Wardenka

26. kapitola

Nenávidím ťa!

„Mŕtva?!“ zvolala Hermiona neveriaco a vytreštila na Draca oči. „Čo tým myslíš, mŕtva?“ opýtala sa znova a mala dojem, že to čo jej povedal bol len nejaký zlý klam.

„Je to pravda Hermiona,“ povedal Draco mäkko. „Brinna je mŕtva. Preto potrebujeme vedieť, čo sa stalo,“ dodal a pozrel na ňu.

Zavzlykala, prikryla si ústa rukou zovretou v päsť a zviezla sa na stoličku. „Ale ako to?“ vyjachtala nechápavo a on mykol plecami. Prikývla, že rozumie a rozpovedala mu, čo sa stalo.

„Potter to potvrdil. Naozaj bola pod Imperiusom. A vieme samozrejme i to, že ty si ju nezabila. Zrejme tu bol niekto tretí celý ten čas a len vyčkával, čo sa stane. Keď videl, že jeho plán nevyšiel, zabil ju. Pravdepodobne preto, aby ho nespoznala.“

Hermiona sedela meravo a civela na zem pred seba. Premýšľala nad tým, čo sa odohralo včera medzi ňou a Brinnou a uvažovala nad tým, či mohla situáciu vyriešiť inak, či mohla Dracovu komornú zachrániť, kým si neuvedomila, že pokojne mohla s Brinnou zomrieť i ona.

„Draco ... ja ...“ zahabkala a oči jej zvlhli. „Mohla som byť ... mohla som ...“

„Ani na to nepomysli,“ vyriekol prísne, rovnako bledý ako ona v tejto chvíli. Pristúpil k nej, vytiahol ju z kresla a mocne objal. „Neznesiem ani len predstavu, že by si mohla skončiť ako Brinna. Nemôžeš! Preto pôjdeš s Potterom, keď po teba príde.“ Draco si zaboril tvár do jej voňavých vlasov a privrel oči. Zvierajúc ju v náručí sa na pár sekúnd nechal uniesť predstavou ich spletených tiel, keď sa v noci milovali, Hermioninho sladkého hlasu zastretého túžbou a vášňou. Bola taká nádherná, múdra ... Nevedel si predstaviť, čo by si bez nej počal. Keby len tak odrazu zmizla z jeho života. Miloval ju hádam od nepamäti. Od kedy ju uzrel, pričom to vtedy ako chlapec ani sám netušil. Bol ako pochabý, mladý blázon, keď si myslel, že môže oklamať osud, že môže byť čo i len šťastný na pár sekúnd s inou, ako s ňou.

„A čo Scorpius?“ opýtala sa po chvíli, keď sa jej podarilo upokojiť.

„Je v poriadku. Prišiel si poňho ráno môj otec.“

Prikývla a zaborila si hlavu do jeho pleca. Prečo na ňu pôsobil tak upokojujúco? Prečo sa musela zamilovať práve doňho? Prečo sa jej zdalo, že napriek tomu, že je všetko také komplikované, keby nemala jeho tak sa z toho zblázni?

Zdvihla hlavu a pozrela mu do žiarivých sivých očí. Boli také hlboké, také nežné, keď na ňu hľadel. Na perách pocítila jeho teplý dych, keď sa k nej sklonil, aby si od nej ukradol bozk. Neprotestovala. Nemala prečo. Keď bozk prehĺbil, bola len vďačná, pretože ju priviedol na iné myšlienky. Jej Draco ... jej sladký Slizolinský princ ... pomyslela si v duchu a uškrnula sa nad tým prirovnaním. Keby ho vyslovila nahlas, vedela by celkom iste, že by sa mu to ani trochu nepáčilo.

Keď sa od neho odtiahla, dovolila mu, aby ju nežne pobozkal na pery v krátkom bozku a pohladil po líci hánkami prstov.

„Mala by si sa ísť pobaliť,“ napomenul ju a pozrel sa na hodinky. „Potter tu bude čo nevidieť.“

„Dobre, nebudem sa brániť. Myslela som si, že by som to mohla vyriešiť, ale zrejme je to nad moje sily,“ zašomrala nespokojne, i keď jej v hlave blúdila neúprosne jedna a tá istá myšlienka, nemala však odvahu vyriecť ju nahlas. Namiesto toho sa otočila a odišla z Dracovej pracovne do svojej izby, aby sa pobalila.

