Wardenka

28. kapitola

Za svetlom

Draco civel neveriaco na Harryho, ktorý ho stále držal za chlopne habitu. „Čo si to povedal?“ spýtal sa ako v mrákotách, lebo sa mu zdalo, že Harry povedal, že jeho manželka je nažive.

„Počul si, do kotla! Tvoja žena žije!“ zopakoval tichším, no hrozivejším hlasom Harry. „Ak to má byť nejaký zlý žart Malfoy, ak si do toho zapletený, ak si Hermione ublížil naschvál, oľutuješ, že si sa vôbec narodil!“ zaprisahával sa Potter a triasol ním ako vrecom ovsa.

„Samozrejme!“ zrúkol naňho Draco ohromene. „Takto sa tvári informovaný a do celej veci zasvätený človek, ty trkvas!“

„Tak mi potom vysvetli, čo to má všetko znamenať!“

Začali sa znova hádať. Harry útočil, Draco sa rovnako zúrivo snažil brániť. Ani jeden z nich nehodlal ustúpiť. Harry uznal, že Draco bol predsa len do prípadu nejako zapltený a Draco uvažoval nad tým, že sa Potter načisto zbláznil.

„Už aj obaja prestaňte!“ zahriakol ich iný, pevnejší a rozhodnejší hlas. Samozrejme, nik iný ako Lucius Malfoy, ktorý spravil len krok a odtrhol ich od seba ako dvoch naparujúcich sa kohútov. „Zošaleli ste?“ Obzrel sa smerom k chlapcovej izbe, kde za dverami zmizla jeho manželka s fľaštičkou upokojujúceho elixíru v rukách. Chlapec sa potreboval vyspať a ona pochybovala, že to bez pomoci elixíru dokáže. Len čo sa za ňou zavreli dvere, Lucius na nich prísne pozrel.

„A teraz obaja za mnou!“ povedal a otočiac sa na päte zbehol dole schodmi a vošiel do svojej pracovne. Oprel sa chrbtom o svoj pracovný stôl a stále na nich prísne hľadiac čakal na odpovede.

„Potter zošalel!“ vyslovil Draco s pohŕdaním a odfrkol si, zúrivými krokmi premeriavajúc otcovu pracovňu.

„Draco upokoj sa!“ prikázal mu Lucius a otočil sa k Harrymu. „Čo sa stalo? Prečo je môj syn presvedčený, že si ...“ odmlčal sa a ukazovákom si poťukal na hlavu.

„Tvrdí, že moja manželka žije!“ vybliakol namiesto Harryho znova podráždený Draco a zazrel nepekne na Harryho. „Donútil môjho syna, aby si na ňom vyskúšal oklumenciu a potom vyhlásil, že je Asteria na žive!“

„Ak sa okamžite neupokojíš, donútim ťa vypiť elixír!“ zvolal zlostne Lucius. Zdalo sa, že to Draca trocha schladilo, ale aj tak si čosi zašomral popod nos a žuchol sa do kresla, nervózne podupávajúc nohou.

„Je to pravda,“ povedal konečne Harry. „Ona žije. Videl som ju v Scorpiusových spomienkach. Ale nemusím vám nič vysvetľovať. Ja som vedúci aurorov a mal by som ho zatknúť. Som presvedčený, že o tom vie a celý čas nám tu hral divadlo.“ Potom sa stočil k Luciusovi a vrhol naňho chladný pohľad. „A vás by som mohol dostať do Azkabanu za napomáhanie a spoluprácu vrahovi.“

„Pán Potter, myslím si, že aj vy sa potrebujete upokojiť,“ povedal Lucius, keď si sám sadol do kresla. „Chcem vidieť tú Scorpiusovu spomienku. Dovolíte mi nahliadnuť teda do tých vašich?“ opýtal sa zdvorilo a hoci Harry chvíľu váhal, napokon prikývol.

Keď Lucius kúzlo ukončil, ohromene sa oprel v kresle. „Je to pravda. Ale nechápem ... ako?“ Jeho pohľad padol na syna, ktorý zbledol ešte väčšmi.

„Takže ... on ... on si ... neklamal?“ opýtal sa habkajúc.

Lucius pokrútil hlavou. „Nie. Je to pravda. Videl som ju. Teda ich ...“

„Ja ... nechápem ... čo sa stalo? Veď som ju sám niesol k Mungovi! Ako to, že žije? A ... a kto je teda pochovaný namiesto nej, do Salazara!“

I Harry si konečne sadol. „Prisahaj, že s tým nič nemáš!“ žiadal ho, keď naňho vrhol krátky a dalo by sa povedať, že i trochu ospravedlňujúci pohľad.

