Wardenka

16. kapitola

* O krok bližšie *

Draco zastal pred mohutnou stavbou a musel vyvrátiť hlavu dohora, aby dovidel do jej najvyšších poschodí. Všade bolo veľmi chladno. Vietor zavíjal a bol taký studený, že sa im zabáral až do morku kostí napriek tomu, že použili na svoje kabáty zahrievacie kúzlo. Ani huňaté čiapky, rukavice a šály obkrútené okolo krku im nedali veľa tepla, hoci bola pravda, že ich zachránili pred horším mrazom a zimou, akú znášali s matkou teraz. Rozbúrené more sa v ostrých nárazoch trieštilo spenenými vlnami o skaly a sivá obloha sľubovala, že sa čoskoro spustí snehová metelica. Azkaban vyzeral odtiaľto ozaj ako veľmi nehostinné a nevľúdne miesto. Samovoľne sa otriasol.

„Možno sme mali počkať. To počasie je príšerné,“ zamrmlal a jeho matka napriek tomu, že nič nevyriekla, s ním aspoň v duchu súhlasila.

„Poďme, už ide strážnik,“ pokynula mu a on ju poslušne nasledoval. Otca nevidel viac ako pol roka, no aspoň si mohli písať. Od tej doby, čo postavili toto väzenie to bol ohromný pokrok. Zastali pred veľkou železnou bránou, ktorá sa otvorila a ich privítal fúzatý strážnik. Draco mu odhadoval vek okolo štyridsať rokov. Bol vysoký, dobre stavaný a vyzeral prísne.

„Dobrý deň,“ pozdravila Narcissa strážnika.

„Dobrý, za kým idete?“ opýtal sa a mrkol na kolegu, sediaceho za neveľkým stolíkom, na ktorom ležala akási veľká písanka. Draco predpokladal, že je to čosi ako kniha návštev.

„Za Luciusom Malfoyom,“ odvetila a čakala rovnako ako jej syn, čo sa bude diať ďalej.

„Vaše prútiky,“ požiadal ich hneď pri vstupe a oni spravili, čo chcel. Odovzdali mu prútiky a trpezlivo čakali, kým ich akýmsi kúzlom preveril, pričom im oznamoval, že je to bežný postup a že sú vlastne ojedinelí návštevníci, pretože okrem občasných návštev ministra s vedúcim aurorov sem okrem nich nik nechodí. Draco ho nemo počúval a pozorne si ho obzeral. Strážnik mal pri sebe dva prútiky. Jeden neustále držal v ruke, druhý mal trochu skrytý a jeho konček nenápadne vyčnieval zo sáry jeho čiernej čižmy. Obaja mali oblečené zelené uniformy. Všeobecne sa tvrdilo, že zelená upokojuje, tak zrejme preto. A možno bolo aj dôvodom to, aby tu všetko nepôsobilo tak prehnane pochmúrne, keď sa už pokúšali o nejaký ten sociálny program pre väzňov, ich nápravu a prípadné zaradenie do života po ich prepustení. Pravda, netýkalo sa to vrahov a násilníkov, ktorý tu boli odsúdení na doživotie. Tí boli umiestnení v špeciálnom oddelení a nik im neprejavil takú zhovievavosť. Dostali, čo si zaslúžili.

Luciusa Malfoya odsúdil Wizengamot na päť rokov podmienečne len kvôli tomu, že mu nedokázali žiadnu vraždu. Pravda bola, že hoci bol Lucius smrťožrút, nikoho počas svojej temnej kariéry – ak by sme to takto mohli nazvať – nezabil. Bol obvinený len zo spoluúčasti na Voldemortovej vzbure, mučení, vyhrážaní a výtržnostiach. Vlastne to bolo šťastie, pretože mohol skončiť ešte oveľa horšie. Možno ako Avery, alebo Carrowovci, lenže tí akýmsi zázrakom utiekli a doteraz o nich nemali na oddelení aurorov žiadne správy.

„Môžete ísť,“ prehovoril strážnik, keď overovacím kúzlom skontroloval aj obsah dvoch neveľkých balíčkov, ktoré so sebou niesli. „Kolega vás zavedie do jeho cely.“

Len čo to povedal, na chodbe sa ukázal ďalší muž, o trochu nižší, ale rovnako robustný, s tým istým prísnym výrazom v tvári.

„Nasledujte ma,“ pokynul im svojim hlbokým hlasom a spoločne vykročili po tmavej chodbe osvetlenej stropnými, pozdĺžnymi svetlami. Zaviedol ich k výťahu a všetci doň nastúpili, len čo sa dvere s tichým cinknutím otvorili. Strážnik stlačil číslo 42, dvere výťahu sa zavreli a on pocítil jemné trhnutie, keď sa výťah štveral do vyšších poschodí.

