Wardenka

3. kapitola

V rezervácii

Bol to nový, celkom neopísateľný pocit. Aspoň tak sa zdalo. Mával obrovskými krídlami a jeho ohromné telo viselo vo vzduchu celkom ľahko. Vdychoval nozdrami svieži večerný vzduch a obdivoval krásu krajiny z tej nekonečnej výšky. Jeho oči sa upierali do diaľav, hoci ani sám nevedel, kam má namierené. Akoby ho niečo samé ťahalo kamsi preč, do neznáma. Možno to kúzlo, ktoré ho opantalo, zmocnilo sa ho a zmenilo ho v to, čím bol. Jeho červenkastá pokožka sa v lúčoch zapadajúceho slnka trblietavo leskla. Drobné jagavé šupinky vyzerali ako tie najskvostnejšie rubíny. Možno by ho v inej chvíli ten pohľad celkom potešil, lenže nebolo tomu tak. V mysli, ktorá sa nezmenila na zvieraciu tak ako sa zmenilo jeho telo prevládal stále obraz tých nádherných, mandľových očí čokoládovej farby. Myšlienky na to dievča mu trhali vnútro. Srdce mu bolestivo bilo a s každým úderom mu pripomínalo tú, kvôli ktorej sa obetoval. Otvoril papuľu plnú hrozivo vyzerajúcich tesákov a z hrdla sa mu vydral žalostný rev. Bol prekliaty.

Drak sa niesol oblohou a bolo mu jedno, kto ho uvidí. Aj vtedy, keď zosadol pri brehu jedného škótskeho jazera, aby si zvlažil rozpálené hrdlo. Celkom pokojne sa obzrel na ľudí, ktorí v ľaku utekali kade ľahšie z jeho dosahu. Vedel prečo to robia. Aj on by na ich mieste spravil to isté. Chvíľu len tak zamyslene hľadel na svoj nový odraz na hladine jazera, ale to ho rozľútostilo ešte viac. Vedel to. Nebolo mu pomoci. Stratil svoju ľudskú podobu, šancu získať si srdce dievčaťa, do ktorého sa zaľúbil, stratil i svoju jedinú rodinu, ktorú mal. V mysli sa mu vynorila spomienka na mamu a napadlo mu, ako sa asi musí cítiť. Ako sa sužuje strachom a húta, čo sa mohlo stať jej jedinému synovi. Ešte viac ho to rozľútostilo a labou zlostne sčeril vodnú hladinu. Hneď na to sa vzniesol znova do vzduchu a letel ďalej.

Zdalo sa, že jeho cesta sa nikdy neskončí, avšak mýlil sa. Vôbec netušil, kde je, ale domyslel si to, keď zbadal vysoké pieskovcové skaly čnejúce k oblohe ako obrovské dračie zuby, pokryté stromami a krami. A pod nimi drobné chatrče a obrovské ohrady, kde odpočívali draci. Bol zrejme v Rumunsku. V dračej rezervácii.

„To kúzlo ma privábilo sem? Prečo?“ nechápal, ale poddal sa. Len čo sa priblížil ešte viac a zosadol na jednej z tých skál, uvedomil si, čo spôsobil. Dolu začali pobehovať akýsi ľudia a snažili sa zistiť, čo sa stalo. Pochopil, že musel narušiť nejaké ochranné kúzla a vyvolal svojim príchodom poplach. Rozmyslel si to a chcel uletieť. Nechcel tu byť zavretý ako nejaký pes v akejsi klietke! Chcel slobodu! Stalo sa z neho síce zviera, ale túžil po slobode. Keď sa od zeme vznieslo do vzduchu pár postáv na metlách, nahnevane zavrčal a z nozdier vyfúkol dym. Nechcel im ublížiť, ale ak sa bude musieť brániť, urobí to.

„Obkľúčte ho!“ počul ako na seba pokrikujú. „Nenechajte ho uletieť!“

Draco pred nimi cúval, kým sa nedostal po okraj skaly. Pozrel sa dolu. Bola to ohromná výška. „Zafrin, ty choď sprava, Hans, ty zľava. Na tri chlapci ...“ Nechcel čakať. Vrhol sa strmhlav zo skaly skôr, ako stihli čokoľvek urobiť.

