Wardenka

13. kapitola

Zarytý tvrdohlavec

Zvečerievalo sa. Júnová obloha tmavla, vzduch bol teplý a voňal kvetmi a letom. Všade bol pokoj. Aspoň tu, v Belfry. Ani hlas mosadzného zvona v starej zvonici nebolo počuť vyzváňať. Nič nenasvedčovalo tomu, že moc Temného pána rastie a jeho pätolízači až príliš horlivo plnia jeho príkazy. Akoby si chcel lord Voldemort vynahradiť tých 11 rokov núteného ,,spánku."
Remus stál na verande svojho domu a bedlivo skúmal tmavnúci horizont. Už tretí krát za posledných desať minút skontroloval čas na svojej starej hodinke. Jeho pekne klenuté tmavé obočie bolo zachmúrené a stiahnuté nad zelenými očami, v ktorých sa zračili obavy.
,,Tak kde si?" zamrmlal si nepokojne a znova pozrel pátravým pohľadom na oblohu.
Dora mu poslala správu po svojom patronusovi, že priletí o pár minút. A od vtedy ubehla už skoro pol hodina. Začínal sa báť, či sa jej po ceste niečo nestalo. Vedel, ako rada lieta, no teraz by bol radšej, keby sa jednoducho premiestnila.
Už to boli skoro tri mesiace, čo boli spolu. Samozrejme, neoficiálne. Trávili spolu väčšinu voľných chvíľ, ak im to čas a okolnosti dovolili. Niekedy sa mu zdalo, že si na ňu až príliš zvykol, čo podľa neho nebolo vôbec dobré. Nemohol jej nič viac sľúbiť, okrem toho, čo mali teraz a ona mu trpezlivo zakaždým tvrdila, že jej úplne stačí, že môže byť s ním, a že vie, že ju má rád. Lenže nebola to tak celkom pravda. Remus už dávno vedel, že má Doru viac ako rád. Miloval ju. Ľúbil ju napriek tomu, že nesmel ... nemohol. Rovnako ako jej to nemohol povedať, pretože to by ho zaväzovalo ešte viac. A to nesmel dopustiť. Ale ani s Dorou nebolo všetko tak ako predtým. Napriek jej tvrdeniam, že jej stačí, že sú spolu, cítil alebo skôr tušil, že aj tak čaká a stále dúfa, lebo chce viac. Už dávno mu otvorene priznala, že ho miluje, a že by to najradšej vykričala celému svetu. Vedel, že jej nie je celkom po vôli táto ich hra na skrývačku, ale kvôli nemu a aj preto, že to vlastne inak ani nešlo, sa prispôsobila. Farba jej vlasov však ostávala naďalej ako jemné holubičie perie.
Remusov pohľad konečne zachytil na oblohe nejaký pohyb. Najprv si myslel, že je to vták, ale nie. Bola to ona. Mávala mu už z diaľky, a keď zosadla na dvore, na tvári jej žiaril úsmev hrejivý ako slnečný lúč.
,,Ahoj," pozdravila, len čo elegantne pristála na dvore. Zosadla z metly a niečo z nej zložila. Potom ju oprela do kúta pricupitala k nemu. Až keď mu vtisla na pery ľahučký bozk, všimla si ako sa mračí.
,,Čo sa stalo?" ozvala sa prekvapene.
,,Meškáš," riekol konečne a ukázal na hodinky. ,,Čakám ťa už pol hodiny. Začínal som si myslieť, že sa ti niečo stalo," vysvetlil podráždene a čím viac sa ona usmievala, tým viac sa Remus mračil.
,,Ty si sa o mňa bál? To je milé," zašvitorila a prebehla okolo neho dovnútra niečo si pospevujúc.
,,Milé?!" mal dojem, že neverí vlastným ušiam. Vbehol za ňou a zatvoril dvere.
,,To vôbec nebolo milé! Prečo musíš všetko tak ..." zastal vo dverách kuchyne a nadýchol sa neznámej vône. V žalúdku mu nepríjemne zaškvŕkalo a on si uvedomil, že od obeda nemal nič v ústach.
,,Čo to je?" opýtal sa hľadiac na jej chrbát. Práve niečo ohrievala na sporáku.
,,Tvoja večera," odvetila zaujatá svojou prácou. ,,Biftek, stredne prepečený v chilli omáčke, so zemiačikmi."
Remus sa zamračil. Znova. V ten večer hádam aj po stý krát. ,,Vari bola na školení u Molly?" napadlo ho, ale myšlienku zahnal ako neodbytného komára.
,,Choď si umyť ruky," prikázala mu, zatiaľ čo preňho prestierala na stôl.
Bez slova poslúchol. Keď sa vrátil z kúpeľne, večera bola na stole.
,,Prajem ti dobrú chuť. Idem do sprchy," oznámila mu a všetečne naňho žmurkla.
Remus len pokrútil hlavou a vzdychol si. Ale na perách mu už sedel úsmev. Znova sa nadýchol tej úžasnej vône, ktorá sa valila z porcie na tanieri. Voňalo to skvele a vyzeralo to tiež skvele. Nepochyboval, že to tak bude aj chutiť.
Dora vytiahla zo skrine uterák a položila ho vedľa vane. Nastavila si správnu teplotu vody a rýchlo zo seba zhodila oblečenie. Teplý prúd vody jej stekal v pramienkoch po tele a ona si pospevovala. Konečne bola znova pri ňom. Celý deň sa naňho tešila. A celý deň strávila u Molly, ktorá jej dala ten skvelý recept a pomohla jej pripraviť večeru. Dora sa chcela naučiť variť a Molly sa ponúkla, že jej pomôže. Boli doma sami. Našťastie. S tou Billovou priateľkou si veľmi do oka nepadli. Vlastne ju vôbec nemala rada. Podľa nej bola príliš povrchná a príliš pyšná. Myslela si, že je niečo viac ako oni ostatní. Trošku ju síce vykoľajilo, keď zistila, že Remus sa mračí, ale bolo to len preto, že sa o ňu bál. Teraz si mohla uľahčene vydýchnuť. Už sa bála, že to ich ,,stretávanie sa" ho omrzelo. Že ho ona omrzela. To by ju zabilo. Srdce by jej puklo žiaľom. Ale nie, nebolo to tak. Bál sa o ňu. Je pravda, že trošku meškala, ale nie zas tak veľmi. Vrčal ako vlk, ale verila, že dobré jedlo vyrieši všetko. Tak jej to aspoň povedala Molly.
Keď vyšla zo sprchy, ovinula okolo seba ručník a prešla k umývadlu, aby si vyčistila zuby. Prespí tu. Urobia si pekný, pokojný večer a budú sa znova milovať. Naposledy sa videli minulý týždeň a to jej rozhodne nestačilo. Veď čo to bolo? Raz do týždňa byť s milovaným človekom je neskutočne málo. Zasnene sa usmiala, keď si drhla zuby kefkou. Vtedy začula zaklopanie na dvere a rýchle Remusove kroky. V momente si opláchla ústa a hodila na seba čisté veci. Potom nastražila uši a počúvala prilepená na dvere kúpeľne s prútikom pripraveným v ruke, čo sa bude diať.
,,Kto je?" ozval sa Remus s prútikom v ruke.
,,Dumbledore."
,,Ak ste Dumbledore, tak ..."
,,Si Námesačník," odvetil unavene starec, ani nepočkajúc, kým Remus dokončí otázku.
Dvere sa otvorili a Dora počula, ako Remus víta riaditeľa. Vedela, že prešli do obývačky a počula ako sa zhovárajú, hoci rozumela iba každé druhé slovo.
,,Stalo sa niečo, pán riaditeľ?" opýtal sa Remus starostlivo, hľadiac na unaveného a vyčerpaného muža, sediaceho v kresle oproti sebe.
,,Nie, Remus. Prišiel som so žiadosťou," upokojil ho, ale márne. Remus bol ako na ihlách.
,,Tak vravte, počúvam vás," nabádal ho zvedavo.
,,Samozrejme, Remus. Ale zavolaj prosím ťa aj Doru. Aj ju budem potrebovať."
Nemusel ju volať. Len čo dopovedal, zjavila sa v dverách obývačky a hanblivo vošla dovnútra. Remus sa červenal ako malá školáčka, ktorú prichytili pri opisovaní na písomke. Ale Albus si to nevšímal.
,,Zajtra vás budem potrebovať na hrade. Oboch," oznámil im. ,,Ideme s Harrym na chvíľu preč a ja potrebujem, aby bol hrad zabezpečený. Nikdy nevieme, čo sa môže stať," povedal záhadne a oni dvaja len prikývli.
,,Myslíte si, že niečo hrozí?" opýtala sa Dora so záujmom sledujúc riaditeľa. Bol nezvyčajne bledý a mlčanlivý.
Dumbledore sa slabo usmial. ,,Neviem, ale chcem mať istotu, že pokiaľ budem preč, nič sa nestane. Chcem mať istotu, že hrad zanechávam v dobrých rukách."
,,Nemali by ste informovať aj Moodyho?"
,,Alastor o všetkom vie, Dora. Nebudete tam sami. Zavolal som aj Billa Weasleyho a samozrejme budú na stráži aj učitelia. Minerva s Filiusom sa ponúkli dobrovoľne."
,,Môžete s nami rátať," odvetil odhodlane Remus, keď pozrel na Doru a tá jednoznačne prikývla.
,,To som rád," pomaly vstával, držiac si sčernetú ruku blízko pri tele. ,,Takže zajtra o piatej na Rokforte."
,,Nebojte sa, budeme presní," uistili ho obaja a rozlúčili sa s ním.

