Wardenka

13. kapitola

Viac než jeden motív

Hermiona ležala vo svojej posteli a uvažovala nad tým, čo začula. Bola na ceste do Malfoyovej pracovne, keď videla na konci chodby mihnúť sa svetlo karmínovej sukne. Zastala na mieste ako prikovaná, premýšľajúc, čo robiť. Zajtra bola sobota a to pre ňu znamenalo voľný víkend. Chcela sa znova stretnúť s Harry, lebo ju sám o to požiadal. Nemala žiadne námietky. Rada opustí tento dom aspoň na pár hodín. Lenže čo mala robiť, keď mal Malfoy očividne návštevu?

Poklopkávajúc špičkou topánky po mäkkom koberci rozprestretom na podlahe sa napokon po chvíli rozhodla. Vykročila vpred, zastala pred dverami a chystala sa zaklopať, keď jej ruka zovretá v päsť ostala visieť vo vzduchu prv, než stihla zaklopať na zatvorené dvere. A skôr ako stačila spraviť čokoľvek iné, pristihla sa o chvíľu neskôr, že načúva s uchom prilepeným k dverám. Vypočula si ich rozhovor, či skôr hádku a než sa stihla spamätať, šuchla sa do tmavého konca chodby, skrývajúca sa za akousi antickou sochou. Počula ako Pansy Perkinsová tresla hlasno s dvermi a zo svojho úkrytu mohla sledovať jej rýchlu chôdzu.

„Toto ešte oľutuješ, Malfoy! Budeš si priať, aby si ma nevyhodil. Pomstím sa ti horšie ako skončili tie dve!“ vyštekla.

Nebolo pochýb o tom, že bola nahnevaná. Hneď ako sa odmiestnila, Hermiona vybehla späť do svojej izby, zmätená viac ako predtým.

Usilovne premýšľajúc, celkom zabudla na to, že chcela Malfoyovi čosi oznámiť. Jedno jej bolo celkom isté. Toto bol poriadne zložitý prípad. Napokon zažala sviece a z pod matraca vybrala svoje papiere s poznámkami, aby si zhrnula všetko, čo sa doteraz dozvedela a pripísala si k menám podozrivým ďalšie meno. Pansy Perkinsová. Už ich mala troch. Ako prvým a hlavným podozrivým bol stále Malfoy. Potom tu bol ten neznámy lord Straton a teraz táto žena. Čo však bolo horšie, stále nemala dostatok informácií. Od domácich škriatkov sa dozvedela všetko, čo sa prihodilo tej noci Malfoyovi. Ale nevedela napríklad to, kam mal v takú neskorú hodinu namierené. Otázkou tiež ostávalo, kto naňho vlastne zaútočil. Možno to mohol byť naozaj lord Straton, ale to vyvolávalo ďalšiu otázku, ktorá sa týkala mužovho motívu. A bola tu lady Pansy, ktorá ako sa dnes dozvedela, bola len fiktívnou snúbenicou, aby spoločne vytvorili klamlivé zdanie pred spoločnosťou, v prospech lorda Malfoya. Ten sa s ňou však dnes večer rozišiel a Hermiona jasne počula, ako mu prisahala pomstu. Mohla byť práve ona zapletená do záhadných úmrtí dvoch žien, o ktoré sa Malfoy zaujímal? Hermionu napadol jediný možný motív a to – žiarlivosť. Zločin spáchaný z vášne. Hneď si to poznamenala na pergamen a dala za tým malý otáznik. Proste otázka, ktorej musí prísť na koreň.

Vystrela si chrbát a pretrela unavené oči. Keď znova zo seba zhodila župan, odložila pergameny s poznámkami a šuchla sa do postele zhasnúc sviece, premýšľala však ďalej. Celkom jasne počula, že sa Pansy pokúsila Malfoya zviesť. Očervenela ako paprika, keď ju počula hovoriť k nemu takým zmyselným hlasom. Ako sa však zdalo, on ostával celkom pokojný. Čo by bola dala za to, keby ho videla, ako sa tvári. Vôbec nechápala, prečo si vymysleli celú tú hru ... teda, prečo ich nenapadlo niečo iné ako predstierať ďalšie zasnúbenie. Neuvedomili si, že tak naňho pritiahnu len viac pozornosti? Lebo práve toto sa stalo. Vyšetrovatelia sa obávali toho, že skôr – či neskôr zomrie i ona. Lenže toto nebol len nápad lady Pansy. Bol v tom zapletený i Blaise. Rozhodla sa, že si bude musieť preťuknúť i jeho. Hneď ako sa jej naskytne vhodná príležitosť.

