Wardenka

24. kapitola

Na predmestí

Vonku bolo mrazivo. Počasie sa viditeľne ochladilo a z neba začali padať veľké snehové vločky. Pre husté sneženie si skoro nevidela pred nohy. Striasla sa chladom, keď ju vzal Draco za ruku.

„Je ti chladno?“ opýtal sa a zovrel jej ruku v čiernej, pletenej rukavičke.

Prikývla a on sa pobavene uškrnul, keď hľadel na jej tvár, spolovice zamaskovanú čiernym šálom. Čiapku, šál i kabát mala biele od snehu a vyzerala ako živý snehuliačik.

„Mali sme ísť zajtra,“ doberal si ju. Rád by jej povedal niečo v zmysle: „Hovoril som ti to,“ ale našťastie pre oboch, nedodal nič viac.

„Nemôžeme zbytočne strácať čas,“ trvala na svojom Hermiona, keď prechádzali pustou ulicou, sporo osvetlenou pouličnou lampou, ktorej matná, zlatá žiara osvetľovala okolie.

„Občas sa mi zdá, že to berieš príliš vážne,“ zlostil sa, ale nechcel ju odhovárať. Načo aj, keď už boli skoro na mieste a okrem toho, mala tak trochu pravdu. Plus myslel na to, že to chce mať konečne z krku i on. Nič viac si neželal viac, ako prísť tej záhade na koreň.

„Zabudla som ti povedať,“ začala Hermiona šepky, „Harry mi poslal správu. Pansy sa dostavila spísať výpoveď a podrobila sa jeho vypočúvaniu celkom ochotne pod účinkom Veritasera. Okrem toho, dovolila mu preveriť aj svoj prútik.“

„A?“ dožadoval sa Draco výsledku.

„Je nevinná. Ako sa dalo po tom rozhovore, čo sme naposledy mali čakať. Už som ju vyškrtla zo zoznamu podozrivých.“

„Kto ti tam vlastne ostal? Ak sa nemýlim, mal by to byť Straton nie?“

Hermiona sa zatvárila rozpačito a zahabkala. „No ... on, iste a ešte ...“

„Kto Hermiona?“ opýtal sa a pustil jej ruku v domnení, že tým ďalším kandidátom je stále on. Kým čakal na jej odpoveď, jeho plavé obočie sa zamračene stiahlo a vytvorilo mu na čele hlbokú vrásku.

„Brinna. Je to ona,“ odvetila napokon, obávajúc sa jeho reakcie, keď videla jeho napäté očakávanie a zamračenú tvár.

„Brinna?“ ozval sa zarazene a prekvapený zastal na mieste. „A motív?“

„Ešte neviem, mám viacero možností, ale jednu menej pravdepodobnú ako druhú. Nehnevaj sa na mňa, ale musíme zvážiť všetky možnosti.“

„Nehnevám sa,“ priznal, teraz už uvoľnene a dokonca sa pousmial. „Obával som sa, že som stále na čiernej listine.“

„Ako by si mohol,“ šepla a pokrútila hlavou. „Verím ti,“ dodala neochvejne.

Draco sa usmieval od ucha k uchu. Nespomínal si, že by bol niekedy taký spokojný. Pravda, ak si odmyslel ten problém, z ktorého bol obžalovaný. Mal chuť ju zovrieť do náruče a bozkávať, ale ona sa už sústredila na dom, pred ktorým stáli.

„Sme na mieste,“ povedala a skontrolovala okolie, či ich niekto nevidí. Všade bola tma ako v rohu. Nečudo, keď bolo po desiatej večer.

„Očividne,“ poznamenal, keď si obzeral známe miesto. „Ideme na to?“ opýtal sa, ale nepočkal na jej povolenie. Prosto otvoril bránku a vošiel na chodník. Hermiona cupitala za ním, držiac sa v jeho blízkosti s prútikom pripraveným v ruke.

Prešli k zadnému vchodu a skôr ako Draco prútikom odomkol, znova pohľadom skontroloval okolie.

„Možno som si mala požičať Harryho neviditeľný plášť,“ zašomrala, keď i ona pohľadom prebehla po okolí.

