Wardenka

7. kapitola

Chybný krok

(prítomnosť)

Len čo sa Nymphadora Tonksová prirútila v piatok v noci domov, osprchovala sa a unavene sa zložila do voňavých, mäkkých perín. Zaspala po pár krátkych minútach.
Andromeda nad tým len nesúhlasne pokrútila hlavou. Nechápala ako takto mohla jej dcéra žiť. Uponáhľane, často krát v strese a s neustálym pocitom nebezpečenstva. Ju to nikdy nelákalo. Možno aj preto, že ona nemala Dorinu povahu. A dokonca bola iná aj ako jej sestry. Nemyslela si o sebe, že je príliš krásna, a preto nebola pyšná ako Narcissa, ktorá mala dlhé blond vlasy, dokonalú postavu a azúrovo modré oči. A určite nemala také obrovské sebavedomie ako Bellatrix, jej dvojča, ktorá mala od malička sklon k tyranii. Jej oči boli tiež modré, ale tmavšie ako Narcissine. Boli priam temné. Ona mala oči hnedé a teplé. Neodzrkadľovalo sa v nich nič z Blackovskej nadradenosti a pýchy. Andromeda videla už vtedy v svojej sestre gény ich prísneho otca, ale určite nejaké vlohy zdedila aj po ich matke Elladore, ktorá s obľubou odsekávala hlavy domácim škriatkom. Ešte teraz sa striasla pri starej spomienke, ktorá sa znenazdania vyrojila spomedzi ostatných, len aby sa jej drzo pripomenula.
Andromeda si spomenula na jedno jarné popoludnie, keď boli ešte deťmi. Zatiaľ, čo si Narcissa s Bellou niečo ticho šepkali a dohovárali sa opodiaľ, potajomky po nej pokukujúc a vymýšľajúc nejakú neplechu, ona sedela opretá o mohutný kmeň starého duba a hrala sa so svojou bábikou. Tie dve jej vždy robili napriek. Ani vtedy tomu nebolo inak. Zobrali jej bábiku a hrdzavým nožom jej odrezali hlavu. Šlo to ťažko, keďže nôž bol tupý. Narcissa chcela vidieť ako sa to robí, keď ich mama usekávala hlavy domácim škriatkom a Bella jej to s radosťou názorne predviedla. Potom ju tam nechali samu a uplakanú sedieť pod stromom. V lone jej ležala bábika i jej odťatá hlávka.
,,Slečna Meddy, vy neplakať," zapišťal vedľa nej domáci škriatok nešťastne a smutne hľadel na zničenú bábiku. Bola to Blowe. Mädlila si ruky a nervózne sa obzerala okolo seba.
,,Čo tu robíš, Blowe? Vieš, že sa so mnou nesmieš zhovárať," pripomenula jej plačlivo.
,,Blowe vedieť, ale ona chcieť slečne Meddy pomôcť," odvetila tenkým hláskom a Meddy mala aj teraz pocit, akoby sa zhovárala s čajníkom, ktorý pri vare hlasno píska. Potom iba luskla prstami a hlava bábiky prirástla späť k telíčku, ani čo by nikdy nebola useknutá.
,,Ďakujem, Blowe," Meddy si tisla bábiku k sebe ako svoj poklad.
,,Blowe ísť, nesmú ju vidieť zhovárať sa so slečnou, inak byť zle," a s hlasným puknutím zmizla, aby sa premiestnila niekde do útrob domu.
Lenže Andromeda si všimla spadnúť záves na okne a rýchlo si domyslela, že ich videli. A mala pravdu. Keď dobehla do domu, jej matka práve hrešila domáceho škriatka, lebo ju neposlúchla a ona si musela za trest prežehliť ruky žehličkou. Bellatrix stála vedľa ich matky a pomstychtivo sa vyškierala, spokojná sama so sebou. Vtedy sa Andromeda rozhodla, že to tak nenechá. Večer, keď všetci spali, vykradla sa z izby aby darovala Blowe pár ponožiek.
,,Vy ma vyhadzovať?!" zapišťala nešťastne a veľkými očami hľadela neveriaco na malú Meddy.
,,Vravela si, že nechceš, aby tvoja hlava visela na stene v našej obývačke, však Blowe? Tej izby sa bojíš, však?" nedala sa odradiť Meddy od svojej heroickej záchrannej akcie, hoci vedela, že jej to len tak neprejde a strkala ponožky do tenkej rúčky škriatka.
,,Áno. Blowe sa tej izby veľmi báť. Ona nechcieť prísť o svoju hlavu," zapišťala a chytila sa za krk. ,,Ale kam potom Blowe ísť?" spýtala sa nešťastne.
Meddy sa zamyslela. O Rokforte už počula veľa. Aj od svojho bratranca Siriusa, ktorého mala najradšej z celej rodiny. A dokonca tam učil aj jej starý otec. Keď tu bol naposledy, spomínal, že tam škriatkov potrebujú.
,,Pôjdeš na Rokfort. Vieš, kde to je?" opýtala sa Meddy s nádejou.
Blowe prikývla, ale vzápätí pokrútila hlávkou, až jej zaplieskali uši. ,,Ale slečna tu potom ostať sama," namietla skrúšene.
,,Neboj sa o mňa. Ja budem v poriadku. Ale ty by si nebola. Počula som mamu šepkať si, že potrebuje nový obraz. No tak, Blowe, na čo ešte čakáš?"
Škriatok sa na ňu pozrel ešte raz. Potom sa chvejúcou, obviazanou rukou natiahla za ponožkami - boli biele s ružovými bodkami - a po chvíli smoklenia zmizla.
Meddy sa usmiala. Bola si istá, že sa ešte uvidia. Vedela, že ju trest neminie, ale mala dobrý pocit z toho, že pomohla niekomu, komu na nej aspoň trochu záležalo.
A tak to bolo celý život. Až kým nestretla Theodora Tonska a nevydala sa zaňho. Napriek tomu, že ju rodina zavrhla, stálo jej to za to.

Remus ležal v posteli a nemo civel do stropu. Myslel na kopu vecí a predsa sa väčšina jeho myšlienok točila okolo Dory. Vôbec tomu nerozumel. Snažil sa na ňu zabudnúť, vyhodiť si ju z hlavy, nemyslieť na ňu a predsa ho vidina jej tváre mátala na každom kroku.
,,Čo mám robiť, aby som na teba nemyslel?" zašepkal do tmy. Pretočil sa na brucho a zaboril si tvár do páperového vankúša. Lenže v kútiku duše si musel priznať, že na ňu nechce zabudnúť. V mysli mu ako na obrovskej svetelnej tabuli svietilo pár jednoduchých slov ako obrovský výkričník: ,,Ľúbim ťa Remus Lupin a nevzdám sa ťa! Ľúbim Teba, Teba!"
Zastonal a rukou zovretou v päsť udrel z celej sily do matraca.
Keď bol včera za Dumbledorom, aby mu podal nové správy o ,,prieskume", ktorým ho poveril, stretli sa s Dorou akoby celkom náhodou. Tak žiarivo sa naňho usmiala, až mal dojem, že sa mu srdce roztopí ako fondánová pralinka a búšilo mu ako o besný troll. Prezradila mu, že ide cez víkend domov.
Tentoraz sa pevne rozhodol, že ju nevyhľadá a mienil v tom odhodlaní vytrvať. Zajtra bol Halloween. Okrem toho, že mal nejaké povinnosti, týkajúce sa žiadosti, s ktorou za ním prišiel ešte cez prázdniny Dumbledore, večer sa chcel zastaviť pozrieť svojich rodičov.

