Wardenka

12. kapitola

* Žiarlivec *

Počasie sa zo dňa na deň čoraz väčšmi ochladzovalo. November na seba nedal dlho čakať a septembrové slnečné lúče schovával za sivými mrakmi, ktoré sa kopili na oblohe. Neskôr sa rozvidnievalo a začalo sa skôr stmievať. Ráno pokryli prvé mrazy celý kraj tuhým srieňom. Vrchy najvyšších hôr už mali svoje biele snežné čiapočky a všetci sa chystajúc na zimné ročné obdobie začali teplejšie obliekať.

Na vrchu Milk Hill v Chilternských horách, ležiacich na východ od kúpeľného mesta Bath sa už istý čas ukrývali traja utečení väzni. Alecto bola teraz so svojim bratom sama a obaja sa ohrievali pri ohni, oblečení v teplých, huňatých kabátoch, ktoré ukradli z jedného obchodu. Presne ako iné kusy svojho odevu vrátane teplých čižiem. Krádeže boli u nich na dennom poriadku. Či sa to týkalo potravy, dennej tlače, samozrejme prútikov, bez ktorých by sa neboli zaobišli, alebo kradli len tak, zo zábavy. Alecto si netrpezlivo prečesávala vlasy rukou a uvažovala o tom, že by nebolo od veci dať si konečne teplý kúpeľ a poriadne si vyumývať každú časť tela, vrátane mastných, schlpených vlasov. Ani jej brat nevyzeral najlepšie ... hoci, nie že by bol nejako extra príťažlivý aj keď bol upravený. Popravde, vždy bola toho názoru, že vyzerá ako buldog. Aj teraz tak pôsobil, akurát mu na hlave pribudlo vrabčie hniezdo, pretože jeho rovnako mastné, špinavé, krátke plavé vlasy sa inak nazvať ani nedali. Alecto vyskočila ako strunka, keď začula niekoho prichádzať a rovnako ako jej brat Amycus, i ona striehla na prichádzajúceho s prútikom pripraveným k útoku v ruke. Nemohli si byť predsa istý, či je to ich tretí spoločník, alebo aurorská hliadka. Obaja si vydýchli, keď zistili, že je to Jonas Avery. Keď ho uvidela, bledla závisťou. Bol očividne nielen umytý a čistý, ale bola by sa stavila, že si doprial poriadny kúpeľ. Keď na nich vyceril svoje zažltnuté zuby v posmešnom úškľabku, mala chuť vraziť mu jednu do zubov.

„Kde si bol do Salazara tak dlho?!“ oborila sa naňho a vrhla sa k batohu, ktorý si nedbalo zhodil z pliec.

„Predsa to vieš. Ako vždy ... niečo ukradnúť a ... konečne zo seba zmyť tú špinu!“ Sadol si na jeden z kameňov a pohodlne si natiahol svoje dlhé nohy. Alecto si ho podozrievavo obzerala. Tváril sa až príliš spokojne. Ako kocúr, ktorý sa poľahky dostal k miske smotany. Nepáčilo sa jej to a po chvíľi hľadania, keď vytiahla z batohu pár plnených žemlí a s chuťou sa do nich zahryzla, začala sa ho vypytovať znova.

„Kde si bol?“ zopakovala svoju otázku, ale on jej nevenoval ani len pohľad. Sedel tam, so spokojne zavretými očami a drzým úškľabkom na tvári.

„Veď ti povedal, že bol v dedine,“ odvetil Amycus, hltajúc svoje raňajky, ale jeho sestra ho ignorovala.

Lenže Jonas bol nielen šikovný a prešibaný, on sa aj rád chválil, len si chcel vychutnať tú chvíľku šťavnatého naťahovania. Keď sa ho to Alecto opýtala ešte dvakrát, naveľa a naoko neochotne jej to prezradil.

„Bol som na návštevu ... u jednej sexi mukelky,“ odvetil, veľavravne žmurkol na Amycusa, ktorý sa nato rozrehotal, ale Alecto sa skoro zadrhla.

„Čo?!“ zvreskla na plné hrdlo a vytreštila oči. „Predsa sme sa na niečom dohodli! Na čo si tam liezol! Teraz si musíme hľadať nový úkryt!“

„Keby si roztiahla nohy ty, nemuselo k tomu dôjsť!“ odvrkol jej a ona sa začervenala nielen od hnevu, ale i od zahanbenia.

Alecto zaškrípala zubami. Spomenula si na tie krušné chvíle, keď jej dával návrhy, ale jej sa z neho obracal žalúdok. Nebola by súhlasila, ani keby ju bol mučil! Bol jej odporný a to už videla kade čo a robila hoci čo ... Ale Jonas Avery bol ... bol jej ... jednoducho odporný!

„Zabudni na to, kretén!“ zasipela a načiahla sa po svojom prútiku, len tak do istoty.

„Vychladni!“ vyštekol jej na to a pomrvil sa, hľadajúc si lepšiu polohu na plochom kameni. „Nikto sa nič nedozvie. Upravil som jej pamäť, nebude si nič pamätať. V tom je naša výhoda,“ znovu sa uškrnul, dokazujúc im svoje rozumné zmýšľanie.

Amycus ich hádku nesledoval. Bolo pre neho príliš únavné, byť svedkom ich nekonečných hádok. Radšej sa načiahol po dnešnom výtlačku Denného proroka a začítal sa doň, schovajúc sa za roztvorenými novinami.

„Ešte stále po nás pátrajú,“ oznámil im spokojne, keď obaja stíchli. „Sú tam samí tupci,“ skonštatoval vedúc svoj monológ, keď mu nik neodpovedal. „Iste nás ani nenájdu. Ale čo s nami bude ďalej?“

Konečne prejavil záujem o konverzáciu aspoň Jonas. „Myslel som na to,“ povedal lenivo vyslovujúc každé slovko.