Zachvátil ho zvláštny, stiesnený pocti. Stačilo málo, tak málo a skĺzol by nižšie ako by si bol kedy myslel a trúfal. A bol by tu i on. Cítil, ako sa mu zježili vlasy na zátylku. Skoro to bola ozaj pravda. Naozaj bolo na čase, aby sa zmenil. Musel to spraviť a hlavne, on to spraviť chcel. Nielen kvôli sebe, ale mal i inú motiváciu. A samozrejme ňou bola krásna chrabromilčanka. Hermiona. Nedokázal si predstaviť, čo by pre ňu nespravil. Bola ako anjel. Smutný anjel s tými najkrajšími očami, do akých sa kedy pozeral.

„Draco? Si v poriadku?“

Matkin spýtavý hlas ho vrátil do reality. Stroho prikývol.

„Samozrejme, nič mi nie je, len som sa zamyslel,“ odvetil pohotovo.

Narcissa si ho premerala pohľadom a tlmene si povzdychla. Možno bol v poriadku fyzicky, ale vedela s istotou, že ho niečo trápilo. Možno škola? Alebo nebodaj i spolužiaci? Alebo sa vari len nezaľúbil? A možno to bolo z každého čosi. Jej syn sa jej zveroval len málokedy. Väčšinou až vtedy, ak už nevydržal ten tlak a nevedel si rady, vtedy chodil za ňou, alebo za otcom. Ale teraz? Bol poväčšine zamyslený a nesústredený. Občas mu musela položiť tú istú otázku i dvakrát, lebo ju nevnímal. Správal sa naozaj zvláštne, od kedy sa vrátil na vianočné prázdniny.

Vystúpili z výťahu a tam ich na chodbe čakal už iný strážnik, aby ich zaviedol k odsúdenému. Kráčali za ním po chodbe, kým nezahli za roh a strážnik odrazu zastal. Otvoril im dvere akejsi miestnosti a rukou im pokynul, aby vstúpili. Jeho matka vošla ako prvá a po tvári sa jej rozlial široký úsmev, keď zbadala svojho manžela sedieť za jediným stolom, ktorý tam bol. Draco váhavo vošiel za ňou. Kým sa jeho matka objala s otcom a venovala mu dlhý bozk na privítanie, on si narýchlo obzrel miestnosť i jej zariadenie. Bolo strohé, ale pestré. Zrejme to bolo niečo ako spoločenská miestnosť. Steny boli natreté na oranžovo a kontrastovali s väzenskou uniformou, ktorú mal na sebe jeho otec. Bola síce pásikovaná, ale nie čierno biela, ale zeleno biela.

„Ahoj otec,“ pozdravil ho, keď matka ustúpila a sadla si.

„Draco,“ šepol Lucius a jemu sa zdalo, že je dojatý. Ale zrejme to bolo len zdanie. Nepochybne sa však usmieval a Draco si až teraz všimol, čo je na ňom zvláštne. Bol ostrihaný. Celkom na krátko. A pristalo mu to.

„Doniesli sme ti darčeky,“ povedal, pretože odrazu nevedel, čo riecť skôr.

„Mama mi vravela, že si bol za Noxissom.“

„Hej, je to pravda. Bol som za strýkom kvôli tým informáciám. Vedel si, že je vdovec? A má dcéru, Biancu.“

„Hej, vedel som. Keď sa s ním nestýkam, neznamená to, že sa oňho nezaujímam,“ odvetil Lucius rozbaľujúc si darčeky.

„Takže ... ty ... prečo si ho teda nikdy nenavštívil?“

„Iste by o moju návštevu nestál. Bavme sa o niečom inom,“ nadhodil Lucius podráždene a pre Draca to znamenalo stopnutie jeho nekonečných otázok. Zasiahla Narcissa, ktorá manžela pobádala, aby si konečne otvoril darčeky. Od Draca dostal novú vychádzkovú paličku a od Narcissy pyžamo, v ktorom mu nikdy nemalo byť chladno.

„Nevedeli sme, čo ti podarovať,“ pokrčila plecami neisto sa obzerajúc okolo seba, ale manžel ju upokojil.

„To je v poriadku. Sú to krásne dary, ďakujem.“ Aj tak bolo preňho skutočným darom už to, že naňho nezabudli a prišli ho pozrieť. Čo viac mohol chcieť?

