Wardenka

20. kapitola

* V Kremli *

Čas sa priam neuveriteľne vliekol. Hermiona mala dojem, že ešte aj slimák by ho v tomto predbehol, keby bol pánom času on. Avšak bolo to hlavne tým, že bola taká nedočkavá a netrpezlivá. Škvrna, ktorú si tento týždeň objavila na tele, keď sa šla jeden večer osprchovať ju desila. Bola šedá a tiahla sa spod jej ľavého ucha po koniec lopatky a vpredu cez hrudník smerom k srdcu. Zatiaľ vyzerala len škaredo, ale neškodne. No nemohla vedieť, čo sa môže stať, tak ako nevedela celkom isto, čo ju spôsobilo. Tušila, že to má na svedomí jej predošlý stav a všetko, čo s tým bolo spojené, tak ako aj vznik dementora, ale nevedela, ako sa toho zbaviť. Mohla sa teda len domnievať, že škvrna zmizne spolu s dementorom, ktorého stvoril jej vlastný žiaľ. Aj teraz stála pred zrkadlom celkom nahá a obzerala si v ňom svoju podobizeň. Oči sa jej leskli slzami. Nevedela, čo má robiť. Nechcela o tom povedať ani Harrymu, Ginny a už vôbec nie Ronovi. Ten si taktiež vytrpel svoje, načo ho trápiť ešte viac, keď už sa aj tak obviňoval za všetko, čo sa s ňou dialo? Jediný, kto jej ostal, bol iróniou osudu Draco Malfoy. V ňom začala vidieť jediného človeka, ktorý jej mohol pomôcť zbaviť sa raz a navždy toho tmavého znamenia. Len čo si naňho spomenula, celá sa rozochvela. Ako ľad studenými rukami si na seba natiahla mäkký župan a pokúšala sa upokojiť.

Skúšala uhádnuť, čo pre ňu vlastne znamenal. On, Draco Malfoy. Plavovlasý slizolinčan, ktorého predtým nevedela ani len vystáť a v treťom ročníku mu dokonca jednu vrazila do nosa, dúfajúc, že mu zlomila ten jeho všetečný nos, ktorý držal vždy tak vysoko. Lenže teraz? Bola zmätená viac ako kedykoľvek predtým, keď bola s Ronom. Pravdaže, s ním to bolo iné, boli priatelia a ona sa doňho zaľúbila tak trochu bezhlavo už vtedy, keď ho uvidela sedieť v kupé s tou špinkou na nose. Bol taký naivný a krásny. Zdal sa jej byť krásny a ešte vždy taký pre ňu bol, lenže bol duchom. A Draco? Ten bol živý, z mäsa a kostí, jeho pohľad ju spaľoval a celkom rozochvel. Nehovoriac o tom, čo cítila nedávno, keď sa jej dotýkal v ten deň, keď mu ukázala tú škvrnu, ktorá hyzdila jej telo. Nechcela to rozoberať. Nie teraz, keď sa Ron vrátil, hoc v takej nehmotnej podobe. Svoje city k Dracovi, ak v nej aj nejaké akýmsi čudným a záhadným spôsobom vzklíčili k tomuto slizolinčanovi musí stoj, čo stoj uhasiť. Nemohla si dovoliť cítiť k nemu čo i len viac ako obyčajnú náklonnosť, či vďaku už len preto, lebo jej zachránil život.

„Tak dobre, Draco Malfoy, ak si to želáš, nemám nič proti tomu, aby sme boli priatelia,“ zaševelila si popod nos a pritiahla si golier županu bližšie k telu. Letmá pohľad na hodiny prezradil, že je najvyšší čas ísť do postele. Ak chcela byť ráno fit, musí sa poriadne vyspať. Od zajtrajška bude veľa závisieť. Ak nenájdu nejaké pojítko alebo stopu ako ďalej, bude stratená. Na Harryho a Ginny sa už nehnevala. Bola pochabá, to musela uznať i ona, že jej správanie sa nedalo označiť nijako inak, ale keď si pomyslela na všetky tie noci, keď bol Ron s ňou a ona si myslela, že sa jej s ním len sníva ... bola prosto poriadne hlúpa, keď na to neprišla skôr. A to je vraj šikovná a nadaná? Figu borovú! Možno by mohla brať svoj vtedajší žalostný stav a užívanie elixíru Bezsenného spánku ako poľahčujúcu okolnosť, ale už len fakt, že brala ten elixír jej mohol napovedať, že Ron nie je žiadnym snom. Čo už. Stalo sa. Hlavné bolo, že sa všetko vyjasnilo. Teda ... nie celkom všetko, ale teraz si nad tým ostatným lámať hlavu nebude. Na to bude čas potom, keď sa zbaví znamenia i dementora.