„Draco a Pansy, Blaise a ten neznámy,“ zamrmlala si popod nos, pretočiac sa v posteli na bok, skrútiac sa do klbka. Znovu si spomenula na Dracovo odmietnutie tej jašterice a prešla ňou akási vlna úľavy. Rozhodla sa však svoje pocity ohľadne Malfoya radšej neanalyzovať. Zbytočne ju to privádzalo do pomykova.

Len čo ráno vstala, vychystala sa na svoje stretnutie s Harrym, pričom to nezabudla oznámiť Malfoyovi a pred odchodom vybozkávala a vyobjímala Scorpiusa.

„Onedlho sa vrátim,“ pošepla mu, zoširoka sa naňho usmejúc. Keď opúšťala sídlo, rozhodla sa v ten deň vykonať ešte jednu návštevu. Len kvôli tomu chlapcovi.

***

Harry sedel v útulnej kaviarničke, keď ju zbadal konečne prichádzať. Venoval jej znepokojený pohľad, ale opätoval jej úsmev i objatie.

„Ahoj,“ pozdravil ju, vezmúc od nej kabát, aby ho mohol zavesiť na vešiak. „Bál som sa, že neprídeš.“

„Prečo?“ zháčila sa. „Veď ani nemeškám,“ odvetila, pozrúc sa na hodinky.

„Neodpísala si mi, či so stretnutím súhlasíš. Bol som z toho nervózny.“

„Harry, nerob si starosti,“ odpovedala pokojne, keď pred ňu postavili šálku s čajom. Voňal príjemne a Hermiona sa nadýchla jeho aromatickej vône. Hneď na to si do čaju vložila lyžičku medu a zamiešala ho.

„Povedz mi aspoň, že si pokročila. S každým dňom, keď tam ostávaš sa cítim vinný za to, že som ti to dovolil,“ priznal sa skrúšene.

„Opakujem, nerob si starosti. Naozaj sa nie je čoho obávať,“ povedala spokojne a bola úprimná. „Teraz ma nechaj všetko ti porozprávať.“

Harry prikývol. Vytiahol si notes a pero a starostlivo si počas jej rozprávania robil poznámky. Ani jeden z nich netušil, že ich z proti ľahkého kúta kaviarničky bedlivo sleduje pár očí spoza malých, okrúhlych rámov okuliarov, tváriac sa, že číta noviny a bafkajúc z fajky. Narovnal sa, keď pred neho čašník postavil šálku kávy a znova skryl svoju brunátnu tvár za noviny.

„Vôbec mi nie je jasné, prečo Malfoy ešte ten útok neohlásil. Nezdá sa ti to podozrivé?“ ozval sa zamyslene Harry a Hermiona mykla plecami.

„Čo ja viem? Ak mám pravdu povedať, všetko sa mi zdá podozrivé. Možno všetko so všetkým i zdanlivo súvisí, ale ... kto vie? Jednoznačne sme pokročili, no ani zďaleka nie k tomu, aby sme prípad rozplietli.“

„Stále si myslíš, že môže mať v tých dvoch úmrtiach prsty Malfoy?“

„Neviem, Harry. Popravde, začínam si myslieť, že by mohol byť nevinný, ale ... čo ak sa mýlim? Potrebujem pozbierať viac dôkazov. Preto ešte ostanem.“

„Máš ešte dosť elixíru?“ staral sa a ona prikývla.