„Neviem načo,“ odvrkol. „Zbytočne by nám zavadzal. Aj tak tu nik nie je. Som zvedavý, či sme nemerali cestu sem márne. Netuším, čo by sme tu tak mohli nájsť.“

„To neviem ani ja, ale chcem si to tu obzrieť.“

„Aj tak by bolo podľa mňa vhodnejšie, keby sme sem prišli normálne, za bieleho dňa.“

„Jasné! A upozornili tak na seba skutočného vraha! To ťa môžeme rovno spútať a postaviť na najbližší roh ulice s tabuľkou na krku – Som neškodný, zúčtujte so mnou!“ odvetila pobúrene, ale Draco sa len uškŕňal od ucha k uchu. Mal znova neuveriteľnú chuť zovrieť ju v náručí a ... Merlin, toto necítil ani pri svojej zákonitej manželke ...

„Tak dobre, nečerti sa, ty moja malá chrabromilčanka a radšej mi povedz, čo mám hľadať,“ povedal, žmurknúc na ňu a ona len pretočila očami.

Lenže ona sama to nevedela. Vedela len toľko, že vždy, keď ju nazval tak majetnícky svojou, vždy sa jej zachvel žalúdok a podlamovali sa jej kolená a mala problém sústrediť sa. A vedela ešte jedno, že pokiaľ by sem šla sama, tak ako pôvodne chcela, určite by na niečo narazila, ale takto? V jeho blízkosti? Dosť o tom pochybovala ...

„Nenahnevaj sa, ale sama to netuším, Draco. Prosím ťa, sústreď sa a hľadaj niečo nezvyčajné. Iste sa v tomto dome vyznáš stokrát lepšie ako ja.“

Prikývol a prejdúc po chodby s rozsvieteným prútikom uvažoval nad tým, čo by tak mohol vlastne hľadať, alebo čo očakávala, že nájde.

Zatiaľ čo sa on prehraboval v šuplíkoch, Hermiona sa rozhliadla po miestnosti. Nepochybne to bola Blaisova pracovňa. Prešla k stene, kde visel jeho portrét a chvíľu naň bez slov hľadela. Uvažovala nad tým, že keby sa bol rozhodol inak, mohol ešte žiť. Najviac ju však zlostilo to znamenie neporušiteľnej prísahy na chrbte jeho ruky. Nevedela si ani len predstaviť, že by ona v slabej chvíľke a pri zatemnení mozgu dokázala niečo také podstúpiť a vďaka tomu prisahať, že by ublížila Harrymu.

Draco ju sledoval jedným očkom, kým listoval v nejakých papieroch. „Nad čím premýšľaš?“ opýtal sa, ale ona len pokrútila hlavou a mlčala. „Stále uvažujem nad tým, čo si vravela.“

„Nad čím?“ opýtala sa zohnutá nad porozhadzovanými knihami, ktoré si predtým nevšimla a zohla sa k nim.

„Nad tým, že by mohla Hestia niečo mať so Stratonom. Ešte stále mi nejde do hlavy, prečo mi nič nepovedala a jednoducho sme sa nerozišli.“

„Bol by si sa s ňou len tak rozišiel?“

„A prečo nie? Aj tak som nad tým dlhšiu dobu uvažoval, ak sa mám priznať.“

Hermiona k nemu prekvapene vzhliadla, ale hneď sklopila zrak s tichým povzdychom. Keď si zbežne prezrela knihy, prešla do vedľajšej izby a zhíkla. „Draco!“

Okamžite bol pri nej s vytaseným prútikom. „Čo sa deje?“ opýtal sa, keď zmĺkol i on a zostražitel. Ihneď mávol prútikom a ledva hýbuc perami vyslovil pár kúzel, ktoré mali odhaliť prítomnosť inej osoby v dome. Dracov prútik zavibroval a z jeho konca vystrelilo pár varovných iskier. „Došľaka!“ zanadával a v tom okamihu pocítil ako sa mu vlasy na zátylku zježili. Skôr, ako stihol neznámy čokoľvek urobiť, Draco sa bleskovo otočil s prútikom namiereným pred seba a vyslal naňho neverbálne kúzlo. Kúzlo zasiahlo útočníka do brucha a on sa sklátil nehybne na zem. Prútik mu vyletel z ruky a ostal nehybne ležať na podlahe.

