré odišiel Severus. Takto si ich opätovné stretnutie veru nepredstavoval. Bolo očividné ako sa Severus trápi a aký je nešťastný. Jeho duša bola nepokojná viac ako inokedy. Nedokázal sa tešiť zo života, ktorý preňho už dávno prestal mať zmysel.

,,Nezdá sa ti, že po tom, čo si preňho urobil, je tak trochu dosť nevďačný?“ opýtal sa zamyslene Armando Dippet.

,,Nie, nepovedal by som, že je nevďačný. Ten chlapec je nešťastný. To je všetko. Mal by som niečo ... hm,“ zatiahol a škrabkajúc sa za bradu, prechádzal sa po obraze.

,,Vari mu chceš znova pomôcť?“ čudoval sa aj Phineas. ,,Podľa mňa si preňho urobil už dosť.“

Ale Albus ich nepočúval. Rozmýšľal nad tým ako by mohol vrátiť Severusovi chuť do života. Keby existoval taký elixír, donútil by ho vypiť dvojitú dávku na dva hlty! Lenže o niečom takom nevedel. Zaumienil si však, že sa len tak nevzdá. Bol taký zabratý do vlastných myšlienok, že si ani nevšimol Minervu, ktorá sa vrátila do kancelárie.

,,Tá hlúpa kamenná obluda chcela odo mňa heslo!“ rozčuľovala sa.

,,No, videla Severusa a pokiaľ viem, ešte ho z funkcie riaditeľa školy neodvolali,“ uškrnul sa Armando. Vedel si živo predstaviť Minervu ako sa háda s tou obludou a vyhráža sa jej s prútikom v ruke.

,,To ma nenapadlo,“ uznala prekvapene a sadla si za stôl.

,,Ďakujem, Armando,“ poznamenal Albus spokojne a usmial sa. Jeho kolega mu vnukol dobrý nápad. Len nevedel, či s ním budú ostatní súhlasiť.

,,Čo sa deje, Albus?“ ozvala sa Minerva a pozrela naňho ponad rámy svojich okuliarov.

,,Vieš, že tu bol Severus,“ začal a ona prikývla. ,,Zdá sa, že potrebuje pomoc. Nie je veľmi spokojný.“

,,Ako to myslíš?“ nechápala.

,,Ako by som ti to, drahá moja,“ zahrkútal Armando, ktorý bol tajne zaľúbený do Minervy už dlhé roky. ,,Proste sa mu nechce žiť. A tuto Albus sa rozhodol, že mu treba pomôcť nájsť nový zmysel života.“

,,Ďakujem za pomoc, Armando,“ riekol Albus, no znelo to trochu káravo. Nepotreboval svojho hovorcu.

,,A čo konktrétne máš na mysli, Albus? Chceš, aby bol znova riaditeľom?“ vyslovila nahlas myšlienku, ktorá jej vŕtala v hlave.

,,No, nie som si istý, či by s tým súhlasil. Dokonca si myslím, že bude proti. Ale mohol by znova učiť,“ uvažoval nahlas.

,,Áno, to by mohol. Myslíš si, že bude spokojný s miestom profesora Elixírov? Nerada by som ho nechala učiť Obranu. Okrem toho, už som to miesto ponúkla, veď to sám vieš.“

,,Áno, iste. Hermiona bude skvelá učiteľka. Hoci si myslím, že Harry je prirodzený talent. Keby sa už dávno nerozhodol pre aurora, bol by jednoducho vynikajúci.“

,,Dobre, zajtra budem posielať nejakú korešpondenciu, tak s ňou pošlem aj list Severusovi,“ uzavrela a zo šuflíka si vytiahla pergamen. Koniec brka namočila v kalamári so zeleným atramentom a na liste sa zaskvel jej úhľadný rukopis.

Albus si vydýchol. Vedel, že na Minervu sa môže vždy spoľahnúť. Bola od nepamäti jeho pravou rukou. Nielen, že skrývala väčšinu z jeho tajomstiev, ale bola aj vynikajúcou priateľkou. Vážil si ju a mal ju úprimne rád. Navyše, bola to skvelá čarodejnica. Ale to vedel vždy. Bol by nesmierne rád, keby sa novou riaditeľkou Rokfortu stala práve ona. Zaslúžila by si to.