Keď sa Remus vrátil neskôr do izby, Dora už spala. Aspoň sa mu zdalo. Odkryl perinu a šuchol sa k nej. Objal ju okolo pása a ona sa k nemu privinula.
,,Nezdá sa ti byť chorý?" opýtala sa zadumane. Už dlho nad tým rozmýšľala. S Dumbledorom nebolo niečo v poriadku. A čo tá jeho ruka.
,,Neviem. Naozaj akoby to ani nebol on," zamumlal Remus.
,,Vieš, čo si myslím?" opýtala sa šepky a otočila sa tvárou k nemu.
,,Čo?"
,,Zajtra sa niečo stane. Možno to nevie určite, ale cíti to."
,,Ja fakt neviem Dora. Dumbledore nie je veštica. Proste chce mať hrad pod väčšou ostrahou, to je všetko."
,,Možno," pritakala. ,,Remus?"
,,Hm?" zamrmlal.
,,Pobozkaj ma," žobronila šeptom.
Remusovi sa pery roztiahli do úsmevu. Nemusela ho o to prosiť. Stačil jediný jej dotyk, jej blízkosť a strácal nad sebou kontrolu. Len ťažko sa ovládal. Tak ako teraz.
Dorine oči žiarili ako diamanty. Pery jej zvlhli, keď si ich oblizla. Nechcel viac čakať. Nahol sa k nej a ústami sa provokatívne obtrel o jej pery. Dora vzdychla a pootvorila ich, akoby ho pozývala ochutnať slastný nektár z ambrózie, ktorý píjavali azda len olympskí bohovia. A on pozvanie rád prijal. Prisal sa na jej hebké pery a pil.
Rukami blúdil po jej štíhlom tele a kde sa zastavila ruka, tam sa zastavili aj jeho ústa, ktoré jej na tele vypaľovali horúce, vášnivé znamenia. Bola len a len jeho a on jej to dokazoval každým roztúženým bozkom, každým smelým pohladením. Ale ani ona nezaostávala. To, čo jej on dával svojím láskaním mu ona vracala plnou náručou. Na jeho tele už poznala každé znamienko, každú jazvu i jazvičku. Mala ich vryté hlboko v pamäti, ale napriek tomu sa stále znova a znova musela presvedčiť, že ho naozaj pozná tak dokonale, alebo či ju len mámi roztúžená, zatemnená myseľ. Bruškami prstov mu jemne prešla po troch úzkych jazvách tiahnúcich sa naprieč tvárou a nežne ich bozkávala. Pohladila jazvu na krku, ktorá mu zostala po uhryznutí a aj tú dlho láskala perami, akoby mu raz a navždy chcela vymazať z hlavy spomienky na nepríjemný a desivý zážitok z detstva.
Prstom obkrúžila jeho bradavku a aj tú poláskala jazykom. Remus bol pre ňu dokonalý a ona sa o tom uisťovala každým dotykom, bozkom, vzdychom, ktorý mu vykĺzol z úst.
Remus zastonal, keď ucítil jej pery na bruchu. Vlhkým jazykom mu obkrúžila pupok a možno by bola postupovala aj ďalej, ale bol taký vzrušený, že viac by to zvodné láskanie už nevydržal. Pritiahol si ju k sebe a prisal sa jej na pery plieniac ich v divokom, bezuzdnom bozku.
Keď ju napokon stiahol pod seba a jediným pohybom sa ocitol v jej zamatových hĺbkach, dal do toho oveľa viac ako si v tej chvíli mohla priať. Len s ňou sa konečne mohol cítiť úplným, celým, plnohodnotným mužom. Ba aj dokonalým. Len s ňou. To pochopil už dávno.
Keď ich o chvíľu zachvátila obrovská vlna uspokojenia, ktorá ich azda vyniesla až na brehy raja, Dora do tmy vykríkla jeho meno. Ich nahé, spotené telá sa túlili k sebe v tuhom objatí a ona príjemne malátna zašepkala: ,,Ľúbim ťa, Remus."
Neodpovedal. Namiesto toho ju jemne pobozkal a pevnejšie objal, hoci celé jeho vnútro kričalo: ,,Aj ja ťa ľúbim," nahlas to vysloviť nemohol.