Hoci bol Draco nahnevaný sám na seba, že ho nenapadlo preveriť dom, bol spokojný so svojim pohotovým výkonom. A bol ešte spokojnejší, keď zbadal v Hermioninej tvári neklamný údiv nad jeho rýchlou reakciou. Aj tie nepekné nadávky, ktorými chcel zasypať toho blázna znehybneného kúzlom sa kamsi vytratili, keď sa zahľadel do jej čokoládových očí plných znepokojenia.

„Si v poriadku?“ opýtal sa Hermiony v rovnakej chvíli, keď sa ho to opýtala i ona.

Prikývla. „Možno v tom bol Blaise zapletený viac ako si myslíme,“ dodala, zatváriac sa neurčito a sklonila pohľad k postave na zemi. „Kto myslíš, že to je?“ opýtala sa zvedavo, keď sledovala ako si Draco kľakol a stiahol mužovi z hlavy čiernu kapucňu jeho vlneného kabáta.

„Straton,“ zasipel Draco nahnevane. Vstal a načiahol sa za jeho prútikom a poprosil Hermionu, aby privolala Harryho. Mal toho už plné zuby. Vedel, že Straton ho nenávidí, ale doteraz mu dôvod tej nenávisti vždy unikal. Napadlo ho, že teraz, s Hermioniným vysvetlením by do seba všetko zapadalo.

Harry bol na mieste za pár minút, spolu so svojim zástupcom Zacom. Útočníka odkliali a hoci sa vzpieral a vykrikoval, že Malfoyovi vlastnoručne zakrúti krkom, odviedli ho na ministerstvo, aby ho mohli podrobiť výsluchu. Hermiona ich s Dracom doprevádzali. Netrvalo ani hodinu, kým Harry nevyšiel z vyšetrovačky a povedal im všetko, čo potrebovali vedieť.

„Priznal sa, že mal pomer s tvojou snúbenicou a on bol otcom jej dieťaťa. Vraj chceli spolu utiecť, aby sa mohli zosobášiť,“ povedal Harry, keď si unavene sadal za stôl oproti nim.

„A?“ vyzvala ho netrpezlivo Hermiona, pretože tušila, že lord Straton má toho za ušami viac ako len dnešný nepodarený útok.

„Bol to on, kto vtedy v noci na teba zaútočil. Preverili sme jeho prútik, potvrdil to. Ale nič iné nespáchal. Za napadnutie môže dostať podmienku, ale celu v Azkabane mu to nezaručí. Podľa mňa si to musíte jednoducho vyjasniť medzi sebou,“ navrhol Harry a Draco nemo prikývol.

„Čo vlastne hľadal u Blaisa?“ skočila mu do reči Hermiona.

„Sledoval vás. Nič iné,“ odvetil Harry. „Necháme si ho zatiaľ tu. Pôjde pred súd za napadnutie a úmyselné ublíženie na zdraví, samozrejme sa mu k tomu priráta aj dnešný neúspešný pokus. Dám vám vedieť, ako to dopadlo.“

„Dobre Harry, ďakujeme,“ šepla unavene Hermiona a vstala od stola, aby ho objala.

„Za nič,“ odvetil rovnako unavene i on a podozrievavo si ju premeral. „Ale mám jednu otázku. Čo ste robili v tom dome?“

Hermiona pozrela na Draca a ten len mykol plecom. „Chceli sme si to tam len preveriť, nič viac.“

„To preto ste tam narobili ten neporiadok?“ zháčil sa, ale Draco pokrútil hlavou.

„Nie, to sme neboli my. Niekto nás zdá sa predbehol.“

„Mali by ste si dávať pozor. Neustále to opakujem Hermione, ale vyzerá to tak, že moje varovania berie na ľahkú váhu,“ durdil sa. Hermiona musela uznať, že unavený a strapatý Harry, ktorý teraz na ňu prísne zazeral vyzeral trochu hrozivo. Len čo mu to znova prisľúbila, ponúkol sa, že ich odprevadí ku kozubom, aby mohli použiť letaxovú sieť a dostať sa domov čím skôr.

Hermiona si zívla, len čo vystúpila z krbu v salóne.

„Som zrelá do postele,“ hlesla ospalo. „Ale som spokojná. Hoci sme v Blaisovom dome nič nenašli, vieme aspoň niečo.“

„A to?“ opýtal sa Draco, ktorý stále uvažoval o tom, že jej ponúkne miesto vo svojej posteli, keď to už tak spomenula. Lačne prechádzal pohľadom po jej štíhlej postave, kým ona si rozopínala kabát.

