Wardenka

17. kapitola

Chutíš ako med

Hermiona si vybalila s radosťou i sama. Keď si ukladala veci do skríň a bielizníka, na perách jej pohrával jemný úsmev. Scorpius sedel v hojdacom kresle v jej izbe a spokojne ju pozoroval.

„Nehneváš sa na mňa?“ opýtala sa ho Hermiona, uhladiac si vlasy, ktoré jej znova neposlušne vyskakovali z účesu.

„Nie, nehnevám sa,“ povedal, no teraz sa jeho pekná tvárička trochu zamračila. Svetlé obočie sa stiahlo nad zelenými očkami a ústočká sa našpúlili. „Ale prečo si sa prezliekala za inú?“

Hermiona si vzdychla. Nevedela, čo mu k tomu povedať a ako, aby mu znova nemusela klamať a aby ho zbytočne nevystrašila.

„Je to zložité, srdiečko,“ vzdychla znova a kľakla si pred kreslo, vezmúc jeho rúčky do svojich rúk. „Ale nebudem ti klamať. Vieš, stali sa isté ... veci a niektorí si mysleli, že tvoj ocko je vinný. Že bol tým, kto ich spravil. A ja som chcela zistiť, čo sa stalo naozaj. No musela som sa prestrojiť za inú ženu, lebo tvoj otec a ja sa poznáme už dlho. A ak som chcela niečo vypátrať, nemohla som sa mu ukázať ako ja, ako Hermiona.“

„Preto si prišla ako Polly,“ povedal chápavo, azda až priveľmi na svoj vek a Hermiona prikývla. „Ale teraz si už nemyslíš, že ocko je zlý?“

Hermiona pokrútila hlavou. „Nie, nemyslím si to. A verím, že to i dokážeme. Len musíme prísť na to, kto je skutočný vinník.“

Scorpius prikývol. „To je dobre. Nechcel by som, aby sa ockovi niečo stalo.“

„Neboj sa, nestane sa mu nič. Pomôžem mu. Veríš mi, však?“ opýtala sa, a keď prikývol, mocne ho objala. „Pôjdeme?“ opýtala, keď sa od seba odtiahli a on zoskočil z kresla na rovné nôžky.

„Kam?“

„Je predsa čas obeda. Až sem počujem, ako ti v brušku vyhráva muzika,“ usmiala sa a mrkla naňho kútikom oka.

„Skutočne? Ja nič nepočujem,“ zvolal sklamane a ona sa len zasmiala.

Draco s nimi neobedoval. Jedla len ona a malý Scorpius. Chápala ho. Zrejme sa musel vyrovnať s tým, že ho tá malá, všetečná chrabromilčanka previezla. Avšak veľkú hlavu si z toho nerobila. Hoci si naozaj myslela, že Malfoy nemá v tých vraždách prsty, aj tak mu nemohla len tak prepáčiť jeho správania a spôsob, ktorým sa k nej vždy choval. Vždy, pokiaľ jej pamäť siahala. Ale to bolo predsa jedno. Na ich vzťahu vôbec nezáležalo. Bolo dôležité, že jej dovolil ostať i napriek tomu klamstvu, čo nie celkom dobre chápala a čo nie celkom pasovalo k jeho predošlému správaniu. V podstate očakávala, že ju vyhodí na ulicu ako prašivého psa. Iste, prekvapil ju. No v poslednom čase, od kedy tu bývala ju prekvapoval niečím neustále.

Len čo neskôr uložila chlapca na poobedný odpočinok, vybrala sa znova za Malfoyom. Museli sa pozhovárať a ujasniť si nejaké veci. Predpokladala, že jeho rodičia budú mimoriadne prekvapený, čo tu robí, rovnako i jeho priatelia. Museli sa preto dohodnúť na tom, čo všetkým povedia. Nemohli im prezradiť pravý dôvod jej tunajšieho pobytu. A dúfala, že jej v tomto bude Malfoy nápomocný. Striasla sa pri predstave, že ho musí o čosi žiadať a mohla len dúfať, že jej vyhovie.

***

Draco sedel v pracovni, sústredene čítajúc najnovšiu Blaisovu obchodnú správu. Ale musel ju odhodiť bokom, lebo zistil, že už po pätnásty krát číta ten istý riadok.

„Hrom a peklo!“ zaklial potichu, schovajúc si na chvíľu tvár do dlaní. Nevedel, prečo sa zrazu cíti tak staro a unavene. Akoby mu od rána zostarel o desať rokov.