***

„A možno to tak bude lepšie,“ šepla, keď otvorila dvojdverovú skriňu a začala si z nej vyberať veci do kufra, ktorý vytiahla spod postele.

Hermiona sa zbalila rýchlo. Ale pravdupovediac sa jej odtiaľto nechcelo. Podišla k oknu, rukami si objímuc ramená a zahľadela sa von. Bol krásny deň, slnce svietilo a tuhý mráz postriebril všetko navôkol. „Ako v rozprávke, ktoré mi čítala mamička ako dievčatku,“ pomyslela si. „A ktoré by som tak rada čítala ja Scorpiusovi.“ Vzdychla si a otočiac sa od okna, rozhliadla sa po izbe. Kufre stáli pripravené uprostred izby, ale jej sa odtiaľto naozaj nechcelo. Sadla si na ustlanú posteľ a natiahla ruku k stolíku, na ktorom stála nevysoká lampička, s tienidlom, ktoré malo jemnučkú farbu svetlozeleného ametystu. Prešla rukami po jeho hladkom povrchu a skĺzla ku kovanej úchytke šuplíka, aby ho povytiahla. Strčila ruku do vnútra a vybrala z neho svoje zápisky schované v knihe Dejiny čarodejníctva. Najnovšia kniha, ktorú objavila v Dracovej bohato preplnenej knižnici.

Znova si preletela pohľadom zoznam mien uvažujúc nad tým, čo jej napadlo po Dracovom priznaní o Brininej smrti. Osoba, ktorú nikdy ani len nepodozrievala. Veď prečo aj, keď patrila do jeho rodiny? Ale aj keď ju upodozrievala istý čas, stále sa nevedela dopracovať k motívu, ktorý by tá osoba mohla mať. Čo však mala spoločné so všetkými doterajšími vraždami? Okrem toho, že to bola žena, čo spomenul nielen Blaise pred tým, ako na ňu zaútočil a v neposlednom rade i Brinna. Obaja boli poznačení znakom neporušiteľnej prísahy a obaja na to doplatili rovnako. Rukou toho, kto ich donútil prisahať. Tajomná žena, ktorá mala zjavne záujem o Draca, ženy, ktorá preto bola schopná urobiť čokoľvek.

Hermiona si znova vzdychla a vstala z postele, držiac knihu i zápisky v nej v rukách, keď zaregistrovala v izbe pohyb. Lenže skôr ako stihla čokoľvek urobiť, už sa zvíjala na zemi v bolestiach, ktoré jej privodilo kúzlo Cruciatus. V očiach jej zahrali od príšernej bolesti slzy, tvár mala skrivenú a z úst, hoci kričala jej nevychádzal žiaden hlas, hoci revala na plné pľúca.

Keď kliatba pominula, Hermiona stále ležala zadychčane na zemi a jediné, čo videla boli vyleštené zelené špičky topánok, ktoré vykúkali spod širokej sukne. A ruka s prútikom, namierená neomylne na ňu. Hermiona zakričala od bolesti, keď ju tá osoba surovo uchopila za vlasy a silno ňou mykla. V rovnakom momente pocítila ako ňou trhlo a oni sa odmiestnili.

„Nenávidím ťa!“ počula slabé zasyčanie pri svojom uchu, skôr ako dopadla na vlhkú, tvrdú zem.

***

„Potter,“ pozdravil ho Draco úklonom hlavy, keď sa plamene jeho kozuba rozhoreli na zeleno a vystúpil z nich tmavovlasý kúzelník.

„Malfoy,“ opätoval mu pozdrav rovnako strojene. „Kde je?“

„Balí sa,“ odvetil Draco a pozrel pri tom na hodinky visiace na stene nad kozubom. „Mala by tu čochvíľa byť.“

Harry len prikývol a rozhliadol sa po miestnosti. „Povedal si jej o Brinne?“ opýtal sa a Draco prikývol.

„Povedal. Vydesilo ju to. Vravela, že Brinnu len omráčila.“

„Samozrejme. Hermiona by nebola schopná niekomu ublížiť,“ prikývol Harry. „Ale to predsa vieme.“

Chvíľu medzi nimi vládlo ťaživé ticho a nedalo sa povedať, že to znášali dobre. Naopak, boli napätý a nesvoji. Azda i preto vyhŕkol Draco prirýchlo, že pôjde povedať Hermione, že prišiel a Harry nenamietal.