Harry na denník, ktorý spomínal lord Amadeus Chegwidden, za tých pár dní celkom zabudol. Mal iné starosti. Včera mu prišiel list z ministerstva. Pozvali ho na výberové konanie za aurora. Ale ako sa sám minister vyjadril, už to mal vo vrecku. Už tým, že porazil Temného pána dokázal, že je schopný. Lenže tak ako aj ostaní musí sa podrobiť skúškam. Z toho si však ťažkú hlavu nerobil. Obrana proti čiernej mágii bol jeho obľúbený predmet. Jedno z najťažších kúziel – Patronusa – zvládol už ako trinásťročný. Starosti mu však robilo iné. Ginny. Trápila sa kvôli Georgovi. Harry si nevedel predstaviť, aký to je pocit, keď niekto stratí svoje dvojča. Fred s Georgom boli na seba veľmi naviazaný. Nespomínal si, že by ich niekedy videl jedného bez druhého. Vždy boli spolu. Až doteraz. Fred bol mŕtvy a na tom sa už nič nedalo zmeniť. Jediné, čo mohol urobiť bolo to, že bude Ginny po boku a pomôže jej ako bude vedieť. A to bol ďalší problém. On jednoducho nevedel ako by pomohol. Teraz ostal bývať v Brlohu. Aspoň na čas. No občas ho napadlo, či to bol dobrý nápad. Noc, čo noc počúval plač pani Weasleyovej. Ron sa cez deň vytrácal za Hermionou a nechával sa od nej utešovať. Upodozrieval ho, že ten smútok mu vlastne celkom vyhovuje, pretože Hermiona ho rada a dôkladne utešovala. Aj teraz civel do stropu a počúval tiché vzlyky, ktoré sa niesli cez strop z horného poschodia. Počul tiché upokojujúce slová, ktorými pán Weasley tíšil svoju manželku a počul aj buchot a lomoz, ktorý prichádzal z dola.

,,Buchot?“ uvedomil si, že ten zvuk je nezvyčajný v túto nočnú hodinu. Načiahol sa za prútikom.

,,Lumos,“ zašepkal a koniec prútika sa rozžiaril zlatým svetlom. Posunul si okuliare na koreň nosa a odhodil zo seba prikrývku.  Nechcel ho budiť. Otvoril dvere a v duchu sa modlil, aby nezavŕzgali. Chcel zobudiť aj Rona, ktorý spal vo vedľajšej izbe, no ostal načúvať za dverami. Jeho hlasné chrápanie nasvedčovalo tomu, že spal ako zarezaný. Harry vykročil chodbou k schodom a na ich vrchu zastal. Znova niečo zadunelo a ozvala sa tlmená nadávka. Zišiel po schodoch, pod ktorými ležal George rozvalený na zemi a prihlúplo sa usmieval.

,,George!“ zvolal a pomáhal mu vstávať. Odtiahol sa a zvraštil nos, keď ho ovanul jeho dych, páchnuci alkoholom. ,,Veď ty si opitý!“

George sa len zachichotal. ,,Viem. Nie, aby si to vy ... vycekal ... vykecal Molly,“ opravil sa a znova sa rozosmial. Už bol na nohách a Harry ho podoprel, aby znova nespadol.

,,Neboj sa, budem mlčať,“ sľúbil mu Harry. Nemalo význam sa s ním v tomto stave hádať, alebo mu prehovárať do duše. Ráno by si aj tak na nič nepamätal. Do izby sa mu podarilo dostať ho celkom úspešne. Len raz sa potkli na schodoch a raz sa George zamotal do vlastných nohavíc pri vyzliekaní.

,,Dávaj si pozor, inak skončíš s rozbitou hlavou,“ napomenul ho Harry s obavami. Ale to už George sedel na svojej posteli a sťahoval zo seba tričko.

,,Vždy lepšie ako skončiť m ... mŕtvy,“ vykoktal a odhodil tričko kdesi na zem.

Harry si všimol, že posmutnel. Jeho kalný zrak stratil iskru. Zhrbil sa a Harry mal zrazu pocit, že sa díva na starca, ktorý toho veľa prežil. George sa zakryl dekou a spustil hlavu na páperový vankúš. Hľadel na prázdnu posteľ oproti.

,,Prišiel som o svojho brata, Harry,“ vyjachtal nesúvislo. ,,Stratil som svoju tvár ... svoju dušu,“ riekol šeptom. ,,Čo si budem bez neho robiť? Čo budem robiť, Harry?“

Harry na to nemal odpoveď a jeho otázky ostali visieť vo vzduchu. ,,Dobrú noc, George.“

Harry sa vytratil z izby a vtedy si ju všimol. Ginny stála opretá o stenu vedľa dverí do bratovej izby. Po tvári sa jej kotúľali slzy, ale hneď si ich zotrela.

,,Ako dlho tu už stojíš?“ pohladil ju po líci ešte mokrom od sĺz.