„Vzala som si do zásoby. Nemaj obavy.“

„Dobre, hneď ako zistím niečo o lordovi Stratonovi, dám ti vedieť.“

Hermiona sa usmiala. „Fajn, to my pomôže. A ja skúsim povyzvedať u Zabiniho. Kto vie, napokon, možno v tom má prsty tiež. Ako som ti vravela, je dlho zaľúbený do Pansy Perkinsovej, takže ...“

„No áno, zločin z vášne. Viem,“ zahundral, odkladajúc si svoj notes do vnútorného vrecka saka.

„Je to len jedna z možností a možno celkom reálna, tak to hneď nezahadzuj,“ srdila sa.

„To by som nespravil. Tvoja pomoc je momentálne to najcennejšie, čo máme.“

„Na to vezmi jed,“ uškrnula sa a dovolila mu, nech ju chytí za ruku. „Mala by som ísť. Chcem sa ešte zastaviť u jedného liečiteľa. Volá sa McPhee.“

„Prečo, si chorá?“ zháčil sa, pozorne si ju prezerajúc.

„Nie, ja nie. Ide o to, že Scorpius nerozpráva a to už má štyri roky. Potrebujem vedieť, čo sa stalo. Možno by sme mu mohli nejako pomôcť.“

„Ty tú svoju úlohu berieš nejako vážne,“ podotkol, pozdvihnúc pritom jedno obočie.

„Je to skvelý chlapec. Občas mi napadá, že taký mohol byť aj Malfoy, keby ho nevychovával Lucius.“

Harry sa uškrnul. „Kto vie. Dávaj na seba pozor a čoskoro sa ozvi. Vieš, že som nervózny, keď o tebe nemám správy.“

„Samozrejme, že sa ozvem. Maj sa Harry a pozdravuj odo mňa svoju rodinu.“

Hneď na to Hermiona vybehla z kaviarničky, nevšimnúc si, že ten muž, ktorý ich tak bedlivo sledoval tiež zaplatil a vytratil sa von. Najprv sa nerozhodne poobzeral po ulici, nasadiac si na hlavu klobúk a potom vykročil za ňou.

***

Hermiona zastala pred neveľkým domom a znova sa pozrela na číslo domu. Zdalo sa, že je tu správne. Otvorila bránku dreveného plota natretého na bielo a vkročila na kamenný chodníček. Predzáhradka domu bola starostlivo upravená. Len to si všimla. Vykročila na verandu a zaklopkala na dvere. Otvoril jej domáci škriatok, ktorý sa na ňu zahľadel veľkými očami. Mal na sebe šaty, takže si domyslela, že je to dievča.

„Čo vy si želať?“ opýtala sa jej piskľavým hlasom.

„Je pán McPhee doma?“ usmiala sa Hermiona na škriatka.

„Áno, pán McPhee byť doma, lady,“ odvetila poslušne.

„Môžete mu oznámiť, že ho prišla navštíviť slečna Pollyfaxová?“

Škriatok prikývol a rozbehol sa po chodbe, s nôžkami cupitajúc po drevenej dlážke. Keď sa vrátila späť, voviedla ju do haly a odtiaľ do salónika. Hermiona sa zvedavo obzerala okolo seba. Na prvý pohľad to bol dom starého mládenca, to bolo jasné. No bolo tu pekne, čisto a útulne.

Len čo vošla do salóna, pán McPhee sa postavil a privítal ju s úsmevom na perách. „Vitajte, moja drahá slečna Pollyfaxová. Čo pre vás môžem urobiť?“

„Dobrý deň, pán McPhee,“ pozdravila, ale on len mávol rukou.

„Cyrus, prosím vás, neznie to tak oficiálne.“ Ponúkol jej stoličku a ona si vďačne sadla. „Čaj, alebo kávu?“ opýtal sa, no ona zdvorilo odmietla.

„Nezdržím sa dlho,“ odvetila a on prikývol.

„Tak čo vás sem privádza?“ zjavne horel zvedavosťou. Hermiona si všimla, že ho zrejme vyrušila v čítaní.

„Ide o Scorpiusa.“

„Stalo sa niečo chlapcovi?“ opýtal sa, nenechajúc ju dokončiť.