Keď Draco zbehol bledý väčšmi ako zvyčajne späť s nejakým zdrapom papiera v ruke a podával mu ho, Harry nemusel byť veštec, aby sa dovtípil, že sa niečo prihodilo a vedel, že sa mu to nebude páčiť. Keď mu podával kúsok pergamenu, chvela sa mu ruka.

„Nikdy nebude Tvoja!“ prečítal nahlas Harry a zvraštil obočie. Znova si preletel pohľadom krátku vetu a pozrel naňho. „Čo to má do kotla znamenať?“

„Ja ... ja neviem. Zrejme ju niekto ... uniesol,“ vyjachtal plavovlasý muž nesúvislo.

„Niekto ju uniesol? Chceš mi povedať, že ju uniesol niekto priamo z tvojho domu?“ kričal Harry a hneď na to sa rozbehol do jej izby. Samozrejme, že tam Hermionu nenašiel. Ani v skrini, ktorej dvere roztvoril trhnutím, ani v kúpeľni, do ktorej bez rozmyslu vrazil, ani len pod posteľou, ktorú prevrátil jednoduchým kúzlom. Vôbec ho nezaujímalo, že je to Malfoyov dom, a že mu tam narobí poriadny binec. Proste sa musel presvedčiť. Hermiona tam však nebola. Len jej pobalený kufor stál osamotene a nedotknuto uprostred izby.

„Nie je tu,“ začul Harry odo dverí povedať Draca priškrteným hlasom.

„Nevravel si, že si na dom uvalil ochranné kúzla? Prečo nás teda nevarovali? Ako je možné, že sa sem niekto dokázal nepozorovane dostať dnu a von a bez toho, aby si si to všimol!“ Harry bol od bezmocného hnevu červený v tvári a oči sa mu spoza skiel okuliarov nebezpečne blýskali.

„Vravel som to, to je pravda,“ odvetil Draco, hľadiac neprítomne do zeme. „Ale nepovedal som ti jedno. Neplatí to pre rodinných príslušníkov.“

Harry na pár sekúnd akoby skamenel. „Na rodinných príslušníkov?“ opýtal sa po chvíli nahlas a Draco prikývol, pozrúc naňho.

„To snáď nemyslíš vážne, však?“ opýtal sa, keď pohliadol Potterovi do tváre a videl v jeho očiach niečo, čo ho varovalo a napovedalo mu, že ten prekliato svedomitý auror si dal dve a dve dohromady. „Dúfam, že mi nechceš povedať, že je za tým môj otec, či matka!“ zvolal Draco prekvapene, keď sa Potter sebaisto, nebezpečne uškrnul.

„Potter, ty si zošalel!“ zvolal vzápätí a uhol mu nedobrovoľne z cesty, keď Harry okolo neho prefičal ako vietor a mierne ho posotil plecom. „Stoj! Okamžite stoj! Nedovolím ti, aby si otca znova strčil do Azkabanu! Počuješ?“ volal, keď sa za ním náhlil dole schodmi.

„Kto vraví, že ho obviňujem?“ opýtal sa Harry, no ani sa len neobzrel.

„Tak ... tak potom kam ideš?“ Draco bol načisto zmätený.

„Na Manor!“ vyštekol Harry, berúc do ruky letaxový prášok.

„Potter, do kotla!“ Draco už nevedel, čo robiť. Videl, ako Potter zmizol v zelených plameňoch a on nemohol robiť nič iné ako nasledovať ho a zabrániť nejakej ďalšej katastrofe. Samozrejme, že chcel pomôcť Hermione, ale musel pomôcť i svojim rodičom.

***

Harry sa vynoril z kozuba v Malfoy Manor náhle a nečakane. Keď ho Lucius Malfoy zbadal, nemohol uveriť, že je skutočne tam a nie je to jeho prízrak. Lenže hneď za ním vypadol z kozuba jeho syn a Luciusovo obočie sa zvedavo zdvihlo, hľadiac na oboch mladíkov.

„Deje sa niečo? Aká je príčina vašej neohlásenej návštevy?“ opýtal sa zvedavo. Kým Draco zahabkal, lebo chcel všetko vysvetliť, Harry ho predbehol.

„Kde je váš vnuk? Potrebujem s ním hovoriť,“ povedal prosto, čím Dracovi vyrazil celkom dych.

