Wardenka

3. kapitola

Opovrhneš mnou, či ma vezmeš na milosť?

Ráno sa Hermiona zobudila do slnečného dňa. Natiahla sa na posteli lenivo ako mačka a siahla po svojich starých náramkových hodinkách. Bolo desať preč. Prekvapene zhíkla a posadila sa na posteli. Schmatla z nočného stolíka čiernu gumičku na vlasy a tú svoju neposlušnú záplavu uväznila v našuchorenom drdole. Pri pohľade do zrkadla si sľúbila, že to musí poriadne rozčesať, no najprv sa chcela umyť. Keď sa prezliekala uvažovala, čo bude robiť. Potom jej zas prišlo na um, že dnes by mal prísť ten záhadný majiteľ. Len čo však zbehla dole do kuchyne, zistila, že už bol dávno tam. Na kuchynskej linke stál papier s odkazom adresovaný jej.

„Prajem Vám dobrý deň.

Išiel som si vybaviť pár osobných záležitostí. Vrátim sa okolo obeda.

S pozdravom,

D. M.

P.S. : Drevo do kozuba je v koši pod schodmi.“

Zamračene hľadela na iniciály na konci odkazu. „D. M.,“ šepla. „Nie, to by bolo nemožné. Oprava Hermy, to je nemožné!“ opravila samu seba a uškrnula sa. „Začínam bláznieť, keď sa rozprávam sama so sebou?“ Pokrútila hlavou a radšej postavila vodu na kávu. Urobila si hrianku a prečítala najnovší výtlačok Denného proroka. Sove dala do mištičky zopár sušienok a starostlivo si prezrela zásoby v skrinkách v kuchyni, špajze a chladničke. Rozmýšľala, či má počítať pri obede aj s pánom majiteľom a tak sa nakoniec rozhodla predsa len uvariť pre dvoch.
Ako sa však ukázalo, tajomný pán ostal aj naďalej nevyriešenou záhadou. Nakoniec bola rada, že sa to tak zvrtlo, pretože bola nervózna. Pripisovala to tomu neurčitému pocitu, ktorý ju kváril. Nemohla za to, ale tie iniciály si spájala s jediným menom, ktoré poznala.

„Začínaš byť paranoidná,“ zašomrala si popod nos a vyzrela von oknom. Pohľad na zasneženú krajinu zaliatu v lúčoch zubatého slnka skúpeho na teplo ju zlákal na prechádzku. Zašla až k domčeku O´Neillovcov, ktorý bol vzdialený hodnú míľu.
Milovala takého prechádzky s Ronom, keď sa brodili snehom, ktorý im tak ako teraz jej siahal po kolená. Rozprávali sa, objímali a bozkávali, nakoniec ju Ron vždy zvalil do snehu a poriadne sa vybláznili.
„Chýbaš mi,“ šepla a vydala sa na spiatočnú cestu k domčeku a len tak zo zábavy mazala za sebou prútikom stopy.

Večer sa uchýlila do salóna. Na stole mala rozložené papiere a zopár hrubých v koži viazaných kníh. Začarovaná lyžička v pohári sama miešala čaj a ona usilovne zapisovala čosi brkom na pergamen. Odpočinula si až potom, čo ju rozbolela ruka. Vzala pohár s čajom a upíjajúc z neho prešla k obloku. Už asi stý raz za poslednú pol hodinu vrhla pohľad na svoje hodinky. Bolo skoro jedenásť.

„Kde je?“ šepla znepokojene. Mal prísť na obed a už bola noc. „Vari je jedným z tých, ktorý nedodržia, čo sľúbia? Alebo sa mu niečo stalo?“ Potom si uvedomila, že on nič nesľúbil. Veta v odkaze o približnom čase jeho návratu nehovorila nič o sľube. „Čo ak sa mu naozaj niečo stalo?“ hlesla. Vzápätí sa vyľakane strhla, keď začula zvuk otvárajúcich sa dverí. Zrazu nevedela, či má naňho počkať v salóne, alebo mu ísť oproti a predstaviť sa.

Jej nohy si však povedali, že počúvnu signál, ktorý k nim vyslala jej zvedavá myseľ. Avšak na chodbe ostala stáť ako obarená. Jej rozum teraz vysielal celkom iné signály. „D. M. Draco Malfoy!“ Poloprázdna šálka s čajom jej vypadla z rúk. Rozbila sa a zvyšok čaju sa vylial na podlahu. Ona si to však nevšímala.