„Nie, je v poriadku, teda ... Chcela som sa vás opýtať, keďže ste rodinný liečiteľ Malfoyovcov, ako je možné, že chlapec nerozpráva?“

Liečiteľ sa pousmial, načiahnuc sa za fajkou, z ktorej sa ešte dymilo. Vyčistil si ju, znova naplnil, zapálil a začal bafkať prv, ako jej odpovedal. „Viete, mne samému to nie je jasné. Podľa zdravotného hľadiska je ten chlapec celkom v poriadku. Nič mu nie je, nič mu nechýba preto, aby mohol hovoriť. Dôkazom je i jeho žvatlanie, ktoré občas používa. Dokonca aj logopedický špecialisti sa zhodli na tom, že je v poriadku. Preto si myslíme, že ide o nejaký psychický blok.“

„Psychický blok? Myslíte, že by mohol nerozprávať preto, že kedysi utrpel šok?“

„Dajme tomu, že niečo podobné, slečna.“

„Teda?“

Liečiteľ sa pousmial. Chcela mať vo všetkom jasno. Táto mladá dáma sa mu veľmi pozdávala. „Viete ako zomrela lady Malfoyová?“ opýtal sa, keď si znova potiahol z fajky.

„Nie. Viem len to, že dostala srdcový infarkt.“

„Správne. Srdcový infarkt,“ pritakal. „Neviete však zrejme to, že zomrela vo chvíli, keď kúpala svojho syna. Scorpius sa pri tom skoro utopil. Mal približne rok.“

Hermionine oči sa od prekvapenia rozšírili. „Nedalo sa jej pomôcť?“

„Nie. Prišli sme neskoro. V ten večer po mňa prišiel jeden z domácich škriatkov, ktorého poslala komorná. Tuším sa volá Brinna. Lord Malfoy nebol doma, vrátil sa neskoro v noci. Manželka bola mŕtva, jeho syn bol na tom veľmi zle. Osobne si preto myslím, že za jeho neschopnosť, či nechuť začať rozprávať môže práve táto nehoda. Kto vie, čo sa vtedy presne stalo?“ dodal zamyslene.

„Je to strašný smutný príbeh,“ zamrmlala, hľadiac do plameňov kozuba.

„Veru je. Ale aj tak ma trápi jedna vec,“ priznal, hľadiac von oknom. „Nie je mi jasné, ako mohla dostať zdravá žena srdcový záchvat o takej sile, čo by ju stál život.“

Hermiona sa k nemu otočila a zažmurkala. Naozaj to bolo čudné. „Takže ona bola celkom zdravá?“ uvažovala a v duchu si zaumienila pripísať na svoj zoznam páchateľov ďalšie meno. To ju znepokojilo ešte viac. Nikdy by si nebola pomyslela, že ... Potriasla hlavou, snažiac sa sústrediť.

„Je možné, že k tomu, aby chlapec začal rozprávať stačí nejaký vhodný podnet?“ spýtala sa a liečiteľ sa uškrnul.

„Myslím, že áno. Ale musím vás upozorniť, že sme vyskúšali všeličo a nepodarilo sa nám ho primäť ani k jedinému slovku.“

Hermiona prikývla. „V poriadku. Uvidím, čo sa s tým dá robiť.“

„Ak budete potrebovať moju pomoc, stačí povedať. Veľmi ochotne vám poskytnem svoje služby, slečna Pollyfaxová.“

„Ďakujem vám, Cyrus,“ pousmiala sa. „Prepáčte mi, že som vám vyrušila.“

„Bolo mi potešením, slečna,“ odvetil, vezmúc jej ruku do svojej a priložiac si ju k perám, pobozkal jej ruku.

Hermiona sa rozlúčila a odmiestnila sa späť na Malfoy Manor. Mala o čom premýšľať. Skutočne bol tento deň viac plodnejší ako mohla očakávať.

14. kapitola

Trpké víno

Draco sedel v pracovni nad najnovšími účtami a prepisoval ich do hrubej administratívnej knihy, k ostatným účtovným dokladom. Podchvíľou vyzrel von oknom, zahľadiac sa na tmavú oblohu. Bolo zamračené, preto nebolo vidno ani mesiac ani hviezdy. Ako inak. Toto počasie tu prevládalo najčastejšie. Napokon, veď už bol október. Znova sklonil pohľad k účtovnej knihe a s nechuťou ju zabuchol.