Ozvalo sa jemné zaklopanie na jeho dvere a on zahučal: „Vstúpte!“

Keď sa dvere otvorili a objavila sa v nich ona, len nepatrne vzdychol a na tvár si nasadil znova tú nepreniknuteľnú masku, ktorú tak často používal.

„Neruším?“ opýtala sa opatrne a on videl, že sa stále obáva jeho reakcie. Potešilo ho to. Nič ho netešilo viac, ako vyvádzať tú malú, kučeravú ženu z jej neskutočnej rovnováhy, ktorou sa snažila obrniť.

Draco sa ani nepohol. Len ju pozoroval zo svojho miesta ako lovec, ktorý striehne na svoju korisť. Bola ... nádherná. Presne taká, akú si ju pamätal. Vlastne ... bola ešte krajšia. Ženskejšia. Tmavozelené šaty obopínali jej pekne tvarovanú postavu a on musel uznať, že je viac ako len príťažlivá. Hermiona Grangerová už nebola tým dievčaťom, ktoré ho na škole tak provokovalo. Jej postava nadobudla ženskejšie krivky a ona stala veľmi, priveľmi žiaducou. Uvažoval, čo viedlo Weasleyho k tomu, že ju opustil. Aj tak si o ňom myslel, že je hlupák, takže ho ani svojim konaním veľmi neprekvapil. Po škole ju nevidel. V duchu odratúval uplynulé roky.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa, premerajúc si ju veľmi pozorne od hlavy po päty. Naozaj si dal záležať na tom, aby jeho oči prešli každou krivkou, každým záhybom, každou oblinkou jej tváre, krku, postavy. Videl, ako pod jeho pohľadom zrumenela a musel sa veľmi ovládať, aby nedal najavo svoje pobavenie.

„Ja len ...“ hlas sa jej zasekol v hrdle, kým si neodkašľala a znova neprehovorila, tentoraz už odhodlanejšie. „Mali by sme prebrať nejaké veci,“ podotkla.

„Ako napríklad?“

„Ako napríklad to, ako hodláš vysvetliť svojim rodičom moju prítomnosť vo svojom dome. A tiež svojim priateľom. Iste uznáš, že moja prítomnosť v tvojom dome ich ... minimálne zaskočí.“

„Samozrejme, že ich to zaskočí,“ pomyslel si. Ale budú aj poriadne prekvapení a vyvedení z miery a budú ho bombardovať netrpezlivými otázkami. A budú sa nástojčivo dožadovať svojich odpovedí. A jej sa budú snažiť ublížiť nielen opovrhujúcimi pohľadmi, ale možno aj slovne.

„Svojim rodičom poviem pravdu. Nevidím dôvod, prečo by som im mal niečo tajiť,“ odvetil úprimne. Vstal zo svojho kresla a prešiel k barovej skrinke. Hermiona ho obozretne sledovala pohľadom tých svojich horúcich čokoládových očí, kým si na dno pohára nalial trocha brandy.

„Myslíš si, že je to dobrý nápad?“

Prehltol glg lahodnej tekutiny a oprel sa chrbtom o skrinku. „Nemalo by im zmysel niečo tajiť. Môj otec má na tajomstvá akýsi šiesty zmysel. Niečo ako má netopier svoj radar.“

Uškrnula sa pri tom netypickom porovnaní Luciusa k netopierovi. Vždy skôr považovali za netopiera nebohého Snapa.

„A čo povieš svojim priateľom? Nemyslím si, že by bolo múdre zavesiť im na nos pravdu. Hlavne preto, že momentálne nevieš, komu z nich môžeš dôverovať,“ povedala sebaisto.

„A čo ty?“ opýtal sa a celkom ju tou otázkou vyviedol z konceptu. Zasmial sa, keď sa zamračila, nechápajúc, kam tou otázkou miery.

„Prosím?“ opýtala sa a sledovala, ako sa pohol a blíži sa priamo k nej. Zastal sotva dva kroky od nej, dívajúc sa jej do očí, nespúšťajúc z nej pohľad.

„Pýtam sa, či môžem veriť tebe,“ vysvetlil. „Naozaj mi chceš pomôcť? Naozaj veríš, že som nevinný? Alebo to len predstieraš, aby si ma prichytila pri čine a odhalila moje temné pohnútky?“

Hermione sa zachveli viečka a prekvapene zažmurkala. Nevedela od neho odtrhnúť zrak. Pútal ju tým svojím búrkovým pohľadom priam dokonale. Cítila sa ako jeho väzeň. V podbrušku pocítila zvláštne chvenie. Veľmi sa snažila, aby sa jej nechvel hlas, keď odvetila.