„Vari aj máš čím?“ opýtala sa ho zádrapčivo Alecto, ešte stále pobúrená jeho správaním a konaním. No on si ju nevšímal.

„Z Azkabanu vykázali Dementorov.“

„No a čo má byť?“ Amycusovi ako vždy trvalo dlhšie, než pochopil súvislosti.

„Mohli by sme sa pokúsiť zopár ich ovládnuť a ...“ rozvíjal svoje myšlienky Jonas.

„A čo? Nechať sa od nich pobozkať? Preskočilo ti?“ Alecto naozaj mala pocit, že stratil rozum.

„Nebuď hlúpa!“ okríkol ju. „Počúvali lorda Voldemorta a dokonca Ministerstvo ... vari sme horší ako oni? Len treba vymyslieť plán.“

Alecto nepovedala nič. Namiesto toho sa zdvihla a odkráčala z jaskyne, kde sa skrývali už dobrý týždeň, von zapaľujúc si cigaretku. Nechcela myslieť na hlúposti. Keď si potiahla z cigaretky a štipľavý dym jej naplnil pľúca, pocítila uspokojenie. Pozrela sa na dedinu ležiacu pod kopcom a na strechy domčekov učupených v kotline a rozhodla sa. Niekto predsa musí byť v práci a ona si to poľahky zistí. A potom ... potom si konečne dopraje horúci kúpeľ. S úsmevom na krvavočervených perách sa pustila rezko dolu briežkom a novembrový vetrík jej vyštípal bledé líca do ružova.

***

Ron stál v okne Severnej veže a díval sa dolu. Jeho zrak bol zabodnutý na miesto, kde pred pár týždňami v noci skoro zomrela jeho láska, Hermiona. Ešte stále mu z toho bolo na nič, keď si spomenul na to, že o ňu skoro prišiel. Bol tak ponorený vo vlastných myšlienkach, že ani nepočul prichádzať Harryho.

„Ron? Si v poriadku?“ opýtal sa zastanúc o krok za ním. Jeho kamarát len smutne zvesil plecia a sklonil hlavu.

„Ako by som mohol?“ hlesol skľúčene a presne tak sa i cítil. Ako zbitý griff.

„Ešte stále sa trápiš kvôli tomu, čo sa stalo?“

Prikývol. Harry netušil, že ho to až tak zobralo. Keby to bol vedel, bol by sa s ním o tom pozhováral už oveľa skôr.

„Mal by si na to prestať myslieť, veď sa napokon nič nestalo,“ skúsil to Harry, ale Ron si posmešne odfrkol.

„Zabudnúť? Čo ti šibe, Harry? Veď skoro zomrela a je to moja vina!“

„To nie je pravda Ron,“ protestoval Harry, ale Ron bol zrejme odhodlaný nedať si to vyhovoriť.

„Ale je!“ trval zaťato na svojom. „Keby sa tak pre mňa netrápila, nebolo by k tomu došlo! Možno som sa jej mal ukázať za bieleho dňa v skutočnej podobe, aby vedela, že som duchom a nie len jej snom! Možno by potom ...“

„Ron!“ okríkol ho Harry. Tak rád by mu bol položil ruku na plece a priateľsky ho potľapkal po chrbte, alebo ním zatriasol, aby sa spamätal, ale ... Harry sa nechcel vzdať. Nemohol pripustiť, aby si Ron, ktorý aj tak už trpel viac ako dosť, pripísal na svoje konto ďalšiu vinu, za ktorú nemohol. „Spamätaj sa! Táraš tu nezmysly!“

„Naozaj si to myslíš Harry?“ opýtal sa polohlasne a jeho črty stvrdli. „Vieš, čo ma štve najviac?“

„Čo?“ ozval sa. A hoci tušil, čo by to mohlo byť, nechcel predbiehať.

„Štve ma, že to bol práve ten sliziak Malfoy, kto jej pomohol,“ precedil skrz zuby.

Harry videl ako Ron zaťal päste. Chápal ho. Sám sa cítil tak trochu rovnako v tej chvíli, ale čo sa stalo sa zmeniť nedalo.

„Myslím, že nie je dôležité, kto jej pomohol. Hlavné je, že je Hermiona živá a teraz už i konečne zdravá, nie?“

Ron sa mu zahľadel do očí uvažujúc o tom, či náhodou nenadŕža tomu blondiakovi, ale bol to predsa Harry, jeho kamoš ... Bolo hlúposť na také čosi i pomyslieť. To musel uznať i on.

„Hej, máš pravdu. Som naozaj rád, že sa cíti už oveľa lepšie. Ginny mi vravela, že aj v učení sa zlepšila. Vraj je celkom taká ako predtým.“

„Hej. Je to tak. Vrátila sa jej chuť do života po tom zážitku ... no čudné je, že ona si na to nespomína.“

„Hm, možno to bude tým šokom,“ uvažoval Ron.

„Ale aj tak je stále smutná. Neprestala na teba myslieť, vieš to, však?“ nadhodil opatrne Harry a Ron sa konečne pousmial.

„Veď ma predsa ľúbi,“ dodal sebavedome a obaja sa uvoľnene zasmiali. Keď sa znova upokojili, Ron opäť zvážnel. „Ginny mi prezradila ešte čosi. Vraj ten dementor musí byť zničený, inak ...“ sťažka si povzdychol. „Je to pravda?“

„To ešte neviem celkom isto potvrdiť, ale v tej knihe to tak stojí čierne na bielom. Dementor musí byť zničený, ak má byť Hermiona ešte niekedy šťastná.“

Ron prikývol. „Čo budeš robiť? Máš nejaký plán?“ opýtal sa zvedavo Harryho a zadíval sa do jeho smaragdových očí ukrytých za sklami okuliarov.

„No,“ hlesol Harry prstami si prečesúc svoje neposlušné vlasy, „popravde ani nie. Ale nemaj žiadne obavy,“ dodal rýchlo, keď zbadal Ronov výraz v tvári. „Ide o to, že najprv musím zistiť čo najviac a preto idem zajtra k tomu človeku, ktorý tu knihu vydal. Malfoy navrhol, že ...“

„Zasa ten Malfoy!“ precedil Ron nenávistne pomedzi zuby a ruky zaťal v päsť.

