Wardenka

5. kapitola

Na stráži

(prítomnosť)

Remus sedel v obývacej izbe svojho domu. Túto izbu mal najradšej. Bola to jeho svätyňa i miesto, kde prijímal svoje zriedkavé návštevy. Len včera sa vrátil z covenu, kde pre Dumbledora robil špeha. Bol špinavý a unavený. A hladný. Prvé čo spravil bolo, že vliezol pod sprchu a potom si spravil niečo rýchle pod zub. Veľa toho pravda nebolo. Ešte teraz mu škvŕkalo v žalúdku, ale snažil sa nevšímať si to. Na nakupovanie proste nemal čas. A okrem toho, o tri hodiny mal byť u Weasleyovcov. A to znamenalo, že sa poriadne naje. Molly mu zasa naloží na tanier poriadnu kopu a bude hundrať, že je vychudnutý ako vyžla a všetko na ňom visí, a že aj rebrá by mu zrátala, čo mu tak trčia. Remus sa pri tej predstave veselo uškrnul.
Schmatol deku a pobral sa ku gauču. Musí si pospať. Aspoň na malú chvíľku. Vždy lepšie ako nič. Keď ťahal za sebou deku z kresla, zhodil na zem svoju obľúbenú knihu od Syntaksa Maxima, Nádeje. Veľmi príznačný názov pre detektívku alebo skôr divný. Našiel ju minulý týždeň medzi svojimi starými školskými knihami. Pripomenula mu študentské časy. Vypadol z nej však kus pergamenu. Remus hodil deku na gauč a zohol sa po knihu. Opatrne ju vzal do rúk a zdvihol aj ten pergamen. Bol pokreslený. Hľadeli naňho prenikavé sivé oči Tonksovej. Jej tvár bola verne zachytená uhlíkom na pergamene, až mal naozaj pocit, že je akoby živá. Prstom sa zľahka dotkol krivky jej nakresleného líca a prešiel ním i po línii pier. Bola dokonalá. Aspoň podľa neho. Vzdychol si. Knihu odložil nabok, ale spolu s kresbou sa vybral ku gauču. Ľahol si, prikryl sa, ale neprestal sa dívať na jej zobrazenú tvár.
Nikto to nevedel, ale Remus vedel kresliť. Ba vedel veľmi dobre maľovať. Už od čias, kedy si krátil chvíle zatvorený v ich starej pivnici a potom aj v Škriekajúcej búde. Začal s tým vtedy, keď ho čítanie začalo nudiť. Nikdy neprestal čítať, ale potreboval okrem čítania ešte niečo iné. Mal celú zbierku rôznych obrázkov. Krajinky, portréty, zátišia a rôzne iné motívy. Najviac mal však rád portréty. A najlepšie na tom bolo, že vedel kresliť spamäti. Nepotreboval sa na svoj objekt dívať, aby ho zachytil. Stačilo mu, že ho videl a zapamätal si jeho tvary, farby, línie. Teraz sa však jeho zbierka váľala niekde na pôjde domu, zatvorená bezpečne v truhlici. Nechcel, aby o tom niekto vedel. Nie, že by sa za to hanbil, ale bolo to jeho tajomstvo. Len a len jeho. Jeho záľuba, ktorú si chránil, keď vyčkával na blížiacu sa hodinu splnu.
,,Bolo by možné, aby som sa ti naozaj tak páčil?" spýtal sa potichu. ,,Bolo by možné, aby si naozaj ku mne niečo cítila?"
Portrét mu však nemohol odpovedať. On to dobre vedel. Netrvalo dlho a zaspal.

,,Remus, no konečne," zamrmlal Moody od stola, keď si zapaľoval fajku. ,,Už sme si mysleli, že neprídeš."
Remus zo seba zhodil svoj plášť a pobral sa k stolu. ,,Nezabudol som, ak si mal na mysli to."
,,Ahoj Remus," pozdravil ho Bill, vedľa ktorého sedela zaľúbene tváriaca sa Fleur a oproti nim Arthur, Kingsley a Mundungus Fletcher. Bill z neho nespúšťal svoj zrak. Všetci vedeli, že má dlhé prsty. Molly zatiaľ pobehovala po kuchyni ako farebný guľový blesk. Pôsobila tak vďaka svojim ryšavým vlasom, červeno - oranžovému svetru, pod ktorým mala žltú košeľu. Mala na sebe tmavo - fialovú sukňu s tenkými zelenými pásikmi, čierne pančuchy a ružové papuče.
,,Remus," oslovila ho skôr materinsky ako priateľsky. ,,Vyzeráš, akoby ťa prešlo lietajúce auto. Hneď ti dám najesť. Vyzeráš skoro ako vešiak, čo na tebe všetko tak visí."
Remus sa len usmial. ,,Celá Molly," pomyslel si spokojne, ale bol rád, pretože bol naozaj veľmi hladný.
,,Pre mňa by sa čosi pod zub nenašlo?" ozval sa Dung, ktorému sa už dobrú pol hodinu zvíjal žalúdok od príjemnej vôňe, ktorá sa vznášala nad kuchyňou.
,,Ale hej, len vydrž," zafrflala Molly.
,,Tak, čo je nové?" opýtal sa ho Moody a upriamil naňho svoje otáčajúce sa oko, ktoré sa teraz akoby dívalo skrz neho samého.
,,V podstate nič," odvetil vyhýbavo. Nechcel im vravieť o tom, čo robil. Ak sa im rozhodne prezradiť do Dumbledore, tak dobre, ale on bude ticho. Okrem toho, nerád rozprával o tejto stránke svojho života a to sa týkalo aj toho špehovania.
,,Dumbledor mi vravel, že teraz plníš nejakú úlohu, ktorou ťa poveril. Je to škoda, lebo som si myslel, že by si na víkend mohol vystriedať Dawlisha alebo Proudfoota."
,,No, keby išlo len o víkend, mohol by som si to zariadiť. Veľmi dobre vieš, že vám rád pomôžem. Rád budem užitočný."
,,Iste, iste," prikývol zamyslene Moody, tváriac sa zrazu tajomne, akoby vedel niečo ... čo ...
Remus to však šmahol pomyslenej ruky zamietol. ,,Odkiaľ by už len vedel, čo sa dialo medzi Dorou a ním? Teda, pokiaľ mu to niekto nepovedal. Ale kto by mu to vravel? Žeby Dora? Nie," o tom teda naozaj pochyboval. ,,Možno Molly," napadlo ho a vrhol na ňu skúmavý, i keď zamračený pohľad. Molly si to všimla.
,,Už ti to nesiem, Remus," odvetila, lebo si myslela, že sa mračí kvôli tomu, že jej to toľko trvá. Postavila pred neho tanier pariacej sa klobáskovej polievky a druhý tanier s vyprážanými, mäsovými medailónkami, zemiakovým pyré a syrovou omáčkou. Voňalo to naozaj lahodne a nepochyboval, že to tak bude aj chutiť. Molly bola výborný kuchárka.
,,Au!" zjojkol Dung a stiahol ruku.
,,Necháš to!" plesla Dunga po ruke, keď sa načahoval za Removým druhým tanierom. Hneď na to sa obrátila a doniesla mu jeho porciu, o niečo skromnejšiu.
,,Dobrú chuť," popriali im všetci zborovo, keď si už aj Molly konečne sadla na svoje miesto k Arthurovi.
,,Tak dobre," povedal Moody zapáliac si svoju fajku. ,,Ak by si mohol, budem rád, ak vystriedať Dawlisha. Musí sa ukázať na ministerstve a podpísať nejaké papiere. Okrem toho, jeho manželka je tiež znepokojená. Proudfoota vystrieda Bill. Súhlasíš?"
,,Dobre," odvetil pohotovo. Jediný človek, ktorému sa to nepáčilo bola zrejme Fleur, ale našťastie to nedala najavo. Pred Divookým mala rešpekt. Tak ako napokon každý.
,,Čo je nové na ministerstve?" opýtal sa Rem Kingsleyho.
,,Dokopy nič. Scrimgeur to vzal do rúk a je veľmi prísny, veľmi precízny. Nechce robiť chyby. Ide si tvrdo za svojím cieľom. Neviem, ako dlho mu to však vydrží."
Remus prikývol a vložil si do úst ďalšie sústo. Dohadovali sa ešte chvíľu, ale potom Kingsleyho odvolali a musel ísť. Hneď za ním sa pobral aj Dung a o malú chvíľu po ňom aj Moody, vraj má ešte nejakú prácu. A hoci bol Remus unavený, ostal ešte chvíľu.
Fleur sa už pobrala spať, ale Molly, Arthur, Bill a Remus ešte ostali.
,,Dnes som mal iba dva zásahy," povedal Arthur. ,,Musel som tam ísť sám, lebo Perkinsa bolela noha a dosť kríval. Neviem ako by to zvládol sám."
,,A čo to bolo dnes?" opýtal sa ho Bill a odpil si z borievkového ginu. Fialková tekutina sa hmýrila v pohároch všetkých štyroch.
,,Grgajúce smetné koše v jednom hoteli," odvetil a napil sa. ,,Niekto si myslel, že bude zábavné, keď si pri vysypaní odpadkov kôš len tak odgrgne. Našťastie, bol to pomerne rýchly zákrok. Stačilo ľahké zaklínadlo a bolo to."
,,Fredovi a Georgovi by sa to iste videlo zábavné," poznamenal Bill a uškrnul sa. Aj Remus sa usmial. Tí dvaja boli naozaj dobrí výmyselníci.
,,Včera nám písala Ginny," povedala Molly. ,,Majú sa dobre. Harry mal zasa nejaký problém, hneď na začiatku v prvý deň so Snapeom. Ale vraj sa to vyriešilo. Písala, že teraz ich učí Obranu proti čiernej mágii práve on."
,,Dumbledore mu verí a my s tým nič neurobíme," povedal Remus, civiac do svojho poloprázdneho pohárika.
,,Iste, ale aj tak ... kto vie, čo má za lubom," povedal Arthur. ,,Mali by sme byť ostražitý, napriek tomu, že mu Albus verí."
,,Hej, mali by sme. Ešte niečo nové?" opýtal sa Rem s nádejou, či náhodou nespomenú aj Tonksovú, ale nestalo sa tak.
Keď odtiaľ odchádzal, mal zmiešané pocity. Nevedel, či spravil dobre, že sa ponúkol Moodymu na výmenu jedného z jeho ľudí, ale už sa to nedalo vziať späť. A nakoniec, on mal čas a oni si museli oddýchnuť.

