Wardenka

9. kapitola

Hádanky

Severus stál pred Rokfortskou bránou. Jeho pohľad znova zablúdil k hodinkám. Vedel, že mešká, ale aj on prišiel skôr ako mal. V duchu si nadával do bláznov.

,,Určite som zošalel! Čo by som tu potom inak robil?“ hundral si popod nos a zamračene sa rozhliadal po okolí. Lenže v to ráno sa mu zdalo aj to, že kamenné, okrídlené diviaky na vysokých stĺpoch držiace ťažkú kovanú bránu sa naňho dívajú s posmechom v malých čiernych očkách.  Samozrejme, že to bol nezmysel, ale jemu to tak v tej chvíli pripadalo.

Dnešné ráno bolo slnečné a vonku bolo príjemne teplo. Všetko okolo sa zelenalo a vo vzduchu sa miesila vôňa kvetov a bolo počuť bzukot včiel a trilkovanie vtákov. Severus sa otriasol. Akoby sa nebolo nič stalo. Akoby sa na tomto mieste ani nie pred desiatimi dňami neodohrala žiadna bitka. Obzrel sa na majestátny hrad, ktorý sa týčil na rozľahlých pozemkoch školy. Bol síce zničený, ale napriek tomu bol stále krásny. Toto bol jeho skutočný a jediný domov. Nikde sa necítil tak dobre ako tu. Tak slobodne, tak užitočne. Spomenul si na posledný rozhovor s Albusom. Sklopil zrak do zeme, lebo naňho doľahla váha svedomia. Možno by to, čo mu povedal bol aj oľutoval, keby sa neozvalo hlasné ,,puk“ a neobjavila sa Ariana.

,,Meškáte,“ poznamenal stroho. Ešte stále sa čudoval sám sebe, prečo sem vlastne prišiel. Zo sentimentality to určite nebolo. Uvažoval nad zvedavosťou alebo skôr nad tajomstvom samotnej knihy. No stál tam ako omráčený. Nemohol uveriť vlastným očiam. Z tej svojej potvorskej mačky si urobila ,,vodiaceho psa.“ A v ruke držala akúsi bielu paličku.

,,Ak ma tá vaša chlpatá obluda znova doškriabe, vytrhám jej z kožucha všetku srsť po jednom chlpe!“ zavrčal a mačka sa naježila a zaprskala, akoby mu rozumela.

Ariana sa len zasmiala. ,,To nemyslíte vážne, profesor.“ Jej zvonivý smiech sa rozľahol údolím ako hojivý vánok.

Zvedavo si ju obzeral. Bola oblečená v mukelskom odeve. Obyčajné rifle a tričko s výstrihom, ktorý by neoznačil práve za primeraný. No musel uznať, že jej sedelo skvele. A jeho oči zvedavo zablúdili tam, kde sa výstrih prehlboval a odhaľoval zvodnú priehlbinku, ktorá sa utvorila medzi prsiami. Možno by ho tam nezviedol pohľad, nebyť toho znamienka, ktoré si tak drzo sedelo presne v tej priehlbinke. Uvedomil si, aká je pekne opálená a to bol ešte len začiatok júla. Dlhé vlasy jej splývali na chrbát v kučeravých kaskádach, líca jej na čerstvom vzduchu mierne zružoveli a pery mala červené ako zrelé jahody. Zrazu si uvedomil, že na ňu zíza akosi pridlho. Až potom k jeho vedomiu prenikol fakt, že mu za ten čas, čo bol absolútne nesústredený, vysvetľovala dôvod svojho meškania.

,,Pôjdeme?“ opýtal sa a ona prikývla. Bez toho, aby sa jej opýtal, či niečo naznačil, ponúkol jej rameno a ona sa doňho vďačne zavesila, keď ju naň naviedol svojou rukou. Nenamietala. Namiesto toho, sa snažila zahnať dotieravé myšlienky rozprávaním.

,,Starý otec vás často spomína.“

,,Vážne?“ ozval sa neveriaco.

,,Áno. Zdá sa, že si vás rýchlo obľúbil.“

Teraz nevedel, či to myslí vážne, alebo či si z neho uťahuje. Drala sa mu na jazyk britká poznámka, no radšej sa jej zdržal.

,,Som rada, že ste predsa len prišiel, profesor,“ riekla skoro nečujne. Naozaj si vážila, že sa predsa len ukázal. No bola by rada, keby si tie komentáre odpustil. Nestalo sa.

,,Tak si to patrične vážte,“ odsekol, no potom si uvedomil, že je zbytočne hrubý a radšej sa znovu odmlčal. No nie nadlho.

,,Pozor schod,“ upozornil ju a prekvapene sledoval ako svojou bielou paličkou zavadila o schod, pred ktorým ju upozorňoval a vykročila bez toho, aby sa potkla. Spína si cupitala pred ňou a mávala svojím huňatým chvostom ako ryšavou zástavou.

Zastali pred kamennou obludou a tá odskočila bez toho, aby si pýtala heslo. Severus zaklopal, a keď sa nik neozýval, vošiel dnu. Minerve poslal správu, že príde a bol rád, že ich nechala osamote. Väčšina bývalých riaditeľov v portrétoch ešte spala. Len Dumbledore v tom svojom nebol. Severus si vzdychol. Veď predsa prosil Minervu, aby mu to oznámila. Posielal správu síce neskoro, ale odpovedala mu, že všetko zariadila.

,,Čo sa stalo?“ Ariana vycítila, že niečo nie je v poriadku.

