Wardenka

Prológ

,,Neporozlieva slnko jasu viac,
tam na východe po nebeskej tvári,
ani tá večernica vychodiac,
viac chladný západ krásou neožiari,
než dvoje čiernych očí Tvoju tvár.
Ak aj to Tvoje srdce smútilo by
kvôli mne - Ty máš nezvyčajný dar,
že Teba aj ten čierny smútok zdobí ... "

(W. Shakespeare - Sonety, s.132)

Severus sa nervózne prechádzal hore - dolu po svojej pracovni. Po stehne si pritom poklopkával svojím ebenovým prútikom, dlhým 33 centimetrov, nesmierne poddajným. Jeho základ, srdce tvorilo pero vtáka Fénixa. Táto kombinácia z neho urobila nielen skvelého čarodejníka, akým Severus Snape vo svojich 39 rokoch nepochybne bol, ale aj majstra v umení prípravy elixírov.
,,Si nepokojný, Severus," skonštatoval Dumbledore zo svojho portrétu zamyslene, čistiac si sklá svojich polmesiačikových okuliarov cípom dlhého tmavofialového habitu. ,,Čo ťa trápi?" Albus Dumbledore, bývalý Rokfortský riaditeľ a jeho predchodca bol vždy vnímavý. A vždy mal vo všetkom skvelý prehľad.
,,Niečo visí vo vzduchu," precedil Severus pomedzi zuby sotva počuteľne a ostatní z portrétov preto museli naťahovať uši.
,,Nepochybne máš na mysli Riddla, keď spomínaš to visenie vo vzduchu," odvetil Phineas Nigellus zadumane. ,,Vždy ma to fascinovalo. Vás nie?" otočil sa na ostatných portrétovaných kolegov, ktorí si len poťukávali prstom po čele, alebo prevracali očami naznačujúc, že mu totálne preskočilo.
,,No čo!" ohradil sa nadurdene. ,,Vždy ma zaujímalo, ako to dokázal!" snažil sa vysvetliť.
,,V podstate ... nie je to ťažké," odvetil Albus. ,,Ale popravde, nikdy som lietaniu veľmi neholdoval," dodal pobavene, ale znova uprel svoj skúmavý zrak na Severusa. Ten bol z minúty na minútu tichší a uzavretejší. Presne vedel, čo tým chcel Severus povedať, keď hovoril, že niečo visí vo vzduchu. A možo mal nakoniec Nigellus aj pravdu. Možno je naozaj Tom Riddle na ceste sem, aby sa pokúsil dobyť Rokfort a zmerať si sily s Harrym.
Albus mal Severusa vždy rád. A za posledné roky si ho obľúbil ako vlastného syna. Vlastne ho tak trochu aj obdivoval. Bola pravda, že mal pár neodškriepiteľne zlých vlastností, ale na druhej strane ... mal aj tie dobré. No málokto ich vôbec videl. Bol utiahnutý a pripustil k sebe len veľmi málo ľudí. Albus si bol istý, že práve on je jediný, kto pozná všetky jeho tajomstvá. Naozaj všetky.
,,Myslím, že máš pravdu," prehovoril napokon uhladiac si svoju siahodlhú sivú bradu.
,,Čože?" otočil sa s nemu Severus. Zrejme chvíľu ani nevnímal, taký bol zabratý do vlastných myšlienok.
,,Vravím," odvetil pokojne znova, ,,že máš asi pravdu a niečo sa naozaj chystá."
Severus prikývol a pozrel sa von oknom.
,,Človek by si myslel, že túto noc budú oblohu pretínať hromy a blesky," šepol ticho. ,,Ako v Apokalypse."
Bolo síce zamračené a trochu spŕchlo, ale mraky na oblohe sa trhali a na nebi sa ukázal mesiac a jeho hviezdy, žiariace ako diamanty.
,,Akoby sa nám samo nebo vysmievalo."
,,Alebo na nás povzbudivo hľadelo," protirečil mu Dumbledore. ,,Moja matka mi ako malému vždy vravievala, že hviezdy sú oči tých, ktorý už nie sú medzi nami, a ktorých sme milovali."
Severus znova zdvihol svoj nešťastný pohľad k oblohe posiatej miliónom hviezd. Albus vedel, na koho si spomenul v tejto chvíli. Bol len jeden taký človek. Vždy existoval len jeden.
,,Ja ... neviem prečo, ale mám taký dojem, že táto noc ... bude moja posledná," riekol ticho.
,,Severus, ja ..." Albus nedokončil. Zastavil ho strohým kývnutím ruky.
,,Viem, čo chcete povedať, ale ... nenamáhajte sa. Bolo by to zbytočné plytvanie slovami. Zbytočné," hlesol bezútešne.
,,Bojíš sa smrti?" opýtal sa Albus opatrne.
,,Neviem. Teraz sa obávam toho, že Potter sa nikdy nedozvie pravdu, hoci som sám na tom tak zaryto trval."
V riaditeľni sa rozhostilo ticho. Znova ho však prerušil až Severus.
,,Aké to je, pozerať sa smrti do očí?" ozval sa a pozrel sa priamo do tých bystrých, modrých očí, ktoré ho tak sústredene pozorovali.
,,Ja som nepozeral do očí smrti," odvetil Albus po chvíli. ,,Hľadel som do očí tebe a želal si, aby si konečne ukončil moje trápenie."
,,Áno, iste ... tá kliatba z prsteňa ..." zahundral.
,,Ale aj tak. Možno ste ešte mohli žiť, keby som ..." sťažka si vzdychol. Koľkokrát si tú situáciu premietal v hlave! Dumbledora na veži, Draca a smrťožrútov. Slová kliatby Avada Kedavra, ktorými ukončil jeho život ho neraz mátali a prenasledovali v snoch ako mučivá nočná mora.
,,Pre mňa sa trápiť nemusíš, Severus. Sám som ťa o to žiadal ... vtedy ... na veži a aj dávno predtým sme sa na tom dohodli, ak si spomínaš. Ale keby sa ti toto vysvetlenie nezdalo dostatočným, mám aj druhú variantu."
,,A to?"
,,Viazala ťa Neporušiteľná prísaha s Narcissou. Sám veľmi dobre vieš, že mi ostával nanajvýš rok života. Niekto tu ostať z nás dvoch musel, aby sa postaral o Harryho. A kto by bol povolanejší ako ty? Okrem toho ... toto si mi predsa sľúbil pred šestnástimi rokmi, nie? Sľúbil si, že mi pomôžeš ochrániť Harryho napriek všetkému."
,,A svoj sľub som dodržal."
,,Iste. Ale ešte nie je koniec," pripomenul mu Albus.
,,Nie, ešte nie je," pritakal.
,,Vieš, Severus, nikdy som ti to nepovedal, ale mal som ťa vždy rád a vážil som si teba i tvoje schopnosti."
,,Tak to ste boli asi jediný," odvetil Severus s kamennou tvárou, ale napriek tomu ho to priznanie potešilo. Jeto tušenie sa o malú chvíľu akoby potvrdilo. Vyhrnul si rukáv na ľavej ruke a hľadel na znamenie, ktoré mu na koži zrazu ožilo.
,,Deje sa niečo, Severus?" vyzvedal Albus.
,,Niekto volá Temného Pána," hlesol s očami stále upretými na svoje smrťožrútske znamenie. ,,Potter ... je zrejme na hrade."
,,Nezabúdaj, že sú tu Alecto a Amycus," upozornil ho riaditeľ sledujúc, ako si sťahuje rukáv habitu späť. ,,Veľa šťastia, chlapče!" poprial mu Dumbledore, kým vybehol z pracovne. ,,Budete ho obaja potrebovať. Ty ... i Harry," dodal, hoci ho Snape už nemohol počuť.
,,Vždy som vedel, že ten chlapec má dačo do seba," riekol Armando Dippet a poškrabal si svoju briadku. ,,Je zaujímavé pozorovať, ako sa z hriešnika môže stať hrdina, však?"
Ostatní len prikyvovali.
,,Veru. Ale nezabúdaj, že hrdinovia nakoniec umierajú," zašomral Phineas. ,,Tak napríklad môj Sirius, ktorý bol posledný z rodu. Vkladal som doňho veľké nádeje. Je žalostné, že kvôli tomu zanikne rod Blackovcov po meči. A aj Albus je toho príkladom," filozofoval.
,,Nie všetci umierajú," vmiešala sa do debaty Dilys Derwentová. ,,Zabúdate na chlapca, ktorý prežil ..." riekla s posvätnou úctou.