Keď odtiaľ odchádzali, Draco bol azda ešte viac nesústredenejší ako predtým. Myslel, že sa opýta otca, či nevie niečo o Údolí hmiel, ale napokon sa mu to zdalo zbytočné. Veď by to nemalo byť ťažké nájsť. Na rozdiel od tej záhady so zvonom. Existoval vôbec taký zvon? Alebo to bola obyčajná báchorka? Musel tomu prísť na koreň, nech by ho to malo stáť čokoľvek.

***

Hermiona sa skoro ráno vybrala do mestskej knižnice. Dlho uvažovala nad tým, čo za zvon by to mohol byť. To, že sa Čierna hora nachádza v Juhoslávii blízko Jadranského mora jej bolo jasné už dávno, ale čo za záhadný zvon to má byť, to už bolo ťažšie. Ako prvý jej napadol zvon z katedrály Notre–dame v Paríži. Ten najväčší aký tam bol sa volal Emanuel. Lenže prečo by to mal byť práve on? V knihách v Rokforte nenašla ani len zmienku o takom zvone, lenže niekde niečo muselo existovať. Preto sa rozhodla teraz pátrať v mukelských knihách. Nevedela však, kde začať, ale ako prvá jej padla pod ruky kniha o najväčších zvonom sveta. Bol medzi nimi i ten z Notre-dame, ale aj mnoho iných zvonov. Či už v Rusku, Číne, Indii alebo v Paríži.

Sedela za stolom a listovala knihou, keď jej niekto položil ruku na plece. Vystrašene sa otočila a hodila na Harryho zlostný pohľad.

„Vystrašil si ma! Viac sa ku mne tak potichu odzadu nezakrádaj!“ ponosovala sa.

„Prepáč, nebudem. Ahoj,“ riekol a odtiahol si stoličku vedľa nej, aby si sadol.

„Čo tu robíš?“ opýtala sa prekvapene, keď mu i ona pozdravila.

„Vaši mi povedali, kde ťa nájdem. Weasleyovci išli na návštevu k tete Muriel a mne sa nechcelo. Bol som pozrieť svojho krstného syna a potom ma napadlo, že sa zastavím aj za tebou. Prekáža ti to?“ Vlastne to bola taktická návšteva. Chcel ju presvedčiť, aby ostala. Nebol zmierený s tým, že by stratil i ju a nechcel jej dovoliť, aby sa odsťahovala kamsi na druhý koniec sveta, lebo jemu to tak pripadalo.

„Samozrejme, že nie, len si ma prekvapil, to je všetko,“ hovorila a očami kĺzala po stránke knihy.

„Hľadáš zmienky o tých zvonoch?“ spytoval sa, keď si prečítal pár viet z knihy a ona prikývla.

„Našla si už niečo?“

„Zatiaľ nie, ale ešte som prakticky len začala.“

„Mám ti pomôcť?“

„Myslím, že nie, ja to zvládnem,“ uistila ho a on si vydýchol. V tomto bola Hermiona lepšia. Knihy – to bol jej svet.

„Pozri, nebudem chodiť okolo horúcej kaše,“ riekol napokon s ťažkým povzdychom. „Ja nechcem, aby si sa sťahovala preč.“

„Harry, ja ...“

„Hermiona, kto mi potom ostane? Znova mám byť úplne sám? Mňa to už nebaví ...“

„Harry, necháš ma dohovoriť?“ zasmiala sa nad jeho úprimnosťou i rozčúleným výrazom v tvári. Len kývol hlavou.

„Ešte neviem, či sa budem sťahovať spolu s rodičmi. Tá správa ma zaskočila a sama som sa zatiaľ nerozhodla. Ani ja nechcem byť niekde, kde nikoho nepoznám, ale na druhej strane, možno sa mi podarí zabudnúť a začať odznova.“

„Ja viem, lenže ...“

„Harry, no tak, ešte nič nie je isté. Ani zďaleka. Najprv si dokončím školu, už keď mi to zas ide tak dobre,“ uškrnula sa pri spomienke na nedávne zhoršené výsledky, spôsobené zlým psychickým stavom. „Potom sa uvidí.“

„Hermiona?“ ozval sa hľadiac do zeme. Uvažoval, či by jej predsa len nemal spomenúť, že Ron je istým spôsobom stále tu.

„Áno Harry?“

Nakoniec si to znova rozmyslel. Azda už po stý raz. „Budem musieť ísť,“ riekol a dvíhal sa zo stoličky. „Veľa šťastia s tým hľadaním.“

„Hm,“ prikývla a kývla mu na rozlúčku krútiac nad ním hlavou. Hnedé kučery jej poskakovali zo strany na stranu. Keď sa však po chvíli znova sklonila nad knihu, okolitý svet prestal pre ňu na chvíľu existovať.

