Wardenka

9. kapitola

Skrotenie zlej ženy

Hermiona sa prechádzala bezradne po izbe. Znova pozrela na hodinky a znova na posteľ, kde boli rozprestreté jej šaty, aby sa nepokrčili. Bola okúpaná, dokonca jemne nalíčená, ale stále nebola oblečená. Keď jej Brinna pred hodinou doniesla šaty, skoro spadla z nôh. Niečo také skutočne nečakala. A od Malfoya!

„Ten sa musel zrejme načisto zblázniť!“ pomyslela si, keď ohúrene civela na krásne modré šaty, s vyšívaným živôtikom a širokou sukňou.

Na dvere sa znova ozvalo zaklopanie a len čo sa ozvala, Brinna sa nadšene prešmykla dnu a zavrela za sebou dvere. Keď ju však uvidela stáť uprostred izby v župane, zhrozila sa.

„Slečna Polly, musíte sa obliecť! Je veľa hodín a lord Malfoy nemá rád nedochvíľnosť. Iste nechcete, aby zúril, hlavne keď bol taký láskavý a pozval vás do divadla a daroval vám tieto nádherné šaty,“ švitorila, no Hermiona ju nepočúvala.

Unavene si trela spánky, akoby ju bolela hlava. V skutočnosti však myslela na to, že jej môže byť srdečne jedno, či z nej Malfoya dokonca porazí od hnevu! Ona sa ho o nič neprosila! Vzdychla si a dovolila Brinne, aby jej pomohla do šiat a celkom poslušne stála, keď jej ich vzadu zapínala.

„Merlin, vyzeráte úžasne, slečna Polly,“ zvolala nadšene a Hermiona sa otočila k zrkadlu.

„Myslím, že to nie je najhoršie,“ šepla skôr sama pre seba. Čo mohla čakať od cudzieho tela a cudzieho obrazu, ktorý sa na ňu díval zo zrkadla? Zamračila sa a rukou prešla po hladkom hodvábe šiat. Cítila sa zvláštne, priveľmi odhalene. Akoby na sebe žiadne šaty ani nemala. Boli také ľahučké, také jemnučké ... Brinna jej nedovolila dlho sa utápať vo vlastných myšlienkach, lebo ju požiadala, aby sa posadila a učesala ju. Napokon sa rozhodla pre celkom jednoduchý účes. Nechala jej lesklé, tmavé vlasy rozpustené, čo aspoň nejako zakrylo jej nahé ramená.

„Myslím, že aj lady Pansy by vedľa vás vyzerala ako taký zmok, taká ste krásna,“ šepla jej dôverne Brinna a rukou ukázala na hodinky, naznačiac jej, že je čas.

Hermiona si povzdychla a pobrala sa do haly. Avšak vôbec sa nenáhlila a jej chôdza sa pokojne dala prirovnať k slimačiemu tempu. Keď ho zbadala, zastala na vrchu schodov, rozhodujúc sa na poslednú chvíľu, či by sa predsa len nemala rýchlo otočiť a zdupkať preč. Stál k nej otočený chrbtom, takže by si možno nič nevšimol a ona by sa mohla ešte vyhovoriť na strašné bolesti brucha. To by šlo.

„Do trola! Tak to by nešlo!“ zakliala v duchu, lebo práve v tej chvíli sa k nej otočil a skĺzol po jej postave od hlavy až k špičkám prstov na nohách, o niečo dlhšie zotrvajúc očami na výstrihu jej šiat. Nevedela, čo o nej hovoril jeho pohľad. Považoval ju vôbec za primeranú spoločnosť? Mohla sa mu rovnať? Ona? Humusáčka, ako ju s obľubou nazýval dlhé roky, keď chodievali ešte na Rokfort? Zachvela sa a napokon predsa len zišla dole schodmi.

„Vidím, že som vybral dobre,“ poznamenal spokojne na margo jej výzoru. „Ste očarujúca.“

Tak toto nečakala. Ale jasné, podľa neho bola očarujúca každá slizolinčanka s čistou krvou. Stavila by na to čokoľvek.

„Ďakujem, lord Malfoy, ale nemali by ste si kvôli mne robiť také výdavky,“ oponovala, na čo on pokrútil hlavou.

„Berte to ako protislužbu za to, že ste prijali moje pozvanie. Som si istý, že ste mali na programe niečo oveľa zaujímavejšie a ja som vás donútil nudiť sa so mnou.“

„Do frasa! Robí si zo mňa žarty?“ pomyslela si. Veľmi dobre vedel, že nemala žiaden program. A protislužbu? No iste, bude trpieť, ale dúfala, že jej to vynahradí aspoň tá hra. Nečakala od neho žiadne dary v podobe šiat. A šperkov! „Do frasa!“ zakliala v duchu znova, pretože sa spoza neho vynoril domáci škriatok s akousi škatuľkou v rukách a Draco si od neho zobral strieborný náhrdelník.

