Wardenka

3. kapitola

Prijatá

Hermionu odviedol jeden z domácich škriatkov do jedného zo salónov a o malú chvíľu jej naservírovali čaj z aromatických bylín, spolu s keksíkmi. Na rozkaz pána domu.

„Aspoň niečo,“ pomyslela si skleslo Hermiona, rozhliadajúc sa po salóne. Bol celkom pekný a dosť priestranný. Všimla si, keď ju viedli halou a následne chodbou zrejme v ľavom krídle domu, že prešla okolo siedmych dverí, kým sa ocitla tu. A to neboli ani zďaleka všetky, ktoré nasledovali za týmto salónom. „Na čo je komu taký obrovský dom?“ uvažovala a trochu ju to frustrovalo. Vedela, že ak to vyjde a oni – teda on – ju prijme na ponúkané miesto, bude si musieť zaobstarať mapu tohto domu. Vlastne sídla.

„Malfoy manor,“ precedila skrz zúbky a odchlipla si z čaju. Domáci škriatok jej pri príchode odložil čierny plášť a klobúčik spolu s rukavicami. Neznášala šľachtickú etiketu, ale keď mal jej plán vyjsť, musela si ju pozorne naštudovať. Malfoy bude určite predpokladať, že keďže je čistokrvná, hoci menej majetná, mala by ju dokonale ovládať. Rovnako i to, že je jasné, že hoci patrí medzi tých, ktorý sa hrdo radia k vyznavačom čistej krvi, nie je na takej úrovni ako Malfoy.

„Bolo by asi múdre, keby som si zvykla oslovovať ho lord Malfoy,“ pomyslela si následne, ale veľmi sa jej to priečilo. „Čo už,“ vzdychla si. „Nikto nepovedal, že život je ľahký a táto úloha sama o sebe bude ...“ Zachvela sa. Až teraz ju dostihli vlastné obavy v plnej intenzite. „Čo ak to nezvládnem? Čo ak ma odhalí a zabije ma skôr, ako stihnem vytiahnuť svoj prútik v sebaobrane?“ Jej myšlienky na ňu dorážali ako dotieravé komáre a len silou vôle ich potlačila, rovnako ako svoju triašku. Zopäla ruky v lone a sediac s vystretým chrbtom, rovným ako svieca čakala, kedy sa jeho lordstvu uráči konečne ukázať.

V tom sa však dvere na salóne znova otvorili a dnu vstúpil azda celkom iný muž, aký sa objavil v to ráno v dverách. Okamžite vstala, nervózna a zmätená, mädliac si ruky. „Vaše lordstvo,“ pozdravila ho a mierne sa uklonila.

Draco Malfoy vstúpil do izby nie práve civilizovane. V tejto chvíli bol ako stelesnený uragán, navlas taký aký zúril v jeho vnútri. Len čo sa jej po tom chabom privítaní ospravedlnil, poprosil ju o chvíľu strpenia a požiadal svojich škriatkov, aby dámu zaviedli do zeleného salóna, on vybehol na poschodie berúc schody po dvoch, len aby sa rýchlo okúpal a oholil a dal do poriadku svoj chatrný výzor. Trvalo mu to dlhšie ako predpokladal, pretože sa pár krát porezal ostrou britvou, a preto si musel následne zranené miesto ošetriť jednoduchým kúzlom. Ani výber oblečenia nebola v to ráno jednoduchá záležitosť. Kým sa však stihol obliecť, užil elixír proti bolesti hlavy a sviežou mentolovou antiseptickou ústnou vodou si napravil i hanebný pach svojho dychu. Div sa neprepadol pod zem, keď sa neskôr zbadal v zrkadle. Vlastne hneď po tom, čo vybehol z prízemia na poschodie, zavrúc sa vo svojej kúpeľni. Vedel, že toto bolo viac ako ponižujúce.

„No, pekne som sa to vyfarbil,“ zahundral, keď na seba hodnú chvíľu hľadel v zrkadle.

Keď sa doň pozrel o dobrú trištvrte hodinku neskôr, bol nanajvýš spokojný. Ale ten prvý dojem to už sotva mohlo napraviť. „A vraj lord Malfoy!“ odfrkol si posmešne, krútiac nad sebou hlavou.