,,Nie je tu,“ odvetil znechutený ďalšou vidinou úmorného čakania. Čakanie totiž neznášal zo všetkého najviac, hneď po Jamesovi Potterovi. Stará nenávisť hlboko zakorenená v jeho vnútri zmiešaná so žiarlivosťou v ňom stále bublala pod povrchom ako zle namiešaný elixír.

Spína vyskočila Ariane na kolená a tá ju v tichosti hladkala po mäkkom kožúšku. Severus premeriaval riaditeľňu a s každou uplynulou minútou znova a znova pochyboval čoraz viac o svojom zdravom úsudku a rozhodnutí sem prísť. Našťastie, Dumbledore sa objavil práve v čas.

,,Á, Severus, rád ťa opäť vidím, synak,“ pozdravil ho a uprel svoje modré oči na dievča sediace s mačkou v lone na opačnej strane stola. Jeho tvár sa rozžiarila ešte viac. Veľmi dobre ju poznal. Nastúpila do Rokfortu pred štrnástimi rokmi. Tak veľmi mu pripomínala jeho malú sestru, ktorá tragicky zahynula ešte v rozkvete svojho života. A nielen tvárou, ešte aj krstné mená mali rovnaké. S bratom Aberforthom, ktorý mu pripisoval vinu za jej smrť sa kvôli tomu na pár rokov navzájom odcudzili. A hoci sa neskôr zmierili, sestrina smrť ostala visieť medzi nimi ako zlá kliatba. Nikdy viac už neboli skutočnou rodinou. Boli len bratmi. Dvaja obyčajný ľudia, ktorí žijú vedľa seba a navzájom sa rešpektujú. Albus zahnal smutné spomienky jediným pohľadom na jej láskavú tvár.

,,Ariana,“ zamrmlal, hľadiac na ňu s takou nehou v očiach, až sa Severus zamračil a preniesol dlhý, zádumčivý pohľad z Albusa na dievča.

,,Dobrý deň,“ pozdravila a jej pery sa zvlnili v jemnom úsmeve.

,,Dlho sme sa nevideli, moja drahá. Vyrástla z teba krásna mladá dáma. Počul som, že si nám urobila na Salemskej univerzite skvelé meno,“ pochválil ju a jeho tvár odrážala pocit neskonalej hrdosti. No jeho bystrému oku neuniklo, že niečo nie je v poriadku. Ani raz naňho nepozrela. Namiesto toho natočila hlavu na stranu a všimol si bielu paličku, ktorá jej visela uchytená za remienok na zápästí. Poznal ju. Takú nosili nevidiaci v mukelskom svete, ale i tu. ,,Hm, nemýlim sa, ak poviem, že nevidíš?“ jeho hlas prezrádzal obavy.

,,Nie, nemýlite sa pán profesor. Ale nemusíte mať žiadne obavy. Moja strata zraku nie je trvalá.“

,,Tak potom je to v poriadku,“ usmial sa.

Severus začínal mať dojem, že zrejme spriesvitnel. Tí dvaja naňho jednoducho zabudli. Musel si odkašľať, aby na seba upozornil a dal im na vedomie svoju prítomnosť.

,,Prepáčte, že vás ruším, ale prišli sme sa na niečo opýtať,“ vmiešal sa do rozhovoru.

,,Zaiste. Minerva mi včera niečo spomínala,“ priznal. ,,O čo sa teda jedná? Čo také vás zaujíma?“

Prehovorila Ariana začnúc od samého začiatku zmiznutia kópie denníka, ktorý mal jej starý otec doma, a ktorý ukradol nejaký cudzinec.

,,Môj starý otec nám o ňom nakoniec všetko povedal. Vlastne, prezradil, čo vedel, hoci si stále myslím, že to nebolo všetko. Ten denník sa volá Cesta.“

,,Presne,“ vmiešal sa do rozhovoru Severus, ktorý len pozorne počúval. ,,Lord Chegwidden povedal, že vy viete, kde originál je. Naznačil, že ho vlastníte práve vy, Albus. Je to pravda?“ spýtal sa zožieraný zvedavosťou.

Dumbledore pozrel z jedného na druhého. Potom si sadol na svoj vysoký stolec a rozmýšľajúc si hladkal dlhú bradu. Očividne nad niečím uvažoval.

Spína zoskočila z Arianiných kolien a ona sa po nej načiahla. Nechcela, aby snorila po pracovni, čo jej mačka robila zo všetkého najradšej na miestach, ktoré ešte nepreskúmala. Naozaj jej pripadala skôr ako malý pes. A Dumbledorovi neušlo, aký k nej bol Severus pozorný. Položil jej ruku na plece v upokojujúcom geste a čiernym zrakom striehol po jej mačke, hoci sa k nej nepriblížil. Albus sa uškrnul. Už minule si všimol škrabance na jeho rukách. Očividne sa tí dvaja nemali v láske. V tom mu napadla spásonosná myšlienka.

,,To je presne to, čo Severus potrebuje. Nový zmysel života. Dobre, dostaneš svoju šancu chlapče, a bude len na tebe ako s ňou naložíš,“ pomyslel si spokojne mädliac si ruky.

,,Takže vy chcete vedieť, kde či mám denník?“ opýtal sa s výrazom stelesnenej nevinnosti. ,,A čo ak vám poviem, že ho mám? Čo potom?“ vyzvedal.

,,Starý otec nás žiadal, aby sme ho vypátrali,“ odvetila Ariana pravdivo. ,,Ak s tým profesor Snape nebude súhlasiť, som odhodlaná nájsť ho hoc sama.“

Dumbledore si to však takto nepredstavoval. Musí donútiť Severusa ísť s ňou. Ale ako?