Listy meniace farbu od hrdzavej cez oranžovú až po zlatistú jasne dokazovali, že zavládla jeseň. Dora práve končila svoju obchôdzku. Mal ju vystriedať Savage. O pár minút konečne dorazí do Kančej hlavy a dá si teplý čas. Vonku bolo nepríjemne sychravo a údy mala skrehnuté. Potrebovala sa zohriať. Zastala na štrkovitej ceste a pozrela sa na vyvýšený kopec. So všetkou svojou majestátnosťou sa na ňom týčil Rokfortský hrad a napriek tej neskorej hodine svietil do noci tisíckou svetiel a svetielok. Zajtra je sobota. Dawlish a Proudfoot mali dnes večer odísť a namiesto nich mal prísť niekto iný. Nevedela, koho Moody zoženie, ale niekto isto príde. Otočila sa a kráčala ďalej. Všetky zmysly mala nastražené a prútik zvierala pevne v ruke. Všade bol pokoj a ticho. Do hostinca Kančia hlava sa dostala čosi pred pol nocou. Pri výčape ju upútali nejaké hlasy. Na niečom sa dohadovali. Vošla dovnútra a na malú chvíľu snáď aj prestala dýchať. Jej dvoch kolegov, ktorí boli prichystaní už na cestu späť do Londýna prišli vymeniť Bill Weasley a Remus Lupin. Mala dojem, že sa jej to všetko len sníva. Musela sa uštipnúť do ruky, aby tomu uverila. Toľko prebdených nocí, ktoré tu strávila, toto teraz všetko vyvážilo. Jediný pohľad naňho by stačil, chvíľka s ním ... V tom si uvedomila, že tu bude celý víkend. Potešila sa a na pery jej sadol spokojný úsmev, odzrkadľujúci všetko, čo k nemu cítila.
,,Ahoj Dora," pozdravil ju, keď si konečne niekto z prítomných uvedomil, že už nie sú sami. Remus ju zbadal vojsť. Vošla celkom nehlučne, preto nebolo divu, že si ju ostatní nevšimli.
,,Ahoj," pozdravila a otočila sa k Billovi, ktorý jej kývol na pozdrav. ,,Čauko Bill."
,,Tonksová," oslovil ju Dawlish. ,,My s Edwarínom už pôjdeme. Je najvyšší čas. Vrátime sa v nedeľu v noci."
,,Jasnačka," odvetila bezstarostne. ,,My to tu zvládneme."
Keď odišli, barman Tom zatiaľ zaviedol Billa a Remusa do ich izieb a ona si sadla na barovú stoličku, oblapiac oboma rukami teplý hrnček, plný voňavého mätového čaju. Ešte stále nemohla uveriť tomu, že Remus je tu. Mala chuť zvýsknuť od radosti tak, že by ju počuli až niekde v Londýne. Spokojne sa oprela o pult a rukou si zasnene podoprela hlavu. Celkom zabudla na to, aká bola unavená. Lyžička v hrnčeku sa sama pohybovala a miešala čaj, aby rýchlejšie vychladol, keď sa vrátil Tom z poschodia a oznámil jej, že si ide konečne ľahnúť aj on, a že keby niečo potrebovala, môže sa sama obslúžiť.
,,Ďakujem Tom," odvetila a dívala sa za ním, ako sa pomaly, krivkajúc na pravú nohu vracia späť na poschodie.
Hostinec stíchol a ponoril sa do tmy. Na pulte svietila jediná sviečka, ktorá matne osvetľovala ošumelú miestnosť mäkkým svetielkom. Dora tam ešte stále sedela a zamyslene hľadela na pokojnú hladinu svojho čaju. Hlavou jej začali víriť nástojčivé otázky. Napadlo ju, prečo vlastne prišiel Remus a či sa niečo zmenilo na jeho rozhodnutí. Veľmi v to chcela dúfať, ale kdesi v hĺbke duše vedela, že svoje stanovisko nezmenil.
,,Ešte nespíš?" ozvalo sa zo schodov a ona sa strhla. Nevidela ho prichádzať.
,,Nie," odvetila a pousmiala sa. ,,Dlho som ťa nevidela. Stále robíš tu prácu pre Dumbledora?" opýtala sa zbrklo, pretože zrazu nevedela, čo má povedať. Srdce sa jej rozbúchalo ako o preteky a dlane jej zvlhli.
,,Hej, stále," sadol si na druhú stoličku a obzeral si fľaše s alkoholom, vystavené na drevených policiach za pultom. Likéry, koňaky, giny, pivá, whisky, vína. Mali tam naozaj širokú ponuku.
,,Nie je pre teba tá úloha nebezpečná?" spýtala sa zamračene uvažujúc nad tým, čo jej minule Dumbledore naznačil, keď sa rozprávali. ,,Ostatní zrejme nie sú vôbec ako ty."
,,S takým rizikom musím rátať. A ... ty vieš, čo robím?" Remus bol prekvapený. Nikto o tom nevedel. ,,Kto ti to povedal?"
,,Dumbledore mi niečo naznačil, tak som si to domyslela," odvetila bez okolkov a Remus prikývol. ,,Prečo si myslíš, že ostatní sú iní?"
,,Lebo ťa poznám," Dora sa mierne začervenala a pozrela sa naňho svojím ohnivým pohľadom. Všimla si novú jazvičku, ktorú mal na pravom líci. Natiahla ruku a prešla po nej zľahka prstom. Potrebovala sa ho dotknúť, potrebovala ho. Nahla sa k nemu a pobozkala ho.
Počula ako ticho zastonal, ale neodtiahol sa. Namiesto toho ju objal okolo pása a zdvihol z barovej stoličky, postaviac ju na zem. Zovrel ju v objatí, vpíjajúc do seba chuť jej mäkkých, sladkých pier. Bol ňou ako omámený. Nemohol prestať. Vnímal ju všetkými zmyslami. Jej vôňu, jej chuť, jej krehkosť. Napriek tomu, aká bola silná, teraz sa mu zdala byť krehká ako porcelánová bábika. Objímala ho rukami ovinutými okolo krku. Jej teplé prsty cítil na zátylku. Vnorila si ich do jeho hustých vlasov. Rozmýšľal, či Dora počuje, ako mu splašene bije srdce. Celým telom mu prebehla príjemná, elektrizujúca vlna vzrušenia, aké už dávno necítil. Až teraz, keď zvieral hebké telo, ktoré sa mu túlilo v náručí a tak vrúcne a vášnivo mu oplácalo bozky. Ale musel s tým prestať. Veľmi dobre vedel, čo by to znamenalo, keby ...
Odtrhol sa od nej len veľmi zdráhavo, akoby si chcel tú krásnu, magickú chvíľku predĺžiť. Dora sa naňho dívala svojimi veľkými sivými očami s takou láskou a tak odovzdane, až sa zrazu cítil veľmi nepríjemne, pri pomyslení, že ju odmieta a napriek tomu po nej túži a ...
,,Nezmenil si svoj názor, však?" opýtala sa šeptom.
Remus pokrútil hlavou a v jeho očiach zbadala odhodlanie, ale i smútok. ,,Nie, Dora, nezmenil. A ty vieš prečo."
Teraz prikývla ona. Chabo sa usmiala a pohladila ho po tvári. ,,Viem. Dúfam, že ty vieš, že sa ťa nevzdám."
Remus si vzdychol a i napriek tomu, že by sa mal na ňu nahnevať pre jej všetečnosť, či svojskú tvrdohlavosť, musel sa usmiať. Ešte nestretol nikoho takého ako bola ona. Nikoho.
Dora jeho úsmev nevidela. Načiahla sa za nedopitým čajom a vykročila do svojej izby na poschodí. Napriek tomu, že ju odmietol, rozhorel sa v jej vnútri maličký plamienok nádeje. Pobozkal ju. Niečo to predsa znamenať muselo. Na perách sa jej usadil blažený úsmev, keď si ho znova pripomenula.