„Neklamala som. Naozaj ti chcem pomôcť, verím, že si to nebol ty, kto ich ... zabil,“ riekla skoro šeptom.

„Ale prečo? Trápi ťa zlé svedomie, moja malá chrabromilčanka?“

Hermiona sotva dýchala. Prečo mal odrazu taký zamatový hlas? Prečo na ňu hľadel takým spôsobom? Prečo ju takto trápil? Skôr ako si stihla uvedomiť, čo sa deje, sa k nej Draco naklonil, uchopiac jej tvár do svojich veľkých dlaní. Cítila na svojich lícach teplo jeho rúk, jeho prsty vo svojich vlasoch. Pobozkal ju. Jeho pery sa pritlačili na tie jej celom mäkko. Vlastne by mohla povedať, že veľmi nežne. Keď sa jej z úst vydral prekvapený povzdych, sama mu poskytla možnosť vkĺznuť jazykom medzi jej pery. A Draco ju využil. Ochutnával ju, hral sa s jej jazykom, sal ho a vťahoval do svojich úst, maznajúc sa s ňou. Podlamovali sa jej z toho kolená. Cítila jeho zuby, ako jej jemne poťahujú spodnú peru, ako jeho jazyk prechádza po jej ústach, pozorne skúmajúc kontúry jej hodvábnych pier. Točila sa jej hlava, dych sa zrýchlil a srdce divoko rozbúchalo.

„Tak čo, trápi ťa zlé svedomie?“ opýtal sa jeho chrapľavý hlas v nej rozoznel strunky, ktoré ju nenechali chladnou. Keď sa k nej odtiahol, stále ju nepúšťajúc z rúk, stále naňho civela. Ohromene, zadýchane, uvažujúc, čo sa to práve stalo.

Nepočula ho.

V tejto chvíli sa znova ocitla na Rokforte. Bola štvrtáčka a začal sa nový školský rok. Mali elixíry a práve vychádzali z triedy. Musela sa však vrátiť späť. Zistila, že si tam zabudla svoju knihu. Nevedela, že ju Malfoy pozorne sleduje. Počul, ako zavolala na Harryho a Rona, aby ju nečakali, že ich dobehne. Ostala tam celkom sama, keď sa tam objavil. Stál vo dverách, v tvári mal opovržlivý výraz, ale mal v tvári vpísané ešte niečo, čo ju donútilo siahnuť po prútiku. Neskoro. Privolal si ho a chvíľu si ho len zamyslene prezeral, otáčajúc ho v rukách.

„Celkom obyčajný,“ poznamenal a pozrel sa na ňu.

„Čo chceš, Malfoy,“ vyprskla a on vedel, že už si nie je taká istá, keď nemá svoj prútik.

„Čo chcem?“ opýtal sa a zasmial sa tým svojim hrdelným smiechom. „Ale no tak, Grangerová. Myslel som si, že máš lepšiu pamäť.“

Stále sa smial, kým Hermiona len stála na svojom mieste. Vedel, že ju nahneval. Vtedy sa pohla a podišla až k nemu.

„Vráť mi môj prútik!“ dožadovala sa.

„Nemyslím, že ho dostaneš späť len tak,“ precedil pomedzi zuby. „Pamätáš sa? Ostal som ti čosi dlžný,“ pripomenul jej ten deň, keď mu v treťom ročníku vrazila päsťou pred jeho i svojimi najlepšími priateľmi. Nikdy ho takto nikto neponížil. A už vôbec nie nejaká podradná humusáčka.

Hermione sa od prekvapenia rozšírili oči a o krok cúvla. On sa priblížil. Jeho oči hnevlivo iskrili.

„Vráť mi môj prútik a nechaj ma odísť, Malfoy!“ zasipela.

Videl, ako sa trasie, ale stále z nej sršala tá nezmyselná odvaha. Mohol ju prekliať. Mohol jej nechať vyrašiť na tvári odporné dračie kiahne, ktoré by ju zohavili na pár týždňov. Mohol jej jednoduchým kúzlom zmeniť vlasy tak, že by aspoň do zimy musela chodiť s čiapkou na hlave, aby sa nehanbila. Mohol jej urobiť milión iných nepekných vecí, rovnako ako ju mohol prosto len udrieť a ukázať jej, kde je jej miesto. Nespravil však nič z toho. Hermiona cúvala dovtedy, kým mohla. Videl ako narazila zadkom o jeden zo stolov a on k nej pristúpil. Zdvihla ruku, no skôr ako mu stihla dať zaucho zachytil jej ruky celkom poľahky a stočil jej ich za chrbát. Prehla sa a hruďou narazila o tú jeho. Nevedel, čo to doňho vošlo, no v ďalšej minúte sa k nej pritlačil ešte viac a prisal sa ústami na jej pery. Hrubo a bolestivo, lebo túžil po tom, dať jej príučku. Lenže napriek jeho vôli sa intenzita jeho bozku menila. Hoci sa najprv bránila a metala v jeho náručí bezmocne ako handrová bábika, nepustil ju a ona zistila, že je zbytočné sa brániť, lebo bol silnejší ako si myslela.