Na hrad prišli oddelene. Remus tam bol skôr a chvíľu sa bavil s Billom Weasleym a profesorom Flitwickom. Dora dorazila o niečo neskôr. Zdalo sa jej, že všetci sú celkom pokojní a že len jej sa v tvári zračia isté obavy. Potom sa k nim pripojila aj Minerva a presne o piatej prišiel Dumbledore.
,,Takže ste tu všetci?" spýtal sa s jemným úsmevom. ,,To som rád. Najlepšie bude ak sa rozdelíte, ale to vám iste nemusím pripomínať."
,,Samozrejme Albus, práve sa dohadujeme na tom, kto kam pôjde," odvetila Minerva.
,,To je dobre. Takže ja pôjdem. Harry už čaká," otočil sa na odchod, ale Filius ho zastavil.
,,Kedy sa asi vrátite?"
Dumbledore sa otočil a zamyslene si uhladil dlhú bradu. Čo mu mal odpovedať? Že nevie, či sa vôbec vráti?
,,Neviem Filius, skutočne neviem. Teraz ma ospravedlňte," dodal náhle a odišiel zanechajúc ich tam dohadovať sa, kto kde pôjde strážiť.
Dohodli sa, že najprv hrad zabezpečia silnejšími ochrannými čarami a potom sa každý z nich vydá k jednému z tajných východov do školy, aby sa tak nik cez ne nemohol dostať dnu. Nikto z nich však netušil, že aj členovia Dumbledorovej armády strážia tiež, lenže na iných miestach.
Remus hliadkoval na treťom poschodí pri soche Jednookej čarodejnice. Ako sa dohodli, Dora bola na prvom poschodí pri obraze Almerica Sawbridga. Filius bol na druhom poschodí, Minerva na štvrtom a Bill na piatom. Lenže nič sa nedialo. Veľmi dlho bol pokoj. Pomaly sa stmievalo a všade bol kľud. Študenti sa už navečerali a všetci sa odobrali do svojich klubovní. Na chodbách bol znova pokoj a priam neznesiteľné ticho. A potom sa všetko zvrtlo. Všetko sa stalo tak rýchlo ...
Remus práve pozrel na hodinky. Ukazovali skoro jedenásť. Okolo neho preletel duch Zloduch a niečo si posmešne pospevoval, lenže Remus si ho nevšímal. Tak mu vyplazil jazyk a preplachtil cez strop na vyššie poschodie.
Vtedy zbadal Remus bežať vyľakaného Rona, Ginny a Nevilla.
,,Remus! Sú tu! Dostali sa do hradu!" kričal Ron celý bledý v tvári.
,,Čo?" ozval sa nechápavo. ,,Kto je tu?"
,,Smrťožrúti!" vyjachtal Neville.
,,Ale ako to?" zvolal a rozbehol sa, pričom mu tí traja boli v pätách.
,,Prišli cez núdzovú miestnosť. Strážili sme tam, ale ..." nedokončila Ginny.
Práve vtedy k nim dobehla z nižšieho poschodia Dora.
,,Dora! Smrťožrúti!"
,,Viem, videla som temné znamenie. Niekto ho vyčaroval na Astronomickej veži," oznámila im chvatne a náhlila sa k schodom na ďalšie poschodie.
Len čo dorazili na piate poschodie, kde strážil Bill, našli ho v zápalistom boji spolu s Minervou a štyrmi šmrťožrútmi. Remus ich poznal. Boli to súrodenci Carrowovci, Gibbon a dokonca aj Fenrir Greyback. Remusa zamrazilo a vzápätí pocítil nesmierny príval hnevu. Draco Malfoy bol s nimi. Hlúpy chlapec. Vôbec si neuvedomil, čo znamenala Fenrirova prítomnosť na škole? Veď mohol ublížiť toľkým nevinným deťom. Vzkypel v ňom hnev a z jeho prútika vyšľahli zelené záblesky. Postavil sa po Billovom boku a pomáhal mu odrážať kliatby smrťožrútov. Lenže tí ustupovali smerom k Astronomickej veži a potom zmizli a vchod do veže začarovali nejakým kúzlom, lebo sa cez neho nemohli dostať. Aj Remus to skúšal, hneď po Nevillovi.
,,Reducto!" skríkol, ale neviditeľná stena ho odhodila ako predtým Nevilla.
Nikto ani len netušil, čo sa deje na veži. Nevedeli, že Dumbledore je už dávno tam spolu s Harrym. Potom okolo nich prebehol Severus Snape a bez problémov prešiel cez stenu. Ani Minerva nechápala, ako je to možné. Najprv sa potešila, lebo si myslela, že im ide pomôcť, ale nestalo sa tak. Ani si ich nevšímal. Zlovestne zamračený sa rútil do veže.
,,Severus!" zavolala za ním, ale akoby ju ani nepočul. ,,Kde je Filius?" Lenže už ho nebolo. Práve vtedy k nim pribehla Hermiona s Lunou a v tej istej chvíli sa z veže vyrútil späť Snape držiac za plece Draca Malfoya bledého viac ako stena.
Hneď za ním vybehli smrťožrúti a znova sa strhol boj. Všade sa ozýval krik, pukanie omietky a vo vzduchu sa vznášal prach a miesil sa s výbuchmi červených a zelených svetiel vyšľahujúcich z prútikov. Remus si všimol aj Harryho, ktorý sa vyrútil z veže a zapojil sa do boja, hoci sa zdalo, že to nemal tak celkom v pláne. Všimol si Ginny, bojovala s Amycusom a Minervu, ktorá bojovala s plavovlasým smrťožrútom Gibbonom a Harry si vzal na starosť Alecto.
Remus zakopol o nejaké telo. Najprv si myslel, že je to azda niektorí zo smrťožrútov, ale potom si s hrôzou uvedomil, že je to Bill Weasley, kto leží nehybne na zemi. Harry zmizol. Počul ho kričať na Snapa ako ho rozzúrený nasledoval. Ale ani smrťožrúti sa nezdržali. Utekali preč akoby im horelo za pätami. Dosiahli, čo chceli, no nikto z udatne bojujúcich o tom ešte nevedel. Iba Harry, a ten musel dostihnúť Snapa.
Remus sa teraz sústredil na iné. Očami vyhľadal Doru. Odľahlo mu, keď videl, že je v poriadku, hoci jej trochu krvácalo líce od drobného škrabanca. Zasiahol ju padajúci kus omietky. Aj Minerva bola v poriadku, len sťažka oddychovala. Ron, Hermiona i Ginny na tom boli tiež dobre. Len Neville nemal toľko šťatia. Pravdaže, najhoršie na tom bol Bill. Museli ho okamžite preniesť do nemocničného krídla.
Madam Pomfreyová sa naozaj preľakla, keď ho uvidela. Vedela totiž, že tieto rany nebude vedieť ošetriť, hoci by si to priala z celého srdca. Všetci si posadali okolo jeho postele a mlčky sledovali ako ho ošetruje. Profesorka McGonagallová zatiaľ poslala Ginny pohľadať Harryho a ona išla poslať správu jeho rodičom. Len on im mohol povedať, čo sa vlastne stalo. Kde s Dumbledorom bol a čo sa odohralo na veži. A hlavne, kde riaditeľ je.
Správy, ktoré Harry priniesol sa im vôbec nepáčili.
,,Si v poriadku, Harry?" opýtal sa, len čo vošli do ošetrovne.
Harry prikývol a pozrel smerom k Billovej posteli. Neville ležal na druhej strane a zdalo sa, že spal.
,,Ako sa má Bill?" opýtal sa Harry a dosadol na najbližšiu stoličku. No nikto mu neodpovedal. Jeho tvár bola nespoznateľná. Dosekaná a dodriapaná, až vyzerala ako karikatúra. Madam Pomfreyová mu ošetrovala rany nejakou prenikavo páchnucou zelenou masťou. Proti uhryznutiu vlkolaka však neexistuje žiadne kúzlo.
,,Ale nepohrýzol ho za splnu," namietol Ron, ktorý hľadel na bratovu tvár. ,,Greyback sa netransformoval, takže Bill určite nebude ... skutočný ...?" neisto pozrel na Lupina.
,,Nie, myslím si, že Bill nebude skutočný vlkolak," potvrdil Remus, hoci si sám nebol istý, pretože tušil, že nejaké následky to predsa len bude mať. ,,Sú to prekliate rany. Asi sa nikdy celkom nezahoja a ... a Bill možno odteraz bude mať nejaké vlčie črty."
,,Dumbledore možno pozná niečo, čo zaberie," utešoval sa Ron.
,,Ron ... Dumbledore je mŕtvy," povedala Ginny, načo sa k nej všetci ako na povel otočili.
,,Nie!" Remusov pohľad prudko preskočil z Ginny na Harryho, akoby v nádeji, že mu bude azda protirečiť. Lenže on to nespravil. Remus klesol na stoličku pri Billovej posteli a rukami si zakryl tvár. Harry videl jeho bolesť. Aj on cítil to isté.
,,Ako zomrel?" zašepkala Tonksová. ,,Ako sa to stalo?"
,,Snape ho zabil," povedal Harry a všetko im vyrozprával. Povedal, ako pristáli na veži, kde bolo temné znamenie a ocitli sa rovno v pasci, ktorú na nich nastražili. Dumbledore bol slabý a nevládal by proti nim bojovať a okrem toho, že bol ukrytý pod neviditeľným plášťom, riaditeľ ho začaroval, aby sa nemohol ani hýbať. Chcel ho chrániť. Potom sa tam objavil Draco, ktorý odzbrojil riaditeľa a chvíľu sa naťahovali. On bol tým, kto ho mal zabiť. Nakoniec sa tam vrútili smrťožrúti a potom Snape, z ktorého prútika vyšlo smrtiace svetlo.
Madam Pomfreyová preglgla, pritisla si prsty na pery a oči je zvlhli od sĺz. Kdesi v tme spieval fénix tak, ako ho Harry ešte nikdy nepočul. Krásny žalospev, ktorý zmierňoval ich bolesť. Do izby vošla profesorka McGonagallová. Tak ako aj na ostatných, aj na nej bolo vidieť stopy boja. Roztrhaný habit, škrabance na tvári.
,,Molly s Arthurom sú na ceste," oznámila a aj ona sa spýtala Harryho, čo sa vlastne stalo. Ani ona nemohla uveriť tomu, že Snape bol tým, kto zabil Dumbledora.
,,Stále naznačoval, že má železný dôvod na to, aby Snapovi veril," šepkala a utierala si uslzené oči vreckovkou s kockovaným okrajom.
,,Rada by som vedela, čo mu Snape povedal, čím ho presvedčil," ozvala sa Tonksová.
Aj teraz sa ozval Harry, ktorý mal aj na toto vysvetlenie.
Minerva však stále nariekala a krútila hlavou opakujúc, že je to jej chyba. Lebo ona poslala Filiusa za Snapom, aby im prišiel na pomoc.
Harry im porozprával o tom, ako sa dostali smrťožrúti do hradu, keď to profesorka nemohla pochopiť, lebo tajné východy boli nimi kryté a nikoho nevideli ani len priletieť.
,,Takže dve skrinky miznutia s magickým priechodom?" opýtala sa neveriaco.
Potom sa do rozprávania zapojil Ron. ,,Pobabral som to Harry. ,,Urobili sme, ako si nám kázal, kontrolovali sme Záškodnícku mapu, ale Malfoya sme nevideli, tak sme si mysleli, že musí byť v núdzovej miestnosti, a tak som s Ginny a Nevillom išiel ta strážiť ... ale Malfoy cez nás prešiel."
,,Asi o hodinu, ako sme začali strážiť, odtiaľ vyšiel," povedala Ginny. ,,Bol sám a držal tú strašnú scvrknutú ruku ..."
,,Tu jeho ruku večnej žiary," povedal Ron. ,,Svieti iba tomu, kto ju drží, pamätáš?"
,,No skrátka," pokračovala Ginny, ,,musel skontrolovať, či je čistý vzduch, aby mohol vypustiť smrťožrútov, lebo len čo nás zbadal, niečo hodil do vzduchu a nastala tma ako vo vreci ..."
,,Peruánsky prášok okamžitej tmy," trpko zahlásil Ron a zašomral niečo o tom, že sa bude musieť porozprávať s bratmi, komu tie svoje výtvory predávajú.