***

Draco ju v sobotu čakal na určenom mieste. Meškala, ale nebola to tak celkom jej vina. Najprv sa pohádala s Ronom, ktorý bol proti tomu, aby šla kamkoľvek sama s tým krpatým slizolinčanom ako sa vyjadril a potom skúšala presvedčiť Harryho, že sa jej určite nič nestane za bieleho dňa pri obhliadke nejakej starej relikvie v muklovskom meste. Veď čo by sa už len mohlo? Harry trval na tom, že pôjde s nimi, ale Hermiona bola tvrdohlavá. No napokon i tak ustúpila. Uznala, že s Harrym po boku si nebude až tak veľmi pripúšťať Dracovu prítomnosť, ako by to bolo, keby boli na tej výprave len oni dvaja. A napokon, bola rada, že Harry túto bitku vyhral, pretože jej stačil jediný pohľad na Draca Malfoya a ona sa znova rozochvela, spotili sa jej dlane a rozbúchalo srdce. To sa jej nestávalo ani len pri Ronovi a to bolo veľmi podivné.

„Grangerová, Potter,“ riekol ako na pozdrav a stroho kývol hlavou.

„Zdravím, Malfoy,“ zatiahol lenivo Harry. Bolo to čudné, keď sa takto stýkali, bez nepriateľských výrazov v tvárach, bez prútikov v rukách pripravených k boju. Ešte stále si na to nezvykol, ale nebol to zlý pocit.

„Ideme?“

Harry pozrel na Draca a znova na Hermionu, akoby čakal, že si to na poslednú chvíľu rozmyslia, no nestalo sa. Hermiona prikývla a tak nasledoval jej príklad.

„Miesto určenia je teda Kremeľ, Červené námestie. Myslite len na to, aby sa nestalo, že vám pri premiestňovaní bude časť tela chýbať,“ upozornil ich Draco, načo si len Harry odfrkol, akoby to už predtým nevedel, ale Hermionina tvár zvážnela. Pamätala si na situáciu, ktorú im popisoval Ron, keď sa od nich pri hľadaní horcruxov oddelil a sám sa premiestňoval. Vtedy sa mu stala malá nehoda. Preto skúsila nemyslieť na nič iné a sústredila sa len na tri slová, ktoré jej kolovali mysľou. Kremeľ, Červené námestie. Kremeľ, Červené námestie. Opakovala si to dovtedy, kým sa plne nekoncentrovala a potom sa premiestnila. Tak ako Harry a Draco. Keď otvorila oči, najprv s hlbokým povzdychom zistila, že je celá a nechýba z nej našťastie celkom nič a až potom sa rozhliadla po námestí.

Ruské mesto Kremeľ bolo skutočne symbolom sily, pevnosti, moci a nedobytnosti Ruska, presne tak sa o tom dočítala v jednej zo zemepisných kníh ešte na základnej škole. Pôdorys Kremľa, čo je približne dvadsaťosem hektárov, tvorí nepravidelný trojuholník. Jeho múry sú vysoké päť až devätnásť metrov, hrubé tri a pol až šesť a pol metra a stráži ho dvadsať veží. Prvá zmienka o tomto mieste sa viaže k roku 1156, keď zakladateľ Moskvy Jurij Dlhoruký nariadil, aby sa na mieste dnešného Kremľa postavila drevená pevnosť. Od vtedy bolo toto mesto ťažko skúšané napríklad i Tatársko-mongolskými hordami a mesto sa menilo. Kremeľ sa dokonca stal prechodným sídlom ruských cárov. Keď ho v roku 1737 zničil rozsiahli požiar a o 85 rokov neskôr aj Napoleonova armáda, nič nezabránilo v tom, aby toto mesto znovu obnovili a jeho pamiatky zrenovovali.

„Pozrite, tam je,“ vyhŕkla, keď ukázala na obrovský zvon, na ktorý sa už aj tak obaja obdivne pozerali.

„Poďme,“ pobádal ich Harry a vykročil k zvonu.

Hermiona si však pozorne všímala svoje okolie. Nikdy tu nebola a mesto ju úplne očarilo. Nebolo tu  tak ako v šedom a pochmúrnom Londýne. Tu to hýrilo farbami. Veže a vežičky okrúhleho tvaru cimburia a všetkých farieb, na aké si v tej chvíli len vedela spomenúť. Na dohľad bola i Spasská veža, budova vystavaná z červeného kameňa, alebo pálenej tehly. Nevedela to určiť, avšak ešte i jej veža ako jediná špicatá bola červená.

V pozadí zvona stál Chrám Vasilija Blaženého, alebo tzv. Pokrokovský Chrám, vystavaný v rokoch 1555 až 1560 majstrami Barmom a Postnikom, ktorý dal postaviť cár Ivan Hrozný na pamiatku víťazstva nad Kazašských chanátom v roku 1552. Chrám sa skladá z desiatich kostolov, ktoré si vôbec nie sú podobné. Aj vnútorná výzdoba v kažkom kostole je rozdielna. Ľutovala, že nebude mať toľko času, aby si to mohla sama pozrieť a pokochať sa tou veľkolepou krásou, lebo tí dvaja ju budú isto súriť, aby sa vrátili včas. Veľa času im už aj tak neostávalo.

„Hľadajte hocičo,“ upozorňoval ich Harry. „Nevieme presne, čo máme hľadať, tak si všímajte všetko, lebo i najmenší a zdanlivo nepodstatný detail by mohol byť dôležitý.“

„Iste,“ pritakal Draco a pristúpil k zvonu čo najbližšie, aby ho mohol preskúmať, presne tak ako Harry s Hermionou.