Jeho bozk ju zasiahol viac, ako by si bola pripustila. Cítila, že jej telo začína bojovať proti nej samej a prispôsobuje sa mu. Jej ruky, ktoré boli odrazu voľné vystrelili k jeho krku a objali ho. Počula ako zastonal a jej samej vykĺzlo z pomedzi pier zastonanie. Ucítila jeho prsty vo svojich vlasoch, tak ako pred chvíľou, jeho nohu medzi jej nohami, jeho pevné telo pritlačené k tomu jej. Zachvela sa, keď jej zaklonil hlavu, opustiac ústa, bozkávajúc jej čeľusť, krk. Mala dojem, že ju tým bozkom okradol o slobodnú vôľu. Nevládala ani len šepnúť, aby ju nechal odísť, aby sa jej nedotýkal, ale nemohla, kým sám neprestal.

Draco sa akoby spamätal. Díval sa na ňu zadychčane, stojac medzi jej nohami, kým ona sedela na lavici, červenajúc sa, rovnako zmätená i zmámená. Sama premýšľala, ako sa tam dostala. Jej omámený výraz, strapaté vlasy a rozopnutý sveter ho zdá sa prekvapili viac ako ju. Uskočil od nej, akoby sa bol popálil.

Hermiona si nikdy nepamätala intenzívnejší zážitok z bozku, ako dostala vtedy od neho. A predsa ho niečo predčilo. Ten dnešný bozk.  

„Tak čo, trápi ťa zlé svedomie?“ do jej vedomia udrela ako blesk jeho otázka a vyviedla ju zo stavu malátnosti.

Zavrtela hlavou. Ruky mala položené na jeho hrudi, no ani ju len nenapadlo odtlačiť ho. „Nie, ja ... možno som ťa obviňovala, možno som si naozaj myslela, že si vinný, ale ...“ stíchla, keď v jeho očiach zachytila tieň bolesti. „Mýlila som sa. Je mi to ľúto,“ hlesla vzápätí, akoby ho potrebovala utešiť.

Pustil ju. Jeho ruky opustili jej chrbát a on sa od nej vzdialil so zamysleným úsmevom na perách. „Povedz mi,“ žiadal ju, stále zastretým hlasom. „Ešte stále ma nenávidíš?“

Hermiona zaklipkala očami. „Nie, ja ... nemyslím si, že to, čo cítim je nenávisť. Už dávno som ti odpustila, lebo som pochopila.“

„Pochopila? Čo si pochopila?“

Hermiona však neodpovedala. Znova pozbierala všetko svoje roztratené sebaovládanie, svoju silu a rozvahu a znova sa v jej očiach zračilo to pevné odhodlanie. „Myslím, že sme sa stále nedohodli na tom, čo povieme tvojim priateľom,“ upozornila ho.

Draco sa uškrnul a ona mala chuť zmazať mu ten prekliato príťažlivý úškrn z tváre. „To nebude problém. Zamestnal som ťa ako guvernantku, budeš ňou teda i naďalej.“

Prikývla, otočila sa a priala si, aby odtiaľ mohla vybehnúť, ale to by mu dala znova len navrch. A to nechcela. Nechcela, aby vedel, čo jej tým bozkom spôsobil. Práve naopak. Túžila dať mu najavo, že voči nemu ostala chladná, ale pokrútila hlavou, keď si uvedomila, aká hlúposť to je, keď sa v jeho náručí priam roztápala. Musel to vedieť!

Keď sa jej ruka dotkla kľučky dverí, zavolal na ňu.

„Hermiona?“

Otočila sa.

„Stále chutíš sladko ... ako med.“

Zasmial sa, keď videl, ako jej v tom momente stúpla červeň do tváre a bez ohľadu na to, čo si pomyslí, vybehla z jeho pracovne bleskovou rýchlosťou.

18. kapitola

Nie si mu ničím!

(Venované GWEN!)

