Wardenka

7. kapitola

Po spiatky

Hermiona sa poponáhľala, aby otvorila okno, len čo si v izbe zažala nočnú lampu. Len čo to spravila, sova zletela na stôl a nastrčila svoju paprčku, kde mala uviazaný list. Vlastne boli dva. Na jednom bolo jej meno, na tom druhom bolo meno Narcissa Malfoyová napísané pekným a úhľadným písmom. Len čo si vzala svoj list, sova znova vyletela do noci s hlasným húkaním a ona sa s nedočkavosťou trasúcimi rukami pokúsila otvoriť obálku čo najšetrnejšie. V tejto chvíli ľutovala, že nemá rotngenové oči, aby sa dozvedela, kto jej to píše v túto nočnú hodinu. Alebo skorú rannú?

Sadla si na posteľ a prebehla text rýchlym pohľadom, spočinúc očami na podpise. „Draco,“ šepla a chvejúcou sa rukou si prikryla ústa, aby jej neušiel hlasný vzlyk. Oči sa jej okamžite zahmlili, čo sa jej do nich tlačili slzy. Až teraz sa vrátila k úvodu listu, aby si ho celá rozochvená a plná očakávania i nezodpovedaných otázok mohla prečítať.

„Drahá Hermiona,

prepáč, že Ti píšem až teraz, ale skôr to nebolo možné. Stalo sa toho toľko a mám Ti tak veľa čo povedať ...

Možno to odo mňa bude veľmi smelá žiadosť, ale naliehavo Ťa prosím, aby si sem prišla čím skôr. Viem, že mi neostáva veľa času. Si jediná, ktorá mi môže pomôcť. Vkladám do Teba všetky svoje nádeje.

Prosím, príď a pokiaľ možno aj s Potterom. Nájdeš ma v Rumunsku. Som v rezervácii, kde pracuje Charles Weasley.
Hermiona, neprejde deň, či noc, aby som na Teba nemyslel. Budem ťa čakať ...

S láskou, Draco.“

Hermiona si list prečítala ešte trikrát, kým si v hlave zoradila myšlienky. Harryho teraz budiť nechcela. Určite by sa jej za to nepoďakoval. Povedala si, že počká do rána.

Ráno si však prispala. Vstala až čosi po desiatej. To bolo slnko už vysoko na oblohe a ona sa ponáhľala do kúpeľne, aby absolvovala raňajšiu toaletu. Keď si čistila zuby, v duchu si sľubovala, že tie ponocovania musia prestať. Hneď ako sa osprchovala, vhupla do džínsov a do trika a ponáhľala sa do kuchyne, odkiaľ sa šírila lákavá vôňa oneskorených raňajok.

„Dobré ráno, sedmospáč,“ pozdravil ju zvesela Harry a na pripravený tanier jej vylovil z hriankovača čerstvé a ešte teplé hrianky.

„Aj tebe prajem dobré ráno,“ hlesla a pustila sa do ich natierania. „Ľutujem, že som si prispala, ale nepočula som zvoniť budík. V noci som nemohla spať a ešte aj tá sova ... a takto to dopadlo,“ sťažovala sa. „A to sme mali ísť do Rokfortu po tie knihy.“

„Veď pôjdeme, nič to, že sme sa oneskorili. Aj tak sme sa nedohodli na presnom čase. Nič sa teda nedeje. Ale aká sova?“ opýtal sa, prisadnúc si k nej. Až teraz si všimol do úhľadného štvorca poskladaný kus pergamenu a ukázal naň. „Môžem?“

„Nie!“ vykríkla, až jej zabehlo a on ju musel pobúchať po chrbte. „Už je to lepšie, ďakujem, Harry,“ vyjachtala, utierajúc si oči, keď jej do očí vohnalo slzy, čo sa tak dusila.

„Prepáč, nechcel som,“ ospravedlňoval sa, zamračene sledujúc pohľadom inkriminovaný list.

„To nie je tvoja vina ... vieš, ale ...“ skúsila mu to vysvetliť, ale pochopil.

„Je od Malfoya?“ opýtal sa, akoby to tušil a ona hanblivo prikývla. Uvažoval, čo také jej v ňom písal, že mu doň nedovolila nahliadnuť.

„Prosí nás, aby sme sa za ním prišli,“ odvetila, zamyslene prežúvajúc.

„Ale kde?“ zháčil sa Harry.

