Wardenka

1. kapitola

Môže byť vari ešte horšie?

Hermiona zamyslene kráčala Hyacintovou ulicou. Jej kroky sa vŕzgavo ozývali na čerstvo napadnutom snehu. To, že začalo snežiť ešte hustejšie ani nevnímala. Rovnako ako si nevšímala chlad a mráz, ktorý ju napriek teplému kabátu, čiapke, šálu a koženým rukaviciam objímal, odkedy vyšla z úradu. Na Ministerstve pracovala už dlho. Vlastne sa tam zamestnala po skončení školy. Vždy túžila pracovať na Oddelení pre presadzovanie čarodejníckeho práva. Lenže toto povolanie malo aj svoju nepríjemnú stránku. Oddelenie malo pod kontrolou aj trestné právo a vybavovalo všetky záležitosti, ktoré sa týkali Azkabanu, čarodejníckeho väzenia. A len vedúcemu oddelenia náležali záležitosti kontaktu medzi väzňom a jeho rodinou. Preto bola teraz tu. Dnes bola poslom zlých správ.

Zastala pred veľkou čiernou kovanou bránou s emblémom dvoch oproti sebe stojacich drakov s rozďavenými papuľami. Cerili na seba zubiská s roztiahnutými krídlami a zdvihnutými chvostmi. „Len odvahu, dievča,“ dodávala si odvahy. Sídlo Malfoy Manor bolo obrovské a impozantné. „A jeho majitelia sú nadutí tupci,“ zašomrala a vošla bránou na chodník vedúci k masívnym vchodovým dverám. Zazvonila a stojac tam pod prístreškom si z pliec i z čižiem oprašovala sneh. Keď sa dvere pootvorili, uzrela v nich nevysokého domáceho škriatka.

„Dobrý deň, madam, čo vy si priať?“ zapišťal škriatok úctivo a uprel na ňu svoje veľké sivé okále.

„Dobrý deň, prišla som za pánom Dracom Malfoyom. Je doma?“ opýtala sa a škriatok súhlasne prikývol. Pozval ju dnu a potom ju požiadal, aby počkala v hale, zatiaľ čo išiel oznámiť mladému pánovi jej návštevu.

Hermiona zastala v rozľahlej hale odmotávajúc si z krku šál a zvedavo sa obzerala okolo seba. Zo stropu visel gigantický krištáľový luster. Podlaha bola z lešteného mramoru, tak ako aj schody vedúce na poschodie. Dlhý, karmínový koberec, ktorý ich pokrýval sa skvelo hodil k závesom tej istej farby, ozdobených zlatými strapcami. Na stenách po obvode haly boli rozvešané portréty a ona podľa tvárí a vzájomnej podobnosti usúdila, že sú rodinné. Muži mali zväčša plavé vlasy a modré oči presne ako Draco. No i tu boli výnimky, hlavne čo sa týkalo žien. Plavé, ryšavé, či brunetky. Každá z nich bola iná. No ani jedna nepôsobila takou ľadovou krásou ako Narcissa Malfoyová, ktorej portrét visel hneď vedľa Luciusovho.

„Pán vás očakáva v pracovni. Ráčte ma nasledovať, madam,“ zapišťal škriatok a ona pevnejšie zovrela svoju aktovku v rukách.

„Ďakujem,“ šepla nevýrazne a nasledovala ho. Až potom si uvedomila, čo jej je na tom škriatkovi čudné. Mal oblečené nohavice a teplý zelený sveter. Z toho stretnutia bola taká nervózna, že si to prv nevšimla. A vidieť u Malfoyovcov odetého a očividne spokojného škriatka bol pre ňu proste šok.

Škriatok zastal pred jednokrídlovými dverami pracovne a dvakrát zaklopal. Potom vošiel dnu a mierne sa uklonil. „Pane, madam Grangerová,“ pípol a spýtal sa, či si bude pán niečo želať, no ten mu poďakoval a prepustil ho s tým, že ho v prípade potreby zavolá.

