Wardenka

5. kapitola

Mladý pán

Hermiona vstala zavčasu, hoci nespala veľmi dobre. Vedela, že sa na dnes musí poriadne pripraviť a tak si na svojom výzore dala náležite záležať. Vytiahla zo skrine tmavozelené šaty a len čo si ich obliekla, spokojne sa pousmiala. Zvolila dobre. Napokon, jej terajší šatník obsahoval poväčšine len šaty. Usúdila, že v týchto „vyšších kruhoch“ sa tak zvykne. Okrem toho, nevedela si predstaviť guvernantku, ktorá by vychovávala Malfoyovho syna oblečená v rifliach a nejakom tričku. Keby takto prišla odetá hneď v prvý deň, nepochybne by ju odtiaľ vyrazil.

Tieto šaty sa jej páčili najviac. Dokonca pre ich krásnu zelené farbu. Keď sa znova porozhliadla po vkusne zariadenej izbe, pripadala si, akoby sem patrila odjakživa. Keď si upravila i vlasy a vypla ich na temene, bola celkom spokojná. Nebolo jednoduché česať tie čierne vlasy o nič viac, ako jej husté kadere. Predtým ako vyšla z miestnosti sa ešte raz obzrela v zrkadle a spokojne vykročila na raňajky, pripravená stretnúť sa so svojim zverencom.

Kráčala zamyslene po chodbe, premýšľajúc, kam vlastne zabočiť, keď sa objavil domáci škriatok a ona ho poprosila, aby ju zaviedol do jedálne. S potešením tak urobil. Všimla si, že mal na sebe pekný svetlo zelený kabátik, o odtieň tmavšie nohavice, na hlave čiapočku a dokonca bol obutý. To by rozhodne v tomto dome nečakala.

Keď schádzali po točitom schodisku, Hermiona začula hlasy, ktoré k nej doliehali z jedálne, ako predpokladala a zamračila sa. V dome bol ešte niekto. Nejaká žena. Uvažovala, či to je tá tretia žena, s ktorou sa Malfoy stretáva teraz. Nedokázala pochopiť, prečo sa tak správal. Chladne a vypočítavo. Ešte ani len neobschli kvety na hrobe jeho zosnulej snúbenice a on už mal inú! Bolo to hrozné. Ba viac ako len hrozné! Neslýchané! Ale čo mohla iné čakať od človeka, ktorý mal v srdci namiesto lásky chlad a v jeho žilách koloval jed?

„Sme tu, madam,“ zapišťal škriatok a Hermiona mu poďakovala.

„Ako sa voláš?“ opýtala sa zvedavo stíšeným hlasom, aby ju nepočul nik z ľudí v jedálni.

„Moje meno byť Bloom pani,“ riekol, vystrúhajúc na ňu nesmelý úsmev. Uklonil sa a s lusknutím svojich dlhých tenkých prstov zmizol.

Hermiona sa zhlboka nadýchla a otočila sa k dverám stisnúc kľučku. Bola nervózna a musela myslieť na milión vecí. Ale hlavne na to, aby sa nijako neprezradila.

„Dobré ráno, želám, lord Malfoy,“ povedala, len čo vstúpila do miestnosti. Všimla si len pár maličkostí. Smiech okamžite utíchol a zamrzol na perách peknej čiernovlásky, ktorá sa nakláňala k svojmu hostiteľovi, očividne sa na niečom dobre zabávajúc. Malfoy na ňu vrhol svoj pohľad a ona si všimla, že sa zatváril na malý moment príliš zmätene, no okamžite to napravil, vyskočiac na rovné nohy, aby ju privítal. Lenže jej pohľad nesmeroval k nemu. Pozerala sa na malého chlapca sediaceho o niečo ďalej, ktorý na ňu zvedavo vyvaľoval svoje blankytne modré okále. Hermiona potlačila triašku, ktorá ju zachvátila a venovala mu úsmev, pred ktorým sa chlapec zahanbil a sklonil hlavu.

