Wardenka

23. kapitola

Blaisova milenka?

Hoci Draco spočiatku vehementne odmietal ísť na Blaisov pohreb, čo odôvodnil nielen odporným mrznúcim počasím a samozrejme útokom Blaisa na ňu s tým, že si nezaslúži, aby mu vzdali poslednú poctu, Hermiona mu statočne oponovala svojimi pádnymi argumentmi a netrvalo jej ani pätnásť minút, kým sa jej podarilo prehovoriť ho. Teraz stála nad čerstvo vykopaným hrobom medzi ním a Harrym a sledovala, ako spúšťajú rakvu do vnútra tmavého hrobu. Napriek všetkému sa jej z oka vykotúľala slza. Videla, alebo skôr cítila ako Draco stuhol, keď si to všimol, ale ani sa naňho nepozrela, keď jej vzápätí nenápadne podal vreckovku. Vedela, že aj jemu je priateľa ľúto, hoci to vôbec nedáva najavo. A tušila, že si jeho smrť nejakým spôsobom vyčíta a dáva si za vinu. Všetko, čo sa okolo neho dialo bolo zmätené a chaotické a oni stále neprišli na koreň celej tej záhady.

Hermiona si vzdychla a rovnako ako hŕstka prítomných smútiacich hodila kvety na rakvu. S poslednými slovami vikára, robustný hrobár vytiahol z vrecka svoj prútik a kúzlom preniesol kopu hliny späť do hrobu. Matka Blaisa Zabiniho opäť srdcervúco zaplakala a jej manžel ju pevnejšie podoprel.

„Mal by si ísť za nimi,“ pošepla Dracovi, nahnúc sa k nemu. „Ešte si im nebol vyjadriť úprimnú sústrasť,“ upozornila ho šepky.

„Možno preto, lebo by nebola úprimná,“ odvetil, ale keď naňho prísne pozrela, len si povzdychol a prevrátil očami. „Tak dobre,“ prskal porazenecky, načo sa ona spokojne uškrnula. „Ale počkaj ma,“ naliehal nekompromisne, čo mu s radosťou sľúbila.

Keď sa vzdialil, Harry do nej jemne štuchol. „Zdalo sa mi to, alebo ťa naozaj počúvol? Odkedy ho máš pod Imperiusom?“ opýtal sa pichľavo, hľadiac za Dracom, ktorý sa teraz opodiaľ zhováral s Blaisovými rodičmi.

„Niekedy si fakt nemožný, Harry,“ zamračila sa naňho. „Draco nie je zlý a sám vie, čo je jeho povinnosťou. Len ho občas treba ... postrčiť, to je všetko.“

Harry na to nepovedal ani slovo. Vedel svoje. Podľa neho by Draco spravil hoci čo, len aby dostal Hermionu ako svoju odmenu.

Jeho kamarátka sa porozhliadla po cintoríne. Ostala tam len hŕstka ľudí. Všimla si aj Pansy. Bola celá v čiernom, s bledou tvárou a uslzenými očami. Stále postávala nad Blaisovým hrobom a potichu vzlykala. Keby ju nemala ako prvú na zozname podozrivých, bolo by jej tak trochu ľúto. Celý ten čas, čo ju potajme po celý smútočný obrad pozorovala, uvažovala, či je naozaj taká dobrá herečka, alebo či je Pansy do všetkého zapletená nevinne. No slovo nevina sa k Pansy proste nehodilo.

„Budem musieť ísť,“ pošepol jej Harry a uškrnul sa, keď sa Hermiona nepekne pozrela za Daphne Greengrassovou. Zabiniovci odišli a Daphne sa zastavila pri Dracovi, položiac mu ruku na rameno, čosi mu šepkajúc do ucha. „Hermiona, ty sa mračíš. Vari naňho žiarliš?“ opýtal sa ešte.

„Nie! Ako si na to prišiel? Taká hlúposť!“ frflala. „Proste ju nemám rada. Je namyslená, snobská a neznášam ako sa na mňa díva zvrchu! To je všetko!“

„Ako myslíš,“ podotkol, lebo sa s ňou nechcel hádať. „Aby som nezabudol, zajtra je sobota a Ginny trvala na tom, aby si k nám prišla na obed. A samozrejme so sebou zober aj Scorpiusa. Albus by mi neodpustil, keby si prišla bez neho.“

Hermiona sa uškrnula a dovolila mu, aby ju na rozlúčku pobozkal na líce. Pred tým ako sa odmiestnil mu ešte stihla zamávať.