,,Skúsili sme všetko. Lumos i incendio," povedala Ginny bezradne. ,,Nič cez tú tmu nepreniklo, iba po hmate sme tápali po chodbe a medzitým sme počuli, ako okolo nás prechádzajú nejakí ľudia. Malfoy vďaka tej ruke očividne videl a viedol ich, ale my sme sa neodvážili použiť zaklínadlá, aby sme náhodou nezasiahli jeden druhého, a kým sme prišli na osvetlenú chodbu, boli preč."
,,Našťastie," zachrípnuto sa ozval Remus, ktorý doteraz len ticho počúval. Tak ako ostatní. ,,Ron, Ginny a Neville takmer hneď natrafili na nás a povedali nám, čo sa stalo. O chvíľku sme smrťožrútov našli na ceste k Astronomickej veži. Malfoy očividne nečakal, že bude strážiť viac ľudí. Zdá sa, že zásoby prášku okamžitej tmy už minul. Vypukol boj, smrťožrúti sa rozpŕchli a my sme ich prenasledovali. Jeden z nich, Gibbon utiekol a zamieril ku schodom na vežu ..."
,,Vypustiť znamenie?" spýtal sa Harry.
,,Asi áno, museli to mať dohodnuté, než vyšli z núdzovej izby," usudzoval Remus. ,,Myslím však, že Gibbonovi sa nepozdávalo čakať na Dumbledora osamote, lebo sa vrátil dolu, pridal sa do boja a zasiahlo ho smrteľné zaklínadlo, ktoré práve tesne minulo mňa."
Remus nevidel ako sa Dora striasla. Už len myšlienka na to, že ho mohla stratiť tak rýchlo a tak ... ľahko ... jej pripadala desivá. V očiach jej zahrali slzy, ale snažila sa ich premôcť.
,,Takže ak Ron sledoval núdzovú miestnosť s Ginny a Nevillom," povedal Harry a otočil sa k Hermione, ,,ty si bola ...?"
,,Áno, pred Snapovou pracovňou," zašepkala Hermiona a v očiach sa jej ligotali slzy, ,,s Lunou. Celú večnosť sme tam trčali a nedialo sa nič ... nevedeli sme, čo sa robí hore, lebo Záškodnícku mapu si vzal Ron ... Už bola skoro polnoc, keď do žalárov pribehol profesor Flitwick. Kričal, že na hrade sú smrťožrúti, myslím, že ani nezbadal, že my dve s Lunou sme tam. Vtrhol do Snapovej pracovne a počuli sme, ako mu hovorí, že má ísť s ním a pomôcť, a potom sme počuli silné buchnutie a Snape vybehol z miestnosti, uvidel nás a ... a ..."
,,Čo?" naliehal Harry.
,,Bola som taká hlúpa, Harry!" piskľavo šepotala Hermiona. ,,Povedal, že profesor Flitwick odpadol a že sa máme oňho postarať, zatiaľ čo on ... zatiaľ čo on išiel na pomoc smrťožrútom ..." od hanby si zakryla tvár a ďalej rozprávala pomedzi prsty.
,,To nie je vaša chyba," rozhodne povedal Remus. ,,Hermiona, keby si nebola Snapa poslúchla a neustúpila mu z cesty, bol by zrejme zabil teba aj Lunu."
,,Tak teda potom prišiel hore," pokračoval Harry.
,,Mali sme problémy, prehrávali sme," potichu vravela Tonksová. ,,Gibbon bol zlikvidovaný, ale zdalo sa, že ostatní smrťožrúti sú pripravení bojovať na smrť. Nevilla zranili, Billa zmasakroval Greyback ... všade bola tma, lietali zaklínadlá ... Malfoy zmizol, musel ujsť hore schodmi na vežu ... a potom za ním bežali ďalší, ale jeden z nich zablokoval schody nejakým zaklínadlom ... Neville do toho vletel a vyhodilo ho do vzduchu ..."
,,Nikto z nás to nemohol preraziť," vravel Ron, ,,a ten veľký smrťožrút do nás stále pálil kliatby, odrážali sa od stien a tesne nás míňali ..."
,,A vtedy prišiel Snape," pokračovala Tonksová, ,,a potom ho zrazu nebolo ..."
,,Videla som ho bežať k nám, ale vtom ma tesne minula kliatba toho obrovského smrťožrúta, zohla som sa a už som stratila prehľad," doplnila Ginny.
,,Prebehol rovno cez tú začarovanú prekážku, akoby tam ani nebola," spomínal si Remus. ,,Pokúsil som sa ho nasledovať, ale odhodilo ma to naspäť tak ako Nevilla ..."
,,Musel poznať zaklínadlo, ktoré my nepoznáme," zašepkala McGonagallová, ,,napokon ... veď učil obranu proti čiernej mágii ... Ja som si len myslela, že sa ponáhľa za smrťožrútmi, ktorí utiekli hore do veže ..."
,,Ponáhľal sa," zúrivo prikývol Harry, ,,no aby im pomohol, nie aby ich zastavil ... a stavím sa, že by ste museli byť označení Temným znamením, aby ste sa dostali cez tú prekážku. Takže čo sa stalo, keď sa vrátil dolu?"
,,No, ten veľký smrťožrút práve vypálil zaklínadlo, po ktorom spadla polovica stropu a ktoré narušilo kliatbu blokujúcu schody," vravel Remus. ,,Všetci sme bežali dopredu - skrátka, tí, čo stáli - a vtedy sa z prachu vynoril Snape a ten chlapec a, pravdaže, nikto z nás na nich nezaútočil ..."
,,Nechali sme ich prejsť," dutým hlasom povedala Tonksová, ,,mysleli sme, že ich prenasledujú smrťožrúti, a vzápätí sa vrátili ostatní smrťožrúti a Greyback a znova sme bojovali - zdalo sa mi, že som počula, ako Snape niečo vykríkol, len neviem, čo ..."
,,Vykríkol: Už je po všetkom, ideme," povedal Harry. ,,Urobil, čo mal urobiť."
Znova všetci zmĺkli. Fénixov žalospev sa ešte stále ozýval v tme, keď sa dvere nemocničného krídla prudko otvorili, až všetci nadskočili - prichádzali pán a pani Weasleyovci a na jej krásnej tvári sa zračilo zdesenie. Remus a Dora ustúpili od Billovej postele, aby im urobili miesto.
,,Molly ...Arthur ..." oslovila ich profesorka McGonagallová, vyskočila a ponáhľala sa ich privítať. ,,Je mi to tak ľúto ..."
,,Povedali ste, že ho napadol Greyback?" roztržito sa spýtal pán Weasley profesorky McGonagallovej. ,,Ato nebol transformovaný? Tak čo to znamená? Čo sa stane Billovi?"
,,To ešte nevieme," odvetila profesorka, bezmocne hľadiac na Remusa Lupina.
,,Nejaká kontaminácia tam asi bude, Arthur," povedal Remus. ,,Je to zvláštny prípad, zrejme ojedinelý ... nevieme, ako sa bude správať, keď sa preberie ..."
Molly zobrala Poppy z rúk zapáchajúcu masť a sama začala ošetrovať Billove rany. Molly plakala a slzy jej dopadali na synovu dokaličenú tvár.
,,Vôbec nezáleží na tom, ako vyzerá ... to nie je také dôležité ... ale bol to taký krásny chlapec ... vždy bol krásny ... a mal sa ... mal sa ženiť!" nariekala.
,,A čo tým chcete povedať?" odrazu zvolala Fleur nahlas. ,,Čo tým chcete povedať, že sa mal ženiť?"
Molly zdvihla uslzenú tvár a tvárila sa prekvapene.
,,No ... len že ..."
,,Myslíte si, že Bill sa uš so mnou nebude chcieť ošeniť?" spytovala sa Fleur. ,,Myslíte si, že prhe tie uchrysnutia ma už nebude milovať?"
,,Nie, to som nechcela ..."
,,Lebo on bude!" Fleur sa vystrela v celej svojej výške a dlhé stireborné vlasy si prehodila dozadu. ,,Na to jeden vlkolak nestačí, aby ma Bill prhestal milovať!"
,,No áno, tým som si istá," upokojovala ju Molly, ,,len myslela som ... že možno, keď ... keď ..."
,,Mysleli ste si, že ja sa nebudem chcieť zaňho vydať? Alebo ste možno v to dúfali?" spýtala sa Fleur a nozdry sa jej chveli. ,,Mne je to jedno, ako vyzerhá. Ja som pekná aj za obidvoch, myslím! A všetky tie jazvy dokazujú, že môj manžel je statočný! A urhobím to ja!" dodala energicky, odtisla pani Weasleyovú a vytrhla jej masť.
Nikto nevravel nič. Všetci čakali na nový výbuch zlosti, tentoraz zo strany pani Weasleyovej. Lenže nestalo sa tak.
,,Naša pratetuška Muriel," povedala pani Weasleyová po dlhej pauze, ,,má krásny diadém - vyrobili ho raráškovia - a určite ju presvedčím, aby ti ho požičala na svadbu. Vieš, má Billa veľmi rada a v tvojich vlasoch by vyzeral krásne."
,,Ďakujem," poďakovala Fleur meravo. ,,Urhčite to bude krhásne."
Vtom sa obe rozplakali a padli si do náručia.
Toto už Dora nevydržala. Ako v nemom filme sledovala, ako sa tie dve objímajú a znova a znova jej mysľou prechádzali presvedčivé slová Fleur. Napadlo ju, čo bolo odlišné medzi nimi. No dobre, Remus bol skutočný vlkolak, Bill možno nebude, ale aj tak ... Už to nevydržala.
,,Vidíš!" ozvala sa napäto mračiac sa na Remusa. ,,Ona si ho chce aj tak vziať, aj keď bol uhryznutý! Jej je to jedno!"
,,To je iné," odpovedal Remus, sotva pohybujúc perami, a odrazu znervóznel. ,,Bill nebude úplný vlkolak. Sú to dva celkom odlišné prípady ..."
,,Ale aj mne je to jedno, je mi to jedno!" hovorila opakujúc, chytila ho vpredu za habit a triasla ním. ,,Povedala som ti to miliónkrát ..."
Všetkým zrazu došlo o čom je reč. Aj Harrymu, ktorý si myslel, že Tonksová bola zaľúbená do Siriusa.
,,A ja som miliónkrát vravel tebe," povedal Remus a odmietal sa pozrieť jej do očí, ,,že som pre teba pristarý, príliš chudobný ... nebezpečný ..."
,,Nehovorila som ti, Remus, že sa v tomto smere správaš absurdne?" ozvala sa Molly ponad Fleurino plece, pričom ju hladkala po chrbte.
,,Nesprávam sa absurdne?" pevne tvrdil Remus. ,,Tonksová si zasluhuje niekoho mladého a zdravého."
,,Ale ona chce teba," usmiala sa Molly, ,,a nakoniec, Remus, nie všetci mladí a zdraví muži musia takí aj zostať." Smutne ukázala na svojho syna, ktorý ležal medzi nimi.
,,Teraz ... nie je vhodná chvíľa to rozoberať," povedal, vyhýbal sa pozrieť niekomu do očí a zmätene sa obzeral. ,,Dumbledore je mŕtvy ..."
,,Dumbledore by sa tešil ešte väčšmi než ktokoľvek iný, že na svete je o trochu viac lásky," tvrdila profesorka McGonagallová, práve keď sa znova otvorili nemocničné dvere a vošiel Hagrid.
Lenže to už Dora nevidela. So slzami v očiach vybehla z miestnosti a zbehla po schodoch. Túžila po jedinom. Ujsť odtiaľ. Ujsť od Remusa! Znova ju odmietol. Vari nepochopil, že ho miluje? Že ho ľúbil tak, že by zaňho položila aj vlastný život, ak by bolo treba? Bez neho nebola ničím. V hlave jej ako otravná pieseň zneli slová odmietnutia. Príliš to bolelo. Príliš. Tá bolesť sa nedala zniesť. Trhala jej vnútro na kúsky. Ani nevedela ako a bola von z hradu. Vysadla na svoju metlu a trielila preč.
,,Tvrdohlavý tvrdohlavec!" zašomrala plačlivo. Hviezdy na tmavej oblohe sa jej kvôli slzám zliali do jednej šmuhy. Nevedela, kam presne mieri, hlavne, že letela prečo odtiaľ.
Nevidela, že Remus vybehol za ňou a teraz stál so zvesenými plecami na dvore a len za ňou nehybne hľadel.