„Dobré ráno, slečna Pollyfaxová,“ privítal ju Draco. „Som rád, že nemeškáte. Dovoľte, aby som vám predstavil lady Perkinsovú,“ povedal a Hermiona sa voľky – nevoľky musela mierne ukloniť pred tvrdým, zvedavým pohľadom mladej ženy. Samozrejme, že ju poznala a neznášala, ale čo už. Ak si jej poslanie žiada i takéto obete, nech. Hlavne aby bolo úspešné.

Sledovala ako Malfoy prešiel k svojmu synovi a pošepol mu, aby sa postavil. Chlapec poslúchol, stále klopiac svoj zrak.

„A toto je môj syn, Scorpius,“ povedal, pričom si Hermiona nemohla nevšimnúť, že mu oči žiaria pýchou. Svoj pohľad však preniesla z otca na syna.

Znovu pocítila ten záchvat paniky, keď sa jej celé telo rozochvelo. Vedela, že Malfoy čaká, čo urobí a ona nemala s deťmi žiadne skúsenosti. Veď si všetky tie odporúčania predsa sfalšovala! Silou vôle donútila svoje nohy spraviť pár krokov bližšie k nim.

„Rada vás spoznávam, mladý pán,“ prehovorila a sama sa čudovala, ako znel jej hlas mäkko, priam materinsky.

Chlapec k nej konečne zdvihol svoju tvár a skúmavo sa na ňu zahľadel.

„Toto je slečna Pollyfaxová, Scorpius, spomínaš si? Vravel som ti o nej, bude sa o teba starať,“ povedal Draco, keď si všimol synov pohľad. Chlapec prikývol, keď sa zjavil domáci škriatok, aby ho odviedol späť do jeho izby, kde mal počkať na svoju novú guvernantku.

„Môj syn už raňajkoval,“ povedal, akoby presne vedel, na čo Hermiona pomyslela. „Nech sa páči, prisadnite si,“ ponúkol ju a galantne jej odtiahol stoličku od stola, aby si mohla sadnúť. Len čo tak spravila, sám sa posadil.

„Takže vy budete učiť malého Scorpia?“ ozval sa hlas mladej ženy sediacej priamo oproti nej.

Hermiona venovala Pansy zdvorilý pohľad a stroho prikývla. Počkala, kým ju domáci škriatok obslúži a túžobne sledovala ako sa jej šálka napĺňa teplou, tmavou aromatickou tekutinou. Káva. To bolo to, čo teraz potrebovala.

„Pollyfaxová,“ zamrmlala si Pansy zamyselene, skôr sama pre seba. „Zvláštne meno. Pochádzate odtiaľto?“

Hermiona sa v duchu zamračila. Nebola tu, aby dávali otázky jej, ale aby sama našla odpovede.

„Nie. Narodila som sa a žila som v Brightone,“ odvetila pravdivo, naložiac si na tanier hrianku, ktorú si potrela jahodovým lekvárom.

„Predpokladám, že ste čarodejnica,“ pokračovala Pansy, zatiaľ čo Draco ticho jedol sediac na svojom mieste. „Chodili ste na Rokfort?“

„Samozrejme,“ odvetila Hermiona pohotovo. I to bola čistá pravda. Hoci Polly bola len v štvrtom ročníku, keď oni končili.

„Predpokladám, že pochádzate z čistokrvnej rodiny,“ prehodila a Hermiona v duchu zaškrípala zubami. Ešte ani len nezahryzla do kúska hrianky, len čo jej dovolila odpiť si z kávy. Aj za to jej asi mala byť vďačná.

