Wardenka

9. kapitola

Kotlík plný horúcej lásky

(prítomnosť)

Dore sa zdalo, že tieto Vianočné sviatky budú asi najhoršie v jej živote. Týždeň po Halloweene sa veľmi škaredo pohádala s Remusom, pretože ho všemožne chcela prinútiť, aby to svoje nelogické rozhodnutie, že ju nemôže milovať len preto, že je vlkolak, zmenil. Ale nepodarilo sa jej to. Jediné, čo uňho vyvolala, bol jeho hnev. Alebo skôr zúfalý pokus odplašiť ju od seba. Tak veľmi by ho za to chcela nenávidieť! Ale ako mohla, keď ho milovala celou svojou bytosťou? Veď ju chcel len a len chrániť, hoci ona o to nestála. Veľmi jej chýbal. Stačilo by jej, keby ho aspoň mohla vidieť na kratučký okamih, ale akoby to nestačilo, prechladla. Bola z toho všetkého už taká vyčerpaná a zmätená, že posledné dni len ronila slzy kade chodila.
Za oknom bolo všade bielo. Aj teraz sa na zem ľahunko znášali snehové vločky ako páperie z bledosivej oblohy. Všade bol pokoj a kľud. Ticho, ktoré prerušovalo len Dorino ustavičné vzlykanie a srdcervúci plač, ktorý sa aj teraz, o tejto neskorej hodine (bolo už skoro jedenásť hodín večer) ozýval z izby na poschodí v Rokvillskom hostinci Kančia hlava už hodnú chvíľu. Takto to trvalo už pár dní.

,,Ešte stále plače?" opýtal sa pomerne znechutene Dawlish, keď si Proudfoot prisadol k barovému pultu.
,,Už nie," odvetil a bolo vidno, že aj jemu odľahlo.
Lenže kým si objednal drink, zišiel dole schodmi ťažkopádnym krokom aj Coleen Savage. Pod očami mal viditeľné tmavé kruhy a jeho tvár celkovo pôsobila dosť strhane.
,,Ale áno," opravil ich oboch protirečiac tak Queradovi. ,,Zase reve. Nechápem, prečo nepoužije aspoň zvukotesné kúzlo!" čertil sa. Bol unavený, nevyspatý a strapatý. Z nich troch vyzeral najhoršie. ,,Mal by sa s ňou niekto porozprávať," navrhol a aj ostatným sa to zdalo ako celkom rozumný nápad.
,,Ale kto?" spýtal sa Edwarín Dawlish a nezatváril sa veľmi ochotne. ,,Ja na také veci nie som stavaný," zaonačil rýchlo a pozrel na Proudfoota. Ten sa zmätene strhol, pričom skoro spadol z barovej stoličky, na ktorej si ledabolo hovel.
,,Zošalel si? Ja to určite nebudem!" protestoval. ,,Coleen," obrátil sa k Savagovi, ktorý sa tiež ledva držal na nohách. ,,Bol to tvoj nápad, takže ..."
,,Ja sa s ňou pozhováram a zistím, čo je vo veci," ozvalo sa hromovým hlasom odo dverí.
Všetci traja sa udivene pozreli na Alastora Moodyho, ktorý sa tam celkom znenazdania objavil.
,,Šéfe," ozval sa Dawlish. ,,Nevedeli sme, že prídete na kontrolu."
,,Ani ja," zafrflal. Naozaj to nemal v pláne. Dora sa mu však už pár dní neohlásila a to nebývalo jej zvykom. Preto sa rozhodol zistiť, čo je vo veci. A keďže bol aj za Dumbledorom, nevidel dôvod, prečo ich neskontrolovať. ,,No a? Kde je?"
Všetci traja pohotovo zdvihli ruky a ich vztýčené ukazováky smerovali k poschodiu.
Alastor sa vybral hore schodmi a jeho neurčitý výraz tváre bol absolútne nečitateľný. Čím viac sa približoval k dverám izby Tonksovej, tým viac mal dojem, že tam nájde skôr vílu Benší ako Doru. Zastal pred dverami a presne trikrát zaklopal.
,,Moment," ozvalo sa roztraseným hlasom spoza dvier a on počul ako si smrká nos. Potom sa dvere s tichým vrzgotom konečne pomaly otvorili. Vystrčila sa z nich holubičiosivá hriva vlasov neposlušne rámujúca oveľa bledšiu tvár, akú mávala Dora inokedy. Jej oči, znova sivé teraz vyzerali až neprimerane priezračné. Leskli sa od sĺz a takmer ich skrývali opuchnuté viečka.
,,Š-šéfe," hlesla zajakavo.
Odstúpila, aby mohol vojsť ďalej. Keď zavrela dvere, otočil sa k nej a otvoril pred ňu svoju medvediu náruč, aby si ju otcovsky privinul a vypočul. A Dora sa mu v nej skutočne celá utrápená schúlila.
,,Tak čo sa stalo?" opýtal sa Alastor znepokojene a sadol si na stoličku, ktorá bola po ruke. Hľadel na Doru, ktorá si zakrútená v deke ako kukla obrovského motýľa znova utiera slzy. Sedela na posteli s vreckovkou, ktorá veľkosťou mohla kľudne pripomínať tú Hagridovu.
,,Dora, vieš, že mne môžeš dôverovať. Môžeš mi povedať všetko," nabádal ju, najjemnejšie ako vedel, hoci práve táto stránka jeho osobnosti nebola práve veľmi vyvinutá. Nedalo by sa o ňom povedať, že bol jemný alebo dokonca citlivý. Nie. On bol skôr typ človeka, ktorý dirigoval a zastrašoval. V jeho povolaní sa mu jeho drsnosť zišla a bola nepostrádateľná.
Dora prikývla.
,,Ja ... mne je len ... veľmi smutno," odvetila napokon po chvíli mlčania. Uvažovala, čo mu môže povedať. Bol jej mentorom a držal nad ňou pri práci ochrannú ruku. Vedela, že mu môže veriť, ale zveriť sa s niečím takým delikátnym ako boli jej city a neopätovaná láska k Remusovi Lupinovi? Nebola si istá, ako by zareagoval. Od neho bolo možné všetko. Isto by ju síce neprefackal a neprikázal jej, aby sa spamätala, to vedela určite. Na to ju mal príliš rád. Vlastne mala dojem, že je preňho ako dcéra. Moody bol vždy osamelý. Ako lovec a auror to bolo preňho v jeho povolaní výhodou, ale nedalo by sa povedať, že by s tým bol spokojný. Tušila, že ani on nie je taký spokojný a šťastný ako sa vždy tvári.
Zdvihla hlavu a pozrela naňho. Jeho magické oko sa nekrútilo. Prepaľovalo ju skrz - naskrz. Díval sa na ňu tak znepokojene, že to nevydržala.
,,Prvý raz neviem, čo si počať," priznala sa a červená ako paradajka dodala: ,,Som zamilovaná, lenže on ... nechce ma." Sklonila hlavu na pokrčené kolená a jej slzy dopadali na povrch mäkkej, chlpatej, zelenej deky.
,,Takže to zrejme nevyšlo podľa tvojich predstáv," skonštatoval súcitne a ona si vzdychla, sediac tam ako kôpka nešťastia a roniac krokodílie slzy. ,,Poznám toho hlupáka?"
Dora sa pri tej poznámke musela uškrnúť, no ani ona neostala ticho. ,,Nie je to žiaden hlupák," bránila ho. ,,Len ma chce chrániť, pretože ...," zmĺkla. Mala dojem, že už takto povedala viac ako pôvodne plánovala.
Moody si to samozrejme všimol. Rovnako ako si jeho čarovné oko všimlo fotografiu, ktorá ležala na stolíku vedľa postele, hoci ju z väčšej časti zakrývala starodávna a neforemná lampa. Spoznal tváre, ktoré sa na nej usmievali. Už to chápal veľmi dobre, lenže čo jej mal povedať? ,,Nehnevaj sa, ale myslím si, že má tak trochu pravdu?" to asi nepotrebovala počuť. Aj tak už na tom bola zle. A nakoniec, nebol to zlý človek, len mal zlý osud. No to neznamenalo, že by nemohol byť ešte niekedy šťastný, napriek všetkému, lebo na každý problém existovalo riešenie.
Alastor si odkašľal a rukou si nedbalo prehrabol riedke, plavé vlasy. Možno to bolo tými blížiacimi sa sviatkami, ale zdalo sa mu, že mäkkne a je sentimentálny ako dáka baba.
,,Vieš, poznal som raz jedného mladíka," nadhodil zamyslene. ,,Bol to pojašený vetroplach, ktorého dlho zaujímalo len dobrodružstvo a nebezpečenstvo. Vôbec nedbal na to, že pri tom môže prísť o život."
Dora si utrela oči od sĺz a počúvala, no nechápala, aký to malo súvis s ňou. Hoci nepochybovala, že jej práve opisuje svoju mladosť, pretože to sa až priveľmi podobalo naňho.
,,Stalo sa však niečo, s čím nerátal. Zaľúbil sa a to tak veľmi, že všetko ostatné zrazu stratilo zmysel. Zaumienil si, že ju musí mať. Vyznal jej svoje city a ona ho odmietla," uškrnul sa pri tej spomienke.
,,A čo sa stalo potom?" spýtala sa zvedavo. ,,Zabudol na ňu niekedy?"
,,Nie, nikdy na ňu nezabudol. Urobil všetko preto, aby ju presvedčil o tom, že ich láska má zmysel. Rok na to mali malú a tichú svadbu. Nikto nevedel o tom, že sa oženil. O sedem mesiacov neskôr ju pochoval." Moodyho tvár zastrel smútok, ale neprestal hovoriť. ,,Bola chorá a vedela, že je na sklonku svojej životnej cesty. Preto ho odmietala," vysvetlil a uprel na ňu svoj prenikavý pohľad.
,,Vieš, čo som ti tým chcel povedať?" veľmi dúfal, že nebude musieť viac vysvetľovať, ale mýlil sa, lebo Dora pokrútila nechápavo hlavou. Ešte stále si dávala dokopy všetky súvislosti.
,,Ak ho naozaj ľúbiš tak, že by si zaňho dala aj svoj vlastný život, nevzdaj sa! Dokáž mu, že sa v svojom rozhodnutí zmýlil a bolo nesprávne. Život treba žiť, nie prežívať!" vstal a podišiel k nej, podávajúc jej suchú vreckovku. Pohladil ju po tvári a povzbudivo na ňu žmurkol. ,,Verím, že to dokážeš."
Chcel už odísť, ale ešte sa otočil a pobavene dodal: ,,Aby som nezabudol, tí traja sú na mraky. Ak by niečo ... použi jednoduché zvukotesniace kúzlo. Budú ti naveky vďační."
Aj Dora sa uškrnula. Vôbec ju nenapadlo, že svojím plačom ruší aj ich. Hľadela za vzďaľujúcim sa chrbtom svojho šéfa, keď zrazu vyhŕkla otázku, ktorá sa jej drala na jazyk a nestihla ju zastaviť.
,,Ako sa volala vaša manželka?"
Moody zovrel kľučku v dlani a zastal. Vzdychol si. ,,Vedel som, že na to prídeš. Ak to budem hovoriť niekomu nabudúce, vymyslím si preňho aj meno," zašomral a znova si vzdychol pootočiac k nej hlavu. ,,Volala sa Rosemary. Bolo to to najkrajšie a najlepšie dievča pod slnkom, aké som si len mohol želať. Veľmi dobre som vedel, že si ju nezaslúžim. Za tých pár mesiacov som však bol najšťastnejší človek na svete."
Prudko otvoril dvere a zabuchol ich za sebou. Uvedomil si, že si ešte pred nikým tak nerozpitval dušu. Ale vedel, že jeho tajomstvo bolo u Tonksovej v bezpečí.
,,Je to v poriadku," zamrmlal, keď zišiel k baru. Tí traja nešťastníci sa ledva držali na nohách a hlavy im kľuckali zo strany na stranu od únavy.
,,Merlin Vám žehnaj," zamrmlal Edwarín.
Ale Moody si neodpustil ešte jednu poznámku. ,,Vás vôbec nenapadlo začarovať si izby proti zvukom z vonka? Čo ste to za čarodejníkov?"
Dawlish a Proudfoot mlčali ako ryby, lebo to im naozaj vôbec nezišlo na um. Ozval sa len Savage.
,,No, mňa to napadlo. Lenže ak by nastal poplach, potom by som ho nepočul."
,,To máš svätú pravdu. Vidíš a to zas nenapadlo mňa," pripustil. ,,Tak či onak, je to vybavené."
Ani sa s nimi nestihol rozlúčiť, keď sa z posledných síl rýchlo štverali hore schodmi do svojich postelí, predbehujúc sa pri tom ako malí chlapci.