Blaise Zabini sa nervózne prehrabol krátke, neposlušné vlasy, keď sa díval za odchádzajúcim Potterom, kým mu ten nezmizol z očí. Vedel, že k nemu zavíta skôr, či neskôr. A včera mu poslal sovou poštou správu, že sa zastaví. Bolo tu však dlhšie ako Blaise predpokladal. Vyše hodiny. Odpovedal mu na všetky otázky, ktoré mu Potter položil. Hoci nebol pod vplyvom Veritasera. Nepokojne zvieral a znovu roztváral svoju pravú ruku. Obväz, ktorý na nej mal ho nepríjemne omínal. Pozrel sa na jeho bielu farbu, tak veľmi bijúcu do očí. Zamračil sa. Najradšej by si ho bol strhol dole, ale ... nemohol.

„Odišiel?“ opýtala sa žena stojaca za ním a jej hlas znel v útulnej obývacej izbe akosi mrazivo. Napokon, jej hlas bol taký vždy. Nepríjemný, chladný, rezal vás do špiku kostí. Presne to vystihovalo jej charakter.

Prikývol, ani na ňu nepozrel.

„Čo chcel vedieť?“ opýtala sa nezaujato. Akoby ju to vlastne ani netrápilo.

„Pýtal sa na Draca a tie jeho nehody,“ odvetil, prejdúc od okna k svojmu stolu, na ktorom stála fľaša bourbonu. Jeho obľúbeného nápoja. Jack Daniel´s. Nalial si do polovice brúseného pohára a jeho obsah vypil na dva dúšky. Zdalo sa, akoby ženu v tejto izbe absolútne ignoroval.

„Prišli nám len vhod. Spoľahlivo odstránia akékoľvek podozrenie, ktoré mohlo vzniknúť. Vlastne sa niet ani čomu diviť. Vždy mal nepriateľov,“ povedala posmešným hlasom.

„Zastav to, vezmi späť to kúzlo a zastav to, pre Merlina!“ zasyčal, ale ona naňho len prekvapene pozrela. Jej prekvapenie vzápätí vystriedal hnev.

„Si len hlúpy, ale to na mňa hráš?“ opýtala sa ho. Jej krásna tvár sa skrivila hnevom. „Dobre vieš, že sa to nedá vziať späť. A ja to ani späť nevezmem! Prisahal si Blaise! Neopováž sa cúvnuť! Vieš, čo ťa inak neminie!“ zdôraznila posledné slová a zdvihla pred seba svoju ľavú ruku, naznačiac mu, čo tým myslela.

Blaise sa vymrštil z kresla, až ho prevrhol. Hodil po nej svoj prázdny pohár, no ona obratne švihla svojím prútikom a letiaci pohár dopadol o stenu, kde sa rozbil na drobné kúsky.

„Si obyčajná beštia! Striga! Preklínam deň, keď som ťa vpustil do svojho života!“ zajačal, trasúc sa hnevom a neschopnosťou čosi urobiť. Bol zúfalý, že nemohol proti nej zakročiť.

„Preklínaj deň, keď si mi vliezol do postele!“ odvrkla mu posmešne a premerala si ho ľútostivým pohľadom. „Doplatil si na vlastnú chybu. A za chyby ... sa platí,“ povedala a pristúpila ku kozubu. No prv, než doň vstúpila, otočila sa k nemu a prísnym pohľadom si ho naposledy premerala. „Nezabudni dodržať našu dohodu. Vieš, čo máš robiť.“ S týmito slovami vstúpila do kozuba a pohltili ju zelené plamene.

Blaise klesol na stoličku a načiahol sa po fľaši. Nemal v úmysle nič iné, len sa spiť do nemoty. Preklínal deň, keď stretol tú odpornú bosorku, preklínal vlastnú telesnú slabosť, lebo ho zmámila jej nádherná tvár, krivky jej tela ... a preklínal i ženu, ktorá mu to všetko spôsobila. Jeho pohľad padol na svoju obviazanú ruku. Jeho modré oči sa zaliali slzami bezmocnosti. Plakal prvý krát vo svojom živote. Nebol dokonca ani schopný zastaviť slzy, ktoré mu tiekli z očú.

„Odpusť mi, Draco,“ zašepkal ledva zrozumiteľne. „Odpusť mi, kamarát,“ zopakoval a uhol si z fľaše.

***

Draco sedel vo svojej pracovni a spokojne hľadel za svojim synom, ktorý odchádzal s Hermionou preč. Uvedomil si, že jeho dieťa má ten najsladší a najkrajší hlas na celom svete, a že by ho vydržal počúvať azda i do nekonečna.