Hermiona mala dojem, že ju uvádzajú k samotnému kniežaťu. Ale temnôt. Rýchlym pohľadom prebehla po izbe hľadajúc toho za kým prišla, no nevidela ho. Určite to bolo preto, že v miestnosti panovalo šero a okrem ohňa v kozube boli zažaté len dve lampy, ktoré nemohli miestnosť dostatočne osvetliť.

„Tak, znova sa stretávame,“ prehovoril odrazu a ona sa otočila za jeho hlasom. Zbadala ho. Sedel v kresle s vysokým operadlom ponorený do tieňa, ktorý ho celého zahaľoval. Nebola si istá, no cítila na sebe jeho uprený pohľad, ktorým si ju premeriaval.

„Dobrý deň, Draco,“ odvetila snažiac sa preniknúť očami šero a rozoznať črty jeho tváre, postavy. Nedarilo sa jej to.

„Sadneš si, alebo prejdeme priamo k veci?“ opýtal sa a jeho hlas znel rovnako chladne a povýšenecky ako si ho pamätala zo školských čias.

„Prejdem priamo k veci, ak dovolíš,“ riekla a otvoriac svoju čiernu aktovku, vybrala z nej bielu obálku a položila ju na stôl.

„Nech sa ti páči,“ riekol stroho a ona mala dojem, že rozhodil rukami, akoby vravel: „Len do toho. Som tu! Nebudem sa brániť. Tak ma znič! Veď preto si prišla, či nie? Zasadiť mi ďalšiu ranu!“

Hermiona naprázdno preglgla a v ústach jej vyschlo. „Prišla som ti oznámiť, že tvoj otec, Lucius Malfoy včera v skorých ranných hodinách skonal.“ Stíchla čakajúc na jeho reakciu, tá však akosi neprichádzala. „Prijmi moju úprimnú sústrasť,“ hlesla a dúfala, že nepočul ako sa jej trasie hlas. Túto časť nutných povinností nenávidela. Nikdy doteraz sa však necítila tak hrozne skľúčene. Ani sa jej nespotili dlane, ani hlas sa jej inokedy nezachvel. „Tak prečo teraz?“ uvažovala a premýšľala, či to nie je hlavne vďaka tomu šeru.

„Úprimnú? To nemyslíš vážne, však?!“ vyštekol zlostne a zaškrípal zubami. Pri tóne jeho hlasu sa zachvela, ale nezľakla sa. Nie. Draca Malfoya sa nikdy nebála. Nad jeho pohoršenou otázkou sa ani len nepozastavila. Nemusela sa zodpovedať svojmu svedomiu. To bolo bez poškvrny. Ona nemohla za to ako neslávne skončil jeho otec. Sám si to zavinil. Ona ho nenútila pridať sa k Voldemortovi a neprikazovala mu ani mučiť, či vraždiť.

„Myslela som, že to oznámim aj tvojej matke,“ podotkla nevšímajúc si jeho výbuch, no vzápätí vystrašene cúvla.

„Nie!“ zvolal zúrivo. Potom sa však akoby mávnutím čarovného prútika upokojil, schovávajúc svoje rozbúrené emócie za ľadovú masku chladnej strojenosti. „Čo bude s jeho telom?“

„Dnes večer ho sem dopravia, aby ste ho mohli pochovať.“ Nevedela, či sa jej to len zdalo, alebo či naozaj začula jeho trpký vzdych.

„Ak je to všetko, čo si chcela, môžeš ísť,“ vyzval ju a ona nebadane kývla hlavou. Nechcela sa tu za žiadnych okolností zdržať dlhšie ako bolo nutné.

„Zbohom, Grangerová,“ riekol jej chrbtu a jeho hlas zanikol za dverami, ktoré Hermiona náhliac sa von ako malý tajfún za sebou zaplesla.