Remus zabúchal na dvere Brloha a otvorila mu Ginny. ,,Ahoj Ginny."
,,Vitaj Remus," pozdravila a pozvala ho ďalej. Vonku síce mrzlo, ale tu bolo príjemne teplo. Zhodil so seba starý kabát a šál a vošiel za ňou do vykúrenej obývačky, ktorá bola vyzdobená záplavou farebných papierových reťazí. Ich Vianočný stromček bol tiež veľmi krásny, no zdalo sa mu, že ozdoba v podobe anjelika na jeho vrchu je veľmi nevšedná. Ten na zlato žiariaci anjelik vyzeral skôr ako atrapa záhradného trpaslíka. Nielen, že sa mračil, ale mal také chlpaté nohy, aké ani Remus nemával, keď bol v podobe vlkolaka. Kľudne by sa bol stavil, že toto bola práca Freda a Georga.
,,Remus," privítala ho Molly a objala ho. ,,O chvíľu bude večera," oznámila mu, akoby čakal celý čas len na to jedno.
,,Ahoj Molly," usmial sa aj on. ,,Kde je Arthur?"
,,Ešte v práci," odvetila a mávla rukou. ,,Mal by doraziť čo nevidieť," odvetila, keď sa pozrela na hodinky, lebo práve ukazovali, že jej manžel je na ceste domov. A skutočne. Arthur sa v nasledujúcej minúte vrútil do dverí, oprašujúc zo seba sneh.
,,Konečne doma," zvolal veselo a s drgnutím vpadol cez prah dverí do predsiene. Ostatných to síce pobavilo, ale nakoniec sa aj jeho zamračená tvár rozjasnila, keď zbadal, kto do neho narazil. Charlie sa premiestnil priamo pred dvere ich domu.
,,Prepáč otec, nejako som sa zdá sa nevymeral," uškrnul sa.
,,Ahoj Remus," pozdravili ho obaja, len čo ho zazreli. ,,Dúfal som, že prídeš," nadhodil Arthur. ,,Chcel som sa s tebou o niečom poradiť," hlesol a odtiahol ho kdesi do útrob kuchyne, kde nebolo až tak rušno a niečo mu energicky gestikulujúc rukami šepkal.

