Wardenka

29. kapitola

Konečne čin hrdinu

(čo sa stalo, keď sa Draco stretol s Asteriou/časť 1.)

Lucius sledoval, ako jeho syn s Potterom zmizli v plameňoch, aby sa dohodli a pripravili plán na to, ako dostať Asteriu Greengrassovú Malfoyovú tam, kam patrí. Lenže museli na to ísť opatrne, vynaliezavo a pokiaľ možno, museli byť prefíkanejší ako ona. Len chvíľu potom, čo odišli sa objavila v pracovni jeho manželka. Narcissa sa tvárila vrcholne znepokojene.

„Čo sa deje?“ opýtal sa, keď vstal z kresla a podišiel k nej.

„Scorpius, tvoj vnuk ... ja neviem, čo s ním je ...“ šepla vystrašene. „Má vysokú horúčku, blúzni ... ani ten upokojujúci elixír mu nepomohol.“

Bez slova vybehol hore schodmi, s Narcissou v pätách a sadol si na kraj chlapcovej postele. Rukami ho zovrel za chvejúce sa ramená a prihovoril sa mu upokojujúcim hlasom. Chlapec ho však nevnímal. Stále dookola opakoval dve slová: „Zachráňte ju, zachráňte ju.“ Z očí sa mu rinuli prúdom slzy.

Lucius pozrel na manželku a prikázal jej, aby chlapca podržala. Vytiahol svoj prútik a jemne ako len vedel prenikol kúzlom do jeho strápenej mysle. To, čo videl sa mu vôbec nepáčilo a čím viac toho videl, tým viac sa mračil. Len čo kúzlo ukončil, chlapec sa unavene zviezol na vankúš, ospalo klipkajúc očami. Teraz vedel Lucius presne to, čo potreboval a ešte viac.

„Ostaň s ním, myslím si, že teraz už bude spať,“ povedal manželke a pohladil chlapca po plavých vláskoch.

„Scorpius, idem po Hermionu, dovediem ju späť, neboj sa,“ pošepol mu a nevšimol si Narcissin uveličený pohľad.

„Lucius? Kam chceš ísť?“ opýtala sa, ale dostala len strohú odpoveď.

„Teraz nie. Len ostaň pri ňom. Potom ti všetko vysvetlím,“ povedal netrpezlivo a vytratil sa z detskej izby. Zamieril do pracovne a vzal si za hrsť letaxového prášku, ktorý bol v kotlíku visiacom pri kozube. Vstúpil doň, hodil si prach pod nohy a zreteľne vyslovil adresu.

Miesto, kde mal namierené, celkom dôverne poznal. Nielen z obrazov spomienok, ktoré mu ukázal Scorpius. Poznal ich zo svojej mladosti. Gustave Greengrass bol jeho spolužiakom a priateľom, kým sa nerozdelili a on sa pridal k Smrťožrútom. Ale strávil tu nejedno leto a toto staré sídlo poznal ako svoju dlaň. Dokonca i podzemné kobky, ktoré malo a kde sa s Gustavom a inými chlapcami ako deti hrali. A ako si domyslel, nebolo lepšie miesto na väznenie mladej ženy.

S klopaním na dvere sa neobťažoval. Vstúpil dnu a vyslal kúzlo, ktoré mu potvrdilo v dome výskyt osôb. Našľapujúc po špičkách sa vydal z miestnosti do miestnosti, pátrajúc po tých, ktorých očakával, že nájde. Gustava a jeho manželku. V dome sa svietilo len sviecami a vládlo v ňom pološero. Všade bolo ticho. Nepríjemné ticho.

Oboch ich našiel prekvapivo v jednom zo salónov. Predtým, pokiaľ mu pamäť dobre slúžila ho nazývali hudobným. Sedeli v šere, za žiari jedinej dohárajúcej sviece, neprítomne hľadiac kamsi do prázdna.

„Gustav?“ oslovil ho Lucius opatrne, ale jeho starý známy sa ani nepohol. „Penelope?“ oslovil jeho manželku, ale odozva neprišla. Namieril na nich prútikom a zvolal: „Finite incantatem!“

Obaja precitli akoby z hlbokého spánku, nechápavo sa rozhliadajúc okolo seba, kým ho nezbadali.

„Lucius Malfoy! Čo tu robíš?“ ozval sa ako prvý Gustav Greengrass a rukou šmátral po svojom prútiku.