„Môžem?“ opýtal sa s pozdvihnutým ľavým obočím a Hermiona zneistela ešte viac.

„Čo tým sleduje?“ uvažovala, nevediac, ako sa v tejto situácii zachovať. „Nemyslím si, že je to vhodné, lord Malfoy,“ vyjachtala opakujúc svoje predošlé vyhlásenie.

„Za to ja si myslím niečo celkom iné, slečna Pollyfaxová. Tak môžem?“ naliehal, no ona stála na mieste ako prikutá, zízajúc na trblietavý šperk v jeho rukách.

„Prepáčte, ale ...“ nedovolil jej namietať.

„Námietky neprijímam.“ Povedal to tak autoritatívne, že sa nezmohla na slovo. Znova! Postavil sa za ňu a naučeným pohybom jej retiazku zapol.

„Tak, teraz si dokonalá,“ pomyslel si spokojne a nosom do seba nasal vôňu, ktorá ju objímala svojou kvetinovou náručou. Keď sa hánkami prstov obtrel o nahú pokožku jej pliec, cítil ako sa zachvela a pocítil z toho dotyku akési uspokojenie. Keď jej pomáhal do kabáta, spokojne sa usmial. Veru, dnes bude mať nádherný večer, nádhernú spoločnosť a ... Vzdychol si. Blaise mal pravdu. Ten celibát mu už asi liezol na mozog.

***

Hermiona sa usadila v tmavej lóži na druhom poschodí vedľa Draca. Boli celkom blízko k javisku. Najlepšie miesta, ako predpokladala. Skôr, než zhasli svetlá, všimla si Harryho a Ginny. Aj on ju zbadal, nielen prekvapený, ale aj vyvedený z miery, ale rýchlo ovládol svoje emócie a len na ňu žmurkol. Ďalšie dve hodiny sa venovala tomu, aby sa dostatočne sústredila na známu Shakespearovu hru a vynasnažila sa nevšímať si Malfoyovu skoro bezprostrednú blízkosť. Jeho prítomnosť však bola nanajvýš rušivá. Myslela si, že sa počas tých dvoch hodín zblázni. Cítila jeho dych, takmer mohla počuť tlkot jeho srdca a tie letmé dotyky! Tie ju dráždili najviac a ona sa tak snažila odtiahnuť do neho čo najďalej. Zdalo sa však, že tá lóža je nejako začarovaná, pretože nech robila, čo chcela, stále bol príliš blízko. Nebezpečne blízko.

Keď sa k nej počas prestávky naklonil a oslovil ju, skoro vykríkla od ľaku. Srdce jej splašene búšilo až kdesi v hrdle. A hoci ho mala chuť radšej poslať do čerta, prijala jeho pozvanie. Dala si však len víno, lebo to celkom postačovala na to, aby jej tento lahodný mok zvlažil hrdlo. Mala taký stiahnutý žalúdok, že by nič iné doňho nedostala.

Ešte zvláštnejšie bolo, že celkom zabudla na Harryho i Ginninu prítomnosť a premýšľala o Scorpiovi. Dúfala, že mal Malfoy pravdu aspoň v tomto, a že bude chlapec v poriadku.

Samozrejme, že z tej hry nič nemala. Jediné, čo si z nej zapamätala bol názov – Skrotenie zlej ženy – a na konci veľký aplauz. To bolo asi tak všetko.

„Odmiestnime sa?“ opýtala sa ho, keď zostupovali zo schodov budovy divadla.

„Neprejdeme sa kúsok?“ odvetil jej protiotázkou a ona ledva prikývla, premýšľajúc, prečo.

Hodnú chvíľu boli ticho. Jej do reči nebolo a on si akosi dával na čas. Kráčali vedľa seba ako dvaja cudzinci. Ale veď tými vlastne boli, či nie?

„Ako sa vám páčila hra?“ prerušil ticho a ona sa prinútila odpovedať.

„Bola skvelá. Úžasný herecký výkon,“ odvetila však pohotovo.

„To som rád,“ hlesol zamyslene.

„Nemohli by sme sa už vrátiť?“ skúsila to znova, ale on nemal tak naponáhlo.

„Prečo?“ opýtal sa, keď sa k nej otočil tvárou a dokonca si ju dovolil chytiť za ruku. Stuhla.