Domov sa vrátila až večer a len čo vybehla do svojej izby, zbadala na podobločnici sedieť toho pekného výra, s ktorým vídala svoju sovičku. Pobehla k oknu sťahujúc si z rúk rukavice.

„Čo ťa sem privádza?“ spytovala sa ho, keď k nej výr načiahol svoju nôžku, aby si mohla od neho prevziať list. Alebo skôr krátku správu, ako zistila podľa obsahu.

„Zistil som niečo, čo nám možno pomôže pri hľadaní toho zvona. Podrobnosti ti poviem neskôr, len čo sa vrátime do školy. Myslím, že to nás posunie o krok bližšie k tej záhade. D.M.“

Hermiona civela na správu a na výra, ktorý uletel do noci. Znova zavrela okno a správu si prečítala ešte raz.

„Takže niečo zistil?“ šepla, hryzúc si spodnú peru. Ona toľko šťastia nemala. Aspoň dnes nie. Ale zajtra to skúsi znova. Veď v knižnici je celá hromada kníh, takže niečo nájsť musí. Nestrácala nádej. Hermiona si nevšimla tmavú postavu stojacu v tieni chodníka na protivnej strane ich domu. Plavovlasý mladík tam postával, kým znova nezavrela oblok. Potom si iba horko povzdychol a vykročil po chodníku ďalej. Aj taký krátky okamih mu stačil na to, aby sa mu na pár sekúnd rozbúchalo srdce ako šialené. A za to mohla jedine ona. Jeho malá, všetečná chrabromilčanka. Už teraz sa tešil a nevedel sa dočkať, kedy sa vrátia späť do školy. Tam jej mohol byť bližšie ako kdekoľvek inde. Na perách mu zaihral úsmev a keď sa po tichej ulici ozvalo „puk“, mladík sa odmiestnil.

17. kapitola

* Čierna hora *

Vzduch, ktorý zavieval od Jadranského mora bol mrazivý. Až nepríjemne mrazivý. Alecto teraz ocenila viac ako inokedy Anglické vrtochy počasia oveľa viac ako tieto ... tieto ... Kde to vlastne boli? Nevedela si spomenúť. A to sa len pred chvíľou snažila sústrediť na to miesto určenia. Žeby Zapadákov? Nie, to asi nie.

„Kde sme to do trolla uviazli?“ zahrmel jej brat Amycus, obzerajúci sa okolo seba s očividnou nedôverou. Chvíľu trvalo, kým mu Jonas konečne odpovedal, hľadiac ustavične do akejsi mapy, ktorú si pred pár dňami zohnali.

„Netuším,“ odvetil zarazene a mračil sa čoraz viac. „Neviem, čo sa stalo, veď sme postupovali správne. Miesto premiestnenia znelo Čierna hora.“

„Zjavne si zas niečo pokašľal,“ riekla uštipačne Alecto, hľadiac na zamrznutý povrch akéhosi jazera, na ktorom brehu teraz postávali ako tri soľné stĺpy.

„Samozrejme, ty si tá najmúdrejšia!“ odsekol jej drzo, nespúšťajúc oči z mapy. „Veľmi sme sa nepomýlili. Sme pravdopodobne na brehu Skadarského jazera. Skúsime to znova a tentoraz sa sústreďte, nie je to nič ťažké!“ vyštekol skladajúc mapu, no hrubé rukavice mu to sťažovali.

Alecto si len odfrkla a Amycus stojaci povedľa čosi zašomral. Ona ho však nevnímala. Ešte raz si znechutene obzrela nevábne pahorkaté okolie a zavrela oči, aby sa lepšie sústredila. Myslela len na to čudné i smiešne miesto. „Čierna hora, Čierna hora,“ opakovala si v duchu a potom pocítila, ako jej telom vplyvom kúzla slabo trhlo a ona sa premiestnila. Ešte začula dve ďalšie tiché puknutia, a keď potom znovu otvorila oči, ocitla sa v akomsi hmlistom údolí s Jonasom Averym po boku. Zatiaľ čo jej prišlo priam nevoľno, on mal na tvári víťazoslávny úsmev.

„Dokázali sme to! No nevravel som, že to nájdeme?“ zvolal podíduc bližšie k veľkému balvanu, ktorý stál pred nimi v skalnatom údolí.

„Toto je to údolie?“ opýtala sa vyjavene a očami ostražito pozorovala okolie. Jej ruka zatiaľ neomylne nahmatala ukradnutý prútik, ktorý si zaobstarali ako prvú vec, keď sa im podarilo jednu daždivú noc ujsť z Azkabanu. Až keď sa prstami dotkla štíhleho tela svojho prútika a pocítila jeho silu, ktorá z neho vyžarovala, až vtedy sa upokojila.