„Zachraňujem ti holý zadok,“ zašomral Lucius. „Ako sa zdá, obaja ste boli pod Imperiusom. Akurát som zvedavý, ako dlho vás takto držala,“ odfrkol si znechutene, pri pomyslení na ich nehodnú dcéru.

„Ako to, že zachraňuješ?“ oboril sa naňho a vystrelil z pohovky, no nespravil ani len krok jeho smerom.

„Zdá sa, že ste sa stali rukojemníkmi vlastného dieťaťa,“ ozrejmil im tento fakt a v skratke im vysvetlil, čo sa stalo a prečo je tam. Zatiaľ čo Penelope len vzlykala a Gustave sa tváril pochybovačne, Lucius skončil. Nemienil s nimi strácať čas. Gustave mu očividne nemienil uveriť, preto sa rozhodol s jeho dovolením prehľadať podzemie domu. Pán domu sa nepriečil. Myslel si, že naozaj nemá čo skrývať.

Lucius sa ponáhľal. Vedel presne kam má ísť. Akoby sa vrátil v čase, keď blúdil zatuchnutými chodbami plnými starých pavučín s nánosom prachu a plesne. Keď došiel k posledným dverám, k tým, ktoré videl v Scorpiusových spomienkach, tlmene zahrešil a kúzlom ich rozrazil. Ležala tam, na mokrej podlahe. Plytko dýchala, sotva bol jej dych pravidelný. Srdce bilo čoraz pomalšie. Bola v bezvedomí. Zakopol o presýpacie hodiny, keď sa k nej náhlil a bral ju opatrne do náručia.

Zaklipkala očami, ale neprebrala sa. Prihováral sa jej jemne, ako len vedel. Teraz nezáležalo na tom, že je humusáčka, ale na tom, že je to žena, ktorú jeho syn zdá sa ... ľúbi. Aspoň podľa toho, čo usúdil z jeho slov. A ak je ona jediným, čo môže Draca spraviť šťastným, tak ju zachráni. Len čo ju vyniesol hore, Gustav neveril vlastným očiam. Lucius zložil Hermionu na pohovku a rýchlo preniesol základné liečiace kúzla, ktoré poznal. Počul, ako si Penelope čosi dookola mrmle zhrozene popod nos, počul i Gustava, ktorý sa ju snažil uchlácholiť medzitým, ako jemu tvrdil, že s tým nemajú celkom nič spoločné. Teraz však nemal na ich výlevy čas ... musel sa ponáhľať. Len čo sa dostal domov, poslal patronusa ich súkromnému liečiteľovi, kým vyniesol Hermionu do jednej z hosťovských izieb.

Nechal Narcissu, aby ju zbavila dotrhaného, špinavého oblečenia a obmyla jej rany. Keď prišiel liečiteľ a vykázal Narcissu z izby, schúlila sa manželovi do náručia. „Je v hroznom stave. Nechcem byť zlým prorokom, ale podľa mňa ... nemôže to prežiť.“

„Musíme dúfať,“ prehovoril tichým hlasom. „Je to môj prvý skutočný dobrý skutok, nehovoriac o tom, že by som nemal nič proti tomu, keby s ním bola, hoci stále pochybujem, či by mohla milovať nášho syna tak, ako sa patrí, ale musel som to spraviť. Ja som dostal svoju šancu, takže by si ju zaslúžila i ona, nie?“ opýtal sa pochybovačne, mysliac na roky strávené v Azkabane a na roky po tom, keď sa musel so všetkým nejako vyrovnať. A nielen on. Ale aj jeho najbližší a samozrejme jeho okolie.

Narcissa sa cez slzy usmiala a pohladila ho po tvári. „Nikto naozaj nevie, aký v skutočnosti si.“

„Ale ty áno, ty ma poznáš dokonale, či nie?“

Prikývla a jej nezábudkové oči posmutneli. „Draco mi povedal, čo si mu vravel. O tom, že žena nemôže milovať boháča pre nič iné, ako pre jeho peniaze. Naozaj si si myslel, že si ťa beriem pre peniaze?“

Zahanbene prikývol. „Myslel. Bol som zrejme hlupák, keď som nevidel iný dôvod. Dokážeš mi odpustiť?“

„Nie je čo. Ja som si zase myslela, že si ma berieš len preto, že sa svojou dokonalou krásou hodím do vašej perfektnej rodiny,“ priznala sa a tvár jej skrášlil nepatrný úsmev.