„Och, prepáč,“ hlesla, keď si uvedomila, že mu to neprezradila. „Neveril by si, ale je v Rumunsku. V dračej rezervácii.“

„To je ale skvelá správa!“ zvolal naradostene. „Je úžasné, že sa ozval. Nikdy by nás ani len nenapadlo hľadať ho tam, i keď netuším, prečo tam trčí. Zrejme sa to dozvieme až na mieste. Alebo ti napísal niečo viac?“

Hermiona pokrútila hlavou. „Nie, nenapísal,“ a začervenala sa, keď si spomenula na jeho slová.

„Dobre, môžeme to oznámiť na ministerstve a tiež madam Malfoyovej, nie?“

„Asi to nebude potrebné,“ zamietla jeho nápad. „Vieš, keď mi včera sova doniesla ten list, bol pri ňom ďalší práve pre madam Malfoyovú.“

„Dobre, takže nám ušetril jednu návštevu. Tak dojedz a vyrazíme. Najprv pôjdeme na Rokfort po tie knihy a potom ... hor sa do Rumunska.“

V Rokforte ich privítala Minerva McGonagallová, ale nemohla sa im venovať, lebo sama mala plné ruky práce. Zastavila ich až keď boli na odchode.

„Máte teda, čo ste chceli?“ opýtala sa ich so záujmom a oni prikývli.

„Áno, pani riaditeľka,“ keď sa na konci chodby vedúcej k riaditeľni objavil malý, zavalitý chlapík a ona naňho vrhla spýtavý pohľad.

„Tak čo, Tadeus? Sú opravené?“ opýtala sa bez ďalších rečí, ale on len pokrútil hlavou.

„Žiaľ nie, Minerva. Skúšal som to viac ako trikrát a to len kvôli tebe! Inak by som si s tým ruky nešpinil, to dobre vieš.“ Potom sa otočil k Harrymu a premeral si ho skúmavým pohľadom. „Nie ste vy pán Potter?“ opýtal sa.

„Som,“ prikývol Harry, načo sa pán Tadeus natešene usmial a podával mu svoju pravicu.

„Veľmi ma teší, mladý muž a dovoľte mi poďakovať sa vám, za celú našu rodinu,“ chrlil zo seba a Harry zhovievavo prikývol.

„To je v poriadku, pane,“ odvetil skromne. „Ak sa smiem spýtať, kto ste a čo opravujete?“

„Och, som Tadeus Fletcher a som hodinár. Tuto pani riaditeľka ma pozvala opraviť jedny hodiny, ale žiaľ, nedarí sa mi to. A to som vo svojom remesle vychytený. A verte mi, mladý muž, že neklamem. Lenže tie hodiny sú ako zakliate!“ zlostil sa, venujúc svoju pozornosť znova riaditeľke. „Skutočne Minerva. Nepreháňam, ak ti tvrdím, že sa zbláznili!“

„Skôr si sa pomiatol ty,“ zahundrala McGonagallová a Hermione mykalo kútikmi úst.

„O aké hodiny sa vlastne jedná?“ opýtala sa a vrhla zvedavý pohľad na nevysokého muža.

„Och, tie v slizolinskej klubovni. Sú známe ako hodiny dvoch bratov,“ povedal, tajomne sa zatváriac. „Raz vám možno vyrozprávam ich príbeh, ale teraz nemám času nazvyš. Minerva, naozaj ľutujem. Nedá sa s nimi nič robiť.“

„A čo mám s nimi teda urobiť?“ zháčila sa, zamračiac sa na priateľa, ktorý bol na odchode.

„Čo len chceš,“ zakričal jej z konca chodby. „Ale vyhodiť ich by bola škoda. Je to vzácna starožitnosť,“ začuli ešte a potom sa pán hodinár stratil.

„No, aby som všetko zvládla sama,“ ponosovala sa riaditeľka skrúšene a založila si ruky v bok.

„Môžem sa na ne pozrieť?“ opýtal sa Harry, ale ani nepočkal na dovolenie.

„Samozrejme, pôjdeme s tebou,“ povedala Minerva a spolu s Hermionou ho nasledovali.

Harry cestu do slizolinskej klubovne poznal už dávno. Nebol preňho problém dostať sa tam ani dnes. Keď sa ocitol v ich spoločenskej miestnosti, zarazil sa.

„Nevraveli ste, že nefungujú?“ opýtal sa, lebo hodiny tikali a teda išli.