 Do riaditeľne sa v tú noc už nikto nevrátil. Severus musel utiecť a ostatní mali príliš veľa práce s premiestňovaním žiakov do bezpečia a ochranou hradu. Na Rokfort sa začali schádzať nielen aurori, ale všetci, ktorí boli ochotní bojovať proti Temnému pánovi i smrťožrútom. Bolo to tesne predtým ako doprostred riaditeľne ladne skočil striebristý tvor. Bola to laň, Severusov patronus. Bola tu, aby odovzdala jeho posledný odkaz. Laň sa pozrela rovno na Dumbledorov portrét a prehovorila Severusovým hlasom.
,,Vravel som vám, že niečo visí vo vzduchu. Nebol som veľmi konkrétny. Ja ... viem, ... cítim, že táto bitka bude moja posledná a ... ja nebudem ten, kto vyhrá. Zabudol som vám povedať, že aj ja si Vás vážim. Aj ja som vás mal rád. Preto verím, že sa čoskoro stretneme. Dovidenia."
Laň sa rozplynula. Albus si chrbtom ruky zotrel z líca slzu. Musel niečo urobiť. Musel niečo predsa vymyslieť. Ale čo? Bol veľkým čarodejníkom, oveľa lepším ako bol Tom Riddle a zrazu si nevedel rady. No predsa ho niečo napadlo. Ak nemôže pomôcť Severusovi on, pošle mu teda inú pomoc.

Riaditeľňu ponorenú v tme osvetľovalo päť dohárajúcich sviec zasadených v mosadznom svietniku. Medzi obrazmi vládla živá diskusia. Jedine Albus sa nezapájal do rozhovorov. No ani on nebol ticho. Čosi si sústredene šomral popod nos.
Phineas už bol z toho poriadne nervózny a chcel ho vyrušiť a opýtať sa, či sa azda hrá na zaklínača hadov, keď sa uprostred riaditeľne objavila ohnivá guľa a ozval sa vysoký, prenikavý výkrik.
,,Do Slizolina!" zaklial Phineas. ,,Keby som nebol mŕtvy, toto by ma do hrobu zaručene dostalo!" zlostil sa držiac sa za hruď. ,,Albus! Mal by si počuť, ako splašene mi bije srdce. To by bol infarkt ako vyšitý!"
,,Phineas, ty chmuľo! Srdce máš na druhej strane!" upozornila ho Dilys, tiež jedna z bývalých riaditeliek, ktorý bola aj ošetrovateľkou u sv. Munga.
Albusa však teraz zaujímal len jeho Fénix Félix. Ten si sadol na svoje staré bydielko a zadíval sa do azúrových očí portrétu svojho pána.
,,Félix," oslovil Albus svojho fénixa. ,,Mám pre teba poslednú úlohu, priateľu. Ak to bude v tvojich silách, pomôž Severusovi."
Karmínovo červený vták len ticho zakrákoral, akoby na súhlas a znova zmizol.
,,Albus, dúfam, že si uvedomuješ, že toto je len fénix a nie žiadna panna zázračnica," upozornil Armando Dippet starého priateľa.
,,Samozrejme," odvetil pobavene Albus.
,,To je dobre. Nebol by som rád, keby si bol nešťastný z toho, že sa možno už o malú chvíľu ocitne ten chlapec v tvojom susednom obraze."
,,V tom prípade by som sa tešil jeho spoločnosti," odvetil, ale jeho úsmev pohasol. Veľmi si želal, aby jeho fénix mohol pomôcť. Hoc to bolo naposledy, čo ho mohol o tú službu požiadať. Ale to nebolo všetko. Severus si musel jeho pomoc navyše zaslúžiť. A Albus dokonca váhal, či ho radšej nemá poprosiť o pomoc pre Harryho. No rozhodol sa pre Severusa. On totiž jediný nepochyboval, že to Harry zvládne a vyhrá nad Temným pánom raz a navždy.