„Slečna?“ ozval sa, rovnako sa ukloniac, hoci nie tak hlboko. On len naznačil úklon hlavy a venoval jej zádumčivý pohľad, premeriavajúc si ju rýchlym, skúmavým pohľadom od hlavy k päte. Sadol si, až keď tak spravila ona. Keď si sadal, uvažoval, či by sa jej nemal znova ospravedlniť, ale nechcel sa ponižovať viac, ako už spravil. A napokon, už vtedy sa jej ospravedlnil a zarazilo, že ju to prekvapilo.

Hermiona si ho rovnako premeriavala pohľadom, no ona sa to snažila aspoň skryť. Chvíľu čakala, kým si znova a tentoraz s triezvou mysľou a pozorne čítal jej list zo včera, následne ho zložil a držal voľne v ruke. Oproti svojmu raňajšiemu stavu teraz naozaj pôsobil ako lord.

„Prečo sa uchádzate o toto miesto?“ opýtal sa po chvíľke ticha a ona sa naňho pozrela pohľadom, ktorý naznačoval, že zvažuje jeho inteligenčný kvocient. Nepáčilo sa mu to a znova si v duchu zopakoval položenú otázku. „Bolo na nej vari niečo zlé?“ zháčil sa a jeho myseľ na to nevedela odpovedať.

„Potrebujem prácu, pane,“ odvetila napokon.

„Samozrejme, ale prečo sa uchádzate o miesto práve tu?“ Žiaľ, jeho zvedavosť bola neprekonateľná.

„Mal ste ako jediný podaný inzerát na pozíciu guvernantky,“ odvetila a usmiala sa naňho.

Draco sa na chvíľu stratil vo vlastných myšlienkach. Keď poodhalila zúbky sťa perličky v tom mierne arogantnom úsmeve, nevedno prečo sa mu zatajil dych. Musel si pripomenúť, že dýchanie je dôležité. Odkašľal si.

„Ach, to mi nenapadlo,“ odvetil, nespúšťajúc z nej oči. „Čo mi teda o sebe môžete povedať, slečna Pollyfaxová?“

Hermiona sa zhlboka nadýchla, čakajúc napäto len na túto chvíľu a spustila dopredu pripravený preslov, podávajúc mu impozantnú kôpku odporúčacích pergamenov. Všimla si, ako nad tým povytiahol jedno plavé obočie a následne nimi začal pomaly listovať, občas na ňu pozrúc ponad papiere, občas ju prerušiac vlastnou otázkou.

Draco si uvedomil, že ho vôbec nezaujíma tá kopa listín, ktoré mu podala. Nepochyboval, že je bystrá a rovnako inteligentná. Z jej postoja vyžarovala rozhodnosť, akási autorita, ale bol by prisahal, že za tou chladnou maskou sa skrýva čosi viac. A on túžil byť tým, kto odhalí pravú tvár slečny Pollyfaxovej. Zarazil sa, kam až dospel vo vlastných úvahách a znova skĺzol pohľadom po jej postave. Nebola vysoká, nebola ani prištíhla. Povedal by, že jej postava bola dokonalá. Dlhé čierne šaty, ktoré jej siahali od krku až po členky by však rád vymenil švihnutím prútika za zelené. Tie by jej pristali viac. Alebo možno modré, či hnedé, ktoré by jej tak pasovali k mandľovým očiam hnedej farby. Dlhé, rovné, čierne vlasy mala vypnuté do prísneho uzla na temene hlavy.

„Naozaj pôsobila stroho, priam až prudérne, ako pravá guvernantka,“ uvedomil si. „K strašidelnému výzoru jej chýbajú len hranaté okuliare posadené nízko na nose a ústa stiahnuté v zlosti nad neposlušným dieťaťom.“

Ale bolo na nej niečo zvláštne. Zrejme to bol jej hlas, ktorý sa mu zdal odkiaľsi povedomý a upokojujúci. Akoby v sebe skrýval prísľub niečoho, čo teraz ešte nevedel definovať ... Mal dovoliť, aby táto mladá žena mala na starosti jeho jediného syna?