„To nie je pravda,“ povedal okamžite.

„Čo nie je pravda?“ zháčila sa.

„Nie je pravda, že je tvoja krása dokonalá,“ vysvetlil a pousmial sa, keď sa zamračila. „Keď si dlho na slnku, vidieť ti na nose drobné pehy. Keď sa ráno zobúdzaš, si strašne strapatá a okrem toho, vždy si mala širšie boky ako bolo v móde.“

„To nemyslíš vážne!“ okríkla ho neveriaco Narcissa.

„Celkom vážne,“ povedal s kamennou tvárou.

„Lucius Malfoy, ak to okamžite neodvoláš, prisahám, že ...“ nestihla dopovedať svoju hrozbu, lebo jej manžel sa v sekunde zmocnil jej sladkých pier v dlhom, horúcom bozku.

„Stále to myslím vážne,“ zašepkal, s perami pri jej ušku. „Presne preto som si ťa vzal. Milujem tvoje pehy, rád prstami prečesávam tvoje zlaté vlasy a ešte radšej sa strácam hlboko v tvojom ...“

„Ty nemravník!“ okríkla ho znova, ale už s potuteľným úsmevom na perách. „Ľúbim ťa, vždy som ťa ľúbila, hlupáčik.“

Usmial sa na ňu a letmo ju pobozkal. „Mala by si sa pozrieť na Scorpiusa. Ja skúsim zistiť, či ma liečiteľ pustí, alebo nie, aby som sa niečo dozvedel o jej stave.“

Prikývla, znova zosmutnela a keď odchádzala, Lucius ju ešte stihol zachytiť za ruku. „Narcissa, viem, prečo Scorpius tak dlho nehovoril. Ale ... až potom,“ povedal tajomne a vykročil chodbou.

***

„Ako jej je?“ opýtal sa Lucius, keď zaklopal a vošiel po vyzvaní dnu. Hermiona pokojne ležala  v posteli. „Dostane sa z toho?“

„Poviem vám pravdu, ak to prežije, bude to zázrak. Navyše ... v jej stave ...“ zahundral liečiteľ a opravil si okuliare, utierajúc si ruky dosucha.

„Viem, že na tom bola zle, ale veď ste ten najschopnejší, takže ...“

„Je tehotná, Lucius,“ prezradil mu liečiteľ. „Na to som myslel.“

Luciusovi ostalo mdlo. „Čo ... čože ste? Čože ... ona? Čo je?“

„Je tehotná. Som si tým istý. Je v štvrtom týždni tehotenstva, čo je ešte považované za veľmi kritické a je dosť možné, že potom, čomu bola vystavená, potratí.“

Lucius si musel tentoraz sadnúť. Už toho naňho bolo akurát dosť. „Ako je to možné?“ zašomral si popod nos.

Liečiteľ si myslel, že hovorí s ním a nadvihol pochybovačne obočie. „Snáď vám nemusím vysvetľovať, ako sa tieto veci stávajú, však?“

Lucius po ňom strelil pohľadom a mávol rukou. „Cyrus, teraz nie je vhodná chvíľa na žarty!“

Liečiteľ McPhee iba prikývol. „Bude jej naozaj škoda. Sama zachránila krk tvojmu synovi minimálne dvakrát a teraz by mala zomrieť. Je to strašné. Taká krásna a nadaná mladá žena.“ Lucius bol ticho, kým si starý muž balil svoje pomôcky. „Mal by som ísť. Musím sa ponáhľať k jednému pôrodu. Je najvyšší čas.“

Lucius iba prikývol. „Vrátiš sa skontrolovať jej stav?“

„Samozrejme. Mám to dievča rád, urobím pre ňu všetko,“ povedal liečiteľ ticho.

„Presne ako môj syn a Potter,“ pomyslel si Lucius skleslo. Keď sa s liečiteľom rozlúčil, pristúpil k posteli a kľakol si vedľa, chytiac po chvíli váhania jednu Hermioninu studenú ruku do svojej teplej.