,,Severus?“ obrátil sa naňho, ale ten tam len nerozhodne postával. ,,Keďže si tu, predpokladám, že si sa už rozhodol. Alebo sa mýlim?“ Dumbledore vytiahol zo svojho vrecka akýsi krikľavozelený sáčok. Jeho obľúbený citrónový drops. Vložil si do úst cukrík čakajúc na jeho odpoveď, ktorá neprichádzala.

Severus si uvedomoval, že toto je jeho posledná šanca, kedy by mohol odrieknuť a mal by od všetkých pokoj. No predstava tej všemocnej knihy ho lákala. Až priveľmi. A nakoniec, nemohol predsa nechať to dievča pátrať po knihe samé. Veď by to nikam neviedlo a mohla by si ublížiť. Okrem toho, kto vie, ako ďaleko sa dostal ten vlamač. Nepochyboval o tom, že už začal hľadať.

,,Je to tak. Aj mňa ten prípad zaujíma. A keďže nemám nič zaujímavejšie na práci, prečo to aspoň neskúsiť,“ riekol a Dumbledore sa spokojne usmial.

,,Amadeus vravel pravdu. Naozaj mám originál denníka. On si z neho spravil len kópiu pomocou kúzla. V tomto bol vynaliezavý. A keďže to bol dobrodruh, neodolal. Pokiaľ viem, nikdy sa nedostal až na koniec denníka. No tvojmu dedovi, Severus, sa to podarilo. Žiaľ, knihu napriek tomu nenašiel. Pred smrťou mi spomínal, že mu niečo chýbalo. Stále opakoval, že niečo dôležité prehliadol.“

Severus pri zmienke o svojom starom otcovi stŕpol. Naozaj svojich starých rodičov nepoznal a netušil, čo sa vlastne stalo. Nebol ani na ich pohrebe. Nevedel o nich nič. Vôbec nič. Dokonca ani to, kde bývali. Ale Albus si to nevšímal a pokračoval v rozprávaní.

,,Musím vás však upozorniť, že vypátrať tú knihu nebude prechádzka ružovou záhradou. Ten denník je totiž písaný formou hádaniek. Na vás bude, aby ste prišli na ich správne riešenie a dostali sa do cieľa. Ešte stále sa na to chcete podujať?“

Ariana bez váhania prikývla, ale Severus kývol iba zdráhavo. Neznášal hádanky. Nemal na to proste bunky. A nechcel sa pred nikým zosmiešňovať kvôli nejakému denníku. No keď sa na to už dal, teraz nemohol cúvnuť ako zbabelec pred niečím ako je nejaká hlúpa hádanka.

,,Tak dobre. Severus, prosím ťa, odsuň môj portrét. Nájdeš za ním v stene dve z písmen gréckej abecedy.“

Severus urobil ako mu povedal. Na stene za portrétom boli vyryté dve písmená. Α a Ω. Nikdy nevedel, že za Albusovým portrétom je nejaká tajná skrýša. ,,Alfa a Omega,“ povedal a čakal na ďalšie pokyny.

,,Dobre, teraz musíš povedať vetu a dvierka sa otvoria. Kniha je vnútri.“

,,Akú vetu?“ čudoval sa Severus. Albus na to zrejme zabudol.

,,Povedz: Koniec je iba začiatok,“ poradil mu, keď si uvedomil, že to najdôležitejšie opomenul.

,,Len tak? Bez použitia prútika?“ nedalo Severusovi neopýtať sa a Albus sa srdečne zasmial.

,,Severus, slová sú niekedy silnejšie ako kúzla vyvolané prútikom,“ poučoval ho.

Len čo Severus zopakoval, čo mu Albus poradil, písmená sa rozžiarili červenou žiarou a vymenili si svoje miesta. Dvierka zabudované v stene sa s vrzgotom otvorili. Ukázal sa neveľký otvor, postačujúci akurát pre knihu, ktorá tam bola ukrytá. Severus ju vybral. Bola viazaná v koži, ktorá ešte aj po toľkých rokoch charakteristicky voňala. Na jej vrchu bol latinský názov: ,,MEA VIA.“

,,Máte ju?“ Ariana horela nedočkavosťou.

,,Mám,“ odvetil krátko, stále si knihu obzerajúc. Potom vrátil Albusov portrét na svoje miesto a poďakoval mu za pomoc.

,,Nie je za čo. Ak by ste potrebovali moju pomoc, som vám kedykoľvek k dispozícii,“ ponúkol im ochotne svoju pomoc a oni sa s ním rozlúčili.

Keď sa vrátili do sídla Chegwiddenovcov, čakala ich ustráchaná Poppy. Keď uvidela Arianu v Severusovej spoločnosti, trochu sa upokojila, no aj tak ich oboch vyhrešila.

,,Čo to pre Merlina malo znamenať?!“ ozvala sa rozčúlene.

,,Nenašla si môj odkaz?“ opýtala sa Ariana, ktorá si nevedela vysvetliť tetin hnev.

,,Našla! Skoro som zomrela od strachu! Ísť sama von! Ako ťa to vôbec napadlo!“ Poppy sa prechádzala sem a tam rozhadzujú rukami.

,,Nebola som sama,“ bránila sa Ariana. ,,Profesor mi robil spoločnosť.“

Poppy stíchla a oboch si ich prezerala podozrievavým pohľadom, akoby sa proti nej spikli. Ariana netušila, ako teta zareaguje na správu o tom, na čo sa podujali. No vedela jedno, určite sa jej to nebude páčiť.

Severus mal však iný názor. On si nerobil ťažkú hlavu z ničoho a povedal to Poppy hneď za horúca.

,,Vy ste sa zrejme úplne zbláznili, Severus! To nemôžete myslieť vážne!“ zvolala neveriaco a vytreštila naňho svoje sivé oči.