Cítil ako jej telo pri jeho dotyku stuhlo a v duchu sa uškrnul. Snažil sa nevšímať si to. So sklonenou hlavou civel na jej drobnú ruku vo svojej dlani a starostlivo ju skúmal svojimi prstami. Mala takú jemnú, horúcu pokožku. Ako zamat.

„Prečo?“ zopakoval otázku a počul ako sa trhane nadýchla.

„Je neskoro,“ odvetila.

„Je iba čosi po siedmej,“ namietol a pozrel jej do očí. Boli také hnedé, také hlboké, také ... vystrašené? Nevedel sa rozhodnúť, či ho to potešilo, alebo znepokojilo.

Hermiona sotva dýchala. „Čo to robí? O čo mu ide?“ uvažovala horúčkovito a jej myseľ akoby aj chcela pracovať na plné obrátky, no na druhej strane, zdalo sa, že celkom spomaľuje, ako omámená. A to sa jej vôbec nepáčilo. Nepáčilo sa jej, že s ním musela stráviť SVOJ voľný čas, že sa jej dotýkal a už vôbec sa jej nepozdávalo, že sa odmietal ihneď vrátiť späť.

„Ste taká napätá, slečna Pollyfaxová,“ šepol a ona si všimla, že už dávno nepozerá na jej ruku, ale priamo do jej očí. „Uvoľnite sa,“ zašepkal a prešiel jej hánkami prstov po líci. Uskočila od neho.

„Lord Malfoy? Myslím, že by sme si mali nejaké veci vyjasniť,“ začala zostra, pokým on tam len stál a mal na tvári ten spokojný, blahosklonný úškrn. Túžila mu ho zotrieť z tváre poriadnou, dobre mierenou fackou. Nesmela však zabúdať, že je len jeho zamestnankyňa a Harry bol závislý od jej pomoci.

„Počúvam vás,“ vyzval ju, pristúpiac o krok bližšie a ona znova o krok cúvla.

„Neviem, o čo vám ide, lord Malfoy, ale upozorňujem vás, že ja som slušná žena! A vy ste zasnúbený! Ak ste si myslel, že si ma kúpite drahými šatami, alebo šperkami, prerátal ste sa! Ak sa mi okamžite neospravedlníte za svoje nemiestne správanie, ešte dnes večer máte na svojom stole moju výpoveď!“ Riskovala, ale nedalo sa inak. Myslela na Harryho, ale i na seba v tejto čudnej chvíli. Toto nemohla strpieť. Nebude nikomu robiť konkubínu a Malfoyovi už vôbec nie!

Draco sa zatváril kajúcne. Aspoň v to dúfal. „Je mi veľmi ľúto, že ste si moje ... počínanie vysvetlili zle, slečna Pollyfaxová. O vašej mravnosti nepochybujem a ručím vám za to, že som nemal nečestné úmysly.“

Hermiona mu neverila ani slovo z toho, čo povedal. Bol Slizolinčan. Bol Malfoy. A klamár. Najväčší klamár zo všetkých klamárov na svete. A Malfoy!

„Ak je moje uistenie ohľadom voči vašej počestnosti dostatočné, mohli by sme sa vrátiť?“ opýtal sa, nastaviac jej svoje rameno. Prikývla a hoci váhavo, jej ruka spočinula na jeho predlaktí pravej ruky. Pri tom dotyku sa zachvela. Hneď na to nimi myklo a premiestnili sa.

***

Draco bol spokojný. Večer sa vydaril, hoci nie celkom podľa jeho predstáv. Polly bola krásna, hoci ... Uškrnul sa. Šaty vybral dobre. Nielen farbou, ale aj veľkosťou. A s tým šperkom ... vyzerala naozaj úchvatne. Bolo jedno, že hneď po príchode domov mu všetko okamžite vrátila. Nič sa nemohlo vyrovnať tým dvom krásnym hodinám v jej spoločnosti. Bola taká očarujúca, taká zmyselná. Letmé dotyky, o ktorých dúfal, že si ich nevšimla ho len málo čo uspokojili. Túžil ju zovrieť do náručia, túžil priložiť svoje ústa na jej plné pery, túžil jej vyhrnúť sukne tých šiat a ...

Zavzdychal a prstami si vošiel do vlasov. Bolo to už vyše roka, čo nemal žiadnu ženu. A on zisťoval, že sa naozaj prestáva ovládať. Potreboval sa vybúriť, potreboval mať znova čistú myseľ! Potreboval cítiť pod sebou mäkké ženské telo, zvíjajúce sa pod ním, stonajúce rozkošou ...

Vedel o jednej takej žene. Vedel, že mu stačilo lusknúť prstom a Pansy by sa s radosťou postarala o jeho potreby. Váhal. Chodil po izbe hore dolu ako besná šelma, kým od zlosti nevykríkol, neschmatol kabát a nevyrútil sa von z domu. Dnes večer si proste musel konečne uľaviť. Inak to nešlo.