***

Deň sa skláňal k odpočinku a noc nad ním preberala svoju vládu. Charlie Weasley sa len včera vrátil z Anglicka späť k svojej práci krotiteľa drakov. Hlavou sa mu preháňali všemožné myšlienky. Stále nemohol uveriť tomu, že jeho najmladší brat Ron bol tu. Teda ... istým spôsobom. Ich matka skoro skolabovala. No, samozrejme omdlela len čo ho zbadala a otec tam sedel hodnú chvíľu len tak s otvorenými ústami, ako aj Percy, Bill s Fleur a Georgom. A samozrejme, aj on civel na ten prízrak, ktorý sa tak veľmi ponášal na Rona. Lenže toto nebol prízrak, bol to Ron! Avšak keď sa všetci ako tak upokojili a zmierili sa s tým, čo sa dozvedeli, nasledovala hromada otázok, ktorou ho zasypali.

Charlie si vzdychol. Bol rád, že odtiaľ odišiel. Bolo to celé veľmi zvláštne. Nie, že by si nemal s Ronom čo povedať, alebo žeby nebol rád, že ... je, že ... existuje aj takým spôsobom, ale prišlo mu to veľmi divné. Chvíľu mu trvalo zmieriť sa s myšlienkou, že je jeho brat mŕtvy a teraz toto? To bolo preňho proste príliš. Potreboval si zvyknúť na tú myšlienku, potreboval sa s tým vysporiadať po svojom.

Na dvere jeho chatrče sa ozvalo zaklopanie. „Ďalej,“ zahučal ležiac na posteli. Keď dnu vstúpila mladá žena, ledva jej kývol hlavou na veselý pozdrav.

„Videla som ťa prísť, ale mala som ešte prácu. Moja Queera bola dnes veľmi nepokojná,“ švitorila a položila mu na nahrubo opracovaný drevený stôl tanier s večerou. „Nie si hladný? Dnes je šošovicový prívarok. Minuli sa im zásoby,“ vysvetlila, keď si len nahlas povzdychol.

„Vďaka Estrel,“ zahundral a posadil sa na posteli, zatiaľ čo Estrel ostala len ticho stáť pri stole. Ale len chvíľu.

„Stalo sa vari niečo doma?“

Neodpovedal. Zaškvŕkalo mu v bruchu a tak sa presunul predsa len k stolu a lyžicou zabŕdol do hustého kašovitého jedla. Bol taký hladný, že by zjedol aj vareného draka. Estrel  nečakala, kým jej ponúkne stoličku. Sama si sadla, podoprela si hlavu rukou a trpezlivo čakala. Chodili spolu už tak dlho, že ho poznala ako vlastnú dlaň. Keď sa najedol a osprchoval, bol poddajný ako mača. Ani sa jej nepýtal, len ju schmatol do náručia a začal bozkávať s takou vášňou, od ktorej by sa vznietila i pramenitá voda.

„Nechceš sa ísť okúpať?“ opýtal sa jej zaliečavo, len aby jej myšlienky odpútal od svojich problémov. Nechcel, aby sa kvôli nemu trápila. Miloval ju. Vlastne uvažoval hodnú chvíľu o tom, že by bolo načase zasnúbiť sa. Dokonca jej už aj kúpil prsteň a čakal len na vhodnú príležitosť. Aj teraz ju chcel vziať domov a konečne predstaviť rodine. Napokon však bol rád, že sa musela ostať venovať svojmu drakovi, pretože jedno prekvapenie na rodičov a súrodencov bolo viac ako dosť.

„Nie je to veľmi bezpečné, hoci je to lákavá ponuka,“ zašvitorila a pritúlila sa v posteli k Charliemu, ktorý ju majetnícky objal.

„Prečo by to nebolo bezpečné?“ začudoval sa a skoro sa rozosmial. Jazierko pri jaskyni bolo tým najbezpečnejším miestom v celej rezervácii.

„Pretože v jaskyni sa usídlil drak,“ odvetila šibalsky a uškrnula sa, keď sa oprela bradou o jeho nahú hruď. Vedela ako to naňho zaúčinkuje. Charlie mal rád výzvy.

„Aký drak?“ zamračil sa a jeho svetlohnedé obočie sa začudovane stiahlo.

„Poviem ti to, ak mi povieš, čo ťa trápi,“ vydierala ho a vyskočila z postele stiahnuc so sebou prikrývku, nedbajúc na to, že za ňou vyštartoval celkom nahý.

Zvýskla, keď ju schmatol do náručia a odniesol späť do postele, kde ju uväznil pod svojim mocným telom.

„Tak dobre, ty malá kupliarka, ale najprv ty,“ súhlasil a prekotúlil sa nabok, podoprúc si hlavu rukou. „Tak spusti.“

„Objavil sa tu predvčerom, nik nevie odkiaľ. Naši ho chceli chytiť, ale ubzikol im a schoval sa v tej jaskyni. Nedá sa k nemu dostať. Skúšali ho vylákať, ale nepodarilo sa im to. Ešte ani raz odtiaľ nevyliezol. Keby som ho nevidela vtedy  ako priletel, neviem ako vyzerá. A musím ti povedať, že je to unikátny kus draka.“

„Vážne?“ zamyslel sa a v hlave už spriadal plán ako na toho nováčika.