Harry sa dotkol rukou kovového povrchu zvona a pozorne hľadel na jeho vypracovanie. Naozaj nevedel, čo by mali hľadať. Takéto zvony sa označovali zvyčajne ako kovový nástroj, zväčša zhotovený z bronzu a kužeľovitého tvaru. Jeho povrch mal na sebe veľa výzdoby. Ornamenty, portréty a nápisy. Bolo ťažké medzi tým všetkým nájsť niečo, čo by ich posunulo o krok ďalej v hľadaní, ale ani jeden z nich sa nechcel vzdať tak ľahko.

„Ak je legenda aspoň z časti pravdivá, mohli by sme tu niečo nájsť,“ prerušila ticho Hermiona. „Noxiss vravel, že ho vyrobili trpaslíci, nie? A po požiari ho odniesli preč zanechajúc tu len kópiu zvona. Možno by sme mali hľadať niečo, čo je typické pre trpaslíkov.“

„Čo ako? Krompáče a kladivká?“ uškrnul sa Harry, ale smiech ho razom prešiel, keď Hermiona nahnevane našpúlila pery, chystajúc sa niečo mu odvrknúť, no prerušil ich Draco.

„A čo tak runy? Aj tie používali, však?“ ozval sa skúmajúc akési znaky celkom na dolnej časti toho kovového monštra.

„Hej,“ odvetila Hermiona a ponáhľala sa k nemu. „Používali ich hlavne ak si podávali tajné správy. Našiel si niečo?“

„Vyzerá to tak,“ pritakal a nechal ju, aby si to obzrela.

Hermiona si kľakla a vytiahla z vrecka papier s perom a znaky si rýchlo prepísala. Keďže Harry nebol v runách nikdy celkom dobrý, nevedel, čo ten nápis znamená a poprosil ju o jeho preloženie.

„Je to v podstate dosť čudné a nevedie to k ničomu. Ten nápis znamená – Mám svoju moc, keď rodí sa noc – lenže nám to nedáva žiadny zmysel. Posledný symbol ma však veľmi mätie a neviem ... mám dojem, že som ho niekde videla, ale neviem kde.“

Obaja, Draco i Harry sa nahli ponad jej plece, aby si pozreli symbol, po ktorom stále poklopkávala špičkou perom.

„Veď to je symbol Ministerstva mágie,“ odvetil prekvapený, že to nepoznali hneď. Symbol dvoch prekrížených prútikov v záplave iskier sršiacich z ich koncov a medzi nimi dvojité w.

„Skutočne? Ešte nikdy som nevidela symbol ministerstva, ani som netušila, že nejaké majú,“ odvetila Hermiona na svoju obranu a hanbila sa, ako jej niečo také mohlo uniknúť.

„To preto, lebo je staré a v dnešnej dobe sa používa len zriedka a i to na právnických dokumentoch, aby im dodalo väčšiu váhu a dôležitosť. Nikdy inde ho nenájdete. Je to niečo ako druhý podpis ministra mágie. Aureo sigillo, alebo zlatá pečať. Ale zaráža ma, prečo je tu náš symbol a nie symbol ruského ministerstva mágie, alebo tak.“

„Veru, je to čudné. To by znamenalo, že ten zvon je niekde na našom ministerstve? Nezdá sa vám to divné?“

„Vlastne ... raz som niečo o tom čítal ... možno je to ten zvon,“ pokrútil hlavou Draco a ponáhľal sa s vysvetlením. „V roku 1737 uzavrelo Anglicko s Ruskom pakt o medzinárodnej čarodejníckej pomoci. Obe strany si vtedy vymenili vzácne dary. Anglicko dalo Rusku vzácny modrý diamant osadený do zlata a upravený ako náhrdelník. Rusi ho vyhlásili neskôr za jeden z korunovačných klenotov. Bol to dosť veľký kameň s rozmermi asi ako detská rúčka. A Rusi dali Anglicku to, čo od nich toľké roky žiadali. Obyčajný zvon. Rusko oňho nestálo, nakoľko malo jeho kópiu a zrejme nepoznali jeho čarovnú moc. Čudné, že na to neprišiel ani ten ich slávny čarodej Rasputin.“ Draco pokrčil plecami, akoby sa nič nestalo a takého vedomosti sypal z rukáva bežne. Nielen Harry, ale i Hermiona naňho hľadela priam zbožne. Takéto poznatky nemala a teraz bola šťastná, že sa Draco Malfoy akýmsi zázrakom priplietol do jej života.

„Odkiaľ to všetko vieš?“ ozvala sa, keď sa konečne spamätala.

„No, rád čítam,“ priznal a tešilo ho, že v nej vzbudil taký záujem, možno i malú štipku rešpektu.

Hermiona sa zamyslela. „Lenže i tak to nedáva žiaden zmysel. Ak by mal byť v Anglicku, kde potom je?“

Draco pokrčil plecami, ale Harrymu zasvietili oči. „Ak by si mala čosi také, kde by si to dala ako hlava ministerstva?“ opýtal sa s úsmevom na tvári. „Podľa mňa je tam. Mal by tam byť. Oddelenie záhad je na jeho úschovu ako stvorené, či nie?“

„V podstate ... asi máš pravdu,“ pritakala, ale aj tak jej na tom čosi nesedelo. No zatiaľ nevedela čo. „Tak čo? Odmiestnime sa späť?“ opýtala sa.

