Wardenka

13. kapitola

Pod hviezdami

Harry navštívil tú švajčiarsku dedinku ako sa dohodli, ale nedozvedel sa zhola nič. Akurát, čo sa tam stretol s Noxissom a Jocelyn.

„Dobrý deň, pani profesorka, máte sa?“ opýtal sa úctivo.

„Ďakujem za opýtanie, mám sa dobre. Ale čo vy Harry? Čo tu pohľadávate?“

„Ak mám hádať,“ vmiešal sa do rozhovoru Noxiss, „to isté, čo my. Prišli ste na niečo Harry?“

„Žiaľ nie, pán Malfory. Dúfam, že Hermiona s Dracom mali väčšie šťastie.“

„Ako to?“ opýtal sa so záujmom.

„Rozhodli sa ísť priamo k zdroju všetkých tých problémov,“ prezradil mu a rozpovedal, na čo všetko prišli.

„Myslíte si, že je tomu všetkému na príčine ten mukel, Jules-Louis?“ premýšľal nahlas Noxiss.

„Podľa všetkého, áno,“ odvetil Harry. „A zrejme i jediný, ktorý vie, ako zničiť tú kliatbu. Aspoň tak to stálo na tom odkaze.“

„Dúfajme, že to nebola nejaká pasca,“ nadhodil zadumane Noxiss a rukou si prehrabol havranie vlasy.

I Harrymu to napadlo, ale rovnako ako dúfal Noxiss i on si to nechcel pripustiť. Znamenalo by to, že sú znova na začiatku a nemajú v rukách nič. Ako mu teda inak mali pomôcť? Dracovi plynul čas, nemohli si dovoliť strácať drahocenné minúty prerastajúce do hodín a dní. Bol to príliš veľký luxus.

Noxiss a Jocelyn sa s Harrym rozlúčili pred rodným domov bratov Audemaresovcov. Jocelyn si všimla, aký je Noxiss nepokojný, ale vôbec netušila, ako by jeho obavy zmiernila.

„Naozaj si myslíš, že by to mohla byť pasca?“ opýtala sa a on len mykol plecami.

„Netuším. Len ma to napadlo. Pre Dracovo dobro dúfam, že to tak nie je, ale ...“ nedokončil. Stisol pery do tenkej linky a zamyslene sa obzrel na dom za nimi. Bol celkom zachovalý na to, že sa oň celé desaťročia nik nestaral.

„Nevrátime sa?“ opýtala sa, pretože ju zachvátil čudný pocit. Nie ten, ktorý obvykle mávala v jeho blízkosti, keď sa jej potili dlane a podlamovali kolená.

Noxiss prikývol. „Myslím, že tu sa i tak nedá nič viac zistiť. A to, čo sa nám podarilo vypátrať v tom malom dedinskom archíve, je nám na nič.“ Bolo to suché konštatovanie, ale žiaľ, i pravdivé.

Noxiss si synovca celkom obľúbil. Jeho nevlastného brata mu pripomínal len výzorom, no i ten zdedil po matke. A Narcissa bola krásna žena. To musel uznať. Lenže Dracova povaha našťastie nebola povahou jeho otca. Asi i preto netrvalo dlho, aby ho začal mať rád a považoval ho za svoju rodinu. Jedinú, ktorú ešte s Biancou mali. Doteraz boli sami dvaja a odrazu sa objavil Draco. Bolo to príjemné spestrenie jednotvárneho života, ktorý dovtedy viedli. Okrem toho, jemu vďačil za to, že sa v jeho živote znovu objavila Jocelyn Spiderwicková.

Tak rád by mu pomohol, ale sám nevedel ako. Nechcel však ostať sa len nečinne prizerať tomu, ako sa o to snažia Harry s Hermionou. Lenže čo mal robiť? Premiestnili sa späť na Rokfortské pozemky, ale on sa ešte nechcel vrátiť späť do hradu. Potreboval popremýšľať a chcel sa prejsť.

„Nebude ti prekážať, ak sa pridám?“ opýtala sa Jocelyn a on prikývol. Jej spoločnosť mu vonkoncom neprekážala.