„A teraz ty. Tak? Von s pravdou!“

Charlie sa prevalil odovzdane na lopatky a privrel oči akoby to malo zmierniť bolestné spomienky na chvíle v Brlohu. Nepomohlo to.

„Môj najmladší brat Ron ... zdá sa, že tak celkom nezomrel.“

„Ako to myslíš?“ nechápala.

„Stal sa z neho duch. Už rok takto ... žije a my sme sa to dozvedeli len teraz.“

„Ale ... prečo?“ Estera sa posadila na posteli a hľadela na smutnú tvár svojho priateľa.

„Nevieme prečo sa to stalo. Ani on tomu nerozumie. Jediný, kto o tom z rodiny vedel, bola naša sestra. Ginny totiž študovala posledný rok na Rokforte.“

„To je mi ľúto,“ hlesla. „Keby som ti tak mohla pomôcť,“ zaševelila.

„Ale ty môžeš,“ odvetil a zahľadel sa na ňu spod privretých viečok. „Pobozkaj ma,“ požiadal ju a ona mu nemohla odolať.

***

Bola už hlboká noc, keď sa Charlie Weasley pohodlne usalašil pred jaskyňou. Rozložil tam oheň a začal nad ním opekať poriadny kus mäsiska. Vedel, že ak ten drak nevytiahol z jaskyne päty pár dní, musí byť ukrutne hladný. A s hladným drakom nebola veru žiadna sranda. Vtedy vedeli byť poriadne nebezpeční.

Len tam teda sedel, dával pozor na mäso, aby sa nepripálilo a podchvíľou pozrel do tmavej jaskyne. Nezdalo sa, že by tam vôbec niečo bolo. Keby občas nezachytil zvuky tichého vrčania a funenia, myslel by si, že si to Estrela len vymyslela, aby z neho dostala pravdu von.

„Tak čo kamarát?“ ozval sa k jaskyni. „Nerozmyslíš si to? Robím to pre teba. Isto musíš byť poriadne hladný,“ prihováral sa mu. „Ja keď sa poriadne nenajem, som zúrivý ako býk. Aj ty budeš a o to to potom bude horšie. Ver mi.“

Nič sa však nestalo. Charlie to však neprestával skúšať. Zhováral sa s ním, hoci si pripadal ako blázon. Drak sa zrejme ani len nepohol zo svojho miesta. Ale vedel, že je to len otázka času, kedy sa tak stane. Drak ho pozoroval a bol zrejme len opatrný. Lenže nemôže hladovať večne. No keďže bol unavený, nad ránom to proste nezvládol a zaspal.

Prebudil sa až na veselý rehot svojich priateľov, ktorí si ho doberali.

„Charlie, vari si si nemyslel, že ti hneď bude zobkať z ruky,“ posmieval sa Hans.

„Alebo si dúfal, že ho ukecáš?“ spytoval sa chechtajúci Zafrin.

„Mohli ste ma aspoň nechať vyspať, hlupáci!“ zahundral a potom si všimol, že mäso, ktoré piekol zmizlo. Na tvári sa mu objavil široký úsmev.

„Tak predsa som pokročil viac ako vy!“ dodal víťazoslávne a ukázal na dočista ohlodanú kosť. Hneď im povädli tie ich vystatovačné úsmevy. S hundraním ho nechali tak.

Charlie sa otočil k jaskyni a chvíľu len tak hľadel do vnútra. „Ja sa nevzdám,“ povedal a znelo to ako prísľub. Drak ticho zafunel ako odpoveď na jeho slová a Charlie sa vzdialil. Bolelo ho celé telo zo spánku na zemi. Potreboval svoju posteľ a poriadny spánok. V noci ho znova čaká šichta.

***

Harry sedel v starej Ronovej izbe a balil si nejaké veci. Ron sedel na posteli pri ňom a sledoval ho.

„Kam sa chystáš?“ opýtal sa zvedavo, lebo Harry mu o svojich plánoch nič neprezradil.

„Dokončiť, čo som začal a sľúbil. Musím nájsť Draca.“

„A zasa ten Malfoy!“ zahundral nahnevane jeho priateľ.

„Čo ti vadí?“

„Všetko! Do Salazara s ním! Nech pre mňa za mňa zhnije v pekle! Sám si za to môže!“

„Ron, čo je to s tebou?!“ Harry sa nevedel vynačudovať, čo sa to s Ronom deje. Nikdy nebol taký výbušný.