,,Asi vás sklamem, ale myslíme to smrteľne vážne,“ odvetil celkom nevzrušene. ,,A nakoniec, bol to nápad slečny Blythovej.“

,,Ariana!“ zvolala, no potom sa otočila na päta a vrazila do pracovne.

,,To je celé tvoja vina, Amadeus!“ skríkla tak, až sa starec na obraze vyľakal a fajka, ktorú si v kľude vychutnával mu vypadla z úst. Popol z nej sa mu vysypal na sako a rozkašľal sa, lebo zabudol vydýchnuť dym, ktorý ho teraz nepríjemne štípal v pľúcach. No len čo nabral dych, zlostne sa ohradil.

,,Zbláznila si sa, Poppy? Prečo robíš taký cirkus?!“ zazrel na ňu tak, že aj jazero by zamrzlo.

,,Prečo? Lebo tvoja tvrdohlavá vnučka si zobrala do hlavy, že vypátra tú knihu!“

,,Skutočne?“ opýtal sa s úsmevom.

,,Neusmievaj sa, ty trubiroh! Vari si zabudol, že nevidí? Ako si myslíš, že to zvládne? Čo ak sa jej niečo stane?“ kričala a od zlosti bola celá červená. ,,A je to len a len tvoja vina! Vraj, musíte ju nájsť, je to dôležité,“ napodobňovala ho.

Amadeovi úsmev z tváre razom zmizol. Uvedomil si, že to možno mal nechať tak, ale vedel, že tá kniha bola v nebezpečenstve. Ten zloduch s ňou určite nemal dobré úmysly. A okrem toho, bola to Kniha Všemohúceho. Nevolala sa tak pre nič, za nič. Ten kto ju totiž vlastnil, naozaj sa stal všemohúcim. Aspoň podľa legiend, ktoré o nej chyrovali. Naposledy ju vlastnil nejaký Pancrac Láskavý. Ale to bolo strašne dávno, ešte v štrnástom storočí. No aj on sa ju rozhodol vrátiť na pôvodné miesto a ukryť ju, aby jej moc nemohol nikto zneužiť.

Do pracovne vošla Ariana so Severusom. ,,Teta, nehnevaj sa naňho. Sama som sa rozhodla. A len čo vyriešime so Severusom prvú hádanku, pôjdeme ju hľadať.“

Poppy nahnevane dupla nohou a vystrelila z miestnosti. Severus ju takú ešte nezažil. Ale až tak dobre ju zasa nepoznal.

,,Vy máte denník?“ opýtal sa Amadeus a znova sa spokojne usmieval. Bol právom hrdý na svoje jediné vnúča.

,,Dnes sme boli za Dumbledorom,“ povedal Severus a ukázal mu knihu.

,,Tak na čo čakáš, chlapče? Otvor ju a čítaj!“ nabádal ho. Severus sa však nikam neponáhľal. Brzdila ho predstava nejakej nezmyselnej hádanky. Usadil Arianu do kresla, keď odopla svojej mačke ten smiešny obojok a sám si sadol do kresla za Amadeov pracovný stôl. Naveľa ju otvoril. Aj vnútri knihy boli tie dva symboli. Alfa a omega, začiatok a koniec. A pod nimi bol text. Pripadalo mu to niečo ako uvítacia reč.

,,Poď a kráčaj smelo

milý priateľu,

preukáž statočnosť,

odvahu, silu.

No jedno isté je,

dôvtip musíš mať,

keď ma chceš

po toľkom čase vyhľadať.

Som dobre ukrytá,

ja som Všehosila,

i mága Merlina

som veľa naučila.

Vedie ku mne Cesta,

iba jedna len,

povedie ťa nocou

aj cez biely deň.

Teda dávaj pozor,

cesta začína,

rozlúšti hádanky,

samého Merlina!“

,,To vyzerá ako slovo na úvod,“ poznamenala Ariana, keď Severus dočítal.

,,Správne, moja milá. Teraz však dávajte pozor. Nasleduje prvá hádanka. Som zvedavý, či na to prídete,“ uškŕňal sa Amadeus. ,,Aj nám s Uriashom to chvíľu trvalo.“

,,Čítajte profesor,“ poprosila ho a Severus obrátil stránku v knihe.

,,Tak dobre, počúvajte,“ riekol a pustil sa do čítania prvej hádanky.

„Tam, kde mladý i starý,

ukladá sa na spánok,

na veky večné,

inak veru nie,

tam má domov bludná duša,

stráži prvé znamenie.“

,,To nie je všetko, chlapče,“ upozornil ho Amadeus.

,,Nie, nie je, ale tá posledná veta je len pokyn. Hádanky sa netýka,“ odvetil zamračene. No i tak ju prečítal. ,,Stojí tu: Pýtaj sa na cestu ... .“

,,Ako som predpokladal,“ pomyslel si Severus. ,,Vôbec to nedáva zmysel. Neznášam hádanky!“

