Wardenka

15. kapitola

Číry hnev

Lavender Brownová sedela na taburetke pred neveľkým toaletným stolíkom vo svojej izbe a drevenou kefou si prečesávala zlatisté pramene svojich dlhých, mierne kučeravých vlasov. Jej modré oči, ktoré si zamyslene premeriavali vlastný obraz v zrkadle boli smutné a bez života. Keď sa upreli už azda po stí raz v ten večer na fotku upevnenú v drevenom ráme zrkadla, len si sťažka povzdychla. V žilách jej ako hadí jed koloval žieravý pocit žiarlivosti na spolužiačku Hermionu. Nevedela pochopiť, prečo je do nej Ronald Weasley taký blázon ešte i po smrti. Znovu si pripomenula okamihy, keď spolu  chodili. Keď boli len on a ona a do očí sa jej kradmo vkradli slzy. Bolo to tak. Vysoký, ryšavý chlapec, s tými najkrajšími očami modrej oblohy bol najväčšou láskou jej života. Najväčšou a jedinou.

Položila kefu na stolík a ako vo sne prešla k veľkej, prázdnej posteli. Šuchla sa po studenú prikrývku a zababušila sa až po bradu, uvažujúc nad knihou, ktorú len nedávno dočítala. Babica, za ktorou bola vedela o duchoch azda prvé i posledné, no ona ju nechcela príliš zdržiavať svojimi zvedavými otázkami, keďže to bola vychýrená čudáčka. Len ju požiadala o malú knižku a rýchlo odišla preč. Ale i tak uvažovala, že by bolo bývalo lepšie, keby sa boli pozhovárali a ona by jej mohla pár vecí podrobnejšie vysvetliť. Napríklad ako to, že ak sa rozhodne niekto stať duchom, čo ho zadrží, aby ostal na tomto svete v tejto podobe. O Ronovi svoju teóriu mala, hoci sa jej to vôbec nepáčilo. Všeobecne vládla taká mienka, že ak sa duch človeka neodoberie po smrti svojej ľudskej schránky na druhý svet, buď sa nezmieril s vlastnou smrťou, alebo ho tu držia prisilné city, viažuce ho k niekomu. V Ronovom prípade to bola samozrejme druhá možnosť. Aspoň podľa nej.

Dlho uvažovala nad tým, čo k Ronovi vlastne cíti a či by bola schopná sama si siahnuť na vlastný život, len aby ho spojila s tým svojim. Lenže ako to dosiahnuť, keď on o ňu očividne nestál? Keby to spravila na vlastnú päsť, mohlo by to všetko dopadnúť horšie ako zle a ona by potom stratila i tú poslednú štipku nádeje, akú len mala.

„Do kotla, Ron! Prečo som sa musela zaľúbiť akurát do teba!“ vzlykla nahlas a schovala si uslzenú tvár do vankúša. Vedela, že i táto noc bude rovnako krušná ako tie predošlé, keď ich preplakala, nevediac, čo robiť.

Ako sa vravieva, ráno múdrejšie večera. Azda i preto sa rozhodla vziať veci tak trochu do vlastných rúk a v to sychravé sobotňajšie ráno sa odmiestnila k Brlohu. Vedela, že Rona tam nemôže stretnúť, ale napokon, nešla za ním. Keď zaklopala na ošúchané, drevené dvere, otvorila jej Ginny.

„Lavender?“ ozvalo sa prekvapene sotva o rok mladšie dievča.

„Ahoj,“ pozdravila jej pekná blondínka nesmelo. „Chcela by som sa s tebou pozhovárať. Mohla by som ...?“

Ginny okamžite prikývla pootvoriac dvere do korán, aby ju vpustila a voviedla ju do obývačky. Skúmavo ju pozorovala a skúšala uhádnuť, čo tak asi od nej chce, kým pripravovala čaj a sušienky, aby ju mohla niečím skromným pohostiť. Keď si k nej konečne prisadla, zvedavá viac ako kedykoľvek predtým ju vyzvala, aby sa konečne rozhovorila.

„Ide o tvojho brata, Rona,“ začala nesmelo Lavender, pohrávajúc sa s malou lyžičkou v rukách, lebo len chvíľu predtým si zamiešala svoj rumančekový čaj.

„Ale ... on tu nie je,“ odvetila zarazene Ginny, nechápavo na ňu hľadiac.

