Wardenka

5. kapitola

Bojuj o to, po čom túžiš!

Vonku vládla tma a znova snežilo. Mladý muž, sotva tridsaťročný sa náhlil ledabolo osvetlenou ulicou. Jeho dlhá drevená vychádzková palička sa zabárala do snehu, ktorý pokrýval zľadovatenú vrstvu chodníka. Zastal pred schodmi s kovaným zábradlím vedúcim k zeleno natretým dverám, ktoré boli osadené v tehlovom múre červenej farby. V jej okne sa svietilo. Nemusel sa zamýšľať nad tým, čo spraví. Opatrne vyšiel po schodoch a vošiel dovnútra. Vchodové dvere nesúhlasne zaškrípali, ale on si to nevšímal. Myslel len na to, ako ju má presvedčiť, aby sa k nemu vrátila. Bol zmätený. Myslel si, že im bolo spolu dobre a potom sa to stalo. Jednoducho zmizla. Ani sa s ním len nerozlúčila. To ho ranilo najviac. Keby mu bola fľochla do tváre aspoň niečo ako: „Odchádzam a už nikdy v živote ťa nechcem vidieť! Bol si otrasný. Ako človek i ako milenec.“ Toto by možno pochopil, hoci by to niesol ťažko. Ale ona nespravila ani to. Zbabelo ušla, čo sa na ňu vôbec nepodobalo. Netrvalo mu dlho, kým si zistil jej adresu. Konvalinková 7, Londýn. Nezaváhal ani na minútku. Musel ju vidieť a musel s ňou hovoriť. Chcel vedieť prečo?! Nastúpil do výťahu a nechal sa vyviezť na tretie poschodie. Nemal rád výťahy, ale v týchto studených a mrazivých dňoch ho noha bolela väčšmi ako by bol rád. Aj teraz si trel ľavé stehno, aby si ho trochu zahrial.

Draco vystúpil a výťah si privolal niekto z vyššieho poschodia. Chvíľu len hľadel na jej dvere. Vedľa dverí bola ceduľka s jej menom a pod ňou zvonček. Nechcel zvoniť. Zaklopal a čakal. Nič sa však nestalo a preto zaklopal druhý raz. Začul tichý šuchot, no dvere sa neotvorili. Draco sa čelom unavene oprel o dvere. Vedel, že je tam, na ich druhej strane a vedel aj to, že mu neotvorí.

„Hermiona, viem, že si tam, a že ma počuješ. Prosím ťa, otvor mi,“ prehovoril po chvíli napätého ticha.

Hermiona si rukou zakryla ústa. „Nemohol ma predsa počuť!“ hútala. Veď nerobila žiaden hluk. V ruke kŕčovito zvierala papierový obrúsok. Bol mokrý od sĺz a dokrkvaný. Oprela sa chrbtom o dvere a zviezla sa na zem. Hrozilo jej, že znova prepukne v plač.

„Mína, prosím, otvor mi. Chcem sa s tebou len pozhovárať, prosím ... prosím,“ naliehal, ale bolo to zbytočné. Stál tam skoro hodinu. Nedočkal sa. Hermiona bola neoblomná. Jasné, že by mohol použiť kúzlo a vtrhnúť dnu násilím, lenže to práve nechcel. Vedel, že mu začala veriť a vážil si to. Nechcel medzi nimi nijako naštrbiť vzťah, ktorý si tak ťažko vybudovali. Vzdal to. Odišiel.