Po večeri sa všetci odobrali do obývačky, len Charlie sa s nimi rozlúčil.
,,Kam ideš teraz na noc?" opýtala sa zamračene jeho matka, absolútne s tým nesúhlasiac.
,,Za Tonksovou," odvetil bez obalu. ,,Mám pre ňu darček a okrem toho, keď mi od nej včera prišla správa, vytušil som, že nie je na tom najlepšie."
Remus sedel pri kozube zahľadený do jeho plamenných hĺbok a nedal na sebe vedieť, že počul celý ich rozhovor. Jeho výraz tváre však hovoril veľmi výrečne. Mal chuť vstať z kresla a vytriasť z Charlesa Weasleyho dušu, varujúc ho, aby sa k Tonksovej nepriblížil ani na krok! Ale nespravil to. Vedel, že Charlie je dobrý chlapec a pre Doru by bol ako stvorený. Na rozdiel od neho. Tak sa len zahĺbil do vlastných myšlienok a smútku, ktorý mu opantal srdce i dušu. Zdalo sa, že nič iné ani nevníma. Miestnosťou sa niesli tóny obľúbenej piesne od Celestiny Warbeckovej, Kotlík plný horúcej lásky. Bola to rodinná tradícia Weasleyovcov. Pri tejto piesni spomínali Molly s Arthurom na svoje mladé časy. Remus si pri zmienke o tom vzdychol a napadlo ho, či by aj on s Dorou raz takto spomínali na svoje zoznámenie sa. Ak by to ovšem dovolil. No z chmúrnych myšlienok ho vytrhol rozhovor Harryho s Arthurom, ktorí sa bavili o mladom Malfoyovi a Snapovi.
,,Znova ten Snape?" zamračil sa a otočil sa tvárou k Harrymu. ,,To je Dumbledorova vec. Dumbledore Snapovi verí a to by malo stačiť aj nám všetkým."
,,Ale povedzme, že sa v ňom mýli," nedal sa Harry, ktorý pred sviatkami počul rozhovor Snapa s Dracom. Vedel, že Draco niečo chystá a Snape mu v tom chcel pomôcť. Okrem toho, bola tu tá Neporušiteľná prísaha.
,,Ľudia to hovorili veľa ráz. Ide o to, či veríš, alebo neveríš Dumbledorovmu úsudku. Ja mu verím, a preto dôverujem aj Severusovi."
,,Ale Dumbledore môže robiť chyby," nedal sa Harry. ,,Sám to hovorí. A vy máte Snapa naozaj rád?" čudoval sa, keď ho Lupin bránil.
,,Nie, nemám ho ani rád, ani nerád. Po tom všetkom čo sa stalo medzi Jamesom, Siriusom a Severusom, nikdy nebudeme dôverní priatelia - zostalo medzi nami priveľa trpkosti. Ale nezabúdam, že po celý rok, čo som pracoval na Rokforte, mi Severus každý mesiac pripravoval protivlkolačí elixír, robil ho dokonale, takže som pri splne nemusel trpieť ako zvyčajne."
,,Ale náhodou mu vykĺzlo, že ste vlkolak, a museli ste odísť!" nahnevane namietol Harry.
Remus si vzdychol. ,,Rozhodol si sa ho nenávidieť, Harry a ja to chápem, lebo James bol tvoj otec, Sirius krstný otec a ty si zdedil staré predsudky. V každom prípade povedz Dumbledorovi, čo si povedal nám s Arthurom, ale neočakávaj, že bude mať rovnaký názor, alebo že ho prekvapí, čo mu povieš. Možno sa Severus vypytoval Draca na jeho príkaz."
Videl, že Harryho veľmi nepresvedčil, ale potom chlapec zmenil tému, lebo ho zaujímal niekto, kto si hovoril Polovičný princ. Lenže Remus nikoho takého nepoznal.
Do postelí sa dostali neskoro večer. Dokonca aj Remus nocoval u nich. Prespal v obývačke na gauči. Musel uznať, že ich gauč bol skoro taký pohodlný ako ten jeho. Dlho do noci však nemohol zaspať. Počul, ako sa vrátil Charlie. Bolo už neskoro. Pol tretej. Vedel to presne, lebo sa potom pozrel na hodinky, keď Charlie čo najtichšie vybehol hore schodmi. Nahnevane sa otočil na bok a jeho pery sa stiahli do tenkej linky.
,,Do čerta aj s Charliem!" zamrmlal potichu a hľadiac do plameňov plápolajúceho ohňa v kozube sa snažil zaspať.
Lenže ani nasledujúci deň preňho nebol kto vie ako veselý. Celé sa to začalo pri raňajkách, keď Charlie povedal, že Dora ich pozdravuje a želá im všetkým Veselé Vianoce a dodal, že tie jej veru veselé nie sú. Bola totiž chorá. Prechladla a ležala v posteli s horúčkami.
,,Bol som pri nej, kým jej neklesli aspoň trochu. Fakt som sa o ňu dosť bál, lebo začínala blúzniť," dodal a vrhol nenápadný pohľad na Remusa, ktorý sa ako naschvál začervenal.
Molly z toho nebola práve nadšená, ale jej náladu aspoň trochu vylepšili darčeky. Dostala krásny ligotavý klobúk polnočnej modrej farby, akoby posiaty drobnými diamantmi a rovnako krásny, ručne tepaný zlatý náhrdelník. Dary od jej synov, Freda a Georga. Kým sa nad nimi rozplývala, Ginny vyťahovala Harrymu červíka z vlasov. Jeho vianočný darček od Kreachera.
,,Dáš si omáčku, Fleur?" opýtal sa Ron v snahe obslúžiť ju a nechtiac na ňu prevrhol misu s jej tekutým obsahom. Bill však rýchlo zasiahol. Mávol prútikom a omáčka preletela vzduchom späť do omáčnika.
,,Si rohovnako hrhozný ako tá Tonksová," povedala Fleur Ronovi po vďačnom bozku, ktorý uštedrila Billovi. ,,Vždy všetko prehevrháti ..."
,,Pozvala som drahú Tonksovú na dnes k nám," oznámila Molly a nezvyčajne prudko položila na stôl mrkvu, pričom sa zamračila na Fleur. ,,No nepríde. Žiaľ, ako sme počuli, je chorá," otočila sa k Remusovi s nekompromisným výrazom v tvári. ,,Hovoril si s ňou v poslednom čase, Remus?"
,,Nie, s nikým som nebol v spojení," odvetil Lupin vyhýbavo, čo bola vlastne aj pravda. Naposledy ju videl týždeň po Halloweene, kedy sa pohádali. ,,Ale Tonksová môže ísť k svojej rodine, nie?"
,,Hmmm, možno," súhlasila Molly. ,,Ale mala som dojem, že chce tráviť Vianoce sama."
Nahnevane pozrela na Lupina, akoby on bol všetkému na vine.
,,Pokiaľ viem," zamiešal sa do rozhovoru aj Charlie, ,,vravela, že ostane v Rokville. Domov poslala len Vianočné prianie."
Vtedy Harryho niečo napadlo.
,,Tonksovej Patronus zmenil podobu," povedal Lupinovi. ,,Aspoň Snape to tvrdil. Nevedel som, že sa také niečo môže stať. Prečo sa môže Patronus zmeniť?"
Remus tentoraz prežúval sústo dlhšie, prehltol a až potom pomaly povedal: ,,Niekedy ... po veľkom šoku ... citovom zlome ..."
,,Vyzeral veľký a mal štyri nohy," povedal Harry, ktorému náhle zišlo čosi na um a stíšil hlas. Lenže našťastie pre Remusa nedokončil, lebo prišiel sám minister osobne, spolu so svojím asistentom Percym, ktorý sa rodine v posledných rokoch odcudzil.
Remus rýchlo dojedol a ospravedlnil sa, ďakujúc za všetko s tým, že sa určite ukáže na Silvestra. Musel odtiaľ odísť. Zdalo sa mu, že je tam pritesno. A preňho azda aj prihorúco. Nielen, že všade, kde sa pohol videl pred sebou strápenú tvár Dory, ale každý mu ju neustále aj pripomínal. Akoby sám už takto netrpel viac ako dosť!

Bolo skoro sedem hodín večer, keď sa na dvere Dorinej izby za ozvalo naliehavé zaklopanie a ona lenivo otvorila oči.
,,Dora? Dievčatko, si tam?" spýtal sa tak veľmi známy hlas. Bol to jej otec.
,,Áno oci, už idem," zvolala vymotávajúc sa z prikrývok.
,,Mami, oci," vyvalila oči, keď ich oboch zbadala postávať na chabo osvetlenej chodbe. ,,Čo tu robíte?"
Jej otec ju jemne odstrčil odo dverí, aby mohli vojsť dovnútra. ,,Pani Weasleyová bola taká láskavá a oznámila nám to, čo si ty asi nepovažovala za potrebné alebo dôležité a síce, že tvoj zdravotný stav nie je práve najlepší," vysvetlil jej, zatiaľ čo ju jej matka nekompromisne hnala späť do postele a priložila jej ruku k čelu skúmajúc, ako veľmi je rozpálené. No už po všetkých kútoch izby zhľadúvala aj teplomer.
,,Prečo si nám to vlastne zatajila?" ozvala sa vyčítavo, keď si ho strčila pod pazuchu. ,,A prečo si neprišla domov, keď tvoj stav bol taký vážny?! Boli by sme sa o teba postarali!" hnevala sa.
,,Vôbec to nebolo vážne," oponovala jej Dora nadurdene.
,,Naozaj?" Andromeda nevychádzala z údivu nad ľahkovážnosťou svojej jedinej dcéry a poklopkávala špičkou pravej topánky po drevenej podlahe. ,,Takže podľa teba je zrejme vysoká horúčka a blúznenie prechádzka ružovou záhradou, čo Nymphadora?"
Dora pri vyslovení svojho mena zaškrípala zubami.
,,Nevolaj ma Nymphadora, mama. Už som ťa o to prosila snáď tisíc krát!" zvolala rozzúrene.
,,Ale prečo?" Andromeda rozhodila rukami. ,,Prečo sa ti to meno nepáči? Ja to jednoducho nechápem!"
,,Jednoducho sa mi nepáči a hotovo!"
Ale to už zasiahol jej otec, ktorý si odkašľal, aby na seba upozornil.
,,Už sa nehádajte, veď sú Vianoce," prosil ich zmierlivo.
,,Prepáč mama," vzdychla si Dora a jej matka len pohodila hlavou.
,,No dobre, veď sa nič také nestalo. Ale mohla si nám dať vedieť, že nie si v poriadku. Si naša jediná dcéra a máme o teba strach," napomenula ju s láskou, ktorá sa zračila v hnedých očiach. ,,Naozaj si už v poriadku?" starala sa, lebo napriek všetkým dcériným tvrdeniam sa jej nepozdávala.
,,No, nie je to ešte celkom ono, ale zvládnem to. Horúčky ustúpili. Už bude lepšie," uistila ju Dora.
,,Určite sa nechceš s nami vrátiť domov?" spýtal sa pre zmenu otec, ktorému sa jej stav tiež nepáčil.
,,Nie, určite."
,,Si tvrdohlavá ako mulica," nadhodil veselo. ,,A vôbec tu nemáš Vianočnú výzdobu!" až teraz si všimol tento podľa neho veľmi vážny nedostatok.
,,Nevadí. Veď aj tak je zachvíľu po sviatkoch," nadhodila bezstarostne. ,,Dostali ste darčeky?"
,,Áno, hoci nás veľmi mrzelo, že nám ich doniesla sova a nie naša dcéra," podpichla ju matka a Dora prevrátila očami.
,,Aj preto sme sa rozhodli, že tvoje darčeky ti prinesieme osobne. Boli sme rozhodnutí počkať, kým sa neukážeš," uškŕňal sa jej otec a vyťahoval z tašky škatule.
,,Toto je od mami," povedal a podal jej veľkú krabicu, zabalenú v tmavomodrom papieri s potlačou tváre Santa Clausa, ktorý navyše žmurkal. Bola previazaná veľkou stuhou. Chvatne ju otvorila. Našla v nej novú bordovú mikinu s kapucňou, šálom a párom teplých ponožiek.
,,Ďakujem, mami," povedala a objala ju. No otec jej už strkal do ruky dar od neho. Nebola to taká veľká krabica a nebola ani tak úhľadne zabalená, ale na tento dar sa tešila asi najviac. Otec miloval všetky tie čarodejnícke vecičky a bedlivo sledoval všetky nové vynálezy. Hneď ako sa objavilo na trhu niečo nové, už to mala.
Tentoraz dostala kompas na metlu, nový špiónoskop - lebo starý sa jej rozbil - a nepriateľohľad.
,,Ďakujem, oci," hlesla a objala aj jeho.
,,Nemáš za čo, dievčatko."