„Je to tak,“ pritakal Draco namiesto nej. „Nezdá sa ti, že si priveľmi zvedavá?“

„Prečo? Len ma zaujíma, kto sa to bude starať o môjho krstného syna, to je všetko,“ povedala s nevinným úsmevom, ale Hermione neunikol akýsi záblesk v jej očiach. Neuniklo jej, čo povedala. Netušila, že Pansy je Scorpiova krstná mama. Všimla si, ako jej ruka jemne zovrela tú Dracovu, no on sa okamžite stiahol. Oprel sa na svojej stoličke a roztiahol pred sebou noviny. Aj Hermiona by si ich bola rada prečítala, ale ... Radšej sa rozhodla venovať svoju pozornosť hrianke a skorému odchodu zo spoločnosti týchto dvoch. Lenže nebolo jej to celkom dopriate.

„Ak ste dojedli slečna, rád by som sa s vami pozhováral vo svojej pracovni,“ povedal a Hermiona prikývla. Netušila, čo od nej môže chcieť, ale aj tak nemala na výber. Mohla si len želať, aby to skončilo rýchlo a ona mohla ísť za chlapcom.

S hrdo vztýčenou bradou ho nasledovala do pracovne. Otvoril jej dvere a nechal ju vojsť. Ani si len nesadol za pracovný stôl a ju napadlo, že to chce mať zrejme rýchlo z krku.

„Chcem si s vami len ujasniť zopár detailov ohľadom starostlivosti o syna.“

Nepovedala nič, iba prikývla a stojac tam ako nádherná, porcelánová socha čakala. Aspoň tak v tej chvíli pripadala Dracovi. Mal dojem, že ak by sa jej skúsil dotknúť čo i len jediným prstom, rozpadla by sa na kusy.

„Scorpius je citlivé dieťa. Jeho matka mu stále chýba. Neželám si, aby ste naňho niekedy čo i len zvýšili hlas. Vašou povinnosťou bude starať sa oňho ako najlepšie viete, rozumeli ste mi?“ opýtal sa a ona postrehla v jeho hlase varovný tón.

„Samozrejme, lord Malfoy,“ odvetila. „Iné som ani nemala v úmysle,“ ubezpečila ho. „Je to všetko, čo ste mi chceli oznámiť?“

Draco prikývol a ona postrehla, že jeho pery boli pevne stiahnuté do tenkej linky, akoby sa hneval. Vari len nie na ňu? Veď nespravila nič zlé. V duchu si odfrkla. Tie jeho maniere! On sa zrejme nikdy nezmení. Keď jej dovolil odísť, vydýchla si úľavou a náhlila sa v pätách Brinny za chlapcom.

***

Draco sa zvedavými očami díval za jej miznúcou postavou. Ešte teraz mohol zreteľne vnímať vôňu jej jemného parfumu. V žalúdku pocítil chvenie a zháčil sa. Toto necítil od vtedy, čo jeho manželka ... Zavrel oči, keď sa ho znova dotkla studená ruka Pansy. Ani si nevšimol, kedy vošla.

„Deje sa niečo? Necítiš sa dobre?“ opýtala sa starostlivo, ale jej hlas vôbec neznel jeho ušiam tak lahodne ako ten slečny Pollyfaxovej a to bolo ... No čudné. Rozhodne čudné. Keď vstúpila do miestnosti, mal dojem, že ju celú prežiarila svojou krásou a ... Pohľad mu padol z jej nežných očí na výstrih jej šiat. Konečne aspoň dnes nebola oblečená ako stará puritánka, hoci i tak šaty skrývali väčšiu časť jej tela. Jeho pozornému oku však neušiel jediný detail jej pekných malých uší, v ktorých sa jagali drobné náušnice, rovnako ako línia jej labutieho krku. A pohľad, ktorý venovala jeho synovi ... Nebol vlažný, ani prísny, bol láskavý a vrelý! Čo by bol dal za to, keby sa tak pozrela naňho?

„Draco?“ zo zamyslenia ho vytrhol vysoký alt jeho návštevy, ktorá sa ako sa zdalo oňho robila ozajstné starosti.

„Áno?“ ozval sa akoby duchom neprítomný.

„Si v poriadku?“

„Prečo by som nebol?“ odvetil vyhýbavo, ani na ňu nepozrúc.