Hermiona sa naňho dívala z okna svojej spálne. Po tvári sa jej kotúľali horúce slzy a jej telo sa zadúšalo vzlykmi. Videla ako na chodníku zastal a naposledy vrhol pohľad na okná jej spálne. Nakoniec sa vrhla na posteľ a s tvárou zaborenou do vankúša plakala tak dlho, že ani nevedela, kedy vlastne prestala a kedy vyčerpaná zaspala. Ráno bolo oveľa horšie ako večer. Bola bledá v tvári a oči mala opuchnuté. Neraňajkovala. Nechutilo jej. Myslela len naňho. Keď ho vtedy nad ránom opúšťala, netušila, čo to s ňou spraví. Strávili spolu Silvester a prvý deň v Novom roku, ale už potom v nej začali hlodať pochybnosti. Nakoniec to nevydržala a opustila ho. Bolo ťažké dobrovoľne opustiť jeho nežnú náruč, keď si spomenula, ako krásne sa len pred pár hodinami milovali, ale urobila to. Zbalila sa a skoro ráno odišla. Vlastne utiekla. Iste, to čo mu vyviedla sa inak ani nazvať nedalo, ale to, čo vyviedol on jej, bolo horšie. Donútil ju, aby sa doňho zamilovala! A najhoršie na tom bolo, že ju nenútil vôbec! Len tak si mohla ospravedlniť svoje pobláznené city, ktoré ju opantali ako rybu uviaznutú v sieti. Omotal si ju okolo prsta! A čím? Všetkým! Bol proste viac ako neopísateľne skvelý. Ale bol Malfoy! Draco Malfoy! Hermiona vedela, že by sa nemohla ukázať na oči Ginny a Harrymu a ani ostatným a veselo im oznámiť. „Ahoj, konečne som prekonala Ronovu stratu. Mám nového priateľa, ktorého mám celkom rada. A je to Draco Malfoy!“ Veď by ju upálili na hranici! Tešila sa, že sa zajtra vracia do práce. Určite ju tam čakajú celé kopy spisov a ona nebude vedieť, kde jej hlava stojí. A ... nebude myslieť naňho.

Nebolo to celkom tak ako si predstavovala. Jej praktikantka prácu celkom dobre zastala aj za ňu. Pravda, Chloe bola šikovná, to vedela vždy. Preto si ju aj vybrala, ale teraz ju nenávidela a spoza skoro prázdneho stola na ňu vrhala nenávistné pohľady. Vždy vtedy, keď sa pristihla, že myslí na Draca.

Keď na druhý deň vypĺňala zadržiavacie formuláre, ktoré sa týkali istého vykrádača domov, na dvere jej kancelárie niekto zaklopal.

„Ďalej,“ ozvala sa. Bola tu sama. Chloe išla na prestávku. Ona chcela najprv dokončiť svoju prácu. A Harry povedal, že sa po ňu zastaví približne o pol hodiny a pôjdu si dať obed spolu, tak sa neponáhľala.

„Ahoj Mína,“ Draco vstúpil do kancelárie a pomalým krokom sa blížil k jej stolu. Onemela. Sedela tam strnulo mysliac na milión vecí naraz.

„Čo tu robíš?“ vybuchla a schovala si ruky pod stôl. Zrazu sa jej začali neuveriteľne potiť.

„Chcel som ťa vidieť. A keďže si mi nechcela vtedy otvoriť a ja som nechcel naliehať, povedal som si, že ťa prekvapím,“ riekol obzerajúc si zariadenie jej kancelárie. „Máš to tu celkom pekné,“ povedal uznanlivo.

„Ja ... ďakujem,“ hlesla a musela si odkašľať, lebo jej začal preskakovať hlas.

„Vlastne som ťa prišiel pozvať na obed.“

„Nemôžem,“ odvetila rýchlosťou blesku bez premýšľania.

Draco nepovedal nič, len zovrel pery do tenkej linky a chápavo prikývol. Vôbec, v poslednom čase bol akýsi príliš chápavý. Musela mu to vysvetliť. Cítila sa divne. Akoby ho podvádzala.

„Harry ma pozval na obed. Dlho sme sa nevideli,“ snažila sa ospravedlniť.

„A nevideli ste sa včera?“ opýtal sa prezerajúc si jej diplomy zavesené na stene. Nevidel ako ju to prekvapilo.

„Ako to vieš?“ zháčila sa a vstala z kresla. Obišla stôl a zastala v pomerne dostatočnej vzdialenosti od neho.