„Myslíš si, že neviem, že mi ukradol Hermionu? Je to všivavý, malfoyovský bastard! Možno sa kvôli nej obetoval, ale ja mu nemám za čo ďakovať! Nenávidím ho!“

„Nebuď detisnský!“ zahriakla brata Ginny, ktorá vstúpila do izby. „Správaš sa ako hlupák! Vari by si bol radšej, keby bola Hermiona mŕtva?“

„Možno!“ odsekol nahnevane. „Aspoň by bola so mnou!“

„Nebuď hlúpy Ron! Nikdy si nebol sebecký a viem, že to tak nemyslíš.“

Ron na to nepovedal celkom nič, len sa tváril naďalej urazene ako boh pomsty.

„Kedy chceš odísť?“ opýtala sa Harryho a on mykol plecami. „Asi zajtra. Neviem. Uvidím, čo Hermiona.“

„Ona ide s tebou?“ zakričal Ron hystericky a hneď na to vybehol z izby.

Ginny za ním nechápavo hľadela. „Obávam sa, že sa zbláznil. Ale nezávidím mu. Mal by si však uvedomiť, že Hermionu s ním nečaká žiadna budúcnosť.“

Harry len prikývol.

***

Hermiona ráno odprevadila rodičov na letisko. Teraz už bola naozaj sama. Keď predchádzala prázdnym domov, zmocnil sa jej zvieravý, až skľučujúci pocit. Spomenula si na Rona. Minulé leto za ním veľmi žialila a v jeden večer sa opila. Vtedy mala jeden ešte zvláštnejší sen. Niekedy si myslela, že to ani nebol sen, ale skutočnosť. No nevedela pochopiť, čo by robil u nich doma Draco Malfoy. Zasmiala sa, no nebol to veselý smiech. Do očí jej to vohnalo slzy. Rozhodla sa však, že už nebude plakať. Nič to predsa nevyrieši. A ona mu musela pomôcť. Sľúbila to jeho matke, sľúbila to sebe. Dlhovala mu to. Urobil pre ňu viac ako ktokoľvek. Zachránil ju dvakrát. Toľko preňho spraviť musela. Vybehla do izby s úmyslom zbaliť si veci, lenže v chodbe ju zastavil Ronov hlas.

„Nemysli si, že ťa niekam pustím!“ zrúkol na ňu až sa zľakla.

„Ron?“ pozrela sa na jeho tvár skrivenú zlosťou a nespoznávala ho.

„Nikam nepôjdeš!“ zopakoval a ona konečne pochopila.

„Nebudeš mi nič prikazovať. Nikdy si to nerobil!“ odvrkla.

„Tak sa to zmení!“ nedal sa. „Vari si neuvedomuješ, čo robíš?“

„A čo také robím?!“ oborila sa naňho. Už strácala trpezlivosť.

„Chceš sa zahadzovať s tým slizkým bastardom? Neuvedomuješ si, že ma tým zrádzaš? Obraciaš sa mi chrbtom a šliapeš po našich citoch!“ vykričal jej do tváre.

Hermiona sa zahanbila, ale nemienil sa vzdať. Nikdy ani len nepomyslela na to, že by ona a Draco mohli mať nejakú budúcnosť. Nie, ani vtedy, keď ju pobozkal a vyznal jej lásku ... chcela mu len pomôcť. Dlhovala mu to.

„Ron, nezastavíš ma,“ odvetila bojovne.

„Prečo to robíš? Znamená pre teba viac ako ja?“ jeho tón sa zmenil. Už nebol nahnevaný, bol zúfalý.

„Ron, pochop ma. Dlhujem mu to. Nič viac. Neľúbim ho a nechcem s ním ostať. Chcem mu len pomôcť. Nemohla by som žiť s myšlienkou, že za mňa položil život a ja som pre jeho záchranu nepohla ani prstom.“

„Skutočne nejde o nič viac?“ opýtal sa a oči mu spokojne zaiskrili.

„Naozaj. Necháš ma teraz pobaliť sa?“ opýtala sa a keď prikývol, vybehla hore po schodoch do svojej izby. A Ron ju nasledoval.

*************************************************************************

Mám dojem, že by som mala dať nejaký vysvetlenie. Prvá časť kapitoly opisuje Draca a jeho pocity v novom tele. Asi ste pochopili, že sa z neho stal drak. Napadlo ma to nielen kvôli tomu jeho menu a patronusovi. Videla som pekné obrázky drakov a to ma tak trochu inšpirovalo. Ale v súvislosti s ním bude ešte jedno prekvapenie. Dopredu vám ho nepoviem, ale nie je to nič zlé.