„Trápiš sa pre Draca? Vieš, že nemôžeš za to, čo sa mu stalo,“ povedala po chvíli mlčania. „Nemala som ťa vtedy večer obviňovať. Teraz už viem, že to bola hlúposť.“

„Mám toho chlapca naozaj rád. Z celého srdca si želám, aby sa to napokon dobre skončilo, ale ...“

„Máš obavy, že to tak nebude,“ dokončila namiesto neho a on prikývol s hlbokým povzdychom.

„Neviem, čo by som mohol ešte spraviť. Och, Joc, prečo mám pocit, že sa mi nič nedarí?“

Bol taký bezradný. Jocelyn zaklipkala očami, aby zaplašila slzičky, ktoré sa jej vohnali do očí. Odrazu sama k nemu natiahla ruky a objala ho. „Bude to v poriadku. Spolu niečo vymyslíme, uvidíš,“ šepkala, snažiac sa ho povzbudiť. Noxiss sa jej objatiu nebránil. Naopak, vítal ho. Znamenalo to preňho v tejto chvíli viac, ako si vedela predstaviť.

***

Nevedela ako dlho leteli, ale obaja si potrebovali spraviť prestávku. Bola taká unavená, že sa bála, aby sa celkom poľahky nezošmykla z jeho chrbta. A vedela, že ani on toho v posledných dňoch veľa nenaspal.

„Draco, musíme pristáť,“ povedala a on prikývol a začal klesať na miesto, ktoré sa mu zdalo z výšky najvhodnejšie. Pod nimi sa rozprestieralo neveľké jazero a lúka. Vyzeralo to ako pokojné miesto a nebolo obývané. Len čo zosadli, Hermiona sa najedla. Bolo jej len ľúto, že sa nemôže nasýtiť i on, no vedela, že tak urobí, len čo sa v noci znova premení. Sedeli v tichu, ani jeden z nich neprehovoril. Hermiona nemohla, pretože nechcela, aby vedel, že je vnútri plná žiaľu a beznádeje a on ... prosto bol taký zahĺbený vo vlastných myšlienkach, že nevnímal okolitý svet. Len čo sa najedla, uložila sa do trávy na deku a netrvalo dlho, kým zaspala.

Draco sa na ňu díval celý čas. Jeho veľké oči sa leskli v žiare zapadajúceho slnka, odrážajúce nesmierny smútok. Teraz už vedel, že čakal priveľa. Ako len mohol byť taký naivný? Pokrútil hlavou a zavrel oči. No nevydržal tak dlho. Zložil si hlavu, stočiac ju k boku a rozhodol sa, že i on si na chvíľu zdriemne, kým sa celkom zvečerí a on sa znova premení. Nikdy to nikomu nepovedal, ale tie premeny boli strašne bolestivé, no našťastie trvali len krátku chvíľku. Zaspával s rozháranými myšlienkami a s pocitom, že je zrejme jeho osudom ostať zvieraťom už navždy.

Hermiona sa prebudila na čľapot vody. Nemusela sa ani pohnúť, aby videla, čo sa deje, pretože spala tvárou otočená k jazeru. Mesiac bol už vysoko a na atramentovo modrom nebi žiarili hviezdy jasnejšie ako diamanty. Videla, že jej ohromný drak stojí na kraji jazera, kde mu voda siahala sotva po kolená. S hlavou vyvrátenou dohora tam nehybne stál, akoby na niečo čakal. A potom sa začal meniť. Stalo sa to odrazu a ju to kúzlo celkom opantalo. Videla, ako jeho obrovské zvieracie telo obklopila zlatistá, trblietavá žiara a jeho tvary sa menili, zaobľovali, zmenšovali, až kým si neuvedomila, že teraz stojí vo vode siahajúcej mu po pás celkom nahý.
Sledovala ako sa ponoril pod hladinu vody. Chvíľu len tak plával, keď sa odrazu otočil jej smerom. Uvedomila si, že sa chystá vyliezť z vody a vedela, že svoj jediný odev, ktorý mal, na svitaní potrhal pri premene. Azda až príliš tuho prižmúrila oči, dohovárajúc si, že slušné dievča by ani len nebolo zvedavé, ale ... Snažila sa tváriť, že stále spí, ale bola príliš ... Vzrušená? Zvedavá? Iste, bola zvedavá, čo spraví a vzápätí div nevyskočila od ľaku, keď na ňu dopadla studená kvapky vody z jeho mokrých vlasov.