Epilóg

Už nie som voľná...

Dora nemala poňatia kam letí. Keď v Rokforte vysadla na svoju metlu, otočila ju smerom na sever k Londýnu. Ale práve v tejto chvíli si nebola istá tým, či letí správnym smerom. Slzy, ktoré sa jej prúdom valili z očí jej zabránili vidieť jasne čokoľvek. Márne sa snažila zotrieť si ich z tváre do rukávov tenkého, purpurového plášťa. Remusove opätovné odmietnutie - tam, pred toľkými priateľmi - bolo pre ňu priveľmi zdrvujúce. Aj mučenie kliatbou cruciatus by bolo teraz oveľa menej strašné a bolestné.
,,Vari nechápe, čo mi svojím odmietnutím pôsobí?" týrala sa trpkými myšlienkami. ,,Alebo si vari ozaj myslí, že pre neho nie som dosť dobrá? Možno som naňho príliš tlačila. Chcela som, aby sa do mňa zaľúbil a na jeho city som nebrala ohľad. Alebo nie? Naozaj som od neho chcela tak veľa?!"
Obloha sa znova zatiahla a kdesi z diaľky k nej doliehal dunivý zvuk hromu. Na tvár jej dopadla prvá dažďová kvapka, ktorá sa zmiešala so slzami rinúcimi sa jej z očí. Len nejasne si uvedomila, že by mala niekde pristáť. Lietať v búrke nebolo práve bezpečné. Lenže ešte chvíľu jej potrvá, kým dorazí domov. Napadlo ju, že sa zamkne v svojej izbe pred celým svetom a potichu tam zomrie od nepredstaviteľného žiaľu, keď znova zahrmelo a oblohu osvetlil záblesk čudného svetla. Vyľakala sa a skríkla od bolesti. Na pár krátkych sekúnd si uvedomila, že búrka bola zrejme oveľa bližšie ako sa jej zdalo a ju zasiahol blesk. Telo jej zachvátila ostrá, pálčivá bolesť, ktorá sa nedala zniesť. Oťaželi jej viečka a zrazu všetko naokolo potemnelo. Zdalo sa jej, že je ľahká ako pierko a vietor ju unáša do neznáma, ... do nenávratna. No teraz jej to už bolo ... jedno. Bezvládne klesla na rúčku metly a rútila sa na dol v akejsi nepodarenej špirále.

Remus vydržal v nemocničnej ošetrovni po Dorinom citovom výbuchu možno desať sekúnd. Nevládal tam obsedieť pod ich obviňujúcimi i súcitnými pohľadmi, ktoré sa naňho upierali azda z každej strany. A okrem toho, cítil sa ako hlupák. Nebolo od neho príliš gavalierske odmietnuť ju tam a pred toľkými. Bolesť, ktorá sa jej zračila v tých najsivších očiach, aké kedy videl, odrážalo sklamanie odzrkadlené v jej tvári. Teraz už vedel, že to nemal robiť, no bolo neskoro. A napokon, ešte stále sa v ňom bili dve protichodné myšlienky. Jedna mu radila priznať si city a tá druhá poprieť ich a pochovať hlboko pod čiernu zem. Musel ju však dostihnúť a ešte raz jej vysvetliť svoje dôvody, ktoré považoval za zrejmé a logické. A chcel sa jej ospravedlniť. No keď vybehol z hradu, už ju nedostihol. Vysadla na svoju metlu a letela preč.
Remus váhal, ale iba chvíľku. Vedel, že ak okamžite niečo nepodnikne, stratí ju navždy.
,,Accio metla!" zvolal do tmy a o chvíľu k nemu priletela jedna z metiel zo školského skladu. Nelietal veľmi rád a už vôbec nie často. Bolo to aj preto, lebo sa tak trochu bál výšok a oveľa lepšie sa cítil na stabilnej zemi. Zrejme za to mohla aj jeho odvrátená strana vlkolačej povahy. No ak si to vyžadovali okolnosti a bolo to nutné, vysadol na metlu. Už dávno sa naučil prekonať vlastný strach. A táto situácia si vyžadovala, aby znova po dlhom čase vysadol na metlu. Vzniesol sa do vzduchu a vydal sa smerom, ktorým ju videl odlietať. Mal šťastie, lebo neletela príliš rýchlo. Inak by jej Nimbus 2001 s obyčajnou Kométou asi nemal šancu dohoniť.
,,Dora!" zakričal, no bolo to márne. Nielen, že ho pre značnú vzdialenosť, ktorá bola medzi nimi nepočula, ale znova zahrmelo a silný hrom celkom prekryl jeho volanie. Priam ho pohltil do seba.
Hľadel na Doru so značnými obavami. Letela pomerne krivo ako keby vypila sud ďatelinového piva alebo fľašu Ohnivej whisky. Potom sa skoro zrazila s nejakou sovou, ktorá protestne i nahnevane zahúkala a akoby to nestačilo, oblohu osvetlil akýsi záblesk a Remus s hrôzou v očiach hľadel na Doru, ktorú to žiarivé svetlo zasiahlo. Tvár mu od ľaku skamenela. Krvi by sa v ňom v tej chvíli nedorezal. Zdroj toho záblesku bol na dosah a na Remusa sa spod čiernej kapucne vyškierala chladná, strieborná maska smrťožrúta, ktorý sa tam znenazdajky objavil.
,,Mdloby na teba!" zvolal smiešnym, škrekľavým hlasom. Lenže Remus zvrtol metlu doprava a poľahky sa mu vyhol, snažiac sa popritom brániť.
,,Nehýb sa!" zvolal mieriac prútikom na smrťožrúta. Kúzlo mu však nijako neublížilo. Presvišťalo mu tesne nad plecom.
Remusa však šťastie neopustilo. Skúsil trik. Prútikom namieril na plášť nepriateľa, ktorý sa okolo neho vydúval ako obrovský čierny mrak.
,,Lacarnum Inflamare!" Spokojne sa uškrnul, pretože sa mu podarilo podpáliť smrťožrútovi plášť, čo na chvíľu odviedlo jeho pozornosť, takže jeho ďalšie kúzlo znehybnenia ho zasiahlo a on ostal visieť vo vzduchu ako zamrznutý. Ale to Rema už nezaujímalo. Pohľadom horúčkovito pátral po oblohe a hľadal Doru. No nevidel ju. Pridal ako len mohol donútiť tú metlu letieť.
,,Dora!" volal na ňu neúnavne. Volal však zbytočne, lebo jediné, čo sa ozývalo bolo hrmenie.
Skúsil si priložiť prútik k hrdlu, ale ani kúzlo zosileného hlasu ,,Sonorus" nepomohlo.
Sklonil metlu, aby klesol nižšie. Už strácal nádej a zmocňoval sa ho strach, keď ju konečne zbadal nízko nad zemou. Stačil urobiť aspoň to, že v poslednej chvíli spomalil jej pád, keď namiereným prútikom na jej nehybné telo zvolal: ,,Aresto Momentum!"
Dora kĺzavo pristála na pšeničnom poli zanechávajúc na hlavách ešte zelených kláskov krvavú stopu.
Zoskočil z metly a dvoma krokmi bol pri nej. Ležala otočená na bruchu s hlavou vyvrátenou na bok. Jej dych bol plytký a nebadateľný.
,,Dora," zašepkal a opatrne ju pretočil na chrbát. Nereagovala. V tom ucítil na ruke niečo vlhké a teplé. Nemusel si svietiť prútikom na to, aby zistil, čo to je. Krvácala. Až teraz zašepkal: ,,Lumos," a omráčene sa díval na svoju zakrvavenú ruku. Odtiahol plášť, aby zistil rozsah poranenia.
,,Pre Merlina!" zaúpel, keď zbadal rozsiahlu ranu, ktorá neprestajne krvácala. Rýchlo sa poobzeral okolo seba. Nevedel, kde presne boli. V diaľke sa črtali tmavé obrysy domov nejakej dediny. Vedel však, čo musí urobiť. Vzal ju opatrne do náručia a premiestnil sa s ňou k sv. Mungovi.