„Presne. Toto je Údolie hmiel. Vidíš tu hmlu? Je skvelá! Vieš, koľko ich tu musí byť? Pre Merlina! To bude armáda!“ žasol Jonas s očami vytreštenými od úžasu, ktoré mu vyliezali z jamôk úzkej, podlhovastej tváre.

„Lenže kde je Amycus?“ opýtala sa odrazu, keď si uvedomila, že sú tam len oni dvaja.

Jonas sa narovnal a poobzeral sa vôkol. „Ten tvoj kreténsky brat zas voľačo pohnojil. Nedivil by som sa, keby sme sa na prvý raz pomýlili hneď kvôli nemu.“

„Neurážaj môjho brata v mojej prítomnosti!“ zavrčala, ale Jonas sa len pousmial.

„Inak čo? Čo by si spravila, mačička? Vydriapala by si mi oči?“ posmieval sa jej, približujúc sa k nej s čudným výrazom v tvári, ktorý uňho tak neznášala.

„Presne tak, somár!“ zvolala a namierila naň svoj prútik. Zabodol sa mu priamo do priehlbinky pod krkom, dotknúc sa svojím mrazivým končekom jeho chladnej kože, ktorú poodhaľoval rozopnutý kabát a čierny sveter s okrúhlym výstrihom. Šál odhodil už predtým. Mal dojem, že ho škrtí. Na hlave mu sedela čiapka, ktorá mu ledva zakrývala uši. Keby sa nebola Alecto triasla od zimy, striasala by sa hnusom pri pohľade na Jonasa Averyho. V mysli sa jej premietali jeho nespočetné narážky na ich intímne zblíženie v stave núdze, ako to nazýval a tie sa miešali s opismi znásilnení, ktoré jej tak rád a detailne opisoval zakaždým, keď zmizol bez toho, aby im niečo povedal. Bola vlastne rada, že nie je na mieste tých úbožiačok, ktoré museli strpieť jeho násilie, hoci im potom zakaždým upravil pamäť, aby si poskytol dobré krytie a kvôli neopatrnosti ich nevystopovali. Ale aj tak to bolo z jeho strany veľké riziko.

Jonas však urobil šikovný manéver, keď sa akoby v jednej sekunde vyhol jej prútiku a chytil jej zápästia do oceľových zovretí svojich rúk a bolestivo jej ich vykrútil tak, že jej prútik vypadol z ruky. V tom okamihu si ju trhnutím pritiahol bližšie so spokojným smiechom a nahol sa k nej. Akoby si vôbec neuvedomoval možné hroziace nebezpečenstvo zo strany dementorov, ktorí sa tu kedykoľvek mohli objaviť.

„Mohol by som ťa pokojne mať ... tu a teraz ... zima mi neprekáža,“ šepkal zastretým hlasom, tlačiac sa na jej štíhle telo zahalené v mäkkom kožuchu. Špičkou nosa skĺzol od jej brady dole krkom, vdychujúc jej ženskú vôňu, ktorá ho dráždila od kedy ju poznal. Vždy po nej túžil. Poznali sa už viac ako sedemnásť rokov a on po nej stále bažil. A ona ho neustále odmietala. Čo mu bránilo v tom, aby ju pretiahol hneď teraz? Celkom nič. Ani ten jej tupý brat. Skoro sa rozosmial nad situáciou, ktorú mu priniesla táto chvíľa i jeho šikovnosť.

„Neopováž sa ma ani len dotknúť, ty nechutné prasa!“ varovala ho hlasom mrazivejším ako tunajšie počasie. Pripadala si ako v pasci. Pritlačená nedobrovoľne na jeho hruď, cítiac na krku jeho dych, ktorý navyše páchol cibuľou od raňajok nebolo nič príjemné.

Jonasov pohľad skĺzol k jej prsiam a na jeho perách sa usadil chlípny úsmev. „Kde do pekla trčíš Amycus!“ zlostila sa v duchu, pokúšajúc sa mu vymaniť zo zovretia, ale márne. Bola ako v okovách, keď sa zrazu ozval zvuk premiestňovania a oni od seba odskočili, načahujúc sa obaja po prútikoch.

Amycus sa zjavil v pravej chvíli, za čo mu bola jeho sestra vďačná, hoc len v duchu, ale i tak si neodpustila, aby naňho nenakričala. Veď keby nie jeho, neocitla by sa v takej situácii vôbec!

„Kde si do frasa bol, ty tupec!“ oborila sa naňho, zatiaľ čo si Jonas strkal prútik späť do vrecka kabáta.