„Môj vnuk?“ opýtal sa prekvapene Lucius. „Je v salóne so svojou starou matkou, hrajú sa. Prečo?“ vyzvedal, čoraz viac podráždenejší, lebo netušil, o čo ide.

Zo salóna k nim v tej chvíli doľahlo Narcissino volanie. Keď k nej všetci traja pribehli, videli, ako sa chlapec krčí na zemi, po tvári mu stekajú slzy a žalostne narieka. Draco okamžite pribehol k synovi a vzal ho do náručia, tíšiac ho, kým chlapcov plač neustal.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa udivene Harry, hľadiac na plavovlasú, vysokú ženu.

„Nemám poňatia. Len sme sa hrali, keď sa odrazu strhol a zvalil na zem, začal plakať a triasť sa, akoby dostal nejaký záchvat.“

Harry sledoval ako sa chlapča znenazdania utíšilo a pozrelo naňho. Vymanilo sa z otcovho objatia, akoby sa pred chvíľou ani nezvíjalo v bolestiach a potiahlo ho za dlhý, čierny plášť.

Harry si kľakol na koleno, aby s ním bol na jednej úrovni, sledovaný bedlivo všetkými Malfoyovcami.

„Musíš nájsť Hermionu,“ povedal. „Dlho tam nevydrží a ja nechcem, aby zomrela,“ šepol plačlivo a znova sa vrátil k otcovi, prekvapenému ešte viac, ako bol v tej chvíli Harry.

27. kapitola

Keď umiera hviezda

Hermiona sa prebrala na mokrej zemi, ktorá nepríjemne chladila i cez viaceré vrstvy jej oblečenia. Do nosa jej udrel zápach plesne a hniloby. Z diaľky k nej doliehal zvuk kvapkajúcej vody. Striasla sa chladom a prudký pohyb spôsobil, že náhle pocítila ostrú a prenikavú bolesť hlavy. Všade vôkol nej bola tma, čierna ako smola. Márne sa snažila pohľadom preniknúť tú temnotu. Nedovidela si ani len na koniec nosa. Zaklipkala očami a rukami si podoprela hlavu, keď sa jej ťažká záplava kučier spustila na plecia.  V prstoch ucítila svoju vlastnú teplú, lepkavú krv, stále vytekajúcu z rany na čele. Musela vynaložiť maximálne úsilie, aby sa posadila. Snažila sa spomenúť si, čo sa stalo a ako sa ocitla na tomto mieste, ale v jej pamäti sa usídlila čierna diera, ktorá do seba všetko pohltila.

O pár minút neskôr sa zažala fakľa upevnená na jednej zo stien a Hermiona si konečne mohla obzrieť vnútro svojho väzenia. Nebolo tam nič vľúdne okrem toho kúska svetla, ktoré ožarovalo neveľkú, chladnú a zatuchnutú miestnosť. Alebo skôr podzemnú kobku, to jej pripomínalo väčšmi. Ozval sa ďalší zvuk a ona postrehla ako sa v jednej zo stien objavili dvere. Otvorili sa a dnu vstúpila skoro lenivým krokom štíhla postava. Hermiona od prekvapenia vyvalila oči.

„To nemôže byť pravda! Pre Merlina!“ zvolala užasnuto, krútiac hlavou zo strany na stranu v nemom úžase. „Veď si predsa mŕtva!“

„Sklapni! Hlupaňa,“ zahriakla ju mladá žena ostro, držiac v rukách jej prútik. „Nič nevieš, nič nechápeš!“

„Ale ako je ... to nie je predsa možné!“ opakovala zdesene Hermiona, premeriavajúc si mladú ženu od hlavy po päty. Nebolo pochýb o tom, kto to je. S rovnakou námahou ako si predtým sadala, sa teraz postavila, pričom nezabránila tomu, aby sa jej netočila hlava. Pripadala si horšie ako na kolotoči. Vedela, že za to môže tá krvácajúca rana na hlave a samozrejme i ten nezdravý vzduch, ktorým bola kobka presiaknutá.

„Čo odo mňa chceš?“ opýtala sa Hermiona, neisto stojac na nohách.

„Myslím, že to je celkom jasné. Tvoj nepotrebný život,“ precedila nenávistne pomedzi zuby. Ako to vyriekla, uchopila jej prútik oboma rukami a tenké, dokonale tvarované telo prútika zaprašťalo. Zlomilo sa na dvoje a dopadlo na mokrú podlahu k nohám ženy odetej do šiat z tmavozeleného zamatu. Vlasy jej splývali skoro až po pás a oči iskrili hnevom. Z každého póru jej tela sršal jed a zloba, ktoré boli priam hmatateľné.