„Nikdy sme nemali možnosť pozhovárať sa inak, ako prútikmi,“ začal neisto. „Viem, bola to moja chyba. Stál som na nesprávnej strane a stiahol som so sebou celú svoju rodinu. Možno ... keby sa to nestalo ... Ach, načo spomínať staré, zlé časy?“ odmlčal sa, natiahol voľnú ruku k jej tvári a odhrnul z nej prameň kučeravých vlasov jemných ako pavučinka. „Som si istý, že Draco ťa ľúbi a urobil by pre teba čokoľvek, presne tak ako som si istý, že to dieťa, ktoré čakáš, je od neho,“ šepol a pomyslel si, že vlastne nie je ďaleko od toho, aby aj napriek všetkému požadoval testy DNA dieťaťa. Samozrejme, ak prežije a šanca je priam mizivá.

Chvíľu bolo ticho, lebo premýšľal, čo povedať. „Hermiona, si skutočne nezvyčajná žena. Verím, že tvoja vôľa je silnejšia ako osud. Nevzdávaj sa! Nesmieš sa vzdať! Nikdy si to nespravila, tak to nerob ani teraz a bojuj! Bojuj za seba, za to nenarodené dieťa – za môjho vnuka – za Draca! Ak to nespravíš, stratím viac ako si vieš predstaviť. Prosím, bojuj ... kvôli sebe i kvôli nám.“

Lucius pocítil na pleci manželkinu ruku, keď ho jemne zovrela. Obzrel sa a videl v jej očiach slzy. Pery mala skrútené a po lícach sa jej kotúľali slzy. Pohliadla na bledú tvár dievčaťa, ktoré si od ich rodiny toľko vytrpelo, obišla svojho manžela a nahla sa nad ňu. „Môj manžel má pravdu. Nevzdaj to. Viem, že si silná a budeš bojovať! Snaž sa dievčatko a my urobíme všetko preto, aby sme odčinili to, čo sme ti kedy len spôsobili. Sľubujeme,“ šepla a pobozkala ju na bledé čelo.

Narcissa sa o chvíľu neskôr vrátila do detskej izby za Scorpiusom a Lucius ostal bdieť nad Hermionou. Podával jej lieky, ktoré tu nechal liečiteľ a modlil sa, aby všetko dobre dopadlo. Unavený zastal pri okne a zahľadel sa do čierňavy za ním. Noc bola tmavá a mrazivá a jeho nepokoj iba vzrastal, keď si spomenul na svojho syna a odkaz od jeho manželky.

„Merlin, daj, nech všetko dobre dopadne,“ zašepkal a keď si znova sadol do kresla pri Hermioninej posteli, netrvalo dlho a vyčerpaný zaspal.

*************************************************************************

Nemyslite si, že Lucius je nejaký svätec. Ja viem, že bol v knihe opísaný ako prísny smrťožrút, ale beriem do úvahy aj to, ako sa bál na konci o svojho syna spolu so svojou manželkou. Ako Narcissa pomohla Harrymu. Verím, že sa ľudia dokážu zmeniť, keď to naozaj chcú a ja som si Luciusa zrenovovala. Napokon, hovorí sa, že väzenie človeka zmení a mal kopu času premýšľať o svojom živote, nie? Ale aj tak je Slizolinčan :)

************************************************************************

30. kapitola

Asteriino šialenstvo

(čo sa stalo, keď sa Draco stretol s Asteriou/ časť 2.)

Draco bol zúfalý a ľudia v takýchto vyhrotených situáciách sú schopný hocijakých činov. Harry sa vôbec nečudoval, že zareagoval tak, ako zareagoval. Z Malfoyovskej rezidencie ho odvliekol priam násilím, hoci nemusel. Harry by pre Hermionu spravil všetko, čo by len vedel. A toto určite vedel i Malfoy. Ale jednak ním nič nepohlo. Dokonca sa ani len nerozlúčil so svojim synom a Harry netušil, ako to celé skončí. S istotou momentálne vedel dve veci. Hermione veľa času neostáva a za všetkými Malfoyovými problémami stojí jeho vlastná manželka, o ktorej si všetci mysleli, že je mŕtva. Takýto zvrat udalostí by nebol očakával ani vo sne a to si myslel, že ho nič neprekvapí. Mýlil sa.