„Zle som sa premiestnil,“ odvetil bezstarostne. „Stalo sa niečo?“ opýtal sa, keď videl, že je nahnevaná i nervózna zároveň.

„Našťastie nič,“ odsekla a zhlboka sa nadýchla a vydýchla, aby sa upokojila. „Tak kde si bol?“

„V dedinke Priboj,“ oznámil, vyťahujúc z vrecka akési noviny. „Toto som zobral. Sú to ich noviny, alebo čosi také ... Bude ťa to zaujímať Jonas,“ povedal netváriac sa príliš veselo.

„Myslíš?“ zašomral a vytrhol mu noviny z ruky. Tváre ich troch boli na titulke. „Do Salazara!“ zasipel zlostne. „Čo to je?“ Prečítal si názov novín. „Černokňažník? To je čo za stupídny názov?“

„U nich to znamená niečo ako zlý čarodejník,“ informoval ho pohotovo Amycus.

„A ty si zrazu pojedol všetku múdrosť sveta, či čo?“ oboril sa naňho a začítal sa do článku. Bol podobný ako ten v Dennom prorokovi. „To nie je nič nové, že nás hľadajú,“ vyštekol a chcel mu ten plátok vrátiť, keď mu Amycus prikázal, aby to prečítal do konca.

„Máme výpoveď očitej svedkyne Afrodity M. (32r.), ktorá vypovedala proti spomínanému mužovi z hľadanej trojice utečencov. Hľadaný Jonas Avery svoju obeť brutálne znásilnil v jej vlastnom dome. Obeť je stále v šoku, pretože ako sama vypovedala, pokúsil sa jej vymazať pamäť, ale jeho kúzlo nevyšlo. Domnievame sa, že pani Afrodita M. nie je jeho jedinou obeťou a preto upozorňujeme osamelo žijúce ženy, aby si dávali pozor a boli nanajvýš opatrné, kým väzňov nechytia.“

„Do horúcich pekiel!“ zaklial nahlas, až sa Alecto strhla. Hodil noviny na zem, namieril na ne prútikom a vyštekol: „Incendio!“ Noviny vzbĺkli a ostal z nich len popol. „Tak a teraz sa venujme tomu, prečo sem vlastne prišli!“ prikázal a otočil sa im chrbtom, zahľadiac sa do zahmleného údolia uvažujúc, čo ďalej.

***

Len čo sa Hermiona dostala cez bariéru steny na Londýnskej vlakovej stanici, ocitla sa na preplnenom nástupišti. Všade vládol čulý ruch a hurhaj, ako to už bývalo a jej kučeravá hlava sa rozhliadala na všetky strany, hľadajúc Harryho a Ginny. Bol to Harry, ktorý ju zbadal prvý a zamával na ňu, aby na seba upozornil. Mala čo robiť, aby sa k nim úspešne predrala cez dav študentov a ich rodičov, ktorí prišli vyprevadiť svoje ratolesti.

„Už som myslela, že to nestihneme,“ posťažovala sa im. „Otcovi vypovedalo auto službu a chvíľu mu trvalo, kým to opravil.“

Ginny len prikývla, pretože v mukelských autách sa nevyznala. Keby tak radšej hovorila o metlách, to už by si mali o čom poklábosiť.

„Našťastie si to stihla,“ odvetil Harry s úsmevom. „Myslím, že je na čase, aby som naložil našu batožinu,“ nadhodil a hneď sa pobral k vlaku s rukami plnými kufrov.

Hermiona pristúpila k Ginny a neustále sa obzerala. Ginny to už liezlo na nervy.

„Hľadáš niekoho?“ opýtala sa so zdvihnutým obočím kamarátky.

„Nevidela si Malfoya?“

Ginny to prekvapilo, ale nepovedala nič. Namiesto toho natiahla pred seba ruku a ukazala na hlúčik študentov, medzi ktorými bol i Draco a veselo sa zhováral s ostatnými spolužiakmi. No ... veselo ... Skôr by sa dalo povedať, že mu na perách sedel akýsi zádumčivý úsmev.

„Čo od neho chceš?“ vyzvedala Ginny.

„Niečo sa mu podarilo zistiť a ja som veľmi zvedavá, čo. Lenže tak skoro sa to asi nedozviem. Zrejme už nie je outsider, ako na začiatku školského roka,“ poznamenala, dívajúc sa na skupinku slizolinčanov.