„Ja to viem, išiel do rezervácie, k drakom.“ Lavender sa pri tých slovách zamračila. „Sama som bola toho iniciátorkou, hoci to teraz ľutujem.“

„Prečo?“ Ginny vôbec nechápala, čo tým chcela povedať a kam vlastne mieri. Bola z nej viac ako len zmätená.

„Vieš, ide o to, že ja Rona stále ľúbim. A potrebujem tvoju pomoc,“ hlesla a zdvihla k nej zrak, ktorým doteraz až príliš pozorne skúmala ošúchanú vzorku na ich tmavohnedom koberci.

Ginny sa oprela v kresle, zahryznúc do kakaovej sušienky. „Moju pomoc? V čom?“

A Lavender si hoci nesmelo a hanblivo otvorila pred ňou vlastnú dušu i city, len aby si ju naklonila na svoju stranu a získala tak aspoň jedného jediného spojenca, ktorý jej mohol pomôcť. A ona verila, že Ginny ako Ronova sestra to dokáže.

***

Pustý hrad na vysokej skale vyzeral v červenkastých lúčoch zapadajúceho slnka ešte pustejšie ako obyčajne. Tráva okolo neho bola spálená mrazom tam, kde prešla tmavá postava zahalená od hlavy po päty v čiernom plášti, otrhanom pri okrajoch rukáva a spodnom leme na franforce. Jeho myseľ bola celkom pokojná. Zastal na blatistej ceste a kaluž vody, ktorá sa nachádzal priamo pod ním v krátkom okamihu zamrzla. Kryštáliky ľadu postriebrili i kamienky roztrúsené po okrajoch cesty.

Postava pod plášťom narovnala mierne zhrbené plecia a zdvihla hlavu trochu vyššie. Lúč svetla, ktorý ju na malý moment ožiaril sám potemnel, keď sa dotkol slizkej, akoby rozleptanej zelenkavo sivej pokožky bez kontúr pier, s vypúlenými očami, bez rias i obočia, so rozčapeným nosom. Nasal do seba vzduch, akoby vetril. Chvíľu tak zotrval, celkom nehybne a potom sa znova sklonil, zhrbil. Jeho pohľad padol na striebristnú zamrznutú plochu kaluže, v ktorej sa odrážala jeho ohavná podoba kedysi príťažlivej tváre.
„Strážca smutných duší,“ pomyslel si a z hrdla sa mu vydral nešťastný, kvíliví zvuk. „Nájdem ťa!“ zasipel, zahľadiac sa na tmavnúcu oblohu pred sebou. „Neujdeš mi ďaleko. Skôr, či neskôr sa stretneme zas a svojmu osudu neunikneš. Nemáš na výber!“ hovoril zreteľne, ale šepky, skôr sám pre seba. Bol posledný svojho druhu i vďaka tomu, že ten mladý drak rozhýbal a rozozvučal srdce zvona. A on nepochyboval, že to bolo kvôli mladej žene, ktorá stále po jeho boku, keď za ním prišiel. Možno keby jeho city k nej, ktoré z neho priam hmatateľne cítil, a ktoré z neho vyžarovali neboli také silné, mohlo byť azda po všetkom a on by sa bol odobral na večný a snáď i zaslúžený odpočinok. Namiesto toho bol stále tu a pasoval sa so svojím osudom.

Chybu, ktorú pred rokmi spravil, keď nechtiac zavinil bratovu smrť oľutoval už dávno. Ľutoval ju každý deň a neprestal si to vyčítať. Stačilo sa rozhodnúť inak a jeho život mohol byť celkom iný. Celé roky si vravel, aké je to nespravodlivé, ale čo mohol robiť?

„Jules,“ vyslovil svoje meno potichu a jeho telo zvláštne zavibrovalo, akoby ho tá spomienka bolela viac ako všetko, na čo si ešte dokázal zo svojho ľudského života spomenúť. Jules-Louis, tak sa kedysi volal. Kedysi, keď sa ešte mohol nazývať človekom. Teraz však meno nepotreboval. Patril do temného sveta duchov, kde vládol svojou rukou nad všetkými svojho druhu. Prezývali ho aj Šedý, ale Sivý dementor, ale už ani tým nebol. Tým, že sa zvon rozochvel, jeho plášť sčernel. Možno za to mohol nevýslovný hnev, ktorý cítil voči človeku, ktorý ho rozozvučal. Možno žiaľ za svojimi druhmi. Celkom presne to nevedel, pretože vtedy sa úplne prestal zaoberať vlastnými pocitmi, tými, ktoré ešte ovládal, tie, ktoré dokázal ešte rozoznať. Teraz nerozoznával a necítil nič okrem hnevu, pomsty a túžby po pokoji.