„Vravela. Naozaj nefungujú. Nevšimli ste si totiž, že idú dozadu namiesto toho, aby napredovali? Pozrite sa,“ nabádala ich a oni obaja pristúpili bližšie.

Skutočne, hodinové ručičky sa posúvali dozadu. „Toto som ešte nevidela,“ poznamenala zamračene Hermiona.

„Kedy sa to stalo? Pokiaľ viem, keď som ich videl naposledy, išli normálne,“ čudoval sa Harry, stojac priamo pred nimi.

„Kedy? Tak na to sa pamätám celkom presne. Bolo to v deň, keď zmizol  pán Malfoy,“ odvetila ustarane profesorka a sadla si do kresla potiahnutého zeleným damaškom. „Neviem, čo budem robiť. Proste sa nedajú opraviť.“

Hermiona ani Harry ju však nepočúvali. Obaja si v hlavách dávali dohromady to, čo vedeli. Keď sa na seba pozreli, ohromene zistili, že dospeli k tomu istému názoru.

„Poznám históriu tých hodín,“ povedal Harry prelomiac ticho v chladnej miestnosti. „Draco mi o nej rozprával. Hermiona, ako znel text zobrazený na zárubni dverí v miestnosti oddelenia záhad?“ opýtal sa a ona spamäti opakovala.

„Kúzlo má svoju moc od rána po polnoc. Hodiny tikajú tik a tak, kto poradí ti? Hľadaj v hodinách dvoch bratov temný znak.“

„Toto sú hodiny dvoch bratov, Hermiona! Prečo ma to nenapadlo skôr? Boli sme tak blízko!“

„O čom to hovoríte, pán Potter?“ zaujímala sa riaditeľka, zbystriac svoju pozornosť.

„Ide o tú kliatbu, ktorá má v moci Malfoya, madam. Zdá sa, že to nejako spolu súvisí. Len musíme prísť na to, ako ...“ povedal a pristúpil k hodinám bližšie, aby si ich mohol znova a tentoraz poriadne obzrieť.

„Mal by tu byť teda nejaký znak ... temný znak ...,“ vravel akoby sám pre seba.

Hermiona hľadala s ním. „Lenže čo to môže byť? Myslia tým temný znak všeobecne, ale špeciálny temný znak hodinárov?“ uvažovala nahlas.

„Temné znamenia sú rôzne,“ vmiesila sa im do rozhovoru Minerva. „Navrhovala by som, aby ste hľadali niečo nezvyčajné. Ja budem musieť ísť. O päť minút mám stretnutie s ministrom. Skoro by som na to bola zabudla. Občas neviem, kde mi hlava stojí, toľko mám povinností,“ posťažovala si a nechala ich, aby hľadali sami. Ani po pol hodine však nenašli nič, čo by aj vzdialene pripomínalo temný znak. A čo bolo horšie, nebolo na nich nič. Žiadne znak.

„Možno sme niečo prehliadli,“ nevzdávala sa Hermiona nádeje, mysliac na Draca a sledujúc pohľadom ručičky hodín. Uvažovala, čo to mohlo znamenať. Žeby mu tieto hodiny odratúvali ostávajúci čas?

„Alebo sa jednoducho mýlime,“ zašomral nespokojne Harry, ktorý to už chcel vzdať.

„Počkaj,“ zastavila ho. „Odtiahnime ich od steny. Nepozreli sme si ich zadnú stranu,“ poznamenala a on urobil, čo chcela. Keď ich obišiel zozadu, netrvalo mu ani päť minút, kým to našiel. Celkom dolu v ľavom rohu bolo niečo, čo mohli považovať za znak.

„Čo je to?“ opýtala sa, kľaknúc si a pozrúc si to zblízka.

„Myslím, že symbol, ktorý hľadáme,“ povedal a i on si ho prezrel zblízka. Ten znak nebol väčší ako galeón. Bol na ňom vyobrazený had obtočený okolo ruže s tŕňmi v ozubenom koliesku hodín.