„Kľudne ti to dám na pergamene podpísané vlastnou krvou, ty trkvas!“

„Draco, bez tých urážok by to nešlo? Správaj sa ako džentlmen,“ požiadal ho Lucius unavene si šúchajúc oči. „Dobre, takže zrejme sme sa dozvedeli, kto je skutočným vrahom, však, pán Potter?“

Harry prikývol. „Obávam sa, že je to tak, hoci by som to nebol ani len predpokladal. Asteria Greengrassová – Malfoyová.“ Úkosom pozrel na Draca, ale ním to ani len nepohlo.

„Zrejme ona zabila ... tvoju snúbenicu Hestiu, Blaisa, komornú Brinnu a ...“ Lucius pozrel na Harryho a ten ho len doplnil.

„A zdá sa, že i vlastnú sestru.“

„Daphne?“ šepol Draco neveriaco. „Ale ... bola to jej sestra, ako mohla?“ Nevedel pochopiť, prečo by bola spravila niečo také príšerné. Sestrovražda ... ojedinelý úkaz, i keď nie výnimočný. Stávali sa aj horšie prípady.

„Každá rodina má svoje tajomstvá a kto vie, čo ju donútilo vraždiť,“ povedal Lucius zamyslene. „Nedozvieme sa to od nikoho iného, len od nej.“

„A čo budeme robiť?“ opýtal sa Draco a pozrel na Harryho unavenými očami.

„Vylákame ju do pasce,“ povedal a pokrčil plecami. „Podľa všetkého chce teba.“

„Mňa?“ nechápal.

„Teba. Chce sa ti pomstiť, zabiť ťa,“ pritakal Harry.

„Ale čo tie ostatné vraždy? Keď chcela mňa, prečo ma prosto nezabila?“

„Neviem, zrejme mala nejaký dôvod. Môžeš sa jej na to potom spýtať, ak ... stihneš a nezačnete spolu bojovať,“ podotkol.

„Čo teda treba urobiť? Ako ju chceš vylákať?“ opýtal sa ho Draco.

„Pošleš jej správu. Postačí aj patronus. Dohodneš si s ňou miesto a čas schôdzky a my len musíme dúfať, že si pre ňu naozaj cenný a ona príde. Mimochodom, musíš jej dať ultimátum.“

„Ultimátum?“ opýtal sa Lucius a tušil, kam tým Potter mieri.

„Tak. Draca za Hermionu,“ pritakal Harry.

Presne. Vedel to. Potter radšej obetuje jeho syna ako tú svoju priateľku. Lenže Draco bez váhania prikývol.

„Dobre. Spravím, čo chceš. Nemohol by som žiť s vedomím, že som jej nepomohol. Aj tak mám pocit, že takto skončila len kvôli mne,“ šepol, ani si len neuvedomujúc, že ho otec pozorne počúval. „Nezaslúžim si ju Potter. Ak to náhodou zle skončí, povedz jej ... povedz jej, že ma to mrzí, a že som nechcel, aby to takto skončilo ...“ požiadal ho, kŕčovito zvierajúc opierky kresla.

Harry si povzdychol a potľapkal ho po ramene. „Mrzí ma, že som si myslel, že ...“ nedokončil. Draco ho zastavil kývnutím ruky. Cítil, aký je stuhnutý a napätý, ale nič sa nedalo robiť. Táto nočná mora už raz musela skončiť a on iné východisko nevidel. Asteria podľa všetkého chcela jeho.

„Nemohol si vedieť. Nikdy sme neboli priatelia ... nikdy sme si nedôverovali, tak prečo by aj?“

Harry sledoval, ako sa Draco dvíhal z kresla a zašomral, že sa musí rozlúčiť ešte so svojim synom. No prv, než opustil otcovu pracovňu, do miestnosti vrazil strieborný patronus. Líška vzhliadla priamo k nemu a prehovorila Asteriiným hlasom.

„Ty alebo ona? Vyber si. Veľa času jej už neostáva. Do polnoci zomrie!“ oznámila im pokojne a zmizla.

Draco sa vydesil a vrhol zrak na nástenné hodiny, ktoré odbíjali pol jedenástej. „Ideme!“ vyštekol na Pottera, zdrapil ho za plášť a ťahal ku kozubu. „Cestou si dohodneme podrobnosti.“

***

 Hermiona ležala na zemi, obrátená na chrbte. Z rán na tele sa jej pomalým tempom valila teplá, lepkavá tekutina. Ospanlivo, v duchu uvažovala, ako dlho ešte jej muky potrvajú, kým nevydýchne naposledy. Dookola len zamdlievala a preberala sa, keď jej nepríjemný chlad prenikal do útrob. Zuby jej drkotali zimou a telo sa chvelo v bolestnom kŕči, keď sa dvere otvorili znova a jej väzniteľka k nej podišla ľahkým krokom, pohmkávajúc si nejakú melódiu. Obzrela si jej zranenia a spokojne sa usmiala.

