Wardenka

19. kapitola

Riporto morte!

Hermiona chodila nasledujúci deň ako bez duše. Stále ju trápila tá strašná hádka s Ronom a najhoršie na tom bolo to, že všetko, čo jej povedal, myslel vážne. Bola rada, že pri tom nebol Draco, a že nepočul nič z toho, z čoho ju Ron obvinil. Nechcela, aby sa musel trápiť ešte i preto. Keď na ňu v noci  jemne naliehal aby mu to prezradila, odvetila, že to prejde, ale nebola si istá vlastnými slovami. Potrebovala sa poprechádzať a prečistiť si hlavu od všetkých nepekných myšlienok. Harry videl, že niečo nie je v poriadku, ale on zrejme tušil o čo ide. Naznačil jej, že sa Ron pohádal i s ním a zdôraznil jej, že jej konanie považuje za viac ako správne a odhodlane dodal, že je na jej strane. Bola mu za to vďačná. Nemohla si želať lepšieho priateľa, akým pre ňu bol práve on.

 Netušila ako ďaleko zašla, ale rezervácia sa jej stratila z dohľadu a ju obklopoval hustý les. Kráčala po prašnej ceste, ktorá cezeň viedla a premýšľala, čo sa s ňou stane, keď všetko dopadne zle a Draca nezachránia. Nechcela si to pripustiť, ani sa s tou myšlienkou zmieriť. Srdce sa jej pri tej myšlienke bolestne zatrepotalo a celé telo jej ustrnulo. Ruky, ktoré mala schované vo vreckách svojej tmavofialovej bundy zovrela v päsť. Boli studené ako kus ľadu.

Myšlienky sa jej upli na jedinú letnú noc, ktorú si jasne nevedela vybaviť. Všetko, či si z nej dokázala zapamätať boli jednotlivé zložky vôní, obklopujúce človeka, ktorý jej vtedy pomohol. Ešte i teraz ich mohla cítiť tak dobre, akoby ju stále držal bezvládnu vo svojom náručí s istotou a rozvahou. Zmes vôní citrusov a drevín, pižma a bergamonu. Bola to jedinečná kombinácia, patriaca rovnako jedinečnému majiteľovi. Dracovi Malfoyovi. Nemohla však pochopiť, prečo tak váhal so svojim priznaním, ale napokon ho prinútila povedať pravdu a to nemusela použiť ani Veritaserum. Stačil jediný vrúcny bozk a mohla si s ním robiť, čo len chcela. Bol by jej v tej chvíli doniesol i modré z neba. Pousmiala sa a zahryzla si do spodnej pery, ktorá sa jej roztriasla a znova hrozilo, že prepukne v plač. Prečo len bola taká bezmocná? Prečo nenašla odpoveď na jeho kliatbu v knihách, ktoré tak hltala celý život? Prečo, keď jeho záchrana bola pre ňu taká dôležitá?

„Musíš byť silná, Hermiona, vždy si bola,“ dohovárala si, ale nie veľmi to pomáhalo. Hlavne preto nie, že svoju budúcnosť videla len v čiernych farbách. Ak jej tentoraz nepukne srdce od žiaľu a osud ju navždy rozlúči s Dracom, bola pevne rozhodnutá odcestovať za svojimi rodičmi do Austrálie. Možno tam, v zemi protinožcov a klokanov zabudne na všetky útrapy, ktoré jej život postavil do cesty. Alebo sa celkom zblázni od žiaľu.

Strhla sa, keď v lese zahúkala sova a neďaleko spoza stromov k nej doľahol zvuk, ktorý pripomínal prasknutie suchej, spadnutej halúzky na zemi. Zamračene sa pozrela na zem pod nohy, ktorá pomaly zamŕzala a námraza sa šírila priamo k nej priam závratnou rýchlosťou. Zahabkala a cúvla pár krokov späť, uvažujúc, čo sa deje, keď sa jej pocity ešte viac zhoršili. Neznáma sila v nej vyvolala najhoršie spomienky, jej najhoršie zážitky a ona s bolestným výkrikom padla na kolená, prsty zaboriac do trávy spálenej mrazivou inovaťou. Prižmúrenými očami sa zdesene obzerala po okolí, hľadajúc príčinu svojho stavu, hoci jej to myseľ už našepkávala. Pokúsila sa vstať, načahujúc sa za prútikom zastrčenom v zadnom vrecku nohavíc, no len čo sa otočila, ostala stáť tvárou v tvár temnej postave. Nestačila ani vykríknuť, ani použiť prútik na svoju obranu, keď sa jej tvor v tmavom, otrhanom plášti dotkol a ona klesla na zem ako podťatá.

***

Draco bol zúfalý. Hermionu stále nenašli. Od jeho premeny ubehla necelá minúta, kým sa stihol obliecť a vyrazil z jaskyne k Harrymu a ostatným, ktorí po nej pátrali už vyše troch hodín.