„No ... vieš, zdá sa, že toho človeka pozná. A ja sa domnievam, že to bude preto, lebo sú nejako príbuzensky spätí. Už len to jeho meno to naznačuje ... Malfory ... nemyslíš?“ dumal Harry. „Ale to nie je dôležité, či sú, alebo nie sú príbuzný. Podstatné je to, že sa dozviem viac a budem vedieť ako postupovať.“

Ron sa tváril stále rovnako, ale teraz aspoň stroho prikývol. „Asi máš pravdu.“

„Ale samozrejme. Pamätaj na to, že jej musíme pomôcť. Iste ani ty nechceš, aby sa viac trápila. A ak to neurobíme ... čo ak sa situácia znova zhorší a celé to nešťastie sa zopakuje?“

Ron sa znova tváril vystrašene. Nechcel ani len pomyslieť na to, že by sa niečo také mohlo stať. „Naozaj si myslíš, že by sa to mohlo zopakovať?“

„Neviem. Ale ak znova upadne do depresií, ak sa čoskoro nespamätá a nezmieri sa s tým, že ťa viac ... niet ...“ zasekol sa, hľadajúc vhodné slová. Nikdy nebol celkom dobrý v dávaní rád. Na to tu mali vždy Hermionu. Ale robil čo mohol. Aspoň sa o to všemožne snažil.

„Iste, chápem,“ zašepkal Ron s pohľadom upretým do zeme. Chvíľu boli obaja ticho, až potom znova prehovoril on. „Harry, sľúbiš mi niečo?“

„Iste,“ pritakal bez premýšľania. Nebolo predsa nič, čo by preňho neurobil. Bol jeho najlepším priateľom. A vždy bude.

„Daj na ňu pozor, keď už ja nemôžem. Bolo by ... bolo by krásne, mať ju aj teraz po svojom boku – ako ducha – ale vina, ktorú by som za to cítil, vina ... ktorú cítim už len za tie myšlienky je neznesiteľná.“

„Neboj sa. Hermiona je moja priateľka. Urobím všetko preto, aby bola opäť v poriadku.“ Harry sa na priateľa usmial, keď mu ten úsmev opätoval, spokojne si povzdychnúc.

***

Hermiona sedela pri obede s roztvorenou knihou, čo bolo pre ňu také typické. Opakovala si učivo, ktoré preberali včera na hodine Aritmancie, hladkajúc si plné brucho. Zdalo sa jej, že to trošku prehnala a zjedla viac ako bolo zdravé. Premýšľala o tom, že by sa teda mohla cez voľnú hodinu prejsť, iste by jej to pomohlo. Teraz v sieni nebolo veľa študentov. Pri profesorskom stole sedela len Alyssia Spiderwicková a profesor  Trevor Bear, s ktorým sa veselo zhovárala. Hermione neušlo, ako pri tom horia jej líca a bola by sa stavila, že ich profesorka Obrany sa zamilovala do profesora Elixírov. Uškrnula sa a svoj pohľad presunula na koniec Slizolinského stola, kde celkom presne vedela, že sedí Draco Malfoy. Ešte stále tam bol. Tiež zízal do akejsi knihy a buď sa tváril, že číta, alebo naozaj čítal. Až teraz si Hermy uvedomila, že sa zmenil. Výzorom. Hlavne tým, pokiaľ to mohla posúdiť. Vlasy mal rovnakej blond farby, skoro až biele, ktoré sa na slnku striebristo leskli a boli dlhšie, ako si ich obyčajne nechával narásť. Jeho črty tváre zostreli a mierne špicatá brata vynikla ešte viac, presne ako lícne kosti na úzkej tvári a oči ... také modré ako kalená oceľ. Skoro modrosivé. Ale čo bolo čudné, nesálal z nich chlad, tak ako zvyčajne, keď si všetkých naokolo opovržlivo obzeral zo svojich aristokratických výšok nadutosti. Hm, zmenil sa a zdalo sa, že našťastie nie k horšiemu. Lenže ešte sa len uvidí, čo prinesie tá zmena ostatným. Či nového smrťožrúta, alebo ... no kto vie? Zrazu si spomenula na znamenie, ktoré mal aj on vytetované na ruke a napadlo jej, či ho tam ešte má, keď Voldemort zomrel.
Draco zrazu zdvihol pohľad od knihy a uväznil jej čokoládový pohľad vo svojich očiach, držiac ju tak chvíľu ako bezbrannú obeť. Mala dojem, že je celkom paralyzovaná a nemôže pohnúť ani brvou a on ju stále väznil svojim skúmavým pohľadom. Teraz si nadávala do hlupaní, že naňho tak otvorene civela.

„Hermy?“ ozvala sa Ginny, ktorá si prisadla vedľa a jemne do nej štuchla lakťom. Až na tento podnet od neho konečne odtrhla oči, hoci pri tom nepocítila takú úľavu, ako očakávala.

„Ale som, samozrejme,“ vyjachtala roztržito.

„Máš teraz voľnú hodinu, však?“ opýtala sa jej, vyťahujúc z tašky akési pergameny a Hermiona bola rada, že si nevšimla, na koho zízala.

„Áno, prečo sa pýtaš?“ pomrvila sa na stoličke a sledovala kamarátku.

„Mohla by si mi skontrolovať úlohu z Rún? Si v tom rozhodne najlepšia,“ usmiala sa na ňu od ucha k uchu a prosebne zopla ruky.

„Iste, žiaden problém,“ odvetila Hermiona a načiahla sa za pergamenom, ktorý jej Ginny podávala.

„Fajn, vďaka, ja musím bežať na ďalšiu hodinu. Vyzdvihnem si ho po nej,“ zamávala jej a stratila sa za dverami, ktoré sa s tichým vrzgotom zatvorili.