U sv. Munga bolo počas tých pár hodín veľmi rušno. Stále a stále im pribúdali noví pacienti, ktorých sem prepravovali z Rokfortu. Ale len tie ťažké prípady. Ľahké poranenia liečil tím ošetrovateľov priamo na hrade.
Aj Ariana Blythová, ako najskúsenejšia a najšikovnejšia praktikantka nemocnice pomáhala. Túto noc ošetrila mnoho pacientov. Mala pacientov s popáleninami, s chýbajúcimi končatinami, jedno mladé, pomätené dievča a iné vážne zranenia. Jej bledoružová uniforma bola ušpinená od krvi. Nemala čas ani len na to, aby použila jednoduché kúzlo na očistenie šiat.
Keď im nad ránom prišla správa o porážke lorda Voldemorta, všetci jasali. Mnohí si s úľavou vydýchli a mnohím z očí tiekli slzy úľavy.
Ariana sedela unavená a konečne aj upravená a čistá na chodbe. Len pred malou chvíľou skontrolovala stav posledného pacienta. V tom sa však stalo čosi nezvyčajné. K sv. Mungovi sa v to skoré ráno dostal ďalší pacient, ktorého by tam nikto nečakal.

1. kapitola

Na štvrtom poschodí v nemocnici u sv. Munga sedela mladá praktikantka. Jej tmavohnedé kučeravé vlasy sa leskli v žiare vychádzajúceho slnka, ktoré osvetľovalo chodbu cez sklá okien. Ariana nespala viac ako 24 hodín. Nečudo, že bola nielen vyčerpaná, ale i ospalá. Zívla si. Aj viečka jej oťažievali, keď sa nemocničnou chodbou ako siréna rozľahol varovný vtáčí hvizd a na podlahe sa objavilo akési nehybné telo muža, odetého v čiernom habite. Jediné biele miestočko mu ako na protest vytŕčal spod čierneho habitu snehobiely golier košele a jej rukávy, ktorú mal oblečenú pod ním. Ariana sa na malú chvíľu vystrašila, no potom si k nemu kľakla, aby ho prezrela a zistila, čo sa vlastne stalo.
Muž mal tvár špinavú od blata i zaschnutej krvi a z časti mu ju zakrývali postrapatené a mierne schlpené vlasy. Čierne vlasy. Už k nemu naťahovala ruku, keď ju vzápätí stiahla späť, akoby ju zasiahol blesk.
,,To je ... veď to je ... to nemôže byť pravda ..." zašepkala s prstami pritisnutými na ústach. Spoznala ho. I po toľkom čase. V očiach jej zahrali slzy.
,,Oplatí sa plakať nad zloduchom?" pýtala sa samej seba v duchu. Kľačala pri ňom so zatajeným dychom, neodvažujúc sa ho sprvu ani len dotnkúť. Ale nie preto, že by sa ho bála alebo preto, že by to nechcela spraviť. To nie. Strach mala z iného. Bála sa, že zistí, že ... už nežije a to by nechcela v žiadnom prípade. Hneď si však vynadala do pochabých zbabelcov, keď si uvedomila, že ak ho okamžite neprezrie, môže jej zomrieť rovno tu, pri nohách.
Priložila mu prsty na krk, kde mu pod kožou nahmatala pulz. Bol slabý, no žil. Nebola nevidomá, aby si nevšimla tú ranu na krku. Natiahla ruku a poodhrnula nielen vlasy, ale i golier.
,,Zvláštne," zahundrala si popod nos. ,,Rany ako po haďom uhryznutí, ale ... pomerne zahojené ..."
Ariana sa vzpriamila a zahľadela sa na muža v bezvedomí, odetého v temnej černi.
,,Čo také spravil, že si zaslúžil fénixovu milosť?" hútala v duchu a prehliadala ho. Nezdalo sa jej, že má iné zranenie. Obávaného Severusa Snapa zachránili fénixove slzy.
Nevšimla si však pacienta, ktorý opustil svoju izbu. Vyšiel na chodbu len tak zo zvedavosti, keď začul to tiché hvizdnutie.
Ariana skamenela, keď sa chodbou ozvalo jeho burácavé zvolanie: ,,Smrťožrút!"
Hneď na to sa z izieb vyrojili ostatní pacienti. Najprv len bojazlivo vystrkovali hlavy pomedzi úzke škáry, len čo pootvorili dvere, ale keď ho videli nehybne ležať na zemi, osmelili sa. Mieriac naňho svojimi prútikmi sa stále približovali.
,,Sestra, je mŕtvy?" opýtal sa akýsi čarodejník s obviazanou hlavou.
,,Odpovedzte! Lebo ak nie je, bude!" zvolala bojovne nevysoká, bucľatá čarodejnica s popáleninami.
,,Pre Merlina! Čo mám robiť?" zúfala si Ariana v duchu a očami horúčkovito preskakovala po svojich rozhnevaných, pomstychtivých pacientoch.
,,Ak im poviem, že žije, určite ho zabijú!" uvedomila si a vrhla zmätený pohľad na polomŕtveho muža. ,,Ja viem, že je vinný z toľkých vecí a dokonca z vraždy, ale ..." Nemohla to urobiť. Nemohla to dopustiť. Možno bol vinný z mnohého, ale ona nezabíjala. Ona zachraňovala životy! A on, hoc bol aký bol, má právo na spravodlivý súd a nie na smrť rozhnevanou popravčou čatou!
,,Tak čo sestra? Odpovedzte!" zakričal ktosi iný.
,,Áno!" ozvala sa napokon. ,,Áno, je mŕtvy!" zvolala. Nechcela, aby to vyznelo ako klamstvo a dúfala, že to bolo dosť presvedčivé.
,,Tak sa presvedčíme," povedal ktosi pokojne a pristúpil bližšie, lenže ona sa zľakla, že odhalia jej klamstvo.
,,Nie!" vyjachtala a postavila sa medzi rozhorčený i prekvapený hlúčik ľudí a telo muža, ktorého chcela ochrániť.
Zastali a iba na ňu civeli. Ariane bilo srdce až kdesi v hrdle. Aj ruka, ktorou sa nepozorovane načiahla za svojím prútikom sa jej chvela.
Vtedy sa jej za chrbtom ozvalo dvojité ,,tresk!" Vyľakalo ju to až uskočila, akoby ju popŕhlil Tryskochvistý škrot.
,,To je Harry," zašumelo davom. ,,Harry Potter!"
Harry im len nebadane pokynul hlavou a kľakol si k Severusovi Snapovi, aby mu nahmatal pulz. Bol sabý, no žil.
Ariane napadlo, že teraz je všetko stratené. Dívala sa na Harryho, akoby chcela uhádnuť na čo myslí ... čo chce urobiť.
,,Tak ako Harry?" spýtal sa Kingley Shacklebolt, skláňajúc sa nad ním.
Harry iba prikývol a vrhol pohľad na smrteľne bledú praktikantku. V tejto chvíli sa mu zdala bledšia ako samotný Snape. Došlo mu, že keby boli prišli o pár sekúnd neskôr, mohlo sa stať niečo zlé. Vedel, že musí dostať najprv ľudí z chodby a potom sa čím skôr postarať o Snapa. Preto sa postavil a prehovoril:
,,Chcem Vám všetkým vyjadriť svoju vďaku. Bez Vašej pomoci by sa mi to nepodarilo." Harry na malý moment zmĺkol, aby našiel vohodné slová, alebo aby azda pridal na váhe a vážnosti tým vyrieknutým. Teraz musel len jedno. Dostať odtiaľ Snapa preč, hoci nevedel kam, ani kde. Pozrel na mladú praktikantku, ktorá bola vystrašená i zmätená a uprel pohľad aj na Kingsleyho. Ten akoby pochopil. Vzal do ruky svoj prútik, aby mohol Snapovo telo levitovať do ošetrovne. Praktikantka ho bez slova nasledovala. Dokonca pobehla, aby mu otvorila dvere.
,,Bol to dlhý a únavný boj," riekol Harry, znova sa otočiac k postávajúcemu hlúčiku ľudí. ,,Mali by ste si odpočinúť a zotaviť sa. Želám Vám skoré uzdravenie." S týmito slovami sa otočil a aj on zmizol za dverami ošetrovne, ktorú zvnútra zabezpečili kúzlom, aby z miestnosti neunikol ani jediný slabý šelest.
,,Ďakujem, že ste na chodbe nič nepovedali. Musela som im klamať. Povedala som im, že je mŕtvy."
Tak zvláštne hľadela na Snapovu popolavobledú tvár, že si to Harry nemohol nevšimnúť.
,,Spoznali ho a niekto vykríkol, že je smrťožrút. A mňa nič iné v tej rýchlosti nenapadlo. Boli by ho možno zabili. Takú smrť si nikto nezaslúži," dodala na vysvetlenie.
,,Iste. Urobili ste správnu vec, slečna," ubezpečil ju Kingsley dobrosrdečne. ,,Nikto z nás by si nebol pomyslel, že to, čo o ňom vieme je doslova klam, ktorý nám celé tie roky bez námahy predstieral."
To, že Ariana celkom nepochopila význam jeho slov ho netrápilo.
,,Ako je vlastne na tom?" ozval sa chvatne Harry, sledujúc mladú ženu pri práci.
,,Nevyzerá to zle," odvetila zadumane, pozorne mu skúmajúc ranu na krku.
Severus Snape ležal na nemocničnom lôžku do pol pása nahý.
Ariana pracovala zručne a okrem rumenca, ktorý jej vystúpil na tvár na sebe nedala znať žiadne emócie.
,,Aj tak nechápem, ako je možné, že to prežil," podotkol Harry. ,,Keď sme s Ronom a Hermionou opúšťali Škriekajúcu búdu, boli sme si istý, že je po ňom."
Ariana práve odkladala fľaštičku s elixírom na doplnenie krvi, ktorú ho prinútila vypiť kúzlom. Pozorne ich však počúvala.
,,Čo sa vlastne stalo? Tá rana je po haďom uhryznutí a profesor Snape sa tu objavil odrazu. Myslím, že to bolo práve fénixovo písknutie, ktoré sa ohlásilo a vzápätí sa na chodbe objavilo jeho telo."
,,To by vysvetľovalo, prečo prežil," zamrmlal Kingsley. ,,Uhryzol ho totiž Voldemortov had. Nagini. Ale aj ten je zrejme krátky na fénixove slzy, ktoré majú zázračnú moc."
,,Áno," pritakal Harry. ,,Aj mne zachránili život, keď ma pohrýzol Bazilisk."
,,Čo s ním bude teraz?" ozvala sa Ariana, ktorá Snapa práve prikrývala bielou plachtou. ,,Ak to prežije, pôjde pred súd?"
Kingsley Shacklebolt však pokrútil hlavou. ,,Nie slečna. Tento muž je vlastne vo všetkých ohľadoch nevinný." Vzdychol si pri predstave množstva práce, akú mu dá dokázanie Snapovej neviny. Ale urobí to rád.
,,Ako je to možné?" hútala, ale otázku nahlas nevyslovila. Nechcela byť otravná so svojím vyzvedaním.
,,Potrebujeme ho na čas niekde ukryť, kým sa všetko upokojí a kým neočistíme jeho meno. Už som si myslel, že mu budeme zásluhy udeľovať ,,in memoriam." Tento človek ma vždy niečím prekvapí," nadhodil Kingsley problém, ktorým sa zaoberal už hodnú chvíľu. ,,Ale kde? Na Rokforte byť nemôže. Ten musíme opraviť, aby bol do začiatku školského roku ako nový."
,,Čo jeho dom na Pradiarskej uličke?" navrhol Harry, hoci si nebol celkom istý, či je to dobrý nápad. Nevedel, kto všetko vie o tom, kde Snape býval.
,,Nie, Harry. Novinári by ho mohli ľahko vypátrať, ak to už aj nespravili. A potom ... nevieme, kto zo smrťožrútov vedel o tom, kde býva. Mnohí utiekli a nerád by som riskoval."
,,Tak ho zatiaľ presuňme do môjho domu," ponúkol sa zhovievavo Harry, mysliac na dom, ktorý zdedil po Siriusovi.
Ale ani to sa jeho priateľovi nepozdávalo. ,,Je príliš tmavý a je tam obraz tej večne škriekajúcej potvory," zahundral, mysliac na pani Blackovú.
,,A čo keby som ho vzala k sebe domov ja?" ozvala sa Ariana, ktorá sa nemo dívala na ich dohadovanie, ktoré očividne k ničomu neviedlo. Obaja sa k nej otočili, akoby zabudli, že je stále tam.
,,Profesor potrebuje zdravotnú opateru. Bývam sama, v tichej štvrti, takže nikto by o jeho prítomnosti nevedel."
Chvíľu bolo ticho, lebo obaja zamyslene zvažovali jej neočakávaný návrh a ona sa za ten čas kárala, lebo stále nemohla uveriť tomu, že to, čo si myslela, aj nahlas vyriekla.
,,Možno by to nebolo nemožné," odvetil po chvíli Kingsley, keď sa poškrabal po brade. ,,Ste si istá, že vám to nebude prekážať?" opýtal sa jej, len aby sa uistil, že to bude v poriadku. Popravde, hoci ho jej neočakávaný návrh prekvapil, nezavrhol ho. Severus bude potrebovať pokoj a opateru. A ak jej to neprekáža, tak prečo nie?
,,Nie, vôbec," odvetila azda rýchlejšie ako pôvodne chcela a znova sa začervenala.
,,Ja nie som proti," súhlasil aj Harry, keď sa dostal k slovu.
,,Dobre, takže sme dohodnutí. Nebude vám vadiť, keď sa tam premiestnime hneď?"
Ariana sa pozrela na Kingsleyho a kývla hlavou.
,,Výborne. Prezradíte nám teda vašu adresu? Ja vezmem Severusa a premiestnim sa s ním. Vy sa premiestnite s Harrym."
,,Pavúčia ulica, číslo 7. Bývam tu v Londýne," dodala pre lepšiu predstavu.
Na nič nečakali. Kingsley to chcel mať čím skôr za sebou, rovnako ako Harry. Chceli ho dostať do bezpečia prv, než sa späť k Mungovi nahrnú ošetrovatelia a ostatní praktikanti.