10. kapitola

Útočník

Hermiona sedela na posteli a celá sa chvela. Doteraz sa prechádzala po izbe, zmätená a musela si prosto pripustiť, že i trochu vystrašená. Dotyk Malfoyových prstov ju stále pálil na ruke, kde sa dotkol jej pokožky. Bola si istá, že keby si ruku teraz ponorila do vody, tá by bublala a syčala, ako keby do nej ponorila rozžeravený kus železa vytiahnutý z vyhne. Stisla ruku v päsť a priložila si ju k ústam. Vedela, že spravila dobre. Riskovala, ale vyplatilo sa jej to. Celkom zabudla na to, že pozícia guvernantky nebola vždy tým, čím bývala. Vedela  o prípadoch, kedy pán domu uplatnil svoje nároky na peknú zamestnankyňu i iným spôsobom. A zväčša proti vôli mladých žien. Lenže ona na to nepomyslela, keď trvala na tom, že Harrymu pomôže. Popravde, nevedela, čo má od Malfoya v tomto smere očakávať. Ale dala mu jasne najavo, že nesúhlasí s ničím, na čo v tej chvíli myslel. Nech už to bolo čokoľvek.

Urobila, čo považovala za vhodné. Vrátila mu späť šaty i šperk. Pravda, radšej by mu ich bola hodila to tváre s poriadnym opovrhnutím a výčitkou, že od neho sa iné ani vlastne čakať nedalo, ale už to, že si vynútila jeho ospravedlnenie bola jeho smerom primeraná sadisfakcia. Vstala z kraja postele, kde presedela zahĺbená do vlastných myšlienok viac ako dvadsať minút, ruku stále zvierajúcu v päsť a podišla k toaletnému stolíku. Znova sa pozrela na svoj výzor uvažujúc, či by ju niekto ako bol Malfoy mohol považovať za príťažlivú. Pravda, nebola škaredá. Bola štíhla, pekne klenutá a jej tvár bola ... no, bola síce bledá, ale to bola Hermiona i v skutočnosti. Akurát sa jej zdalo, že hnedé oči, ktoré na ňu hľadeli zo zrkadla boli väčšie ako tie jej a o kúsok okrúhlejšie s dúhovkami horkej čokolády, kým tie jej v skutočnosti boli viac mandľového tvaru a v ich mliečno-čokoládových hĺbkach sa odrážal jas jantáru.

„Do čerta aj s Malfoyom!“ pomyslela si, keď sa jej spodná pera zachvela. Zahryzla si do nej a skoro lenivým krokom prešla k oknu. Pozrela sa na nebo posiate hviezdami, na ťažké mraky, ktoré na ňom pokojne plávali a s istotou vedela, že do rána sa počasie ešte zhorší a bude znova liať. Znova! Zamračila sa. Spomenula si na Rona a napadlo ju, či je naozaj šťastný. Ale potom ju napadlo, prečo by vlastne nebol? Má predsa, čo chcel, po čom túžil. Ženu, ktorú si vybral, a s ktorou čakajú dieťa. Nikdy neprišla na to, čo mala Lavender a ona nie. Kašľať však na to, bolo to dávno za ňou. Aspoň si to navrávala.

Hermiona odhrnula záclonku, keď na ceste zbadala akýsi pohyb. Nemýlila sa. Niekto kráčal po ceste vysypanej štrkom a svietil si prútikom pod nohy. Odrazu sa otočil a pozrel priamo do jej okien. Okamžite spustila ruku zo záclonky a skryla sa za záves. Po chvíli vykukla a zistila, že tá postava sa stále vzďaľuje, až kým celkom nezmizla. Usúdila, že sa ten človek musel premiestniť. Pokrčila plecami.

„Zrejme sa jeho milosť rada túla po nociach,“ ohrnula nad ním pery. Zviezla sa do kresla a znova uprela pohľad na svoju ruku. Bolo to smiešne, ale stále mohla cítiť dotyk jeho prstov. Ešte smiešnejšie boli tie pocity, ktoré ju v tej chvíli ovládli. Teplo, ktoré sa jej rozlievalo do celého tela, podivné šteklenie v žalúdku, triaška. Asi sa celkom zbláznila. Prosto už dlho nemala žiadne rande, nebola so žiadnym mužom a tak na ňu takto nejako čudne zapôsobil dotyk Malfoya.