Remus sa práve vracal z pochôdzky. Všade bol kľud. Mala ho vystriedať Dora. Pozrel sa na hodinky. Bola sobota a odbila polnoc. Noc bola jasná a udreli prvé mrazy. Vo vzduchu sa jeho dych zviditeľnil. Pritiahol si lepšie svoj poplátaný kabát a šál si okolo krku ovinul ešte jeden krát a uviazal. Jeho oči sa upreli na oblohu a na kosákovitý mesiac, ktorý jej kráľoval už tretiu noc. Obzrel sa, keď počul niekoho prichádzať.
,,Tu som," ozvala sa veselo, i keď trocha rozospato. Zato jemu sa vôbec spať nechcelo.
,,Nebude ti prekážať, ak ešte chvíľu ostanem?" opýtal sa, odvrátiac od nej zrak späť k oblohe.
,,Nie, vôbec," odvetila natešene. S prútikom pripraveným v ruke sa vydali po ceste vinúcej sa Rokvillom. Nešli však ďaleko. Túlali sa bočnými uličkami pomedzi domy, ticho sa pri tom zhovárajúc.
,,Ešte stále si mi nepovedal, prečo si vlastne tu," ozvala sa ostražito pozorujúc okolie.
,,Moody povedal, že potrebuje vymeniť Edwarína a Querada. Pýtal sa, či by som nemohol," odvetil, ale nebola to tak celkom pravda. Nechcel jej však prezradiť, že sa sám a dokonca dobrovoľne prihlásil.
,,Aha," prikývla.
Pozrel sa na ňu skúmavým pohľadom. Jej bielosivé vlasy stále nezmenili svoju farbu. Ale jej oči áno. Všimol si, že od včera ostali iné. Mali farbu teplej čokolády.
,,Nemali ste zatiaľ žiadne problémy?" spýtal sa zmeniac tému rozhovoru.
,,Nie. Zatiaľ bol vždy pokoj. Predpokladáme, že majú teraz iné povinnosti, ak to tak môžem povedať," zamračila sa.
,,Hej. Kto vie, čo plánujú."
,,Určite zháňajú nové posily a robia to, čo im vždy išlo najlepšie. Naháňajú ľuďom hrôzu."
Bola to pravda. Ničili, vraždili a to všetko robili premyslene, hoci nepredvídateľne. Nikto nemohol vedieť, kedy znova zaútočia. Práve takáto taktika bola vlastná Temnému pánovi.
,,Čo je to tam?" ozvala sa Dora a ukázala prstom do diaľky, kde sa mihotalo drobné svetielko.
,,Neviem určite, ale tak sa mi zdá, že je to ... Svetlonos," odvetil Remus, hľadiac na svetielko, ktoré sa k nim vzduchom približovalo čoraz viac.
Dora si uvedomila, že Remus mal skutočne pravdu a to čudné svetielko, ktoré k nim letelo v túto mrazivú noc bol vlastne len obyčajný Svetlonos. Čudovala sa však, kde sa v túto mrazivú noc nabral, pretože ako dobre vedela, títo tvorčekovia zaliezali do svojich úkrytov už koncom septembra. Tento sa jej zdal byť čudný. Akýsi chorý. Nevýrazne blikal a jeho zelenkavá farba telíčka bola rovnako bledá. Bol taký slabý, že si jej sadol na plece a jeho krídelká, tak podobné krídlam vážky ju teraz šteklili na uchu. Jeho svetlo pohaslo vo chvíli, keď jej dosadol na plece.
,,Zdá sa, že tomuto sa nechce ešte na odpočinok," poznamenal Remus a naklonil sa bližšie, aby si lepšie obzrel to malé, sotva desaťcentimetrové stvorenie.
,,Asi nie," odvetila Dora, trochu rozpačitá z toho, že bol Remus zrazu tak blízko.
,,Celý sa chveje," poznamenal Rem.
,,Ani by si neveril, ako sa chvejem ja," pomyslela si Dora nešťastne.
,,Ani sa nedivím. Je dosť chladno. Ak ostane von ešte chvíľu, určite zamrzne," pokračoval Remus.
,,A ja sa určite neovládnem, ak neustúpiš aspoň o krok," dokončila Dora v mysli.
,,Možno by si ho mohol vziať so sebou do hostinca. Ja musím ostať na stráži, ale ty sa potrebuješ vyspať," navrhla.
,,Áno, asi máš pravdu," Remus však ďalej stále len o ten jej želaný krok od nej, prešľapoval z nohy na nohu a nerozhodne hľadel na malého Svetlonosa.
,,Vezmeš ho?" opýtala sa ho znova, keď mlčal.
,,Hej. Dobre."
Remus sa poňho načiahol a jeho dlaň sa pri tom nechtiac obtrela o jej líce. Musela sa veľmi premáhať, aby nahlas nevzdychla.
,,No, tak pôjdem," povedal a jeho oči sa vpili do tých jej. ,,Dávaj na seba pozor."
Prikývla a usmiala sa. ,,Jasnačka, budem."
Remus tiež prikývol a otočil sa na odchod.