„Draco!“ zvolal Harry, len čo k nim pribehol. „Ešte stále ju hľadáme,“ povedal a uprel svoj pohľad znova do mapy, ktorú dostal od Charlieho. Zbežne mu ukázal časti, ktoré už prehľadali a potom ukázal prstom na tie, ktoré im ostali. „Tu sme ešte neboli.“

„Ale tým smerom predsa neodišla,“ namietal. „Dočerta, kam mohla ísť? Prosil som ju, nech sa nezatúla priďaleko! Nechce sa mi veriť, že by bola taká ľahkovážna. To sa na ňu vôbec nepodobá,“ zašomral a zahľadel sa na neveľkú skupinu mladých ľudí, ktorí v rezervácii pracovali. Práve vychádzali z lesa na západnej strane a podľa toho, ako sa tvárili usudzoval, že ani oni nemali šťastie.

„Nič, akoby sa pod ňou zľahla zem,“ povedal Charlie a rovnako ako na ostatných bolo i na ňom vidieť známky únavy.

„Len nestrácaj hlavu Draco, nájdeme ju,“ snažil sa ho upokojiť strýko, ale veľmi sa mu nedarilo. O nič viac ako Harrymu.

Dracovi sa stiahol žalúdok a celé vnútro sa mu zachvelo. V tom zbadal Rona, ktorý nerobil nič, len pochodoval po okraji lesa. Rozbehol sa k nemu a veľmi ľutoval, že ho nemôže zmlátiť ako žito.

„Čo si jej povedal?!“ okríkol ho, pritiahnuc na seba pozornosť všetkých zhromaždených. „Prečo by inak utekala?! Čo si jej povedal?!“ kričal naňho ako zmyslov zbavený, túžiac zo seba dostať ten strach a obavy, ktoré cítil pre Hermionu a hnev, ktorý pociťoval k nemu.

Charlie pristúpil k obom bližšie o pár krokov a Harry ho zamračene nasledoval.

„Nič!“ odvetil mu rovnako zlostne Ron. „Čo by som mal?!“

„Neklam Weasley! Do trolla s tebou! Ak sa jej niečo stane, tak ...“ Draco zatínal zuby rovnako mocne ako zatínal ruky v päsť.

„Ron? Ty si mi vravel, že ste sa hádali,“ zamiešal sa do ich hádky Harry a bolo vidno, že i on je poriadne nahnevaný.

„No samozrejme! Za všetko môžem ja, čo?!“ vybliakol na nich urazene.

„Toto nie je zábavné Ron,“ napomenul ho bratsky Charlie. „Nech sa medzi vami stalo čokoľvek, mal by si nám povedať všetko, čo ...“ Hlas sa mu zadrhol v hrdle, keď uvidel to, čo ostatní.

Všetky stromy i kry na južnej strane, ešte zelené a pekne košaté odrazu zamrzli.

„Do dračej kiahne, čo to má byť?“ ozval sa niektorí z krotiteľov, ktorí spolu s nimi hľadali stratené dievča.

„Merlin! Strážca,“ počul Draco povedať Noxissa a všetci sa dívali smerom, odkiaľ sa k nim šíril chlad a hrôza. Pár z nich vyčarovalo svojich patronusov, zatiaľ čo Charlie, Estrel, Harry i Noxiss sa postavili ako ochranný val pred Draca. Charlie ľutoval, že tu nie je aj ich predák, ktorý odišiel na nejakú schôdzu do Albánska, lebo bol rovnako húževnatý a skúsený a mohol im pomôcť i on.

Draco však nebol žiaden zbabelec a chcel sa s vlastným prútikom vtlačiť medzi nich, no celkom zdrevenel, keď s hrôzou zistil, že sa tej príšere hompáľa v rukách Hermionino bezvládne telo. Ron, ktorý sa tomu celému len prizeral stojac kdesi opodiaľ, vydal akýsi pridusený zvuk, no nikto mu nevenoval pozornosť.

„A čo teraz?“ zašomrala Estrel a s obavami pozrela na svojho priateľa.

Odpovedal však Noxiss. „Zrejme budeme musieť vyjednávať. Ak sa to vôbec bude dať.“

Všetci prikývli, nespúšťajúc zrak z postavy, ktorá sa k nim blížila svojim kĺzavým pohybom. „Hľadali ste ju?“ opýtal sa ich svojim hrdelným hlasom, z ktorého im naskakovala husia koža.

Estrel sa zachvela ruka, v ktorej držala prútik, ale vzchopila sa a snažila sa zo všetkých síl odolať tlaku prítomnosti dementora, ktorý mal na ňu zdá sa rovnaký účinok ako kedysi na Harryho.

„Vydaj nám to dievča,“ požiadal ho pokojným hlasom Noxiss, ale dementor sa len zasmial, akoby bol čiernovlasý muž povedal nejaký dobrý vtip.

„Len ak mi na oplátku vydáte toho, po ktorého som sem prišiel,“ odvetil, keď sa prestal smiať a dlhým, kostnatým prstom ukázal na Draca.