,,Tak čo?“ ozval sa znova Amadeus. ,,Viete riešenie tej hádanky?“

10. kapitola

Strážca

,,No?“ lord Amadeus im nedal vydýchnuť. Nenechal ich ani sústrediť sa, taký bol vzrušený z toho, že sa na to pátranie odhodlali, že od radosti nevedel čo so sebou. Láskal starý denník pohľadom zaľúbeného mladíka. Tak dlho ho nevidel. Bolo to strašne dávno, keď ho s Uriáshom objavili. Práve nastúpili do siedmeho ročníka. Našli ho v školskej knižnici medzi ostatnými starými knihami v oddelení bez označenia. Bolo tam len zopár políc. Nie viac ako päť a na každej z nich bol vyrytý nejaký znak. Na jednej bol dokonca symbol fénixa. Tú knihu našli úplne náhodou. Akoby nik ani netušil, aký sa v tej starej školskej knižnici skrýva poklad. Akoby čakala práve na nich. Boli ňou taký uchvátený, že si v nej listovali aj cez vyučovacie hodiny. Až dovtedy, kým im ju nezabavil profesor čarovania, Armando Dippet. Vtedy sa rozhodli urobiť si z nej kópiu a zbytočne na ňu neupozorňovať svojou nedbanlivosťou. Rozhodli sa, že tú knihu, o ktorej hovoril denník, vypátrajú za každú cenu. Aj ich lákala predstava absolútnej všemocnosti. A síce po nej naozaj pár rokov húževnato pátrali, neprinieslo im to žiadny osoh. Amadeus to vzdal a nakoniec sa oženil s láskou svojho života, Hestiou Pomfreyovou. Pri nej našiel svoje šťastie. Mali spolu krásnu dcéru Pyrhu, ktorá však na rozdiel od nich, nemala v živote šťastie na lásku. A nakoniec tragicky zahynula. Nikdy sa nedozvedeli čo sa vtedy vlastne stalo. Ale bola tu Ariana, ich vnučka a tá ich potrebovala, hoci v čase, keď prišla o svojich rodičov bola už skoro dospelá. Aj Uriásh sa oženil, no o rok neskôr. Vzal si za manželku bohatú dedičku Asterophe Longottomovú. Krásou síce nevynikala, ale bola múdra a zavážilo hlavne to, že bola bohatá. A práve toto Uriásh potreboval. Neženil sa z lásky, ale pre peniaze, ktoré potreboval na opravu starého a vekom schátraného rodinného sídla. Sám pochádzal totiž zo starej, ctihodnej čarodejníckej rodiny, no peniazmi nikdy príliš neoplývali.

Amadeus jeho krok neschvaľoval, no i tak mu bol na obrade za svedka. Jeho manželku si obľúbil. Bola bystrá a vtipná, ale bolo vidno, že tento zväzok sa na nej neklamne podpísal v negatívnom zmysle. Nebola šťastná. Veď kto by už len mohol byť šťastný vo vynútenom a dohodnutom manželskom zväzku? Amadeus ju ľutoval, ale naozaj si ju obľúbil. Dokonca urobil to, že poprosil Uriásha, aby k nej bol ohľaduplný. Jeho priateľ bol však v tom čase akoby vymenený. Zamyslený a ponorený vo svojom vlastnom svete. Naozaj to nebol zlý človek. Amadeus vedel, že Uriásh by nikomu v živote nebol ublížil a veril, že nakoniec si jeho manželka predsa len získa jeho srdce. Ak už nie svojou krásou, urobí to inými prednosťami. Veď čo je krajšie od tváre ako nádherná, čistá a nedotknutá duša?

,,Vyzerá to celkom jednoducho,“ prebrala sa zo zamyslenia Ariana. ,,Čo si myslíte, profesor?“

Severus si nemyslel nič. Aspoň zatiaľ. Sedel za stolom a zamyslene civel na tie veršované riadky. Jemu to pripadalo, že si z nich autor toho denníka uťahuje a hrá sa nejakú bludnú hru na skrývačku.

,,Už som vám raz povedal, aby ste ma tak neoslovovali,“ pripomenul jej napaprčene. Zlostilo ho to, ani sám nevedel prečo. Na to oslovenie bol zvyknutý a zrazu sa mu protivilo. Hnevalo ho, že sa jeho život dostal do slepej uličky a on z nej nevidel žiadne východisko. Dostal novú šancu na nový život a on nevedel, čo si s tým počne. Na pracovnú ponuku, ktorá mu prišla od Minervy ešte stále neodpovedal. Nemohol, pretože si nebol istý, čo vlastne chce. Ak sa jeho život zmenil, nemal by zmeniť teda všetko? Aj zamestnanie? Hoci bola pravda, že si nedokázal ani len predstaviť, čo by tak iné robil. Preto sa rozhodol, že tomu dá proste čas, aby si to premyslel a uvážil.

,,A ako vás mám teda oslovovať?“ opýtala sa a jej tenké hnedé obočie sa stiahlo nad tými krásnymi, čokoládovými očami.

,,Prečo som si nevšimol prv, aká je krásna?“ napadlo ho, ale potom sa jeho uvoľnený výraz opäť vytratil a nahradila ho hnevlivá maska. ,,Nemal by som nad tým uvažovať!“ káral sa a spomenul si na svoju milovanú Lilly, ktorá ho vyviedla z rozbúreného mora myšlienok ako záchranný maják.

,,Pokojne ma oslovujte Severus,“ odvetil a znova sa začítal do tej veršovanej hádanky.

Ariana sa však stále mračila. No už iba trochu. Bola akási nesvoja. Vôbec si nevedela predstaviť, že ho má oslovovať tak neformálne, hoci ... Áno, neraz o tom snívala. Neraz snívala aj o iných chvíľach, miestach a veciach, ktoré sa týkali práve jeho. Vtedy bola nútený vzdať sa ho. Vlastne nebola pripravená ani bojovať oňho. Ani naznačiť mu, ako jej na ňom záleží. Bola mladá a hanblivá, neskúsená a doma mala svoje vlastné problémy, ktoré ju trápili. Ona nebola taká sebavedomá ako bola Nymphadora, ktorú tak obdivovala. Nymphadora dokázala za svoj krátky život viac ako kedy zvládla ona. Aspoň Ariana bola toho názoru. Hlavne preto, že dokázala presvedčiť milovaného muža o svojej láske. Spomenula si na malého Tedyho. Sľúbila Andromede, že ju príde občas pozrieť. Ale teraz sa to jednoducho nedalo.

