Wardenka

31. kapitola

Prípad uzavretý

Hermionine telo síce ležalo v posteli nevládne a doráňané, ale ona to nevnímala. Nevnímala žiadnu bolesť, ani len nevedela o svojom hlbokom spánku. Cítila sa naopak príjemne. Bola zaliata svetlom, ktoré ju k sebe neprestajne vábilo a už za ním chcela vykročiť, keď pocítila niečo iné. Tlkot srdca a nezvyčajné teplo z drobnej ruky, ktorá spočinula na jej hrudi. Tento dotyk jej bol taký známy ...

Z diaľky k nej odrazu prenikli i tiché vzlyky a hlások chlapca, ktorý sa k nej túlil na posteli s opatrnosťou, ktorá ju mohla zaskočiť, keby ho videla.

„Starký povedal, že si späť,“ počula ho šepkať. „Nechcel som mu veriť, musel som ťa vidieť. Ale vravel mi, že ti je zle, veľmi zle. Vravel mi, že ťa mám nechať odpočívať, ale ...“ hlások sa mu zasekol v hrdle, keď pri nej sedel a díval sa do jej bledej tváre. Natiahol k nej svoju druhú ruku a odhrnul jej z čela prameň vlasov, zlepený potom. „Starký povedal, že možno ... že nás možno opustíš navždy,“ hlesol. „Čo to znamená? Odídeš tak ako strýko Blaise? Tak ako odišla i moja mamička?“

Nikto mu neodpovedal. V izbe sa ozývali len jeho prerývané vzlyky. „Nechcem, aby si odišla. Musíš ostať s nami. So mnou a s ockom,“ riekol ubolene. „Bolo by mi za tebou veľmi smutno, keby si odišla Hermy. Nesmieš odísť, počuješ?“ zašepkal, no i tentoraz ostala jeho otázka bez odozvy. Napokon si pošúchal ospalé, uslzené očká a šuchol sa k nej pod perinu. S jednou rúčkou pod svojou plavovlasou hlávkou a s druhou na jej hrudi, kde cítil ako jej bije srdce. Slabé ozveny tlkotu prenikali k jeho malej dlani a uisťovali ho, že Hermiona je stále s ním. Ako mu povedal starý otec: „Kým jej bije srdce, stále je tu nádej.“ Díval sa na ňu dlho, až kým mu nezačali poklipkávať očká, až kým mu neoťaželi viečka a on nezaspal.

***

„Kde je?“ Draco sa vrútil do domu ako víchor, len čo sa premiestnil a zjavil sa domáci škriatok, aby mu vzal jeho kabát.

„Draco!“ zvolal jeho otec prekvapene, len čo vyšiel zo salóna, keď ho začul. „Ako to dopadlo?“

 Jeho otázka však ostala nezodpovedaná. Draco sa náhlil cez vstupná halu a jeho rýchle kroky sa na mramorovej dlážke tupo ozývali.

„Otec, prosím ťa, kde je?“ naliehal, ale jeho otec ho zadržal. Chytil ho za plecia a zastal si k nemu tvárou.

„Je v hosťovskej izbe synak, ale mal by si vedieť, že je vo vážnom stave. Je tu možnosť, že to neprekoná,“ povedal, na čo sa mu syn vytrhol a rozbehol sa hore schodmi.

Našiel ju ležať v posteli. Jeho syn sa k nej túlil a jeho tvárička bola ešte stále mokrá od sĺz, no už neplakal. Zdalo sa, že má konečne pokojnejší spánok, hoci sa zo sna mračil. Draco ustrnul, keď videl jej strhanú tvár, modriny vystupujúce na krku. Dokonca reznú ranu, ktorá sa pomaly hojila. Schoval si tvár do rúk a potlačil slabú triašku, ktorá ho ovládla pri predstave, v akom stave je zvyšok jej tela.

„Prekliata, šialená bosorka!“ zahromžil šepky a pristúpil k posteli. Sivé oči sa mu leskli od zadržiavaných sĺz. Cítil naraz toľko protichodných pocitov, až mal dojem, že ho pohltia. Kľakol si k jej posteli a vzal ju za ruku, jemne hladiac palcom chrbát jej ruky. Priložil si ju opatrne k perám a pobozkal.

„Odpusť mi prosím. Odpusť, že som ... to ja som ťa mal nájsť, ja som ťa mal zachrániť, nie môj otec,“ šepkal a hrdlo mal zovreté bolesťou, keď sa díval do jej bledej tváre. „Nemal som vôbec dovoliť, aby sa ti niečo také stalo. Zlyhal som ... zlyhal som na celej čiare Hermiona. Ak sa ti niečo ... ak ma opustíš ... už nebudem mať dôvod žiť ... bez teba nie,“ pošepkal a zaboril si tvár do prikrývky, aby stlmila jeho vzlyky, ktoré v sebe už nedokázal udržať. Bol síce muž, bol Slizolinčan a samozrejme aj Malfoy, no i tak nevedel zastaviť slzy, ktoré sa z neho rinuli pri predstave života bez nej. Bola jeho svetlom, jeho vzduchom, jeho všetkým. Keby sa vyplnili otcove slová a opustila by ho, vedel by, že by ho na tomto svete už netešilo celkom nič. Ani len pohľad na vlastného syna ... Zdvihol hlavu a pozrel sa na oboch. Dvaja ľudia, na ktorých mu záležalo najviac. Možno bol sebe, keď nemyslel v tejto chvíli na svoje chlapča, ale ... Tak dlho bol bez nej, tak dlho znášal všetky tie roky svoju samotu (hoci bol ženatý s Asteriu, či teda vlastne jej sestrou) a trýznenie, pretože on ju miloval azda od prvej chvíle, keď ju uzrel. Pre rozdiely, ktoré sa medzi nimi vytvorili však ostala preňho nedosiahnuteľná a on sa stal jej nepriateľom. Aspoň navonok. Ale aj tak o nej vedel prvé i posledné. A teraz tu ležala nevládna kvôli nemu a jej život visel na vlásku ... Kvôli nemu.