„Vedel som, že nespíš,“ uškrnul sa spokojne. Akoby mu vôbec nevadilo, že leží na deke vedľa nej celkom nahý. Opieral sa o lakeť a azda priveľmi pozorne sledoval jej tvár. Hermiona ani nedýchala, keď sa k nej sklonil a pobozkal ju.

Draco ticho zastonal, keď sa ich pery spojili. Dlho o tom premýšľal. Túžil po nej a vedel, že táto túžba vychádza z jeho srdca, že to nie len čisto telesná potreba, ktorá si vyžadovala jej blízkosť a potrebu uspokojenia. Nie, túžil po nej, pretože ju miloval. Chcel ju. Tam a teraz. Nie potom a nie inokedy, pretože toto mohla byť ich posledná možná príležitosť. Onedlho sa z neho stane zviera. Vedel to a nemienil ju z toho viniť. Rozhodnutie, ktoré vtedy spravil, urobil sám a stál si za ním. Ale nechcel aby jeho ľudské srdce a telo zomrelo bez toho, aby vedelo, aké to je, byť milovaný.

Ich pery sa nežne maznali. Jazykom láskal jej spodnú peru a keď ju jemne uhryzol a vzápätí sal, zastonala, pootvoriac ústa. Draco prenikol jazykom dnu a ona mu vyšla v ústrety. Keď pocítil jej ruky vo svojich vlasoch a silu s akou si ho pridŕžala, skoro sa od šťastia rozosmial. Ale nemienil prestať. Jeho srdce i telo si žiadalo len jedno ... ju. Hermionu.

A Hermiona akoby to tušila. Nevedela, kde sa v nej odrazu zrodila taká mocná túžba, ale opätovala jeho bozky rovnako náruživo ako ich od neho dostávala. Slastne zavzdychala, keď jej medzi bozkami šepkal, ako veľmi ju ľúbi, ako ju potrebuje a ako dlho po nej túžil. Bolo to bláznivé, ale verila mu. Odrazu akoby bolo celkom jasné, že oni dvaja k sebe patria a vždy patrili. Každé jeho slovo, každý dotyk i bozk mali svoj význam. Ani nevedela, kedy z nej stiahol svetrík a zobliekol jej tričko. Až keď jej nočný vánok pohladil nahú pokožku, zistila, že ju celkom zbavil oblečenia. Zahanbila sa a on si to všimol. Usmial sa. Mal nádherný úsmev.

„Si nádherná,“ zašepkal zbožne si prezerajúc jej telo od hlavy po päty zaliate mesačným svitom a jej hanblivosť sa pomaly rozplývala, pod jeho láskyplnými dotykmi a bozkami. Jeho ruky zablúdili azda všade. Akoby si chcel navždy vryť do pamäti každý záhyb, každú drobnosť na jej tele. A ona mu nič neostávala dlžná. Dracovo telo bolo nádherné. Široké plecia, mocný hrudník s pevným bruchom. Nebol šľachovitý, čo ju príjemne prekvapilo. Bol skôr pružný a ... dokonalý Adonis. Jej Draco. Jeho dotyky ju pálili až mala dojem, že zhorí na popol, ale nikdy predtým nebola šťastnejšia a spokojnejšia. Mala pocit, že to takto malo byť. Nevedela si predstaviť lepšieho, nežnejšieho a opatrnejšieho milenca, akým bol Draco Malfoy. Bral na ňu ohľad, nehľadiac na vlastné potešenie a to ju napĺňalo azda ešte väčšou eufóriou. Ani ju len nenapadlo, že by mala protestovať proti jeho bozkom, či dotykom ... Akoby vedela, že v túto noc sa spečatí jej osud a ona navždy bude už len jeho.

Milovali sa, maznali a znova sa milovali. Teraz len ležali jeden druhému v náručí a vychutnávali si vzájomnú blízkosť, keď Hermiona odrazu vzlykla.

„Čo sa deje?“ opýtal sa skrúšene, mysliac si, že jej nejako ublížil.