Zamyslel sa, zahľadiac sa znova do papierov a Hermione napadlo, že vyzerá duchom neprítomný. Ale ona neprestala rozprávať. Musela to miesto dostať, lebo inak by ich plány s Harrym vyšli na zmar. A hoci bola v prítomnosti Malfoya neistá a plná obáv, dúfala, že to na nej nie je vidieť. Neprežila by, keby ju nebodaj odhalil. A potom tu bola stále tá nepríjemná možnosť, že by mohla zomrieť skôr, ako by o ňom stihla vyjaviť pravdu a síce, že Draco Malfoy je tým, za koho ho nepriamo označil redaktor Denného Proroka. Vrah.

„Dobre, to stačí, slečna Pollyfaxová,“ zastavil jej príval slov a ona zmĺkla, nevediac, či je to dobré, alebo zlé znamenie.

„Ste slobodná?“

„Áno pane,“ odvetila a jej pekne klenuté tmavé obočie sa stiahlo nad očami, keď nevedela celkom rozlúštiť zmyslel jeho otázky. Zdalo sa však, že ho to pobavilo. A aj to bolo čudné, lebo vidieť Malfoya usmievať sa skoro bez príčiny sa dalo považovať za výstrednosť.

„Dobre, nerád by som, aby ste zanedbávala svoju rodinu, pretože budem vyžadovať, aby ste venovali všetok svoj čas môjmu synovi.“

Znova sa len zamračila. „Snáď mi nechce uprieť i prestávky a voľné dni!“ zháčila sa, ale bála sa protestovať. Vedela, že táto úloha je príliš dôležitá ako boli jej problémy s voľnými chvíľami. Hoci od neho by to čakala.

„Chcel som tým naznačiť, že samozrejme ostanete bývať tu, na Malfoy Manor, slečna Pollyfaxová. Čo sa týka vašich voľných dní, myslím, že víkendy by vám mohli stačiť. Súhlasíte?“ opýtal sa a ona premýšľala, či jej nebodaj nečítal myšlienky.

„Samozrejme, pane,“ prikývla a bolo vidieť, že sa jej uľavilo.

„Takže si preberieme vaše povinnosti a plácu, dobre?“ bola to skôr rečnícka otázka a on sa nedal vyrušovať, pokračujúc vo svojom monológu. „Váš pracovný čas bude od siedmej do siedmej, lebo vtedy sa môj syn budí a chodí spať. Mimochodom, aj poobede si zvykne na dve hodiny zdriemnuť, takže i vtedy budete mať čas pre seba. Plácu dostanete od hodiny. Na začiatok to budú štyri galeóny od hodiny, neskôr, ak sa osvedčíte rovnako ako vaše odporúčania, zvýšim vám samozrejme plat. Ako som sa už zmienil, víkendy budú časom vášho osobného voľna. Máte nejaké otázky, slečna Pollyfaxová?“

„Som teda prijatá, pane?“ opýtala sa užasnuto z toho, ako ľahko to išlo. Napadlo jej, že situácia Malfoya musí byť naozaj riadne zúfalá.

„Áno, ste prijatá,“ potvrdil jej a pozrel sa na ňu tak, až jej po chrbte prebehli zimomriavky. „Zabudol som na niečo?“ opýtal sa, keď znova videl, ako sa zamračila.

„Myslím, že nie, vaše lordstvo. Chcem sa len opýtať, kedy môžem nastúpiť.“

„Jeden z mojich škriatkov vám v priebehu pár minút pripraví izbu, aby ste sa mohli ubytovať a keďže sa môj syn vracia zajtra, bude to deň vášho nástupu do nového zamestnania. Súhlasíte?“

„Samozrejme, pane,“ pritakala. „Ale budem si musieť zobrať z hotela svoje veci a odhlásiť sa.“

„Ak dovolíte, zariadi to tiež jeden z mojich ľudí,“ ponúkol sa, ale ona rázne odmietla.

„Ďakujem vám, ale som zvyknutá na samostatnosť. Postarám sa o svoje záležitosti, ak by vám to neprekážalo.“

„Ako si želáte, slečna,“ povedal a vrhol na ňu pobavený úsmev.

Keď sa na krátko rozlúčili a ona sa vytratila z domu, kráčajúc po chodníku k bráne, odmiestnila sa priamo pred jeho očami a on sa pousmial, no rovnako rýchlo sa i zamračil. Vedel, že táto dáma mu spôsobí ešte nejednu krušnú chvíľu. Ale bol by hlúpy, keby ju nezamestnal. Pravdou bolo, že vôbec nečakal, že sa niekto na ten inzerát ozve. Mal vlastne šťastie, že prišla.