„To nie je podstatné, Mína,“ preniesol a venoval jej skúmavý pohľad. Skĺzol ním po jej štíhlej postave. Vlasy mala vyčesané do slušivého drdola, no pár pramienkov jej voľne viselo okolo uší a pár sa jej stáčalo na krku. Mala oblečenú nádhernú červenú blúzku, z lesklého materiálu a dlhú čiernu sukňu, spod ktorej vykúkali čierny čižmy na miernych podpätkoch. Bola krásna. Na zápästí si všimol hodinky, ktoré jej daroval na Vianoce.

„Aspoň niečo,“ pomyslel si spokojne a zamyslene našpúlil pery. Pozrel sa jej do očí a jeho pohľad razom znežnel. Miloval tie jej čokoládové oči, presne tak ako miloval všetko, čo sa jej týkalo.

„Vieš, že si krajšia, ako keď som ťa videl naposledy?“ opýtal sa zastretým hlasom. Videl, čo to s ňou spravilo. Videl ako sa rozochvela. Videl ako zaťala päste snažiac sa ovládnuť presne tak, ako aj často krát predtým. Na chvíľu prižmúrila oči a cez pootvorené pery nasala vzduch. Využil to. Musel. Jediným krokom preklenul vzdialenosť, ktorá ich delila a vzal ju do náručia. Keď sa jej dotkol perami, ani sa neskúšala brániť. Len zastonala, ruky jej vyleteli k jeho šiji a ona ho bez premýšľania objala. Teraz nepremýšľala. Len vnímala. Cítila jeho pery na svojich ústach, ktoré na ňu tak vášnivo a lačne dorážali a ona jeho útokom podľahla v prvej sekunde. Dovolila mu, aby sa hral a maznal s jej jazykom a vybozkával každučký kútik jej úst. Nesúhlasne zastonala, keď jeho ruky prestali hladiť jej chrbát, ale znova spokojne zapriadla, keď jej cez blúzku pohladil ňadro a aj cez vrstvy látky našiel stuhnutú bradavku. Zovrel ju medzi palec a ukazovák a jemne ju štipkajúc a krútiac ňou v nej vyvolával sladkastú príchuť rozkoše.

Keď sa zrazu dvere otvorili, Hermiona si myslela, že dostane infarkt. Našťastie v dverách nestál Harry, ale Chloe, ktorý sa na nich dívala s doširoka vytreštenými očami a otvorenými ústami. Hermiona odskočila od Draca akoby sa popálila a on pochopil. Bol čas odísť.

„Rád som ťa videl. Maj sa,“ rozlúčil a vytratil sa.

Chloe stále stála zízajúc na Hermionu, akoby sa nebodaj premenila na Uhorského chvostorožca. Tá však spravila len jedno. Zazrela na ňu tým svojím známym prísnym spôsobom a varovala ju. „Ak sa to niekto dozvie, bude to posledná vec, ktorú si urobila. Rozumela si mi?“ Chloe si v sekunde sadla za svoj stôl a horlivo prikývla, sotva pípnuc.  Vzápätí prišiel Harry a ona s ním odišla preč. No nie bez toho, aby na svoju nesmelú asistentku vrhla posledný varovný pohľad.

Znova sa dlho nevideli. Boli to dva týždne, čo bol za ňou v úrade. A kedykoľvek sa od vtedy otvorili dvere, tajne si želala, aby nimi vošiel práve on. Nikdy sa to nesplnilo, ale jej želanie sa nezmenilo. Hoci vedela, že by ten vzťah nemohol normálne fungovať. Avšak netušila, ako sa všetko ešte len skomplikuje. Znova sedela v svojom byte a znova nariekala do vreckovky. Netušila, či ho privolala svojimi myšlienkami, no zas klopal na jej dvere vyhrážajúc sa, že neodíde, pokým mu neotvorí. Musela uznať, že bol vytrvalý. Ale nemohla mu otvoriť. Nemohla sa mu pozrieť do očí.

„Hermiona, pre Merlina, tak mi už otvor!“ naliehal na ňu už viac ako hodinu. Ale ona to nemohla spraviť.

„Odíď, Draco. Nemal si sem vôbec chodiť ... vieš, ja ...“ nadýchla sa, aby to zo seba dostala, „ja už nie som sama.“

Dracovi sa z tváre vytratila razom všetka farba. Ruka z dverí spadla a zaťala sa v päsť tak silno, až sa mu v dlani zaryla do kože a zanechala drobné ranky od nechtov. Vyrazila mu dych.