„Tak dobre!“ ozvalo sa im spoza chrbtov a vzápätí si Draco rozrazil cestu medzi ich telami, postaviac sa tomu temnému monštru zoči, voči. „Tu som! To si chcel, či nie?“

Všetci ohromene civeli na mladého, plavovlasého muža, ktorý sa vrhol pred nich s rozpaženými rukami, akoby naznačoval svojmu protivníkovi, že je proti nemu bezbranný, hoci stále zvieral svoj prútik v ruke.

***

Ron to všetko napäto pozoroval a až pri pohľade na Hermionu v dementorových rukách sa otriasol a čosi sa v ňom pohlo. Možno sa k nemu konečne vrátilo zatúlané svedomie a možno to bol len šok z toho, že Hermiona sa znova ocitla v smrteľnom nebezpečenstve. Stačil dementorov nepatrný pohyb, stačilo, aby sklonil hlavu a pobozkal ju. Zomrela by skôr, ako by ostatní stihli čokoľvek urobiť.

„Čo som to spravil,“ zašepkal zhrozene a pohľadom sa zastavil na postave Draca Malfoya, ktorý sa dementorovi postavil tvárou, nehľadiac na vlastnú bezpečnosť, hoci mu hrozila smrť. Uvedomil si, že tento mladík pre ňu urobil oveľa viac ako kedy stihol pre ňu spraviť on. Ron sa chytil za hlavu, keď si spomenul na to, že jej vykričal ako ľutuje, že ju vtedy zachránil.

„Merlin! Čo som to za človeka! Horší ako Salazar Slizolin!“ nadával si, premýšľajúc, či im predsa len nemôže nejako pomôcť. Nikdy by si neodpustil, keby sa Hermione niečo prihodilo. Nikdy by viac nenašiel pokoj duše, keby sa musel dívať na to, ako zomiera. Nikdy! Azda i preto ho viedli kroky priamo k Dracovi, ktorý stál na svojom mieste pevne, akoby bol vytesaný zo skaly. Ani len naňho nepozrel, no Ron vedel, že ho bude počuť. Sledoval ako dementor zložil Hermionino bezvládne telo na zem pod svoje nohy, týčiac sa nad ňou ako jej mohyla. Mohol pomôcť a už vedel aj ako. Teraz naňho nemohli útočiť, mohli sa len brániť z obavy, aby kúzla nezasiahli Hermionu. Keby ju však od neho dostal ...

„Pokús sa ho zabaviť,“ pošepol mu, „môžem vám pomôcť. Dostanem ju z jeho dosahu, len ho zabav. Dôveruj mi.“

Draco po ňom fľochol pohľadom a nepatrne prikývol. Nemal ani len potuchy, prečo to Ron robí, ale nemal inú možnosť. Tak zúfalo túžil zachrániť Hermionu a prijal by akýkoľvek návrh. Aj od samotného Slizolina, ak by to bolo možné.

„Takže sa vzdávaš celkom dobrovoľne?“ ozval sa dementor a prekročiac telo dievčaťa podišiel o pár krokov bližšie, hoci i tak ich delila dosť veľká vzdialenosť.

Draco neodpovedal a i všetci za jeho chrtom boli ticho. Napätie, ktoré sa tu rozhostilo, hustejšie ako táto nočná tma sa dalo priam krájať. Nespúšťajúc oči z dementora, poslúchol Weasleyho radu a snažil sa ho zabaviť.

„Prečo si si vybral práve mňa a nie niekoho iného?“

Dementor naklonil hlavu na bok, akoby zvažoval svoju odpoveď. „Nikto doteraz v sebe nemal takú silu ako máš ty.“

Draca jeho odpoveď prekvapila, ale nezaskočila. I keď dosť pochyboval o tom, že by bol silnejší ako Potter, ktorý vo svojom živote dvakrát prežil útok Temného pána a prežil ho. Nepoznal silnejšieho čarodejníka, akým bol Harry.

„Nemyslím si, že je to pravda. Podľa mňa sa mýliš,“ oponoval mu, hľadiac priamo do tmavej kukly plášťa, kde sa mala schovávať dementorova tvár.

„Nemýlim. Cítim každý úder tvojho srdca, každý jeho záchvev. Sme v podstate rovnaký, nevidíš to?“ Svojim hnilobným prstom ukázal na Hermionino telo, akoby chcel naznačiť, že vie o jeho spore s Ronom. „Čakal som dlho na tento deň a nedám si ho vziať. Niet kúzla, ktoré by ťa zachránilo. Skôr ako sa dnes rozbrieždi, budem slobodný a ty ... ty zaujmeš moje miesto.“

Draco kútikom oka zachytil za rozviatym dementorovým plášťom akýsi pohyb, ale nechcel na nich pútať pozornosť, aby sa všetko nepokazilo.

***

Ron s vypätím všetkých síl, ktoré v sebe pozbieral zodvihol Hermionu do náručia a cestou, ktorou sa k nej dostal znova unikal spod dementorovho dosahu. Jej tvár bola kriedovobiela a rovnako ako i oblečenie studená, pokrytá striebornou inovaťou. Ale dýchala a to bolo hlavné. Hoci sa jej telo otriasalo nielen chladom, ale i bolestnými spomienkami, ktoré v nej vyvolávala dementorova prítomnosť.