Remus stiahol ruku z dverí, keď začul cudzie hlasy. Práve sa chystal zaklopať na dvere Dorinej izby v hostinci Kančia hlava. Chvíľu tam len nepohnute stál a premýšľal, čo má spraviť. Rozhodne ich nechcel rušiť. Ako mohol počuť, boli pri nej rodičia. Barman Tom mu povedal, že v hostinci je teraz sama. Savage bol doma, Proudfoot spal a Dawlish bol na pochôdzke. Lenže zabudol sa zmieniť o tom, že má návštevu.
Remus sa zamračil. Chcel ju vidieť, hoci so sebou bojoval veľmi dlho. Chcel sa presvedčiť, že je v poriadku, ale už o tom nebolo ani pochýb. Zišiel dole do baru a sadol si do tmavého kúta k stolu. Objednal si čaj a kým tam sedel, z vrecka kabáta vylovil obálku. Dlho ju pred sebou držal v rukách a mal chuť ju priložiť k plameňu horiacej sviece, len aby vzbĺkla a premenila sa na popol. Lenže vedel, že bude lepšie, ak spraví, čo si zaumienil. Musel ju odovzdať. Už nevedel ako ju má presvedčiť, aby si ich vzťah vyhodila z hlavy raz a navždy. Najhoršie bolo to, že on jej už nevládal ani vzdorovať. To, že naposledy tak vybuchol tiež svedčilo v jeho neprospech. Vždy svoje problémy riešil s chladnou hlavou, ale teraz ... Znova si vzdychol. Chcel chvíľu počkať a dať jej ju osobne, keď odídu preč jej rodičia, ale napokon sa rozhodol inak. Nechal ju u Toma, aby jej ju odovzdal a odišiel, stratiac sa v snehovej chumelici, ktorá zúrila vonku.

Dora otvárala obálku horiac zvedavosťou. Vedela, že ju tam pre ňu nechal Remus. A Tom jej povedal, že bol dokonca tu. Nechápala však, prečo odišiel a neprišiel ju pozrieť. No len čo začala čítať list, pochopila.

,,Dora,

toľko Ti toho chcem povedať, no neviem, kde mám začať ...

Si krásna žena, moja Nymphadora sladká, no nie si pre mňa, to mi ver. Nechcem nás oboch viacej trápiť, preto prosím Ťa, tieto slová do úvahy ber.
Nikdy Ťa nebudem môcť ľúbiť a ani Ty, nemôžeš ma milovať. Veď dobre poznáš všetky dôvody, pre ktoré odmietam Ťa, tak neskúšaj viac proti tomu bojovať. Zabudni na to, že by si mohla čo i len na krátku chvíľu proti tomu vzdorovať.
Moje rozhodnutie už nič nepresvedčí a ranu Tvojho srdca, iné srdce po čase láskou vylieči. Nechcel som Ťa raniť, no inak to nešlo. Bol by som strašne rád, keby Ťa to poblúznenie srdca, to čo si myslíš, že cítiš ku mne, raz a navždy prešlo."

Tvoj priateľ, Remus."

,,Znova to spravil," napadlo jej skrúšene.
,,Znova sa ma vzdal. Odrádza ma od lásky, ktorú k nemu cítim všemožným spôsobom," šepkala zlomeným hlasom.
Na stole uprostred izby horela svieca. Podišla k nej a list priložila k mihotavému plamienku. Nechala ho zhorieť na popol, ktorý potom mávnutím prútika nechala zmiznúť. Zamyslela sa. Naozaj na tom bola s odhodlaním na konci svojich síl a už - už chcela prestať. Už sa ho chcela navždy vzdať, lenže možno aj kvôli tomu listu, ktorý jej nechal sa rozhodla, že to neurobí. Vedela čítať medzi riadkami. A vedela čítať z jeho očí. Bola si istá, že k nej niečo cíti, ale zapiera to, potláča a skrýva, pretože má dojem, že nie je pre ňu dosť dobrý, a že je priveľmi nebezpečný.
,,Musím ho teda presvedčiť o opaku," skonštatovala veselšie, ale nálada jej klesla znova pod bod mrazu, keď začala rozmýšľať, ako to dosiahnuť.
Naposledy sa naozaj škaredo pohádali a to len kvôli tomu, že mu navrhla, aby boli milencami, ak si ju už teda nechcel zobrať a nechcel s ňou mať spoločnú budúcnosť, mohli si ukradnúť aspoň pár chvíľ pre seba takto. Ale jemu sa to zrejme nezdalo ako vhodný nápad, lebo vybuchol ako nepríčetný. Spomenula si na to, čo jej povedal Divooký. ,,Ak ho naozaj ľúbiš tak, že by si zaňho dala aj svoj vlastný život, nevzdaj sa! Dokáž mu, že sa v svojom rozhodnutí zmýlil a bolo nesprávne. Život treba žiť, nie prežívať!"
Mal pravdu ako vždy. Musí mu teda dokázať, že jeho rozhodnutie bolo nesprávne. Lenže stále ostávalo visieť vo vzduchu to ,,ako."
Nakoniec sa rozhodla dať mu aspoň jeden jediný deň. Dopriala mu pocit, že je všetko tak, ako si to želá. Ale nasledujúci večer si sadla k stolu a na kúsok pergamenu napísala krátku odpoveď. Jej sova Merkúra priletela ako na zavolanie, hoci skoro minula jej okno, keď ju silný studený severák poháňal svojím mohutným dychom. Dora jej otvorila a upevnila jej správu na nohu. Sova nespokojne zahúkala. Vôbec sa jej nepáčilo, že musí znova lietať v tom hroznom nečase. Dora to však nepochybne myslela vážne. Prikázala jej odniesť správu, ale nečakať na odpoveď. Na cestu jej dala jednu soviu sušienku a sova sa aspoň na malú chvíľu prestala durdiť a voľky - nevoľky vyletela do snehovej metelice znova.

Remus sedel pred krbom a čítal knihu. Teda, aspoň sa tak tváril. Pred sebou však nemal napínavý dej obľúbeného románu, ale obrázok Dory. Strhol sa, keď niečo narazilo do okna. Myslel si, že sa rozbilo, ale bol to omyl. Na parapete našiel sedieť našuchorenú guču peria. Bola to sova. Otvoril okno a vpustil ju dnu. No len čo jej odmotal správu z paprčky, znova uletela do nečasu. Remus si prečítal odkaz. Bol od Dory. Keď neodpovedala na jeho list, myslel si, že ju konečne o svojej pravde presvedčil. Očividne to tak nebolo. A hoci ho sprvu zachvátil pocit hnevu i zúfalstva, nemohol tvrdiť, že po prečítaní tej správy by sa cítil horšie ako doteraz. Vlastne ... vydýchol si. Podišiel k svojmu obľúbenému kreslu a znova si prečítal tých pár riadkov.

,,Remus,
nazvi ma hoci tvrdohlavou, a či bláznom, ak to chceš! No nenazývaj lásku poblúznením, lebo to tak nie je a Ty to vieš! Opakujem znova už snáď po stý krát: Ľúbim Ťa a nevzdám sa Ťa! Ber to ako fakt!
Dora"

Musel sa zasmiať. Z hrdla sa mu vydral zvonivý, uvoľnený smiech. Znova sa zasmial po veľmi dlhom čase. A mohla za to ona. Nevzdá sa ho napriek všetkému.