Fenrir Greyback sedel v zafajčenej miestnosti pochybného podniku ,,Plesnivý kotlík," a chladnými, sivými očami si prezeral jeho návštevníkov. Bola tu samá vyberaná spoločnosť. Zlodeji a podvodníci (šmuklovia), bosorky (čarodejnice, ktoré sa radšej zaujímali o čiernu mágiu), hazardní hráči (raráškovia), kupliari. Spodina čarodejníckeho sveta. Potiahol si z cigarety a aj on do vzduchu vyfúkol oblak modrastého dymu. Zakrúžil pohárom v ruke a hladina červenkastej tekutiny v ňom sa rozvírila. Obrátil pohár do seba a nedbalo kývol na jednookú čašníčku.
,,Čo si dáte?" ozvala sa hrubým, nízko posadeným hlasom, ktorý by jej ako ani nepatril.
,,Ešte raz Dračí dych," odvetil a pohľadom skĺzol po jej postave, ktorá bola až neveriacky dokonalá. Keď sa mu otočila chrtom mieriac k baru a s naloženým podnosom v ruke odchádzala, napadlo ho, že ak by si odmyslel tie krikľavo zelené vlasy, čiernu pásku, ktorá jej zakrývala druhé oko, hlbokú jazvu na celkom peknej tvári a ten hlas, dal by si povedať. Lenže dnes tu nebol kvôli potešeniu. O chvíľu mu priniesla to, čo si objednal. Nahla sa nad stôl a jej dlhé, zlaté náušnice cinkotavo zazvonili. Jeho pozornosť upútali tóny klavíra, ktoré sa rozozvučali v melancholickej balade. Hlučná, všakovaká spoločnosť stíchla, keď sa na pódiu objavila krásna speváčka. Dlhé, zlatisté pramene mierne kučeravých vlasov jej zahaľovali polovicu tváre a splývali jej na plecia i chrbát. Jej plné, narúžované pery sa zmyselne pohybovali, vypúšťajúc z hrdla slová piesne o krutosti osudu, smútku a nešťastí. Keď pomalými, ladnými krokmi prechádzala k svojej barovej stoličke stojacej na pódiu neďaleko klavíra, bolo počuť jemné klopkanie jej drevenej nohy.
Fenrir zbadal, ako sa k nemu pomedzi stolíky prediera Gawain McCormick. Alebo lepšie známy ako Čierny Gawain, jeho pravá ruka. Pred dvoma týždňami ho poveril dôležitou úlohou. Mal sledovať Remusa Lupina a zistiť, prečo sa s nimi odrazu rozhodol bratríčkovať, pretože tušil, že tam nie je z vlastnej vôle.
,,Tak čo si zistil?" ozval sa, len čo si k nemu jeho zved prisadol.
,,Mal si pravdu. Nehrá čistú hru," odvetil Gawain a obzrúc sa za čašníčkou, plesol ju po zadku a spokojne sa uškrnul.
,,A?" Fenrirovi taká nič nehovoriaca odpoveď nestačila. To, čo mu prezradil, predsa nebola preňho novinka. To už tušil dávno.
,,Neviem síce, pre koho pracuje, ale viem, o čo mu ide." Gawain sa nahol bližšie k Fenrirovi a šepol: ,,Snaží sa niektorých presvedčiť, aby sa nepridali na stranu Toho, koho netreba menovať."
Fenrirovi stuhla sánka, ale iba zamyslene prikývol. Jeho zamračený, temný výraz tváre neveštil nič dobré. Lenže Gawain McCormick sa ho nebál.
,,Treba ho varovať," prehovoril nakoniec. ,,Mal by sa konečne rozhodnúť, na ktorú stranu sa sám postaví. Buď je s nami a bude s ostatnými z covenu poslúchať moje príkazy, alebo ..." jeho ruka sa zovrela v päsť a sánka mu znova stuhla. ,,Postaráš sa o to, Gawain. Daj mu na vedomie moje rozhodnutie."
Jeho verný špeh spokojne prikývol. Fenrir hodil na stôl pár mincí a pobral sa preč. Vyšiel na tmavú ulicu a zapálil si ďalšiu cigaretu. Zahľadel sa na mesiac a spokojne sa uškrnul.
,,Noc je ešte mladá," zašepkal. Bol znova smädný. No tentoraz by jeho smäd neuhasil ani Dračí dych, ani iná tá čertovská žbrnda. Bažil po krvi.

O tri dni neskôr sa Remus premiestnil na miesto, kde sa v neobývaných štvrtiach Londýnsych ulíc schádzal celý coven. Teraz bola stará budova vystavaná z pálených, červených tehál prázdna. Podišiel bližšie a nakukol dnu cez rozbité okno. Niečo tu nesedelo. S Roranom Veinom sa mal stretnúť tu, pred budovou. Takže sa oneskoril, alebo zabudol. A možno sa na to vykašľal. Zdalo sa mu, že Roran sa dal presvedčiť. Aspoň jeden. Na začiatok celkom dobré. Zatiaľ bol prvý, ale kto vie. Remus konečne videl vo svojom snažení nejaký pokrok, nádej. Konečne nejakú dobrú správu, ktorú by mohol oznámiť riaditeľovi a teraz toto. Žeby znovu neuspel? Rozhodol sa však, že počká ešte chvíľu, a keď sa Roran Vein nedostaví do desiatich minút, pôjde.
V tme za ním sa ozvalo tiché šťuknutie a krátky záblesk zapaľovača osvietil tvár prišelca. Ale nebol to ten, na koho Remus čakal.
,,Dnes schôdza nie je," ozval sa ležérne a zastal sotva meter od neho. ,,Čo tu teda robíš, Lupin?" z jeho úst sa do vzduchu vyvalil obláčik dymu zo zapálenej cigarety.
,,Čo ťa do toho?" odvrkol mu Remus.
Gawain McCormick sa len uškrnul. ,,Roran nepríde."
Lupinovi myklo čeľusťou, ale nedal na sebe znať prekvapenie. Mal už dlhšiu dobu tušenie, že ho práve tento Fenrirov poskok sleduje. Teraz videl, že sa nemýlil. A to znamenalo len jedno. Problémy.
,,Pre koho pracuješ?" vyzvedal Gawain. ,,Fenrir si totiž myslí, že si sa k nám nepridal z vlastnej vôle."
,,Nepracujem pre nikoho," odvetil Remus pokojne.
,,Klameš. Veľmi dobre viem, že si presviedčal Veina, aby sa pridal na tvoju stranu. Akurát neviem, koho je tá strana."
,,Ani sa to nedozvieš. Žiadna totiž nie je. Som zásadne nestranný." Remus sa otočil nadávajúc v duchu, že Roran všetko vytáral. Teraz vedel, že to bol z jeho strany chybný krok. Chcel odísť, ale Gawain ho schmatol za plece a jediným trhnutím ho otočil k sebe.
,,Kam už ideš? Mám pre teba odkaz," zasyčal mu do tváre.
,,Žiadny ma nezaujíma!" Remus vedel, že sa odtiaľ musí dostať. S Čiernym Gawainom sa neoplatilo ťahať za prsty.
,,Ale tento ťa bude!" zavrčal a skôr ako stihol Remus zareagovať, Gawain mu vrazil päsťou do brady. Remus sa zatackal, chrbtom naraziac na tehlovú stenu domu.
McCormick tam len stál a pobavene sa chichúňal, uvedomujúc si svoju prevahu sily. Práve sa chystal potiahnuť si z cigarety, keď mu Remus úder vrátil a zasadil mu ranu do brucha. Gawain vypľul prekvapene cigaretu so smiešnym úškľabkom na tvári a chvíľu sa zadúšal dymom. Remus si utrel tenký pramienok krvi, ktorý sa mu spustil z kútika úst. Tak dávno sa už nebil. Vlastne ... bil sa len raz. So Siriusom. A bolo to strašne dávno.
,,Aký požičaj, taký vráť," povedal Gawainovým smerom a znovu sa otočil na odchod, no jeho nepriateľ sa rýchlo pozbieral a na jeho vrátený úder odpovedal. Útočil na Remusa a ten mu utŕžené rany odplácal. Nechcel mu zostať nič dlžný. Ale nestačil naňho. Možno aj preto, lebo Gawain bol skúsený bitkár. Jeho matkou bola nehostinná ulica a čo viac, vedel boxovať. Remus nebol hlúpy, aby si neuvedomoval, že naňho stačiť nebude, napriek tomu sa s ním pustil do bitky. Hoci vopred prehratej. Teraz ležal na zemi celý dobitý a hlasno oddychoval. Gawain sa neďaleko neho zbieral zo zeme. Tiež ťažko oddychujúc. Utrel si zakrvavené ústa a odpľul si na zem. S prebytočnou krvou zmiešanou so slinami vypľul aj vybitý zub.
,,Teda," uškrnul sa uznanlivo. ,,Nepovedal by som, že dáš tak zabrať, Lupin," hlesol na jeho adresu.
Zdalo sa, že odíde bez ďalších slov, ale spomenul si na odkaz. ,,Boss ti odkazuje, aby si si spomenul, kto si. Máš sa rozhodnúť, ku komu chceš patriť."
Jeho dunivé kroky sa stratili v diaľke. Remus zastonal a opatrne sa postavil. Cítil sa, akoby ho prešiel Rokfortský expres. Nečakal na nič a odmiestnil sa. Priamo na nepokosený, zarastený trávnik svojho domu.