Čo sa týka správania Rona, treba ho pochopiť. Žiarli, lebo si uvedomuje, že Draco zrejme jeho Hermionu naozaj ľúbi a môže jej dať to, čo on nie. Aj on nám príbeh ešte poriadne zamotá.

Dúfam, že sa vám kapitolka bude páčiť. Za to, že som kvôli pokazenému compu nemohla písať, tak teraz pridávam ďalšiu kapitolku. Najbližšia bude cez víkend, kedy presne, to neviem ... Tess

*************************************************************************

4. kapitola

Odpustenie

Harry sa z Brlohu včas ráno premiestnil do tichej ulice, kde stáli rodinné domky. Nikdy nechápal, prečo sa táto ulica volá práve Prasličková, ale ani teraz sa tým nemienil zapodievať. Zahľadel sa na dom v tvare kocky, vystavaný z pálených tehál červenej farby. Aj škridľová strecha bola podobného odtieňa. Bol to však na pohľad krásny dom. Okná v na bielo natretých rámoch vynikli a popínavý brečtan, ktorý sa plazil po stene domu siahajúc až k streche mu dodal akýsi zvláštny, možno až romantický nádych. Túto nádheru kazilo jedine sychravé počasie, ktoré sľubovalo ďalšiu pravidelnú dávku letného dažďa. Kovanou bránkou vošiel na chodník a zazvonil pri dverách. Nemusel dlho čakať.

„Ahoj,“ pozdravila mu veselo kamarátka. „Obujem sa a môžeme vyraziť,“ povedala a Harry prikývol.

„Premýšľal som, kde by sme mali začať, ale stále si nie som istý.“

„A čo tak Juhoslávia?“ navrhla zaväzujúc si šnúrky na botaskách.

„Podľa mňa je to zbytočná strata času,“ odvetil. „Hermiona, ja neviem ... ale nemali by sme počkať? Aspoň pár dní, aby sme zistili viac?“

Hermiona sa naň ani nepozrela, len pokrútila záporne hlavou. „Nebudem čakať, Harry. Nemôžem zbytočne strácať čas. Ale dobre teda. Niečo mi napadlo,“ povedala nahlas premýšľajúc, zatiaľ čo si husté vlasy sťahovala čiernou gumičkou do hrubého chvosta. „Myslím, že by sme mali ísť na ministerstvo a začať odtiaľ. Mali by sme znova preskúmať ten zvon. Možno nájdeme niečo, čo nám i ostatným uniklo.“

„Dobre, to je naozaj celkom dobrý nápad,“ súhlasil a len čo za sebou zamkla, vykročili. Nik z nich hodnú chvíľu neprehovoril, no potom to Harrymu nedalo. Musel sa opýtať.

„To, čo sa stalo na ministerstve ... ja ...“ zasekol sa a rukou si prehrabol neposlušné vlasy.

„O čo ide Harry?“ opýtala sa neisto a premýšľala, či sa jej snaží opýtať na ten Dracov bozk a jeho vrúcne vyznanie.

„Vieš, nič ma do toho nie je, len ... Pochop ma, nechcem ťa súdiť, to by bolo to posledné, len som zvedavý, či i to k nemu niečo cítiš,“ vysvetlil kostrbato a ona si povzdychla.

„Včera som sa kvôli tomu tak trochu poškriepila s Ronom,“ prezradila. „Teda vlastne nie kvôli tomu, lebo on netuší, čo Draco spravil. Ron proste žiarli viac ako predtým.“

„A myslíš, že má dôvod?“ opýtal sa jemne Harry, snažiac sa z nej konečne vydolovať nejakú rozumnú odpoveď.

„Neviem,“ priznala pokrčiac plecami. „Je to ťažké. Celý uplynulý rok bol taký. Na jednej strane je Ron, ktorý ma nemôže ani poriadne objať, lebo je duchom a na druhej strane je Draco, ktorý ... Och, Harry, ja skutočne neviem, čo si počnem,“ vzdychla a schovala si tvár do dlaní. Harryho sa jej uľútostilo. Vedel, že to vôbec nemala ľahké, ale ak to mal niekto zvládnuť, tak práve ona.

„Ty to zvládneš. Si predsa tá najrozumnejšia a najšikovnejšia čarodejnica akú tento svet nosil, či nie?“ uškrnul sa a dal jej frčku do nosa.