,,Dosť dlho. Nemohla som spať,“ vysvetlila a mykla plecom. Iba prikývol. ,,Mohla by som dnes v noci spať v tvojej izbe? S tebou?“ opýtala sa tak ticho, až sa mu zazdalo, že si to len namýšľa. Harry neodpovedal. Vedel, že by nemali, ale nechystali sa predsa robiť nič zlé.

,,Nechcem byť dnes v noci sama, Harry,“ zašepkala. A on ju vzal za ruku a odviedol ju do svojej izby. Ľahli si a ona sa k nemu otočila tvárou. Hľadela naňho a on by tak rád vedel, na čo myslí. Ale Ginny bola ticho. Iba svojím zrakom skúmala jeho tvár. Nakoniec natiahla ruku, len aby mu zložila okuliare. Pohladila ho po líci a prstom prešla po ústach. Naklonila sa k nemu a pobozkala ho. Bol to jemný bozk, pomalý a sladký ako nektár z ambrózie. Harrymu sa zdalo, že trval celú večnosť. Keď sa ich pery od seba oddelili, Ginny sa mu stúlila v náručí a on ju s tichým povzdychom objal.

,,Ľúbim ťa, Harry,“ šepla a zatvorila oči, spokojne počúvajúc to isté vyznanie, ktoré vzápätí vyslovil aj on.

Lord Amadeus Chegwidden bol zo dňa na deň nervóznejší. A keď bol nervózny, fajčil. A fajčil tak veľa a tak tuho, že si zadymil celý portrét a potom kašľal tak, až ho rozboleli pľúca. Už celý týždeň sa zmáral myšlienkami na ten nešťastný denník. No najviac ho trápilo to, že Severus nejavil ochotu pátrať po ňom. Ani najmenšiu.

,,Vôbec nie je ako Uriásh,“ hundral si popod nos, keď do pracovne vošla jeho vnučka s bielou paličkou v ruke a opatrne kráčala ku kreslu.

,,Kde je Poppy?“ opýtal sa zamračene. Nerád videl Arianu potulovať sa po dome s tou haluzou, ako ju nazval. Vôbec ho nezaujímalo, že tá palička pre nevidiacich bola vlastne skvelý prostriedok, pomocou ktorého sa dalo celkom dobre orientovať a pohybovať.

,,Odišla na nákup do Šikmej uličky a chcela sa zastaviť aj na Rokforte,“ odvetila Ariana a pohodlne si sadla v mäkkom kresle.

,,Veľmi dobre vie, ako nemám rád, keď ťa tu necháva samu!“ zlostil sa a prskal ako starý kocúr, ktorému ušla myš rovno spred nosa. No ona sa len usmiala. Vedela, že dôvodom jeho hnevu nie je jeho svojhlavá švagriná, ale niečo iné.

,,Čo ťa trápi, starký? Hneváš sa, lebo Severus nejaví záujem o ten denník?“

,,Prečo by som sa mal hnevať!“ zvolal prudšie než pôvodne chcel, ale naozaj sa hneval a jeho vnučka vedela, že trafila klinec po hlavičke.

,,Priznaj sa, že je to tak,“ nabádala ho. Mala šťastie, že nevidí, lebo z jeho mrazivého pohľadu by asi nadšená nebola. Nakoniec však kapituloval.

,,Dobre!“ zrúkol a už miernejšie povedal: ,,Je to tak.“ Sadol si do kresla tak prudko, že zavŕzgalo. ,,Mal som mu vysvetliť, že je to naozaj veľmi dôležité! Ja viem, že to nebude ľahké, ale mohol to aspoň skúsiť. Odvážnemu šťastie praje! Tak sa to predsa vraví. A neverím, že som sa v ňom až tak veľmi zmýlil. Ten chlapec má z Uriásha viac ako si len vie predstaviť! Verím, že práve on by to mohol dokázať. Lenže on sa vzdal už na začiatku!“

Ariana ho chápala. Ona by sa na to rada podujala. Lenže bola slepá. Stratila zrak práve kvôli Severusovi a tej nešťastnej kliatbe, ktorá sa odrazila a trafila akurát ju. Lenže nemohla mu to vyčítať. Iba ju chránil. Profesora Snapa poznala už dosť dlho. V hlave si odrátala celých štrnásť rokov. To bol veľmi dlhý čas. Bola pravda, že ho vídavala len na Rokforte, ale to vôbec nevadilo. Hneď po škole odišla na Salemskú univerzitu, kde študovala ďalších päť rokov. Bola rada, že je preč, tak ďaleko od domova. Mala aspoň pokoj. Nemusela počúvať ustavičné hádky rodičov, ktoré už nechcela znášať. Vôbec na ňu nebrali ohľad. Tak prečo by ho ona mala brať na nich. Nikdy im na nej nezáležalo. Aspoň ona to tak vnímala, keď bola menšia a teraz sa v tom len utvrdila. Potom im do života zasiahla tá hlúpa nehoda a oni zomreli. Lenže to nebolo všetko. O pár rokov neskôr zomrela aj babička. Jediná, ktorá ju milovala a držala nad ňou svoje ochranné krídla. Jej smrť ju hlboko zasiahla. Nič bližšie o tom nevedela, ale tušila, že to nebola nehoda. Svedčilo o tom už len to, že babička ostala blúdiť naďalej v dome ako duch. Neraz sa pokúšala zistiť, čo sa stalo, ale k ničomu sa nedopátrala.