Len čo sa premiestnili, Ariana ich zaviedla do hosťovskej izby. Vlastne to bola predtým spálňa jej starých rodičov, ale ona z nej spravila hosťovskú napriek tomu, že nikdy žiadnych hostí neočakávala. Vlastne žila skôr ako pustovník. Jedinou spoločnosťou jej bola neveľká sivočierna sovička a mačka. Harry sa uškrnul a poškrabkal ju za ušami. Veľmi mu pripomínala Hermioninho kocúra Krivolaba. Aj táto bola hrdzavá a v tvári mala taký výraz pochopenia ako on.
,,To je Spína," povedala s úsmevom, keď si všimla Harryho záujem o jej maznáčika. Potom sa pobrala za Kingsleym, aby skontrolovala, či je všetko v poriadku. Bolo. Severus spal v hosťovskej izbe a oni traja sa pobrali do neveľkej kuchyne.
,,Budeme sem chodiť každý deň, aby sme ho mali pod kontrolou. Nemusíte sa báť, určite vám neublíži, ak sa preberie," začal King. ,,Hneď ako sa prebudí, dajte nám vedieť. Po sove, alebo ešte lepšie, po svojom patronusovi."
Ariana len prikývla, pozorne počúvajúc.
,,Tak, či onak, zajtra skoro ráno sa zastavím osobne."
,,Ak vám to nebude prekážať, aj ja by som rád z času na čas vedel, ako je na tom profesor. Ale potrebujem si odpočinúť a vybaviť potrebné záležitosti," Harry myslel teraz na blízkych, ktorí vo vojne zahynuli. Musel sa zúčastniť pár pohrebov a to bola jeho povinnosť.
,,Samozrejme, pán Potter, ste tu vítaný," uistila ho.
,,Harry, iba Harry," povedal unavene a podal jej ruku.
,,Ariana, teší ma."
Mladá žena sa naňho oslňujúco usmiala a on jej úsmev opätoval.
,,Dobre, my pôjdeme. Ešte musíme pár vecí zariadiť. Keby ste mali nejaký problém, len sa ozvite. Kedykoľvek. Ja prídem," ubezpečil ju King a tiež si s ňou potriasol rukou.
,,Dovidenia," pozdravili obaja a ona im zakývala na rozlúčku, pred tým ako sa odmiestnili.
Ariana si vzdychla a zviezla sa na stoličku. Stále nemohla uveriť tomu, čo sa udialo v posledných dvoch hodinách. Jej život sa nečakane splietol s tým Severusovým. Bola to náhoda, či osud? Netušila. No i napriek tomu sa spokojne usmiala a poškrabkala Spínu za ušami, keď jej vyskočila na kolená. Bola unavená. Jediné, čo teraz súrne potrebovala, bol oddych a poriadny spánok. Ešte raz odišla skontrolovať profesora a znova mu podala elixír na doplnenie krvi, spolu s Elixírom Pokojného spánku. To jej zaručí, že ostane spať a oddýchne si aj ona.