Dora sa strhla a rýchlo sa prebrala zo zamyslenia, keď niečo neďaleko žuchlo do trávy.
,,Remus?" ozvala sa neisto a vstala zo schodov.
Remus len zastonal a prižmúril oči. ,,Určite mám len halucinácie," nahováral si v duchu. ,,Len halucinácie."
,,Remus!" zvolala znova, keď zoskočila zo schodov a vrhla sa k nemu na kolená. ,,Čo sa ti pre Merlina stalo?!" odhrnula mu vlasy z čela a pomáhala mu vstať.
,,Ahoj Dora," pozdravil ju, ale nezdalo sa, že by sa tešil jej spoločnosti. ,,Čo tu robíš?" opýtal sa nevrlo, ale dovolil, aby ho podoprela a pomohla mu dostať sa do domu. ,,A to som sa zaprisahával, že sa s ňou nestretnem. Mala prisahať radšej ona ..." pomyslel si.
,,Chcela som ťa vidieť," odvetila prosto. ,,Spýtať sa, či si ešte stále nezmenil názor," podpichla ho. ,,A vidím, že som prišla ako na zavolanie."
,,Nie, stojím si za tým, čo som povedal," odvetil podráždene a sykol, lebo sa ozvala jeho rozťatá pera.
,,Tušila som," odvetila naoko pokojne, ale vo vnútri zúfalo zrevala nad jeho nepochopiteľnou neústupčivosťou.
,,Mala by si ísť," nabádal ju. Nie, že by nebol rád, že ju vidí, ale spôsobovala mu muky. Už len to, že bola tam a nemohol ju bozkávať, dotýkať sa jej tak, ako o tom sníval. Zastonal. Ale tentoraz nie od bolesti, ale od túžby, ktorá sa v ňom hromadila, aj napriek jeho rozhodnutiu. Napriek tomu, že jeho rozum hovoril: ,,Nie!" Jeho srdce si ako vždy muselo robiť po svojom. Kričalo z plného hrdla: ,,Áno!"
,,Nikam nejdem! Takto ťa tu predsa nenechám!" vyhlásila neochvejne a Remus vedel, že sa s ňou neoplatí hádať. Aj ona by si spravila po svojom. Keby pred ňou hoci aj zamkol dvere, ostala by nocovať na schodoch, len aby sa ráno mohla presvedčiť, že prežil a že je v poriadku.
Bol rád, že je tam. Lenže bál sa jej to povedať, aby si nenamýšľala, že zmenil svoje rozhodnutie. A za tým si stál a bude si stáť.
Dora ho zaviedla do kúpeľne. Prv ako sa posadil na okraj vane, stiahla z neho kabát i hnedý sveter, pokropený kvapkami krvi. Naozaj nevyzeral dobre. Veľmi sa preľakla, keď zbadala jeho dobitú tvár. Jedno oko bude mať určite opuchnuté a mal rozťatú nielen dolnú peru, ale i obočie nad ľavým okom.
,,Daj si dole aj tričko," prikázala mu, keď sa prehrabovala v jeho lekárničke.
,,Načo?" opýtal sa opatrne. Nie, že by bol hanblivý, ale ešte sa pred žiadnou inou ženou nevyzliekal. Ak sa nerátala jeho mama a madam Pomfreyová na škole. A Dora patrila k tým ženám.
,,Chcem vidieť, či nemáš aj iné zranenia. Napríklad zlomené rebro. Všimla som si, že ti aj jednoduché pohyby robia problém," vysvetlila a otočila sa k nemu s nekompromisným výrazom v tvári. ,,Dozviem sa, čo sa ti vlastne stalo? Vyzeráš, akoby ťa prešiel parný valec."
Remus sa uškrnul. ,,Nič to nebolo, len menšia nezhoda v názoroch." Chcel si vyzliecť tričko, ale znova sa dostavila prudká bolesť a tak to vzdal. A preto to spravila sama. Stačilo, že trochu zdvihol ruky. Tričko sa v momente zviezlo na zem k ostatným veciam a Dora zatajila dych. Do tváre sa jej nahrnula farba a vtedy bola vďačná, že sa Remus díva do zeme.
,,Spamätaj sa, Dora. Máš ho ošetriť, nie znásilniť!" prikazovala si v duchu, lenže veľmi to nezaberalo. Remus bol jednoducho ... úžasný. Pravda, to vedela už dávno. Mala aspoň šťastie, že sa jej netriasli ruky. Zato jej srdce by teraz predbehlo i Ohnivú strelu, aj bez krídel. Natiahla k nemu ruky a opatrne mu ohmatávala hrudník, sústrediac sa len na to, aby dokázala zistiť, či nemá zlomená rebrá. Mal na tele pár podliatin a ona nepochybovala, že tam budú modriny ako hrom.
,,Rebrá, Dora, rebrá!" nabádala sa v duchu. ,,Nevšímaj si tie široké ramená, dievča. A nech ťa nenapadne zistiť, aké jemné chĺpky sú na jeho hrudi!" 
,,No tak?" ozval sa Remus a prerušil tok jej rozháraných myšlienok. Ani on však nebol taký pokojný, ako sa zdalo. ,,Človeče, to sú muky!" opakoval si po celú dobu, čo sa ho dotýkala. Mala jemný dotyk, teplé ruky a na prsiach ho šteklil jej dych. Keby nemal také silné sebaovládanie, zvalil by ju na podlahu a ...
,,Zdá sa, že je to v poriadku. Ale budeš mať modriny. To je isté," zaškerila sa a on sa konečne odvážil na ňu pozrieť. ,,Ošetrím ti tie ranky na tvári," oznámila mu a natiahla sa za dezinfekčným elixírom. Naliala pár kvapiek na vatový tampón a jemne ranku potrela. Pálilo to, ale nevydal ani hláska.
,,Tak a je to," povedala spokojne. Potom vytiahla prútik a zašepkala kúzlo. Ranky sa hneď stratili.
,,Ďakujem," zahundral, mysliac si, že teraz by už naozaj mohla ísť, lebo nevedel, ako dlho sa ešte vydrží ovládať.
,,Nie je za čo," zašvitorila a usmiala sa. ,,Mal by si sa obliecť. Zatiaľ ti zohrejem večeru, čo ti poslala Molly," povedala a odbehla po tašku, ktorú so sebou doniesla a on si ju nevšimol. Pravda, bol veľmi hladný a tak radšej neprotestoval. Už dlho sa nikto o neho takto nestaral. Bol to príjemný pocit.
Do kuchyne sa vrátil o pár minút. Mal na sebe čisté tričko a zelený sveter, ktorý sa mu hodil k očiam.
,,Určite od Molly," napadlo Dore, keď sa k nemu otočila a postavila pred neho tanier s teplou polievkou a druhým jedlom, zapekaným kuraťom s ryžou. Popriala mu dobrú chuť a odišla do obývačky, aby sa v pokoji najedol. Ona chvíľu stála pred knihovničkou a potom sa zohla, aby z poslednej police vytiahla starý album. Sadla si do kresla a otvorila ho. Nikdy nevidela fotky malého Rema a ani jeho rodičov. Bola naozaj zvedavá. Keď ho prelistovala, zistila, že sa podobá na otca, ale oči mal po mame. Krásne, nežné, zelené oči. Uvažovala, že aj Harry sa podobal viac na otca, ale jeho oči boli tiež po mame. A boli tiež zelené. Remove oči mali však iný odtieň ako tie Harryho. Aj to veľmi dobre vedela. A bol tu ešte rozdiel. Jeho oči boli smutné, zatiaľ čo oči Anette Lupinovej boli veselé a šťastné.
,,Dora?" ozvalo sa z chodby a ona rýchlo odložila album späť, pričom si fotku, ktorú z neho vytiahla strčila do vrecka bundy.
,,Áno?" ozvala sa a vybehla na chodbu. ,,Kam ideš?" spýtala sa prekvapene, keď ho videla, ako si oblieka kabát.
,,Sú predsa dušičky. Halloween. Idem na cintorín," vysvetlil.
,,Ach," kývla s hlavou. ,,Môžem ísť s tebou?"
Zháčil sa, ale privolil.
Kráčali vedno, v tichosti. Dora nemala rada tie miesta. Keď nemusela, nešla tam. Nebola ani na hroboch svojich starých rodičov. Nepovažovala to za potrebné hlavne preto, že ani jej matka túto tradíciu neudržiavala a o svojich rodičoch často nehovorila. Vlastne o nich nehovorila skoro vôbec.
Prešli na druhý koniec dediny, kde na kúsku rovnej pôdy trčali zo zeme drevené i železné kríže a kamenné pomníky. Remus zastal a otočil sa k nej.
,,Môžeš tu na mňa počkať?" ozval sa, a keď prikývla, pokračoval ďalej sám.
Dora videla, ako zastal pri dvoch krížoch, stojacich vedno pri sebe. Kľakol si a niečo vyťahoval z vrecka. Napadlo ju, že to bude určite sviečka, lebo na okolitých hroboch ich svietilo azda stovky. Bolo to tak.