10. kapitola

Sirius, James a Peter

(minulosť)

Remus sedel na podobločnici v spálni a hľadel na stmievajúcu sa oblohu. Dnes mal byť spln a prvýkrát sa ocitne sám na nejakom neznámom mieste, v nejakom cudzom a prázdnom dome. Hneď po večeri ho tam mala odprevadiť vedúca jeho fakulty, profesorka McGonagallová. Trochu sa toho obával. Len včera poslal rodičom list po svojom kuvikovi Hermesovi a sľúbil im, že im znova napíše, keď to bude mať za sebou. Vzdychol si a zložil si hlavu na kolená.
,,Tak tu si," ozvalo sa odo dverí. Vystrčila sa z nich Petrova vrabčia hlava. ,,Všade som ťa hľadal. Nejdeš na večeru?" opýtal sa a vošiel dnu, držiac svoju krysu - Spika v ruke.
,,Ale hej, idem," odvetil sotva počuteľne a skĺzol z parapety.
,,Ja som strašne hladný. Vlastne som hladný ako vlk," priznal sa Peter a usmial sa.
Remus sa však pri jeho poznámke zamračil a ešte viac sa uzatvoril do seba. Dnes mu nebolo veľmi do smiechu. A okrem toho, cítil sa taký slabý a bol bledší ako zvyčajne. Aj Lilly si oňho robila starosti. Nevedel, či ju presvedčil, že mu nič nie je, ale bolo milé, že sa oňho bála. Mal ju rád. Bola to jeho prvá kamarátka. Samozrejme, okrem Petra. James a Sirius sa mu zdali príliš divokí a zrejme nestáli o takého všedného priateľa, akým bol. A navyše, ukázalo sa, že je šprt, bifľoš. Ale Remus nemohol za to, že ho všetko tak bavilo. Dokonca aj Elixíry mu celkom išli, hoci ho nebavili tak ako Čarovanie alebo Obrana proti čiernej mágii.
Pred Veľkou Sieňou ho zastavila profesorka McGonagallová.
,,Pán Lupin, nezabudnite," pripomenula mu starostlivo, keď Peter vošiel do siene a na malú chvíľu osameli. ,,O siedmej vás budem čakať vo vstupnej hale."
Remus prikývol. Všimol si, že aj v jej tvári sa zračilo znepokojenie, hoci sa ho snažila skryť. Niečo ich však vyrušilo. Vlastne niekto. Okolo nich prebehli do siene James a Sirius.
Remus s profesorkou sa za nimi zarazene pozerali a potom sa otočili hľadiac do chodby, odkiaľ sa rinuli rôzne nadávky z úst školníka Filcha. Blížil sa k nim ťarbavým krokom so svojou mačkou v náručí a obaja smrdeli na sto honov.
,,Vagabundi! Ničomníci! Malí smradi! Ja im ukážem!" šomral si popod krivý nos.
,,Čo sa stalo Argus?" oslovila nazlosteného školníka profesorka.
,,Že čo? No len sa na nás pozrite! Obaja vyzeráme akoby sme padli do hnojovky," zvolal nešťastne.
,,Aj tak páchnete," potiahla nosom profesorka McGonagallová a Remus si všimol, že jej myká kútikom úst, akoby sa chcela už - už rozosmiať. ,,Kúpeľ to napraví."
,,Veď hej, ale ja žiadam trest. Za seba i za pani Norisovú," trval na svojom ukazujúc na miaukajúcu mačku.
Remus si ich oboch prezrel. Všade po sebe mali zvyšky hnojových bômb. Pani Norisová bola dokonca zasiahnutá rovno do tváre.
,,Predpokladám, že vinníkmi sú Potter a Black," poznamenala a školník prisvedčil. ,,Dobre, ja si to s nimi už vybavím."
Školník spokojne čosi zahundral a odišiel šomrúc si čosi o kúpeli, keď si profesorka uvedomila, že Remus je ešte stále tam.
,,No tak, bežte pán Lupin, máte už iba dvadsať minút," upozornila ho a pobrala sa preč.

Remus si sadol konča stola k Petrovi, ktorý sa už napchával. Keď sa pozrel na jeho vrchovato naložený tanier, prišlo mu zle.
,,Remus, si naozaj v poriadku?" opýtala sa ho znova Lilly a on mal pocit, že zrejme ozelenel, keď si oňho robí také starosti.
,,Ale hej, no akosi nie som veľmi hladný," poznamenal.
,,Aký si mal dnes deň?" očividne chcela pokračovať v rozhovore, no Remusovi nebolo do reči.
,,Celkom fajn. A ty?" nalial si do pohára teplého mlieka a načiahol sa za topinkou. Musel zjesť aspoň niečo, hoci to doňho naozaj šlo ťažko.
,,Skvelý," odvetila nadšene. ,,Najmä hodina čarovania bola úžasná," rozplývala sa, keď jej do reči skočil James. Remus si uvedomil, že až priveľmi pozorne načúva ich rozhovoru.
,,Podľa mňa si úžasná ty," zaškeril sa a žmurkol na ňu.
Na Lilly to však akosi nezabralo. Zatvárila sa veľmi nevrlo. ,,Daj mi pokoj, Potter," varovala ho.
Remus počul ako si vzdychol. No James neprestal jesť a hľadiac na ňu pritom. Až kým do nej neštuchla jej kamarátka Alice.
,,My už ideme," oznámila jej. ,,Ideš aj ty, alebo sa tu ešte zdržíš?" opýtala sa.
,,Idem," pritakala. Usmiala sa na Remusa a zakývala mu.
,,Čo by som dal za to, keby tak kývala mne," začul šepkať Jamesa.
Sirius len znechutene prevrátil očami. ,,Hovoríš, akoby to bolo jediné dievča na škole. Spamätaj sa konečne. Už ma nebaví počúvať o tom, aká je krásna a skvelá."
Lenže James ho akoby ani nevnímal. Hľadel za jej vzďaľujúcou sa postavou. Aj Remus sa za ňou otočil. Nechápal, ako sa mohol James tak veľmi zamilovať. Okrem toho, že mal ešte len jedenásť a dievča jeho snov oňho vôbec nestálo. No on sa vôbec nevzdával. Remus ho vlastne obdivoval. James Potter bol veľmi vytrvalý. Aspoň v tomto.
S tými dvomi sa ešte stále nekamarátil. Nejako si k sebe nevedeli nájsť cestu. On pre nich nebol veľmi zaujímavý, a oni preňho boli ozaj veľmi divoký, hoci bola s nimi zábava. Ale myslel si, že to tak bolo dobre.
,,Ako sa ti to podarilo?" opýtal sa ho zamračený James. Nie, že by sa hneval. Bol len zvedavý.
Remus jeho otázku nepochopil. ,,Ako sa mi podarilo čo?" opýtal sa.
,,Ako sa ti podarilo to, že sa s tebou skamarátila," vysvetlil mu, pričom Sirius znova prevrátil očami.
,,Ja ani neviem. Prisadla si k nám vo vlaku so svojim kamarátom," odvetil po pravde. ,,Je milá."
,,Áno, je neskutočne milá," zasníval sa James. ,,Prečo som tam len vtedy nebol?" spýtal sa skôr sám seba.
Remus pozrel na hodinky. Bolo za päť sedem. Najvyšší čas zmiznúť.
Vstal od stola a chystal sa odísť, keď ho zastavil Jamesov prekvapený hlas. ,,Ty už ideš?"
,,No ... áno. Prečo?" vyjachtal.
,,Myslel som si, že by sme sa mohli porozprávať. Sme tu už dva týždne, delíme sa o spoločnú fakultu, spálňu, ale vlastne sa nepoznáme."
,,No," Remus narýchlo hľadal nejakú výhovorku. ,,To by bolo fajn, ale ja teraz nemôžem. Možno nabudúce."
Bol už pri dverách, keď začul Siriusa šepkať: ,,Pán Perfektný o to nestojí, tak sa nenamáhaj, kamoško. Remus je čudák."
,,Nie je čudák!" bránil priateľa Peter. ,,Je to najlepší kamarát, akého mám."
,,Mhm, to iste," uškrnul sa Sirius.
Remus posmutnel. V jednej chvíli si myslel, že sa ľady azda medzi nimi konečne prelomia a tu toto. Nebolo to od neho veľmi pekné. Ale musel uznať, že ten chlapec mal pravdu. Bol čudák a on to vedel najlepšie. Keby tušili aké má strašné tajomstvo, nekamarátil by sa s ním veru nikto. Ani ten naivný Peter.
Keď sa konečne dostal do haly, profesorka bola nervózna a netrpezlivá.
,,Meškáte, pán Lupin. Povedala som o siedmej a je 19:05."
,,Ja viem, prepáčte. Už sa to nestane," odvetil udýchane.
,,Dobre. Verím vám. Tak poďte."
Remus ju nasledoval. Vyšli z hradu. Slnko práve zapadalo za vrcholky hôr a on sa naň díval ako na sudcu, ktorý mu uložil ten najvyšší trest. Jeho zrak sa zaboril do zeme a kĺzal vedno s ním po zelenom, trávnatom koberci. Ich kroky boli rýchle. Vedel, že profesorka to chce mať čím skôr za sebou. Aj on si želal, aby tá pekelná noc rýchlo skončila. Zdvihol hlavu a rozhliadol sa okolo seba. Prešli za hrad, obišli soviu voliéru a zamierili na malú lúku, uprostred ktorej stála mohutná vŕba. Vyzerala rovnako smutne ako chlapec, ktorý kráčal vedľa svojej profesorky. Remusovi ten strom pripadal celkom obyčajný. Avšak až do chvíle, keď si na jeho konár nesadla straka a strom sa ohnal svojimi konármi, aby ju odplašil.
,,No do kotla!" zamrmlal Remus prekvapene na to civiac. Celkom zabudol, že tam nie je sám.
,,Sama by som to nevystihla lepšie," odvetila profesorka, zízajúc na strom rovnako prekvapene. Ešte stále si na ten strom poriadne nezvykla.
Nebolo to však jediné prekvapenie, ktoré na Remusa v ten večer čakalo. Profesorka sa vedľa neho bez varovania zmenila na mačku a ako mačka pobehla k stromu a nohou stlačila akúsi hrču na jeho kmeni. Strom sa zaraz prestal hýbať. Potom sa znova zmenila a kývla mu, že môže prísť bližšie.
,,Vy ... vy ste ... animágus?" ozval sa uveličene.
,,Správne, pán Lupin," odvetila a chytila ho za plece vedúc úzkym otvorom v kmeni stromu. Z habitu si vytiahla prútik a zašepkala: ,,Lumos." Jej koniec prútika im poskytol dostatočné množstvo svetla. Kráčali úzkou chodbou vyhĺbenou v zemi. Sem - tam trčali zo stropu nejaké korienky alebo korene. Chodba viedla rovno, potom sa stočila doprava a po chvíli znova doľava. Zdalo sa mu, že kráčajú celú večnosť, hoci to bolo možno len päť minút. Nakoniec dorazili ku kamenným schodom, na ktorých konci boli drevené dvere.
,,Tak a sme tu," oznámila mu profesorka a vyšla po schodoch. Odchýlila dvere a rozhliadla sa po izbe. ,,Nie je to kto vie čo, ale postačí to."
,,Áno, iste," odvetil skleslo.
,,Uvidíme sa ráno o šiestej."
,,Áno, pani profesorka."
Minerva si vzdychla. Hľadela naňho svojimi bystrými modrými očami vediac, že mu nie je práve do smiechu. Ale čo mohla robiť?
,,Hlavu hore chlapče, všetko bude dobré," snažila sa ho povzbudiť. Dokonca ho pohladila po líci. Potom však zrozpačitela, akoby urobila niečo neprístojné.
,,Tak, ja už pôjdem. Želám vám dobrú noc."
Remus osamel. Ešte nikdy v živote sa necítil taký osamelý ako práve teraz. Znova sa rozhliadol po izbe. Bola veľmi skromná, ale vedel, že riaditeľ urobil všetko pre to, aby mu pomohol a on nepatril k tým, ktorý by si to nevedeli vážiť. Holé drevené steny nijako nepripomínali pivnicu u nich doma. Nebola tam ani žiadna tajná skrinka, ktorá by sa otvorila len na jeho želanie. Bola tam len posteľ. Žiadny stôl, ani stolička. A dokonca ani okno. Svetlo prenikalo do izby cez drobné škáry v izbe. Remus sa zviezol na podlahu a hlavu si zložil na kolená. Oči mu zahrali slzami a on zrazu plakal ako malý, vystrašený chlapec. No práve v tejto chvíli ním bol.