Obaja sa premiestnili na ministerstvo, lebo práve jeho zástupca Zachary Writte mal nočnú službu a s ním ďalší štyria aurori. Urshula Redbornová, pekná tmavovláska s jagavými zelenými očami a pehou nad hornou perou ako znamienkom krásy, skvelá v útočných kúzlach. Sebatian Cronwoll, mierne zavalitý, no prekvapivo vrtký mládenec, ktorý len pred týždňom oslávil svoje dvadsiate šieste narodeniny, tajne zamilovaný do svojej kolegyne Gwendolíny Harwoodovej (tá k prítomným nepatrila, je to len zmienka) a majster v experimentálnych i známych elixíroch, hoci Harry vedel, že bývalému profesorovi Snapovi sa už zrejme nevyrovná nik. Tretím prítomným aurorom bol Tobias Rockwood, ktorý sa aurorom stal hlavne z presvedčenia, kvôli neslávnej podobnosti vlastného priezviska s istým smrťožrútom a taktiež i preto, lebo ich rodová línia mužského pokolenia boli všetko samí aurori. A poslednou členkou bola slečna Polly Pollyfaxová, ktorú Draco už mal česť poznať, hoci za ňu bola preoblečená a zamaskovaná Hermiona. Polly bola ako sa mu Potter zmienil skvelá v obranných kúzlach a Draco musel uznať, že Potter si vie skutočne vybrať kvalifikovaných pracovníkov. Dnes večer tu mali zo všetkého trocha a on si bol istý, že sa im podarí zajať Asteriu a dokonca zachrániť Hermionu. Pokiaľ ju včas nájdu.

Len čo ich Harry všetkých zvolal do zasadačky a predstavil ich Dracovi, stručne im predostrel, čo sa prihodilo.

„Musíme zatknúť Asteriu Greengrassovú – Malfoyovú,“ povedal rázne a videl, ako jeho podriadený vrhli krátky pohľad na muža stojaceho po jeho pravici. „Lord Malfoy je tu preto, aby nám pomohol. Má rovnaký záujem dostať tú ženu, keďže mu spôsobila už toľko problémov.“ Harry sa na krátko odmlčal, keď v rýchlosti uvažoval, čo by mali podniknúť.

„Miesto a čas stretnutia sme už určili. Je to Morganina záhrada. Viem, že každý z vás to miesto pozná. Kým tam lord Malfoy príde, my sa tam musíme dostať skôr a nepozorovane,“ vysvetľoval. Samozrejme, že to miesto poznal každý. Bola to krásna záhrada rozprestierajúca sa neďaleko Šikmej uličky, prepletaná množstvom ciest, cestičiek a chodníkov, vysadená mnohými nielen listnatými, ale i ihličnatými stromami, aby v zimnom období nepôsobila tak ošumelo. So záhonmi kvetov, radmi lavičiek a piknikových stolov, osvetlená pouličnými lampami a v jej strede s meter vysokou kamennou fontánou v tvare starodávnej čarodejnice. „Chcem, aby sa s ňou lord Malfoy ...“

„Prestaň ma stále titulovať, je to smiešne,“ zašepkal mu Draco do ucha. „Hovor mi proste krstným menom. Som si istý, že to zvládneš.“

Harry sa len uškrnul. „Tak teda,“ znova prešiel po svojich kolegoch jednotlivo a rozhovoril sa. „Chcem, aby sa s ňou stretol práve pri Morganinej fontáne. Ja sa budem pri ňom držať čo najbližšie. Vy ostatní sa rozmiestnite tak, aby vás nemohla uzrieť a aby ste boli dobre krytí, samozrejme s možnosťou rýchleho útoku, ak by k tomu došlo. Je nás síce presila, na jednu ženu, ale netreba zabúdať na jej prefíkanosť a na to, že už má na svedomí tri vraždy. Rozumeli ste?“ opýtal sa a oni prikývli.

Ozval sa však Zachary. „Dobre, lenže čo ak ho zavedie priamo k Minotaurovmu labyrintu?“

Harry sa pousmial. Vedel, prečo si vybral za svojho zástupcu práve jeho. Bystrý intelekt, nezlomná vôľa, čistý charakter a vrodená šikovnosť, nehovoriac o jeho umení čarovať. „Ak sa to stane, bude to náročnejšie, ale rozkazy ostávajú rovnaké. Musíme ju dostať bez ďalších strát na životoch.“

Prikývli znova a vytratili sa.