„Nemôže to takto skončiť!“ hlesla, oprúc sa čelom o jeho hruď a on si len vzdychol, počúvajúc jej tiché vzlyky.

„Bola to celé len pasca. Potreboval nástupcu. Vedel, že by som sa inak neobťažoval,“ povedal, zaboriac si prsty do jej voňavých vlasov, pohladiac ju. Jeho dlhé, štíhle prsty skĺzli k jej tvári zmáčanej slzami. Jemne ju chytil za bradu a zdvihol jej tvár k sebe. „Neplač, pretože ja neľutujem a nikdy ani nebudem ľutovať svoje rozhodnutie.“

„S-sľúbila som ... tvojej matke, že ti pomôžem,“ vyjachtala. „Ne-nemôžem sľub nedodržať.“

„Kvôli mojej matke?“ opýtal sa a odrazu zvážnel. Koľko krát jej počas milovania povedal, že ju ľúbi, ale ona jeho vyznanie neopätovala. Mohol teda vyčítať niečo z jej dotykov, či bozkov? Či z jej pohľadov, ktoré boli vrúcne ako tisíce takýchto vyznaní? Možno mohol. No on to i tak chcel radšej počuť z tých sladkých, šťavnatých pier, ktoré vedeli tak nádherne bozkávať.

Hermiona pokrútila hlavou a na chvíľu sklopila zrak. „Nie, nie kvôli nej,“ odvetila plačlivo. „Len kvôli tebe Draco. Nemôže sa to skončiť takto, keď konečne viem, že ... že ...“

„Čo?“ opýtal sa napäto.

„Keď viem, že ťa i ja ľúbim,“ hlesla a znova sa rozvzlykala.

Draco ju prevalil na chrbát a vzal jej uslzenú tvár do dlaní. Zadíval sa na ňu tými svojimi azúrovými očami, jašterím pohľadom. „Čo si to povedala? Počul som dobre?“ spytoval sa dychtivo a ona prikývla, zopakujúc, čo už vyslovila.

„Ľúbim ťa, Draco Malfoy, ľúbim,“ šepla, keď ju hneď na to umlčal bozkami. Usmieval sa. Bol šťastný. Cítila to, keď jej pomaly a dôkladne zbozkával slané slzy z mokrých líc. Želala si, aby táto noc nikdy neskončila a ona mohla navždy ostať v jeho náručí. Znova ich opantala vášeň a oni sa milovali. Bolo jej jedno, či ju z toho bude bolieť celé telo, či bude malátna, či unavená, túžila po ňom azda viac ako on túžil po nej.
Na svitaní sa ich pery spojili ešte v poslednom bozku a Draco sa znova premenil. Bol čas ísť. Hermiona si v duchu prisahala, že urobí aj nemožné, aby ho zachránila. Inak hrozilo, že zomrie spolu s ním. Vysadla na jeho chrbát, pohodlne sa usadiac medzi krídla a zamierili späť do rezervácie, kde ich už iste čakal netrpezlivo Harry.

14. kapitola

Beznádejný prípad

Harry sedel pred zrubom a díval sa do rezervácie, ktorá sa pred ním rozprestierala. Mal odtiaľ skvelý výhľad, lebo všetko mal ako na dlani. V pravej ruke držal list od Ginny a jeho obočie nad smaragdovými očami bolo zamyslene stiahnuté, vytvárajúc mu pri koreni nosa jemnú vrásku. Ginny mu veľmi chýbala, ale slová, ktoré stáli v závere listu ho nie veľmi potešili.