„Pollyfaxová,“ zamrmlal a uvažoval, odkiaľ to meno pozná. Ako povedala, jej rodokmeň bol z čistej krvi, no to pri jeho výbere nehralo žiadnu rolu. Bol to skôr dôvod núdze a záujmu, ktorý v ňom vyvolala.

Hermiona vybehla hore schodmi ako ohnivá strela. Vedela, že v izbe, ktorú mala zaplatenú ešte na dnešný deň ju netrpezlivo očakáva Harry. Preto nemohla ani len dopustiť, aby po jej veci poslal Malfoy niekoho od nich. Pri myšlienke na to, jej prebehol po tele mráz. Mohla byť odhalená skôr, ako by začala pracovať. Len čo otvorila dvere, Harry si vydýchol.

„Tak ako?“ opýtal sa bez zbytočného čakania a ona sa víťazoslávne usmiala.

„Vari si nepochyboval?“ odvetila protiotázkou a on ju natešene objal.

„Vedel som, že ak sa to niekomu podarí, budeš to ty,“ hlesol hrdo, keď od nej znova poodstúpil.

„Mala by som sa vrátiť. Prišla som si len po kufre a sovu,“ ukázala na klietku, kde nespokojne húkala biela snežná sova. Trochu podobná tej, ktorú kedysi sám vlastnil.

„A musíš ísť hneď?“ ozval sa ľútostivo. „Nemáš čas ani na čaj? Chcel by som s tebou prebrať posledné detaily.“

„Myslím, že toľko času si ešte nájdem,“ pritakala a usmiala sa. Keď schádzali dole schodami, všimla si, ako dlho a uprene na ňu hľadí. „Stalo sa niečo Harry?“ opýtala sa a on sa pousmial.

„Nie, len si nemôžem zvyknúť, že si to ty ... To je všetko.“

„Veru, som,“ pomyslela si, „len dúfam, že nie na dlho,“ keď uzrela svoju novú tvár v odraze zaskleného rámu akéhosi obrazu.

4. kapitola

Prvé kroky

Draco sa asi po hodinke pristihol, že bedlivo sleduje cestu i chodník pred domom zo svojho pohodlného kresla. Nepohol sa odtiaľ odvtedy, ako slečna Pollyfaxová odišla po svoje veci do hotela.

„Do kotla, čo je to tak dlho trvá? Veď je preč už hodinu,“ hundral si popod nos, uvažujúc, či si to na poslednú chvíľu nerozmyslela. „Možno sa už ani nevráti,“ napadlo mu a nevedno prečo sa zamračil. Povzdychol si a dlhými prstami si prečesal svoje polodlhé platinovo sfarbené vlasy. Teraz, keď bol starší sa mu zdalo, že sa výzorom viac podobá na otca, hoci mu matka i teraz opakovala, že je celý starý otec. Musel uznať, že po ňom naozaj zdedil najviac.

Zrak mu znova padol na hodiny nad krbom a jeho nepokoj každou uplynulou minútou len narastal. Pozrel sa na úctyhodnú kôpku odporúčaní, ktoré slečna Pollyfaxová so sebou priniesla, ale tentoraz vzal do ruky jej životopis. Už predtým si ho prečítal a premýšľal o tom, či bolo nutné, pýtať sa jej, či je slobodná, keď to mala v papieroch. Ale kdesi v kútiku duše potreboval akési uistenie, hoci netušil prečo. Tá slečna ho miatla. Boli to jej oči, alebo ... jej zamatový hlas?