„Nič mi to nehovorí, ale keď sme už tu, asi sa vrátim do knižnice,“ povedala zamyslene. „Znaky a temné znamenia by sa nám zrejme hodila tiež. Hlavne, keď sa nechceme zdržiavať.“

„Veru. Ale načo to tu je ... vyzerá to ako ...“ Harry zatlačil a ozvalo sa akési šťuknutie. Vtedy sa zboku hodín uvoľnila drevená stena a ukázal sa drevený šuflík. „Pozri sa!“ vyhŕkol Harry a už zaň potiahol, aby ho otvoril celkom. „Čo to je?“

„Neviem, pergamen je prázdny,“ zvolala udivene a prezerala si ho otáčajúc z jednej i druhej strany. „Ale počkaj, čosi ma napadlo,“ hlesla. „Aparicium!“ zvolala a spokojne sa usmialo, keď kúzlo na odstránenie neviditeľného atramentu zabralo. Dlho sa však z tohto malého úspechu netešila.

„Je to odkaz na strojcu tých hodín, zdá sa,“ povedala znechutene jeho kamarátka, pozerajúca sa na starý, zašlý kus pergamenu. „Počúvaj,“ prikázala Harrymu. „Ak ste našli túto tajnú skrinku v našich hodinách, ste zrejme veľmi dobrý čarodejníci a predpokladám, že niekto vám blízki podľahol kliatbe zvona, aby zničil to, na čo bol ten zvon určený.
Ak chcete vedieť, čo sa stene, alebo ak chcete pomôcť tomu, kto ten zvon rozozvučal, veľa času vám neostáva. Kým dôjde ručička spať na dvanástku, bude príliš neskoro. Ponáhľajte sa, ak vám na tom človeku záleží. Jeho osud je vo vašich rukách. Nájdete ma len s jeho pomocou. Kúzlo ho privedie priamo za mnou, na môj hrad.

S úctou, Jules-Louis Audemars.“

„Tak a je to jasné. Ide sa do Rumunska,“ hlesol Harry a ona len prikývla, pozrúc na ručičky hodín. Boli skoro v polovici cesty a to neprešlo viac ako štrnásť dní. Rýchlo si to v hlave prerátala a zhrozila sa. Ostávalo im približne dvadsať dní, ak nie menej.

„Ideme?“ ozval sa Harry a vyrušil ju tak zo zamyslenia a ona prikývla.

„Hej, ale počkaj ešte. Vezmeme ich so sebou.“ Vytiahla prútik a povedala: „Reducio!“ Hodiny sa pred ich očami zmenšili do takej veľkosti, že si ich Harry mohol pokojne vopchať do vrecka.

„Ak ti to nebude prekážať, Harry, ja si ich vezmem,“ šepla a vzala si ich k sebe. „Teraz môžeme ísť,“ prikývla a vložila hodiny do batôžka, kde mala zbalené ostatné veci. Stačilo im vyjsť za školské pozemky a odmiestniť sa.

8. kapitola

V dračom objatí

Jocelyn sa stále ukrývala vo svojej kancelárii. Škriatkovia z kuchyne jej tam nosili raňajky, obedy i večere. Vedela, že sa takto nemôže schovávať donekonečna, ale čo iné jej ostávalo, keď sa Noxiss Malfory presťahoval na Rokfort spolu so svojou dcérou? Nechcela ich vidieť. Ani jedného z nich. Aspoň zatiaľ nie.

Keď sa napokon odvážila vyjsť zo svojich izieb, natrafila na chodbe priamo na Noxissovu dcéru. Dievča zastalo na mieste len čo ju uzrelo a pozeralo na ňu svojimi veľkými modrými očami. I Jocelyn na malý moment zastavila a premerala si ju rovnako zvedavým pohľadom.

„Dobrý deň, pani profesorka,“ pozdravila ju a ona sa na ňu usmiala. Nech sa akokoľvek hnevala na jej otca, či nebohú matku, ktorá mohla za to, že jej ukradla snúbenca, nemohla by pripísať vinu ešte aj jej. Hoci si spočiatku myslela, že sa jej hnev prenesie i na ňu, teraz s potešením zistila, že k nej necíti žiadnu nenávisť. Ale nepristavila sa pri nej. Iba čo jej odzdravila a prešla okolo, keď sa na konci chodby objavil práve on.

„Určite mieri do Veľkej siene na raňajky,“ pomyslela si spokojne a bola rada, že ich predbehla, keď si privstala. No pri pohľade naň sa zamračila. Vôbec netúžila stretnúť sa s ním, ani zhovárať a tak iba zrýchlila krok, s úmyslom prejdúc popri ňom, akoby sa nič nedialo.

