Wardenka

Prológ

Zrkadlo darmo vraví, že som starý,

kým Ty a mladosť máte jeden vek.

Ale keď zazriem vrásky v Tvojej tvári,

pokojne zomriem ako ktokoľvek.


Do Tvojej krásy, ktorá obdiv budí,

je tlkot môjho srdca odetý.

Môj tlčie v Tvojej, Tvoj zas v mojej hrudi,

nuž nemôžem byť starší ako Ty ...

(W. Shakespeare, Sonety)

1. kapitola

Čarodejnícka dedinka

(prítomnosť)

Pod Chilternskými vrchmi ležala neveľká dedinka. Obyčajní ľudia - nazývaní aj muklovia - o nej skoro vôbec nevedeli z jedného jediného dôvodu. Bola to výlučne čarodejnícka dedinka. Nepatrila medzi tie tradičné muklovské, hoci tak navonok mohla pôsobiť. Nemala viac ako päťsto obyvateľov a bola založená pravdepodobne ešte v roku 1510, kedy sa o nej našli prvé zmienky v miestnej kronike, spísané Olafom Hostom, vtedajším kronikárom. Svoje meno Belfry dostala podľa kamennej zvonice, ktorá vraj kedysi dávno patrila k Chilternskému zámku. Ona jediná sa zachovala z celej stavby, hoci sa na jej vzhľade podpísal čas i počasie a jej zvon bol odvtedy menený už niekoľkokrát. Keď ho však rozhúpal vietor v nepriaznivom alebo veternom počasí, jeho srdce sa rozozvučalo jemným vyzváňaním. Ľudia si na ten zvuk už zvykli.
Na opačnom konci dediny stál blízko pod lesom osamotený dom. Tesná blízkosť lesa majiteľovi veľmi vyhovovala. Ďalšou výhodou bolo aj to, že dedinka ležala len zopár kilometrov od Londýna. Domček bol ohradený krátkym železným plotom čiernej farby s neširokou bránkou. Kedysi sa pýšil tou najpestovanejšou a najkrajšou záhradou v celom Belfry. Teraz tu po nej nezostala ani pamiatka z prostého dôvodu. Nemal sa kto o ňu starať. Všetko zarástlo trávou a burinou. Celý dom vlastne pôsobil tak trochu ponuro, akoby skrýval tajomstvo, ktoré nesmel vyzradiť.
Dedinčania považovali terajšieho majiteľa tak trochu za čudáka, hoci o ňom vedeli skoro všetko - teda to málo, čo sa o ňom dozvedeli. Vždy, keď sa s ním niekde náhodou stretli milo pozdravil, ale na kus reči sa nikdy nezastavil. Bol uzavretý a nerád o sebe rozprával. Po dedine sa šepkalo, že ho azda postihla akási tragédia, ktorá ho navždy poznačila. Napriek tomu nevedeli pochopiť, prečo taký pomerne príťažlivý muž v tých najlepších rokoch žije sám ako pustovník. Povrávalo sa, že tomu domu a tej spustnutej záhrade sa vyhýbajú aj záhradný trpaslíci. Všetky tie nepodložené fámy a dohady vytvárali okolo Remusa Lupina auru záhadnosti.