„P.S.: Ron je na ceste do rezervácie.“ No koho by to už len potešilo, keď ... Vzdychol si. Už dlho si lámal hlavu nad tým, na ktorú stranu sa má postaviť. Na stranu žiarlivého kamaráta, ktorý Hermionu miluje ešte i po svojej smrti, a ktorý sa tu túla v podobe ducha, alebo na stranu kamarátky, ktorá očividne prechovávala nejaké sympatie k Dracovi Malfoyovi. Jedno však bolo isté. Bola to nanajvýš komplikovaná situácia. Nech si to preberal z akéhokoľvek uhla pohľadu, vždy tam bol nejaký zádrheľ. Vzťah Rona a Hermiony bol v koncoch. To by uznal aj blázon, že vzťah medzi duchom a človekom nemôže fungovať, hoci sa tí dvaja kedysi ľúbili. Hermiona potrebovala to, čo jej Ron nemohol dať. Potrebovala to, čo jej mohol poskytnúť niekto ako bol Draco. Harry celý zdrevenel, keď sa Draco vtedy na konci posledného ročníka vyznal priamo pred ním Hermione zo svojich citov a hneď potom za ňu hrdinsky obetoval svoj život, čo by nemalo byť v povahe toho slizolinčana. Ale on to naozaj urobil a vďaka tomu sa celá situácia ešte viac skomplikovala a všetko dostalo iný spád. Namiesto toho, aby mali konečne pokoj a robili si plány do budúcnosti, teraz museli pomôcť Dracovi pred kliatbou, aby sa z neho nestalo navždy to, v čo sa premenil.

A ten ich spoločný výlet? Harry pokrútil hlavou. Veľmi pochyboval o tom, že by ich Draco oboch neuniesol. Veď bol priam ako drak obrovský. Ešte si pamätal let na slepom drakovi z hlbín Gringottbanky. Ten bol síce o niečo starší, ale uniesol ich všetkých troch, vrátane Rona. Harry odmietal veriť tomu, že by Draco neuniesol i jeho. Ale keď Hermiona trvala na tom, že pôjde ona, hoci sa bála lietania, cúvol. Nechcel naliehať. Došlo mu, že si možno popri tom všetkom chcú konečne vyriešiť vzťah, ktorý medzi sebou majú, a ktorý bol doteraz v rovine zdvorilého dvorenia, vrúcnych pohľadov a nežných dotykov zo strany Draca a nesmelej hanblivosti z Hermioninej strany. Harry dúfal, že to dopadne všetko dobre. Veľmi si prial, aby bola Hermiona konečne šťastná. A keby si jej srdce vybralo Draca, nenamietal by proti tomu. Draco už dokázal, že jeho úmysly sú čestné, a tým vlastne odčinil všetky škody, ktoré v minulosti napáchal. Harry nebol pomstychtivý a vedel odpúšťať. Už dávnejšie začal Draca nazývať aspoň v mysli svojim priateľom. Nevedel, kedy presne prekročil ten mladý svetlovlasý čarodejník pomyselnú hranicu nepriateľstva, ktoré ich delilo, ale stalo sa. Možno to bolo už vtedy, keď ho videl stáť nad Hermioniným telom pod Severnou vežou s prútikom v ruke, namiereným na dementora, ktorý sa z nej vtedy zrodil.

Harry si už asi po stý krát prečítal tú vetu. „Ron je na ceste do rezervácie,“ a znova si sťažka povzdychol. Ako mu len povie, čo sa deje? „Nie!“ hlesol v duchu. „Ja mu nepoviem nič. Nech si to vyriešia medzi sebou. Nebudem sa pliesť do ich vzťahu. Nerobil som to doteraz a začínať nemienim,“ pomyslel si rozhodne a zložil list, strčiac ho do vrecka nohavíc.

Zdvihol hlavu a videl, ako k nemu kráča Charlie Weasly. Jeho ryšavé vlasy sa ohnivo leskli v žiare slnka a modré oči živo iskrili. Avšak nebolo v nich ani známky po veselosti. Vyzeral skôr ustarane.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa ho Harry, keď si Charlie k nemu prisadol na drevenú lavičku, zbitú narýchlo z nahrubo otesaných dosák.

„Mali by sa už vrátiť, nie?“ Charlieho oči sa upreli na belasé nebo nad zelenými horami, hľadajúc známeho karmínového draka.

„Hej, mali,“ prikývol Harry a i on pozrel na nebo, no nič tam nezbadal.

„Dúfam, že sa im niečo nestalo,“ prehovoril Charlie nervózne a prehrabol si rukou neposlušné vlasy.

„Nemyslím si to. Veď nevieme ako to je ďaleko,“ podotkol a mladý muž po jeho boku prikývol. „Stále nemôžem uveriť tomu, čo sa stalo.“

„Čo máš na mysli?“ opýtal sa ho Harry pre spresnenie.

„To, že sa obetoval za Hermionu, že sa z neho stal drak a to všetko,“ vysvetlil, naširoko gestikulujúc rukami.