Hermiona odsunula knihu a rozprestrela pred sebou pergamen. Okom zavadila o Lavender, ktorá sa prišla naobedovať a ako zvyčajne, len si pozdravili. Nezhovárali sa. Hermiona jej ešte stále mala za zlé, že sa v piatom ročníku zavesila na Rona a Lavender jej zas nevedela odpustiť, že jej ho Hermiona prebrala. Preto radšej venovala svoju pozornosť Ginninej domácej úlohe a pustila sa do jej opravovania. Netrvalo to však dlho. Mala to hotové za päť minút a jej ostávalo ešte dobrých štyridsať minút voľného času. Nevedela čo s ním. Bruško sa znova ozvalo a tak sa rozhodla zbaliť si veci a vyšla zo siene von. Netušila, že ju Draco nasledoval. Len čo vstala, prevesil si tašku cez plece a knihu zobral do ruky. Dobehol ju na chodbe. Stála pred veľkým oknom a sledovala ako vonku leje ako z krhly. Zastal sotva na tri kroky za ňou a nevediac, či ju len tak osloviť, alebo vhodne sa seba upozorniť len prešľapoval pár sekúnd na mieste. Natiahol k nej ruku, chtiac sa jej dotknúť pleca, ale znova ju stiahol.

„Chcela som sa ísť prejsť, ale vonku leje,“ oznámila a on premýšľal, či to patrilo naozaj jemu. Počula ho prichádzať?

„Hm, ja ...“ začal, ale hlas sa mu zasekol v hrdle a odmietol poslušnosť. Chcel sa jej opýtať, či je v poriadku, nič viac. Nechcel, aby mu ďakovala za to, že ju zachránil, nepotreboval to. Najprv dokonca trval na tom, aby jej Potter neprezradil, že to jej pomohol on, ale ten vždy čestný Potter si to samozrejme nemohol nechať pre seba ... Vlastne by mu mal byť za to asi vďačný. Veď aj to by mohlo svedčiť v jeho prospech a dokázať, že sa snaží zmeniť. Kedysi Hermionu považoval skutočne za to, čím ju častoval a osočoval. Za humusáčku. Ale bolo to skôr zo žiarlivosti, že je taká skvelá a úžasná vo všetkom, čo robí, hoci nie je čistokrvná čarodejnica. A že sa priatelí s Potterom, ktorý ho pred všetkými v prvom ročníku odbil a odmietol jeho priateľstvo. To ranilo jeho hrdosť i pýchu. Dnes ... dnes nemal byť na čo pyšný. A ľutoval, že bol taký ... blbec. Vlastne sa správal horšie ako troll, tak prečo by sa s ním mala vôbec baviť?

„Ešte som ti nepoďakovala,“ riekla znova, schovávajúc si ruky pred jeho zrakom, aby si nevšimol ako sa jej chvejú.

„Ja ... čo?“ vyrušila ho. Tváril sa, akoby bol duchom neprítomný a mohli za to jeho myšlienky, ktoré ho pohltili na chvíľu do seba. „Len som chcel vedieť ... či ... či si v poriadku. Nemusíš mi ďakovať,“ odvetil po chvíli, keď si znova v duchu prehral jej vyslovenú vetu.

„Zdá sa, že som,“ odvetila úprimne. „Cítim sa lepšie.“

„Tak ... potom je všetko ... v poriadku,“ hlesol a odkráčal preč. Netušil, že ich Ron Weasley pozoruje z poza neďalekého rohu a načúva ich rozhovoru so zlostne prižmúrenými očami. Keby mohol, v tej chvíli by Malfoya začaroval na škaredého, slizkého slimáka s odpornými bradavicami! Lenže žiaľ, to on nemohol.

Sledoval, ako sa za ním Hermiona otočila a dívala sa dovtedy, kým nezmizol z jej dohľadu za rohom najbližšej chodby, zostupujúc do žalárov a Ron si teda aspoň  želal, aby sa na tých klzkých schodoch pošmykol a dolámal si väzy. Bol taký rozčúlený, že si neuvedomil, že Hermiona je stále tam a vyšiel zo svojho úkrytu, prejdúc cez protiľahlú stenu, zlostne si šomrúc popod nos.

Hermiona sa práve v tej chvíli otočila od okna a prekvapene otvorila ústa. Potom však tuho prižmúrila oči a potriasla hlavou.

„Vážne by som sa mala spamätať, lebo sa z toho zbláznim. Celkom určite,“ vzdychla si a pobrala sa tiež preč, mieriac do knižnice.

13. kapitola

* Zmiešané pocity *

Posledné novembrové dni boli obzvlášť mrazivé. Aj hodiny Starostlivosti o Zázračné tvory mali teraz vo vnútri hradu a nie vonku, ako obyčajne a boli nesmierne nudné, keďže sa učili veci ako kŕmiť červoplazov, alebo ako správne vymienať krmivo Svetlonosom, či upratať ich klietky od výkalov. Pravdaže, Hermiona si ich do osnov nepridala. Neboli pre ňu užitočné a k svojmu povolaniu, ktoré si vyvolila ešte v piatom ročníku nepotrebovala vedieť, čím sa živí Testral, alebo ako sa starať o červoplazy, či inú háveď. Popravde, jediné zvieratá, ktoré si pripustila bližšie k telu a ochotne by vyhlásila, že z nich nemá strach bol jej kocúr a sova.
Hermiona sedela v zapĺňajúcej sa triede, kde mali mať o chvíľu hodinu Starobylých rún a hlavu neustále otáčala k dverám, len čo niekto vošiel. Dracovo miesto bolo ešte prázdne. Sedel tri lavice za ňou. Zrejme sa držal hesla – čím ďalej, tým lepšie. Ešte stále doňho niektorí radi zapárali a tešilo ich, keď mohli i tomuto slizolinovi znepríjemňovať pobyt na škole počas tohto posledného ročníka. Dalo by sa povedať, že on sa stával ich terčom častejšie ako ostatní. Draco ich však ako jediný z celej svojej fakulty ignoroval. Aspoň sa o to všemožne snažil, ale Hermiona si všimla, ako pri niektorých poznámkach (hlavne tých namierených na jeho rodičov) zlostne zatína päste, či škrípe zubami. Chápala, pod akým tlakom musí byť a tak trochu obdivovala jeho trpezlivosť i odhodlanie.