Noxiss si však jej výraz usadený v tvári vysvetlil po svojom a s obavou sa pozrel na svoju dcéru. Nezdalo sa, že by sa medzi nimi dvoma niečo bolo stalo, ale aj tak sa nemohol upokojiť. Keď sa ho však dcéra opýtala na to, kto bola tá žena, Jocelyn si nevoľky spomenula na tú noc, keď k nemu pred časom neohlásene vtrhla. S trpkými spomienkami sa otočila na opätku a odpovedala jej miesto neho, pričom ho prebodla svojim nahnevaným pohľadom, z ktorého šľahali blesky.

„Som nikto! Však, Nox? Tak si jej to povedal i vtedy, nie?“ vchrstla mu do tváre jeho vlastné slová a zmizla preč. Vedela, že nemala vôbec reagovať, ale bolo to silnejšie ako ona. Vedela, že ju to raní a ona sa znovu rozcitlivie, keď si na to spomenie.

Bola už skoro pri dverách vedúcich do jej izieb, keď ju dostihol a schmatnúc ju za lakeť, nie práve najjemnejšie k sebe otočil, až od ľaku zhíkla.

„Zbláznila si sa?“ oboril sa na ňu. „Čo to malo znamenať?“

„To sa pýtaš ty mňa? Neuveriteľné!“ vyprskla ako divá mačka a pokúšala sa všemožne dostať z jeho pevného zovretia. Nepovolil. Namiesto toho ju telom pritlačil k stene, aby jej znemožnil akýkoľvek pohyb.

„Kedy mi už konečne odpustíš?! Všetko som ti predsa vysvetlil!“ zvolal a v jeho hlase sa miešala bolesť so zúfalstvom. „Dobre, uznávam, nemal som jej povedať, že si nikto. Ale bola chorá! Chcel som ju dostať čím prv späť do postieľky. Čo to nechápeš?! Chceš svoju nenávisť, ktorú ku mne cítiš obrátiť i proti nej? Ale to ti nedovolím, počuješ?!“ zasyčal hrozivo, keď jej vzápätí zobral tvár do dlaní, jeho oči na chvíľu znežneli, hoci stále odrážali jeho stiesnené pocity. A keď sa bez slovka varovania sklonil k jej ústam, aby ju pobozkal, bola taká omráčená a zaskočená jeho spontánnym konaním, že ju ani nenapadlo protestovať. Ten bozk v nej rozdúchal starú túžbu, ktorá v nej za tie roky tíško tlela a teraz sa nanovo rozhorela priam zničujúcim plameňom. Keď sa od nej po chvíli, ktorá jej pripadala ako večnosť odtrhol, dychčiac rovnako prerývane ako ona, pokrútil strápene hlavou.

„Nikdy som ťa neprestal milovať, ale nedonútiš ma, aby som sa musel rozhodovať medzi tebou a svojou dcérou, Joc,“ zamrmlal, konečne ju pustiac. Ruky mu klesli pozdĺž teda a on od nej odchádzal so zvesenými pleciami, zatiaľ čo ona sa zviezla na zem popri stene. Chvejúcou sa rukou priloženou k ústam a očami rozšírenými od prekvapenia.

„Prišiel k takýmto záverom?“ hlesla neveriacky a s povzdychom zavrela oči. „Miluje ma. Nikdy ma neprestal milovať!“ Odrazu sama nevedela, či sa má z toho radovať, či smútiť. Azda i preto sa stalo oboje a ona sa usmievala cez slzy. Už vedela, čo k nej Nox ešte stále cíti, i po všetkých tých rokoch, napriek tomu, že bol ženatý s inou ... Stále ju ľúbil. Teraz bolo rozhodnutie na jej pleciach. Len na nej bolo, či poslúchne hlas srdca, či rozumu.

***

Ani Ron Weasley to v poslednej dobe nemal ľahké. Samému mu bolo v Brlohu otupno. Teda, ak nerátal sestru a rodičov. Harry a Hermiona mu veľmi chýbali. Predsa len bol zvyknutý, že chodili na tie ich dobrodružné výpravy spoločne. Teraz sa však museli rozdeliť kvôli jednému odpornému slizolinčanovi, ktorého nemohol vystáť i napriek tomu, že zachránil jeho dievčaťu život. Nevedel celkom presne o čo Malfoyovi išlo, ale videl dosť na to, aby tušil, že sa mu to nebude páčiť.