„Nie som si tým už taká istá,“ odvrkla, ale i ona sa uškrnula. „Zatiaľ to nechajme tak a na nič sa ma nepýtaj dobre?“

Prikývol. „Poďme. Som zvedavý, či nás tam vôbec pustia, keď sme sa im tam dvakrát celkom úspešne vlámali.“

Obaja sa srdečne zasmiali, ale tiež vedeli, že minister Kingsley urobí všetko preto, aby im vyhovel.

***

Narcissa Malfoyová sedela v obývacej miestnosti Azkabanu a trpezlivo čakala, kým privedú jej manžela. Bol tu už zavretý celý rok a každý vedel, že nie neprávom.  Tentoraz súdnu radu nepresvedčil o svojej nevine, ani o použití kúzla Imperius, pod vplyvom ktorého mal byť, ako sa ich snažil presvedčiť. Ani len aukciu mu nestanovili, pretože vraj by na ňu ani nemal. Preto sa rozhodol inak. Priznať celú pravdu a všetky hriechy si tak poctivo odpykať. Vedel, že to bude ťažké, ale bol rozhodnutý to zvládnuť. Už len kvôli Narcisse a svojmu synovi.

Keď sa dvere na protiľahlom konci otvorili, Lucius uprel na manželku milujúci pohľad. Ale hneď vedel, že čosi nie je v poriadku. Ráznymi krokmi zmenšil vzdialenosť, ktorá ich delila a zovrel svoju manželku do náručia.

„Lucius,“ vydýchla s úľavou a vtedy sa jej ľadová maska rozplynula a ona sa srdcervúco rozvzlykala.

„Narcissa, láska ... prosím neplač, povedz mi, čo sa stalo? Cissa, prosím!“ žiadal ju, ale jeho žena ho len mocne objímala, s hlavou zaborenou v jeho hrudi roniac krokodílie slzy. Nenaliehal. Počkal, kým sa vyplače. Trpezlivo ju tíšil, hladiac po útlom chrbte. Zdalo sa mu, že odkedy tu bola naposledy ešte viac schudla a bola bledšia ako zvyčajne, o čom svedčili i tmavé kruhy pod jej krásnymi, nezábudkovo modrými očami. Spomedzi jej vzlykov vyrozumel len dvom slovám. Draco a zmizol. I jeho tvár nadobudla popolavý odtieň a mračil sa čím ďalej, tým viac.

„Náš syn zmizol,“ vyjachtala, keď sa ako tak upokojila a bola schopná súvislej reči.

„Ako to myslíš, že zmizol? Ublížil mu niekto? Alebo ušiel z domu?“ nechápal a dožadoval sa odpovede. Jeho manželka len pokrútila hlavou.

„Nie, nie je tak ako si myslíš,“ odvetila a rozpovedala mu všetko, čo sa dozvedela ona sama od ministra, svojho švagra i Harryho Pottera. Keď skončila, Lucius jej ruku zovrel vo svojej dlani a len tak nad všetkým premýšľajúc ticho hĺbal, kým napokon prehovoril.

„Pátrajú po ňom, vravíš?“

„Áno, ale nenašli ho.“

„Tak potom nepátrali poriadne!“ rozhorčil sa, vstal a začal sa prechádzať hore – dolu po miestnosti.

„Nemyslím si. Minister je dôkladný. Jeho ľudia prečesávajú celé Anglicko. Každé mesto, dedinu, osadu i samoty. Lesy, jaskyne i priepasti.“

„Možno ťa tými rečičkami chceli len upokojiť,“ zahundral nepokojne. „Vravíš, že to spravil kvôli tej ... kvôli tej ... mukelke?“ jeho hlas dostal nebezpečný odtieň, pri ktorom sa Narcissa zachvela. Prikývla. „Ale prečo? Vari má Londýn a iné veľké anglické mestá málo slušných a pekných dievčat z čistokrvných čarodejníckych rodín? Ja to proste nechápem!“

„Lucius, doba sa mení. I ja som si myslela, že svojho syna dobre poznám a zistila som, že je to pravý opak! Ale preto ho ešte nehodlám zavrhnúť! Je mi jedno, či ju miluje alebo nie! Chcem, aby sa vrátil živý a zdravý! A ak to ty nemieniš akceptovať, tak potom ...“

„Už ani slovo!“ zahriakol ju, ale jeho pohľad okamžite znežnel. „Nepovedz niečo, čo by si mohla oľutovať. Nemyslel som to tak ... len sa to celé snažím pochopiť, to je všetko. Nikdy by som ho nezavrhol. Nikdy, prisahám!“ odvetil a objal ju ešte tuhšie. „Veď je to jediné, čo máme,“ povedal tichším hlasom ako šelest lístia vo vánku.