Už raz to dokázal. Vtedy, keď prišiel do dračej rezervácie a nachytal Draca s Hermionou. Bolo to pred pár dňami, keď sa tak rozzúril a kopol do spráchniveného kmeňa stromu, ktorý sa pod váhou jeho nohy rozletel na kúsky, roztrúsiac sa po mäkkej pôde lesa pokrytej ihličím a machom. Nevedel presne, čo to spôsobilo, ale domnieval sa, že to bol jeho hnev, čo zhmotnil jeho energiu. Ak to teda dokázal vtedy a s hnevom, možno to mohol dokázať aj pri inej príležitosti. Veľmi ľutoval, že to neskúsil ešte raz, no bolo to vyčerpávajúce a on sa cítil po tom taký slabý. Ale teraz, s Hermionou v náručí, unikajúc dementorovi, dostal odpoveď na svoju otázku. Len čo sa s ňou vzdialil do bezpečia, prihrnuli sa k nej traja mladíci z rezervácie, dohovárajúc sa rodným jazykom, snažiac sa ju prebrať a ošetriť. Ron ich bedlivo sledoval, nerozumejúc im ani slovo, teraz už celkom priesvitný, tak, že ho ledva bolo vidieť. Stratil priveľa energie, ale bol by blázon, keby mu to prekážalo. Hlavné bolo, že Hermiona bola v bezpečí.

Draco si potichu vydýchol a uprel na dementora hnevlivý pohľad. „Ako si môžeš čo i len myslieť, že sme rovnakí?“ Z hrdla sa mu vydralo tiché zavrčanie, keď spoza neho vystúpil Harry a vrhol ako prvý na dementora kliatbu.

„Expelliarmus!“ zvolal, ale nestalo sa celkom nič. Kúzlo dementorovým telom iba neškodne prešlo, jemne ho štuchnúc do rebier – ak nejaké mal.

„Draco, ustúp!“ zavelil Noxiss, postaviac sa pred neho a vypálil na dementora i on kúzlo. Charlie sa k nim pridal spolu s Estrel, ale zdalo sa, že nič z toho naňho neplatilo.

Rozčúlený dementor zvolal hromovým hlasom: „Všetko je márne, neunikneš mi!“ Bojová línia, vytvorená na Dracovu ochranu ho nesmierne popudila, pretože to nečakal. Iste, možno patronusov, ktorí splašene pobehovali okolo ľudí pred ním, ale nič viac.

***

Nikto z nich si nevšimol drobnú ženskú postavu, ktorá sa z čista – jasna objavila v rezervácii a so zdesením v tvári hľadela na čarodejníkov v zápale boja. Matne rozoznala Harryho hlas i hlas svojho švagra, no teraz ju zaujímalo jediné, jej syn. Stuhla, keď zbadala vo svetle horiacich fakieľ blysnúť sa plavovlasú hlavu jej syna a cítila, ako jej na malú chvíľu nohy celkom zdreveneli. Azúrový zrak jej padol na pár mladých mužov opodiaľ, ktorý sa skláňali nad nejakým nehybným telom, snažiac sa pomôcť.

Kovové okovy ľadového strachu, ktoré jej zovreli hrudník prenikli až do morku jej kostí. Vyjavene sa pozrela na temnú postavu blížiacu sa k skupine bojujúcich čarodejníkov, ktorý na ňu márne útočili svojimi kúzlami. Zdalo sa, že nič nemôže zastaviť to monštrum. A jej syn, jej jediný syn bol uprostred toho všetkého a ako sa zdalo z toho, čo stihla zachytiť z rozhovoru, ten temný diabol chcel práve jeho. I srdce jej na chvíľu akoby celkom zastalo. Prišla sa sem rozlúčiť so synom, ale toto rozhodne nečakala.

***

„Nezdá sa, že by tie bežné kúzla naňho účinkovali,“ ozval sa Harry nešťastne, smerujúc svoje slová Noxissovi. Obom sa na čele perlil pot. „Stupefy!“ zahučal Harry, ale jeho kúzlo vyvolalo u dementora len pobavenie.

„Skúste to, čo ste vymysleli!“ zvolala Estrel, stále stojaca po Charlieho boku, páliaca kúzla do dementora ako do prešívanej deky, s rovnakým nijakým účinkom.

Dementora tá hra už prestávala baviť a hoci mu ich kúzla nijako nemohli poškodiť, potreboval sa ich zbaviť, aby sa dostal k svojmu cieľu, ktorý proti nemu rovnako neúčinne bojoval. Natiahol pred seba ruku a kúzla sa od neho akoby odrazili, zasiahnuc tých, ktorý ich vypálili. Estrel vykríkla a padla opodiaľ na zamrznutú, tvrdú zem, čo ju obrátené kúzlo zasiahlo priamo do pŕs. Charlie ju okamžite nasledoval, dopadnúc pár metrov ďalej. Štvornožky sa pozberajúc zo zeme sa prišuchtal až k nej, aby zistil, či je v poriadku. Estrel pomaly vstávala zo zeme, no cítila sa, akoby ju prešiel parný vlak.