Keď znova vykročil v chladných očiach sa mu zračilo jasné odhodlanie. Skoncuje s tým mladým mužom a on bude musieť prijať svoj životný údel. Či už chce, alebo nie! Nedá mu na výber tak, ako nedal jemu na výber Temný pán, ktorý ho stvoril. Teraz bol rad na ňom ...

***

Onedlho malo svitať. Draco si vychutnával posledné okamihy v náručí azda tej najkrajšej rusovlásky na svete. Na perách mu pohrával nezbedný úsmev, keď sa sklonil k jej perám a vtisol jej na ne bozk. Hermione sa spomedzi pootvorených pier vydral slastný vzdych a pritúlila sa k jeho horúcemu telu ešte bližšie. Draco ju spokojne objal a jeho prsty prechádzajúc jej po zamatovej pokožke chrbta sledovali jeho nežnú krivku, zastaviac sa nad okrúhlym zadočkom.

„Musím ísť,“ zašepkal jej do vlasov, keď sa jeho pery obtreli o jej lícnu kosť. Jeho dych ju pošteklil pri uchu a ona nespokojne zamrnčala ako mača, ktoré vyrušia uprostred leňošenia.

„Tak skoro?“ hlesla rozospato, klipkajúc očami.

„Pomaly svitá,“ odvetil, upierajúc na ňu svoj vrelý pohľad azúrových očí.

Hermiona ho len pevnejšie objala, zaboriac si tvár do jeho hrude a započúvajúc sa do pravidelných úderov jeho srdca. Bolo to také nespravodlivé, že mohli byť spolu len pár krátkych hodín! Chcelo sa jej vykričať svoju bolesť, hnev i beznádej do celého sveta! Ale nemohla to spraviť. Nemohla naň momentálne ani len uprieť pohľad, aby jej nevyčítal z očí ako sa trápi. A mohla za to všetko len a len ona. Nikdy jej nič nevyčítal a ona vedela, že nikdy ani nebude. Niesol svoj údel statočne a bol pripravený na neodvratný koniec, ako sa zdalo. Lenže ona nie! Tak veľmi túžila po tom, aby sa stal nejaký zázrak! Ani len v tých hlúpych knihách, ktoré hltala celý svoj život nenašla celkom nič! Čo ich teda malo zachrániť?! Bola zúfalejšia ako kedykoľvek predtým, o to viac, že tie stupídne hodiny sa stále čoraz viac blížili oboma ručičkami k dvanástke.

Koľko krát sa preto už naplakala ... Ani Harry jej nedokázal pomôcť a utešiť ju. Preto vzal tie hodiny k sebe, aby ich nemala na očiach ako pripomienku svojej nemohúcnosti.

Draco ju naposledy vrúcne pobozkal a vymanil sa z jej objatia. Ako vždy ho pri premene sledovala. Ten pohľad ju fascinoval. Kúzlo premeny bolo jednoducho dokonalé a žiaľ, nedalo sa zlomiť, ani zrušiť. Len čo sa obrovský karmínový drak zniesol späť k jazeru a zaliezol do jaskyne, vrátila sa do zrubu, obozretne sa otočiac. Mala nejasný pocit, aby ich niekto chvíľu pozoroval, ale nezbadala celkom nič. Celá dračia rezervácia bola ponorená v šere a rannej hmle vplyvom sychravého počasia a ako sa zdalo, všetci spali. Ešte i ostatní draci. A preto sa i ona schúlila ešte do vyhriatej postele a dovolila únave, ktorá morila jej telo, aby jej spánok znovu privrel viečka, kým sa celkom nerozvidnie.

Ráno, keď kráčala zo spoločných raňajok s Harrym, bola zamyslená viac ako obyčajne. I pri raňajkách civela neprítomne do prázdna a Harry sa ju márne skúšal rozveseliť. Sám mal mizernú náladu. Bol vyvoleným, ale nedokázal si poradiť s kúzlom, ktoré opantalo Draca Malfoya. Tak aký Vyvolený?! Bol nahnevaný sám na seba a na svoju nemohúcnosť. O to viac, že ani Hermiona s Dracom sa nevrátili z hradu so žiadnou dobrou správou. Len nedávno priletela akási sova a doniesla Hermione list. Tá ho rýchlo prečítala a pokrútila hlavou.

„Je to všetko márne,“ vzlykla nešťastne oprúc sa hlavou o Harryho plece.