,,Peter? Kde je Remus?" opýtala sa zvedavo Lilly na druhý deň pri raňajkách.
,,Vôbec nemáme ani poňatia," predbehol ho James. ,,Celú noc nebol v izbe."
Lenže jeho ochota sa nestretla s požadovaným výsledkom. Lebo Lilly ho prebodla zúrivým pohľadom.
,,Ak ste mu vy dvaja niečo urobili, tak si ma neželaj!"
,,Ukľudni sa Evansová," zatiahol pokojne Sirius, natierajúc si na chlieb džem. ,,V tomto ozaj nemáme prsty. James ti povedal pravdu. Vôbec nebol vo svojej posteli a netušíme, kde by mohol byť."
Lilly sa začervenala, ale nemienila sa nikomu ospravedlňovať. Namiesto toho sa nesústredene prehrabávala v jedle.
,,Možno by sme ho mali ísť pohľadať," navrhol Peter. ,,Čo ak sa mu niečo stalo?"
V tom momente sa otvorili dvere a do siene vošiel Remus. Rovnako bledý ako včera. Niečo na ňom bolo ale iné.
James sa vyklonil a prezrel si ho. ,,Vyzeráš, akoby ťa prešiel Rokfortský expres, kamoško," nadhodil a Remus sa slabo uškrnul.
,,Aj sa tak cítim."
Bol slabý, bledý a očividne unavený. Jedol hltavo, akoby prinajmenšom týždeň hladoval. Aj Sirius zastal s chlebom na pol cesty k ústam a zazeral naňho.
,,Vravel som, je to čudák," zašepkal a konečne sa pustil do svojich raňajok.
,,Remus? Kde si bol celú noc?" spýtala sa šeptom Lilly.
Remus už otváral ústa, že jej odpovie, no našťastie ho vyrušila profesorka McGonagallová.
,,Pán Lupin, Potter a Black, dostavte sa do mojej kancelárie," povedala prísne.
,,Do Škrota!" zašomral Sirius a tresol nedojedený chlieb na tanier.
,,A ja som si myslel, že nám to prejde," zabručal James roztopašne spomenúc si na včerajšie hnojové bombardovanie školníka.
Všetci traja si stali v kancelárii pred jej stôl a čakali. James a Sirius vôbec nechápali, prečo tam je aj Remus, keď on s tým atentátom nemal spoločné nič.
,,Pani profesorka, asi tu došlo k omylu," ozval sa James a hľadel ako zvedavo nadvihla obočie, čakajúc, čo jej povie. ,,Remus nemá s tým včerajškom spoločné nič."
,,Ja to veľmi dobre viem, pán Potter," odvetila sucho. ,,Trest sa bude týkať len vás dvoch."
,,To nám odľahlo," zašomral uštipačne Sirius.
,,Bez toho cynizmu, pán Black. A teraz váš trest. Budete celý týždeň dve hodiny po vyučovaní pomáhať školníkovi s upratovaním a s čím bude treba, aby ste si ho začali vážiť, ako sa patrí."
,,To nemyslíte vážne?" zaúpel Sirius.
,,Myslím to smrteľne vážne, pán Black!" zdôraznila. ,,A teraz môžete ísť."
Počkala, kým sa za nimi zavrú dvere a upriamila sa na Remusa.
,,Ste v poriadku?"
,,Áno."
,,Napadlo ma, že by bolo zrejme vhodné vymyslieť si nejakú vierohodnú výhovorku, aby sa vaši spolubývajúci nestarali, kde sa stratíte na tú jednu noc v mesiaci."
,,To napadlo aj mňa," odvetil a premýšľal.
,,Dobre. Myslela som, že by ste im mohol povedať, že ste bol v nemocničnom krídle. Možno by nebolo zlé povedať im, keby sa pýtali, že máte nejakú dedičnú chorobu," rozmýšľala nahlas.
,,Hej, to by bolo asi vhodné. Prestali by sa pýtať."
,,Správne," pritakala Minerva. ,,Dobre, to je všetko. Teraz sa poponáhľajte, aby ste nezmeškali prvú hodinu."