Obloha bola tmavo čierna. Pokrývali ju búrkové mraky, visiace nízko nad zemou, akoby sa jej chceli dotknúť, splynúť s ňou raz a navždy.
Po štrkovitej ceste vedúcej k tomu opustenému domu kráčala mladá žena. Pred bránkou zastala a chvíľu sa naň nerozhodne dívala. Vietor, ktorý sa medzi tým zdvihol sa do nej opieral svojou silou, strapatiac jej fialové, po plecia dlhé vlasy a pohrávajúc sa s cípmi rovnako lilavého plášťa. Tlačil ju do chrbta, akoby ju chcel posunúť dopredu, alebo jej aspoň naznačiť, nech vstúpi. V malom okne sa svietilo a to slabé, mihotavé svetlo ju priam hypnotizovalo. Hlasno si vydýchla a z čela si zotrela kvapku dažďa, ktorá sa jej naň zniesla z oblohy. V diaľke sa zablýskalo. Rozhodnutá, no neistá zabúchala na dvere. Keď za nimi začula rázne kroky, rukou si prehrabla vlasy a zo všetkých síl sa snažila nevyzerať nervózne.
,,Kto je?" ozvalo sa spoza dverí obozretne.
,,Tonksová," odvetila, dúfajúc, že nebolo rozumieť ako sa jej zachvel hlas. Ak aj bol prekvapený jej návštevou, nedal to najavo.
,,Ak si naozaj Tonksová, tak mi povedz, ako ma prezývajú?"
Kontrolná otázka a to všetko len kvôli tým pohnutým časom a väčšej bezpečnosti. Ale neprekvapila ju.
,,Hovoria ti Námesačník," odvetila s úsmevom na perách. Dvere sa konečne otvorili a objavila sa v nich mdlá, unavená Remusova tvár.
,,Ahoj Dora, stalo sa niečo?" ozval sa nenútene a jej napadlo, že je zrejme naozaj veľmi unavený.
,,Hm, ani nie ... pustíš ma dnu?" spýtala sa so zdvihnutým obočím, ale na odpoveď nečakala a prešuchla sa popri ňom dnu.
,,Jasné, len vstúp," zahundral, hoci už bola vnútri. Kráčala za svetlom, zvedavo sa okolo seba obzerajúc. Remus šiel za ňou poslušne ako baránok, nespúšťajúc ju z očí a v tichu.
,,Máš to tu ... celkom pekné," odvetila prelomiac ticho, ktoré sa medzi nimi rozhostilo.
,,Ďakujem. Dáš si niečo?" ozval sa zdvorilo.
,,Stačí mi voda," prikývla a on sa vzdialil.
Prešiel do malej kuchyne a podišiel k ticho vrčiacej starej chladničke. Otvoril ju a vybral odtiaľ asi trojdecovú fľašu minerálky. Popritom úporne premýšľal nad dôvodom jej návštevy. Nepamätal si, kedy ho bol niekto navštíviť naposledy. Snáď to bolo v časoch, keď ešte žili James a Lilly Potterovci a Sirius ešte nebol zatvorený v Azkabane. V časoch, keď o Petrovi netušili, že je poskokom Temného pána a Frank a Alice Longbotomovci boli v poriadku. Lenže to bolo už naozaj veľmi dávno. Pri tej spomienke si len nostalgicky vzdychol, vytiahol zo skrinky pohár, naplniac ho vychladenou vodou a prešiel do izby, ktorá by sa dala považovať za obývačku.
Doru našiel sedieť v svojom obľúbenom kresle. Netušil, že za tú krátku chvíľu si izbu pozorne obzrela. Neušlo jej, že na nábytku je tenká vrstva prachu a v rohu si na stene našiel svoje miesto pavúčik, ktorý si tam usilovne upriadol bielučkú pavučinku. V izbe bol nevysoký drevený stolík, s dvoma pomerne zachovalými kreslami a veľkým gaučom, ktorého poťah bol miestami prešúchaný. Nepochybovala však, že je pohodlný. Izbe dominovala obrovská knižnica, ktorá úplne zaplnila dve steny od hora až nadol zapratanými policami. Remus bol známy tým, že už od detstva bol knihomoľ. Musela uznať, že mal pomerne veľkú zbierku kníh. Podal jej orosený pohár s vodou a ona sa napila. Remus si strčil ruky do vreciek a plecom sa oprel o knižnicu.
,,Ja, vlastne ... som sa prišla spýtať ako sa máš?" odvetila napokon hľadiac do zeme. ,,Po tom, čo Sirius ..." nedopovedala. Hlas sa jej zasekol v hrdle. Ešte stále si pripisovala vinu za jeho smrť.
,,Chýba mi," šepol neveselo. ,,Nie je to však prvý priateľ, o ktorého som prišiel. No zdá sa, že bol posledným."
S Jamesom a Siriusom ho spájalo toľko spomienok. Kým ich nestretol, nevedel, čo je to skutočné priateľstvo. Prežil ich. A ostali mu len spomienky na tie šťastné chvíle, ktoré s nimi strávil na Rokforte i pár mesiacov potom. Až po chvíli, keď sa prebral z bdelého snívania, či skôr spomínania na staré časy si uvedomil, že Tonksovej tečú po tvári slzy. Plakala, no ani nevzlykla.
,,Hej," ozval sa mäkko. ,,To nie je tvoja chyba." Vedel, prečo tie slzy. Vždy, keď došlo na túto tému, skončilo to takto, alebo sa jednoducho vytratila. Akoby sa sama trestala za jeho smrť. Alebo možno chcela aj jeho odpustenie, že ho pripravila o posledného priateľa, akého mal?
,,Ale je," riekla horko. ,,Keby som vtedy nezlyhala, keby som ju bola porazila ..."
Remus nevedel, čo robiť. Sedela v jeho obývačke ako kôpka nešťastia a smoklila. Nakoniec podišiel k nej a ona mu vkĺzla do náručia.
,,Nemohla som ... tá jej tvár, tak veľmi podobná tej maminej!" vyjachtala. ,,Bolo to, akoby som bojovala proti vlastnej matke!"
Remus až teraz pochopil. Úplne zabudol na skutočnosť, že Bellatrix Lestrangeová a Andromeda Tonksová sú sestry. Dvojičky.
,,Nenávidím ju, nenávidím!" mrmlala s tvárou zaborenou do jeho pleteného šedého svetra, ktorý dostal vlani od Molly na Vianoce.
Postupne sa však utíšila. Nevedela, či to bolo skôr Remusovým nežným hladkaním, alebo skôr jeho hlasom, ktorý pôsobil ako balzam na dušu, keď jej upokojujúco šepkal do vlasov, že všetko bude v poriadku. Uverila tomu.
Keď potom k nemu zdvihla tvár, oči sa jej ešte stále ligotali od sĺz. Dora však ani nedýchala, lebo si uvedomila, ako sú jeho pery zrazu blízko. Tak strašne blízko tých jej ... A tak ho bez zbytočného premýšľania, alebo bez varovania pobozkala. Remusa to tak prekvapilo, že stuhol. V jednej dlhej chvíli nevnímal nič len Doru. Do nosa mu udrela svieža vôňa jej parfumu. Cítil jej horúci rozochvený dych a hodvábne pery, ktoré sa tak nežne dobíjali do jeho úst. Dotyk jej tela, rúk, ktoré cítil na krku bol taký elektrizujúci. Vnímal ako jej splašene bije srdce. Presne ako to jeho.
Remus sa pristihol pri tom, ako vášnivo jej bozky opätuje. Zvieral ju v náručí tak tuho, akoby sa bál, že ju stratí. Napriek tomu, že v svojom živote už dlho nezažil taký opojný a slastný pocit, veľmi dobre si uvedomoval, že musí prestať. Také niečo predsa nemohol dovoliť. Jeho unavená myseľ to pripísala výsledku emočného vypätia, ktoré obaja prežívali, ako poľahčujúcu okolnosť.
,,Dora ... ja ... nemali sme," hlesol zmätene povoliac objatie. Odstúpil od nej pár krokov vzad. Zrazu nevedel čo s rukami, tak si ich znova strčil do vreciek nohavíc.
,,Prečo?" nerozumela. ,,Viem, že sa ti to páčilo. Alebo mi chceš tvrdiť opak?" šepla zúfalo, rovnako zmätená ako on. Tak dlho snívala o tejto chvíli, o chvíli, kedy ju Remus zovrie v náručí a pobozká ju tak, že v momente prestane myslieť na čokoľvek iné. Aj na to, že sa jej pri tom bozku azda aj srdce zastavilo na pár krátkych sekúnd od šťastia.
,,Lenže tu nejde o to, či sa mi to páčilo, alebo nie. Mala by si už radšej ísť," napomenul ju. Nemal jej k tomu čo viac povedať.
Dora sa však ani nepohla zo svojho miesta. Stála tam so sklamaným pohľadom zabodnutým do jeho chrbta. Až teraz si uvedomila, že vonku leje a v diaľke počuť zvonenie Belfryjskej zvonice.
,,Tak sa ti nepáčim ja, Remus?" opýtala sa znova. Nechcela odtiaľ odísť bez toho, aby nevedela na čom je.
Remus sklonil hlavu a jeho oči sa naplnili trpkým smútkom. Nechcel jej ublížiť. Práve naopak. Chcel ju ochrániť a to znamenalo, aj pred sebou samým a aj za cenu toho, že ho znenávidí. Dora bola ... bola krásna, odvážna, inteligentná, skvelá aurorka a pochádzala z dobrej rodiny. Bola jeho pravým opakom. Predstavovala všetko o čom kedy sníval, po čom kedy túžil. Ale nebol schopný klamstva. Preto zaryto mlčal. Nemohol jej tvrdiť, čo nebola pravda a pri tom sa jej dívať do očí. Možno sa v ňom prejavil kus sebca, keď si chcel kúsok šťastia ukradnúť aj pre seba. V jeho vnútri zúril boj. Rozum sa prel s citmi.
,,Dobre, Remus," vyrušila ho a pretrhla niť jeho myšlienok. Jeho zaryté mlčanie si vysvetlila po svojom.
,,Pôjdem," riekla ticho. ,,Ale nevzdám sa ťa len tak!" pomyslela si trpko.
Remus sa otočil, ale zbadal už len jej vlajúci plášť, ktorý sa mihol v dverách ako fialová chmára. Vchodové dvere buchli a tieň, ktorý sa vonku mihol, zrazu zmizol. Vošiel si rukou do vlasov. Na malú chvíľu zavrel oči. Pred očami mal stále jej bledú tvár a na perách cítil dotyk jej horúcich pier.
Na sekundu oľutoval, že jej tú otázku nevyvrátil hneď. Ale ... nemohol. Ešte stále bol ochromený z toho bozku a potom ... naozaj sa v sebe zrazu nevyznal. Nevedel, čo chcel. Prvýkrát v živote to nevedel.
Zo zmätených myšlienok ho vyrušilo opätovné zaklopanie na dvere. Už znova. Druhýkrát v ten istý večer.
,,Kto je?" opýtal sa držiac svoj prútik pevne v ruke. Napadlo ho, či sa azda nevrátila Dora.
,,Albus Dumbledore," ozvalo sa spoza dverí.
,,Aká je moja prezývka?" spýtal sa už po druhýkrát v jeden večer.
,,Námesačník," znela stručná odpoveď.
Remus otvoril a vpustil riaditeľa dnu. Chcel ho niečím ponúknuť, ale on zdvorilo odmietol.
,,Remus, som tu, lebo potrebujem tvoju pomoc a v tej veci mi môžeš pomôcť iba ty. Avšak je to delikátna záležitosť, nie ľahká a pomerne nebezpečná," hovoril unavene. ,,Máš však samozrejme možnosť odmietnuť."
Remus si nevedel prestaviť, čo by od neho Dumbledore mohol požadovať, vedel však, že nebolo skoro nič, čo by preňho nespravil rád.
,,Chápem," odvetil preto a čakal na vysvetlenie.
Albus sa pohodlne oprel v kresle, v ktorom pred nedávnom sedela Dora. Polmesiačikové okuliare si posunul na koreň nosa a pustil sa do vysvetľovania, ako aj do návrhu činnosti, ktorý od neho požadoval.