„Kto písal?“ ozval sa Harry zvedavo a ten list mu pripomenul to, že jej ešte stále nepovedal o Ronovom príchode.

„Dracov strýko. Nevie nám pomôcť,“ hlas sa jej zachvel rovnako ako i ruka, v ktorej pevne zvierala kus popísaného pergamenu. „Čo budeme robiť Harry? Ja nechcem, aby ... aby ...“ prestala vravieť, pretože teraz sa jej už chvela i spodná pera.

Harry na to nemohol povedať celkom nič, pretože sám nebol o nič múdrejší.

„Neprežijem to, ak stratím i jeho! Nesmiem to dopustiť! Niečo sa predsa musí dať robiť! Do kotla!“ zahromžila, zatiaľ čo sa jej z očí neprestávali rinúť slzy zúfalstva.

„Ešte máme čas,“ snažil sa jej dodať aspoň štipku nádeje Harry, hoci on sám ju nanešťastie nikde nevidel. „Niečo predsa musí existovať, čo by mu ...“

Hermiona však odmietavo pokrútila hlavou. „Zjavne nie, Harry. Inak by sme na to boli už dávno prišli, či nie? Okrem toho, podľa Noxissa by nás mohol ten Strážca, za ktorým sme šli na ten starý hrad prenasledovať. Čo ak nás tu nájde? Čo ak zmení Draca v niečo horšie, ako už je?“ opýtala sa, smrkajúc si nos do vreckovky, ktorú jej podal.

„Tak potom sa bude musieť najprv postaviť mne!“ odvetil, ale ona znova len pokrútila hlavou.

„Som ti nesmierne vďačná, že stojíš pri mne. Bez teba by som to Harry asi nezvládla,“ zaševelila. „Musím ten list ukázať Dracovi. Dúfam, že mu nebude prekážať, že som ho otvorila prvá, ale bol adresovaný i mne,“ hlesla. „Noxiss sem chce prísť. A pýta sa, či to Draco povedal rodičom. Súhlasím s tým, že by mal. Veď nevieme, či ... či ...“

„Hermiona, prestaň sa trápiť!“ okríkol ju, hoci to spravil najmiernejšie ako len vedel. Ale ako ju mal upokojiť, keď nemal nič, čím by jej mohol pomôcť? Okrem toho, tá správa o Ronovi tiež nebola v tejto chvíli tiež dobrá ... ale musel jej to konečne povedať.

„Aby som nezabudol,“ šepol, keď sa trochu pozbierala. „Ron je na ceste sem.“

Hermiona naňho vytreštila svoje uplakané hnedé oči farby horkej čokolády a neveriaco sa spýtala: „Prosím?!“

„Je to tak, je na ceste sem. Ginny mi písala,“ vysvetlil. „Hermiona, možno sa mýlim, ale určite to dobre dopadne a my na niečo prídeme! Uvidíš.“

***

Hoci boli Harryho slová presvedčivé, mýlil sa. Aspoň v jednom. Ron, ktorý bol už pár hodín v rezervácii ich pozoroval so zúženými očami od lesa. Hnev, ktorý v ňom kypel prekročil azda i únosnú mieru a on sa potreboval najprv upokojiť, keď chcel za nimi ísť.

S trpkosťou v srdci si spomenul na obraz, ktorý sa mu bolestivo vryl do pamäti azda navždy. Hermiona ležiaca v náručí Draca Malfoya v jednej posteli, obaja celkom nahí. Nič horšie si už azda ani nedokázal predstaviť. Zradila ho. Jeho kamarátka a láska v jednej osobe ho zradila tým najhorším možným spôsobom, aký len existoval a s človekom, ktorého nenávidel najviac na svete. S odporným, slizkým slizolinčanom, povrchným hlupákom bez srdca. Cítil sa horšie, akoby mu vrazila dýku do chrbta. Ani sám si neuvedomil moment, kedy sa plavne pohol vzduchom a dostal sa k nim. K svojim dvom najlepším priateľom, spoluvinníkom, zradcom. Ako sa totiž zdalo, Harry o všetkom vedel. A očividne to schvaľoval.

„Zdravím vás,“ oslovil ich hlasom chladným a ostrým, neúspešne v sebe potláčajúc hnev.

Hermiona s Harrym sa prekvapene otočili pri zvuku jeho hlasu a on pocítil neskutočné zadosťučinenie, keď uvidel v jej očiach strach zmiešaný s pocitom viny, ktorý sa odrážal i v jej tvári. V tej chvíli mu nezišlo na um nič lepšie ako to, že za svoju zradu musia byť potrestaní ...