„Mali by sme, je najvyšší čas. I tak sme sa tu dlho zdržali,“ hlesol Harry.

Len čo sa premiestnili späť do Rokville, rozdelili sa. Draco šiel svojou cestou a Harry s Hermionou išli do Troch metiel, kde na nich mala čakať Ginny.

Draco sa vracal do hradu, keď za ním zahúkal jeho výr. Vzal si od neho list a chvatne ho roztvoril. Ako čakal, bol od strýka Noxissa. Čím ďalej, tým viac sa mračil. To, čo tam našiel sa mu vôbec, ale vôbec nepáčilo. Keď si v ten deň líhal unavený do postele, myslel na Hermionu a na šedé znamenie, ktoré jej vystúpilo na pokožku.

„Znamenie, ktoré v nej nechala temná bytosť. Označila si ju a vráti sa po ňu. Aj moja manželka také mala, no ona zomrela prv ako si ju dementor našiel.“

Pretočil sa v posteli na brucho a rukami zovrel vankúš. „Ako tomu zabrániť? Naozaj je ten zvon na ministerstve? A bude fungovať?“

Otázky, ktoré mu vírili hlavou boli bez odpovedí. Ale to nebolo všetko, čo mu strýko napísal. Chcel sa s ním stretnúť. Zajtra. Nemal žiadne námietky. Možno mu poradí ako postupovať ďalej. Kto vie? Mal by sa pokúsiť zaspať, zajtra sa možno všetko vyrieši, ak bude mať šťastie, na niečo prídu.

***

Noxiss Malfory bol presný ako švajčiarske hodinky. Už včera sa spojil s riaditeľkou, aby požiadal o dovolenie navštíviť svojho synovca a ona nenamietala. Dokonca mu veľkoryso ponúkla na ten rozhovor svoju kanceláriu. Keď sa tak rozhliadal okolo, už vedel prečo. Toľko uší naraz!

„Úžasné odpočúvacie zariadenie,“ pomyslel si, keď si skúmavo prezeral tváre v portrétoch.

„Draco hneď príde, už som poňho poslala,“ oznámila mu, len čo sa vrátila do kancelárie. Napravila si okuliare a milo sa usmiala, keď si všimla, ako si prezerá obrazy. „To sú portréty bývalých riaditeľov tejto školy,“ oznámila a on prikývol.

„Myslel som si to madam a ešte raz vám ďakujem,“ odvetil slušne ukloniac sa postaršej dáme.

„Prosím vás, to nestojí za reč. Ako ste vravel, týka sa to slečny Grangerovej. Vari sa to celé ešte neskončilo?“

„Na to vám neviem odpovedať s istotou, madam. Ľutujem,“ riekol a bol rád, keď sa na dvere ozvalo zaklopanie a dnu vošiel jeho synovec.

„Tak dobre, nechám vás osamote,“ riekla zdvorilo Minerva, hoci ju zožierala zvedavosť.

„Vitaj strýko,“ pozdravil ho mladík a ukázal na stoličku. „Nesadneme si?“

Noxiss sa znova rozpačito poobzeral po portrétoch a Draco si to všimol a zasmial sa. „Nebude ti vadiť, ak ...“ vytiahol z vrecka svoj prútik, zamával ním vo vzduchu a použil neverbálne kúzlo zamedziac tomu, aby tie zvedavé postavy v portrétoch čosi počuli.

„Teraz je to oveľa lepšie,“ nadhodil už s úsmevom Noxiss. „Najprv chcem vedieť, ako sa má tá slečna.“

Draca to prekvapilo, ale odvetil mu popravde, že sa má fajn.

„To je dobre,“ zatiahol a premýšľal, odkiaľ začať. „Bol som za tvojim otcom. Dúfal som, že by niečo mohol vedieť, hoci len netušiac. Veľmi som však nepochodil.“

„Nechápem, čo by mohol ocko vedieť?“

„Niečo o zvone.“

„No, my si myslíme, že sme našli ten správny,“ riekol zadumane.

„Vy ste ho našli?“

„Ako vravím, aspoň si to myslíme. Je to Car kolokol.“

„Ten zvon z Ruska?“

„Ten. A možno vieme, kde sa nachádza, len to potrebujeme zistiť a overiť si to.“

„Pokročili ste viac ako ja za tých pár rokov,“ zahundral uvažujúc o svojich schopnostiach. Nepovažoval sa za zlého čarodejníka, ale ani nijako extra nevynikal. „Vieš, mne napadlo, že Voldemort musel dementorov niečím ovládať, keď ho slepo poslúchali a uvažoval som, či práve on neobjavil ten zvon a jeho moc. Preto som navštívil tvojho otca, lebo ako jeden zo smrťožrútov o tom mohol vedieť.“

Draco sa zamyslel. Takéto vysvetlenie mu na um ani len nezišlo a obrátil pohľad k bývalému profesorovi a vedúcemu ich fakulty. Pravda bola, že Severus Snape mal k Voldemortovi vždy bližšie ako jeho otec. Čo ak vie niečo, čo by im pomohlo? Neváhal a jediným mávnutím prútika zrušil dané kúzlo. „Scoprire orecchi!“ zvolal a pozrel svojmu bývalému profesorovi priamo do očí.