***

Draco kráčal smerom k fontáne. Bolo tesne pred jedenástou a on bol čím ďalej, tým nervóznejší. Pred očami mal Hermioninu tvár a uvažoval, čo jej tak mohla jeho manželka spraviť. Bolo to neuveriteľné. Ona žila. Žila! Toľké roky žil v presvedčení, že odpočíva na dne tmavého hrobu. Sám ju vtedy niesol celkom ochabnutú k Sv. Mungovi a ona žila. V hlave si premietal všetky ich spoločné chvíle, ktoré prežili a uvažoval nad tým, čo ju tak mohlo zmeniť, že siahla na toľké životy. Dokonca zabila jeho najlepšieho priateľa Blaisa. A nielen to. Donútila prisahať mu. Zviedla ho a on v slabej chvíli urobil, čo od neho žiadala. Zložil neporušiteľnú prísahu a doplatil na to.

Jeho kroky v čerstvo napadnutom snehu ticho vŕzgali. Rozhliadal sa vôkol seba v snahe zachytiť akýkoľvek pohyb. Vedel, že Potter kráčala len pár krokov za ním pod neviditeľným plášťom, lenže ten je teraz sústredený na mazanie svojich stôp v snehu. Draco si vedel živo predstaviť, ako sa kvôli tej malej nepleche chrabromilčan čertí. Uškrnul sa sám pre seba. Drobné, biele snehové vločky sa mu zachytávali nielen vo vlasoch, ale aj na pleciach čierneho kabáta dlhého po členky. Jeho čierne, leštené čižmy sa matne leskli vo svite pouličných lámp, ktoré boli v parku rozostavané.

Napriek tomu, že by mal k manželke cítiť nenávisť, možno hnev, bolo mu jej ľúto. Nevedel pochopiť, prečo to spravila. Takúto ju nikdy nepoznal. Vnímal ju ako milú, krehkú bytosť, plnú lásky a nehy. Myslel na ich spoločné milovanie, na chvíľu, keď mu porodila syna ... Mohla vari takáto žena spáchať tie ohavné činy? Kľudne ju mohol teraz prirovnať k hocijakému zloduchovi. Jeho malá Asteria, žeby bola niečoho takého ohavného schopná? Nešlo mu to do hlavy.

„Prišiel si,“ ozval sa odrazu spred neho jej hlas. Vedel, že je to ona, hoci ju nikde nevidel, mohol si aj oči vyočiť. Pocítil ako ho poľahky odzbrojila. Ale keby sa bol chcel brániť, nebola by dostala jeho prútik tak ľahko. Spravil to len kvôli Hermione.

„Kde si?“ spýtal sa, ale začul len jej smiech, ktorý ho zdá sa obklopoval zo všadiaľ. „Prišiel som som neozbrojený, môj prútik máš ty,“ zavolal na ňu, aby ho počula.

„Mohla som si myslieť, že ti na tej malej humusáčke bude tak záležať, že prídeš okamžite!“ odfrkla si posmešne, ale stále sa mu neukázala.

„Asteria, prosím, musíme sa pozhovárať,“ žiadal ju, ale ona stíchla. „Asteria?“ ozval sa znova, lenže stále bola ticho. Preto spravil to, čo mu radil Potter. Musel ju prinútiť hovoriť. Lenže jemu sa to povie ...

„Asteria, ako to, že nie si mŕtva?“

Konečne videl ako sa neďaleko neho mihol jej tieň, ale už keď si myslel, že ju vidí, znova zmizla.

„Bol by radšej, keby som bola, čo?“ odvrkla hnevlivo a on premýšľal, ako ju upokojiť.

„Samozrejme, že nie! Ako si to môžeš myslieť! Veď si moja manželka ... ešte stále,“ dodal rýchlo.

„To si myslíš iba ty. Ona ťa v tom nechala a ty si tomu uveril. Vždy som si myslela, že si bystrejší, ale nie si. Si hlupák, Malfoy!“ vykríkla a vedľa neho udrela kliatba z jej prútika. Nestalo sa mu nič, iba čo sa pri jeho nohe roztopil sneh a ostala tam mláka, ktorá vzápätí zamŕzala v chladnom vzduchu.

„Ako si to myslela?“ Draco sa rozhodol nevšímať si jej hnev. Sústredil sa na jej slová a tie mu nedávali zmysel. „Zabudla si na deň, keď si mi sľúbila vernosť? Zabudla si na mňa a na nášho syna?“

„Choď do čerta so sľubom, ktorý si nedal mne! Choď do čerta s tým svojim pankhartom!“ zvreskla a konečne vystúpila z tieňov.