„Vôbec sa nezmenil. Grobian akýsi,“ zahundrala si popod nos, keď si opäť nasadzovala rukavice. No potom sa nad tým zamyslela. Ako by sa správala ona, keby bola na jeho mieste? Sama nevedela. V hale na sekundu zastala omráčene zízajúc na Narcissu Malfoyovú. Vždy, keď ju stretla uvedomila si, aká to je impozantná žena. Aj teraz, v pokročilom veku, takom zrelom a pri všetkom, čo ju stretlo vyzerala ako mýtická bohyňa. Dlhé plavé vlasy mala zopnuté do slušivého uzla, zložito upraveného na temene hlavy. Ani jeden vlások jej nevyčnieval. Čierne šaty so zapínaním až pod krk obopínali krivky jej tela, ktoré bolo stále štíhle a nepochybne vábivé pre mužské oko. No Hermione v tej chvíli napadlo len jedno: „Vyzerá tak neuveriteľne krehko!“ Iba jej mierne kývla hlavou na pozdrav a vykročila k dverám, do snehovej metelice želajúc si, aby bola odtiaľ čím skôr preč.

Keď Narcissa vošla do pracovne, našla stáť svojho syna pri okne. „Čo chcela?“ opýtala sa tichým, nevýrazným hlasom a zrak jej padol na snehobielu obálku ležiacu na stole. Ešte stále bola neporušená. Siahla na ňu svojimi štíhlymi prstami a kŕčovito ju zovrela v ruke, ktorá sa nepatrne zachvela, no pozornému oku jej syna to neušlo.

„Chcel som ísť práve za tebou, mama,“ povedal celkom mäkko a podišiel k nej. Chytil jej voľnú ruku a zovrel ju vo svojich dlaniach. „Nesadneš si?“

Narcissa pokrútila hlavou. „Nie. Povedz mi to. Ja to zvládnem,“ uisťovalo ho svojím tichým hlasom, pokúsiac sa o úsmev, no v očiach sa jej zaleskli slzy.

„Otec. Je mŕtvy,“ šepol a bedlivo sledoval matkinu reakciu. No nič sa nestalo. Napriek tomu ju objal. Nevedel ako dlho tam tak stáli, no potom sa od neho odtiahla. Studenou rukou ho pohladila po líci, vytratiac sa z izby ako tieň. Len to z nej ostalo.

Draco bol zúfalý. Nevedel čo robiť, aby ju utešil, pretože sám trpel. Ani sa s ním len nerozlúčili. Zúril pri predstave, že jeho otec tam zomieral celkom sám a v špine. Vedel, čo si budú šepkať ľudia, keď stretnú niekde na ulici jeho alebo jeho matku. „Tak mu treba! Bol to vrah! Má, čo si zaslúžil! Spravodlivosť predsa len existuje!“ Toto si šepkali aj pred tým. Vrhali po nich pohľadmi, ktoré hovorili o opovrhnutí, neskrývanom potešení a výsmechu. A oni im už toľké roky odolávali. V duchu sa však pýtal: „Dokedy ešte?!“ A preklínal nielen Voldemorta, ale i samotného Salazara Slizolina, ako aj svoju strojenú nadradenosť určenú čistou krvou.

Podišiel k barovej skrinke a do brúseného krištáľového pohára si nalial trochu ohnivej whisky. Potreboval to ako soľ. Párkrát si odpil a potom pohár šmaril o stenu, vybíjajúc si na ňom nielen zúrivosť, ale i bezmocnosť. Nepomohlo to. Prehrabol si rukou vlasy, nedbajúc na to, že ich postrapatil. Odišiel z pracovne do jedného zo salónov, ktoré nepoužívali. Bolo tam chladno. V tejto miestnosti sa pár dní nekúrilo. Možno aj preto sa jeho dych zhmotnil v obláčikoch pary. Potreboval upratať, aby tu bolo miesto na rakvu, keď doručia otcovo telo. Mávnutím prútika popresúval nábytok, a uprostred vyčaroval nevysoké drevené podstavce. To zatiaľ stačilo. Keď tu bude rakva, pričaruje aj vysoké stojany so sviecami a pekný smútočný veniec, hoden spomienky na pána domu.