„No, vieme, že lord Straton nie je tým koho hľadáme,“ odvetila jednoducho.

„A koho hľadáme?“

Hermiona prekrútila očami, akoby to hneď nebolo na prvý pohľad jasné. „Predsa človeka, ktorý so všetkou pravdepodobnosťou zabil tvoju manželku, snúbenicu, ktorý donútil tvojho najlepšieho priateľa, aby zložil neporušiteľnú prísahu a postavil sa proti tebe a ... ktorý ťa ohrozuje.“

„Potom si myslím, že by mal zatknúť Potter hlavne teba,“ povedal, vysloviac nahlas to, čo mu prebehlo mysľou. Hermiona sa zamračila a ustrnula v pohybe.

„Ako to? Čo také som ti spravila, že ťa to ohrozuje?“ zháčila sa a jej rozkošná tvárička nabrala bojový obraz.

„Vtrhla si mi do života ako hurikán a obrátila ho hore nohami,“ povedal šepkajúc, keď spravil krok smerom k nej.

„Ale ja som ne ...“

„Už zasa chceš odvrávať?“ opýtal sa s úškrnom na perách, keď ju konečne mohol objať a sklonil k nej hlavu. „Ty moja malá, tvrdohlavá chrabromilčanka,“ zašepkal jej do vlasov pri uchu. „Veď ty ani netušíš, z čoho všetkého by som ťa mohol obžalovať. „Od týrania až po krádež,“ dokončil, ale s podrobnejším vysvetlením sa neobťažoval. Namiesto toho sa jej prisal na pery v majetníckom, lačnom bozku, ktorý si mienil vychutnať.

Potešilo ho zistenie, že Hermiona neprotestuje. Nehodlal skúmať, či je to z únavy, ale z túžby po ňom samotnom. Nechcel sa nechať práve teraz rozladiť. Preto tajne dúfal, že je to práve druhá možnosť. Že kvôli tomu sa k nemu primkla bližšie, že preto mu ovinula ruky okolo krku a vošla mu po chvíli prstami do vlasov. Och, Merlin, mal chuť ju zložiť priamo tam na koberec pred krb a vziať si ju na mieste. Koľko krát už po nej tak silno túžil? Nevedel by to zrátať na prstoch oboch rúk. Privádzala ho do šialenstva.

Jej sladké ústa, hodvábne pery a čaro bozku, ktorý mu zakaždým opätovala ho nielen prekvapovalo, ale i vzrušovalo. Všetko na Hermione ho vzrušovalo. Od nádherných, hlbokých očí, cez jej štíhlu, príťažlivú postavu, až po jej bystré postrehy.

„Tak veľmi ťa chcem,“ zašepkal, keď sa jeho ústa presunuli na krivku jej krku. Cítil ako sa zachvela, ale neodpovedala. Uvažoval, či môže naliehať a skúsiť šťastie, alebo či sa má znovu ovládnuť, tak, ako už milión krát pred tým.

„Dra ... Draco ...“ zaševelila, keď sa od nej odtiahol. Nechcel, ale musel. Bola priveľmi unavená a on nechcel zneužiť situáciu, hoci pokojne mohol, veď bol Slizolinčan a tí by sa nemali štítiť ničoho, ale bol by len obyčajným sviniarom, keby to spravil. A on to vedel.

Namiesto toho, aby sa s ňou pomiloval ako po tom túžil, zobral ju na ruky a vyniesol na poschodie, pred prah jej izby. Tam jej vtisol posledný bozk na opuchnuté pery z predošlých náruživých bozkov a s tichým povzdychom sa pobral do vlastnej izby mysliac na to, aké by to bolo, keby sa znova nestiahol.

„Dofrasa aj s posratým gavalierstvom!“ zašomral, keď sa o pár minút neskôr pretočil v chladnej posteli na druhý bok.

25. kapitola

Novembrový sneh

Hermiona sedela v knižnici a bezmyšlienkovite hľadela von oknom. Snežilo. Veľké snehové vločky sa znášali z neba k zemi a pokrývali ju hustou, studenou perinou. Milovala zimu a hlavne tú v Rokforte, kde všetko vyzeralo ako z rozprávky. Vzdychla si a namiesto ďalšieho leňošenia a ničnerobenia si zaumienila, že sa vkradne do kuchyne a uchmatne pre seba pár dobrôt, keď sa v dverách zrazila s Brinnou.