Draco si povzdychol, zamračiac sa pri pohľade, ktorý sa mu naskytol, keď sa konečne odvrátil od Daphne a videl, ako ju Harry pobozkal na líce. On mal na to chuť už od rána. Nie, že by sa bol uspokojil s obyčajným bozkom na jej zamatové líčko, ale ... Bola taká neoblomná! Nechcela mu to dovoliť. Vlastne na to nechcela ani len pomyslieť! A ešte si dovolila vydierať ho! Niekedy naozaj uvažoval, či ju ten prekliaty starý klobúk zaradil správne. Musel však uznať, že by ho to mrzelo, keby sa naozaj rozhodol nejsť na ten pohreb. Ale on tam chcel ísť. Blaise bol jeho najlepší priateľ a toto by mu nespravil, napriek tomu, čo sa stalo a ako veľmi mu zazlieval jeho slabosť. Ale za odmenu, akú mu prisľúbila, to stálo za to. A na ten jej rozkošný noštek jej to vešať nechcel. Bol by blázon, keby si nechal ujsť skvelú príležitosť pobozkať ju, najmä vtedy, keď to sama navrhla ako „odmenu.“

Keď sa jej v tom okamihu ako k nemu vzhliadla prisal bez varovania na pery, bolo mu jedno, že sú stále na cintoríne, že sa hrobár od prekvapenia skoro zrútil na čerstvo navŕšenú hlinu hrobu, ale jej zrejme nie. Zapišťala a pokúsila sa mu vytrhnúť, ale on ju zvieral pevne vo svojom náručí.

„Draco!“ prskala, červenajúc sa a on uvažoval, či za to môže počasie, alebo jeho smelý bozk.

„Čo je?“ spýtal sa s veselým úškrnom a ona sa oprela dlaňami o jeho hrudník, snažiac sa ho od seba odtlačiť.

„Veď sme na cintoríne!“ vyhŕkla s hrôzou v očiach a on sa musel premáhať, aby sa nerozosmial.

„No a?“

„Nie je to slušné! A okrem toho, nepáči sa mi ani len myšlienka na to, ako sa bozkávame medzi hrobmi!“

Pustil ju a tentoraz sa naozaj rozosmial tým tichým, šteklivým smiechom. „Hermiona, ty si naozaj ako malá puritánka,“ doberal si ju, na čo si založila bojovne ruky v bok. Prestal sa smiať a pripomenul jej ich dohodu.

„Možno som ti dovolila, že ma budeš môcť pobozkať, ale rozhodne nie tu! Ja odchádzam a ak sa ti tu tak páči, pokojne si tu ostaň!“

Otočila sa na opätku čiernych čižmičiek, že odíde, keď ju chytil za ruku. „Len nie tak rýchlo mladá dáma.“

Vzdychla si, už pokojnejšia a spolu sa odmiestnili.

***

V ten večer dostala Hermiona nečakanú návštevu. Domáci škriatok jej prišiel oznámiť, že ju v zelenom salóne čaká lady Parkinsonová. Hermiona si vložila prútik do vrecka, mysliac na ich poslednú ostrú výmenu názorov i na to, že tej lady ostala ešte čosi dlžná. A keďže nemohla tušiť, čo od nej Pansy chce, musela sa pripraviť na všetko.

„Lady Parkinsonová,“ ozvala sa stroho, keď vstúpila do miestnosti.

Mladá žena v rovnakom veku, azda o pár mesiacov staršia k nej vzhliadla, otočiac sa od okna, za ktorým sa už dávno zotmelo.

„Bez tých formalít, Hermiona,“ požiadala ju neveselo, „poznáme sa predsa už nejaký čas, nie?“

Hermiona ukázala rukou na kreslo a sadla si, pozorujúc ju svojimi čokoládovými očami. Pansy si sadla, na perách jej pohrával jemný úsmev. „Musím uznať, že Blaise mal pravdu. Napokon, ako vždy,“ poznamenala, pričom Hermiona samozrejme netušila, o čom to hovorí.

„V čom?“ zaujímala sa teda.

„Hodíš sa k nemu. Akoby si sem patrila odjakživa,“ odvetila bez okolkov, lenže Hermionu jej táranie nezaujímalo. Namiesto toho vytiahla kópiu listu, ktorý nedávno dostala a hodila do na stôl, ktorý ich od seba delil. Nemienila sa k nej správať zdvorilo, lebo táto žena si to nezaslúžila. Urobí však aspoň toľko, že udrží svoj hnev na uzde, ak sa bude krotiť i ona.

„Písala si to ty, však?“ opýtala sa priamo a prekvapilo ju, keď Pansy prikývla. Toto od nej naozaj nečakala. A ani len ospravedlnenie, ktoré prišlo vzápätí.

„Ty sa mi ospravedlňuješ?“ Hermiona to musela nahlas zopakovať, lebo mala dojem, že ak to nevysloví, bude si myslieť, že sa to nestalo. Jej bojovný postoj v tej chvíli značne povädol a ona zastrčila svoje pazúriky, ktoré mala nachystané k obrane. Ale aj tak naježene čakala neočakávané.