Keď odišiel, Minerva vstala od stola a zamyslene podišla k oknu. Spomenula si na chvíľu, keď jej Albus oznámil, čo ju čaká. Bolo to v ten večer, hneď po zatriedení študentov do jednotlivých fakúlt. Dal si ju zavolať do riaditeľne v naliehavej veci.
,,Čo sa deje Albus?"
,,Nič vážne, posaď sa prosím," ukázal na stoličku a ona si sadla.
,,Nemohol som to povedať skôr, kým som nevedel, do akej fakulty bude ten chlapec zaradený."
,,Aký chlapec? O čom to hovoríš?" opýtala sa zmätene.
,,Mám na mysli Remusa Lupina. Je tu niečo, o čom musíš byť nevyhnutne informovaná."
,,Aha. A čo je s ním?" opýtala sa a vôbec si nevšimla, že aj obyvatelia portrétov nastražili sluch, aby im neuniklo ani slovko.
,,Je vlkolak," odvetil riaditeľ bez obalu, nevšímajúc si híkanie, ozývajúce sa po celej riaditeľni, ani Minervin šokovaný výraz tváre, ktorý sa objavil na malú chvíľku, kým sa znovu neovládla.
,,A čo odo mňa očakávaš?" opýtala sa po chvíli, keď tú informáciu predýchala.
,,Veľmi dobre vieš, že som na jednej lúke zo školských pozemkov zasadil nový strom. Volá sa Zúrivá vŕba, aj to vieš. Pod ňou je chodba, ktorou sa chlapec dostane do domčeka, kde strávi ako vlkolak každý mesiac jednu noc. Tvojou úlohou bude zaviesť ho tam a potom vždy ráno priviesť do hradu."
Minerva žmolila v rukách vreckovku. ,,Ale ako sa tam dostanem. Sám si vravel, že ten strom k sebe nepustí nikoho a nič."
,,Je jeden veľmi jednoduchý spôsob. Hneď zajtra ti ho ukážem. Dá sa celkom ľahko zastaviť a znehybniť. Ale hľuzou, nie prútikom," upozornil ju a ona prikývla.
Minerva si vzdychla. ,,No, asi nemám inú možnosť."
,,Ak to nechceš urobiť ty, budem to robiť ja, ale aj tak ťa musím zaviazať mlčanlivosťou."
,,Samozrejme, Albus. Dobre vieš, že na mňa sa môžeš spoľahnúť. Už strážim nejedno tajomstvo," veľavravne sa naňho pozrela a bolo by sa zdalo, že sa začervenal. ,,Ujmem sa toho chlapca. To nebude problém. Ak som správne pochopila, nik iný o jeho prekliatí nevie, však?"
,,Nie, nikto. My dvaja sme jediný."
Minerva prikývla. ,,Ak sa nemýlim, spln je približne o dva týždne."
,,Správne. Si si istá, že to naozaj zvládneš?" opýtal sa znovu.
,,Neboj sa, zvládla som aj horšie veci," usmiala sa a kývla nedbanlivo rukou. ,,Takže, je to všetko, čo si chcel?"
Dumbledore prikývol.
,,Tak ja teda pôjdem. Som unavená. Asi začínam starnúť," uškrnula sa a pozrela na fénixa, ktorý ticho zakrákal zo svojho bidielka.
To bolo pred dvoma týždňami. Už si celkom na tú situáciu zvykla. Akurát zabudli na ten jeden detail. Vymyslieť si pre chlapca dôvod neprítomnosti, vždy počas tej jednej noci v mesiaci. A zdalo sa jej ako celkom dobrý nápad vysvetliť jeho neprítomnosť nejakým ochorením.

Uplynul dva mesiace, od kedy bol v tej drevenici - ako ju nazval - prvý raz. Už hneď na druhý deň sa začali po Rokville šíriť podivné zvesti a chýry o čudnej chalupe, odstrašujúcej už len na pohľad. Z chalupy sa ozývali čudesné zvuky, zavíjanie i brechot psa. Ľudia jej dali príznačný názov. Odvtedy bola známa ako Škriekajúca búda. Povrávalo sa, že je to najmátožnejšie obydlie v celej Británii. Remus by sa na tom bol možno aj zasmial, keby práve on nebol tým dôvodom strašenia. No malo to aj svoju výhodu. Nik sa k tej jeho drevenici ani len neodvážil priblížiť.
,,Kam ideš Rem?" spýtal sa James, ktorý vošiel do izby hneď po ňom.
Remus márne dúfal, že sa zdrží na večeri. Už minulý mesiac sa ho spytoval na to isté a on mal problém vymyslieť si niečo vierohodné bez toho, aby sa nebodaj opakoval.
,,Idem do knižnice," povedal napokon.
,,Teraz?" vyvalil naňho James oči. ,,Veď je piatok večer!"
,,No a?" Remus schmatol plášť a chcel vyjsť von, keď ho James znova zastavil.
,,Idem s tebou."
,,Čo?" Rem sa k nemu otočil s vypleštenými očami. Toto nečakal. James nebol práve taký ,,zažratý" študijný typ. ,,Ne - nemôžeš," koktal protestujúc.
,,Prečo?" ozval sa nechápavo.
,,Le-lebo má-mám rande," vykoktal zo seba prvé, čo mu napadlo.
,,S kým?" spýtal sa nedôverčivo, lenže to si Remus už nechal pre seba, lebo do izby vošli Sirius s Petrom. Removi napadlo, že by mal Petrovi poďakovať, že odviedol Jamesovu pozornosť aspoň na tú chvíľu, aby mohol ubziknúť.
,,Zasa meškáte, pán Lupin," karhala ho profesorka McGonagallová, ktorá ho už čakala.
,,Ja viem, prepáčte, ale James sa ma začal vypytovať a ja som nevedel, akú si mám zasa vymyslieť výhovorku."
Nebadateľne prikývla. ,,Tak dobre, poďte. Máme najvyšší čas."
Netušili však, že z okna jednej z chlapčenských izieb ich pozorne sledovali dvoje očí.

James Potter však nebol žiaden hlupák. Peter ho síce zdržal, ale nezastavil. Keď Sirius odišiel do klubovne baliť dievčatá a Peter sa pobral do kúpeľne, James vytiahol z kufra svoju obrovskú vzácnosť a prehodil ju cez seba. Rýchlo sa prešmykol z izby popri Petrovi, ktorý sa práve vracal z kúpeľne a vykradol sa aj z klubovne. Hoci keď zbadal Lilly ako si osamote číta pred kozubom nejakú knihu, bol v pokušení prikradnúť sa k nej a pobozkať ju. No odolal. Jeho zvedavosť bola momentálne väčšia. Vykradnúť sa z hradu nebol problém. Horšie však bolo nájsť ich v tej tme. Chvíľu blúdil okolo hradu v tme a počul len šuchot opadaného lístia zo stromov pod nohami, kým nezašiel dosť ďaleko od hradu, aby v diaľke zazrel mihotavé svetielko, ktoré však po chvíli zmizlo. Vydal sa tým smerom a zastal v dostupnej vzdialenosti od Zúrivej vŕby. Vedel, že keby prišiel bližšie, neskončilo by to dobre. Spozornel. Svetielko sa o pár minút znova ukázalo. Kdesi spod stromu vyliezla štíhla postava nejakej ženy v špicatom klobúku. Už si myslel, že ten strom sa pohne a rozdrví jej všetky kosti, ale prekvapene civel, že sa nič také nestalo. Potom sa premenila na mačku, pomotala sa okolo vystupujúcich koreňov stromu a odbehla do dostupnej vzdialenosti, pretože strom sa otriasol, akoby sa preberal zo spánku. James na to celé civel s otvorenými ústami a vypleštenými očami. Také niečo ešte nevidel. Tá mačka ako zistil bola profesorka McGonagallová.
,,Zaujímalo by ma, čo robila tam dole. A kde vlastne zmizol Remus?" uvažoval v duchu a ticho kráčal späť za nič netušiacou profesorkou do hradu. Bol rozhodnutý zistiť, čo sa to tu vlastne deje, stoj, čo stoj.