„Profesor Snape, smiem sa vás na niečo opýtať?“

Snape nepreriekol ani slova, kým si stále zvedavo obzeral Noxissa. „A čo tak najprv predstaviť nás, Malfoy. Vari si zabudol na slušné spôsoby?“

Draco sa uškrnul a svoju spoločenskú chybu okamžite napravil.

„Tak čo to bude?“

„Počul ste niekedy o tom, že by Voldemort vlastnil Car kolokol?“

Severusova tvár neprezrádzala zhola nič. Až kým sa kútik jeho tenkých, ružových pier nepovytiahol a naznačil jemný úsmev.

„A prečo si myslíš, že ti to poviem?“ opýtal sa a zmizol z portrétu. Draco i Noxiss na seba neveriacky pozreli a mladík len pokrčil plecami, akoby tým svojho profesora chcel ospravedlniť. Avšak v Snapovom portréte sa čosi mihlo a o chvíľu bol znova späť.

21. kapitola

* Dve možnosti *

Keď sa riaditeľňa znova ponorila do ticha a Draco Malfoy so strýkom odišli, Severus znova vstal a opustil svoj portrét v riaditeľni, len aby sa mohol objaviť v inom vedľa svojho profesora i priateľa, Albusa Dumbledora. Ten sedel zahrabaný až po uši medzi knihami, obklopený z troch strán masívnymi policami a na prvý pohľad by sa bolo zdalo, že ho ani len nezaregistroval. Ale opak bol pravdou.

„Deje sa niečo, Severus?“ opýtal sa ho Dumbledore, keď si Severus prisadol a hneď nato znepokojene vstal akoby bola tá stolička celá žeravá.

„Nie som si istý,“ zahundral ledva počuteľne a to donútilo Albusa na pár sekúnd odtrhnúť zrak od knihy a vzhliadnuť na svojho dlhoročného priateľa.

„Kvôli tomu zvonu?“ ozval sa vševedúco a Severusa ani len neprekvapilo, odkiaľ to môže vedieť. On prosto vedel vždy a všetko. Hoci by rád vedel, v čom tkvie tá záhada, ani tentoraz nevyzvedal. Nemal to vo zvyku.

„Mňa netrápi ten zvon, ale všetko ostatné, čo by z toho mohlo vyplynúť.“

„Rozumiem, ale musíš uznať, že si predsa len konal správne, keď si im povedal všetko, čo o tom vieš. A to, čo urobia oni ... bude to ich osud, ich vôľa. Nemusíš mať preto žiadne výčitky,“ dohováral mu Albus, ale nepochodil.

„Lenže ja mám dojem, že som ich poslal na smrť!“ rozčuľoval sa, ale hneval sa len a len sám na seba.

„Nie, neposlal. Ty si im len prezradil, čo si vedel. Severus, nekomplikuj to. Uvidíš, že všetko napokon dobre dopadne.“

Severus si posmešne odfrkol. Neveril tomu, čo práve jeho priateľ povedal. Nemohlo to dopadnúť dobre. Nie po tom, čo videl ten zvon a čítal to, čo ... Vzdychol si a jeho pery sa zovreli do tenkej, tvrdej linky. Určite to neskončí dobre a on si vezme na svedomie ďalší nevinný život. Vedel, že si bude vyčítať, čo sa neodvratne stane, ale ak bola pravda, čo mu povedal Draco Malfoy a jeho strýko, so slečnou Grangerovou to nevyzeralo dobre, hoci sa zdalo, že je po všetkom. Tak čo mal robiť? Bolo to buď – alebo! A on sa rozhodol. Nevedel, či to bolo práve správne rozhodnutie, ale on sa im len snažil pomôcť. Tak ako to celé roky robil v skrytku a potajme. Draco mu však musel sľúbiť, že Harryho z toho vynechá pokiaľ len bude možné. Aj po toľkých rokoch a po tej nenávisti, ktorú cítil k jeho otcovi a snažil sa ju prekonávať (nie veľmi úspešne) sa ho snažil ochrániť. Hoci aj prostredníctvom Harryho rivala a nepriateľa Draca. No, ako sa zdalo, aj toto nepriateľstvo sa pomaly kamsi vytrácalo. Zdalo sa, že Harry je ozajstným hrdinom. Darilo sa mu to, čo sa nepodarilo jemu za celé tie roky. Otočil sa a zadíval sa na sivovlasého starca, ktorý vôbec nepochyboval o tom, že to tie deti zvládnu. Tak ako nikdy nepochyboval o Harryho schopnostiach. Mal by mu veriť i teraz? „Bláznivý starec,“ pomyslel si a na perách sa mu objavil neveselý úsmev. Podišiel k regálu s knihami a jednu z nich si vybral, pustiac sa do čítania. „A možno má pravdu,“„musel som im povedať pravdu a všetko čo viem. Musím len veriť, že to nejako ... zvládnu,“ dodal neisto. Až pridobre vedel, aké riziko v tom tkvie a čo sa za tým všetkým skrýva. A pri tom pomyslení sa mu znova tvár skrútila do zlostnej grimasy a v duchu hromžil, že to tak musí byť a preklínajúc tie čierne hnijúce obludy. V hlave sa mu vynorila predstava nechutnej smrti a mimovoľne sa striasol. No nech sa snažil akokoľvek zahnať myšlienky od seba, stále naň dorážali rovnako, ako i výčitky. hútal Severus,

***

Len čo Draco vyprevadil svojho strýka zo školy a rozlúčili sa za prítomnosti Hagrida pred Rokfortskou bránou, odkráčal späť k škole, ale nešiel dovnútra. Potreboval sa prejsť a utriediť si myšlienky. Musel popremýšľať, čo spraví ďalej. Ale nedostal sa ďaleko, keď narazil na Harryho. Sotva prišiel s soviarni. Prevrátil očami a uškrnul sa.