Hermiona padla na kolená, zronene sa dívajúc na svoj prútik, ktorý stratila už po druhý raz vo svojom živote. Prvý raz kvôli Harrymu, teraz kvôli Dracovi. Cez závoj sĺz Hermiona sledovala ako na ňu namierila svoj prútik a bez toho, aby vyslovila kliatbu, vedela, čo ju čaká. Ukrutná bolesť a muky pod kliatbou Cruciatus. Ohyzdný úsmev na krásnej tvári znetvorenej hnevom, keď ju spokojne pozorovala z nej však spravil netvora. Hermiona kričala, nariekala a zvíjala sa v mukách a kŕčoch, kým kliatba nepominula a znova po kratučkej prestávke nasledovala ďalšia. Nevedela, ako dlho to trvalo, kým omdlela a netušila, ako dlho bola v bezvedomí. Keď sa však znova prebrala, čakalo ju rovnaké martýrium ako podstúpila predtým.

Keď sa znova prebrala, mala pocit, že nedokáže pohnúť ani prstom, ani len zaklipkať viečkom, čo bola tak ubolená. Mohla len hádať, koľko času ubehlo od jej väznenia. Vedela však, že odtiaľto sa živá nedostane. Nikto nikdy nepríde na to, kto je jej väzniteľkou, pretože nikomu by ani len na um nezišlo hľadať mŕtvu medzi živými. Bolo to nespravodlivé, že sa k nej osud otočil chrbtom úplne, keď i tak bol po väčšinu života odvrátený. Veď nechcela tak veľa, len byť konečne šťastná ...

Bola utrýznená na smrť, unavená, hladná a bola jej zima. Triasla sa na celom tele. V duchu odhadovala, koľko ešte vydrží, ak ju bude znova mučiť. Nevládala viac ... Dokonca jej na um prichodila myšlienka smrti ... jej jediného vykúpenia. Nikto by sa nedozvedel, čo sa s ňou stalo. Jej telo by tu časom zhnilo a ostalo navždy pochované na tomto odpudzujúcom, neznámom mieste. Ostala by celkom zabudnutá. Tragická smrť nešťastného života ... Svetlo jej života pohasne, ako svetlo hviezdy, ktorá sa zrúti zo žiariaceho neba ...

„Draco,“ šepla, ledva pohnúc do krvi popraskanými perami. Jej tmavé oči sa zdali ešte tmavšie, civiac bezradne do stropu.

„Ten ti nepomôže!“ začula zlostné zasyčanie odo dverí. Privrela oči v očakávaní ďalšieho mučenia, ale nestalo sa.

„Čo ešte chcete?“ opýtala sa slabým, zlomeným hlasom.

„Myslela som si, že budeš trochu zvedavá,“ prehovorila žena a podišla bližšie. Vyčarovala si stoličku a usadila sa na ňu. „Si predsa len Hermiona Grangerová, či nie? Alebo ... aspoň to, čo z teba ostalo ...“ šepla s úsmevom.

Hermiona naprázdno preglgla a uprela na ňu pohľad. Isteže bola zvedavá. Ak už mala zomrieť, chcela vedieť prečo. Veď o to sa predsa pokúšala. Zistiť príčinu Dracovho nešťastia a usvedčiť vinníka. Samozrejme, ani vo sne by jej nenapadlo, kto za tým všetkým stojí ...

„Začnem od začiatku, tak to bude najlepšie,“ riekla zamyslene tmavovláska, poklopkávajúc si ukazováčikom po brade. „Ako vidíš, nezomrela som. Bol to len starostlivo zosnovaný plán na pomstu. Moju pomstu!“ zopakovala a jej tmavé, pekne krojené obočie sa stiahlo nad jedovato zelenými očami. „Vedela som, že ma nikdy nemiloval. Vždy mal oči len a len pre teba! Hlupák! A ty si sotva vedela, že existuje. Ale toto nebol môj primárny dôvod na pomstu,“ šepla a zovrela ruky v päsť. „Tým dôvodom bola moja intrigánska sestra! Ako som ju za to len nenávidela! Ešte i teraz ju preklínam za to, čo mi spravila! Dúfam, že hnije niekde v pekle!“

Hermiona ju nechápala. Čo sa také mohlo prihodiť, že sa z toho tá mladá čarodejnica pomiatla?