V nemocnici bolo ticho. Až na pár pacientov, ktorý sa pošepky zhovárali so sestrou na informáciách. Remus okolo jej stolíka len prebehol. Vedel, kam musí ísť. V detstve tu bol častým hosťom. S Dorou v náručí smeroval rovno na štvrté poschodie. Veľký nápis na dverách oznamoval, že ide o škody spôsobené kúzlami. Vošiel dnu a vrazil rovno do nejakej mladej praktikantky.
,,Je vážne zranená, stratila veľa krvi, zavolajte liečiteľa!" chrlil zo seba príkazy.
Tmavovlasé dievča bolo zrejme na niečo podobné zvyknuté, pretože nestratilo rozvahu. Zatiaľ čo Remus uložil opatrne Doru na najbližšiu voľnú posteľ, ona odbehla po liečiteľa.
,,Čo sa stalo?" ozvalo sa skoro vzápätí odo dverí. Starší, sivovlasý muž pristúpil k pacientke a znepokojene si ju prezeral.
,,Zasiahli ju nejakou kliatbou, ale žiaľ neviem, čo to bolo za kliatbu. Silno krváca," habkal Remus. Bol bledý a necítil sa práve najlepšie.
Ošetrovateľ len zahmkal, že rozumie a sklonil sa k jej rane, aby si ju lepšie prezrel. Sestrička stála pri ňom a čakala na jeho príkazy.
,,Ariana, budeme potrebovať čisté obväzy, dezinfekčné tonikum, sérum na doplnenie krvi a ... " pozrel sa na bledého Remusa.
,,Musím Vás poprosiť, aby ste opustili ošetrovňu a nechali nás pracovať. Môžete počkať na chodbe alebo v čajovni."
S tým ho sestrička vyviedla von a bežala po všetko potrebné.
Remus sa však z chodby ani nepohol. Čakal trpezlivo na ošetrovateľa. Ten vyšiel po dobrej pol hodinke.
,,Vy ste tu?" opýtal sa prekvapene, ale povedal si, že ten mladý muž chce zrejme poznať stav pacientky.
,,Tak ako? Prežije to? Bude v poriadku?" chrlil jednu otázku za druhou.
,,Ranu sme zacelili a vyzerá celkom dobre. Možno jej na ňu ostane malá jazva. Pacientka dostala aj sérum na doplnenie krvi a očakávam, že by sa najneskôr do zajtra mala prebrať."
Remus prikývol a prehrabol si vlasy. Bol unavený a špinavý od Dorinej krvi.
,,Mali by ste si ísť oddýchnuť, mladý muž. Vrátiť sa predsa môžete aj zajtra, keď sa upravíte a trochu vyspíte," navrhol srdečne. ,,A mimochodom, bolo by asi vhodné upovedomiť rodinu o jej nehode. Čo poviete?"
,,Asi máte pravdu," hlesol Remus sotva počuteľne. ,,Ďakujem."
Ošetrovateľ bol na odchode, keď ho ešte zastavil otázkou. ,,Môžem ju ešte vidieť?"
,,Dobre, ale len na chvíľu. Izba číslo 12," chvíľu hľadel za Remusom, ktorý nečujne vošiel do izby. Jeho pery sa roztiahli do smutného úsmevu. Zdalo sa, že ten chlapec si ho nepamätal. Veď prečo by aj. Keď ho ošetroval ako praktikant, bol ešte len dieťa. Alexander Jessenius si však naňho veľmi dobre spomínal. Mal dojem, akoby to bolo len včera, čo dvaja vyľakaní i odhodlaní rodičia priniesli k sv. Mungovi svojho syna, ktorého pohrýzol vlkolak. Lenže odvtedy prešlo more času. On ostarol a stal sa z neho ošetrovateľ. A z chlapca vyrástol dospelý muž.

Remus potichu otvoril dvere. Dora ležala v posteli, prezlečená v bielej košeli. Vyzerala tak pokojne. Tak krásne. Akoby ani nebola z tohto sveta. Podišiel k jej posteli a chvíľu sa na ňu len tak díval. Až teraz si uvedomil, že chýbalo málo a prišiel by o ňu. Mohla zomrieť. A to len kvôli nemu.
,,Keby som ju nebol tak ponížil, keby sa to nestalo, neutiekla by preč a nebola by neopatrná!" vyčítal si v duchu a ruky zaťal v päsť od bezmocnosti.
,,Remus Lupin, si obyčajný chrapúň a zbabelec!" nadával si zúfalo. Tak veľmi sa jej túžil dotknúť. Pohladiť ju ... cítiť teplo jej pokožky. Naozaj sa potreboval ubezpečiť, že bude v poriadku. Lenže bol špinavý. Ruky boli pokryté jemnou vrstvou zaschnutého blata i krvi. Jej krvi. Urobil aspoň niečo. Sklonil sa, vtisol jej ľahučký bozk na čelo a odišiel. Musel sa dostať domov a dať si poriadnu sprchu. Bol unavený. Príliš unavený. Napadlo ho, že by mal oznámiť jej rodičom čo sa stalo, lenže nakoniec tú myšlienku zamietol. Rozhodol sa, že im to oznámi, až keď sa Dora zajtra preberie. Ale ak sa zas preberie, ani by o tom nemuseli vedieť. Načo ich zbytočne znepokojovať ...

Lenže čakalo naňho veľké sklamanie. Dora sa v nasledujúci deň neprebrala a sám ošetrovateľ nad tým len zadumane krútil hlavou. Remus prišiel do nemocnice pred obedom s malou kytičkou, lebo väčšiu si nemohol dovoliť a so zosmoleným ospravedlnením, nad ktorým premýšľal celú bezsennú noc.
,,Ako je možné, že sa neprebrala? Veď ste mi hovoril, že je na najlepšej ceste uzdraviť sa?" pýtal sa nervózne doktora. Obaja stáli konča jej postele a hľadeli na ňu.
,,Áno, presne to som vravel. Jej zranenie naozaj nebolo také vážne ako sa zdalo. Problém je v niečom inom. Myslím, že sa vlastne nechce prebrať," špekuloval Jessenius.
,,Ako to? Čo tým chcete povedať?"
,,Momentálne sa nachádza v stave, ktorí moji muklovskí kolegovia nazývajú kóma. Vskutku zvláštny výraz, ale vystihuje stav, v ktorom sa pacienti, ako teraz slečna Tonksová nachádzajú. Je to akýsi stav bezvedomia."
,,A neskúšali ste ju z neho prebrať nasilu? Veď existujú kúzla, elixíry ..."
,,Môj milý pán Lupin, samozrejme, že sme to vyskúšali. Práve kvôli tomu si myslím, že sa pacientka nechce prebrať."
,,Čo budeme robiť?" Remus stratil z tváre aj ten zvyšok farby, ktorý v nej v to ráno mal. Takýto zvrat nečakal.
,,Neostáva nám iné, len čakať."
,,Môžem tu ostať? Pri nej?"
Alexander Jessenius sa zamračil. Niečo mu totiž napadlo. ,,Samozrejme. A môžete sa s ňou kľudne aj zhovárať. Je totiž vedecky dokázané, že ľudia v tomto stave dokážu vnímať vonkajšie podnety, hoci nereagujú. No často ich práve toto dokáže priviesť späť do života." S týmito slovami vypochodoval z izby.
Remus si vyčaroval stoličku a sadol si k jej posteli.
,,Čo som to urobil?" zašepkal. Do očí sa mu nahrnuli slzy a skotúľali sa mu po bledej tvári. Tak dlho neplakal. Sedel tam ako kôpka nešťastia a uvažoval nad slovami ošetrovateľa. No trvalo mu pár hodín, kým konečne prehovoril. Spomenul si na malú skrinku, ktorú našiel včera v noci, keď sa vrátil domov. Netušil ako sa dostala do jeho domu a prv než ju otvoril, podrobil ju skúškam, či v tom nie je žiadna čierna mágia. Aj tak ju otváral len veľmi opatrne. Boli v nej dva zapečatené pergameny a ešte menšia zamatová škatuľka. Otvoril najprv tú malú škatuľku. Bol v nej prsteň z bieleho zlata. Bol jemný a jeho hladký povrch zdobil ružový kamienok. Poznal ten prsteň. Patril jeho matke. Jej snubný prsteň. Potom otvoril listy.