Vstala a presunula sa k písaciemu stolu. Švihla prútikom a privolala si pergamen. Na stole nahmatala brko s kalamárom. Pamätala si, že bolo vždy položené v pravom rohu stola. Vzala ich so sebou a odišla do svojej izby. Tam mala súkromie. Rozložila veci po svojom písacom stolíku a začarovala brko, aby písalo to, čo mu bude diktovať. Keď skončila, zložila list a vsunula ho do obálky. Zavolala svoju sovu a prikázala jej ho odniesť na správnu adresu.

Severus dostal v ten deň dva listy. Jeden prišiel z Rokfortu a bol od Minervy McGonagallovej. Bola v ňom nová pracovná zmluva na miesto učiteľa Elixírov. Stačil len jeho podpis a poslať ju späť. Lenže on váhal. Nechal ju ležať na svojom pracovnom stole a dlho na ňu hľadel. Vlastne až dovtedy, kým mu na okno nezaťukala iná sova, ktorá mu doručila druhý list. Na obálke bola jeho adresa, ale písmo nespoznával. Zvedavo ho otvoril a prečítal.

,,Profesor,

chcem Vám oznámiť, že zajtra zavčasu ráno odchádzam na Rokfort. Musím navštíviť profesora Dumbledora a opýtať sa ho na ten denník. Starý otec hovorí, že je veľmi dôležité vypátrať ho prv ako by sa mohla kniha dostať do nesprávnych rúk a ja mu verím. Ak by to tak nebolo, netvrdil by to. Urobím preto čokoľvek, len aby som sa ho aspoň pokúsila nájsť.

Týmto Vás chcem požiadať o pomoc. Neviem, či to zvládnem sama, ale aspoň sa o to pokúsim. Ak sa rozhodnete pomôcť mi, v čo pevne dúfam, budem Vás zajtra o siedmej čakať pred bránou Rokfortu. Ak sa rozhodnete inak, bude to Vaša voľba. Do ničoho Vás nenútim.

S pozdravom,

                                          Ariana J.B.“

Severus stál pred svojím kamenným kozubom a uvažoval, čo urobiť. Najprv ho napadlo, že to dievča načisto prišlo o rozum, keď sa chce vydať hľadať ten denník s takým handicapom ako je chýbajúci zrak. Nechápal, prečo sa obrátila práve naňho, keď sa pokojne mohla obrátiť na Pottera, ktorý sa v týchto veciach priam vyžíval. On by jej určite pomoc neodmietol. Severus len nechápavo pokrútil hlavou a pokrčil list. Zahodil ho do kozuba, namieril naňho prútik a zaklínadlo, ktoré naň vyslal, ho spálilo na popol.

Ariana nechala ráno na stole odkaz pre tetu, aby s o ňu nebála, že sa išla prejsť a skoro sa vráti. Teta ešte spala. Neskoro do noci sa zhovárala so svojou sestrou Hestiou. Náramkové hodinky, ktoré mala Ariana na ruke oznámili, že je šesť hodín a päťdesiat minút. Najvyšší čas, aby sa odmiestnila k bráne Rokfortu. Vôbec netušila, čo sa stane, keď profesor nepríde. Jej mačka bola jediná, ktorá jej robila spoločnosť, a ktorá ju mohla ako jediná (okrem tety) doviesť až k hradu, ak by profesor neprišiel. Bola taká nervózna, že jej trvalo hodnú chvíľu, kým Spíne nasadila úzky, červený obojok a do ruky vzala vodítko. Keď sa konečne premiestnila na určené miesto, bolo skoro už štvrť na osem. Ariana si hrýzla spodnú peru. Bála sa a bola nervózna. Uvedomila si, že ak by sa predsa rozhodol prísť, už by tu bol. Sklamane si vzdychla a chcela vykročiť k hradu, keď sa jej za chrbtom ozval známy hlas.

,,Meškáte.“