„Viem, že mi neveríš, ale myslím to úprimne Hermiona,“ potvrdila Pansy. „Keby som si bola skôr uvedomila, čo pre mňa Blaise naozaj znamenal ...“ odmlčala sa. „Neskoro som zistila, že mi nebol vôbec ľahostajný. Zvykla som si na jeho blízkosť, na to, že mi bol vždy po ruke. Neskoro som si uvedomila, že ho milujem. A vieš, čo je na tom všetkom čudné?“ opýtala sa a cez slzy sa rozosmiala.

„Čo?“

„Že sa s tým zdôverujem akurát tebe, malej šprtke, ktorú som od prvej chvíle nenávidela! Merlin! Aká som len bola hlúpa!“ zakvílila. „Je preč, Hermiona! Zomrel! Je mŕtvy a už nič na svete mi ho nevráti!“ rozvzlykala sa a Hermiona voľky-nevoľky vstala zo svojho miesta a presadla si na gauč k Pansy, aby ju objala, hoci chvíľu túto možnosť zvažovala a premýšľala, či ju za to táto hrdá slizolinčanka nespáli na uhoľ, keď proti nej vytasí svoj prútik. Keď sa upokojila, Hermiona zavolala jedného z domácich škriatkov a poprosila ho, aby im doniesol rumančekový čaj. Sama potom vstala a zo skrinky doniesla elixír na upokojenie. Bolo zjavné, že Pansy sa z toho tak ľahko a bez pomoci nedostane.

„Prečo si mi vlastne poslala ten list?“ vyzvedala, aby si poskladala i tieto kúsočky hlavolamu dohromady.

„Zo žiarlivosti,“ odvetila mladá, čiernovlasá čarodejnica, unavená a vyčerpaná smútkom, ktorý mala vpísaný v tvári. „Nemohla som zniesť, že si dosiahla to, čo ja nie. Vieš, bola som do Draca zaľúbená dlhé roky. On však moju náklonnosť nikdy neopätoval, hoci si mnohí mysleli, že sme ... veď vieš, milenci už od školských čias.“

Aj ona si to myslela a to priznanie ju naozaj ohromilo. Veď celá škola rozprávala o tom, že Draco a Pansy ...

„Nevadilo mi to. Chcela som, aby si to mysleli,“ pokračovala, keď si poutierala slzy a vysmrkala nos. „Chcela som, aby každý vedel, že Draco Malfoy je len môj,“ vzdychla si, keď sa oprela a zatvorila unavené, začervenané oči, opuchnuté od plaču. „Myslím, že som sa svojim správaním v poslednej dobe dostala na listinu podozrivých, je tak?“

„Chceš mi niečo povedať?“ spýtala sa Hermiona a Pansy sa pousmiala. Bol to malý, krivý úsmev.

„Som nevinná.“

„To môže povedať každý,“ protirečila jej okamžite.

„Pokojne ma prever. Okrem hnevu, ktorý som k tebe prechovávala, toho nezmyselného súboja, do ktorého som ťa vyprovokovala a toho listu, som sa ničím neprevinila. Pokojne sa vzdám Potterovi na výsluch a som ochotná užiť aj Veritaserum.“

Otvorila svoje kobaltovo modré oči a pozrela priamo na ňu. „Viem, že je ťažké veriť mi, po tom všetkom, ale je to tak.“

Hermiona hodnú chvíľu neprehovorila. Uvažovala, čo mala táto jej návšteva vlastne znamenať. Chcela sa jej ospravedlniť a nechať sa skutočne dobrovoľne vypočuť? Bol to jej podivný spôsob ako sa vyrovnať s Blaisovou stratou?

„Draco je doma?“ opýtala sa po chvíli ticha, ale zdalo sa, že ju odpoveď až tak veľmi netrápi.

„Hej. Myslím, že je v knižnici.“

„Predpokladám, že ma nechce ani vidieť, čo?“ opýtala sa a nebola ďaleko od pravdy.

„Neviem. Nechcem hovoriť zaňho. Ak chceš, pokojne za ním zájdi.“

„Nie, radšej nie. Možno neskôr. Vieš, prečo som prišla vlastne za tebou?“

Hermiona pokrútila hlavou.

„Viem, že sa pokúšaš očistiť Dracovo meno. Mala by si vedieť jednu vec. Hestia nebola taká svätá, za akú ju všetci mali. Neviem to určite, ale viem, že sa s niekým stretávala. Uvedomujem si, že to veľa svetla do prípadu nevnieslo, ale vyvolalo ďalšie otázky, no stačí ich zodpovedať a myslím, že budete vrahovi na stope.“

„Prečo si to nepovedala skôr?“ čudovala sa zmätene Hermiona a Pansy len bezradne pokrčila ramenami.