„Hermiona prosím, ak ma počuješ ... nesmieš ma opustiť. Nesmieš NÁS opustiť,“ šepol a znovu venoval krátky pohľad svojmu synovi. Nahol sa k nej a vtisol jej na zahojené pery krátky bozk. Ako pohladenie motýlích krídel. Prisunul si kreslo a sadol si doň, nespúšťajúc z nej pohľad ani na minútku.

Keď sa ráno otvorili dvere a vošiel ich rodinný liečiteľ Cyrus McPhee, Draco vstal z kresla a ustúpil, aby ju liečiteľ mohol prezrieť. Starý pán sa zhovievavo pousmial nad chlapcom a jemne mu odsunul ruku. Len čo si však stihol vybral svoj prútik, aby diagnostikoval jej stav, chlapcova rúčka bola späť. Liečiteľ len pokrútil hlavou a skúsil to znova, no chlapcova ruka sa vrátila na svoje miesto ako magnet. Napokon to vzdal a vyšetril ju i tak. Ako mohol, prezrel jej rany na tele a spokojne skonštatoval, že sú zahojené. I tie, ktoré boli hlboké, po nich ostali len na jej koži pozdĺžne začervenania. Vedel, že behom dňa zmiznú i tie. Srdce jej stále bilo, no slabo a stále bola bledá. Úkosom pozrel na mladíka stojaceho opodiaľ a uvažoval, či mu otec prezradil, že je Hermiona v druhom stave. Myslel na to, že by mu to mal zrejme povedať on, keď sa mladá žena konečne pohla. Bol to len nepatrný náznak pohybu, ale on sa potešil i tomu. Draco bol okamžite pri posteli a vzal ju za ruku, hľadiac jej napäto do tváre.

„Hermiona?“ zašepkal, no ona stále spala. Pozrel na liečiteľa a on len mykol plecami.

„Niet sa čo diviť, potom, čo podstúpila. Dám jej lieky a necháme ju odpočívať. Nemôžem povedať, že je z najhoršieho vonku, ale rany má zacelené, vnútorné krvácanie je vylúčené. To, že sa zatiaľ neprebrala vás nemusí znepokojovať. Spánok lieči.“ To bolo všetko, čo Draco počul. Preňho bol zázrak už len to, že sa pohla. Zázrak a dobré znamenie.

***

V to poobedie k nim prišiel i Potter, aby navštívil Hermionu a dozvedel sa všetko o jej zdravotnom stave. Lucius i Draco ho ochotne informovali, no Lucius stále mlčal a Hermionino tajomstvo si nechal pre seba.

Napokon, aby Hermionu nerušili sa utiahli do jedného zo salónov. Harrymu bolo divné, sedieť len tak, ako hosť s troma Malfoyovcami v ich sídle, tváriť sa a zhovárať celkom normálne. Ale čo sa dalo robiť. „Veci sa menia, možno sa menia i ľudia,“ pomyslel si a obrátil sa k Dracovi.

„Asteria Greengrassová bola vypočutá a boli proti nej vznesené obvinenia. Do Azkabanu však nepôjde,“ oznámil im a všetci traja sa zháčili.

„Ako to?“ zvolala prekvapene i rozhorčene Narcissa.

„Je tu niečo, čo by ste mali všetci vedieť,“ začal opatrne Harry. „Keď sme ju zatkli, poslal som svojich kolegov predviesť i jej rodičov. Dozvedeli sme sa isté veci, ktoré sa nedajú ignorovať a týkajú sa jej zdravotného stavu.“

„Čo tým myslíš?“ ozval sa Draco zvedavo a poposadol si.

„Aj mňa to zaujíma. Poznám tú rodinu roky a o ničom neviem,“ vmiešal sa do rozhovoru i Lucius.

„Samozrejme, nie je to niečo, s čím sa hodno chváliť,“ povedal Harry. „Ako už Draco vieš, Asteriu zamkli v podzemí po rozhodnutí jej sestry a rodičov. Ale nevieš prečo.“

„Tak to teda ani netuším,“ poznamenal a čakal na vysvetlenie.

„Lord Gustave Greengrass mi všetko objasnil. Podmienky predmanželskej zmluvy i všetko, čo sa týkalo teba a ...“

„Podmienky predmanželskej zmluvy?“ zháčil sa Draco a pozrel na otca, ktorý zrazu zrozpačitel. Draco rozhodne žiadnu predmanželskú zmluvu nepodpisoval.

„No vieš, synak. Inak by nebol pristúpil na to, aby si sa s jeho dcérou oženil. Sme síce starý priatelia, ale rozkmotrili sme sa, keď som sa stal smrťožrútom. Tvrdil, že tá malá požaduje primeranú kompenzáciu za svoju obeť. Je mi to ľúto, že si sa to musel dozvedieť takto.“

Draco neveriaco civel na otca a preniesol  svoj zrak i na matku. „Obeť? Kompenzáciu?“

„Finančnú,“ vysvetlil otec. „A dosť značnú.“

„Presne tak,“ pritakal Harry a odrazu mu bolo toho plavovlasého muža ľúto. Asi by sa na jeho mieste necítil inak, keby sa mu stalo to isté. „Jednalo sa o rovných stopäťdesiattisíc galeónov. Z jeho strany bola však predmanželská zmluva úskok. Topili sa v dlhoch a sám vravel, že jeho dcéra – v podstate obe - do teba boli zamilované. Daphne by si ťa bola vzala tak, či tak. Dohodu podpísali otcovia, preto o ničom nevieš.“

Draco sa roztrasenou rukou natiahol po pohár vody, ktorú pred chvíľou doniesol domáci škriatok na striebornej tácni spolu s ostatným občerstvením. Obával sa počúvať, lebo netušil, čo sa ešte môže dozvedieť.