„Zablúdil si? Sieň slávy je iným smerom,“ doberal si ho Draco a uvažoval, či neprestrelil. Nechcel si ho rozhnevať teraz, keď medzi nimi panoval akýsi mier. Ale Harry sa len zasmial.

„Nezablúdil, nemaj obavy. Ale čo ty tu a sám? Si ľahkým terčom pre hentú skupinku bifľomorčanov, vieš o tom?“ uškrnul sa Harry a prstom ukázal na partiu siedmakov, ktorí sledovali Draca, teraz mávajúc Harrymu na pozdrav a nenápadne schovávajúc svoje prútiky.

Draco len ľahostajne mykol plecom. „Sú to zbabelci.“

„Možno, ale sú v prevahe,“ dodal a i Draco sa pousmial.

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa Harry, akoby tušil, že má Draco niečo, čo mu chce povedať.

„Ide o ten zvon,“ vychrlil zo seba jedným dychom bez premýšľania.

„Áno? A čo je s ním?“

„Je to pekne komplikované, Potter. Ale už viem, kde je a i to, že Voldemort ho nikdy nevlastnil.“

„Odkiaľ to vieš? A prečo si myslíš, že by s tým mal mať niečo spoločné Voldemort?“ Harryho obočie sa zamračene stiahlo, keď nad tým uvažoval a premýšľal, čo na tom môže byť také zložité.

„Dnes bol za mnou strýko. Myslel si, že by niečo mohol vedieť môj otec. Uvažoval nad tým, ako bolo možné, že Voldemort dokázal ovládať dementorov a napadlo ho, že sa im zrejme vyhrážal a držal ich nakrátko niečím, čo mohlo spôsobiť ich záhubu. Preto bol za otcom, ale nepochodil. Otec nebol Voldemortovi až taký blízky. Ale napadla ma iná možnosť.“

„A to?“ vyzvedal Harry nevediac sa dočkať rozuzlenia toho rozprávania.

„Snape.“

„A čo s tým má zas on?“

„To som do dnešného dňa netušil ani len ja,“ vydýchol a pokračoval v rozprávaní. „Napadol mi on, pretože mal k Voldemortovi bližšie. A mal som pravdu. Snape mi povedal, že Voldemort ten zvon nikdy nevlastnil. Vytvoril si len jeho kópiu a tou zastrašoval dementorov.“

„Nejde mi do hlavy, prečo by si Voldemort robil kópiu, keď mohol mať originál.“

„Ani ja som to nechápal, ale už to viem. S tým zvonom je spojená akási kliatba. Krvavá kliatba. Zrejme nechcel riskovať. Na to, aby si ho dokázal rozozvučať, musíš ju vysloviť.“

„Teda ... to mi chceš ...“ zajakával sa Harry nahlas premýšľajúc, keď mu súvislosti zapadali jedna do druhej ako kocky skladačky, „chceš mi povedať, že Hermione niet pomoci? Aj keby to kúzlo vyslovila a zbavila sa toho dementora, zomrie?“

Draco len nemo prikývol a sledoval, ako Harry zbledol pri predstave straty svojej kamarátky. Nikdy necítil nič viac ako chvíľkový súcit, keď zomrel Crabbe. Neboli si až taký blízky. Nikdy ich nemal za skutočných kamarátov. Pravda bola, že ich len využíval. Aký bol len hlúpy a sebecký. A potom si spomenul na Hermionu. Krásne, múdre dievča s mandľovými očami a jemnými kučeravými vlasmi ako leží niekde bezvládne na zemi a z tela jej uniká život. Z tých jemných, mäkkých pier, ktoré by naposledy vydýchli. Líca, ktoré tak nádherne vedeli zrumenieť by navždy pobledli a tie jej oči ... navždy by stratili svoju iskru. Okamžite tú predstavu zaplašil. Bolo to viac ako neznesiteľné. Dych sa mu zrýchlil a prišlo mu tak úzko. Cítil sa tak bezmocne ... Už chápal, ako sa musel cítiť Harry.

„A čo urobíme?“ prerušil mĺkve ticho Harry, keď sa spamätal. „Povedal si, že vieš kde je ten zvon?“

Draco premýšľal, koľko mu toho ešte môže povedať. Pamätal na sľub, ktorý dal Snapovi, ale myslel i na to, že bez Pottera to isto nezvládne. „Viem kde ho hľadať. Je bližšie ako sme si mysleli.“

Harry zdvihol hlavu a ich pohľady sa stretli.