Dora za ním chvíľu hľadela, ale potom si musela rozkázať, aby sa sústredila na svoju úlohu. Striasla sa od zimy, ktorá ju znenazdania objala do svojho mrazivého náručia až jej zacvakali zuby. Z vrecka kabáta si vytiahla sivé rukavice a rýchlo si ich nasadila na ruky. Aj šál si omotala lepšie okolo krku. Dlho sa prechádzala úzkymi uličkami pomedzi Rokvillské domy. Dokonca zašla aj k Rokfortskej bráne. Všade bol pokoj a ticho, čo ju nútilo len premýšľať a premýšľať, aj proti svojej vôli. Myslela stále iba naňho a v mysli hľadala nejaký spôsob, ako ho presvedčiť o tom, aby im dal šancu a mohli aspoň skúsiť, aké by to bolo, keby ...
Spozornela. Kdesi v pološere za sebou začula nejaké hlasy. Brieždilo sa a slnečné lúče sa ťažko predierali pomedzi hustú hmlu, ktorá sa rozprestrela všade dookola.
,,Prečo sme sa museli premiestniť akurát sem?" ozval sa nahnevane akýsi hlas.
,,Pretože nám prikázali zistiť, či je to tu strážené, alebo nie!" odpovedal mu iný hlas, no rovnako hnevlivo.
,,Veď to je jasné, že hej. Myslíš si, že Dumbledore je nejaký hlupák a nechá to tu bez dozoru?"
,,Si múdry až-až, radšej sa presvedčíme."
Dora hľadela, ako sa kdesi z bočnej uličky približujú dve tmavé postavy. Jedna vyššia a štíhla, druhá menšia a zavalitejšia. Skryla sa za ker, ešte husto obsypaný farebným lístím a čušala, čakajúc na vhodnú chvíľu, aby na nich zaútočila.
,,Je tu ticho," poznamenal ten menší.
,,A čo si čakal? Nejakú uvítaciu párty?" vyšší z nich len pokrútil neveriaco hlavou.
,,Somár," zahundral znova ten menší muž, lebo to ustavičné komandovanie od kolegu mu už zjavne liezlo na nervy.
,,Len si to tu obzrieme a padáme," zopakoval nervózne ten vyšší chlap.
,,Jasné, Jaquell," zašomral nižší.
,,Nevolaj ma krstým menom, hlupák!" okríkol ho.
,,Prepáč!" zreval ten nižší a vtedy sa im ukázala Dora a zaútočila na nich.
Oni videli len nejasný tieň, ktorý na nich namieril svojou paličkou a vyslal na nich kúzlo. Vyšší muž v momente znehybnel, ale nižší uskočil tak vrtko, že by to nikdy nebola predpokladala a už na ňu vysielal jednu kliatbu za druhou. Snažil sa ju však len znehybniť, nie zabiť. Kúzla, ktorú na ňu pálil, neboli neodpustiteľné kliatby.
,,Nehýb sa!" zvolal znova a znova mieriac na ňu, ale ona uhýbala a tiež sa ho snažila omráčiť, či aspoň znehybniť. Lenže na rozdiel od neho používala neverbálne zaklínadlá. Jedno odrazené zaklínadlo trafilo toho znehybneného a teraz upadol do bezvedomia. Dora nechápala, prečo sa ho nepokúsil odkliať, ale namiesto toho s ňou horúčkovito bojoval.
Ten malý muž bol však šikovný a rýchlo ich odrážal.
,,Stupefy!" ozvalo sa z inej strany.
Dora sa na chvíľu otočila a zbadala, ako k nej dobehol Bill Weasley, ktorý ju mal vystriedať. Lenže vtedy do nej vrazila kliatba jej protivníka a zasiahla ju do nohy. Dora prekvapene zvýskla, lebo ju to trochu odhodilo dozadu a spadla na zem. Ten malý muž to využil, schmatol svojho kolegu, ležiaceho v bezvedomí na zemi za golier kabáta a odmiestnil sa preč aj s ním.
,,Si v poriadku?" opýtal sa Bill a pribehol k nej.
,,Neviem, bolí ma noha. Členok," odvetila.
,,Prepáč, je to moja vina, ale chcel som pomôcť. Kedy sa tu objavili?"
,,Len nedávno. Pár minút pred tým, ako si prišiel."
Bill jej pomohol vstať. ,,Môžeš chodiť?" opýtal sa.
,,No, bolí to len trochu. Zrejme bude len vyvrtnutý."
,,Asi. Dobre, odprevadím ťa do hostinca a vrátim sa späť. Podľa mňa sa tak skoro nevrátia."
,,Počula som, o čom sa rozprávali. Chceli si overiť, či je to tu strážené, hoci predpokladali, že to tak bude. Jeden z nich mal smiešne meno. Jaquell."
,,Dobre. Myslím, že to bude Moodyho zaujímať. Naozaj, nevravel som ti, ale Charlie ťa dal pozdraviť. Chcel sa s tebou aj rozlúčiť, ale nestihol to."
,,To je od neho milé," odvetila, ale mysľou bola celkom inde.
Keď dorazili do hostinca, bolo ešte len pol šiestej ráno, ale Remus bol v jedálenskej miestnosti a raňajkoval.
,,Nemohol som spať," povedal na vysvetlenie, keď naňho Dora vrhla prekvapený pohľad. Ale potom si oboch premeral zvedavým pohľadom on.
,,Čo sa stalo?" civel na nich znepokojene a ani si neuvedomil, že sa mračí na Billa, ktorý držal Tonksovú okolo pása.
,,Ale nič, len členok," odvetila bezstarostne, pustila sa Billa a snažila sa dostať hore schodmi vedúcimi na poschodie.
,,Natrafila na dvoch smrťožrútov," vysvetlil mu rýchlo Bill. ,,Jedného dostala, ale ten druhý bol vrtký ako opica. Nestačili sme naňho dvaja. Bolo to neuveriteľné. Ale už sú preč."
Remus sa zamračil ešte viac. ,,Dobre. Postarám sa o ňu."
,,Ja nepotrebujem žiadnu pestúnku!" zašomrala Dora, stojaca už na treťom schode.
Bill sa nad jej snahou len uškrnul. ,,Iste. Ja sa musím vrátiť," hlesol a takmer sa rozosmial, keď videl ako Remus pristúpil k Dore a bez varovania ju vzal do náručia, pričom prekvapene zhíkla. Poslušne sa ho však chytila okolo krku a ticho ako myška čakala, čo bude.
Remus neomylne zamieril k dverám vedúcim do jej izby vo chvíli, keď mu išla ukázať, ktoré to sú. No znova stíchla, lebo ako sa zdalo, on to vedel. Zložil ju opatrne na posteľ a ona si vyzliekla kabát, zatiaľ čo on sa vrátil po nejakú masť a obväz.
Nemo sledovala ako jej vyzul čižmu, aj ponožku. Trocha sa uškrnul, keď zbadal jej krikľavoružovú farbu. Keď sa dotkol jej bosej nohy, zavrela oči, hryzúc si pery. Ale nie od bolesti. Tá ju až tak netrápila. Skôr ju trápilo to, že Remus sa dotýka jej nahej kože svojimi veľkými, teplými rukami a dlhými prstami opatrne ohmatáva jej boľavý členok.
,,Zdá sa, že to nie je zlomené," povedal, plne sústredený jej ošetrovaním.
,,Mhm," zamrmlala. Nebola schopná jediného slova, keď bol tak blízko a ešte sa jej tak nežne dotýkal. Napadlo ju, ako by jej už len mohol ublížiť, keď je taký nežný, starostlivý a citlivý.
,,No a čo, že bol vlkolakom! Do čerta aj s tým!" napadlo ju strápene a nahlas si vzdychla, čo si on vysvetlil po svojom.
,,Prepáč, ak som ti ublížil," hlesol a jeho dotyk ešte viac zjemnel. A to si myslela, že už viac ani jemný byť nemôže.
,,Nič sa nestalo," ozvala sa potichu a sledovala, ako jej na boľavé miesto natiera masť a hneď nato jej nohu pevne obväzuje. Celým telom jej prechádzala príjemná triaška a tlkot jej srdca nabral na obrátkach. Modlila sa, aby si to nevšimol.
,,Tak, a je to. Zahojí sa to rýchlo," povedal a usmial sa.
,,Ďakujem."
Zavrel masť a vzal do ruky obväz. ,,Pôjdem, aby si si mohla oddýchnuť."
Prikývla, ale najradšej by bola, keby ešte ostal. Lenže nevedela, čím alebo ako by ho tu zdržala.
,,A čo ten Svetlonos?" spýtala sa chvatne, lebo nič iné ju v tej chvíli nenapadlo.
,,Myslím, že tiež bude v poriadku. Uložil sa medzi moje svetre a zaspal. Mala by si ho počuť ako chrápe," uškrnul sa a Dora sa naňho tak žiarivo usmiala, až mu poskočilo srdce.
,,Mimochodom, nie si hladná?"
,,Nie, ďakujem."
,,Pospi si, potom ti donesiem obed a prídem skontrolovať členok."
Počkal, kým prikývla a pobral sa preč.
Dora si zasnene vzdychla a zachumlala sa pod perinu. Doľahla na ňu únava a viečka sa jej zatvárali. Pred tým, ako zaspala napadlo ju, aké je príjemné, keď sa o ňu niekto stará, hlavne ak ten niekto je sám Remus Lupin.