Nymphadora sa premiestnila do parku, ktorý bol len pár metrov od domu, kde bývala. Obozretne sa porozhliadla po ulici a ešte chvíľu počkala, kým vykročila.
Park nebol veľmi veľký, bol primeraný. Cez deň sa doň chodili hrávať matky s deťmi, starší ľudia si sediac na drevených lavičkách čítavali a po nociach sa tam tajne stretávali zaľúbené páriky. Dora ich niekedy pozorovala z okna svojho bytu a tak trochu im závidela. No teraz park už nebol taký navštevovaný ako voľakedy. Dora vedela prečo a nebolo to len kvôli zlému počasiu. Na to sa mohli vyhovárať akurát tak muklovia.
Konečne celá čarodejnícka spoločnosť uverila, že sa obávaný a nenávidený čarodejník, Lord Voldemort vrátil. Bol opäť živý a taký nebezpečný, akým býval voľakedy. V novinách i správach sa šírili rôzne nepriaznivé správy, jedno nešťastie striedalo druhé. Po celom kraji sa hovorilo o zrútení Brockdalského mosta, v Somersete zúril hurikán, ale pravda bola, že tie rozsiahle škody spôsobili smrťožrúti a šepkalo sa, že aj obri v tom mali prsty. A nakoniec tu boli vraždy. Bola zavraždená Amélia Bonesová a Emmelina Vanceová. A ako keby toho nebolo dosť, mesto napádali dementori. To spôsobovalo pochmúrne počasie sprevádzané studenými hmlami a to bola ešte len polovica júla.
Dora prešla cez cestu rýchlym krokom. Pod schodmi však zastala, lebo v hale domu sa rozsvietilo. Počula zaštekať psa. Keď sa vchodové dvere otvorili, uzrela v nich nízku, vekom mierne zhrbenú postavu jedného zo svojich susedov. Pán Stamp jej kývol hlavou na pozdrav, zatiaľ čo jeho teriér netrpezlivo šklbol vodítkom.
,,Dobrý večer," pozdravila mu aj ona.
,,To máme ale počasie, čo, slečna Dora? Akoby sa dementori množili!" ozval sa a zapínal si gombíky na hrubšom svetri.
,,Veru," odvetila zamyslene sledujúc ho, ako si vykračuje po chodníku a jeho pes pobehuje okolo a všetko oňucháva.
Len čo sa za ňou zabuchli vchodové dvere, znova siahla do vrecka a vybrala odtiaľ špiónoskop. Napadlo ju, ako rada by mala v takýchto chvíľach to Divookého čarovné oko. Vecička v jej dlani ostávala po celý čas v kľude. Vyšla na druhé poschodie a otvorila dvere na svojom byte. Nič. Zdalo sa, že je všetko v poriadku.
,,Lumos," zašepkala a koniec jej prútika sa rozsvietil. Jej byt nebol veľký, ale páčil sa jej, hoci o útulnosti sa tiež veľmi nedalo hovoriť. Vlastne sem chodila iba prespať a na to jej poslúžil viac ako dobre. No už dlhšie uvažovala, že ho bude musieť opustiť. A rozhodla sa tak práve teraz.
Špiónoskop si vložila späť do vrecka plášťa a pobrala sa najprv do spálne. Spod postele vytiahla svoju plátenú cestovnú tašku a v rýchlosti do nej nahádzala svoje veci. To isté spravila aj v kúpeľni. Potom zapla nahlas rádio, aby nebolo počuť, že sa odmiestnila.
,,Myslím, že to bola ona," odvetil nepekný muž skoro až s vyziabnutou postavou. Rebrá mu trčali horšie ako radiátoru.
,,Ako to môžeš vedieť, Stan?" oboril sa naňho jeho spoločník.
Nevšimli si, že spoza neveľkého kríka rastúceho opodiaľ ich niekto počúva. Pán Stamp rozmýšľal, o kom sa asi bavia a želal si, aby jeho pes kušal, nech ich neprezradí. Nepochyboval totiž o tom, že tí dvaja, ktorí sa tu už druhýkrát za deň obšmietali, boli smrťožrúti.
Pán Stamp prižmúril oči, a ešte viac rozhrnul vetvičky kríka husto obrastené zelenými lístkami, aby na nich lepšie dovidel, ale nešlo to ľahko, lebo zastali práve pod pokazenou pouličnou lampou, ktorá nesvietila už tretí deň.
,,Určite to bola ona!" vyštekol ten mladý odroň. ,,Si videl sám predsa tie jej fialové vlasy! Je to jedna z nich!" dušoval sa.
,,Ja fakt neviem! Fialová jej nepristane," poznamenal druhý len tak medzi rečou a Stan si poklepkal prstom po čele.
,,Ideme na to!" zvolal Stan a vykročil na ulicu.
Pán Stamp stuhol. Keby nebol šmukel, tak by ich začaroval, až by sa im z gatí prášilo! Ale čo mal robiť teraz? Zrazu sa ozvalo zaštekanie a on červený v tvári, vidiac pred očami svoj vlastný pohreb, celý stŕpol.
,,Stupefy!" ozvalo sa, keď Stan Shumpike namieril paličkou na krík. Pes zavyl a ostalo ticho. ,,A je po probléme," uškrnul sa a odhalil tak svoje škaredé, krivé zuby. Jeho kolega sa zasmial a vyšiel za ním na cestu.
O pár sekúnd na to v jej byte niečo vybuchlo a všetko zachvátil ničivý požiar. Dva tmavé postavy stojace už znova v tieni pod pokazenou pouličnou lampou hneď na to zmizli.
Dora sa ocitla na tichej, tmavej ulici, kde boli domčeky roztrúsené po okolí a nie vystavané jeden vedľa druhého ako radový vojaci. Zaklopala na dvere a po zvyčajnej kontrolnej otázke jej otvoril otec.
,,Vitaj Dora," objal ju a voviedol dovnútra.
,,Ahoj oci, mama," oboch ich pobozkala a sadla si do kresla.
Andromeda zablúdila pohľadom k jej cestovnej taške.
,,Cestuješ niekam?" spýtala sa zdvihnúc pohľad od rozčítanej knihy.
,,Nie, chcem tu ostať, ak vám to nebude prekážať," odvetila.
,,Ani v najmenšom," vyhŕkol jej otec nadšene.
,,Tvoja stará izba ostala nezmenená," povedala matka a prevrátila list v knihe.
,,Dobre, tak sa idem zložiť."
,,Nie si hladná, Dora?" zavolala ešte za ňou.
,,Nie," ozvalo sa zo schodov. ,,Som len unavená, idem si ľahnúť."
Naozaj. V jej izbe sa nič nezmenilo. Bola taká, akú ju zanechala pred ôsmimi rokmi, keď trvala na tom, že sa chce osamostatniť. Rodičov však pravidelne navštevovala alebo im občas poslala správu.
Zrazu ju zachvátila taká skľúčenosť. Udalosti posledných dní na ňu doľahli plnou váhou. Boj s tetou, Siriusova smrť a akoby to nestačilo, aj Remus sa k nej správal chladne, neprístupne. Spoznali sa asi pred rokom, keď sa pridala k Fénixovmu rádu aj ona, po jednej z Dumbledorových návštev. Zaľúbila sa doňho na prvý pohľad. Nikdy sa jej nepáčili chlapci v jej veku. Ničím ju nepriťahovali. Naopak. Remus bol skvelý! Vôbec jej neprekážalo, že nie je bohatý, či z dobrej rodiny. Ani to, že je vlkolak. No a? Veď sa premieňa len na pár dní v mesiaci. Podstatné bolo, že to bol dobrý človek, skvelý muž a vynikajúci čarodejník. Nepochybovala, že v jeho hrudi tlčie milujúce srdce, ktoré rovnako túži po láske ako to jej. Plač ju premohol, z čírej bezmocnosti. Nevedela, čo robiť. Tašku hodila do kúta, vyzliekla zo seba kabát, vyzula sa a ľahla si do postele, kde vzlykajúc do vankúša po troch úmorných hodinách zaspala.

V Brlohu bolo večer rušno. Napriek tomu, že tam bola len Molly Weasleyová, Ginny s Ronom a Fleur. Len pred chvíľou prišli traja členovia Fénixovho rádu. Po smrti Siriusa sa väčšinou schádzali tam. V dome Arthura Wealeyho. Ten bol teraz ešte v práci. Pracoval na Ministerstve mágie a s kolegom Perkinsom viedli Oddelenie pre odhaľovanie zneužitých muklovských artefaktov. A ani Bill nebol doma, tiež bol ešte v práci. Pracoval v Gringottbanke. Fred a George si kúpili v Šikmej uličke obchod spolu s bytom nad ním. Dali mu príznačný názov: ,,Weasleyovské výmysly a vynálezy." A darilo sa im veľmi dobre.
,,Počuli ste o tom požiari v dome na Zaprášenej ulici?" opýtala sa Molly a postavila pred nich malé občerstvenie. ,,Stavím sa, že to bola práca Smrťožrútov."
,,Určite," pritakal Kingsley Shacklebolt.
,,Samozrejme," odvetil Moody a odpil si piva zo svojho korbeľa. ,,Mám preto obavy, lebo Tonksová sa ešte neohlásila," povedal akoby nič, ale Molly i Remus zbystrili pozornosť. ,,Dnes ráno som bol u sv. Munga vypočuť svedka. Našťastie ho len omráčili, ale už má svoj vek. Starý, zvedavý šmukel," zašomral Alastor, keď si spomenul na to, ako ho chcel vypočuť, ale namiesto toho ten starec vypočúval jeho. Ešte teraz zaškrípal zubami, keď si na to spomenul, rovnako aj na jeho večné otravné oslovenie: ,,Synu."
,,Čo s tým má ona spoločné?" opýtal sa Remus v neblahej predtuche.
,,Veľa," odvetil Moody, ,,lebo to bol jej byt. Ten starý to len potvrdil. Poznal ju. Vravel, že sa chvíľu pred tým vrátila a hneď potom to zrejme muselo vyletieť do luftu."
Remusovi skoro zabehol dúšok čaju, keď si práve odpil z pohára. Nepochyboval, že to sa vracala od neho. Napadlo ho, že ak by ju bol zdržal ... Lenže mohol tušiť, že sa stane niečo také?
,,Pevne verím, že ma poslúchla a odišla k rodičom," zašomral, ,,aspoň nateraz."
,,Takže sa vlastne nevie, či ...," Molly si rukou prikryla ústa. Nemohla na to ani len pomyslieť. Bolo by to strašné! ,,Možno Arthur bude vedieť viac," dodala napokon a pozrela na svoje čarovné hodiny. Bolo skoro sedem. ,,Mal by prísť každú chvíľu." Nevedela však určiť, či je jej manžel ešte v práci, alebo je už na ceste domov, pretože ručičky hodín už dlhšiu dobu ukazovali na smrteľné nebezpečenstvo, od kedy Temný pán opäť povstal.
Remus celý ten čas napäto mlčal, hoci sa ho Alastor i Kingsley pokúšali zapojiť do debaty.
Desať minút po siedmej prišiel domov Arthur a Molly ho okamžite zasypala netrpezlivými otázkami.
,,Skutočne to bol byt Tonksovej? To som netušil," čudoval sa sadajúc si k stolu. ,,Naši ľudia tam boli. Samozrejme, že sa jednalo o smrťožrútov. Pokiaľ viem, žiadne telo sa však nenašlo, ale ten oheň bol dosť silný, takže to nevieme naisto."
Remusovi sa po tej správe vôbec neuľavilo. Nebude mať pokoj, kým nezistí, čo sa s ňou stalo. Buď je naozaj mŕtva, alebo poslúchla Moodyho radu a stihla odtiaľ odísť včas. Aspoň v to pevne dúfal.
,,Ja už pomaly pôjdem," ospravedlnil sa a z vešiaka zobral svoj starý, poplátaný plášť.
,,Kam ideš teraz, pred večerou?" vyzvedala Molly s rukami založenými v bok, otočiac sa od sporáka.
,,Mám ... ešte nejaké povinnosti," zamrmlal a náhlil sa von.
Molly za ním chvíľu hľadela krútiac hlavou. ,,Tvrdohlavý baran!" zahundrala a otočila sa k bublajúcej špenátovej polievke.