„Deje sa niečo?“ opýtala sa jej, keď zbadala jej čudný výraz v tvári. Komorná jej neodpovedala hneď. Namiesto toho k nej natiahla ruku a sotila ju späť do izby. Hermiona prekvapene zaspätkovala a hľadela, ako mladá žena vytiahla svoj prútik a namierila na ňu. Hoci bleskovo zareagovala, s hrôzou zistila, že jej prútik zmizol. Na to sa komorná letmo zasmiala a zamávala jej pred nosom ukradnutým prútikom. „Hľadáte niečo?“

Hermiona skamenela. Nemo sa dívajúc na komornú a horúčkovito premýšľajúc, čo sa to deje.

„Musím vás zabiť,“ prehovorila Brinna zmeneným hlasom a znova vetu zopakovala. „Musím vás zabiť, aby ste pani nestáli v ceste.“

„Pani? Akej pani? O kom to dočerta hovorí? Pre Merlina, chce ma zabiť a ja nemôžem pohnúť ani len prstom!“ Hermionina myseľ pracovala na plné obrátky, ale jej telo bolo stále stuhnuté. Napadlo ju, že by s ňou mohla prehovoriť, možno by ju dostala z toho tranzu. Zdalo sa, že Brinnu ktosi ovládol kúzlom. Ak to pravda len nepredstiera.

„Brinna? Zastavte to, pokúste sa to premôcť. Viem, že mi nechcete ublížiť!“ prehovorila, ale slúžka len pokrútila hlavou.

Hermiona sledovala ako komorná vyťahuje ruku, ktorú mala schovanú za chrbtom. Ostrie noža sa zalesklo v žiare ohňa, ktorý sálal v kozube. Zdesila sa ešte väčšmi.

„Pani chcela, aby ste trpela. Zabiť vás kliatbou by bolo milosťou a tú si nezaslúžite,“ šepkala, krok za krokom sa približujúc k znehybnenej obeti. „Nikto vám nepomôže, sme tu sami. V celom dome, len vy a ja.“

„Brinna, toto je šialenstvo! To nemôžete! Brinna, prosím, premôžte to! Nedovoľte, aby vás ovládali proti vašej vôli,“ naliehala, ustupujúc pred ňou a rozhliadajúc sa po izbe, čo by mohla použiť ako zbraň, keby predsa len došlo k najhoršiemu.

„Musím vás zabiť!“ vykríkla Brinna odhodlane a zdalo sa, že ňou nič nepohne, keď ticho zavzlykala. „Musím!“

„Brinna,“ pokúsila sa znovu Hermiona, hoci v úspech sa neodvážila dúfať. Jediný o kom vedela, že by bol možno schopný odolať Imperiusu bol Harry. Ale čo Brinna. Jej zdatnosti v čarovaní a s mágiou vôbec boli malé a ktokoľvek ju mohol poľahky ovládnuť.

„Brinna, prosím,“ zopakovala Hermiona, ale slúžka znova len pokrútila hlavou. Keď vzápätí zakričala a zdvihla ruku so svojou zbraňou, ktorá sa mala stať Hermione osudnou, Hermiona zbledla a zachytila jej ruku. Musela použiť všetku svoju silu, aby ju pretlačila.

„Bri ... Brinna!“ zvolala Hermiona naposledy, keď jej komorná predsa len ukázala väčší dostatok sily, vytrhla si jej ruku zo zovretia a ostrá čepeľ noža sa mihla vzduchom. Hermiona zakvílila od bolesti, ale nemohla sa ratovať, lebo čepeľ vyrážala do útoku znova a znova a ona sa musela brániť. Keď chrbtom narazila na stôl, načiahla sa za prvým predmetom, na ktorý dočiahla, pevne ho zovrela a tresla ním komornú rovno po hlave. Žena sa zapotácala, ruka s nožnom jej klesla a zbraň vypadla z ruky prv ako sa žena zrútila na podlahu. Hermiona, ktorá sa teraz roztriasla na celom tele sa len s námahou zohla, aby ukoristila späť svoj prútik a na komornú zoslala znehybňujúce kúzlo. Hneď potom sa zrútila vysilená do najbližšieho kresla.

Chcela poslať Harrymu správu po patronusovi, ale bola taká vysilená a vystrašená, že ho nedokázala vyčarovať. Preto sa štvornožky dostala ku kozubu, ale skôr ako stihla vziať do ruky letaxový prášok, zamdlela.