6. kapitola

Nový domov

(minulosť)

,,My sa sťahujeme?" ozval sa Remus a nechápavo hľadel raz na jedného a potom na druhého.
,,Áno, srdiečko," odvetila mu matka s úsmevom. Balila mu veci, ktoré mal tu u Sv. Munga do cestovnej tašky.
,,Ale prečo ideme preč? Mne sa náš dom páči," hlesol zamyslene a v náručí tuhšie zovrel svoju novú plyšovú hračku. Anette sa pozrela na svojho manžela, hľadajúc uňho oporu pred návalom synových otázok.
,,Pretože musíme, synček," povedal John. Remus videl, že jeho otec sa stále usmieva, ale nebol to veselý úsmev, ktorý tak dobre poznal.
John si k nemu prisadol na posteľ a vzal jeho malú rúčku do svojich veľkých dlaní.
,,Pamätáš sa, čo sa ti stalo v tú noc?" opýtal sa opatrne, hľadiac na svojho syna. Remus prikývol a ešte teraz sa striasol.
,,A pamätáš sa, čo ti hovoril ten milý pán ošetrovateľ?" spýtal sa ho John znova.
Remus opäť prikývol. Vedel, že sa mu stalo niečo preto, lebo ho pohrýzol veľký, zlý vlk, ale nechápal presne, čo to znamená.
Ošetrovateľ Werner Dissel sa mu snažil vysvetliť, že na jeho chorobu zatiaľ nie je žiadny liek, a preto sa bude vždy jednu noc v mesiaci meniť, keď sa mesiac zaokrúhli, ako povedal. A tá zmena nebude vôbec príjemná.
Lenže Remus nechápal ako sa bude meniť. Ošetrovateľ mu to veľmi neopísal, pretože nechcel chlapca vystrašiť.
,,Oci? Načo sa budem meniť?" ozval sa a vyvalil naňho svoje zelené oči, ktoré boli zrazu veľké ako taniere.
,,No," habkal John. ,,No vieš ..."
,,Budeš sa meniť na ... na vlkolaka," odvetila namiesto neho Anette a povzbudivo stisla manželovi plece.
Remusov nechápavý pohľad sa preniesol z otca na matku. Musela sa veľmi premáhať, aby potlačila vzlyky a príval sĺz, ktorý sa jej valil do očí.
,,A čo to je?" spýtal sa zvedavo i vystrašene zároveň.
,,To je veľký vlk," dodal John, hľadiac na svojho vystrašeného syna.
,,Aha," hlesol chápavo, tíško a v rúčke pevnejšie zovrel plyšového psíka tak, až hračke vypučali oči z jamôk. Mama mu ho doniesla len pred dvoma dňami. Tiež sa volal Nox. Rodičia mu povedali, že jeho psík zahynul, ale hovorili tiež, že ho chcel ochrániť, a že bol veľmi statočný. Remus plakal. Bol to jeho prvý kamarát, o ktorého prišiel. Po bledej tváričke mu stekali slzy, kĺzali mu dole bacuľatými líčkami a vsiakli do obväzu, ktorým mal obkrútené hrdielko.
,,Ale nemusíš byť smutný," ozval sa John veselšie. ,,Aj náš nový dom je veľmi pekný. Uvidíš, že sa ti bude páčiť."
,,Áno, oci," odvetil konečne a pousmial sa aj on.
,,Tak. My s ockom pôjdeme. Prídeme po teba zajtra ráno. Dajú ti dole obväzy a pôjdeme domov. Pomôžeš nám dobaliť," dala mu frčku do nosa a Remus sa uškrnul. Dlaňou si otrel brniaci noštek.
,,Dobrú noc, zlatíčko," Anette sa nahla k synovi a kým ho bozkávala na obe líčka, on ju objímal okolo krku. Aby ju konečne pustil z tuhého zovretia, musela ho poštekliť.