„Prečo?“ zašepkal bezvýrazne a otočil sa na odchod. Práve mu vrazila do srdca dýku. Jej chladná čepeľ bola mrazivejšia ako počasie, ktoré zúrilo vonku. Len čo sa premiestnil a ocitol sa doma v rodinnom sídle, zamieril do pracovne a v nekonečnom zúfalstve ju premenil na hotovú spúšť, keď sa celú noc do nemoty opíjal snažiac sa upiť na smrť, pretože všetko preňho mať zmysel a ničil, čo mu prišlo do cesty. Nakoniec ho samého zasiahla jeho vlastná kliatba a zrazila ho na zem medzi trosky nábytku v miestnosti. Mal šťastie, že ho našiel jeho domáci škriatok. Vbehol do miestnosti plnej dymu a plameňov a vytiahol odtiaľ bezvládne pánovo telo. Svojimi kúzlami dokázal zastaviť požiar, ale nedokázal opraviť roztrieskaný nábytok. Našťastie sa Dracovi nič nestalo, a keď sa z toho vyspal, aspoň trochu oľutoval svoju bezmocnú zlosť. Avšak aj napriek tomu, že niekoho mala, nemienil sa jej vzdať. Prikázal Nookovi, aby ju občas z diaľky sledoval a aby mu o nej nosil správy.

Hermiona netušila, čo svojím konaním spôsobila. Ona mala iné problémy. Sedela na svojej posteli a okolo nej boli rozložené pootvárané škatule tehotenských testov. Všetko pozitívne. Bolo ich viac ako desať, pretože si chcela byť úplne istá. Všetko sa začalo pár dní potom, čo bol Draco za ňou na Ministerstve. Keď sa zobudila na druhý deň ráno, necítila sa práve najlepšie a hneď na to vyvrátila celý obsah žalúdka. Na normálne jedlo sa pár dní nemohla ani pozerať. A keď to neprestávalo, začala tušiť, že to nebude len z pokazeného jedla. Jej obavy sa potvrdili. Bola tehotná a čakala dieťa s Dracom Malfoyom. Ona, ktorá ho kedysi tak nenávidela!
Keď sa jej zdalo, že vyplakala všetky slzy sveta a zmierila sa s myšlienkou na to, že je konečne tehotná, začala sa tešiť. Dokonca bola u lekára, aby ju uistil, že je všetko v poriadku. Samozrejme, že bola ona i dieťatko v tom najlepšom poriadku. A potom prišiel Draco a ona znova plakala. Nevedela, čo mala robiť. Chýbal jej, lenže nemohla sa priznať svojej rodine, že ho miluje. Veď to by bolo hrozné! A čo by jej na to povedal Harry? Nechal by ju zavrieť k sv. Mungovi pre beznádejné prípady! Najhoršie bolo na tom to, že sa nemohla nikomu zveriť so svojím tajomstvom. Dokonca ani matke sa to neosmelila prezradiť. A akoby to nestačilo, stále mala pocit, že ju niekto sleduje. Skutočne si začínala namýšľať, že sa z nej stáva paranoidná ženská, ktorou zmietajú vlastné hormóny. Keby bol Draco naliehal viac, keby sa k nej bol dokonca vlámal, asi by mu bola aj vďačná. Nebola by teraz sama so svojím šťastím i trápením. Ale ona bola ... zbabelá.
Draco sedel v salóne a netrpezlivo čakal na správy od škriatka. Merlin, tak dlho ju nevidel. Mal dojem, že sa zaručene zblázni. Aspoň správy o nej ho držali ako tak nad vodou. Zamestnal sa, aby na ňu nemusel stále myslieť. Ale keď bol sám so svojimi myšlienkami a spomienkami na ňu a ich spoločné chvíle, bolo ťažké v noci zaspávať a vedieť, že ona má inú lásku a naozaj nikdy nebude jeho.