„Práca neutečie,“ zahundral si popod nos a vstal od stola, ponaťahujúc si stuhnuté telo. Zastal pred kozubom, nachvíľu sa zahľadiac do jeho ohnivých jazykov, ktoré lačne oblizovali drevené polená. Ani sám nevedel, po koľký raz sa mu v ten deň vybavila v mysli jej tvár, jej oči.

„Merlin,“ pomyslel si skrúšene, prstami si vojdúc do vlasov. Čo to s ním bolo? Vari sa pomiatol? Naozaj tak zúfalo po nej túžil, až mu z toho zašibávalo? Dokonca začínal uvažovať o tom, či nespravil hlúposť, keď odmietol Pansy. Možno sa s ňou mal predsa len najprv vyspať a potom ju odkopnúť. Možno potom by uvažoval triezvejšie, ale ...

„Sprostosť!“ zašomral polohlasne a zvalil sa unavene do kresla, načúvajúc tikajúcim hodinám v pokojnom tichu svojej pracovne, keď ho vyrušil tichý šelest krokov, ozývajúci sa na chodbe. Pohľadom zavadil o hodiny. Bolo po desiatej. Zvedavý, či je to ona, ako si myslel, neváhal ani chvíľočku, aby sa šiel presvedčiť. Kým sa dostal na chodbu, stihol zazrieť len matné svetlo vychádzajúce z prútika a len tmavozelenej nočnej košele. Už skôr si všimol, že preferuje túto farbu. Bol tomu len rád. Skutočne jej pristala a jemu sa zelená páčila. Čo páčila. Miloval ju! A na nej ešte viac.

Napriek tomu, že bol ohromne zvedavý, ku knižnici sa blížil takmer lenivými krokmi. Zastal vo dverách a ležérne sa o ne oprel ľavým plecom. Po jej nevysokej postave skĺzol obdivným pohľadom skôr, ako sa pohol a vošiel dovnútra miestnosti. Boli tu sami. Len on, ona a staré i novšie zväzky kníh.

Strhla sa, keď ho začula a zvrtla sa k nemu tvárou, s prútikom namiereným priamo naňho.

„L...lord Malfoy,“ vyjachtala a jemu to pripadalo nesmierne rozkošné. Napokon ako všetko na nej.

„Slečna Pollyfaxová, zdá sa mi, že priam obľubujete nočné potulky týmto starým domom,“ povedal a kútik úst sa mu povytiahol do hriešne zvodného úsmevu.

„Doberá si ma?“ uvažovala v duchu zmätene. Hermione sa na chvíľu zastavilo srdce. Prečo nemohla odtrhnúť oči od jeho úst? Od jeho prekliato vábivých úst? Potriasla hlavou, aby sa spamätala.

„Nie, ja ... nemôžem zaspať a chcela som si vziať niečo na čítanie,“ odvetila rýchlo, skloniac prútik. Nemala to robiť. Mala ho ponechať medzi nimi ako akúsi bariéru. Aspoň nejakú. Zdalo sa jej to, alebo pristúpil bližšie? Sama nevedela. Cítila ako jej horí pokožka a ľutovala, že si na seba nenatiahla župan a len tak bezhlavo, len v nočnej košeli vybehla z izby.

„Takže niečo na čítanie?“ opýtal sa, akoby naschvál preťahujúc slová, hrajúc sa s nimi a vypúšťajúc ich z úst pomaly, vláčne. Zvádzal ju? Napadali ju samé hlúposti. Veď ona ani nevedela, čo to slovo znamená. Ona sama nikdy nikoho nezviedla, a ani ju nik nezvádzal. Ako mohla vedieť, či je to to, čo práve robí Malfoy. Znova ju napadlo, že keby čo i len tušil, koho má v skutočnosti pred sebou, isto by ju preklial namiesto toho laškovania, ktorým ju teraz iba zdržiaval a obťažoval. A obťažoval ju tým? Naprázdno prehltla. Nebola si už istá ničím.