„Na ministerstve mágie. Majú ho niekde na Oddelení záhad. Tak ako sme predpokladali.“

Harry chvíľu premýšľal, kým sa ho opýtal. „Musíme nájsť spôsob, ako ho rozozvučať i ako sa vyhnúť tej kliatbe. Pomôžeš mi? Nechcem, aby o tom Hermiona vedela,“ žiadal ho Harry. Koho iného mal požiadať o pomoc? Ron bol mŕtvy a ako duch mu bol bezplatný. Ginny ohroziť nechcel presne tak, ako nechcel stratiť Hermionu. Zdalo sa, že jeho poslanie zachraňovať sa ešte neskončilo. Avšak ak to prežije tentoraz, bude to zázrak. Keby len predsa pri tom stratil život a pobral sa do krajiny tieňov, urobí to. Urobí to kvôli Hermione. Ona by to preňho urobila tiež. Boli predsa najlepší priatelia.

Draco k nemu natiahol svoju bielu ruku a Harry zovrel vo svojej dlani jeho štíhle, dlhé prsty. „Platí,“ odvetil krátko a vážne akoby práve v tej chvíli spečatili svoj osud. Dvaja mladí muži, ktorí sa od prvej chvíle nenávideli teraz museli splniť to, čo si predsavzali bok po boku.

***

Jocelyn ani nedýchala. Trasúcou rukou si zakrývala ústa a s vytreštenými očami čakala, čo bude ďalej. No chlapci odišli a ona sa oprela o chladnú stenu soviarne. List, ktorý chcela poslať ležal premočený na zemi. Mohol za to ranný dážď, po ktorom zem ešte neobschla. Celkom naň zabudla, no keď sa poň zohýnala zistila, že sa jej trasie ruka.

„A ja som si myslela, že to už skončilo. Že je to stará história. Merlin! A oni už tak pokročili?!“ celá zhrozená si spomenula na deň, keď jej Hermiona s úsmevom na tvári vrátila tú knihu. Nedošlo jej, že môže byť spokojná preto, lebo našla, čo hľadala. Situácia však bola vážna. Ak je pravda to, čo počula a ona o tom ani len nepochybovala, životy minimálne troch študentov boli ohrozené. Vzkypel v nej hnev. Zo všetkého vinila len jedného jediného muža a tým nebol nik iný než Noxiss Malfory. List, ktorý stále držala v ruke pokrkvala a s hnevom odhodila. Odhodlaná a neberúc ohľad na nič, si to namierila priamo k Rokfortskej bráne, za ktorou sa odmiestnila.

Len čo sa ocitla pred bránou jeho domu, vbehla na chodník rozčúlená ako fúria a silno (azda až príliš) zabúšila na jeho dvere. Búchala dovtedy, kým sa neotvorili. Búchala i vtedy, keď ju strhol do náručia snažiac sa ju upokojiť, ale márne. Jocelyn i ďalej zovretou päsťou udierala do jeho hrude sypúc mu na hlavu slová výčitiek a obvinení.

„Všetko je to len tvoja vina! Ale oni nesmú zomrieť! Nesmú! Musíš ich zastaviť! Musíš niečo urobiť! Je to tvoja vina!“

A Noxxis tam len stál, poddávajúc sa jej hnevu, kým si ju konečne neprivinul užialenú na hruď. Vedel, že ho sem nepriviedli len tie deti, ale i to, čo sa stalo pred rokmi. Avšak najhoršie bolo zistenie, že ju stále ľúbi tak vrúcne ako kedysi a ona mu nemôže patriť. Ale mohol za to, čo sa stalo? Teraz ... po tých rokoch si tým už nebol istý. Vlastne si vinu nikdy nepripisoval. Ale ako mohol zo všetkého viniť ženu, s ktorou mal dcéru? Svoju manželku, ktorú sa naučil svojim spôsobom ľúbiť?

Jocelyn ani nevedela ako sa dostala do vnútra. Oči mala stále červené a opuchnuté od plaču, vlasy rozviate a neupravené ako divožienka.

„Vypij to, bude ti lepšie. Je to upokojujúci čaj z medovky,“ prihovoril sa jej a ona sa načiahla po šálke, ktorú jej podával. No zachveli sa jej ruky a tak ich radšej stiahla a skryla si ich v záhyboch tmavomodrého habitu. Sledovala ho teda, ako čajovú šálku s tanierikom, ktorá bola ozdobená kvetinovým ornamentom položil na stôl priamo pred ňu a divila sa aká drobná je v jeho rukách. Kútikom oka ho však nespúšťala z dohľadu. Sadol si do kresla oproti nej. Až teraz si všimla, že má pod očami kruhy a nevyzerá práve zdravo.

Vtedy zbadala v dverách dievčatko. Mohlo mať tak osem rokov. Dlhé tmavé vlasy mala rozpustené a splývali jej na chrbátik. Bosky a oblečená v nočnej košeli sa šuchtala k Noxissovi. Zdalo sa, že si návštevu nevšimla. Dievča kýchlo a zakašľalo a Noxiss vyskočil z kresla, vezmúc ju do náručia.

„Zobudila si sa princeznička? Nie si hladná?“ spytoval sa starostlivo a Jocelyn sa cítila previnilo čoraz viac. Dievčatko bolo choré a hurhaj, ktorý spôsobila svojim vpádom mu vôbec neprospel.