Keď konečne vošiel do triedy, len chvíľu pred tým, ako vstúpila dnu ich profesorka, vrhol na ňu krátky pohľad, akoby sa chcel uistiť, či je tam a či je v poriadku. Hermiona sklopila oči k svojim knihám a líca jej zrumeneli. V takýchto okamihoch bola vďačná, že jej vlasy sú také husté a bujné, že dokážu tento nedostatok veľmi dobre zakryť. Keď počúvala profesorkinu prednášku, zároveň uvažovala o tom, čo viedlo Malfoya k tomu, aby jej vtedy pomohol. Toľko krát si už kládla tú istú otázku, ale odpovede sa nikdy nedočkala. Bola zmätená. Popravde, mala byť prečo. V mysli sa stále zatúlala k onej augustovej noci, keď sa prvý raz v živote opila. Nevedela prečo si tú udalosť podvedome spojila práve s Malfoyom. Možno kvôli pocitom, ktoré ju vtedy zmáhali? Lenže mohla sa ľahko pomýliť, veď nebola celkom pri zmysloch, lebo alkohol spravil svoje, hoc len na pár hodín. A bolo tu pár ďalších vecí. Zmena jeho správania, napríklad. Mala dojem, že keby to začala vyratúvať, nestačili by jej obe ruky a desať prstov. Už jej nenadával do humusáčok. Čo bolo veľmi čudné, pretože to kedysi robil s veľkou obľubou. A ani inak ju neosočoval. Zachránil ju a pokiaľ ju jej šiesty zmysel neklamal, nebolo to prvý raz, ale to jej nik nemohol potvrdiť. Hoci predstava Draca Malfoya, ktorý jej drží ohľaduplne vlasy, keď sa ona skláňa nad smetným košom a snaží sa vyvrátiť celý obsah žalúdka, bola naozaj nepredstaviteľná. Rovnako aj ten fakt, ako sa túla chodbami ich domu a hľadá jej izbu, držiac ju v náručí. To by sa dalo hovoriť o sience – fiction. Bezpochyby. A jeho posledná najväčšia zmena sa týkala správania k Harrymu. Zdalo sa, že ani k nemu už necíti tú nevraživosť a nepriateľstvo, ako kedysi. Keby bola v oklumencii aspoň taká dobrá ako Harry, neváhala by ju použiť, aby zistila, prečo to všetko a aby dostala odpovede na svoje otázky. Lenže ona nebola. Harry bol jediný, kto z nich vedel to kúzlo ako tak používať a keď sa ho na to snažila nahovoriť, rázne odmietol. Vlastne mu to prišlo celkom smiešne, prehrabávať sa Dracovi v hlave a zisťovať, čo má za lubom.

Hermiona si vzdychla a vrátila sa do reality, keď sa profesorka čosi opýtala žiakov a nastalo ako zvyčajne hrobové ticho, jej ruka ako prvá vystrelila do vzduchu a na jazyku už mala správnu odpoveď.

***

Draco sa pousmial sám pre seba. „Znova správne, ako vždy,“ prebehlo mu mysľou, keď si vypočul tak ako ostatní Hermioninu odpoveď. On sa pri vyzvaní nikdy neobťažoval, hoci ani on nebol hlúpy a vedel by zakaždým správne odpovedať. Robil to hlavne preto, že ju rád počúval. Páčil sa mu jej hlas, jeho farba, sýtosť. Keby ho mal vykresliť v naozajstných farbách, bol by ako dúha. Keby ho mal prirovnať k nejakému živočíchovi, opísal by ho ako nádherného motýľa.
Len čo sa hodina skončila a ozval sa bzukot zvončeka, zbalil si veci a zmizol na chodbu prv ako ostatní stihli vôbec vstať, ale ponáhľal sa. Ráno mu prišla odpoveď od strýka, ktorú doniesol jeho pekný výr. Obsah listu bol stručný.

„Dobrý deň, Draco,

môžeš sa u mňa so svojím priateľom zastaviť tento víkend. V nedeľu by mi to vyhovovalo najviac. Ale mal by si si vybaviť povolenie u riaditeľky, aby ste kvôli tomu nemali obaja problémy.
Budem Vás srdečne očakávať.

S pozdravom, Noxiss M.“

Draco však jeho list upravil. Slovo priateľ v prvej vete nahradil slovíčkom – známym – jediným kratučkým mávnutím prútika. Nevedel sa dočkať, kedy list ukáže Potterovi. Horel priam spokojnosťou a bol skalopevne presvedčený, že jeho strýko dokáže Harrymu, že kniha, ktorú napísal, nie je žiaden pokutný brak, ktorý stojí len za to, aby sa ním kúrilo v kozube. Veď aj sám Dumbledore ocenil toto dielo i skúsenosti a znalosti jeho autora a ako sa všeobecne vedelo, Harry ako obľúbenec bývalého riaditeľa dal na jeho rady.

Stretol ho na chodbe. Práve vychádzal z triedy Čarovania spolu s Ginny a Nevillom, ktorého mali za pätami a kývol mu hlavou, aby ho nasledoval. Ginny sa už nečudovala. Len prikývla, keď jej Harry čosi pošepol a postávajúc opodiaľ poslušne čakala.

Draco ho odviedol bokom od ostatných a dal mu prečítať krátky list. Harry ho znova zložil a vrátil mu ho.