„Zamatový hlas?“ predniesol nahlas, čo si pomyslel a pokrútil nad tým hlavou. „Vari už načisto šaliem?“

Zahľadel sa na zarámovaný portrét svojej nebohej manželky a tvár mu rozjasnil akýsi melancholický úsmev. V apríli uplynuli tri roky od jej smrti. Miloval ju. Prečo by aj nie, keď mu dala to, o čom doteraz len sníval? Bola to jeho prvá láska, ak nerátal tú školskú, keď chodil s Pansy. Asteria však bola iná ako Pansy. Až ona mu ukázala, aké to je ľúbiť a byť ľúbený. Od jej smrti mu ten pocit nesmierne chýbal. A nenašiel ho ani pri svojej snúbenici Hestii  Glenwoodovej. Nemiloval ju a bolo mu to i trochu ľúto, no táto mladá žena nedokázala zaplniť prázdne miesto v jeho srdci, ktoré v ňom zanechala Asteria. Zasnúbil sa s ňou len preto, aby dal chlapcovi to, čo mu chýbalo. Matku. Nevedel, či to nebolo od neho sebecké a či práve on nie je na vine, že zomrela. Ale robil to len pre svojho milovaného syna, Scorpiusa.

Jeho myšlienky znova zablúdili do školských čias a on si spomenul na dievča, po ktorom priam bolestne túžil. Pansy nebola prvá, do ktorej sa zaľúbil. Lenže city, ktoré prechovával v skrytosti k tomu dievčaťu boli viac ako zakázané. Boli neprístojné a nemožné. Tak dlho ju nevidel. Celých osem rokov a predsa na ňu nezabudol. Jej gaštanové, kučeravé vlasy, nádherné hnedé oči farby čokolády, najkrajší úsmev azda na celom svete a smiech, ktorý ho dokázal tak rozochvieť. Lenže tie časy boli nenávratne preč. Zrejme by sa mal konečne zmieriť so svojou momentálnou situáciou, ktorá bola viac ako len depresívna. Bola mizerná! Bol obvinený z vraždy. Vlastne z dvoch a on každým dňom očakával list z ministerstva mágie, kde ho predvolajú na predbežný výsluch a spísanie zápisnice.

„Hm, hm,“ ozvalo sa jemné zakašľanie a on stiahol ruku z očí, aby sa pozrel na štíhlu ženskú postavu stojacu vo dverách svojej pracovne. „Prepáčte, vaše lordstvo, asi ste ma nepočuli klopať,“ ospravedlnila sa, stojac tam odhodlane, odetá v čiernom plášti a s klobúkom na hlave.

„Slečna Pollyfaxová,“ vydýchol si s úľavou a okamžite sa postavil, nesmierne rád, že sa konečne ukázala.

„Prepáčte mi to zdržanie, ale musela som si ešte vybaviť nejaké neodkladné záležitosti,“ povedala, vidiac jeho zamračený pohľad, ktorým prešiel po jej kufroch a klietke so sovou. Na tej sa zastavil azda najdlhšie.

„Biela snežná sova?“ ozval sa zamyslene a prešpikoval ju pohľadom sivých očí.

„Áno. Je vzácna. Kúpila som si ju pred rokom. Niečo sa vám na nej nepozdáva?“ ozvala sa zmätene a on pokrútil hlavou. Neklamala mu. Aspoň v tomto iste nie. Naozaj si ju obstarala pred rokom. Len čo ju uzrela, vedela, že musí byť jej.

„Nie, ja len ... poznal som niekoho, kto takú kedysi vlastnil,“ zamrmlal neprítomne. „Vlastne ešte poznám.“

Hermiona nepovedala nič, hoci vedela, že tým zrejme myslel Harryho. No koho iného mohol myslieť? Nik iný nemal na Rokforte bielu sovu, len on. A teraz aj ona. Uvažovala, či si nemala požičať inú sovu, ale nezdalo sa, že by pán domu nadobudol nejaké neblahé podozrenie. Veď prečo aj? Čo už by len spájalo akúsi bývalú slizolinskú študentku, čistokrvnú, hoc pochádzajúce z nemajetnej rodiny s Potterom? Zhola nič.

„Vaša izba je už pripravená. Brinna vás tam odvedie,“ povedal a zazvonil na malý zlatý zvonček, visiaci pri dverách na červenom povrázku.

O chvíľku vošlo do pracovne mladé dievča asi v jej veku, možno o niečo mladšie a usmialo sa na ňu, vystúhajúc pukerlík.

„Poďte slečna, ukážem vám vašu izbu,“ povedala, vytiahla z vrecka svoj prútik, začarovala Hermionine kufre a levitovala ich pred sebou, vedúc ju pravým krídlom sídla, kde po chvíli zamierili na poschodie. Hermiona s klietkou v ruke – pretože v tomto odmietla jej pomoc – v duchu zastonala. Snažila sa zapamätať si trasu, ktorou išli, ale bolo to náročné. Aj na ňu. Zaúpela, keď si uvedomila, že asi naozaj bude potrebovať nejakú mapu.