16. kapitola

Pretvárka

Ron sa odrazu akoby mávnutím čarovného prútika upokojil. Mohla za to lesť, ktorá mu v tom okamihu zišla na um. Udrie a pomstí sa, ale bude to v tej najneočakávanejšej chvíli a bude to o to horšie a bolestnejšie. Ani sa len nepozastavil a nezhnusil nad tým, čo mu tak zákerne napadlo. Momentálne myslel len na jedno. Na svoju pomstu a na pošpinenú hrdosť a česť.

„Ako ste sa mali?“ opýtal sa i hlasom zmeneným na nepoznanie, hoci neznel tak celkom spokojne a bezstarostne, ako by si bol prial.

„Fajn,“ zahabkali svorne, premeriavajúc si ho od hlavy po päty.

„Kedy si prišiel?“ opýtal sa Harry a usmial sa na svojho priateľa.

„Och, no ... len nedávno,“ odvetil a opätoval mu nasilu úsmev, hoci si myslel niečo celkom iné a nevedel sa dočkať chvíle, kedy im ten ich zotrie z tvárí.

„Obaja ma považujú za obyčajného hlupáka, keď si myslia, že ma prekabátia, alebo čo?“ uvažoval znechutene v duchu a vytešoval sa z pripravovanej pomsty.

„Ako ste na tom s pátraním?“ vyzvedal priateľsky.

„Zle, veľmi zle,“ prezradila mu Hermiona, stále sa červenajúc.

„To ma mrzí,“ povedal, hoci to vôbec nemyslel úprimne a zamračil sa. „Myslel som, že to bude ľahké, ale zdá sa, že nie je. Pri tvojej šikovnosti Harry a s tvojimi vedomosťami Hermiona,“ hlesol, akoby im náročky vyhadzoval na oči ich prednosti, ktoré im boli v danej chvíli celkom na nič.

„Aj my sme si to mysleli,“ priznal Harry rozpačito, uvažujúc, ako to celé jeho kamarát myslel.

„Je v rozpakoch,“ uvažoval Ron, zazerajúc naňho. „Snáď si myslel, že na tú frašku neprídem? A on ich ešte kryje! A to si vraví priateľ?!“ Jeho myšlienkové pochody sa stále točili iba okolo jedného. Okolo pocitu krivdy a zrady, ktorú v tej chvíli cítil a nemohol prestať na to myslieť. Ich zrada bola preňho bolestivejšia ako čokoľvek iné.

„Ron?“ ozvalo sa už zďaleka a všetci otočili hlavu za Charlieho hlasom. Ron sa od nich vzdialil a podišiel k svojmu bratovi. A zatiaľ, čo sa oni rozprávali, Harry i Hermiona sa potichu dohadovali.

„Mala by si mu povedať, že teraz chodíš s Dracom,“ šepkal jej Harry do ucha. „Ak sa to dozvie od niekoho iného, neviem, ako to zoberie. Nikdy ho nemal rád. A neodpustil mu ani potom, čo ti zachránil život. Dvakrát,“ pripomenul jej dôrazne.

„Viem, a mrzí ma to o to viac,“ vyjachtala. Oči mala lesklé, ale ostali suché. Spomenula si na všetku tú lásku, ktorú niekedy cítila k Ronovi, a ktorú teraz preniesla na Draca. Zdalo sa jej, že ho miluje väčšmi ako milovala Rona a preto výčitky, ktoré ju zahrnuli boli o to horšie. Naozaj bolo vari možné, aby milovala niekoho viac, hoci si myslela, že to jej ťažko skúšané srdce len ťažko znova dokáže?

Ron sa k nim vrátil a Hermiona ho požiadala, či by sa s ňou nešiel prejsť. Všimla si, že jej milovaný drak vyšiel zo svojho úkrytu v jaskyni, no neopustil ho úplne. Chvíľu ich skúmavo pozoroval, a keď videl, že sa nič nedeje, zaliezol späť.

„Čo sa deje, Hermiona?“

Hermiona sa neustále červenala v tvári a keby vedel, že je to kvôli nemu a nie kvôli tomu kreténovi, bol by to považoval za rozkošné. Ale ona pohľadom jednostaj zabiehala k jaskyni, odkiaľ i on videl na malú chvíľu vykuknúť červeného draka. Musel uznať, že Malfoy vyzeral v tomto „prestrojení“ ozaj hrozivo.