„A tu sme pri ďalšom probléme. Ako už vieš, sestry sa vymenili.“

„Iste, ale stále ostáva otázne, prečo to spravili,“ podotkol Lucius.

„Asteria ochorela mesiac pred svadbou,“ objasnil im Harry. „Vtedy bolo všetko spísané a dohodnuté. Podmienka zmluvy znela dodržať dohodu, inak sa financie musia vrátiť aj s úrokmi a to si nemohli dovoliť. Daphne, tvoja spolužiačka do teba bola zaľúbená, preto neváhala a navrhla primeraný plán. Otec sa mu okamžite podvolil, keď naplánovali všetko do detailov. Matka sprvu nesúhlasila, ale nakoniec sa podvolila i ona. Asteriu mali odstrániť z cesty, ale museli ju držať blízko, aby ju mala sestra po ruke, keď si pripravovala Všehodžús. Ako povedal jej otec, bola v elixíroch expert. Vylepšila ho a zdokonalila. Preto nestratil svoj účinok okamžite ani po jej smrti. Takže kým sa Daphne vydávala za Asteriu, skutočná Asteria žila v jednej z kobiek v podzemí vlastného domova a jej choroba naplno prepukla.“

„Aká to bola vlastne choroba?“ zaujímala sa Narcissa.

„Schizofrénia. Rozdvojenie osobnosti. Chvíľu bola celkom v poriadku a chvíľu ...“

„Prečo ju neposlali na liečenie?“ vyprskol Lucius.

„Nedá sa to vyliečiť. U muklov je to známa choroba. Druh choroby, ktorá zasahuje psychiku. Dajú sa potlačiť len jej prejavy podávaním liekov. Oni to však nevedeli, keďže ju nedali ani len vyšetriť. Oklamala ich. Keď sa zo svojho väzenia dostala, zabila svoju sestru a ona sa začala vydávať za ňu. Keď som sa jej pýtal, prečo proste sestru nezastúpila, povedala, že nemôže. Vraj preto, lebo ťa miluje i nenávidí zároveň, no jej nenávisť je väčšia a preto sa radšej rozhodla pre pomstu.“

„Ale prečo jej v tom nezabránili rodičia?“ rozčúlil sa Lucius.

„Nemohli. O ničom nevedeli. V deň, keď Asteria zabila svoju sestru, ovládla ich kúzlom Imperius. A mali by ste vedieť ešte niečo, čo sa týka Scorpiusa.“ Harry sa odmlčal, keď naňho Draco s matkou nechápavo pozreli, čakajúc, akú strašnú novinku sa ešte dozvedia. „Keď ho Asteria brávala k nim domov, zamykala ho do tej kobky, kde predtým držali ju. Zrejme preto nerozprával.“

„To veľa vecí vysvetľuje,“ podotkol Lucius, mysliac na Scorpiove spomienky a na to, čo v nich videl. „Kde je Asteria teraz?“

„U Sv. Munga,“ odvetil. „Ale neznepokojujte sa, nemusíte sa obávať, žeby odtiaľ utiekla. Izba má špeciálne ochranné kúzla. Nemôže ujsť. Je strážená lepšie, ako by bola v Azkabane,“ podotkol a oni traja prikývli. Hneď potom, čo ju zatkli, zničili prútik jej sestry, jediný, ktorý vlastnila. Nemala odtiaľ ako ujsť.

„Ja ... ospravedlňte ma,“ ozval sa Draco po chvíli ticha. Vstal z kresla a zastal si pred Potterom, podávajúc mu ruku. Harry mu stisk opätoval. „Ďakujem za všetko, čo si urobil. V skutočnosti som vždy vedel, že si ... veľmi schopný, Potter.“ S týmito slovami sa vzdialil preč a Harry nepochyboval, že šiel na svoje miesto, tam, kde ho našiel, keď sem dorazil. Sedieť vedľa Hermioninej postele a držať ju za ruku.

************************************************************************

Myslím, že som touto kapitolou vysvetlila všetko ohľadom Asterie a Daphne, ich výmeny atď. Uvedomujem si, že to bolo trochu komplikované a zamotané, možno viac ako inokedy, ale za to sa poďakujte hlave Triane :D Ako prvá prišla na to, že vrahom som chcela pôvodne urobiť proste Daphne. Tria, blahoželám k skvelej dedukcii. Alebo ma máš tak dobre prečítanú ... :)

Podstatné je, že sme to nejako rozuzlili a dospeli do konca. Teda, nie do úplného. Hermiona je ešte mimo a jej vzťah s Dracom ostal otvorený. Je síce tehotná, ale ostane s ním? Nikdy predsa nedúfala, že sa vydá ... a ešte k tomu za Malfoya :) Povie Dracovi vôbec o dieťati?

Čo sa týka Asteriinej choroby, neviem, či som jej stav opísala hodnoverne. Možno som mala ísť viac do detailov, priznám sa, keďže som taký koniec pôvodne neplánovala, toto sa mi vymklo spod kontroly. Snáď mi to prepáčite :) A možno si nabudúce tie nečakané zvraty odpustím. Tak, prajem príjemné čítanie ...

Mimochodom, zajtra večer pridám poslednú kapitolu a v nedeľu večer sa dočkáte epilógu ... No jo, víkend je pracovný :)

************************************************************************

32. kapitola

Kľúč k srdcu

Otvorila oči. Nezobudilo ju z ťažkých driemot ani jas slnečných lúčov, ktoré sa predierali do izby cez oblok, ani žiaden hluk. Bol to skôr naliehavý šepot a ...slová, ktoré ju nútili ďalej dýchať, nútili jej srdce naberať síl a držať sa života zubami, nechtami ... Hlasy, ktoré jej šepkali s naliehavosťou, že ju ľúbia, že ju potrebujú, že bez nej stratí ich život zmysel. Poznala ich. Boli jej tak dôverne známe ... Ako by ich mohla nevypočuť?