Narcissa sedela v svojej izbe, v obľúbenom prútenom hojdacom kresle, ktoré dostala od manžela posledné Vianoce čo strávili spolu. Mierne sa pohojdávala a hľadela kamsi do prázdna. Na kolenách jej ležal pergamen, ktorý doniesla Hermiona Grangerová, vdova po Ronaldovi Weasleym. Čierne na bielom tam stále desivé potvrdenie slov jej syna.

„Vážená madam Malfoyová, pán Malfoy,

Dovoľujeme si Vám oznámiť, že Váš manžel a otec Lucius Pendragon Malfoy skonal dňa 6. decembra 2008 v skorých ranných hodinách v čarodejníckom väzení Azkaban. Príčinou bolo zlyhanie srdca. Jeho telo Vám doručia o dva dni neskôr, t.j. 8. 12. t. r. o ôsmej hodine večer.

Prijmite našu úprimnú sústrasť.

S pozdravom,

Hermiona Granger – Weasleyová
 vedúca Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva

Kingsley Shacklebolt
Minister mágie.“

Lenže ona to vedela. Vedela to skôr ako zočila tú mladú ženu postávať pred ich sídlom. Skôr ako to oznámila jej synovi. Tú noc mala nepokojné sny a spánok dlho neprichádzal. A keď konečne zaspala, nevydýchla si. Nad ránom sa prebudila vystrašená, s tmavými kruhmi pod očami a neveriaco zízala na ich svadobný portrét, ktorý nevedno ako padol zo steny. Sklo puklo presne tak ako jej srdce. Ani ju len nenapadlo opraviť ho. Oči jej zaliali horúce slzy, kým jej vnútro zachvátilo mučivé zdesenie. Áno, vedela to. Jej manžel v tej chvíli skonal.

Narcissa vstala a vo veľkom zrkadle sa dôkladne obzrela. Uhladila si vlasy a znova prekryla kruhy pod očami make – upom. Na ústa si naniesla obľúbený odtieň rúžu a upravila si striebornú brošňu so smaragdovým kameňom, pamiatku po matke. Bola nakrivo pripnutá pod stojačikovým golierom zamatových šiat. Konečne spokojná so svojím bezchybným výzorom vzala do ruky pripravenú fľaštičku s jagavou zlatou tekutinou a znovu si sadla do kresla, z ktorého len pred chvíľkou vstala. Bolo jej chladno a tak si cez kolená prehodila deku. Dívala sa na tekutý obsah fľaštičky, ktorá sa trblietavo leskla v žiare ohňa. Hľadela naň a spomienky ju niesli do minulosti, keď boli takí šťastní. Rozpamätala sa na deň, keď sa prvý raz zahľadela do Luciusa. Na jeho sladké bozky, ktorými ju zasypával. Na množstvo kvetov, ktoré jej daroval. Na ich vášnivé milovanie. Spomenula si na chvíľu, keď sa im narodil ich vytúžený syn. S nostalgickým úsmevom na perách zdvihla ruku k ústam a jagavý obsah flakónika vypila do dna. Červeným jazykom si oblizla pery, aby jej neunikla ani kvapka tohto sladkastého moku. Pohodlne sa oprela a dovolila svojim spomienkam, aby ju ukolísali k spánku. Aby ju vrátili späť do náručia milovaného manžela.

Len čo škriatok o siedmej oznámil Dracovi, že večera sa môže podávať, ten mu dovolil prestrieť stôl v jedálni a sám šiel zavolať matku. Dosť ho znepokojilo, že odmietla obed. Preto dúfal, že teraz mu bude robiť spoločnosť a zje aspoň niečo. Ak mala zvládnuť nasledujúcich pár dní, potrebovala byť silná. Zaklopal na dvere jej spálne, a keď sa neozývala, vošiel dnu.