„Zrejme nie,“ podotkla Ginny. „Počula som, že Pansy rozšírila klebetu, že Draco nie je zodpovedný za smrť Crabba. Zrejme preto zmenili ostatní svoje správanie.“

„Hm, zrejme,“ zopakovala a zamračene sa dívala na plavovlásku, ktorá sa do Draca priam zavesila. A hoci sa on ani len nepohol, alebo inak jej nedal najavo to, že si to všimol, ona sa od neho ani len neodlepila. Nevedno prečo to Hermionu škrelo. Ale hneď tie myšlienky zaplašila, pretože sa na nástupišti zjavil výpravca a vlak hlasno zapískal. Bol čas odchodu.

***

Ron bol nervózny. Chvíľu posedával, chvíľu sa prechádzal po chodbe, potom znova sedel, znova stál a chvíľu i len tak plachtil vzduchom prevrátený hore bruchom akoby plával vo vode. Vianočné prázdniny ... och, ako sa len kvôli nim nudil. Už mu to liezlo na mozog, túlať sa prázdnymi chodbami. Jediné čo na svojich potulkách stretával boli sadrové busty čarodejníkov, sochy čarodejníc, zvedavé osoby v začarovaných portrétoch a kovové brnenia rytierov. Najradšej posedával v Astronomickej veži. Odtiaľ mal skvelý výhľad na okolie, ktoré rád pozoroval a popritom uvažoval, čo s ním bude ďalej. Po tieto dni to robieval častejšie ako inokedy, keď bol zamestnaný pozorovaním svojej lásky z diaľky.

Keď si v duchu premietal tú osudnú chvíľu, okamih svojej smrti, keď sa mu kliatba oprela do hrude a ukončila jeho život ... bolo to ... Hovorí sa, že ak sa vás dotkne smrť svojím ľadovým prstom, ukazujúc na vás a vy viete, že váš koniec je na dosah, premietne sa vám pred očami celý život. Ron bol asi nejakou výnimkou, pretože jediné, na čo myslel a čo mal pred očami bola Hermionina zbožňovaná tvár a jej nežné čokoládové oči, ktoré tak miloval. Nie, ani len teraz to neľutoval. Nemal prečo. Zachránil život nikomu, koho miloval celkom nezištne, nesebecky ako pravý chrabromilčan. Už nebol slávny len Harry. Aj oni s Hermionou mali svoje zásluhy na páde lorda Voldemorta a neboli malé, hoci tie jeho boli in memoriam, ale bol taký slávny, že sa ocitol na kartičkách čokoládových žabiek. Teraz sa mu všetko zdalo také vzdialené.

Uvažoval nad tým, či by nebolo vhodné, keby sa jej konečne ukázal a odhalil jej svoju drobnú lesť a síce to, že sa z neho nejakým čudným pričinením osudu stal duch. Rokfortský duch. Bolo to zvláštne patriť medzi takú tlupu spolu so Zloduchom, Krvavým barónom, či Ufňukanou Myrtou, ale nemohol si vyberať. Momentálne mohol byť vďačný za to, že ho klobúk zaradil do Chrabromilu a on robil po zvyšok svojho času spoločnosť Takmerbezhlavému Nickovi. To nebol až taký zlý spoločník, hoci ho aj ten občas nudil svojim rozprávaním a nariekaním nad tým, že sa mu stále nepodarilo dostať sa do klubu Bezhlavých rytierov. Nič sa s tým však nedalo robiť.

Už z diaľky zbadal húfy študentov prichádzať kočiaroch zapriahnutých Testralmi, v sprievode profesorov z Rokvillskej vlakovej stanice a keby bol býval mal ešte srdce, teraz by sa trepotalo ako splašené vtáča. Stál v okne jednej z najvyšších Rokfortských veží a pozoroval študentov, hľadajúc v tom dave svojich priateľov i sestru. Netrvalo mu dlho, kým ich zočil. Sedeli v jednom kočiari spolu s profesorkou Jocelyn Spiderwickovou a zanietene sa o niečom zhovárali. Zamračil sa, keď v koči nasledujúcom za nimi zbadal partiu Slizolinských siedmakov spolu s Dracom Malfoyom a profesorom Trevorom. To by ho až tak nenazlostilo. Zachytil však pohľad mladého Malfoya, ktorý sa upieral na jeho Hermionu. Na jeho Hermionu! Zúril tak veľmi, že by bol v tej chvíli najradšej Malfoya zahrdúsil, alebo mu aspoň privodil odporné, chlpaté, fialové bradavice po celej tej jeho nafúkanej tvári, ale nemohol a tak len ticho zúril. Rozhodol sa, že si svoj hnev nechá nabudúce a len pre Draca. Dovtedy naňho skúsi nahuckať aspoň Zloducha, aby mu nejako okorenil i on školský život. Ale aspoň sa rozhodol. Možno práve preto, akým pohľadom prepaľoval ten sliziak Hermionu, možno práve preto, lebo bol príliš pobúrený, aby uvažoval s chladnou hlavou. Ale nič z toho ho momentálne nezaujímalo viac ako odhodlanie, že prv ako sa skončí tento deň, Hermiona Grangerová sa konečne dozvie, že je stále tu. A pre ňu.