Remus kľačal na kolene a díval sa na kovové kríže, ako tichú spomienku na miesto, kde oddychovali jeho rodičia večným spánkom.
,,Mama, otec," zašepkal. ,,Chýbate mi. Tak veľmi." Hodnú chvíľu tam len tak ticho kľačal. ,,Keby som vedel, čo mám robiť. Keby ste ešte žili, isto by ste mi múdro poradili. Tak ako vždy." Z oka sa mu vykotúľala slza, keď si spomenul na nežný úsmev jeho matky. Na jej láskavé oči a lásku, ktorou ho zahŕňala. Rovnako ako jeho otec. Teraz to bolo všetko preč.
Do jeho prázdnej dlane zrazu vkĺzla teplá Dorina ruka a pevne ho chytila. A on ju napriek všetkému zovrel.
Dora tam stála so zmiešanými pocitmi. Nevedela, čo robiť. Tak ho len chytila za ruku. A v duchu odriekala podľa nej tú najsprávnejšiu modlitbu akej bola v tej chvíli schopná.
,,John, Anette, ja som Dora a ľúbim Vášho syna. On je však príliš tvrdohlavý a nechce mi to dovoliť. Keby ste tak mohli niečo spraviť! Neviem ako ho presvedčiť o tom, že je to správne, a že sa nemá čoho obávať. Och!" vzdychla si a napadlo ju, či jej práve nepreskočilo, keď sa pokúša v mysli zhovárať s mŕtvymi.
,,Pôjdeme," povedal Remus šepky a vykročili späť.
,,Ako zomreli?" pretrhla Dora ticho, ktoré medzi nimi vládlo.
,,Mama ochorela. Nejaká dedičná srdcová chyba. Nezvládla to. Zomrela pred siedmymi rokmi. Otec zomrel krátko po nej. Často si doberal sám seba, že mu matka veľmi chýba, a že mu z toho smútku pukne srdce. Lenže presne to sa stalo."
,,To je mi veľmi ľúto," šepla a radšej sa nepýtala nič, ako by mu mala privodiť smutné myšlienky.
Keď boli znova u Remusa a on sa s ňou lúčil už asi tretí krát za ten večer, veľmi ho zatúžila pobozkať. Zajtra mala znova odísť a nevedela, kedy sa uvidia. Pravdepodobne až na Vianoce, ak vôbec. A dovtedy bude oňho tŕpnuť strachom, či je živý a zdravý.
,,Remus, prepáč, ale ja musím," varovala ho, pritúlila sa k nemu a jemne sa prisala na jeho pery.
Prekvapený, no zasiahnutý rovnakou túžbou ako ona, nedbajúc na svoje predchádzajúce odhodlanie sa od nej neodtiahol. Objal ju okolo štíhleho pása a pritiahol si ju bližšie, vychutnávajúc si vášnivý bozk. Keď sa po hodnej chvíli od seba lenivo odtiahli, Dora si zdvihnutou rukou privolala svoju metlu.
,,Dávaj na seba pozor, sľúb mi to," prosila ho s obavami.
,,Neboj sa, budem opatrný," zašepkal a díval sa, ako vysadla na metlu a vzniesla sa do vzduchu. Vyrazila smerom k Londýnu a on ešte dlho hľadel na oblohu, kým z nej neostala len drobná bodka, črtajúca sa v mesačnom jase, kdesi ďaleko.