Hermiona sa prebrala o tri dni neskôr, aj to len na chvíľku. Dostala najesť, napiť a keď jej liečiteľ podával lieky, bol rád, že jej ich nemusí podávať nasilu v spánku. Žartoval, bol v dobrej nálade, ale ona bola stále unavená a slabá, že nevládala ani len vyčariť úsmev na tvári. Keď si k nej starý pán prisadol, spokojne sa pousmial, nevšímajúc si jej rozpaky, keď si uvedomila, že je celá prepotená a lepkavá od potu. V tej chvíli si želala, aby mala dosť síl a mohla si dopriať kúpeľ.

„Hermiona, musíme sa pozhovárať,“ povedal otcovským hlasom a pozrel na ňu spoza skiel svojich okuliarov. Prikývla, naznačiac mu, že vníma.

„Váš zdravotný stav sa vďakabohu stabilizoval a zlepšuje sa každým dňom. Podľa mňa sa vlastne stal malý zázrak.“

„Zázrak,“ pomyslela si nechápavo, ale spomenula si na chvíle, ktoré strávila v podzemnej kobke a usúdila, že má pravdu. Keď tam bola, bola si istá, že toto nemôže prežiť.

„Musím vám povedať ešte niečo. Keď vás sem priniesli a ja som vás vyšetroval, zistil som, že ste gravidná.“

Hermione chvíľu trvalo, kým jej došiel zmyslel liečiteľových slov. Otvorila oči dokorán v nemom úžase. „Čo?“ vyslovila šeptom a rozkašľala sa. Jej hlasivky pridlho odpočívali.

„Je to tak. Ste tehotná, slečna Grangerová a môžem vám s radosťou oznámiť, že dieťatko prežilo. Obával som sa, že by ste mohli potratiť, vďaka tomu, čo ste podstúpili, ale nie. Všetko je v najlepšom poriadku.“

Hermione sa do očí nahrnuli slzy a ani sa len nesnažila potlačiť vzlyk.

„Netešíte sa? Nie je to dobrá správa? Myslel som, že vás poteším,“ zháčil sa liečiteľ a na tvári sa mu zračili obavy.

„Ja ... te-teším sa,“ povedala i keď to neznelo presvedčivo. „Len ... nevedela som, že ... nevedela,“ povedala a Cyrus pochopil. Bolo to pre ňu prekvapenie. Len dúfal, že naozaj dobré. „Nemal som ani nevoľnosti, prečo?“ opýtala sa konečne súvisle.

„To nie je pravidlo. Občas proste neprídu. Každá žena znáša tehotenstvo inak,“ ozrejmil jej a usmial sa na ňu. „Potrebujete ešte niečo?“ opýtal sa, chystajúc sa na odchod.

Pokrútila hlavou, ale potom si to rozmyslela. „Kúpeľ. Ak mi niekto môže pomôcť ...“ Liečiteľ uznanlivo prikývol. „Pán McPhee?“ otočil sa k nej. „Kde to vlastne som?“

„Na Malfoy Manor,“ odvetil a pousmial sa, keď sa jej oči znova zväčšili prekvapením. „Nemusíte sa ničoho obávať. Lucius nie je taký strašný ako zdá byť. Ani Narcissa. V skutočnosti majú obaja dobré srdce, len to rovnako dobre zakrývajú.“

„A ... Draco?“ zaševelila nesmelo.

„Odpočíva. Bol pri vás noc a deň. Nadránom doslova omdlel z vyčerpania a jeho matka ho donútila ísť si ľahnúť aspoň na pár hodín.“

Hermiona osamela. V mysli si prehrávala, čo sa stalo a dávala dokopy útržky spomienok, ktoré jej podsúvala pamäť. Rukami sa chytila za bruško. Bolo stále ploché a ťažko mohla veriť tomu, že je naozaj tehotná. Milovali sa len raz a tak ... Z úst sa jej vydral povzdych, ale pery sa jej roztiahli do úsmevu. Dlho sa z tej chvíle však neradovala. Dvere jej izby sa rozleteli dokorán a do izby vplávala pani domu. Na tvári mala kamenný výraz, no len do chvíle, keď sa na ňu pozrela.

„Ten starý huncút neklamal. Naozaj si sa konečne prebrala,“ povedala spokojne, pristúpila k jej posteli a nahnúc sa nad ňu jej vtisla ľahký bozk na čelo. „Vitaj medzi živými, drahá.“

Hermiona nemohla uveriť vlastným očiam a mala dojem, že i sluch jej prestal slúžiť. „Ďakujem,“ aj tak však nezabudla na zdvorilosť.

„Vraj by si sa rada okúpala. Už sa na tom pracuje. O chvíľu ti sem donesú čisté uteráky. V kúpeľni som nechala zatopiť, aby si neprechladla,“ oznámila jej a bola by pokračovala, keby do izby nebol pribehol rozospatý a očividne vyčerpaný Draco.

Narcissa sa usmiala. „Nechám vás.“ S tým opustila jej spálňu zavrela za sebou dvere.

Draco pristúpil k jej posteli, tajac od radosti dych. „Ty ... ty si ... Hermiona,“ zvolal, padol na kolená a v tej chvíli sa stratila v jeho teplej, hrejivej náruči. „Skoro som prestal dúfať,“ šepkal jej do vlasov. „Stále si len spala a spala.“ Odtiahol sa od nej a pozrel jej do tváre. V očiach sa jej ligotali slzy a keď prepukla v plač, pritiahol si ju späť a tíšil ju dovtedy, kým neustala. Kým mu pomedzi vzlyky hovorila, ako veľmi sa bála, že ho už neuvidí, ako sa bála, že zomrie a nebude vedieť, či je on v poriadku ...