Draco si ju premeral od hlavy po päty. Tmavé vlasy jej neupravené povievali v chladnom vetre okolo bledej tváre. Oči mala tmavšie ako zvyčajne a jemu sa zdalo, že je to hnevom, ktorý z nich srší. Pery zomknuté do tenkej linky, líca prepadnuté a špinavá tvár z nej robili skutočnú bosorku. Aspoňže bola oblečená ako sa patrí na pani Malfoyovú. Vtedy mu to napadlo.

„Zošalela,“ pomyslel si uveličene a ani nevedel, ako blízko má k pravde.

„Asteria,“ vydýchol a spravil krok dopredu, no ona bojovne vystrčila pred seba ruku s prútikom, mieriac mu na hruď. Rozhodil rukami, držiac ich pred sebou, že sa vzdáva, že nemá v úmysle útočiť. „Čo sa stalo? Na nič si nespomínaš?“ Jeho hlas znel mäkko, dokonca znepokojene a to ju miatlo.

Trhlo ňou v akomsi čudnom pohybe, ale neprestávala naňho mieriť. „Stratila pamäť?“ zakvílila nešťastne. „Kiež by sa to bolo stalo! Bolo by to sto ráz lepšie!“

„Prečo tak hovoríš?“ Dracovi jej počínanie nedávalo žiaden zmysel. Bolo jasné, že ho nenávidí, no on nevidel na tú nenávisť dôvod. A čo bolo horšie, nenávidela vlastného syna a nazývala ho pankhartom! Ich syna!

„Kto si myslíš, že leží v rakve? Koho si tak asi pochoval?“ opýtala sa hlasom mrazivejším ako bolo nočné počasie.

Draca premkla neblahá predtucha. Spomenul si na slová svojej manželky, či kým mu vlastne bola žena, ktorá s ním žila, jedla, líhala do postele viac ako pol druha roka. „Rozhodla sa cestovať. Možno je práve teraz niekde v Indii, či v Peru.“

„Za to, čo spravila, čo ... čo vymyslela, nenávidím ju rovnako ako teba, preto, lebo si bol taký slepý a nevidel, čo sa stalo!“ vyštekla.

„Daphne?“ vyjachtal Draco, spomenúc si na svoju spolužiačku, na dievča, ktoré ho ničím nepútalo, na sestru ženy, do ktorej sa zaľúbil. Aspoň si to kedysi nahováral, že je do Asterie zaľúbený.

„Isteže!“

„Ale ... ale a-ako? Ja ... ja to nechápem!“ jachtal, nespúšťajúc z nej oči.

„Dohodli sa! Bezo mňa sa dohodli a spikli proti mne! Vlastná rodina, vlastná krv ma zradila a zavrela do podzemia ako krysu!“ povedala a meravo vystrela chrbát, skúšajúc napodobniť otcov hlas. „Daphne sa zaňho vydá, oklameme ho! Nič nespozná!“ vydýchla unavene. „A mal pravdu! Na nič si neprišiel a ja som dúfala, že by si mohol ... dni, týždne, mesiace som tam hnila zaživa!“

„Ako som mohol vedieť?“ sotva prevravel. Bol zhrozený.

„Nemohol, samozrejme, že nie,“ prikývla, ale jej tvár sa zračila odporom k plavovlasému mužovi stojacemu oproti nej. „Vieš, čo bolo najhoršie? Tie jej návštevy! Musela som počúvať, ako mi rozpráva, čo sa deje. Dokonca mala tú drzosť a povedala mi podrobnosti o vašej svadobnej noci! Myslela som, že sa povraciam!“ Znechutene si odfrkla. „Keď otehotnela a jej návštevy sa obmedzili, prisahala som, že sa pomstím. Jej, tebe i ostaným.“

Draco len nemo počúval a vnímal, čo mu hovorí. „Ako si sa odtiaľ dostala? Z toho miesta, kde ťa držali ...“

„Ako, ako ... Jednoducho. Keď porodila, zamerala svoju pozornosť na vášho syna a nie na mňa. Uprosila som ju. Musela som jej prisahať, že sa nikto nikdy nedozvie, že sme sa vymenili, že ona sa vydáva za mňa. To nebol problém. Túžila som sa dostať z podzemia. Nateraz. Keď sa tak už stalo, začala som si plánovať svoju pomstu. Uprosila som ju znova. Len ona vedela obmäkčiť otca a ten by kvôli nej súhlasil s hocičím. Chcela som vidieť svojho synovca. Naletela mi a mne stačilo málo. Len jej dať otrávené víno ... Nič viac. Bolo pre mňa nesmiernym zadosťučinením dívať sa do jej prekvapenej, vystrašenej tváre, keď sa krútila na zemi ako zmija.“