„Čo budeme robiť, Lucius?“

„Neboj sa, niečo už len vymyslím. Teraz sa pokojne vráť domov a prestaň sa trápiť. Veď sa mi strácaš pred očami, láska. A ja chcem, aby si bola taká ako prv, keď sa náš syn vráti, počuješ?“ opýtal sa, palcom jej jemne nadvihol bradu a ich pery sa spojili v dlhom bozku.

Keď jeho manželka odišla a on znova osamel, vyžiadal si povolenie navštíviť knižnicu a zavrel sa tam, medzi štyrmi stenami. Nevedel presne, čo potrebuje nájsť, ale hľadal. Dúfal, že mu inštinkt našepká tak ako inokedy.

***

Noxiss sedel v kancelárii riaditeľky Rokfortu a bedlivo študoval dokument, ktorý sa chystal podpísať.

„Vyhovujú vám podmienky pracovnej zmluvy?“ opýtala sa ho Minerva, len čo dočítal.

Noxiss bol viac ako len spokojný. Usmial sa na postaršiu dámu a vyžiadal si od nej brko a bez váhania ho podpísal.

Hneď ako tak urobil, dokument potvrdila svojím podpisom i ona ako hlava Rokfortskej strednej školy čarodejníckej a jedným pohybom svojim prútikom dokument skopírovala a kópiu dala Noxissovi Malforymu.

„Zrejme vám môžem ukázať i priestory, kde budete s dcérou bývať, však? Ale myslím si, že budete spokojný. Doteraz sa nik nesťažoval a hlavne po rekonštrukcii hradu si to chvália nielen profesori, ale i žiaci,“ povedala a viedla ho preč zo svojej kancelárie.

„O tom nepochybujem, pani riaditeľka.“ Keď prechádzali chodbou a on náhodou vyzrel von oknom, uvidel sedieť v aleji na lavičke Jocelyn. Zastal ako na povel a riaditeľka zabratá do svojho monológu si až po pár krokoch všimla, že jej nový profesor zastal hľadiac z okna a nevníma ju.

„Pán Malfory?“ ozvala sa nechápavo a on sa náhlivo ospravedlňoval.

„Prepáčte mi, pani riaditeľka, ale nemohli by sme to nechať na inokedy?“

Minerva McGonagallová prikývla, hoci zaskočená jeho náhlym rozhodnutím. „Ale samozrejme. To nie je žiaden problém.“

„Tešilo ma madam a prajem vám pekný deň,“ pozdravil, uklonil sa jej a náhlivo vykročil po chodbe.

Minerva zvedavo prikročila k oknu, lebo chcela vidieť to, čo zaujalo pozornosť jej nového profesora. Nebola však prekvapená, keď tam zočila práve Jocelyn Spiderwickovú. Už dávnejšie tušila, že medzi nimi čosi je. Otázkou však ostávalo - čo? Okrem toho, spoločnosť sa jej zíde. Hlavne teraz, keď ostalo na hrade len zopár profesorov. Dokonca i jej sestra s profesorom Bearom odišla na dovolenku kamsi k moru. Minerva sa šibalsky uškrnula. Veď kto vie, možno sa všetko zaonačí tak, že sa i táto sestra dostane pod čepiec do budúceho roku.

Jocelyn si vzdychla, keď prevracala ďalšiu stránku v knihe. Čítajúc túto nanajvýš nudnú beletriu premýšľala nad tým, či predsa len nemala prijať pozvanie svojej sestry a jej snúbenca, aby odcestovala na dovolenku s nimi. Jednoducho to nemohla spraviť. Veď by si pripadala ako piate koleso na voze. A navyše by sa cítila nielen hlúpo, ale i trápne. Keď začula približujúce sa kroky, otočila sa k príchodziemu a prívetivý úsmev na tvári jej v okamihu zmizol.

„Ty?!“ osopila sa naňho, zabuchla knihu a vstávala, že odíde preč. Pre ňu bol Noxiss Malfory „Persona non grata“ číslo jeden.

„Jocelyn Spiderwicková!“ vybuchol hnevom. „Ak si okamžite nesadneš späť a nevypočuješ ma, prinútiš ma urobiť niečo, čo by som len veľmi nerád!“ vyhrážal sa jej, ale zjavne to zabralo, pretože naňho chvíľu zazerala a napokon si predsa len sadla.

„To už som spravila, keď som ťa ...“ radšej si však zahryzla do jazyka, akoby mala vysloviť slovo - ľúbila.

„Do kotla! Joce, takto to už ďalej nemôže ísť! Prečo si ma nevypočuješ? Odsúdila si ma bez toho, aby si poznala pravdu. A ty si vravíš madam Spravodlivá?! Správaš sa ako školáčka!“

„Ak ma mieniš urážať, naozaj tu potom nemám čo robiť, lebo toto počúvať nebudem!“ odvrkla mu a chcela vstať, ale chytil ju za plecia a znova usadil.