Hermiona sa zamračila. Zdalo sa jej to, alebo sa z neho stal neuveriteľne krásny muž? „Hermiona, spamätaj sa!“ prikazovala si v duchu a aby nabrala stratenú rozvahu, do istoty o krok cúvla.

Draco sa uškrnul, keď si všimol, ako zadočkom narazila do regála s knihami. Och Merlin, tak ona nemohla zaspať. Keby mu to dovolila, on by jej našiel niečo, čo by ju dokonale unavilo. Už len myšlienka na ten nápad ho vzrušila. Zaťal ruky v päsť, strčiac si ich do vreciek.

Hermiona sa znova odvážila vzhliadnuť mu do tváre. Oči mu iskrili akoby samotným mesačným svitom, ktorý chýbal svetu za oknami v dnešnú tmavú noc. Prečo si to nevšimla skôr? Prečo si neuvedomila, že naozaj vchádza celkom dobrovoľne do jamy levovej, ako hlúpe, naivné jahňa? Čo sa to s ňou dialo? Veď predtým na ňu tak nepôsobil! Nepodlamovali sa jej v jeho prítomnosti kolená, nepotili dlane a už vôbec jej nebúchalo srdce a nepremýšľala o tom, či sa ju náhodou nechystá pobozkať! Predtým sa mu chcela patrične pomstiť za všetky príkoria, ktoré od neho museli znášať nielen v škole, ale ešte i potom a teraz?

„Bože! Ten elixír musí mať na sto percent vedľajšie účinky, keď z neho tak šaliem!“ pomyslela si zúfalo.

Zmeravela, keď odrazu pocítila dotyk jeho prstov na svojom líci. Prekvapilo ju to tak, že si zahryzla do spodnej pery zadržiac dych. Jeho dotyk bol jemný a veľmi nežný. Prečo bol ale taký horúci, to nechápala. Myslela si, že tento muž má srdce z ľadu, a tak i jeho dotyk mal byť mrazivý. No, vlastne si už dlhšie myslela niečo iné. K synovi sa správal tak, ako by to od neho rozhodne nebola očakávala. Prejavoval mu lásku, svoju náklonnosť a podporu. Nebol kópiou svojho otca. A i to ju miatlo.

„Chvejete sa,“ poznamenal a ona mohla cítiť na tvári jeho teplý dych. Jeho hlas ju rozochvel ešte viac. A keď palcom prešiel po jej uväznenej spodnej pere, zradilo ju vlastné telo a z úst sa jej vydral tichý ston. Uvedomila si to, až keď ho na vlastné uši začula. Začervenala sa až po korienky vlasov.

Draco bol na pokraji sebaovládania. Stačilo máličko k tomu, aby ju pobozkal. Len veľmi málo k tomu, aby ju ochutnal a od toho momentu vedel, že by ho nezadržalo celkom nič, aby sa s ňou i nepomiloval priamo tam, v knižnici. Mohol by ju oprieť o regál, ktorého sa tak kŕčovito pridržiavala. Mohol by ju zvaliť na rohož pred kozubom, alebo na pohovku, ktorá bola celkom pohodlná. Pravda bola, že tie predstavy preňho neboli z akéhosi dôvodu až také lákavé. Chcel ju. Bola to pravda a svedčili o tom i jeho omínajúce nohavice v oblasti rozkroku, ale chcel ju v posteli. Túžil ju rozmaznávať a ani sám nevedel prečo. Tie hnedé oči, ktoré sa doňho vpíjali s tým dôverčivým výrazom ... Skoro sa nahlas rozosmial.

Odstúpil od nej a načiahol sa, aby zložil z police akúsi knihu. Tak ako vtedy, keď zháňala rozprávky pre Scorpiusa. Jej dych bol prerývaný, ale postupne sa ustaľoval, len čo sa od nej vzdialil, čaro tej chvíle pominulo.

„Toto si prečítajte, vy malá puritánka,“ podal jej knihu s úškrnom a vykročil preč ráznymi krokmi so zväčšujúcim sa úsmevom na tvári. Škoda, že neuvidí výraz jej tváre, keď sa pozrie na tú knihu a prečíta si ju. Veľmi to ľutoval. Možno ešte viac ako to, že nespravil, čo mu chodilo po rozume.