„Asteria ... ja ...“

Ona však pokračovala ďalej. „Vieš, vlastne mi jej bolo ľúto. Vedela som, že by si ma nikdy nemiloval, lebo ty si vždy chcel len tú chrabromilskú bosorku. Vedela som to,“ pochválila sa. „Ja som ťa prekukla hneď. Ľutovala som ju ... Bola to chudera. Ja som získala viac. Slobodu a jej prútik!“ Tvár jej ožiaril víťazoslávny úsmev. „Ostané už bola hračka,“ poznamenala a jej tvár znova zohyzdila zlosť. „Až keby to neboli všetko pokazili tí babráci!“

Draco všetko postupne vstrebával. Nie ona, Asteria, ale jej sestra Daphne bola jeho manželkou a matkou jeho syna. Dievča, žena, ktorú si na škole ledva všímal. A jej sestra mu zruinovala celý život. Ale prečo to všetko? Prečo tá výmena? Prečo ju zavreli do podzemia? Čo také spravila? Jeho srdce sa však sústredilo na iný problém. Hermiona. Potreboval vedieť, čo s ňou spravila. Teraz, keď vedel, že ho s Asteriou nič nespája, bol vlastne len rád.

„Kde je Hermiona? Čo si s ňou urobila?“ opýtal sa a vyčkával, kým ona sa spokojne pochechtávala.

„Práve v tejto chvíli ... zomiera,“ povedala spokojne. „Toto bude moja pomsta. Zomrie a ty sa na to budeš dívať a nebudeš schopný ani len palcom pohnúť, aby si jej pomohol. Tú chvíľu, čo ťa nechám na žive budeš vnímať s vedomím, že zomrela kvôli tebe. No nie je to geniálne?“ opýtala sa.

„Nie je! Do frasa, Asteria, vari si prišla o rozum?! Nevieš, čo to pre teba znamená? Chceš, aby ťa odsúdili ešte i za jej vraždu?“ spýtal sa, ale ona sa len zasmiala.

„Nie, samozrejme, že nie. Obvinia z toho definitívne len teba. Som si istý, že Potter ťa s radosťou posadí do Azkabanu. Možno dostaneš otcovu celu,“ poznamenala jedovato.

„Asteria, prosím, čo si jej urobila?“ ozval sa znepokojene, keď mávla prútikom a jemu sa naskytol strašný pohľad. Hermiona ležala na zemi, telo pokryté odreninami i hlbšími ranami, ledva dýchala ... Oblial ho studený pot a zmeravel. Na pár sekúnd mu vari i srdce vynechalo úder, keď obraz zmizol a namiesto neho sa ukázal v parku otcov patronus. Strieborný gepard si zastal priamo pred neho a oznámil mu.

„Draco, našiel som ju.“

Jediná stručná veta stačila na to, aby sa pozviechal a v momente, keď si Asteria vypočula odkaz, rovnako ako i ostatní, rozhodla sa zaútočiť. Zúrivo zrevala a chcela ho zasiahnuť smrteľnou kliatbou, keď ju odkiaľsi niekto zablokoval a vzápätí z inej strany omráčil. Padajúc na zem sledovala, ako sa okolo nej zhromažďujú tiene, nadobúdajúce tvary ...

Vo chvíli, keď Potterov zástupca Zachary Writte začal odriekať známu odrhávačku: „Ste zatknutá. Máte právo nevypovedať. Všetko čo poviete, môže byť použité proti vám. Máte právo na vlastného obhajcu. Ak ho nemáte, alebo si ho nemôžete dovoliť, ministerstvo vám ho pridelí ....“

Koniec už nepočul. Len čo mu Potter podal jeho prútik, okamžite sa odmiestnil na Manor.

************************************************************************

Ako ste si mohli všimnúť, nie všetko ostalo vysvetlené. Zopár detailov ešte len vyjde na svetlo sveta a jedno z nich bude aj to, prečo Scorpius nerozprával a čo sa vlastne stalo s Asteriou, prečo sa vlastne sestry vymenili a ona ostala zavretá v podzemí ...

*************************************************************************