„Pššt, moja maličká, všetko je za nami, všetko je v poriadku láska,“ tíšil ju, kým sa neupokojila. Ešte chvíľu sa rozprávali, kým neprišli domáci škriatkovia s čistými uterákmi a oznámili, že kúpeľ je pripravený. Draco prikývol a poslal ich preč. Keď z nej stiahol perinu a vzal ju do náručia nesúc ju do kúpeľne, zdráhavo naňho pozrela.

„Čo to robíš?“ opýtala sa ho a on sa spokojne uškrnul. „Chcela si sa predsa kúpať, či nie?“ opýtal sa so zdvihnutým obočím a sledoval, ako sčervenela, keď pochopila, čo sa chystá urobiť.

„Chcela, ale ...“ keď ju posadil na okraj vane a začal jej rozopínať gombíky na nočnej košeli, skúsila mu odtisnúť ruky.

„Hermiona, nebudem ťa kúpať po prvý raz,“ oznámil jej veselo. „Okrem toho, už som ťa videl nahú.“

„Ty ... ty si ... Ty!“ zvolala rozhorčene, no jeho to iba pobavilo. Vtisol jej na pery krátky bozk a pokračoval vo svojej práci.

„Hádam si si nemyslela, že sa o teba nepostarám,“ bránil sa a dobrá nálada ho neopúšťala. Hermiona sa viac nepriečila. Naopak, spokojne si hovela vo vani a dovolila mu, nech ju vyumýva. Jeho láskavé dotyky boli snáď nad všetky lieky a elixíry sveta.

Keď ju okúpal a zavinul do osušky, kúzlom jej vysušil vlasy, ale netváril sa spokojne. „Toto mi stále nejde. Skúšal som vymyslieť niečo, po čom by vyschli a vyzerali normálne, ale pravda je, že sú bujnejšie ako za normálnych okolností.“

Hermiona sa zdesene pozrela do zrkadla a rozosmiala sa. Teraz jej to bolo jedno. Už len myšlienka na to, ako sa Draco snaží zvládnuť jej bujnú hrivu ju pobavila. Len čo vyšli z kúpeľne a ona sa znova ocitla v posteli, na dvere sa ozvalo zaklopanie a dnu vstúpil Scorpius, s úsmevom od ucha k uchu. Ceril na ňu svoje zúbky a objímal ju ešte dlho potom ako sa šuchol pod jej perinu. Vôbec mu nevadilo, že naňho otec zazerá a dohovára mu a tak trochu aj závidí, lebo by si s ním rád vymenil miesto. Namiesto toho sa iba uškrnul a pritúlil sa k nej ešte viac.

Zdalo sa, že je všetko v poriadku.

***

Hermiona sa deň po dni cítila čoraz lepšie. V takej opatere, akej sa jej dostalo tomu nemohlo byť ani inak. Bolo očividné, že Narcissa a Lucius osobitne dbajú na jej blaho a ich večné otázky, či niečo nepotrebuje ju začínali pomaly otravovať. No neustále si musela pripomínať, že im musí byť vďačná, lebo pre ňu veľa urobili a Lucius sám ju zachránil, čomu stále nemohla uveriť. Ani keď jej to opisoval Harry, ktorý sa do dozvedel len z ich rozprávania.

A hoci bol Draco nežný a starostlivý, stále to nebolo ono. Potrebovala byť chvíľu sama a potrebovala premýšľať. Myšlienka na to, že by ho mala opustiť čo i len na chvíľu sa jej priečila, ale inak to nešlo. Keď to povedala Dracovi, zlostil sa, ale držal to v sebe. K nej bol zdvorilý, azda až príliš. Dokonca ju prekvapil, keď jej dal kľúč od jej rodičovského domu so slovami, že keď sa vráti, všetko jej vysvetlí. Nepochybovala o tom.

Hermiona vstúpila prvý raz po rokoch do ich starého domu a zachvátila ju melanchólia. Nechcela byť však smutná. V duchu si vravela, že detstvo, ktoré prežila v tomto dome nestojí za to, aby plakala. Mala by naň spomínať s radosťou a úsmevom, presne tak ako na svojich milovaných rodičov.

Prešiel týždeň a prešiel aj druhý. Stále sa nerozhodla, čo spraviť so svojim životom. Mohol za to tak trochu i Draco. Prečo nič nepovedal? Určite vedel, že čaká jeho dieťa ... Alebo ju nemiloval dostatočne, tak veľmi, že by s ňou chcel stráviť zvyšok života? Nemal ani len v pláne požiadať ju o ruku? Len raz jej povedal, že ju ľúbi, a to vo chvíli, keď sa milovali. Čo ak to nemyslel vážne? Čo ak si poplietol telesnú túžbu s láskou?

Celé dni sa umárala týmito myšlienkami a cítila sa čoraz horšie. Už ani nevedela, či sa chce skutočne vrátiť, alebo nie. V ten podvečer ju navštívil Ron. Len čo mu otvorila dvere, zovrel ju v náručí a keď ju pustil, usmieval sa ako blázon. Napokon, tak trochu ním bol vždy.

„Hermiona, som taký rád, že si v poriadku,“ hovoril, keď ho pozvala ďalej. „Kvôli tebe som dokonca vstúpil do vlčieho brloha, len aby som ťa videl, keby si náhodou ...“ zatváril sa skrúšene a vystrúhal grimasu. Vedela, čo má presne ma mysli.

„Hej, keby som to neprežila,“ povedala pokojne a oprela sa v kresle. Prikývol.

„Nerozlúčili sme sa tak ako sa patrí a ja som nemohol dovoliť, aby si odišla bez toho, aby si mi odpustila. Bola si moja najlepšia priateľka a ja som chcel, aby to tak zostalo. Nám dvom to síce nevyšlo a dúfal som, že to po čase pochopíš. Bola si pre mňa príliš dobrá ... Keď si sa na chvíľu prebrala a povedala, že sa nehneváš, bol som od radosti bez seba.“

„Nepamätám si to,“ povedala zmätene, ale on len mávol rukou.