2. kapitola

Hlboký spánok

( ... sum tuus débitor ...)

Keď si Ariana ľahla v to doobedie spať, zobudila sa až podvečer. Bola naozaj na smrť vyčerpaná. Došuchtala sa do kuchyne a postavila vodu v hrnci na sporák. Z chladničky vybrala mlieko a naliala si ho plný pohár. Trocha ju to prebralo k životu.
Spína na ňu žiarlivo zamiaukala, sediac spri svojej prázdnej miske a tak aj jej trochu naliala. Ešte ráno sa rozhodla spraviť vývar. Taký, aký ju naučila robiť babička. Vždy hovorievala: ,,V chorobe je vývar najlepším liekom. Dodá ti sily a zasýti." Ariana vedela, že mala pravdu. Neraz sa o tom presvedčila. A keďže Severus sa stále neprebral, vývar bolo to jediné, čo doňho mnohla ,,poľahky" dostať.
Keď sa postarala o svojho pacienta, zamierila do kúpeľne. Súrne potrebovala sprchu. Severus zatiaľ pokojne spal. Hlavne vďaka elixíru, ktorý mu zabezpečil pokojný spánok. Lenže s nadchádzajúcim večerom sa jeho zdravotný stav menil. A nedalo sa povedať, že k lepšiemu. Ariana pribehla z kúpeľne do izby, ktorá teraz patrila Snapovi. Vlasy mala vlhké a na nočnej košeli mala tenký župan. Jej bosé nohy cupitajúce po dlážke izieb tlmil mäkký koberec. V dverách izby, kde spal zastala s prútikom v ruke. Počula nejaké hlasy a zľakla sa najhoršieho. A síce, že ich vypátrali smrťožrúti, pretože pán Shacklebolt a Harry povedali, že sa zastavia najskôr až zajtra. Vôbec ju nenapadlo, že ten, koho počuje je sám Severus. Ale bolo to tak.
Vsunula si prútik do vrecka župana a utiahla si pevnejšie opasok. Zamračila sa a pristúpila k jeho posteli priložiac mu ruku na čelo.
,,Má horúčku," šepla a mačka, ktorá vyskočila na Severusovu posteľ, akoby súhlasne zamiaukala. Uvelebila sa pri jeho nohách, stočená do klbka si ľahla a zvedavo naňho vyvaľovala svoje jantárové oči. Ariana sa vrátila do kuchyne a zobrala si odtiaľ misu, ktorú naplnila studenou vodou, aby mu mohla dávať studené obklady. Rozhodla sa, že najprv vyskúša toto a ak to nezaberie, prídu na rad elixíry.
Namočila čisté plátno do misy s vodou, vyžmýkala prebytočnú vodu a ovlažila mu rozpálené čelo, na ktorom sa perlili kropaje potu.
Nerozumela tomu. Ak bola pravda to, že ho vyliečili fénixove slzy, potom by nemal mať horúčku. Lenže on ju mal. To teda muselo niečo znamenať. Zrejme to bola prirodzená reakcia tela, ktoré bojovalo so zvyškami jedu a takto sa ich usilovalo vypudiť. Ariana pri ňom bdela celú noc, no jeho stav bol rovnaký. Navyše stále blúznil. Rozprával o všetkom možnom. Spomínal matku i otca, Lilly, Temného pána a dokonca i Harryho. A mnohých iných. Boli to útržky, slová a vety, ktoré začal a nie vždy dokončil. Potom sa zrazu strhol a posadil na posteli, keď vykríkol: ,,Nié!"
Aj Ariana sa preľakla a čakala, čo sa stane. Aj jej sa skoro z hrdla vydral vyplašený výkrik. Ovládla sa v poslednej chvíli.
Severus však klesol späť na podušku a nečujne zašepkal: ,,Nie, Lilly. Ty nie. Nemala si ma opustiť."
Jeho hlas znel tak zronene, až jej stislo srdce.
,,Tak a dosť trápenia," šepla a načiahla sa za elixírom pokojného spánku. Nakvapkala na lyžičku potrebnú dávku a prinútila ho vypiť to. Potom odbehla do kúpeľne a medzi domácimi elixírmi, ktoré obsahovala jej lekárnička našla ten, ktorý chutil ako mäta, čo bolo dosť zvláštne, pretože tá sa pri jeho príprave vôbec nepoužívala.
Na malú chvíľu znova pootvoril oči. Ale to už bol pár minút ticho. Arianu zamrazilo.
,,Zdalo sa mi to, alebo na mňa ozaj zazeral vyčítavo?" uvažovala, keď odkladala elixír na nočný stolík.
Severus zavrel oči a znova zaspal. Ariana naňho hodnú chvíľu hľadela. Zo zamyslenia sa prebrala, až keď sa jej spína obtrela okolo nôh, dožadujúc sa jej pozornosti.
Kukučka z nástenných hodín trikrát zakukala. Ariana zdvihla zrak k hodinám. Boli tri hodiny ráno.
,,Alebo sú tri v noci?" šepla ospalo a zamierila do svojej izby na poschodí. Spína cupkala nehlučne za ňou.
Musela si dopriať aspoň trocha spánku. Aj ona ho potrebovala. A zajtra príde návšteva. Zaspávala s myšlienkami na to, kedy bolo v tomto starobylom viktoriánskom dome naposledy tak rušno.