„Čo tu robíš?!“ zvolala zdesene zvýšeným tónom hlasu, čo znelo dosť hystericky. Musela sa chytiť zárubne dverí, pretože mala dojem, že sa zosype.

Draco Malfoy jej venoval jeden z tých svojich nadradených pohľadov, keď jej oznámil krutú pravdu. „Myslel som si, že to vieš. Je to jedna z nehnuteľností, ktoré mi patria.“

„Odchádzam! Okamžite!“ zvolala splašene a jediné na čo myslela bolo, ako si za desať sekúnd zbaliť všetky veci a odísť. Stalo sa však to, s čím nerátala. Pošmykla sa na vyliatom čaji a udrúc si hlavu o zárubňu, ktorej sa len nedávno kŕčovito pridržiavala, zamdlela.

Draco ju však zachytil skôr ako spadla na zem. „Ženská bláznivá!“ precedil zlostne pomedzi zuby a zložil ju opatrne na gauč. Pod hlavu jej podložil vankúšik a namieril na ňu prútikom.

„Ennervate!“ žuchol sa unavene do kresla oproti a sledoval ako sa pomaly preberá. „Porozprávajme sa,“ navrhol celkom pokojne a čakal.

Spražila ho pohľadom šúchajúc si udreté miesto na hlave. „Čože? Ty máš záujem zhovárať sa so špinavou humusáčkou?!“ Skoro sa rozosmiala a posmešne si odfrkla.

Čo jej mal na to povedať? „Áno. A bol by som rád, keby si viac to dehonestujúce oslovenie nepoužívala.“

Hermiona zabudla od prekvapenia zavrieť ústa. „Čo to povedal? Asi som zle počula!“ uvažovala v duchu, premietnuc si spätne jeho vetu.

„Naozaj ti až tak veľmi prekážam? Až tak veľmi ma nenávidíš, že sa chceš radšej vrátiť?“ opýtal sa s pohľadom zaboreným do zeme.

Hermiona bola ticho. Nestávalo sa, že by jej niekto dokázal vziať reč. Draco to bral ako dobré znamenie a preto pokračoval.

„Ja viem, že som nebol práve najpriateľskejší, ale zmenil som sa. Robil som veci ... chyby, na ktoré nie som vôbec hrdý a ľutujem ich.“

Hermiona naňho zamračene zízala a mala chuť opýtať sa: „Hej, pane, kto ste? Kde je skutočný Draco Malfoy?“ Ale opýtala sa niečo iné. „A to ti mám veriť? Myslíš si, že som naivná hlupaňa?!“

Vzdychol si. „Myslím si, že si dosť inteligentná na to, aby si vedela posúdiť pravdu aj sama, Hermiona.“ Vstal z kresla a strčil si prútik do vrecka kabáta. „Ak chceš naozaj odísť, nemôžem ti brániť. Popravde ... tým naivným som bol ja, keď som tajne dúfal, že zabudneme na staré hriechy a možno ... možno sa spriatelíme,“ šepol a tak ticho, že posledným slovám skoro neporozumela.

„Nemyslíš si, že každý má právo na druhú šancu? Mohla by si aspoň skúsiť odpustiť mi?“ S týmito slovami opúšťal salón, no vo dverách sa k nej ešte otočil. „Bol by som rád, keby si ostala.“
Potom rýchlo opravil rozbitú šálku a kúzlom očistil aj podlahu. Zanechal ju tam sedieť s neprítomným výrazom na tvári, úplne šokovanú.

Draco zavrel dvere na svojej izbe a oprel sa o ne. Nevedel, či ju presvedčil o úprimnosti svojich slov, no dosť o tom pochyboval. Vlastne by ho neprekvapilo, keby si okamžite zbalila veci a ušla odtiaľ ešte dnes v noci. Čo vlastne od nej čakal? Sám sa v sebe nevyznal. Rozopol si čierny flaušový kabát a prehodil ho cez stoličku, kým zo skrine nevybral vešiak a nezavesil ho na svoje miesto. Podišiel k oknu a odhrnul záclonku. Vonku zasa snežilo.