Pansy prižmúrila ľadovo modré oči a chvíľu nepovedala nič. Uvažovala, čo malo jeho správanie znamenať, a či sa takto divne nesprával kvôli tej novej guvernantke. Iste, bola celkom pekná, ale vedela, že Draco by o ňu nemohol mať záujem. Hoci bola čistokrvná, bola chudobná ako kostolná myš. Sám jej to predsa dnes ráno povedal. Okrem toho, nezdalo sa jej na nej nič výnimočné.

„Pôjdeme dnes do tej opery?“ opýtala sa sladkým hlasom a Draco po nej strelil pohľadom. „Sľúbil si mi to,“ šepla a jej pery sa roztiahli v laškovnom úsmeve.

Mal chuť odmietnuť, ale mala pravdu. Sľúbil to, hoci si sám dobre nespomínal prečo. „Samozrejme. Vyzdvihnem ťa o siedmej, ako sme sa dohodli.“

Pansy sa spokojne oprela o operadlo svojej stoličky a venovala mužovi po svojej pravici dlhý, spokojný pohľad. Od dnešného večera si sľubovala veľa a bolo len málo, čo doteraz nedosiahla.

***

Hermiona zaklopala na dvere detskej izby a vošla dovnútra. Chlapča sedelo na zemi a hralo sa so škriatkom. Nebolo ťažké získať si jeho náklonnosť, pretože on si ju podrobil celkom Malfoyovsky, svojim jediným pohľadom najkrajších modrých očí aké kedy videla. Rozkošná oválna tvárička, jemne sa špúliace ústa. A plavé vlasy ... krásne plavé vlasy.

Vedela, že tohto Malfoya bude milovať. Celým svojim srdcom.

6. kapitola

Iný, než sa zdá?

Hermiona sedela v jednom zo salónov sídla Malfoy Manor a po dlhom čase sa znova uvoľnene smiala. Napriek tomu, že vonku bolo mizerné, daždivé počasie a napriek tomu, že musela trčať tu, v tomto honosnom sídle muža, ktorého nenávidela a snažila sa ako nastrčená špiónka získať akékoľvek dôkazy o jeho vine v prípade záhadného úmrtia jeho snúbenice aj manželky. Lenže doteraz sa jej toho podarilo vypátrať len veľmi málo a okrem toho to boli len nové nejasnosti. A ona potrebovala rozhodne viac ako pár chabých informácií.

Teraz však venovala celú svoju pozornosť sotva štvorročnému chlapcovi, ktorému nad hlavou poletovali vtáčiky. Vyčarila ich jednoduchým kúzlom, hneď potom, čo Brinna, jej komorná a pomocnica, ktorú jej osobne pridelil v deň príchodu lord Malfoy, vyčarila pestrofarebné motýle. Chlapec sa veselo zabával, smial sa spolu s nimi a pobehujúc po izbe ich naháňal, snažiac sa nejaké chytiť. Keď pri jednom takom pokuse zakopol o koberec, Hermiona ho chytila skôr, ako stihol vôbec spadnúť. Zovrela ho v náručí a po chvíli znova zo smiechom postavila na nohy, aby mohol v naháňačke pokračovať.

„Som rada, že ste tu, slečna Pollyfaxová,“ povedala dojato Brinna a priateľsky sa na ňu usmiala. „Viete, pred vašim príchodom bol tento dom pustý a neveselý. Aj Scorpius viditeľne ožil.“

Hermiona vedela, že to dievča myslí len v dobrom a venovala jej priateľský úsmev. „Môžeš ma volať Polly, tak ako moji priatelia,“ šepla Hermiona a zachvela sa, keď si spomenula na svoje pravé meno a na lož, ktorá sa stala jej každodenným chlebom, bez ktorého by v tomto dome sotva prežila pár minút.