Lenže úsmev mu pohasol vo chvíli, keď zbadal prísny pohľad svojej matky.

„Draco, prečo si nám to nepovedal?“ opýtala sa pohoršene. „Dvakrát si takmer zahynul a my sme o ničom nevedeli! Ako podľa teba teraz vyzeráme? Ako bezcitní hlupáci.“

„Mama, to vôbec nie je pravda,“ oponoval jej, hoci samozrejme mala pravdu.

„Tvoja matka má pravdu, synak,“ prehovoril Lucius, rovnako napätým hlasom. Bolo vidno, že nie je vo svojej koži, lebo už tretí raz si nervózne poposadol na stoličke, stále si nemôžuc nájsť tú správu polohu.

„Och, tak dobre, stalo sa, čo už,“ kývla rukou jeho matka, na chvíľu si prikryjúc oči. Vyzerala tak krehko a unavene ako sa momentálne i cítila. „A čo tu robí ona?“ opýtala sa znepokojene.

„Chce mi pomôcť zistiť pravdu. Zrejme nejaký druh odčinenia toho, že sa vydávala za tú Polly,“ povedal.

„Myslel som si, že v tom bude nejaký háčik. Od prvej chvíle mi na nej niečo nesedelo,“ podotkol Lucius zamyslene. „Ale v živote by ma nenapadlo, že bude mať to dievča odvahu vojsť do hadieho hniezda.“

„Vskutku trefné prirovnanie, Lucius,“ zašomrala Narcissa a spražila ho zlostným pohľadom. Len sa pousmial a mykol plecami.

„Draco, aj tak mám obavy,“ hlesla po dlhšej odmlke, akoby v mysli pozorne zvažovala to, čo ju trápilo.

„A prečo mama?“

„Je to len moje tušenie, alebo si jej dovolil ostať i z nejakého iného dôvodu?“ Jej priama otázka uňho vyvolala neprimeranú reakciu a Narcissa si nepokojne vzdychla. „Povedz mi, že to nie je pravda. Prosím, povedz mi, že sa mýlim.“

Teraz sa Draco zahemžil na svojej stoličke, neuvedomujúc si, že mu líca zahoreli odtieňom červenej. „Merlin, toto je horšie ako Potterovo vypočúvanie na ministerstve!“ pomyslel si skrúšene.

„O čom to vy dvaja hovoríte?“ ozval sa očividne zmätený Lucius. „Uniklo mi niečo?“

Narcissa naňho len prísne pozrela a rovnaký pohľad venovala svojmu jedinému synovi. „Draco, nerob si plané nádeje, neskončí to dobre,“ šepla. „Myslíš si, že len tak šmahom ruky zabudla na všetko, čo jej kedy naša rodina spôsobila?“

Draco sa zamračil, upierajúc pohľad kamsi do stredu svojho pracovného stola. Ruky, ktoré zvierali opierky jeho koženého kresla sa teraz samovoľne zaťali v päsť. „Iba čo ti zlomí znova srdce, synček,“ šepla jeho matka a tie slová sa mu zarezávali hlboko do srdca.

Luciusove oči kmitali z jeho manželky na syna a späť v pravidelných intervaloch a myseľ skúšala vyvodiť hodnoverný záver. Zrejme mu niečo znova uniklo a to neznášal. Vždy si myslel, že má na tajomstvá nos, ale pri svojom synovi a manželke skôr na nos tvrdo dopadol, než aby odhalil ich tajomstvá.

„Nemyslíš si, že by mi mohla jednoducho odpustiť?“ opýtal sa Draco akýmsi cudzím hlasom.

Narcissa sa naňho súcitne pozrela. „Odpustiť ... možno. Ale zabudnúť?“ Pokrútila hlavou. „Možno by sa dokázala povzniesť nad vašu školskú nenávisť, ale pochybujem, že by zabudla na to, ako ju tvoja teta mučila v našom dome. Ako sa jej vyhrážala, že ju hodí Greybackovi. Nikto z nás jej vtedy nepomohol. Nikto ...“ šepla, s dôrazom na posledné slovo.

Draco si to všetko uvedomoval, ale on neprestával dúfať. Hermiona mala väčšie srdce, ako si oni len dokázali predstaviť.