Harry, Draco a Noxiss bojovali ďalej. „Vyskúšaj to!“ prikázal Noxiss Harrymu a on neváhal ani chvíľu.

„Riporto morte!“ zvolal, vypáliac na dementora ich poslednú možnú zbraň. Kúzlo, ktoré ho malo poslať do večnosti a odovzdať smrti. Na chvíľu ustrnuli, keď videli, ako dementora zasiahlo a on sa s kvílením skrčil, akoby jeho slizké telo zachvátili silné kŕče. Zdalo sa však, že po chvíli to predýchal, prekvapený sám, že nejaké kúzlo naozaj bolo účinné aspoň trochu. I preto sa rozhodol ukončiť toto nezmyselné divadlo a nasledujúce kúzlo, ktoré Noxiss vypálil znova otočil proti nim. Zasiahol Harryho i Noxissa a Draco tam ostal stáť celkom sám.

„Vzdaj sa, na mňa nič neplatí!“ zasipel.

„Nikdy!“ zavrčal Draco a vrhol proti nemu rovnaké kúzlo ako Harry, no hoci to dementora znova ochromilo, vzbĺkol v ňom hnev a vydal zo seba uši drásajúci krik. Taký odporný, že si Draco musel zakryť uši, lebo mal dojem, akoby ho párali za živa.

Nevšimol si, že dementor sa priblížil už na dosah a položil mu svoje mazľavé ruky na plecia. Až vtedy pochopil, že je koniec, keď ho ovanul jeho hnilobný, priam mŕtvolný zápach. Vrhol posledný pohľad smerom, kde sa Hermiona práve preberala z mrákot a pozrel sa odhodlane netvorovi do tmavej kapucne.

„Ukonči to rýchlo!“ zvolal, odhodiac svoj prútik na zem, k svojim nohám. Bolo to jeho posledné želanie.

Všetci zdesene zastali akoby zastal čas a s nevýslovnou hrôzou v očiach zízali na dementora, ktorý sa skláňal k Dracovej bledej tvári. Nocou sa ozval žalostný výkrik, ktorý sa vydral z hrdla Narcissy Malfoyovej.

Hermiona so slzami v očiach nechápavo sledovala, čo sa deje. Jej sužované srdce sa však odmietalo vzdať a myseľ jej vnukla posledný nápad. V okamihu vyskočila na rovné nohy zvierajúc prútik v ruke a zvolala: „Expecto Patronum Maxima!“

Strieborný lúč svetla ožiaril okolité priestranstvo, keď preklenul za pár stotín sekúnd vzdialenosť k dementorovi, ktorý vo svojich pazúroch zvieral Dracovo štíhle telo. Nikto z nich si nevšimol, že v rovnakom čase sa Dracov vlastný prútik vzniesol do vzduchu a namieril priamo naňho, nie na dementora, vo chvíli, keď Hermiona vypustila vlastné kúzlo. Dracove telo v dementorových rukách sa otriaslo a vytrhlo ho z jeho zovretia, vznesúc sa pár stôp nad zem. Draco bolestne vykríkol, keď sa z jeho telesnej schrnánky dral von jeho vlastný patronus. Ohromný, strieborný drak si zastal medzi svojho pána a jeho prenasledovateľa, hlasno zreval a roztiahol krídla. Toto dementora vyľakalo a cúvol o krok späť. Nikdy predtým čosi také nevidel. A nie len on. Vrhol na chlapca trpký pohľad. Ležal na zemi ťažko oddychujúc s privretými viečkami len na tri kroky od neho, aby ho mohol znova zajať a dokončiť svoje dielo. Niečo sa však stalo a on ... zistil ...

„Nie! Nie! Nié!“ zvolal, hľadiac na malú, rozbitú vecičku, ktorú držal chlapec s jazvou v tvare blesku v ruke.

20. kapitola

Signum Draconis

(Dračia pečať)

Minerva Mcgonagallová vošla do svojej kancelárie a sivé vlasy mala okolo tváre mierne strapaté od vetra, ktorý vonku vanul. Na tvári jej však sedel zádumčivý úsmev. Vyzerala vlastne veľmi spokojne na rozdiel od dvoch mužov, ktorý nervózne pochodovali vo svojich obrazoch.

„Kde ste boli tak dlho?“ opýtal sa jej nevrlo Severus Snape a prišpendlil ju k vlastnej stoličke rozhnevaným pohľadom svojich gagátových očí.

„Len pokojne, Severus, všetko sa dozviete už o malú chvíľu,“ odvetila a o malú chvíľu sa v riaditeľni objavil rokfortský škriatok so šálkami pariaceho sa čaju. Mal na ňu upokojujúce účinky.

„Čakáš niekoho?“ opýtal sa jej prezieravo Dumbledore, keďže mu neunikli ďalšie dva šálky, ktoré škriatok položil oproti nej.