„Ach, aha, občas tomu nemôžem uveriť ani ja,“ hlesol Harry. „Len pevne verím, že niečo zistili. Ja som obišiel na prázdno. Pani šťastena ma obchádza.“

„A ak nemali šťastie ani oni? Čo sa stane potom?“

„Neviem to isto, ale mám dojem, že Draco už navždy ostane drakom bez toho, aby sa mohol premieňať v človeka aspoň v noci, ako to robí teraz.“

„Pre Malfoyovcov to bude poriadny šok, keď stratia svojho jedináčika,“ odvetil skleslo, hoci to znelo i trocha posmešne.

„Prečo to vravíš?“ opýtal sa Harry odrazu priam nevrlo. Vadilo mu, že to Charlie berie takto.

Mladý krotiteľ drakov sa však zháčil a trochu zahanbil nad slovami i nad tónom v hlase, ktorým to vyriekol. „Prepáč, nemyslel som to tak. Je to strašné, ale zrejme svojmu osudu neunikne. Veď neviete ako ďalej.“

„Nie, to nie, ale ešte sme sa nevzdali,“ povedal Harry pevne.

***

Noxiss sedel vo svojej kancelárii, ale odrazu vyskočil zo stoličky, akoby na nej boli klince. S nepokojom hlboko usadením v duši sa presunul pomalými krokmi k oknu. Jeho dcéra sa za posledné dni veľmi zblížila s Jocelyn, čomu bol nesmierne rád. Mrzelo ho, že ju obvinil z toho, že by bola čo i len schopná vyliať si hnev na jeho dcéru, namiesto naňho. Ospravedlnil sa jej za to, ale ona len nedbalo mávla rukou a odvetila, že sa naňho nehnevá, lebo chápe, že chce Biancu chrániť. S pôžitkom si spomenul na ten bozk, ktorý jej vtedy v hneve uštedril. Celý sa pri ňom rozochvel. Iste, ešte ju miloval. Veď jej to sám priznal, hoci nemal. Celkom sa pred ňou znemožnil. Sám zrejme nikdy nestretol chlapa, ktorý tak otvorene vyznal žene lásku. Ale mohol za to, čo k nej cítil i napriek všetkému, čo sa medzi nimi stalo za tie roky? Nikdy na ňu nezabudol.

Pousmial sa. Na dnešný večer mal veľké plány. Len čo pôjde jeho dcéra spať, on vyláka krásnu a nedostupnú Jocelyn von. Chcel ju zviesť. Chcel, aby jej srdce znova patrilo len a len jemu. Tak veľmi po nej túžil, že bol preto rozhodnutý spraviť čokoľvek. Mal v úmysle ju zvádzať pekne pomaly. Tak, aby sa mu sama vrhla do náručia. Najprv dobrá večera v peknej reštaurácii, potom divadlo a napokon malá nočná prechádzka, sporo osvetleným námestím Londýna. Ostávalo mu len dúfať, že ho neodmietne.

Zadumane sa otočil od okna k svojmu pracovnému stolu. Ležal na ňom list od slečny Grangerovej a jeho synovca. Prišiel len pred pár hodinami. Veľmi ho zarmútil a znepokojil.

„Drahý strýko,

naša situácia sa zdá byť celkom beznádejná. Ten výlet, na ktorý sme sa vybrali spolu s Hermionou bol obyčajnou pascou. No chcem, aby si vedel, že sme obaja v poriadku, hoci to tak chvíľu nevyzeralo.
Mal som to tušiť, ale predsa som len dúfal. Moje nádeje zdá sa vyšli na zmar. Hodiny mi neúprosne odmeriavajú čas, ktorého mi už veľa neostáva. Obávam sa, že pokiaľ sa nestane zázrak, neskončí sa to v môj prospech.

Ak by si vedel o niečom, čo nám pomôže, boli by sme Ti vďačný.