***

Draco sa díval na jej bledú tvár a mračil sa. V poslednej dobe to bolo to jediné, čo mu bolo vidieť na tvári. Zamračenie horšie ako keď sa nebo chmári počas letnej búrky. Sedel na kraji jej postele a len na pol ucha počúval ošetrovateľa, ktorý prišiel priamo od Sv. Munga.

„Bude v poriadku. Nestratila veľa krvi. Tú mdlobu zrejme spôsobil skôr šok ako strata krvi, pán Malfoy,“ snažil sa ho upokojiť muž v stredných rokoch. „Stačí, keď ju necháte odpočívať. Elixír na doplnenie krvi dostala, ale aj tak si myslím, že nebol potrebný,“ zahundral, lebo sa mu nepáčilo, ako s ním Draco len pred chvíľou jednal. Popravde, Draco bol zhrozený a vydesený, vôbec nerozumel tomu, čo sa stalo.

Len čo sa vrátil domov, našiel v knižnici mŕtvu Brinnu a zranenú Hermionu v bezvedomí. Hneď na to prišiel Potter a spravil mu tam poriadny poplach. Jeho dom dôkladne presnorili aurori a on bol nesmierne vďačný Daphne, že ráno odviedla jeho syna, aby mohol stráviť zopár dní s Greengrassovcami. Keď sa ozvalo na dvere zaklopanie, len zahučal vstúpte tlmeným hlasom.

Harry vošiel dnu a vymenil si s ošetrovateľom zdvorilostný úsmev. O čomsi sa dohadovali a Draco usúdil, že Harry sa pýta na Hermionin zdravotný stav. Na čo iné by sa spytoval? Potom sa znovu ozvalo jemné vrznutie dverí a ošetrovateľ odišiel.

„Neviem, čo sa stalo, ale Hermiona ju nezabila,“ povedal Draco, ale ani len na Pottera nepozrel.

„To ani netvrdím,“ prehovoril stíšeným hlasom, berúc ohľad na spiacu Hermionu. „Nemohli by sme sa pozhovárať niekde inde? Potrebuje si oddýchnuť,“ navrhol a sledoval, ako sa Malfoyova ruka len veľmi neochotne stiahla z tej Hermioninej.

Draco ho zaviedol do svojej pracovne a zavrel za nimi dvere. „Tak čo chceš?“ ozval sa príkro.

„Nič, len zistiť, čo sa tu do frasa deje,“ zahromžil a prehrabol si rukou vlasy.

„To by som rád aj ja. Už mi to všetko lezie na nervy! Nechápem, čo sa to deje, vôbec tomu nerozumiem! Do pekla Potter! Vyrieš to konečne, inak sa z toho zbláznim!“ zakričal a sledoval, ako Harrymu vyletelo obočie nahor od prekvapenia. Nikdy nevidel Malfoya takto vystrájať.

„Samozrejme. A prvé, čo urobím je, že stiahnem Hermionu z tohto prípadu. Nedovolím, aby sa jej niečo stalo,“ povedal pokojným hlasom. „Neviem, čo sa mohlo stať, ale pri rekonštrukcii prípadu sme dospeli k záveru, s ktorým by som ťa rád oboznámil.“

„Tak spusť,“ hlesol Draco a zviezol sa do kresla. Vlastne sebou riadne žuchol. Podoprel si bradu a nevrlo na Pottera po celý čas zazeral. Harry uvažoval, prečo je Malfoy naštvaný viac. Preto, lebo ešte neuzavreli prípad, alebo preto, že chce odviesť Hermionu? Hádal by druhú možnosť, ale Malfoy sa s ním neprel, takže otázka ostávala visieť vo vzduchu.

„Všetko, čo sme zistili je, že tvoja komorná schytala ranu do hlavy, no tá nebola smrteľná. Len ju omráčila. Zabila ju známa kliatba, Avada. Na dýke boli jej odtlačky, otázka ostáva, prečo ho mala a o čo sa pokúšala. Osobne si myslím, že sa muselo čosi stať a Brinna zaútočila na Hermionu. Tá sa bránila a pravdepodobne ju omráčila tým kovovým svietnikom, čo ležal na podlahe. Ale Hermiona nie je vrah. Kliatba nevyšla z jej prútika.“

„Takže máš znova všetky dôkazy a nevieš zhola nič.“

„Nie tak celkom,“ povedal Harry. „Budeme mať Hermionino svedectvo, len čo sa preberie.“

„Aj tak nemáš nič!“ zvolal rozčúlene Draco.