8. kapitola

Šikmá ulička

(minulosť)

Bol horúci júl, sobota, neskoro v noci, keď Anette Lupinová vyšla zo svojho skromného laboratória a manželove oči sa na ňu spýtavo pozreli.
,,Nič," odvetila strnula a unavená si sadla vedľa neho na gauč v obývačke.
John ju objal okolo pliec a pobozkal ju na čelo. Snažila sa už skoro celých päť rokov, aby vymyslela niečo, čím by uľahčila synovi premieňanie. Ale nedarilo sa jej to. No už si nezúfala, tak ako kedysi. Proste to prijala a skúšala odznova. Ale z času na čas potrebovala povzbudiť.
,,Neopováž sa vyčítať si to," varoval ju láskavo John. ,,Neprišiel na to nik ani z tých študovaných hláv. A ty nie si horšia ako oni."
Anette sa oprela hlavou o jeho plece a nespokojne si vzdychla.
,,Vieš, že ťa ľúbim, však?" opýtala sa a rukou si prikryla ústa, lebo zívla.
,,Áno. A ja ľúbim teba. Ale je načase ísť do postele ty moja divožienka," doberal si ju veselo a sledoval, ako si upravuje uvoľnený prameň vlasov. Zľutoval sa nad ňou a vreckovkou, ktorú vytiahol z vrecka štrikovanej vesty, jej utrel špinavú šmuhu z líca i čela.
Hoci bola Anette strašne unavená, nemohla spať. Prehadzovala sa jednostaj v posteli, mysliac na svojho syna.
,,Zlatko, čo je?" zahundral rozospato John a otočil sa na bok, tvárou k nej.
,,Prepáč mi, ale už dlho ma trápi jedna vec," šepla.
,,Mhm a čo je to?"
,,Remus mal v marci jedenásť. Myslíš, že dostane list z Rokfortu? Určite nevedia o jeho ... prekliatí."
John si vzdychol. Aj on nad tým uvažoval už dlhšiu dobu. ,,Neviem. Naozaj neviem."
,,A čo ak predsa len príde list? Čo potom?"
,,Anette, nemysli na to. Ak list nepríde, tak z Remusa bude obyčajný človek, mukel. A ak príde ... nuž, tým sa budeme zaoberať potom. Tak, či tak, budeme ho ľúbiť stále rovnako."
,,Áno, dobre. Máš pravdu," priznala nakoniec. Lenže aj tak nebola pokojná. Bolo už 12. júla. Ak list z Rokfortu príde, stane sa tak budúci týždeň, ale ak nie ... Nevedela, či by bolo lepšie, keby sa Remus do čarodejníckej školy dostal, alebo nie. Nemal žiadnych priateľov. Žili utiahnuto a on bol hanblivý a uzavretý do seba. Lenže, ak by predsa ten list prišiel, všetko by sa mohlo zmeniť. Určite by vymysleli nejaký spôsob, ako by pred ním na tých pár nocí ochránili ostatných a možno by si konečne našiel aj priateľov. Teraz mal ich dvoch a svoje knihy, nad ktorými trávil väčšinu svojho času. Určite vedela len jedno. Najhoršie zo všetkého bude to čakanie.

Remus sedel vo svojej izbe a bol zabratý do čítania knihy o drakoch, keď začul v predsieni cudzí hlas. Najprv sa mu to zdalo zvláštne, pretože oni návštevy nikdy nemávali. Stačilo mu poodchýliť dvere, aby celkom zreteľne počul o čom sa rozprávajú. Za svoj vynikajúci sluch i zrak - tomu sa hovorilo irónia osudu - mohol ďakovať tomu nešťastiu, ktoré ho postihlo pred viac ako piatimi rokmi.
,,Profesor Dumbledore," počul zašepkať prekvapene svoju matku. ,,My ... nečakali sme Vás," vyjachtala akoby na ospravedlnenie.
,,Profesor Dumbledore?" spytoval sa v duchu Remus sám seba. ,,Kde som to meno už počul? A čo tu asi chce?"
Do rozhovoru sa vmiešal Remusov otec, ktorý tiež prišiel hosťa privítať. Zaviedli ho do obývačky a jeho mama odtiaľ nervózne vybehla, len aby sa o malú chvíľu vrátila späť s naloženým podnosom, s čajom a sušienkami.
,,Prišiel som sem, lebo ..." začal hosť, ale John ho ospravedlňujúc sa prerušil. Remus počul, ako sa dvere obývačky s tichým vŕzganím zavreli a dom stíchol. Jeho otec znova použil nejaké kúzlo, aby nemohol nič počuť.
,,Ale prečo?" hútal nahlas. Bol taký zvedavý, že zaklapol rozčítanú knihu a zbehol dole schodmi. Pritlačil si ucho na dvere izby, kde sedeli jeho rodičia s neznámym hosťom, ale bolo to márne, lebo nepočul nič. Zvesil hlavu a skleslo si sadol na schody vedúce na poschodie, kde boli ich spálne. A čakal.
,,Naozaj to bolo potrebné?" ozval sa Albus, ale nedal na sebe znať žiadne prekvapenie.
,,Áno," odvetili obaja naraz a nervózne na seba pozreli. ,,Chceme ho chrániť. A nechceme, aby bol sklamaný," vysvetlila rýchlo Anette.
,,Chápem," prikývol Albus a usmial sa na nich. ,,Ale prišiel som práve kvôli nemu. Váš syn v septembri nastúpi na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku," oznámil im.
John a Anette si znovu vymenili neisté a rozpačité pohľady. Nakoniec sa odhodlal prehovoriť John.
,,Nuž, neviem, či to bude dobrý nápad, pán riaditeľ."
,,A prečo by nebol?" spytoval sa Albus, hľadiac na nich spoza svojich polmesiačikových okuliarov.
,,Je tu taký jeden ... problém," odvetil John, stále sa zdráhajúc priznať pravdu. ,,Náš syn je ... on je ..."
,,Vlkolak?" ozval sa Albus, pričom si spojil končeky prstov oboch rúk.
,,Ako to viete?" zhíkli obaja, no on sa len tajomne usmieval. ,,To teraz nie je dôležité," zdvihol ruku a mávol svojim prútikom. Na stole sa objavila zažltnutá obálka a zeleným atramentom bola na jej vrchnej strane vypísaná adresa s menom adresáta Remusa Johna Lupina.
,,Prišiel som na spôsob ako vyriešiť ten malý problém, aby Remus neohrozil ani seba, ani ostatných," riekol upokojujúco, stále sa usmievajúc.
,,Áno?" ozvala sa prekvapene Anette a čakala, že im to riaditeľ bližšie vysvetlí.
,,Na Rokfortskom pozemku rastie teraz jeden strom. Je veľmi vzácny. Jeho semienko som získal od jedného priateľa z Nepálu. Nie je to obyčajný strom. Po zasadení vyrastie do svojej normálnej veľkosti za jediný mesiac. Pod ním je v zemi vyhĺbená chodba, ktorá vedie do neveľkého domčeka. Je očarovaný a dobre zabezpečený kúzlami. Remusa tam vždy odvedie vedúci príslušnej fakulty - podľa toho, kde ho klobúk zatriedi," vysvetľoval. ,,Ten strom sa volá Zúrivá vŕba. Iste ste už z jeho názvu pochopili, že to nie je obyčajný strom. Dokáže sa ohýbať nielen v kmeni, ale dokáže hýbať aj konármi. Mohla by dokonca zabiť. No existuje jednoduchý spôsob, ako ju znehybniť - bez prútika," dodal rýchlo, keď videl znepokojený a vystrašený pohľad Remusových rodičov, keď spomenul, že ten vzácny strom by mohol ich syna aj zabiť. ,,Remus a aj ostatní tak budú v bezpečí a jeho tajomstvo ostane medzi nami. Viete o tom Vy, ja a bude to vedieť aj vedúci jeho fakulty, ktorého zaviažem sľubom mlčanlivosti. Tak, čo Vy na to?"
Lupinovci sedeli zavesení do seba a pozorne počúvali. Albus Dumbledore bol naozaj obdivuhodný muž. Takto si dal záležať s ich trápením. Bolo to od neho veľmi šľachetné.
,,Tak? Dovolíte mu ísť študovať na Rokfort?" Dumbledore trpezlivo čakal na ich rozhodnutie.
Anette sa dojato usmiala, potláčajúc slzy. ,,Zavolaj Rema," poprosila svojho manžela, ktorý bol rovnako vykoľajený riaditeľovou snahou ako jeho manželka. ,,Má tu poštu."