Iste, aj Luciusovi konečne svitlo, o čom sa bavia. Samozrejme, jeho syn bol zrejme roky zaľúbený do toho dievčaťa. A on zdieľal Narcissin názor. Nepochyboval, že Hermiona nebude stáť o ich syna ani náhodou. Hoci bol bohatý, úspešný a mal postavenie v spoločnosti, hoci pošramotené minulosťou. Keby bol býval na jej mieste, zachoval by sa rovnako. Opovrhol by Dracom. A ani on nechcel, aby sa to stalo. Jeho syn si vytrpel viac ako dosť.

„Ak si hľadáš partnerku, mal by si sa poobzerať inde, synak. Súhlasím s tvojou matkou. Neverím, že by slečna Grangerová len tak zabudla.“

Draco nepovedal ani slovo, no on s nimi nesúhlasil. On vedel, čo cítil, keď ju pobozkal. On vedel, že mu bozk opätovala, presne ako to spravila vtedy, v štvrtom ročníku na Rokforte.

Narcissa v ňom však čítala ako v otvorenej knihe. Vedela, že jej syn sa len tak nevzdá, kým nevyskúša všetko, čo bude považovať za vhodné. Krivý úsmev jej poznačil tvár a vyvolal v kútikoch očí drobné vrásky. „Sľúb mi aspoň, že nad tým popremýšľaš,“ požiadala ho, no ani teraz sa nedočkala odpovede.

***

Zvečerilo sa. Večera prebehla v úplnej tichosti, teda aspoň medzi ním a Hermionou. Avšak ona stále švitorila so Scorpiusom, odpovedajúc mu na jeho zvedavé otázky. Napokon od seba odsunul tanier, oprel sa na stoličke a pozoroval ich. Ani si ho nevšimli. Akoby neexistoval. Uvažoval, či to nie je len zdanie, ale Hermiona sa mu dnes videla obzvlášť pekná. Oblečená v rifliach a tmavomodrom svetri na gombíky vyzerala rovnako príťažlivo, ako v tých zelených šatách, ktoré na nej tak miloval. Zo zamyslenia ho vytrhla synova otázka.

„Prečítaš mi niečo pred spaním, ocko?“ opýtal sa Scorpius a Draco prikývol.

„Samozrejme,“ pritakal a sledoval, ako Hermiona utrela jeho synovi ústočká a on poslušne zoskočil zo stoličke, na ktorej sedel.

Draco vstal tiež. „Postarám sa oňho,“ povedal, na čo ona len prikývla. Avšak zohla sa k chlapcovi a vtisla mu bozk na líce, na čo ju on objal.

„Dobrú noc, srdiečko,“ zaželala mu a on jej rovnako odvetil. Potom pribehol k otcovi, chytil ho za ruku a mierili preč z jedálne.

„Čo chceš, aby som ti čítal?“ opýtal sa ho Draco.

„O pirátovi a krásnej čarodejnici,“ odvetil chlapec okamžite. „Hermiona skončila tam, ako sa pirát zakrádal k brlohu draka, ktorý väznil čarodejnicu,“ ševelil.

Hermiona začula Dracov veselý smiech a už len to spôsobilo, že sa zachvela. Pozrela sa na nástenné hodiny. Bolo len čosi po pol siedmej. Mala voľnú chvíľu pre seba a tak bez premýšľania vstala a zamierila do knižnice. Stále sa cítila v Dracovej prítomnosti nepríjemne. Prekážalo jej, že naňho myslela čoraz viac a prekážalo jej aj to, že jej z mysle neschádzal ani ten bozk. Netušila, čo má robiť. Hoci sa na to pokúšala nemyslieť, v Dracovej prítomnosti sa to nedalo. Nepomohlo ani to, že sa mu pokúšala vyhýbať. No zdalo sa, že od kedy Scorpius prehovoril, Draco obzvlášť vyhľadával synovu spoločnosť. Bol k nemu láskavý, ba nežný a vidieť, ako sa s ním hrá, celkom uvoľnený ... Akoby to ani nebol on!

Prechádzala chodbou, keď sa pred ňou zjavil domáci škriatok. Uklonil sa a oslovil ju.

„Slečna Grangerová, vy mať návštevu,“ oznámil jej a ona sa zamračila.

„Koho? Kto za mnou prišiel? Harry?“ opýtala sa prekvapene, ale škriatok zavrtel hlavou.

„Nie, slečna. To byť lady Pansy,“ odvetil. „Ona vás čakať v modrom salóne.“

Hermiona mu poďakovala a otočila sa na opätku. Musela prejsť na druhý koniec chodby, ale poháňala ju zvedavosť. Čo od nej tak asi chce tá mopsličia tvár?

Pansy stála uprostred izby a nepokojne podupkávala nohou po zemi. „Konečne si sa uráčila,“ oslovila ju Pansy nevrlo.