„Mama?“ šepol, keď ju zbadal spať schúlenú v kresle blízko kozuba. Oheň vrhal na jej tvár svoje svetlo, vďaka čomu pôsobila teraz jemnejšie a zraniteľnejšie ako kedykoľvek predtým.

„Mama,“ zopakoval mäkko a dotkol sa jej ruky. Bola chladná. Nechápal prečo, veď v izbe bolo príjemne telo. „Mama, večera je na stole. Vstávaj,“ naliehal, no ona akoby ho nepočula, alebo nechcela počuť. Chytil ju za plecia a jemne ňou zatriasol.

„Mama!“ zhrozene sledoval ako jej hlava bezvládne odkväcla na bok. Trasúcou sa rukou jej skúsil nahmatať pulz. Snažil sa zachytiť aspoň nepatrný tep. I ten najslabší, či najpomalší úder matkinho srdca. Márne. „Prečo?“ šepol a hlas sa mu zasekol v hrdle. Kľakol si na kolená, zaťal ruky v päsť a z hrdla sa mu vydral zúfalý výkrik plný žiaľu a bolesti. Bolo neskoro, aby niečo spravil. Mohol ju možno zachrániť, no prišiel neskoro.

Na podlahe sa vedľa kresla zaleskla prázdna fľaštička od elixíru. Zdvihol ju a prečítal si nápis na štítku. Stále tam: „Dúšok živej smrti.“ Odhodil ju a vzal mŕtve telo matky do náručia. Zniesol ju do salóna, vyčarujúc tú najkrajšiu rakvu, akú len v tej chvíli dokázal vykúzliť. Keď ju opatrne ukladal na hodvábne biele podušky, naposledy jej vtisol vrúcny bozk na čelo.

„Zbohom mama, vždy ťa budem ľúbiť,“ šepol. Sadol si na jednu zo stoličiek stojacich pri stene a schoval si tvár do dlaní. Z očí sa mu kotúľali slzy a on ich jednoducho nedokázal zastaviť. A ani nechcel. Práve prišiel o posledného človeka, ktorému nebol ľahostajný, a ktorého miloval. Škriatok ho spoza dverí pozoroval. Jeho sivé oči boli plné horúcich slz. Ticho luskol prstami a na rakve, ktorú vyčaroval mladý pán sa po jej obvode objavili červené ruže. Jeho dar, pre pani domu.

Hermiona sa o tej tragédii dozvedela z Denného proroka. Teraz stála v tieni mohutného stromu, ktorého jeseň okradla o všetky zelené listy a uložila ho na zimný odpočinok. Holé konáre stromu boli obťažkané napadnutým snehom a postriebrené inovaťou. Pozorovala skupinu ľudí, ktorí sa zhrčili okolo dvoch čerstvo vykopaných hrobov. Nebolo ich veľa. Pár známych, pár starých priateľov zo školy, pár členov Ministerstva. Prišiel aj Harry s Ginny. Postavili sa však trochu obďaleč. Pomyslela si, že asi nechceli provokovať. Prišla dokonca aj Andromeda Tonksová so svojím už dvanásťročným vnukom Teddym Lupinom. Ten chlapec rástol ako z vody a čoraz viac sa ponášal na svojich rodičov, ktorí zahynuli krátko po jeho narodení.

Zotrela si z líca vyštípaného od mrazu slzu. Pohľad na ohnutý chrbát toho kedysi hrdého a pyšného muža bol neuveriteľný. Čudný a skľučujúci. Vzhliadla k ruži, ktorú zvierala v ruke a vzdialila sa mieriac k hrobu svojho manžela. Trafila by sem aj so zaviazanými očami. Jeho hrob bol jednoduchý. Kamenný náhrobok čnejúci k nebu bol ako nemý výkrik jej zúfalého žiaľu. Aj epitaf sa vyznačoval jednoduchosťou: „Navždy budeš mať miesto v našich srdciach.“ Položila kvet na hrob a usmiala sa cez slzy.