Keď vošla do izby, vyrazilo jej dych.  Bola nádherná. Izba ako pre kráľovnú. Nevedela si predstaviť akú izbu má asi pán domu, keď jej bola takáto skvostná. Podlahu pokrývali husté, perzské koberce v jemných zelených odtieňoch. Závesy, vankúše na sofa, poťahy kresiel i na posteli boli tiež zelené z veľmi kvalitnej látky, presne ako vyšívaná prikrývka, ktorá zdobila posteľ. Iste, tejto izbe dominovala práve ona. Priam obrovská posteľ.

„Veď sa v nej stratím,“ pomyslela si, ale neodolala pokušeniu, aby neokúsila matrac. Skoro od pôžitku nahlas zastonala. Vedela, že z tejto postele sa jej bude vstávať ráno len veľmi ťažko. Tvár jej ozdobil spokojný úsmev. Ani len nedúfala, že tu bude mať také pohodlie, alebo luxus.

„Možem vám vybaliť, slečna?“ opýtalo sa jej dievča a pripomenulo jej, že tu nie je sama.

„Nie, ďakujem, vybalím si sama,“ odvetila pohotovo.

„Budete si niečo priať, slečna?“ opýtala sa a Hermiona zaváhala. Uvažovala nad tým, či by nemohla začať svoje vyšetrovanie už dnes a práve u tejto mladej ženy. Potrebovala si získať jej dôveru a dozvedieť sa čo možno najviac a nenápadne.

„Myslím, že áno. Rozmyslela som si to. Boli by ste taká láskavá a predsa mi len pomohla vybaliť veci?“ opýtala sa s úsmevom a dievča prikývlo, vrhnúc sa na jej kufre. Popravde, nemala tam toho veľa. Zatiaľ čo si rozväzovala mašľu na klobúku, uvažovala, čo sa môže opýtať bez toho, aby v dievčati vzbudila nejaké podozrenie.

„Pracujete tu už dlho? Netušila som, že lord zamestnáva aj ľudí.“

„Tri roky slečna. Od kedy sa pán Malfoy oženil. Jeho pani dávala prednosť ľuďom, nie škriatkom. Tí boli väčšinou svojho času v kuchyni,“ odvetila, triediac jej veci a ukladajúc ich do úhľadných kôpok do skríň a bielizníka.

„Teda ste poznali jeho manželku,“ povedala skôr pre seba, ale dievča i tak prikývlo.

„Aký je pán Malfoy zamestnávateľ?“ Nezdalo sa jej vhodné vyzvedať hneď ohľadom manželstva alebo zasnúbenia pána domu, preto zvolila inú otázku, snažiac sa odkryjúc jeho charakter. Ale pravdou bolo, že nečakala, že ho slúžka pochváli. Čakala, že sa na jeho hlavu zosypú hromy- blesky.

„Náš lord nie je zlý, ak myslíte na to. Nie je ani nespravodlivý a dobre sa o nás stará. Domnievam sa, že vám tu bude dobre. Ale ako každý pán vyžaduje presnosť, dochvíľnosť a dobre odvedenú prácu. A ak sa niečo stane, nikdy nás nepotrestá, iba napomeie,“ dodala, akoby to bolo to najdôležitejšie.

„Samozrejme,“ povedala Hermiona neprítomne, keď si rozopínala plášť.

„A čo chlapec, mladý pán Scorpius? Aký je?“ Bola z toho mierne rozčarovaná, preto zvrtla rozhovor na chlapca.

„Och, je to malý zázrak. Všetci ho máme radi, veď sami uvidíte. Hoci je to trochu zamĺknuté dieťa a hanblivé. Náš malý anjelik.“

Dievča sa k nej znovu otočilo s úsmevom na perách a ona prekvapene zistila, že má veci vybalené.