Remus vošiel nesmelo do obývačky, len čo ho otec zavolal a ich nevšedný hosť, oblečený v indigovomodrom habite s potlačou hviezdnych sústav, so špicatým klobúkom na hlave, s čudnými okuliarmi a dlhou bradou, mu podal akúsi obálku. Remus nikdy nedostal žiaden list a teraz držal jeden v ruke. Bol taký vzrušený, až sa mu pri jeho otváraní triasli ruky. Roztvoril pergamen a pohľadom preletel po hlavičke listu.
,,Vy ste riaditeľ Rokfortu!" zvolal prekvapene a teraz si spomenul, kde počul o tom mene. Čítal o ňom v knihe Dejiny Rokfortu. Počul o tej slávnej škole, ale nikdy sa mu ani len neprisnilo, že tam raz bude študovať. Hoci o tom potajomky sníval. Pred rodičmi sa o tom tiež nezmieňoval, lebo im nechcel pridávať zbytočné starosti. Aj tak ich s ním mali vyše hlavy.
No Albus Dumbledore sa len veselo zasmial, tak ako vždy. ,,Áno, Albus Dumbledore, osobne," kývol hlavou a podal chlapcovi ruku, keď sa mu aj ten predstavil.
,,Remus Lupin. Teší ma, pán riaditeľ," stisol mu ruku a na malý moment pozrel do tých priezračných modrých očí.
,,Aj mňa, mladý muž," odvetil spokojne.
Remus sa hneď na to rozlúčil a ospravedlnil sa, lebo si chcel list prečítať v súkromí. Znova sedel vo svojej izbe na posteli a znova a znova prechádzal očami tých pár riadkov.

,,Vážený pán Lupin,
s potešením Vám oznamujeme, že ste boli prijatý na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. V prílohe Vám zasielame zoznam všetkých učebníc a školských pomôcok.
Školský rok sa začína 1. septembra. Svoju sovu nám pošlite najneskôr do 31. júla.

Minerva McGonagallová
zástupkyňa riaditeľa."

Remus si už azda po desiaty krát prečítal zoznam priložených kníh.
,,Toľko nových kníh. Toľko zaujímavostí," šepkal si napäto. Najviac zo všetkých ho zaujali tri knihy. Dejiny mágie od Bathildy Bagshotovej, Nadprirodzené bytosti a ich výskyt od Newta Scamandera a Príručka sebaobrany od Quentina Trimblea. Lenže rovnako sa tešil asi aj na čarovanie, transfiguráciu a ostatné predmety. Všetko znelo tak tajomne, tak úžasne. Nevedel sa dočkať, kedy bude konečne prvého septembra.