***

Jocelyn Spiderwicková sedela v natriasajúcom sa koči ťahanom neviditeľným Testralom a spomedzi študentov, ktorých sprevádzala bola asi jediná, ktorá ho nevidela. Očami neustále prečesávala okolie a hoci použila na koč pár ochranných kúzel, nepustila prútik z ruky. I tak jej oči až pričasto zabiehali k miestu, kde malo klusať to čudné zviera.

„Vy ho nevidíte, však?“ ozval sa Harry po chvíli a pery sa mu skrútili do neveselého úsmevu.

Jocelyn pokrútila hlavou.

„Ste šťastný človek,“ odvetil závistlivo, mysliac na všetkých, ktorých stratil ... na všetku tu smrť, ktorú musel vídať, či chcel alebo nie. Smrť sa stala súčasťou jeho života a ako sa zdalo, nehodlala sa jeho spoločnosti vzdať.

„Myslíš?“ ani jej hlas neznel nadšene a v očiach sa jej zrkadlil obrovský smútok, ktorého príčiny poznala len jej sestra, ako jediná dôverníčka. „Ako vyzerajú? Sú naozaj také, ako sa o nich píše v knihách?“

Harry prikývol. „Áno. Sú také.“

Chvíľu bolo ticho, kým neprehovorila Luna. „S otcom sme boli cez Vianočné prázdniny v Himalájach. Hľadali sme Yetiov.“

„Skutočne?“ ozval sa konečne i Neville, ktorý však vyzeral tak, že neverí tým Luniným nezmyslom a príbeh o snežných mužoch zaradí medzi jej pochabé príbehy o Nargloch a iných neexistujúcich príšerách.

„Mhm,“ prikývla so zasneným pohľadom. „Je tam čarokrásne. Tie hory, ten sneh ...“ rozplývala sa. „Keď vyšlo slnko, pripadalo nám, že sme sa ocitli na lúke plnej diamantov. Tak krásne sa odrážali slnečné lúče od snehu ... A koľko ho tam bolo!“ zvolala ohúrene.

„Niečo ste aj našli?“ opýtala sa posmešne Hermiona, obrátiac stránku knihy, ktorú ani počas cesty vlakom, ani teraz nepustila z rúk.

„Ó, iste,“ odvetila Luna pobavene a to spôsobilo, že Hermionine obočie sa zamračene stiahlo nad očami, ktoré konečne uprela na kamarátku.

„Skutočne?“ zopakovala predošlú Nevillovu otázku, úplne vyvedená z miery tým, že Luna by mohla mať konečne v nejakých tých svojich výmysloch pravdu.

„Našli sme síce len ich obrovské stopy v snehu, ale aj to je neklamný dôkaz ich existencie,“ vyhlásila.

„Ach, aha,“ zareagovala Hermiona a vrátila sa ku knihe, ktorá sa jej zdala byť zaujímavejšia ako kamarátkine dobrodružstvá a vlastne aj táraninky, ktoré nebola ochotná počúvať. „Že vraj Yetiovia ... Kde na to chodí?“ pomyslela si a znova sa sústredila na svoju knihu.

Jocelyn počúvala ich rozhovor len na pol ucha, kým sa bezpečne nedostali za Rokfortskú bránu. Až potom zrušila ochranné kúzla a ponáhľala sa k bráne, kde už čakal Rokfortský hájnik Hagrid spolu s jej sestrou, bezpečne dohliadajúc na príchod študentov do školy. Allyssia sa však vytratila, len čo prišiel Trevor Bear a zmizla v útrobách hradu v jeho sprievode. Napokon odišiel i Hagrid a pred bránou ostala celkom samotná. Mávla prútikom vysloviac jednoduché kúzlo a brána sa sama zatvárala s tichým vrzgotom, ktoré spôsobili staré pánty. Zamrzla v pohybe, keď si všimla pár metrov za bránou akéhosi muža. Len tam stál a pozoroval ju, akoby sa nevedel odhodlať, čo spraviť. Srdce jej zamrelo v hrudi, keď si uvedomila, kto to je.

„Noxiss,“ šepla a jej líca v okamihu zrumeneli. Vrhla naň posledný pohľad, kým sa brána celkom uzatvorila a ona roztrasenou rukou na ňu nenamierila prútik, aby vyčarovala ochranné kúzla a zabezpečila ju silnými kúzlami.