Usmiala sa, keď sa ozvalo zaklopanie na dvere a na jej vyzvanie vstúpili dnu Noxiss Malfory s Harrym Potterom.

„Rada vás vidím,“ pozdravila ich a vrhla skúmavý pohľad k Harrymu. „Máte to, pán Potter?“ opýtala sa a mladík prikývol. Sadli si, keď im pokynula a zvedavo obrátili pohľady k nespokojným, šomrajúcim portrétom.

„Dozvieme sa konečne ako to všetko dopadlo?“ zavrčal Severus Snape a ostatní mu dali za pravdu. Dokonca i Albus, ktorý horel od netrpezlivosti rovnako ako on.

„Harry?“ ozval sa pobavene Noxiss a nechal ho, nech vyrozpráva, čo sa za posledných pár týždňov udialo.

Netrebalo mu dvakrát hovoriť a on vychrlil celkom podrobne udalosti od kedy opustili ako siedmaci múry Rokfortu a Draca pohltila na ministerstve kliatba, keď rozozvučal zvon.

„Takže je Draco celkom v poriadku?“ opýtal sa napäto Severus a Harry s úsmevom na tvári prikývol.

„Snáď áno. Ak ho jeho matka neuškrtí za to, že sa vrhol tvárou v tvár nebezpečenstvu.“

Albus sa spokojne usmial. „Kto by si to bol pomyslel, že chlapec zo slizolina preukáže odvahu chrabromilčana.“

„Veru,“ pritakala zamyslene Minerva. „Takže to kúzlo, ktoré ste vymysleli naňho neplatilo. Ale čo potom ho vlastne zabilo?“

„No, nevieme to celkom iste,“ podotkol Noxiss. „V tom momente sa stalo príliš veľa vecí naraz. Hermiona vypálila kúzlo, Dracov prútik vyvolal z jeho tela späť patronusa, ktorý ho celý čas chránil z vnútra a ...“

„A rozbili sa tie hodiny,“ dokončil Harry a vytiahol z vrecka polámanú, zmenšenú konštrukciu drevených, stojatých hodín. Hodín, ktorú kedysi pred rokmi vyrobili dvaja bratia.

Minerva si ich zamračene zobrala do ruky a pozrela si ich celkom zblízka. Ručičky zastali na ciferníku o päť dvanásť.

„Niečo mi však našepkáva, že všetko bolo veľmi jednoduché, keby sme tie hodiny rozbili hneď na začiatku,“ zdôraznil Harry.

„Prečo si to myslíte, Potter?“ opýtal sa s očividným záujmom Snape, ktorý si hodiny rovnako pozorne prezeral.

„Och, to je zasa Hermionina teória, ale myslím si, že je správna. Viedlo ju k tomu utvrdenie v tom, čo im vtedy ten Strážca na hrade povedal. Ani si to neuvedomili, no pomohol im.“

„A čo im teda také prevratné povedal?“ čudovala sa Minerva, pustiac hodiny z rúk.

„Celkom presne viem, čo im vtedy povedal. Kúzlo sa nedá premôcť, vari ste to nevedeli? Nemôžete ho premôcť, kým nezastavíte čas a to nejde. Lenže išlo to, napokon.“

„Tak predsa,“ zamrmlala Minerva. „Dáva to zmysel.“

„Samozrejme.“

„A čo sa s ním stalo? S tým Strážcom, myslím,“ vyzvedal Severus ďalej.

„Hermionino kúzlo ho zrazilo na kolená a Dracov patronus – podotýkam, že som nič také jakživ nevidel – zahryzol sa mu do tela. V tej chvíli, pripomenulo mi to moment, keď som v druhom ročníku zabodol baziliškov zub nasiaknutý jedom do jeho denníka,“ poznamenal Harry zamyslene, aby čo najvernejšie opísal celú situáciu, „akoby ho prestúpil akýsi lúč, ktorý ho spálil ako tú Riddlovu spomienku vtedy, v Tajomnej komnate. Mal som pocit deja – vú.“

„Zaujímavé,“ zašomral Albus, cmúľajúc citrónový drops a hladkajúc si svoju dlhú, sivú bradu.

„Takže je mŕtvy i posledný dementor?“ Minerva tomu nemohla uveriť. Ako? Veď tu s nimi boli odjakživa, hoci ako temné bytosti vyvolávajúce des a strach. Ale vždy sa proti nim dalo brániť. A teraz mal svet existovať bez nich?

„Nemyslím si, že Strážca bol posledným dementorom,“ prehovoril znova Albus. „Onedlho sa nejaký znova ukáže. Vieme predsa, ako sa rodia a tiež nám je všetkým jasné, že smútok a žiaľ zo sveta tak skoro nevymizne. Musíme sa len snažiť, aby sme naše dni prežili čo najlepšie, s pokojom a šťastím v srdci.“

Všetci prikývli a ešte dlho do noci sa zhovárali, kým sa napokon unavení nerozpŕchli do svojich domovov. Teda aspoň Harry, kým Noxiss to mal do postele len pár krokov. Zvalil sa do nej celkom unavený a vyčerpaný, ale s pokojným svedomím, že je všetko v poriadku a i on trochu prispel do dejín čarodejníckeho sveta, keď pomohol zvrátiť neodvratné.