Dora nemohla celý deň doma obsedieť. Schladila ju však správa z rádia o nočnom výbuchu v jej byte. Podľa predpokladu a svedkov, stalo sa to len pár sekúnd po tom, ako odtiaľ odišla. Bola rada, že rodičom nepovedala kde býva. Aspoň sa o ňu nemuseli báť viac ako zvyčajne. Večer však už nervózne pochodovala po izbe, lebo sa nudila a nevedela prísť na žiadnu činnosť, ktorý by ju zamestnala. Keď sa jej matka medzi rečou zmienila o premnožených záhradných trpaslíkoch, rozhodla sa, že pôjde na lov.
Práve sedela učupená za kríkom a pozorovala jedného ako sa pokúša zo zeme vytiahnuť petržlen.
,,A mám ťa," zašepkala a skočila po ňom. Lenže trpaslík ju uhryzol do prsta, a keď jej zovretie povolilo, vrtko sa vyšklbol a bežal preč. Už chcela vytiahnuť prútik a znehybniť ho, keď sa ozvalo: ,,Dora?"
Ostala stáť ako prikovaná na mieste. Zdalo sa jej to, alebo počula Remusov hlas?
Bol to skutočne on. Neskutočné bolo to, že ju strhol do náručia so slovami: ,,Vďaka Merlinovi, vďaka Merlinovi."
Remus bol tak nevýslovne rád, že je živá a zdravá, že sa neovládol. ,,Všetci si myslia, že si mŕtva. Prečo si nám nedala vedieť, že žiješ?" karhal ju, hľadiac jej do žiariacich očí.
,,Ale prečo?" zháčila sa.
,,Ešte sa pýtaj!" zvolal neveriaco.
,,Veď nikto nevedel o tom, kde bývam," bránila sa.
,,No tak to bol zrejme omyl," zašomral. ,,Nám to povedal Moody."
,,Divooký? A on o tom vedel odkiaľ?" zamračila sa ešte viac. Dobre, bavila sa s ním na tú tému, ale nikdy mu nepovedala, kde býva.
,,To je teraz aj tak jedno. Hlavné je, že si v poriadku," hlesol a pomaly sa od nej odtiahol. Skoro, akoby ani nechcel.
,,To si sem prišiel len kvôli tomu?" vyzvedala s nádejou v hlase. ,,Lebo si sa o mňa bál?"
,,Nebál som sa o teba len ja," odvetil okamžite, ,,ale ... v podstate áno," odvetil zamračene vidiac, ako sa do toho nechtiac zamotal. Nenavrával si, že len zistí, či je v poriadku a pôjde hneď späť? Nie! On ju musel rovno strhnúť do náručia, aby sa presvedčil, či nie je prízrakom! A veľa nechýbalo od toho, aby ju znova nepobozkal. Ešteže si nevšimla ten zvláštny lesk v jeho očiach, ktorý sa tam na malú chvíľu mihol. Alebo nepočula ten tichý vzdych, ktorý sa mu vydral spomedzi pier.
,,Dora ... ja ... rozmýšľal som nad tým, čo si sa ma naposledy pýtala."
Dora sa usmiala, pretože čakala, že sa konečne spamätá. Nakoniec to, že prišiel, bol toho jasným dôkazom. Aspoň pre ňu. Musel k nej predsa niečo cítiť!
Remus sa od nej odvrátil, aby nemusel vidieť jej tvár, keď povie to, čo si zaumienil.
,,Neviem, čo si od toho sľubuješ a ani to radšej nechcem vedieť. Si krásna, o tom niet pochýb, ale nie si pre mňa."
Nemohla uveriť vlastným ušiam. ,,Čo? Ale prečo?!" zvolala priškrteným hlasom.
,,Pretože to jednoducho nejde, náš vzťah by nemal zmysel! Som nebezpečný a naviac, som pre teba pristarý!" zašomral. Tá pravda bolela viac jeho ako ju. A to neboli ani zďaleka všetky dôvody.
,,To je obyčajná lož!" zvolala trasúcim sa hlasom. ,,Nie si ani nebezpečný, ani starý! Táraš hlúposti, Remus Lupin!"
,,Nevidíš, alebo nechceš vidieť skutočnosť?! Som vlkolak!" zašepkal hlasom pretkaným dlhoročnou bolesťou.
,,No a čo?! Mne to nevadí!"
,,Lenže mne áno!" zvolal zvýšeným hlasom.
Rozhostilo sa medzi nimi napäté ticho. Dora sa ale nechcela len tak ľahko vzdať a ani sa ho nevzdá.
,,Prečo sa vlastne skrývaš pred svetom? Prečo k sebe nechceš nikoho pripustiť bližšie?"
Neodpovedal. Tváril sa, že otázku nepočul. Namiesto toho jej stručne a vecne oznámil, že Dumbledore ho poveril dôležitou úlohou, a že sa zrejme neuvidia už tak často. Potom ešte raz zopakoval, že je nesmierne rád, že je v poriadku a pripomenul jej, aby nezabudla poslať odkaz niekomu z rádu, že je v absolútnom poriadku a odišiel.
Dora sa otočila a žuchla sebou na schody. Tvár si schovala do dlaní.
,,Prečo je len taký tvrdohlavý?" smoklila. Vôbec nevedela, čo sa s ňou dialo. Jej fialové vlasy zmenili svoju farbu. Znova. No nebola nijako výrazná. Cítila sa tak zle ... akoby jej niekto roztrhal srdce na tisíc drobných kúskov. Plakala. Z oblohy sa spustil jemný dážď a ona hľadela ako jeho kvapky dopadajú na steblá trávy, na vlhkú zem, bubnujú po oknách domov, striech ... Ani si nevšimla, že dostala spoločnosť. Trpaslík, ktorého len nedávno naháňala si smelo sadol vedľa nej, chlpatou rúčkou si podoprel bradu a odhryzol si z petržlenu, ktorý uchmatol z ich záhrady, ťažko si pri tom vzdychnúc, kým ona plakala.