,,Môj drahý priateľ,

Vaši rodičia ma pred svojou smrťou poverili úschovou tejto vzácnej pamiatky. Verím, že sa Vám raz zíde a správe ju využijete. Remus, jeden múdry človek raz povedal: ,, Záporný postoj k životu je vážnejšie postihnutie než telesná chyba." Verím, že význam tých hlbokých slov Vám netreba vysvetľovať. Vždy ste bol bystrý a určite uhádnete aj teraz, čo som Vám tým chcel povedať.

A. D."

Nakoniec otvoril druhý list, ale tušil, od koho bude. A jeho tušenie sa potvrdilo, len čo ho roztvoril a prečítal.

,,Remus,

synček, nechávame Ti niečo, čo veríme, že raz bude patriť tvojej manželke. Vieme, že sme sa o tom už tisíckrát rozprávali a dobre vieme, aký postoj si zaujal, ale aj tak veríme, že raz budeš šťastný s niekým po svojom boku tak, ako sme boli my dvaja. Neuzatváraj sa pred svetom, ani pred láskou. To sme si pre teba nikdy nepriali. Len odvážnym praje šťastie, pamätaj si to synček.

S láskou,

mama a otec."

Teraz už vedel, kto sem doručil tú skrinku. Bol to Dumbledore. Hrialo ho pri srdci. Jeho rodičia tu nechali kúsok seba aj po svojej smrti.
Prebral sa z letargie a keď konečne prehovoril, hlas mu znel cudzo aj jeho vlastným ušiam. Zlomene a nevýrazne.
,,Dora," šepol, ,,neviem, či ma počuješ, ako to tvrdil ošetrovateľ, ale ak hovoril pravdu ..." na chvíľu sa odmlčal. Uvažoval, čo jej vlastne chce povedať. ,,Odpusť mi. Nemal som to robiť. Nemal som ťa odmietnuť. Odpusť mi srdiečko a bojuj! Nemôžeš ma teraz opustiť. Nemôžeš!" hlas sa mu zasekol a v hrdle mu narástla guča, ktorú nevládal prehltnúť. Nemohol ďalej rozprávať. Cítil sa ako odsúdenec na trestnej lavici. Čo bolo preňho horšie ako vidieť umierať milovanú osobu? Nič bolestnejšie nepoznal. Najprv ho opustili jeho najlepší priatelia, James a Lilly a s nimi aj Sirius s Petrom, hoci z odlišných dôvodov a nie rovnakým spôsobom. Potom pochoval matku a krátko po nej aj otca. Pred dvoma dňami zahynul Dumbledore a teraz hrozilo, že stratí aj Doru.
,,Čo som komu urobil, že prichádzam vždy o tých, na ktorých mi najväčšmi záleží?" pýtal sa sám seba a vzdychol si. V dlani mu nehybne spočívala jej rúčka. Taká malá ... nežná ... krehká. Zdvihol si ju k perám a pobozkal. Pohladil končeky prstov a oprel si hlavu o vankúš, aby jej bol čo najbližšie.
Dumbledore mal mať o tri dni pohreb. A on veľmi dúfal, že to bude jediný, na ktorom sa bude musieť zúčastniť. Keby zomrela aj ona ... neprežil by to.
,,Nesmieš ma opustiť, Nymphadora, počuješ?" zašepkal naschvál vysloviac provokačne celé jej meno. No márne dúfal, že sa akoby zázrakom posadí na posteli, vlasy jej sčervenajú hnevom a vynadá mu za to ako ju oslovil.
Ostal pri nej po celú noc. Zaspal aj on, opretý hlavou o jej lôžko, vďaka čomu mu stuhla celá šija, ale nebral to na vedomie. Ráno vstal zavčasu. Bol odhodlaný ísť k Tonksovcom, ak sa Dora nepreberie ani dnes. Až keď si pretrel oči, uvedomil si, že Dora leží na posteli schúlená na boku tvárou k nemu. Stále ho držala za ruku.
,,Dora?" ozval sa Remus s nádejou v hlase a neveriaco sa díval do jej svetlosivých očí, ktoré rozospato zaklipkali a pootvorili sa.
,,Dora, tak veľmi si ma vystrašila," zašepkal nežne ju kárajúc.
Začervenala sa a Remus si uvedomil aká je krásna, keď jej zrumenejú líca.
,,Čo sa vlastne stalo?" opýtala sa a chcela si vytiahnuť ruku z jeho dlane, no nedovolil jej to. ,,Zasiahol ma blesk?"
,,Nie, miláčik. Objavil sa tam nejaký smrťožrút," odvetil.
Dorine oči sa rozšírili od prekvapenia. ,,Povedal mi miláčik, alebo trpím halucináciami?" napadlo jej.
,,Nemal by si tu byť," hlesla hanblivo i dotknuto a odtiahla sa od neho, vymaniac si konečne ruku z jeho zovretia, hoci túžila po opaku. Veľmi dobre vedela, že ju odmietol, ale i napriek tomu chcela ...
,,Dora, prestaň! Alebo túžiš po tom, aby ťa odmietol zasa?!" hrešila sa. ,,Ale čo potom ten zvláštny sen ...?" napadlo ju vzápätí.
Remus sa zatváril previnilo. ,,Nemal by som?"
Čo jej na to mal povedať? Konečne pravdu? Zaslúži si to. Potom, čo si aj vďaka nemu vytrpela. Veď mu dala mu viac ako ktokoľvek iný. Tak prečo by tu nemal byť? Prečo by nemal byť práve pri nej? Mal dosť času porozmýšľať o všetkom. Rozhodol sa.
,,Moje miesto je práve tu. Pri tebe. S tebou."
,,Remus, čo tým chceš ...?" nechápala. Ona o lásku zo súcitu nestála. Ak by ju nemal milovať takú aká bola, radšej ho odmietne teraz ona.
,,Milujem ťa, Nymphadora Tonksová. A mal som ti to povedať už dávno. Zaľúbil som sa do teba na prvý pohľad. Dovtedy som si myslel, že je to nemožné. Ale je to tak. Milujem ťa tak veľmi, až to bolí. Strach, ktorý som prežíval, keď som si myslel, že sa už nikdy nepreberieš, že ma navždy opustíš, bol ten najhorší strach, aký som kedy zažil."
Dora nemohla uveriť vlastným ušiam. Čo sa stalo s jej Remusom? Niekto naňho použil kúzlo ,,Imperius?" Alebo je to skutočne pravda, čo si práve vypočula? Nesníva sa jej to? Lenže to ani zďaleka nebolo všetko. S vytreštenými očami hľadela na Remusa, ktorý pokľakol na jedno koleno a zadíval sa jej hlboko do očí, až mala pocit, že nimi pátra v hĺbkach jej duše.
,,Nymphadora Tonksová, viem, že to nie je práve ideálne miesto ani čas, ale ... vezmeš si ma?" v dlani sa mu zaleskol prsteň.
Dora už naozaj nevedela, čo je pravda a čo je sen. Preniesla udivený pohľad na staršieho, dojatého muža stojaceho medzi dvermi. Netušil, že bude vyrušovať. Prišiel len skontrolovať svoju pacientku.
,,Pán ošetrovateľ, som stále v bezvedomí a sníva sa mi krásny sen?" opýtala sa ho a oči sa jej leskli slzami.
,,Nie, drahá moja, nie je to sen. Ste pri plnom vedomí," odvetil a vytratil sa. Ešte začul jej zvýsknutie a jeho šťastný smiech. Spomenul si na jeho rodičov. ,,Vychovali ste naozaj skvelého syna, Lupinovci," zašepkal sám pre seba a odkašľal si, utrúc si neposlušnú slzu do bieleho rukáva svojho habitu.

Na pohreb Dumbledora kráčali ruka v ruke. Bol to krásny obrad. Krásny a smutný. Bolo tam veľa známych i menej známych ľudí, čo dokazovalo Dumbledorovu výnimočnosť. Aj jeho biela hrobka taká bola. Krásna a výnimočná. Z bieleho mramoru.

***************

neskôr v lete ...