,,Tak dobre,“ súhlasila napokon.

,,Vyzerá to jednoducho. Verše sú dosť jednoznačné, až na ten záver,“ podotkol. ,,O úvod nejde, ten naznačuje iba to, čo už vieme. Ak sa chceme dostať k tej knihe, musíme vyriešiť tie hádanky.“

,,Áno, to je jasné,“ prikývla. Jednou rukou si podoprela bradu a druhou poklopkávala prstami po opierke kresla. Vlasy padajúce jej do tváre pôsobili, že vyzerala ako starogrécka bohyňa. Severus mal problém odtrhnúť od nej na malú chvíľu zrak.

,,Tie verše hádanky hovoria o smrti,“ uvažoval nahlas. ,,Tam, kde mladý i starý ukladá sa na spánok, na veky večné, inak veru nie. To slovíčko ,,tam“ je zdanlivo nepodstatné, no povedal by som, že veľmi dôležité. Určuje totiž miesto.“

,,Aj ja si to myslím. Podľa mňa by to mohol byť cintorín, lebo to je miesto, kde sa ukladá človek po svojej smrti.“

,,Idete na to veľmi dobre,“ pochválil ich spokojný Amadeus a čakal či dôjdu k úplnému záveru riešenia hádanky.

,,Takže sa jedná o cintorín. Otázka znie, ktorý?“ Severus sa oprel v kresle a prekrížil si ruky na hrudi.

,,No, myslím si, že tu prichádza do úvahy len jedna možnosť,“ odvetila po chvíli Ariana. ,,Jedná sa o Merlinovu knihu a tento denník písal tiež on. Podľa mňa to má byť cintorín, na ktorom je pochovaný.“

Amadeus zatlieskal. ,,Ty moja bystrá hlavička! Správne!“

Už nemuseli pochybovať, že sa pomýlili. Ale aj tak ostávalo nezodpovedané tajomstvo bludnej duše, strážiacej akési znamenie.

Vyrušila ich však Poppy, ktorá ich prišla zavolať na obed. K obedu prizvala aj Severusa. Na počudovanie a dokonca sa správala celkom milo, tak ako vždy. V jedálni sa ozýval tichý štrngot príborov s hlasmi dvoch žien. Poppy sa zaujímala, prečo sa nakoniec rozhodli ten hlúpy denník vyhľadať a či je to naozaj také dôležité. Ariana jej všetko vysvetlila a svoje rozhodnutie podložila pádnymi argumentami, takže jej teda viac nenamietala, hoci s tým ani potom nesúhlasila.

Severus jedol v tichosti a ich rozhovor počúval iba na pol ucha. Stále musel premýšľať nad tou bludnou dušou, ktorá vraj stráži akési znamenie. Nenávidel hádanky, hoci ... na časť tejto prišli pomerne ľahko.

,,Bludná duša ... bludná duša ... duša,“ opakoval si v mysli dokola. ,,Duša – duch. Máme vyhľadať naozaj nejakého ducha? Ale akého?“ Znova sa ponoril hlboko do vlastných myšlienok. ,,Duša, ktorá stráži tajomstvo. Strážiaca duša. Strážca?“ Severusova lyžička sa zasekla na pol ceste do jeho úst.

,,Strážca cintorína,“ vyslovil nahlas a Ariana i s Poppy sa začudovali.

,,Prosím?“ ozvala sa podráždene staršia zo žien. ,,Ak stále myslíte na ten hlúpy denník, žiadam vás, aby ste s tým aspoň pri obede prestali.“

Severus prikývol, ale neprestal myslieť na to, čo ho napadlo. Osvietilo ho to ako blesk z jasného neba. Ale svoju hypotézu si potreboval preveriť. Preto sa hneď po obede vytratil a odmiestnil sa rovno domov. Vrútil sa do svojej knižnice, omnoho skromnejšej akú mal lord Amadeus Chegwidden a ukazovákom prechádzal po jednotlivých zväzkoch, kým nenašiel to, čo hľadal. Zastavil sa na hrubej, ošúchanej knihe s názvom Duchovia a ich existencia. Nalistoval si kapitolu o strážcoch a sadnúc si do kresla preletel si krátky odstavec očami, mlčky si ho čítajúc.

,, STRÁŽCA CINTORÍNA  - je duch prvej pochovanej osoby, ktorú pochovali na cintoríne. Chráni pozostatky ostatných zomrelých pred poškodením a zlými duchmi. V západnej Európe kedysi dávno existoval rituálny obrad, ktorý vykonávali, keď zakladali nové pohrebisko. Spomedzi žijúcich vybrali jedného nešťastníka a obetovali ho, aby mali istotu že cintorín bude mať svojho strážcu.“

Severus sa spokojne usmial. Prvá hádanka naozaj nebola ťažká. A dokonca mal svoj podiel na jej vyriešení. Teraz ostávalo len jedno. Ísť naspäť k Chegwiddenovcom a oznámiť to Ariane. A ak je naozaj rozhodnutá vypátrať tú knihu, budú sa musieť za prvým krokom vybrať hoci aj dnes, ak bude súhlasiť, no rozhodne to musí byť v noci. Vtedy sa s duchmi komunikuje totiž najlepšie a sú aj pomerne dobre viditeľní.