„Pane, ja sa vrátiť,“ zapišťal škriatok od dverí a stiahol si z hlavy veľkú pletenú čiapku s ešte väčším brmbolcom.

„Tak, čo je nové?“ opýtal sa netrpezlivo.

„Pani stále pracovať a plakať. Pani sa trápiť. Ale keď ona nakupovať malé veci, byť šťastná,“ povedal a pokýval hlavou.

„Takže je smutná alebo šťastná?“

„Ja sa v tom nevyznať, pane,“ pokrčil škriatok bezradne útlymi plecami.

„Dobre, to nevadí. A čo jej priateľ?“

„Mať sa dobre. Snažiť sa ju vždy rozveseliť,“ odvetil škriatok.

„Môžeš ísť, Nook, ďakujem ti,“ povedal a poslal ho preč kývnutím ruky.

Takto to šlo pár ďalších týždňov. Až kým sa Draco po troch mesiacoch konečne odhodlal znova ju vidieť. Najprv ju pozoroval len z diaľky. Videl ju ísť obedovať s Harrym a potom nakupovať v detských butikoch. Zamračene ju sledoval, až kým neprišla pred svoje vchodové dvere. Keď do nich strčila kľúč aby odomkla, chytil ju za plece. Z akéhosi neznámeho dôvodu sa nevyľakala. Dokonca sa mu zdalo, že ho čaká. „Nebodaj ma videla?“ hútal v duchu.  

„Musíme sa pozhovárať a tentoraz nie cez zatvorené dvere,“ povedal prísne. Hermiona si vzdychla, prikývla a on jej vzal z rúk nákup.

„Dáš si kávu?“ opýtala sa, keď sa vyzula a zhodila zo seba kabát. „Alebo radšej čaj?“ Zamierila rovno do kuchyne a nevšimla si Dracov začudovaný pohľad. Vyzeral tak, akoby mu práve niekto vrazil facku.

„Ja ... čaj ... dám si čaj,“ hlesol a nasledoval ju. Zastal v dverách a stále na ňu zízal. Nemohol uveriť tomu, čo videl.

„V ktorom si mesiaci?“ opýtal sa a jej vypadla z rúk šálka.

„Ako si to ... ? Veď to ešte tak nevidno!“ zhíkla a podvedome sa chytila za mierne vypuklé bruško.

Teraz pochopil význam jej slov. „Už nie som sama! Ja somár!“ nadával si v duchu. Nemohol uveriť, že bol taký zabednený. 

„Čie je to dieťa? Je moje, však? Pretože ak nie si hermafrodit, musí byť moje,“ riekol ticho hľadiac na jej líca, ktoré zahoreli ako ruže v rozkvete. A potom sa nahneval. „Chcela si mi to niekedy povedať? A čo ostatní? O chvíľu bude na tebe vidno, že si tehotná! Čo by si im tvrdila?“

Hermiona si sadla na stoličku a v rukách žmolila vreckovku. Mala čo robiť, aby nezačala znova nariekať. „Pôvodne som chcela ujsť. Dosť ďaleko. Niekde, kde by ma nik nepoznal,“ priznala so slzami v očiach.

„Ale prečo?!“ vykríkol. „To ma stále tak nenávidíš, alebo sa skôr hanbíš za to, že som ... že som ...“ rozhodil bezmocne rukami, pretože to nedokázal ani dopovedať. „Pre Merlina, Hermiona! Veď ťa milujem!“

„Bála som sa,“ šepla. Nerozumel jej a tak to znova zopakovala. „Bála som sa!“ skríkla naň. „Myslíš, že ja to mám ľahké? Vôbec som nevedela, čo si počať. Čakám s tebou dieťa! Ako to mám povedať svojej rodine a priateľom?! Kľudne ma nazvi zbabelou, ale ani ty nie si iný!“ okríkla ho a schovala si tvár do dlaní. Telo sa jej otriasalo vzlykmi. Znova sa nekontrolovateľne rozplakala. Pukalo jej srdce pri pomyslení, že ho ranila. Naozaj vážne premýšľala o tom, že ujde od všetkých známych a začne žiť niekde na neznámom mieste. Ale neodvážila sa to spraviť. Kým bola v Londýne, vedela, že je Draco blízko a keby čokoľvek potrebovala, príde. Kľakol si pred ňu a pohladil ju po vlasoch. „Prosím neplač, láska moja. Som neuveriteľný hlupák. Odpusť mi,“ šepkal a ona sa mu nakoniec hodila okolo krku šepkajúc tie isté slová. Túžila po ňom. Chcela, aby jej odpustil a aby ju už nikdy neopustil.