„Zrejme z vyčerpania. Bola si na tom fakt zle. Malfoy mi striehol za chrbtom a dbal na to, aby si sa príliš nevysilila. Nikdy by som si nebol pomyslel, že ty a on ...“ pousmial sa. „No, myslím, že je to tak dobre. V jeho živote nastane tá správna rovnováha.“

„Ako to myslíš?“

„Jednoducho. Dostane predsa teba a ty ako jeho protiklad ...“

Hermiona pokrútila hlavou. „Ja ... neviem, či sa k nemu vrátim,“ prezradila a Ron sa zháčil.

„Prečo by si sa nevrátila? Veď s ním čakáš dieťa, či nie? A toho chlapca máš rada. Napokon, veď aj Malfoya, hoci je to trochu čudné, prečo práve on ...“

Hej, bola to pravda. Mala ich rada, milovala ich. Nikdy by si nebola pomyslela, že bude raz naozaj matkou. A stalo sa. Nikdy by sa jej nebolo ani len prisnilo, že bude milovať Draca Malfoya, ale bolo to tak ...

„Neviem, či ... ja neviem ...“ nemohla mu to povedať. Nemohla mu povedať, že o ňom pochybuje. Že pochybuje o nich ... ako o páre.

„Hermy, dobre si to premysli,“ povedal Ron po chvíli. „Neviem, čo sa medzi vami stalo, ale viem jedno. Ten blonďák ťa má naozaj veľmi rád.“

***

V tú noc dostala Hermiona ďalšiu návštevu, a keď prekvapene otvorila dvere, uzrela pred nimi Draca. Bez slova vošiel dnu a ona hmatateľne cítila jeho napätie. Vošiel do obývačky, ale nesadol si.

„Bol za mnou Ron,“ vysvetlil tým svoju nečakanú návštevu, aj dôvod, prečo porušil sľub, že jej dá času koľko len chce.

Hermiona sa uvelebila v kresle, kde doteraz čítala knihu a zrak uprela do ohňa, ktorý pukotal v horiacom kozube. „Myslím, že je čas, aby som začal vysvetľovať,“ povedal a sadol si do kresla, ktoré nechal primiestniť presne oproti tomu jej. Nemala inú možnosť, len hľadieť priamo do jeho tváre.

„Ron vravel, že máš pochybnosti a uvažuješ nad tým, že sa ku mne nevrátiš. Vravel, že pochybuješ o tom, či moja láska k tebe je skutočná,“ slová sa mu hovorili ťažko, lebo ho jej pochybnosť bolela a tvrdo zasiahla.

Hermiona len sklopila zrak, prepletúc si prsty a v duchu preklínala Rona za jeho podrezaný jazyk uvažujúc, od kedy nadŕža a robí špeha Malfoyovi.

„Vieš, kedy som ťa videl prvý raz? Nebolo to na vlakovom nástupišti ... skoro som zabudol na to, ako som ťa uzrel v kníhkupectve, prehŕňať sa radmi kníh a vyberať si medzi nimi priam bez rozmyslu a s takým zanietením,“ uškrnul sa pri tej spomienke. „Vtedy mi napadlo, že som krajšie dievča snáď v živote ešte nevidel. A tie tvoje vlasy ...“ poznamenal a zadíval sa na ňu. Jej vlasy, akoby chceli samé potvrdiť význam jeho slov, sa jej vyšmykli z gumičky, ktorými si ich stiahla do chvosta a skĺzli jej na líce.

„Od toho dňa som ťa neprestal sledovať. Všímať si ťa, z diaľky obdivovať tvoje schopnosti a šikovnosť ... Pravda, s výnimkou lietania na metle,“ povedal znova a ona sa začervenala. „Prial som si byť na Potterovom a Weasleyho mieste snáď miliónkrát. Keď som dospel, zistil som, že túžim po niečom viac. Zmenila sa len moja túžba, nie jej objekt. Tak veľmi som ťa chcel ... Bol som z toho chorý. Nepomohlo ani to predstierané chodenie s Pansy, keď sa ponúkla, že mi pomôže vyhnať ťa z hlavy. Ani to, že som sa snažil priam zahltiť učením a pribral si predmety navyše. Nepomohlo dokonca ani to, že som sa rozhodol pridať k smrťožrútom. Vedel som, že ma znenávidíš, ale čo už mohlo zmeniť nenávisť, ktorú si ku mne cítila predtým? Nemohol som to zmeniť. Bol to môj osud. Túžiť po tebe a nikdy ťa nemať. Keď sa skončila vojna a naše cesty sa rozdelili ...“ odmlčal sa, siahol do vnútorného vrecka kabáta a podal jej starú, ošúchanú vizitku.

„Čo je to?“ opýtala sa prekvapene a prečítala si meno, ktoré na nej stálo. „Marcus Forest, súkromný detektív, čarodejník Merlinovho rádu prvého stupňa.“

„Vždy som o tebe vedel prvé i posledné. On mi to zisťoval. Celé roky, čo sme sa nevideli. Keď som sa zmieril s tým, že si definitívne odišla z môjho života, musel som si to nejako vykompenzovať. Možno sa nahneváš, ale ja som musel mať o tebe aspoň nejakú správu.“ Keď videl, ako sa zatvárila, rýchlo dodal. „Síce ťa sledoval, ale tvoje súkromie neobmedzil ani nenarušil, to sa neboj.“

Nebolo vidno, že by mu verila. Draco však pokračoval ďalej. „Mne sa v živote nedarilo. Zomrela mi manželka i snúbenica v novinách o mne písali ako o sériovom vrahovi. Vedel som, že by si o mňa nikdy ani len nezakopla, ale mýlil som sa. Odrazu si bola tu, i keď v prevleku za tú Polly.“

„Ty si o tom vedel?“ zhíkla.