S pozdravom, Draco a Hermiona G.“

Noxiss však nevedel ako im pomôcť. On sám predsa zlyhal pri vlastnej manželke hneď na začiatku. Ako teda mal pomôcť jemu? Najprv si myslel, že kúzlo nejako súvisí s výrobou toho zvona, ale mýlil sa. Zvon bol len obyčajným zvonom, kusom mŕtveho kovu s čarovnou mocou, nič viac. Dúfal totiž, že ak by zničil ten zvon, zničilo by sa i jeho kúzlo a kliatba, ktorou bol spojený, ale nie. Darmo hútal nad inými možnosťami, keď mu nič rozumné na um neschádzalo. A teraz sa potvrdilo i jeho neblahé tušenie. Bola to pasca, ktorej letel jeho synovec s tým dievčaťom rovno v ústrety. Uvažoval, či Narcissa vie o tom, čo sa stalo Dracovi. Jeho synovec naznačil niečo v tom zmysle, že písal matke, ale nemohol ani len tušiť, či sa jej priznal so svojim údelom. Pre Narcissu by to bol nepochybne veľký šok, rovnako ako i pre Luciusa.

Napokon si s ťažkým srdcom sadol za svoj písací stôl a vybral zo zásuvky čistý pergamen. Namočil hrot brka do kalamára s čiernym atramentom a nechal ho kĺzať po papieri.

„Milý Draco,

Obávam sa, že tu i moja pomoc končí a každá rada je márna. Obával som sa, že ten výlet za strojcom hodín by mohla byť pasca, ale i ja som dúfal. Sprvu som bol presvedčený, že kúzlo sa zlomí zničením zvona, ale mýlil som sa. Je mi ľúto, že ti nedokážem pomôcť a budem sa modliť, aby mal Harry viac šťastia ako my ostatní.

Chcel som sa opýtať, či tvoji rodičia vedia o tom, čo sa vlastne stalo. Ak nie, myslím si, že by bolo na čase im to prezradiť. O pár dní Vás navštívim v rezervácii i ja sám. Možno spolu niečo vymyslíme.

P.S.: Mimochodom, dúfam, že ťa kúzlo nezaviedlo priamo k Strážcovi, inak by Vás mohol prenasledovať, kým by nedosiahol svoj cieľ.

S pozdravom, Noxiss M.“

List nebol dlhší od toho Dracovho. Noxiss ho zapečatil do obálky a vyšiel z hradu mieriac k soviarni. Chcel, aby ho Draco dostal čím skôr. Hlavne preto, že ak ich to kúzlo skutočne zaviedlo ku strážcovi dementorov, musel dostať jeho varovanie.

***

Keď veľký drak zosadol uprostred rezervácie, bolo už čosi po desiatej hodine večer. Hermiona unavene skĺzla z jeho chrbta a zívla si. Bola na smrť unavená. Svedčili o tom tmavé kruhy pod jej čokoládovými očami a prílišná bledosť v jej tvári.

Drak k nej otočil hlavu a zdalo sa, že zažmurkal. Aspoň Harrymu sa to videlo, keď vyzeral z okna svojho zrubu.

„Poprosím Charlieho, či by som sa nemohla presťahovať do toho posledného zrubu,“ zaševelila červenajúc sa ako pivonka, ale bola pevne rozhodnutá stráviť s ním každú voľnú chvíľu, ktorú si len môžu dopriať. Premýšľala nad tým celou cestou.

„Ak si to želáš,“ podotkol Draco, ale jej rozhodnutie ho veľmi potešilo. Znamenalo to, že Hermiona stojí o jeho spoločnosť. Že sa jej milovanie s ním páčilo a že s ním chce byť napriek všetkému, i napriek nepriazni osudu. „Nebude to Harrymu vadiť?“ opýtal sa opatrne, ale ona sa len pousmiala.

„Som si istá, že to pochopí,“ šepla. „Musím ísť. Ale budem ťa čakať,“ dodala a rukou sa dotkla jeho ňufáka. Draco ju jemne štuchol do dlane, obtrúc sa o ňu a bedlivo sledoval jej kroky i Pottera, ktorý sa k nim rútil od svojho zrubu ako tajfún.