„Takže tento víkend v nedeľu,“ povedal Harry sám pre seba a bol rád, že si nerobil žiadne plány. Akurát premýšľal o tom, ako to vysvetlí Ronovi a Hermione. Nemal v pláne im nič hovoriť, ale zdá sa, že teraz to bude musieť urobiť.

„Hej,“ pritakal Draco odkladajúc si strýkov list. „Dnes poobede chcem ísť za riaditeľkou, aby nám dala to povolenie, len ...“ zasekol sa nad niečím uvažujúc, pričom stiahol obočie dovedna vytvoriac tenkú linku nad jeho azúrovými očami.

„Len čo?“ vyzvedal Harry.

„Neviem, či by nebolo lepšie, keby si tam šiel namiesto mňa ty. Nie som si istý, či by bola riaditeľka ochotná uveriť tomu, že sa jedná o nevinný, pár hodinový výlet. Čo ak si bude myslieť, že ťa chcem niekde ...“ a ukázal rukou akési gesto, ktorému však Harry bez problémov porozumel.

Harry sa napriek všetkému rozosmial, ale prikývol. „V poriadku, pôjdem za ňou ja. Nerob si starosti. To povolenie bude.“ A odišiel.
Keď potom objal Ginny okolo pása a tá k nemu otočila hlavu, ešte stále mal na tvári ten čudný veselý úsmev a Draco by sa bol stavil, že od neho hrdzovláska bez väčších problémov vytiahne všetko, o čom sa zhovárali. Trochu Harrymu závidel. Mal v živote smolu, ale zároveň toľko šťastia ... A čo mal on? Nič. Bol sám ... No, nie tak úplne, veď mal stále svojich rodičov a najnovšie aj strýka a sesternicu, ale nemal nikoho, koho by mohol nazvať svojim priateľom a už vôbec nie niekoho, koho by mohol ľúbiť a zdôverovať sa mu so všetkým, čo trápilo jeho dušu i srdce. Zosmutnel a jeho bledú tvár zastrela chmára z rán, z ktorých sa nedokázal vylízať ani po toľkom čase. A iste sa mu to ani tak skoro nepodarí. Najhoršie na tom však bolo to, čo cítil. Zmätok sa krútil v jeho vnútri a nechal v ňom len spúšť. Pravda však nad ním ostávala neklamne visieť ako Damoklov meč. Nemal nikoho, bol sám. Nik nestál o jeho priateľstvo, pretože ho považovali za zradcu a niekdajšieho smržožrúta, tak ako jeho otca, hoci nikoho nezabil. Jediná, ktorá oň javila stále záujem bola Pansy a o tú nestál. A tú, ktorú by chcel, o tej mohol iba snívať. Okrem toho, veď bol ... no áno, nedalo sa to nazvať nijako inak, ako znetvorenie. Uprel pohľad na ľavú ruku a akoby na potvrdenie jeho slov ho ruka zabolela. Večer pôjde znova za madam Pomfreyovou. Hoci ho zakaždým uisťovala, že po čase rany zmiznú, nejako veľmi tomu neveril.

***

Harry sedel v klubovni vedľa Ginny, ktorá listovala v Dennom prorokovi a očkom poškuľoval po Hermione, ktorá si kontrolovala poslednú úlohu, sediac oproti nim v červenom kresle, pri stolíku so zažatou lampou. Premýšľal, či jej má prezradiť svoje plány na víkend, alebo nie. Ginny nebola proti, keď sa jej o tom zmienil. Vlastne mu radila povedať jej to, keďže sa jej to týka. A okrem toho, varovala ho, že sa naňho kamarátka nahnevá, ak to nespraví. Harry vedel, že mala tak trochu pravdu. Bolo už dosť zlé to, že riskoval Ronov hnev, nie to ešte jej. A keďže si bol istý, že Ron ich teraz nemôže počuť, odkašľal si a naklonil sa na sedačke dopredu, aby nik okrem Ginny nezachytil ich rozhovor.

„Hermiona?“ oslovil ju a čakal, kým zareaguje, ale ona zdvihla prštek, aby ho ešte na chvíľu zdržala, kým dokontroluje úlohu. Prebehla očami posledných pár riadkov a spokojne si povzdychla, otočiac sa k svojmu priateľovi.

„Áno, Harry?“

„No, cez víkend idem za Noxissom Malforym a myslel som, že by si to mala vedieť,“ oznámil jej, ale zdalo sa, že ho nepochopila. Civela naňho a uvažovala nad tým, kde to meno len počula, ale nezišlo jej to na um.

„Čítala si tú knihu, čo som ti dal?“ opýtal sa po chvíli a Hermiona neisto prikývla.

„Popravde, ešte som sa k nej nedostala. Chcela som dohnať zameškané učivo a opraviť si známky, veď to vieš,“ prezradila napokon a nevedno prečo jej do líc vystúpila červeň.

„Dobre, to nevadí. Ide o to, čo sa s tebou stalo. Vieš, v tej knihe je jedna zaujímavá hypotéza. Vraví sa tam o tom, ako vzniká dementor a tiež sa tam píše, že toho dementora je nutné zničiť. Lenže to, ako to spraviť tam nie je a tak chceme ísť priamo k zdroju.“

„Chcete spraviť? Kto? Koho tým myslíš? Ty a Ginny?“ opýtala sa prekvapene, ale Ginny tváriac sa vážne len pokrútila hlavou.

„Draco mi chce dokázať, že s tým nemá nič spoločné. S tými informáciami prišiel on a aj Dumbledore považuje zistenia toho spisovateľa za veľmi ... cenné, povedal by som, takže za návštevu to stojí,“ odvetil a čakal, čo povie.

Hermiona bola ticho. Uvažovala nad tým, prečo sa meno Draca Malfoya zrazu spája so všetkým, čo sa jej týka. Bolo to nezvyčajné a podivné, ale ...

„Kedy tam idete?“ vyhŕkla čakajúc na jeho odpoveď.