Oprela si hlavu o opierku kresla a zatvorila oči premýšľajúc o všetkom, čo doteraz o ňom zistila. Bolo toho pramálo. A Brinna bola tá, ktorá tvrdila, že je iný ako ho za celé roky považovala? Nie, určite nie. Nikto sa nemôže predsa tak zázračne zmeniť a už vôbec nie Malfoy. S výchovou, ktorej sa mu dostalo, zo všetkými tými pomýlenými zásadami, ktoré mu vštepovali jeho rodičia a rodina, s vlastným pokazeným svedomím a všetkými tými zlými skutkami nemohol byť tým, ktorého si Brinna tak vážila. Uvažovala o tom, či ju nejako nezačaroval. Vzdychla si a pozrela na hodinky. Bolo pol dvanástej. Hodiny ticho odratúvali čas na polici a jej unavené oči posmutneli.

„Kto vie ako dlho tu ešte budem musieť zostať,“ zamrmlala si popod nos, lezúc do postele. „Ak rýchlo na niečo neprídem, asi sa zbláznim.“ Pocity, ktoré ju v ten večer obklopili, a ktoré sa neodvážila ani priveľmi analyzovať jej ešte dlho nedali spať.

***

Draco stále vo svojej pracovni, keď mu jeden z domácich škriatkov doniesol späť jej šaty a šperk, ktorý jej dnes poobede daroval. V ruke zvieral nedopitý pohár s koňakom. Prečo práve ona? Čo od nej chcel? Zamračil sa, keď voľnou rukou prechádzal po jemnej látke šiat, ktoré len nedávno mala na svojom tele, ktoré ju tak zvodne obopínali a zakrývali všetko, čo on túžil uzrieť.

Jeho tmavosivé oči potemneli. Správal sa horšie ako pubertiak. Ale Blaise by mu chrstol do tváre, že si za to mohol celkom sám. Už tak dlho nemal v posteli žiadnu spoločnosť. Už tak dlho neobjímal žiadnu ženu, necítil nijaké mäkké telo ... Dokonca si už začínal myslieť, že zabudol ako chutia bozky.

„Ako by chutili asi tie od nej?“ napadlo mu a vylial do seba zvyšok karamelovo sfarbeného moku. Alkohol sa mu rozlial v útrobách a on mal pocit, že v ňom zapaľuje neuhasiteľný oheň, navlas rovnaký ako bola žiara jej očí. Merlin, koľko ho to len stálo sebaovládania, aby nevybehol hore schodmi, nevkradol sa do jej izby a ...

„Do ohňov pekelných!“ zaklial, rozohnal sa rukou, v ktorej držal pohár a ten preletel mrštený vzduchom na protiľahlú stenu. Rozbil sa na kúsky, ale ani toto Draca neuspokojilo.

„Možno mal Blaise pravdu,“ zamrmlal si popod nos. „Už pridlho som držal pôsť ... a k čomu to bolo dobré?“

Uvažoval, ako by sa krásna Polly asi tak zatvárila, keby sa odrazu ocitol v jej izbe, v jej posteli, na jej pôvabnom tele ... Nepochyboval o tom, že by ho prekliala. Veď by si iné ani nezaslúžil. Jeho výraz potemnel a v duchu preklínal svoju neslávnu minulosť, ktorá sa za ním vliekla ako tieň. A on vedel, že v jej očiach sa ho sotva dokáže zbaviť. Ach, tie jej oči ... jej oči ...

Zavrel tie svoje s trpkým výdychom a spomenul si na mladú, očarujúcu a nevinnú tvár lady Hestie. Napriek tomu, aká bola krásna, z akej starobylej a vznešenej rodiny pochádzala, aká bola čistokrvná, nikdy ju nemiloval a dokonca ani po nej len netúžil.

Zato lady Pansy ... to bolo niečo celkom iné. Vedel, že by mu stačilo lusknúť prstami a ona by mu ležala oddane pri nohách tak ako voľakedy ... na škole a skôr, než stretol Asteriu. Koľkokrát sa ho pokúsila zviesť, keď bol už ženatý a koľkokrát sa o to pokúšala i potom ... Vedel, že ak potrebuje nájsť uspokojenie, aspoň nebadaný vnútorný pokoj, mal by ho hľadať u nej. Lebo len u nej sa mu môže dostať všetkého, po čom momentálne jeho telo prahne. Nepremýšľal dlho. Vybehol z domu s rozsvieteným prútikom. Kamienky na ceste mu škrípali pod nohami, ale on si to sotva všímal. Odrazu však zastal a pozrel sa do horných okien. Videl ako sa v chabo osvetlenej izbe na poschodí mihla záclonka a videl ustúpiť celkom jasný obrys ženy do úzadia. Zaklial a odmiestnil sa preč, zakazujúc si na ňu čo i len pomyslieť. Vedel, že nesmie a nikdy ani môcť nebude, ale jeho telo, jeho myšlienky mali zrejme na celú vec iný názor ako on.