„Vieš, v deň mojej svadby ...“ odmlčala sa a rozhliadla sa po miestnosti s poriadnou dávkou zhnusenia. „V deň mojej svadby som sa ocitla tu. Ako ty teraz. Bola som väzňom svojej šialenej sestry. Vzala mi prútik a zničila ho, tak ako ja tebe. Chcela ma zabiť, ale nedokázala to. Hlupaňa! Slaboduchá hlupaňa. To bola jej chyba ...“ odfrkla si posmešne. „Vzala si toho tupého Malfoya v mojej podobe a on to ani len nezistil.“

„Chcete povedať, že ona ... že Draco a ona ...“

„Zapaľuje ti to nejako pomaly. Zrejme reakcia na moje hranie sa s tebou, čo?“ opýtala sa, uškŕňajúc sa od ucha k uchu.

„Trvalo mi viac ako jeden rok, kým som sa odtiaľ dostala. Podarilo sa mi ju obmäkčiť. Načisto osprostela z lásky k tomu plavovlasému bastardovi, ktorého mu porodila. Ale musela som jej sľúbiť, že sa nikomu neukážem ... že sa budem vydávať za ňu. Bola by schopná držať ma tu merlin vie dokedy! A čo som mohla robiť bez prútika? Nevieš si ani len predstaviť, aká bázeň to bola, keď som si mohla vychutnať z blízkosti a na vlastné oči jej smrť, jej posledný výdych ...“

„Vy ste ... to vy ste ju zabili?“ opýtala sa, no nebolo treba, keďže sa jej priznala. Hermiona si však v hlave postupne dávala dohromady celú skladačku. „Samozrejme. Ale načo ste teda čakali? Prečo ... prečo ste Dracovi nepovedali pravdu?“

„A načo? Bolo neskoro. Spustil sa s tou strigou, ktorá mu vrhla z lásky mladé ... nebolo tu treba nič vysvetľovať. Stačilo si počkať na vhodný okamih a pomstiť sa.“

„Ale prečo jemu? Veď on nemohol za to, čo vám spravila vaša sestra?!“ vykríkla z posledných síl.

„Mal na to prísť! Je dosť múdry a prefíkaný na to, aby to bol zistil. Bolo mnoho spôsobov! Nemusela som hniť za živa pochovaná v tejto kobke!“

„Nemohol za to,“ zašepkala znova, no tmavovláska pokrútila hlavou. „Nebráň ho! Nezaslúži si to! Ani teba neochránil! Presne tak, ako neochránil ani tú malú cundru Hestiu! Podviedla ho rovno pred jeho nosom! Naozaj som si myslela, že je bystrejší,“ zasmiala sa vlastnému vtipu.

„Tak prečo ste zabila ju, keď ste vedela, že ho nemiluje? Že čaká dieťa s iným?“

„Prečo?“ zvolala podráždene. „Pretože si to zaslúžila! Nemala súhlasiť so zásnubami, keď milovala iného! Okrem toho, tragická smrť je predsa romantická, nie?“ šepla zlovestne, špúliac silno narúžované pery.

„Ale čo Blaise? Ako ten zapadal do vášho plánu? Prečo musel zomrieť i on?“

„Potrebovala som niekoho, kto by za mňa spravil špinavú prácu. Bol vhodným objektom, keďže bol Malfoyovým priateľom. Ten sa mal postarať o teba, ale nezvládol to. Mala som smolu, bol to slaboch, hoci bol Slizolinčan. Lenže ani jeden z nich dvoch sa neosvedčil a ja som musela vziať veci do svojich rúk. Nemohla som dovoliť, aby ma prezradili. Preto skončili tak, ako skončili.“

Hermiona neverila vlastným ušiam. Bála sa opýtať, čo ešte zahŕňa jej plán, okrem jej smrti, ale nemusela sa na to pýtať. Prezradila jej ho sama a s nesmiernym potešením. Nezabrali ani Hermionine prosby, ani slzy. Tá šialená žena bola nezastaviteľná ...