„No, popravde, ešte neviem. Malo by to byť túto nedeľu, ale nie je isté, či dostaneme od riaditeľky povolenie.“

„Dobre,“ hlesla. „Ale pôjdem s vami. Ak dostanete to dovolenie.“

„Nemusíš tam ísť.“

„Chcem tam byť a chcem to počuť. Ak je pravda, čo si vravel a Malfoy s tým nemá nič, chcem vedieť, čo sa to so mnou dialo a musím sa uistiť, že sa to viac nezopakuje.“

„Tak dobre. Ako si želáš.“ Harry to vzdal. Hermiona vedela byť poriadne tvrdohlavá ak si niečo vzala do hlavy a on to vedel najlepšie. Uvažoval nad tým, či by to nemal oznámiť Dracovi, ale napokon sa rozhodol, že by to zrejme nebol až taký dobrý nápad.

Harry nenamietal. Vlastne bol rád, že s ním niekto pôjde a on nebude s Malfoyom sám. Nie, že by mu ten chalan vadil, ale stále nevedel, čo si má o ňom myslieť. Ani len netušil, prečo to všetko robil a aj on by rád vedel, o čo mu vlastne celý čas išlo. Ale skúšať si na ňom svoje znalosti legillimencie sa neodvážil. Ani na Hermionino naliehanie. Nie preto, že by sa ho nebodaj bál, ale nechcel narušiť ten čudný vzťah, ktorý medzi nimi teraz panoval. Tá neviditeľná biela vlajka mieru, ktorú obaja vyvesili znamenala zrejme viac ako si mysleli. A on musel priznať, že mu to celkom vyhovuje. Bolo to podstatne lepšie ako zakaždým striehnuť s pripraveným prútikom a mať po ruke pár kúzel, pre prípad potreby. Ak si dobre pamätal, naposledy naň použil Snapovo kúzlo, ktoré ho takmer stálo život. Ešte vždy sa pri tej predstave otriasol, keď si na to spomenul. Iste, aj po tom nešťastnom incidente proti sebe stáli, ale viac sa nezranili, ani proti sebe nepoužili žiadne väčšie kúzla. Harry vážne uvažoval o tom, aké percento pravdepodobnosti zodpovedá možnosti, že by sa bol Draco dajako zázračne zmenil.

„Dobre, takže platí,“ prerušila jeho myšlienky Hermiona zbierajúc si zo stola knihy a on prikývol.

Keď jeho kamarátka odkráčala do spální, zbadal, že naňho jeho hrdzovlasá láska uprene hľadí, zjavne nad čímsi uvažujúc.

„Čo je?“ vyzvedal a chytiac ju za ruku si s ňou preplietol prsty.

„A čo Ron? Čo mu poviem, keď bude vyzvedať? Nemyslíš, že by si mu to predsa len mal povedať? Veď vieš, aký vie byť tvrdohlavý a zaťatý.“

Harry pokrčil bezradne plecami. „Uvažoval som nad tým, ak mám pravdu povedať. Asi bude naozaj lepšie, ak sa to prv dozvie odo mňa, ako od niekoho iného. A poviem mu to hneď zajtra. Pri troche šťastia to tvoj brat pochopí.“

„Harry, rozmýšľala som aj nad tým, že Hermy je už lepšie a ... „ stíchla, hryzúc si spodnú peru.

„Chceš mi povedať, že ťa napadlo prezradiť jej pravdu o Ronovi?“ Prikývla, ale nebola si istá tým nápadom ani za máčny máčik viac ako on.

„Aj mňa to napadlo, ale myslím, že by sme sa mali poradiť s madam Pomfreyovou a uistiť sa, či jej to nespôsobí ďalší a väčší šok. Nechcem, aby znovu upadla do depresií.“ Harry sa pousmial a zdvihol ruku k jej tvári, aby pohladil jej zamatové líce. Bola taká krásna, taká dokonalá, starostlivá a ... jeho. A on bol taký pochabý blázon, keď to nevidel skôr.

„Prečo musí byť všetko také zložité,“ zašomrala, vychutnávajúc si Harryho nežný dotyk.

„Všetko predsa zložité nie je,“ ubezpečoval ju a hneď jej to aj dokázal, keď sa k nej nahol, aby ju pobozkal. To, že sa z niektorého kúta klubovne ozval vzápätí dievčenský smiech, keď sa nechtiac stali svedkami ich bozku. Ale oni si to nevšímali. Vnímali len jeden druhého.

***

„Takže vy ma žiadate tak povediac o priepustku, aby ste spolu s pánom Malfoyom a slečnou Grangerovou mohli ísť na akúsi návštevu. Je tak, pán Potter?“ zopakovala riaditeľka znova nahlas jeho žiadosť a vrhla podozrievavý pohľad k Albusovmu portrétu, upodozrievajúc ho z toho čudného spiknutia.

„Presne, pani riaditeľka,“ pritakal Harry trpezlivo čakajúc na jej rozhodnutie. Hoci riaditeľka váhala, bol si istý, že ho napokon dostane.

„Uvedomujete si, že tam niekde vonku sa potuluje trojica utečených väzňov, hrdlorezov, ktorých stále nelapili?“

„Samozrejme. A ubezpečujem vás, že nik z nás nechce zbytočne riskovať,“ poponáhľal sa Harry s uistením, keď mu sama vyzradila dôvod jej obáv.

„No aj tak to robíte, pán Potter, keď odo mňa žiadate to povolenie,“ zahundrala si popod nos a prevrátila očami. Avšak nemienila namietať. Vedela totiž, že ak by to nedovolila, tí traja by si našli spôsob ako sa dostať tam, kam chceli. O tom vôbec nepochybovala. No videlo sa jej nesmierne čudné, ba až zarážajúce, že medzi niekdajšiu trojicu jej chrabromilčanov sa votrel ten mladý slizolinčan. Chlapec, ktorý bol v očiach ostatných teraz menej ako šmukel. Nebola slepá aby nevidela, ako znášal všetko to ponižovanie i osočovanie od ostatných. Niekedy musela sama zasiahnuť, ale našťastie, nikdy nešlo o nič vážne. Okolo mladého pána Malfoya sa odjakživa vznášala aura moci i nadradenosti a to ho robilo pre ostatných nedostupným. Bol ako lev medzi jahniatkami.