„Mám viac ako som mal, keď som s prípadom začínal,“ oponoval mu pokojne Harry. „S Hermioninou pomocou sme vylúčili všetkých možných páchateľov, hoci nás to znova vrátilo na začiatok. A teda k tebe, Malfoy.“

Teraz sa už Draco vážne rozčertil. „Čo tým chceš povedať?“ soptil. „Ak ma chceš znova obviniť, tak si to dobre premy...“

„Upokoj sa!“ zvolal podráždene Harry. „Mohol by si mať aspoň toľko slušnosti, aby si ma nechal dohovoriť,“ napomenul ho ako neposedného školáka a Draco zmĺkol. „Takže, povedal som, že nás to vracia k tebe. Teraz nechcem robiť predčasné závery ani zbytočne konštruovať prípad naslepo. Počkám si, kým sa Hermiona preberie a povie, čo sa stalo. Ale plánujem sa zamerať na okruh tvojich najbližších. Či už rodina alebo známi.“

„Takže teraz chceš namiesto mňa sypať obvinenia na moju rodinu? No to je skvelé, Potter!“ zaprskal hnevlivo, ale viac nepovedal ani slova.

„Mysli si, čo chceš. Je mi to jedno. Mal by som ísť. Ešte mám pred sebou veľa práce. Postaraj sa o Hermionu. Zajtra sa po ňu zastavím. Nech je zbalená.“

Draco nemo prikývol a pohľadom ho vyprevadil k svojmu mramorovému kozubu, v ktorom zmizol Potter i ten jeho čierny vlajúci plášť.

***

Hermiona zaklipkala očami, kým si privykli na pološero. Prebehla očami izbu a zazrela nehybnú postavu pri okne. Strhla sa, kým si uvedomila, že je to Draco. Jeho široký chrbát zakrýval väčšiu časť okna. Plecom sa opieral o múr. Stál tam ticho a nehybne ako grécka socha, ožiarený jemným svitom mesiaca.

„Koľko je hodín?“ opýtala sa a pohla sa v posteli.

Draco sa okamžite otočil a vykročil k posteli, sadnúc si znova na jej kraj. „Pol dvanástej,“ odvetil a načiahol k jej tvári ruku, aby jej z tváre odhrnul neposlušné pramene vlasov. „Ako sa cítiš?“ opýtal sa starostlivo a ona sa naňho usmiala.

„Je mi fajn. Veď to bol len škrabanec,“ odvetila nedbanlivo a pozrela na svoju ranku, ktorú jej Brinna uštedrila na pravé rameno. Už ju skoro ani nebolo vidieť.

„Bál som sa, že ...“ hlas sa mu zasekol v hrdle, pri predstave, ktorá sa mu znova rozprestrela pred očami ako temná chmára, keď vošiel do miestnosti a našiel obe ženy ležať na zemi. Keď zistil, že je Brinna mŕtva, myslel si, že je mŕtva i ona. „Ale si v poriadku,“ zašepkal, keď sa k nej odrazu sklonil a vtisol jej na pery bozk plný bolesti, zúfalstva i túžby.

„Draco ...“ zaševelila prerývane, keď sa jej po chvíli dovolil nadýchnuť. Jeho ústa však neopustili jej tvár. Pohládzali jej čelo, viečka, líca, bradu ... všade kam si len spomenul, že by ju rád pobozkal, všade tam sa ocitli jeho pery, kým jej znovu nezamkol ústa bozkom. Nástojčivým a odhodlaným. Pocítil nesmiernu radosť a vzrušenie, keď ho Hermiona objala a prstami mu vošla do vlasov, pritláčajúc si jeho telo k sebe. Cítil ako sa chveje od zadržiavanej túžby, jeho telo prestávalo poslúchať, čo mu vravel mozog. Bolo sústredené len na to, čo mu našepkávalo srdce. A ono bolestne túžilo po Hermione. Keď rukou vošiel pod prikrývku a jeho dlaň spočinula na jej boku, Hermiona zavzdychala, ale neprotestovala. Jej ruky sa premiestnili z Dracovho chrbta na hruď a začali rozopínať gombíky na jeho košeli.