Keď poňho prišli ráno, už ich čakal Remusov ošetrovateľ, Werner Dissel.
,,Dali sme mu dole obväzy. Rana sa zahojila celkom pekne," informoval ich. ,,Predpokladám, že viete, čo vás teraz čaká?" opýtal sa znepokojene.
,,Samozrejme," odvetili obaja Lupinovci naraz.
,,Remus je ešte len dieťa, no keď príde jeho čas, premení sa na normálneho, dospelého vlkolaka. Nebude vás poznať a mohol by vám ublížiť. Dokonca by vás mohol aj zabiť."
,,My to všetko veľmi dobre vieme a uvedomujeme si možné nebezpečenstvo, ale je to náš syn a my ho ľúbime," prerušila ho Anette horlivo.
,,Ale aj tak vám ďakujeme a ceníme si vašu starostlivosť. Za ten krátky čas sme toho stihli o vlkolakoch veľa naštudovať v rôznych vedeckých štúdiách," povedal John.
,,To som rád. Všetky tie informácie sa vám zídu," pochválil ich Werner udivene.
,,Ak by sme niečo potrebovali, môžeme sa obrátiť na Vás?" opýtal sa John ošetrovateľa.
,,Budem rád," pritakal s úsmevom.
,,Ale zajtra sa sťahujeme do Belfry. Nebude to pre vás problém?" Anette naňho hľadela s takým prosebným výrazom v očiach, že ich nemohol odmietnuť. A ani nechcel. Remusa si obľúbil. Už len kvôli tomu chlapcovi to urobí rád.
,,Ani v najmenšom," odvetil bezstarostne.
Vtedy k nim pribehol Remus nasledovaný praktikantom Alexandrom, ktorý ho k nim doviedol z ošetrovne, kde mu dával dole obväzy. Otec ho zdvihol do náručia a pozrel naňho.
,,Ideme?" spýtal sa ho a Rem súhlasne prikývol.
,,Anette, John, dovidenia," rozlúčil sa s nimi ošetrovateľ a otočil sa ešte k svojmu malému pacientovi.
,,Pamätaj si, čo som ti povedal, môj malý priateľ. Dobré srdce sa nikdy nezmení. Veľa šťastia."
Remus sa hanblivo usmial a zakýval im na rozlúčku. Asistent stojaci vedľa ošetrovateľa sa za nimi ešte dlho díval. Až kým im nezmizli z dohľadu.
,,Je to milý a šikovný chlapec. Mohol byť ..."
,,Nehovorte, čo by mohol," napomenul ho Dissel, ,,lebo ja verím, že raz bude."
,,Myslíte si, že to zvládnu?" ozval sa po chvíľke ticha Alexander.
,,Áno, rozhodne som o tom presvedčený. Ak to niekto dokáže, tak jedine oni. Majú to, čo mnohým chýba."
,,A to je čo?" ozval sa prekvapene i zvedavo jeho mladý asistent.
,,Majú jeden druhého, priateľu," odvetil zadumane. Ale vedel, že Lupinovci toho mali viac. Mali lásku, ktorá ich navzájom spájala, mali odvahu a odhodlanie, že zvládnu každú prekážku. To bolo viac ako čokoľvek.
Ošetrovateľ Dissel sa otočil a odišiel do izby za ďalším pacientom. Spomenul si však na prípad zo svojej mladosti, keď bol sám ešte len asistentom. Vtedy k nim pribehla zúfalá žena, lebo vlkolak jej pohrýzol dieťa. Chlapec už mal trinásť. Pomohli mu, lenže bez lieku nemohli ani vtedy ničomu zabrániť. Tá žena to nezvládla a zabila jeho i seba. Werner si však uvedomoval, že tá žena s Anette Lupinovou nemá veľa spoločného. Vedel, že ak to niekto zvládne, bude to práve táto rodina.

Keď dorazili domov, bolo sotva desať hodín. Anette teda mala dosť času na prípravu obeda, kým John s Remusom ešte balili nejaké veci. Z poschodia počula Johnov veselý smiech i Remusov roztopašný chichot a musela sa pousmiať. Nechceli so sebou brať všetko. Nejaký nábytok, ktorý sa im zdal zbytočný, či nepotrebný predali na bazári. Ich nový dom bol aj tak menší ako tento a všetko by sa doň aj tak nezmestilo. Za ten čas, čo bol Remus v nemocnici, si všetko dobre premysleli.
,,Miláčik," ozval sa z dverí John, ,,nechávam ti na starosť Rema. Ja idem premiestniť ešte nejaké veci."
Anette sa pousmiala. ,,Ale ponáhľaj sa," napomenula ho a opravila mu zahnutý golier na saku, ,,aby ti nevychladol obed."
,,Budem," prisľúbil a odišiel do spálne, aby začaroval skrine, komodu i pár kufrov.
Keď sa vrátil o desať minút, spoločne sa najedli a potom odišli dobaliť Remove veci. Zvládli to pomerne rýchlo. Veľa toho nebolo, no pri predstave, že už zajtra majú navždy opustiť svoj starý domov ich opantávala melanchólia. Večer uložili Remusa spať a obaja sa vrátili do obývačky, ktorá teraz zívala prázdnotou. Ostal tam len starý gauč a malý stolík, na ktorom bol ešte nezbalený gramofón.
,,Je tu tak prázdno," šepla smutne Anette, rozhliadajúc sa po izbe.
,,Aj mne to tu bude chýbať," riekol John, stojac opodiaľ, keď do gramofónu zakladal ich obľúbenú platňu s piesňou ,,Naveky spolu", od Vladimiriaka Uchylenkova. Napriek tomu, že mal skutočne divné meno, bol to vynikajúci spevák a jeho texty piesní akoby vychádzali priamo zo srdca.
Keď sa po prázdnej obývacej izbe začali rozliehať nežné tóny romantickej balady, John gestom vyzval svoju manželku do tanca a ona sa mu s potešením schúlila v náručí. Netušili, že ich syn sa učupil pri zábradlí a pozoruje ich s tváričkou pritlačenou naň.
Remus nemohol spať. Trápilo ho veľa vecí. Neustále premýšľal, čo za zmenu ho to vlastne čaká, stále smútil za svojím psíkom a nakoniec, bol neuveriteľne zvedavý na ich nový domov. Keď začul známe tóny obľúbenej piesne rodičov, vykradol sa potichučky zo svojej izby na chodbu. Ticho ich pozoroval, ako sa pošepky zhovárajú a tancujú spolu v objatí.
,,Bude mi to tu chýbať," zašepkala Anette znovu s hlavou opretou o Johnovo plece.
,,Mhm," zamrmlal.
,,Pamätáš sa? Tu urobil Remus svoje prvé kroky," vzdychla si a John sa ticho zasmial, keď si aj on v mysli premietol tú chvíľu.
,,Ako by som mohol zabudnúť."
,,Och John, aj tak verím, že bude všetko dobre. Iste aj tam budeme šťastní, napriek tomu, čo nás čaká. Určite."
,,Áno, zaiste," pripustil, hoci nie s takým presvedčením ako ona. Musel sa však pousmiať, keď naňho pozrela s jasnou výčitkou, ktorá sa jej zrkadlila v očiach.
,,Ľúbim ťa, Anette Lupinová," pošepol a zohol sa k jej perám, aby ju mohol pobozkať.
,,Aj ja ťa ľúbim, John Lupin," odvetila šibalsky pomedzi bozky, ktorými sa zmocnil jej pier.
John si ju privinul mocnejšie a pobozkal ju tak vášnivo, až sa jej podlamovali kolená.