Prikývol. „Detektív ma informoval, čo sa chystá. Vyslúžilý auror,“ doplnil. „Ale nevedel som, či môžem zviesť Polly bez toho, aby si si nemyslela, že som proste ... vieš, ľahtikár, či slizolinský zvrhlík. Keď ťa Daphne, teda - Asteria odhalila, uľavilo sa mi. Bol som rád, že si sama prišla s dôvodom, prečo ostať. Mohol som si ťa získať. Vedel som, že ak ti dokážem, že som iný, že si myslíš, možno ... možno by si ma dokázala mať rada. Tento dom,“ rozhodil rukami okolo. „Kúpil som ho pre teba. Nemohol som zniesť pomyslenie, že by si oň prišla. Je už dávno prepísaný na tvoje meno, len som čakal na vhodnú príležitosť ako ti to povedať.“

„Draco, ja ...“ jachtala, ale on ju umlčal.

„Nie, počkaj.“ Kľakol si pred ňu a zadíval sa jej do krásnych mandľových očí. Z vrecka kabáta vybral čiernu zamatovú škatuľku a otvoril ju. Skvel sa v nej zásnubný prsteň s bieleho zlata s granátovým očkom.

„Hermiona, viem, že nie som, ani som nebol dokonalý, ale ľúbim ťa. Milujem ťa tak, ako som nikdy nikoho iného nemiloval. Prosím, neodmietni ma. Vezmi si ma a ja sľubujem, že urobím všetko preto, aby si bola šťastná so mnou a so Scorpiusom. Prosím,“ riekol prosebne, úpenlivo.

Mal pravdu. Nebol dokonalý, ale ona si to o ňom myslela. Bola viac ako pochabá, keď čo i len uvažovala nad tým, že by sa k nemu nevrátila. Jej miesto bolo po jeho boku. Nikde inde. Milovala ho a milovala jeho syna. A rovnakou láskou zahrnie aj dieťa, ktoré nosila pod srdcom. Možno by sa naňho mala hnevať, že na ňu nasadil akéhosi špióna, ale nehnevala sa. Bolo to najkrajšie vyznanie lásky, aké si len mohla priať.

„Vieš, že granát je znakom pravej, vernej lásky?“ opýtala sa a usmiala, keď s úľavou vydýchol a konečne ju po dlhom čase znova pobozkal. Teraz už vedel, že bude všetko tak, ako má byť. V najlepšom poriadku ...

************************************************************************

:) Vedome a dobrovoľne sa priznávam k chybke s Hermioniným tehotenstvom. Popravde, plánovala som to, ale nevyšlo mi to časovo veľmi dobre a preto som sa pomýlila, takže ak to budete čítať, nech vás to nejako extra netrápi. Opravovať sa mi to však nechce, takže sa s tým proste musíte zmieriť. Pôvodne som ich chcela dať "dokopy" skôr, ale nejako mi to nevyšlo. Nevadí, nabudúce si dám väčší pozor ...

************************************************************************

33. kapitola

Nástupište King´s Cross

Prvý september bol skvelým dňom. Aspoň Hermiona si to vždy myslela. Vonku bolo krásne a ešte teplo. Úžasný deň ako začať nový školský rok.

„Tešíš sa, Scorpius?“ opýtala sa chlapca, ktorý cupital po jej pravici, držiac sa jej za ruku a ten nadšene prikývol. Videla v jeho tvári pravé, nefalšované vzrušenie a spomenula si na svoju cestu na Rokfort. Scorpius bol rovnako nadšený už v Šikmej uličke, hoci tam boli už toľko ráz i predtým, teraz to bolo iné. Vyberali mu knihy do školy, podľa zoznamu, ktorý sa Hermiona naučila naspamäť, presne ako za starých čias, za čo si ju jej manžel doberal a uťahoval si z nej. Nevadilo jej to. U madam Malkinovej mu dali ušiť školské habity, v Apatieke kúpili základné prísady, ktoré bude potrebovať na elixíry a od otca dostal svoje prvé zvieratko. Bola to sova. Krásna čierna sovička s jantárovými očami.

„Hej. Mal by som sa stretnúť s Albusom a ostatnými,“ nadhodil Scorpius a zvedavo sa po nich obzeral v preplnenej železničnej stanici, či ich neuvidí, ale všade naokolo boli len samí muklovia.

„Len vydrž synak, najprv musíme prejsť cez bariéru,“ povedal jeho otec spokojne a pozrel sa na svoju dcéru, ktorú držal za ruku a voľnou rukou pomáhal Hermione tlačiť synov vozík s kuframi a klietkou so sovou. „Cítiš sa dobre?“ opýtal sa jej starostlivo a ona rozžiarene prikývla.

„Samozrejme,“ odvetila, keď na nej spočinul pohľadom o niečo dlhšie ako inokedy. „Vieš, že to občas až preháňaš s tou starostlivosťou?“ zamračila sa a pokrútila hlavou.  

Draco zastal, keď k nemu natiahla ruku. Zovrel ju vo svojej dlani a vtisol do tej jej bozk. Pomyslel si, že nikdy nevyzerala krajšie. Vlasy mala upravené v jednoduchom, no peknom účese, vypnuté na temene hlavy a líca jej žiarili jemnou ružovou farbou.

„No tak, mami, oci,“ gúľal očami Scorpius, „nechcem, aby sme prišli ako poslední,“ hundral.

Hermiona sa rozosmiala a pohladila si rukou vypuklé bruško. „Neboj sa. Ešte máme pätnásť minút. Hravo stihneš nájsť Albusa a zvítať sa s ostatnými.“

Draco nechal manželku, aby vzala ich syna za ruku a prešla bariérou ako prvá. Hneď ju nasledoval aj s vozíkom a jeho sestrou Medeou, ktorá si veselo poskakovala vedľa neho.

Na chvíľu ich zahalil kúdeľ bielej pary a ohlušilo písanie vlaku, kým ich uzrel. Práve sa vítali s Potterom a jeho početnou rodinou. Draco sa spokojne usmial. „O chvíľu ťa dobehnem, Potter,“ pomyslel si, keď prebehol pohľadom po jeho deťoch a láskavo pozrel na svoju manželku, ktorá bola v ôsmom mesiaci tehotenstva.