2. kapitola

Trpký dar

(minulosť)

Od Temže zavial vietor naplniac vzduch nepríjemným zápachom, zamoriac tak svoje najbližšie okolie. Neupravenému a otrhanému, sotva dvadsaťpäťročnému čudákovi to vôbec neprekážalo. Nekrčil nosom ako ostatní ľudia, ani si nezakrýval ústa a nos rukou s vreckovkou. Bol už dávno zvyknutý aj na oveľa horšie veci ako bol stuchnutý vzduch. Náhlil sa po preplnenej ulici bezohľadne si raziac cestu vpred, nevšímajúc si tie zhrozené, znechutené a občas aj ľútostivé pohľady okoloidúcich. Jeho chladné sivé oči zasadené do celkom peknej tváre, na nich zazerali s hlbokým opovrhnutím a jeho sotva sa pohybujúce pery opakovali dookola to isté: ,,Humusáci! Odporní mukli!" Skutočne sa veľmi nerád pohyboval po uliciach Londýna a hlavne medzi nečarodejníkmi.
S jeho schlpenými, dlhými, špinavými vlasmi sa pohrával vietor, ako aj s jeho potrhaným, dlhým plášťom. Rovnako ufúľaným ako zbytok oblečenia, ktoré mal na sebe. Konečne sa dostal k telefónnej búdke, ktorá stála na nie príliš frekventovanej ulici a aj ľudí tu ubudlo. Všetko tu bolo opustené, ošarpané. Len červená búdka pôsobila novo, neopotrebovane. Trhnutím otvoril jej dvierka a vošiel dnu. Zobral do ruky slúchadlo a držal ho nad hlavou, kým vytáčal číselnú kombináciu 6, 2, 4, 4, 2. V telefóne sa vzápätí ozval príjemný ženský hlas.
,,Vitajte na Ministerstve mágie. Uveďte prosím vaše meno a dôvod návštevy."
,,Fenrir Greyback, úradné jednanie na Oddelení pre reguláciu a kontrolu čarovných tvorov," vyštekol.
,,Ďakujem," ozvalo sa z telefónu. ,,Vezmite si menovku a pripnite si ju vpredu na habit.
Len veľmi neochotne spravil to, čo mu prikázal ten odporne sladký ženský hlas. Z priehrady telefónu, odkiaľ zvyčajne vypadávali vrátené mince si vybral štvorcovú striebornú menovku s nápisom: ,,Fenrir Greyback - úradné konanie." Keď si ju pripínal na zodratý plášť, ženský hlas mu oznámil, že sa musí ešte podrobiť bezpečnostnej prehliadke.
Potom sa podlaha búdky zatriasla a on začal klesať pod zem. Keď bol konečne na mieste, ten istý ženský hlas mu zaprial aj ,dobrý deň.´
Ocitol sa vo vstupnej hale a zvedavo sa obzeral okolo. Nič ho však z tej krásy neuchvátilo, hoci sa jeho oči zastavili na tyrkysovo modrom strope, ktorý bol vykladaný žiarivými zlatými symbolmi meniacimi sa ako obrovská oznamovacia tabuľa dlhšie, ako na ostatných detailoch.
Rovnako pozorne si obzrel aj fontánu v kruhovej nádrži. Bolo tam pár zlatých sôch v nadživotnej veľkosti. Presne päť. Čarodejník z nich bol najvyšší. A bola tam aj čarodejnica, kentaur, rarášok a domáci škriatok. Z koncov prútikov čarodejníkov, z kentaurovho šípu, zo špičky raráškovho klobúka a z uší škriatka vystrekovali prúdy priezračnej vody. Nápis, ktorý bol na fontáne oznamoval, že celá zbierka z fontány Čarovných bratov je určená nemocnici sv. Munga na liečbu čarovných chorôb a zranení.
Fenrir si nemohol nevšimnúť, že sa na jej dne ligocú strieborné sikle a bronzové knuty. Mal sto chutí strčiť tam ruku a zopár si z nich vytiahnuť.
Zamieril radšej však k pultu s nápisom ,,Bezpečnostná služba," pretože ten pracovník z neho nespúšťal zrak, odkedy vystúpil z tej telefónnej búdky. Vysoký a bradatý pracovník odetý v citrónovo žltom habite si ho premeral od hlavy po päty.
,,Poďte sem," povedal dôležito a tak pristúpil bližšie. Všimol si, že ten chlap drží akúsi zlatú tyč a prechádza ňou zhora nadol pred ním i za ním.
,,Čo to je?" zavrčal Fenrir nedôverčivo.
,,Rutinná kontrola. Poprosím váš prútik," ozval sa čarodej.
,,Nemám," zavrčal Fenrir nebezpečne.
,,Tak môžete ísť," odvetil chlap pripomínajúci citrón, sadol si späť na svoju stoličku a vzal do ruky časopis s názvom: ,,Metlo - revue."
Fenrir sa pobral k výťahom. Nastúpil do jedného z dvanástich, ktoré tam boli po oboch stranách haly, a nechal sa vyviezť na štvrté poschodie.
,,Štvrté podlažie, Oddelenie pre reguláciu a kontrolu čarovných tvorov s odbormi: zverov, bytostí a duchov, Kancelária pre vzťahy s raráškami a Poradňou pre boj proti škodcom," oznámil ten istý hlas, ktorý počul aj v telefóne.
Razil si cestu von pomedzi ľudí a vôbec si nevšímal ich pohoršené pohľady, či hundranie.
,,Len čo vystúpil, popred nos mu prefrnkla sova so správou a o chvíľu leteli dve oproti, každá inam. Zlostne zavrčal hodiac po nich zúrivý pohľad, keď ho jedna z nich ušpinila. Musel zamieriť ešte na toalety, aby si to aspoň trocha očistil. V dverách sa zrazil s mladým mužom, ktorý práve niečo horlivo vysvetľoval svojmu nadriadenému.
,,Dobre, Kornelius, dobre," povedal unudene starší muž, ktorému neušlo ušpinené plece na Fenrirovom plášti. ,,Asi budeme musieť tie sovy naozaj nahradiť iným systémom posielania medziodborových správ."
,,Ja som vám to vravel, pane," riekol nanajvýš úctivo a dodal: ,,Naozaj to tu po nich vyzerá strašne. Špina a neporiadok. Mal by som jedno riešenie. Je jednoduché. Začarujeme samotné pergameny, na ktoré tie správy píšeme. Okrem toho, že každé oddelenie by malo príslušnú farbu, mali by samozrejme pečiatku ministerstva."
Ich rozhovor utíchol, keď obaja zahli za roh ďalšej chodby, rovnako ako ich kroky, ozývajúce na vyleštenej podlahe, lesknúcej sa ako sklo.
Keď sa ako-tak Fenrir upravil, vybral sa hľadať príslušné oddelenie, na ktoré bol pozvaný. Rýchlo však našiel tie správne. Vždy mal dobrý orientačný zmysel. Boli dubové a mosadzná tabuľka, ktorá na nich visela oznamovala:
,,Oddelenie pre reguláciu a kontrolu čarovných tvorov.
Úloha: Kontrolovať a udržiavať pokoj medzi magickými tvormi."
Pod tým bola menšia tabuľka s dvoma menami. ,,Zodpovedný vedúci: John Romulus Lupin.
Asistent: Amos Diggory."
So zdvorilostným klopaním sa neobťažoval. Otvoril dvere a vstúpil dnu. Kancelária nebola obzvlášť veľká. Ale zato pomerne priestranná a dobre osvetlená. Boli v nej dva písacie stoly. Za každým z nich sedel úradník a na niečom očividne pracovali. Keď však vošiel, vrhli naňho obaja zamračené pohľady.