„Som rada, že si tu,“ povedala pre začiatok a bola to skutočne pravda. Možno by svoje slová volila opatrnejšie, keby vedela, na čo sa jej priateľ chystá.

Ron sa len pousmial. Ani za máčny mak nemohol veriť, že to myslí úprimne a ani nechcel. Ako mohol, keď mal pred očami obraz z dnešného skorého rána? Keby bol vedel, čo ho tu čaká, nikdy by nebol poslúchol radu Lavender Brownovej. Ale obraz Hermiony v Dracovom objatí ... bolo to príliš čerstvé a príliš bolestné. Vari sa mu chcela priznať s týmto? Že jeho miesto v srdci, ktoré mu roky patrilo teraz zaberá niekto iný? Jeho výraz tváre stuhol, keď tvrdohlavo zaťal zuby.

„Musím ti niečo povedať,“ vyjachtala a on si nemohol nevšimnúť odhodlanie v jej očiach, keď naňho pozrela. Vedel, že sa tomu nebude dať vyhnúť a on ju takto stratí raz a navždy.

„Á-áno?“ ozval sa zajakavo, otočiac sa jej radšej chrbtom.

„Ron? Môžeš sa prosím otočiť, keď sa s tebou zhováram? Nechcem sa rozprávať s tvojim chrbtom,“ poprosila, ale on akoby skamenel a nereagoval. Až keď začula ako si povzdychol a pomaly sa otočil, pozrúc na ňu akýmsi tvrdým pohľadom, telom jej prešla čudná triaška. Podvedome si uvedomila, že to bol strach, ktorý v tej chvíli pocítila.

„Tak, hovor,“ vyzval ju a i jeho hlas bol ako ostrie britvy. Ron sledoval ako otvorila ústa a znova ich zavrela. Až potom konečne prehovorila a jej hlas znel slabo a neisto ako šum lístia v povetrí.

„Mal by si vedieť, že ja a ...“ Hermiona sa zasekla a otočila sa za zvukom, ktorý sa jej ozval za chrbtom. Znelo to ako zvuk, keď sa niekto premiestňuje. A naozaj. Neďaleko od nich sa objavil sám Noxiss Malfory.

„Pán Malfory?!“ vyvalila naňho prekvapene oči a zahabkala. „Nečakali sme vás tak skoro,“ vysvetlila a celkom zabudla na Ronovu prítomnosť i na svoje rozhodnutie konečne mu prezradiť tajomstvo, ktoré ju ťažilo.

***

Noxiss sa poobzeral okolo seba. Pred sebou mal obrovské hory so zasneženými vrcholkami a musel si pripomenúť, že Rumunsko je ozaj úchvatná krajina. Veď odtiaľ pochádzala aj legenda o Transylvánii a jej temnom grófovi Draculovi. Z jeho úvah ho vyrušil melodický, ženský hlas, ktorý poznal veľmi dobre. Otočil sa o stoosemdesiat stupňov a pozrel priamo do tváre peknej rusovlásky.

„Slečna Grangerová, tak rád vás vidím,“ pozdravil ju a venoval skúmavý pohľad i Ronovi. „Pán Weasley.“

Ron odzdravil, ale Noxiss si všimol, že ten mladý duch sa netvári príliš priateľsky a uvažoval, či si to Hermiona všimla tiež.

„Čakali sme vás, ale nie tak skoro,“ vysvetlila. „Prišli ste predpokladám za Dracom.“

„No, keďže je z neho teraz drak, skôr za Harrym. Niečo ma napadlo a dúfal som, že vám môžem aspoň nejako pomôcť,“ prezradil. „Môžete ma k nemu zaviesť?“

„Samozrejme,“ povedala a všetko, čo venovala Ronovi bol letmý, ospravedlňujúci pohľad.

„Na čo ste teda prišli?“ vyzvedala, keď viedla vysokého, tmavovlasého muža za svojim kamarátom. Uvedomila si, že i teraz po toľkom čase je pre ňu ťažké uveriť, že tento chlap má spoločnú krv s Luciusom Malfoyom.

„Prezradím vám to, ale chcem počkať, kým sa k nám nepridá i pán Potter. Dúfam, že vám to neprekáža, neberte to ako urážku, len ...“

„Nie, je to v poriadku. Prepáčte mi moju zvedavosť, alebo skôr horlivosť? Ide o to, že sme bezradní a vy ste nám vliali do sŕdc novú nádej, nech je to čokoľvek, čo vás osvietilo, snáď to pomôže,“ ospravedlnila sa a líca jej jemne zružoveli. Pripomenula si, že by si mala dávať občas pozor na tú svoju prehnanú zvedavosť. „Harryho zrub je tam vzadu, pod lesom,“ povedala a vystrela ruku, ukazujúc mu, kam majú namierené.