Lord Amadeus si jeho zistenia s radosťou vypočul. Aj Ariana sa čudovala ako na to prišiel. Jej sa síce predstava záhrobného ducha nepáčila, ale nedala na sebe nič znať. Síce najprv skúsila vyvrátiť jeho mienku, ale zdalo sa, že to skutočne vyriešil a dokonca správne. Severusovi bolo cítiť znieť v hlase spokojnosť. A keď ten záver hádanky jej dedo odobril, nebolo čo k tomu viac dodať.

,,Takže hádanka je vyriešená. Musíme sa dostať na cintorín, kde bol pochovaný čarodejník Merlin a nájsť poriadne starého ducha, ktorého sa máme spýtať na cestu. Dobre,“ rozoberala si ich situáciu uvažujúc nad tým, či neprecenila svoj zápal pre túto vec. Neskutočne nerada znášala atmosféru cintorínov. Dokonca sa dalo povedať, že ju desili. A hlavne záhrobní duchovia, ktorí sa tam objavovali, pretože o nich bolo známe, že neboli práve priateľský. Pevne verila, že sa tam Severus nebude chcieť vybrať v noci. To by asi umrela od strachu.

,,Takže, kedy vyrazíme?“ spýtala sa nedočkavo a mädlila si spotené ruky. Akosi podvedome tušila, že jeho odpoveď sa jej páčiť nebude. A mala samozrejme pravdu.

,,Najlepšie by bolo hádam hoci aj dnes  v noci,“ povedal bez premýšľania.

Ariana naprázdno prehltla. ,,Naozaj tam musíme ísť v noci?“

Severus sa uškrnul. ,,Vari sa len nebojíte?“

Ariana sa zaťala a odsekla. ,,Nie! V žiadnom prípade!“

,,Dobre,“ odvetil pobavene Severus. Veľmi dobre vedel, že mu klame, ale nechcel ju viac provokovať. ,,Tak ja idem. Vrátim sa presne o pol dvanástej v noci. Buďte pripravená.“

Ariana iba prikývla a keď začula zvuk premiestnenia, vzdychla si, schovajúc si tvár v dlaniach. ,,Pre Merlina! O pod dvanástej! Hodina duchov! Neznášam cintoríny,“ zakvílila nešťastne a uvažovala ako to všetko vydrží.

,,Neboj sa, ty to zvládneš,“ povzbudzoval ju starý otec so smiechom. ,,A bude tam Severus. Naozaj sa nemáš čoho báť. Záhrobní duchovia nie sú až takí zlí ako si o nich väčšina myslí. Sú to vlastne nepochopené duše, ktoré treba ľutovať. Možno sa vyžívajú v strašení živých, ale inak sú neškodní.“

Arianu jeho slová vôbec nepotešili. ,,Tak to ti pekne ďakujem, starký. Naozaj si mi dodal odvahy.“

Amadeus sa znova len usmial a pokrútil neveriaco hlavou.

Bolo jedenásť hodín v noci a Ariana sa nervózne prechádzala po pracovni. Zdalo sa jej najpríhodnejšie čakať ho práve tam. Jej mačka Spína si lenivo zívla a jazýčkom si čistila prednú labku.

,,Si nervózna,“ hlesla Hestia sediaca v kresle, ktorá si pozorne prezerala svoju vnučku.

,,Nie som,“ odvetila Ariana.

,,Ale si,“ oponovala jej starká a jej sestra Poppy tiež prikyvovala.

,,Tak dobre! Som! Priznávam,“ bielou paličkou poklopkávala po špičke svojej čiernej topánky a odratúvala zostávajúce minúty. ,,Ale kto by nebol? Veď ideme na cintorín. A o pol noci!“ posledné slovo skoro zvýskla.

Zvyšok noci si ju sestry už nevšímali a strávili v družnom rozhovore. Stále sa mali o čom rozprávať. Len čo dorazil Severus, rozlúčili sa a odišli.

,,Kam vlastne ideme?“ ozvala sa v predsieni. ,,Na cintorín Highgate Cemetery?“

,,Presne tam. Tak sa sústreďte, aby sme sa mohli premiestniť,“ odvetil a len čo to povedal, chytil ju za ruku a spoločne sa premiestnili.

Cintorín Highgate sa nachádzal severne od Londýna a jeho hluku. Tiché miesto ponorené do tmy, ohradené nízkym kamenným plotom s kovanou železnou bránou. K nebu sa týčili náhrobné kamene z dreva i kovu, pomníky, mohyly a hrobky. Hneď oproti vstupnej bráne stáli dve mohutné, košaté lipy a medzi nimi bol kamenný kríž, postavený zo žulového kameňa. Severus sa nezľakol. Nemal sa čoho báť. Toto miesto ho však priviedlo na iné myšlienky. Znova si uvedomil, že aj on mohol odpočívať na takomto mieste, keby ... Jeho myšlienky upútala mladá dáma, ktorá stála vedľa neho a zvierala mu rameno tak silno, že nepochyboval, že to na ňom zanechá svoje stopy.

,,A vraj sa nebojí,“ pomyslel si a vytiahol svoj prútik.

,,Už sme tu?“ opýtala sa Ariana neisto.

,,Áno, sme pred bránou,“ odvetil. ,,Musím ju otvoriť.“

,,Alohomora!“ šepol mieriac ním na kladku visiacu na reťazi. Tá ticho cvakla a otvorila sa. Vošli, Severus znova vyslovil kúzlo a koniec jeho prútika zalialo teplé svetlo. Prechádzali cintorínom a on sa obzeral okolo seba, uvažujúc nad dvoma vecami. Ako nájdu toho ducha a prečo so sebou vlastne bral to dievča, keď sa trasie tak, že aj kosti jej počuť hrkať.

,,Severus?“ oslovila ho menom Ariana a veľmi ľutovala, že nevidí.