„Hermiona!“ vykríkol a nadšene ju objal. Draco sa pri tom zamračil, ale nechal to tak. Vedel, že sú len priatelia, nemal dôvod žiarliť. Ale i tak mu závidel, že ju môže objať, zatiaľ čo on sa akurát tak môže ísť schladiť do jazera a na chvíľu si odpočinúť v jaskyni, kým sa znova v noci nepremení. Zafunel a pobral sa preč, zatiaľ čo Harry odvádzal Hermionu do zrubu, vypytujúc sa na podronosti. Draca zlostilo, že je Harry taký neodbitný a nenechá ju najprv si odpočinúť, ale na druhej strane ho chápal. Chcel mu pomôcť.

„Tak čo ste zistili?“ opýtal sa Harry, keď si sadla na lavicu pred zrubom.

„Nič Harry,“ hlesla a až teraz si dovolila konečne prvý raz ukázať skutočné obavy. V očiach sa jej zaligotali slzy a v okamihu jej zmáčali tvár. Telo sa jej nezadržateľne otriasalo návalmi vzlykov a jemu neostávalo iné, len ju objať a dovoliť jej, aby sa vyplakala na jeho ramene.

„B-bola to p-pasca,“ vyjachtala trasúcim sa hlasom. „Už s-som si myslela, ž-že je s nami koniec! Tak veľmi som sa b-bála! Harry! J-ja ne-nechem, aby sa to takto skončilo! Ale ne-neviem mu po-pomôcť!“ hovorila cez slzy a Harrymu to bolo ľúto. Vkladal do ich misie všetky nádeje a tie teraz ležali v prachu pod ich nohami, hlboko zadupané do zeme. Žeby bol Draco naozaj beznádejný prípad? Nechcel a nemohol tomu uveriť. Musí predsa jestvovať nejaké riešenie, len ho musia nájsť!

„Neboj sa, nejako to zvládneme. Už sme zdolali nejedno nebezpečenstvo, pamätáš? Pekne spolu,“ chlácholil ju.

„Mám obavy, ž-že tentoraz to bude c-celkom inak,“ zaševelila, smrkajúc si noc do veľkej bielej vreckovky, ktorú jej podal. Spakruky si otrela slzy z tváre a zhlboka sa nadýchla. Plač ustával, hoci sa jej slzy stále kotúľali z očú. „Ne-nebude ti vadiť, ak požiadam Charlieho o ten posledný zrub?“ opýtala sa stále sa zajakávajúc.

„Samozrejme, že nie, ale prečo?“ zháčil sa a ona sa znova začervenala, tentoraz azda až po korienky vlasov.

„Harry, ja ...“ slová sa jej zasekli v hrdle a od nervozity si hrýzla spodnú peru. „Ľúbim ho,“ šepla skoro nečujne a napäto čakala na jeho reakciu.

„A on ľúbi teba,“ odvetil pokojne a dokonca sa pousmial, zotierajúc jej posledné slzy z tváre. „Myslím si, že to tak má byť, a že na tom nie je nič zlé.“

„Naozaj?“ opýtala sa s očami upretými na jeho pokojnú tvár.

„Naozaj.“

Hermiona sa mu znova vrhla okolo krku a on začul jej tiché: „Ďakujem. Ani nevieš, ako veľa to pre mňa znamená.“

Bol rád, že ten ich výlet priniesol aspoň niečo pozitívne. Harry dlho nemohol zaspať. Znova a znova si preberal všetky fakty, všetko, čo vedel a skúšal prísť na nejaké riešenie. Zlostne pri tom civel na zmenšeninu hodín, ktoré neustále tikali so zaradeným spiatočným chodom, odratúvajúc čas Dracovi. Hnevalo ho to. Nerád sa cítil taký bezradný. Napokon zhasil sviecu a podišiel k oknu vyzrúc ním von, na hviezdnu oblohu. V mesačnom svite zachytil akýsi pohyb. Medzi stromami sa mihla štíhla plavovlasá postava, ktorá ticho vkĺzla do vedľajšieho zrubu. V okne horela svieca ako odkaz, že je vrelo očakávaný. Harry sa pousmial a i on konečne zaľahol. Skôr ako sa však dotkla jeho hlava vankúša, vytreštil oči. Celkom zabudol na to, že jej chcel povedať o Ronovi.

„Dofrasa,“ zahundral nespokojne. „Snáď zajtra ráno nebude ešte neskoro,“ hlesol a so zmätenými myšlienkami predsa len nejako po chvíli zaspal.