Väčšinu času preto trávil v Šikmej uličke. V bratovom obchode na svoje problémy dokázal ľahšie zabudnúť. A to i vtedy, keď sa iba túlal jej uličkami. Dokonca i takými, kde by sa predtým ani len neodvážil ísť. Ani Zašitá ulička už preňho nebola žiadne tabu. Ale chodil tam len veľmi nerád. V poslednej dobe sa mu až pričasto stávalo, že sa zatúlal priamo pod okná svojej bývalej priateľky a pozoroval svetlá v oknách, kým nezhasla. Alebo ju sledoval cez výklad kníhkupectva pri práci. Bola stále rovnako pekná, i keď musel trvať na tom, že Hermiona bola ...

Z priesvitných úst sa mu vydral žalostný povzdych. „Hermiona,“ zašepkal, „kde si?“ Nikto mu však neodpovedal. Do tmy sa ozvalo akurát zamňaučanie akejsi vystrašenej mačky od neďalekých kontajnerov s odpadkami a tiché sovie zahúkanie. Už sa chcel otočiť na odchod, keď v dverách za jeho chrbtom zaštrngotali kľúče a von vyšla postava zahalená v plášti s kapucňou.

„Lavender?“ napadlo mu okamžite, pretože to bol jej byt. „Ale kam by išla v takúto nočnú hodinu?“ spytoval sa sám seba a bol rád, že ho nezbadala. Ukryl sa hlbšie do tieňa náprotivného domu a rozhodol sa nasledovať ju. Ako sa zdalo, mala naponáhlo. Neohliadala sa však dozadu, akoby pred niečím utekala. Strhla sa len pri zvuku hodín na Krivej veži, keď odbili jedenástu hodinu. Zahla za neďalekým rohom a Ron si už, už myslel, že smeruje práve do Zašitej uličky, kde sa dnes tiež túlal. Lenže ona odbočila a zahla inam. Prešla neveľkým námestím, okolo fontány raracha a zastavila sa celkom pri poslednom dome na konci ulice. Pozoroval ju, ako zaklopala a nervózne sa poobzerala okolo, kým vošla dnu. Na malú chvíľu ju zalialo matné svetlo sviec, ktorých žiara vystupovala z domca a vzápätí zmizla vo vnútri. Chcel ju nasledovať, ale neodvážil sa prejsť tými dverami, nad ktorými visel akýsi čudný znak. Preto len pristúpil bližšie k oknu a nakukoval dovnútra cez neho.  Lavender tam sedela na stoličke a o čomsi sa zhovárala s nejakou starenkou. Ich rozhovor netrval dlho. Zdalo sa, že nie je celkom spokojná, keď odtiaľ vychádzala preč. Skoro cez neho vlastne prešla, no ani si to nevšimla. Bola príliš zamyslená. Ron sa za ňou dlho díval, až ju napokon nechal zmiznúť z dohľadu. Viac ju nesledoval. Ani sám nevedel prečo ...

Lavender sa vrátila z nočnej návštevy v nie práve najlepšom rozpoložení. Síce sa dozvedela, čo potrebovala, lenže náladu jej to sotva zlepšilo. Napokon si otvorila knihu, ktorú dostala od starej čarodejnice a pustila sa do jej čítania. Už len jej titul hovoril sám sa seba: „Ako sa stať duchom.“ Ak však chcela pokračovať v ceste za svojím cieľom, potrebovala to vedieť.

***

Hermiona si naposledy skontrolovala obsah batôžka za Rokfortskou bránou a spokojne prikývla. „Tak teda môžeme, ale podaj mi ruku,“ požiadala Harryho, pretože ani tento spôsob prepravy veľmi neobľubovala. Nebol to práve príjemný pocit, keď sa vám zdvíhal žalúdok a vy ste proti tomu nemohli bojovať.

„Dobre,“ pritakal Harry a zovrel jej ruku vo svojej dlani. „Pripravená?“ opýtal sa starostlivo a ona prikývla. „Tak na tri,“ povedal a začal odratúvať. Hneď potom sa obaja svorne premiestnili. Ocitli sa priamo uprostred Dračej rezervácie v Rumunských horách a netrvalo im to ani minútu.

Lenže Hermiona pri dopade krivo stúpila a teraz poskakovala okolo Harryho na jednej nohe. V rovnakom momente sa okolo nich začali zbiehať tunajší pracovníci, mieriac na nich svojimi prútikmi ako na nebezpečných votrelcov.