„Nie, to som nechcel. Prepáč,“ ospravedlnil sa rýchlo. „Tak vypočuješ ma?“

„Som vari tu, nie?“ odvetila, ale z jej hlasu bolo cítiť pohŕdanie. Obával sa, že všetko, čo jej teraz povie pôjde jedným uchom dnu a druhým von, ale skúsiť to musel. Popravde, chýbala mu a stále k nej niečo cítil. A tak rád by zistil, čo to je ... lenže ako, keď odmietala všetko, čo súviselo s ním?

Noxiss teda neváhal a povedal jej svoju verziu príbehu presne tak, ako to povedal pred časom i jej sestre Alyssii. Keď skončil, zavládlo medzi nimi hrobové ticho. Keď sa teraz bez slova zdvihla, aby od neho mohla ujsť, nepodarilo sa jej to tak, ako si plánovala.

„To mi na to nepovieš celkom nič?!“ nahneval sa, zdrapil ju za plecia a otočil tvárou k sebe. No hneď svoj čin oľutoval. Po tvári jej stekali slzy ako hrachy.

„A čo by som mala?“ hlesla rozrušene.

„Aspoň to, že mi konečne odpúšťaš. Jocelyn, prosím, nič iné nežiadam,“ prosíkal, natiahnuc ruku k jej tvári, aby jej zotrel slzy, ktoré sa jej rinuli z očí. „Chcem byť tvoj priateľ, prosím. Zachráňme aspoň to málo, čo nám ostalo.“

Jocelyn po chvíli váhania napokon prikývla. „V poriadku. Ale daj mi čas.“ Vytrhla sa mu zo zovretia a upaľovala do hradu teraz už vôbec nezadržiavajúc srdcervúci plač. Keď za sebou zabuchla dvere svojej kancelárie opretá chrbtom o dvere sa zosunula až na zem. Kniha jej s buchotom vypadla z rúk na podlahu, keď si dlaňami zakryla uplakanú tvár. Myslela len na to ako veľmi sa mýlila. Prečo len nepodozrievala Biancu? Prečo si od nej nechala narozprávať tie hlúposti, že Noxiss sa len pretvaruje, že ju neľúbi a že ho kdesi videla s inou? Merlin, aká bola naivná a hlúpa! Dlho tam tak sedela a ronila slzy, kým sa konečne upokojila. Keď v čase večere zišla do jedálne, iba prítomných ticho pozdravila a sadla si na svoje miesto. Jedla a počúvala o čom sa ostatní zhovárajú. Tí sa však paradoxne bavili o novom profesorovi, ktorý má od septembra nastúpiť do školy kvôli vyučovaniu nového predmetu Temné čarovné bytosti. Zaúpela. Chcela čas a Noxiss jej ho poskytol. Ale nebolo od neho fér, dať jej len jeden deň. Podľa toho, čo totiž počula sa mal zajtra nasťahovať na hrad aj so svojou dcérou, aby si obaja zvykli na nové podmienky.

„To čerta, prečo som len nešla na tú dovolenku s Alyssiou a Trevorom!“ zahromžila v duchu, ale nemohla nič robiť.

***

Charlie Weasley sedel vo svojom zrube a jeho pohľad sa upieral na jaskyňu za jazerom. Už to bolo viac ako týždeň, kedy tam sedával, či deň, či noc a toho draka sa mu ani len nepodarilo zahliadnuť. Stále ho nejako prekabátil. Preto musel vyhútať ako naňho. Toto sa mu ešte v živote nestalo. Akoby ten drak mal vlastný rozum. Márne sa tomu divil a márne sa tomu pokúšal prísť na koreň, vždy a zakaždým pohorel. Ale aspoň vedel, že drak je a má naozaj zdravý apatít, keďže zakaždým schrúmal to, čo mu upiekol, či uvaril. Bolo to čudné, lebo surové mäso jesť nechcel. Charlie si začínal namýšľať, čo to je za prefíkaného labužníka a popravde, nechcelo sa mu donekonečna drepieť pri ohni a kuchtiť. Preto vymyslel spolu s Estrell účinné kúzlo, ktoré dokázalo premeniť kusisko mäsa na upravený chod. Bol rád, že ju má. Čo by si bez nej počal ani len netušil.

„Veď ja ťa raz dostanem, to si píš, ty potvora,“ zastrájal sa sám pre seba a pustil sa do spriadania plánov s oveľa väčšou energiou.