Draco zastal pred sídlom lady Perkinsovej a jeho dych sa v nočnom chlade zhmotnil do obláčikov pary, ktorá sa objavila a rýchlo stratila v chladnom vzduchu. V ruke stále držal svoj prútik, no ten už nesvietil. Obklopovala ho tma, samota, zúfalstvo. Ale viac ako to bol frustrovaný. Zdalo sa mu, že nerozumie sám sebe. Stačilo tak málo ... Len podísť k vchodovým dverám, len zaklopať a vedel, vedel celkom iste, že Pansy ho celkom ochotne zavedie do svojej spálne i do svojej postele.

Lenže jeho mozog nechcel prestať pracovať, jeho duša ho neprestala zahŕňať výčitkami a jeho nohy sa odmietali pohnúť. Akoby naňho niekto použil kúzlo úplnej nehybnosti. Mal chuť otvoriť ústa a vykričať svoje zúfalstvo. Nevedel, čo ho hnalo späť domov. Alebo to možno nechcel vedieť, keď sa odmiestňoval späť. Cítil sa ako opilec. Omámený, otupený. Nechcel nič, len môcť si vymazať city, o ktorých vedel, že nikdy o nich nikomu nebude môcť povedať, nikdy ich nebude môcť vyjadriť, nikdy ich nebude môcť ukázať. Nevšimol si, že sa pomedzi stromy na jeho panstve obratne zakráda akýsi tieň, nevšimol si, že ho pozorne sleduje a nevidel ako sa ten tieň načiahol po svojom prútiku a zovrel ho skoro až kŕčovito vo svojich prstoch. Bol utopený vo svojich vlastných myšlienkach a pitvaní skormútenej duše.

„Do kotla s tým všetkým!“ zaklial, keď sa pred ním vynorila tá tmavá postava zahalená svojim plášťom rovnako čiernym ako dnešná noc s prútikom neomylne namiereným na jeho hruď. Draco vytreštil oči a načiahol sa po prútiku vo chvíli, keď neznámy zahučal.

„Strage!“ zavolal a Draco vykríkol bolesťou, keď ho zasiahla dobre mierená kliatba. Zapotácal sa a jeho prútik mu vypadol z rúk, klesol na kolená, cítiac ako mu v ušiach hučí vlastná krv, ako sa tlkot jeho srdca desivo spomaľuje.

Neznámy k nemu pristúpil, chytil ho vlasy a s trhnutím mu vyvrátil hlavu do hora. Draco mohol teraz hľadieť do jeho zahalenej tváre, no jediné, čo mu utkvelo v zahmlievajúcich sa očiach boli tie útočníkove. Zlovestné, pomstychtivé, naplnené zadosučinením i bolesťou. „Nezabijem ťa,“ zašepkal chrapľavým hlasom. „Zatiaľ. Svoju pomstu si mienim vychutnať dokonale.“ S týmito slovami ho pustil a odmiestnil sa, zatiaľ čo Draco dopadol na štrkovitú cestu v bezvedomí. Okolo neho sa vytvárala kaluž krvi, čoraz viac sa zväčšujúca.

***

Hermionu zobudil ešte v tú noc hluk na poschodí. Prebrala sa z mrákot a zistila, že je len niečo po druhej v noci. Len nedávno sa jej podarilo zaspať a bola znova prebudená. To nebolo vôbec spravodlivé! Ale zvedavosť ju vyhnala z postele. Musela zistiť, čo sa to tu dočerta deje! Vhupla do papúč, naliala do seba elixír a cez plecia si prehodila župan. Vykukla na chodbu a zmätene pozerala na domácich škriatkov, ktorý pobehovali po chodbe čosi si medzi sebou nepokojne hovoriac. Keď zbadala postaršieho, sivovlasého muža vykročiť zo schodiska na chodbu a mieriac kto vie kam, preľakla sa, že sa nebodaj niečo stalo chlapcovi. Srdce sa jej roztrepotalo ako list vo vetre a vybehla oproti, pripravená a odhodlaná zistiť čo sa stalo. Nespúšťajúc oči z toho sivovlasého pána kráčala mu priamo oproti. S istotou mohla povedať, že je liečiteľ. Okuliare na nose, pokojný výraz v tvári a príručná taška v ruke. Keby to bol muklovský doktor, mal by nepochybne ešte aj stetoskop visiaci okolo krku. Vyzeral rovnako rozospato ako ona. Zrejme ho vytiahli z postele napochytro.