Hermiona si ju premerala rovnako nemilým pohľadom, ktorý v sebe nemal ani zamak srdečnosti. „Čo chceš?“

„Prišla som ťa varovať, chrabromilčanka,“ zanôtila Pansy posmešne.

„Varovať? Pred čím?“ opýtala sa, založiac si ruky na hrudi. Hermiono obočie vyletelo dohora v očakávaní.

„Pred Malfoyom,“ hlesla, akoby jej to malo byť jasné hneď od prvého okamihu.

Hermiona sa zamračila. „Pred Malfoyom? A prečo?“ ozvala sa, teraz už naozaj pohltená zvedavosťou.

Pansy sa len zasmiala, čo Hermionu znervóznilo. „A vraj si bystrá! Kto povedal takú hlúposť, mali by ho za živa upáliť!“ smiala sa.

„Povedz konečne čo chceš a odíď. Predpokladám, že tu stále nie si vítaná,“ podpichla ju Hermiona a Pansy sa zlovestne zamračila. Pristúpila k nej bližie, obišla ju, zvedavo si ju obzerajúc.

„Nechápem, čo na tebe vidí, fakt, že nie. Si celkom obyčajná, tuctová, sivá myš,“ riekla sklamane, keď neobjavila nič výnimočné.

„O čom to trepeš?“ vyprskla Hermiona. Začínala byť naozaj nazlostená.

„Draco ťa chce len do postele, zapamätaj si to. Len čo sa ťa nabaží a bude to ... ver mi, čoskoro, vráti sa ku mne! Možno sa mu páčiš, ale to ho prejde. Nie si mu ničím! Vieš, moja malá humusáčka, len na to jedno si dobrá ... možno,“ odfrkla si nad ňou, na čo jej Hermiona uštedrila poriadnu facku, až sa Pansy zatackala.

„Ty malá suka!“ zasipela nenávistne, okamžite vytiahnuc svoj prútik, namieriac ho na Hermionu. Hermiona zhíkla, keď nestačila odraziť kúzlo včas a narazila chrbtom tvrdo o stenu. „Toto už nikdy viac nezopakuj!“

Lenže to už po nej vypálila Hermiona kliatbu, no Pansy ju odrazila a ona žuchla priamo do lustra nad ich hlavami. Ten sa povážlivo zakymácal a spadol s veľkým treskotom medzi ne. V tej chvíli vbehol do salóna i Draco so svojim prútikom v ruke a zastavil ich boj.

„Do trolla! Čo sa to tu deje!“ zvolal nahnevane.

„To sa opýtaj jej!“ zakvičala Pansy, prstom ukazujúc na Hermionu. Tá len stála na svojom mieste a snažila sa ovládnuť.

Draco si obe premeral skúmavým pohľadom. Obe boli strapaté, ale len Hermione tiekol z kútika úst pramienok krvi. Bez okolkov sa otočil k Pansy. „Odíď a už sa nevracaj!“ zasyčal.

Vrhla naňho opovržlivý pohľad a Hermione venovala nepekný pohľad. „Nezabudni, čo som ti povedala!“ sykla a zmizla preč.

Draco sa konečne otočil k Hermione. „Čo sa stalo? Si v poriadku?“ opýtal sa, vytiahnuc z vrecka nohavíc čistú bavlnenú vreckovku. Chcel jej zotrieť pramienok krvi, no ustúpila pred jeho rukou. Zamračil sa, no potešilo ho aspoň to, že si od neho zobrala vreckovku.

„Povieš mi, čo sa stalo?“ vyzvedal znova, no ona len zavrtela hlavou.

„Nič ... nič vážne. Trochu sme sa nepohodli, to je všetko,“ zaklamala a ospravedlnila sa, na čo odišla z izby bez ďalších slov.

Draco sa otočil k zničenému lustru a luskol prstami. Keď sa objavila dvojica domácich škriatkov, prikázal im to tu upratať a luster znova opraviť. Poslúchli, zatiaľ čo on odišiel z miestnosti, sledujúc Hermionu miznúcu na hornom poschodí svojho domu. Vedel, že sa medzi nimi dvoma niečo stalo, inak by na seba nevytiahli prútiky. Ale netušil, čo. Zaklial, a vytratil sa do svojej pracovne. Dnešný večer rozhodne ani len nezačal tak, ako by si bol želal. V pokoji, s Hermionou a ... Znova zaklial a zaplesol za sebou dvere preklínajúc Pansy Parkinsonovú.