„Potrebujem ťa,“ šepkala, keď jej horúcimi perami zotieral z tváre slané slzy. „Chýbal si mi,“ priznala a pootočila hlavu tak, aby nastavila svoje pery jeho ústam. Neváhal a pobozkal ju. Aj tak po tom túžil. Nakoniec vstala a chytila ho za ruku vedúc ho priamo do svojej spálne. „Ak som ti chýbala, tak mi to dokáž, hneď teraz. Dokáž mi svoju lásku,“ vyzvala ho a začala sa vyzliekať. Dracovi zovrela krv v žilách. Bola to neuveriteľná žena. Sledoval ako si stiahla sukňu, zhodila so seba blúzku a zobliekla si pančušky. Potom začala vyzliekať jeho, zasypávajúc ho nenásytnými bozkami. Keď boli obaja celkom nahí, nežne ju zdvihol na ruky a uložil do prikrývok. Dotýkal sa jej tela ľahko a zvádzal ju nielen pohľadom, ale aj dotykmi a bozkami, keď znova vítal jej rozhorúčené telo po takom čase odlúčenia. Perami sa nežne dotkol jej jemne klenutého hrdla. V dôvernom svetle sviec sa jej prsia belostne jagali. Chvíľu sa na ne fascinovane díval, pretože sa mu zdalo, že sa o niečo zväčšili, potom ich však vzal do dlaní, sklonil sa k nim a pokryl ich žiadostivými bozkami berúc do úst ich stvrdnuté vrcholky ochutnávajúc ich jazykom, láskajúc ich, sajúc a nežne hryzúc. Zavrátila hlavu dozadu a po celom tele sa jej rozhoreli tisíce plamienkov, ktoré v nej zapálil svojimi dotykmi. V lone jej začala pulzovať známa horúčava, ktorá prenikala celým telom a túžila po svojom naplnení a uspokojení. Dýchala prudko a prerývane, pritláčala sa k nemu tak tesne ako sa len dalo a radostne prijímala jeho pohládzanie. Vlny prudkej vášne, ktoré ju zalievali ju menili na vláčnu a poddajnú. Videl túžbu v jej očiach a tvári. Bola číra a nefalšovaná. Rukami jej blúdil po celom tele. Jeho láskanie a jemný tlak mužnosti cítiac na vstupe do svojich zamatových zákutí, ležiac medzi jej stehnami jej vyrážali dych a srdce jej poháňali v šialenom tempe ďalej. Keď do nej prenikol, slastne zavzdychala hryzúc si pery a uväznila ho v sebe. V jej lone pomaly rozkvitala rozkoš, silnela a rástla do úžasných rozmerov. Bolo to zvláštne, ale každé milovanie s ním jej pripadalo jedinečné a ešte krajšie ako to predošlé. Hoci jeho milovanie bolo nežné a opatrné, nikdy predtým nezažila väčšie blaho, keď v extáze vykríkla jeho meno a jej nechty sa zaryli do pokožky jeho svalnatých pliec. Všetko okolo nej sa rozkrútilo a ju pohltila nesmierna úľava. Presne toto potrebovala. Potrebovala jeho tak veľmi, ako on potreboval ju. Teraz to už vedela.

„Ľúbim ťa,“ šepla hľadiac mu do očí, ktoré ju ako vždy láskali toľkou nehou, až ju to zadúšalo. Draco sa zdvihol na lakti a dlho na ňu hľadel.

„Si si tým istá?“ opýtal sa napokon a ona bez váhania prikývla, stúliac sa mu na hrudi.