Portréty v riaditeľni i naďalej diskutovali a vzrušene preberali novinky, ktoré sa pred malou chvíľou dozvedeli.

„Hm, je to priam neuveriteľné,“ poznamenal Albus a otočil sa k svojmu priateľovi.

„Veru. Kto by si to bol pomyslel,“ priznal Severus, sadnúc si do svojho kresla a pohodlne sa v ňom oprúc. „Potter a Malfoy ako priatelia. Tuším sa svet stavia na hlavu.“

Albus sa dobromyseľne zasmial. Vedel, že Severus to nemyslel zle.

„Kto vie, čo teraz Draco robí. Myslíte, že je konečne šťastný?“ opýtal sa zádumčivo a prial si, aby to bolo tak.

„Každý je strojcom svojho šťastia,“ povedal Albus, zahniezdiac sa na svojom kresle, hľadajúc si najvhodnejšiu polohu, aby sa i on zložil k pokojnému spánku.

Severus uprel posledný, dlhý pohľad na rozbité hodiny, stále stojace na riaditeľkynom stole. „Stačilo tak málo,“ pomyslel si a pokrútil hlavou. „No kto by to bol tušil.“

***

Draco kráčal po ulici so zamysleným úsmevom na tvári. Šerilo sa a deň čoraz viac tmavol. Nemohol uveriť tomu, že je nažive a v poriadku. Bol znova človekom. Bol taký šťastný, že by bol rád zahrnul šťastím celý svet. No najviac zo všetkého túžil tým svojim ničím neskaleným šťastím zahrnúť len jednu, jedinú osôbku. Kráčajúc po Prasličkovej ulici hľadal známy dom. A len čo ho konečne zazrel, jeho krok sa ešte viac zrýchlil. Po tom, čo si ho matka priam odtiahla domov po tom hroznom zážitku, nemohol proti tomu namietať. Len čo sa s nimi stihol rozlúčiť a náležite im všetkým podakovať, odmiestnili sa priamo do Malfoy Manor. Ale teraz bol tu a nevedel sa dočkať chvíle, kedy ju objíme. Onedlho už klopal na dvere a napäto čakal, kým sa neotvorili.

Len čo sa tak stalo, prekročil prah dverí a zovrel v náručí dievča, ktorému venoval celé svoje srdce. „Tak veľmi si mi chýbala,“ šepol, keď sa ich pery oddelili po krátkom, no vrúcnom bozku.

„Aj ty mne,“ šepla, pritúliac sa k nemu, no vzápätí sa zarazila a ustúpila od neho, červenajúc sa ako malé dievčatko. „Mám návštevu,“ vysvetlila a viedla ho do obývačky.

Draco zarazene ostal stáť vo dverách, hľadiac na Rona Weasleyho. Ešte stále mu nevedel odpustiť pár vecí, no aspoň ho na mieste nepreklínal už len kvôli tomu, že im pomohol. Čo bol sám o sebe akýsi podivný zázrak.

Ron vstal z kresla a pozrel mu priamo do očí. „Som rád, že si prišiel. Ušetril si mi cestu,“ povedal, no Draco nereagoval a tak pokračoval. Bolo preňho nesmierne ťažké vysloviť, čo mal na srdci. „Chcem ... chcem sa ti ospravedlniť.“

Dracovo obočie vyletelo hore a utvorilo nad jeho okom pekný, plavý oblúk.

„Správal som sa ako idiot. Je mi to veľmi ľúto. Mrzí ma, že som ti neveril, a že som skôr nepochopil, že ja nemôžem dať Hermione to, čo ty. Som rád, že ju niekto miluje tak úprimne, že pre ňu neváha položiť vlastný život a nevyčíta jej to, ako ...“ Keby Ron mohol, prepadol by sa od hanby pod zem. Nanešťastie sa to nestalo.

Draco konečne pochopil, prečo vtedy utiekla. Alebo teda zašla priďaleko a dostala sa tak do rúk dementora. Znova.

„Ty si o tom vari pochyboval?“ ozval sa konečne, premeriavajúc si ho varovným pohľadom, aby sa ho nesnažil oklamať.

„A nemal som? Veď si Malfoy! A slizolinčan!“ vyprskol Ron pobavene a i Draco sa usmial, objímuc Hermionu okolo pása a pritiahnuc ju k sebe.

„Som,“ šepol a pozrel jej do nežných hnedých očí, ktoré z neho nespustila ani na chvíľku.