Malá Medea ho potiahla za ruku a ukázala na vlak. „Kedy pôjdem do tej školy aj ja? Aj ja chcem cestovať vlakom,“ zašvitorila a Draco sa usmial.

„Neboj sa. Aj ty tam raz pôjdeš, len musíš trošku podrásť,“ upokojil ju. Medea zdedila krásu po matke, presne tak, ako jej bujné vlasy. Bola roztomilá a rozvážna, a jej starý rodičia na ňu boli nesmierne hrdý.

Draco si spomenul na deň, keď mu to Hermiona oznámila. Vlastne ... na noc. Bolo to vtedy, keď ju požiadal o ruku. Nevedel si predstaviť moment, deň, či hodinu, kedy bol šťastnejší. Teraz mal takýchto chvíľ a dní, ba celých mesiacov na rozdávanie ... Šťastie, ktoré k nemu prišlo s Hermionou ho nemienilo vari ani opustiť. Nesťažoval sa. Avšak ešte teraz sa zamračil, keď si spomenul na to, že ostatní vedeli skôr ako on o tom, že Hermiona je tehotná. Povedal si, že druhý raz to nedopustí. A nedopustila to ani Hermiona. Usmial sa, keď sa jeho manželka k nemu otočila. Sklonil sa k nej a krátko ju pobozkal. Vôbec mu nevadilo, že majú svedkov.

„Len pomaly Malfoy, je tu aj mládež,“ ozvalo sa nevrlé zavrčanie spoza jeho chrbta a on prevrátil očami.

„Samozrejme Weasley, ty vychovávaš svoje ratolesti v kláštornom duchu, čo?“ odvrkol, na čo sa všetci rozosmiali.

„A už viete, čo to bude, alebo sa chcete nechať prekvapiť?“ opýtala sa jej zvedavo Ginny, ktorá si s ňou dôverne šuškala. Draco i napriek tomu zachytil každé ich slovo.

„Bude to chlapec. Už máme vybraté i meno,“ pochválila sa spokojná mamička. „Hoci Draco by bol radšej, keby to bola znova dievčatko.“

„Bol by som spokojný aj s dvojčatami,“ nadhodil, načo sa Hermiona zháčila a keď v šoku otvorila ústa, on jej ich zamkol v ďalšom bozku. Potom pozrel na Ginny a povedal. „Vieš, aspoň by mal Artemis niekoho v rovnakom veku, s kým by sa mohol blázniť.“

Ginny to pobavilo a očividne nebola sama. I Harry sa uškŕňal od ucha k uchu. Ešte chvíľu sa zhovárali, kým nenastal čas lúčenia.

Hermiona podišla k svoju synovi a objala ho. „Dávaj na seba pozor a napíš, ako často budeš chcieť. Ľúbim ťa.“

„Mama má pravdu. Dávaj si pozor, na hodinách nevyrušuj a na metle zbytočne nemachruj. Nerád by som dostal od riaditeľa poštu, že si si zlomil nedajmerlin krk.“

„Ale ocko,“ zatiahol Scorpius. „Veď na metle lietať dávno viem!“

„Iste, ale aj tak,“ nedal sa Draco a žmurkol na Hermionu. „Tak dobre, bež už, nech si obsadíš dobré miesto. Pri okne sú tie najlepšie.“

Scorpius prikývol, rýchlo objal svoju sestru a čosi jej pošepkal do ucha, na čo ona radostne zvýskla. Potom sa jeho plavá hlávka stratila v húfe ostatných detí.

Hermiona ho s láskavým pohľadom vyprevádzala a neušlo jej, že venoval rovnakú pozornosť i Harryho dcére Lily.

„Myslím, že sa mu páči,“ poznamenala zamyslene. „Vlastne od prvého momentu, čo ju uvidel.“

„Koho máš na mysli?“

„Nášho syna predsa. A Lily. Videl si ten jeho pohľad? Podľa mňa je do nej zaľúbený.“

Draco ju zovrel v náručí a pozrel sa jej do rozžiarených očí. „Snáď na ňu nebude musieť čakať tak dlho, ako som čakal ja na teba.“

Usmiala sa a dovolila, aby ju pobozkal. Hermiona sa naposledy pozrela za miznúcim vlakom. „Bude mi chýbať. Už teraz mi chýba,“ povedala a Draco si ju privinul, sledujúc pohľadom svoju dcéru, ktorá sa o čomsi rozprávala s Lily a obe dievčatá sa veselo chichotali.

„Na Vianoce ho máme doma,“ riekol v snahe utešiť ju a ona prikývla.

„Už aby to bolo,“ vzdychla si.

„Tak čo? Ideme na kávu?“ ozval sa hlas spoza nich. Harry na nich ceril zuby, držiac za ruku svoju manželku.

„K vám, alebo k nám?“ ozval sa Ron, ktorý sa k nim znova pripojil, len čo sa rozlúčil so svojim bratom Georgom a jeho manželkou Angelinou.

„Poďte k nám. Hermiona je ustatá a potrebuje si odpočinúť,“ navrhol Draco.

„Ale nie som!“ protirečila mu, ale on si ju nevšímal, hlavne nie, keď ostatní jednohlasne súhlasili.

„Ide sa teda domov,“ povedal spokojne.

Ron sa za ich chrbtom prihovoril Harrymu. „Zdá sa, že celkom zmäkol, nie? Čo s ním tá Hermiona porobila?“

„To je v poriadku Ron. Presne ako napísal Crenshaw. Citujem: „Za všetko môže láska.“ Vieš, že mal svätú pravdu? Láska naozaj dokáže človeka zmeniť.“

Bola to pravda. Aspoň v Dracovom prípade určite.

* Koniec *