Remus sa zachichotal a rúčkou si prikryl ústa. Jeho rodičia sa pusinkovali. Uznal, že mal najvyšší čas ísť do postele. Vyštveral sa na ňu, prikryl sa až po bradu a starostlivo pozakrýval aj plyšového Noxa, ktorého uložil vedľa seba.
,,Dobrú noc, Nox," zaševelil, zívol si a zaklipkal očami. Už zajtra uvidí ich nový domov. Tešil sa.

,,Čo ak príde Rem?" ozvala sa Anette a zrak jej padol na poschodie, pomedzi poodchýlené dvere, keď jej manžel láskal chrbát a bozkával ju na krku.
,,Veď spinká," John však pre istotu zavrel a zamkol dvere, pričom izbu začaroval, aby z nej nebolo nič počuť.

,,Tak, toto je on," John ukázal na neveľký dom, stojaci pod lesom. Anette aj John čakali v tichosti na Remusovu reakciu. Veľmi dúfali, že sa mu bude páčiť. Ten len mlčky stál o krok ďalej pred nimi na ceste vysypanej štrkom a civel na dom.
Remusovi sa zdal byť rovnako veľký, ako ich starý dom. Mal strechu z hnedej škridly a svetlohnedú omietku. Jeho okná neboli ani veľké, ani malé. Najprv sa mu zdalo, že sú to oči toho domu, ktorý sa naňho tiež zvedavo zíza a obzerá si ho. Podišiel bližšie. Prešiel cez kovanú, čiernu bránku a vydal sa po chodníku, ktorý sa vinul medzi záhradkou a dvorom. K vchodovým dverám viedlo päť schodov. Dostal sa na malú plošinku a stlačil kľučku. Dvere sa otvorili a on vstúpil dnu. Jeho rodičia ho nasledovali. Všetci boli za ten čas ticho. Remus si pozorne obhliadol celý dom, všetky izby. Okrem jedných dverí, ktoré si nevšimol.
,,Páči sa mi," vyhlásil napokon a usmial sa.
Anette s Johnom si uľahčene vydýchli.
,,Dobre, to nás teší. Zajtra sa pôjdeme pozrieť do dediny, dobre?" navrhla a on radostne prikývol. Pravda bola však taká, že John potreboval ešte čas, aby mohol pripraviť miestnosť, ktorá sa ukrývala práve za tými dverami, ktoré si ich syn nevšimol, alebo ich len prehliadol. Deň im uplynul rýchlo. Pre zmenu boli zavalení vybaľovaním kufrov, škatúľ a ukladaním vecí do skríň, skriniek i políc. Aj Remus pomáhal. Ukladal si spolu s Noxom, - ktorý mu výdatne pomáhal -, do police v svojej novej izbe obľúbené rozprávkové knihy. Kým prišiel večer, bol taký unavený, že si ľahol do postele a zaspal hneď, ako sa jeho hlávka dotkla vankúša.
,,Ostáva nám sotva pol druha týždňa," povedal John, keď už obaja ležali v svojej novej spálni a potichu sa zhovárali.
,,Hej, viem. Budeme sa s ním ešte musieť pozhovárať."
,,Iste. Pár vecí mu bude treba vysvetliť. Ale ja najprv musím dokončiť jeho druhú izbu."
,,Áno. Spravíme to pozajtra, keď bude všetko hotové?" opýtala sa a privinula sa k nemu.
,,Myslím, že to tak bude najlepšie. Nevšimla si si na ňom už nejaké príznaky?"
,,Zatiaľ nie."
,,Vieš, v tých príručkách písali, že by sa mu podľa všetkého mali zlepšiť zmysly. Hlavne čo sa týka sluchu, čuchu a ..." zasekol sa, lebo rozmýšľal nad tým tretím, ktoré tam bolo spomenuté.
,,Máš na mysli to, že sa mu zlepší aj zrak?" Anette si zívla a oprela si hlavu o jeho plece.
,,Presne to, ďakujem. Takže nič?"
,,Nie zlatko, zatiaľ som si nič nevšimla. No možno si to ani on sám ešte neuvedomuje, veď je ešte maličký a ..." teraz stíchla ona. Do očí sa jej nahrnuli slzy a musela prehltnúť tú guču, ktorá jej navrela v hrdle. Nesmela plakať. Musela byť silná, tak si to sľúbila. Kvôli Johnovi, i kvôli Removi.
,,Zvládneme to," upokojil ju John a pohladkal ju po líci, keď vycítil zmenu jej nálady.
,,Ja viem, ale aj tak mám obavy," priznala napokon.
,,To aj ja," dodal. ,,Zmení to celý náš život. Lenže on je to najdôležitejšie a najcennejšie čo máme."
Anette ticho vzlykla. Už sa nevládala viac premáhať. Potrebovala sa vyplakať. John ju mocne objal, kým sa mu ona ticho chvela v náručí a trpko plakala. Aj jemu sa z očí vykotúľali slzy. Ešte stále si pripisoval za vinu, čo sa stalo a ešte stále preklínal krutosť Fenrira Greybacka za to, že neublížil radšej jemu, ale jeho synovi. Lenže čo sa stalo, už sa neodstane. Stále mal svoju prácu. Mali nový domov a nejaké úspory. Anette bola výborná laborantka a predtým u sv. Munga pracovala vo výskumnom centre Fénix, kde vytvárali nové protijedy, nové elixíry na zranenia každého druhu. Veľmi dúfal, že sa jej podarí nájsť niečo, čím by uľahčila ich synovi trápenie, pretože s premenou sa spájala aj bolesť. A okrem toho, stále bola v spojení so svojimi bývalými kolegami a tu si tiež zriadila malé laboratórium.
,,Všetko bude dobré, neboj sa," utešoval ju, no zdalo sa, že jej slzy nemajú konca kraja, a preto ju radšej nechal vyplakať sa. Aspoň sa jej uľaví, ak nič iné. Napokon, aj v slzách je sila.