Keď k nemu podišli, zaklopala a zavolala na Harryho. Vôbec si nevšimla, že Ron ich celý čas nasledoval, poslušne ako baránok, ale o to s väčšou nevôľou, ktorú len ťažko skrýval. Len chcel vedieť, čo vymyslia a dúfal, že sa im nepodarí vyhútať nič, čo by tomu blonďavému hlupákovi pomohlo.

„Pán Malfory,“ pozdravil ho srdečne Harry a stisol mu podávanú ruku. „Očakávali sme vás. Hermiona mi prezradila, že máte možno nejaký nápad, čo sa týka Draca. Je to pravda?“

„No, niečo ma napadlo, ale neviem, či to bude také prevratné, aby mu to pomohlo, či zachránilo život. Nesmieme však hádzať flintu do žita, tak sa to vraví, nie?“ opýtal sa, podajúc Harrymu svoj hnedý cestovný plášť, sadajúc si za hrubo opracovaný drevený stôl.

„Dáte si niečo?“ opýtal sa Harry skôr ako si sadol, a keď Noxiss prikývol a požiadal ho o šálku dobrého čaju, postavil do kotlíka nad oheň dosť vody, aby bolo aj preňho a Hermionu. O malú chvíľu došiel do zrubu i Charlie Weasley a zoznámil sa s ďalším hosťom, pričom nezabudol podotknúť, že tu začína byť rušno ako na vlakovej stanici v deň začiatku školy. On si prisadol k nim, zatiaľ čo Ron sa uvelebil v kresle v kúte zrubu, zvedavo ich počúvajúc a pozorujúc.

„Tak? Horíme zvedavosťou, pán Malfory. V poslednom čase sa tu dejú čudné veci a je načase dať všetko do poriadku,“ nadhodil Charlie, odchlipnúc si zo svojho čaju.

„Ako som vravel, teda písal vám Hermiona,“ opravil sa chytro, „veľmi som dúfal, že to stretnutie s výrobcom hodín nebude pasca, ale opak bol pravdou. Sklamalo ma to azda ešte viac ako vás, lebo Draca som si za ten čas obľúbil a nemôžem sa zmieriť s tým záverom, že mu nie sme schopní nejako pomôcť.“

„Takže viete, ako sa všetci cítime,“ priznal skleslo Harry.

„Samozrejme. Ale vráťme sa k Julesovi, alebo teda tomu Strážcovi. Už si zrejme vybral svoju obeť. Draco sa o to vlastne zaslúžil sám, keď spustil zvon a letel priamo za ním, aby mu pomohol, čo sa nestalo. Mali ste veľké šťastie, že ho nepremenil už vtedy,“ povedal, pozrúc sa ľútostivo na Hermionu.

Hermiona sa pri tých spomienkach striasla a Ron zlostne prižmúril oči. „Už mohlo byť po všetkom?! To snáď nie je pravda, že z toho vyviazol!“ pomyslel si, vôbec neberúc do úvahy fakt, že Hermiona, ktorú tak miloval, bola vtedy s ním.

„Je pravda, že by ich mohol sledovať až sem?“ opýtal sa zamračene Charlie, ktorému sa tá predstava očividne nepozdávala.

„Obávam sa, že áno,“ podotkol. „Pravdepodobnosť toho je veľmi vysoká.“

„Ale ako ho nájde? Nevie, kde predsa sú,“ nechápal Charlie.

„Zrejme tak, ako našiel Draco jeho, alebo sa mýlim?“ opýtal sa Harry a Noxiss iba prikývol.

„Presne tak Harry. A preto ma napadlo, že ak sa nám nepodarilo zničiť ten zvon – a povedzme si pravdu, nikdy som ani neveril, že by to bolo práve v tomto – mohli by sme sa pokúsiť zničiť práve jeho! Samotného strážcu!“

Harry sa zamračil. „Veď nepoznáme žiadne kúzlo na jeho zničenie. Jediné, čo mohlo dementorov zničiť bol zvuk toho zvona. A stále mi nejde do hlavy, prečo nezahynul pri tom i on.“

„Možno preto, že ho nejaké kúzlo chráni,“ vmiešala sa do rozhovoru i Hermiona, ktorá doteraz len ticho počúvala.