,,Dobrý deň," pozdravil ho mladík a Fenrir si na jeho stole všimol ceduľlku. Bol to asistent. Ale to podľa jeho mladého veku mohol predpokladať. Ten ho nezaujímal. ,,Želáte si?" opýtal sa znova mladík, ale bezvýsledne.
Neodpovedal. Namiesto toho sa pomalým krokom priblížil k stolu Lupina, pričom si ho pozorne obzrel. Bol vyššej postavy. Poznal to, hoci Lupin sedel. Odhadol, že nemá viac ako štyridsať rokov. Jeho hnedé vlasy boli aj tak mierne popretkávané šedinami.
,,Fenrir Greyback?" ozval sa John Lupin prezieravo, premeriavajúc si ho svojím azúrovo modrým pohľadom od hlavy po päty.
Fenrir prikývol a odvetil: ,,Presne tak."
,,Meškáte skoro dvadsať minút," upozornil ho znova. Lupin a pozrel na hodinky s vodotryskom, ktoré spevom oznamovali čas. Dostal ich do daru od mladého Amosa pred troma mesiacmi na narodeniny.
,,Hlavné je, že som prišiel," odvetil pohrdlivo a pohodlne sa rozvalil na stoličke oproti Lupinovi.
,,Predvolali sme vás ako zástupcu Londýnskeho covenu, aby sme s vami prebrali potrebné a neodkladné záležitosti," informoval ho Lupin, zatiaľ čo si Amos Diggory hosťa pozorne obzeral. Ešte nikdy predtým nevidel vlkolaka na živo. Avšak ... takto chatrne si ho nepredstavoval. Ufúľaný, otrhaný, so špinavými rukami a dlhými, i keď polámanými nechtami. Bol by odprisahal, že tá drobná, červená škvrna, ktorú mu zbadal na brade, bol zvyšok zaschnutej krvi.
,,Amos, podaj mi záznamy o registrácii vlkolakov v Londýnskom kraji," vyzval svojho pomocníka a ten šikovne urobil, čo od neho jeho šéf žiadal.
John myslel na toľko vecí, ktoré potreboval prejednať a vyriešiť s Greybackom a vôbec netušil, či bude prístupný jednaniu a požiadavkám, ktoré s ním chcel prebrať. Neustále súboje medzi lycanmi, ich napádanie čarodejníkov a porušovanie dohodnutých pravidiel a mnoho ďalších vecí.
,,Pokiaľ sú naše záznamy správne, váš coven tvorí sedem členov. Ten posledný pribudol zhruba pred pol rokom. Je tak?"
,,Hm, zrejme, keď to vravíte vy," mykol nedbanlivo plecom, akoby sa ho nič z toho netýkalo.
Johnovi napadlo, že toto bol odjakživa typický provokatér, ale nič si z neho nerobil. Musel si zachovať chladnú hlavu a nenechať sa vyviesť z rovnováhy.
,,Niob Pesci, prezývaný Železný zub. Adron Woodsky, prezývaný Bystrozraký. Cyrus Crooked, známy ako Krivý chrbát. Hubert Youngblood, prezývaný Krysa. Scott Barrow, prezývaný Čierny tieň. Ebenezer Jinz, známy ako Samotár," menoval John zo záznamov.
,,Keď sme už pri ňom," nadhodil Fenrir nenútene, ,,dlhšiu dobu o ňom nemám žiadne správy. Bol už starý ... zrejme otrčil kopytá."
Lupin si pripísal k tomu menu poznámku: ,,Dlhšie nezvestný, možné uhynutie - prešetriť," a pokračoval, pričom mu v mennom zozname ostal už iba on.
,,A nakoniec vy, Fenrir Greyback, známy ako Šedivý chrbát. Nepribudol k vám v poslednej dobe nik?" opýtal sa ho John.
,,Pokiaľ viem, tak nie," odvetil Greyback a lenivo si zívol. No John si napriek tomu poznačil do papierov prešetriť, pretože ten divý lesk v očiach mu neušiel ako ani posmešný úškrn, ktorý sa mu objavil na tvári.
John odložil registračné záznamy a vytiahol protokol priestupkov. ,,Máme tu tri nové záznamy za tento týždeň a päť za minulý, nehovoriac o tých roztržkách medzi svorkou. Ale tie posledné mi robia starosti viac, ako tie vaše vzájomné boje, pretože sa týkajú hlavne porušovania dohôd, ktoré sme uzavreli s vaším predchodcom ohľadom správania sa k verejnosti."
,,Nevravte," odfrkol si Fenrir. ,,A čo také sa stalo?"
,,Máme hlásené vlámanie do rodinného domu, pokus o napadnutie maloletého a zastrašovanie nečarodejníkov, pričom sme museli asi pätnástim z nich upravovať pamäť."
,,No a?" ozval sa lenivo Fenrir a Amos sa zamračil.
,,Čo mi k tomu môžete povedať?" spýtal sa John čakajúc, či mu povie niečo k obhajobe tých činov.
,,Neviem o čom hovoríte," zahundral.
John mal chuť vytiahnuť naňho prútik a osviežiť mu pamäť. Alebo aspoň použiť pár kvapiek Veritasera, aby vtáčik konečne zaspieval. Veľmi dobre tušil, že tento Greyback má toho za ušami viac ako dosť a bol by dal ruku do ohňa za to, že by sa nemýlil, ak by dokonca tvrdil, že to práve on vyvoláva v svorke nepokoje a hucká ostatných na porušovanie pravidiel.
,,Ak nebudete spolupracovať, pán Greyback, Ministerstvo bude nútené sprísniť opatrenia týkajúce sa vášho druhu," varoval ho Lupin.
,,Čo tým myslíte, človeče?" zrúkol zlostne.
,,Len to, čo som povedal," odvetil pokojne, hoci to v ňom vrelo ako v kotlíku. Amos Diggory bol po celý čas ticho a iba pozorne počúval.
,,Povedal som vám, že nič neviem!"
,,Lenže ja vám neverím," John si bol istý, že pravdu iba zatajuje.
Fenrir naňho vrhol hrozivý pohľad. ,,Vaša vec."
,,Pokiaľ ide o to zastrašovanie nečarodejníkov, musím s poľutovaním povedať, že hoci očitých svedkov máme, ich výpovede boli zmätené, takže informácie sú veľmi nepresné. Pokiaľ ide o to vlámanie a napadnutie toho chlapca ... tieto prípady sú ešte v stave vyšetrovania. Chlapec bude podrobený vypočúvaniu, len čo sa zotaví zo šoku. A mali by ste vedieť, že práve vďaka tomu prijalo Ministerstvo nasledovné opatrenia," informoval ho John stoicky.
,,Aké opatrenia?" zavrčal nepokojne.
,,Konečný verdikt stanovený Wizengamontom a schválený i Ministerstvom mágie."
Fenrir zaškrípal zubami a Amos sa inštinktívne prikrčil na svojej stoličke. Pomyslel si, že toto určite nedopadne dobre a rukou nenápadne zovrel svoj prútik, keď jeho vedúci začal predčítavať novo ustanovený zákon.
,,Pokiaľ vodca covenu, svorka, či jednotlivec budú porušovať ustanovené zákony, čaká ich nasledovné sakncionovanie:
Dodatok k §15 O následkoch za priestupky: Ak svorka, ale jednotlivec poruší zákon o Ochrane a bezpečnosti čarodejníckej i nečarodejníckej spoločnosti, bude trestne stíhaný, podrobený najvyššiemu súdu a následne odsúdený podľa závažnosti daného priestupku, pričom najnižším trestom bude odňatie slobody na nie menej ako dva roky a najvyšším trestom bude doživotný exil, teda vyhnanstvo, kde bude trestanec deportovaný na ostrov Grónsko. Týmto nariadením vstupuje do platnosti aj Zákon o monitorovaní pohybu lycanov."