„Myslím, že sme sa mali prv ohlásiť a dať vedieť, že prídeme,“ poznamenal Harry po šepky, keď pocítil na ramene Hermionine nechty, ktorými sa doň s rastúcimi obavami zakvačila.

„Harry,“ hlesla šokovane hľadiac na hŕstku mužov, ktorá na nich mierila prútikmi snažiac sa ich obkľúčiť, pokrikujúc na nich v rodnom jazyku. Samozrejme, že im nerozumeli, ale aj tak to Harry musel skúsiť.

„Sme priatelia,“ zavolal na nich, preskakujúc z tváre na tvár a hľadajúc nejaké známky porozumenia. „Hľadáme Charlieho Weasleyho,“ pokračoval a hoci sa pri tom mene pár mužov na seba začudovane pozrelo, svoje prútiky nesklonili.

Odniekiaľ sa však ozvalo dunivé dračie zaručanie a hneď na to i prekvapené zvolanie a pokrik, ktorý ho sprevádzal a neveštil nič dobré. Muži, ktorí ich doteraz držali medzi sebou v kruhu - v obkľúčení sa rozpŕchli, hľadajúc si nejaký úkryt. Tí smelší si kúzlami privolali svoje metly a vzniesli sa do vzduchu, hoci poriadne opodiaľ, aby mohli z bezpečnej vzdialenosti zasiahnuť, ak by bolo treba.

„Harry?“ hlesla Hermiona nechápajúc ich reakciu. „Čo sa to deje?“ spytovala sa, ale odpoveď neprišla od Harryho. I on s úžasom hľadel na ohromného draka karmínovej farby, ktorý vyliezol zo svojho chráneného úkrytu a mieril priamo k nim. Keď sa mu vydral z papule ohlušujúci rev, Hermione vstávali vlasy dupkom. Mala pocit, že zamdlie každú chvíľu. Nohy jej priam vrástli do zeme a nebola schopná pohybu. Drak nad ich hlavami zakrúžil, vyslal po mužoch visiacich vo vzduchu na svojich metlách dávku horúceho ohňa chrliaceho z papule a vrhol sa strmhlav k Harrymu a Hermione.

Hermiona vykríkla a Harry sa prikrčil, zvierajúc ju v náručí a snažiac sa okolo nich v poslednej chvíli vyčarovať ochranný štít. Ako zhypnotizovaný sledoval draka, ktorý v poslednej chvíli roztiahol šupinaté krídla a mäkko zosadol vedľa nich na zem. Sklonil k nim svoju hlavu a obtočil okolo nich svoj chvost, akoby ich chcel chrániť, na čo znova zareval a hnevlivo sa pozrel na každého jedného krotiteľa drakov.

Harry nemohol uveriť vlastným očiam. Drak stál celkom pri nich. Mohol cítiť horúčosť, ktorá sálala z jeho šupinatej kože, ale nezdalo sa, že by mal v úmysle ublížiť im. Lenže ostatní chlapi to tak nevnímali. Snažili sa draka všemožne prinútiť, aby sa stiahol a nechal tých dvoch nezvaných návštevníkov na pokoji a pokiaľ možno, celých.

Vtedy vybehol konečne zo svojho zrubu i Charlie a zdesene sa díval na situáciu dole v rezervácii. Zbehol z kopca postaveného na úpätí hory s prútikom v ruke, kričiac na svojich druhov a vydávajúc im rozkazy v ich rodnom jazyku. Harry si vydýchol. Zdalo sa, že aj drak sa upokojil, keď ho zbadal a venoval svoju pozornosť tentoraz len im dvom.

Obaja boli stále v jeho dračom objatí. Hermiona sa triasla na celom tele, ale to nebolo nič v porovnaní s tým, keď k nim drak sklonil svoju hlavu a uprel na nich svoj pohľad. Ticho zafunel a z hrdla sa mu vydral akýsi zvuk, podobný spokojnému mačaciemu pradeniu. Tiché vrčanie naplnilo Hermionu i Harryho zvláštnym pokojom. Bola to práve ona, kto natiahla po chvíli ruku a dotkla sa jeho ňufáka. Drak spokojne zavrel oči a zdalo sa, akoby si jej dotyk vychutnával.

„Draco,“ šepla Hermiona a jej kamarát, ktorý ju stále zvieral v náručí len prekvapene vytreštil oči. Drak akoby na znak súhlasu jemne štuchol ňufákom do jej ruky a a spokojne prikývol na znak porozumenia.