„Pomôžem vám ešte nejako slečna?“

„Och, myslím, že nie. Na teraz je to všetko. Ďakujem vám Brinna,“ povedala a dievča sa porúčalo. Hermiona prešla k skrini, vybrala z neho ramienko a zavesila si naň svoj plášť. Potom si sadla na pohodlné sofa a poobzerala sa po izbe. Tri veľké okná sem prepúšťali dostatok svetla. Tmavohnedý nábytok priam elegantne ladil so zelenou. Na mahagónovom stole pod oknom bola kytica kvetov vo váze. Ich vôňa príjemne naplnila vzduch izby. Prekrížila si zamyslene ruky na prsiach, nevediac, aký prvý dojem si vytvoriť, pretože pred očami mala stále polonahého Draca Malfoya z dnešného rána a jeho hnevom iskriace oči. Privrela viečka a prstami si pošúchala spánky, akoby ju bolela hlava.

„Dobre, tak ako prvé sem umiestnime ochranné kúzla, nie?“ opýtala sa, obzrúc sa ponad plece na svoju bielu sovu, ktorá len ticho zahúkala ako keby súhlasila.

Len čo s nimi skončila, pobrala sa späť k svojim taškám a jednu z nich otvorila. Bola spokojná, že to vymyslela takto. Odčarovala spodok tašky, ktorý slúžil ako dvojité dno a vybrala z neho fľaštičku elixíru.

„Tak na zdravie, Hermiona,“ zašepkala a vyliala si jej ružovkastý obsah do úst.

Draco ešte v ten večer privítal svojho syna späť doma. Hermiona o tom nevedela, pretože sa ospravedlnila hneď po večeri a odobrala sa do svojej izby. V noci ju prebudil detský plač. Najprv si myslela, že sa jej to sníva, ale nezdalo sa jej to. Rozospato pozrela na hodiny. Boli tri v noci. Vykĺzla z postele a rýchlo do seba vyliala fľaštičku Všehodžúsu, ak by to bolo potrebné. Obula si papuče a cez plecia si prehodila župan a neviditeľný plášť, ktorý jej požičal Harry a nasledovala zvuk plaču, ktorý ako sa zdalo pomaly ustával. Zastala na konci chodby pred dverami, ktoré boli mierne pootvorené a nakukla dnu. Na posteli sedel sám lord Malfoy a čičíkal svojho uplakaného syna. Pristúpila čo najbližšie, aby zachytila každé jeho slovo. Započúvala sa do jeho upokojujúceho hlasu, ktorým chlácholil dieťa a do slov, ktoré mu vravel. Skoro si nevšimla, že dieťa už spí a Draco mieri preč z izby. Zalapala po dychu a rýchlo uháňala preč. Srdce jej splašene tĺklo ešte hodnú chvíľu potom ako za sebou zavrela dvere svojej izby. Nikdy by si nebola ani len predstavila, že muž ako Draco Malfoy vie byť nežný. Už len spojenie slova neha s ním bolo ako vytrhnuté z kontextu.

„Do kotla!“ zahromžila, konečne si strhla z pliec neviditeľný plášť, zložila ho do tašky a ukryla späť pod posteľ. Nervózne i zmätene sa začala prechádzať po izbe. Jej kroky tlmil hrubý koberec pod jej nohami. Znova si pripomenula svoju neľahkú úlohu a spokojne si v mysli prehrávala svoje prvé kroky. Bola spokojná, že sa jej podarilo nespraviť žiadnu chybu, či sa nejako prerieknuť. Musela však zvážiť ďalší postup a ten bol v postupnom získaní si dôvery všetkých sluhov i domácich škriatkov, len aby zistila vinu alebo nevinu lorda Malfoya. A jeho syn? On predsa za nič nemôže a ona má rada malé deti. Obľúbi si ho o tom ani v najmenšom nepochybovala. A pokiaľ to bude v jej moci, vštepí mu do srdca toľko lásky, koľko sa bude dať. A lord Malfoy? Oľutuje hodinu, keď prekročila prah jeho domu ako Harryho špiónka.

Spokojne sa pousmiala, keď zahliadla svoj nový obraz v zrkadle. „Polly Pollyfaxová vám ešte ukáže, lord Malfoy!“ zložila tichý prísľub svojmu zrkadlovému odrazu a teraz už oveľa pokojnejšia vliezla späť do svojej postele. Ráno skoro vstáva. Musí byť svieža, keď sa stretne s mladým pánom.