„Pre Merlina, to snáď nie je pravda!“ zašepkal prekvapene. Keď k nemu vzhliadla, na perách mu sedel ten najväčší úsmev, aký uňho kedy videla. Tú noc ostal s ňou. On sa nikam nechystal a ona by ho ani nebola pustila. Jemne ho hladila a vychutnávala si jeho blízkosť i dotyky. Potom ju však čosi napadlo a bruškami prstov mu nežne pošteklila zranené stehno, kvôli ktorému kríval.

„Povieš mi, čo sa ti stalo?“ opýtala sa a ona sa pretočil na chrbát, založiac si ruky pod hlavu.

„Bolo to dávno. A bola to najstrašnejšia noc v mojom živote. Mal som ísť so svojou rodinou na dovolenku do Francúzska. Oneskoril som sa kvôli obchodom. Keď som sa vrátil, naša vilka bola v plameňoch. Okolo pobehovali ľudia a snažili sa pomôcť hasiť požiar. Počul som ich kričať,“ odmlčal sa a vzdychol si. „Vbehol som dnu, no už som ich nezachránil. Hneď v hale na mňa spadol hranol zo stropu. Prebral som sa až v nemocnici. Vraveli, že keby na ma ten hranol nezastavil, mohol som tam zhorieť s nimi. Preto tie popáleniny a preto to krívanie. Vraveli, že som mal šťastie v nešťastí.“

Hermiona sa k nemu nahla a vtisla mu bozk na kútik oka, odkiaľ sa mu skotúľala slza. „Je mi to ľúto,“ šepla a on zobral jej tvár do dlaní, nežne jej pohladiac líce.

„Vieš, čo je ľúto mne?“

Pokrútila hlavou.

„Že som svoju manželku nikdy nemiloval tak, akoby si zaslúžila. Tak ako som vždy a celý život ľúbil len teba.“

„Och, Draco,“ hlesla a aj jej sa oči naplnili slzami.

„Hermiona?“ opýtal sa znova. „Ja viem, že nie je možno vhodný čas ani miesto,“ uškrnul sa, „ale vezmeš si ma?“

Usmiala sa a v očiach jej zaihrali šibalské plamienky. „A si si istý, že to chceš?“

„Viac ako čokoľvek,“ odvetil vážne.

„Dobre, ale čaká nás ešte jedna povinnosť. A nebude zrejme príjemná.“ Jej sladký božtek bral ako súhlasnú odpoveď.

„Asi viem, čo máš na mysli,“ zamračil sa a ona sa rozosmiala. Samozrejme, že to vedel. Nemračil sa však preto, ako oznámiť jej rodine, čo sa deje, ale ako im to oznámiť bez toho, aby dostali všetci srdcový záchvat, alebo naňho nevytiahli prútiky a nevrhli naňho smrtiace kliatby.Nakoniec však všetko dobre dopadlo, hoci trvalo istý čas, kým sa zmierili s myšlienkou, že Hermiona sa odteraz bude volať Malfoyová. Ale všetkým dohovoril Harry. Chcel, aby bola jeho priateľka znova šťastná a zdalo sa, že Draco robí všetko preto, aby bola a darí sa mu to. Pravdaže, on nemohol ovplyvniť myslenie ostatných a aj Ginny, ktorá s tým najprv nesúhlasila a nakričala na Hermionu, že zradila svojho manžela a jej brata, nakoniec jej predsa len odpustila. Požiadala ju o prepáčenie a dokonca súhlasila, aby bola s Harrym krstná ich synovi.

Malý Lucanus Corvus Malfoy sa narodil 15. septembra 2009 o pol druhej v noci. Keď sa plač drobného chlápätka sa rozľahol v spálni sídla Malfoy Manor , všetci prítomní, ktorí tam vtedy boli – medzi nimi aj Harry s Ginny – vedeli, že tento dom už nikdy nebude tým temným sídlom, akým vždy býval. Láska, ktorá sa tak znenazdajky a neočakávanie zrodila medzi Hermionou a Dracom z neho urobí skutočný domov. Nakoniec si predsa len obaja vybojovali to, po čom tak túžili. Boli spolu a boli šťastní. Nič viac im nechýbalo.

♥ Koniec ♥