Keď riaditeľ odišiel, rodičia si ho zavolali znova.
,,Takže," povedal otec spokojne a v hlase mu zaznela hrdosť, lebo nepochyboval, že jeho syn bude vynikajúci študent. Predpoklady na to mal. ,,Vyzerá to, že pôjdeš na Rokfort. Predsa len z teba bude čarodejník."
Anette si všimla neurčitý výraz na synovej tvári a aj na jej tvári sa objavili vrásky spôsobené obavami. ,,Chceš tam ísť, Remus?" spýtala sa a natiahla k nemu ruku. Keď si sadol medzi nich, ustarostene si vzdychol.
,,Áno, chcem tam ísť. Naozaj," ubezpečil ich rýchlo. ,,Ale všetky tie veci ... oblečenie, knihy, pomôcky ... bude to drahé. Môžeme si to dovoliť?" ozval sa pochybovačne.
,,Až tak zle na tom nie sme. Neboj sa. Zvládneme to," povedal John rozhodne, hoci pravda bola, že odkedy Anette nepracovala, boli na tom po finančnej stránke horšie. Predsa len, jeden plat pre troch ľudí ... a ani z Johnovho platu si nemohli veľmi vyskakovať, hoci pracoval na Ministerstve.
Ale Anette trápilo ešte niečo. ,,Nehneváš sa na nás s otcom, že sme sa s tebou doteraz o Rokforte nerozprávali?"
Remus pokrútil hlavou a ubezpečil ju, že nie, že to robili kvôli nemu, lebo ho chceli ušetriť od sklamania.
,,Ale môžete to napraviť," zvolal šibalsky. ,,Môžete mi o ňom porozprávať teraz."
John sa uškrnul a pohodlne sa oprel. ,,No, tak kde začať?" zamyslel sa nahlas. ,,Vieš, že tam sú štyri fakulty, do ktorých žiakov roztrieďuje klobúk?"
Remus prikývol a začal menovať: ,,Chrabromil, Bystrohlav, Bifľomor a Slizolin." To, že najradšej by sa ocitol práve v Chrabromile si nechal pre seba.
,,Správne," pritakal John a rozhodol sa začať od začiatku, pričom Remus pozorne počúval, sem - tam ho vyrušil nejakou otázkou a Anette občas niečo doplnila, ak John čosi v rozprávaní vynechal.
Sovu so správou o potvrdení nástupu do školy poslali hneď na druhý deň. Remus sa už nevedel dočkať, kedy odcestuje. Na kalednári v svojej izbe si odškrtával jednotlivé dni do nástupu do školy. Tešil sa, že spozná nový svet, nové prostredie i nových ľudí. Belfry totiž poznal ako vlastnú dlaň. Rodičia boli rovnako nadšení. Remusov entuziazmus a kladná zmena v jeho správaní ich nadchli. Na synovo prehováranie sa do Šikmej uličky vybrali na nákupy už v polovici augusta.
Boli už skoro všade. Mali potrebné knihy z antikvariátu, predpísané oblečenie od madam Malkinovej, kúpili aj ďalekohľad, mosadzné váhy a sadu sklenených fľaštičiek. Ostávalo už len posledné, no najdôležitejšie. Prútik.
Keď vošli všetci traja do vnútra, ozvalo sa slabé cinknutie zvončeka. Remus si všimol nápis na čiernej doske, vymaľovaný zlatými písmenkami. OLLIVANDEROVCI: VÝROBCOVIA PRVOTRIEDNYCH ČARODEJNÍCKYCH PRÚTIKOV OD ROKU 383 PRED N. L.
V obchode sa zvedavo poobzeral okolo seba. Bolo to tam také priestranné, asi ako ich predsieň. Bol to ozaj malý obchodík. Predstavoval si ho trochu inak, no napriek tomu sa nezatváril sklamane.
Spoza jedného z regálov sa vystrčila šedivá, strapatá hlava.
,,Dobrý deň, vítam Vás u nás," pozdravil ich predavač, keď sa ukázal celý. ,,Ako Vám pomôžem?" opýtal sa príjemným hlasom.
,,Dobrý deň, pán Ollivander," pozdravili jeho rodičia. ,,Potrebovali by sme prútik pre nášho syna," upresnil John.
,,A čo tak skoro? Iste ste sa chceli vyhnúť tomu zhonu, však je tak?" odpovedal si bez problémov aj sám. ,,Ešte dnes si pamätám na Váš výber prútikov, akoby to bolo len nedávno," usmial sa a sebavedome vychrlil všetky údaje. ,,John Lupin. 28 centimetrov, ohybný, vyrobený z višňového dreva s jadrom z vlasu jednorožca. Skvelý na čarovanie. Anette," preniesol na ňu svoj priezračný pohľad a ona sa len milo usmiala, aby prečkala túto uvítaciu ceremóniu. ,,Ružové drevo s jadrom vlasu víly, neohybný, 23 centimetrov. Skvelý najmä na elixíry." Keď prikývla, obrátil svoju pozornosť na Remusa.
Keď mu chlapec povedal, že je pravák, pán Ollivander mu prikázal predpažiť ruku a z pultu zobral meter. Zmeral ho od pleca po malíček, od zápästia po lakeť, od pleca po zem, od kolena po pazuchu i okolo hlavy, pričom mu vysvetľoval, že v prútikoch sa nachádzajú jadrá zo štyroch rôznych tvorov. Potom sa rozrečnil aj o rôznej dĺžke prútikov a vymenoval mu všetky druhy stromov, z ktorých drevo sa používa na výrobu prútikov. Remus mal po chvíli dojem, že aj on by už dokázal vyrobiť nejaký prútik. Keď ho konečne domeral a vedel už aj vzdialenosť medzi jeho nosnými dierkami, začal mu vyťahovať dlhé, úzke škatule, kde na zamatovom podklade ležal prútik. Každý bol iný. Rôzna dĺžka, rôzne drevo, rôzna ohybnosť. Presne ako vravel pán Ollivander. A Remus skúšal a skúšal, pričom si predavač stále niečo mrmlal a zdôrazňoval, že to vlastne prútik si vyberá svojho majiteľa, nie majiteľ prútik.
Remus tam len trpezlivo stál a skúšal prútik za prútikom. Zdalo sa mu, že ich vyskúšal azda aj tridsať, ak nie viac a začínal sa báť, že si vari ani žiadny nevyberie, keď vzal nasledujúci prútik do ruky a pocítil niečo zvláštne. V prstoch ho pošteklilo čudné teplo, akoby prútik povedal: ,,Ahoj, ja som ten pravý a odteraz som len tvoj." Keď ním mávol, z jeho konca vystrelil prúd žiarivých červených i zlatých iskier a pán Ollivander spokojne prikývol.
,,Tušil som, že to bude on. Tis, málo pružný. Dĺžka 26 a 1/4 centimetra, jadro z dračej blany. Blahoželám mladý muž. Váš prútik je skvelý na čiernu mágiu."
Hneď ako zaplatili, pozval ich John do Deravého kotlíka. Anette s Remusom si objednali nejaký zákusok a on narýchlo odbehol s výhovorkou, že čosi zabudol. Keď sa o malú chvíľu vrátil, neprišiel sám. V ruke držal neveľkú klietku.
,,Nech sa páči," povedal veselo a podával klietku svojmu prekvapenému synovi.
,,Ty si na to nezabudol?" opýtal sa červenajúc. To, že si mohli priniesť vlastné zvieratko rodičom zamlčal. Nechcel, aby mali ďalšie zbytočné výdavky.
,,Nie. Nezabudol. Hoci, nie je to kto vie čo, ale dúfam, že máš z neho radosť. Je to Kuvičok vra..." John nedopovedal, lebo Remus zoskočil zo stoličky a so slzami v očiach ho mocne objal.
,,Ďakujem, oci," hlesol a potom objal aj matku. ,,Aj tebe, mami."
,,Nemáš za čo," odvetili svorne a aj oni museli zaháňať slzy, tlačiace sa im do očí.
,,Mal by si mu dať meno," upozornila ho mama.
,,Sovy nosia správy, takže sa bude volať ... Hermes," vyhŕkol šťastne.
,,Hm, pekné meno," prisvedčil otec. A aj Anette ho odobrila.