„Dúfam, že mi to raz dokážete odpustiť,“ zašepkal Ron, vediac, že zrejme ruší. „Prajem si len jedno. Aby ste boli šťastní.“

A myslel to úprimne. Vedel, že jeho miesto je a bude už len na Rokforte a hodlal sa tam vrátiť. No najprv sa chcel rozlúčiť s matkou a otcom, tiež s Ginny. A možno ... možno by nebolo na škodu pozrieť sa, ako sa darí Lavender. Doma ho však čakalo prekvapenie, o ktoré sa postaralo práve toto dievča.

Keď ho jeho rodina nechala stáť uprostred malej kuchyne samotného s Lavender Brownovou, ktorá bola tiež duchom, onemel a od prekvapenia otvoril ústa.

„Lav?“

„Ron ... ja ...“

„Čo sa ti stalo?“ habkal, natiahnuc ruku k jej tvári. Prekvapene zistil, že sa jej môže dotýkať. Dokonca cítil teplo, keď sa začervenala. Ľutoval, že to akurát nie je vidieť.

„Urobila som to kvôli tebe. Nemohla som bez teba žiť. Stále ťa ľúbim a keď ma odmietneš ...“ nedokončila, pretože ohúrený Ron si ju s nadšeným výkrikom pritiahol do náručia, točiac sa s ňou po celom neveľkom priestore ich kuchyne. Zdalo sa, že kúsok zo šťastia, ktoré žiarilo z Hermiony a Draca sa prilepilo i naňho. Myšlienka na to, že i jeho má niekto tak rád, že bol schopný sa preňho obetovať ho naplnila dokonalým pokojom a on vedel, že Lavender je tá pravá, ktorá mu pomôže zabudnúť na všetko zlé.

„Čo budete teraz robiť?“ opýtala sa ich cez slzy Ronova matka.

„Vrátime sa na Rokfort. Myslím, že je priam nutné obnoviť rady duchov mladšou generáciou,“ uškrnul sa a Lavender sa spokojne usmiala. „Pôjdeš so mnou?“ opýtal sa jej a ona nadšene prikývla.

„S tebou kamkoľvek,“ šepla, keď ju chytil za ruku a vykročili spolu do tmavej noci.

Harry stále vedľa Ginny a tváril sa nadmieru spokojne. „Myslím, že má Ron pravdu. Je potrebné premiešať tú starú krv novou.“

Ginny sa pri jeho metafore zaškerila, ale otočila sa, aby mohla naposledy zamávať svojmu bratovi. Zdalo sa, že všetko malo svoj šťastný koniec.

***

V dome na Prasličkovej ulici vládol čulý ruch. Vonku snežilo a vianočná atmosféra napĺňala radostným očakávaním nielen tento dom, ale i všetkých zhromaždených v ňom.

Keď sa pri dverách ozval zvonček, Hermiona vstala z kresla, ale manžel ju zatlačil jemne späť. „Len seď, ja idem,“ povedal nežne, pohladiac ju po vypuklom brušku.

Len čo otvoril, ozval sa nadšený výkrik sprevádzaný tlmeným šomraním. Zatiaľ čo ho veselá matka objala, vystískala a vybozkávala, jeho otec stál stále vo dverách a oprašoval zo seba zvyšky snehu, ktorý sa nestihol roztopiť.

„Mama, otec, Veselé Vianoce,“ poprial im, zatiaľ, čo Lucius naňho pozrel a nenápadne žmurkol. „Mala snáď už more vaječného koňaku,“ priznal a Draco sa ani nenamáhal potlačiť veselý smiech. „Som rád, že si konečne vonku, a dúfam, že sa znovu nedostaneš do problémov,“ napomenul ho opatrne, ale Lucius sa uškrnul.

„Jedine, ak ma dnes do nich nedostane tvoja rozjarená matka.“

Keď spoza dverí vykukla malá, plavovlasá, kučeravá hlávka, Lucius si kľakol na jedno koleno, aby si mohol dieťa prezrieť. Oči sa mu zaleskli slzami, ale nedal to na sebe poznať. Jeho prvorodený vnuk prebehol na svojich malých nôžkach k otcovi a chytil sa jeho ruky.

„Scorpius, toto je tvoj starý otec,“ povedal Draco a otočil sa, keď mu na plece jemne dopadla ruka jeho manželky.

„Vitajte Lucius,“ pozdravila ho Hermiona vo chvíli, keď sa ich syn osmelil a podišiel k starému otcovi  bližšie. Lucius ho vzal opatrne do náručia a pritisol si pery na jeho bucľaté líčko. Pozrel sa na svoju nevestu a syna a odrazu si nevedel predstaviť chvíľu, ktorá by bola dokonalejšia. Zvlášť preto, že za ich chrbtami sa vynoril i Noxiss a celá jeho rodina. Vedel, že tieto sviatky sa už žiadnym iným rovnať nemôžu. No, ... možno azda tým budúcim ...

V ten večer dal Lucius synovi tradičný dar. Pečatný prsteň s hlavou draka a so slovami: „Aby si nikdy nezabudol, čo ťa zmenilo.“ Presne taký obrazec mal však Draco otlačený na chrbte, na pravej lopatke. Znamenie, ktoré ho malo viesť správnou cestou celý jeho život.

Koniec