Draco si trpko vzdychol a kľakol si pred kozub. Len čo sa v ňom rozhorel ohník, usadil sa do kresla a vyzul si čižmy. Dlhé, štíhle nohy si vyložil na taburet a oprúc sa v kresle privrel oči. Tak dlho ju nevidel. Celých desať rokov. Zdalo sa mu, že odvtedy, čo ju videl naposledy skrásnela ešte viac.
„Moja krásna mukelka,“ šepol ledva pohnúc perami. Tak ju totiž nazýval v duchu celé roky. Odo dňa, kedy ju uvidel stáť na vlakovej stanici nástupišťa 9 a ¾. Tajne si prial, aby ju klobúk zaradil do Slizolinu, no vedel, že sa to nestane. Videl jej rodičov a ani na moment nepochyboval o tom, že nie sú čarodejníci. On putoval do Slizolinu a ona do Chrabromilu, kam obaja neomylne patrili. Vôbec sa teraz nečudoval, že mu nemohla uveriť, keď jej celý čas ukazoval svoju najhoršiu stránku. Masku ozdobenú farbami povrchnosti a nadradenosti. Takú mal výchovu a to dostal do vienka po rodičoch. Miloval ich, no nikdy ho nedokázali pochopiť. Nechceli vidieť, že on je iný. Nechcel nič predstierať a predsa ho k tomu nútili.

Tak veľmi žiarili, keď sa spriatelila s Weasleym a Potterom, že ju pred svojimi pätolizačmi začal hanlivo nazývať špinavou humusáčkou, hoci sa potom za to nenávidel. Tak rád by mal to, čo mali oni traja. Nikdy nepoznal, čo znamená skutočný priateľ. Keď potom začala chodiť s tým Ryšavcom, snažil sa na ňu zabudnúť zo všetkých síl. Aj on si našiel partnerku, s ktorou sa neskôr oženil, no na Hermionu Grangerovú nikdy nezabudol.
Keď mu pred troma dňami Mary telefonovala v súrnej veci, nikdy by si nebol ani len predstavil ani v tých najdivokejších snoch – že si prenajme jeho sídlo Solitude na celý jeden mesiac. A už vôbec nie to, že s ňou bude mať šancu stráviť pár dní osamote. Bola to síce minimálna šanca s nepatrným percentom na úspech, ale za pokus to stálo. Bol by nesmierne šťastný, keby sa z nich stali priatelia, no nechcel si robiť plané nádeje. Hoci ju bláznivo miloval, nebol bláznom.

Draco zo seba stiahol rolák i nohavice s boxerkami a ľahol si do postele nahý. Zložil si ruky pod hlavou a nechal sa unášať myšlienkami na svoj bezútešný život, ktorý sa s ním pohrával ako s marionetkou v akejsi čudnej divadelnej hre. Musel si však priznať jednu vec. Po smrti rodičov – nech im Merlin dá večný pokoj – mu odľahlo. Už ho nič nespútavalo s pravidlami a etiketou, ktorú dodržiavali, a ktorá ho škrtila pod krkom ako príliš utiahnutá viazanka. Konečne mohol byť sám sebou.

Hermiona stále sedela na gauči zvierajúc v rukách pohár s jantárovou tekutinou. Od whisky ju pálilo síce hrdlo a horúčava jej zaliala celé vnútro, ale nič nepomáhalo. V hlave si premietala už viac ako hodinu dookola všetko, čo jej povedal a čo sa o ňom dozvedela od Mary. Tie informácie boli v rozpore s tým, akého ho poznala celé tie roky ona. Nástenné hodiny odbili jednu hodinu v noci a ona stále sedela v salóne s nedopitím pohárom.

„Čo tým sleduje?“ šepla nahlas neustále sa mučiac otázkami, na ktoré nepoznala odpovede. Nakoniec uznala, že ráno býva múdrejšie ako večer, a preto svoje rozhodnutie odložila na zajtra. Aj tak jej z toho ustavičného premýšľania trešťala hlava. „Alebo to bolo z toho, že som sa udrela?“ Vzdychla si. Do svojej izby však nešla. Tam hore bol on. Uložila sa na gauč. Nebol taký pohodlný ako posteľ, ale postačoval jej.