Keď sa konečne dostali cez bariéru medzi nástupišťom 9 a 10, ocitli sa v celkom inom svete. Bolo tu tak rušno. Remus zatajil dych, keď sa obzeral okolo seba. Kým mu otec vyložil batožinu do kufra, mama sa s ním lúčila.
,,Nezabudni, že nám máš písať. Kľudne aj každý deň. Dávaj na seba pozor a svoje tajomstvo nevyzraď nikomu," zašepkala opatrne. ,,Ani zdanlivým priateľom. Mohlo by sa stať, že potom by ťa zo školy rýchlo vylúčili, dobre?"
,,Neboj sa mama. To nie je niečo, s čím by som sa chcel chváliť," odvetil poslušne.
,,Takže," vmiešal sa do rozhovoru otec. ,,Poslúchaj a snaž sa. Vieme, že budeš skvelý," usmial sa a objal ho. Vlak zapískal a Remus nastúpil. Ocitol sa v prázdnom kupé, hoci všade dookola boli hlúčiky baviacich sa študentov. Nevadilo mu, že je sám. Kýval rodičom, kým mu nezmizli z dohľadu spolu so stanicou. Sadol si a z vrchného vrecka kufra si vybral knihu. Dejiny mágie. No len čo ju otvoril na stránke, kde prestal čítať, dvere kupé sa otvorili a objavil sa v nich malý, zavalitý chlapec s pehami na tvári a vlasmi ostrihanými na ježka. Keďže boli už trochu dlhšie, vyzerali skôr ako vrabčie hniezdo. Remus si ho premeral pohľadom a čakal. Chlapec si ho tiež hanblivo obzeral, stojac medzi dvermi s kufrom v ruke a čiernou krysou v ruke.
,,Ahoj," pozdravil mu Remus prvý a chlapec potiahol nosom.
,,Ahoj," odvetil huhňavo a znova sa začervenal. ,,Môžem si prisadnúť? Všade je plno," vysvetlil, a keď Remus prikývol, vteperil sa dovnútra aj so svojím objemným kufrom.
,,Ja som Peter. Peter Pettigrew," predstavil sa a natiahol k nemu svoju bucľatú ruku, aby si s ním potriasol ako to často videl robiť svojho otca pri predstavovaní.
,,Remus Lupin," predstavil sa.
,,Toto je Spike, moja krysa. Naši mi chceli kúpiť radšej sovu, ale ja mám radšej krysy. Je vycvičená. Vie tancovať," chválil sa. ,,Chceš to vidieť?" Ani nečakal na Remusovu odpoveď a už jeho krysa poslušne tancovala na sedadle vedľa neho.
Lenže dvere kupé sa znova otvorili a ozval sa vystrašený výkrik. Peter vyvalil oči a rýchlo sa načiahol sa svojím zvieratkom.
,,Lilly, upokoj sa," ozvalo sa za dievčaťom a niekto ju vtlačil dnu.
,,Môžeme si prisadnúť? Všade je ..."
,,Obsadené," dopovedal Remus namiesto neho. ,,Jasné."
Nevysoký chlapec, s bledou tvárou a čiernymi vlasmi siahajúcimi skoro až po plecia sa otočil k Petrovi. ,,Prepáč, ale mohol by si si to zvieratko odložiť? Moja kamarátka sa bojí myší."
,,Aj potkanov a krýs," odvetilo dievča a pozeralo sa, ako Peter prikývol a odložil si Spika do klietky.
,,No tak si už sadni Lilly," prikázal jej chlapec a sám si sadol k Petrovi na voľné miesto.
,,No dobre," odvetilo dievča a žuchlo sa vedľa Remusa.
,,Ja som Severus a toto je Lilly," predstavil ich oboch.
,,Ja som Remus a toto je Peter," predstavil ich aj Remus. Zrazu ho kniha, ktorú mal na kolenách už nezaujímala. Živo sa zhovárali o tom, čo ich najbližšie čaká.
,,Vážne sa na hrad poplavíme na člnoch?" spýtal sa vyjavene Peter a Severus s vážnou tvárou prikývol.
,,Waw," hlesol Peter.
Potom sa bavili o ceremoniály a výbere jednotlivých fakúlt. Severus túžil dostať sa do Slizolinu a dúfal, že tam zaradia aj Lilly. Remusovi napadlo, že sa mu jeho kamarátka asi veľmi páči a nechce sa s ňou rozlúčiť. Lenže Lilly mala svoj názor a jednoznačne ho vyslovila. Bola tak ako Remus za Chrabromil. Aj Peter povedal, že by najradšej šiel tam.
,,No, ale to všetko zariadi Rokfortský klobúk. My o ničom nerozhodneme," dodal hnevlivo, lebo Lilly nechcela ísť do Slizolinu.

Keď vlak zastal, boli už všetci prezlečení v habitoch. Keď vystúpili, všetci štyria svorne zhíkli nad obrom, ktorý ich čakal na vlakovej stanici.
,,To je ale obor!" zvolala Lilly a vyvaľovala naňho oči.
,,Ruky má rozhodne ako lopaty," hlesol Remus neveriaco a zízal na pomerne mladého muža, vysokého možno aj tri metre, bradatého a oblečeného v nejakom chlpatom kožuchu. Až teraz si uvedomili, čo vlastne kričal.
,,Prváci ku mne! Prváci, ku mne! Šeci prváci ku mne!"
Jeho hlas znel ako hrom za búrky. Všetci sa okolo neho zhromaždili a čakali, čo bude. Kázal im zoradiť sa do dvojstupu a viedol ich k jazeru, kde si posadali do lodičiek. Do loďky k Remusovi, Petrovi, Lilly a Severusovi sa pridali ešte dvaja ďalší chlapci. Jeden mal okuliare a rovnaké strapaté vlasy ako Peter, no s tým rozdielom, že boli čierne ako uhoľ. A druhý chlapec mal vlasy dlhšie, tiež čierne a na tvári nadutý výraz, ktorý sa Remusovi nepáčil. Napadlo mu, že práve naňho si bude musieť dať v budúcnosti pozor. Volali sa James a Sirius a celou cestou na hrad sa chichúňali ako pomätenci.

V hrade na nich už netrpezlivo čakala zástupkyňa riaditeľa, profesorka McGonagallová. Rýchlo im dala pár inštrukcií a znova sa stratila za veľkými dverami, ktoré ako povedala, viedli do Veľkej Siene. Keď sa o pár minút vrátila, znova sa museli zoradiť do dvojstupu a nasledovali ju, aby mohla začať ceremónia triedenia. Viedla ich stredom, pomedzi štyri dlhé rady stolov, zatiaľ čo si ich všetci obzerali. Remus a Peter sa zvedavo obzerali po Veľkej Sieni, pričom Remus počul ako sa Lilly nadchýna začarovaným stropom a Severus jej vysvetľuje, prečo je to tak. Aj Remus to vedel. Čítal to predsa v knihe Dejiny Rokfortu.
Keď sa zoradili pred profesorským stolom, všimli si stoličku, na ktorej bol starý klobúk. Ten sa zrazu prebral a ožil. Začal spievať svoju uvítaciu pieseň o škole, jej slávnych zakladateľoch a nakoniec poprial žiakom veľa šťastia v novom školskom roku. Profesorka McGonagallová rozvinula dlhý pergamen, siahajúci takmer po jej kolená a začala vyvolávať mená jednotlivých žiakov. Remus všetko pozorne sledoval. Len čo nasadila žiakovi klobúk na hlavu, ten vykríkol meno príslušnej fakulty. Terry Abott sa dostal do Bifľomoru, Sirius Black putoval do Chrabromilu a aj Lilly Evansová tam bola zaradená, Gertrúda Hunterová šla do Bystrohlavu. Až po chvíli povedala profesorka jeho meno.
,,Remus Lupin."
Nervózne preglgol a pohol sa dopredu. Ani si poriadne nesadol, keď klobúk vykríkol: ,,Chrabromil!"
Pozrel na profesorku a tá mu venovala prísny pohľad. Jej obočie sa zdvihlo ako vtáčie krídla pri lete nad jej bledomodrými očami.
,,Presuňte sa k svojmu stolu, pán Lupin," upozornila ho a on odkráčal.
Sadol si vedľa Lilly, ktorá mu už držala miesto a všimol si, ako vyplazila jazyk Siriusovi.
,,Som rada, že aj ty si tu," zašvitorila a venovala pozornosť ďalej len triedeniu.
O malú chvíľu si k nim prisadli aj Peter Pettigrew s Jamesom Potterom a nejakou Alice, ktorej priezvisko Remus už nezachytil a ešte pár deciek. Videl, že aj Severus sa dostal tam, kam chcel. Ale sedel zamračene pri Slizolinskom stole zamračene poškuľujúc po Lilly.
Keď ich riaditeľ privítal, povedal potrebné nariadenia a príkazy, najedli sa. Remus takú hostinu už dávno nezažil. Mal pocit, že pukne. Po večeri ich odviedol prefekt do Chrabromilskej klubovne a predstavil im Tučnú pani. Keď povedal heslo, vpustila ich dnu. Remusa však čakala jedna nepríjemná záležitosť. Dostal sa na izbu s tými dvoma, ktorým by sa bol najradšej zďaleka vyhol. A ani Peter nebol ktovie aká útecha.
,,A to som si myslel, že si tu konečne nájdem priateľov," povzdychol si smutne v duchu.