,,Čo je?“ spýtal sa šepky.

,,Ako ho nájdeme?“

,,Netuším. Myslím, že by sa nám mal ukázať sám, keďže je strážcom.“

,,A čo ak sa neukáže?“ šepkala rozrušene. Na toto jej neodpovedal. Ani sám nevedel, či sa ten duch objaví, alebo nie.

,,Poďte, porozhliadnem sa tu,“ vyzval ju a viedol ju kľukatou, úzkou cestičkou pomedzi hroby. Nešli dlho a Severus zachytil nejaký pohyb. Vybral sa teda tým smerom, ale sklamane zistil, že to bola len vetvička kríka, ktoré sa zachvela v slabom vánku.

,,Myslím, že sme tu boli dosť dlho,“ poznamenal a pozrel sa na hodinky. Bolo pár minút po dvanástej. ,,Neukáže sa.“

Ariana by bola rada súhlasila, ale namiesto toho skamenela na mieste. O líce sa jej obtrel studený vánok a na pleci pocítila slabý tlak. Na celom tele jej naskočila husia koža.

,,Ja si to naopak nemyslím,“ hlesla takým tenkým hlasom, že keby zakričala, bolo by ju počuť poriadne ďaleko aj bez použitia kúzla Sonorus.

Severus sa zamračene obzrel a udivene zistil, že sa naozaj mýlil. Vedľa Ariany stál skutočne duch. Dokonca ju držal za plece. Bol to akýsi muž. Keď zomrel, nemohol mať viac ako teraz Severus. Avšak bol zvláštny. To bolo prvé, čo si Severus všimol. A to preto, že mal zašité ústa. Počul už o tom. Toto kedysi praktizovali bosorky. Zabili muža, ktorého milovali, a ktorý im nejakým spôsobom ublížil a ústa mu zašili tupou ihlou s hrubou niťou. Predsa len neboli všetky čarodejnice dobré a čierna mágia bola pre niektorých priveľmi lákavá.

,,Vy ste Strážca?“ opýtal sa, cítiac ako sa mu cez habit zarývajú do kože Arianine nechty.

Duch iba prikývol a konečne pustil dievča. Tá sa hneď primkla bližšie k Severusovi. Doslova sa naňho nalepila, držiac sa ho ako kliešť.

,,Neprišli sme v zlom,“ povedal Severus ubezpečiac Strážcu o ich úmysloch. ,,Niečo hľadáme,“ vysvetlil a uvažoval, ako dostane  z muža odpoveď, keď má zašité ústa. ,,Prišli sme sem, aby sme sa vás spýtali na Cestu.“

Duch však iba stál na mieste a chvíľu si ich oboch zamyslene prezeral, akoby im nerozumel. Severus to už chcel vzdať, keď mu naznačil, aby ho nasledovali. Prešli do zadnej časti cintorína, ktorá sa mu zdala nevedno prečo ešte tmavšia a temnejšia. Akoby noc pažravo zhltla všetky hviezdy vrátane mesiaca. Duch zastal pri veľkom kríži a rukou ukázal do kúta cintorína.

,,Tam je odpoveď na moju otázku?“ opýtal sa, no prekvapivo zistil, že Strážca pri nich už nie je.

,,Tak ako?“ opýtala sa Ariana a veľmi sa snažila, aby sa jej netriasol hlas.

,,Doviedol nás k niečomu, čo vyzerá ako hrobka,“ odvetil a opatrne ju viedol bližšie, aby si to miesto mohol prezrieť.

,,Nebolo by dobré, keby sme sa sem vrátili zajtra, keď už vieme, kde to máme hľadať?“

,,Nie, slečna Blythová. Ak sme už raz tu, nebudeme sa vracať bez toho, aby som si to tu neobzrel,“ trval na svojom.

Ariana potlačila tichý vzdych a pomaly vykročila neznámo kam pod jeho vedením. Severus si hrobku prezrel z vonka, ale nič, čo by ho mohlo zaujať, alebo naznačiť ako napredovať v Ceste ďalej tam nebolo. Odhodlal sa teda vstúpiť dnu. Nebolo to zložité. Dvere hrobky sa otvorili po jednoduchom kúzle Alohomora. Kúzlom zapálil fakle na stenách a rozhliadol sa okolo. Steny boli holé, až na tie fakle, ktoré z nich trčali v svojich držiakoch. Uprostred bola krypta čarodejníka. Jej veko bolo pokryté tenkou vrstvou prachu a zo stien sa znášala skoro až k zemi pavučina ako biely závoj, časom neporušený. Severus natiahol ruku a strhol ju, aby sa mohol dostať k rakve čo najbližšie a nepríjemne zvraštil nos, keď sa mu prilepila na ruku i habit.

K hrobke pristúpil s posvätnou úctou. Nikdy predtým tu nebol. Veď prečo by aj.

,,Vidíte niečo?“ opýtala sa Ariana, ktorá si želala čím skôr niečo objaviť a rýchlo sa premiestniť preč.

,,Nie, nič nezvyčajné tu nie je,“ zahundral sklamane. A znova si prezrel veko i boky krypty.

,,Niečo tu predsa byť musí!“ Ariana nervózne prešľapovala na mieste.

Severus neodpovedal. Úporne hľadal akýkoľvek znak, znamenie, alebo ďalšiu hlúpu veršovanku. Obišiel kryptu ešte raz a až teraz si všimol niečo, čo predtým prehliadol.

,,Myslím, že som to našiel. Je tu akýsi trojuholník postavený na vrchole a vedľa toho je ...“ odmlčal sa a ofúkol stenu krypty. ,,Je tu ďalšia veršovaná hádanka,“ oznámil jej spokojne.