„Už to dlho nepotrvá, moja milá,“ ubezpečila ju a položila vedľa nej na zem presýpacie hodiny. „Nie viac ako hodinu a pár minút a ... zomrieš.“ Zasmiala sa.

„S-si ... šia ... šialená,“ vydýchla Hermiona z posledných síl a uprela na ňu omámený pohľad.

„Možno, v našej rodine je to dedičné,“ pripustila Asteria a vstala. „Poslala som mu správu. Ak budem mať šťastie, pošlem ho na onen svet v rovnakej minúte ako teba. Ak nie ... aj tak zomrie.“

„To-toto ... ti ... ne...neprejde,“ vyjachtala, s námahou spájajúc slová do vety.

„Ale prejde. A vieš prečo? Pretože z tvojej vraždy obvinia Malfoya. Všetko mám príliš starostlivo premyslené a viem, že to vyjde. V Blaisovom dome som nechala stopu. Viem, že ju ešte nenašli, ale postarám sa o to, aby to uzrelo svetlo sveta.“

„A ... akú stopu?“ opýtala sa, zastonajúc od bolesti.

„Milostné listy od Blaisa ... tebe. Je to síce trochu pritiahnuté za vlasy, ale myslím, že dobre vymyslené. Draco ťa vždy miloval. Našiel listy a zistil, že si ho podvádzala, presne ako jeho snúbenica Hestia. Zošalel a v zápale hnevu ťa zabil. Potom namieril prútik na seba a ... Veď vieš, či nie?“ opýtala sa a vycerila na ňu zúbky ako malá, jedovatá zmija.

„Zabúdaš na jedno,“ šepla Hermiona. „Harry ... nie je ... h-hlúpy.“

„Možno, ale dôkazy sú dôkazy. Vždy Malfoya nenávidel. Rád uverí, že ťa zabil a ešte viac sa poteší jeho smrti. Tak,“ odmlčala sa, aby dodala svojim slovám váhu. „Musím ísť. Prajem pomalé a bolestivé zomieranie.“

S hrdelným smiechom sa vytratila z miestnosti, kde držala Hermionu pod zámkom.

***

Hermiona sa so slzami v očiach dívala na presýpacie hodiny, kým znova nestratila vedomie, mysliac na Draca a malého Scorpiusa, na to, ako veľmi ich oboch ľúbi, na to, že im to už nestihne povedať.

Nebola by čakala, že sa dvere v tú noc na jej súkromnej kobke ešte raz otvoria a už menej by bola čakala, že sa v nich objaví statný, vysoký, plavovlasý Lucius Malfoy. Nie, nemohla to byť pravda. Určite to bol len sen, ktorý jej privodila ťažko skúšaná myseľ a doráňané telo. Akýsi únik od bolesti, od blížiacej sa smrti. Ale bolo to zvláštne. Počula ako k nej z diaľky dolieha jeho príjemný, upokojujúci hlas a ubezpečuje ju, že bude v poriadku, že sa z toho dostane. Samozrejme, že to bol len sen. Lucius Malfoy by predsa kvôli nej nepohol ani len prstom a už vôbec by sa jej tak upokojujúco neprihováral. Bol to vskutku zvláštny sen. Cítila jeho teplo, ktoré sa rozlievalo do jej tela a obklopovalo ju ako žiariaca aura, zohrievalo jej skrehnuté údy a posilňovalo jej telo. Po chvíli začula iné hlasy, ktoré si okolo nej ustrašene šepkali, ale nespoznávala ich. Potom nimi jemne trhlo a ona pod sebou ucítila čosi mäkké. Matrac? Začula ďalšie hlasy, ktoré jej pre zmenu pripadali známe. Jej podvedomie zachytilo nejaké čarovné formulky ... kúzla ... Lenže bola taká slabá ... Ťahalo ju to preč ... za svetlom, ktoré k nej prichádzalo a žiarilo mocnejšie ako čokoľvek iné, čo doteraz videla. Bolo dokonca jasnejšia ako slnko, mesiac a hviezdy dohromady. A predsa od neho nedokázala odvrátiť zrak. Nedráždilo jej oči, neoslepovalo ju, ale vábilo a lákalo svojou žiarou, teplom ... Cítila z neho pokoj, lásku ... všetko, po čom kedy túžila. Stačilo spraviť krok a vydať sa za ním ...

Ale tie hlasy, ktoré k nej neustále doliehali, jemné dotyky, ktoré cítila ... šepkanie, ktoré vnímala a ten hlások, ktorý ju ťahal späť do sveta živých ... Hermiona vzlykla. Prvý raz sa nevedela rozhodnúť, kam má ísť. Hlasy ustali a jej uslzená tvár sa rozjasnila. Svetlo tu bolo stále a stále ju vábilo. Vydala sa za ním ...