***

Harry sa sklonil k chlapcovi ležiacemu v posteli. Scorpius bol celý spotený a vystrašený. Ani v noci ho nenechali v izbe bez zažatého svetla a samého. Draco sedel neustále pri jeho posteli. Nedovolil ani vlastným rodičom, aby sa vystriedali a on si oddýchol. Vôbec nechápal, čo sa deje s jeho synom a o čom to pred tým hovoril. Teraz len zazeral na Pottera a bedlivo načúval každému jeho slovu. Stále sa nedozvedel, kvôli čomu chcel hovoriť s jeho synom.

„Scorpius, je ti už lepšie?“ opýtal sa starostlivo a otrel mu spotené čelo, akoby to spravil i malému Albusovi.

Chlapec prikývol. „Ešte ste ju nenašli?“ opýtal sa a Harry to iba potvrdil.

„Ty vieš, kde je?“ skúsil znova Harry.

„Nie tak celkom,“ odvetil neručito chlapec a pozrel sa na otca a späť na Harryho. Sadol si na posteli a zadíval sa na plyšového draka, ktorého mu kúpila Hermiona.

„Vieš, verím, že by si mi mohol pomôcť, ale na to potrebujem tvoj súhlas Scorpius.“

Scorpius uprel na Harryho okrúhle očká. „Ako?“ opýtal sa a Harry vrhol krátky pohľad na Draca. Vedel, že sa mu to nebude páčiť, ale musel to skúsiť. Bola to ich jediná šanca.

„Vieš, čo je to oklumencia?“ ozval sa Harry, ale vtedy vystrelil Draco z kresla, kde doteraz len ticho sedel a na Harryho plece dopadla jeho ruka, pevne mu ho zovrúc.

„Preskočilo ti? Toto ti nikdy nedovolím Potter!“ zvolal odhodlane.

„Je to naša jediná šanca!“ trval na svojom Harry neoblomne.

„Nie! Nie je!“ oponoval mu Draco vehementne.

„Ak ju miluješ tak ako si sa tváril, pevne verím, že ju chceš zachrániť! Zatiaľ si však nepohol ani len prstom, Malfoy! A ak vraví tvoj syn pravdu, teraz niekde zomiera!“ zrúkol naňho Harry pevným hlasom.

Scorpiusovi vbehli do očí slzy. „Ocko, čo je tá oklumenica? Ak môžem Hermy pomôcť, spravím to!“ povedal odhodlane a Draco si vzdychol.

„Varujem ťa Potter, ak ho to bude bolieť, zaplatíš mi za to!“ prskal hnevom, ale v kútiku duše vedel, že má Harry pravdu. Nespravil pre záchranu Hermiony celkom nič. A ako to vyzeralo, bola v poradí tretia žena v jeho živote, o ktorú mal prísť. A to nechcel.

Harry vysvetlil Scorpiusovi, o čo sa chce pokúsiť a chlapec po vysvetlení bez rozmýšľania prikývol. Harry mu tiež povedal i to, prečo to chce spraviť. Dúfal, že prostredníctvom jeho spomienok sa dozvie, kto bola tá tretia osoba v izbe v tú noc, keď jeho matka zomrela, keď ho kúpala.

Scorpius zavrel oči a poslušne sedel, stískajúc v rukách svoju hračku, kým naňho Harry namieril prútikom s uistením, že bude rýchly a vynasnaží sa neublížiť mu. Harry sa do chlapovej mysle dostal v krátkom okamihu a hľadal v jeho mysli spomienky na deň, keď prišiel o matku. Skončil rovnako rýchlo, ako kúzlo spustil.

„Si v poriadku, synček?“ opýtal sa ho Draco a chlapec prikývol.

„Nebolelo to, naozaj nie,“ odvetilo chlapča a uprelo pohľad na Harryho, ktorému sa z tváre vytratila všetka farba.

„Potter? Si v poriadku?“ Draco doňho štuchol, aby ho prebral zo šoku, načo ho Harry zdrapil za rukáv a vytiahol von z izby, na chodbu.

„Čo sa deje? Čo si videl? Zošalel si?“ zlostil sa Draco jeho spôsobom.

„Ona žije Malfoy! Merlin! Ona žije!“ opakoval, trasúc ním ako mechom ovsa.

Draco ho od seba odstrčil, napraviac si pokrkvaný hábit. „Kto žije? O kom to hovoríš?“ spytoval sa už úplne vyvedený z miery.

„Tvoja žena, do pekla!“ vykríkol Harry a v tej chvíli Draco zbledol ešte viac ako Harry.