„Slečna Polly, tak dobre,“ zopakovala po nej komorná. „Páči sa mi vaše meno, znie ako hudobný takt, alebo skôr melódia.“

Hermione sa z hrdla vydral ľubozvučný, klokotavý smiech a chlapec sa za ním otočil, ako slnečnica za slnkom. Pobehol k Hermione a s natiahnutými rúčkami ju objal okolo hrdla, stúliac sa jej na prsiach. Bez zaváhania ho objala, kým on sa usmieval a blažene na ňu civel.

„Nemyslím si, že by som zachytila to meno čo i len v básňach Brinna,“ hlesla, nespúšťajúc oči z chlapca vo svojom náručí. „Je čas obeda, mladý pán. A potom nás čaká chvíľa oddychu.“

Nezdalo sa, že by to chlapcovi nejako prekážalo. Len čo ho postavila na nôžky, chytil sa jej ruky a poslušne s ňou kráčal do jedálne, ticho si pohmkávajúc nejakú melódiu, alebo skôr detskú žvatlaninku.

Draco sa pri obede neukázal. Hermiona mala nejasný dojem, že sa jej z nejakého dôvodu vyhýba. Otázkou bolo, či mala pravdu. Ale kto vie ako jej to neprekážalo. Aspoň si mohla vychutnať spoločnosť Brinny – jedinej priateľky ako sa zdalo v tomto pustom dome – a malého Scorpia. O hodinku mala konečne čas i pre seba, keď chlapca uložila na poludňajší odpočinok.

***

Vytratila sa do svojej izby a pozrúc sa na hodinky si odrátala čas. Potom vytiahla spopod živôtika šiat zdobenú, striebornú maličkú karafku a napila sa. Bol to jediný spôsob, ako mohla nosiť elixír pri sebe a byť pri jeho používaní nenápadná, čo najviac sa dalo. I vďaka tomu, že nádobku zmenšila a prevesila si ju cez retiazku. Keď obsah fľaštičky vypila, vždy ho doplnila, ako si hovorila: „Len pre istotu.“

Striasla sa, keď dopila a skontrolovala svoj výzor v zrkadle. V posledných dňoch mala dojem, že zrkadlo sa stalo jej druhým ja, čo sa doň vždy dívala, len aby sa uistila, že jej spomedzi čiernych vlasov nevytŕčajú jej hnedé kučery, či ten malý, zanovitý nos.

Kým zišla na prízemie, ešte raz skontrolovala chlapca a potom sa cestou do knižnice zatúlala vo vlastných myšlienkach. Vedela, že by mala poslať Harrymu správu, ale o čom by mu asi tak napísala, keď v rukách nemala celkom nič? Ani len prachobyčajný nepodložený dôkaz. Nevedela, či to bola len šťastná náhoda, alebo zázrak, že Brinna práve utierala prach v knižnici a zdalo sa, že je dnes nesmierne zhovorčivá. Hermione napadlo, že si možno len napokon získala jej dôveru a pomaly, opatrne voliac správne otázky sa snažila dozvedieť i ďalšie podrobnosti.

„Zdá sa, že lord Malfoy má veľa povinností,“ povedala akoby nič, prechádzajúc popred regál a očami skúmajúc tituly jednotlivých kníh.

„Och, no, myslím, že ako zvyčajne,“ odvetila Brinna, vzala do rúk sadrovú bustu akéhosi mračiaceho sa starca, oprášila ju a vrátila na svoje miesto.

„Čo si myslíš o tom, čo o ňom písali v novinách?“ Hermiona po nej strelila pohľadom a znova ho zabodla do kníh.

Brinna sa zastavila a pozrela sa na ňu. „Myslíte tie lži o tom, že by mohol byť ... že by mal na svedomí tie ohavnosti, z ktorých ho obvinil ten redaktorský lupm?“

„Hej, tie,“ odvetila pokojne Hermiona, nevšímajúc si jej rozhorčenie.