Presne o mesiac sa zopakovala tá istá situácia. Akurát, že všade naokolo bolo namiesto opadaného farebného lístia kopu snehu. Tentokrát James však pod plášťom nebol sám. Vzal si so sebou Siriusa.
,,Kam ma to vedieš?" spytoval sa, lebo James mu to nechcel prezradiť.
,,Buď ticho. Uvidíš," zahriakol ho James, lebo nechcel, aby ich niekto odhalil. Boli ešte len štyri hodiny poobede. Keďže bola zima, stmievalo sa skôr a noci boli dlhšie. Trochu ho to prekvapilo a skoro by ich nestihol.
,,Lenže ja to chcem vedieť hneď!" zlostil sa Sirius, lenže James ho štuchol do rebier a tak radšej čušal a nechal sa ním viesť. Zišli do haly práve vo chvíli, keď profesorka s Remusom vychádzala z hradu.
,,Čo to má znamenať?" nechápal Sirius. ,,Kam idú teraz v noci?"
,,To je to, čo som ti chcel ukázať. Minule som sa dostal len po Zúrivú vŕbu, ale teraz chcem prísť tej záhade na koreň."
,,To som zvedavý ako," zahundral Sirius, ale aj on bol poriadne zvedavý.
Stalo sa presne to, čo minule. Profesorka sa premenila na mačku, stisla nejaké miesto na strome a strom znehybnel. Premenila sa späť a vošla aj s Remusom do nejakej chodby, hoci Jamesovi so Siriusom to pripadalo, akoby sa prepadli pod zem, lebo zrazu proste zmizli.
,,Rýchlo za nimi!" zavelil James, kým sa strom nehýbal. Len čo sa dostali bližšie k stromu, naozaj tam zazreli chodbu. Vošli dnu a náhlili sa chodbou za dvoma tmavými postavami a nejasným lúčom slabého svetla. V točitej chodbe im však zmizli z dohľadu a keby nezahli obaja do tmavého výklenku chodby, zrazili by sa s profesorkou, ktorá sa odtiaľ náhlila sama.
,,Kde nechala Rema? Má ten chudák nejaký čudný trest, či čo?" čudoval sa James a pozrel na rovnako prekvapeného Siriusa, ktorý len pokrčil plecami.
,,Poďme za ním, dozvieme sa," navrhol Sirius.
Remus sedel na posteli a čítal si jednu zo svojich obľúbených kníh. Slnko už zapadlo. O necelú hodinu sa na oblohe objaví mesiac a on sa znova premení. V tom sa však strhol, lebo dvere na izbe sa rozleteli do korán. Počul kroky, ale nevidel nikoho. Bolo to naozaj zvláštne.
,,Kto je tu?" opýtal sa a pohľadom zastal na mieste, kde sa znova ozvali kroky. Keď James a Sirius so seba strhli plášť, onemel od úžasu i od ľaku.
,,Pre Merlina! Čo tu robíte?!"
,,To nám povedz ty!" vyzval ho James rozhodne.
,,Nemôžem!" zvolal Remus nešťastne. ,,Okamžite vypadnite! Je to nebezpečné! Načo ste sem chodili?!"
,,Boli sme zvedaví kam stále chodíš," odvetil Sirius podráždene. ,,Snáď si si nemyslel, že na to neprídeme."
,,To je jedno, proste choďte preč. Hneď!" kričal zúfalo.
,,Nie, kým nám nepovieš, čo tu robíš!" oponoval mu James a na znak toho, že neodíde skôr, kým sa nedozvie pravdu, sadol si na posteľ a preložil si ruky na hrudi.
,,Prečo by som to robil?" opýtal sa Remus zlostne. ,,Nie sme priatelia! Ak vám vyzradím svoje tajomstvo, kde mám záruku, že ma neprezradíte?!"
,,Tajomstvo?" hlesol Sirius a díval sa naňho prižmúrenými očami.
Remus však bol ticho ako mucha. Uvedomoval si, že o malú chvíľu sa premení a jeho spolužiaci sú v smrteľnom nebezpečenstve. Čo mal iné robiť? Vedel, že inak ich odtiaľ nedostane. V duchu sa už lúčil zo všetkým, čo si tu za tých pár mesiacov obľúbil.
,,Tak teda dobre," odvetil skleslo a sklonil hlavu. ,,Nikto o tomto mieste nevie okrem mňa, Dumbledora a McGonagalky. A teraz, aj vás dvoch. Je to miesto, o ktorom nemal vedieť nik."
,,Ale prečo?" ozval sa James nechápavo.
,,Dnes je spln," odvetil Remus potichu a Sirius v tej chvíli pochopil, lebo otvoril ústa dokorán a výrazne zbledol.
,,No a?" ozval sa James.
,,Do Trolla! Ty si vlkolak!" zvolal Sirius a vrhol naňho užasnutý pohľad.
,,Čo?!" zvolal aj James a vyskočil z postele na nohy. ,,Prečo si nám to nepovedal?!"
,,Nie je to niečo, s čím by som sa chcel chváliť," odsekol. ,,A teraz by ste mali ísť, lebo onedlho vystúpi na oblohu mesiac a potom za seba neručím."
Sirius schmatol strnulého Jamesa i plášť a ťahal ho preč. Už boli skoro na konci chodby, keď z izby začuli divoké vlčie zavytie.
,,Ako sa dostaneme von?" spýtal sa James. Keby bol vedel, že nebudú mať čas na hľadanie toho miesta na kmeni stromu, nebol by sa sem vôbec trepal. Ale kto mohol vedieť, že sa to takto zvrtne?
,,Musíme proste odtiaľto vybehnúť. Možno ak ostaneme pod tvojím plášťom, nič sa nám nestane," uvažoval Sirius. ,,Aspoň to môžeme skúsiť."
Sirius mal skoro pravdu. Skoro. Strom bol však naozaj zázračný. Predsa sa po nich ohnal svojim konárom a oni museli uhnúť, aby ich nerozmliaždil ako také čokoládové žabky. Nešli však do klubovne. Jediné miesto, kde sa mohli nerušene porozprávať, bola knižnica.
James sa žuchol na stoličku a skryl sa za rozmernou knihou s názvom: ,,Čarodejnícka móda v stredoveku."
,,Páni, to som ani len netušil." Museli obaja šepkať, lebo knihovníčka by ich okamžite odtiaľ vyhodila von.
,,Veru, kto by to bol povedal, že práve on ..." Sirius zmĺkol. Bol rovnako šokovaný.
,,Ak by sa to niekto dozvedel, vyletí odtiaľ," uvažoval James nahlas.
,,Hej."
Sirius si prehrabol svoje havranie vlasy a neprítomne civel na obrázok komického lorda v nejakom divnom oblečení.
,,Viem, že sa ti na začiatku veľmi nepozdával, ale mne sa zdá byť fajn. No tak čo, keď má taký ... malý ... chlpatý ... problém," uvažoval nahlas James. ,,Predstav si, že by si bol na jeho mieste ty alebo ja."
Sirius sa vydesil už len pri tej myšlienke. ,,To by bolo strašné."
,,Veru. Preto navrhujem, aby si si to nechal pre seba, lebo ja som sa už mlčať rozhodol."
Sirius bol chvíľu ticho. Rozmýšľal. ,,On nám neverí. Povedal, že nie sme priatelia."
,,Áno, lebo sme sa k nemu nesprávali práve najlepšie. Ale stále to môžeme napraviť."
,,Tak dobre. Skúsiť to môžeme," privolil nakoniec.
V tú noc zaspávali obaja so zvláštnym pocitom. Rozhodli sa, že hneď ráno povedia Remusovi, na čom sa so Siriusom dohodli. Remus sa však ráno do spálne nevrátil.

,,Čo robí v nemocničnom krídle?" čudoval sa James.
,,Vieš predsa, že v tom stave sa nevedia ovládať a môžu ublížiť nielen sebe, ale aj iným," vysvetľoval mu Sirius.
,,Ach, na to som zabudol."
Madam Pomfreyová ich pustila dnu, ale upozornila ich, že len na malú chvíľu. Remus ležal na posteli. Bol bledý a nevyzeral práve najlepšie. Keď ich zbadal, začervenal sa.
,,Ahoj, si v poriadku?" opýtal sa James a sadol si na vedľajšiu posteľ.
,,Hej."
,,A čo máš s rukou?" zaujímal sa Sirius.
,,Zlomená. Ale vraj sa to rýchlo vylieči."
,,Nepovieme o tom nikomu," povedal Sirius a uškrnul sa na Remusa, ktorý mu však z nejakého dôvodu nemohol uveriť a preto preniesol pohľad na Jamesa. ,,On mi naozaj neverí!" vyhŕkol Sirius pohoršene a žuchol sa na posteľ vedľa Jamesa.
,,Je to tak. Nepovieme o tom nikomu," povedal aj James.
,,Naozaj?" Remus nemohol uveriť vlastným ušiam. A to si myslel, že toto bude jeho posledný deň na škole.
,,Áno," zvolali obaja unisono.
,,Ale ... prečo to robíte?" opýtal sa neveriaco.
,,Ja osobne to robím preto, lebo sa priatelíš s Lilly a si dobrý v Elixíroch, čo môže byť užitočné," uškrnul sa. Aj Remus sa usmial. James znova žartoval. Natoľko ho už poznal. Málokedy vedel byť naozaj vážny.
,,Takže už sa vám nezdám ako čudák?" pozrel sa priamo na Siriusa a ten očervenel ako rozpálený kotlík.
,,Nie. Si fajn," vyjachtal. ,,Prepáč mi to. Nevedel som, že si to počul. Niekedy sa správam ako pako."
,,To je fakt," zamumlal James.
,,Tak? Priatelia?" spýtal sa Sirius a podával mu svoju ruku na znak zmierenia.
,,Priatelia," súhlasil Remus a podal mu svoju zdravú ruku, na ktorej pristála vzápätí aj Jamesova dlaň.
,,Priatelia."
Týždeň pred Vianocami poslal Remus rodičom list.

,,Ahoj mami, oci,

dúfam, že sa máte dobre. Veľmi mi chýbate. No ani ja sa nemám najhoršie. Vlastne sa mám fajn. Táto škola je proste skvelá.
Túto noc som si počas splnu nejako zranil ruku. Keď som sa ráno prebral v Škriekajúcej búde - tak volajú ten domček, kde sa vraciam raz do mesiaca počas splnu - bola zlomená. Ale madam Pomfreyová mi to vyliečila. Vravela, že to nie je nič vážne a musel som vypiť elixír, ktorý sa tuším volá Kostorast. Nerobte si o mňa starosti, lebo som naozaj v poriadku a nič mi nechýba. Onedlho sa uvidíme. Prídem domov na Vianočné prázdniny. Už sa veľmi teším.

s láskou, Remus.

P. S.: Mám skvelých priateľov. Sú to James, Sirius a Peter."