***

Hermiona si líhala do postele stále vyvedená z miery, stále rozrušená, lebo i teraz ešte uvažovala, či by sa k nej Malfoy takto správal, i keby vedel, že ona nie je Polly, ale ona.

„Hlupák!“ prskala. „Vraj puritánka! Aká som mu ja puritánka!“ Nedôverčivo si prezrela obal knihy, keď ju napokon i otvorila. Netrvalo jej dlho, aby jej došlo, čo jej to dal za knihu. Riadok po riadku zisťovala, čo myslel tým oslovením a riadok po riadku sa červenala ešte viac. Oči jej preskakovali po stránke rozšírené dokorán, keď čítala: „Cez jej mokrú košieľku mohol kapitán Drake vidieť jej nádherne tvarované prsia s tmavými bra...“

Hermiona zhíkla. Červená v tvári s nahnevaným výrazom by ho bola zahlušila, keby stál pred ňou teraz. Bodaj by aj nie, keď jej pán domu dal na večerné čítanie akúsi erotickú knihu s celkom podrobným opisom. Tak sa nazlostila, že sa rozohnala a šmarila ju kamsi na druhú stranu izby, kde kniha narazila do skrine a zviezla sa na zem.

Zato Hermiona mala slzy na krajíčku. Len čo myknutím ruky s prútikom zhasla sviece, zaborila si tvár do vankúša a rozplakala sa. Iste, jej život nebol plný dobrodružstva, tak ako kedysi. Kedysi ... to ešte vedela snívať i s otvorenými očami. Kedysi ... mala ešte oboch rodičov žijúcich. Kedysi ... mala i priateľa. Čo mala teraz? Celkom nič. Žila sama v dome, ktorý zdedila po rodičoch, jej práca na Ministerstve bola možno pre niekoho nezáživná, ale ju bavila, tak aspoň tomuto mohla pripísať malé plus, ale bola SAMA! Už tak dlho! Ani si nespomínala, kedy bola na posledné rande. Merlin, mala už dvadsaťosem a stále bola panna. Stará panna! Ostala na ocot! Bola starou dievkou! Voľakedy sa dievčatá vydávali zavčasu, ešte ani nedovŕšili pätnásty rok a ona mala pomaly tridsať a nič. Nevedela o milostnom živote celkom nič. No, teda, z praktického hľadiska. Z toho teoretického mala naštudované všetko už dávno.

„Do pekla s tebou, Ron!“ zavzlykala do vankúša, naťahujúc sa po vreckovke, pevne rozhodnutá nevypustiť z očí ani o jedinú slzu viac. Vedela, že keby ju vtedy Ron nebol nechal, mala by iste minimálne aspoň tri deti. Teda, mali by. Ale čo spravil on? Našiel si inú! Lepšie povedané, vrátil sa k Lavender Brownovej. Pretočila sa v posteli na chrbát a hlasno zavzdychala. Bolo jej celkom jedno, či ju niekto počuje, či nie. Vlastne, kto by ju mohol počuť? Veď v tejto časti sídla sa nepotulovali ani len prízraky ... ak nerátala seba.

Hlasno si vysmrkala nos, keď sa za oknom náhle zablyslo a ozvalo sa poriadne zadunenie hromu. O chvíľu na to začula cupitanie nôžok na podlahe a dvere jej izby sa potichu otvorili.

Hermiona sa pretočila v posteli na bok a začala sviece opäť. V dverách zbadala stáť Scorpiusa, stískajúceho svojho dráčika.

„Scorpius?“ oslovila ho nežne. „Bojíš sa búrky?“

Prikývol, hľadiac na ňu vystrašenými očami a len čo znova dunivo zahrmelo, rozbehol sa bez premýšľania k nej, ticho zapištiac. Hermiona sa pousmiala a odhrnula prikrývky, zatiaľ čo on vyliezol na posteľ a pritúlil sa k nej.

Hermiona sa znovu usmiala, pohladiac ho po hodvábnych vláskoch. Merlin, ten chlapec jej ukradol srdce. Ako to len dokázal?