„Dostanete ho, ale len za istých podmienok,“ súhlasila napokon s hlasným povzdychom, ale predsa sa spokojne usmievala. Pravdaže, o Harryho sa neobávala do takej miery ako o slečnu Grangerovú a preto nehodlala nič riskovať najmä potom, čo sa zdalo, že je to dievča ako tak v poriadku a znova sa pustila do učenia s húževnatosťou a vervou ako ju poznala za celé tie roky.

*

Draco postával v hale a čakal na Harryho. Len včera mu dal vedieť, že ich stretnutie platí. Prišiel za ním priamo k slizolinskému stolu vo Veľkej sieni a oznámil mu, že má povolenie a schôdzka sa teda uskutoční.

Keď však videl Draco po chodbe prichádzať nielen Harryho, ale i Hermionu a profesorku Jocelyn Spiderwickovú, od prekvapenia zabudol zavrieť ústa. Vedel by celkom ľahko pochopiť, prečo Grangerová. Ale profesorka? Vrhol začudovaný, spýtavý pohľad na Harryho, no ten len nevinne pokrčil plecami naznačujúc, že on za to nemôže. Ale Draco si tým nebol tak celkom istý.

„Zabudol som ti povedať,“ zašomral, keď sa postavil k nemu a cítil sa trochu trápne, že majú so sebou dozor ako malé deti pri vychádzke v škôlke. „Riaditeľkina podmienka.“

Draco však inak nedal najavo ani prekvapenie, či nebodaj znechutenie a hnev. Naopak, slušne a úctivo pozdravil a oznámil všetkým presný cieľ cesty. Doteraz si myslel, že sa budú odmiestňovať spoza brán školy, ale profesorka ho vyviedla z omylu.

„Riaditeľka trvala na tom, aby sme použili kozub v jej kancelárii. Chce si byť istá, že sa dostaneme tam, kam mierime bez úhony a rovnako sa celý aj vrátime.“

„Načo to? Čo by sa mohlo stať?“ zamračil sa Draco nechápajúc, prečo okolo toho robia taký cirkus.

„Kvôli bezpečnosti. Veď vieš, že po tých väzňoch stále pátrajú,“ odvetil Harry a blonďavý chlapec sa konečne upokojil. Už si navrával, že mu až tak veľmi nedôverujú.

„Tak poďte, už nás očakáva,“ vyzvala ich profesorka s úsmevom a tak sa voľky – nevoľky pobrali za ňou.

*

Hermiona na sebe cítila Dracov pohľad, ale nepovedala nič. Ani sa len neotočila. Kráčala vedľa Harryho ticho ako myška a rozmýšľala, čo jej tá návšteva prinesie. Úľavu? Alebo nové starosti? Knihu dočítala neskoro v noci, len aby sa dozvedela, čo sa s ňou podľa toho pána Malforyho dialo. Jeho vysvetlenie bolo veľmi zarážajúce, ale nezdalo sa jej až také nepravdepodobné ako Harrymu. Naozaj sa cítila veľmi mizerne a mala dojem, že duševne padla až na samé dno. A kto vie, čo sa na takom dne okrem nešťastia, zúfalstva a mora sĺz, ktoré vyplakala skrývalo. Mohol to byť pokojne aj ten čierny, ohyzdný tieň, ktorý sa zrodil v dementora. Ani si neuvedomila, že sa pri tých spomienkach zachvela, a že už nestoja pred chrličom, ale pred kozubom v riaditeľni.

„Len pokoj, všetko bude v poriadku,“ začula pri uchu Dracov hlas a o jej studenú ruku sa akoby náhodou obtrela jeho teplá ruka.  Bolo to zdanlivo nevinné a pre ňu tak upokojujúce gesto. Zdvihla k nemu zrak, ale on na ňu nehľadel. Tváril sa, že sa vôbec nič nestalo. Akoby to, že sa jej prihovoril a letmo dotkol, bol len výplod jej fantázie.

„Pôjdem prvý,“ oznámil všetkým zvučným hlasom a z kotlíka si nabral za hrsť letaxu. Vstúpil do kozuba skôr ako mohol niekto čosi namietať, hodil si prášok pod nohy a zrozumiteľne vyslovil strýkovu adresu.

Hermiona chcela urobiť to isté, ale Harry ju predbehol. „Pôjdem za ním ja, len pre prípad,“ uškrnul sa a o chvíľu zmizol v zelených plameňoch i on. Hneď potom ju predbehla profesorka Jocelyn a ona musela ísť posledná. Nevedela, či je trápnejšie to, že ju stále považujúc za trosku, ktorou donedávna bola, alebo to, že sa stále červená po dotyku Dracovej dlane a jeho slovách. Už chcela vojsť do kozuba, ale zastavila ju riaditeľka, keď jej položila ruku na plece.

„Ste si istá, že tú návštevu zvládnete?“ opýtala sa priam s materinskými obavami a jej oceľovo sivé oči prezrádzali skryté obavy.

Hermiona prikývla. „Myslím, že áno. Čítala som tú knihu a neviem, čo horšie by som sa mohla dozvedieť. Iste to už nebude nič také dramatické, ako to, čo sa už stalo,“ snažila sa ju ubezpečiť, ale sama si nebola svojimi slovami istá. Mala dojem, že sa snaží skôr upokojiť seba, ako riaditeľku.

„Tak dobre, ale dávajte si pozor,“ zdôrazňovala znova riaditeľka a napokon jej dovolila, aby vošla do kozubu a preniesla sa do domu Noxissa Malforyho, ktorý mal zodpovedať na množstvo otázok, ktoré mu hodlala sama položiť.