„Popravde, neviem, čo si o tom mám myslieť. Ale ja lordovi Malfoyovi verím. Nemyslím si, že by bol schopný niečoho takého,“ odvetila váhavo, no pevne. Chvíľu bola ticho a len zamyslene civela kamsi na podlahu s rukami spustenými popri tele, kým sa na ňu znova nepozrela. „Čo si o tom myslíte vy? Aj vy veríte tým hlúpym novinám? Asi nie, keď ste prijali lordovu pracovnú ponuku, či sa mýlim?“

Hermionina ruka sa zastavila na knihe, ktorú si práve chcela vybrať a zahľadela sa na Brinnu. No, nemyslela si o Dennom prorokovi, že sú to hlúpe noviny a bola tu preto, lebo potrebovala zistiť pravdu, ale to sa komorná nedozvie. Pokiaľ možno, nikdy. Na jazyk sa jej už drala ďalšia lož.

„Nie, neverím všetkému, čo sa v novinách píše,“ odvetila napokon, čo bola predsa len pravda. „Len ma to zaujíma. Vravela si, že lord svoju ženu miloval, tak prečo by chcel jej smrť?“ Pokrčila plecami a pokračovala v svojom rozjímaní. „Ale smrť okolo jeho snúbenice je naozaj podivná. Vrhá to na jeho osobu nie práve dobré svetlo.“

„To veru vrhá,“ priznala Brinna a znovu sa pustila do práce. Azda ešte usilovnejšie ako predtým. Potom znovu prestala a začala hovoriť. „Viete, som rada, že som tu. Mám prácu, dobre platenú a strechu nad hlavou. Kedysi som nemala ani to. Nie som dobrá čarodejnica, hoci ňou som. Ovládam len veľmi jednoduché kúzla. Som rada, že ma lord Malfoy vytiahol z ulice a dal mi šancu.“

Hermiona sa k nej otočila so spýtavým pohľadom a Brinna sa len pousmiala. „No áno, počuli ste dobre, slečna Polly, z ulice. Ale to je na dlhé rozprávanie.“

Mračila sa. „Do kotla!“ zakliala v duchu, ale napokon uznala, že príbeh Brinny zrejme pre ňu nebude momentálne až taký dôležitý a môže si ho vypočuť inokedy. V Malfoyovom živote však bola ďalšia žena, ktorá si zaslúžila jej pozornosť, a o ktorej nevedela skoro nič.

„A čo lady Glenwoodová? Poznala si ju?“

„Hm, ani nie. Len zbežne. Podľa mňa bola príliš nesmelá a plachá. Vôbec sa k sebe nehodili. Zasnúbili sa len na naliehanie grófky Malfoyovej. Myslím, že to bolo kvôli tomu. Počula som ich hádať sa preto často krát.“

Hermiona na to nepovedala nič, no v duchu sa zaprisahávala, že o tých hádkach súvisiacich so spomínanou nebohou slečnou Hestiou bude musieť zistiť viac. Jednoznačne to znelo zaujímavo. Konečne si vybrala knihu, ktorá sa zdala byť zaujímavá a s tichým poďakovaním Brinne a ospravedlnením, že ju toľko obťažovala sa vytratila späť do svojej izby a nechala ju pracovať. Cestou do izby  o ňom premýšľala. Nikdy o ňom neuvažovala tak ako Brinna. Mohol by sa zmeniť? Mohol by byť Malfoy vôbec iný, než sa jej zdalo? Iný, než akého ho poznala ona? Pochybovala o tom ... a veru mala i prečo.

***

Draco Malfoy, lord z Malfoy Manor čelil novému škandálu. Snažil sa proti tomu obrniť, ale ... nie celkom sa mu darilo. Ráno dostal pozvánku z ministerstva, z oddelenia presadzovania čarodejníckeho práva na vypočúvanie. Nemohol sa im viac vyhýbať. Už aj tak bol Potter viac ako zhovievavý, že mu dal týždenný odklad.