,,Ale to nemôžete!" Fenrir tresol päsťou po stole, až na ňom všetko nadskočilo, vrátane Amosa, ktorý sedel na stoličke ako priklincovaný. ,,Na Grónsko? Kde v pekle to je?! A to nás chcete značkovať ako holuby?!"
,,Samozrejme, že môžeme. Nemôžete si robiť, čo sa vám zachce," odvetil John chladne.
,,Tak na to ... zabudnite! Vy nám nič prikazovať nebudete! Ani vy, ani Ministerstvo, ani Wizengamont!" zreval vyskočiac zo stoličky, až ju prevrhol.
,,Prečo nie?" zreval aj John, už viac nepotláčajúc svoj rastúci hnev. ,,Všetci sa podrobujeme nejakým zákonom!"
,,Lenže my ... sme iní! Nemáte právo zasahovať nám do životov!" protirečil mu.
,,A akí ste?" John sa prestal ovládať. ,,Ste polozvery, ktoré sa pri splne menia na beštie. Dokonca ani vlastný rozum vám neostáva, lebo ho zatemňuje ten zvierací! Pozrite sa na seba! Ste obyčajný špinavý, prašivý pes ... zviera!"
Fenrira takto ešte nikdy nikto neurazil. Jedným skokom preskočil dubový stôl a schmatol Johna pod krk, pritlačiac ho k stene jedinou rukou. John nestihol ani zareagovať, alebo sa aspoň načiahnuť za prútikom. Fenrir ho zvieral tak tuho, že mu za pár sekúnd tvár očervenela. Trepal nohami vo vzduchu a rukami sa snažil dať dole zo svojho krku jeho mohutnú ručisko.
,,Okamžite ho pusťte!" ozvalo sa mierne zajakavo spoza jeho chrbta.
Fenrir pootočil hlavu. Ten mladý asistent vyšiel spoza svojho stola a mieril naňho svojím prútikom, hoci sa mu ruka nepatrne chvela a snažil sa vyzerať isto. Nevedel, či sa zbláznil, alebo bol naozaj taký odvážny. ,,Počuli ste?!"
Fenrir sa len uškrnul, ale zovretie nepovolil. ,,Vzorný asistent," zašepkal Johnovi, ktorý ledva popadal dych. Jeho pohľad sa na pár sekúnd premiestnil z Johna na fotografiu zarámovanú v striebornom ráme, uloženú na poličke. Bol na nej Lupin so svojou rodinou. Manželkou a synom. Všetci sa šťastne smiali.
,,Pusťte ho!" zopakoval mladík naposledy a Fenrir ho poslúchol. Lenže nie tak, ako by si bol predstavoval. Chytil kašľajúceho Johna za chlopne kabáta, nadvihol ho a šmaril tam, kde stál mladík mieriaci naňho prútikom. Obaja sa zviezli na zem, pričom Amosovi vypadol z ruky prútik.
,,Toto si nemal Lupin!" vyštekol. ,,Zapamätaj si moje slová! Na to doplatíš! Pomstím sa ti! A ministrovi odkáž, že ja, ani nik z môjho covenu sa mu nepodriadime! Týmto si získal nepriateľov!"
Vychytil sa preč a zmizol.
,,Ste v poriadku šéfe?" ozval sa Diggory a pomáhal mu na nohy.
,,Hej, vďaka Amos," hlesol John, stále hľadiac na otvorené dvere. ,,Takto som si to jednanie nepredstavoval."
,,To ani ja, šéfe," odvetil mladík a začal robiť poriadok po stole i po zemi.
John sa zviezol na stoličku, povoliac si kravatu a vreckovkou si utieral spotené čelo. Nemal sa nechať tak ľahko vyprovokovať. Lenže čo už. Stalo sa. Najviac ho mrzelo, čo mu na to povie minister. Toto ho vôbec nepoteší, hoci, keď sa rozprávali o tom dodatku, zmienil sa, že ráta aj s odmietnutím, či vzburou. Aj napriek tomu mal pocit, že zlyhal. Prvý raz počas celej svojej kariéry.
,,Dáte si kávu, alebo čaj? Na upokojenie ...," hlesol Amos, držiac v ruke pozbierané pergameny.
,,Čaj, Amos. Dám si čaj," odvetil a aj on sa zohol, aby zo zeme pozbieral popadané pergameny, na ktorých bol ten nešťastný dodatok.
John mal svoju prácu rád. Mal pre ňu vážne talent a cit, hoci sa mu to teraz tak vôbec nezdalo. Mal v živej pamäti jednanie s bývalým vodcom covenu. Roy Fox nebol ani panovačný, ani pomstychtivý. Svoj údel bral ako trpké a nečakané, ale nové dobrodružstvo, ktoré mu priniesol život. Vždy bol čestný a spravodlivý. Sám bol tvorcom niektorých pozmeňovacích návrhov v zákonoch. Zomrel sotva pred pol druha rokom. Vraj v čestnom súboji, ale on o tom pochyboval. Pretože Fenrir, ktorý ten súboj vyprovokoval, bol všetko, len nie čestný. Nanešťastie to bol práve Roy, ktorý uhryzol Fenrira. Chlapec mal sotva sedemnásť. Bol v lese na stanovačke so svojím dievčaťom. Jej telo nikdy nenašli. A on ostal poznačený na celý život. Nevedel sa s tým však najprv vyrovnať. Roy si ho chcel z pocitu viny i zodpovednosti zobrať pod ochranné krídla, ale on ho odmietol. Na pár rokov sa z neho stal samotár, túžiaci po pomste, ktorá ho držala pri zmysloch. A svoju pomstu zavŕšil. Stal sa tým najpodlejším, najzákernejším a najnebezpečnejším vlkolakom, s akým sa kto kedy stretol. Bol horší ako celá jeho svorka dohromady. A najhoršie na tom bolo, že oni ho ako vodcu uznávali. Bol mladý a už bol výbušný a krutý. Takáto negatívna kombinácia charakterových vlastností mohla znamenať len jedno: pohromu. A to rozhodne nebolo dobré pre nikoho. Či už pre svet čarodejníkov, alebo muklov. A John si to uvedomoval.
,,Šéfe, váš čaj," ozval sa Amos.
John sedel skleslo v kresle pozorujúc červenkastú hladinu v kvetinovej šálke. Nepochyboval, že Amos mu spravil jeho obľúbený malinový čaj. Ten mal najradšej.
,,Čo budeme robiť?" spýtal sa ho asistent, napraviac si svoje okuliare.
,,Bude treba informovať ministra," odvetil bezvýrazne John Lupin. ,,Najlepšie ešte dnes."
Amos mu túto situáciu vôbec nezávidel. Nielen, že sa pohádal s vlkolakom, ktorú mu sľúbil pomstu, ale ešte sa musel báť o svoje miesto, pretože netušil, ako minister zareaguje na túto správu.
Na prekvapenie ich oboch, ho minister z úradu neprepustil.
,,John, bol by som hlúpy, keby som sa pripravil o takého šikovného zamestnanca," usmial sa smutne. ,,Nie je to len vaša chyba, čo sa stalo. Obávam sa, že za všetko nesie vinu ten dodatok, ktorý sme schválili. Mali sme si to azda ešte premyslieť. No stalo sa," odvetil bubnujúc bruškami prstov po stole. ,,Hoci sa pán Greyback vyhrážal, naďalej ostávajú pod naším dohľadom. S tým žiaľ nič nespraví. Ale horšie je to, že sa vyhrážal vám osobne. Nemali by ste to brať na ľahkú váhu," varoval ho otcovsky.
,,To som ani nemal v úmysle," povedal John potichu.
S týmto sa rozlúčili a John odišiel domov zabratý do myšlienok, ktoré ho sužovali. Musel si oddýchnuť. Zobral si preto pár dní voľna, aby ich mohol pokojne stráviť so svojou rodinou. Tá bola preňho prvoradá.