„Tak veľmi po tebe túžim, Hermy,“ zašepkal, keď jeho ústa obsypávali bozkami jemnú pokožku jej krku. Keď sa od nej na chvíľu odtrhol a vezmúc jej tvár do dlaní, zahľadel sa jej do očí, ktoré sa naňho usmievali. „Musím ťa mať. Priveľmi a dlho po tebe túžim,“ zopakoval naliehavo a hlas mal zastretý túžbou.

„Vezmi si ma,“ šepla rozochvene, keď jeho ústa znovu našli tie jej.

Hermiona mala dojem, že horí. Celé telo mala od mocnej túžby ako v plameňoch. Veci, ktoré s ňou Draco robil, to, ako ju bozkával, ako sa jej dotýkal ... mala dojem, že toto by Ronovi len tak neprešlo. Bolo to čudné, že je práve Draco Malfoy tým, koho môže nazvať svojim milencom. Bol skúsený, o tom nikdy nepochybovala. Šatstva ich zbavil tak, že to skoro ani nestihla postrehnúť. Keď zrumenela, uvedomiac si, že pod ním leží celkom nahá, len sa jemne usmial a šepkal jej, že sa mu takto s rumencom ohromne páči a vzrušuje ho to ešte väčšmi. Iste, nemala dôvod o jeho slovách pochybovať, keď na nahom stehne cítila hmatateľný dôkaz jeho túžby a vzrušenia.

Kdesi matne v mysli si pomedzi jednotlivé vzrušujúce okamihy, bozky plné túžby a dotykov, ktoré ju privádzali do siedmeho neba, či snáď ešte vyššie uvedomovala, aký je Draco úžasný. Nikdy by si nebola myslela, že môže byť citlivý, nikdy by ju skôr nenapadlo, že bude taký nežný a ohľaduplný. Zavzdychala, keď jej ústami znova našiel bradavku, obkrúžil ju jazykom a vzápätí znova zmizla v jeho ústach. Zdalo sa jej, že mapuje jej telo až príliš dôkladne, akoby si ho chcel zapamätať dopodrobna. Možno i preto si pripadala tak výnimočne. Akoby bola pokladom, ktorý potreboval objaviť, preskúmať a milovať. Zasvätiť mu túto noc ...

„Hermiona,“ zastonal, keď jej rukou zablúdil medzi stehná a ona zavzdychala. Hral sa s ňou, dráždil ju do nepríčetnosti a ona mala dojem, že zhorí na popol. Cítila sa tak krehko a zraniteľne ... tak, akoby vždy mala a patrila len jemu. Akoby to bolo dávno vpísané vo hviezdach. Osud, ktorý sa nedá zmeniť.

Zastonala, keď si pomaly razil cestu do jej vnútra a mocne ho objala nohami okolo pása, keď jej to šepky prikázal, kým v nej chvíľu ostal celkom nehybný. Hermiona bez slova poslúchla. Bola by spravila čokoľvek ... preňho ... v tejto chvíli ... i kedykoľvek ...

„Miluj ma, Draco, miluj,“ žiadala ho a on jej s radosťou vyhovel. Keď sa od nedočkavosti pod ním pohla, prestal sa konečne znova kontrolovať a o chvíľu obaja dosiahli pôžitok, o ktorom sa ani jednému z nich nesnívalo.

O chvíľu neskôr ležala Hermiona schúlená v Dracovom náručí a ospalo sledovala ako za oknom sneží. Bola k Dracovi otočená chrbtom, takže netušila, že ani on ešte nespí. Namiesto toho premýšľal o všetkom možnom. Uvažoval, aké to bolo s Hermionou krásne, premýšľal i o tom, prečo mu nepovedala, že bola ešte ... V duchu si vzdychol a uškrnul sa nad prirovnaním, ktorým ju častoval. Puritánka. Iste, teraz jej tak už hovoriť nikdy nebude. To však bolo najmenej. Zajtra mu odíde spolu s Potterom, ale on nedovolí, aby to medzi nimi skončilo, keď to sotva začalo. Okrem toho, stále treba doriešiť prípad. A bol strašne zvedavý i na to, čo sa v knižnici stalo ... ale to počká do rána. Pritúlil si ju bližšie a konečne zaspal pokojným spánkom ...