Viac ako hodinu sedel v ponurej miestnosti oproti Potterovi na nepohodlnej stoličke a podroboval sa vyšetrovaniu. Nedovolil však, aby ho vypočúvali pod účinkom Veritasera, lebo vedel, že i to by mu bolo na nič a neverili by mu. Veď prečo aj? Synovi smrťožrúta, ktorý mal sám to ohavné tetovanie na ľavom predlaktí, hoci už časom vyblednuté s rovnako mizernou minulosťou? Len čo podpísal nejaké papiere i to, že sa nebude vzďaľovať z Londýna, kým sa prípad neuzavrie, vyrútil sa von do pochmúrneho počasia ako stelesnený víchor. Mrholilo, ale jemu to vôbec neprekážalo. Chvíľu sa bezcieľne motal mokrými ulicami Londýna a napokon ho jeho myšlienky zaviedli i na cintorín, k hrobu, kde odpočívala večným spánkom jeho zosnulá snúbenica, lady Hestia Glenwoodová.

Hľadel sivými očami na biely mramorový kríž, kde bolo strieborným písmom vytepané jej meno s krátkym epitafom. Vo váze boli čerstvé kvety. I on sa nahol a vložil k nim ten, ktorý kúpil od pouličnej predavačky kvetín v Šikmej uličke. Jeho biela ruža sa vynímala medzi chryzantémami, akoby sa im vysmievala svojou dokonalou krásou.

„Čo sa stalo?“ zašepkal, hľadiac na jej usmievajúcu sa tvár, ktorá sa pri pohľade naňho jemne rumenela z náhrobného kameňa. „Nikdy som sa s tebou nemal zasnúbiť. Odpusť mi Hestia, že som ťa nemiloval.“

Draco si vzdychol a pritiahol si bližšie ku krku golier čierneho kabátu. Bola to pravda. Hestiu nemiloval. Zasnúbil sa s ňou po dvoch rokoch od smrti svojej manželky, len na naliehanie vlastnej matky, lebo podľa nej Scorpius potreboval matku. A podľa nej – bola Hestia tou správnou osobou. Iste, spĺňala všetky jej kritériá. Mladá, krásna čarodejnica, samozrejme čistokrvná a s dobrou výchovou. Ale nemiloval ju!

Sám chcel počkať, kým by sa nezaľúbil znova – ak by sa to ešte niekedy vôbec stalo, o čom neraz už zapochyboval, ale jeho matka naliehala a on jej nevládal ďalej odporovať. Poslúchol ju a teraz to trpko ľutoval.

„Odpusť mi,“ šepol, opúšťajúc cintorín v ešte chmúrnejších myšlienkach. Keď sa konečne dostal domov, bola už noc. Jemné mrholenie sa zmenilo na hustý lejak, čo vôbec nebolo prekvapivé. Draca privítal v hale jeden z jeho škriatkov a vzal od neho premočený kabát. Opýtal sa, či nie je hladný, alebo či si neželá doniesť čaj, či niečo iné, no Draco len pokrútil hlavou, poďakoval mu a zamieril do pracovne. Keď škriatok zmizol, chodbou sa rozľahli jeho tiché kroky. Pred dverami svojej pracovne sa zastavil, keď zbadal, že v jeho knižnici sa svieti.

„Zabudli zhasnúť, alebo ...?“ uvažoval, zastaviac pri dverách. Pohľad mu padol na jeho novú zamestnankyňu, ktorá pozorne študovala police s knihami a občas nejakú vybrala, prelistovala a položila nabok, alebo ju vrátila späť. Pousmial sa sám pre seba. Táto malá osôbka bola preňho jednou veľkou záhadou. Dlhé čierne vlasy jej voľne splývali na chrbát. Sám nevedel prečo, ale túžil do nich zaboriť prsty a zistiť, aké sú na dotyk. Jemné ako hodváb, alebo tvrdé a nepoddajné ako sa mu javila ona.

„Kto vie, možno to raz zistím,“ pomyslel si spokojne a skôr ako ho mohla zaregistrovať zmizol za dverami svojej pracovne.