„Nehovorila som ti, že ten nápad urobiť si vodičák na muklovské autá je somarina?!“ vyčítala holému kameňu, akoby sa hádala s Ronom. „Prečo si ma nepočúvol?!“

Na plece jej dopadla čiasi ruka a ona sa vyľakane otočila. „Harry,“ šepla a padla mu do náručia. Bez zaváhania ju objal, vtisnúc jej bozk do vlasov.

„Ahoj Hermiona,“ pozdravila ju Ginny a aj ona objala svoju priateľku rovnako vrúcne.

„Už sa to skončilo?“ opýtala sa a kráčajúc od Ronovho hrobu medzi nimi zavesená do oboch pozrela k hrobke Malfoyovcov. Stál tam už len jeden človek. Draco.

„Hej,“ odvetil Harry. „Nikdy by som si nebol myslel, že nebudeme pochovávať jedného, ale oboch naraz. Nemám ho síce rád, ale nemá to ľahké. Je mi ho tak trochu ľúto.“

„Veru. Ostal celkom sám. Najprv žena a syn, teraz obaja rodičia,“ podotkla súcitne Ginny.

„Počula som, že sa otrávila,“ zašemotila Hermiona. „Je to pravda?“

„Áno,“ pritakala jej priateľka.

Harry si vzdychol. „Bolo to v deň, keď si im to išla oznámiť.“ Vedel to, pretože sa mu žalovala a skúšala ho presvedčiť, aby ta šiel namiesto nej. Vyhovoril sa.

„Ale nesmieš si to vyčítať, rozumieš?!“ zasiahla Ginny pohotovo, skôr ako si za to skutočne stihla pripísať vinu. „Nemôžeš za to! Je hrozné, že sa to stalo, ale ona sa tak rozhodla. Sľúb mi, že si to nebudeš vyčítať, a že sa tým nebudeš trápiť! Sľúb mi to,“ nástojila.

„Sľubujem,“ šepla, no neznelo to práve najpresvedčivejšie, preto rýchlo dodala: „Naozaj!“ Zdalo sa, že jej uverili.

„Mama vravela, že tieto Vianoce chceš stráviť osamote,“ riekla jej priateľka zmeniac tému rozhovoru.

„Je to pravda. Potrebujem byť chvíľu sama.“

„Dobre, ale cez Vianoce?“ čudovala sa Ginny, ktorú trápilo, že Hermiona bude niekde sama ako prst, lebo si vedela celkom dobre predstaviť, že sa bude zožierať spomienkami na Rona, ktoré ju budú len mučiť. Hermionino rozhodnutie sa jej vôbec nepozdávalo.

Ona však len neurčito pokrčila plecami. Tušila, že budú namietať, ale nedalo sa nič robiť. Už sa rozhodla. So správou, že predáva dom sa zmierili celkom dobre, chápali ju. Nemohla tam žiť bez toho, aby jej niečo nepripomenulo Rona. Musela sa postaviť na nohy a naučiť sa znova žiť bez neho. Boli to dva roky a ona sa s jeho smrťou stále nedokázala vyrovnať. A toto bolo jediné rozumné riešenie, ak sa len nechcela utrápiť na smrť.

„Tak dobre. Ale keby si zmenila názor vieš, že u nás budeš kedykoľvek vítaná,“ povedal Harry a tentoraz ju objal na rozlúčku. To isté spravila aj Ginny.

„Ak niečo budeš potrebovať, len nám daj vedieť. A nezabudni nám nechať adresu, aby sme vedeli kam ti máme poslať vianočné darčeky, dobre?“ uisťovala sa ešte.

„Samozrejme, neboj sa o mňa Ginny, bude v poriadku,“ šepla a vymanila sa z jej objatia. Keď sa obaja odmiestnili, znova a naposledy uprela svoj pohľad do diaľky, no Draca Malfoya už nezahliadla.