„Zabudla som na to. Zrejme preto, že sa mi to nezdalo dôležité. Ale teraz ... kto vie?“ vstala. „Mala by som ísť. Hneď zajtra navštívim Pottera na Ministerstve, aby som sa podrobila výsluchu. Je mi ľúto, že som ti narobila problémy.“ S týmito slovami pristúpila ku kozubu, vzala si za hrsť letaxu a zmizla v jeho zelených plameňoch.

„Odišla?“ začula hlas od dverí a otočila sa k nemu.

„Hej. Práve ste sa minuli.“

„Nevadí, nestál som o stretnutie s ňou,“ povedal ľahostajne a keď k nej pristúpil, ovinul si okolo jej pása ruky a pritiahol si ju bližšie. „Čo chcela?“

„Nič zvláštne. Prišla mi povedať, že ju všetko mrzí. Vlastne sa ospravedlnila a tiež hovorila, že zajtra zájde na Ministerstvo.“

„Si si istá, že ťa nebalamutila?“ Draco tušil, že aj Pansy je jednou z možných podozrivých, preto ho to zaujímalo.

„Nie, je to zvláštne, ale myslím si, že bola úprimná. Možno prvý raz vo svojom živote,“ povedala potichu a pozrela mu priamo do očí. „Draco? Pansy povedala ešte niečo,“ začala a poľahky sa vymanila z jeho rúk, ktoré ostali nedbalo visieť po jeho bokoch.

„A čo?“ opýtal sa opatrne. Jeho plavé obočie sa zamračene stiahlo nad ortuťovými očami.

„Niečo, čo sa týka Hestie,“ pokračovala, nevediac, či tým neriskuje jeho hnev.

„Hermiona, do kotla, vysyp to zo seba a zbytočne ma nenaťahuj,“ vyprskol podráždene a ona si povzdychla, zvesiac plecia.

„Tak dobre. Naznačila niečo v tom zmysle, že Hestia mala milenca, a že nebola taká nevinná ako si to všetci mysleli. Vrátane teba,“ prezradila a čakala na jeho reakciu.

Draco na ňu civel ako obarený. „Prosím?“ ozval sa, ale nie hnevlivo. Skôr prekvapene a zmätene. Podišiel ku kreslu a sadol si doň, nespúšťajúc ju z očí.

„Draco, ty si ... nevedel si o ničom?“ ozvala sa opatrne, lebo s tým, čo jej Pansy povedala sa jej oživila iná spomienka, týkajúc sa prípadu a Hestie. Niečo, čo si prečítala v správe coronera, ktorý vykonával pitvu mladej ženy.

Pokrútil hlavou. „O čom som mal akože vedieť?“

„Keď zomrela, bola v gravidná,“ šepla, keď sa na chvíľu odmlčala, aby mu dala čas stráviť túto informáciu. „Bola v druhom mesiaci tehotenstva.“

Hermiona si sadla do kresla oproti. V jej očiach sa zračila ľútosť a smútok, keď sledovala, ako celkom stratil reč. Sprvu ho upodozrievala a verila, že by mohol mať v jej vražde prsty, ale to bolo ešte na začiatku a pred tým, ako ho spoznala lepšie. Vtedy by ho bola schopná obviniť a usvedčiť z hocičoho, keby získala aj ten najmenší dôkaz, ale teraz ... Vedela, že medzi ním a Hestiou nikdy nič nebolo a v duchu si nadávala, že na túto informáciu zabudla. Lenže dialo sa okolo nej toľko vecí ...

„Je to chabá výhovorka a zvlášť pre teba, Hermiona,“ pomyslela si v duchu nešťastne.

„Nespal som s ňou,“ vyhŕkol Draco a jej sa zdalo, že jeho bledá tvár ešte viac zbledla. „Veríš mi, však?“

„Verím, samozrejme,“ odvetila pokojne, presvedčená o jeho nevinne. „Lenže otázkou ostáva, kto bol otcom jej dieťaťa, keď si to nebol ty. Okrem toho, je tu možnosť, že práve tento neznámy by mohol byť aj vrahom.“

Draco prikývol, premýšľajúc o všetkom. Jasné, že mohla mať pravdu. Logiku to malo. „Myslíš, že s ňou mohol mať niečo Blaise?“

Hermiona si preplietla prsty a sklopila pohľad. „Nie som si istá. Blaise bol tvoj priateľ a hoci bol aký bol, neverím, že by ťa bol takto schopný podraziť. Ale je tu niekto iný, kto by to mohol byť,“ povedala a veľavravne sa naňho pozrela.

„On?“ zvolal neveriaco Draco, ale ani jemu nezišla v tej chvíli na um iná a pravdepodobnejšia možnosť, ako bola táto.