Draco vstal skoro. Zobudili ho šteklivé slnečné lúče, ktoré sa predierali cez krémovú záclonu do jeho izby. Natiahol sa na posteli prepínajúc všetky svaly na tele a pretočiac sa na chrbát zo seba stiahol prikrývku. Prvá myšlienka, ktorá sa mu zrodila v hlave patrila jej. Zmučene zavzdychal, keď ucítil v slabinách priam pulzujúce nenaplnenie. Po smrti svojej manželky nemal žiadnu inú. Už celé tri roky sa nemiloval, akoby držal prísnu askézu. Chýbal mu dotyk ženského tela, bozky, ktoré by ho privádzali do šialenstva. No on vždy túžil len po tej, ktorú nemohol mať. Keď si predstavil, že Hermiona spí v jeho dome vzdialená len pár metrov od neho, už len tá predstava ho privádzala do vytrženia. Potreboval sa uvoľniť a potreboval sprchu.

V kúpeľni zo seba zhodil župan a otočil kohútikmi, aby si nastavil požadovanú teplotu vody. Postavil sa pod sprchu a dlaňami sa oprel o stenu, nechajúc vodu poláskať mu rozhorúčenú pokožku kvapôčkami vody. Kvapky sa smelo kĺzali dole jeho mocným, svalnatým telom zachádzajúc aj do tých vzrušujúcich zákutí. Siahol na mydlo, ktoré bolo cítiť sviežou vôňou mora a trel ho rukami do vtedy, kým neboli klzké a spenené. Zavrel oči a okamžite sa mu vybavila jej láskavá tvár. Túžil po nej toľké roky!

„Mína,“ šepol chrapľavo a rukami si pomaly prechádzal cez širokú, hladkú hruď, plecia i krk predstavujúc si jej krásne štíhle telo, ktoré by sa pod ním vábivo, zvodne vlnilo v jeho posteli, pod ním! Rukou si zašiel na ploché brucho, ukazovákom obkrúžil pupok a zamieril dlaňou do slabín, kde sa už hodnú chvíľu hrdo vypínal jeho symbol mužnosti. Bol taký vzrušený. Objal si rukou klzkou od mydla navretý penis a začal ho jemne trieť, doprevádzajúc to tichými vzdychmi. Starostlivo a obratne prechádzal po celej jeho majestátnej dĺžke. Jeho pohyby sa mysliac na Hermionu, na jej nahé telo, zrýchľovali. Netrvalo dlho a on vybuchol hryzúc si spodnú peru, len aby od úľavy nevykríkol. Znova sa omámený oprel o stenu a zaklonil hlavu. Kvapôčky vody mu jemne dopadali na tvár i telo ako pery nežnej milenky, ktorá ho bozkáva s vďakou za uspokojenie. Zachvel sa a napätie povolilo. Avšak túžba, ktorá ho zvnútra spaľovala bola príliš mocná, príliš divoká na to, aby ju odnieslo preč zopár mokrých kvapiek vody v rannej sprche. A to dobre vedel.

Hermionu ráno prebudila lákavá vôňa kávy a opekanej slaninky, ktorá sa šírila z kuchyne a rozdráždila jej čuchové i chuťové bunky. Pretrela si oči a zívla.

„Mala by som sa ísť umyť,“ napadlo ju a tak vyšla hore schodmi a zamieriac do svojej izby prešla priamo do kúpeľne. Mala pocit, že nebude postačovať iba umytie tváre a tak si aj ona dopriala osviežujúcu sprchu. Natiahla na seba svoje obľúbené rifle a čierny rolák, keď zastala váhavo uprostred izby. „Zbaliť sa a odísť, alebo ostať?“ vírilo jej hlavou no teraz si nebola istá, či to zvládne. Lenže ona nebola z tých ľudí, ktorí riešili svoje problémy útekom.

Preto zišla do kuchyne a pár minút ho nenápadne len tak pozorovalo odo dverí. Zvŕtal sa okolo sporáka a myslela si, že si ju nevšimol. Hermiona si ho premeriavala skúmavým pohľadom. Zdal sa jej byť vyšší a rozhodne mužnejší. Bol štíhly, ale zato dobre stavaný. Ako Adonis. Plavé vlasy mal ešte mokré, takže usúdila, že aj on si doprial trochu osvieženia. Stále mali svoju zlatú farbu. Nezbledli mu tak ako Luciusovi. To zrejme zdedil po matke.