***************

Remus nervózne postával v kaplnke sv. Michaela a pohľad stále vrhal do uličky, medzi lavicami. Dora nástojila na tom, že sa chce vydávať v kostole. Pripisoval to jej čiastočne muklovskému pôvodu. Ale rovnako súhlasila, že to bude tajná svadba a veľmi maličká. Pozvali si len svedkov. Kvôli bezpečnosti. Ministerstvo totiž sprísnilo zákony a smrťožrúti napádali väčšinou miešancov a iných im nevyhovujúcich čarodejníkov. Aj Remus k nim patril. A trochu ho škrelo, že do toho zaťahuje aj Doru, ale inak to už nešlo. Nakoniec predsa len dosiahla svoje. Požiadal ju o ruku a bezhlavo i vášnivo sa do nej zamiloval. Uvedomoval si, že je to riskantné, ale napriek tomu ... nikdy v živote nebol šťastnejší. Nikdy a s nikým iným.
,,Hej, tak pokoj!" uškrnul sa Divooký. ,,Alebo sa bojíš, že ti nevesta zdrhne v svadobný deň?"
Remusovi to však vtipné ani trošku nepripadalo. Odľahlo mu vo chvíli, keď zazneli tóny z orgánu v melódii svadobného pochodu a nevesta, krásna ako ten najjasnejší deň, s ružovými vlasmi a žiariacimi zelenými očami kráčala smerom k nemu. Jej biele šaty sa jemne trblietali a odrážali zamatové svetlo sviečok. Vo vlasoch mala zapletené sedmokrásky. Vyzerala tak pôvabne.
Kňaz ich privítal a začal odriekať obradné modlitby. Molly i Divooký stáli vedľa seba a dívali sa na to s dojatím. Dokonca ani Moody sa neubránil slzám, keď prišli na rad manželské sľuby. Držali sa za ruky a hľadeli si do očí.
Prvá začala odriekať svoj manželský sľub Dora.
,,Remus, ...

stále len premýšľam
nad Tebou a mnou,
nad tým, aké krásne je byť s Tebou
nocou i dňom.

Bola som ochotná rúcať múry,
víriť prach,
bojovať o Teba ...
hoci si sa proti tomu búril ...

Bola som a som ochotná preplávať moria,
i šírošíri oceán,
preletieť celý svet,
len kvôli tomu,
že od Teba,
pre mňa lepšieho ver niet ...

Pre Teba vzdám sa všetkého,
aj života svojho,
veď bez Teba v ňom zmyslu vôbec niet,
lebo pre mňa Ty si CELÝ SVET..!!!

Sme dve duše, jedno telo ...

Ľúbiť Ťa chcem celý život svoj,
tak spolu s Božím súhlasom,
odo dnes pri mne ako manžel stoj.
Budem Ťa ľúbiť viac, než celý šíri svet,
budem Ťa ctiť, dotykmi si Ťa zapamätám naspamäť.
Budem tu iba pre Teba,
po celý pozemský i večný čas,
v šťastí i v nešťastí,
v bohatstve i chudobe,
v zdraví aj v chorobe. ...
sľubujem Ti Remus život plný lásky a jej krás."

Remus sa zhlboka nadýchol. Vedel, že presne o tomto vždy sníval. O láske, ktorá hory prenáša. Teraz prišiel rad naňho. Nevšímal si Alastorovo smoklenie, keď si uchmatol jednu z Molliných vreckoviek. Videl len Doru. Svoju Doru. Svoju milovanú manželku.

,,Dora ...

Ľúbim Ťa všetkým,
čím sa azda ľúbiť dá.
Ľúbim Ťa počas tuhej zimy,
ľúbim Ťa v kráse dňa,
za svetlo horských víl,
za vôňu kvetov lúk,
za život prúdiaci vo vnútri žíl,
za dotyk unavených rúk.

Ľúbim Ťa láskou v srdci zrodenou,
ľúbim Ťa a hádam sa v skalách s ozvenou,
lebo svetu vykričať chcem svätosť
svojich úmyslov,
ľúbim Ťa poéziou tela, rečou všetkých slov.

Pod hviezdnym nebom
mesačného svitu,
poviem ti pravdu,
čo mám v srdci skrytú.

Ľúbiť Ťa budem Nymphadora,
v šťastí aj radosti,
budem Ťa milovať a ctiť,
v bolesti i úzkosti,
v chudobe i hojnosti.
Všetko čo mám,
odteraz patrí Tebe len,
rovnako ako moje telo,
i srdce je od dávna už Tvoje,
len ty máš nárok na oboje.

Sľubujem Ti láska moja to, čo sľubuješ i Ty,
život plný lásky, hoc v tajnosti ukrytý."

Aj Dore sa v oku zaleskla slza šťastia. O tejto chvíli snívala tak dlho. Ani nedúfala, že sa jej sen niekedy stane skutočnosťou. A predsa.
,,Čo Boh spojil, človek nerozviaže," niesli sa slová pastora malou kaplnkou. ,,Môžete pobozkať nevestu."
Remus tak spravil. Len čo sa pastor vzdialil a Molly s Alastorom im zablahoželali, odmiestnili sa. Remus mal pre Doru malé prekvapenie. Ocitli sa na lúke, a keď sa Dora rozhliadla, zistila, že sú vlastne v Belfry. Za nimi sa týčila k nebu posiatemu miliónom hviezd stará zvonica. Uprostred lúky bola deka s košom plným jedla, posiata lupeňmi poľných kvetov.
,,Naša svadobná hostina," zašepkal Remus. Ľutoval, že jej nemôže dať viac, ale bol spokojný s tým, čo pripravil. A Molly mu pomohla s jedlom. Veľmi ochotne. Smial sa, pretože im navarila a napiekla na celý týždeň dopredu.
,,Remus, to je nádhera," žasla a nechala ho, nech ju usadí na deku. ,,Ľúbim ťa," šepla a naklonila sa k nemu, aby mu na pery vtisla horúci bozk plný lásky a vďaky.
,,Aj ja ťa ľúbim," odvetil a spokojne sa usmial. Uvedomil si, že to bude krásne môcť sa zobúdzať vedľa nej a nádherná bude aj tá hŕba maličkostí, ktorá spestrí a skrášli ich každodenný spoločný život. Bola len jeho. Už nebola Tonksová. Stala sa pani Lupinovou.
Kŕmili sa pečeným kuracím mäskom a hranolčekmi, ovocným koláčom a ovocím, pili šampanské až mali dojem, že prasknú od sýtosti. Potom si ľahli vedľa seba na deku a v objatí hľadeli na hviezdnu oblohu.
,,Dora? Už som sa ťa dávnejšie chcel opýtať ... prečo sa ti nepáči tvoje meno?"
Iba pokrčila plecami. ,,Neviem. Znie podľa mňa príliš aristokraticky. Zdá sa mi, že ma spája s Blackovcami viac ako sa mi páči."
,,Podľa mňa je to krásne meno. Najkrajšie na celom svete. Vieš, že to v preklade znamená niečo ako - dar víly?"
,,To som netušila, no som rada, že sa ti páči. Mne sa však páči viac, keď mi hovoríš Dora."
,,A čo tak - moja manželka? Alebo miláčik?" doberal si ju so smiechom. Znovu ju pobozkal a bol to dlhý a nežný bozk. Potom vstal a vzal ju do náručia.
,,Myslím, že by sme si nemali nechať ujsť ani svadobnú noc," zašepkal jej do ucha a Dora sa zachvela od vzrušenia.
,,Áno, aj si to myslím."
So smiechom zbalili deku aj kôš so zvyškami jedla a rozbehli sa domov. Keď ju Remus preniesol cez prah, zamieril rovno do spálne. Tam ju zložil na zem a znova pobozkal. Vzal prútik do ruky a kývol ním k starému gramofónu. Zapol sa a čierna platňa na ňom sa začala otáčal. Ozvala sa jemná, romantická hudba a Dora sa naňho pozrela s otázkou v očiach.
,,Smiem prosiť, pani Lupinová?" elegantne sa uklonil a vzal ju do náručia. ,,Napadlo ma, že sme ešte nemali ani svadobný tanec," dodal na vysvetlenie.
Dora sa usmiala. Oči jej žiarili šťastím. Privinula sa k nemu a započúvala sa do slov i melódie piesne. Keď si uvedomila, o čom spieva tá speváčka, musela jej dať za pravdu a v duchu si opakovala spolu s ňou: ,,Už nie som voľná a ty nie si sám, už celú ma vážne máš, ako ja teba mám ..."
Vonku sa medzitým zdvihol jemný vánok, ale stačil na to, aby rozhojdal kovové srdce starého zvona, ktoré sa rozľahlo touto čarovnou nocou, ktorá patrila len im dvom.

****************************************************************

Už nejsem volná ...

Když oknem vejde ráno a osvítí tvou tvář
Jen hlavu dám si kousek blíž, k tebe tam na polštář
Tím získám malou chvíli, smím zůstat schoulená
Tvůj hlas mě lehce hladí, vím co to pro nás znamená ...
Už nejsem volná a ty nejsi sám
Už celou mě vážně máš, jako já tebe mám

Když se někdy zatouláš, když jsem ti vzdálená
Pak žárlím, ale věřím, že jsem tam s tebou dál jen já
Už nejsem volná, a ty nejsi sám
Už celou mě vážně máš, jako já tebe mám
Jak já mám tě ráda, stejně máš ty mně rád
Je marné se bránit, ?, síla lásky je v nás

Tvé srdce slyším zblízka, teď ho ztiš prozatím
Buď hodný, už se loučit mám, přijdu zas přísahám

Už nejsem volná a ty nejsi sám
Už celou mě vážně máš, jako já tebe mám
Jak já mám tě ráda, stejně ty mně máš rád
Je marné se bránit, ?, síla lásky je v nás
Síla lásky je v nás, síla lásky je v nás
Síla lásky je v nás, síla lásky je v nás.

☼ Koniec