„Možno je to tak,“ prikývol Noxiss. „A i keď nejestvuje nijaké kúzlo, ktoré by bolo známe na zničenie dementora, nejaké stále môžeme vymyslieť. Tak to predsa funguje od nepamäti.“

Jeho nadšenie prinieslo viac, ako len dúfali. Nápad, ktorý sa uňho zrodil bol síce tak povediac - pritiahnutý za vlasy, ale nikomu ani len nenapadlo, že by to bolo nemožné. Stačilo len veriť a dúfať, že sa to podarí. A i keby Draca ten Strážca nevyhľadal, Harry bol rozhodnutý spraviť tak sám, len čo vymyslia potrebné kúzlo, aby predišiel zbytočným komplikáciám. Aj tak boli ľuďom v rezervácii už teraz zaviazaný. Nechcel im pridávať ďalšie starosti tým, že by sem dovolil prísť tomu Strážcovi. Telo mu zavibrovalo zvláštnym napätím a radostným očakávaním, ktoré mu v žilách rozprúdilo búrlivejšie vlastnú krv. Ľutoval, že mu samému nenapadlo zapodievať sa zničením Strážcu, ale bol rád, že to zišlo na um aspoň Noxissovi. Jeho nadšenie pre synovcovu záchranu vlialo všetkým do sŕdc novú nádej. Dokonca i Charliemu, ktorý sa priznal, že by mal rád vo svojej zbierke takého úžasného a jedinečného draka.

***

Draco sa premenil i túto noc ako každú inú, ale dnes za Hermionou nešiel. Nemohol, keď tu bol ten ryšavec Weasley. Namiesto toho sa rýchlo obliekol a sadol si na breh jazera, civiac na jeho pokojnú, lesklú hladinu, v ktorej sa odrážalo samo atramentovo čierne nebo posiate hviezdami okolo striebristého mesiaca. A hoci bol trochu sklamaný, že mu stále nedokázala povedať o ich vzťahu, potešil sa, keď začul jej kroky.

Keď si k nemu prisadla, objal ju okolo pliec, vtisnúc jej na pery vrúcny, no krátky bozk.

„Nehneváš sa na mňa, však?“ opýtala sa zahanbene, skloniac hlavu a zahľadiac sa na ich prepletené prsty rúk.

„Ako by som mohol, blázonko,“ zašepkal jej do vlasov, nadýchnuc sa jej omamnej vône.

„Chcela som to spraviť, ale vtedy sa objavil tvoj strýko a ...“

„Viem, je to v poriadku. Spravíš to inokedy. Vari na tom záleží, keď sme spolu? Okrem toho, veď je to len duch,“ zašomral.

„Áno, ale je to môj priateľ. Nezaslúži si, aby som sa k nemu takto zachovala.“

„Hermionka, netráp sa,“ šepol nežne, pohladiac ju hánkami prstov po tvári. „Radšej mi povedz, na čo Nox prišiel, dobre?“

Hermiona mu v krátkosti rozpovedala, čo sa udialo od Noxissovho príchodu a nezabudla mu spomenúť, že Strážca im je zrejme v pätách, rovnako ako i to, aký nápad dostal jeho strýko. Draco to nechcel nijako komentovať, ale nezdalo sa mu to ako priveľmi dobrý plán. No povedal si, že radšej nejaký ako žiadny a trochu ho to upokojilo. I keď za všetok pokoj, ktorý sa v ňom rozhostil mohla práve tá drobná, štíhla osôbka sediaca vedľa neho, opierajúca sa mu hlávkou o rameno. Mohol byť vari šťastnejší, ako už bol, s vedomím, že opätuje jeho lásku? Pousmial sa a spokojne si vzdychol.

Keď Hermione oťaželi viečka únavou napriek predsavzatiu vytrvať v bdelosti až do svitania, Draco ju opatrne vzal do náručia, aby ju náhodou nezobudil a odniesol ju späť do zrubu. Uložil ju do postele a ľutoval, že dnes v noci sa musí vrátiť do svojej pustej jaskyne. Ale kým Ron Weasley nevie o nich pravdu, bolo to tak lepšie. Venoval jej posledný bozk na čelo, poriadne ju prikryl a vytratil sa do noci. Netušil, že sa naňho upiera nenávistný pohľad bývalého Hermioninho priateľa, ktorý sa nevedel dočkať dňa, kedy sa mu pomstí za to, že zákerne zviedol jeho priateľku.