,,Remus, otecko sa vrátil, bež ho privítať," nabádala pôvabná blondínka svojho päťročného synčeka a vyšla na chodbu za ním. Spokojne sa oprela o veraje dverí, držiac v rukách vlhkú utierku. Práve utierala umytý riad, keď začula v dverách štrngot kľúčov. Jej syn nadšene výskal, keď ho jeho otec nadhadzoval do vzduchu a ich psík okolo nich veselo poskakoval a štekal.
,,Ticho Nox!" okríkol John čierneho teriéra so širokým úsmevom a zložil syna dole. ,,Niekedy uvažujem nad tým, aký skvelý nápad sme mali, keď sme si kúpili domček na londýnskom predmestí. Nikto sa nemôže sťažovať na hluk.
,,Vitaj doma," povedala nežne Anette a objala svojho manžela, pričom zotrvali v sladkom bozku, hoci jej pozornému oku neušlo, že jej manžel nie je práve vo svojej koži.
Remus ich nenápadne pozoroval spoza dverí a chichotal sa do drobnej dlane, ktorou si zakrýval ústa.
,,Určite si hladný," poznamenala, pohladiac ho po tvári.
,,Strašne," zazubil sa.
Anette sa s úsmevom otočila a kým si on odložil kabát a vyzul sa, zohriala mu večeru.
John vošiel do kuchyne a s veselým úškrnom hľadel, ako Remus nakladá do Noxovej misky jeho porciu, pričom sa s ním veľmi dôležito bavil o tom, aká je zelenina veľmi zdravá, a že nemá zjesť iba pečienku.
John objal svoju manželku zozadu okolo pása a nakukol ponad jej plece do hrnca.
,,Skvele to vonia," pochválil ju. ,,Aký si mala deň?" jeho manželka pracovala u sv. Munga ako čaromedička.
,,Rozhodne zaujímavý," odvetila s úsmevom a pohodila dlhými vlasmi. ,,Dnes sme mali rušno. Jedna pani vypila akési víno, ktoré dostala ako dar a zozelenela jej z toho tvár. Niekto si zasa myslel, že bude smiešne, ak začaruje bundu tak, aby si ju dotyčný už nikdy nevyzliekol a kopu podobných prípadov," vzdychla si.
,,Dúfam, že víno, ktoré máme v pivnici my, je v poriadku," uškrnul sa veselo, keď si predstavil, že by im mali z neho ozelenieť tváre. Aj Anette sa pri tej predstave veselo zasmiala.
,,A aký si mal ty deň?" opýtala sa, dávajúc mu tak šancu povedať jej, čo ho trápi. Lenže John to zahovoril. Nebol schopný o tom ešte rozprávať. Ešte nie. Možno neskôr. Večer, keď uložia Rema spať.
Keď sa navečerali, John sa ponúkol upratať riad a Anette si sadla do kresla a vzala do rúk rozčítanú knihu. Onedlho sa k nim pridal aj jej manžel a čítal Removi príbeh z knižky Bardla Beedla. Ich psík pokojne ležal na gauči vedľa chlapca a ten ho zamyslene hladkal, kým teriér nezoskočil a netrpezlivo zamieril k vchodovým dverám zakňučiac, aby dal svojim pánom na známosť, že potrebuje vyvenčiť.
,,Idem aj ja," zoskočil Remus z gauča a vbehol do chodby, aby si zo skrinky vybral topánočky.
,,Dobre Rem, ale obleč sa. Vonku je chladno. Nechcem, aby si prechladol," upozornila ho Anette. ,,A počkaj na otca."
,,Áno, mami," zakričal z chodby.
John sa k nej sklonil a perami sa obtrel o jej hebké líce.
,,Keď sa vrátime, uložím ho a celý večer máme iba pre seba."
Jeho manželka sa hanblivo usmiala a s úsmevom ho vyhnala za synom, pretože ten malý nezbedník si už odomkol a počuli buchnúť dvere. Vyšiel von bez otca.
,,Remus!" zvolal John z otvorených dverí. ,,Nechoď ďaleko!"
Chlapec ho však akoby nepočul, hoci sa otočil a zakýval mu.
John prebehol pohľadom okolie, keď sa načahoval za svojím prútikom. Nikdy z domu nevychádzal bez neho. Mysľou mu prebehlo, či sa predsa len nemal manželke zdôveriť s tým, čo sa mu dnes prihodilo v práci. Zbehol dole schodami a s hrôzou si uvedomil, že nikde nevidí svojho syna. Ten malý huncút sa hral rád na skrývačku a on ho nevaroval, aby to viac nerobil.
,,Remus? Kde si?" ozval sa. Vedel, že nemôže byť ďaleko. ,,Synček, ukáž sa. Teraz nie je veľmi bezpečné hrať sa na skrývačku. Remus!" Johnovi nebolo všetko jedno. O to viac, že mu naskočili zimomriavky, keď v diaľke začul vlčie zavytie.
,,Nox!" skúsil zavolať na psa a mal šťastie. Aspoň to psíča malo rozum a ozvalo sa. Veselý štekot i chlapcovho chichotanie prichádzali spoza neďalekého krovia. Vybral sa ta, lebo bol na opačnej strane parku. Pes však zrazu varovne zavrčal a hneď na to sa rozštekal. Vzápätí bolestne zavyl a stíchol.
,,Nox? Nox! Kde si?" volal na psíka malý Remus. John uvidel synovu siluetu a na malý moment zdrevenel. Za Remusom stála iná, oveľa hrôzostrašnejšia postava.
,,Nie!" zvolal z plného hrdla, ale bolo neskoro. Jeho zúfalý výkrik sa miešal s vystrašeným a bolestným krikom Remusa, ktorý sa nevedno ako ocitol v pazúroch vlkolaka. Jeho ostré tesáky sa zarývali Remusovi do krku a jeho telíčko sa chvelo nielen od strachu, ale aj od bolesti. V jeho vystrašených očiach mu svetlá noci splynuli v čiernu tmu, do ktorej sa rýchlo prepadal.
,,Nie! Nie! Prečo on?!" reval nešťastne John a mával zúrivo prútikom, ktorý vo vzduchu vydával svišťanie a šľahal tú beštiu po tele i po tvári ako neviditeľný bič, spôsobujúci mu rezné rany. ,,Zmizni, ty beštia! Zmizni!" reval John zúfalo, snažiac sa odohnať vlkolaka od nehybného tela svojho syna zaliateho krvou. Šľahal ho neúnavne zo všetkých síl. Vlkolak ceriac naňho zakrvavené zubiská ustupoval späť do lesa, ale ešte sa vrčiac ako besný pes pokúsil o posledný výpad na Johna.
,,Stupefy!" zreval John a vlkolaka odhodila na pár metrov, kde dopadol tvrdo na zem. Potom konečne zmizol preč, hlboko v útrobách čierneho lesa. Z jeho vytia mu však stále naskakovali po celom tele zimomriavky.
John zdvihol mľandravé telo svojho syna do náručia a náhlil sa k domu. Pohľadom ešte zavadil o nehybnú čiernu kôpku. Noxova čierna srsť sa v mesačnom svetle leskla nasiaknutá krvou. Znova vrhol zúbožený pohľad na Remusa.
,,Čo sa stalo?" ozvala sa Anette, ktorá im bežala oproti.
,,Ja ...," hlas sa mu zlomil. ,,Pohrýzol ho ... vlkolak," ledva to vyslovil. Anette do očí vyhŕkli slzy, keď zbadala polomŕtveho synčeka.
,,Musíme k Mungovi," hlesla bledá ako smrť. ,,Rýchlo!"
Odmiestnili sa rovno pred budovu nemocnice a náhlili sa na prvé poschodie, kde sa ich syna okamžite ujali, zatiaľ čo oni ostali čakať na chodbe.
Kým Anette rozmýšľala, ako sa to stalo, John sa hodnú chvíľu díval na ceduľu oznamujúcu, že toto je poschodie, kde sa liečia zranenia spôsobené tvormi. Pred očami sa mu dookola mihali tie isté obrazy. Sivý vlkolačí chrbát, mŕtvy pes a jeho zranený syn.
,,Neochránil som ho," hlesol šeptom. ,,Neochránil. A je to moja vina."
Anette sa cez slzy zahľadela na manžela. Nechápala, o akej vine to hovorí. Veď urobil všetko preto, aby tú beštiu od neho odohnal, jasne to videla.
,,On ma varoval. Povedal, že sa mi pomstí. Urazil som ho. Nemal som ho uraziť," jachtal a jeho kalné oči vyzerali na malú chvíľu ako oči pomätenca.
Anette pichlo pri srdci. ,,Takže toto myslel tým, keď tvrdil, že je to jeho vina," napadlo jej. Lenže ona mala príliš dobré srdce, aby ho z niečoho takého obvinila. Priveľmi ho milovala, aby mu ublížila ešte viac. Toto bola krutá rana pre nich oboch, ale ak to Remus prežije, bude to hlavne on, kto sa bude musieť vyrovnať s trpkým darom, ktorý dostal bez toho, aby ho kedy vôbec chcel. A oni dvaja teraz môžu spraviť len jedno. Držať spolu. Anette vedela, že táto rana ich rodinu alebo stmelí, alebo zničí. A ona ich oboch priveľmi milovala na to, aby druhú možnosť čo i len pripustila.
,,John," kľakla si pred neho a vzala mu tvár do dlaní. ,,Dobre ma počúvaj," šepkala. ,,Nie je to tvoja chyba! Počuješ?! Nie je to tak! Možno si toho človeka urazil, ale on nemal žiadne právo byť taký krutý!"
,,Ale ..." chcel protestovať.
,,Žiadne ale!" zvolala rázne. Ani nevedela, kde sa v nej berie tá sila vzdorovať nepriaznivému osudu. ,,Z ničoho ťa neviním. A ani Remus to neurobí. Obaja ťa milujeme a teraz ťa budeme potrebovať viac ako kedykoľvek predtým," plakala a on plakal s ňou, zvierajúc ju mocne v náručí.
John vedel, akú má skvelú manželku, ale netušil, aká je výnimočná. Očakával všetko, len nie odpustenie.
Keď vyšiel z ošetrovne liečiteľ, našiel ich sedieť na stoličkách, pevne sa držiac za ruky.
,,Tak?" ozval sa John, keď obaja ako na povel vyskočili zo stoličiek.
,,No, mám pre vás dve správy. Dobrú i zlú," odvetil smutne, a keď nič nehovorili, pokračoval. ,,Remus žije," oznámil im dobrú správu a na chvíľu zmĺkol, pretože si padli do náručia s povzdychmi úľavy.
,,Ale ..." prehovoril znova neisto. ,,Sami ste povedali, že ten vlkolak bol premenený, čiže vám obom musí byť jasné, čo to znamená, však?" opýtal sa ticho.
Obaja prikývli.
,,Ako je na tom?" ozvala sa Anette netrpezlivo.
,,Ranu sme vyčistili a obviazali. Dostal elixír na utíšenie bolesti a elixír na doplnenie krvi. Dokonca sa na chvíľu prebral. Pýtal sa na akéhosi Noxa."
John sklonil hlavu. Áno. Ešte ho čaká jedna nepríjemnosť. Musí vymyslieť, ako Removi šetrne oznámi, že jeho psík je mŕtvy.
,,Môžeme ísť za ním?" opýtali sa obaja naraz a liečiteľ prikývol. Pred tým, ako vstúpila Anette do synovej izby ju doktor pozdržal.
,,Viete, že na toto neexistuje žiaden liek, však?" opýtal sa jej šepky.
,,Viem."
,,Neviem, či by preňho nebolo bývalo lepšie, keby ..."
,,Ani to nedopovedzte!" varovala ho stíšeným hlasom. ,,My to zvládneme. Naučíme sa s tým žiť a urobíme všetko preto, aby mal plnohodnotný a šťastný život."
Dvere na izbe ich najmenšieho pacienta sa potichu zavreli. Liečiteľ hodnú chvíľu hľadel na ceduľku, ktorá oznamovala: ,,Nebezpečná izba Dai Llewellyna: vážne uhryznutia." Na kartičke v mosadznom rámiku pod ňou bolo napísané: Zodpovedný liečiteľ: Werner Dissel. Liečiteľ praktikant: Alexander Jessenius.
,,Obdivuhodná žena," šepol liečiteľ sám pre seba a nejaká ošetrovateľka z portrétu len súhlasne prikývla.