Ráno jej prišlo nové vydanie Denného proroka. Horela síce nedočkavosťou, ale najprv sa musela postarať o svojho pacienta. Horúčka mu vďaka elixíru klesla, ale stále sa neprebral, čo ju značne znepokojovalo. Preto dúfala, že sa tak čoskoro stane. Za kuchynský stôl si sadala s hlbokým povzdychom. Len čo roztvorila zrolované novinny, zhíkla. Na titulke bola Snapova fotka a nad ňou veľkým písmom stálo:
,,PRAVDA O PROF. SNAPOVI - Očistenie mena a odmena za zásluhy!"
Svoje raňajky odsunula bokom a začítala sa do článku, zaberajúceho skoro pol strany.
,,Zloduch, či hrdina?! Je to otázka, ktorou by sa mala čarodejnícka verejnosť zaoberať, zvlášť po tom, čo sám Harry Potter - chlapec, ktorý prežil útok lorda Voldemorta aj druhýkrát a zvíťazil nad ním - dosvedčil a predostrel nám skutočné fakty zo života muža, ktorý mal na páde Temného pána značné zásluhy. Tým mužom nie je nik iný ako Severus Snape, bývalý smrťožrút a učiteľ Elixírov i Obrany proti čiernej mágii na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej.
Severus Snape sa narodil 11. novembra 1960, v Londýne ako jediné dieťa čarodejnice Eileen Snapovej, rodenej Princovej a mukla Tobiasa Snapa. Vyštudoval Základnú školu sv. Patricka a Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Ako 22 - ročný získal titul profesora a začal učiť Elixíry na RSŠČ. Svoj život zasvätil snahám o pád Temného pána a je zrejmé, že aj jeho pričinením sa to nakoniec predsa podarilo."
Ariana čítala ďalej so zatajeným dychom vysvetlenia a dôkazy, ktoré Harry prostredníctvom Denného proroka predostrel verejnosti. Nakoniec redaktor oznámil, že Severus Snape získal povýšenie na čarodejníka prvého stupňa Merlinovho rádu a dostal čestné miesto v rade Wizengamotu. V novinách tiež oznamovali, že Severus Snape akoby zázrakom prežil útok Voldemortovho hada - Nagini, hoci sa ešte celkom nezotavil. Samozrejme, že miesto jeho pobytu ostalo zamlčané.
Ariana si vzdychla. ,,Kto by si to o ňom myslel?" Bola úprimne prekvapená. Jej bývalý profesor bol predsa len hrdinom.
Prevrátila stránku novín a očami prebehla po nápisoch.
,,HARRY POTTER - chlapec, ktorý prežil aj druhýkrát!"
,,Bol zvolený nový Minister mágie - Kingsley Shacklebolt!"
,,Smrťožrúti stále na úteku!"
,,Dolores Umbridgeová - zbavená funkcií na Ministerstve!"
,,Alastor Moody - ocenenie za zásluhy ,,in memoriam."
A znova článok o Umbridgke. ,,Dolores Umbridgeová - obvinená z porušenia práv a slobôd nečarodejníkov a z vypomáhania smrťožrútom!"
,,Súdny proces s Luciusom Malfoyom!"
A nakoniec jej oči zablúdili k rubrike: ,,Spomíname."
Tu boli zverejnené mená tých, ktorý padli v bitke o Rokfort. Bol to dlhý zoznam. Odľahlo jej, pretože jej teta a posledná príbuzná sa jej ozvala včera, oznamujúc jej, že je v poriadku. Vedela, že jej meno medzi zosnulými hľadať nemusí. Zoznam obsahoval 25 mien so stručným opisom a z ďaleka nebol celý. Ale ona sa zastavila len pri jednom z nich. Oči sa jej naplnili slzami, pre ktoré skoro nič nevidela. Z úst sa jej vydral tichý vzlyk plný žiaľu.
,,Nymphadora Tonksová - Lupinová - narodená 10. marca 1973, manželka Remusa Lupina, matka Teodora Lupina. Dcéra Andromedy Tonksovej (rod. Blackovej) a Teda Tonksa. Bude pochovaná spolu s manželom, dňa 4. júla 1998 o tretej hodine na Londýnskom cintoríne ,,Večného pokoja."
,,To nemôže byť pravda!" zašemotila. Jej priateľka bola mŕtva. Jediná, akú kedy mala. Pred piatimi dňami jej prišiel od nej list a dnes ... dnes tu nebola.