„Dobré ráno,“ pozdravil jej a usmial sa na ňu. Bol nesmierne rád, že mu neutiekla cez noc. Keď ju našiel spať schúlenú na gauči v salóne, skutočne mu odľahlo. Považoval to za malý, no úspešný krôčik k vytýčenému cieľu. „Spravil som raňajky,“ oznámil ukazujúc na prestretý stôl s naservírovaným jedlom. „Pridáš sa ku mne?“ Poodtiahol stoličku, núkajúc jej miesto vedľa seba pri stole, zatiaľ čo ona tam nerozhodne postávala hryzúc si spodnú peru. Jeho ponuku však odmietnuť nemohla z viacerých dôvodov. Bola hladná ako vlk a voňalo to naozaj neuveriteľne lákavo.

„Dobrú chuť,“ zaprial jej a pustil sa do jedla po očku ju pozorujúc.

A ona to vedela. Cítila na sebe jeho krátke, no intenzívne pohľady, lebo na ňu pôsobili rovnako ako keby sa jej dotýkal. Keď dojedla aj ona, vstala od stola, aby upratala riad. Keď jej v tom chcel zabrániť, nervózne ho okríkla.

„Nie!“ a oveľa miernejšie dodala: „Ja to spravím.“

Draco viac neprotestoval. Zvážnel a pohrávajúc sa s hrnčekom kávy po chvíli predsa prehovoril. „Dobre, aj tak by si mala vedieť pravdu,“ zašomral a ona ustrnula v pohybe. „Strašne nerád umývam riad,“ priznal sa a zatváril sa tak nešťastne, že keď jej to došlo a prekvapene naňho pozrela, skoro sa nad tou bizarnou poznámkou rozosmiala. No len kým si neuvedomila, čo spravil. Rozosmial ju. On! Draco Malfoy! Znova sa zachmúrila, no jeho potešilo zistenie, že dokázal čosi také ako vyvolať jej úsmev na tvári. Bolo to skoro ako zázrak.

„Draco?“ ozvala sa, keď si utierala mokré ruky do utierky.

„Áno?“

„Naozaj si myslel celkom vážne to, čo si mi včera povedal? Pretože ak si ma skúšal oklamať, tak ...“ pozrela naňho ohnivým varovným pohľadom, no on sa len smutne pousmial. Vyzerala tak, akoby naňho chcela použiť Legillimenicu.

„Neklamal som Hermiona,“ odvetil a dúfal, že to znelo dosť presvedčivo.

„Stále nechápem prečo?!“ vyhlásila tvrdohlavo. Draco vstal od stola a podišiel k nej. Až teraz si všimla, že kríva, hoci len nebadane. Zastal oproti nej a zahľadel sa na ňu tými svojimi nebesky modrými očami, ako keby jej röntgenoval dušu.

„Naozaj to chceš vedieť?“ hlas mal zastretý nehou, ktorá sa mu odzrkadľovala i v tvári a ona bola ešte viac zmätenejšia. No prikývla. Ruky spustené pozdĺž tela zaťala v päsť, keď zdvihol ruku a hánkami prstov ju pohladil po líci. Stuhla a prižmúrila oči tak veľmi ako to len šlo.

„Nikdy si sa ma nebála a ani teraz sa nemusíš,“ šepol a zrazu ju celkom spontánne pobozkal. Dokonca jej chvíľu trvalo, kým si uvedomila, čo sa deje.

Bol to krátky a nežný bozk. Iba sa jej dotkol perami. Len ju poláskal. No len čo sa odtiahol, chcelo sa jej zakričať: „Nerob to! Pobozkaj ma znovu!“ Vytreštila oči a zachvela sa.

Hľadel na ňu tak zmučene, že ho mala chuť objať a zašepkať, že bude všetko v poriadku. „Hermiona! Pre Merlina!“ zaúpela v duchu vystrašená vlastnou reakciou.

Znova natiahol ruku k jej tvári a pohladil ju. „Neodchádzaj,“ naliehal nežne. „Prosím. Ako inak ti mám dokázať čestnosť svojich úmyslov a pravdivosť vyrieknutých slov?“

No keď nič nevravela, odtiahol sa a odkráčal preč, strčiac si bezmocne ruky do vreciek. Hermiona sa zosunula na zem a objala si kolená. Dýchala rýchlo a plytko, akoby práve zabehla maratón. Stále sa chvela.

„Mala by som odísť, ale prečo túžim ostať?!“ zašemotila a oprela sa hlavou o kolená. „Kto vlastne si, Draco Malfoy a čo odo mňa chceš? Ako môžem vedieť, že mi neublížiš, ak tu ostanem ... s tebou?“ Hermiona to v tej chvíli iba tušila, no už bola rozhodnutá.