„Čo sa stalo?“ jej otázka vystrelila z úst v okamihu, keď muž zahol do vedľajšej chodby, ktorá bola o niečo menšia ako tieto, spájajúce dve krídla domu.

Škriatkovia si ju len ustrašene obzerali, ale liečiteľ si ju prezrel pozornejšie, hoci sa nezastavil.

„Nasledujte ma lady, možno budem potrebovať vašu pomoc,“ povedal a ona si domyslela, že ju považuje zrejme za rodinu pána domu. „Aké bizarné,“ šepla, ale pobehla a nasledovala ho, pričom sa jej dostalo primeraného vysvetlenia. Zbledla, ale liečiteľ si to nevšimol. Hermiona sa striasla, keď vošli obaja do izby a ona uzrela ležať Malfoya celého od krvi na bielom posteľnom prádle. Vedela, že tento obraz z hlavy len tak ľahko nedostane. Bol bledý, priam smrteľne bledý, jeho dýchanie bolo plytké a chrčal.

Brinna sa pri jeho posteli triasla ako osika, v očiach slzy. Ruky mala celé od krvi a zmätene si čosi šepkala, kým liečiteľ starostlivo a rýchlo diagnostikoval zranenia a s prútikom skloneným nízko nad jeho telom začal odriekať potrebné kúzla. Len čo skončil, ostro pozrel na mladú slúžku a potom pokynul Hermione.

„Odveďte ju odtiaľto skôr, než sa to dievča zosype,“ prikázal jej, keď začal z tašky vyťahovať ampulky s elixírmi hundrúc si popod nos, že ešte chvíľu a mohlo byť neskoro. Hermiona sa striasla, ale poslúchla. Objala Brinnu okolo pliec a vyviedla ju z miestnosti.

„Brinna, upokoj sa, všetko bude v poriadku, len sa upokoj,“ šepkala jej nežne, vedúc ju do jej izby, ale zdalo sa, že Brinna ju nevníma. Hermiona jej pomohla ľahnúť si späť a zaumienila si, že požiada liečiteľa, aby zašiel aj za ňou a dal jej niečo na upokojenie.

„Dobre, že ste tu,“ hlesol liečiteľ, keď sa znova zjavila vo dverách Malfoyovej izby. Otriasla sa, ale pristúpila bližšie.

„Ako je na tom?“ opýtala sa a pohľad sa jej presunul na Malfoya.

„Dostane sa z toho, ale veľa nechýbalo,“ odvetil a zahľadel sa na ňu. „Nemal som sa čas predstaviť. Som Cyrus McPhee, liečiteľ u sv. Munga a rodinný lekár lorda Malfoya.“

„Teší ma, pane,“ šepla. „Ja som slečna Pollyfaxová, guvernantka lordovho syna.“

„Tak guvernantka? Ten malý lapaj má guvernantku?“ pán McPhee sa usmial a Hermionu napadlo, ako sa teraz môže tak spokojne usmievať. Znova zamerala svoju pozornosť na Malfoya.

„Naozaj bude v poriadku?“ opýtala sa skrúšene a on spokojne prikývol.

„Iste, nebojte sa. Zjavne si podľa rozsahu zranení a podľa množstva straty krvi myslíte niečo iné, ale nemajte obavy. Som odborníkom vo svojom remesle, ale nechcem sa chváliť. Všetky rezné rany sú zahojené. Predpokladám, že išlo o poriadne silnú kliatbu, ktorá lorda Malfoya zasiahla. Dostal elixír proti bolesti a elixír na doplnenie krvi. Nechal som vám z nich po päť ampuliek. Budete mu ich podávať každé tri hodiny, slečna Pollyfaxová.“

Hermiona si prezrela ampulky naukladané na stole. „Samozrejme, budem.“ Ani ju len nenapadlo protestovať.

„V poriadku,“ hlesol spokojne liečiteľ. „Och, pacient samozrejme potrebuje prezliecť a zišlo by sa i vymeniť posteľné prádlo,“ pošepol jej a kútikom oka pozrel na domácich škriatkov krčiacich sa pri dverách. „Lord má jedno šťastie, že jeho domáci škriatkovia sú takí oddaní. Mohlo už byť po ňom,“ zahundral. „Ten chlapec má z pekla šťastie,“ zamrmlal si popod nos, baliac si svoje veci späť. „Popravde, keď ma vydurili z postele, myslel som, že mu budem prišívať končatiny k telu,“ zažartoval, ale Hermione to vôbec vtipné nepripadalo.

„Želám vám dobrú noc, slečna Pollyfaxová,“ pozdravil a usmial sa na ňu.