„Kto to búchal oci?“ spytovala sa chrapľavým hláskom a Jocelyn sledovala ako ju Noxiss pobozkal na čielko.

„Nikto miláčik, nikto,“ zašepkal nežne, ale Jocelyn stŕpla. Akoby jej zabodol do srdca nôž. Znova. „Dostaneš lieky a pôjdeš spinkať,“ pokračoval v tichom rozhovore s dcérou stratiac sa na chodbe. Ale Jocelyn ho už nevnímala. Šálky s čajom sa ani len nedotkla. Vstala a ako v mrákotách vyšla pred dom. Tak ticho ako sa len dalo. Kráčala dlho, predlho, kým sa celkom nestratila a nevedela si spomenúť odkiaľ prišla. Netrápilo ju to. Z očí sa jej stále rinuli slzy, keď sa znovu premiestnila.

Noxiss sa presvedčil, či jeho dcérka naozaj zaspala a potichu privrel dvere. Bol rád, že Jocelyn prišla. Chcel sa s ňou pozhovárať. Bolo predsa na čase, aby si všetko vysvetlili. A možno ... možno by si ju po čase mohol znova získať, keby mu to dovolila. Len čo však vkročil do obývačky zistil, že jej niet. Čaju sa ani len nedotkla. Hútal, čo sa mohlo stať. Naozaj pevne veril, že dnešný večer možno pár vecí zmení, prinajmenšom vyjasní, ale nestalo sa tak. Prečo však odišla? Nevedel to pochopiť. Unavený si sadol do kresla a zložil hlavu do dlaní. Pohľadom zavadil o gauč. Do spálne sa mu nechcelo. Natiahol sa priamo tam, prehodiac cez seba prešívanú, kockovanú deku.
Lenže spánok neprichádzal. Jednostaj musel myslieť na Jocelyn i na to, čo mu povedala. Nemal potuchy, že vie o niečom viac ako sa zhovárali, keď tu bola s Dracom, Harrym a Hermionou naposledy. Žeby jej to bol povedal niektorí z nich? Vari to dievča? Avšak to, že sa to dozvedela ho netrápilo. Zožieralo ho to, čo sa spolu s Dracom dozvedeli. Zvon bol na ministerstve mágie a žiadal krvavú obeť. Tak pochopil slová profesora Severusa Snapa. Nebol nevšímavý a preto postrehol ako sa výraz na tvári jeho synovca zmenil. V tvári priam spopolavel, keď si uvedomil, že majú na výber len z dvoch možností a ani jedna nemá šťastný koniec. Buď to dievča zahynie vplyvom tej čiernej škvrny, ktorá ju pomaly zabíja, alebo zomrie po prečítaní toho záhadného nápisu kliatby na pravom zvone. A Noxiss si bol viac ako istý, že jeho synovec nechce pripustiť ani jednu z tých možností. Lenže čo mal spraviť? Čo od neho žiadala Jocelyn? Mal im pomôcť? Ako? A bola i toto jeho vina? Vari mal niesť na svojich pleciach vinu za všetko čo sa dialo? Nie! Jednoznačne nie! Už toho bolo dosť. I on si vytrpel svoje. Mal plné právo na pokojný a šťastný život! Ale ako mohol byť šťastný, keď nemal po svojom boku ju? Zdalo sa mu, že sa dostal do bludného kruhu, z ktorého nebolo úniku.

***

Harry sedel v kresle v klubovni a díval sa na Hermionu sediacu na gauči opodiaľ, spokojne sa smejúcu na nejakom Ronovom žarte. Pohľad mu preskočil na priateľa, z ktorého sa stal duch a uvažoval, čo by sa stalo, keby sa Hermiona rozhodla prečítať tú kliatbu na zvone. Aj z nej by sa stal duch? Alebo by opustila tento svet navždy s pokojom v duši?

„Harry? Stalo sa niečo?“ opýtala sa ho znepokojene Ginny, ale on sa len usmial a pokrútil hlavou.

„Nie, nič, len som sa zamyslel, to je všetko. Netráp sa,“ vyhováral sa a hoci vedel, že ju nepresvedčil, nevypytovala sa. Aj preto ju miloval. Pretože bola taká aká bola. Jeho Ginny. Jeho láska. Znova si musel pripomínať, aké je to pre Rona a Hermionu ťažké. Nemôžu sa objať, pohladiť, či pobozkať ... nie tak ako on s Ginny. Premýšľal i nad tým, aký koniec by si vybrala jeho priateľka. Zvolila by si smrť, aj keby nevedela, že niet iného východiska, alebo by hľadala inú možnosť? Alebo by sa obetovala, len aby bola s Ronom naveky?

Draco Malfoy mal pravdu. Nesmie jej to prezradiť za nič na svete. Nesmie prísť i o ňu. Hoci jej upiera právo na vlastné rozhodnutie, vedel, že Ron by s tým iste nesúhlasil. Nie. Nepovie jej to. Ak sa bude dať vymyslieť nejaký iný spôsob ako zastaviť dementora, on ho nájde. Bol presvedčený, že sa mu to podarí. Stisol Ginny ruku pevnejšie a ona si zložila hlavu na jeho plece. Tak veľmi ju miloval ...