Remus stál s mamou pred starou, kamennou zvonicou. Jej zvon sa nehýbal. Akoby čakal, kým ho niekto, alebo niečo rozozvučí.
,,Tak čo? Páči sa ti Belfry?" opýtala sa a otočila sa, aby si mohla z vyvýšeného miesta, na ktorom stáli, obzrieť celú dedinu.
,,Veľmi," odvetil a aj on spravil to, čo jeho mama. ,,Je tu veľmi pekne."
,,Áno, to je. Tak? Vrátime sa?" načiahla k nemu ruku a on ju za ňu chytil.
,,Prečo s nami nešiel aj ocko?"
,,Neboj sa, hneď sa to dozvieš, len čo prídeme domov," odvetila zadumane.
Remus videl, že mamu niečo trápi, preto sa jej už na nič nepýtal, ale všetko si veľmi pozorne obzeral. Naozaj sa mu tu páčilo. Menej sa mu páčilo už to, čo mu otec poobede spolu s mamou ukázal.
,,Musíme sa porozprávať, zlatko," povedal ticho a viedol ho k dverám, ktoré si predtým nevedno prečo nevšimol.
,,Dobre. Kam ideme?"
,,Chceme ti niečo ukázať," povedal John a v hlase mu bolo počuť skryté obavy. Otvoril dvere, zasvietil svetlo a pred nimi sa ukázal rad dlhých, drevených schodov vedúcich do pivnice.
,,Čo je tam?" Remus hľadel dole, ale nevidel nič, len matne osvetlenú podlahu.
,,To je ... pivnica," odvetila Anette, ktorá za nimi schádzala po schodoch, nasledujúc ich. Aj ona bola zvedavá, ako si John poradil s tým problémom.
,,Pivnica? A čo tu budeme robiť?" Remus sa pevnejšie chytil otcovej ruky. Vlastne sa do otca priam zakvačil. Zastali a jemu sa naskytol pohľad nie na pivnicu, ale na nejakú upravenú izbicu. Steny boli obkladané voňavým, tvrdým a ťažkým dubovým drevom. V rohu miestnosti stála posteľ a v druhom rohu pri stene bol iba matrac. Bola tam aj polička, ale bez kníh.
,,Poď, niečo ti ukážem," volal ho otec a on ho nasledoval. Videl, ako podišiel k miestu v dubovom obklade a poklopkal po ňom prstom. Bolo duté. ,,Otvor to," prikázal mu s tajomným úsmevom.
,,Veď to sa nedá. Nemá to ani kľúč," odvetil Remus nechápavo a jeho otec sa len zasmial.
,,Dá sa to, ver mi," usmial sa povzbudivo. ,,Stačí, ak si to zaželáš," prezradil.
Remus to teda skúsil. A skutočne. Z dreveného obkladu sa vyklopili dvierka umiestnené vo výške jeho očí. Tam boli ukryté niektoré jeho knihy.
,,Prečo sú knihy tu a nie na polici?" pozrel sa na mamu a potom na otca.
Anette si sadla na posteľ a stiahla ho k sebe. John si k nim prisadol.
,,Aby si ich nezničil, keď sa budeš premieňať," odvetila a pohladila ho po líčku.
,,Budem sa premieňať tu?" jeho zelené očká sa rozšírili od strachu.
,,Áno," pritakal John.
,,Ale ja tu nechcem byť, bojím sa," krútil hlavičkou a jeho plavé vlásky nadskakovali pri tom pohybe zo strany na stranu.
,,Remus, je nám to ľúto, ale inak to nejde. Budeš tu mať všetko, čo budeš potrebovať. Ale musíš tu byť," chlácholila ho mama a on len vzlykajúc počúval. Vysvetlili mu, že tá premena ho možno bude trošku bolieť, ale nemá sa jej báť. Ani si to vlastne neuvedomí. Povedali, že vlkolakom bude len raz za mesiac. Iba na jedenu noc. Cez deň bude s nimi, v noci pôjde do pivnice, v ten večer, keď sa mesiac zaokrúhli a bude v splne. Snažili sa mu vysvetliť, čo všetko ich spolu čaká a aj to, že keby tu nebol zavretý, mohol by niekomu ublížiť. Dokonca aj im.
,,A to by si nechcel, však, Remus?" opýtala sa ho matka citlivo.
,,Nie," vzlykol. Vrhol sa jej do náručia a plakal. Dlho plakal. No dospeli aspoň k tomu, aby im sľúbil, že urobí všetko, čo chcú lebo ich ľúbil a nechcel im ublížiť. Ani si vlastne nevedel predstaviť, ako by im mohol ublížiť.
Keď potom nastal čas splnu, obaja ho odviedli do pivnice a pobozkali ho s tým, že sa ráno uvidia. Mal však prísť až k dverám a musel zaklopať. Taká bola dohoda, aby vedeli, že je to naspäť ich malý Remus, a aby neotvorili zúrivej, krvilačnej beštii, ktorá by ich mohla kedykoľvek bez mihnutia oka zabiť.
,,Zabezpečil si všetko? Na nič si nezabudol?" spytovala sa Anette ustráchane. Bola to ich prvá noc. Prvý skúška ich skutočnej odvahy a lásky. Prvá noc premeny.
,,Neboj sa. Všetko je tak, ako má byť. Kúzla by mali vydržať."
,,Iste, mali by. A použil si aj ..."
,,Áno, celá pivnica je zvukotesná. Von neprenikne ani hlások, ani jedno jediné zavytie," ubezpečil ju a zovrel ju v objatí.
,,Dobre, to je dobre," šemotila, sotva pohybujúc perami. Jej tvár bola bledá. Ani Johnovi neschádzali v tú noc ustarostené vrásky z čela.
Anette podišla k oknu a dívala sa na mesiac s takým strachom v očiach, aký u nej nikdy nebolo badať.
,,Kto vie, čo robí?" šepla tíško.
,,Mení sa," riekol John, tiež hľadiac na striebornú guľu, ktorá ladne vyplávala spoza mraku.
Anette sa však rýchlo spamätala. ,,Poďme, pustíme sa do práce."
Obaja sa pobrali do jej laboratória, kde ich čakali nejaké poznámky, recepty na elixíry a dišputy, ktoré museli preštudovať. Len aby našli niečo, čo by pomohlo ich synovi ľahšie znášať jeho údel.

Týždeň na to ich navštívil aj ošetrovateľ, Werner Dissel. Chcel skontrolovať svojho malého pacienta a bol zvedavý, ako sa im vodilo. Všetko však bolo v poriadku. Počnúc Remusovým zdravotným stavom. Ak nerátal odreniny a škrabance, nebolo to také zlé, ako očakával. Odhodlanie Lupinovcov urobiť pre svojho syna všetko ho fascinovalo a sľúbil im pomáhať aj naďalej.