„Mohli by ste sa zastaviť ešte pri komornej? Zjavne potrebuje niečo na upokojenie. Obávam sa, že je v šoku.“

Liečiteľ prikývol, ešte raz sa s ňou rozlúčil a jeden z pätice domácich škriatkov ju k nemu ochotne zaviedol.

Hermiona stála pred obrovskou posteľou a cítila ako sa jej telo chveje. I žalúdok sa jej napínal a ona sa musela ovládnuť, aby ju nenaplo. V izbe bolo dusno a teplo z kozuba sa miešalo z pachom uschýnajúcej krvi. Jej sladko-slaná vôňa hrdze ju rezala až kdesi v útrobách. Silou vôle potlačila triašku a pristúpila k Malfoyovi bližšie, dotknúc sa studenou rukou jeho rozhorúčeného líca. Napriek horúčke bol bledý. Skĺzla po ňom pohľadom a zastavila sa ním na kope škriatkov, ktorí na ňu stále vyjavene hľadeli. Sama to nemohla zvládnuť ani keby použila kúzla.

„Sama sa o lorda nepostarám, musíte mi pomôcť,“ povedala autoritatívne a nečakala, či ju škriatkovia poslúchnu. „Najprv ho zoblečiem, a umyjem. Potom rýchlo vymeníte posteľnú bielizeň za čistú. Nechcem, aby tu ostala po krvi jediná stopa.“

Hneď ako to povedala, načiahla sa po jeho košeli, kedysi bielej, teraz skôr karmínovej. Ťažko na nej našla jediné biele miestočko a hodila ju k rovnako doničenému saku, ležiacemu na podlahe pri posteli, ktoré mu zobliekol asi liečiteľ. Keď sa načiahla k pásu jeho nohavíc, aby ich rozopla a stiahla z neho, ruka sa jej zachvela ešte väčšmi, keď zacítila, že ju niekto poťahal za župan.

„Ak lady dovoliť, Frolly sa o to postarať,“ ponúkol sa a Hermiona vďačne prikývla, odstúpiac od postele. Len čo bol Malfoy zoblečený, Hermiona požiadala od Frollyho misku s teplou vodou, aby ho mohla umyť a škriatok sa ponáhľal vykonať rozkaz. Ostatní zatiaľ sledovali, ako jej ruka jemne a opatrne kĺže po nahom tele ich pána a zmýva z neho stopy krvi. Frolly jej niekoľko krát menil vodu, kým nebola spokojná a Malfoy čistý. S jeho pomocou ho i obliekla do pyžama, ktoré jej podal druhý škriatok a hneď potom vlastnými kúzlami nadvihli bezvládne telo svojho pána a pustili sa do práce. Hermiona si uľahčene vydýchla, že spolupracovali. Dokonca ani len nemusela použiť vlastný prútik. Nebola si tým celkom istá, keď im prikazovala, čo robiť. Ako sa zdalo, doteraz si ju veľmi nevšímali.

Ani si nestihla uvedomiť, kedy ho uložili späť do postele, kým ju znova Frolly nepoťahal za župan. „My vykonať, čo vy si želať, lady,“ oslovil ju a oči mu zvláštne zažiarili.

„Ďakujem Frolly, ďakujem vám za pomoc. Teraz už môžete ísť, ja ostanem dávať na lorda Malfoya pozor.“

Škriatok na ňu upieral svoje veľké okále a s nečitateľným výrazom v tvári prikývol. Keď škriatkovia zmizli jeden po druhom, Hermiona nerozhodne podišla bližšie k posteli. Sama nevedela, čo ju to napadlo, ale odhrnula pramienok vlasov, čo mu padol do očí, kým stiahla ruku späť skoro bojazlivo.

Pritiahla si k jeho posteli kreslo a prehodila na seba deku. S prútikom v ruke namiereným na hodiny na kozubovej rímse ich začarovala tak, aby zazvonili každé tri hodiny, ak by náhodou zaspala. Mienila sa do bodky držať rady liečiteľa. Hermiona ho dlho pozorovala. Vyzeral tak pokojne, keď spal. Jeho dych sa dostával do normálu a dokonca si všimla, že sa mu začína vracať farba do tváre. To bolo nepochybne dobré znamenie. Pohľadom skĺzla na jeho hruď a pred očami sa jej vybavili dlhé rezné rany, ružovkasté oproti bledej pokožke, čerstvo zahojené a krvavé fľaky a škvrny, ktoré mal po celej hrudi i rukách. Striasla sa. Teraz si to mohla dovoliť. V očiach jej zahrali slzy.

„Merlin, čo sa mohlo stať?“ šepla, žmoliac v rukách lem deky. Zaumienila si, že to hneď ráno zistí. Vypočuje všetkých škriatkov v dome, i keby to malo byť to posledné, čo urobí.