S Dorou sa spoznali v prvom ročníku na Rokforte. Obe boli Bifľomorčanky a len ony dve obývali spoločnú spálňu. Tak to proste vyšlo. Netrvalo dlho a spriatelili sa. Keď Ariana odišla po Rokforte študovať ďalej na Salemskú univerzitu, ich cesty sa na krátko rozdelili. Dora vždy snívala o tom, že sa stane aurorkov. Zakrátko od nej dostala Ariana list, v ktorom jej oznámila, že sa jej to podarilo. Často si písali a o všetkom. Ariana vedela ako Dora svoju prácu zbožňuje a vedela i tom, ako bezhlavo sa zamilovala do muža, ktorý bol tak trochu nebezpečný. Dora však tvrdohlavo odmietala počúvať akékoľvek rozumné argumenty a radšej ju žiadala o radu. A tak jej ako správna priateľka radila nevzdávať sa a bojovať oňho. Veľmi dobre si spomínala na list, ktorý jej od nej vtedy prišiel. Slová, ktoré v ňom boli sa jej trochu dotkli, lebo jej pripomenuli dávnu slabosť.
,,Ty si sa svojej lásky vzdala, no ja to nedokážem!"
Táto veta ju mátala aj teraz. Áno. Ona sa vzdala. Ale len preto, že vedela, že to nemá budúcnosť. On jednoducho nebol pre ňu. Vedela to vtedy a vedela to i teraz. No napriek tomu ho ani za ten dlhý čas neprestala milovať.
Na chodbe sa ozvalo hlasné ,,tresk!" a v dverách sa objavil novomenovaný Minister mágie.
Chrbtom ruky si zotrela slzy z tváre a silene sa usmiala.
,,Dobrý deň," pozdravil a sadol si na ponúkanú stoličku.
,,Dobrý deň, pán minister. Dáte si kávu?" opýtala sa ešte stále chvejúcim sa hlasom.
,,Ďakujem, rád," Kingsley si všimol výtlačok Denného proroka. Už ho čítal, no i napriek tomu sa za ním načiahol, aby ho prelistoval.
,,Je naozaj pravda, čo sa tam o profesorovi píše?" spýtala sa so záujmom, keď si všimla, že listuje novinami.
,,Áno, samozrejme. Osobne som dohliadal nad redakciou článku. Viete, akí dokážu byť novinári," priznal zamyslene. ,,Apropó, ako je na tom náš pacient?"
,,Povedal by som, že vzhľadom na okolnosti celkom v poriadku," ozvalo sa odo dverí.
Kingsley sa pootočil sa stoličke, akoby ho to ani najmenej neprekvapilo.
,,Vitajte, Severus. Prisadnite si," odsunul vedľajšiu stoličku a počkal, kým sa Snape zdráhavo i neochotne usadil po jeho pravici.
Arianu prebralo zo šoku, že sa prebral tak odrazu až pískanie konvice s vriacou vodou. Rýchlo pripravila ďalšiu šálku a aj do tej vsypala lyžičku kávy. Kým sa obaja medzi sebou zhovárali, ona ho po očku sledovala. Stále bol bledý a nevyzeral zdravo, ale hlavné bolo, že sa prebral. Keby sa tak nestalo, musela by si robiť väčšie starosti.
,,Nech sa páči," hlesla, postaviac pred nich šálky s rozvoniavajúcou kávou.
Kingsley poďakoval, Snape len kývol hlavou. Ale ona si to nevšímala. Hútala, čo mu spraviť jesť. Predsa len, hoci sú vývary sýte, na normálne jedlo nemajú.
O pár minút postavila pred Snapa klasické anglické raňajky. Opražené kúsky slaninky s vajíčkami a krajcom čerstvého chleba. Snape sa na ňu letmo pozrel a tentoraz aj poďakoval. Ona sa rýchlo ospravedlnila a nechala ich chvíľu samých. Vzala čisté obliečky a prezliekla mu periny. Aj okno pootvorila, aby dnu vpustila čerstvý vzduch, keď sa k nej doniesli zvuky hádky z kuchyne.
,,Nie! Viem sa o seba postarať aj sám!" počula hovoriť Snapa.
,,Samozrejme," súhlasil King. ,,Ale snáď vás nezabije, ak tu ešte deň - dva pobudnete. Kým sa úplne nevyliečite."
Znovu stíchli a dohadovali sa. Napínala uši ako sa len dalo. Bola nervózna a tiež zvedavá, na čom sa dohovorili.
Keď vstúpila do kuchyne, Kingsley si odkašľal a až potom prehovoril.
,,Slečna Blythová, bol by som rád, keby tu Severus mohol ostať aj cez víkend. Dúfam, že vám to nebude prekážať."
Severus na Kingsleyho zagánil, ale mráz po chrbte prebehol jej.
,,Vôbec nie, pán minister," odvetila.
,,Tak potom je to v poriadku," usmial sa. ,,Budem musieť ísť. Povinnosti volajú. Severus, slečna Blythová, dovidenia."
Keď sa odmiestnil, znova osameli. Lenže teraz to bolo iné. Severus nebol v bezvedomí. Ariana tam stála chvíľu ako soľný stĺp, nevediac čo povedať, urobiť.
Severus si ju premeral zvedavým pohľadom od hlavy až po päty a prerušil to ťaživé ticho.
,,Takže vám mám poďakovať za to, že žijem?"
Neušlo jej, ako sakrkasticky slovo ,,ďakujem" z jeho úst vyznelo.