„Neboj sa, je to len búrka, nič sa nestane,“ šepla mu do vlasov v snahe upokojiť ho. „Spinkaj, srdiečko,“ zopakovala, zaželajúc mu krásne sny.

Aj chlapec sa usmial, keď ho objala rukou a vtisla mu bozk do vlasov. Spokojne si povzdychol a pritúlil sa k nej ešte bližšie. Onedlho zaspal a ju zalial hrejivý pocit skutočného šťastia.

„Tak takéto je byť matkou?“ napadlo ju tesne pred tým ako sa i ona pobrala do ríše snov.

***

Dracovi dni plynuli pomaly. Zrejme to bolo aj ich zvyčajnou jednotvárnosťou, ktorú si občas dovolil spestriť doberaním si slečny Pollyfaxovej. Nevedel si predstaviť lepšiu zábavu ako rozpáliť jej líca do ružova nejakou dvojzmyselnou poznámkou. Aj teraz odtiaľto vyšla s výrazom poriadnej fúrie v tvári, keď ju dopálil poznámkou o tom, či už stihla prečítať knihu, ktorú jej odporučil. Nepovedala na to nič, len zabuchla tú, ktorú práve prečítala a vypochodovala z izby.

Uškrnul sa, keď sa mu pred očami objavili jej oči sršiace zlosťou, jej ružové líca, jej pevne zomknuté pery. Kútikom oka zachytil odraz fľaše, ktorá stále postávala na jeho stole. Chardoney, lahodné, staré talianské červené víno. Táto značka bola jeho obľúbená.

„Ty ma vôbec nepočúvaš, Draco,“ začul hundranie za svojim chrbtom.

„Čo?“ otočil sa k mužovi sediacemu v kresle.

„Si v poriadku?“ opýtal sa ho Blaise, pozorne si ho premeriavajúc od hlavy po päty.

„Ale iste, dáš si?“ opýtal sa, ukazujúc na fľašu, ktorá ho zaujala a jeho priateľ prikývol.

„Vravel som, že akcie nám pekne stúpajú. Okrem toho, podarilo sa nám odkúpiť tú firmu, ktorá sa špecializovala na výrobu hojivých elixírov. Hoci sú na pokraji krachu, myslím, že máme šancu.“

„Ale to je jasné. Len treba pár vylepšení, trochu investovať do opráv, zdokonaliť výrobný proces a možno rozšíriť výrobné zameranie,“ dodal spokojne.

Blaise prikývol. Už dávno vedel, že stačí sa držať po boku tohto muža a jeho budúcnosť bude rovnako dobre zabezpečená ako tá jeho. Už teraz sa mohol nazývať boháčom. A bol spokojný, keď sa o vlastný zisk mohol pričiniť i sám.

Draco nalial víno do pohárov a podal ho priateľovi. „Na čo si pripijeme?“ opýtal sa ho.

„Na úspech? Na život? Na lásku?“ odriekal Blaise poslušne, čakajúc, čo si jeho priateľ zo spomínaného repertoára vyberie.

„Tak na všetko,“ povedal Draco a štrngli si.

Draco priložil pohár k ústam a napil sa. Víno chutilo sladko a v ústach sa mu priam rozplývalo. Blaise sa však nenapil. Pozoroval priateľa s prižmúrenými očami a pohárom zdvihnutým vysoko pri ústach.

Draco vypil víno na pár dúškov a skôr ako stihol pohár odložiť, pocítil divné zvieranie žalúdka. Odrazu o sebe nevedel. Začal sa neovládateľne triasť a z úst mu doslova penilo. O chvíľu padol doluznak na zem, k nohám svojho priateľa.

„Draco!“ vykríkol zhrozene, avšak nevládal robiť nič, len naňho civieť.

Ani jeden z nich nepočul klopanie na dvere, ktoré sa ozvalo chvíľu predtým, no v dverách sa objavila Dracova guvernantka a zhrozene civela na celú desivú scénu.

Keď Blaise Zabini vykríkol, ona už kľačala na kolenách pri Malfoyovi, vyberajúc z vrecúška, ktoré jej viselo vždy za pásom akúsi malú hľuzu a strčila mu ju do krku.